Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Co/71/2025 1322200368 16. 09. 2026 JUDr. Michaela Králová ECLI:SK:KSBA:2026:1322200368.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej, v právnej veci žalobcu: Račianska Reality, a. s., so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 51284219, zastúpený JUDr. Milošom Barbušom, advokátom, so sídlom Štúrova 13, Bratislava, proti žalovanému: P. B., Z. L. XX.XX.XXXX, B.: B.Z. XX, B., zastúpený Mgr. Andrejom Maarom, advokátom, so sídlom: Dunajská 8, Bratislava, o vypratanie nehnuteľnosti a odstránenie stavby, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 13. júna 2024, č. k. B3-11C/4/2022-85, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 13. júna 2024, č. k. B3-11C/4/2022-85, p o t v r d z u j e. II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 13.06.2024, č. k. B3-11C/4/2022-85 uložil žalovanému povinnosť odstrániť stavbu - garáž súp. č. XXXX, postavenú na parc. č. XXXXX/XX, nachádzajúcu sa v kat. úz. Z. F., obec B. - mestská časť Z. F., okres B. D. a zároveň povinnosť vypratať pozemok parc. č. XXXXX/XX, zastavaná plocha o výmere XX mX nachádzajúci sa v kat. úz. Z. F., obec B., F. časť Z. F., okres B. D., vedený H. úradom B., katastrálny odbor, na LV č. XXXX vo vlastníctve žalobcu v X/X a to všetko do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Druhým výrokom priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou, ktorá bola pôvodne doručená Okresnému súdu Bratislava III dňa 26.01.2022, sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť odstrániť stavbu - garáž súp. č. XXXX, postavenú na parc. č. XXXXX/XX, nachádzajúcu sa v kat. úz. Z. F., obec B. mestská časť Z. F., okres B. D. a povinnosť vypratať pozemok parc. č. XXXXX/XX, zastavaná plocha o výmere XX m2, vedený H. úradom B., katastrálny odbor na LV č. XXXX a to do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. 3. Žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom pozemku parcely registra „C“ parc. č.XXXXX/XX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere XX m2, ktorý je evidovaný na liste vlastníctva č. XXXX a nachádza sa na Q. ulici v B.. Žalovaný je vlastníkom stavby, garáže, súpisné číslo XXXX, postavenej na parcele vo vlastníctve žalobcu. Stavbu užíval žalovaný na základe rozhodnutia bývalého Obvodného národného výboru s tým, že sa jedná o dočasnú stavbu. Medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená nájomná zmluva na pozemok nachádzajúci sa pod stavbou garáže vo vlastníctve žalovaného, nájomná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú od 01.01.2019 do 31.12.2020 a nájomný vzťah v zmysle
nájomnej zmluvy zanikol uplynutím doby nájmu (článok III ods. 3.2 písm. a) nájomnej zmluvy). V zmysle článku IV ods. 4.4 nájomnej zmluvy nájomca je povinný v lehote do 15 dní od skončenia doby nájmu predmet nájmu vypratať a odovzdať prenajímateľovi. V zmysle uzatvorenej nájomnej zmluvy je zrejmé, že doba nájmu uplynula a nájomca si nesplnil svoju povinnosť, nevypratal predmet nájmu, po uplynutí doby nehnuteľnosť ďalej užíva. Podľa žalobcu v tomto prípade nejde o režim neoprávnenej stavby zmysle ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 09.10.2020 sp. zn. 22Cdo/1997/2000. Ďalej uviedol, že na pozemku, na ktorom je nehnuteľnosť žalovaného, má investičný zámer už vyhotovenú projektovú dokumentáciu. Vzhľadom na to, že na základe rozsudku o vyprataní pozemku v tomto prípade nie je možné odstrániť garáž žalovaného navrhuje, aby súd rozhodol rozsudkom, ktorým zaviaže žalovaného na odstránenie stavby a zároveň aj na vypratanie pozemku. Ďalej uviedol, že právny predchodca žalobcu bol vo viacerých súdnych sporoch s totožným predmetom konania a úspešný a vlastníci garáží boli zaviazaní odstrániť predmetnú stavbu a vypratať pozemok. 4. Žalovaný sa k doručenej žalobe písomne vyjadril a navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalobca bez dôkazu uvádza, že stavbu garáže užíva na základe rozhodnutia ONV odbor výstavby s tým, že sa jedná o dočasnú stavbu a tvrdí, že stavba bola povolená ako stavba pevne spojená so zemou do trvalého užívania. Žalovaný stavbu užíva na základe osvedčenia o dedičstve. Žalobca pozemky pod garážami kupoval a musel si byť vedomý, že užívanie zastavaných pozemkov je obmedzené vlastníckym právom žalovaného, ako aj ostatných vlastníkov garáží. Ďalej uviedol, že stavba nebola na pozemku umiestnená za platnosti nájomnej zmluvy, ani na základe súhlasu žalobcu. Vznik práva na umiestnenie stavby nemožno posudzovať podľa stavu k 01.01.2019, stavba sa na pozemku nachádza približne od roku 1970 a samotná skutočnosť, že uplynula doba nájmu neoprávňuje vlastníka pozemku na odstránenie stavby žalovaného. Pre právne posúdenie môžu platiť iba také práva a povinnosti, ktoré vznikli v čase vzniku stavby. Žalobca podľa neho nepreukázal, že stavba je neoprávnená, pokiaľ sa v čase výstavby súhlas vlastníka pozemku nevyžadoval, potom nemožno stavbu považovať za neoprávnenú. Podľa žalovaného nie je právo vlastníka pozemku nadradené právu vlastníka stavby a pri rozhodovaní má súd zohľadniť nie iba požiadavku súčasného vlastníka, ale hospodársky zámer pri výstavbe stavby a účelnosť odstránenia stavby v čase rozhodovania. Navyše za 50 rokov sa žiadny vlastník pozemku pod stavbou nedomáhal odstránenia stavieb zo svojho pozemku a rešpektoval práva vlastníkov stavieb. 5. Žalobca v replike uviedol, že strany súdneho sporu sú právnymi nástupcami po pôvodných účastníkoch právnych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby garáže, otázku vzájomného vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby garáže je preto potrebné posudzovať podľa vtedy platnej právnej úpravy a rozhodujúce budú aj právne skutočnosti a tituly, na základe ktorých boli tieto stavby na cudzích pozemkoch uskutočnené, s poukazom na § 868 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa ustanoveniami tohto zákona spravujú právne vzťahy vzniknuté pred 01.01.1992, s výnimkou, že vznik a nároky z nich plynúce pred 01.01.1992 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Stavba, ktorej odstránenie je predmetom sporu, je stavba samostatne stojacej garáže a na danom mieste sa nachádza cca 100 takýchto garáží, ktoré sú vo vlastníctve iných fyzických a právnických osôb, nachádzajú sa na pozemkoch žalobcu. Právny režim, dátum vybudovania, ako aj následné vzájomné vzťahy medzi vlastníkmi garáží a vlastníkom pozemku pod garážami je pri všetkých týchto garážach postavených na ulici Q. v B. v areáli Výskumného ústavu zváračského, totožný. Rozhodnutím o prípustnosti stavby Odbor výstavby ONV Bratislava - Nové Mesto povolil vykonať výstavbu garáží ako dočasnú stavbu do 31.12.1980 na časti pozemku Výskumného ústavu zváračského. V tomto rozhodnutí sa ďalej uvádza, že majiteľ garáže je povinný odstrániť garáž po 31.12.1980 na vlastný náklad bez nároku na akúkoľvek úhradu. Takéto rozhodnutie bolo vydané v roku 1971. Medzi Výskumným ústavom zváračským ako vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby garáže bola uzatvorená zmluva o prenechaní pozemku na dočasné užívanie. Takáto zmluva bola uzatvorená v roku 1976. Rozhodnutím Odboru výstavby a územného plánovania ObNV Bratislava III z roku 1982 bolo predĺžené dočasné užívanie týchto garáží ako dočasných stavieb do 31.12.1992. V predmetnom rozhodnutí sa ďalej uvádza, že po tomto termíne sú stavebníci povinní stavby odstrániť na vlastné náklady, bez nároku na náhradu. Medzi pôvodným vlastníkom pozemku a vlastníkom garáže bola uzatvorená zmluva o prenechaní pozemku na dočasné užívanie s tým, že pokiaľ v zmluve nie je určené inak, platia pre ňu ustanovenia § 397 a § 398 Občianskeho zákonníka. Už z názvu zmluvy bolo zrejmé, že ide o dočasné užívanie pozemkov a nie osobné užívanie pozemkov (osobné užívanie pozemkov nebolo časovo obmedzené a prechádzalo na dedičov a podľa § 872 ods. 1 OZ sa právo osobného užívania zmenilo na vlastníctvo fyzickej osoby
priamo zo zákona dňa 01.01.1992). V prípade prenechania nehnuteľnosti na dočasné užívanie išlo o záväzky z iných zmlúv; prenechanie nehnuteľnosti na dočasné užívanie bolo obmedzené vždy časovo alebo účelovo. V zmysle § 876 Občianskeho zákonníka sa hospodárske zmluvy o dočasnom užívaní majetku za odplatu podľa § 348 Hospodárskeho zákonníka menia od 01.01.1992 na nájomné zmluvy. Ustanovenie § 876 Občianskeho zákonníka sa však nevzťahovalo na vzťahy z dočasného užívania nehnuteľností, ktoré vznikli na základe zmlúv uzatvorených podľa Občianskeho zákonníka, respektíve prechodné ustanovenia Občianskeho zákonníka neupravili ako treba nazerať na zmluvy o prenechaní pozemku na dočasné užívanie uzatvorené podľa § 397 a § 398 Občianskeho zákonníka, jediným inštitútom, ktorý prichádza do úvahy je analógia legis. Právo dočasného užívania pozemku je občianskoprávnym vzťahom, ktorý bol založený skorším právnym predpisom, avšak ktorý už v neskoršom právnom predpise nie je osobitne upravený. Preto sa bude v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka spravovať tými ustanoveniami, ktoré upravujú právne vzťahy obsahom a účelom im najbližšie. Použitie analógie zákona je v danom prípade prípustné, pretože právny vzťah o ktorý ide sa spravuje vo svojej podstate rovnakými zásadami, aké platia pre nájomné vzťahy vzniknuté na základe nájomnej zmluvy podľa § 663 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, ktorého aplikácia prichádza do úvahy. Takto sa vyjadril Okresný súd Bratislava III v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 6C/147/04, pričom rovnaký názor bol publikovaný v Justičnej revue č. 11/2007 na str. 1449. Žalovaný, respektíve jeho právny predchodca, si bol vedomý skutočnosti, že staval garáž na cudzom pozemku, čo vyplýva aj z rozhodnutia Odboru výstavby a územného plánovania ObNV Bratislava III, ktorým sa povoľuje dočasne užívať garáž a teda nemohol si myslieť, že jeho právo je časovo neobmedzené, ale naopak vedome na seba vzal riziko z dočasného vzťahu vyplývajúce. Žalovaný sa za takýchto okolností nemôže domáhať ochrany svojho ústavného práva na vlastníctvo. Žalobca ako vlastník pozemku prostredníctvom predmetnej žaloby len realizoval ochranu svojho vlastníckeho práva a to takým spôsobom, ktorý mu priznával zákon a v jeho medziach. K otázkam právnych vzťahov vlastníkov dočasných stavieb uskutočnených na cudzích pozemkoch žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26Cdo/1500/2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 22Cdo/2999/2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/4731/2010, rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV.ÚS 22/2001, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2Cdon/240/1997 R72/2000. Z citovaných rozhodnutí je podľa neho zrejmé, že sa v tomto konaní nedomáha odstránenia stavby žalovaného z dôvodu, že by sa malo jednať o neoprávnenú stavbu, ale ide o uplatnenie nároku žalobcu ako vlastníka pozemku zastavaného cudzou stavbou, ktorá bola postavená ako stavba dočasná. V tomto smere existujú aj rozhodnutia vtedajších príslušných správnych orgánov, ktoré povolili užívanie týchto stavieb na dobu určitú, s tým, že po uplynutí tejto doby je vlastník garáže povinný danú stavbu na svoje náklady odstrániť a to bez nároku na náhradu. Teda sa zo strany žalobcu jedná o uplatnenie práva v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nie podľa § 135c Občianskeho zákonníka, tak ako sa domnieva žalovaný. 6. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 123, § 124, § 126 ods. 1, ods. 2, § 135c ods. 1, 2, 3, § 676 ods. 1, ods. 2, § 677 ods. 1, § 516 ods. 1, 2, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení, § 397 ods. 1, 2, 3, § 398 OZ v znení účinnom do 31.12.1982, § 9 ods. 3 vyhlášky Vyhláška Federálneho ministerstva financií o správe národného majetku 156/1975 účinný od 01.01.1976 do 31.12.1984 a vecne tak, že považoval za nesporné, že vlastníkom pozemku parc. č. XXXXX/XX, nachádzajúcom sa v kat. úz. Z. F., obec B. - mestská časť Z. F., okres B. D. je žalobca, vyplýva to z LV č. XXXX. Nebolo sporné, že žalovaný je vlastníkom garáže súp. č. XXXX stojacej na pozemku parc. č. XXXXX/XX. Nebolo sporné ani to, že dňa 20.03.2019 bola uzatvorená medzi stranami sporu nájomná zmluva, ktorou žalobca prenajal žalovanému pozemok parc. č. XXXXX/XX., zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2, ktorý je pod garážou súp. č. XXXX na Q. ulici. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú od 01.01.2019 do 31.12.2020. Podľa článku III bod 3.2 písm. a) zmluvy nájomný vzťah zaniká uplynutím doby nájmu. V zmysle ustanovenia IV bod 4.4 zmluvy je nájomca povinný v lehote 15 dní od skočenia doby nájmu predmet nájmu vypratať a odovzdať prenajímateľovi. V prípade ak tak neurobí, prenajímateľ je oprávnený predmet nájmu vypratať sa náklady nájomcu. Nájomný vzťah skončil uplynutím predĺženej doby nájmu, žalobca podal návrh na vypratanie 26.01.2022. V spore bolo preukázané, že dňa 17.02.1976 bola uzatvorená zmluva medzi Výskumným ústavom zváračským a D.. P. B., ktorou bola D.. B. prenechaná na dočasné užívanie časť pozemku parc. č. XXXXX, vo výmere potrebnej k postaveniu garáže. D. B. pozemok preberá do dočasného používania za dohodnutú úhradu, zmluva bola uzatvorená od 01.03.1976 na neurčitú dobu. V spore bolo preukázané, že Obvodný národný výbor Bratislava III, odbor výstavby a územného plánovania vydal dňa 05.11.1979 na návrh stavebníkov, medzi inými aj právneho predchodcu
žalovaného, D.. P. B., dočasné kolaudačné rozhodnutie, ktorým povolil užívanie stavby a to 30 murovaných garáží v Bratislave, v areáli Výskumného ústavu zváračského, Q. cesta, na parc. č. XXXXX, na účel garážovania motorových vozidiel, do 31.12.1989. V rozhodnutí uvádza, že stavba sa uskutočnila podľa dokumentácie overenej stavebným úradom, dočasnosť stavby bola stanovená podľa SÚP na výstavbu komunikácie a rozšírenie koľajiska. Po uvedenom termíne je stavebník povinný stavbu odstrániť na vlastné náklady bez nároku na náhradu, ale ak pozemok nebude určený na iné využitie, je možné stavbu ponechať po predĺžení na ďalšie dočasné užívanie. Osvedčením o dedičstve po poručiteľovi E. B. nadobudol predmetnú stavbu súp. č. XXXX jediný dedič a to P. B. - žalovaný. Právny predchodca žalovaného uzatvoril s právnym predchodcom žalobcu dňa 17.02.1976 zmluvu o prenechaní pozemku na dočasné užívanie, na jej základe mu v zmysle ustanovenia § 397 a § 398 Občianskeho zákonníka, platného v tej dobe, bola časť nehnuteľnosti v správe právneho predchodcu žalobcu prenechaná na dočasné užívanie, pričom v zmysle ustanovenia § 397 ods. 2 Občianskeho zákonníka ju právny predchodca žalovaného mohol užívať len dohodnutým spôsobom. V zmysle ustanovenia § 398 Občianskeho zákonníka sa užívanie malo skončiť uplynutím doby, na ktorú bolo dohodnuté. Postavenie garáže bolo povolené, vyplýva to z dočasného kolaudačného rozhodnutia Odboru výstavby a územného plánovania Obvodného národného výboru Bratislava III zo dňa 05.11.1979, v zmysle ktorého dočasnosť stavby bola stanovená do 31.12.1989, pričom zároveň bolo uvedené, že po tomto termíne je stavebník povinný stavbu odstrániť na vlastné náklady bez nároku na náhradu. V tomto spore sa zmluvné strany jednoznačne dohodli, že v prípade skončenia nájomného vzťahu žalovaný pozemok vyprace a odovzdá žalobcovi. Nájomná zmluvu obsahuje ustanovenie (článok IV bod 4.4) o povinnosti žalovaného v lehote 15 dní od skončenia doby nájmu predmet nájmu, teda pozemok parc. č. XXXXX/XX, pozemok pod garážou, vypratať a odovzdať žalobcovi. Nájomný vzťah skončil dňa 31.12.2021 uplynutím predĺženej doby nájmu, žaloba bola súdu doručená 26.01.2022, v rámci zákonom stanovenej 30 dňovej lehoty po skončení doby nájmu. Predmetný pozemok žalovaný napriek tomu, že nájomný vzťah skončil, naďalej užíva. V spore bolo preukázané, že garáž vo vlastníctve žalovaného bola od počiatku stavbou dočasnou. Súd prvej inštancie je toho názoru, že žalovaný, ako vlastník stavby, ktorá bola zriadená ako dočasná na pozemku žalobcu, stratil právo mať na pozemku naďalej umiestnenú stavbu a jej umiestnením neoprávnene zasahuje do vlastníckych práv žalobcu ako vlastníka pozemku a žalobca má právo domáhať sa odstránenia stavby. Z toho dôvodu súd považuje žalobu za dôvodnú, a preto uložil žalovanému povinnosť odstrániť dočasnú stavbu garáže a zároveň vypratať predmetný pozemok. 7. Podľa názoru súdu do úvahy neprichádza použitie ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka, podľa ktorého (1) ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len "vlastník stavby"). (2) Pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí. (3) Súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe. V tomto prípade nemožno hovoriť o režime neoprávnenej stavby v zmysle citovaného ustanovenia, nakoľko bolo v spore preukázané, že v prípade žalovaného išlo o stavbu dočasnú a v takom prípade, ak stavebník zriadi stavbu na základe dohody s vlastníkom pozemku len dočasne, vlastník stavby stráca po uplynutí dojednanej doby právo mať naďalej na tomto pozemku umiestnenú stavbu a neoprávnene tak zasahuje do vlastníckeho práva vlastníka pozemku, ktorý sa môže domáhať odstránenia stavby. Súd prvej inštancie mal v spore preukázané, že dočasná stavba vznikla so súhlasom vlastníka pozemku (v tom čase správcu pozemku), svedčí o tom zmluva o prenechaní pozemku na dočasné užívanie uzatvorená medzi Výskumným ústavom zváračským a právnym predchodcom žalovaného D.. P. B.. Súd prvej inštancie odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 09.10.2000, sp. zn. 22Cdo/1997/2000, v zmysle ktorého ak stavebník umiestni stavbu na základe nájomného práva k pozemku, ktoré môže byť stranami vypovedané, ide o zvláštny prípad dočasného užívania pozemku, ak zanikne nájomné právo, zanikne tiež občianskoprávne oprávnenie mať na cudzom pozemku stavbu. Právny režim stavby postavenej na cudzom pozemku na základe obligačného práva, ktoré zaniklo, sa líši od režimu neoprávnenej stavby podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Riešenie uvedené v § 135c Občianskeho zákonníka nie je možné použiť ani analogicky. Súd prvej inštancie má za to, že napriek tomu, že sa nejedná o rozhodnutie najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky, je použiteľné aj na prejednávaný prípad, nakoľko právna úprava v Slovenskej republike a v čase rozhodovania Najvyššieho súdu v Českej republiky bola totožná, totožné boli aj princípy. Navyše žalobca v spore preukázal, že rovnakými úvahami sa riadil aj odvolací súd pri rozhodovaní v
obdobných sporoch, pričom vždy poukázal na dočasnosť charakteru stavby garáže, že sa nejedná o neoprávnenú stavbu a teda neprichádza do úvahy ani vysporiadanie podľa § 135c Občianskeho zákonníka, pretože stavba bola postavená na základe zmluvy o prenechaní pozemku na dočasné užívanie. Rovnako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2Cdon/240/1997 dôvodí, že pokiaľ stavebník zriadi na základe dohody s vlastníkom pozemku stavbu na pozemku, ktorý je podľa dohody oprávnený užívať len dočasne, stráca po uplynutí doby, prípadne po inom zániku práva, právo mať na tomto pozemku naďalej dočasne umiestnenú stavbu a neoprávnene tak zasahuje do vlastníckeho práva vlastníka pozemku, ktorý sa môže podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka domáhať odstránenia stavby. Vlastníkovi stavby, ktorého obligačné právo mať na pozemku umiestnenú stavbu v dôsledku časového obmedzenia tohto práva zaniklo, nepatrí námietka proti žalobe vlastníka pozemku, že má právo mať na pozemku stavbu. Tieto zásady sa uplatnia aj v prípade, že právo, ktorého obsahom je dočasné umiestnenie stavby na pozemku zanikne inak. Stavba garáže bola dočasná, vyplýva to z predložených listinných dôkazov, ako dočasná stavba bola skolaudovaná a právny predchodca žalovaného si toho bol od začiatku užívania vedomý. Nejedná sa o stavbu neoprávnenú, preto nemožno aplikovať ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka. Žalovaný vstúpil do práv a povinností svojho právneho predchodcu momentom jeho smrti. Žalovaný tvrdil, že právo vlastníka žiadať odstránenie stavby sa neobnovuje s uzatvorením ďalšej nájomnej zmluvy, ale vzniká skončením nájomného vzťahu, na základe ktorého bola stavba na pozemok prenajímateľa umiestená, pokiaľ existovalo právo na odstránenie stavby po skončení zmluvy mal si toto právo uplatniť vlastník do jedného mesiaca od skončenia zmluvy, na základe ktorej bola stavba žalovaného postavená. Toto tvrdenie nemá oporu v žiadnom ustanovení Občianskeho zákonníka a súd na nemožnosť aplikovať ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka prihliadol aj v prípade skončenia nájomného vzťahu medzi stranami sporu, aj preto zriadenie vecného bremena v prospech žalovaného nepripustil. 8. Žalovaný sa bránil aj tým, že užívanie garáží bolo podmienené výstavbou plánovanej diaľnice, respektíve rozšírením železničnej trate, čo sa predpokladalo až po roku 1980 a tento dôvod sa nenaplnil. Podľa názoru súdu prvej inštancie táto skutočnosť nebola podstatná. Nič sa nemení na skutočnosti, že právny predchodca žalovaného si musel byť vedomý dočasnosti práva užívať pozemok a dočasnosti práva umiestniť na pozemku stavbu garáže a je právne irelevantné, či vlastník pozemku ho chce využiť na stavbu diaľnice, železničnej trate, alebo inej výstavby. 9. Podľa žalovaného odstránenie stavby garáže nie je možné bez poškodenia okolitých stavieb a táto skutočnosť vyplýva zo stavebnotechnického postupu, ako aj z obsahu predložených rozhodnutí v správnom konaní. Podľa názoru súde svoje tvrdenie ničím nepreukázal a k tomuto účelu by neslúžil ani jeho návrh na doplnenie dokazovania ohliadkou, ktorý súd prvej inštancie zamietol. Návrh na doplnenie dokazovania považoval za nehospodárny, súd ohliadkou nezistí, či je možné odstránenie jednej garáže bez poškodenia ostatných garáží a navyše žalobca vedie na tunajšom súde totožné konania so všetkými vlastníkmi predmetných garáží a v prípade úspechu by mohli byť garáže odstraňované súčasne. 10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení 262 ods. 1 a 2 CSP. 11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu z dôvodov, že súd prvej inštancie v konaní nedostatočne zistil skutkový stav, ktorý je neúplný a založený na tvrdeniach žalobcu a neúplných alebo sporných dôkazoch. Má za to, že súd prvej inštancie na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu dospel k nesprávnym právnym názorom. Zdôraznil, že žalobca v žalobe aj ďalších vyjadreniach nesprávne a neúplne popísal skutkový stav a na základe neúplne zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k nesprávnym právnym posúdeniam skutkového stavu. Chýbajúce logické súvislosti a dôkazy súd nahradil tvrdeniami bez dôkazov, ktoré uviedol po prvý raz v rozsudku, preto nebolo možné sa k nim priebežne v konaní vyjadriť, okrem toho súd rozhodoval na základe dôkazov, ku ktorým sa žalovaný nemal možnosť vyjadriť, ani sa s nimi oboznámiť. Žalovaný zmätočnosť žaloby namietal počas konania a žiadal, aby žalobca označil dôkazy na ktorých trvá, a čo majú uvedené dôkazy preukazovať, aby sa k nim mohol vyjadriť. Súd prvej inštancie umožnil žalobcovi, aby žalobca skutkové tvrdenia mohol meniť, aby predložené dôkazy neboli reálne, ale iba podobné, ktoré bral do úvahy iba pokiaľ podporovali tvrdenia žalobcu. Súd bral do úvahy iba dôkazy a tvrdenia, ktoré vyhovovali obsahu rozhodnutia, ostatné dôkazy a tvrdenia žalovaného vôbec nebral
v konaní do úvahy. Súd najmä odmietol vychádzať pri rozhodovaní z celého administratívneho spisu stavby garáže. V konaní nebolo preukázané, že by sa na pozemku žalobcu nachádzali hnuteľné veci žalovaného. Žalobca v tejto veci nevyjadril počas konania ani skutkové tvrdenie. Preto ho žalovaný v konaní nemohol vyvrátiť. Keďže žalobca v konaní netvrdil, že by žalovaný mal na pozemku žalobcu hnuteľné veci, táto skutočnosť nebola v konaní sporná, preto súd rozhodol nesprávne, ak uložil žalovanému, aby pozemok vypratal bez toho, aby bolo preukázané, resp. tvrdené žalobcom, že na pozemku sa nachádzajú hnuteľné veci žalovaného. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že stavbu garáže neumiestnil na pozemku žalobcu žalovaný. Nesprávny je právny názor súdu prvej inštancie, že možno vykladať ustanovenia Občianskeho zákonníka a nájomnej zmluvy tak, že nájomca je po skončení nájmu povinný z predmetu nájmu odstrániť aj veci, ktoré sa na predmete nájmu nachádzali desiatky rokov pred uzatvorením nájomnej zmluvy a ktoré on - žalovaný na pozemok neumiestnil ani pred uzatvorením nájomnej zmluvy ani počas doby nájmu. V konaní nebolo sporné, že predmet nájmu - pozemok pod garážou sa nachádzal v prvý deň nájmu v rovnakom stave, ako po skončení nájmu a bez hnuteľných vecí. Z ustanovenia § 682 Občianskeho zákonníka, ani iného zmluvného ani zákonného ustanovenia nevyplýva, že by sa žalovaný zaviazal na odstránenie stavby, ktorú na predmet nájmu nepostavil, či už počas doby nájmu alebo pred začatím doby nájmu. Právny názor súdu prvej inštancie vyjadrený v bode 22. napadnutého rozsudku je nesprávny a nezakladá sa ani na ustanovení § 682 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje povinnosti nájomcu po skončení doby nájmu, ani na základe nájomnej zmluvy, ktorá neobsahuje povinnosť žalovaného odstrániť stavbu z predmetu nájmu. Nájomná zmluva o nájme pozemku parc. č. 12100/63 bola uzatvorená dňa 20.03.2019 a jej platnosť skončila 31.12.2020. Žalobca podal proti žalovanému na Okresnom súde Bratislava III žalobu o vypratanie nehnuteľnosti, pozemku parc. č. XXXXX/XX dňa XX.XX.XXXX na H. súde B. D. pod sp. zn. 44C/7/2021. Konanie bolo neskôr zastavené. Podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak nájomca užíva veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní, obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne. Nájom dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa obnovuje vždy na rok, nájom dojednaný na kratšiu dobu sa obnovuje na túto dobu. Nakoľko žalobca žalobu o vypratanie prenajatej veci dňa 26.01.2021 podal, nedošlo o obnove nájmu podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu žaloba v konaní B3-11C/4/2022-85 nebola podaná do 30 dní od skončenia nájmu. Z uvedeného dôvodu je právny záver súdu v bode 22 napadnutého rozsudku nesprávny. Žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie bez dôkazov prevzal tvrdenie žalobcu vlastníkom pozemku v čase uzatvorenia zmluvy o prenechaní pozemku s vlastníkom garáže, ktoré je nepravdivé. Žalobca nepravdivú skutočnosť v opise skutkového stavu uviedol vedome a zámerne, aby zmluvou preukázal „súhlas“ vlastníka pozemku so stavbou a tým vylúčil použitie ustanovenia § 135c) Občianskeho zákonníka. Žalobca sa vedome snažil uviesť súd do omylu tvrdením, že Výskumný ústav zváračský bol vlastníkom pozemku. Skutkové tvrdenie žalobcu cit.: „Medzi Výskumným ústavom zváračským ako vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby garáže bola uzatvorená Zmluva o prenechaní pozemku na dočasné užívanie. Takáto zmluva bola uzatvorená v roku 1976.“ Súdu titulom znalosti právnych predpisov musí byť známe, že štátne podniky, ktorým bol aj Výskumný ústav Zváračský neboli spôsobilé vlastniť majetok, preto nemohli byť vlastníkom ani pozemku pod garážou. Z uvedeného dôvodu, sú všetky právne závery podporené judikatúrou českých súdov o stavbe na pozemku na základe obligačného vzťahu medzi vlastníkom pozemku a stavebníkom nesprávne a zmätočné. Nakoľko súd nesprávne právne posúdil skutkový stav, ktorý neumožňoval aby štátny podnik bol vlastníkom pozemku, nemohol správne vyhodnotiť ani ďalšiu otázku, či bol alebo nebol udelený stavebníkovi súhlas vlastníka pozemku s umiestnením stavby. Nakoľko súd nesprávne vyhodnotil, resp. nezisťoval vôbec, kto bol vlastníkom pozemku v čase stavby, súd nesprávne právne posúdil aj aplikáciu ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka. Pokiaľ súd neustálil, kto bol v čase stavby vlastníkom pozemku, nemohol dospieť k správnemu právnemu názoru o tom, či vlastník pozemku udelil alebo neudelil so stavbou súhlas. Z dôvodu, že súd odmietol v konaní zabezpečiť administratívny spis, vychádzal z neúplných dokladov. Súd prvej inštancie sa v konaní nezaoberal rozporom medzi účelom zmluvy o prenechaní pozemku na dočasné užívanie zo dňa 17.02.1976, ktorý vo svojom článku odkazuje na povolenie na postavenie garáže z 08.05.1975 a dočasné kolaudačné rozhodnutie, ktoré cituje stavebné povolenie z 09.06.1976. Súd všetky nezrovnalosti v dokladoch a tvrdeniach žalobcu vykladal v konaní na prospech žalobcu, alebo ich opomenul. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie porušil práva žalovaného na spravodlivý proces tým, že žalovanému nedoručil dôkazy predložené žalovaným zo dňa 12.10.2023. Súd prvej inštancie následne dôkazy žalobcu predložené spolu so žalobou po väčšinou ignoroval a rozhodol na základe dôkazov z 12.10.2023, ktoré žalovanému neboli doručené, čím mu bolo odňaté právo na spravodlivý súdny proces. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7Cdo/297/2021 z 24.08.2022. Uviedol, že z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/297/2021 vyplýva, že: „Za neoprávnenú stavbu v zmysle § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka sa považuje taká stavba, ktorú stavebník zriadi na cudzom pozemku bez toho, aby k tomu mal právny titul umožňujúci mu zriadiť stavbu na cudzom pozemku; pre posúdenie, či ide o stavbu neoprávnenú, nie je podstatné, či stavebník mal stavebné povolenie a ani vedomie (súhlas) orgánu obce o stavbe. Cudzím pozemkom pre zriaďovateľa stavby je každý pozemok, ku ktorému nemá vlastnícke (spoluvlastnícke) právo, právo zodpovedajúce vecnému bremenu, prípadne obligačné právo umožňujúce zriadenie stavby (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6MCdo/44/2012). Vzťah § 135c OZ k § 126 ods. 1 OZ je vzťahom špeciálneho ustanovenia k všeobecnému ustanoveniu (§ 126 ods. 1 OZ). V danom prípade teda bolo potrebné aplikovať § 135c OZ a nie § 126 OZ. Plot dovolateľky je v zmysle § 119 ods. 2 OZ stavbou, pričom nemožno opomenúť, že jeho výstavbe predchádzalo ohlásenie Stavebnému úradu v zmysle Stavebného zákona. Keďže sporné oplotenie patriace dovolateľke je v zmysle zákona stavbou, žalobkyňa sa mohla proti dovolateľke ako neoprávnenej stavebníčke domáhať ochrany na súde podľa § 135c OZ. V danom prípade teda oplotenie dovolateľky podlieha právnemu režimu podľa § 135c OZ, ktorý sa aplikuje na stavby ako nehnuteľnosti a nie režimu podľa § 126 ods. 1 OZ, ktorý sa aplikuje na vypratanie ostatných nehnuteľných vecí.“ (viď Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/297/2021). V konaní žalovaný navrhol, aby súd postupoval podľa § 135c OZ a zriadil v prospech vlastníka garáže žalovaného vecné bremeno právo stavby. Podľa názoru žalovaného, súd na základe zásady iura novit curia musí vedieť o právnej skutočnosti že Výskumný ústav zváračský ako štátny podnik nemal spôsobilosť vlastniť nehnuteľnosti, a preto nebol v čase stavby garáže vlastníkom pozemku pod garážou. Preto je zrejmé, že v konaní nebolo preukázané, že by stavba garáže bola postavená na základe obligačného vzťahu medzi vlastníkom pozemku a stavebníkom. Podľa predložených dokladov žalobcom sa rozchádzajú údaje o stavebnom povolení na stavbu garáže, prinajmenšom dátumom vydania. Súd v konaní odmietol odstrániť pochybnosti o obsahu stavebného povolenia zabezpečením administratívneho spisu stavebného konania. Súd v konaní vychádzal z toho, že v čase stavby existoval obligačný vzťah medzi vlastníkom stavby a vlastníkom garáže, avšak nezaoberal sa podstatnou právnou skutočnosťou, kedy tento vzťah zanikol. Táto skutočnosť je podstatná aj s ohľadom na to, že žiadny dôkaz nepotvrdil fakt, že zmluva zo dňa 17.02.1976 sa týka garáže žalovaného. Žalobca aj súd sa domáhal výlučne českej judikatúry, ktorá nemá žiadne spoločné skutkové znaky s prejedávanou vecou, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 09.10.2000, sp. zn. 22Cdo/1997/2000 súdu. V rozhodnutí českého súdu nebolo sporné, že bola uzatvorená nájomná zmluva medzi žalobcom - vlastníkom a žalovaným - nájomcom - stavebníkom, na základe ktorej bola umiestnená stavba na pozemok vlastníka. Žalobca - vlastník sa po skončení nájomnej zmluvy domáhal odstránenia. Zo známych právnych skutočností a dôkazov žalobcu nevyplýva, že by existoval obligačný vzťahy medzi vlastníkom pozemku a stavebníkom garáže, ktorá sa týkala umiestnenia stavby garáže. Nesporné je, že Výskumný ústav zváračský vlastníkom pozemku nebol. Sporné je, či stavba garáže, ktorá je predmetom tohto konania bola účelom zmluvy z roku 1976 a tiež či táto zmluva skončila platnosť a kedy. Žalovaný nie je pasívne legitimovaný ohľadom nároku na odstránenie stavby, ktorú na pozemok žalobcu neumiestnil a teda právo vlastníka neporušil. Podľa názoru žalovaného nemôže byť vykladané v neprospech žalovaného, ak dôkazy predložené žalobcom sú zmätočné alebo neúplné a súd nemá právo obsah dôkazov opomínať, iba z dôvodu, aby rozsudok súdu bol konzistentný. Najvyšší súd upozornil na zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení včítane využitia možnosti podania opravných prostriedkov...“ Žalovaný v konaní tvrdil, že stavbu žalovaného nemožno jednotlivo odstrániť, pretože nemá samostatnú bočnú stenu. Odstránením steny garáže žalovaného dôjde zásahu do vlastníckych práv vlastníkov susedných garáží, tým, že ich vec bude zničená. Súd prvej inštancie sa s touto námietkou vysporiadal tak, že odmietol vykonať ohliadku garáže, ktorá by potvrdila, že garáž žalovaného má stenu spoločnú so susednou garážou a v bode 34 vyslovil názoru, že žalobca v prípade úspechu by mohol odstrániť garáže súčasne. Podľa názoru vydaný rozsudok zasahuje práv tretích osôb, je nevykonateľný a jeho odôvodnenie aj zmätočné. Žalovaný predmetný rozsudok súdu prvej inštancie považuje ako celok za zmätočný a nevykonateľný. Žalovaný má za to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, - súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol, a rozhodol o trovách konania v jeho prospech, alebo napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie. 12. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobca vo vzťahu k vlastníctvu zastavaného pozemku uviedol, že zmluva o dočasnom prenechaní pozemku uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzatvorená platne podľa vtedy platných právnych predpisov a stavba na predmetnom pozemku bola zriadená so súhlasom vlastníka pozemku, ktorý bol daný správcom národného majetku. Vo vzťahu k dočasnosti stavby uviedol, že ak bola stavba zriadená na cudzom pozemku, so súhlasom vlastníka pozemku, tak sa nejedná o neoprávnenú stavbu a aplikácia ustanovení § 135c OZ je v takom prípade vylúčená. Podotkol, že zo žalobcom predložených rozhodnutí vyplývalo, že predmetnými rozhodnutiami bola buď povolená prípustnosť stavby alebo nimi bolo povolené užívanie stavby. Všetky tieto rozhodnutia používajú pojem „dočasné stavby“, pričom z obsahu týchto rozhodnutí bolo vždy zrejmé aj konkrétne časové ohraničenie, dokedy bolo možné dané stavby užívať. Poznamenal, že aj napriek tomu, že strana žalobcu nepredložila v tomto konaní administratívne rozhodnutie, ktoré by určovalo dočasnosť stavby konkrétne žalovaného, tak bolo možné konštatovať, že stavba žalovaného bude zdieľať právny režim jej vzniku so všetkými okolitými stavbami, ktoré boli v danej lokalite zriaďované. V tomto smere poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť NS SR: Rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/71/2008: „V súvislosti s nadobudnutím vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu sa často v praxi objavuje otázka nemožnosti dokázať, že rozhodnutie, vydané pred desaťročiami, obsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti a nadobudlo právnu moc, spojenú s vlastníckym právom. V takom prípade nie je možno vylúčiť zistenie existencie takýchto rozhodnutí i nepriamymi dôkazmi a to s prihliadnutím k správaniu účastníkov po nimi tvrdených zmenách vlastníctva. Ak nie je dôvod k pochybnostiam, že sa určité veci v čase dávno minulom (t. j. ak časový odstup podstatne prekračuje i vydržacie lehoty alebo lehoty skartačné) diali obvyklým, resp. úradným postupom, je dôkazné bremeno na tom, že v konkrétnom prípade tak nebolo, na tom, kto takúto skutočnosť tvrdí.“ Uznesenie NS SR sp. zn. 4M/Cdo/12/2014: „Právna istota osôb, ako aj zachovanie nevyhnutnej autority štátu vyžadujú, aby právoplatné rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu, na základe ktorých určitá osoba nadobúda alebo je zbavená vlastníctva k veci, bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcnosti, a to bez ohľadu na to, či písomné vyhotovenie takéhoto aktu doposiaľ. V opačnom prípade by bolo možné uplatniť vady konania po neprimerane dlhej dobe a narušiť tak niekoľko desaťročí trvajúci právny stav. Povinnosť bremena tvrdenia a bremena dôkazu v rámci súdneho konania by tak nad mieru ospravedlniteľnú zaťažovala stranu, ktorá sa takým tvrdením dostala do dôkaznej núdze. Ak je určovacou žalobou napádaná (spochybňovaná) konfiškácia majetku (jej proces, účinky, zákonnosť), dôkazné bremeno v takomto konaní zaťažuje vlastníka konfiškovaného majetku, ktorý konfiškáciu spochybňuje, aby preukázal, že nie sú u neho dané zákonné podmienky pre konfiškáciu majetku. Plynutie času je tak závažnou skutočnosťou, ktorej treba priznať faktické účinky.“ Uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/76,77/2011: „Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, v rámci ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich hodnovernosti, ich pravdivosti, zákonnosti a dôležitosti. Už zo samotného znení a ustanovenia § 132 OSP <http://zakony.judikaty.info/predpis/ uplne-znenie-zakona-200/2013%23par132>vyplývajú základné pravidlá, podľa ktorých súd pristupuje k hodnoteniu vykonaných dôkazov. Najskôr hodnotí každý dôkaz jednotlivo a následne takto zhodnotené dôkazy porovnáva v ich vzájomnej súvislosti, pričom v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami nesmie existovať logický rozpor. Pritom v rámci hodnotenia dôkazov je povinný prihliadnuť na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania. Okrem toho je pri hodnotení dôkazov potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a pod. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom nezodpovedá citovanému ustanoveniu § 132 OSP, <http://zakony.judikaty.info/predpis/uplne-zneniezakona-200/2013%23par132> lebo súd hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti, lebo opomenul dôležité skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo ktoré vyšli za konania najavo. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad. Ak určitú skutočnosť je možné preukázať len na základe nepriamych dôkazov (osoba, s ktorou bola tvrdená
dohoda uzavretá, zomrela), pre záver o jej preukázaní, je dostačujúce, aby predmetný skutkový záver bolo možné s veľkou mierou pravdepodobnosti pripustiť. Nepriame dôkazy nemusia mať takú dôkaznú silu, ktorá nepripúšťa iný skutkový záver, než ku ktorému súd dospel, avšak postačuje, že s veľkou mierou pravdepodobnosti k tomuto záveru, na rozdiel od iných možných záverov, vedú.“ Pripomenul tiež, že dočasný charakter stavieb v danej lokalite vyplýval aj z toho, že predmetné stavby boli zriadené v ochrannom pásme železníc, tzn., že v danom území nie je možné zriadiť trvalú stavbu. Mal za to, že z vyššie uvedených skutočností je viac než zrejmé, že právny režim stavby žalovanej bude v zásade totožný, ako režim iných totožných stavieb, ktoré boli zriadené v danej lokalite. Ďalej uviedol, že žalovaný si bol vedomý skutočnosti, že stavala garáž na cudzom pozemku, čo vyplývalo aj z rozhodnutia Odb. Výstavby a územného plánovania ObNV Bratislava III., ktorým sa povoľuje dočasne užívať garáž, a teda nemohol si myslieť, že jeho právo je časovo neobmedzené, ale naopak vedome na seba vzal riziko z dočasného vzťahu vyplývajúce. Za potrebné považoval uviesť, že zmluva o prenechaní pozemku na dočasné užívanie bola síce uzatvorená na dobu neurčitú, avšak predmetná stavba garáže bola povoľovaná a kolaudovaná ako stavba dočasná, a preto aj predmetná zmluva bola uzatvorená na dobu dočasnosti predmetnej stavby. V takomto prípade aj zmluva o prenechaní pozemku na dočasné užívanie, ktorá bola síce uzatvorená na dobu neurčitú, skončila a to naplnením účelu, ktorý bol špecifikovaný v samotnej zmluve, a to uplynutím doby užívania dočasnosti danej stavby. Následne k otázkam právnych vzťahov vlastníkov dočasných stavieb a stavieb uskutočnených na cudzích pozemkoch poukázal na relevantnú judikatúru: Rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo/802/2002, v zmysle ktorého: „V konaní o odstránenie stavby zriadenej na cudzom pozemku prenechanom vlastníkom pozemku inej osobe (stavebníkovi) na zriadenie stavby na časovo obmedzenú dobu nie je podstatné, či ide o len provizórnu resp. dočasnú stavbu, alebo ide o trvalú stavbu.“ Rozhodnutie NS ČR sp. zn. 26Cdo/1500/2012: „Vlastníkovi stavby, jehož obligační právo mít na pozemku umístenou stavbu v dusledku časového omezení tohoto práva zaniklo, nenáleží námitka proti žalobe vlastníka pozemku, že má právo mít na pozemku stavbu. “ Rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo/2999/2011: „Pre posúdenie otázky, či stavebník má k stavbe na cudzom pozemku občianskoprávny titul (dôvod) nie je obsah stavebného rozhodnutia určujúci.“ Rozhodnutie NS ČR sp. zn.: „V takových prípadech je nutno odlišovat dve skupiny prípadu: a) situace, kdy stavebník staví stavbu na základe práva, které není časove žádným zpusobem limitováno, anebo se stavebník duvodne mohl domnívat, že existence jeho stavby nebude časove omezena, b) prípady, kdy stavebník již od zahájení stavby vedel nebo z okolností vedet mohl a mel, že jeho právo stavby nebude časove neomezené, ale naopak je nebo muže být časove limitováno (podrobne k temto otázkám srovnej závery vyslovené v publikaci: A..: Uplatňování nároku z vecných práv a rozhodování o nich (vybrané procesneprávní a hmotneprávní souvislosti). Praha: Leges, 2011, str. 181 - 188). Pro obe skupiny prípadu je shodné, že jejich režim nepodléhá ustanovení § 135c obč. zák. práve proto, že v dobe výstavby byl občanskoprávní titul ke zrízení staveb dán, ale obe je nutno pomerovat požadavkem na ochranu vlastnického práva v režimu § 126 odst. 1 obč. zák., byť v prvním prípade soudní praxe úspešnou aplikaci tohoto ustanovení nepripouští (nikoliv však proto, že by se melo jednat o režim neoprávnené stavby ve smyslu § 135c obč. zák.), zatímco v druhém prípade muže být duvodnost žaloby podle uvedeného ustanovení založena. Odvolacímu soudu nelze prisvedčit, usuzuje-li, že použitelnost § 126 odst. 1 obč. zák. je ve vztahu k prípojkám vyloučena obligatorní nutností aplikace § 135c obč. zák.“ Rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo/4731/2010: „Stavba ani po zániku práva mít ji na cizím pozemku umístenou není stavbou neoprávnenou ve smyslu § 135c obč. zák., neboť v dobe její výstavby občanskoprávní titul existoval. Pokud stavebník vedel nebo z okolností musel vedet, že jeho oprávnení mít stavbu na pozemku umístenou zanikne, lze jako jediný zpusob rešení pripustit pouze odstranení stavby, kterého se vlastník pozemku domáhá podle ustanovení § 126 odst. 1 obč. zák. Prípady výjimečné tvrdosti odstránení stavby jsou mimorádné rešitelné prostrednictvím § 3 odst. 1 obč. zák., jenž byl aplikován soudem prvního stupne a kterého se také dovolatel v dovolání opetovne dovolává oproti názoru odvolacího soudu, že výkon práva žalobcu v rozporu s dobrými mravy není.“ Rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. IV. ÚS 22/2001: „Pokud stavebník zrídí na základé dohody s vlastníkem pozemku stavbu na pozemku, který je podle této dohody oprávnén užívat jen dočasné, ztrácí po uplynutí sjednané doby (prípadné po jiném zpusobu zániku práva) právo mít nadále na tomto pozemku umísténou stavbu, a neoprávnéné tak zasahuje do vlastnického práva vlastníka pozemku, který se muže domáhat odstranéní stavby. V prípadé, že stavebník umístí stavbu na základé nájemního práva k pozemku, které muže být stranami vypovézeno, jde o zvláštní prípad dočasného užívání pozemku; zanikne-li nájemní právo, zanikne též občanskoprávní oprávnéní mít na cizím pozemku stavbu. Neposkytnutí ochrany právu vlastníka pozemku, který pozemek prenechal jinému jen dočasné, by bylo omezením jeho práva, které by nesplňovalo podmínky stanovené v čl. 11 Listiny základních práv a svobod.“ Rozhodnutie
NS ČR sp. zn. 2Cdon/240/1997 (R72/2000): „Pokud však stavebník zrídí na základé dohody s vlastníkem pozemku stavbu na pozemku, který je podle této dohody oprávnén užívat jen dočasné, ztrácí po uplynutí sjednané doby (prípadné po jiném zpusobu zániku práva) právo mít nadále na tomto pozemku dočasné umísténou stavbu a neoprávnéné tak zasahuje do vlastnického práva vlastníka pozemku, který se muže podle § 126 odst. 1 obč. zák. domáhat odstranéní stavby. Vlastníkovi stavby, jehož obligační právo mít na pozemku umísténou stavbu v dusledku časového omezení tohoto práva zaniklo, nenáleží námitka proti žalobé vlastníka pozemku, že má právo mít na pozemku stavbu. Tyto zásady se uplatní i v prípadé, že právo, jehož obsahem je dočasné umísténí stavby na pozemku, zanikne jinak.“ Z citovaných rozhodnutí malo byť podľa žalobcu zrejmé, že sa v danom konaní nedomáha odstránenia stavby žalovaného z dôvodu, že by sa malo jednať o neoprávnenú stavbu, ale ide o uplatnenie nároku žalobcu, ako vlastníka pozemku zastavaného cudzou stavbou, ktorá bola postavená na cudzom pozemku s dočasným užívacím právom. V zmysle citovanej rozhodovacej činnosti súdov je zrejmé, že táto rozhodovacia činnosť sa týka ako stavieb dočasných, tak aj stavieb trvalých. Teda ani táto otázka nebola smerodajná pre samotné posúdenie veci samej. Záverom poukázal na to, že právny predchodca žalobcu inicioval už viaceré súdne konania (s totožným predmetom), v ktorých bol v minulosti úspešný: - Rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 15C/112/2006 - Rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 7C/141/2006 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/140/2009 - Rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 10C/148/2004 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/235/2010 - Rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 21C/146/2004 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12Co/224/2008 - Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 8C/253/2008. Zároveň poukázal aj na Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10Co/23/2023 zo dňa 30.05.2023, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie súdu, v zmysle ktorého bolo žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovené. V danom prípade sa jedná o skutkovo a právne totožné konania. Vzhľadom k uvedenému navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil. 13. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 14. Po oboznámení sa s obsahom spisu, odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku a jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť; naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. 15. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP) a v podrobnostiach poukazuje na skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal so všetkými aspektmi predmetnej žaloby. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku považuje potrebné uviesť nasledovné fakty. 16. Žalovaný v podanom odvolaní namietal aj procesné pochybenia zo strany súdu prvej inštancie, spočívajúce v nedoručení listinných dôkazov, na ktoré sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku odvoláva, ako aj v absencii listinných dôkazov. Žalovaný namieta selektívny prístup k dokazovaniu, kedy tento z vykonaných dôkazov vzal do úvahy len skutočnosti v prospech žalobcu a
neprihliadol na skutočnosti z nich vyplývajúce, ktoré boli v prospech žalovaného. Zároveň namietal, že súd prvej inštancie prijal skutkové závery bez toho, aby vyplývali z vykonaného dokazovania, a zároveň jeho nemožnosť vyjadriť sa k dokazovaniu. 17. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 365 ods. 1 písm. b) CSP, sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 18. K námietkam týkajúcich sa nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že odvolacie dôvody boli žalovaným vymedzené len vo všeobecnej rovine bez bližšej konkretizácie toho, ktoré z dôkazov mu neboli doručené, ku ktorým sa žalovaný nemohol vyjadriť, ku ktorým dôkazom pristúpil súd prvej inštancie selektívne. 19. Iba uvedenie všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní rozhodnúť, resp. uvedením len všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní bez bližšej špecifikácie konkrétnych okolností prípadu nie je splnená zákonom stanovená náležitosť odvolania spočívajúca v povinnosti uviesť v odvolaní „odvolacie dôvody“. Relevantná právna úprava neumožňuje súdu vyzvať stranu sporu na doplnenie chýbajúcej náležitosti odvolania spočívajúcej v absencii konkretizácie odvolacieho dôvodu a zároveň neumožňuje strane sporu meniť a dopĺňať odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Uznesenie Ústavného súdu SR z 05.11.2019, sp. zn. IV. ÚS 90/2019. 20. Samotná skutočnosť, že žalovaný v rámci odvolania namieta nesprávny procesný postupu súdu prvej inštancie bez bližšej konkretizácie toho, ktoré z dôkazov mu neboli doručené, ku ktorým sa žalovaný nemohol vyjadriť, ku ktorým dôkazom pristúpil súd prvej inštancie selektívne, nemožno považovať za dostatočne vymedzený odvolací dôvod spočívajúci vo vade procesného postupu súdu prvej inštancie. Inak povedané, odvolací súd nie je povinný preskúmavať celý obsah spisu a doručenie jednotlivých dôkazov žalovanému resp. jeho právnemu zástupcovi, práve naopak, žalovaný je povinný v odvolaní označiť dôkazy, z ktorých súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal, a ktoré mu napriek uvedenému doručené neboli. Pokiaľ tak žalovaný v odvolaní neurobí, nemožno jeho odvolanie považovať za dostatočne konkrétne, t. j. také, ktoré by v sebe obsahovalo riadne špecifikovaný odvolací dôvod. Napriek uvedenému odvolací súd z obsahu spisu zistil, že listiny, na ktoré sa odvoláva žalobca boli právnemu zástupcovi žalovaného doručené prostredníctvom právneho zástupcu žalobcu. Z úradného záznamu z pojednávania (č. l. 84) vyplýva, že súd prvej inštancie aj vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise. Na tomto pojednávaní konanom dňa 13.06.2024 bol právny zástupca žalovaného riadne prítomný, nenamietal, že by listinné dôkazy, ktoré mu zaslal samotný žalobca neboli tými istými, ktoré súd vykonal na tomto pojednávaní. Iba samotná skutočnosť, že tieto dôkazy (z ktorých pri rozhodovaní vychádzal aj súd prvej inštancie) boli právnemu zástupcovi žalovaného doručené samotným žalobcom resp. jeho právnym zástupcom nespôsobila porušenie procesných práv takej intenzity, že by tým, došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Aj keď súd pochybil v tom, že tieto listiny nedoručoval sám, (ale mu ich doručil samotný žalobca), nebolo tým upreté jej právo oboznámiť sa s ich obsahom a vyjadriť sa k nim. 21. Podľa § 204 CSP Dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak
listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené. V danej veci súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 13.06.2024 vykonal dokazovanie týmito listinami oboznámením ich obsahu. Z týchto dôvodov odvolací súd konštatuje, že v procese dokazovania vykonaním listinných dôkazov v spore nedošlo k porušeniu procesných práv žalovaného. Uvedené závery možno aplikovať aj k zvyšným námietkam žalovaného týkajúcich sa vytýkaného procesného postupu súdu prvej inštancie, kedy rovnako žalovaný nekonkretizoval, ktoré z preukázaných skutočností súd prvej inštancie posudzoval selektívne, ktoré skutkové závery z vykonaného dokazovania nevyplynuli, a ku ktorým dôkazom sa nemohol vyjadriť. 22. K námietke o nepripojení administratívneho spisu a nevykonaní ohliadky, odvolací súd poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31.03.2021, sp. zn. 5Cdo/107/2019, v zmysle ktorých: „ Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť.“ V danej veci má odvolací súd za to, že žalovaným navrhované dokazovanie by bolo nadbytočné, nakoľko už boli doterajším konaním a vykonaním dokazovaním inými dôkazmi zo strany súdu prvej inštancie bez dôvodných pochybností preukázané všetky relevantné skutočnosti potrebné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie. Pokiaľ ide o vykonanie ohliadky odvolací súd naviac dodáva, že otázka, či je odstránenie stavby účelné (teda, či môže prebehnúť bez poškodenia susediacich stavieb) nebola relevantnou pre právny záver o odstránení stavby, ale súvisí so samotným výkonom právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Bude teda vecou exekučného súdu posúdiť, či exekúcia prebehla zákonne, a či bolo súdom priznané plnenie povinnou splnené riadne. Pre uloženie samotnej povinnosti stavbu odstrániť, bolo preukazovanie tejto skutočnosti irelevantné, preto súd prvej inštancie správne tento návrh na doplnenie dokazovania zamietol. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací v postupe súdu prvej inštancie nevzhliadol existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), e) CSP. 23. V prvom rade sa odvolací súd zameral na preskúmanie vecnej dôvodnosti odvolania podaného žalovaným a po jeho vyhodnotení dospel k záveru, že toto jej odvolanie je nedôvodné, nemajúce oporu v jej skutkových tvrdeniach a vykonanom dokazovaní. Navyše žalovaný v podanom odvolaní opakovane poukazuje na skutočnosti tvrdené už pred súdom prvej inštancie, preto odvolací súd považuje odvolanie žalovaného za nedôvodné a v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdil. V nadväznosti na odvolacie námietky žalovaného, považuje za potrebné doplniť ešte nasledovné. 24. Žalovaný v rámci podaného odvolania namietal, že súd prvej inštancie odmietol zistiť skutočného vlastníka predmetného pozemku a z toho odvíjajúci sa súhlas s umiestnením stavby - garáže. Z vyjadrení strán sporu nachádzajúcich sa v súdnom spise súd prvej inštancie v rámci konania zistil, že vlastníkom daného pozemku bol Československý štát, pričom tento majetok spravoval Výskumný ústav zváračský ako správca jeho majetku. Tieto skutočnosti boli uvádzané oboma stranami sporu ako zhodné, čiže išlo o nesporné skutkové tvrdenia. Z týchto dôvodov potom nebolo potrebné tieto skutočnosti dokazovať ani k nim vykonávať akékoľvek dôkazy. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že daná stavba garáže vzhľadom na súdom prvej inštancie nezistený súhlas mohla byť tak kvalifikovaná ako oprávnená, ako aj neoprávnená odvolací súd uvádza, že z jednotlivých dôkazov založených v súdnom spise, hlavne zo zmluvy o dočasnom prenechaní pozemku, ktorá bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a právnym predchodcom žalovaného vyplýva, že táto zmluva zo 17.02.1976 bola uzatvorená na dočasné užívanie parcely XXXXX, vo výmere potrebnej k postaveniu garáže, ktorú povolil postaviť ONV - odbor výstavby svojím rozhodnutím zo dňa 06.05.1975 pod značkou č. XX - uznesenia OBNV III. Z uvedeného taktiež vyplynulo, že D.. B. P. (právny predchodca žalovaného) pozemok preberá do dočasného užívania za dohodnutú úhradu, pričom táto zmluva sa uzatvorila od 01.03.1976 na neurčitú dobu. Z tejto zmluvy potom vyplýva, že stavba garáže je stavbou oprávnenou, nakoľko správca pozemku konajúci v mene jeho vlastníka dal súhlas s užívaním pozemku práve pre účely výstavby garáže,
ku ktorej sa viazalo stavebné povolenie zo dňa 06.05.1975. Pre posúdenie stavby ako oprávnenej bolo potom rozhodujúce, že táto bola postavená na pozemku so súhlasom jeho vlastníka. V tomto smere potom súhlas Výskumného ústavu zváračského ako správcu majetku štátu bol súhlasom de facto samotného štátu, pričom na takýto súhlas správca majetku nepotreboval schválenie iným orgánom (nešlo o prípade scudzovania majetku štátu, ale jeho využívania, ktorý bol v kompetencii správcu majetku). Ani žalovaný neoznačil, aké ustanovenie zákona by malo byť v takomto prípade porušené. Naviac i príslušný stavebný úrad takýto súhlas správcu akceptoval, považoval ho za súhlas samotného štátu a na jeho základe vydal i stavebné povolenie na výstavbu garáže. Napokon ani samotný žalovaný počas celej doby trvania užívacieho práva nenamietal, že jeho garáž by bola stavbou neoprávnenou, práve naopak. V danom prípade sa jednalo o dočasnú stavbu s dobou trvania pôvodne do roku 1980, teda po dobu spravovania pozemku Výskumným ústavom zváračským. Žalovaný pritom nikdy nenamietal, že by stavba garáže bola realizovaná bez vedomia vlastníka pozemku, namietal, že súhlas s výstavbou garáže nedal vlastník pozemku, ale len jeho správca. Preto nebol relevantný samotný čas jej výstavby, ale skutočnosť, či bol alebo nebol daný súhlas vlastníka pozemku s jej výstavbou. Ako už uviedol odvolací súd vyššie v danom prípade postačoval súhlas Výskumného ústavu zváračského ako správcu pozemku vo vlastníctve štátu, keďže zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že by nebol na to oprávnený. Ani žalovaný takéto ustanovenie zákona neoznačil. Možno uzavrieť, že súhlas správcu majetku štátu s výstavbou garáže na ňom možno potom považovať za súhlas samotného vlastníka tohto pozemku (v danom prípade sa totiž nejednalo o scudzovací úkon týkajúci sa majetku štátu). 25. Nakoľko v posudzovanej veci uplynula doba trvania dočasnej stavby, ako aj dohodnutá doba užívania pozemku pod touto stavbou, nastal stav, kedy žalovaný touto stavbou začal užívať pozemok žalobcu neoprávnene. Samotná dočasnosť garáže vyplynula nielen z dôkazov založených v súdnom spise a zo zistených skutkových okolností, za ktorých došlo k vydávaniu jednotlivých stavebných povolení (do času rozšírenia komunikácie a výstavby koľajníc, ku ktorým malo dôjsť po roku 1980). V tomto smere potom odvolací súd zvýrazňuje, že žalobca sa prioritne nedomáha ochrany svojich práv vyplývajúcich mu z nájomného vzťahu (teda, že by mal mať nárok na odovzdanie pozemku v stave v akom ho odovzdal pri uzavretí zmluvy z roku 2019, teda s postavenou garážou - pozn.), ale ochrany ktorú mu priznáva Občiansky zákonník v § 126 t. j. ochrany vlastníckeho práva voči tomu, kto do jeho práva neoprávnene zasahuje (žalovaný stavbou svojej garáže, ktorej trvanie uplynulo a rovnako uplynulo jeho užívacie právo k tomuto pozemku). Podľa citovaného ustanovenia § 126 OZ má každý vlastník právo na ochranu proti tomu, kto do jeho práva neoprávnene zasahuje, v tomto prípade voči žalovanej, ktorá má toho času neoprávnene umiestnenú stavbu garáže na pozemku žalobcu. V danej veci nejde o prípad umiestnenia trvalej stavby na cudzom pozemku, ale stavby dočasnej, u ktorej uplynula nielen doba trvania, ale i doba užívania pozemku pod stavbou, pričom v tomto smere nebolo vydané žiadne rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by sa dočasnosť trvania stavby predĺžila prípadne zmenila doba jej charakteru na stavbu trvalú. Otázka vypratania pozemku tu nemôže byť vnímaná v zmysle vypratania hnuteľných vecí z pozemku, respektíve ako samostatný žalovaný nárok, ale má mať dopĺňací charakter k odstráneniu stavby v tom zmysle, že pozemok po odstránení stavby zostal takpovediac „čistým“ pozemkom. Ak sa aj uvedené prejaví vo výroku rozsudku, nič táto skutočnosť nemení na súdom uloženej povinnosti odstrániť stavbu a nijako nad mieru priznanej povinnosti nezasahuje do práv žalovaného. Nejde teda o samostatný žalovaný nárok, ale len o spresnenie žalobou uplatneného nároku (v tomto smere ani žalobca neprodukoval také skutkové tvrdenia, ktoré by robili tento nárok samostatným). 26. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného ,že nájomný vzťah sa obnovil podľa § 676 ods. 2 OZ (nepodaním žaloby o vypratanie nehnuteľnosti v 30-dňovej lehote od zániku pôvodne dohodnutej lehoty nájmu), nakoľko uvedené nezodpovedá skutočnosti, keďže podľa uzavretej nájomnej zmluvy mal nájomný vzťah pôvodne skončiť ku dňu 31.12.2020, následne došlo k jeho predĺženiu v zmysle ustanovenia § 676 ods. 2 OZ o jeden rok t. j. do 31.12.2021, a keďže žalobca sa na súd obrátil so žalobou o odstránenie stavby a vypratanie nehnuteľnosti dňa 26.01.2022 t. j. 4 dni pred uplynutím 30-dňovej lehoty, k ďalšiemu obnoveniu nájomného vzťahu týmto postupom už nedošlo. Naviac odvolací súd zastáva názor, že samotnou zmluvou o predĺžení užívania pozemku (hoci pre účely umiestnenia garáže) nedochádzalo aj predlžovaniu doby trvania stavby (o takomto predĺžení by bol oprávnený rozhodnúť iba príslušný stavebný úrad). Naviac odstránením stavby garáže, by zanikol aj samotný nájomný vzťah k pozemku, nakoľko by odpadol účel samotného nájomného vzťahu a tým aj povinnosť platiť nájomné, čo by samo o sebe viedlo k zániku nájomného vzťahu.
27. Na záver odvolací súd dodáva, že správnosti skutkových záverov súdu nebráni skutočnosť, že tento ich vyvodil väčšinou z nepriamych dôkazov týkajúcich sa susediacich stavieb garáží. Odvolací súd má za to, že súd takto mohol postupovať, a to najmä s ohľadom na stavebno - technické vyhotovenie týchto garáží, kedy sú tieto „prilepené jedna o druhú“ s tým, že každá z nich má vždy spoločnú stenu so susediacou garážou, ako aj s ohľadnom na spoločný dôvod povolenia výstavby týchto garáží, ako dočasných stavieb a pôvodnou dobou ich trvania, ktorým bolo plánované rozšírenie komunikácie a výstavba koľajiska. Je potom zrejmé, že tento režim sa musel vzťahovať na všetky garáže takto postavené, nakoľko je nemysliteľné, ak by sa naplnil dôvod, pre ktorý mali stavby dostali dočasný charakter, aby niektorá z nich zostala stáť v ceste výstavby rozšírenia komunikácie, prípadne výstavby koľajiska. 28. Odvolací súd si záverom uvedomuje, že práve takéto stavebno - technické usporiadanie garáží môže brániť riadnemu splneniu si povinnosti uloženej súdom (odstrániť garáž, ktorá má spoločnú stenu so susediacou garážou, u ktorej odstránenie ešte nemuselo byť nariadené - pozn.), avšak táto otázka by mala byť riešená v prípadnom vykonávacom konaní, kedy bude posúdené, či jej prípadné odstránenie žalovaným, bolo/nebolo vykonané v súlade s právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu. Tak ako už odvolací súd uviedol vyššie v tejto veci potom bude oprávnený exekučný súd posúdiť, či exekúcia prebehla zákonne, a či bolo súdom priznané plnenie povinnou splnené riadne. 29. Žalovaný vytýkal okrem vyššie uvedených odvolacích dôvodov súdu prvej inštancie aj údajnú nedostatočnosť a zmätočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd považuje odôvodnenie rozhodnutia súdu naopak za podrobné až vyčerpávajúce, keďže v ňom súd prvej inštancie reagoval na všetky závažné námietky produkované žalovaným, ktorými sa žalovaný snažil odôvodniť svoje nesúhlasné stanovisko k žalobe žalobcu. 30. Ďalšími námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní sa odvolací súd už nezoberal, keď v odvolaní len zotrvala na všetkých argumentoch tak, ako v konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto ale nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných dôkazov a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov vyslovených v rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. Samotná skutočnosť, že sa žalovaná nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalovanej o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď sa súd prvej inštancie neodchýlil príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, Občianskeho zákonníka <https://www.aspi.sk/products/lawText/4/4671517/1/ASPI %253A/40/1964%20Zb.> a ani nepoprel ich účel a význam, keď dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná z dôvodov uvedených vyššie. 31. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP), vrátane výroku o náhrade trov konania, o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol vzhľadom na celkový úspech žalobcu v konaní, v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. 32. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 CSP (v znení účinnom od 01.07.2023) o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 33. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). 34. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp. zn. 5MCdo/8/2008). 35. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).