{"guid": "7e5ebfac-792b-46e8-a21a-d73c7d15176d:9fb653ea-1abc-48d3-bee6-2a61dc23d271", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1322200368.1", "spisova_znacka": "2Co/71/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/71/2025 z 16. 9. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 16. septembra 2026, sp. zn. 2Co/71/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1322200368.1", "identifikacne_cislo": "1322200368", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Michaela Králová", "sudca_id": 309, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michaela-kralova-309", "datum_vydania": "2026-09-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Nájomná zmluva"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9fb653ea-1abc-48d3-bee6-2a61dc23d271", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1322200368.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1322200368.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1322200368.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n2Co/71/2025\n1322200368\n16. 09. 2026\nJUDr. Michaela Králová\nECLI:SK:KSBA:2026:1322200368.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek\nsenátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej, v právnej veci žalobcu: Račianska Reality, a. s., so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 51284219, zastúpený JUDr. Milošom Barbušom,\nadvokátom, so sídlom Štúrova 13, Bratislava, proti žalovanému: P. B., Z. L. XX.XX.XXXX, B.: B.Z. XX,\nB., zastúpený Mgr. Andrejom Maarom, advokátom, so sídlom: Dunajská 8, Bratislava, o vypratanie\nnehnuteľnosti a odstránenie stavby, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava\nIV zo dňa 13. júna 2024, č. k. B3-11C/4/2022-85, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 13. júna 2024, č. k.\nB3-11C/4/2022-85, p o t v r d z u j e.\nII. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 13.06.2024, č. k. B3-11C/4/2022-85 uložil žalovanému\npovinnosť odstrániť stavbu - garáž súp. č. XXXX, postavenú na parc. č. XXXXX/XX, nachádzajúcu sa v\nkat. úz. Z. F., obec B. - mestská časť Z. F., okres B. D. a zároveň povinnosť vypratať pozemok parc. č.\nXXXXX/XX, zastavaná plocha o výmere XX mX nachádzajúci sa v kat. úz. Z. F., obec B., F. časť Z. F.,\nokres B. D., vedený H. úradom B., katastrálny odbor, na LV č. XXXX vo vlastníctve žalobcu v X/X a to\nvšetko do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Druhým výrokom priznal žalobcovi proti žalovanému\nnárok\nna náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n2. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou, ktorá bola pôvodne doručená Okresnému súdu Bratislava III\ndňa 26.01.2022, sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť odstrániť stavbu - garáž\nsúp. č. XXXX, postavenú na parc. č. XXXXX/XX, nachádzajúcu\nsa v kat. úz. Z. F., obec B. mestská časť Z. F., okres B. D.\na povinnosť vypratať pozemok parc. č. XXXXX/XX, zastavaná\nplocha o výmere XX m2, vedený H. úradom B., katastrálny odbor na LV č. XXXX a to do 30 dní odo\ndňa právoplatnosti rozsudku.\n3. Žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom pozemku parcely registra „C“ parc. č.XXXXX/XX,\nzastavaná plocha a nádvorie o výmere XX m2, ktorý je evidovaný na liste vlastníctva č. XXXX a nachádza\nsa na Q. ulici v B.. Žalovaný je vlastníkom stavby, garáže, súpisné číslo XXXX, postavenej na parcele vo\nvlastníctve žalobcu. Stavbu užíval žalovaný na základe rozhodnutia bývalého Obvodného národného\nvýboru s tým,\nže sa jedná o dočasnú stavbu. Medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená\nnájomná zmluva na pozemok nachádzajúci sa pod stavbou garáže vo vlastníctve žalovaného, nájomná\nzmluva bola uzatvorená na dobu určitú od 01.01.2019 do 31.12.2020 a nájomný vzťah v zmysle\n\nnájomnej zmluvy zanikol uplynutím doby nájmu (článok III ods. 3.2 písm. a) nájomnej zmluvy). V\nzmysle článku IV ods. 4.4 nájomnej zmluvy nájomca je povinný v lehote do 15 dní od skončenia doby\nnájmu predmet nájmu vypratať a odovzdať prenajímateľovi. V zmysle uzatvorenej nájomnej zmluvy je\nzrejmé, že doba nájmu uplynula a nájomca si nesplnil svoju povinnosť, nevypratal predmet nájmu, po\nuplynutí doby nehnuteľnosť ďalej užíva. Podľa žalobcu v tomto prípade nejde o režim neoprávnenej\nstavby zmysle ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu Českej republiky zo dňa 09.10.2020 sp. zn. 22Cdo/1997/2000. Ďalej uviedol, že na pozemku, na\nktorom\nje nehnuteľnosť žalovaného, má investičný zámer už vyhotovenú projektovú\ndokumentáciu. Vzhľadom na to, že na základe rozsudku o vyprataní pozemku v tomto prípade nie je\nmožné odstrániť garáž žalovaného navrhuje, aby súd rozhodol rozsudkom, ktorým zaviaže žalovaného\nna odstránenie stavby a zároveň aj na vypratanie pozemku. Ďalej uviedol,\nže právny predchodca\nžalobcu bol vo viacerých súdnych sporoch s totožným predmetom konania a úspešný a vlastníci garáží\nboli zaviazaní odstrániť predmetnú stavbu a vypratať pozemok.\n4. Žalovaný sa k doručenej žalobe písomne vyjadril a navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalobca bez\ndôkazu uvádza, že stavbu garáže užíva na základe rozhodnutia ONV odbor výstavby s tým, že sa jedná\no dočasnú stavbu a tvrdí, že stavba bola povolená ako stavba pevne spojená so zemou do trvalého\nužívania. Žalovaný stavbu užíva na základe osvedčenia o dedičstve. Žalobca pozemky pod garážami\nkupoval a musel si byť vedomý, že užívanie zastavaných pozemkov je obmedzené vlastníckym právom\nžalovaného, ako aj ostatných vlastníkov garáží. Ďalej uviedol, že stavba nebola na pozemku umiestnená\nza platnosti nájomnej zmluvy, ani na základe súhlasu žalobcu. Vznik práva na umiestnenie stavby\nnemožno posudzovať podľa stavu k 01.01.2019, stavba sa na pozemku nachádza približne od roku\n1970 a samotná skutočnosť, že uplynula doba nájmu neoprávňuje vlastníka pozemku na odstránenie\nstavby žalovaného. Pre právne posúdenie môžu platiť iba také práva\na povinnosti, ktoré vznikli\nv čase vzniku stavby. Žalobca podľa neho nepreukázal, že stavba je neoprávnená, pokiaľ sa v čase\nvýstavby súhlas vlastníka pozemku nevyžadoval, potom nemožno stavbu považovať za neoprávnenú.\nPodľa žalovaného nie je právo vlastníka pozemku nadradené právu vlastníka stavby a pri rozhodovaní\nmá súd zohľadniť nie iba požiadavku súčasného vlastníka, ale hospodársky zámer pri výstavbe stavby\na účelnosť odstránenia stavby v čase rozhodovania. Navyše za 50 rokov sa žiadny vlastník pozemku\npod stavbou nedomáhal odstránenia stavieb zo svojho pozemku a rešpektoval práva vlastníkov stavieb.\n5. Žalobca v replike uviedol, že strany súdneho sporu sú právnymi nástupcami\npo\npôvodných účastníkoch právnych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby garáže,\notázku vzájomného vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby garáže je preto potrebné\nposudzovať podľa vtedy platnej právnej úpravy a rozhodujúce budú aj právne skutočnosti a\ntituly, na základe ktorých boli tieto stavby na cudzích pozemkoch uskutočnené, s poukazom na §\n868 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého\nsa ustanoveniami tohto zákona spravujú právne\nvzťahy vzniknuté pred 01.01.1992,\ns výnimkou, že vznik a nároky z nich plynúce pred\n01.01.1992 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Stavba, ktorej odstránenie je predmetom sporu,\nje stavba samostatne stojacej garáže a na danom mieste sa nachádza cca 100 takýchto garáží, ktoré\nsú\nvo vlastníctve iných fyzických a právnických osôb, nachádzajú sa na pozemkoch\nžalobcu. Právny režim, dátum vybudovania, ako aj následné vzájomné vzťahy medzi vlastníkmi garáží a\nvlastníkom pozemku pod garážami je pri všetkých týchto garážach postavených na ulici Q. v B. v areáli\nVýskumného ústavu zváračského, totožný. Rozhodnutím\no prípustnosti stavby Odbor výstavby\nONV Bratislava - Nové Mesto povolil vykonať výstavbu garáží ako dočasnú stavbu do 31.12.1980\nna časti pozemku Výskumného ústavu zváračského. V tomto rozhodnutí sa ďalej uvádza, že majiteľ\ngaráže je povinný odstrániť garáž po 31.12.1980 na vlastný náklad bez nároku na akúkoľvek úhradu.\nTakéto rozhodnutie bolo vydané v roku 1971. Medzi Výskumným ústavom zváračským ako vlastníkom\npozemku a vlastníkom stavby garáže bola uzatvorená zmluva o prenechaní pozemku na dočasné\nužívanie. Takáto zmluva bola uzatvorená v roku 1976. Rozhodnutím Odboru výstavby\na\núzemného plánovania ObNV Bratislava III z roku 1982 bolo predĺžené dočasné užívanie týchto garáží\nako dočasných stavieb do 31.12.1992. V predmetnom rozhodnutí sa ďalej uvádza, že po tomto termíne\nsú stavebníci povinní stavby odstrániť na vlastné náklady, bez nároku na náhradu. Medzi pôvodným\nvlastníkom pozemku a vlastníkom garáže bola uzatvorená zmluva o prenechaní pozemku na dočasné\nužívanie s tým, že pokiaľ v zmluve nie je určené inak, platia pre ňu ustanovenia § 397 a § 398\nObčianskeho zákonníka. Už z názvu zmluvy bolo zrejmé, že ide o dočasné užívanie pozemkov a nie\nosobné užívanie pozemkov (osobné užívanie pozemkov nebolo časovo obmedzené a prechádzalo na\ndedičov a podľa\n§ 872 ods. 1 OZ sa právo osobného užívania zmenilo na vlastníctvo fyzickej osoby\n\npriamo\nzo zákona dňa 01.01.1992). V prípade prenechania nehnuteľnosti na dočasné užívanie\nišlo\no záväzky z iných zmlúv; prenechanie nehnuteľnosti na dočasné užívanie bolo obmedzené vždy\nčasovo alebo účelovo. V zmysle § 876 Občianskeho zákonníka sa hospodárske zmluvy o dočasnom\nužívaní majetku za odplatu podľa § 348 Hospodárskeho zákonníka menia\nod 01.01.1992\nna nájomné zmluvy. Ustanovenie § 876 Občianskeho zákonníka sa však nevzťahovalo na vzťahy z\ndočasného užívania nehnuteľností, ktoré vznikli na základe zmlúv uzatvorených podľa Občianskeho\nzákonníka, respektíve prechodné ustanovenia Občianskeho zákonníka neupravili ako treba nazerať na\nzmluvy o prenechaní pozemku na dočasné užívanie uzatvorené podľa § 397 a § 398 Občianskeho\nzákonníka, jediným inštitútom, ktorý prichádza do úvahy je analógia legis. Právo dočasného užívania\npozemku je občianskoprávnym vzťahom, ktorý bol založený skorším právnym predpisom, avšak ktorý\nuž v neskoršom právnom predpise nie je osobitne upravený. Preto sa bude v zmysle § 853 ods.\n1 Občianskeho zákonníka spravovať tými ustanoveniami, ktoré upravujú právne vzťahy obsahom a\núčelom im najbližšie. Použitie analógie zákona je v danom prípade prípustné, pretože právny vzťah o\nktorý ide sa spravuje vo svojej podstate rovnakými zásadami, aké platia pre nájomné vzťahy vzniknuté\nna základe nájomnej zmluvy podľa § 663 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, ktorého aplikácia\nprichádza do úvahy. Takto sa vyjadril Okresný súd Bratislava III\nv odôvodnení svojho rozsudku\nsp. zn. 6C/147/04, pričom rovnaký názor bol publikovaný\nv Justičnej revue č. 11/2007 na str. 1449.\nŽalovaný, respektíve jeho právny predchodca, si bol vedomý skutočnosti, že staval garáž na cudzom\npozemku, čo vyplýva aj z rozhodnutia Odboru výstavby a územného plánovania ObNV Bratislava\nIII, ktorým sa povoľuje dočasne užívať garáž a teda nemohol si myslieť, že jeho právo je časovo\nneobmedzené, ale naopak vedome na seba vzal riziko z dočasného vzťahu vyplývajúce. Žalovaný\nsa za takýchto okolností nemôže domáhať ochrany svojho ústavného práva na vlastníctvo. Žalobca\nako vlastník pozemku prostredníctvom predmetnej žaloby len realizoval ochranu svojho vlastníckeho\npráva a to takým spôsobom, ktorý mu priznával zákon a v jeho medziach.\nK otázkam právnych\nvzťahov vlastníkov dočasných stavieb uskutočnených na cudzích pozemkoch žalobca poukázal na\nrozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26Cdo/1500/2012, rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu Českej republiky sp.zn. 22Cdo/2999/2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.\n22Cdo/4731/2010, rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV.ÚS 22/2001, rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2Cdon/240/1997 R72/2000. Z citovaných rozhodnutí je podľa\nneho zrejmé, že sa v tomto konaní nedomáha odstránenia stavby žalovaného z dôvodu,\nže\nby sa malo jednať o neoprávnenú stavbu, ale ide o uplatnenie nároku žalobcu ako vlastníka pozemku\nzastavaného cudzou stavbou, ktorá bola postavená ako stavba dočasná. V tomto smere existujú aj\nrozhodnutia vtedajších príslušných správnych orgánov, ktoré povolili užívanie týchto stavieb na dobu\nurčitú, s tým, že po uplynutí tejto doby je vlastník garáže povinný danú stavbu na svoje náklady odstrániť\na to bez nároku na náhradu. Teda sa zo strany žalobcu jedná o uplatnenie práva v zmysle § 126 ods. 1\nObčianskeho zákonníka a nie podľa § 135c Občianskeho zákonníka, tak ako sa domnieva žalovaný.\n6. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 123,\n§ 124, §\n126 ods. 1, ods. 2, § 135c ods. 1, 2, 3, § 676 ods. 1, ods. 2, § 677 ods. 1, § 516 ods. 1, 2, zákona č.\n40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení, § 397 ods. 1, 2, 3, § 398 OZ v znení účinnom do\n31.12.1982, § 9 ods. 3 vyhlášky Vyhláška Federálneho ministerstva financií o správe národného majetku\n156/1975 účinný od 01.01.1976 do 31.12.1984 a vecne tak, že považoval za nesporné, že vlastníkom\npozemku parc. č. XXXXX/XX, nachádzajúcom\nsa v kat. úz. Z. F., obec B. - mestská časť Z. F.,\nokres B. D.\nje žalobca, vyplýva to z LV č. XXXX. Nebolo sporné, že žalovaný je vlastníkom\ngaráže súp. č. XXXX stojacej na pozemku parc. č. XXXXX/XX. Nebolo sporné ani to, že dňa 20.03.2019\nbola uzatvorená medzi stranami sporu nájomná zmluva, ktorou žalobca prenajal žalovanému pozemok\nparc. č. XXXXX/XX., zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2, ktorý je pod garážou súp. č. XXXX\nna Q. ulici. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú od 01.01.2019 do 31.12.2020. Podľa článku III bod\n3.2 písm. a) zmluvy nájomný vzťah zaniká uplynutím doby nájmu. V zmysle ustanovenia IV bod 4.4\nzmluvy je nájomca povinný v lehote 15 dní\nod skočenia doby nájmu predmet nájmu vypratať a\nodovzdať prenajímateľovi. V prípade\nak tak neurobí, prenajímateľ je oprávnený predmet nájmu\nvypratať sa náklady nájomcu. Nájomný vzťah skončil uplynutím predĺženej doby nájmu, žalobca podal\nnávrh na vypratanie 26.01.2022. V spore bolo preukázané, že dňa 17.02.1976 bola uzatvorená zmluva\nmedzi Výskumným ústavom zváračským a D.. P. B., ktorou bola D.. B. prenechaná na dočasné užívanie\nčasť pozemku parc. č. XXXXX, vo výmere potrebnej\nk postaveniu garáže. D. B. pozemok\npreberá do dočasného používania za dohodnutú úhradu, zmluva bola uzatvorená od 01.03.1976 na\nneurčitú dobu. V spore bolo preukázané, že Obvodný národný výbor Bratislava III, odbor výstavby a\núzemného plánovania vydal dňa 05.11.1979 na návrh stavebníkov, medzi inými aj právneho predchodcu\n\nžalovaného,\nD.. P. B., dočasné kolaudačné rozhodnutie, ktorým povolil užívanie stavby a\nto\n30 murovaných garáží v Bratislave, v areáli Výskumného ústavu zváračského, Q. cesta,\nna parc. č. XXXXX, na účel garážovania motorových vozidiel, do 31.12.1989. V rozhodnutí uvádza,\nže stavba sa uskutočnila podľa dokumentácie overenej stavebným úradom, dočasnosť stavby bola\nstanovená podľa SÚP na výstavbu komunikácie a rozšírenie koľajiska.\nPo uvedenom termíne\nje stavebník povinný stavbu odstrániť na vlastné náklady bez nároku na náhradu, ale ak pozemok\nnebude určený na iné využitie, je možné stavbu ponechať\npo predĺžení na ďalšie dočasné\nužívanie. Osvedčením o dedičstve po poručiteľovi E. B. nadobudol predmetnú stavbu súp. č. XXXX\njediný dedič a to P. B. - žalovaný. Právny predchodca žalovaného uzatvoril s právnym predchodcom\nžalobcu dňa 17.02.1976 zmluvu o prenechaní pozemku na dočasné užívanie, na jej základe mu v zmysle\nustanovenia § 397 a § 398 Občianskeho zákonníka, platného v tej dobe, bola časť nehnuteľnosti v\nspráve právneho predchodcu žalobcu prenechaná na dočasné užívanie, pričom v zmysle ustanovenia\n§ 397 ods. 2 Občianskeho zákonníka ju právny predchodca žalovaného mohol užívať len dohodnutým\nspôsobom. V zmysle ustanovenia § 398 Občianskeho zákonníka sa užívanie malo skončiť uplynutím\ndoby, na ktorú bolo dohodnuté. Postavenie garáže bolo povolené, vyplýva to z dočasného kolaudačného\nrozhodnutia Odboru výstavby a územného plánovania Obvodného národného výboru Bratislava III zo\ndňa 05.11.1979, v zmysle ktorého dočasnosť stavby bola stanovená do 31.12.1989, pričom zároveň bolo\nuvedené, že po tomto termíne\nje stavebník povinný stavbu odstrániť na vlastné náklady bez nároku\nna náhradu. V tomto spore sa zmluvné strany jednoznačne dohodli, že v prípade skončenia nájomného\nvzťahu žalovaný pozemok vyprace a odovzdá žalobcovi. Nájomná zmluvu obsahuje ustanovenie (článok\nIV bod 4.4) o povinnosti žalovaného v lehote 15 dní od skončenia doby nájmu predmet nájmu, teda\npozemok parc. č. XXXXX/XX, pozemok pod garážou, vypratať a odovzdať žalobcovi. Nájomný vzťah\nskončil dňa 31.12.2021 uplynutím predĺženej doby nájmu, žaloba bola súdu doručená 26.01.2022, v\nrámci zákonom stanovenej 30 dňovej lehoty po skončení doby nájmu. Predmetný pozemok žalovaný\nnapriek tomu, že nájomný vzťah skončil, naďalej užíva. V spore bolo preukázané, že garáž vo vlastníctve\nžalovaného bola od počiatku stavbou dočasnou. Súd prvej inštancie je toho názoru, že žalovaný, ako\nvlastník stavby, ktorá bola zriadená ako dočasná na pozemku žalobcu, stratil právo mať na pozemku\nnaďalej umiestnenú stavbu a jej umiestnením neoprávnene zasahuje do vlastníckych práv žalobcu ako\nvlastníka pozemku a žalobca má právo domáhať sa odstránenia stavby. Z toho dôvodu súd považuje\nžalobu za dôvodnú, a preto uložil žalovanému povinnosť odstrániť dočasnú stavbu garáže\na zároveň\nvypratať predmetný pozemok.\n7. Podľa názoru súdu do úvahy neprichádza použitie ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka,\npodľa ktorého (1) ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd\nna návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil\n(ďalej len \"vlastník stavby\"). (2) Pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu\ndo vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí. (3) Súd môže usporiadať\npomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné\nbremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe. V tomto prípade nemožno hovoriť\no režime neoprávnenej stavby v zmysle citovaného ustanovenia, nakoľko bolo v spore preukázané, že\nv prípade žalovaného išlo o stavbu dočasnú a v takom prípade, ak stavebník zriadi stavbu na základe\ndohody\ns vlastníkom pozemku len dočasne, vlastník stavby stráca po uplynutí dojednanej doby\nprávo mať naďalej na tomto pozemku umiestnenú stavbu a neoprávnene tak zasahuje\ndo\nvlastníckeho práva vlastníka pozemku, ktorý sa môže domáhať odstránenia stavby. Súd prvej inštancie\nmal v spore preukázané, že dočasná stavba vznikla so súhlasom vlastníka pozemku (v tom čase správcu\npozemku), svedčí o tom zmluva o prenechaní pozemku\nna dočasné užívanie uzatvorená medzi\nVýskumným ústavom zváračským a právnym predchodcom žalovaného D.. P. B.. Súd prvej inštancie\nodkázal\nna rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 09.10.2000, sp.\nzn. 22Cdo/1997/2000, v zmysle ktorého ak stavebník umiestni stavbu na základe nájomného práva k\npozemku, ktoré môže byť stranami vypovedané, ide o zvláštny prípad dočasného užívania pozemku,\nak zanikne nájomné právo, zanikne tiež občianskoprávne oprávnenie mať na cudzom pozemku stavbu.\nPrávny režim stavby postavenej na cudzom pozemku na základe obligačného práva, ktoré zaniklo, sa\nlíši od režimu neoprávnenej stavby podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Riešenie uvedené v § 135c\nObčianskeho zákonníka nie je možné použiť ani analogicky. Súd prvej inštancie má za to, že napriek\ntomu, že sa nejedná\no rozhodnutie najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky, je\npoužiteľné aj\nna prejednávaný prípad, nakoľko právna úprava v Slovenskej republike a v\nčase rozhodovania Najvyššieho súdu v Českej republiky bola totožná, totožné boli aj princípy. Navyše\nžalobca\nv spore preukázal, že rovnakými úvahami sa riadil aj odvolací súd pri rozhodovaní\nv\n\nobdobných sporoch, pričom vždy poukázal na dočasnosť charakteru stavby garáže,\nže\nsa nejedná o neoprávnenú stavbu a teda neprichádza do úvahy ani vysporiadanie podľa\n§ 135c\nObčianskeho zákonníka, pretože stavba bola postavená na základe zmluvy\no prenechaní\npozemku na dočasné užívanie. Rovnako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.\n2Cdon/240/1997 dôvodí, že pokiaľ stavebník zriadi na základe dohody\ns vlastníkom pozemku\nstavbu na pozemku, ktorý je podľa dohody oprávnený užívať len dočasne, stráca po uplynutí doby,\nprípadne po inom zániku práva, právo mať na tomto pozemku naďalej dočasne umiestnenú stavbu a\nneoprávnene tak zasahuje do vlastníckeho práva vlastníka pozemku, ktorý sa môže podľa § 126 ods.\n1 Občianskeho zákonníka domáhať odstránenia stavby. Vlastníkovi stavby, ktorého obligačné právo\nmať na pozemku umiestnenú stavbu v dôsledku časového obmedzenia tohto práva zaniklo, nepatrí\nnámietka proti žalobe vlastníka pozemku, že má právo mať na pozemku stavbu. Tieto zásady sa uplatnia\naj v prípade, že právo, ktorého obsahom je dočasné umiestnenie stavby na pozemku zanikne inak.\nStavba garáže bola dočasná, vyplýva to z predložených listinných dôkazov, ako dočasná stavba bola\nskolaudovaná a právny predchodca žalovaného si toho bol od začiatku užívania vedomý. Nejedná sa o\nstavbu neoprávnenú, preto nemožno aplikovať ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka. Žalovaný\nvstúpil do práv a povinností svojho právneho predchodcu momentom jeho smrti. Žalovaný tvrdil, že právo\nvlastníka žiadať odstránenie stavby\nsa neobnovuje s uzatvorením ďalšej nájomnej zmluvy,\nale vzniká skončením nájomného vzťahu, na základe ktorého bola stavba na pozemok prenajímateľa\numiestená, pokiaľ existovalo právo na odstránenie stavby po skončení zmluvy mal si toto právo uplatniť\nvlastník do jedného mesiaca od skončenia zmluvy, na základe ktorej bola stavba žalovaného postavená.\nToto tvrdenie nemá oporu v žiadnom ustanovení Občianskeho zákonníka a súd\nna nemožnosť\naplikovať ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka prihliadol aj v prípade skončenia nájomného\nvzťahu medzi stranami sporu, aj preto zriadenie vecného bremena\nv prospech žalovaného\nnepripustil.\n8. Žalovaný sa bránil aj tým, že užívanie garáží bolo podmienené výstavbou plánovanej diaľnice,\nrespektíve rozšírením železničnej trate, čo sa predpokladalo až po roku 1980 a tento dôvod sa nenaplnil.\nPodľa názoru súdu prvej inštancie táto skutočnosť nebola podstatná. Nič sa nemení na skutočnosti, že\nprávny predchodca žalovaného si musel byť vedomý dočasnosti práva užívať pozemok a dočasnosti\npráva umiestniť na pozemku stavbu garáže a je právne irelevantné, či vlastník pozemku ho chce využiť\nna stavbu diaľnice, železničnej trate, alebo inej výstavby.\n9. Podľa žalovaného odstránenie stavby garáže nie je možné bez poškodenia okolitých stavieb a\ntáto skutočnosť vyplýva zo stavebnotechnického postupu, ako aj z obsahu predložených rozhodnutí v\nsprávnom konaní. Podľa názoru súde svoje tvrdenie ničím nepreukázal a k tomuto účelu by neslúžil ani\njeho návrh na doplnenie dokazovania ohliadkou, ktorý súd prvej inštancie zamietol. Návrh na doplnenie\ndokazovania považoval\nza nehospodárny, súd ohliadkou nezistí, či je možné odstránenie jednej\ngaráže bez poškodenia ostatných garáží a navyše žalobca vedie na tunajšom súde totožné konania\nso všetkými vlastníkmi predmetných garáží a v prípade úspechu by mohli byť garáže odstraňované\nsúčasne.\n10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení 262 ods. 1 a 2 CSP.\n11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal odvolanie v zákonom stanovenej\nlehote žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu z dôvodov, že súd prvej inštancie v konaní\nnedostatočne zistil skutkový stav, ktorý je neúplný a založený\nna tvrdeniach žalobcu\na neúplných alebo sporných dôkazoch. Má za to, že súd prvej inštancie na základe nedostatočne\nzisteného skutkového stavu dospel k nesprávnym právnym názorom. Zdôraznil, že žalobca v žalobe\naj ďalších vyjadreniach nesprávne a neúplne popísal skutkový stav a na základe neúplne zisteného\nskutkového stavu súd prvej inštancie dospel\nk nesprávnym právnym posúdeniam\nskutkového stavu. Chýbajúce logické súvislosti a dôkazy súd nahradil tvrdeniami bez dôkazov, ktoré\nuviedol po prvý raz v rozsudku, preto nebolo možné sa k nim priebežne v konaní vyjadriť, okrem toho súd\nrozhodoval na základe dôkazov, ku ktorým sa žalovaný nemal možnosť vyjadriť, ani sa s nimi oboznámiť.\nŽalovaný zmätočnosť žaloby namietal počas konania a žiadal, aby žalobca označil dôkazy na ktorých\ntrvá, a čo majú uvedené dôkazy preukazovať, aby sa k nim mohol vyjadriť. Súd prvej inštancie umožnil\nžalobcovi, aby žalobca skutkové tvrdenia mohol meniť, aby predložené dôkazy neboli reálne, ale iba\npodobné, ktoré bral do úvahy iba pokiaľ podporovali tvrdenia žalobcu. Súd bral do úvahy iba dôkazy\na tvrdenia, ktoré vyhovovali obsahu rozhodnutia, ostatné dôkazy a tvrdenia žalovaného vôbec nebral\n\nv konaní do úvahy. Súd najmä odmietol vychádzať pri rozhodovaní z celého administratívneho spisu\nstavby garáže. V konaní nebolo preukázané, že by sa na pozemku žalobcu nachádzali hnuteľné veci\nžalovaného. Žalobca\nv tejto veci nevyjadril počas konania ani skutkové tvrdenie. Preto ho žalovaný\nv konaní nemohol vyvrátiť. Keďže žalobca v konaní netvrdil, že by žalovaný mal na pozemku žalobcu\nhnuteľné veci, táto skutočnosť nebola v konaní sporná, preto súd rozhodol nesprávne,\nak\nuložil žalovanému, aby pozemok vypratal bez toho, aby bolo preukázané, resp. tvrdené žalobcom, že\nna pozemku sa nachádzajú hnuteľné veci žalovaného. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva,\nže stavbu garáže neumiestnil na pozemku žalobcu žalovaný. Nesprávny je právny názor súdu prvej\ninštancie, že možno vykladať ustanovenia Občianskeho zákonníka a nájomnej zmluvy tak, že nájomca je\npo skončení nájmu povinný z predmetu nájmu odstrániť aj veci, ktoré sa na predmete nájmu nachádzali\ndesiatky rokov pred uzatvorením nájomnej zmluvy a ktoré on - žalovaný na pozemok neumiestnil ani\npred uzatvorením nájomnej zmluvy ani počas doby nájmu. V konaní nebolo sporné, že predmet nájmu\n- pozemok pod garážou sa nachádzal v prvý deň nájmu v rovnakom stave, ako\npo skončení\nnájmu a bez hnuteľných vecí. Z ustanovenia § 682 Občianskeho zákonníka,\nani iného zmluvného\nani zákonného ustanovenia nevyplýva, že by sa žalovaný zaviazal\nna odstránenie stavby, ktorú\nna predmet nájmu nepostavil, či už počas doby nájmu alebo pred začatím doby nájmu. Právny názor\nsúdu prvej inštancie vyjadrený v bode 22. napadnutého rozsudku je nesprávny a nezakladá sa ani na\nustanovení § 682 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje povinnosti nájomcu po skončení doby nájmu,\nani na základe nájomnej zmluvy, ktorá neobsahuje povinnosť žalovaného odstrániť stavbu z predmetu\nnájmu. Nájomná zmluva\no nájme pozemku parc. č. 12100/63 bola uzatvorená dňa 20.03.2019\na jej platnosť skončila 31.12.2020. Žalobca podal proti žalovanému na Okresnom súde Bratislava III\nžalobu\no vypratanie nehnuteľnosti, pozemku parc. č. XXXXX/XX dňa XX.XX.XXXX na H.\nsúde B. D. pod sp. zn. 44C/7/2021. Konanie bolo neskôr zastavené. Podľa § 676 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka, ak nájomca užíva veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodá návrh na\nvydanie veci alebo na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní, obnovuje sa nájomná zmluva za\ntých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne. Nájom dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa\nobnovuje vždy na rok, nájom dojednaný\nna kratšiu dobu sa obnovuje na túto dobu. Nakoľko\nžalobca žalobu o vypratanie prenajatej veci dňa 26.01.2021 podal, nedošlo o obnove nájmu podľa § 676\nods. 2 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu žaloba v konaní B3-11C/4/2022-85 nebola podaná\ndo 30 dní od skončenia nájmu. Z uvedeného dôvodu je právny záver súdu v bode 22 napadnutého\nrozsudku nesprávny. Žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie bez dôkazov prevzal tvrdenie žalobcu\nvlastníkom pozemku v čase uzatvorenia zmluvy o prenechaní pozemku s vlastníkom garáže, ktoré\nje nepravdivé. Žalobca nepravdivú skutočnosť v opise skutkového stavu uviedol vedome a zámerne,\naby zmluvou preukázal „súhlas“ vlastníka pozemku so stavbou a tým vylúčil použitie ustanovenia §\n135c) Občianskeho zákonníka. Žalobca sa vedome snažil uviesť súd do omylu tvrdením, že Výskumný\nústav zváračský bol vlastníkom pozemku. Skutkové tvrdenie žalobcu cit.: „Medzi Výskumným ústavom\nzváračským ako vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby garáže bola uzatvorená Zmluva o prenechaní\npozemku\nna dočasné užívanie. Takáto zmluva bola uzatvorená v roku 1976.“ Súdu titulom znalosti\nprávnych predpisov musí byť známe, že štátne podniky, ktorým bol aj Výskumný ústav Zváračský neboli\nspôsobilé vlastniť majetok, preto nemohli byť vlastníkom ani pozemku\npod garážou. Z uvedeného\ndôvodu, sú všetky právne závery podporené judikatúrou českých súdov o stavbe na pozemku na základe\nobligačného vzťahu medzi vlastníkom pozemku\na stavebníkom nesprávne a zmätočné. Nakoľko súd\nnesprávne právne posúdil skutkový stav, ktorý neumožňoval aby štátny podnik bol vlastníkom pozemku,\nnemohol správne vyhodnotiť ani ďalšiu otázku, či bol alebo nebol udelený stavebníkovi súhlas vlastníka\npozemku\ns umiestnením stavby. Nakoľko súd nesprávne vyhodnotil, resp. nezisťoval vôbec,\nkto bol vlastníkom pozemku v čase stavby, súd nesprávne právne posúdil aj aplikáciu ustanovenia\n§\n135c Občianskeho zákonníka. Pokiaľ súd neustálil, kto bol v čase stavby vlastníkom pozemku, nemohol\ndospieť k správnemu právnemu názoru o tom, či vlastník pozemku udelil alebo neudelil so stavbou\nsúhlas. Z dôvodu, že súd odmietol v konaní zabezpečiť administratívny spis, vychádzal z neúplných\ndokladov. Súd prvej inštancie sa v konaní nezaoberal rozporom medzi účelom zmluvy o prenechaní\npozemku na dočasné užívanie\nzo dňa 17.02.1976, ktorý vo svojom článku odkazuje na povolenie na\npostavenie garáže\nz 08.05.1975 a dočasné kolaudačné rozhodnutie, ktoré cituje stavebné povolenie\nz 09.06.1976. Súd všetky nezrovnalosti v dokladoch a tvrdeniach žalobcu vykladal v konaní na prospech\nžalobcu, alebo ich opomenul. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie porušil práva žalovaného na\nspravodlivý proces tým, že žalovanému nedoručil dôkazy predložené žalovaným zo dňa 12.10.2023.\nSúd prvej inštancie následne dôkazy žalobcu predložené spolu so žalobou po väčšinou ignoroval a\nrozhodol na základe dôkazov z 12.10.2023, ktoré žalovanému neboli doručené, čím mu bolo odňaté\nprávo na spravodlivý súdny proces. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n\n7Cdo/297/2021 z 24.08.2022. Uviedol, že z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/297/2021\nvyplýva, že:\n„Za neoprávnenú stavbu v zmysle § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka sa považuje\ntaká stavba, ktorú stavebník zriadi na cudzom pozemku bez toho, aby k tomu mal právny titul umožňujúci\nmu zriadiť stavbu na cudzom pozemku; pre posúdenie, či ide o stavbu neoprávnenú, nie je podstatné,\nči stavebník mal stavebné povolenie a ani vedomie (súhlas) orgánu obce o stavbe. Cudzím pozemkom\npre zriaďovateľa stavby je každý pozemok,\nku ktorému nemá vlastnícke (spoluvlastnícke)\nprávo, právo zodpovedajúce vecnému bremenu, prípadne obligačné právo umožňujúce zriadenie stavby\n(rozsudok Najvyššieho súdu SR,\nsp. zn. 6MCdo/44/2012). Vzťah § 135c OZ k § 126 ods. 1 OZ je\nvzťahom špeciálneho ustanovenia k všeobecnému ustanoveniu (§ 126 ods. 1 OZ). V danom prípade\nteda bolo potrebné aplikovať § 135c OZ a nie § 126 OZ. Plot dovolateľky je v zmysle § 119 ods. 2 OZ\nstavbou, pričom nemožno opomenúť, že jeho výstavbe predchádzalo ohlásenie Stavebnému úradu v\nzmysle Stavebného zákona. Keďže sporné oplotenie patriace dovolateľke je v zmysle zákona stavbou,\nžalobkyňa sa mohla proti dovolateľke ako neoprávnenej stavebníčke domáhať ochrany na súde podľa\n§ 135c OZ. V danom prípade teda oplotenie dovolateľky podlieha právnemu režimu podľa § 135c OZ,\nktorý sa aplikuje na stavby ako nehnuteľnosti a nie režimu podľa § 126 ods. 1 OZ, ktorý sa aplikuje na\nvypratanie ostatných nehnuteľných vecí.“ (viď Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/297/2021).\nV konaní žalovaný navrhol, aby súd postupoval podľa § 135c OZ a zriadil v prospech vlastníka garáže\nžalovaného vecné bremeno právo stavby. Podľa názoru žalovaného, súd na základe zásady iura\nnovit curia musí vedieť o právnej skutočnosti že Výskumný ústav zváračský ako štátny podnik nemal\nspôsobilosť vlastniť nehnuteľnosti, a preto nebol v čase stavby garáže vlastníkom pozemku pod garážou.\nPreto je zrejmé, že v konaní nebolo preukázané,\nže by stavba garáže bola postavená na\nzáklade obligačného vzťahu medzi vlastníkom pozemku a stavebníkom. Podľa predložených dokladov\nžalobcom sa rozchádzajú údaje\no stavebnom povolení na stavbu garáže, prinajmenšom dátumom\nvydania. Súd v konaní odmietol odstrániť pochybnosti o obsahu stavebného povolenia zabezpečením\nadministratívneho spisu stavebného konania. Súd v konaní vychádzal z toho, že v čase stavby existoval\nobligačný vzťah medzi vlastníkom stavby a vlastníkom garáže, avšak nezaoberal\nsa podstatnou\nprávnou skutočnosťou, kedy tento vzťah zanikol. Táto skutočnosť je podstatná aj s ohľadom na to, že\nžiadny dôkaz nepotvrdil fakt, že zmluva zo dňa 17.02.1976 sa týka garáže žalovaného. Žalobca aj súd\nsa domáhal výlučne českej judikatúry, ktorá nemá žiadne spoločné skutkové znaky s prejedávanou\nvecou, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 09.10.2000, sp. zn. 22Cdo/1997/2000\nsúdu. V rozhodnutí českého súdu nebolo sporné, že bola uzatvorená nájomná zmluva medzi žalobcom\n- vlastníkom\na žalovaným - nájomcom - stavebníkom, na základe ktorej bola umiestnená\nstavba\nna pozemok vlastníka. Žalobca - vlastník sa po skončení nájomnej zmluvy domáhal\nodstránenia. Zo známych právnych skutočností a dôkazov žalobcu nevyplýva, že by existoval obligačný\nvzťahy medzi vlastníkom pozemku a stavebníkom garáže, ktorá sa týkala umiestnenia stavby garáže.\nNesporné je, že Výskumný ústav zváračský vlastníkom pozemku nebol. Sporné je, či stavba garáže,\nktorá je predmetom tohto konania bola účelom zmluvy\nz roku 1976 a tiež či táto zmluva skončila\nplatnosť a kedy. Žalovaný nie je pasívne legitimovaný ohľadom nároku na odstránenie stavby, ktorú na\npozemok žalobcu neumiestnil a teda právo vlastníka neporušil. Podľa názoru žalovaného nemôže byť\nvykladané\nv neprospech žalovaného, ak dôkazy predložené žalobcom sú zmätočné alebo\nneúplné a súd nemá právo obsah dôkazov opomínať, iba z dôvodu, aby rozsudok súdu bol konzistentný.\nNajvyšší súd upozornil na zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta\nsunt\" t. j. „práva patria len bdelým\" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa\naktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a\ns dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou\nnositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu\nstrácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. To platí obdobne aj o využívaní zákonných\nprocesných ustanovení včítane využitia možnosti podania opravných prostriedkov...“ Žalovaný v konaní\ntvrdil,\nže stavbu žalovaného nemožno jednotlivo odstrániť, pretože nemá samostatnú bočnú\nstenu. Odstránením steny garáže žalovaného dôjde zásahu do vlastníckych práv vlastníkov susedných\ngaráží, tým, že ich vec bude zničená. Súd prvej inštancie sa s touto námietkou vysporiadal tak, že\nodmietol vykonať ohliadku garáže, ktorá by potvrdila, že garáž žalovaného má stenu spoločnú so\nsusednou garážou a v bode 34 vyslovil názoru, že žalobca v prípade úspechu by mohol odstrániť\ngaráže súčasne. Podľa názoru vydaný rozsudok zasahuje práv tretích osôb, je nevykonateľný a jeho\nodôvodnenie aj zmätočné. Žalovaný predmetný rozsudok súdu prvej inštancie považuje ako celok za\nzmätočný a nevykonateľný. Žalovaný má za to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva\nna\nspravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo\n\nveci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\n- súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym skutkovým zisteniam, že\nzistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej\ninštancie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol, a rozhodol o trovách konania v jeho prospech, alebo\nnapadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie.\n12. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobca vo vzťahu k vlastníctvu zastavaného pozemku\nuviedol, že zmluva o dočasnom prenechaní pozemku uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu\na žalovaným bola uzatvorená platne podľa vtedy platných právnych predpisov a stavba na predmetnom\npozemku bola zriadená so súhlasom vlastníka pozemku, ktorý bol daný správcom národného majetku.\nVo vzťahu k dočasnosti stavby uviedol, že ak bola stavba zriadená na cudzom pozemku, so súhlasom\nvlastníka pozemku,\ntak sa nejedná o neoprávnenú stavbu a aplikácia ustanovení § 135c\nOZ je v takom prípade vylúčená. Podotkol, že zo žalobcom predložených rozhodnutí vyplývalo, že\npredmetnými rozhodnutiami bola buď povolená prípustnosť stavby alebo nimi bolo povolené užívanie\nstavby. Všetky tieto rozhodnutia používajú pojem „dočasné stavby“, pričom z obsahu týchto rozhodnutí\nbolo vždy zrejmé aj konkrétne časové ohraničenie, dokedy bolo možné dané stavby užívať. Poznamenal,\nže aj napriek tomu, že strana žalobcu nepredložila v tomto konaní administratívne rozhodnutie, ktoré by\nurčovalo dočasnosť stavby konkrétne žalovaného, tak bolo možné konštatovať, že stavba žalovaného\nbude zdieľať právny režim jej vzniku\nso všetkými okolitými stavbami, ktoré boli v danej\nlokalite zriaďované. V tomto smere poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť NS SR: Rozsudok NS\nSR sp. zn. 5Cdo/71/2008:\n„V súvislosti s nadobudnutím vlastníctva rozhodnutím štátneho\norgánu sa často v praxi objavuje otázka nemožnosti dokázať, že rozhodnutie, vydané pred desaťročiami,\nobsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti a nadobudlo právnu moc, spojenú s vlastníckym\nprávom. V takom prípade nie je možno vylúčiť zistenie existencie takýchto rozhodnutí\ni\nnepriamymi dôkazmi a to s prihliadnutím k správaniu účastníkov po nimi tvrdených zmenách vlastníctva.\nAk nie je dôvod k pochybnostiam, že sa určité veci v čase dávno minulom (t. j.\nak časový odstup\npodstatne prekračuje i vydržacie lehoty alebo lehoty skartačné) diali obvyklým, resp. úradným postupom,\nje dôkazné bremeno na tom, že v konkrétnom prípade tak nebolo, na tom, kto takúto skutočnosť tvrdí.“\nUznesenie NS SR sp. zn. 4M/Cdo/12/2014: „Právna istota osôb, ako aj zachovanie nevyhnutnej autority\nštátu vyžadujú, aby právoplatné rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu, na základe ktorých určitá\nosoba nadobúda alebo je zbavená vlastníctva k veci, bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou,\nmajúcou účinky\ndo budúcnosti, a to bez ohľadu na to, či písomné vyhotovenie takéhoto aktu\ndoposiaľ.\nV opačnom prípade by bolo možné uplatniť vady konania po neprimerane dlhej\ndobe\na narušiť tak niekoľko desaťročí trvajúci právny stav. Povinnosť bremena tvrdenia a\nbremena dôkazu v rámci súdneho konania by tak nad mieru ospravedlniteľnú zaťažovala stranu, ktorá\nsa takým tvrdením dostala do dôkaznej núdze. Ak je určovacou žalobou napádaná (spochybňovaná)\nkonfiškácia majetku (jej proces, účinky, zákonnosť), dôkazné bremeno\nv takomto konaní zaťažuje\nvlastníka konfiškovaného majetku, ktorý konfiškáciu spochybňuje, aby preukázal, že nie sú u neho dané\nzákonné podmienky pre konfiškáciu majetku. Plynutie času je tak závažnou skutočnosťou, ktorej treba\npriznať faktické účinky.“ Uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/76,77/2011: „Hodnotenie dôkazov je činnosť\nsúdu, v rámci ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich hodnovernosti, ich pravdivosti, zákonnosti a\ndôležitosti.\nUž zo samotného znení a ustanovenia § 132 OSP <http://zakony.judikaty.info/predpis/\nuplne-znenie-zakona-200/2013%23par132>vyplývajú základné pravidlá, podľa ktorých súd pristupuje\nk hodnoteniu vykonaných dôkazov. Najskôr hodnotí každý dôkaz jednotlivo\na následne takto\nzhodnotené dôkazy porovnáva v ich vzájomnej súvislosti, pričom v úsudku medzi porovnávanými\nskutočnosťami nesmie existovať logický rozpor. Pritom v rámci hodnotenia dôkazov je povinný\nprihliadnuť na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania. Okrem\ntoho je pri hodnotení dôkazov potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad\nalebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a pod. Skutkové zistenie\nako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom\nnezodpovedá citovanému ustanoveniu § 132 OSP, <http://zakony.judikaty.info/predpis/uplne-zneniezakona-200/2013%23par132> lebo súd hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej\nsúvislosti, lebo opomenul dôležité skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo ktoré\nvyšli za konania najavo. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom\n(jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad. Ak určitú\nskutočnosť je možné preukázať len na základe nepriamych dôkazov (osoba, s ktorou bola tvrdená\n\ndohoda uzavretá, zomrela), pre záver o jej preukázaní, je dostačujúce, aby predmetný skutkový záver\nbolo možné s veľkou mierou pravdepodobnosti pripustiť. Nepriame dôkazy nemusia mať takú dôkaznú\nsilu, ktorá nepripúšťa iný skutkový záver, než ku ktorému súd dospel, avšak postačuje, že s veľkou\nmierou pravdepodobnosti\nk tomuto záveru, na rozdiel od iných možných záverov, vedú.“ Pripomenul\ntiež, že dočasný charakter stavieb v danej lokalite vyplýval aj z toho, že predmetné stavby boli zriadené\nv ochrannom pásme železníc, tzn., že v danom území nie je možné zriadiť trvalú stavbu. Mal za to, že\nz vyššie uvedených skutočností je viac než zrejmé, že právny režim stavby žalovanej bude v zásade\ntotožný, ako režim iných totožných stavieb, ktoré boli zriadené v danej lokalite. Ďalej uviedol, že žalovaný\nsi bol vedomý skutočnosti, že stavala garáž na cudzom pozemku, čo vyplývalo aj z rozhodnutia Odb.\nVýstavby a územného plánovania ObNV Bratislava III., ktorým sa povoľuje dočasne užívať garáž, a\nteda nemohol si myslieť, že jeho právo je časovo neobmedzené, ale naopak vedome na seba vzal\nriziko z dočasného vzťahu vyplývajúce.\nZa potrebné považoval uviesť, že zmluva o prenechaní\npozemku na dočasné užívanie bola síce uzatvorená na dobu neurčitú, avšak predmetná stavba garáže\nbola povoľovaná\na kolaudovaná ako stavba dočasná, a preto aj predmetná zmluva\nbola uzatvorená na dobu dočasnosti predmetnej stavby. V takomto prípade aj zmluva o prenechaní\npozemku\nna dočasné užívanie, ktorá bola síce uzatvorená na dobu neurčitú, skončila\na to naplnením účelu, ktorý bol špecifikovaný v samotnej zmluve, a to uplynutím doby užívania dočasnosti danej stavby. Následne k otázkam právnych vzťahov vlastníkov dočasných stavieb a stavieb\nuskutočnených na cudzích pozemkoch poukázal na relevantnú judikatúru: Rozhodnutie NS ČR sp.\nzn. 22Cdo/802/2002, v zmysle ktorého: „V konaní o odstránenie stavby zriadenej\nna cudzom\npozemku prenechanom vlastníkom pozemku inej osobe (stavebníkovi) na zriadenie stavby na časovo\nobmedzenú dobu nie je podstatné, či ide o len provizórnu resp. dočasnú stavbu, alebo ide o trvalú\nstavbu.“ Rozhodnutie NS ČR sp. zn. 26Cdo/1500/2012: „Vlastníkovi stavby, jehož obligační právo mít\nna pozemku umístenou stavbu v dusledku časového omezení tohoto práva zaniklo, nenáleží námitka\nproti žalobe vlastníka pozemku,\nže má právo mít na pozemku stavbu. “ Rozhodnutie NS ČR sp.\nzn. 22Cdo/2999/2011:\n„Pre posúdenie otázky, či stavebník má k stavbe na cudzom pozemku\nobčianskoprávny titul (dôvod) nie je obsah stavebného rozhodnutia určujúci.“ Rozhodnutie NS ČR sp.\nzn.:\n„V takových prípadech je nutno odlišovat dve skupiny prípadu: a) situace, kdy stavebník\nstaví stavbu na základe práva, které není časove žádným zpusobem limitováno, anebo se stavebník\nduvodne mohl domnívat, že existence jeho stavby nebude časove omezena, b) prípady,\nkdy\nstavebník již od zahájení stavby vedel nebo z okolností vedet mohl a mel, že jeho právo stavby nebude\nčasove neomezené, ale naopak je nebo muže být časove limitováno (podrobne\nk temto otázkám\nsrovnej závery vyslovené v publikaci: A..: Uplatňování nároku\nz vecných práv a rozhodování o\nnich (vybrané procesneprávní a hmotneprávní souvislosti). Praha: Leges, 2011, str. 181 - 188). Pro obe\nskupiny prípadu je shodné, že jejich režim nepodléhá ustanovení § 135c obč. zák. práve proto, že v\ndobe výstavby byl občanskoprávní titul ke zrízení staveb dán, ale obe je nutno pomerovat požadavkem\nna ochranu vlastnického práva v režimu § 126 odst. 1 obč. zák., byť v prvním prípade soudní praxe\núspešnou aplikaci tohoto ustanovení nepripouští (nikoliv však proto, že by se melo jednat o režim\nneoprávnené stavby ve smyslu § 135c obč. zák.), zatímco v druhém prípade muže být duvodnost žaloby\npodle uvedeného ustanovení založena. Odvolacímu soudu nelze prisvedčit, usuzuje-li,\nže\npoužitelnost § 126 odst. 1 obč. zák. je ve vztahu k prípojkám vyloučena obligatorní nutností aplikace\n§ 135c obč. zák.“ Rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo/4731/2010: „Stavba ani po zániku práva mít ji\nna cizím pozemku umístenou není stavbou neoprávnenou ve smyslu § 135c obč. zák., neboť v dobe\njejí výstavby občanskoprávní titul existoval. Pokud stavebník vedel nebo z okolností musel vedet, že\njeho oprávnení mít stavbu na pozemku umístenou zanikne, lze jako jediný zpusob rešení pripustit\npouze odstranení stavby, kterého se vlastník pozemku domáhá podle ustanovení § 126 odst. 1 obč.\nzák. Prípady výjimečné tvrdosti odstránení stavby jsou mimorádné rešitelné prostrednictvím § 3 odst. 1\nobč. zák., jenž byl aplikován soudem prvního stupne a kterého se také dovolatel v dovolání opetovne\ndovolává oproti názoru odvolacího soudu, že výkon práva žalobcu v rozporu s dobrými mravy není.“\nRozhodnutie ÚS ČR sp. zn. IV. ÚS 22/2001: „Pokud stavebník zrídí na základé dohody\ns vlastníkem\npozemku stavbu na pozemku, který je podle této dohody oprávnén užívat jen dočasné, ztrácí po uplynutí\nsjednané doby (prípadné po jiném zpusobu zániku práva) právo mít nadále na tomto pozemku umísténou\nstavbu, a neoprávnéné tak zasahuje do vlastnického práva vlastníka pozemku, který se muže domáhat\nodstranéní stavby. V prípadé, že stavebník umístí stavbu na základé nájemního práva k pozemku, které\nmuže být stranami vypovézeno, jde o zvláštní prípad dočasného užívání pozemku; zanikne-li nájemní\nprávo, zanikne též občanskoprávní oprávnéní mít na cizím pozemku stavbu. Neposkytnutí ochrany\nprávu vlastníka pozemku, který pozemek prenechal jinému jen dočasné, by bylo omezením jeho práva,\nkteré by nesplňovalo podmínky stanovené v čl. 11 Listiny základních práv a svobod.“ Rozhodnutie\n\nNS ČR sp. zn. 2Cdon/240/1997 (R72/2000): „Pokud však stavebník zrídí\nna základé dohody\ns vlastníkem pozemku stavbu na pozemku, který je podle této dohody oprávnén užívat jen dočasné,\nztrácí po uplynutí sjednané doby (prípadné po jiném zpusobu zániku práva) právo mít nadále na tomto\npozemku dočasné umísténou stavbu a neoprávnéné tak zasahuje do vlastnického práva vlastníka\npozemku, který se muže podle § 126 odst. 1 obč. zák. domáhat odstranéní stavby. Vlastníkovi stavby,\njehož obligační právo mít na pozemku umísténou stavbu v dusledku časového omezení tohoto práva\nzaniklo, nenáleží námitka proti žalobé vlastníka pozemku, že má právo mít na pozemku stavbu. Tyto\nzásady se uplatní\ni v prípadé, že právo, jehož obsahem je dočasné umísténí stavby na\npozemku, zanikne jinak.“ Z citovaných rozhodnutí malo byť podľa žalobcu zrejmé, že sa v danom konaní\nnedomáha odstránenia stavby žalovaného z dôvodu, že by sa malo jednať o neoprávnenú stavbu, ale ide\no uplatnenie nároku žalobcu, ako vlastníka pozemku zastavaného cudzou stavbou, ktorá bola postavená\nna cudzom pozemku s dočasným užívacím právom. V zmysle citovanej rozhodovacej činnosti súdov je\nzrejmé, že táto rozhodovacia činnosť sa týka ako stavieb dočasných, tak aj stavieb trvalých. Teda ani\ntáto otázka nebola smerodajná pre samotné posúdenie veci samej. Záverom poukázal na to, že právny\npredchodca žalobcu inicioval\nuž viaceré súdne konania (s totožným predmetom), v ktorých bol v\nminulosti úspešný:\n- Rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 15C/112/2006 - Rozsudok\nOkresného súdu Bratislava III sp. zn. 7C/141/2006 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 7Co/140/2009 - Rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 10C/148/2004 v spojení s\nRozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/235/2010 - Rozsudok Okresného súdu Bratislava\nIII sp. zn. 21C/146/2004 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 12Co/224/2008\n- Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 8C/253/2008. Zároveň poukázal aj na Rozhodnutie\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 10Co/23/2023\nzo dňa 30.05.2023, ktorým bolo potvrdené\nprvostupňové rozhodnutie súdu, v zmysle ktorého bolo žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovené. V\ndanom prípade sa jedná o skutkovo\na právne totožné konania. Vzhľadom k uvedenému navrhol,\naby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil.\n13. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok\nsúdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho\npojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keďže\nsa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné\nzopakovať alebo doplniť dokazovanie\na nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný\nzáujem; dospel k záveru,\nže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch\nvecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 CSP potvrdil.\n14. Po oboznámení sa s obsahom spisu, odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne\nvady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné\ndokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku a jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové\nzistenia aplikoval správne právne predpisy,\nz vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver\na svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so\nvšetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci\na\nrozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi\ntvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil.\nSúd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení\nskutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť; naopak súd prvej inštancie\nich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil\na aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie\nje presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie\nna základe týchto premís dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj\nspravodlivé.\n15. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,\nkonštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP) a v podrobnostiach poukazuje na skutkové a\nprávne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal so všetkými\naspektmi predmetnej žaloby. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku považuje potrebné\nuviesť nasledovné fakty.\n16. Žalovaný v podanom odvolaní namietal aj procesné pochybenia zo strany súdu prvej inštancie,\nspočívajúce v nedoručení listinných dôkazov, na ktoré sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho\nrozsudku odvoláva, ako aj v absencii listinných dôkazov. Žalovaný namieta selektívny prístup k\ndokazovaniu, kedy tento z vykonaných dôkazov vzal do úvahy len skutočnosti v prospech žalobcu a\n\nneprihliadol na skutočnosti z nich vyplývajúce, ktoré boli v prospech žalovaného. Zároveň namietal, že\nsúd prvej inštancie prijal skutkové závery bez toho, aby vyplývali z vykonaného dokazovania, a zároveň\njeho nemožnosť vyjadriť\nsa k dokazovaniu.\n17. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 365 ods. 1 písm. b) CSP, sú:\na/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci\nprocesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v\ntakej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou\npráva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv\nna nestrannom súde\na v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované\nprávnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce\nsúdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba\nrozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných\nprocesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj\nz ústavnoprávneho rámca\na ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených\nso súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo\nna verejné prejednanie veci za prítomnosti strany\nsporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,\nna predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu\nspojené\nzo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené\nso zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n18. K námietkam týkajúcich sa nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie odvolací\nsúd uvádza, že odvolacie dôvody boli žalovaným vymedzené len vo všeobecnej rovine bez bližšej\nkonkretizácie toho, ktoré z dôkazov mu neboli doručené, ku ktorým\nsa žalovaný nemohol vyjadriť,\nku ktorým dôkazom pristúpil súd prvej inštancie selektívne.\n19. Iba uvedenie všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací\nsúd mohol o odvolaní rozhodnúť, resp. uvedením len všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní\nbez bližšej špecifikácie konkrétnych okolností prípadu nie je splnená zákonom stanovená náležitosť\nodvolania spočívajúca v povinnosti uviesť v odvolaní „odvolacie dôvody“. Relevantná právna úprava\nneumožňuje súdu vyzvať stranu sporu\nna doplnenie chýbajúcej náležitosti odvolania spočívajúcej\nv absencii konkretizácie odvolacieho dôvodu a zároveň neumožňuje strane sporu meniť a dopĺňať\nodvolacie dôvody\na dôkazy na ich preukázanie po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Uznesenie\nÚstavného súdu SR z 05.11.2019, sp. zn. IV. ÚS 90/2019.\n20. Samotná skutočnosť, že žalovaný v rámci odvolania namieta nesprávny procesný postupu súdu\nprvej inštancie bez bližšej konkretizácie toho, ktoré z dôkazov mu neboli doručené, ku ktorým sa\nžalovaný nemohol vyjadriť, ku ktorým dôkazom pristúpil súd prvej inštancie selektívne, nemožno\npovažovať za dostatočne vymedzený odvolací dôvod spočívajúci vo vade procesného postupu súdu\nprvej inštancie. Inak povedané, odvolací súd nie je povinný preskúmavať celý obsah spisu a doručenie\njednotlivých dôkazov žalovanému resp. jeho právnemu zástupcovi, práve naopak, žalovaný je povinný\nv odvolaní označiť dôkazy, z ktorých súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal, a ktoré mu\nnapriek uvedenému doručené neboli. Pokiaľ tak žalovaný v odvolaní neurobí, nemožno jeho odvolanie\npovažovať za dostatočne konkrétne, t. j. také, ktoré by v sebe obsahovalo riadne špecifikovaný odvolací\ndôvod. Napriek uvedenému odvolací súd z obsahu spisu zistil,\nže listiny, na ktoré sa odvoláva\nžalobca boli právnemu zástupcovi žalovaného doručené prostredníctvom právneho zástupcu žalobcu.\nZ úradného záznamu z pojednávania (č. l. 84) vyplýva, že súd prvej inštancie aj vykonal dokazovanie\noboznámením listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise. Na tomto pojednávaní konanom\ndňa 13.06.2024 bol právny zástupca žalovaného riadne prítomný, nenamietal, že by listinné dôkazy,\nktoré mu zaslal samotný žalobca neboli tými istými, ktoré súd vykonal na tomto pojednávaní.\nIba\nsamotná skutočnosť, že tieto dôkazy (z ktorých pri rozhodovaní vychádzal aj súd prvej inštancie)\nboli právnemu zástupcovi žalovaného doručené samotným žalobcom resp. jeho právnym zástupcom\nnespôsobila porušenie procesných práv takej intenzity, že by tým, došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nsúdny proces. Aj keď súd pochybil v tom, že tieto listiny nedoručoval sám, (ale mu ich doručil samotný\nžalobca), nebolo tým upreté jej právo oboznámiť sa s ich obsahom a vyjadriť sa k nim.\n21. Podľa § 204 CSP Dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi\njej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak\n\nlistina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené. V danej veci súd prvej inštancie na pojednávaní\nkonanom dňa 13.06.2024 vykonal dokazovanie týmito listinami oboznámením ich obsahu. Z týchto\ndôvodov odvolací súd konštatuje, že v procese dokazovania vykonaním listinných dôkazov v spore\nnedošlo k porušeniu procesných práv žalovaného. Uvedené závery možno aplikovať aj k zvyšným\nnámietkam žalovaného týkajúcich sa vytýkaného procesného postupu súdu prvej inštancie, kedy\nrovnako žalovaný nekonkretizoval, ktoré z preukázaných skutočností súd prvej inštancie posudzoval\nselektívne, ktoré skutkové závery z vykonaného dokazovania nevyplynuli, a ku ktorým dôkazom\nsa\nnemohol vyjadriť.\n22. K námietke o nepripojení administratívneho spisu a nevykonaní ohliadky, odvolací súd poukazuje\nna závery rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31.03.2021, sp. zn. 5Cdo/107/2019, v zmysle ktorých:\n„ Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument,\npodľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez\nrelevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti\ntvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec\ntretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo\nvyvráteniu\nje dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené\nalebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.\n2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná\nvada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia\npre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť.“ V danej veci má odvolací súd za to,\nže žalovaným navrhované dokazovanie by bolo nadbytočné, nakoľko už boli doterajším konaním a\nvykonaním dokazovaním inými dôkazmi zo strany súdu prvej inštancie bez dôvodných pochybností\npreukázané všetky relevantné skutočnosti potrebné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie. Pokiaľ ide o\nvykonanie ohliadky odvolací súd naviac dodáva, že otázka, či je odstránenie stavby účelné (teda, či\nmôže prebehnúť bez poškodenia susediacich stavieb) nebola relevantnou pre právny záver o odstránení\nstavby,\nale súvisí so samotným výkonom právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Bude\nteda vecou exekučného súdu posúdiť, či exekúcia prebehla zákonne, a či bolo súdom priznané plnenie\npovinnou splnené riadne. Pre uloženie samotnej povinnosti stavbu odstrániť, bolo preukazovanie tejto\nskutočnosti irelevantné, preto súd prvej inštancie správne tento návrh\nna doplnenie dokazovania\nzamietol. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací v postupe súdu prvej inštancie nevzhliadol\nexistenciu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), e) CSP.\n23. V prvom rade sa odvolací súd zameral na preskúmanie vecnej dôvodnosti odvolania podaného\nžalovaným a po jeho vyhodnotení dospel k záveru, že toto jej odvolanie je nedôvodné, nemajúce oporu\nv jej skutkových tvrdeniach a vykonanom dokazovaní. Navyše žalovaný v podanom odvolaní opakovane\npoukazuje na skutočnosti tvrdené už pred súdom prvej inštancie, preto odvolací súd považuje odvolanie\nžalovaného za nedôvodné\na v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie ako správny\npotvrdil. V nadväznosti\nna odvolacie námietky žalovaného, považuje za potrebné doplniť ešte\nnasledovné.\n24. Žalovaný v rámci podaného odvolania namietal, že súd prvej inštancie odmietol zistiť skutočného\nvlastníka predmetného pozemku a z toho odvíjajúci sa súhlas s umiestnením stavby - garáže. Z vyjadrení\nstrán sporu nachádzajúcich sa v súdnom spise súd prvej inštancie v rámci konania zistil, že vlastníkom\ndaného pozemku bol Československý štát, pričom tento majetok spravoval Výskumný ústav zváračský\nako správca jeho majetku. Tieto skutočnosti boli uvádzané oboma stranami sporu ako zhodné, čiže išlo\no nesporné skutkové tvrdenia. Z týchto dôvodov potom nebolo potrebné tieto skutočnosti dokazovať ani\nk nim vykonávať akékoľvek dôkazy. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že daná stavba garáže vzhľadom\nna súdom prvej inštancie nezistený súhlas mohla byť tak kvalifikovaná ako oprávnená,\nako aj\nneoprávnená odvolací súd uvádza, že z jednotlivých dôkazov založených v súdnom spise, hlavne zo\nzmluvy o dočasnom prenechaní pozemku, ktorá bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a\nprávnym predchodcom žalovaného vyplýva, že táto zmluva zo 17.02.1976 bola uzatvorená na dočasné\nužívanie parcely XXXXX, vo výmere potrebnej\nk postaveniu garáže, ktorú povolil postaviť ONV\n- odbor výstavby svojím rozhodnutím zo dňa 06.05.1975 pod značkou č. XX - uznesenia OBNV III.\nZ uvedeného taktiež vyplynulo, že D.. B. P. (právny predchodca žalovaného) pozemok preberá do\ndočasného užívania za dohodnutú úhradu, pričom táto zmluva sa uzatvorila od 01.03.1976 na neurčitú\ndobu. Z tejto zmluvy potom vyplýva, že stavba garáže je stavbou oprávnenou, nakoľko správca pozemku\nkonajúci v mene jeho vlastníka dal súhlas s užívaním pozemku práve pre účely výstavby garáže,\n\nku ktorej sa viazalo stavebné povolenie zo dňa 06.05.1975.\nPre posúdenie stavby ako\noprávnenej bolo potom rozhodujúce, že táto bola postavená\nna pozemku so súhlasom jeho\nvlastníka. V tomto smere potom súhlas Výskumného ústavu zváračského ako správcu majetku štátu\nbol súhlasom de facto samotného štátu, pričom\nna takýto súhlas správca majetku nepotreboval\nschválenie iným orgánom (nešlo o prípade scudzovania majetku štátu, ale jeho využívania, ktorý bol v\nkompetencii správcu majetku). Ani žalovaný neoznačil, aké ustanovenie zákona by malo byť v takomto\nprípade porušené. Naviac i príslušný stavebný úrad takýto súhlas správcu akceptoval, považoval ho za\nsúhlas samotného štátu a na jeho základe vydal i stavebné povolenie na výstavbu garáže. Napokon ani\nsamotný žalovaný počas celej doby trvania užívacieho práva nenamietal, že jeho garáž by bola stavbou\nneoprávnenou, práve naopak. V danom prípade sa jednalo o dočasnú stavbu s dobou trvania pôvodne\ndo roku 1980, teda po dobu spravovania pozemku Výskumným ústavom zváračským. Žalovaný pritom\nnikdy nenamietal, že by stavba garáže bola realizovaná bez vedomia vlastníka pozemku, namietal, že\nsúhlas s výstavbou garáže nedal vlastník pozemku, ale len jeho správca. Preto nebol relevantný samotný\nčas jej výstavby, ale skutočnosť, či bol alebo nebol daný súhlas vlastníka pozemku s jej výstavbou. Ako\nuž uviedol odvolací súd vyššie v danom prípade postačoval súhlas Výskumného ústavu zváračského\nako správcu pozemku vo vlastníctve štátu, keďže zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že by nebol na to\noprávnený. Ani žalovaný takéto ustanovenie zákona neoznačil. Možno uzavrieť,\nže súhlas správcu\nmajetku štátu s výstavbou garáže na ňom možno potom považovať\nza súhlas samotného vlastníka\ntohto pozemku (v danom prípade sa totiž nejednalo o scudzovací úkon týkajúci sa majetku štátu).\n25. Nakoľko v posudzovanej veci uplynula doba trvania dočasnej stavby, ako aj dohodnutá doba užívania\npozemku pod touto stavbou, nastal stav, kedy žalovaný touto stavbou začal užívať pozemok žalobcu\nneoprávnene. Samotná dočasnosť garáže vyplynula nielen z dôkazov založených v súdnom spise a zo\nzistených skutkových okolností,\nza ktorých došlo k vydávaniu jednotlivých stavebných\npovolení (do času rozšírenia komunikácie a výstavby koľajníc, ku ktorým malo dôjsť po roku 1980). V\ntomto smere potom odvolací súd zvýrazňuje, že žalobca sa prioritne nedomáha ochrany svojich práv\nvyplývajúcich mu z nájomného vzťahu (teda, že by mal mať nárok na odovzdanie pozemku v stave v\nakom ho odovzdal pri uzavretí zmluvy z roku 2019, teda s postavenou garážou - pozn.), ale ochrany\nktorú mu priznáva Občiansky zákonník v § 126 t. j. ochrany vlastníckeho práva voči tomu, kto do jeho\npráva neoprávnene zasahuje (žalovaný stavbou svojej garáže, ktorej trvanie uplynulo a rovnako uplynulo\njeho užívacie právo k tomuto pozemku). Podľa citovaného ustanovenia § 126 OZ má každý vlastník\nprávo na ochranu proti tomu, kto do jeho práva neoprávnene zasahuje, v tomto prípade voči žalovanej,\nktorá má toho času neoprávnene umiestnenú stavbu garáže na pozemku žalobcu. V danej veci nejde\no prípad umiestnenia trvalej stavby na cudzom pozemku, ale stavby dočasnej, u ktorej uplynula nielen\ndoba trvania, ale i doba užívania pozemku pod stavbou, pričom v tomto smere nebolo vydané žiadne\nrozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by sa dočasnosť trvania stavby predĺžila prípadne zmenila doba\njej charakteru na stavbu trvalú. Otázka vypratania pozemku tu nemôže byť vnímaná v zmysle vypratania\nhnuteľných vecí z pozemku, respektíve ako samostatný žalovaný nárok, ale má mať dopĺňací charakter\nk odstráneniu stavby v tom zmysle,\nže pozemok po odstránení stavby zostal takpovediac „čistým“\npozemkom. Ak sa aj uvedené prejaví vo výroku rozsudku, nič táto skutočnosť nemení na súdom uloženej\npovinnosti odstrániť stavbu a nijako nad mieru priznanej povinnosti nezasahuje do práv žalovaného.\nNejde teda o samostatný žalovaný nárok, ale len o spresnenie žalobou uplatneného nároku (v tomto\nsmere ani žalobca neprodukoval také skutkové tvrdenia, ktoré by robili tento nárok samostatným).\n26. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného ,že nájomný vzťah sa obnovil podľa § 676 ods.\n2 OZ (nepodaním žaloby o vypratanie nehnuteľnosti v 30-dňovej lehote od zániku pôvodne dohodnutej\nlehoty nájmu), nakoľko uvedené nezodpovedá skutočnosti, keďže podľa uzavretej nájomnej zmluvy\nmal nájomný vzťah pôvodne skončiť ku dňu 31.12.2020, následne došlo k jeho predĺženiu v zmysle\nustanovenia § 676 ods. 2 OZ o jeden rok t. j. do 31.12.2021, a keďže žalobca sa na súd obrátil so žalobou\no odstránenie stavby a vypratanie nehnuteľnosti dňa 26.01.2022 t. j. 4 dni pred uplynutím 30-dňovej\nlehoty, k ďalšiemu obnoveniu nájomného vzťahu týmto postupom už nedošlo. Naviac odvolací súd\nzastáva názor, že samotnou zmluvou o predĺžení užívania pozemku (hoci pre účely umiestnenia garáže)\nnedochádzalo aj predlžovaniu doby trvania stavby (o takomto predĺžení by bol oprávnený rozhodnúť iba\npríslušný stavebný úrad). Naviac odstránením stavby garáže, by zanikol aj samotný nájomný vzťah k\npozemku, nakoľko by odpadol účel samotného nájomného vzťahu a tým aj povinnosť platiť nájomné, čo\nby samo o sebe viedlo k zániku nájomného vzťahu.\n\n27. Na záver odvolací súd dodáva, že správnosti skutkových záverov súdu nebráni skutočnosť, že tento\nich vyvodil väčšinou z nepriamych dôkazov týkajúcich sa susediacich stavieb garáží. Odvolací súd má\nza to, že súd takto mohol postupovať, a to najmä s ohľadom na stavebno - technické vyhotovenie\ntýchto garáží, kedy sú tieto „prilepené jedna o druhú“ s tým, že každá z nich má vždy spoločnú stenu\nso susediacou garážou, ako aj s ohľadnom\nna spoločný dôvod povolenia výstavby týchto garáží,\nako dočasných stavieb a pôvodnou dobou ich trvania, ktorým bolo plánované rozšírenie komunikácie\na výstavba koľajiska.\nJe potom zrejmé, že tento režim sa musel vzťahovať na všetky garáže\ntakto postavené, nakoľko je nemysliteľné, ak by sa naplnil dôvod, pre ktorý mali stavby dostali dočasný\ncharakter, aby niektorá z nich zostala stáť v ceste výstavby rozšírenia komunikácie, prípadne výstavby\nkoľajiska.\n28. Odvolací súd si záverom uvedomuje, že práve takéto stavebno - technické usporiadanie garáží môže\nbrániť riadnemu splneniu si povinnosti uloženej súdom (odstrániť garáž, ktorá má spoločnú stenu so\nsusediacou garážou, u ktorej odstránenie ešte nemuselo byť nariadené - pozn.), avšak táto otázka by\nmala byť riešená v prípadnom vykonávacom konaní, kedy bude posúdené, či jej prípadné odstránenie\nžalovaným, bolo/nebolo vykonané v súlade s právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu. Tak ako\nuž odvolací súd uviedol vyššie v tejto veci potom bude oprávnený exekučný súd posúdiť, či exekúcia\nprebehla zákonne, a či bolo súdom priznané plnenie povinnou splnené riadne.\n29.\nŽalovaný vytýkal okrem vyššie uvedených odvolacích dôvodov súdu prvej inštancie aj\núdajnú nedostatočnosť a zmätočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd považuje\nodôvodnenie rozhodnutia súdu naopak za podrobné až vyčerpávajúce, keďže v ňom súd prvej inštancie\nreagoval na všetky závažné námietky produkované žalovaným, ktorými sa žalovaný snažil odôvodniť\nsvoje nesúhlasné stanovisko k žalobe žalobcu.\n30. Ďalšími námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní sa odvolací súd už nezoberal, keď v\nodvolaní len zotrvala na všetkých argumentoch tak, ako v konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto\nale nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia\nrelevantných dôkazov a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov vyslovených v rozsudku súdu\nprvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. Samotná skutočnosť, že sa\nžalovaná nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej\nneodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu\nprvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalovanej o tom, ako má súd\nvo veci rozhodnúť,\nkeď sa súd prvej inštancie neodchýlil príslušných ustanovení Civilného\nsporového poriadku, Občianskeho zákonníka <https://www.aspi.sk/products/lawText/4/4671517/1/ASPI\n%253A/40/1964%20Zb.> a ani nepoprel ich účel a význam, keď dospel k záveru,\nže žaloba žalobcu\nje dôvodná z dôvodov uvedených vyššie.\n31. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny\npotvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP), vrátane výroku o náhrade trov konania,\no ktorých súd prvej\ninštancie správne rozhodol vzhľadom na celkový úspech žalobcu v konaní, v súlade s ustanovením §\n255 ods. 1 CSP.\n32. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení\ns § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal\nnárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 CSP (v znení\núčinnom od 01.07.2023) o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní\npo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny\núradník.\n33. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez\nakejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci\nkonať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces\nje naplnené tým, že všeobecné súdy zistia\nskutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a\nprávne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by\npoprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo\núčastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením\ndôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,\n\nteda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo\núčastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne\nsa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho,\naby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník\nkonania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).\n34. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva\núčastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný\ndať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené stranou sporu,\nale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa\nnepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské\npráva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp. zn. 5MCdo/8/2008).\n35. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového\nporiadku).\nPoučenie:\nP o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).\n(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 CSP).\nStrany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160\nodsek 2 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11C/4/2022", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:decb661d-d78d-48ff-b539-a8d9c7e329be", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.90.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 90/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-05", "citacie_n": 223, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.90.2019.1"}, {"guid": "ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 361/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 361/2010 z 14. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-14", "citacie_n": 855, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "cfd69fd4-03d7-4a30-b464-7126aae735d3:73e38cf3-831d-48fc-ac59-3b881525f176", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:5106229707.3", "spisova_znacka": "6MCdo/44/2012", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/44/2012 z 22. 4. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-04-22", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:5106229707.3"}, {"guid": "b3a92c04-9e21-46ac-86e6-13f58209bc00:695dc0f0-dbff-4228-9c9b-3f3a7e3f8c49", "ecli": null, "spisova_znacka": "10Co/23/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/23/2023 z 20. 9. 2023", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2023-09-20", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b3a92c04-9e21-46ac-86e6-13f58209bc00:695dc0f0-dbff-4228-9c9b-3f3a7e3f8c49"}], "citovane_v": []}