Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 14Co/24/2025 1123204898 24. 02. 2026 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2026:1123204898.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení predsedníčky senátu JUDr. Michaely Krajčovej a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Natálie Kollárikovej, v právnej veci žalobcu: D. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. J. XXX, Q. J., zast.: SODOMA VULGAN, spol. s r. o., so sídlom Kominárska 2, 4, Bratislava, IČO: 47 254 084, proti žalovanému: Slovenská republika zast. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 6.000,-eur spôsobenej porušením práva Únie, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 3. októbra 2024, č. k. B1-7C/29/2023-241, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a III. o t v r d z u j e.
p
II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 3. októbra 2024, č. k. B1-7C/29/2023-241 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.000,-eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) , vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy (výrok III.). 2. Podanou žalobou sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej porušením práva európskej únie, konkrétne porušením Smernice európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobca uviedol, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, pričom služobný pomer vznikol dňom určeným v písomnom rozhodnutí o vymenovaní a žalobca nebol v období 3 rokov predo dňom podania tejto žaloby zaradený mimo činnej štátnej služby, čo je relevantné v otázke prípadného premlčania nárokov žalobcu voči žalovanému. Služobný čas žalobcu je dlhodobo rozvrhovaný tak, že vykonáva prácu v 16,5 hodinových zmenách, po ktorých nasleduje služobná pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby v rozsahu 7,5 hodiny. Po pracovnej zmene a služobnej pohotovosti nasledujú dva celé dni pracovného voľna, čo znamená, že trávi na pracovisku 24 h v plnej pripravenosti vyraziť na zásah do jednej minúty. Týmto rozvrhovaním služobného času došlo k nesprávnej a neúplnej transpozícii práva Únie, pretože došlo k porušovaniu a prekračovaniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času pripadajúceho na 7 dní stanoveného na 48 hodín týždenne. Odpracoval tak 56 hodín týždenne, t. j. za tri roky pred podaním žaloby ide o 1252 hodín, ktoré odpracoval nad rámec maximálneho týždenného pracovného času.
V rozpore s právom Únie je podľa žalobcu služobná pohotovosť nezapočítaná do služobného času. Uvedené je síce v súlade so zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pretože čas služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby nie je v zmysle zákona považovaný za súčasť služobného času. Došlo však k nesprávnej a neúplnej transpozícii práva EÚ, nakoľko sa na služobný pomer príslušníkov HaZZ neaplikuje ust. § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. - Zákonník práce; a teda vyššie uvedeným rozvrhovaním služobného času dochádza k porušovaniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času pripadajúceho na 7 dní stanoveného na 48 hodín týždenne. K vzniku nemajetkovej ujmy uviedol, že utrpel ujmu spočívajúcu v negatívnom zásahu do svojho súkromného života, a to tak, že stratil čas, ktorý mohol venovať rodine, priateľom a mohol si oddýchnuť po výkone obzvlášť psychicky a fyzicky náročného povolania. Záverom zhrnul, že je nespochybniteľne dokázané, že žalovaný rozvrhoval služobný čas žalobcovi v rozpore s právom EÚ, čím ho neúmerne pracovne zaťažoval; vyššie popísaným konaním hrubo zasiahol do jeho súkromného života a odňal mu stovky hodín; takisto mu týmto konaním spôsobil ujmu, pričom nepeňažná kompenzácia nie je vzhľadom na okolnosti dostačujúca. Preto navrhol súdu, aby žalovaného zaviazal uhradiť žalobcovi do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku sumu 6.000,-eur a priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 3. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, argumentoval tým, že na prejednávanú vec sa nevzťahuje smernica európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v platnom znení (ďalej len „smernica 2003/88“), pretože to vylučuje čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88 v spojení s čl. 2 ods. 1 a 2 smernice Rady z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci v platnom znení (ďalej len „smernica 89/391“). Žalobu pre nesprávne transponovanie smernice môže podať len európska komisia alebo dotknutá osoba, nakoľko žalobca nežaluje zamestnávateľa, ale štát, nie je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného. Smernica 2003/88 bola transponovaná do právneho poriadku správne a to do ustanovení § 85 ods. 1, § 86 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31. októbra 2024 (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z. z.“). Aj v prípade služobnej pohotovosti ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času, pričom v kolektívnych zmluvách je možné dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, k čomu aj došlo. Smernica 2003/88 umožňuje štátu stanoviť dlhšie referenčné obdobie až na 6 mesiacov, čo štát využil. Právny akt Únie nemusí byť transponovaný len do jedného ustanovenia vnútroštátneho predpisu. Žalobca nepreukázal nesprávnu transpozíciu, zároveň svoj žalovaný nárok vymedzil veľmi nejasne. Čo sa týka škody, žiadnym spôsobom neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. zamestnávateľ nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti považuje alebo pociťuje ako výraznú ujmu. Ak by to zamestnávateľ vedel, zamedzil by tomu. Žalobca teda nevyvinul primerané úsilie, aby obmedzil rozsah škody, ale akceptoval podmienky výkonu práce a nikdy sa nedovolával svojich práv, ani úpravy pomerov. Zo strany žalobcu nebol preukázaný vznik ani výška náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považuje žalovaný za neprimeranú a neadekvátnu. 4. Žalobca na preukázanie zásahov do práva na ochranu osobnosti poukázal na odborné štúdie, pričom zásah do práva na ochranu jeho osobnosti spočíval v strate času (v rámci toho sa vtedajšej partnerke nemohol dostatočne venovať), v nedodržaní maximálneho pracovného času a minimálneho primeraného odpočinku po práci. Pri práci bol nepretržite svedkom rôznych nehôd a iných foriem nešťastia, v dôsledku čoho má problémy so spánkom, v noci sa budí, má nočné mory. Toto prežívanie je v priamej príčinnej súvislosti práve s nedostatočnou možnosťou odpočinku a regenerácie po náročných pracovných zmenách. Závažnosť je umocnená dĺžkou zásahu od roku 2010, čo je 13 rokov protiprávneho zásahu. Ide o čas, ktorý nemohol venovať rodine, priateľom a rozvíjaniu súkromných vzťahov, ale ide aj o čas, počas ktorého bol pracovne preťažovaný a vyjadril zároveň obavy o svoje zdravie. Priemerný služobný čas žalobcu dosahoval 56 h týždenne, čo žalovaný dlhodobo neriešil. Tvrdil, že poddimenzovanosť počtu príslušníkov HaZZ nie je dôvodom pre to, aby boli hasiči zbavení ochrany, ktorú im priznáva smernica 2003/88. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora, ktorej závery neboli prevzaté do textu zákona č. 315/2001 Z. z. Určité modifikácie čl. 6 smernice 2003/88 sú prípustné len v režime čl. 16 písm. b) smernice 2003/88, čl. 17 ods. 1, čl. 22 smernice 2003/88, pričom k modifikovanej transpozícii v zmysle čl. 22 smernice 2003/88 nedošlo a teda tieto ustanovenia sú irelevantné. Žalovaného považuje za pasívne vecne legitimovaného, nakoľko predmetom žaloby nie sú mzdové nároky, ale nárok na náhradu škody, za ktorú zodpovedá priamo členský štát. Čo sa týka výšky nároku, nárok je adekvátny, lebo povolanie žalobcu je mimoriadne náročné zo psychického a fyzického hľadiska, vzhľadom na mieru prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného času došlo k
hrubému zásahu do súkromného života žalobcu, žalovaný si je dlhodobo vedomý, že žalobcu neúmerne zaťažuje, no nerealizuje žiadne kroky, aby tento stav odstránil, a týmto konaním vznikla žalobcovi ujma, na ktorej kompenzáciu nestačí nepeňažná kompenzácia. 5. Žalovaný v duplike poukázal na to, že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Žalobca nepreukázal, že by zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, teda ide o hypotetické nároky. Výška žalovanej sumy je neprimeraná s ohľadom na to, aké náhrady sa poskytujú obetiam trestných činov. Žalobca mal možnosť sa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v HaZZ oboznámiť so všetkými podmienkami výkonu služby, pričom mal vedomosť o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a o služobnom čase a zložením služobnej prísahy ako podmienky vzniku služobného pomeru príslušníka HaZZ ich akceptovať. Poukázal na to, že výpočet žalobcu nie je relevantný, pretože výpočty žalobcu sú sporné. V kontexte stanoviska Krajského riaditeľstva HaZZ poukázal na nepravdivé tvrdenie žalobcu o tom, že žalobca odpracoval v priemere pracovný služobný čas v trvaní približne 56 hodín týždenne. 6. Na výzvu súdu prvej inštancie žalobca tvrdenia v ďalších podaniach doplnil, v ktorých uviedol, že vynaloženie snahy na odvrátenie alebo zníženie obsahu rozsahu škody poškodeným nie je obligatórnou náležitosťou pre priznanie žalobcom uplatneného nároku. Žalobca prejavil primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu a obmedziť jej rozsah, keďže viackrát s kolegami alebo samostatne komunikoval s nadriadenými a snažil sa dosiahnuť, aby boli služby a služobný čas prideľované v súlade so smernicou. . Podľa žalobcu taktiež ustanovenie čl. 16 písm. b) smernice 2003/88 nebolo vôbec transponované a zákonodarca vôbec nezakotvil v právnej úprave referenčné obdobie dlhšie než je 7 dní. Situáciu žalovaný rieši zmenou právnej úpravy, no odčlenenie služobnej pohotovosti od služobného času zostalo zachované. Zároveň dal do pozornosti, že s ohľadom na prácu 1013 hodín odpracovanú nad limit sa mu výška žalovanej sumy javí ako primeraná. 7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 2, § 68, § 69 ods. 3, § 85 ods. 1, § 86, § 97 ods. 1, § 193 zákona č. 315/2001 Z. z., § 85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z. z., § 1 písm. a), § 2 písm. a), § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2, 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17, § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 3 CSP, čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, čl. 265 ods. 1, čl. 288 ods. 3 ZFEÚ, čl. 31 Charty základných práv európskej únie, čl. 2, čl. 1 ods. 3, čl. 6, č. 16 písm. b), čl. 17 ods. 2, 3 písm. c), čl. 18 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 22 ods. 1, čl. 23 smernice 2003/88, čl. 2 ods. 1, 2 smernice 89/391. 8. Súd prvej inštancie aplikáciou relevantnej právnej úpravy na zistený skutkový stav ustálil, že zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré je mu pripísateľné, je súčasťou systému Zakladajúcich zmlúv Únie, na ktorých je založená Únia. Tieto zmluvy sú súčasťou slovenského právneho poriadku v zmysle čl. 7 ods. 2 ústavy. Súd má právomoc konať, pretože ide o nároky žalobcu z mimozmluvnej zodpovednosti štátu. Hmotnoprávne podmienky nároku zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva Únie vyplývajú len z judikatúry Súdneho dvora. Podľa Súdneho dvora, pokiaľ ide o podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušeniami práva Únie, ktoré sú tomuto štátu pripísateľné, poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že (a) cieľom porušeného právneho predpisu je priznanie práv jednotlivcom, že (b) porušenie je dostatočne závažné a napokon, že (c) existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti, ktorá prislúcha štátu, a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby. Súd prvej inštancie v prvom rade pripomenul, že slovenská právna úprava neobsahuje úpravu vymáhania nárokov titulom náhrady škody. Preto zohľadnil požiadavky tzv. národnej procesnej autonómie, že ak žalobca preukáže uvedené tri podmienky, štát musí napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. Preto súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý je povahou veci najbližšie tým vzťahom, o ktoré ide v danej veci. Žalobca nepreukázal, že by pred podaním žaloby v súlade s § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. predbežne prerokoval svoj nárok, pričom na tejto požiadavke je dôvodné trvať v zmysle zásady ekvivalencie. Nárok však je potrebné považovať za prerokovaný vzhľadom na to, že od podania žaloby do rozhodnutia súdu uplynula doba viac ako 6 mesiacov, ktorú na prerokovanie predpisuje dané ustanovenie, pričom žaloba bola žalovanému doručená a žalovaný nárok odmietol plniť.
Prvá podmienka teda vyžaduje preukázať, že bola porušená právna norma Únie, ktorá má za cieľ priznať jednotlivcom práva. Súd prvej inštancie mal za to, že ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice priznáva jednotlivcom práva a teda prvá podmienka je splnená. Druhá podmienka, a to dostatočne závažné porušenie normy, je tiež splnená. Žalobca v žalobe poukazoval na obdobie porušenia predchádzajúce trom rokom od podania žaloby a toto porušovanie trvalo aj v čase rozhodnutia súdu. Vzhľadom na to, že Súdny dvor už dňa 25. novembra 2010 v rozsudku C-429/09 konštatoval, že porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88 počas referenčného obdobia je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora a musí sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie, potom súd konštatoval, že ak uvedenú judikatúru žalovaný nerešpektoval, dopustil sa závažného porušenia, ktoré je predpokladom pre vznik zodpovednosti za škodu porušením práva Únie. Tretia podmienka, príčinná súvislosť medzi porušením a škodou, vyžaduje preukázať, že medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcovi existuje priama príčinná súvislosť, teda táto podmienka kombinuje tri ďalšie podmienky, pričom súd prvej inštancie dospel v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia k záveru, že aj táto podmienka bola splnená, a to z nižšie uvedených dôvodov. Najskôr sa súd prvej inštancie vyjadril k námietke žalovaného, podľa ktorej sa smernica na hasičov nevzťahuje; s touto námietkou sa nestotožnil, pretože z čl. 1 ods. 3 smernice vyplýva, že smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia verejné a súkromné, ktoré sú vymedzené v čl. 2 smernice 89/391. Podľa SD EÚ, výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391 sa uplatňuje reštriktívne, a to iba za okolností výnimočnej závažnosti a rozsahu. Nemožno ho vykladať tak, že je vylúčené, že by určité osobitné činnosti verejnej služby, aj keď sú vykonávané za obvyklých podmienok, boli do tej miery špecifické, že ich povaha bráni plánovaniu pracovného času rešpektujúcemu požiadavky uložené smernicou 2003/88. Súd prvej inštancie zistil, že žalovaný v ust. § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. v spojení s§ 85 ods. 9 Zákonníka práce legislatívne upravil, že priemerný týždenný služobný čas príslušníka HaZZ vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. Ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice predpokladá, že dodržanie priemerného pracovného času sa posudzuje pre každé obdobie siedmich dní. Toto tzv. referenčné obdobie môže byť predĺžené pri uplatnení výnimky, ktorú štátu umožňujú zaviesť ustanovenia čl. 16 a 17 smernice. Žalovaný zaviedol vo vnútroštátnej právnej úprave rozvrhovanie služobného času príslušníkov na obdobie šiestich mesiacov; súd prvej inštancie toto posúdil za legislatívne vymedzenie referenčného obdobia v trvaní šesť mesiacov, čiže ide o výnimku, ktorú smernica umožňuje. Preto sa nestotožnil s výhradou žalobcu, že žalovaný nevyužil svoju možnosť uplatniť výnimku podľa čl. 16 a 17 smernice. Súd prvej inštancie v tomto smere uzavrel, že dotknuté ustanovenia smernice žalovaný implementoval správne, lenže implementačná povinnosť nekončí samotným premietnutím obsahu smernice do právneho predpisu, ale končí až uvedením do praxe. V rámci HaZZ bol nadriadený žalobcu vždy povinný plánovať rozvrh služobného času tak, aby neporušil čl. 6 písm. b) smernice za každé referenčné obdobie šiestich mesiacov. Túto povinnosť však služobný úrad porušil, pretože žalobcove zmeny služobného času boli rozvrhnuté na obdobia, ktoré sa týkali týždňov 11/2020 a neskôr až do podania žaloby v týždni 22/2023 tak, že vo väčšine prekračovali hodnotu 48 hodín za týždeň priemerne za ktorékoľvek šesťmesačné obdobie. Z dokazovania bolo preukázané, že žalobca v období od 31. mája 2020 do 31. mája 2022 mal odpracovať až v drvivej väčšine posudzovaných období viac než 48 hodín priemerne týždenne za ktorékoľvek zo šesťmesačných období, ktoré čo i len sčasti na toto obdobie spadá. Hodnota týždenných priemerov pritom oscilovala od 48,04 do 54,15 hodín za týždeň. Pri posudzovaní plánov služieb súd prvej inštancie vychádzal z toho, že pod pojem služobný čas podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. je potrebné z hľadiska čl. 2 ods. 1 smernice zahrnúť aj čas pracovnej pohotovosti, ktorú bol žalobca povinný vykonávať počas služobného dňa. V čase, kedy vykonával služobnú pohotovosť totiž bol k dispozícii služobnému úradu a takýto čas je potrebné považovať za pracovný čas podľa smernice, najmä pre posúdenie maximálneho limitu pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice. Súd prvej inštancie však doplnil, že na spôsob odmeňovania za čas pracovnej pohotovosti sa smernica nevzťahuje, pretože tieto otázky upravuje vnútroštátne právo. Preto je prípustné, aby pracovná pohotovosť bola odmeňovaná odlišne než výkon práce nadčas napr. počas výjazdov. Súd prvej inštancie posudzoval ako odpracovaný služobný čas po právnej stránke aj čerpanie dovolenky, platené služobné voľno, zdokonaľovaciu službu podľa osobitného predpisu, účasť na rekondičnom pobyte, prehlbovanie kvalifikácie, zvyšovanie kvalifikácie, náhradné voľno za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok, čas, keď príslušník nevykonáva štátnu službu, pretože je sviatok pripadajúci na jeho inak obvyklý služobný deň, a všetky ostatné okolnosti podľa § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., pretože tieto sa majú podľa tohto ustanovenia posudzovať ako vykonávanie štátnej služby. Žalovaný naopak namietal, že tieto okolnosti nie je možné posúdiť ako výkon služby. Súd
prvej inštancie uviedol, že tieto prekážky majú svoj konkrétny účel a neslúžia na to, aby nimi služobný úrad zabezpečoval plnenie svojej povinnosti rešpektovať maximálny 48-hodinový limit pracovného času. Žalovaný nezaistil, aby bola uplatňovaná smernica tak, aby dosiahla ňou zamýšľaný výsledok. Plánovanie služobných činností podľa § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., ku ktorému došlo v období od 31. mája 2020 do 31. mája 2023 nad rámec 48 hodín týždenne priemerne zo strany služobných orgánov žalobcu je potrebné považovať za nesprávny úradný postup tak, ako tento pojem vymedzuje zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý je potrebné na danú vec podporne použiť. Súd prvej inštancie vychádzajúc z potreby dosiahnutia effet utile uplatnil na vec taký extenzívny výklad ustanovenia § 2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., že pod „úradný postup orgánov verejnej moci o povinnostiach“ podradil aj zmienenú činnosť služobných orgánov žalobcu pri postupe podľa § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. V opačnom prípade by to znamenalo, že by sa poškodený nemohol domôcť svojho práva na náhradu škody porušením práva Únie zo strany štátu činnosťou správnych orgánov, čo by bolo v rozpore so zásadou efektivity, čo je neprípustné. Ďalej súd prvej inštancie skonštatoval, že dokazovanie potvrdilo, že žalobcovi vznikla ujma. Z výsluchu žalobcu bolo preukázané, že za mesiac odpracuje 9 až 11 dní po 24 hodín. Problém teda nie je, že žalobca odpracuje 24 hodín, ale to, že priemerne musel odpracovať viac ako 48 hodín týždenne za obdobie šiestich mesiacov. Potvrdil, že preťaženosť pociťuje dlhodobo viac ako tri roky pred podaním žaloby, po práci nemá dostatok odpočinku po službách, ale aj celkovo v rámci mesiaca. Má to potom vplyv na jeho súžitie s manželkou, a to aj vo vzťahu k náležitému zabezpečeniu starostlivosti o jeho maloletú dcéru so sluchovou vadou s ohľadom na jej zdravotné potreby a kontroly. V zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., iba samotné konštatovanie porušenia práva v danom prípade nebude dostatočným zadosťučinením s ohľadom na to, že ujma, ktorá bola žalobcovi spôsobená trvá dlhšie obdobie a že porušenia sa dopustil žalovaný vo forme závažného porušenia, ktorý sa napriek tejto situácii k nárokom žalobcu navyše postavil úplne odmietavo. Preto je potrebné poskytnúť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Čo sa týka jej výšky, podľa SD EÚ náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby sa zabezpečila účinná ochrana ich práv. Súd prvej inštancie pri zohľadnení výšky prihliadol na viaceré faktory, a to na skutočnosť, že žalovaný sa protiprávneho konania proti žalobcovi dopúšťa dlhodobo, aj po podaní žaloby, pričom protiprávnosť tohto stavu potvrdil už aj SD EÚ. Žalovaný sa porušovania dopúšťal priamo ako ústredný orgán štátnej správy, ktorý je služobným orgánom žalobcu. Nakoľko v danej veci nejde o zásah do života žalobcu, výška musí byť nižšia ako obvykle poskytované náhrady pri porušení práva na ochranu osobnosti pri smrteľných zásahoch do života. Náhrada by mala byť primeraná a korelujúca aj voči sumám, ktoré zvykne priznávať SD EÚ v prípade zásahov pri mimozmluvnej zodpovednosti orgánov Únie. Tieto žalované nároky zároveň nemožno zamieňať so mzdovými nárokmi. Z povahy veci by preto nemali byť žalované nároky vyššie než prípadný mzdový nárok za ušlý čas, ktorý žalobcovi chýba namiesto odpočinku alebo za čas, ktorý musel odpracovať navyše. Vzhľadom na uvedené sa súdu prvej inštancie javilo ako spravodlivé stanoviť výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi vo výške 4.000,-eur, a vo zvyšku žalobu zamietnuť. V súvislosti so vzniknutou ujmou sa súd prvej inštancie zaoberal aj otázkou, či žalobca ako poškodená osoba vyvinul primerané úsilie na to, aby sa vyhol škode alebo obmedzil jej výšku, a či najmä v primeranom čase použil všetky právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii. Ako už súd prvej inštancie uviedol, žalovaný nezamedzil porušovaniu smernice vo vzťahu k žalobcovi ani po podaní žaloby. Klásť na žalobcu požiadavku, aby využil akékoľvek právne prostriedky pred podaním žaloby nie je namieste. Súd prvej inštancie v neposlednom rade skúmal aj príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vzniknutou ujmou a dospel k záveru, že ujma bola preukázaná výpoveďou žalobcu, pričom nebolo preukázané, že by mu táto strata odpočinku vznikla ako dôsledok nejakej inej skutočnosti, resp. žiadna taká nebola zistená. Jedinou príčinou tak bol rozvrh služieb žalobcu, v dôsledku ktorého musel odpracovať služobné úlohy v rámci služobného času v rozsahu, ktorý prekračuje maximálne prípustné hodnoty. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, ktorá sa bude posudzovať len z výšky súdom priznaného nároku. 9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, a to v rozsahu prvého a tretieho výroku z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h), pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný sa s I. a III. výrokom rozsudku súdu prvej inštancie nestotožňuje, tieto nepovažuje za právne správne, náležité a preskúmateľne odôvodnené. Zotrváva na svojej právnej a skutkovej argumentácii konštantne zastávanej od počiatku konania, pričom si v podrobnostiach dovoľuje zotrvať na všetkých svojich doterajších písomných vyjadreniach, ako aj ústnom prednese, na obsah ktorých v celosti odkazuje. Keďže súd prvej inštancie konštatoval, že došlo k neúplnej transpozícii smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, tak je jeho povinnosťou aplikovať smernicu priamo a teda musí skúmať samotné porušenie čl. 6 písm. b), od ktorého si žalobca odvodzuje nárok. Žalovaný však nesúhlasí s argumentáciou, že by bol čl. 6 písm. b) smernice vo vzťahu k žalobcovi porušený z dôvodu nesprávnej transpozície smernice, nakoľko predmetná argumentácia je v absolútnom rozpore s logikou právnych noriem. Samotná skutočnosť, že by žalovaný nesprávne transponoval smernicu nemôže automaticky zakladať domnienku, že žalobca pracoval počas výkonu svojej služby pravidelne viac ako 48 hodín. Bolo preto povinnosťou žalobcu preukázať samotné porušenie článku 6 písm. b) smernice vo vzťahu k jeho plánu služieb. Aby mohol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v prvom rade preukázať, že zákon č. 315/2001 Z. z. prebral smernicu nesprávne, t. j. žalobca mal poukázať na také ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré by boli v rozpore so smernicou; uvedené sa však nestalo. Ďalej poukázal na skutočnosť, že posudzovanie súladu slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou EÚ nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu EÚ. Opätovne zdôraznil aj to, že je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní ako jednu z rozhodujúcich skutočností, čo bez ďalšieho predstavuje odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Ohľadom posudzovania žalovaného nároku na základe zákona č. 514/2003 Z. z. žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie tento zákon nesprávne aplikoval a nesprávne odvodzoval žalobcom uplatnený nárok od zodpovednosti štátu za škodu nesprávnou transpozíciou smernice, t. j. nesprávnym úradným postupom. Nakoľko smernica musí prejsť legislatívnym procesom, aby sa stala súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku, nemožno uvedené považovať za nesprávny úradný postup, titulom ktorého by sa žalobca mohol domáhať nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný vzniesol námietku nesplnenia podmienky pre riadne uplatnenie nároku na náhradu škody na súde, ktorou je predbežné prerokovanie tohto nároku s príslušným orgánom podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom ide o obligatórnu náležitosť podania žaloby na súde. Ku dňu podania žaloby nebol nárok žalobcu na náhradu škody vopred náležite prerokovaný pred príslušným orgánom. Preto nie je potom zrejmý titul nároku, ani rozsah nároku, ktorý môže žalobca od žalovaného požadovať tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Neprerokovanie nároku konštatoval aj súd prvej inštancie, avšak uvedené zahojil vlastnou úvahou, že od podania žaloby do rozhodnutia v merite veci už 6 mesiacov na predbežné prerokovanie žiadosti ubehlo, a teda mal za to, že došlo k predbežnému prerokovaniu nároku - uvedená právna úvaha je nesprávna a týmto postupom došlo k zásahu do procesných práv žalovaného v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ak sa žalobca domáhal náhrady škody titulom zákona č. 514/2003 Z. z. spočívajúcom v údajnom nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii smernice, je podľa žalovaného potrebné zo strany žalobcu preukázať, že ním tvrdený nesprávny úradný postup bol na to príslušným orgánom konštatovaný. Predchádzajúca konštatácia nezákonnosti napádaného právneho úkonu je v prípadoch žalôb na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. jednou z prvoradých a nevyhnutných podmienok na uplatnenie náhrady škody na súde. Tento predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu nebol naplnený. Medzi stranami sporu je nesporné, že žalobcovi bola vyplatená mzda za všetky služby, ktoré v služobnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vykonal. Preto žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby mal zhodnotené vo svojej mzde. A teda medzi neexistujúcim nesprávnym úradným postupom, ktorý mal spočívať v údajnej nesprávnej transpozícii smernice a neexistujúcou škodou nemôže existovať priama príčinná súvislosť. Následne dal do pozornosti, že smernica stanovuje referenčné obdobie na účely rozvrhu pracovného času do určitého obdobia, v rámci ktorého sa počíta priemer, z dôvodu potreby zabezpečiť nepretržitú prevádzku. Z povahy veci vyplýva, že referenčné obdobie je obdobie, za ktoré je potrebné vypočítať priemerný pracovný čas. Vyčísliť priemerný týždenný pracovný čas je potrebné za také obdobie, na
aké je rozvrhnutý nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Zákon č. 315/2001 Z. z. jasne stanovuje obdobie, v rámci ktorého sa rozvrhuje plán služieb príslušníkov HaZZ, pričom týmto obdobím je obdobie 6 mesiacov. V praxi sa teda rozvrhujú služby príslušníkom HaZZ do obdobia 6 mesiacov a následne sa každý mesiac konkrétne upravuje tak, aby bola zabezpečená nepretržitá prevádzka hasičských staníc s ohľadom na plánované dovolenky, školenia, kurzy či neplánované situácie, ako náročné požiare a podobne. K ust. § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. žalovaný uviedol, že tam uvedené časy sa posudzujú ako výkon štátnej služby z dôvodu, že tieto sa zapisujú do tzv. plachty služieb, ktorú predložil žalobca, z dôvodu, že táto na konci každého mesiaca je odoslaná na mzdové oddelenie a je z nej tvorená výplatná páska. Vo vzťahu k čl. 2 smernice žalovaný uviedol, že čl. 2 jasne rozlišuje medzi pracovným časom a časom odpočinku. Otázka, čo je pracovný čas a čo je čas odpočinku je jasne daná nie len v smernici, ale aj v zákone č. 315/2001 Z. z. Argumentácia, že sa priamo aplikuje iba článok 6 smernice nemôže obstáť, pretože z čl. 6 písm. b) smernice nevyplýva definícia určitých pojmov a zároveň, ak prijmeme záver, že predmetná smernica nebola správne transponovaná, tak definíciu predmetných pojmov nemožno hľadať v zákone č. 315/2001 Z. z. Výklad čl. 6 písm. b) smernice je teda nevyhnutné hľadať v smernici samotnej a nie v § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. tak, ako to urobil žalobca. K pojmu priemerný čas žalovaný uviedol, že smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v čl. 16 písm. b) pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom 4 mesiace. Smernica zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Je potom nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení smernice. Žalovaný zotrval v celosti na svojich tabuľkách, prepočtoch priemerného pracovného času žalobcu v rámci referenčných období, pričom uviedol, že započítaval celé 24 hodinové zmeny, avšak bral do úvahy tie časy, kedy žalobca skutočne pracoval, resp. bol služobnému úradu k dispozícii. Zastával názor, že pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu mal súd prvej inštancie zohľadniť nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale prihliadať na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli v spoločenskom uplatnení. Dovolil si poukázať na najnovšie rozsudky v obdobných veciach na západnom Slovensku, v ktorých nebola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. Žalovaný mal za to, že v tomto súdnom konaní nebolo ani na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Žalobca neuniesol bremeno tvrdení ani bremeno dôkazu, neosvedčil svoj nárok a nepreukázal utrpenú ujmu tak, aby bolo možné konštatovať, že žalobca ujmu na svojich právach v bezprostrednej súvislosti s nesprávnym prebratím smernice utrpel, a to v značnej miere. Zároveň sa odvolal aj proti tretiemu výroku napadnutého rozsudku, nakoľko nárok žalobcom bol nesprávne uplatnený a mal za to, že aj v danom prípade sa jednalo o nesprávne právne posúdenie veci. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, t. j. ak odvolací súd zmení prvý výrok napadnutého rozsudku, potom je tretí výrok napadnutého rozsudku potrebné rovnako zmeniť, nakoľko ide o závislý výrok. Vzhľadom na uvedené, žalovaný si dovolil navrhnúť, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta. 10. Žalobca v reakcii na odvolanie žalovaného uviedol, že argumentáciu použitú v odvolaní považuje za nesprávnu, nedôvodnú a miestami zmätočnú. Mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie obsahoval veľmi podrobné, prehľadné a logicky usporiadané odôvodnenie, ktoré spĺňa zákonné kritériá kladené na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu. Polemika žalovaného v odvolaní, či všeobecnému súdu prináleží posudzovať správnosť transpozície do vnútroštátneho poriadku, pričom podľa žalovaného uvedené prináleží európskej komisii, považuje za nesprávnu. Poukázal na skutočnosť, že smernice síce v zásade nemajú priamy účinok, avšak Súdny dvor uznáva priamy účinok smerníc, pokiaľ ide o cieľ chrániť práva jednotlivcov. Neobstojí ani námietka, že súd mal skúmať, aký dopad mala nesprávna transpozícia smernice na žalobcu, pretože z napadnutého rozsudku je zrejmé, že uvedené súd prvej inštancie skúmal. Nesprávne poukázal žalovaný aj na potrebu rozlišovania medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Účelovo uvádzal, že nezodpovedá za to, že zamestnávateľ žalobcu nedodržiaval smernicu a nezodpovedá za zodpovednosť v pracovnoprávnom vzťahu. Zrejme opomenul, že žalobca pracuje v štátnej službe, je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, ktorý je
podriadený ministrovi vnútra Slovenskej republiky a žalobca vykonáva prácu na základe služobných nariadení, pokynov, rozkazov a príkazov. Žalovaný ďalej opomenul, že záväzné posúdenie toho, či niektorá strana porušila právny predpis a dopustila sa protiprávneho konania, prináleží súdu a nie strane samotnej. Zároveň dal žalobca do pozornosti, že namietal nesprávne prebratie smernice, ale aj jej nesprávnu aplikáciu v prípade žalobcu. Aj pri svojom výsluchu potvrdil, že sa mu v praxi služobného úradu dlhodobo nezapočítava čas služobnej pohotovosti do služobného času; to znamená, že v praxi sa smernica neuplatňuje. Podstatné je to, že v praxi sa čas služobnej pohotovosti nezapočítava do služobného času žalobcu, čo žalovaný ani nepopieral, resp. nevyvrátil nijakým dôkazom. Odvolací dôvod, podľa ktorého žalovaný nesúhlasí s aplikáciou zákona č. 514/2003 Z. z. na daný prípad je v priamom rozpore s nasledovnou argumentáciou žalovaného, nakoľko jednak nesúhlasil s jeho aplikáciou, neskôr sa však domáha aplikácie jeho ustanovení. Súd prvej inštancie pritom v odôvodnení uviedol, že tento zákon aplikoval primerane a analogicky, zohľadňujúc zásadu ekvivalencie a efektivity. Žalovaný namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie o tom, koľko hodín nad 48 hodinový limit odpracoval. Počas konania účinne nenamietal žalobcom podložené dôkazy, ani nepoprel skutočnosti tvrdené žalobcom o počte odpracovaných hodín. Žiadnym spôsobom skutkové zistenia, čo do rozsahu služobného času nad 48 hodinový limit týždenne žalovaný neuviedol dokonca ani v odvolaní. Počas celého konania argumentoval, že je potrebné vychádzať zo „skutočného odpracovaného času“, avšak nikdy neuviedol, čo konkrétne tento termín znamená. Zjavne ide o žalovaným vymyslený pojem na účely súdnych konaní. Skutkové tvrdenia o svojom spôsobe výpočtu odpracovaných hodín žalobcu uviedol žalovaný prvýkrát až v odvolaní. Tieto tvrdenia sú preto oneskorené, v každom prípade však žalobca rozporuje ich správnosť. Argumentácia, že časy uvedené v ust. § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. sa posudzujú ako výkon štátnej služby z dôvodu vytvorenia výplatnej pásky je neopodstatnená. Žalovaný sa snažil dotvoriť znenie zákona, čo mu však neprináleží. Dané ustanovenie neobsahuje žiaden dôvetok, že ako vykonávanie štátnej služby sa posudzujú tam vymenované časy na účely výpočtu mzdy alebo na účely vypracovania mzdových listov hasičov. Súd prvej inštancie túto otázku posúdil tiež správne a žalobca sa s rozhodnutím súdu v tejto otázke plne stotožňuje. Žalovaný poukázal aj na čl. 16 písm. b) smernice o neutralizácii, avšak tento článok do slovenského právneho poriadku nebol transponovaný a štát sa nemôže domáhať priameho účinku smernice voči svojmu občanovi. Ako už žalobca poukazoval, platí výkladové pravidlo, že neexistenciu práce počas obdobia dovolenky a práceneschopnosti nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme žalovaný namietal, že žalobca neosvedčil, ako mu vznikol nárok na náhradu ujmy. Žalobca mal za to, že tieto skutočnosti preukázal dostatočným spôsobom vo svojich podaniach. Následne žalovaný uviedol, že žalobca ho mal informovať, že pociťuje ujmu alebo že nesúhlasí s rozvrhovaním služobného času; v tomto smere žalobca upresnil, že nesúhlasí s tým, že sa mu v praxi nezapočítava čas služobnej pohotovosti do služobného času, nie s rozvrhovaním služobného času, ako prvoplánovo označil žalovaný. Argumentácia žalovaného ale nie je namieste, nakoľko od podania žaloby do prvostupňového rozhodnutia uplynul viac ako rok a pol a na konaní žalovaného sa nič nezmenilo. K výške nemajetkovej ujmy, ktorú žalovaný považoval za prehnanú, uviedol, že iná náprava nie je možná a neprichádza do úvahy, vzhľadom na povahu protiprávneho zásahu vo sfére žalobcu, ktorá spočíva v strate času, ktorá už nastala, ide teda o nezvratný zásah. Čo sa týka odvolania proti trovám, neuviedol, ktorý z odvolacích dôvodov na túto časť uplatňuje, len stroho konštatoval, že nárok bol nesprávne uplatnený a v danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci, čo však ďalej nerozvil. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania v prospech žalobcu považoval za vecne a právne správne, keďže žalobca bol v konaní úspešný. Podľa názoru žalobcu je odvolanie nedôvodné a na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súdu rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. 11. Žalovaný mal za to, že konajúcemu súdu predložil rozsiahle odvolanie, v ktorom podrobne svoje odvolacie dôvody vysvetlil. V zmysle hospodárnosti odkázal na znenie odvolania voči napadnutému rozsudku, kde sa bližšie vyjadril k všetkým námietkam. Mal ďalej za to, že žalobca počas celého konania vo vzťahu k svojim právam aplikoval článok 6 písm. b) smernice, pričom tento článok aplikoval nesprávne a teda do tohto momentu nepredložil konajúcemu súdu konkrétne tvrdenia ohľadom svojho pracovného času, ktoré by spĺňali podmienky stanovené aj súdom prvej inštancie, teda nesplnil svoje povinnosti tvrdenia a dôkazu. Žalovaný predložil konajúcemu súdu prepočet služobného času žalobcu v duplike a to aj napriek tomu, že žalobca nenaplnil dôkazné bremeno. Predložené prepočty mali jasnú a detailnú štruktúru týkajúcu sa pracovného času žalobcu.
Prvý primeraný dôkaz žalobca predložil až na výzvu súdu dňa 08.07.2024, pričom pripustením tohto dôkazu došlo k závažnému porušeniu zásady rovnosti v konaní. Žalovaný hodnoverne a účinne tieto prepočty sporoval. Naďalej sa nestotožňoval ani s tým, že by dovolenka či iné voľná boli pracovným časom, ako už opakovane uviedol. Žiaden prameň práva nepovažuje tieto dni za pracovné dni, teda hodiny v nich uvedené za pracovný čas a preto aj v množstve ďalších týždňov, o ktorých či už žalobca alebo následne aj súd prvej inštancie tvrdil, že v nich došlo k porušeniu práv žalobcu, nedošlo k žiadnym pochybeniam zo strany HaZZ k žalobcovi. Rovnako považoval za nesprávne považovať práceneschopnosť za pracovný čas. Nebola preukázaná ani jedna tvrdená ujma, ktorú žalobca údajne pociťoval. Jediným dôkazným prostriedkom v otázke existencie nemajetkovej ujmy zostala výpoveď žalobcu na pojednávaní. Mal za to, že konajúcemu súdu predložil opodstatnené a dôvodné odvolanie voči napadnutému rozsudku, ktoré odôvodňuje odvolací návrh, ktorého sa naďalej pridržiava. 12. Žalobca v ďalšom vyjadrení uviedol, že zásada neutralizácie nebola do slovenského právneho poriadku prebratá a pokiaľ ju chcel žalovaný aplikovať, mal ju do vnútroštátneho zákona prijať. Zopakoval, že štát sa voči občanovi nemôže úspešne domáhať priamej aplikácie smernice, a to ani čo sa neutralizácie týka. V odvolacej replike žalovaný namietal aj porušenie zásady rovnosti, ktoré videl v tom, že počas konania žalobca predložil niektoré dôkazy až po podaní žaloby. Ide však o postup, ktorý nie je zákonom zakázaný, dokonca v zmysle ust. § 181 ods. 4 CSP je súdu priamo umožnené, aby po prvom pojednávaní umožnil ktorejkoľvek strane dodatočne predniesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť alebo predložiť dôkazy na ich preukázanie; nemôže ísť preto o porušenie zásady rovnosti. Po prvýkrát sa počas doterajšieho konania až v odvolacej replike snažil žalovaný konkrétnym spôsobom poprieť tvrdenia o prepočte služobného času. Tieto argumenty však boli uplatnené oneskorene, až po lehote na podanie odvolania. Počas prvostupňového konania žalovaný žiadne konkrétne účinné popretie skutkových tvrdení žalobcu neučinil. Poukázal na ust. § 365 ods. 3 CSP, ktorý považoval za prejav zákonnej koncentrácie konania, ktorá sa uplatňuje aj v opravných konaniach. V prípade, že by súd tento prostriedok procesnej obrany žalovaného pripustil, aj keď podľa § 365 ods. 3 CSP nemal, pôjde o chybu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP. V závere odvolacej repliky žalovaný namietal, že žiadna skutočnosť nebola zo strany žalobcu preukázaná, avšak výsledky dokazovania nasvedčujú opaku. Ak žalovaný tvrdil, že jediným dôkazným prostriedkom o nemajetkovej ujme žalobcu je jeho výpoveď, tak žalobca uviedol, že ani tento dôkaz žalovaný nijakým spôsobom nenapadol. S ohľadom na ust. § 365 ods. 3 a § 366 CSP si žalobca dovolil apelovať na odvolací súd, aby na oneskorené rozširovanie či značné upresňovanie odvolacích dôvodov, ktoré nebolo použité v odvolaní a na argumentáciu, ktorá sa prvýkrát počas konania objavuje až v odvolacej replike, neprihliadal. 13. Žalovaný predložil do konania podanie, v ktorom sumarizoval svoje doterajšie námietky. Poukázal na skutočnosť, že základným rozporom v tomto, ako aj obdobných konaniach, je rozpor v spôsobe preukazovania porušenia práva únie. Zatiaľ čo rôzni právni zástupcovia k predmetnej otázke pristupujú rozdielne, tak žalovaný zastáva jednotné stanovisko. Základné sporné tvrdenia strán vychádzajú z rozporu rozdielu medzi pojmami „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ a rozporu obdobia, v rámci ktorého sa pracovný čas žalobcu skúma. Historickým výkladom je možné dospieť k záveru, že § 97 zákona č. 315/2001 Z. z., na ktorý opakovanie poukazoval žalobca nebol, nie je a ani nebude nikdy transpozičným článkom k údajnému rozšíreniu pojmu „pracovný čas“ v Slovenskej republike. Toto ustanovenie je nevyhnutným ustanovením na účely zabezpečenia mzdy príslušníkov HaZZ. Všetky časy, za ktoré príslušníkom HaZZ patrí mzda musia byť obsiahnuté v tzv. plachte služieb, nakoľko táto plachta služieb každého príslušníka HaZZ je na konci mesiaca zasielaná na mzdové oddelenie, kde je z nej vypočítaná výplatná páska. V krátkosti poukázal aj na najnovšie právne názory konajúcich súdov v konaniach, kde bola vznesená námietka rozdielu medzi pojmami „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ (rozhodnutia Okresného súdu Rimavská Sobota, sp. zn. 11C/42/2024, Mestského súdu Bratislava IV, sp. zn. 52Cos/2/2023, Mestského súdu Košice, sp. zn. 77C/17/2023). Vo vzťahu k referenčnému obdobiu uviedol, že pojem referenčné obdobie a ust. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. upravujú rovnaký časový úsek, pričom jeden je do minulosti a druhý do budúcna. V konečnom dôsledku § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. upravuje budúce rozvrhnutie služieb, teda vopred prezumuje určitú úpravu a plánovanie do určitého obdobia, pričom pojem „referenčné obdobie“ je pojmom „následku“, teda ustanovuje, ako možno pracovný čas naplánovaný v minulosti skúmať. Referenčné obdobie ako také nebolo potrebné opakovane transponovať, keďže toto bolo odzrkadlené v § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Najvyšší súd SR vydal početné množstvo rozhodnutí, ktoré sa týkajú otázky dôkazného bremena,
ktorým špecifikoval požiadavky ustanovené v CSP. V zmysle judikovaného názoru v rozhodnutí sp. zn. 5Obo/52/2010 je dôkazným bremenom procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech; zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do otázky preukázania porušenia ustanovenia práva únie, ktoré priznáva jednotlivcovi právo. Ak žalobca nepreukázal zásah do jeho práv, tak nie je dôvodné, aby mu bola priznaná akákoľvek kompenzácia, pričom súd prvej inštancie nemôže v otázke sporu o náhradu nemajetkovej ujmy vychádzať z iných, síce obdobných, ale skutkovo rozdielnych konaní. Pridržiaval sa svojho návrhu odvolacieho petitu a žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania v plnej výške. 14. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, vrátane všetkých písomných podaní strán doručených súdu aj v priebehu odvolacieho konania, odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky strán sporu spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné potvrdiť. 15. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd v napadnutej časti potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolateľ v podanom odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. 16. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 CSP. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v danej veci zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa § 220 CSP, nakoľko súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, riadne zhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, keď rozviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. V odôvodnení svojho rozhodnutia špecifikoval, ktoré ustanovenia smernice 2003/88/ES, ako aj zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v danej veci aplikoval. V dôvodoch svojho rozhodnutia primerane vysvetlil, že žalovaný je v konaní vecne pasívnym subjektom, nesúcim zodpovednosť, ako aj že sú splnené všetky podmienky na poskytnutie náhrady za vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Rovnako dôkladne vysvetlil svoj záver o tom, že suma 4.000,-eur ako náhrada nemajetkovej ujmy sa javí ako primeraná za daných okolností. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie tak podľa názoru odvolacieho súdu dalo odpoveď na všetky skutkovo i právne relevantné otázky daného prípadu. 17. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,-eur, z dôvodu, že zo strany žalovaného došlo k pochybeniu tým, že nesprávne transponoval právo európskej únie. Uviedol, že vykonáva prácu v 16,5 hodinových zmenách, po ktorých nasleduje služobná pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby v rozsahu 7,5 hodiny. Po pracovnej zmene a služobnej pohotovosti nasledujú dva celé dni pracovného voľna. Uvedeným rozvrhovaním služobného času dochádza k porušovaniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času pripadajúceho na 7 dní stanoveného na 48 hodín týždenne. V dôsledku rozvrhovania služobného času, ktorý zásadným spôsobom prekračuje limity maximálneho priemerného týždenného pracovného času pripadajúceho na 7 dní, žalobca prichádzal o stovky hodín ročne (cca 52 pracovných dní ročne), ktoré mohol stráviť rozvíjaním rodinných a sociálnych väzieb, starostlivosťou o rodinu, svojimi záľubami či iným relaxom. 18. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000,-eur, pričom vo zvyšku žalobu zamietol. Mal za to, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, ako aj vzhľadom na trvanie zásahu aj po podaní žaloby, právne postavenie ministerstva ako porušovateľa a primeranosť voči obdobným nárokom poskytovaným samotným Súdnym dvorom, a s ohľadom na výšku nárokov priznávaných vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky v iných sporoch proti žalovanému, súdu prvej
inštancie sa javilo ako spravodlivé stanoviť výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi na priznanú sumu. 19. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že samotná skutočnosť, že by žalovaný nesprávne transponoval smernicu nemôže automaticky zakladať domnienku, že žalobca pracoval počas výkonu svojej služby pravidelne viac ako 48 hodín. Tento argument však neobstojí; podľa názoru odvolacieho súdu vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. v dôsledku nedostatočného transponovania smernice 2003/88/ES umožnila zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že tento presiahol maximálnu hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, v dôsledku čoho žalobca v rozhodnom období vykonával prácu nad čas povolený právom Únie, kedy sa vyžadovalo, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, pričom preukázane došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne nemohol venovať rodine v rozsahu, v akom by chcel, ale najmä nemohol so svojim časom voľne nakladať, nemohol sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemohol ani oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na odpočinok bolo u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života (k tomu pozri rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.01.2023 sp. zn. 13Co/7/2022). Preto platí pravý opak odvolacej námietky žalovaného, kedy skutočnosť, že bola smernica nedostatočne transponovaná do vnútroštátnej právnej úpravy, spôsobila, že žalobca pravidelne odpracoval viac, ako bol limit stanovený právom Únie. 20. Neobstojí ani námietka žalovaného, v zmysle ktorej nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu EÚ posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle čl. 29 smernice 2003/88/ES platí, že táto je adresovaná členským štátom; žalovaný ako členský štát európskej únie, a teda adresát smernice, bol povinný prijať opatrenia za účelom dosiahnutia smernicou sledovaného cieľa, t. j. bol povinný zabezpečiť jednotlivcovi smernicou priznané právo na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácií pracovného času. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-429/09 (G. Fuß) konštatoval, že právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice; zároveň vyslovil aj to, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Vyslovil, že čl. 6 písm. b) smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. 21. Čo sa týka pasívnej vecnej legitimácie, ktorú žalovaný namietal, Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, predstavuje garanta riadnej transpozície Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z., pokiaľ ide o nezapočítanú pracovnú pohotovosť príslušníka HaZZ na pracovisku počas jej neaktívnej časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna transpozícia smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Ide teda o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa porušenia práva EÚ dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť, a teda poukazujúc na uvedené, pasívna vecná legitimácia žalovaného je v predmetnom spore daná. 22. Ohľadom aplikácie zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci žalovaný namietal, že súd prvej inštancie tento zákon nesprávne aplikoval a nesprávne odvodzoval žalobcom uplatnený nárok od zodpovednosti štátu za škodu nesprávnou transpozíciou smernice, t. j. nesprávnym úradným postupom. Následne ale sám na danú vec aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z., keď namietal, že žalobca nesplnil podmienku pre riadne uplatnenie nároku na náhradu škody na súde, ktorou je predbežné prerokovanie tohto nároku s príslušným orgánom podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom ide o obligatórnu náležitosť podania žaloby na súde. Odvolací súd sa v súvislosti s aplikáciou zákona č. 514/2003 Z. z., aj v súvislosti s právnym posúdením predbežného prerokovania nároku, v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie na prejednávaný prípad aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. s dôrazom na
zachovanie zásady ekvivalencie, pretože tento zákon je povahou veci najbližšie tým vzťahom, o ktoré v danej veci ide. Odvolací súd dopĺňa, že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škody je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch žalovaného voči európskej únii, nie v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. V tomto zmysle nemožno akceptovať požiadavku žalovaného, že žalobca mal povinnosť v spore jednak preukázať predžalobnú výzvu na prerokovanie svojho nároku adresovanú príslušnému orgánu štátu a jednak konaniu predchádzajúce konštatovanie nesprávneho úradného postupu pri transpozícii príslušnej smernice zo strany žalovaného. Samotný zákon č. 514/2003 Z. z. však možno v danom prípade použiť analogicky, keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis, ktorý by explicitne stanovoval podmienky vzniku takéhoto nároku a konania o ňom (k tomu pozri rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.04.2025, sp. zn. 8Co/15/2025). 23. Nemožno vyhovieť ani námietke odvolateľa, ktorou sa snaží navodiť dojem, že v ust. § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. uvedené časy sa posudzujú ako výkon štátnej služby len z dôvodu, že tieto sa zapisujú do tzv. plachty služieb, ktorú predložil žalobca, kvôli tomu, že táto je na konci každého mesiaca odoslaná na mzdové oddelenie a je z nej tvorená výplatná páska. Z daného zákonného ustanovenia však nevyplývajú žiadne skutočnosti ozrejmujúce kedy a za akých okolností, resp. na aké účely by sa mali tam uvedené časy posudzovať ako výkon štátnej služby; nie je to teda len za účelom vyhotovenia tzv. plachiet služieb, tak, ako to žalovaný účelovo uviedol. Žalovaný zároveň do zákona č. 315/2001 Z. z. neprebral pravidlo z čl. 16 písm. b) smernice, podľa ktorého doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne, preto sa všetky časy vymenované v ust. § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. posudzujú ako odpracovaný služobný čas. 24. K pojmom „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ odvolací súd uvádza, že tieto sa v zmysle smernice nemôžu vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 T. D. Q.. H.. predovšetkým zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu „pracovný čas“ ( k tomu pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.11.2020 sp. zn. 15Co/6/2020). 25. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždňový pracovný čas ustanovený smernicou (rozsudok C - 429/09, C - 52/04). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, je potrebné celý služobný čas pohotovosti započítať do jeho pracovného času. 26. V prípade námietok žalovaného, že v tomto súdnom konaní nebolo ani na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, resp. z priebehu celého konania je zjavné, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného ku vzniku škody (nemajetkovej ujmy), z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník následkom vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce
nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. K zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 ústavy) jednoznačne došlo, pretože žalobca musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice a musel tráviť čas v práci, prichádzal tak o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením. 27. Z výsluchu žalobcu pritom vyplynulo, že je hasičom 15 rokov, pričom spočiatku, pri nástupe do zboru, bol slobodný. Neskôr sa oženil a narodila sa mu dcéra, a až vtedy si začal uvedomovať, koľko času trávi v práci. Pri jeho 24 hodinových zmenách sa stávalo, že bol unavený a nemal také zmýšľanie a rozhodovanie čo sa týka manželky a dieťaťa. Za mesiac mu vychádza 9 až 11 pracovných zmien po 24 hodín. Pociťuje preťaženosť a že nemá dostatok odpočinku po práci. Rodinu posúva na druhú koľaj, napríklad aj v prípade rodinných akcií, ktoré kvôli jeho práci môžu mať len každý tretí víkend, kedy ho má voľný. Starostlivosť o dieťa je plne na manželke, čo je pre ňu vyčerpávajúce. Jeho dieťa má sluchovú vadu, treba s ním chodiť na návštevy k lekárovi zo J. do T. každé tri mesiace, bez ohľadu na to, či mal viac alebo menej náročnú zmenu. Stávalo sa aj, že bol s manželkou dohodnutý na dovolenke, ona si plánuje voľno a on jej povie, že nemôže mať dovolenku, pretože je šofér v práci a minimálny počet príslušníkov nie je dodržaný, potom majú s manželkou nezhody. Súd prvej inštancie pri určovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy vzal do úvahy všetky vyššie zistené podstatné okolnosti, pričom poukázal na skutočnosť, že zásah do osobnostných práv žalobcu bol preukázaný. Správne zohľadnil aj intenzitu zásahu, trvanie zásahu a dopad daného zásahu na život žalobcu. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, tak odvolací súd je názoru, že v danom prípade sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal so žalobcovi priznanou sumou vo výške 4.000,-eur a považuje ju za primeranú. 28. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva európskej únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov európskej únie musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dostatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok Slovenskej republiky tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva európskej únie. 29. Zhode s názorom súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že právo žalobcu vyplývajúce zo smernice 2003/88/ES nebolo štátom dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované aj jeho právo na odpočinok. Odvolací súd považuje nárok žalobcu za dôvodný a prisúdenú náhradu za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. 30. Berúc do úvahy dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, by odvolací súd posudzovaním ďalších odvolacích námietok žalovaného, už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. Žalovaný len zopakoval skutočnosti, na ktoré poukazoval pred súdom prvej inštancie, pričom na dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvoinštančným súdom vydaný rozsudok. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 31. Nakoľko ani v odvolaní žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v napadnutom výroku I. a v súvisiacom výroku III. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil
32. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011). 33. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd vyhodnotil podané odvolanie žalovaného ako nedôvodné, tak potom žalobca mal v rámci odvolacieho konania úspech, a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).