{"guid": "ccd90d9f-b089-4ab4-b5b7-f8b72b9057c0:8822dffd-9ff2-48d2-b662-211470a3393a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1123204898.1", "spisova_znacka": "14Co/24/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/24/2025 z 24. 2. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. februára 2026, sp. zn. 14Co/24/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1123204898.1", "identifikacne_cislo": "1123204898", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Michaela Krajčová", "sudca_id": 1198, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michaela-krajcova-1198", "datum_vydania": "2026-02-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8822dffd-9ff2-48d2-b662-211470a3393a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1123204898.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1123204898.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1123204898.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n14Co/24/2025\n1123204898\n24. 02. 2026\nJUDr. Michaela Krajčová\nECLI:SK:KSBA:2026:1123204898.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte v zložení predsedníčky senátu JUDr. Michaely Krajčovej a členiek\nsenátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Natálie Kollárikovej, v právnej veci žalobcu: D. P., nar.\nXX.XX.XXXX, bytom R. J. XXX, Q. J., zast.: SODOMA VULGAN, spol. s r. o., so sídlom Kominárska\n2, 4, Bratislava, IČO: 47 254 084, proti žalovanému: Slovenská republika zast. Ministerstvom vnútra\nSlovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie náhrady\nnemajetkovej ujmy 6.000,-eur spôsobenej porušením práva Únie, o odvolaní žalovaného proti rozsudku\nMestského súdu Bratislava IV zo dňa 3. októbra 2024, č. k. B1-7C/29/2023-241, takto\nrozhodol:\nI.\nOdvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a III.\no t v r d z u j e.\n\np\n\nII.\nŽalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu\n100 %.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 3. októbra 2024, č. k. B1-7C/29/2023-241 uložil\nžalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.000,-eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok\nI.) , vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov\nkonania v rozsahu 100 % z priznanej sumy (výrok III.).\n2. Podanou žalobou sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej porušením práva európskej únie,\nkonkrétne porušením Smernice európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o\nniektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná\ndo vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobca uviedol, že je príslušníkom\nHasičského a záchranného zboru, pričom služobný pomer vznikol dňom určeným v písomnom\nrozhodnutí o vymenovaní a žalobca nebol v období 3 rokov predo dňom podania tejto žaloby zaradený\nmimo činnej štátnej služby, čo je relevantné v otázke prípadného premlčania nárokov žalobcu voči\nžalovanému.\nSlužobný čas žalobcu je dlhodobo rozvrhovaný tak, že vykonáva prácu v 16,5 hodinových zmenách, po\nktorých nasleduje služobná pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby v rozsahu 7,5 hodiny. Po\npracovnej zmene a služobnej pohotovosti nasledujú dva celé dni pracovného voľna, čo znamená, že\ntrávi na pracovisku 24 h v plnej pripravenosti vyraziť na zásah do jednej minúty. Týmto rozvrhovaním\nslužobného času došlo k nesprávnej a neúplnej transpozícii práva Únie, pretože došlo k porušovaniu\na prekračovaniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času pripadajúceho na 7 dní\nstanoveného na 48 hodín týždenne. Odpracoval tak 56 hodín týždenne, t. j. za tri roky pred podaním\nžaloby ide o 1252 hodín, ktoré odpracoval nad rámec maximálneho týždenného pracovného času.\n\nV rozpore s právom Únie je podľa žalobcu služobná pohotovosť nezapočítaná do služobného času.\nUvedené je síce v súlade so zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pretože čas\nslužobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby nie je v zmysle zákona považovaný za súčasť\nslužobného času. Došlo však k nesprávnej a neúplnej transpozícii práva EÚ, nakoľko sa na služobný\npomer príslušníkov HaZZ neaplikuje ust. § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. - Zákonník práce; a teda\nvyššie uvedeným rozvrhovaním služobného času dochádza k porušovaniu maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času pripadajúceho na 7 dní stanoveného na 48 hodín týždenne. K vzniku\nnemajetkovej ujmy uviedol, že utrpel ujmu spočívajúcu v negatívnom zásahu do svojho súkromného\nživota, a to tak, že stratil čas, ktorý mohol venovať rodine, priateľom a mohol si oddýchnuť po výkone\nobzvlášť psychicky a fyzicky náročného povolania.\nZáverom zhrnul, že je nespochybniteľne dokázané, že žalovaný rozvrhoval služobný čas žalobcovi v\nrozpore s právom EÚ, čím ho neúmerne pracovne zaťažoval; vyššie popísaným konaním hrubo zasiahol\ndo jeho súkromného života a odňal mu stovky hodín; takisto mu týmto konaním spôsobil ujmu, pričom\nnepeňažná kompenzácia nie je vzhľadom na okolnosti dostačujúca. Preto navrhol súdu, aby žalovaného\nzaviazal uhradiť žalobcovi do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku sumu 6.000,-eur a priznal mu\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n3. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, argumentoval tým, že na prejednávanú vec sa\nnevzťahuje smernica európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času v platnom znení (ďalej len „smernica 2003/88“), pretože to vylučuje čl.\n1 ods. 3 smernice 2003/88 v spojení s čl. 2 ods. 1 a 2 smernice Rady z 12. júna 1989 o zavádzaní\nopatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci v platnom znení\n(ďalej len „smernica 89/391“). Žalobu pre nesprávne transponovanie smernice môže podať len európska\nkomisia alebo dotknutá osoba, nakoľko žalobca nežaluje zamestnávateľa, ale štát, nie je daná pasívna\nvecná legitimácia žalovaného. Smernica 2003/88 bola transponovaná do právneho poriadku správne\na to do ustanovení § 85 ods. 1, § 86 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom\na záchrannom zbore v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31. októbra 2024 (ďalej len\n„zákon\nč. 315/2001 Z. z.“). Aj v prípade služobnej pohotovosti ide o výkon štátnej služby v\nrámci služobného času, pričom v kolektívnych zmluvách je možné dohodnúť aj priaznivejšie podmienky,\nk čomu aj došlo. Smernica 2003/88 umožňuje štátu stanoviť dlhšie referenčné obdobie až na 6 mesiacov,\nčo štát využil. Právny akt Únie nemusí byť transponovaný len do jedného ustanovenia vnútroštátneho\npredpisu. Žalobca nepreukázal nesprávnu transpozíciu, zároveň svoj žalovaný nárok vymedzil veľmi\nnejasne. Čo sa týka škody, žiadnym spôsobom neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať\nslužobnú pohotovosť, resp. zamestnávateľ nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti\npovažuje alebo pociťuje ako výraznú ujmu. Ak by to zamestnávateľ vedel, zamedzil by tomu. Žalobca\nteda nevyvinul primerané úsilie, aby obmedzil rozsah škody, ale akceptoval podmienky výkonu práce a\nnikdy sa nedovolával svojich práv, ani úpravy pomerov. Zo strany žalobcu nebol preukázaný vznik ani\nvýška náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považuje žalovaný za neprimeranú a neadekvátnu.\n4. Žalobca na preukázanie zásahov do práva na ochranu osobnosti poukázal na odborné štúdie,\npričom zásah do práva na ochranu jeho osobnosti spočíval v strate času (v rámci toho sa vtedajšej\npartnerke nemohol dostatočne venovať), v nedodržaní maximálneho pracovného času a minimálneho\nprimeraného odpočinku po práci. Pri práci bol nepretržite svedkom rôznych nehôd a iných foriem\nnešťastia, v dôsledku čoho má problémy so spánkom, v noci sa budí, má nočné mory. Toto prežívanie\nje v priamej príčinnej súvislosti práve s nedostatočnou možnosťou odpočinku a regenerácie po\nnáročných pracovných zmenách. Závažnosť je umocnená dĺžkou zásahu od roku 2010, čo je 13 rokov\nprotiprávneho zásahu. Ide o čas, ktorý nemohol venovať rodine, priateľom a rozvíjaniu súkromných\nvzťahov, ale ide aj o čas, počas ktorého bol pracovne preťažovaný a vyjadril zároveň obavy o svoje\nzdravie. Priemerný služobný čas žalobcu dosahoval 56 h týždenne, čo žalovaný dlhodobo neriešil.\nTvrdil, že poddimenzovanosť počtu príslušníkov HaZZ nie je dôvodom pre to, aby boli hasiči zbavení\nochrany, ktorú im priznáva smernica 2003/88. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora, ktorej závery\nneboli prevzaté do textu zákona č. 315/2001 Z. z. Určité modifikácie čl. 6 smernice 2003/88 sú prípustné\nlen v režime čl. 16 písm. b) smernice 2003/88, čl. 17 ods. 1, čl. 22 smernice 2003/88, pričom k\nmodifikovanej transpozícii v zmysle čl. 22 smernice 2003/88 nedošlo a teda tieto ustanovenia sú\nirelevantné. Žalovaného považuje za pasívne vecne legitimovaného, nakoľko predmetom žaloby nie sú\nmzdové nároky, ale nárok na náhradu škody, za ktorú zodpovedá priamo členský štát. Čo sa týka výšky\nnároku, nárok je adekvátny, lebo povolanie žalobcu je mimoriadne náročné zo psychického a fyzického\nhľadiska, vzhľadom na mieru prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného času došlo k\n\nhrubému zásahu do súkromného života žalobcu, žalovaný si je dlhodobo vedomý, že žalobcu neúmerne\nzaťažuje, no nerealizuje žiadne kroky, aby tento stav odstránil, a týmto konaním vznikla žalobcovi ujma,\nna ktorej kompenzáciu nestačí nepeňažná kompenzácia.\n5. Žalovaný v duplike poukázal na to, že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\nje vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy, ktorú treba\nriadne a konkrétne preukázať. Žalobca nepreukázal, že by zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal\nnáslednú reakciu v jeho súkromnom živote, teda ide\no hypotetické nároky. Výška\nžalovanej sumy je neprimeraná s ohľadom na to, aké náhrady sa poskytujú obetiam trestných činov.\nŽalobca mal možnosť sa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v HaZZ oboznámiť so všetkými\npodmienkami výkonu služby, pričom mal vedomosť o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a\no služobnom čase a zložením služobnej prísahy ako podmienky vzniku služobného pomeru príslušníka\nHaZZ ich akceptovať. Poukázal na to, že výpočet žalobcu nie je relevantný, pretože výpočty žalobcu sú\nsporné.\nV kontexte stanoviska Krajského riaditeľstva HaZZ poukázal na nepravdivé\ntvrdenie žalobcu o tom, že žalobca odpracoval v priemere pracovný služobný čas v trvaní približne 56\nhodín týždenne.\n6. Na výzvu súdu prvej inštancie žalobca tvrdenia v ďalších podaniach doplnil, v ktorých uviedol, že\nvynaloženie snahy na odvrátenie alebo zníženie obsahu rozsahu škody poškodeným nie je obligatórnou\nnáležitosťou pre priznanie žalobcom uplatneného nároku. Žalobca prejavil primeranú snahu s cieľom\nodvrátiť škodu a obmedziť jej rozsah, keďže viackrát s kolegami alebo samostatne komunikoval s\nnadriadenými a snažil sa dosiahnuť, aby boli služby a služobný čas prideľované v súlade so smernicou. .\nPodľa žalobcu taktiež ustanovenie čl. 16 písm. b) smernice 2003/88 nebolo vôbec transponované\na zákonodarca vôbec nezakotvil v právnej úprave referenčné obdobie dlhšie než je 7 dní. Situáciu\nžalovaný rieši zmenou právnej úpravy, no odčlenenie služobnej pohotovosti od služobného času zostalo\nzachované. Zároveň dal do pozornosti, že s ohľadom na prácu 1013 hodín odpracovanú nad limit sa\nmu výška žalovanej sumy javí ako primeraná.\n7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 2, § 68, § 69 ods. 3, § 85 ods. 1, § 86,\n§ 97\nods. 1, § 193 zákona č. 315/2001 Z. z., § 85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z. z., § 1 písm. a), § 2 písm. a),\n§ 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2, 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17, § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.\nz., § 3 CSP, čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, čl. 265 ods. 1, čl. 288 ods. 3 ZFEÚ, čl. 31 Charty základných práv\neurópskej únie, čl. 2, čl. 1 ods. 3, čl. 6, č. 16 písm. b), čl. 17 ods. 2, 3 písm. c), čl. 18 ods. 1, čl. 19 ods.\n1, čl. 22 ods. 1, čl. 23 smernice 2003/88, čl. 2 ods. 1, 2 smernice 89/391.\n8. Súd prvej inštancie aplikáciou relevantnej právnej úpravy na zistený skutkový stav ustálil, že\nzásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré je mu\npripísateľné, je súčasťou systému Zakladajúcich zmlúv Únie, na ktorých je založená Únia. Tieto zmluvy\nsú súčasťou slovenského právneho poriadku v zmysle čl. 7 ods. 2 ústavy. Súd má právomoc konať,\npretože ide o nároky žalobcu z mimozmluvnej zodpovednosti štátu. Hmotnoprávne podmienky nároku\nzo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva Únie vyplývajú len z judikatúry Súdneho\ndvora. Podľa Súdneho dvora, pokiaľ ide o podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú\njednotlivcom porušeniami práva Únie, ktoré sú tomuto štátu pripísateľné, poškodení jednotlivci majú\nprávo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že (a) cieľom porušeného právneho predpisu je\npriznanie práv jednotlivcom, že (b) porušenie je dostatočne závažné a napokon, že (c) existuje priama\npríčinná súvislosť medzi porušením povinnosti, ktorá prislúcha štátu, a škodou, ktorú utrpeli poškodené\nosoby.\nSúd prvej inštancie v prvom rade pripomenul, že slovenská právna úprava neobsahuje úpravu\nvymáhania nárokov titulom náhrady škody. Preto zohľadnil požiadavky tzv. národnej procesnej\nautonómie, že ak žalobca preukáže uvedené tri podmienky, štát musí napraviť následky spôsobenej\nškody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. Preto súd prvej\ninštancie aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý je povahou veci najbližšie tým vzťahom,\no ktoré ide v danej veci. Žalobca nepreukázal, že by pred podaním žaloby v súlade s § 15 ods. 1 zákona\nč. 514/2003 Z. z. predbežne prerokoval svoj nárok, pričom na tejto požiadavke je dôvodné trvať v zmysle\nzásady ekvivalencie. Nárok však je potrebné považovať za prerokovaný vzhľadom na to, že od podania\nžaloby do rozhodnutia súdu uplynula doba viac ako 6 mesiacov, ktorú na prerokovanie predpisuje dané\nustanovenie, pričom žaloba bola žalovanému doručená a žalovaný nárok odmietol plniť.\n\nPrvá podmienka teda vyžaduje preukázať, že bola porušená právna norma Únie, ktorá má za cieľ priznať\njednotlivcom práva. Súd prvej inštancie mal za to, že ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice priznáva\njednotlivcom práva a teda prvá podmienka je splnená. Druhá podmienka, a to dostatočne závažné\nporušenie normy, je tiež splnená. Žalobca v žalobe poukazoval na obdobie porušenia predchádzajúce\ntrom rokom od podania žaloby a toto porušovanie trvalo aj v čase rozhodnutia súdu. Vzhľadom na to,\nže Súdny dvor už dňa 25. novembra 2010 v rozsudku C-429/09 konštatoval, že porušenie čl. 6 písm.\nb) smernice 2003/88 počas referenčného obdobia je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora a\nmusí sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie, potom súd konštatoval, že ak uvedenú\njudikatúru žalovaný nerešpektoval, dopustil sa závažného porušenia, ktoré je predpokladom pre vznik\nzodpovednosti za škodu porušením práva Únie. Tretia podmienka, príčinná súvislosť medzi porušením\na škodou, vyžaduje preukázať, že medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcovi existuje priama\npríčinná súvislosť, teda táto podmienka kombinuje tri ďalšie podmienky, pričom súd prvej inštancie\ndospel v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia k záveru, že aj táto podmienka bola splnená, a to z\nnižšie uvedených dôvodov.\nNajskôr sa súd prvej inštancie vyjadril k námietke žalovaného, podľa ktorej sa smernica na hasičov\nnevzťahuje; s touto námietkou sa nestotožnil, pretože z čl. 1 ods. 3 smernice vyplýva, že smernica sa\nvzťahuje na všetky odvetvia verejné a súkromné, ktoré sú vymedzené v čl. 2 smernice 89/391. Podľa\nSD EÚ, výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391 sa uplatňuje reštriktívne,\na to iba za okolností výnimočnej závažnosti a rozsahu. Nemožno ho vykladať tak, že je vylúčené, že\nby určité osobitné činnosti verejnej služby, aj keď sú vykonávané za obvyklých podmienok, boli do tej\nmiery špecifické, že ich povaha bráni plánovaniu pracovného času rešpektujúcemu požiadavky uložené\nsmernicou 2003/88.\nSúd prvej inštancie zistil, že žalovaný v ust. § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. v spojení\ns§\n85 ods. 9 Zákonníka práce legislatívne upravil, že priemerný týždenný služobný čas príslušníka HaZZ\nvrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. Ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice predpokladá,\nže dodržanie priemerného pracovného času sa posudzuje pre každé obdobie siedmich dní. Toto tzv.\nreferenčné obdobie môže byť predĺžené pri uplatnení výnimky, ktorú štátu umožňujú zaviesť ustanovenia\nčl. 16 a 17 smernice. Žalovaný zaviedol vo vnútroštátnej právnej úprave rozvrhovanie služobného času\npríslušníkov na obdobie šiestich mesiacov; súd prvej inštancie toto posúdil za legislatívne vymedzenie\nreferenčného obdobia v trvaní šesť mesiacov, čiže ide o výnimku, ktorú smernica umožňuje. Preto\nsa nestotožnil s výhradou žalobcu, že žalovaný nevyužil svoju možnosť uplatniť výnimku podľa čl.\n16 a 17 smernice. Súd prvej inštancie v tomto smere uzavrel, že dotknuté ustanovenia smernice\nžalovaný implementoval správne, lenže implementačná povinnosť nekončí samotným premietnutím\nobsahu smernice do právneho predpisu, ale končí až uvedením do praxe. V rámci HaZZ bol nadriadený\nžalobcu vždy povinný plánovať rozvrh služobného času tak, aby neporušil čl. 6 písm. b) smernice\nza každé referenčné obdobie šiestich mesiacov. Túto povinnosť však služobný úrad porušil, pretože\nžalobcove zmeny služobného času boli rozvrhnuté na obdobia, ktoré sa týkali týždňov 11/2020 a neskôr\naž do podania žaloby v týždni 22/2023 tak, že vo väčšine prekračovali hodnotu 48 hodín za týždeň\npriemerne za ktorékoľvek šesťmesačné obdobie. Z dokazovania bolo preukázané, že žalobca v období\nod 31. mája 2020 do 31. mája 2022 mal odpracovať až v drvivej väčšine posudzovaných období viac\nnež 48 hodín priemerne týždenne za ktorékoľvek zo šesťmesačných období, ktoré čo i len sčasti na\ntoto obdobie spadá. Hodnota týždenných priemerov pritom oscilovala od 48,04 do 54,15 hodín za\ntýždeň. Pri posudzovaní plánov služieb súd prvej inštancie vychádzal z toho, že pod pojem služobný\nčas podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. je potrebné z hľadiska čl. 2 ods. 1 smernice zahrnúť\naj čas pracovnej pohotovosti, ktorú bol žalobca povinný vykonávať počas služobného dňa. V čase,\nkedy vykonával služobnú pohotovosť totiž bol k dispozícii služobnému úradu a takýto čas je potrebné\npovažovať za pracovný čas podľa smernice, najmä pre posúdenie maximálneho limitu pracovného času\npodľa čl. 6 písm. b) smernice. Súd prvej inštancie však doplnil, že na spôsob odmeňovania za čas\npracovnej pohotovosti sa smernica nevzťahuje, pretože tieto otázky upravuje vnútroštátne právo. Preto\nje prípustné, aby pracovná pohotovosť bola odmeňovaná odlišne než výkon práce nadčas napr. počas\nvýjazdov.\nSúd prvej inštancie posudzoval ako odpracovaný služobný čas po právnej stránke aj čerpanie dovolenky,\nplatené služobné voľno, zdokonaľovaciu službu podľa osobitného predpisu, účasť na rekondičnom\npobyte, prehlbovanie kvalifikácie, zvyšovanie kvalifikácie, náhradné voľno za štátnu službu nadčas a\nnáhradného voľna za štátnu službu vo sviatok, čas, keď príslušník nevykonáva štátnu službu, pretože\nje sviatok pripadajúci na jeho inak obvyklý služobný deň, a všetky ostatné okolnosti podľa § 97 ods. 1\nzákona č. 315/2001 Z. z., pretože tieto sa majú podľa tohto ustanovenia posudzovať ako vykonávanie\nštátnej služby. Žalovaný naopak namietal, že tieto okolnosti nie je možné posúdiť ako výkon služby. Súd\n\nprvej inštancie uviedol, že tieto prekážky majú svoj konkrétny účel a neslúžia na to, aby nimi služobný\núrad zabezpečoval plnenie svojej povinnosti rešpektovať maximálny 48-hodinový limit pracovného času.\nŽalovaný nezaistil, aby bola uplatňovaná smernica tak, aby dosiahla ňou zamýšľaný výsledok.\nPlánovanie služobných činností podľa § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., ku ktorému došlo v období od\n31. mája 2020 do 31. mája 2023 nad rámec 48 hodín týždenne priemerne zo strany služobných orgánov\nžalobcu je potrebné považovať za nesprávny úradný postup tak, ako tento pojem vymedzuje zákon č.\n514/2003 Z. z., ktorý je potrebné na danú vec podporne použiť. Súd prvej inštancie vychádzajúc z potreby\ndosiahnutia effet utile uplatnil na vec taký extenzívny výklad ustanovenia § 2 písm. a) zákona č. 514/2003\nZ. z., že pod „úradný postup orgánov verejnej moci o povinnostiach“ podradil aj zmienenú činnosť\nslužobných orgánov žalobcu pri postupe podľa § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. V opačnom prípade\nby to znamenalo, že by sa poškodený nemohol domôcť svojho práva na náhradu škody porušením\npráva Únie zo strany štátu činnosťou správnych orgánov, čo by bolo v rozpore so zásadou efektivity,\nčo je neprípustné.\nĎalej súd prvej inštancie skonštatoval, že dokazovanie potvrdilo, že žalobcovi vznikla ujma. Z výsluchu\nžalobcu bolo preukázané, že za mesiac odpracuje 9 až 11 dní po 24 hodín. Problém teda nie je, že\nžalobca odpracuje 24 hodín, ale to, že priemerne musel odpracovať viac ako 48 hodín týždenne za\nobdobie šiestich mesiacov. Potvrdil, že preťaženosť pociťuje dlhodobo viac ako tri roky pred podaním\nžaloby, po práci nemá dostatok odpočinku po službách, ale aj celkovo v rámci mesiaca. Má to potom\nvplyv na jeho súžitie s manželkou, a to aj vo vzťahu k náležitému zabezpečeniu starostlivosti o jeho\nmaloletú dcéru so sluchovou vadou s ohľadom na jej zdravotné potreby a kontroly. V zmysle § 17\nods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., iba samotné konštatovanie porušenia práva v danom prípade nebude\ndostatočným zadosťučinením s ohľadom na to, že ujma, ktorá bola žalobcovi spôsobená trvá dlhšie\nobdobie a že porušenia sa dopustil žalovaný vo forme závažného porušenia, ktorý sa napriek tejto\nsituácii k nárokom žalobcu navyše postavil úplne odmietavo. Preto je potrebné poskytnúť žalobcovi\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Čo sa týka jej výšky, podľa\nSD EÚ náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej\nškode, aby sa zabezpečila účinná ochrana ich práv. Súd prvej inštancie pri zohľadnení výšky prihliadol\nna viaceré faktory, a to na skutočnosť, že žalovaný sa protiprávneho konania proti žalobcovi dopúšťa\ndlhodobo, aj po podaní žaloby, pričom protiprávnosť tohto stavu potvrdil už aj SD EÚ. Žalovaný sa\nporušovania dopúšťal priamo ako ústredný orgán štátnej správy, ktorý je služobným orgánom žalobcu.\nNakoľko v danej veci nejde o zásah do života žalobcu, výška musí byť nižšia ako obvykle poskytované\nnáhrady pri porušení práva na ochranu osobnosti pri smrteľných zásahoch do života. Náhrada by\nmala byť primeraná a korelujúca aj voči sumám, ktoré zvykne priznávať SD EÚ v prípade zásahov\npri mimozmluvnej zodpovednosti orgánov Únie. Tieto žalované nároky zároveň nemožno zamieňať so\nmzdovými nárokmi. Z povahy veci by preto nemali byť žalované nároky vyššie než prípadný mzdový\nnárok za ušlý čas, ktorý žalobcovi chýba namiesto odpočinku alebo za čas, ktorý musel odpracovať\nnavyše. Vzhľadom na uvedené sa súdu prvej inštancie javilo ako spravodlivé stanoviť výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi vo výške 4.000,-eur, a vo zvyšku žalobu zamietnuť. V súvislosti\nso vzniknutou ujmou sa súd prvej inštancie zaoberal aj otázkou, či žalobca ako poškodená osoba vyvinul\nprimerané úsilie na to, aby sa vyhol škode alebo obmedzil jej výšku, a či najmä v primeranom čase použil\nvšetky právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii. Ako už súd prvej inštancie uviedol, žalovaný nezamedzil\nporušovaniu smernice vo vzťahu k žalobcovi ani po podaní žaloby. Klásť na žalobcu požiadavku, aby\nvyužil akékoľvek právne prostriedky pred podaním žaloby nie je namieste.\nSúd prvej inštancie v neposlednom rade skúmal aj príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a\nvzniknutou ujmou a dospel k záveru, že ujma bola preukázaná výpoveďou žalobcu, pričom nebolo\npreukázané, že by mu táto strata odpočinku vznikla ako dôsledok nejakej inej skutočnosti, resp.\nžiadna taká nebola zistená. Jedinou príčinou tak bol rozvrh služieb žalobcu, v dôsledku ktorého musel\nodpracovať služobné úlohy v rámci služobného času v rozsahu, ktorý prekračuje maximálne prípustné\nhodnoty.\nO trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a\nžalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, ktorá sa bude posudzovať len z výšky súdom priznaného\nnároku.\n9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, a to v rozsahu prvého a tretieho výroku\nz dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h), pretože súd nesprávnym procesným postupom\nznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie\n\nvo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam\na rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nŽalovaný sa s I. a III. výrokom rozsudku súdu prvej inštancie nestotožňuje, tieto nepovažuje za právne\nsprávne, náležité a preskúmateľne odôvodnené. Zotrváva na svojej právnej a skutkovej argumentácii\nkonštantne zastávanej od počiatku konania, pričom si v podrobnostiach dovoľuje zotrvať na všetkých\nsvojich doterajších písomných vyjadreniach, ako aj ústnom prednese, na obsah ktorých v celosti\nodkazuje.\nKeďže súd prvej inštancie konštatoval, že došlo k neúplnej transpozícii smernice 2003/88/ES do\nprávneho poriadku Slovenskej republiky, tak je jeho povinnosťou aplikovať smernicu priamo a teda\nmusí skúmať samotné porušenie čl. 6 písm. b), od ktorého si žalobca odvodzuje nárok. Žalovaný však\nnesúhlasí s argumentáciou, že by bol čl. 6 písm. b) smernice vo vzťahu k žalobcovi porušený z dôvodu\nnesprávnej transpozície smernice, nakoľko predmetná argumentácia je v absolútnom rozpore s logikou\nprávnych noriem. Samotná skutočnosť, že by žalovaný nesprávne transponoval smernicu nemôže\nautomaticky zakladať domnienku, že žalobca pracoval počas výkonu svojej služby pravidelne viac ako\n48 hodín. Bolo preto povinnosťou žalobcu preukázať samotné porušenie článku 6 písm. b) smernice\nvo vzťahu k jeho plánu služieb. Aby mohol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatovať, že\nuplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v prvom rade preukázať, že zákon\nč.\n315/2001 Z. z. prebral smernicu nesprávne, t. j. žalobca mal poukázať na také ustanovenia zákona č.\n315/2001 Z. z., ktoré by boli v rozpore so smernicou; uvedené sa však nestalo.\nĎalej poukázal na skutočnosť, že posudzovanie súladu slovenských zákonov alebo iných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou EÚ nespadá do\nkompetencie súdu prvej inštancie, resp. kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu EÚ.\nOpätovne zdôraznil aj to, že je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom\nvnútra Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní\nani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil\notázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní ako jednu z rozhodujúcich skutočností,\nčo bez ďalšieho predstavuje odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP.\nOhľadom posudzovania žalovaného nároku na základe zákona č. 514/2003 Z. z. žalovaný uviedol,\nže súd prvej inštancie tento zákon nesprávne aplikoval a nesprávne odvodzoval žalobcom uplatnený\nnárok od zodpovednosti štátu za škodu nesprávnou transpozíciou smernice, t. j. nesprávnym úradným\npostupom. Nakoľko smernica musí prejsť legislatívnym procesom, aby sa stala súčasťou vnútroštátneho\nprávneho poriadku, nemožno uvedené považovať za nesprávny úradný postup, titulom ktorého by sa\nžalobca mohol domáhať nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.\nŽalovaný vzniesol námietku nesplnenia podmienky pre riadne uplatnenie nároku na náhradu škody na\nsúde, ktorou je predbežné prerokovanie tohto nároku s príslušným orgánom podľa § 15 ods. 1 zákona\nč. 514/2003 Z. z., pričom ide o obligatórnu náležitosť podania žaloby na súde. Ku dňu podania žaloby\nnebol nárok žalobcu na náhradu škody vopred náležite prerokovaný pred príslušným orgánom. Preto\nnie je potom zrejmý titul nároku, ani rozsah nároku, ktorý môže žalobca od žalovaného požadovať tak,\nako to vyžaduje ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Neprerokovanie nároku konštatoval\naj súd prvej inštancie, avšak uvedené zahojil vlastnou úvahou, že od podania žaloby do rozhodnutia\nv merite veci už 6 mesiacov na predbežné prerokovanie žiadosti ubehlo, a teda mal za to, že došlo k\npredbežnému prerokovaniu nároku - uvedená právna úvaha je nesprávna a týmto postupom došlo k\nzásahu do procesných práv žalovaného v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\nAk sa žalobca domáhal náhrady škody titulom zákona č. 514/2003 Z. z. spočívajúcom v údajnom\nnesprávnom úradnom postupe pri transpozícii smernice, je podľa žalovaného potrebné zo strany žalobcu\npreukázať, že ním tvrdený nesprávny úradný postup bol na to príslušným orgánom konštatovaný.\nPredchádzajúca konštatácia nezákonnosti napádaného právneho úkonu je v prípadoch žalôb na\nnáhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. jednou z prvoradých a nevyhnutných podmienok na\nuplatnenie náhrady škody na súde. Tento predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu nebol\nnaplnený. Medzi stranami sporu je nesporné, že žalobcovi bola vyplatená mzda za všetky služby, ktoré\nv služobnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vykonal. Preto žalobcovi nemohla vzniknúť\nškoda, nakoľko všetky služby mal zhodnotené vo svojej mzde. A teda medzi neexistujúcim nesprávnym\núradným postupom, ktorý mal spočívať v údajnej nesprávnej transpozícii smernice a neexistujúcou\nškodou nemôže existovať priama príčinná súvislosť.\nNásledne dal do pozornosti, že smernica stanovuje referenčné obdobie na účely rozvrhu pracovného\nčasu do určitého obdobia, v rámci ktorého sa počíta priemer, z dôvodu potreby zabezpečiť nepretržitú\nprevádzku. Z povahy veci vyplýva, že referenčné obdobie je obdobie, za ktoré je potrebné vypočítať\npriemerný pracovný čas. Vyčísliť priemerný týždenný pracovný čas je potrebné za také obdobie, na\n\naké je rozvrhnutý nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Zákon č. 315/2001 Z. z. jasne stanovuje\nobdobie, v rámci ktorého sa rozvrhuje plán služieb príslušníkov HaZZ, pričom týmto obdobím je obdobie\n6 mesiacov. V praxi sa teda rozvrhujú služby príslušníkom HaZZ do obdobia 6 mesiacov a následne sa\nkaždý mesiac konkrétne upravuje tak, aby bola zabezpečená nepretržitá prevádzka hasičských staníc\ns ohľadom na plánované dovolenky, školenia, kurzy či neplánované situácie, ako náročné požiare a\npodobne.\nK ust. § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. žalovaný uviedol, že tam uvedené časy sa posudzujú ako výkon\nštátnej služby z dôvodu, že tieto sa zapisujú do tzv. plachty služieb, ktorú predložil žalobca, z dôvodu,\nže táto na konci každého mesiaca je odoslaná na mzdové oddelenie a je z nej tvorená výplatná páska.\nVo vzťahu k čl. 2 smernice žalovaný uviedol, že čl. 2 jasne rozlišuje medzi pracovným časom a časom\nodpočinku. Otázka, čo je pracovný čas a čo je čas odpočinku je jasne daná nie len v smernici, ale aj v\nzákone č. 315/2001 Z. z. Argumentácia, že sa priamo aplikuje iba článok 6 smernice nemôže obstáť,\npretože z čl. 6 písm. b) smernice nevyplýva definícia určitých pojmov a zároveň, ak prijmeme záver,\nže predmetná smernica nebola správne transponovaná, tak definíciu predmetných pojmov nemožno\nhľadať v zákone\nč. 315/2001 Z. z. Výklad čl. 6 písm. b) smernice je teda nevyhnutné hľadať v\nsmernici samotnej a nie v § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. tak, ako to urobil žalobca.\nK pojmu priemerný čas žalovaný uviedol, že smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v\nčl. 16 písm. b) pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom 4 mesiace. Smernica zároveň v\nods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto\nsmernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Je\npotom nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení smernice. Žalovaný zotrval v celosti\nna svojich tabuľkách, prepočtoch priemerného pracovného času žalobcu v rámci referenčných období,\npričom uviedol, že započítaval celé 24 hodinové zmeny, avšak bral do úvahy tie časy, kedy žalobca\nskutočne pracoval, resp. bol služobnému úradu k dispozícii.\nZastával názor, že pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu mal súd prvej inštancie\nzohľadniť nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale prihliadať na osobu poškodeného,\njeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za\nktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť\nnásledkov, ktoré vznikli v spoločenskom uplatnení. Dovolil si poukázať na najnovšie rozsudky v\nobdobných veciach na západnom Slovensku, v ktorých nebola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy.\nVzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom\njednom prípade individuálne. Žalovaný mal za to, že v tomto súdnom konaní nebolo ani na základe\nvýpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do\nosobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Žalobca neuniesol\nbremeno tvrdení ani bremeno dôkazu, neosvedčil svoj nárok a nepreukázal utrpenú ujmu tak, aby\nbolo možné konštatovať, že žalobca ujmu na svojich právach v bezprostrednej súvislosti s nesprávnym\nprebratím smernice utrpel, a to v značnej miere.\nZároveň sa odvolal aj proti tretiemu výroku napadnutého rozsudku, nakoľko nárok žalobcom bol\nnesprávne uplatnený a mal za to, že aj v danom prípade sa jednalo o nesprávne právne posúdenie\nveci. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, t. j. ak odvolací súd zmení prvý\nvýrok napadnutého rozsudku, potom je tretí výrok napadnutého rozsudku potrebné rovnako zmeniť,\nnakoľko ide o závislý výrok. Vzhľadom na uvedené, žalovaný si dovolil navrhnúť, aby odvolací súd zmenil\nrozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta.\n10. Žalobca v reakcii na odvolanie žalovaného uviedol, že argumentáciu použitú v odvolaní považuje\nza nesprávnu, nedôvodnú a miestami zmätočnú. Mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie obsahoval\nveľmi podrobné, prehľadné a logicky usporiadané odôvodnenie, ktoré spĺňa zákonné kritériá kladené na\nriadne odôvodnenie rozhodnutia súdu.\nPolemika žalovaného v odvolaní, či všeobecnému súdu prináleží posudzovať správnosť transpozície\ndo vnútroštátneho poriadku, pričom podľa žalovaného uvedené prináleží európskej komisii, považuje\nza nesprávnu. Poukázal na skutočnosť, že smernice síce v zásade nemajú priamy účinok, avšak\nSúdny dvor uznáva priamy účinok smerníc, pokiaľ ide o cieľ chrániť práva jednotlivcov. Neobstojí ani\nnámietka, že súd mal skúmať, aký dopad mala nesprávna transpozícia smernice na žalobcu, pretože z\nnapadnutého rozsudku je zrejmé, že uvedené súd prvej inštancie skúmal.\nNesprávne poukázal žalovaný aj na potrebu rozlišovania medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom\nvnútra Slovenskej republiky. Účelovo uvádzal, že nezodpovedá za to, že zamestnávateľ žalobcu\nnedodržiaval smernicu a nezodpovedá za zodpovednosť v pracovnoprávnom vzťahu. Zrejme opomenul,\nže žalobca pracuje v štátnej službe, je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, ktorý je\n\npodriadený ministrovi vnútra Slovenskej republiky a žalobca vykonáva prácu na základe služobných\nnariadení, pokynov, rozkazov a príkazov. Žalovaný ďalej opomenul, že záväzné posúdenie toho, či\nniektorá strana porušila právny predpis a dopustila sa protiprávneho konania, prináleží súdu a nie strane\nsamotnej. Zároveň dal žalobca do pozornosti, že namietal nesprávne prebratie smernice, ale aj jej\nnesprávnu aplikáciu v prípade žalobcu. Aj pri svojom výsluchu potvrdil, že sa mu v praxi služobného\núradu dlhodobo nezapočítava čas služobnej pohotovosti do služobného času; to znamená, že v praxi\nsa smernica neuplatňuje. Podstatné je to, že v praxi sa čas služobnej pohotovosti nezapočítava do\nslužobného času žalobcu, čo žalovaný ani nepopieral, resp. nevyvrátil nijakým dôkazom.\nOdvolací dôvod, podľa ktorého žalovaný nesúhlasí s aplikáciou zákona č. 514/2003 Z. z. na daný prípad\nje v priamom rozpore s nasledovnou argumentáciou žalovaného, nakoľko jednak nesúhlasil s jeho\naplikáciou, neskôr sa však domáha aplikácie jeho ustanovení. Súd prvej inštancie pritom v odôvodnení\nuviedol, že tento zákon aplikoval primerane a analogicky, zohľadňujúc zásadu ekvivalencie a efektivity.\nŽalovaný namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie o tom, koľko hodín nad 48\nhodinový limit odpracoval. Počas konania účinne nenamietal žalobcom podložené dôkazy, ani nepoprel\nskutočnosti tvrdené žalobcom o počte odpracovaných hodín. Žiadnym spôsobom skutkové zistenia, čo\ndo rozsahu služobného času nad 48 hodinový limit týždenne žalovaný neuviedol dokonca ani v odvolaní.\nPočas celého konania argumentoval, že je potrebné vychádzať zo „skutočného odpracovaného času“,\navšak nikdy neuviedol, čo konkrétne tento termín znamená. Zjavne ide o žalovaným vymyslený pojem\nna účely súdnych konaní. Skutkové tvrdenia o svojom spôsobe výpočtu odpracovaných hodín žalobcu\nuviedol žalovaný prvýkrát až v odvolaní. Tieto tvrdenia sú preto oneskorené, v každom prípade však\nžalobca rozporuje ich správnosť.\nArgumentácia, že časy uvedené v ust. § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. sa posudzujú ako výkon štátnej\nslužby z dôvodu vytvorenia výplatnej pásky je neopodstatnená. Žalovaný sa snažil dotvoriť znenie\nzákona, čo mu však neprináleží. Dané ustanovenie neobsahuje žiaden dôvetok, že ako vykonávanie\nštátnej služby sa posudzujú tam vymenované časy na účely výpočtu mzdy alebo na účely vypracovania\nmzdových listov hasičov. Súd prvej inštancie túto otázku posúdil tiež správne a žalobca sa s rozhodnutím\nsúdu v tejto otázke plne stotožňuje. Žalovaný poukázal aj na čl. 16 písm. b) smernice o neutralizácii,\navšak tento článok do slovenského právneho poriadku nebol transponovaný a štát sa nemôže domáhať\npriameho účinku smernice voči svojmu občanovi. Ako už žalobca poukazoval, platí výkladové pravidlo,\nže neexistenciu práce počas obdobia dovolenky a práceneschopnosti nemožno použiť na kompenzáciu\niných období, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas.\nVo vzťahu k nemajetkovej ujme žalovaný namietal, že žalobca neosvedčil, ako mu vznikol nárok na\nnáhradu ujmy. Žalobca mal za to, že tieto skutočnosti preukázal dostatočným spôsobom vo svojich\npodaniach. Následne žalovaný uviedol, že žalobca ho mal informovať, že pociťuje ujmu alebo že\nnesúhlasí s rozvrhovaním služobného času; v tomto smere žalobca upresnil, že nesúhlasí s tým, že sa\nmu v praxi nezapočítava čas služobnej pohotovosti do služobného času, nie s rozvrhovaním služobného\nčasu, ako prvoplánovo označil žalovaný. Argumentácia žalovaného ale nie je namieste, nakoľko od\npodania žaloby do prvostupňového rozhodnutia uplynul viac ako rok a pol a na konaní žalovaného sa nič\nnezmenilo. K výške nemajetkovej ujmy, ktorú žalovaný považoval za prehnanú, uviedol, že iná náprava\nnie je možná a neprichádza do úvahy, vzhľadom na povahu protiprávneho zásahu vo sfére žalobcu,\nktorá spočíva v strate času, ktorá už nastala, ide teda o nezvratný zásah.\nČo sa týka odvolania proti trovám, neuviedol, ktorý z odvolacích dôvodov na túto časť uplatňuje, len\nstroho konštatoval, že nárok bol nesprávne uplatnený a v danom prípade sa jedná o nesprávne právne\nposúdenie veci, čo však ďalej nerozvil. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania v prospech\nžalobcu považoval za vecne a právne správne, keďže žalobca bol v konaní úspešný.\nPodľa názoru žalobcu je odvolanie nedôvodné a na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súdu\nrozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania voči\nžalovanému v rozsahu 100 %.\n11. Žalovaný mal za to, že konajúcemu súdu predložil rozsiahle odvolanie, v ktorom podrobne svoje\nodvolacie dôvody vysvetlil. V zmysle hospodárnosti odkázal na znenie odvolania voči napadnutému\nrozsudku, kde sa bližšie vyjadril k všetkým námietkam.\nMal ďalej za to, že žalobca počas celého konania vo vzťahu k svojim právam aplikoval článok 6 písm.\nb) smernice, pričom tento článok aplikoval nesprávne a teda do tohto momentu nepredložil konajúcemu\nsúdu konkrétne tvrdenia ohľadom svojho pracovného času, ktoré by spĺňali podmienky stanovené aj\nsúdom prvej inštancie, teda nesplnil svoje povinnosti tvrdenia a dôkazu. Žalovaný predložil konajúcemu\nsúdu prepočet služobného času žalobcu v duplike a to aj napriek tomu, že žalobca nenaplnil dôkazné\nbremeno. Predložené prepočty mali jasnú a detailnú štruktúru týkajúcu sa pracovného času žalobcu.\n\nPrvý primeraný dôkaz žalobca predložil až na výzvu súdu dňa 08.07.2024, pričom pripustením tohto\ndôkazu došlo k závažnému porušeniu zásady rovnosti v konaní. Žalovaný hodnoverne a účinne tieto\nprepočty sporoval. Naďalej sa nestotožňoval ani s tým, že by dovolenka či iné voľná boli pracovným\nčasom, ako už opakovane uviedol. Žiaden prameň práva nepovažuje tieto dni za pracovné dni, teda\nhodiny v nich uvedené za pracovný čas a preto aj v množstve ďalších týždňov, o ktorých či už\nžalobca alebo následne aj súd prvej inštancie tvrdil, že v nich došlo k porušeniu práv žalobcu, nedošlo\nk žiadnym pochybeniam zo strany HaZZ k žalobcovi. Rovnako považoval za nesprávne považovať\npráceneschopnosť za pracovný čas.\nNebola preukázaná ani jedna tvrdená ujma, ktorú žalobca údajne pociťoval. Jediným dôkazným\nprostriedkom v otázke existencie nemajetkovej ujmy zostala výpoveď žalobcu na pojednávaní.\nMal za to, že konajúcemu súdu predložil opodstatnené a dôvodné odvolanie voči napadnutému\nrozsudku, ktoré odôvodňuje odvolací návrh, ktorého sa naďalej pridržiava.\n12. Žalobca v ďalšom vyjadrení uviedol, že zásada neutralizácie nebola do slovenského právneho\nporiadku prebratá a pokiaľ ju chcel žalovaný aplikovať, mal ju do vnútroštátneho zákona prijať.\nZopakoval, že štát sa voči občanovi nemôže úspešne domáhať priamej aplikácie smernice, a to ani\nčo sa neutralizácie týka. V odvolacej replike žalovaný namietal aj porušenie zásady rovnosti, ktoré\nvidel v tom, že počas konania žalobca predložil niektoré dôkazy až po podaní žaloby. Ide však o\npostup, ktorý nie je zákonom zakázaný, dokonca v zmysle ust. § 181 ods. 4 CSP je súdu priamo\numožnené, aby po prvom pojednávaní umožnil ktorejkoľvek strane dodatočne predniesť podstatné a\nrozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť alebo predložiť dôkazy na ich preukázanie; nemôže ísť preto\no porušenie zásady rovnosti. Po prvýkrát sa počas doterajšieho konania až v odvolacej replike snažil\nžalovaný konkrétnym spôsobom poprieť tvrdenia o prepočte služobného času. Tieto argumenty však boli\nuplatnené oneskorene, až po lehote na podanie odvolania. Počas prvostupňového konania žalovaný\nžiadne konkrétne účinné popretie skutkových tvrdení žalobcu neučinil. Poukázal na ust. § 365 ods.\n3 CSP, ktorý považoval za prejav zákonnej koncentrácie konania, ktorá sa uplatňuje aj v opravných\nkonaniach. V prípade, že by súd tento prostriedok procesnej obrany žalovaného pripustil, aj keď podľa\n§ 365 ods. 3 CSP nemal, pôjde o chybu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP.\nV závere odvolacej repliky žalovaný namietal, že žiadna skutočnosť nebola zo strany žalobcu\npreukázaná, avšak výsledky dokazovania nasvedčujú opaku. Ak žalovaný tvrdil, že jediným dôkazným\nprostriedkom o nemajetkovej ujme žalobcu je jeho výpoveď, tak žalobca uviedol, že ani tento dôkaz\nžalovaný nijakým spôsobom nenapadol.\nS ohľadom na ust. § 365 ods. 3 a § 366 CSP si žalobca dovolil apelovať na odvolací súd, aby na\noneskorené rozširovanie či značné upresňovanie odvolacích dôvodov, ktoré nebolo použité v odvolaní\na na argumentáciu, ktorá sa prvýkrát počas konania objavuje až v odvolacej replike, neprihliadal.\n13. Žalovaný predložil do konania podanie, v ktorom sumarizoval svoje doterajšie námietky. Poukázal\nna skutočnosť, že základným rozporom v tomto, ako aj obdobných konaniach, je rozpor v spôsobe\npreukazovania porušenia práva únie. Zatiaľ čo rôzni právni zástupcovia k predmetnej otázke pristupujú\nrozdielne, tak žalovaný zastáva jednotné stanovisko. Základné sporné tvrdenia strán vychádzajú z\nrozporu rozdielu medzi pojmami „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ a rozporu obdobia, v rámci ktorého\nsa pracovný čas žalobcu skúma. Historickým výkladom je možné dospieť k záveru, že § 97 zákona č.\n315/2001 Z. z., na ktorý opakovanie poukazoval žalobca nebol, nie je a ani nebude nikdy transpozičným\nčlánkom k údajnému rozšíreniu pojmu „pracovný čas“ v Slovenskej republike. Toto ustanovenie je\nnevyhnutným ustanovením na účely zabezpečenia mzdy príslušníkov HaZZ. Všetky časy, za ktoré\npríslušníkom HaZZ patrí mzda musia byť obsiahnuté v tzv. plachte služieb, nakoľko táto plachta služieb\nkaždého príslušníka HaZZ je na konci mesiaca zasielaná na mzdové oddelenie, kde je z nej vypočítaná\nvýplatná páska. V krátkosti poukázal aj na najnovšie právne názory konajúcich súdov v konaniach,\nkde bola vznesená námietka rozdielu medzi pojmami „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ (rozhodnutia\nOkresného súdu Rimavská Sobota, sp. zn. 11C/42/2024, Mestského súdu Bratislava IV, sp. zn.\n52Cos/2/2023, Mestského súdu Košice, sp. zn. 77C/17/2023). Vo vzťahu k referenčnému obdobiu\nuviedol, že pojem referenčné obdobie a ust. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. upravujú rovnaký\nčasový úsek, pričom jeden je do minulosti a druhý do budúcna. V konečnom dôsledku § 86 zákona č.\n315/2001 Z. z. upravuje budúce rozvrhnutie služieb, teda vopred prezumuje určitú úpravu a plánovanie\ndo určitého obdobia, pričom pojem „referenčné obdobie“ je pojmom „následku“, teda ustanovuje, ako\nmožno pracovný čas naplánovaný v minulosti skúmať. Referenčné obdobie ako také nebolo potrebné\nopakovane transponovať, keďže toto bolo odzrkadlené v § 86 ods. 1 zákona\nč. 315/2001\nZ. z. Najvyšší súd SR vydal početné množstvo rozhodnutí, ktoré sa týkajú otázky dôkazného bremena,\n\nktorým špecifikoval požiadavky ustanovené v CSP. V zmysle judikovaného názoru v rozhodnutí sp.\nzn. 5Obo/52/2010 je dôkazným bremenom procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za\nkonania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v\njeho neprospech; zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých\nprípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo\nnemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani\no pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Vzhľadom\nna uvedené mal žalovaný za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do otázky preukázania\nporušenia ustanovenia práva únie, ktoré priznáva jednotlivcovi právo. Ak žalobca nepreukázal zásah do\njeho práv, tak nie je dôvodné, aby mu bola priznaná akákoľvek kompenzácia, pričom súd prvej inštancie\nnemôže v otázke sporu o náhradu nemajetkovej ujmy vychádzať z iných, síce obdobných, ale skutkovo\nrozdielnych konaní. Pridržiaval sa svojho návrhu odvolacieho petitu a žiadal žalobu v celom rozsahu\nzamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania v plnej výške.\n14. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa\n§ 385 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, vrátane všetkých písomných podaní\nstrán doručených súdu aj v priebehu odvolacieho konania, odvolací súd preskúmal všetky podstatné\nodvolacie námietky strán sporu spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a dospel k záveru,\nže napadnuté rozhodnutie je potrebné potvrdiť.\n15. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania,\na ako taký ho odvolací súd v napadnutej časti potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolateľ v podanom\nodvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné\nrozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je\nsúd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.\n16. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie\nriadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 CSP. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v danej veci\nzodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa § 220 CSP, nakoľko\nsúd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným\nspôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, riadne zhodnotil\nvýsledky vykonaného dokazovania, keď rozviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,\nz ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. V odôvodnení\nsvojho rozhodnutia špecifikoval, ktoré ustanovenia smernice 2003/88/ES, ako aj zákona č. 315/2001 Z.\nz.\no hasičskom a záchrannom zbore v danej veci aplikoval. V dôvodoch svojho rozhodnutia\nprimerane vysvetlil, že žalovaný je v konaní vecne pasívnym subjektom, nesúcim zodpovednosť, ako aj\nže sú splnené všetky podmienky na poskytnutie náhrady za vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu.\nRovnako dôkladne vysvetlil svoj záver o tom, že suma 4.000,-eur ako náhrada nemajetkovej ujmy sa\njaví ako primeraná za daných okolností. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie tak podľa názoru\nodvolacieho súdu dalo odpoveď na všetky skutkovo i právne relevantné otázky daného prípadu.\n17. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,-eur, z dôvodu, že zo\nstrany žalovaného došlo k pochybeniu tým, že nesprávne transponoval právo európskej únie. Uviedol,\nže vykonáva prácu v 16,5 hodinových zmenách, po ktorých nasleduje služobná pohotovosť v mieste\nvykonávania štátnej služby v rozsahu 7,5 hodiny. Po pracovnej zmene a služobnej pohotovosti nasledujú\ndva celé dni pracovného voľna. Uvedeným rozvrhovaním služobného času dochádza k porušovaniu\nmaximálneho priemerného týždenného pracovného času pripadajúceho na 7 dní stanoveného na 48\nhodín týždenne. V dôsledku rozvrhovania služobného času, ktorý zásadným spôsobom prekračuje limity\nmaximálneho priemerného týždenného pracovného času pripadajúceho na 7 dní, žalobca prichádzal o\nstovky hodín ročne (cca 52 pracovných dní ročne), ktoré mohol stráviť rozvíjaním rodinných a sociálnych\nväzieb, starostlivosťou o rodinu, svojimi záľubami či iným relaxom.\n18. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000,-eur, pričom\nvo zvyšku žalobu zamietol. Mal za to, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, ako aj vzhľadom na\ntrvanie zásahu aj po podaní žaloby, právne postavenie ministerstva ako porušovateľa a primeranosť\nvoči obdobným nárokom poskytovaným samotným Súdnym dvorom, a s ohľadom na výšku nárokov\npriznávaných vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky v iných sporoch proti žalovanému, súdu prvej\n\ninštancie sa javilo ako spravodlivé stanoviť výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi na\npriznanú sumu.\n19. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že samotná skutočnosť, že by žalovaný nesprávne\ntransponoval smernicu nemôže automaticky zakladať domnienku, že žalobca pracoval počas výkonu\nsvojej služby pravidelne viac ako 48 hodín. Tento argument však neobstojí; podľa názoru odvolacieho\nsúdu vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona\nč. 315/2001 Z. z. v dôsledku\nnedostatočného transponovania smernice 2003/88/ES umožnila zamestnávateľovi, resp. služobnému\núradu rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že tento presiahol maximálnu hranicu, stanovenú v čl. 6\npísm. b) smernice 2003/88/ES, v dôsledku čoho žalobca v rozhodnom období vykonával prácu nad čas\npovolený právom Únie, kedy sa vyžadovalo, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu\nzamestnávateľovi, pričom preukázane došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromie, ktorého súčasťou\nje aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené\nna silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne nemohol venovať rodine v rozsahu, v akom by\nchcel, ale najmä nemohol so svojim časom voľne nakladať, nemohol sa venovať svojim záľubám. Pre\nnedostatok času nemohol ani oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne\npotrebný. Právo na odpočinok bolo u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu,\nže plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života\n(k tomu pozri rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.01.2023 sp. zn. 13Co/7/2022).\nPreto platí pravý opak odvolacej námietky žalovaného, kedy skutočnosť, že bola smernica nedostatočne\ntransponovaná do vnútroštátnej právnej úpravy, spôsobila, že žalobca pravidelne odpracoval viac, ako\nbol limit stanovený právom Únie.\n20. Neobstojí ani námietka žalovaného, v zmysle ktorej nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie,\nresp. kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu EÚ posudzovať súlad zákona č. 315/2001\nZ. z. so smernicou 2003/88/ES. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle čl. 29 smernice\n2003/88/ES platí, že táto je adresovaná členským štátom; žalovaný ako členský štát európskej únie, a\nteda adresát smernice, bol povinný prijať opatrenia za účelom dosiahnutia smernicou sledovaného cieľa,\nt. j. bol povinný zabezpečiť jednotlivcovi smernicou priznané právo na bezpečnosť a ochranu zdravia\npri organizácií pracovného času. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-429/09 (G. Fuß) konštatoval, že právo\nÚnie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že\nzahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú\nv čl. 6 písm. b) uvedenej smernice; zároveň vyslovil aj to, že členské štáty nemôžu jednostranne\nurčiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to,\naby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú\npodmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Vyslovil, že čl. 6 písm. b) smernice má priamy účinok,\nkeďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.\n21. Čo sa týka pasívnej vecnej legitimácie, ktorú žalovaný namietal, Slovenská republika, v zastúpení\nMinisterstvom vnútra SR, predstavuje garanta riadnej transpozície Smernice do zákona č. 315/2001 Z.\nz., pokiaľ ide o nezapočítanú pracovnú pohotovosť príslušníka HaZZ na pracovisku počas jej neaktívnej\nčasti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna transpozícia smernice EÚ do noriem\nvnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného\na legislatívneho procesu. Ide teda\no objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa\nporušenia práva EÚ dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem\nnahradiť, a teda poukazujúc na uvedené, pasívna vecná legitimácia žalovaného je v predmetnom spore\ndaná.\n22. Ohľadom aplikácie zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci žalovaný namietal, že súd prvej inštancie tento zákon nesprávne aplikoval a nesprávne\nodvodzoval žalobcom uplatnený nárok od zodpovednosti štátu za škodu nesprávnou transpozíciou\nsmernice, t. j. nesprávnym úradným postupom. Následne ale sám na danú vec aplikoval zákon č.\n514/2003 Z. z., keď namietal, že žalobca nesplnil podmienku pre riadne uplatnenie nároku na náhradu\nškody na súde, ktorou je predbežné prerokovanie tohto nároku s príslušným orgánom podľa § 15 ods.\n1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom ide o obligatórnu náležitosť podania žaloby na súde. Odvolací súd\nsa v súvislosti s aplikáciou zákona č. 514/2003 Z. z., aj v súvislosti s právnym posúdením predbežného\nprerokovania nároku, v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie. Súd prvej\ninštancie na prejednávaný prípad aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. s dôrazom na\n\nzachovanie zásady ekvivalencie, pretože tento zákon je povahou veci najbližšie tým vzťahom, o ktoré v\ndanej veci ide. Odvolací súd dopĺňa, že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škody je nárokom\nsui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch žalovaného voči európskej únii, nie v zákone č. 514/2003\nZ. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. V\ntomto zmysle nemožno akceptovať požiadavku žalovaného, že žalobca mal povinnosť v spore jednak\npreukázať predžalobnú výzvu na prerokovanie svojho nároku adresovanú príslušnému orgánu štátu a\njednak konaniu predchádzajúce konštatovanie nesprávneho úradného postupu pri transpozícii príslušnej\nsmernice zo strany žalovaného. Samotný zákon č. 514/2003 Z. z. však možno v danom prípade použiť\nanalogicky, keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis, ktorý by explicitne stanovoval podmienky\nvzniku takéhoto nároku a konania o ňom (k tomu pozri rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa\n30.04.2025, sp. zn. 8Co/15/2025).\n23. Nemožno vyhovieť ani námietke odvolateľa, ktorou sa snaží navodiť dojem, že v ust.\n§ 97\nzákona č. 315/2001 Z. z. uvedené časy sa posudzujú ako výkon štátnej služby len z dôvodu, že tieto sa\nzapisujú do tzv. plachty služieb, ktorú predložil žalobca, kvôli tomu, že táto je na konci každého mesiaca\nodoslaná na mzdové oddelenie a je z nej tvorená výplatná páska. Z daného zákonného ustanovenia však\nnevyplývajú žiadne skutočnosti ozrejmujúce kedy a za akých okolností, resp. na aké účely by sa mali tam\nuvedené časy posudzovať ako výkon štátnej služby; nie je to teda len za účelom vyhotovenia tzv. plachiet\nslužieb, tak, ako to žalovaný účelovo uviedol. Žalovaný zároveň do zákona č. 315/2001 Z. z. neprebral\npravidlo z čl. 16 písm. b) smernice, podľa ktorého doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade\ns článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne,\npreto sa všetky časy vymenované v ust. § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. posudzujú ako odpracovaný\nslužobný čas.\n24. K pojmom „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ odvolací súd uvádza, že tieto sa v zmysle smernice\nnemôžu vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov. Súdny dvor\nopakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom\npráva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností\ns odkazom\nna systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.\nČlánok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého\npracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas\nodpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej\njudikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca\nteda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by\numožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 T. D. Q.. H..\npredovšetkým zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých\ndo verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice\nvrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty\nponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto\nsmernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia,\nktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje\nna definíciu pojmu „pracovný čas“ ( k tomu pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.11.2020\nsp. zn. 15Co/6/2020).\n25. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej\npohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,\nje súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždňový pracovný čas ustanovený\nsmernicou (rozsudok C - 429/09, C - 52/04). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti\nmusí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, je potrebné celý\nslužobný čas pohotovosti započítať do jeho pracovného času.\n26. V prípade námietok žalovaného, že v tomto súdnom konaní nebolo ani na základe výpovede žalobcu\nani iným dôkazným prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu\nako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozsudku\nsúdu prvej inštancie, resp. z priebehu celého konania je zjavné, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s\nporušením práva únie zo strany žalovaného ku vzniku škody (nemajetkovej ujmy), z dôvodu, že účelom\nstanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice zabezpečenie\npotreby odpočinku, aby pracovník následkom vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce\n\nnespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo\nnepoškodil zdravie. K zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 ústavy)\njednoznačne došlo, pretože žalobca musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice\na musel tráviť čas v práci, prichádzal tak o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iným\naktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením.\n27. Z výsluchu žalobcu pritom vyplynulo, že je hasičom 15 rokov, pričom spočiatku, pri nástupe do zboru,\nbol slobodný. Neskôr sa oženil a narodila sa mu dcéra, a až vtedy si začal uvedomovať, koľko času\ntrávi v práci. Pri jeho 24 hodinových zmenách sa stávalo, že bol unavený a nemal také zmýšľanie a\nrozhodovanie čo sa týka manželky a dieťaťa. Za mesiac mu vychádza 9 až 11 pracovných zmien po\n24 hodín. Pociťuje preťaženosť a že nemá dostatok odpočinku po práci. Rodinu posúva na druhú koľaj,\nnapríklad aj v prípade rodinných akcií, ktoré kvôli jeho práci môžu mať len každý tretí víkend, kedy ho\nmá voľný. Starostlivosť o dieťa je plne na manželke, čo je pre ňu vyčerpávajúce. Jeho dieťa má sluchovú\nvadu, treba s ním chodiť na návštevy k lekárovi zo J. do T. každé tri mesiace, bez ohľadu na to, či mal viac\nalebo menej náročnú zmenu. Stávalo sa aj, že bol s manželkou dohodnutý na dovolenke, ona si plánuje\nvoľno a on jej povie, že nemôže mať dovolenku, pretože je šofér v práci a minimálny počet príslušníkov\nnie je dodržaný, potom majú s manželkou nezhody.\nSúd prvej inštancie pri určovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy vzal do úvahy všetky vyššie zistené\npodstatné okolnosti, pričom poukázal na skutočnosť, že zásah do osobnostných práv žalobcu bol\npreukázaný. Správne zohľadnil aj intenzitu zásahu, trvanie zásahu a dopad daného zásahu na život\nžalobcu. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, tak odvolací\nsúd je názoru, že v danom prípade sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal so žalobcovi priznanou\nsumou vo výške 4.000,-eur a považuje ju za primeranú.\n28. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu\nškody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva európskej\núnie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca.\nVnútroštátne právo členských štátov európskej únie musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti\na efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dostatočného\nnáhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu\nvýpočtu tejto náhrady. Právny poriadok Slovenskej republiky tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva\njednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva európskej únie.\n29. Zhode s názorom súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že právo žalobcu vyplývajúce\nzo smernice 2003/88/ES nebolo štátom dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie\nporušované aj jeho právo na odpočinok. Odvolací súd považuje nárok žalobcu za dôvodný a prisúdenú\nnáhradu za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom služobnej\npohotovosti.\n30. Berúc do úvahy dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, by odvolací súd\nposudzovaním ďalších odvolacích námietok žalovaného, už len opakoval správnosť záverov súdu prvej\ninštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie\nv súlade s platnou právnou\núpravou. Žalovaný len zopakoval skutočnosti, na ktoré poukazoval pred súdom prvej inštancie, pričom\nna dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvoinštančným\nsúdom vydaný rozsudok. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov,\nsúd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať\nodpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby\nbolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS\n251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu, už nespôsobilú ovplyvniť\nposúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.\n31. Nakoľko ani v odvolaní žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli\nspôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za\ndôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v napadnutom výroku I. a v\nsúvisiacom výroku III. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil\n\n32. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac\nustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.\nS dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami\nsporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\nPostačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani nevzniesli\nžiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene\npísomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie európskeho\nsúdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002,\nč. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO\nproti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej\npod sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).\n33. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení\ns § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd vyhodnotil podané odvolanie žalovaného ako\nnedôvodné, tak potom žalobca mal v rámci odvolacieho konania úspech, a preto mu odvolací súd priznal\nnárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.\nV zmysle § 262 ods.\n2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti\nrozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).\n(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 CSP).\nStrany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160\nodsek 2 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "5b53f45b-086f-417b-9e34-31998f2bea2b:67ca4812-1070-40f1-9b68-e8f9979c9932", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1725200078.1", "spisova_znacka": "8Co/15/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/15/2025 z 31. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-03-31", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1725200078.1"}, {"guid": "df84a887-e337-4669-90de-d7b113ba6d73:4c870756-c4a4-44d9-8d75-9b9309eca1df", "ecli": null, "spisova_znacka": "13Co/7/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/7/2022 z 31. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-01-31", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/df84a887-e337-4669-90de-d7b113ba6d73:4c870756-c4a4-44d9-8d75-9b9309eca1df"}, {"guid": "2765d8e0-a31d-4850-a8e8-f1201d2398f0:87218439-ef3a-4b3c-a66d-617f00c4fddb", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/6/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 15Co/6/2020 z 24. 11. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2765d8e0-a31d-4850-a8e8-f1201d2398f0:87218439-ef3a-4b3c-a66d-617f00c4fddb"}, {"guid": "d0da63e3-f18e-4284-a732-665bec66f1b2:37a02c40-ad07-4531-ba60-a3d64ab772c9", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2024:1423204341.6", "spisova_znacka": "52Cos/2/2023", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 52Cos/2/2023 z 12. 11. 2024", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2024-11-12", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2024:1423204341.6"}], "citovane_v": []}