Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15Co/47/2025 1121201929 25. 03. 2026 JUDr. Silvia Walterová ECLI:SK:KSBA:2026:1121201929.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: O. B. X., R. A. XX.X.XXXX, T. D. R., zastúpený: JUDr. Sabína Hodoňová, PhD., advokátka, Žilina, Mariánske námestie č. 31, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, Bratislava, Pribinova č. 2, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 2. októbra 2024, č.k. B1-10 C 15/2021-310, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 2. októbra 2024, č.k. C 15/2021-310, p o t v r d z u j e .
B1-10
II. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 2.10.2024, č.k. B1-10 C 15/2021-310, I. žalobu zamietol v celom rozsahu; II. žalovanému nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 15.3.2021, doplnenou dňa 24.7.2023, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 25.958,- € titulom náhrady škody vo výške 9.311,33 € v podobe straty na zárobku, resp. ušlého zisku a titulom náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 16.446,64 €. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že splnil predpoklady pre podanie žaloby, keďže žalovaného požiadal v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. o predbežné prerokovanie nároku s tým, že žalovaný nárok prerokoval s negatívnym výsledkom. Uviedol, že dňa 24.11.2017 sa dostavil so svojou manželkou, občiankou Slovenskej republiky, na Oddelenie cudzineckej polície v Žiline z dôvodu podania žiadosti o tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky, za účelom zlegalizovania svojho pobytu na území Slovenskej republiky, aby si mohol usporiadať svoj rodinný a súkromný život. Oddelenie cudzineckej polície v Žiline jeho žiadosť prijalo a v tomto okamihu sa stal jeho pobyt na území Slovenskej republiky oprávnený. Oddelenie cudzineckej polície následne začalo konanie o jeho zaistení a rozhodnutím zo dňa 24.11.2017, č. PPZ-H.-D obmedzilo jeho osobnú slobodu prostredníctvom inštitútu zaistenia po dobu 13 dní. Voči uvedenému rozhodnutiu podal správnu žalobu, ktorej Krajský súd v Bratislave vyhovel rozsudkom zo dňa 19.12.2017, sp.zn. 4 Sa 101/2017 a rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície v Žiline o jeho zaistení zrušil. Krajský súd v Bratislave nerozhodol o jeho prepustení zo zaistenia preto, že v čase vyhlásenia rozhodnutia bol už slovenskými správnymi orgánmi na podklade rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky prevezený na územie Maďarska; predmetné rozhodnutie bolo zrušené pre jeho nezákonnosť. Následne v azylovom konaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 18.7.2018, sp.zn. 10 Sžak 7/2018 tak, že jeho vydanie do Maďarska nebolo možné z dôvodu, že od akceptácie zo strany maďarských úradov uplynula lehota dlhšia ako šesť mesiacov a rozhodnutie zo dňa 12.9.2017, č. ČAS: MU-DS-XX-XX/XXXX-Ž, ako nezákonné zrušil. Konanie o zaistení jeho osoby bolo následne
rozhodnutím zo dňa 9.12.2017, č. PPZ-HCP-D zastavené. Taktiež konanie na migračnom úrade po zrušení uvedeného rozhodnutia zo dňa 12.9.2017, č. ČAS: MU-DS-XX-XX/XXXX-Ž, bolo zastavené s odôvodnením, že územie Slovenskej republiky „opustil“ ignorujúc skutočnosť, že podľa jeho názoru to bol práve nezákonný postup a nezákonné rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície v Žiline a migračného úradu, v dôsledku ktorého bol nútene odvezený do Maďarska; Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 21.2.2019, sp.zn. 7 SaZ 7/2018, rozhodnutie zrušil a po podaní kasačnej sťažnosti dospel k rovnakému záveru o nezákonnosti i Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 27.6.2019, sp.zn. 1 Sžak 6/2019. Žalobca ďalej konštatoval, že v dôsledku vydania rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej, jeho zaistenia a následného dublinského transferu do Maďarska, bol nezákonne pozbavený osobnej slobody, stratil príjem, pretože prišiel o pravidelný príjem zo zamestnania a bol odlúčený od svojej rodiny, manželky a maloletého dieťaťa, s ktorými v čase vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu, zaistenia a následného odovzdania do Maďarska legálne býval v obci D.. Rovnako bola otrasená jeho právna istota, ktorá vyžaduje požiadavku na jasnosť, zrozumiteľnosť a predvídateľnosť právnych noriem, postupu orgánov verejnej moci, ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity právnych noriem najmä v tom, ako k jeho osobe budú správne orgány pristupovať a obava o to, či nebude opäť nezákonne pozbavený osobnej slobody, alebo či by znova nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho práv na rešpektovanie rodinného a súkromného života, keď v jeho prípade boli vydané štyri rozhodnutia správnych orgánov, ktoré podľa jeho názoru boli zrušené pre ich nezákonnosť. Má za to, že boli naplnené všetky predpoklady pre priznanie uplatnených nárokov, nakoľko všetky rozhodnutia vydané vo vzťahu k jeho osobe boli zrušené pre ich nezákonnosť. V dôsledku vydania rozhodnutia o zaistení a rozhodnutia migračného úradu bol pozbavený osobnej slobody po dobu 13 dní a následne bol prevezený do Maďarska, v dôsledku čoho prišiel o svoju prácu a rodinné zázemie. Poukázal na obsah pracovnej zmluvy, rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorých je potrebné vychádzať z toho, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho slobody (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.8.2014, sp.zn. 1 Sža 24/2014). Taktiež bola naplnená príčinná súvislosť medzi existenciou nezákonného rozhodnutia a vznikom škody, ako aj nemajetkovej ujmy, keďže nezákonné rozhodnutie o jeho zaistení a nezákonné rozhodnutia migračného úradu sú v priamej príčinnej súvislosti s obmedzením jeho osobnej slobody v trvaní 13 dní. Obmedzenie jeho osobnej slobody na základe ním deklarovaných nezákonných rozhodnutí správneho orgánu, je v rozpore so zákonom, Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná, pričom obmedzenie osobnej slobody v rozpore so zákonom zakladá priamy nárok jednotlivca na finančné zadosťučinenie. V dôsledku jeho umiestnenia v Útvare policajného zaistenia Medveďov a následnéhou vydania do Maďarska na podklade rozhodnutia, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené, boli po dlhé obdobie narušené vzťahy medzi ním a jeho manželkou, niekoľko mesiacov sa vôbec nestretli aj napriek tomu, že sa ho manželka snažila kontaktovať v Maďarsku, do apríla 2018 sa im nepodarilo zrealizovať žiadne stretnutie. Nemal možnosť vrátiť sa na územie Slovenskej republiky a jeho manželka sa nemohla usadiť v Maďarsku. Nezákonnými rozhodnutiami boli „vyhnaní“ viesť svoj rodinný život mimo územia Slovenskej republiky. V dôsledku postupu slovenských správnych orgánov nemohol pracovať a nemohol sa starať o rodinu, stratil pravidelný mesačný príjem vo výške 480,- € a pre svoj nútený pobyt v Maďarsku nemohol získať žiadne iné zamestnanie a bol odkázaný na pomoc svojej manželky starajúcej sa o ich spoločné malé dieťa. 2. Vo veci prvoinštančný súd nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie vyjadreniami právnej zástupkyne žalobcu, zástupkyne žalovaného, oboznámením sa s listinnými dôkazmi a zistil nasledovný skutkový stav. Dňa 24.11.2017 sa žalobca dostavil na Oddelenie cudzineckej polície v Žiline za účelom podania žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky. V rámci uvedeného konania z príslušných systémov bolo zistené, že žalobca bol žiadateľom o udelenie medzinárodnej ochrany v Maďarsku, kde bol zároveň držiteľom povolenia na pobyt. Oddelenie cudzineckej polície Žilina rozhodnutím č. PPZ-HCP-D. zaistilo žalobcu za účelom jeho odovzdania do Maďarska, pričom tento bol následne umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 19.12.2017, sp.zn. 4 Sa 101/2017, rozhodnutie zrušil. Žalobca po vydaní uvedeného rozhodnutia Oddelením cudzineckej polície v Žiline strávil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove len 13 dní, čo predstavuje v porovnaní s inými dublinským prípadmi veľmi krátke časové obdobie, pričom jeho účelom bolo zabezpečenie vykonania jeho prevozu do Maďarskej republiky v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EU č. 604/2013, z júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie
členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny, alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Odovzdanie žalobcu do Maďarskej republiky sa uskutočnilo po predchádzajúcej akceptácii Maďarskej republiky na základe článku 12 dublinského nariadenia z dôvodu, že žalobca bol v Maďarskej republike držiteľom povolenia na pobyt, ktorého platnosť skončila pred menej ako dvoma rokmi. Akceptáciou Maďarská republika uznala svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú žalobcom, preto bola dňa 28.12.2016 jeho žiadosť o udelenie azylu rozhodnutím č. MUDS-XX-XX/XXXX-Ž, zamietnutá ako neprípustná podľa § 1 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle; rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 5.1.2017. Žalobca podal dňa 27.1.2007 správnu žalobu na Krajský súd v Košiciach spolu s návrhom na priznanie odkladného účinku a Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 8.2.2017, č.k. 5 Saz 5/2017-22, priznal odkladný účinok rozhodnutiu migračného úradu a uvedené rozhodnutie rozsudkom zo dňa 26.4.2017, sp.zn. 5 SaZ 5/2017, zrušil a vec vrátil migračnému úradu na ďalšie konanie; rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.5.2017. Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky opätovne posúdil žiadosť žalobcu a dňa 13.9.2017 žiadosť žalobcu o udelenie azylu zamietol ako neprípustnú podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle; rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.9.2017. Žalobca podal dňa 12.10.2017 na Krajský súd Košice správnu žalobu spolu s návrhom na priznanie odkladného účinku. Dňa 17.10.2017 bol spis odstúpený na Krajský súd v Bratislave z dôvodu kauzálnej príslušnosti, ktorý uznesením zo dňa 14.11.2017, č.k. 6 SaZ 6/2017-51, nepriznal odkladný účinok podanej žalobe žalobcu. Dňa 12.1.2018 Krajský súd v Bratislave rozhodol rozsudkom č.k. 6 SaZ 6/2017-112, ktorým zamietol správnu žalobu podanú proti rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. MU-DS-17-XX/XXXX-Ž. Dňa 11.4.2018 bola žalobcom na Najvyšší súd Slovenskej republiky podaná kasačná sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 6 SaZ 6/2017-112; Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 18.7.2018, sp.zn. 10 Sžak 7/2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.7.2018, zrušil rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. MU-DSXX-XX/XXXX-Ž a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Migračný úrad Slovenskej republiky rozhodnutím č. ČAS: MU-DS-XX/XX/XXXX-Ž, konanie o udelenie azylu zastavil. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 21.2.2019, č.k. 7 SaZ 7/2018-26, rozhodnutie zrušil a vec vrátil uvedenému migračnému úradu na ďalšie konanie. Dňa 14.8.2019 vzal žalobca svoju žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky späť. Kasačná sťažnosť bola na Najvyšší súd Slovenskej republiky podaná v čase, kedy už bol žalobca transferovaný do Maďarskej republiky na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. (správne č.k., poznámka odvolacieho súdu) 6 Saz 6/2017-112. Z dôvodu, že bola vec Najvyšším súdom Slovenskej republiky Migračnému úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vrátená na ďalšie konanie, dublinské stredisko migračného úradu zaslalo dňa 18.9.2018 maďarskému dublinskému stredisku žiadosť o poskytnutie informácií pod č. 1882 PK vo vzťahu k osobe žalobcu, ktoré v odpovedi zo dňa 20.9.2018 uviedlo, že žalobca požiadal o udelenie azylu v Maďarskej republike dňa 27.8.2013 a jeho žiadosť bola zamietnutá dňa 18.2.2014. Žalobca podal odvolanie voči tomuto rozhodnutiu dňa 3.3.2014, súd potvrdil pôvodné rozhodnutie zo dňa 31.10.2014. Po jeho prevoze do Maďarskej republiky bol vo väzbe, nakoľko bolo voči nemu vedené vyšetrovanie. Pred jeho prepustením v júni 2018 oznámil, že sa plánuje vrátiť a žiť na území Slovenskej republiky so svojou rodinou. V závere písomnosti maďarský partnerský úrad dodal, že nemá ďalšie informácie o pohybe žalobcu v Maďarskej republike. Právna zástupkyňa žalobcu v priebehu vedeného dublinského konania tvrdila, že jej klient sa po celý čas nachádza v Maďarskej republike. Po zrušení rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10 Sžak 7/2018, nebolo možné bezodkladne prijať späť žalobcu ako cudzinca podľa článku 29 dublinského nariadenia na územie Slovenskej republiky a meritórne posúdiť splnenie nárokov na poskytnutie medzinárodnej ochrany z dôvodu, že jeho pobyt nebol maďarským štátnym orgánom známy a preto nemohli žalobcu na územie Slovenskej republiky transferovať, dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky dňa 10.10.2018 rozhodlo o zastavení konania o udelenie azylu žalobcovi na území Slovenskej republiky podľa § 19 ods. 1 písm. g/ zákona o azyle. Dňa 6.12.2017 bolo uskutočnené odovzdanie žalobcu do Maďarska. Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zaslalo dňa 22.10.2018 maďarskému dublinskému stredisku odpoveď, v ktorej oznámilo, že príjme žalobcu späť v súlade s článkom 29 ods. 3 dublinského nariadenia. Informácie poskytnuté od právnej zástupkyne žalobcu boli v priamom rozpore s informáciami získanými od maďarského dublinského strediska. Maďarské dublinské stredisko na žiadosť dublinského strediska úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky neodpovedalo a žalobca sa dobrovoľne slovenským úradom neprihlásil. Dňa 14.8.2019 bola žalobcom prostredníctvom zvolenej
právnej zástupkyne na dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky doručená žiadosť o späťvzatie žiadosti o azyl, v ktorej uviedla, že žalobca aktuálne nemá záujem na tom, aby Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podniklo kroky smerujúce k jeho návratu na územie Slovenskej republiky z Maďarska z dôvodu, že na území Maďarska sa už nenachádza. Zo žiadosti bolo zrejmé, že žalobca nemal záujem o vypočutie v azylovom konaní, nakoľko si svoju situáciu aktuálne chce vyriešiť iným spôsobom. Ako manžel a otec občianok Slovenskej republiky sa rozhodol sprevádzať ich na územie Španielska, kde sa celá rodina prihlásila na pobyt. Následne žalobca podal žiadosť o pobyt rodinného príslušníka občana Slovenskej republiky v Španielsku, v ktorej bolo uvedené, že konanie o azyle má byť dublinským strediskom zastavené, keďže žiadosť bola vzatá späť. Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky dňa 4.9.2019 zastavilo konanie v zmysle § 19 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle; konanie bolo právoplatne skončené dňa 11.9.2019. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 1 písm. a/, c/, § 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. d/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, dôvodiac tým, že žaloba nie je dôvodná. Uviedol, že v konaní medzi stranami sporu bolo nesporné, že žalobca požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nárokov uplatnených v konaní, ani že žalovaný žalobcovi neposkytol žiadne peňažné plnenie vo vzťahu k uplatneným nárokom, keďže nároky žalobcu prerokoval s negatívnym výsledkom. Mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal hodnoverným spôsobom, že ním opísanom správnom konaní v žalobe, by bolo ním označené rozhodnutie zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti príslušným orgánom. Žalobca v konaní nepreukázal taktiež samotný nárok na náhradu škody, ktorej náhrady sa domáhal titulom náhrady mzdy, resp. ušlého zisku, keď nenavrhol žiadne dôkazy, na základe ktorých by mohol považovať za dôvodný i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej zaplatenia sa žalobca v konaní domáha v súvislosti so správnym konaním. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal v konaní, že by v správnom konaní bolo vydané nezákonné rozhodnutie, nepreukázal ani vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, nemohol preukázať ani príčinnú súvislosť medzi uplatnenými nárokmi a ním deklarovaným vydaním nezákonného rozhodnutia v správnom konaní. Poukázal na predpoklady pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy a v súvislosti s definíciou pojmu nezákonné rozhodnutie na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.7.2012, sp.zn. IV. ÚS 159/2012 s tým, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, ako aj nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom vydania nezákonného rozhodnutia orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci je nevyhnutné preukázať vznik škody, respektíve nemajetkovej ujmy v priamej príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia a taktiež je potrebné dotknutým subjektom preukázať, že orgánom verejnej moci v rámci správneho konania došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ktorého nezákonnosť je výslovne konštatovaná v rozhodnutí vydanom nadriadeným subjektom. Bez kumulatívneho naplnenia podmienok pre vznik zodpovednosti Slovenskej republiky za vznik škody, resp. nemajetkovej ujmy, nebolo možné nárok na náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy priznať žalobcovi v rámci civilného konania. Žalobca v konaní konkrétne neuviedol, ktoré z rozhodnutí vydaných Migračným úradom Slovenskej republiky, Oddelením cudzineckej polície v Žiline boli zrušené pre ich nezákonnosť v rámci správneho konania. To, že rozhodnutia boli zrušené neznamená, že boli zrušené pre ich nezákonnosť. Zrušené rozhodnutia súdmi v rámci správneho konania boli zrušené z dôvodu ich nepreskúmateľnosti, prípadne predčasnosti a za účelom doplnenia dokazovania v rámci správneho konania vo vzťahu k osobe žalobcu v rámci azylového konania. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní nenavrhla doplniť dokazovanie za účelom preukázania, že niektoré z rozhodnutí vo vzťahu k osobe žalobcu boli pre nezákonnosť zrušené na to príslušným subjektom, iba konštatovala, že samotná nezákonnosť týchto rozhodnutí vyplýva zo skutočnosti, že boli zrušené Krajskými súdmi v Bratislave a Košiciach i rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky; takúto jej argumentáciu v kontexte uvedeného nálezu ústavného súdu vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže ako už uviedol, ani jedno z rozhodnutí vydaných v rámci správneho konania pre nezákonnosť zrušené nebolo. Vo vzťahu k uplatneným nárokom na náhradu škody a nemajetkovej ujmy prvoinštančný súd konštatoval, že na úspešné uplatnenie nárokov je preukázanie porušenia právnej povinnosti, ktorú žalobca nepreukázal v podobe vydania nezákonného rozhodnutia v správnom konaní voči jeho osobe. Ak by aj žalobca preukázal, že by niektoré z rozhodnutí v správnom konaní bolo pre nezákonnosť zrušené, nepreukázal v konaní nárok na náhradu škody, resp. ušlého zisku a ani vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca si v konaní uplatňoval skutočnú škodu spočívajúcu v nevyplatení mzdy od jeho zamestnávateľa za obdobie od 27.11.2017 do 31.12.2017 v alikvotnej sume 691,33 € a za obdobie od 1.1.2008 do
31.5.2018 v sume 3.050,- €. Za obdobie od 1.6.2018 do 31.12.2018 si žalobca uplatnil nárok na náhradu ušlého zisku vo výške 4.270,- € a od 1.1. do 28.2.2018 vo výške 1.300,- €; celkovo si uplatnil majetkovú ujmu v podobe straty na zárobku a ušlého zisku, ktorý podľa svojho tvrdenia mal možnosť získať v celkovej sume 9.311,33 €. Žalobca ale v konaní nepreukázal vznik tejto škody ako takej, resp. ušlého zisku, nakoľko spoľahlivo nepreukázal, že by skutočne na základe ním doručenej pracovnej zmluvy uzavretej so zamestnávateľom Display Services Network SK s.r.o. dňa 3.11.2017 na dobu určitú do dňa 31.5.2018, skutočne vykonával prácu pre uvedeného zamestnávateľa, keďže nedoručil žiaden výpis zo Sociálnej poisťovne, že by ako zamestnanec uvedeného zamestnávateľa bol prihlásený ako poistený. Rovnako nepreukázal, že by mu ním označený zamestnávateľ vyplatil akúkoľvek alikvotnú časť mzdy. Pracovný pomer mal byť medzi žalobcom a jeho zamestnávateľom založený pracovnou zmluvou zo dňa 3.11.2017, mal vzniknúť dňa 6.11.2017 a od tohto dňa až do dňa 24.11.2017, kedy bol žalobca obmedzený na osobnej slobode prostredníctvom inštitútu zaistenia po dobu 13 dní na základe rozhodnutia vydaného Oddelením cudzineckej polície v Žiline č. PPZ-HCPD mal pre zamestnávateľa vykonávať dohodnutý druh práce. Žalobca si v konaní uplatnil majetkovú ujmu, ktorú vyčíslil z brutto mzdy vo výške 480,- € a z brutto bonusu v sume 130,- €, ktorý však mohol byť podľa Prílohy č. 2 k pracovnej zmluve krátený. Žalobca nedoručil žiadnu výplatnú pásku, že by mu mzda bola zamestnávateľom vyplácaná a v akej výške mu bol vyplácaný bonus, či v nekrátenej výške, keďže bonus v nekrátenej sume by bol žalobcovi vyplácaný len za predpokladu splnenia podmienok dohodnutých podľa Prílohy č. 2 k pracovnej zmluve. Bonus v sume 130,- € mohol byť zamestnávateľom krátený v prípade návštevy žalobcu u lekára, jeho pracovnej neschopnosti, absencie v práci po 25,- €/deň trvania jeho neprítomnosti v práci. Taktiež žalobca nepreukázal, že by pracovný pomer trval medzi ním a zamestnávateľom do dňa 31.5.2018, pretože mohol byť medzi zamestnávateľom a ním ukončený v dohodnutej skúšobnej dobe a po jej uplynutí kedykoľvek v časovom období do dňa 31.5.2018 z akýchkoľvek dôvodov. Žalobca nepreukázal žiadnym listinným dôkazom, že by s ním zamestnávateľ skutočne neskončil, prípadne následne ani žalobca so zamestnávateľom pracovný pomer pred uplynutím uvedenej doby. V tomto kontexte ide len o hypotetický nárok. Žalobca nepredložil ani žiadne hodnotenie zamestnávateľa vo vzťahu k jeho osobe ako zamestnanca, k ohodnoteniu výkonu jeho práce pre zamestnávateľa, z obsahu ktorého by bolo zrejmé, že zamestnávateľ by so žalobcom pracovný pomer neskončil pred uplynutím dohodnutej doby trvania pracovného pomeru ku dňu 31.5.2018, resp. že zamestnávateľ by ho zamestnal aj po ukončení pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú. Navyše, žalobcom uplatnený nárok na náhradu mzdy vo výške 480,- € brutto i nárok na vyplatenie mzdového bonusu vo výške 130,- € brutto sú nesprávne vyčíslené, pretože zamestnávateľ, ak by žalobca u neho skutočne pracoval, by žalobcovi vyplácal uplatnené mzdové nároky v netto, nekrátený iba za splnenia vymedzených podmienok v Prílohe č. 2 pracovnej zmluvy. Ďalej mal súd prvej inštancie za to, že žalobca nepreukázal ani nárok na zaplatenie vyššie uvedeného ušlého zisku, keďže neosvedčil, že by ním označený zamestnávateľ, alebo iný zamestnávateľ s ním uzatvoril pracovnú zmluvu, na základe ktorej by mohol byť zamestnaný. V tejto súvislosti poukázal na výpoveď zástupkyne žalovaného na pojednávaní, ktorá uviedla, že žalobca v rámci výsluchu v správnom konaní uviedol, že vykonával prácu pre spoločnosť I. a nie pre zamestnávateľa A. s.r.o., ktorý bol uvedený ako zamestnávateľ žalobcu v pracovnej zmluve doručenej žalobcom spolu so žalobou. Žalobca ani nedoručil žiaden listinný dôkaz, ktorým by osvedčil, že by na Slovensku mohol pracovať, pričom v rámci azylového konania, v čase keď bol vydaný do Maďarska a mohol byť vydaný maďarskými správnymi orgánmi na územie Slovenskej republiky, jeho pobyt sa nepodarilo zistiť, na územie Slovenskej republiky žalobca z tohto dôvodu maďarskými správnymi orgánmi nemohol byť odovzdaný a následne azylové konanie na žiadosť žalobcu bolo zastavené; aktuálne žalobca žije v Španielsku. Prvoinštančný súd nepriznal žalobcovi ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko nebol splnený základný predpoklad pre priznanie takéhoto nároku, ktorým by bolo vydanie nezákonného rozhodnutia orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci v správnom konaní. Ak by aj takéto rozhodnutie v správnom konaní vydané bolo, žalobca neprodukoval žiadne dôkazy, na základe ktorých by mu mohol priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v uplatnenej sume 16. 646,67 €, resp. v primeranej výške, ktorú by ustálil na základe vykonaného dokazovania. Žalobca v konaní nepreukázal na konkrétnych skutkových okolnostiach, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, v profesnej sfére, či v inom prostredí. Výšku nemajetkovej ujmy žalobca vypočítal len matematicky tak, že od pôvodne uplatneného celkového nároku 25.958,- € odpočítal nárok na náhradu ušlej mzdy vo výške 9.311,33 €. Žalobca na preukázanie svojho nároku nepredložil a ani nepožiadal o vykonanie žiadneho dôkazu, ktorý by bol spôsobilý preukázať existenciu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy i jej výšku. Samotné uvedenie subjektívnych pocitov žalobcu, ktoré nie sú preukázané, automaticky nezakladá nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy v uplatnenej výške. Žalobca nevymenoval žiadne zásahy do jeho osobnostnej sféry a nepredložil žiadne dôkazy o týchto zásahoch a negatívnych dopadoch na jeho osobný, rodinný a pracovný život. Výška nemajetkovej ujmy 16.646,67 € je neprimeraným nárokom v porovnaní k výške náhrad, ktoré sú priznávané obetiam násilných trestných činov. V tomto kontexte prihliadol aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku tejto ujmy. Táto výška musí byť ustálená tak, že musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v porovnateľných prípadoch. Taktiež náhrada výšky nemajetkovej ujmy musí byť ustálená aj vo vzťahu k výške náhrady, ktorá je priznaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných trestných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 4 Cdo 19/2020 ustálil, že určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy súdu, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, respektíve o úvahu svojvoľnú. Žalobca v konaní neuviedol v čom spočíval údajný neoprávnený zásah orgánov verejnej správy do jeho osobnostných práv, pričom nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí ísť aj o konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané. Ide o osobnostné práva tej-ktorej osoby a je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednotlivom prípade individuálne. Žalobca v tomto kontexte nesie bremeno tvrdenia v tom smere, aby opísal akým spôsobom bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci a že tento zásah bol objektívne spôsobilý mu privodiť ujmu na jeho právach, pričom musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii nemajetkovej ujmy a o zásahu. Žalobca bol povinný na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky, ktoré sa zhodnú v tom, že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľný hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu, na základe dokazovania zameraného a aj vykonaného, najmä zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. Preukázanie zásahu do osobnostných práv, ktoré má za následok skutočne zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere zaťažuje postihnutú fyzickú osobu. Žalobca bol povinný preukázať taktiež príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a ním deklarovaným vznikom nemajetkovej ujmy. Prvoinštančný súd dodal, že žalobca mal po zrušujúcom rozsudku Najvyšším súdom Slovenskej republiky legálnu možnosť od roku 2018 sa vrátiť na územie Slovenskej republiky dvoma spôsobmi, kontaktovaním maďarských štátnych orgánov, ktoré by zrealizovali jeho transfer na územie Slovenskej republiky v zmysle článku 29 dublinského nariadenia, pretože dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o tejto požiadavke informovalo maďarský partnerský úrad, alebo ak by sa nachádzal na území Slovenskej republiky, mohol sa prihlásiť na Migračnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, prípadne na príslušných policajných oddeleniach. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že právna zástupkyňa žalobcu bola o všetkých procesných úkonov zo strany Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky informovaná a osobne nahliadala do spisového materiálu žalobcu, keď bola v kontakte so žalobcom a on bol o týchto skutočnostiach informovaný. Aj napriek reálnej možnosti žalobcu vrátiť sa na územie Slovenskej republiky od leta 2018 s cieľom nechať si posúdiť Slovenskou republikou splnenie nárokov na udelenie medzinárodnej ochrany, žalobca túto zákonnú možnosť nevyužil. Táto skutočnosť je v rozpore s tvrdením prezentovaným v návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody i v žalobe, že žalobca spolupracoval s Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a poskytoval maximálnu súčinnosť. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že viac nemal príležitosť vrátiť sa na územie Slovenskej republiky. V zhode s obranou žalovaného mal za to, že vstup žalobcu do azylového konania na území Slovenskej republiky bolo jeho dobrovoľným rozhodnutím, pričom aplikácia dublinského nariadenia s cieľom určiť jeden zodpovedný členský štát za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, je jeho neoddeliteľnou súčasťou s teritoriálnou účinnosťou na všetky členské štáty Európskej únie. Cieľom azylového konania nie je
riešenie rodinného a súkromného života cudzincov, ale posúdenie nárokov na medzinárodnú ochranu. Skutočnosť, že žalobca bol transferovaný z územia Slovenskej republiky na územie Maďarskej republiky, bola dôsledkom vysloveného súhlasu maďarského partnerského úradu, ktorý bol zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu štátnymi orgánmi Maďarskej republiky, nakoľko žalobca ako cudzinec sám požiadal o vstup do azylového konania na území Slovenskej republiky. Žalobca sa na Maďarskom území nachádzal pred jeho príchodom na územie Slovenskej republiky od roku XXXX, kde požiadal o udelenie azylu, v roku XXXX sa mu v Budapešti narodila dcéra a v roku 2016 uzavrel manželstvo. Uvedené skutočnosti sú v rozpore so žalobcom deklarovanou prekážkou pri vedení jeho rodinného a súkromného života po realizovanom transfere do Maďarskej republiky. 3.2. O nároku na náhradu trov konania rozhodol po právnej stránke podľa ustanovení § 218 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.), dôvodiac tým, že úspešnému žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovanému v súvislosti s prejednávanou vecou trovy konania nevznikli. 4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenie veci). Uviedol, že podanou žalobou sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. s poukazom na nezákonné rozhodnutia, ktoré na ňom boli vykonané vo forme pozbavenia osobnej slobody a nezákonného núteného prevozu na územie Maďarska, v dôsledku čoho bol na ňom a na členoch jeho rodiny (manželka a maloleté dieťa) vykonaný neoprávnený zásah do ich práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života. Išlo o tieto nezákonné rozhodnutia, ktoré na ňom boli vykonané: 1. rozhodnutie zo dňa 28.12.2016, č. ČAS: MU-DS-XX/XX/XXXX-Ž, zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.4.2017, sp.zn. 5 Saz 5/2017; 2. rozhodnutie o zaistení zo dňa 24.11.2017, č. PPZ-HCP-D zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.12.2017, sp.zn. 4 Sa 101/2017; 3. rozhodnutie zo dňa 12.9.2017, č. ČAS: MU-DS-XX-XX/XXXX-Ž, zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.7.2018, sp.zn.: 10 Sžak 7/2018; 4. rozhodnutie, č. ČAS: MU-DS-XX-XX/ XXXX-Ž, zo dňa 10.10.2018, zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.2.2019, sp.zn. 7 SaZ 7/2018, potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.6.2019, sp.zn. 1 Sžak 6/2019. V dôsledku vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej, zaistenia a následného dublinského transferu do Maďarska, bol nezákonne pozbavený svojej osobnej slobody, stratil príjem, nakoľko pre zaistenie a následný Dublinský transfer prišiel o svoj pravidelný príjem zo zamestnania a bol odlúčený od svojej rodiny, manželky a maloletého dieťaťa, s ktorou v čase vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu, zaistenia a následného odovzdania, legálne býval v obci Bátka. Taktiež bola na jeho strane otrasená právna istota, ktorá vyžaduje požiadavku na jasnosť, zrozumiteľnosť a predvídateľnosť právnych noriem, postupu orgánov verejnej moci, ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity právnych noriem najmä v tom, ako k nemu budú správne orgány pristupovať a obava o to, či nebude opäť nezákonne pozbavený osobnej slobody alebo či opäť nedôjde k neoprávnenému zásahu do jeho práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života, keď v jeho prípade boli vydané celkom štyri rozhodnutia správnych orgánov, ktoré boli zrušené pre svoju nezákonnosť. Považuje právny záver súdu prvej inštancie o tom, že nepreukázal existenciu hneď prvotného predpokladu zodpovednosti žalovaného za škodu, a to existenciu nezákonného rozhodnutia za neakceptovateľný. Súd prvej inštancie k vyššie uvedenému konštatovaniu poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.7.2012, sp.zn. IV. ÚS 159/2012, z ktorého však vyplývajú celkom iné závery. On dal do pozornosti rozhodnutie sp.zn. II. ÚS 25/2011 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.5.2011, sp.zn. 4 M Cdo 20/2009 s tým, že všetky označené rozhodnutia boli zrušené a došlo aj k ich prieskumu Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Poukázal na to, že každé zrušené rozhodnutie je v rozpore s objektívnym právom, ak je zrušené pre nezákonnosť. Nemusí preto preukazovať žiadne ďalšie skutočnosti a navrhovať vykonanie dokazovania vo vzťahu k otázke nezákonnosti ním označených rozhodnutí. Zotrval na tom, že všetky ním označené správne rozhodnutia sú nezákonné, navzdory tomu, že žalovaný v konaní tvrdil opak. Nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie o tom, že nepreukázal vznik škody. Uznesením zo dňa 23.6.2023, ktoré mu bolo doručené dňa 11.7.2023 (dva roky a štyri mesiace po podaní žaloby), bol vyzvaný na opravu vád žaloby pod hrozbou jej odmietnutia. Zopakoval, že od počiatku daného sporu si uplatňoval výlučne nemajetkovú ujmu za zásah do jeho osobnostných práv v podobe pozbavenia ho osobnej slobody a zásahu do jeho práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života na podklade a v dôsledku štyroch nezákonných rozhodnutí, ktoré na ňom boli vykonané. Navzdory uvedenej výzve
nikdy nepristúpil k zmene žaloby, iba špecifikoval ako určil požadovanú sumu, pričom tento jeho výpočet zahŕňa i skutočnú škodu, ktorá mu bola v dôsledku nezákonných rozhodnutí spôsobená. Naďalej si však uplatňoval iba nemajetkovú ujmu, do ktorej zahrnul taktiež skutočnú škodu. Jeho právna zástupkyňa na pojednávaní zdôraznila, že pri výpočte škody najmä vychádzal z priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve, pretože táto konštanta bola v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu rozhodujúca pre posudzovanie výšky nemajetkovej ujmy pri nezákonnom pozbavení osobnej slobody s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012 a dôvodovú správu k zákonu č. 412/2012 Z.z. Má za to, že pri zachovaní zmyslu a účelu čl. 5 ods. 5 Dohovoru je potrebné vyššie uvedené skutočnosti vykladať tak, že za každé nezákonné pozbavenie osobnej slobody patrí poškodenej osobe satisfakcia vo forme finančnej náhrady a jej konkrétna výška sa posudzuje s prihliadnutím na primeranosť k iným finančným kompenzáciám a s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Ak svoj výpočet rozdelil na majetkovú a nemajetkovú ujmu iba z dôvodu výzvy súdu prvej inštancie a hrozby odmietnutia jeho podania, neučinil tak preto, že by si v konaní samostatne uplatňoval nárok na náhradu majetkovej ujmy. Ku konštatovaniu súdu prvej inštancie ohľadom preukazovania jeho pracovného pomeru uviedol, že výška nemajetkovej ujmy je priznávaná na základe voľnej úvahy súdu, výpočet ktorý uviedol je len orientačný. Nemohol sa vrátiť na územie Slovenskej republiky, pretože tu nemal udelenú žiadnu formu pobytu. Akonáhle by prekročil hranice Slovenskej republiky, bol by opäť zaistený, jeho pobyt by bol vyhodnotený ako neoprávnený, čo platí bez ohľadu na to, čo v konaní tvrdil žalovaný, ktorého vyjadrenia prvoinštančný súd bez výhrady prevzal do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky dňa 10.10.2018 zastavilo konanie o udelenie mu azylu. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 21.2.2019, sp.zn. 7 SaZ 7/2018, aj toto rozhodnutie zrušil a po podaní kasačnej sťažnosti dospel k rovnakému záveru o jeho nezákonnosti i Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 27.6.2019, sp.zn. 1 Sžak 6/2019. Z poučenia rozhodnutia zo dňa 10.10.2018, č. ČAS: MU-DS-XX-XX/XXXX-Ž vyplýva, že rozhodnutie je konečné, nemožno proti nemu podať rozklad, možno proti nemu podať správnu žalobu, ale jej podanie nemá odkladný účinok. Súčasne bol poučený o tom, že počas lehoty na podanie správnej žaloby a počas konania o tejto žalobe, nie je žiadateľom o udelenie azylu. Bez potreby podrobnejšej právnej analýzy je zrejmé, že prestal požívať status žiadateľa o azyl a tým sa aj oprávnene zdržiavať na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti dal do pozornosti ustanovenia § 77, § 82 ods. 1, § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení účinnom ku dňu 10.10.2018. Ak prvoinštančný a žalovaný tvrdia, že sa mohol vrátiť, ide o záver nemajúci oporu v relevantnej právnej úprave. Takmer rok po vydaní rozhodnutia o zastavení konania (v poradí štvrtého nezákonného rozhodnutia v rozmedzí necelých dvoch rokov), už nemal záujem o návrat na územie Slovenskej republiky. Nikto s jeho skúsenosťou s prístupom správnych orgánov, ktoré ho pozbavili osobnej slobody, na podklade nezákonného rozhodnutia, previezli do Maďarska a oddelili ho od jeho rodiny, čím vlastne jeho rodinou - občanov Slovenskej republiky odsúdili na vedenie súkromného a rodinného života mimo vlastnej krajiny, by nemal záujem sa do takej krajiny vrátiť. Nestotožnil sa ani s tým, že mu súd prvej inštancie vytkol, že nepredložil žiadne dôkazy o jeho konkrétnych negatívnych dopadoch na jeho osobný, rodinný a pracovný život, nakoľko platí, že vnútorné prežívanie jednotlivca preukázať nemožno s poukazom na čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5 ods. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Emin vs. Holandsko zo dňa 29.5.2012, na ktorý už poukazoval v konaní pred súdom prvej inštancie, ale týmto sa vôbec prvoinštančný súd nezaoberal. Má za to, že čl. 5 ods. 5 Dohovoru zakladá priamy a ničím nepodmienený nárok na odškodnenie. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že tento nárok je potrebné preukázať v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., je takýto záver v rozpore s citovanými článkami Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru. Nesúhlasil taktiež s tým, že nepreukázal dopad nezákonných rozhodnutí na jeho rodinný, súkromný a profesijný život, pretože je zrejmé, že pozbavenie osobnej slobody predstavuje najintenzívnejší zásah do ľudských práv a slobôd, ktorý Dohovor definuje. Pokiaľ je osoba v rozpore so zákonom pozbavená osobnej slobody v trvaní 13 dní, je podľa jeho názoru aj bez akéhokoľvek dokazovania zrejmé, že takéto rozhodnutie predstavuje fatálny zásah do každej sféry života tejto osoby, nakoľko táto je zbavená možnosti naplno realizovať jej základné ľudské práva a slobody (napríklad právo na osobnú slobodu a právo na rodinný a súkromný život). Na toto nezákonné pozbavenie osobnej slobody nadväzovalo nedobrovoľné a nútené vydanie do Maďarska, opäť v rozpore so zákonom, ktoré spolu s ďalšími nezákonnými rozhodnutiami malo za
následok neoprávnený zásah do jeho práva a jeho rodiny na rešpektovanie ich rodinného a súkromného života podľa článku 8 Dohovoru. V odôvodnení súd prvej inštancie podrobne opísal priebeh vydávania nezákonných rozhodnutí a nekriticky prebral celú argumentáciu žalovaného, ktorý ale počas celého konania nepredložil jediný dôkaz na podporu svojich tvrdení a neučinil ani kvalifikované popretie jeho vyjadrení. Celá procesná obrana žalovaného spočívala v negovaní jeho tvrdení, tvrdeniach a právnych konštrukciách, nemajúcich oporu v žiadnych právnych normách. Zotrval na tom, že splnil všetky tri podmienky stanovené v zákone o zodpovednosti za škodu, a to: 1. existencia nezákonných rozhodnutí; 2. vznik škody/ujmy - jeho nezákonné pozbavenie osobnej slobody v trvaní 13 dní a neoprávnený zásah do jeho práva a jeho rodiny na rešpektovanie súkromného a rodinného života; 3. príčinná súvislosť - bez vydania nezákonných rozhodnutí by nebol pozbavený osobnej slobody v rozpore so zákonom po dobu 13 dní a nebol by vyvolaný dôsledok v jeho rodinnom a súkromnom živote, pričom možno predpokladať, že nebyť nezákonných rozhodnutí, mohol viesť svoj rodinný život na území Slovenskej republiky. Svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy neodvodzoval iba zo samotnej existencie nezákonných rozhodnutí o pozbavení osobnej slobody, ale i z dôvodu, že tieto nezákonné rozhodnutia boli na ňom vykonané. Samotné nezákonné pozbavenie osobnej slobody jednotlivca pritom zakladá priamy nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď uzavrel, že rozhodnutia orgánov štátnej správy boli zrušené v správnom konaní ako nie nezákonné, ako aj ohľadom jeho možnosti vrátiť sa na územie Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď neaplikoval jeho priamy nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri jeho nezákonnom pozbavení osobnej slobody vo vzťahu k nezákonnosti ním označených rozhodnutí, pretože dospel k záveru, že tieto neboli zrušené pre nezákonnosť a taktiež keď nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami vydanými voči nemu a vznikom nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným pozbavením jeho osobnej slobody. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu viedol, že v celosti poukazuje na svoj prezentovaný právny názor obsiahnutý v písomných vyjadreniach i ústnom prednese na pojednávaní vo veci samej. Považuje právny názor prezentovaný súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku za právne správny a náležite odôvodnený vzhľadom na skutkové a právne okolnosti daného prípadu. Súd prvej inštancie sa podľa jeho názoru dostatočným, adekvátnym spôsobom vysporiadal so žalobou žalobcu, ako aj ním požadovaným nárokom, správne aplikoval súvisiace právne predpisy a správne posúdil, že žaloba žalobcu je nedôvodná. Súd prvej inštancie vychádzal z riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu veci a predložených dôkazov s poukazom na zásadu kontradiktórnosti konania, pričom sa riadne vysporiadal so všetkými pre vec relevantnými skutkovými a právnymi otázkami tak, aby mohol vo veci spravodlivo rozhodnúť. Z odôvodnenia predmetného rozsudku je zrejmý ucelený a presvedčivo odôvodnený právny záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k všetkým zákonným podmienkam, ktorých kumulatívne splnenie pre priznanie nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy expressis verbis vyžaduje zákon č. 514/2003 Z.z. Stotožnil sa plne s výrokmi napadnutého rozsudku i jeho odôvodnením predovšetkým vo vzťahu k nepreukázaniu existencie škody, nemajetkovej ujmy a priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nezákonnými rozhodnutiami a vznikom ujmy na strane žalobcu, k nepreukázaniu existencie závažnej ujmy a k neuneseniu bremena dôkazu zo strany žalobcu. Nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu uvádzanými v jeho odvolaní, ani jeho právnym názorom, čo vyplýva z jeho písomných vyjadrení i ústneho prednesu na pojednávaní. Žalobca nešpecifikoval žiaden odvolací dôvod, ktorý by bol spôsobilý narušiť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože ani z podaného odvolania nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nezohľadnil, nevychádzal z nich, neposudzoval ich vo vzájomných súvislostiach i jednotlivo tak, aby bol spoľahlivo zistený skutkový stav veci. Žalobca taktiež v podanom odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktorými by preukázal danosť nároku, t. j. existenciu škody, resp. nemajetkovej ujmy a jej výšky v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami orgánu verejnej moci. Ďalej konštatoval, že už vo svojom prvom písomnom vyjadrení namietal zmätočnosť žaloby a nejednoznačnosť uplatneného nároku, resp. nárokov, že žaloba žalobcu je nedôvodná a nespĺňajúca zákonné kritériá žaloby o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na čom zotrval. Žalobca v odvolaní na viacerých miestach uviedol, že jeho žaloba znie na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom ušlého zisku sa vôbec nedomáhal a súd prvej inštancie mal nesprávne žalobcom uplatnený nárok vyhodnotiť. Navzdory výzve prvoinštančného súdu žalobca nikdy nepristúpil k zmene žaloby, iba špecifikoval to, ako určil požadovanú sumu a konštatoval, že tento
jeho výpočet zahŕňa i skutočnú škodu, ktorá mu bola v dôsledku nezákonných rozhodnutí spôsobená. Naďalej si však uplatňoval iba nemajetkovú ujmu, do ktorej zahrnul i skutočnú škodu. Nemajetková ujma a ušlý zisk sú dve samostatné kategórie, dva samostatné nároky, čo bez pochybností vyplýva priamo zo zákona č. 514/2003 Z.z. a zlučovanie oboch nárokov do jedného, ani ich vzájomné zamieňanie nemá oporu v zákone. Žalobca ako poškodený je tou stranou konania, ktorá má povinnosť špecifikovať ním uplatnený nárok tak, aby bol nezameniteľný a bolo možné ho súdom posudzovať, t. j. jeho dôvodnosť a prvotne danosť, resp. existenciu. Žalobca už v žalobe, ktorou má byť uplatnený nárok bez najmenších pochybností špecifikovaný tak neučinil a na jeho vznesené námietky nereagoval. Skutočná škoda nepredstavuje a ani z povahy samotného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže predstavovať časť nemajetkovej ujmy. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti a nepreukázaní nároku na náhradu majetkovej škody uvedeným v bode 11. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu o tom, že jeho vnútorné prežívanie preukázať nemožno a že nezákonné rozhodnutia predstavujú jeho priamy nárok na odškodnenie. Žalobca sa domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z.z., potreba preukázania kumulatívneho splnenia zákonných podmienok pre priznanie nárokov je plne dôvodná a legitímna. Bagatelizovanie významu dokazovania s odkazom na únijné právo a/alebo judikatúru nemá opodstatnenie a vylučovalo by tým všeobecné súdy z ich právomoci o nároku rozhodnúť, resp. tento posúdiť predovšetkým vo vzťahu k jeho danosti a dôvodnosti. Žalobca v priebehu konania ani len nenavrhol svoj vlastný výsluch, teda nepochybne svoju utrpenú ujmu ani netvrdil, tobôž nepreukázal. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdiť. 6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že žalovaný sa vyjadril iba k otázke nepreukázania jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Z napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že súd prvej inštancie v prvom rade nevzhliadol splnenie ani prvého predpokladu vzniku škody, ktorým je nezákonné rozhodnutie a polemika o tom, že nepreukázal nárok je až sekundárna. K nepreukázaniu nároku vo vzťahu k vzniku nemajetkovej ujmy odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2011, sp.zn. 4 Cdo 168/2009. Zmätočnosť, na ktorú poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení, mohla byť spôsobená výzvou súdu prvej inštancie, na ktorú reagoval pod hrozbou odmietnutia žaloby, nikdy nepristúpil k zmene žaloby a nikdy ani netvrdil, že žaluje ušlý zisk. Podanou žalobou si od počiatku daného sporu uplatňoval výlučne nemajetkovú ujmu za zásah do jeho osobnostných práv v podobe jeho pozbavenia na jeho osobnej slobode a zásahu do jeho práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života na podklade a v dôsledku štyroch nezákonných rozhodnutí, ktoré na ňom boli vykonané. Nie je mu zrejmé ako viac má preukázať zásah do svojich osobnostných práv a práva na osobnú slobodu ako tým, že bol v zmysle nezákonne vydaných rozhodnutí pozbavený osobnej slobody, ktorá je jedným z najzákladnejších ľudských práv jednotlivca. Opakovane argumentoval, že výpočet, ktorý zvolil je len orientačný a vychádza z predchádzajúcej právnej úpravy. Bol nepochybne pozbavený osobnej slobody v rozpore so zákonom. Súd prvej inštancie preniesol dôkazné bremeno na neho, pričom nemá k dispozícii ďalší dôkazný prostriedok preukázania svojho nároku. Má za to, že zo samotnej skutočnosti nezákonného pozbavenia osobnej slobody je istotou, že došlo k ujme na jeho osobnostných právach. V žiadnom prípade nebagatelizuje význam dokazovania, ale má skôr pocit, že sa bagatelizuje nezákonné pozbavenie jeho osobnej slobody a následný zásah do jeho rodinného a súkromného života. 7. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobcu zotrval na svojej skutkovej a právnej argumentácii a odkázal na obsah všetkých písomných vyjadrení, vrátane vyjadrenia k odvolaniu žalobcu a ústneho prednesu na pojednávaní vo veci samej. Zopakoval argumentáciu o zmätočnosti žaloby i o žalobcom tvrdenej nemožnosti preukázania nemajetkovej ujmy s odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i krajských súdov Slovenskej republiky. Zotrval na odvolacom návrhu. 8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379, § 380 ods. 1 C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. marca 2026; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a právna zástupkyňa žalobcu upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p).
9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať. 11. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie postupoval v danom spore správne, keď skúmal či sú v prejednávanej veci kumulatívne splnené predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ako zodpovednosti objektívnej, ktorými sú: 1. existencia nezákonného rozhodnutia; 2. existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. existencia nemajetkovej ujmy; 3. príčinná súvislosť medzi škodou, resp. nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím. Odvolací súd ale na rozdiel od súdu prvej inštancie mal za to, že v danom prípade bola splnená prvá podmienka zodpovednosti štátu za škodu, a to nezákonné rozhodnutie. 12. V konaní na súde prvej inštancie bolo preukázané, že. 1. rozhodnutím zo dňa 28.12.2016, č. ČAS: MU-DS-XX-XX/XXXX-Ž, bola žiadosť žalobcu o udelenie azylu zamietnutá; Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 26.4.2017, sp.zn. 5 Saz 5/2017, uvedené rozhodnutie zrušil a vec vrátil migračnému úradu na ďalšie konanie (č.l. 96 spisu); 2. rozhodnutím o zaistení zo dňa 24.11.2017, č. PPZ-H.-D bol žalobca podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. zaistený dňom 24.11.2017, najdlhšie do 5.1.2018 a bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (č.l. 33 spisu), toto rozhodnutie bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.12.2017, č.k. 4 Sa 101/2017- 77, zrušené (č.l. 112 spisu); 3. rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, migračného úradu, dublinské stredisko č. ČAS: MU-DS-XX-XX/XXXX-Ž, zo dňa 12.9.2017, bola zamietnutá žiadosť žalobcovi ako cudzincovi o udelenie azylu ako neprípustná (č.l. 41 spisu); Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 18.7.2018, sp.zn. 10 Sžak/7/2018, zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.1.2018, č.k. 6 SaZ 6/2017-112 tak, že uvedené rozhodnutie migračného úradu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (č.l. 70 spisu); 4. rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, migračného úradu zo dňa 10.10.2018, č. ČAS: MU-DS-XX-XX/XXXX-Ž, bolo konanie o udelenie azylu žalobcovi na území Slovenskej republiky zastavé, ktoré rozhodnutie Krajský súd v Bratislave zo dňa 21.2.2019, č.k. 7 SaZ 7/2018-26 zrušil a vec vrátil uvedenému úradu na ďalšie konanie (č.l. 92 spisu). 13. Podľa § 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu (1). Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa (2). Ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom (3). 14. Z citovaného ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci môže byť daná len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola spôsobená právoplatným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Výnimku z tohto pravidla upravuje ustanovenie § 6 ods. 3 zákona pre prípady, kedy škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť.
15. Podľa § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. 16. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že rozhodnutie o zaistení žalobcu má charakter rozhodnutia podľa § 7 zákona č. 514/2003 Z.z., keďže malo za následok iné pozbavenie osobnej slobody žalobcu, ktorý bol na jeho základe umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, pričom toto rozhodnutie bolo zrušené súdom, ako je uvedené v bode 12. odôvodnenia tohto rozhodnutia. V danom prípade došlo k zaisteniu žalobcu na základe rozhodnutia vydaného podľa § 88 ods. 1 písm. c/) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení ku dňu zaistenia žalobcu) pre účely výkonu jeho prevozu na územie iného štátu. Podľa § 88 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z.z. zaistený štátny príslušník tretej krajiny môže podať proti rozhodnutiu o zaistení a proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia opravný prostriedok do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, a to orgánu, ktorý ho vydal. Orgán, ktorý rozhodnutie vydal, predloží opravný prostriedok do piatich pracovných dní príslušnému krajskému súdu spolu so spisovým materiálom, ktorý sa na vec vzťahuje, a s písomným vyjadrením k opravnému prostriedku. Podanie opravného prostriedku nemá odkladný účinok. Vzhľadom na skutočnosť, že podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení nemá odkladný účinok, rozhodnutie o zaistení bolo na žalobcovi vykonané bez ohľadu na jeho právoplatnosť. Ďalšie rozhodnutia týkajúce sa žalobcu citované v bode 12. odôvodnenia tohto rozhodnutia, od ktorých žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu nemjetkovej ujmy, boli zrušené súdom, ktorý preskúmaval ich zákonnosť, preto ich je nutné považovať nezákonné, ako správne tvrdil žalobca v odvolaní. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného potom dospel v otázke splnenia prvého predpokladu na náhradu nemajetkovej ujmy, na rozdiel od súdu prvej inštancie, k právnemu záveru, že tento predpoklad, a to existencia nezákonného rozhodnutia, bol splnený. 17. Zhodne so súdom prvej inštancie má odvolací za to, že žalobca v spore nepreukázal splnenie druhého z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je existencia nemajetkovej ujmy. Žalobca v žalobe i odvolaní dôvodil tým, že si v konaní uplatňoval iba nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, do ktorej zahrnul taktiež skutočnú škodu. Odvolací súd, rovnako ako tvrdil žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, poukazuje na to, že nemajetková ujma a škoda, prípadne ušlý zisk, sú dva samostanté nároky ako vyplýva zo zákona č. 514/2003 Z.z. Pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa vychádza z iných kritérií ako pri priznaní náhrady škody. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti žalobcovi, že do nemajetkovej ujmy nie je možné zahrnúť aj skutočnú škodu, ako tvrdil vo svojom odvolaní, nakoľko tak ako už bolo uvedené, ide o dva rozdielne nároky, ktoré sa posudzujú podľa odlišných kritérií. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu pochybil, ak sa zaoberal aj nárokom žalobcu na náhradu majetkovej ujmy, pretože žalobca žiadal len o náhradu nemajetkovej ujmy a pri výpočte jej výšky vychádzal z ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., dôvodovej správy k zákonu č. 412/2012 Z.z. a svojho príjmu v zmysle pracovnej zmluvy (č.l. 50 spisu), pričom zo žaloby i vyjadrenia právnej zástupkyne žalobcu na pojednávaní konanom dňa 2.10.2024 jednoznačne vyplynulo, že žalobca sa domáhal iba náhrady nemajetkovej ujmy (č.l. 305 spisu), do ktorej nesprávne zahrnul škodu v podobe ušlého zisku. Skutočnosť, že si žalobca uplatnil v predmetnom spore iba nemajetkovú ujmu, svedčí aj jeho argumentácia uvedená v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu. 18. Vzhľadom k tomu, že samotná existencia nezákonných rozhodnutí nemá, bez ďalšieho, za následok vznik nároku na nemajetkovú ujmu, je i v tomto prípade potrebné vznik nemajetkovej ujmy preukázať. Existencia samotného nezákonného rozhodnutia, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad tohto rozhodnutia, jeho vplyvu, následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, automaticky tento nárok nezakladá. V konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena stranou sporu. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky (II. ÚS 467/08) konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Tie sú zakotvené práve v ustanovení § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Ak žalobca tvrdil, že nezákonnými rozhodnutiami bolo zasianuté do jeho súkromného a osobného života, mal povinnosť označiť dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať pravdivosť tohto tvrdenia, čo však neurobil. Teória
procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien, po prvé ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a po druhé, že musí svoje tvrdenia aj preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie čl. 8 C.s.p. v spojení s § 185 C.s.p., podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Z právnej teórie vyplýva, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu, teda právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). 19. V posudzovanej veci žalobca žiadnymi dôkazmi nepreukázal dopad nezákonných rozhodnutí na jeho rodinný a súkromný život, ako aj jeho česť, vážnosť a dôstojnosť, prípadne na iné sféry jeho života. Podľa názoru odvolacieho súdu nepostačujú všeobecné tvrdenia právnej zástupkyne žalobcu o jeho nepriaznivom zásahu do jeho osobnostných práv pozbavením slobody, zásahu do súkromného a rodinného života i o tom, ako bola na jeho strane otrasená právna istota, ktorá vyžaduje požiadavku na jasnosť, zrozumiteľnosť a predvídateľnosť právnych noriem, postupu orgánov verejnej moci, ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity právnych noriem najmä v tom, ako k nemu budú správne orgány pristupovať a obava o to, či nebude opäť nezákonne pozbavený osobnej slobody, alebo či opäť nedôjde k neoprávnenému zásahu do jeho práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života, keďže tieto neboli osvedčené ani len výpoveďou žalobcu, ako nositeľa dôkazného bremena, prípadne inými dôkazmi. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení nenavrhol žiadne dokazovanie, ničím nepreukázal existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré mu mali vzniknúť v dôsledku vyššie uvedených nezákonných rozhodnutí. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalobcu, podľa ktorej nezákonné pozbavenie osobnej slobody zakladá priamy nárok na odškodnenie (odvolávajúc sa na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavu Slovenskej republiky, Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd), pretože aj právo na odškodnenie podlieha bližšej a precíznejšej právnej úprave zákona č. 514/2003 Z.z. a nemožno ho aplikovať paušálne, keďže aj v takom prípade je potrebné preukázať vznik a existenciu nemajetkovej ujmy. 20. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebol preukázaný druhý predpoklad zodpovednosti za škodu, a to vznik nemajetkovej ujmy, nebolo potrebné už skúmať posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, resp. nemajetkovej ujmy. 21. K odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní týkajúce sa existencie nemajetkovej ujmy vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu týkajúcu sa posúdenia nároku žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 22. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie o existencii nemajetkovej umy za úplné a ich právne posúdenie prvoinštančným súdom v tejto časti za správne. 23. Záverom odvolací súd konštatuje, že obsah odvolania žalobcu vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá, nie je spôsobilý spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku predmetného rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v nich uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, na ktorom súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Napriek tomu, že v otázke existencie nezákonného rozhodnutia odvolací súd dospel k inému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, vzhľadom na nesplnenie ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu (nepreukázanie existencie nemajetkovej ujmy), odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p., ako vecne správny potvrdil. 24. Napadnutý rozsudok odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. i vo výroku o náhrade trov konania, pretože žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, teda i do výroku o náhrade trov konania, avšak toto odvolanie vo vzťahu k tomuto výroku vôbec neodôvodnil, z dôvodu ktorého odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). 25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a čl. 4 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože ich náhradu si neuplatnil. 26. Odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 27. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).