Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/5/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200057 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7017200057.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: H. D. N., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. K. G., doklad totožnosti číslo H., toho času miesto pobytu L. O. C. B. P., zastúpený Liga za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom Štúrova 3, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 25.01.2017 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS: MU- DS-17-11/2016-Ž zo dňa 28.12.2016, takto r o z h o d o l : I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, 812 72 Bratislava ČAS: MU-DS-17-11/2016-Ž zo dňa 28.12.2016 týkajúce sa žalobcu: H. D. N., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. K. G., doklad totožnosti číslo H. a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozhodnutím žalovaného ČAS: MU-DS-17-11/2016-Ž zo dňa 28.12.2016 žalovaný podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o azyle“ resp. „ZoA“) zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú, nakoľko podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle je v prípade cudzinca príslušná na konanie o udelenie azylu Maďarská republika. Zároveň uviedol, že v súlade s článkom 29 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnej príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (ďalej „Dublinské nariadenie III“) sa odovzdanie cudzinca do Maďarska uskutoční najneskôr do 6 mesiacov od prevzatia zodpovednosti členským štátom alebo rozhodnutia o odvolaní alebo revízii ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. V súlade s článkom 29 ods. 2 Dublinského nariadenia III táto lehota môže byť predĺžená najviac na jeden rok ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu žiadateľa alebo najviac na 18 mesiacov ak je žiadateľ o udelenie azylu na úteku. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že po príchode žalobcu na územie Slovenskej republiky (ďalej „SR“) na základe platného povolenia na pobyt dňa 08.10.2016 tento požiadal o udelenie azylu na území SR z obavy o svoj život a rovnako z dôvodu zlúčenia rodiny, nakoľko na Slovensku má manželku a dcéru. Preverením daktyloskopických odtlačkov prstov cudzinca podľa Nariadenia č. 603/2013 z 26.06.2013 bola zistená zhoda z dôvodu, že žalobca dňa XX.XX.XXXX požiadal o udelenie azylu na území R. a dňa XX.XX.XXXX na území Maďarska. 3. V pohovore zo dňa XX.XX.XXXX uviedol, že z B. pricestoval do O. na prelome rokov XXXX a XXXX, odtiaľ pokračoval do R., T., U. a T., kde aj požiadal o azyl a spoznal sa s terajšou manželkou, kde v roku XXXX sa im narodila dcéra. V januári XXXX sa v T. zosobášili, pričom jeho žiadosť o azyl mu bola zamietnutá a bolo mu udelené povolenie na pobyt platné do Y. XXXX. V T. XXXX pricestoval na Slovensko, kde sa zdržiaval u rodičov jeho manželky v obci X.. Poukazoval na znenie ustanovenia § 53b ods. 1 zákona o azyle, v zmysle ktorého majú byť použité kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie, a to pri určovaní členského štátu EÚ zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie a ktorým v danom prípade je Nariadenie (EÚ) č. 604/2013, kde v súlade s kapitolou I článkom 2 vykonávacieho nariadenia komisie (EÚ) č. 118/2014 z 30.01.2014, ktorým sa mení Nariadenie (ES) č. 1560/2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie Dublinského nariadenia III ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov, bola v prípade žalobcu dňa 27.10.2016 zaslaná žiadosť o jeho prevzatie partnerskému úradu Maďarskej republiky. Táto žiadosť o prevzatie bola Maďarsku zaslaná podľa článku 12 ods. 4, podľa ktorého ak je žiadateľ držiteľom iba jedného alebo niekoľkých povolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako dvoma rokmi alebo jedného alebo niekoľkých víz, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako šiestimi mesiacmi a ktorému skutočne umožnili vstup na územie členského štátu, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto povolenie. Keďže platnosť povolenia na pobyt žalobcovi končila v júli 2016 a tento požiadal o udelenie azylu na území SR dňa 08.10.2016, tak za posúdenie jeho žiadosti bola naďalej zodpovedná Maďarská republika. Zdôraznil, že Maďarsko dňa 27.12.2016 písomne akceptovalo prevzatie žalobcu podľa článku 12 ods. 4 Dublinského nariadenia III a ako vyplýva aj z preambuly predmetného Nariadenia, týmto Nariadením sa dodržiavajú základné práva a princípy uznané Chartou základných práv Európskej únie, ktorá je svojim obsahom v podstate totožná s Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd. 4. Doplnil, že Maďarská republika je členský štát, ktorého príslušný správny orgán potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu žalobcu a vyslovil súhlas s jeho odovzdaním na svoje územie za účelom posúdenia jeho žiadosti o udelenie azylu. Maďarská republika je zároveň signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho jej vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom. Členské štáty, ktoré uplatňujú Dublinské nariadenie rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Preto v zmysle článku 12 ods. 4 Dublinského nariadenia III členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o udelenie azylu podanej žalobcom je Maďarská republika, bola zo strany správneho orgánu zamietnutá jeho žiadosť o azyl na území SR v súlade s článkom 26 Nariadenia (EÚ) č. 604/2003, podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle ako neprípustná a cudzinec bude odovzdaný z územia SR v súlade s článkom 29 ods. 1 Nariadenia (EÚ) č. 604/2013. 5. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 25.01.2017 (č.l. 1-3 spisu) domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-DS-17-113/2016-Ž zo dňa 28.12.2016. 6. Pokiaľ sa týka žalobných bodov uviedol, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a doplnil, že rozhodnutie o zamietnutie žiadosti ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle je premietnutím rozhodnutia o odovzdaní, ktoré upravuje článok 26 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 tzv. Dublinské nariadenie III. Právnym následkom jeho vykonateľnosti je, že príslušné správne orgány podniknú všetky kroky k tomu, aby došlo k odovzdaniu žalobcu do Maďarska, ktoré je podľa rozhodnutia žalovaného určené ako členský štát zodpovedný za rozhodnutie o jeho žiadosti o udelenie azylu. Odovzdanie do Maďarska by predstavovalo nenapraviteľnú ujmu pre žalobcu, nakoľko v Maďarsku mu hrozí zaobchádzanie v rozpore s článkom 3 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej „Dohovor“) a článku 4 Charty základných práv EÚ (ďalej „Charta“) spočívajúce v systémových nedostatkoch súčasného maďarského azylového systému. 7. Účelom tohto opravného prostriedku je zrušenie napadnutého rozhodnutia, vydanie nového rozhodnutia v konaní o udelenie azylu, ktorým by sa rozhodlo v merite veci, t. j. o dôvodoch žiadosti o azyl žalobcu v Slovenskej republike a zároveň zabránilo jeho odovzdaniu do Maďarska. Takýto účel žaloby by v prípade výkonu napadnutého rozhodnutia a odovzdania žalobcu do Maďarska, t. j. nepriznania odkladného účinku, už nebolo možné realizovať. Pri skúmaní, ktorá krajina je podľa Nariadenia Dublin III zodpovedá za posúdenie jeho žiadosti o azyl sa ako jedno z primárnych kritérií zohľadňuje aj právo na rodinný a súkromný život, nakoľko manželka a jeho dcéra sú občianky Slovenskej republiky, kde sa aj tu trvalo zdržiavajú. Aj keď na udelenie azylu podľa § 9 zákona o azyle alebo na prijatie zodpovednosti podľa Nariadenia Dublin III z humanitárnych dôvodov nie je právny nárok, ale keďže dôvody nie sú definované, nemožno vylúčiť, že dôvody, ktoré uvádza žalobca, sú dôvodmi podľa tohto ustanovenia. Právny poriadok neobsahuje výslovne iný inštitút, ktorý by mohol konkrétne žalobca vo svojom individuálnom prípade využiť na účel zlúčenia s rodinou SR a preto aj azylové konanie možno považovať za legitímny právny inštitút, ktorým sa žalobca usiluje o zabezpečenie rešpektovania svojich práv. Právny poriadok je príliš prísny v úprave už spomínaných iných inštitútov vo forme druhov pobytu za účelom zlúčenia rodiny pričom mal za to, že humanitárne dôvody môžu spočívať aj v potrebe zmierniť príliš prísnu právnu úpravu, ktorá žalobcovi neumožňuje si svoj pobyt s rodinnými príslušníkmi legalizovať prostredníctvom inštitútov zákona o pobyte cudzincov. Migračný úrad mal túto otázku posúdiť a bol by došiel k správnemu právnemu názoru ktorým je, že tieto dôvody je potrebné považovať za dôvody humanitárne. 8. Takisto namietal podstatné porušenie ustanovenia podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, ktoré sa týkajú náležitého zistenia skutkového stavu v konaní o udelenie azylu a ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Mal za to, že vydaním rozhodnutia pred tým, než žalobcovi bolo umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, došlo k porušeniu oprávnení účastníka konania vyjadriť sa k pokladom pre rozhodnutie a tým aj zásady náležitého zistenia skutkového stavu. Neumožnením vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia bol účastník konania pozbavený jedného zo základných procesných práv podieľať sa na náležitom zistení skutkového stavu a navrhovať doplnenie dokazovania. 9. Rovnako mal za to, že v jeho prípade ide aj o nesprávne právne posúdenie čo do možnosti vrátiť sa do Maďarska. Namietal nemožnosť vrátiť sa do Maďarska nielen kvôli právu na rodinný život, ale aj ako predchádzanie zlému zaobchádzaniu spočívajúcom v absolútnom nedostatku materiálnych podmienok pre žiadateľov o azyl v Maďarsku vzhľadom na masový prílev migrantov a žiadateľov o azyl, ktorý pokračoval od roku 2015. V tejto súvislosti poukazoval na vývoj judikatúry národných súdov členských štátov EÚ týkajúcich sa prípadov návratu do Maďarska, z ktorých mnohé pozastavili návraty do Maďarska. V neposlednom rade dodal, že od júna 2016 doteraz nebolo možné zrealizovať jediný transfer žiadateľov o azyl do Maďarska. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti ako neprípustnej, nakoľko zodpovednou krajinou má byť Maďarsko, nie je realizovateľné. V opačnom prípade sa v prípade nemožnosti vrátiť do Maďarska z neho stáva tzv. „refugee in limbo“, resp. žiadateľ o azyl, v ktorého prípade nie je prípustná žiadna krajina EÚ, ktorá by mala povinnosť posúdiť jeho žiadosť o azyl. Preto dané rozhodnutie je potrebné zrušiť, nakoľko Slovenská republika by mala prijať zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti o azyl. 10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 22.02.2017 (č.l. 35-36 spisu) poukázal na žalobné námietky, ako aj na skutočnosti, ktoré sa dozvedel pri pohovore zo dňa 25.10.2016 a doplnil, že Migračný úrad dňa 27.10.2016 zaslal Maďarskej republike žiadosť o prevzatie žalobcu podľa článku 12 ods. 4 v súlade s kapitolou I článkom 2 vykonávacieho nariadenia komisie (EÚ) č. 118/2014 z 30.01.2014, ktorým sa mení Nariadenie (ES) č. 1560/2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 (Dublinské nariadenie III). Ak je žiadateľ držiteľom iba jedného alebo niekoľkých povolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako dvoma rokmi alebo jedného alebo niekoľkých víz, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako 6 mesiacmi a ktorému skutočne umožnili vstup na územie členského štátu, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý toto povolenie vydal, t. j. Maďarská republika. Nakoľko platnosť povolenia na pobyt žalobcu sa mala skončiť v júli 2016 a tento požiadal o udelenie azylu na území SR dňa 08.10.2016, za posúdenie jeho žiadosti je aj naďalej zodpovedná Maďarská republika. Následne dňa 27.12.2016 Maďarsko písomne akceptovalo prevzatie žalobcu podľa článku 12 ods. 4 Dublinského nariadenia, ktorého žiadosť je v štádiu posudzovania a ktorý podal túto žiadosť v inom členskom štáte a súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. Uvedené Nariadenie, ako to vyplýva z jeho preambuly, dodržiava základné práva a princípy uznané Chartou základných práv Európskej únie, ktorá je obsahovo v podstate totožná s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ sa týka udelenia azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle uviedol, že na udelenie azylu z humanitných dôvodov podľa uvedeného ustanovenia zákona o azyle žiadateľ nemá právny nárok (ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov v prípade, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8 zákona o azyle). To, či Migračný úrad udelí, resp. neudelí azyl z tohto dôvodu, závisí iba od uváženia správneho orgánu, ktorý nemusí vo svojom prvostupňovom rozhodnutí odôvodňovať, prečo sa takto rozhodol, nakoľko nikto nemá právny nárok na to, aby mu bol azyl z humanitných dôvodov udelený a nikto nemôže byť na takomto práve ani ukrátený. Navyše podľa Migračného úradu by ani v prípade samotného posudzovania žiadosti o udelenie azylu neboli splnené podmienky na udelenie azylu podľa § 9 zákona o azyle, ktorý nie je možné vykladať rozširujúcim spôsobom, kedy by sa azyl udeľoval aj na účel zlúčenia rodiny. Podotkol, že udelenie azylu na zlúčenie rodiny ustanovuje § 10 zákona o azyle a § 9 zákona o azyle neslúži na rozširovanie okruhu osôb, ktorým sa má udeliť ochrana na účel zlúčenia rodiny na území SR v zmysle zákona o azyle. Dával do pozornosti § 47 zákona o azyle, podľa ktorého na zlúčenie rodiny cudzinca, s výnimkou prípadov uvedených v § 10, 13b a 31a zákona o azyle sa vzťahuje osobitný zákon (týmto zákonom je zákon o pobyte cudzincov). 11. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe zo dňa 13.04.2017 (č.l. 39-44 spisu) okrem iného uviedol, že UNHCR v minulosti opakovane vyjadril svoje znepokojenie nad situáciou žiadateľov o azyl a utečencov v Maďarsku a adresovala svoje odporúčania maďarským úradom a inštitúciám EÚ s upozornením predovšetkým na to, že prekážky a reštriktívne politiky účinne zabránili prístupu k územiu Maďarska a k azylovému konaniu. Podľa zmenených zákonov súčasné „krízové opatrenia“ prakticky znamenajú úplné rozšírenie praxe zaisťovania všetkých žiadateľov o azyl a vedú k vyhosteniu všetkých, ktorí vstúpia na územie Maďarska neoprávnene, čo je v rozpore s medzinárodnými záväzkami. Od 28.03.2017, kedy nové zákony v Maďarsku vstúpili do platnosti, žiadatelia o azyl, vrátane detí, sú zaisťovaní v unimobunkách obkolesených vysokým ostatným drôtom v hraničnej oblasti po celý čas azylového konania. UNHCR ostáva výrazne znepokojená nad správami, ktoré popisujú vysoko znepokojujúce vážne prípady zlého zaobchádzania a násilia proti osobám, ktoré prekračujú hranicu do Maďarska, vrátane zo strany štátnych orgánov. 12. Poukazoval na to, že aj nemecké úrady už oznámili, že tejto výzve zo strany UNHCR vyhovejú a Nemecko prestalo posielať migrantov späť do Maďarska, dokiaľ sa Maďarsko nevráti k zaobchádzaniu s nimi v súlade s európskymi štandardmi, čo bolo z ich strany oznámené 11.04.2017. 13. Rovnako mal za to, že pre posúdenie možnosti vrátiť žiadateľa o azyl do Maďarskej republiky nepostačuje analýza jeho právnych záväzkov vo vzťahu k dodržiavaniu ľudských práv a k žiadateľom o azyl, ale je potrebné vyhodnotiť aj reálne a skutočné dodržiavanie týchto záväzkov štátom. Poukazoval na aktuálnu situáciu žiadateľov o azyl v Maďarskej republike, ako aj na správu Európskeho výboru pre utečencov a exilantov ECRE, kde sa táto dlhodobo prihovára za to, aby štáty pozastavili akékoľvek návraty žiadateľov o azyl do Maďarska či už na základe Nariadenia III alebo na základe bilaterálnych dohôd o readmisii. Zdroje informácií, o ktoré sa ECRE opiera, pochádzajú od Maďarského helsinského výboru, vrátane častí databázy AIDA, ktorá obsahuje správu o Maďarsku, ďalej správy od UNHCR a ďalších renomovaných medzinárodných organizácií ako je Amnesty International a Human Rights Watch. Pomenúva aj problematické oblasti vo vzťahu k maďarskému azylovému systému, ktorým je prístup k azylovému konaniu, aplikácia koncepcie tretej bezpečnej krajiny na navrátilcov podľa Dublinského nariadenia, ako aj rozšírenie maďarskej politiky kolektívnych návratov. Rovnako nim sú aj prijímacie podmienky a zaistenie žiadateľov o azyl vrátane zmien zo dňa 07.03.2017, ktorým boli zavedené automatické zaistenia a zvýšené riziko upadania do chudoby pre cudzincov s medzinárodnou ochranou v Maďarsku. ECRE označuje právne prostredie v Maďarsku za extrémne nepriateľské pre žiadateľov o azyl porušujúce právo na azyl, princíp zákazu penalizácie utečencov a podkopávajúci spravodlivosť a prístup k azylovému konaniu v rozpore s maďarskými záväzkami podľa medzinárodného práva a práva EÚ. Navyše v októbri 2016 ECRE vyzvalo štáty, aby upustili od transferov do Maďarska vzhľadom na retroaktívnu aplikáciu koncepcie tretej bezpečnej krajiny na osoby, ktoré vstúpili do Maďarska zo Srbska a vzhľadom na riziko refoulement v prípade návratov podľa Dublin III do Maďarska, nakoľko tieto návraty nie sú z ľudsko-právneho hľadiska prijateľné. 14. Poukazoval na vývoj rozhodovacej praxe súdov v krajinách EÚ a Schengenu ohľadom návratov do Maďarska podľa Dublin III naznačujúceho zvyšujúci sa konsenzus medzi súdmi v členských štátoch v otázke, že je potrebné pozastaviť návraty do Maďarska vo svetle zvýrazňujúceho sa rizika zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v prípade ich návratu do Maďarska. Súdy v mnohých prípadoch vychádzali z legislatívnych zmien v Maďarsku už v roku 2015, ako aj zo správ mimovládnych organizácií o podmienkach o zaistení žiadateľov o azyl a navrátilcov podľa Nariadenia Dublin III a rozhodovaní o pozastavení návratov do Maďarska. V súčasnosti sa tento trend prehlbuje a súdy v 15 krajinách, ktoré sú viazané Dublinským nariadením III, zastavili transfery do Maďarska pre nedostatočnú ochranu žiadateľov o azyl pred svojvoľným zaistením a porušovaním ľudských práv a pred refoulement. Rovnako podľa Maďarského helsinského výboru nedávne zmeny legislatívy v Maďarsku, ktoré boli výrazne kritizované zo strany ľudsko-právnych organizácií, UNHCR, UNICEF, Komisárom pre ľudské práva Rady Európy a Lanzarotskou komisiou umožňujú, aby polícia realizovala (tzv. push-backs), resp. vytlačenie nelegálnych migrantov, ktorí chcú na území Maďarska požiadať o azyl za hraničný plot, a to odkiaľkoľvek z územia Maďarska bez akéhokoľvek správneho zákonom regulovaného konania a bez akejkoľvek možnosti sa voči takémuto opatreniu brániť. Okrem toho zákon predpisuje, že žiadatelia o azyl musia podať svoju žiadosť o azyl v tranzitnej zóne na hranici, kde sú počas celého azylového konania zaistenými bez právneho základu a bez možnosti obrátiť sa na súd so žiadosťou o súdny prieskum. Aj žiadatelia o azyl, ktorých azylové konanie už prebieha, budú umiestnení do tranzitných zón. 15. Do pozornosti dával rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Illia a Ahmed proti Maďarsku zo dňa 14.03.2017, kedy súd jednohlasne uznal, že umiestnenie v tranzitnej zóne bez právneho rámca treba považovať za nezákonné pozbavenie osobnej slobody v rozpore s článkom 5 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a zároveň konštatoval porušenie článku 5 ods. 4 Dohovoru, nakoľko osoby nemali prístup k účinnému opravnému prostriedku, ako aj porušenie článku 13 v kombinácii s článkom 3, nakoľko nemali ani účinný opravný prostriedok ako sa domáhať nápravy vo vzťahu k podmienkam v tranzitnej zóne a porušenie článku 3 vo vzťahu k ich vyhosteniu do Srbska. Vláda Maďarskej republiky reagovala tým, že bude žiadať, aby prípad bol postúpený Veľkej komore súdu. 16. Takisto doplnil, že v správnej žalobe namietal, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti ako neprípustnej, nakoľko zodpovednou krajinou má byť Maďarsko, nie je realizovateľné, nakoľko od júna 2016 do času podania žaloby nebolo možné zrealizovať jediný transfer žiadateľov o azyl do Maďarska. K tejto poznámke priložil aktuálnu odpoveď na ich žiadosť o sprístupnenie informácií zo strany Ministerstva vnútra SR zo dňa 07.04.2017 z ktorej vyplýva, že v roku 2016 bolo podaných vo vzťahu k Maďarskej republike 1 žiadosť o prevzatie zodpovednosti a 207 žiadostí o prijatia späť, pričom bolo vyhovené jednej žiadosti o prevzatie zodpovednosti a 131 žiadostiam o prijatie späť. Z toho počtu sa však zrealizovalo iba 31 transferov v mesiaci január, február, apríl a máj. Posledný transfer v roku 2016 sa zrealizoval v máji 2016 a podľa odpovede za rok 2017 Ministerstvo vnútra SR nedisponuje štatistickými informáciami za 1. štvrťrok 2017 a v roku 2017 bol realizovaný zatiaľ len 1 transfer do Maďarska. 17. Podľa § 9 (Udelenie azylu z humanitných dôvodov) zákona o azyle, Ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8. 18. Podľa § 10 ods. 1 (Udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny) zákona o azyle, Ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov alebo osobe, ktorej bol zverený do osobnej starostlivosti, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí. 19. Podľa § 10 ods. 3 zákona o azyle, Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8. 20. Podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle, Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak c) je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. 21. Podľa § 47 zákona o azyle, Na zlúčenie rodiny cudzinca s výnimkou prípadov uvedených v § 10, 13b a 31a sa vzťahuje osobitný zákon. Týmto osobitným zákonom je zákon č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 22. Podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle, Pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie; 20b) na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje územie. 23. K poznámke 20b) je uvedené - Nariadenie Komisie (ES) č. 1560/2003 z 2. septembra 2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ kap. 19/zv. 6) v platnom znení. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie) (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013). 24. Podľa čl. 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek Dublinského nariadenia III, Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie, členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný. Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu. 25. Podľa čl. 26 ods. 1 (Oznámenie rozhodnutia o odovzdaní) Dublinského nariadenia III, 1. Keď dožiadaný členský štát akceptuje, že má prevziať alebo prijať späť žiadateľa alebo inú osobu uvedenú v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d), žiadajúci členský štát oznámi dotknutej osobe rozhodnutie o jej odovzdaní do zodpovedného členského štátu a v príslušných prípadoch aj rozhodnutie neposudzovať jej žiadosť o medzinárodnú ochranu. Ak dotknutú osobu zastupuje právny zástupca alebo iný poradca, môže členský štát rozhodnúť, že rozhodnutie oznámi tomuto právnemu zástupcovi alebo poradcovi a nie dotknutej osobe a prípadne ju o rozhodnutí upovedomí. 26. Podľa článku 4 Charty základných práv Európskej únie (Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu), Nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 27. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 28. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 29. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 30. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 31. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 32. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 33. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon. 34. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 35. Pokiaľ sa týka žalobných námietok súd právne uzatvára: 36. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-DS-17-11/2016-Ž zo dňa 28.12.2016, ktorým žalovaný podľa § 11 ods. 1 písm. c) ZoA zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú, nakoľko podľa § 11 ods. 3 ZoA je v prípade žalobcu príslušná na konanie o udelenie azylu Maďarská republika. 37. V konaní bolo preukázané, čo žalobca ani nenamietal, že požiadal o udelenie azylu jednak na území Maďarska (XX.XX.XXXX) a prv aj na území Grécka (XX.XX.XXXX), pričom Maďarsko aj Grécko sú členskými štátmi Európskej únie. Dňa 08.10.2016 žalobca požiadal o udelenie azylu na území SR z dôvodu obavy o svoj život, ako aj z dôvodu zlúčenia rodiny, keďže na území SR má manželku a dcéru. 38. V zmysle ustanovenia § 53b ods. 1 ZoA sa pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 (Dublinské nariadenie III). 39. Pokiaľ sa týka žalobnej námietky, že žalobcu nemožno vzhľadom na vývoj situácie v Maďarskej republike v ostatnom období vrátiť do Maďarska v dôsledku predchádzania zlému zaobchádzaniu spočívajúcom v absolútnom nedostatku materiálnych podmienok pre žiadateľov o azyl v Maďarsku, pričom mu v Maďarsku hrozí zaobchádzanie v rozpore s čl. 3 Dohovoru ochrane základných ľudských práv a slobôd (Dohovor) a čl. 4 Charty základných práv EÚ (Charta), spočívajúce v systémových nedostatkoch súčasného maďarského azylového systému, správny súd k danému uvádza: 40. V danom prípade nie sú bez významu skutočnosti, ktoré uviedol žalobca v pohovore zo dňa 25.10.2016, že z krajiny pôvodu vycestoval do O., odkiaľ pokračoval do R., T., U. a následne do T., kde požiadal o udelenie azylu. Tam sa spoznal s terajšou manželkou a v Y. XXXX sa zosobášili, pričom už v roku XXXX sa im narodila dcéra. Jeho žiadosť o udelenie azylu mu bola príslušným maďarským orgánom zamietnutá, pričom mu bolo udelené povolenie na pobyt platné do júla 2016. V T. XXXX pricestoval na Slovensko. 41. Z ustanovenia čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III vyplýva, že v rámci dublinského systému nemožno premiestňovať žiadateľov o medzinárodnú ochranu do členského štátu, v ktorom azylové konanie alebo podmienky prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu vykazujú systémové chyby z hľadiska záväzných štandardov Spoločného európskeho azylového systému, že by v prípade premiestnenia žiadateľa do tejto krajiny dublinského systému vzniklo riziko neľudského, či ponižujúceho zaobchádzania s týmto žiadateľom v zmysle čl. 4 Charty základných práv Európskej únie, resp. čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd. 42. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že Maďarská republika je členský štát EÚ, ktorého príslušný správny orgán potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu žalobcu a vyslovil súhlas s jeho odovzdaním na svoje územie za účelom posúdenia jeho žiadosti o udelenie azylu. Maďarsko je zároveň signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho jej vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom, pričom členské štáty uplatňujúce Dublinské nariadenie rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Navyše dňa 27.12.2016 Maďarsko písomne akceptovalo prevzatie žalobcu podľa článku 12 ods. 4 Dublinského nariadenia, ktorého žiadosť je v štádiu posudzovania a ktorý podal túto žiadosť v inom členskom štáte a súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. 43. Ohľadne azylového systému v Maďarsku je však potrebné zobrať do úvahy aj správy, na ktoré sa odvoláva žalobca a ktoré poukazujú na nedostatky azylového systému v Maďarsku, či už ide o správu UNHCR z 10.04.2017 „UNHCR urges suspension of transfers of asylum-seekers to Hungary under Dublin“ (dostupná na http:/www.unhcr.org/news/ press/2017/4/58eb7e454/unhcr-urges- suspension-transfers-asylum-seekers-hungary-under-dublin.html) z ktorej vyplýva, že UNHCR vyzval všetky ostatné európske štáty na dočasné pozastavenie všetkých návratov žiadateľov o azyl do Maďarska podľa nariadenia Dublin III, ako aj analýzu Európskeho výboru pre utečencov a exilantov - ECRE (Europena Council on Refugees and Exiles), pričom ECRE sa dlhodobo prihovára za to, aby štáty pozastavili akékoľvek návraty žiadateľov o azyl do Maďarska. Pritom zdroje informácií, o ktoré sa opiera ECRE, pochádzajú z Maďarského helsinského výboru, AIDA, UNHCR. Navyše v októbri 2016 ECRE vyzvalo štáty, aby upustili od transferov do Maďarska vzhľadom na retroaktívnu aplikáciu koncepcie tretej bezpečnej krajiny na osoby, ktoré vstúpili do Maďarska zo Srbska. 44. Pokiaľ sa však týka azylového systému v Maďarsku a či tento vykazuje určité systémové chyby a teda, či je aplikovateľný postup podľa čl. 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek Dublinského nariadenia III, súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť súdov v jednotlivých krajinách EÚ. Napríklad z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR (ďalej „NSS ČR“) sp. zn. 5 Azs 195/2016 z 12.09.2016 vyplýva, že tento zrušil rozsudok Krajského súdu v Hradci Králové, ako aj rozhodnutie Ministerstva vnútra týkajúceho sa určenia Maďarska ako príslušnej krajiny na posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa Dublinského nariadenia III práve v dôsledku systémových nedostatkov azylového systému v Maďarsku. 45. Okrem iného NSS ČR v predmetnom rozsudku poukázal na rozhodovaciu činnosť aj iných súdov v ČR, napr. Krajského súdu v Prahe zo dňa 14.01.2016, č.k. 49 Az 97/2015-82, ktorý sa zaoberal otázkou, či premiestneniu žiadateľa do Maďarska nebránia systémové chyby v azylovom konaní, alebo podmienky prijímania žiadateľov a uviedol, že v správe projektu AIDA (Asylum Information Database) z októbra 2015 je uvedené, že žiadosti žiadateľov o udelenie medzinárodnej ochrany, ktorí na územie Maďarskej republiky prišli z územia Srbska, môžu byť na základe nariadenia maďarskej vlády č. 191/2015 a ustanovenia § 9 maďarského zákona o azyle (č. 80 z roku 2007) odmietnuté v skrátenom konaní ako neprípustné a voči tomu sa dá brániť iba žalobou podanou v 3-dňovej lehote. Súd rovnako rozsiahlo poukazuje na údaje z Eurostatu a konštatuje, že obavy žalobcu z nevybavenia jeho žiadosti udelenie medzinárodnej ochrany v Maďarsku v primeranej lehoty, či dokonca jej vecného neprejednania, ako aj z následnej nemožnosti účinnej obrany proti takémuto rozhodnutiu, sú oprávnené. Súd konštatoval, že azylový systém v Maďarsku vykazuje systémové chyby, ktoré neumožňujú odovzdanie žalobcu k vybaveniu jeho žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany do Maďarskej republiky. Ďalej krajský súd rovnako uviedol, že aj keď súdu neprislúcha prezumovať rozhodnutie maďarských úradov, hrozí v prípade odovzdania žalobcu do Maďarskej republiky jeho odovzdanie do Srbska, ako bezpečnej krajiny (...) podľa nariadenia maďarskej vlády bez toho, aby jeho žiadosť bola meritórne posúdená, pričom zo správy UNHCR z augusta 2012 vyplýva, že azylový systém v Srbsku má veľa nedostatkov a dokedy tieto nedostatky nebudú odstránené, nemá byť Srbsko považované za bezpečnú krajinu z hľadiska medzinárodnej ochrany a toto stanovisko UNHCR doposiaľ nebolo revidované. Navyše podľa správ Human Rights Watch, dostupných na webových stránkach (https://www.hrw.org/news/2015/07/24/human-rights-watch-submission-bosniaand- herzegovina-serbia-and-kosovo-european) dochádza v Srbsku k porušovaniu práv žiadateľov o azyl, ktoré podľa súdu dosahujú intenzitu neľudského a ponižujúceho zaobchádzania v zmysle čl. 4 Charty základných práv Európskej únie. Podľa súdu sa v období od septembra 2015 do novembra 2015 o viac ako 50.000 znížil počet žiadateľov o medzinárodnú ochranu v Maďarskej republike, pričom sa možno dôvodne domnievať, že maďarské úrady vo veľkej miere využívajú skráteného konania pri vybavovaní žiadostí a vracajú žiadateľov o azyl do Srbska, ktoré však v súčasnosti nie je bezpečnou krajinou, aj keď je za takúto považovanú zo strany maďarskej vlády. V prípade existencie takto automatizovanej procedúry na strane maďarských úradov, ktorá je v rozpore so zásadnou „non-refoulement“, nemožno Maďarskú republiku považovať za krajinu, kde nie je dôvodná obava, že podmienky prijatia žiadateľov v danom členskom štáte so sebou nesú riziko neľudského, či ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie. 46. NSS ČR takisto poukázal nato, že rovnako aj mnohé súdy iných členských štátov EÚ (správa European Council on Refugees and Exiles - Case Law Fact Sheet_Prevention of Dublin Transfers to Hungary, dostupný na http:/bit.ly/1VvhZJs) pristúpili k aplikácii čl. 3 ods. 2 druhého pododseku Dublinského nariadenia III a pozastavili premiestňovanie žiadateľov do Maďarska. Poukázal pritom bližšie na rozsudok britského Vrchného súdu z 05.08.2016 (High Court of Justice, Queen's Bench Division (Administrative Court), Ibrahimi & Abasi v SSHD, Case No. CO/5201/2015&CO/5067/2015, dostupný na http:/www.refworld.org/pdfid/ 57a87cca4.pdf), pričom súd si vyžiadal informácie od Európskej komisie (ďalej „EK“) vzťahujúce sa na konanie o porušení povinností členského štátu, ktoré bolo začaté voči Maďarsku v dôsledku prijatých zmien v azylovej úprave, ktoré sú rovnako podľa názoru Európskej komisie v rozpore s právnymi predpismi Spoločného európskeho azylového systému a odporujú medzinárodnému právu. Za hlavné nedostatky maďarského azylového systému EK v tejto súvislosti označila obmedzenie možnosti uviesť v rámci súdneho prieskumu správnych rozhodnutí vo veci medzinárodnej ochrany nové skutočnosti, stanovenie lehoty 8 dní od doručenia žaloby, v ktorej musí súd vydať rozhodnutie na základe dostupných dokumentov a na základe skutkového a právneho stavu ku dňu vydania správneho rozhodnutia, absenciu automatického odkladného účinku žalobu proti rozhodnutiu správneho orgánu vo veci medzinárodnej ochrany, absenciu práva žalobcu na nariadenie súdneho pojednávania, zverenie právomoci meritórne rozhodovať o žalobách vo veci medzinárodnej ochrany súdnym úradníkom v rámci konania vykonávaného na hraniciach, a v neposlednom rade tiež skutočnosť, že maďarské právo označuje Srbsko za bezpečnú tretiu krajinu. 47. Z článku 16 ods. 2 Ústavy SR a čl. 3 Dohovoru a čl. 4 Charty vyplýva, že ich dikcia je v podstate identická, pričom Ústavný súd SR vo svojej činnosti zastáva názor, že z hľadiska požiadaviek, ktoré kladú na ochranu, nie sú medzi nimi žiadne rozdiely. Navyše, Ústavný súd SR vo svojej judikatúre dotýkajúcej sa ochrany základných práv a slobôd upravených v Ústave v súlade so záväzkom Slovenskej republiky vyplývajúcim okrem iného aj (a hlavne) z čl. 1 ods. 2 Ústavy štandardne zohľadňuje a uplatňuje judikatúru ESĽP k porovnateľným ľudským právam a základným slobodám garantovaným dohovorom a vzhľadom na obsahovú zhodu čl. 16 ods. 2 Ústavy a čl. 3 dohovoru uzatvára, že judikatúra ESĽP k čl. 3 dohovoru je v plnom rozsahu relevantná a uplatniteľná aj na ochranu základného práva podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy. 48. Nie je preto bez významu ani ostatné rozhodnutie týkajúce sa posudzovania azylovej procedúry v Maďarskej republiky zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Illia a Ahmed proti Maďarsku zo dňa 14.03.2017, na ktoré poukazoval žalobca. ESĽP v tomto prípade považoval za nezákonné pozbavenie osobnej slobody sťažovateľov, ich umiestnenie v tranzitnej zóne bez právneho rámca a konštatoval porušenie nemožnosti prístupu k účinnému opravnému prostriedku, ako aj porušenie článku 3 vo vzťahu k ich vyhosteniu do Srbska. 49. Absolútnosť práva podľa čl. 3 Dohovoru znamená, že je aplikovateľné na všetkých ľudí, na každom mieste, v každom čase a nie je ničím limitované, t. j. s výkonom tohto práva nie sú spojené žiadne výnimky, čo potvrdzuje aj dikcia čl. 15 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého nemožno odstúpiť od článku 2, okrem úmrtí vyplývajúcich z dovolených vojnových činov, a článkov 3, 4 (odsek 1) a 7 (napr. IV. ÚS 331/08). 50. Možné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR vyvoláva procesnú povinnosť štátu zabezpečiť účinné úradné vyšetrenie tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem „účinné“ zahŕňa predovšetkým atribúty dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti (obdobne napr. III. ÚS 70/01, III. ÚS 86/05, III. ÚS 194/06). 51. Správny súd má zato, že správna úvaha v zmysle čl. 3 ods. 2 druhý pododsek Dublinského nariadenia III, týkajúca sa premiestnenia žiadateľa, by mala byť zahrnutá v rozhodnutí o premiestnení žiadateľa bez ohľadu nato, do akej krajiny má byť žiadateľ premiestnený (napr. rozsudok NSS ČR z 25.02.2015, č.k. 1 Azs 248/2014-27). Žalovaný mal teda posúdiť, či v prípade Maďarska existujú závažné dôvody sa domnievať, že tu dochádza k systémovým chybám, pokiaľ ide o konanie o azyle a podmienky prijímania žiadateľov, na základe ktorých je tu riziko, že žiadateľom hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v tejto krajine, ako krajine, ktorá je zodpovedná za posúdenie ich žiadosti o medzinárodnú ochranu. 52. Preto vzhľadom na popisovaný negatívny vývoj v rámci maďarského azylového systému, na ktorý reagovali súdy rôznych členských krajín EÚ, správny orgán v danom prípade mal vziať tieto vážne pochybnosti o nedostatkoch azylového systému v Maďarsku do úvahy. 53. Správny súd má zato, že správny orgán dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu, čo mohlo mať za následok vznik takých nedostatkov v jeho rozhodnutí, ktoré mohli spočívať v porušení práv zaručených žalobcovi čl. 16. ods. 2 Ústavy SR, ako aj čl. 3 Dohovoru a čl. 4 Charty, nakoľko dôsledne neposúdil systémové chyby azylového konania, ako aj podmienky prijímania žiadateľov o azyl v Maďarskej republike. Bude teda predovšetkým na žalovanom, aby najmä zohľadnil stav konaní o žiadostiach o udelení medzinárodnej ochrany v Maďarskej republiky a aby zvážil prípadnú aplikáciu čl. 3 ods. 2 tretí pododsek Dublinského nariadenia III. 54. Pokiaľ sa týka námietky žalobcu, že žalovaný mu mal udeliť azyl z humanitných dôvodov podľa § 9 zákon o azyle a to z dôvodu, že na území SR má manželku ako aj dieťa, súd má zato, že rozšírením možností udelenia humanitného azylu podľa § 9 ZoA v zmysle jeho rozširujúceho výkladu na účel zlúčenia rodiny je neprípustné. Za účelom zlúčenia rodiny a teda možnosti udelenia azylu slúži ustanovenie § 10 zákona o azyle, pričom udeliť azyl podľa tohto ustanovenia možno len v prípade, ak ide o zlúčenie osoby uvedenej v § 10 ods. 1 ZoA už s osobou, ktorej bol azyl udelený. Navyše v zmysle § 10 ods. 3 zákona o azyle možno azyl udeliť len osobe, ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený len z dôvodov podľa § 8 ZoA. Preto danú námietku nemožno považovať za dôvodnú. 55. K námietke, že žalovaný porušil ustanovenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku, ktoré podľa žalobcu malo spočívať v tom, že žalovaný mu neumožnil vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, čím teda následne náležite nezistil skutkový stav a neumožnil žalobcovi ani navrhnúť doplnenie dokazovania, súd musí konštatovať, že daná žalobná námietka nie je dôvodná. Z Dotazníka žiadateľa o udelenie azylu spísaného dňa 25.10.2016 o 10.10 hod. v priestoroch Z. O. P. V., nachádzajúceho sa v administratívnom spise žalovaného vyplýva, že žalobca sám na ostatnej strane v časti Vyhlásenie uviedol, že vyhlasuje, že bol po ukončení úkonov poučený podľa § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov o tom, že má právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, ako aj o možnosti oboznámenia sa so svojím spisovým materiálom a túto možnosť nechce využiť. Rovnako aj zástupkyni žalobcu žalovaný umožnil, ako vyplýva zo Záznamu o oboznámení sa so spisovým materiálom ČAS:MU-DS-17-8/2016-Ź zo dňa 11.11.2016, nielen oboznámiť sa so spisovým materiálom, ale aj ju poučil podľa § 33 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, pričom táto aj sama vyhlásila, že jej bol poskytnutý primeraný čas na oboznámenie sa so spisovým materiálom a žiadne návrhy na doplnenie spisového materiálu a iné vyjadrenia nemala. 56. Po zvážení námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 220 Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a e) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS: MU- DS-17-11/2016-Ž zo dňa 28.12.2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia. 57. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.