{"guid": "de26767a-2004-4431-bb57-ab1dfd9930c9:2d612d41-fd86-4909-9b3e-bd786e2e0dd6", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1121201929.1", "spisova_znacka": "15Co/47/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/47/2025 z 25. 3. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. marca 2026, sp. zn. 15Co/47/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1121201929.1", "identifikacne_cislo": "1121201929", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Silvia Walterová", "sudca_id": 666, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-silvia-walterova-666", "datum_vydania": "2026-03-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "nazov": "§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6", "nazov": "§ 6 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-7", "nazov": "§ 7 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-7"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-6", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-7"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2d612d41-fd86-4909-9b3e-bd786e2e0dd6", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1121201929.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1121201929.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1121201929.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n15Co/47/2025\n1121201929\n25. 03. 2026\nJUDr. Silvia Walterová\nECLI:SK:KSBA:2026:1121201929.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov\nsenátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: O. B. X., R. A.\nXX.X.XXXX, T. D. R., zastúpený: JUDr. Sabína Hodoňová, PhD., advokátka, Žilina, Mariánske námestie\nč. 31, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,\nIČO: 00 151 866, Bratislava, Pribinova č. 2, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti\nrozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 2. októbra 2024, č.k. B1-10 C 15/2021-310, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 2. októbra 2024, č.k.\nC 15/2021-310, p o t v r d z u j e .\n\nB1-10\n\nII. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 2.10.2024, č.k. B1-10 C 15/2021-310, I. žalobu zamietol v\ncelom rozsahu; II. žalovanému nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Vychádzal\nzo žaloby doručenej súdu dňa 15.3.2021, doplnenou dňa 24.7.2023, ktorou sa žalobca domáhal od\nžalovaného zaplatenia sumy 25.958,- € titulom náhrady škody vo výške 9.311,33 € v podobe straty\nna zárobku, resp. ušlého zisku a titulom náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 16.446,64 €. Žalobca\nžalobu odôvodnil tým, že splnil predpoklady pre podanie žaloby, keďže žalovaného požiadal v zmysle\n§ 15 zákona č. 514/2003 Z.z. o predbežné prerokovanie nároku s tým, že žalovaný nárok prerokoval\ns negatívnym výsledkom. Uviedol, že dňa 24.11.2017 sa dostavil so svojou manželkou, občiankou\nSlovenskej republiky, na Oddelenie cudzineckej polície v Žiline z dôvodu podania žiadosti o tolerovaný\npobyt na území Slovenskej republiky, za účelom zlegalizovania svojho pobytu na území Slovenskej\nrepubliky, aby si mohol usporiadať svoj rodinný a súkromný život. Oddelenie cudzineckej polície\nv Žiline jeho žiadosť prijalo a v tomto okamihu sa stal jeho pobyt na území Slovenskej republiky\noprávnený. Oddelenie cudzineckej polície následne začalo konanie o jeho zaistení a rozhodnutím zo\ndňa 24.11.2017, č. PPZ-H.-D obmedzilo jeho osobnú slobodu prostredníctvom inštitútu zaistenia po\ndobu 13 dní. Voči uvedenému rozhodnutiu podal správnu žalobu, ktorej Krajský súd v Bratislave vyhovel\nrozsudkom zo dňa 19.12.2017, sp.zn.\n4 Sa 101/2017 a rozhodnutie\nOddelenia cudzineckej polície v Žiline o jeho zaistení zrušil. Krajský súd v Bratislave nerozhodol o\njeho prepustení zo zaistenia preto, že v čase vyhlásenia rozhodnutia bol už slovenskými správnymi\norgánmi na podklade rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky prevezený\nna územie Maďarska; predmetné rozhodnutie bolo zrušené pre jeho nezákonnosť. Následne v azylovom\nkonaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 18.7.2018, sp.zn. 10 Sžak 7/2018\ntak, že jeho vydanie do Maďarska nebolo možné z dôvodu, že od akceptácie zo strany maďarských\núradov uplynula lehota dlhšia ako šesť mesiacov a rozhodnutie zo dňa 12.9.2017,\nč.\nČAS: MU-DS-XX-XX/XXXX-Ž, ako nezákonné zrušil. Konanie o zaistení jeho osoby bolo následne\n\nrozhodnutím zo dňa 9.12.2017, č. PPZ-HCP-D zastavené. Taktiež konanie na migračnom úrade po\nzrušení uvedeného rozhodnutia zo dňa 12.9.2017,\nč. ČAS: MU-DS-XX-XX/XXXX-Ž, bolo\nzastavené s odôvodnením, že územie Slovenskej republiky „opustil“ ignorujúc skutočnosť, že podľa jeho\nnázoru to bol práve nezákonný postup a nezákonné rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície v Žiline\na migračného úradu,\nv dôsledku ktorého bol nútene odvezený do Maďarska;\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 21.2.2019, sp.zn. 7 SaZ 7/2018, rozhodnutie zrušil a po\npodaní kasačnej sťažnosti dospel\nk rovnakému záveru o nezákonnosti i Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky dňa 27.6.2019, sp.zn.\n1 Sžak 6/2019. Žalobca ďalej konštatoval, že v dôsledku vydania\nrozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej, jeho zaistenia a následného\ndublinského transferu do Maďarska, bol nezákonne pozbavený osobnej slobody, stratil príjem, pretože\nprišiel\no pravidelný príjem zo zamestnania a bol odlúčený od svojej rodiny,\nmanželky a maloletého dieťaťa, s ktorými v čase vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie\nazylu, zaistenia a následného odovzdania do Maďarska legálne býval v obci D.. Rovnako bola otrasená\njeho právna istota, ktorá vyžaduje požiadavku na jasnosť, zrozumiteľnosť a predvídateľnosť právnych\nnoriem, postupu orgánov verejnej moci, ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity\nprávnych noriem najmä v tom, ako k jeho osobe budú správne orgány pristupovať a obava o to, či\nnebude opäť nezákonne pozbavený osobnej slobody, alebo či by znova nedošlo k neoprávnenému\nzásahu do jeho práv na rešpektovanie rodinného a súkromného života, keď v jeho prípade boli vydané\nštyri rozhodnutia správnych orgánov, ktoré podľa jeho názoru boli zrušené pre ich nezákonnosť. Má za\nto, že boli naplnené všetky predpoklady pre priznanie uplatnených nárokov, nakoľko všetky rozhodnutia\nvydané vo vzťahu k jeho osobe boli zrušené pre ich nezákonnosť. V dôsledku vydania rozhodnutia o\nzaistení a rozhodnutia migračného úradu bol pozbavený osobnej slobody po dobu 13 dní a následne bol\nprevezený do Maďarska, v dôsledku čoho prišiel o svoju prácu a rodinné zázemie. Poukázal na obsah\npracovnej zmluvy, rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorých je potrebné vychádzať\nz toho, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke,\ndôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho slobody (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 13.8.2014, sp.zn. 1 Sža 24/2014). Taktiež bola naplnená príčinná súvislosť medzi\nexistenciou nezákonného rozhodnutia a vznikom škody, ako aj nemajetkovej ujmy, keďže nezákonné\nrozhodnutie o jeho zaistení a nezákonné rozhodnutia migračného úradu sú v priamej príčinnej súvislosti\ns obmedzením jeho osobnej slobody v trvaní 13 dní. Obmedzenie jeho osobnej slobody na základe\nním deklarovaných nezákonných rozhodnutí správneho orgánu, je v rozpore so zákonom, Ústavou\nSlovenskej republiky\na medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika\nviazaná, pričom obmedzenie osobnej slobody v rozpore so zákonom zakladá priamy nárok jednotlivca\nna finančné zadosťučinenie. V dôsledku jeho umiestnenia v Útvare policajného zaistenia Medveďov\na následnéhou vydania do Maďarska na podklade rozhodnutia, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené, boli\npo dlhé obdobie narušené vzťahy medzi ním a jeho manželkou, niekoľko mesiacov sa vôbec nestretli\naj napriek tomu, že sa ho manželka snažila kontaktovať v Maďarsku, do apríla 2018 sa im nepodarilo\nzrealizovať žiadne stretnutie. Nemal možnosť vrátiť sa na územie Slovenskej republiky a jeho manželka\nsa nemohla usadiť v Maďarsku. Nezákonnými rozhodnutiami boli „vyhnaní“ viesť svoj rodinný život mimo\núzemia Slovenskej republiky. V dôsledku postupu slovenských správnych orgánov nemohol pracovať a\nnemohol sa starať o rodinu, stratil pravidelný mesačný príjem vo výške 480,- € a pre svoj nútený pobyt v\nMaďarsku nemohol získať žiadne iné zamestnanie a bol odkázaný na pomoc svojej manželky starajúcej\nsa o ich spoločné malé dieťa.\n2. Vo veci prvoinštančný súd nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie vyjadreniami právnej\nzástupkyne žalobcu, zástupkyne žalovaného, oboznámením sa s listinnými dôkazmi a zistil nasledovný\nskutkový stav. Dňa 24.11.2017 sa žalobca dostavil na Oddelenie cudzineckej polície v Žiline za účelom\npodania žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky. V rámci uvedeného\nkonania z príslušných systémov bolo zistené, že žalobca bol žiadateľom o udelenie medzinárodnej\nochrany v Maďarsku, kde bol zároveň držiteľom povolenia na pobyt. Oddelenie cudzineckej polície Žilina\nrozhodnutím\nč. PPZ-HCP-D. zaistilo žalobcu za účelom jeho\nodovzdania do Maďarska, pričom tento bol následne umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre\ncudzincov\nv Medveďove. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 19.12.2017, sp.zn.\n4 Sa 101/2017, rozhodnutie zrušil. Žalobca po vydaní uvedeného rozhodnutia Oddelením cudzineckej\npolície v Žiline strávil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove len 13 dní, čo\npredstavuje v porovnaní s inými dublinským prípadmi veľmi krátke časové obdobie, pričom jeho účelom\nbolo zabezpečenie vykonania jeho prevozu do Maďarskej republiky v zmysle nariadenia Európskeho\nparlamentu a Rady EU č. 604/2013, z júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie\n\nčlenského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti\no medzinárodnú ochranu podanej\nštátnym príslušníkom tretej krajiny, alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov.\nOdovzdanie žalobcu do Maďarskej republiky sa uskutočnilo po predchádzajúcej akceptácii Maďarskej\nrepubliky na základe článku 12 dublinského nariadenia z dôvodu, že žalobca bol v Maďarskej republike\ndržiteľom povolenia na pobyt, ktorého platnosť skončila pred menej ako dvoma rokmi. Akceptáciou\nMaďarská republika uznala svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú\nžalobcom, preto bola dňa 28.12.2016 jeho žiadosť o udelenie azylu rozhodnutím\nč. MUDS-XX-XX/XXXX-Ž, zamietnutá ako neprípustná podľa § 1 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle; rozhodnutie\nnadobudlo právoplatnosť dňa 5.1.2017. Žalobca podal dňa 27.1.2007 správnu žalobu na Krajský súd\nv Košiciach spolu s návrhom na priznanie odkladného účinku a Krajský súd v Košiciach uznesením zo\ndňa 8.2.2017, č.k. 5 Saz 5/2017-22, priznal odkladný účinok rozhodnutiu migračného úradu a uvedené\nrozhodnutie rozsudkom zo dňa 26.4.2017, sp.zn.\n5 SaZ 5/2017, zrušil a vec vrátil\nmigračnému úradu na ďalšie konanie; rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.5.2017. Migračný úrad\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky opätovne posúdil žiadosť žalobcu a dňa 13.9.2017 žiadosť\nžalobcu o udelenie azylu zamietol ako neprípustnú podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle; rozhodnutie\nnadobudlo právoplatnosť dňa 21.9.2017. Žalobca podal dňa 12.10.2017 na Krajský súd Košice správnu\nžalobu spolu s návrhom na priznanie odkladného účinku. Dňa 17.10.2017 bol spis odstúpený na\nKrajský súd v Bratislave z dôvodu kauzálnej príslušnosti, ktorý uznesením zo dňa 14.11.2017, č.k.\n6 SaZ 6/2017-51, nepriznal odkladný účinok podanej žalobe žalobcu. Dňa 12.1.2018 Krajský súd v\nBratislave rozhodol rozsudkom č.k. 6 SaZ 6/2017-112, ktorým zamietol správnu žalobu podanú proti\nrozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. MU-DS-17-XX/XXXX-Ž. Dňa\n11.4.2018 bola žalobcom na Najvyšší súd Slovenskej republiky podaná kasačná sťažnosť proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave č.k. 6 SaZ 6/2017-112; Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom\nzo dňa 18.7.2018, sp.zn.\n10 Sžak 7/2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa\n30.7.2018, zrušil rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. MU-DSXX-XX/XXXX-Ž a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Migračný úrad Slovenskej republiky rozhodnutím\nč. ČAS: MU-DS-XX/XX/XXXX-Ž, konanie o udelenie azylu zastavil. Krajský súd v Bratislave rozsudkom\nzo dňa 21.2.2019, č.k. 7 SaZ 7/2018-26, rozhodnutie zrušil a vec vrátil uvedenému migračnému úradu\nna ďalšie konanie. Dňa 14.8.2019 vzal žalobca svoju žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej\nrepubliky späť. Kasačná sťažnosť bola na Najvyšší súd Slovenskej republiky podaná v čase, kedy už bol\nžalobca transferovaný do Maďarskej republiky na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn.\n(správne č.k., poznámka odvolacieho súdu)\n6 Saz 6/2017-112. Z dôvodu, že bola\nvec Najvyšším súdom Slovenskej republiky Migračnému úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky\nvrátená na ďalšie konanie, dublinské stredisko migračného úradu zaslalo dňa 18.9.2018 maďarskému\ndublinskému stredisku žiadosť\no poskytnutie informácií pod č. 1882 PK vo\nvzťahu k osobe žalobcu, ktoré v odpovedi zo dňa 20.9.2018 uviedlo, že žalobca požiadal o udelenie\nazylu v Maďarskej republike dňa 27.8.2013 a jeho žiadosť bola zamietnutá dňa 18.2.2014. Žalobca podal\nodvolanie voči tomuto rozhodnutiu dňa 3.3.2014, súd potvrdil pôvodné rozhodnutie zo dňa 31.10.2014.\nPo jeho prevoze do Maďarskej republiky bol vo väzbe, nakoľko bolo voči nemu vedené vyšetrovanie.\nPred jeho prepustením v júni 2018 oznámil, že sa plánuje vrátiť a žiť na území Slovenskej republiky\nso svojou rodinou. V závere písomnosti maďarský partnerský úrad dodal, že nemá ďalšie informácie o\npohybe žalobcu v Maďarskej republike. Právna zástupkyňa žalobcu\nv priebehu\nvedeného dublinského konania tvrdila, že jej klient sa po celý čas nachádza\nv\nMaďarskej republike. Po zrušení rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.\n10\nSžak 7/2018, nebolo možné bezodkladne prijať späť žalobcu ako cudzinca podľa článku 29 dublinského\nnariadenia na územie Slovenskej republiky a meritórne posúdiť splnenie nárokov na poskytnutie\nmedzinárodnej ochrany z dôvodu, že jeho pobyt nebol maďarským štátnym orgánom známy a preto\nnemohli žalobcu na územie Slovenskej republiky transferovať, dublinské stredisko Migračného úradu\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky dňa 10.10.2018 rozhodlo o zastavení konania o udelenie\nazylu žalobcovi na území Slovenskej republiky podľa § 19 ods. 1 písm. g/ zákona o azyle. Dňa\n6.12.2017 bolo uskutočnené odovzdanie žalobcu do Maďarska. Dublinské stredisko Migračného úradu\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky zaslalo dňa 22.10.2018 maďarskému dublinskému stredisku\nodpoveď,\nv ktorej oznámilo, že príjme žalobcu späť v súlade s článkom 29 ods. 3\ndublinského nariadenia. Informácie poskytnuté od právnej zástupkyne žalobcu boli v priamom rozpore\ns informáciami získanými od maďarského dublinského strediska. Maďarské dublinské stredisko na\nžiadosť dublinského strediska úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky neodpovedalo a žalobca\nsa dobrovoľne slovenským úradom neprihlásil. Dňa 14.8.2019 bola žalobcom prostredníctvom zvolenej\n\nprávnej zástupkyne na dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky\ndoručená žiadosť o späťvzatie žiadosti o azyl, v ktorej uviedla, že žalobca aktuálne nemá záujem\nna tom, aby Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podniklo\nkroky smerujúce k jeho návratu na územie Slovenskej republiky z Maďarska z dôvodu, že na území\nMaďarska sa už nenachádza. Zo žiadosti bolo zrejmé, že žalobca nemal záujem o vypočutie v azylovom\nkonaní, nakoľko si svoju situáciu aktuálne chce vyriešiť iným spôsobom. Ako manžel a otec občianok\nSlovenskej republiky sa rozhodol sprevádzať ich na územie Španielska, kde sa celá rodina prihlásila\nna pobyt. Následne žalobca podal žiadosť o pobyt rodinného príslušníka občana Slovenskej republiky v\nŠpanielsku, v ktorej bolo uvedené, že konanie o azyle má byť dublinským strediskom zastavené, keďže\nžiadosť bola vzatá späť. Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky\ndňa 4.9.2019 zastavilo konanie v zmysle § 19 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle; konanie bolo právoplatne\nskončené dňa 11.9.2019.\n3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 1\npísm. a/, c/, §\n3 ods. 1 písm. a/, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. d/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, §\n17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci a o zmene niektorých zákonov, dôvodiac tým, že žaloba nie je dôvodná. Uviedol, že v\nkonaní medzi stranami sporu bolo nesporné, že žalobca požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie\nnárokov uplatnených\nv konaní, ani že žalovaný žalobcovi neposkytol žiadne peňažné\nplnenie vo vzťahu k uplatneným nárokom, keďže nároky žalobcu prerokoval s negatívnym výsledkom.\nMal za to, že žalobca\nv konaní nepreukázal hodnoverným spôsobom, že ním opísanom\nsprávnom konaní v žalobe, by bolo ním označené rozhodnutie zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti\npríslušným orgánom. Žalobca v konaní nepreukázal taktiež samotný nárok na náhradu škody, ktorej\nnáhrady sa domáhal titulom náhrady mzdy, resp. ušlého zisku, keď nenavrhol žiadne dôkazy, na základe\nktorých by mohol považovať za dôvodný i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej zaplatenia sa\nžalobca v konaní domáha v súvislosti so správnym konaním. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal v\nkonaní, že by v správnom konaní bolo vydané nezákonné rozhodnutie, nepreukázal ani vznik majetkovej\nškody a nemajetkovej ujmy, nemohol preukázať ani príčinnú súvislosť medzi uplatnenými nárokmi a\nním deklarovaným vydaním nezákonného rozhodnutia v správnom konaní. Poukázal na predpoklady\npre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy a v súvislosti s definíciou\npojmu nezákonné rozhodnutie na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.7.2012,\nsp.zn. IV. ÚS 159/2012 s tým, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, ako aj nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy titulom vydania nezákonného rozhodnutia orgánom verejnej moci pri výkone\nverejnej moci je nevyhnutné preukázať vznik škody, respektíve nemajetkovej ujmy v priamej príčinnej\nsúvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia a taktiež je potrebné dotknutým subjektom preukázať,\nže orgánom verejnej moci v rámci správneho konania došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia,\nktorého nezákonnosť je výslovne konštatovaná v rozhodnutí vydanom nadriadeným subjektom. Bez\nkumulatívneho naplnenia podmienok pre vznik zodpovednosti Slovenskej republiky za vznik škody,\nresp. nemajetkovej ujmy, nebolo možné nárok na náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy\npriznať žalobcovi v rámci civilného konania. Žalobca v konaní konkrétne neuviedol, ktoré z rozhodnutí\nvydaných Migračným úradom Slovenskej republiky, Oddelením cudzineckej polície v Žiline boli zrušené\npre ich nezákonnosť v rámci správneho konania. To, že rozhodnutia boli zrušené neznamená, že boli\nzrušené pre ich nezákonnosť. Zrušené rozhodnutia súdmi v rámci správneho konania boli zrušené z\ndôvodu ich nepreskúmateľnosti, prípadne predčasnosti a za účelom doplnenia dokazovania v rámci\nsprávneho konania vo vzťahu k osobe žalobcu v rámci azylového konania. Právna zástupkyňa žalobcu\nna pojednávaní nenavrhla doplniť dokazovanie za účelom preukázania, že niektoré\nz rozhodnutí\nvo vzťahu k osobe žalobcu boli pre nezákonnosť zrušené na to príslušným subjektom, iba konštatovala,\nže samotná nezákonnosť týchto rozhodnutí vyplýva zo skutočnosti, že boli zrušené Krajskými súdmi v\nBratislave a Košiciach i rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky; takúto jej argumentáciu\nv kontexte uvedeného nálezu ústavného súdu vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže ako už uviedol, ani\njedno z rozhodnutí vydaných v rámci správneho konania pre nezákonnosť zrušené nebolo. Vo vzťahu\nk uplatneným nárokom na náhradu škody a nemajetkovej ujmy prvoinštančný súd konštatoval, že na\núspešné uplatnenie nárokov je preukázanie porušenia právnej povinnosti, ktorú žalobca nepreukázal\nv podobe vydania nezákonného rozhodnutia v správnom konaní voči jeho osobe. Ak by aj žalobca\npreukázal, že by niektoré z rozhodnutí v správnom konaní bolo pre nezákonnosť zrušené, nepreukázal\nv konaní nárok na náhradu škody, resp. ušlého zisku a ani vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.\nŽalobca si v konaní uplatňoval skutočnú škodu spočívajúcu v nevyplatení mzdy od jeho zamestnávateľa\nza obdobie od 27.11.2017 do 31.12.2017 v alikvotnej sume 691,33 € a za obdobie od 1.1.2008 do\n\n31.5.2018 v sume\n3.050,- €. Za obdobie od 1.6.2018 do 31.12.2018 si žalobca uplatnil\nnárok na náhradu ušlého zisku vo výške 4.270,- € a od 1.1. do 28.2.2018 vo výške 1.300,- €; celkovo\nsi uplatnil majetkovú ujmu v podobe straty na zárobku a ušlého zisku, ktorý podľa svojho tvrdenia mal\nmožnosť získať v celkovej sume 9.311,33 €. Žalobca ale v konaní nepreukázal vznik tejto škody ako\ntakej, resp. ušlého zisku, nakoľko spoľahlivo nepreukázal, že by skutočne na základe ním doručenej\npracovnej zmluvy uzavretej so zamestnávateľom Display Services Network SK s.r.o. dňa 3.11.2017\nna dobu určitú do dňa 31.5.2018, skutočne vykonával prácu pre uvedeného zamestnávateľa, keďže\nnedoručil žiaden výpis zo Sociálnej poisťovne, že by ako zamestnanec uvedeného zamestnávateľa\nbol prihlásený ako poistený. Rovnako nepreukázal, že by mu ním označený zamestnávateľ vyplatil\nakúkoľvek alikvotnú časť mzdy. Pracovný pomer mal byť medzi žalobcom a jeho zamestnávateľom\nzaložený pracovnou zmluvou zo dňa 3.11.2017, mal vzniknúť dňa 6.11.2017 a od tohto dňa až do dňa\n24.11.2017, kedy bol žalobca obmedzený na osobnej slobode prostredníctvom inštitútu zaistenia po\ndobu 13 dní na základe rozhodnutia vydaného Oddelením cudzineckej polície v Žiline č. PPZ-HCPD mal pre zamestnávateľa vykonávať dohodnutý druh práce. Žalobca si v konaní uplatnil majetkovú\nujmu, ktorú vyčíslil z brutto mzdy vo výške 480,- € a z brutto bonusu v sume 130,- €, ktorý však mohol\nbyť podľa Prílohy č. 2 k pracovnej zmluve krátený. Žalobca nedoručil žiadnu výplatnú pásku, že by mu\nmzda bola zamestnávateľom vyplácaná a v akej výške mu bol vyplácaný bonus, či v nekrátenej výške,\nkeďže bonus v nekrátenej sume by bol žalobcovi vyplácaný len za predpokladu splnenia podmienok\ndohodnutých podľa Prílohy č. 2 k pracovnej zmluve. Bonus v sume 130,- € mohol byť zamestnávateľom\nkrátený v prípade návštevy žalobcu u lekára, jeho pracovnej neschopnosti, absencie v práci po 25,- €/deň\ntrvania jeho neprítomnosti v práci. Taktiež žalobca nepreukázal, že by pracovný pomer trval medzi ním\na zamestnávateľom do dňa 31.5.2018, pretože mohol byť medzi zamestnávateľom a ním ukončený\nv dohodnutej skúšobnej dobe a po jej uplynutí kedykoľvek v časovom období do dňa 31.5.2018 z\nakýchkoľvek dôvodov. Žalobca nepreukázal žiadnym listinným dôkazom, že by\ns\nním zamestnávateľ skutočne neskončil, prípadne následne ani žalobca so zamestnávateľom pracovný\npomer pred uplynutím uvedenej doby. V tomto kontexte ide len o hypotetický nárok. Žalobca nepredložil\nani žiadne hodnotenie zamestnávateľa vo vzťahu k jeho osobe ako zamestnanca, k ohodnoteniu\nvýkonu jeho práce pre zamestnávateľa, z obsahu ktorého by bolo zrejmé, že zamestnávateľ by so\nžalobcom pracovný pomer neskončil pred uplynutím dohodnutej doby trvania pracovného pomeru ku dňu\n31.5.2018, resp. že zamestnávateľ by ho zamestnal aj po ukončení pracovného pomeru dohodnutého\nna dobu určitú. Navyše, žalobcom uplatnený nárok na náhradu mzdy vo výške 480,- € brutto i nárok na\nvyplatenie mzdového bonusu vo výške 130,- € brutto sú nesprávne vyčíslené, pretože zamestnávateľ,\nak by žalobca u neho skutočne pracoval, by žalobcovi vyplácal uplatnené mzdové nároky v netto,\nnekrátený iba za splnenia vymedzených podmienok v Prílohe č. 2 pracovnej zmluvy. Ďalej mal súd\nprvej inštancie za to, že žalobca nepreukázal ani nárok na zaplatenie vyššie uvedeného ušlého zisku,\nkeďže neosvedčil, že by ním označený zamestnávateľ, alebo iný zamestnávateľ s ním uzatvoril pracovnú\nzmluvu, na základe ktorej by mohol byť zamestnaný. V tejto súvislosti poukázal na výpoveď zástupkyne\nžalovaného na pojednávaní, ktorá uviedla, že žalobca v rámci výsluchu\nv správnom konaní\nuviedol, že vykonával prácu pre spoločnosť I. a nie pre zamestnávateľa A. s.r.o., ktorý bol uvedený ako\nzamestnávateľ žalobcu v pracovnej zmluve doručenej žalobcom spolu so žalobou. Žalobca ani nedoručil\nžiaden listinný dôkaz, ktorým by osvedčil, že by na Slovensku mohol pracovať, pričom v rámci azylového\nkonania, v čase keď bol vydaný do Maďarska a mohol byť vydaný maďarskými správnymi orgánmi na\núzemie Slovenskej republiky, jeho pobyt sa nepodarilo zistiť, na územie Slovenskej republiky žalobca\nz tohto dôvodu maďarskými správnymi orgánmi nemohol byť odovzdaný a následne azylové konanie\nna žiadosť žalobcu bolo zastavené; aktuálne žalobca žije v Španielsku. Prvoinštančný súd nepriznal\nžalobcovi ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko nebol splnený základný predpoklad pre\npriznanie takéhoto nároku, ktorým by bolo vydanie nezákonného rozhodnutia orgánom verejnej moci\npri výkone verejnej moci\nv správnom konaní. Ak by aj takéto rozhodnutie v\nsprávnom konaní vydané bolo, žalobca neprodukoval žiadne dôkazy, na základe ktorých by mu mohol\npriznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v uplatnenej sume 16. 646,67 €, resp. v primeranej výške,\nktorú by ustálil na základe vykonaného dokazovania. Žalobca v konaní nepreukázal na konkrétnych\nskutkových okolnostiach, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal reakciu v jeho súkromnom\nživote, rodinnom prostredí, v profesnej sfére, či v inom prostredí. Výšku nemajetkovej ujmy žalobca\nvypočítal len matematicky tak, že od pôvodne uplatneného celkového nároku 25.958,- € odpočítal\nnárok na náhradu ušlej mzdy vo výške 9.311,33 €. Žalobca na preukázanie svojho nároku nepredložil\na ani nepožiadal o vykonanie žiadneho dôkazu, ktorý by bol spôsobilý preukázať existenciu nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy\ni jej výšku. Samotné uvedenie subjektívnych pocitov\nžalobcu, ktoré nie sú preukázané, automaticky nezakladá nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej\n\nujmy v uplatnenej výške. Žalobca nevymenoval žiadne zásahy do jeho osobnostnej sféry a nepredložil\nžiadne dôkazy\no týchto zásahoch a negatívnych dopadoch na jeho osobný, rodinný\na pracovný život. Výška nemajetkovej ujmy 16.646,67 € je neprimeraným nárokom v porovnaní k\nvýške náhrad, ktoré sú priznávané obetiam násilných trestných činov. V tomto kontexte prihliadol aj\nna judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy musí byť\nrozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať\nz dôkazov preukazujúcich výšku tejto ujmy. Táto výška musí byť ustálená tak, že musí zohľadňovať\nvýšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v porovnateľných prípadoch. Taktiež náhrada výšky\nnemajetkovej ujmy musí byť ustálená aj vo vzťahu k výške náhrady, ktorá je priznaná za telesné\nzranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných trestných činov, pričom náhrada za porušenie iných\nosobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu\nvýšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy. Najvyšší súd Slovenskej republiky v\nrozhodnutí sp.zn.\n4 Cdo 19/2020 ustálil, že určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\nnie je záležitosťou voľnej úvahy súdu, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je\nzistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných\nsúvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku. Hoci výšku\nnemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, respektíve o úvahu\nsvojvoľnú. Žalobca v konaní neuviedol v čom spočíval údajný neoprávnený zásah orgánov verejnej\nsprávy do jeho osobnostných práv, pričom nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí\nísť aj o konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nebolo žiadnym spôsobom\npreukázané. Ide o osobnostné práva\ntej-ktorej osoby a je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať\nv každom jednotlivom prípade individuálne. Žalobca v tomto kontexte nesie bremeno tvrdenia v tom\nsmere, aby opísal akým spôsobom bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv orgánom verejnej\nmoci pri výkone verejnej moci a že tento zásah bol objektívne spôsobilý mu privodiť ujmu na jeho\nprávach, pričom musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia\npre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii nemajetkovej ujmy\na o zásahu. Žalobca bol povinný na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen\nmohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom, rodinnom prostredí, profesionálnej\nsfére, či v inom prostredí. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodovaciu prax súdov Slovenskej\nrepubliky, ktoré sa zhodnú v tom, že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\nje vždy existencia závažnej ujmy. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je ponechané na ľubovôľu\nsúdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľný hľadiskách, ktoré musia vychádzať\nzo skutkového stavu, na základe dokazovania zameraného a aj vykonaného, najmä zisťovanie\nkonkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné\nbremeno zaťažuje poškodeného. Preukázanie zásahu do osobnostných práv, ktoré má za následok\nskutočne zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere zaťažuje\npostihnutú fyzickú osobu. Žalobca bol povinný preukázať taktiež príčinnú súvislosť medzi porušením\npovinnosti a ním deklarovaným vznikom nemajetkovej ujmy. Prvoinštančný súd dodal, že žalobca mal\npo zrušujúcom rozsudku Najvyšším súdom Slovenskej republiky legálnu možnosť od roku 2018 sa\nvrátiť na územie Slovenskej republiky dvoma spôsobmi, kontaktovaním maďarských štátnych orgánov,\nktoré by zrealizovali jeho transfer na územie Slovenskej republiky v zmysle článku 29 dublinského\nnariadenia, pretože dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o\ntejto požiadavke informovalo maďarský partnerský úrad, alebo ak by sa nachádzal na území Slovenskej\nrepubliky, mohol sa prihlásiť na Migračnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, prípadne na\npríslušných policajných oddeleniach. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že právna zástupkyňa\nžalobcu bola o všetkých procesných úkonov zo strany Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky informovaná a osobne nahliadala do spisového materiálu žalobcu, keď bola v kontakte so\nžalobcom a on bol o týchto skutočnostiach informovaný. Aj napriek reálnej možnosti žalobcu vrátiť\nsa na územie Slovenskej republiky od leta 2018 s cieľom nechať si posúdiť Slovenskou republikou\nsplnenie nárokov na udelenie medzinárodnej ochrany, žalobca túto zákonnú možnosť nevyužil. Táto\nskutočnosť je v rozpore s tvrdením prezentovaným v návrhu na predbežné prerokovanie nároku na\nnáhradu škody\ni v žalobe, že žalobca spolupracoval s Migračným úradom Ministerstva\nvnútra Slovenskej republiky a poskytoval maximálnu súčinnosť. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že\nviac nemal príležitosť vrátiť sa na územie Slovenskej republiky. V zhode s obranou žalovaného mal\nza to, že vstup žalobcu do azylového konania na území Slovenskej republiky bolo jeho dobrovoľným\nrozhodnutím, pričom aplikácia dublinského nariadenia s cieľom určiť jeden zodpovedný členský štát\nza posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, je jeho neoddeliteľnou súčasťou\ns\nteritoriálnou účinnosťou na všetky členské štáty Európskej únie. Cieľom azylového konania nie je\n\nriešenie rodinného a súkromného života cudzincov, ale posúdenie nárokov na medzinárodnú ochranu.\nSkutočnosť, že žalobca bol transferovaný z územia Slovenskej republiky na územie Maďarskej republiky,\nbola dôsledkom vysloveného súhlasu maďarského partnerského úradu, ktorý bol zodpovedný za\nposúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu štátnymi orgánmi Maďarskej republiky, nakoľko žalobca\nako cudzinec sám požiadal o vstup do azylového konania na území Slovenskej republiky. Žalobca sa\nna Maďarskom území nachádzal pred jeho príchodom na územie Slovenskej republiky od roku XXXX,\nkde požiadal\no udelenie azylu, v roku XXXX sa mu v Budapešti narodila dcéra a v roku 2016\nuzavrel manželstvo. Uvedené skutočnosti sú v rozpore so žalobcom deklarovanou prekážkou pri vedení\njeho rodinného a súkromného života po realizovanom transfere do Maďarskej republiky.\n3.2. O nároku na náhradu trov konania rozhodol po právnej stránke podľa ustanovení\n§ 218 ods.\n1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.), dôvodiac tým, že\núspešnému žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovanému\nv súvislosti s prejednávanou vecou trovy konania nevznikli.\n4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, h/\nC.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym\nskutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenie\nveci). Uviedol, že podanou žalobou sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy podľa ustanovení zákona č.\n514/2003 Z.z. s poukazom na nezákonné rozhodnutia, ktoré na ňom boli vykonané vo forme pozbavenia\nosobnej slobody a nezákonného núteného prevozu na územie Maďarska, v dôsledku čoho bol na ňom\na na členoch jeho rodiny (manželka\na maloleté dieťa) vykonaný neoprávnený zásah\ndo ich práva na rešpektovanie rodinného\na súkromného života. Išlo o tieto nezákonné\nrozhodnutia, ktoré na ňom boli vykonané:\n1. rozhodnutie zo dňa 28.12.2016, č. ČAS:\nMU-DS-XX/XX/XXXX-Ž, zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.4.2017, sp.zn. 5\nSaz 5/2017; 2. rozhodnutie o zaistení zo dňa 24.11.2017, č. PPZ-HCP-D zrušené rozsudkom Krajského\nsúdu\nv Bratislave zo dňa 19.12.2017, sp.zn. 4 Sa 101/2017; 3. rozhodnutie zo dňa\n12.9.2017,\nč. ČAS: MU-DS-XX-XX/XXXX-Ž, zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 18.7.2018, sp.zn.: 10 Sžak 7/2018; 4. rozhodnutie, č. ČAS: MU-DS-XX-XX/\nXXXX-Ž, zo dňa 10.10.2018, zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.2.2019, sp.zn.\n7 SaZ 7/2018, potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.6.2019, sp.zn. 1\nSžak 6/2019. V dôsledku vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej,\nzaistenia a následného dublinského transferu do Maďarska, bol nezákonne pozbavený svojej osobnej\nslobody, stratil príjem, nakoľko pre zaistenie a následný Dublinský transfer prišiel o svoj pravidelný príjem\nzo zamestnania a bol odlúčený od svojej rodiny, manželky a maloletého dieťaťa, s ktorou v čase vydania\nrozhodnutia o zamietnutí žiadosti\no udelenie azylu, zaistenia a následného odovzdania,\nlegálne býval v obci Bátka. Taktiež bola na jeho strane otrasená právna istota, ktorá vyžaduje požiadavku\nna jasnosť, zrozumiteľnosť\na predvídateľnosť právnych noriem, postupu orgánov verejnej\nmoci, ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity právnych noriem najmä v tom,\nako k nemu budú správne orgány pristupovať a obava o to, či nebude opäť nezákonne pozbavený\nosobnej slobody alebo či opäť nedôjde k neoprávnenému zásahu do jeho práva na rešpektovanie\nrodinného a súkromného života, keď v jeho prípade boli vydané celkom štyri rozhodnutia správnych\norgánov, ktoré boli zrušené pre svoju nezákonnosť. Považuje právny záver súdu prvej inštancie o\ntom, že nepreukázal existenciu hneď prvotného predpokladu zodpovednosti žalovaného za škodu, a\nto existenciu nezákonného rozhodnutia za neakceptovateľný. Súd prvej inštancie k vyššie uvedenému\nkonštatovaniu poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.7.2012, sp.zn. IV.\nÚS 159/2012, z ktorého však vyplývajú celkom iné závery. On dal do pozornosti rozhodnutie sp.zn. II.\nÚS 25/2011 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.5.2011, sp.zn. 4 M Cdo\n20/2009 s tým, že všetky označené rozhodnutia boli zrušené a došlo aj k ich prieskumu Najvyšším súdom\nSlovenskej republiky. Poukázal na to, že každé zrušené rozhodnutie je v rozpore s objektívnym právom,\nak je zrušené pre nezákonnosť. Nemusí preto preukazovať žiadne ďalšie skutočnosti a navrhovať\nvykonanie dokazovania vo vzťahu k otázke nezákonnosti ním označených rozhodnutí. Zotrval na tom,\nže všetky ním označené správne rozhodnutia sú nezákonné, navzdory tomu, že žalovaný v konaní tvrdil\nopak. Nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie o tom, že nepreukázal vznik škody. Uznesením zo\ndňa 23.6.2023, ktoré mu bolo doručené dňa 11.7.2023 (dva roky a štyri mesiace po podaní žaloby), bol\nvyzvaný na opravu vád žaloby pod hrozbou jej odmietnutia. Zopakoval, že od počiatku daného sporu\nsi uplatňoval výlučne nemajetkovú ujmu za zásah do jeho osobnostných práv v podobe pozbavenia ho\nosobnej slobody a zásahu do jeho práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života na podklade\na v dôsledku štyroch nezákonných rozhodnutí, ktoré na ňom boli vykonané. Navzdory uvedenej výzve\n\nnikdy nepristúpil k zmene žaloby, iba špecifikoval ako určil požadovanú sumu, pričom tento jeho výpočet\nzahŕňa\ni skutočnú škodu, ktorá mu bola v dôsledku nezákonných rozhodnutí\nspôsobená. Naďalej si však uplatňoval iba nemajetkovú ujmu, do ktorej zahrnul taktiež skutočnú škodu.\nJeho právna zástupkyňa na pojednávaní zdôraznila, že pri výpočte škody najmä vychádzal z priemernej\nmesačnej mzdy v hospodárstve, pretože táto konštanta bola v zmysle zákona o zodpovednosti za\nškodu rozhodujúca pre posudzovanie výšky nemajetkovej ujmy pri nezákonnom pozbavení osobnej\nslobody s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012 a\ndôvodovú správu k zákonu č. 412/2012 Z.z. Má za to, že pri zachovaní zmyslu\na účelu\nčl. 5 ods. 5 Dohovoru je potrebné vyššie uvedené skutočnosti vykladať tak, že za každé nezákonné\npozbavenie osobnej slobody patrí poškodenej osobe satisfakcia vo forme finančnej náhrady a jej\nkonkrétna výška sa posudzuje s prihliadnutím na primeranosť k iným finančným kompenzáciám a s\nprihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie,\nv ktorom\nžije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov,\nktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v\nspoločenskom uplatnení. Ak svoj výpočet rozdelil na majetkovú a nemajetkovú ujmu iba z dôvodu\nvýzvy súdu prvej inštancie a hrozby odmietnutia jeho podania, neučinil tak preto, že by si v konaní\nsamostatne uplatňoval nárok na náhradu majetkovej ujmy. Ku konštatovaniu súdu prvej inštancie\nohľadom preukazovania jeho pracovného pomeru uviedol, že výška nemajetkovej ujmy je priznávaná\nna základe voľnej úvahy súdu, výpočet ktorý uviedol je len orientačný. Nemohol sa vrátiť na územie\nSlovenskej republiky, pretože tu nemal udelenú žiadnu formu pobytu. Akonáhle by prekročil hranice\nSlovenskej republiky, bol by opäť zaistený, jeho pobyt by bol vyhodnotený ako neoprávnený, čo platí\nbez ohľadu na to, čo v konaní tvrdil žalovaný, ktorého vyjadrenia prvoinštančný súd bez výhrady prevzal\ndo odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky dňa 10.10.2018 zastavilo konanie o udelenie mu azylu. Krajský súd v Bratislave\nrozsudkom zo dňa 21.2.2019, sp.zn.\n7 SaZ 7/2018, aj toto rozhodnutie zrušil a po podaní\nkasačnej sťažnosti dospel k rovnakému záveru o jeho nezákonnosti i Najvyšší súd Slovenskej republiky\nrozsudkom zo dňa 27.6.2019, sp.zn. 1 Sžak 6/2019. Z poučenia rozhodnutia zo dňa 10.10.2018, č.\nČAS:\nMU-DS-XX-XX/XXXX-Ž vyplýva, že rozhodnutie je konečné, nemožno proti\nnemu podať rozklad, možno proti nemu podať správnu žalobu, ale jej podanie nemá odkladný účinok.\nSúčasne bol poučený o tom, že počas lehoty na podanie správnej žaloby a počas konania o tejto žalobe,\nnie je žiadateľom o udelenie azylu. Bez potreby podrobnejšej právnej analýzy je zrejmé, že prestal\npožívať status žiadateľa o azyl a tým sa aj oprávnene zdržiavať na území Slovenskej republiky. V tejto\nsúvislosti dal do pozornosti ustanovenia § 77, § 82 ods. 1, § 88 ods. 1\npísm. b/ zákona č. 404/2011\nZ.z. o pobyte cudzincov v znení účinnom ku dňu 10.10.2018. Ak prvoinštančný a žalovaný tvrdia, že sa\nmohol vrátiť, ide o záver nemajúci oporu v relevantnej právnej úprave. Takmer rok po vydaní rozhodnutia\no zastavení konania (v poradí štvrtého nezákonného rozhodnutia v rozmedzí necelých dvoch rokov),\nuž nemal záujem o návrat na územie Slovenskej republiky. Nikto s jeho skúsenosťou s prístupom\nsprávnych orgánov, ktoré ho pozbavili osobnej slobody, na podklade nezákonného rozhodnutia, previezli\ndo Maďarska a oddelili ho od jeho rodiny, čím vlastne jeho rodinou - občanov Slovenskej republiky odsúdili na vedenie súkromného a rodinného života mimo vlastnej krajiny, by nemal záujem sa do takej\nkrajiny vrátiť. Nestotožnil sa ani s tým, že mu súd prvej inštancie vytkol, že nepredložil žiadne dôkazy\no jeho konkrétnych negatívnych dopadoch na jeho osobný, rodinný a pracovný život, nakoľko platí, že\nvnútorné prežívanie jednotlivca preukázať nemožno s poukazom na\nčl. 7 ods. 5 Ústavy\nSlovenskej republiky, čl. 5 ods. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Emin vs. Holandsko zo dňa 29.5.2012, na ktorý\nuž poukazoval v konaní pred súdom prvej inštancie, ale týmto sa vôbec prvoinštančný súd nezaoberal.\nMá za to, že čl. 5 ods. 5 Dohovoru zakladá priamy a ničím nepodmienený nárok na odškodnenie. Pokiaľ\nsúd prvej inštancie dospel\nk záveru, že tento nárok je potrebné preukázať\nv zmysle príslušných ustanovení zákona\nč. 514/2003 Z.z., je takýto záver v\nrozpore s citovanými článkami Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru. Nesúhlasil taktiež s tým, že\nnepreukázal dopad nezákonných rozhodnutí na jeho rodinný, súkromný a profesijný život, pretože je\nzrejmé, že pozbavenie osobnej slobody predstavuje najintenzívnejší zásah do ľudských práv a slobôd,\nktorý Dohovor definuje. Pokiaľ je osoba v rozpore so zákonom pozbavená osobnej slobody v trvaní 13\ndní, je podľa jeho názoru aj bez akéhokoľvek dokazovania zrejmé, že takéto rozhodnutie predstavuje\nfatálny zásah do každej sféry života tejto osoby, nakoľko táto je zbavená možnosti naplno realizovať jej\nzákladné ľudské práva a slobody (napríklad právo na osobnú slobodu a právo na rodinný a súkromný\nživot). Na toto nezákonné pozbavenie osobnej slobody nadväzovalo nedobrovoľné a nútené vydanie\ndo Maďarska, opäť v rozpore so zákonom, ktoré spolu s ďalšími nezákonnými rozhodnutiami malo za\n\nnásledok neoprávnený zásah do jeho práva a jeho rodiny na rešpektovanie ich rodinného a súkromného\nživota podľa článku 8 Dohovoru. V odôvodnení súd prvej inštancie podrobne opísal priebeh vydávania\nnezákonných rozhodnutí a nekriticky prebral celú argumentáciu žalovaného, ktorý ale počas celého\nkonania nepredložil jediný dôkaz na podporu svojich tvrdení a neučinil ani kvalifikované popretie jeho\nvyjadrení. Celá procesná obrana žalovaného spočívala v negovaní jeho tvrdení, tvrdeniach a právnych\nkonštrukciách, nemajúcich oporu v žiadnych právnych normách. Zotrval na tom, že splnil všetky tri\npodmienky stanovené v zákone o zodpovednosti za škodu, a to: 1. existencia nezákonných rozhodnutí;\n2. vznik škody/ujmy - jeho nezákonné pozbavenie osobnej slobody v trvaní 13 dní\na\nneoprávnený zásah do jeho práva a jeho rodiny na rešpektovanie súkromného a rodinného života;\n3. príčinná súvislosť - bez vydania nezákonných rozhodnutí by nebol pozbavený osobnej slobody v\nrozpore so zákonom po dobu 13 dní a nebol by vyvolaný dôsledok v jeho rodinnom a súkromnom\nživote, pričom možno predpokladať, že nebyť nezákonných rozhodnutí, mohol viesť svoj rodinný život na\núzemí Slovenskej republiky. Svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy neodvodzoval iba zo samotnej\nexistencie nezákonných rozhodnutí o pozbavení osobnej slobody, ale i z dôvodu, že tieto nezákonné\nrozhodnutia boli na ňom vykonané. Samotné nezákonné pozbavenie osobnej slobody jednotlivca pritom\nzakladá priamy nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného\ndokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď uzavrel, že rozhodnutia orgánov štátnej správy\nboli zrušené v správnom konaní ako nie nezákonné, ako aj ohľadom jeho možnosti vrátiť sa na územie\nSlovenskej republiky. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď neaplikoval jeho priamy\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri jeho nezákonnom pozbavení osobnej slobody vo vzťahu k\nnezákonnosti ním označených rozhodnutí, pretože dospel\nk záveru, že tieto neboli\nzrušené pre nezákonnosť a taktiež keď nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami\nvydanými voči nemu a vznikom nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným pozbavením jeho osobnej\nslobody. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na\nďalšie konanie.\n5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu viedol, že v celosti poukazuje na svoj prezentovaný právny\nnázor obsiahnutý v písomných vyjadreniach i ústnom prednese na pojednávaní vo veci samej. Považuje\nprávny názor prezentovaný súdom prvej inštancie\nv napadnutom rozsudku za právne\nsprávny a náležite odôvodnený vzhľadom na skutkové\na právne okolnosti daného\nprípadu. Súd prvej inštancie sa podľa jeho názoru dostatočným, adekvátnym spôsobom vysporiadal\nso žalobou žalobcu, ako aj ním požadovaným nárokom, správne aplikoval súvisiace právne predpisy a\nsprávne posúdil, že žaloba žalobcu je nedôvodná. Súd prvej inštancie vychádzal z riadne a dostatočne\nzisteného skutkového stavu veci\na predložených dôkazov s poukazom na zásadu\nkontradiktórnosti konania, pričom sa riadne vysporiadal so všetkými pre vec relevantnými skutkovými a\nprávnymi otázkami tak, aby mohol vo veci spravodlivo rozhodnúť. Z odôvodnenia predmetného rozsudku\nje zrejmý ucelený\na presvedčivo odôvodnený právny záver súdu prvej inštancie\nvo vzťahu k všetkým zákonným podmienkam, ktorých kumulatívne splnenie pre priznanie nároku na\nnáhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy expressis verbis vyžaduje zákon č. 514/2003 Z.z. Stotožnil sa\nplne\ns výrokmi napadnutého rozsudku i jeho odôvodnením predovšetkým vo\nvzťahu\nk nepreukázaniu existencie škody, nemajetkovej ujmy a priamej a\nbezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nezákonnými rozhodnutiami\na vznikom ujmy na strane žalobcu, k nepreukázaniu existencie závažnej ujmy a k neuneseniu bremena\ndôkazu zo strany žalobcu. Nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu uvádzanými v jeho odvolaní, ani jeho\nprávnym názorom, čo vyplýva z jeho písomných vyjadrení i ústneho prednesu na pojednávaní. Žalobca\nnešpecifikoval žiaden odvolací dôvod, ktorý by bol spôsobilý narušiť správnosť rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, pretože ani z podaného odvolania nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by súd prvej inštancie\npri svojom rozhodovaní nezohľadnil, nevychádzal\nz nich, neposudzoval ich vo\nvzájomných súvislostiach i jednotlivo tak, aby bol spoľahlivo zistený skutkový stav veci. Žalobca taktiež\nv podanom odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktorými by preukázal danosť nároku, t. j. existenciu\nškody, resp. nemajetkovej ujmy a jej výšky v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonnými\nrozhodnutiami orgánu verejnej moci. Ďalej konštatoval, že už vo svojom prvom písomnom vyjadrení\nnamietal zmätočnosť žaloby a nejednoznačnosť uplatneného nároku, resp. nárokov, že žaloba žalobcu\nje nedôvodná a nespĺňajúca zákonné kritériá žaloby o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,\nna čom zotrval. Žalobca v odvolaní na viacerých miestach uviedol, že jeho žaloba znie na náhradu\nnemajetkovej ujmy, pričom ušlého zisku sa vôbec nedomáhal a súd prvej inštancie mal nesprávne\nžalobcom uplatnený nárok vyhodnotiť. Navzdory výzve prvoinštančného súdu žalobca nikdy nepristúpil\nk zmene žaloby, iba špecifikoval to, ako určil požadovanú sumu\na konštatoval, že tento\n\njeho výpočet zahŕňa i skutočnú škodu, ktorá mu bola v dôsledku nezákonných rozhodnutí spôsobená.\nNaďalej si však uplatňoval iba nemajetkovú ujmu, do ktorej zahrnul i skutočnú škodu. Nemajetková\nujma a ušlý zisk sú dve samostatné kategórie, dva samostatné nároky, čo bez pochybností vyplýva\npriamo zo zákona č. 514/2003 Z.z.\na zlučovanie oboch nárokov do jedného,\nani ich vzájomné zamieňanie nemá oporu v zákone. Žalobca ako poškodený je tou stranou konania,\nktorá má povinnosť špecifikovať ním uplatnený nárok tak, aby bol nezameniteľný a bolo možné ho\nsúdom posudzovať, t. j. jeho dôvodnosť\na prvotne danosť, resp. existenciu. Žalobca\nuž v žalobe, ktorou má byť uplatnený nárok bez najmenších pochybností špecifikovaný tak neučinil\na na jeho vznesené námietky nereagoval. Skutočná škoda nepredstavuje a ani z povahy samotného\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže predstavovať časť nemajetkovej ujmy. Stotožnil sa s\nprávnym názorom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti a nepreukázaní nároku na náhradu majetkovej\nškody uvedeným\nv bode 11. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Nesúhlasil s\ntvrdením žalobcu o tom, že jeho vnútorné prežívanie preukázať nemožno a že nezákonné rozhodnutia\npredstavujú jeho priamy nárok na odškodnenie. Žalobca sa domáha svojich nárokov podľa zákona\nč. 514/2003 Z.z., potreba preukázania kumulatívneho splnenia zákonných podmienok pre priznanie\nnárokov je plne dôvodná a legitímna. Bagatelizovanie významu dokazovania s odkazom na únijné právo\na/alebo judikatúru nemá opodstatnenie a vylučovalo by tým všeobecné súdy z ich právomoci\no\nnároku rozhodnúť, resp. tento posúdiť predovšetkým vo vzťahu k jeho danosti a dôvodnosti. Žalobca\nv priebehu konania ani len nenavrhol svoj vlastný výsluch, teda nepochybne svoju utrpenú ujmu ani\nnetvrdil, tobôž nepreukázal. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako\nvecne a právne správny potvrdiť.\n6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že žalovaný sa vyjadril iba\nk otázke nepreukázania jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.\nZ\nnapadnutého rozhodnutia však vyplýva, že súd prvej inštancie v prvom rade nevzhliadol splnenie ani\nprvého predpokladu vzniku škody, ktorým je nezákonné rozhodnutie a polemika\no\ntom, že nepreukázal nárok je až sekundárna. K nepreukázaniu nároku vo vzťahu k vzniku nemajetkovej\nujmy odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2011, sp.zn. 4 Cdo\n168/2009. Zmätočnosť, na ktorú poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení, mohla byť spôsobená výzvou\nsúdu prvej inštancie, na ktorú reagoval pod hrozbou odmietnutia žaloby, nikdy nepristúpil k zmene žaloby\na nikdy ani netvrdil, že žaluje ušlý zisk. Podanou žalobou si od počiatku daného sporu uplatňoval výlučne\nnemajetkovú ujmu za zásah do jeho osobnostných práv v podobe jeho pozbavenia na jeho osobnej\nslobode a zásahu do jeho práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života na podklade a v\ndôsledku štyroch nezákonných rozhodnutí, ktoré na ňom boli vykonané. Nie je mu zrejmé ako viac má\npreukázať zásah do svojich osobnostných práv a práva na osobnú slobodu ako tým, že bol v zmysle\nnezákonne vydaných rozhodnutí pozbavený osobnej slobody, ktorá je jedným\nz\nnajzákladnejších ľudských práv jednotlivca. Opakovane argumentoval, že výpočet, ktorý zvolil je len\norientačný a vychádza z predchádzajúcej právnej úpravy. Bol nepochybne pozbavený osobnej slobody\nv rozpore so zákonom. Súd prvej inštancie preniesol dôkazné bremeno na neho, pričom nemá k\ndispozícii ďalší dôkazný prostriedok preukázania svojho nároku. Má za to, že zo samotnej skutočnosti\nnezákonného pozbavenia osobnej slobody je istotou, že došlo k ujme na jeho osobnostných právach. V\nžiadnom prípade nebagatelizuje význam dokazovania, ale má skôr pocit, že sa bagatelizuje nezákonné\npozbavenie jeho osobnej slobody a následný zásah do jeho rodinného a súkromného života.\n7. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobcu zotrval na svojej\nskutkovej a právnej argumentácii a odkázal na obsah všetkých písomných vyjadrení, vrátane vyjadrenia\nk odvolaniu žalobcu a ústneho prednesu na pojednávaní vo veci samej. Zopakoval argumentáciu o\nzmätočnosti žaloby i o žalobcom tvrdenej nemožnosti preukázania nemajetkovej ujmy s odkazom na\nrozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i krajských súdov Slovenskej republiky. Zotrval na\nodvolacom návrhu.\n8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379, § 380\nods. 1 C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre\njeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný\nzáujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok\nverejne vyhlásil dňa 25. marca 2026; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a právna\nzástupkyňa žalobcu upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods.\n1 C.s.p).\n\n9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie\nvecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným\ndokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho\nrozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré\nby odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\n10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam\na vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo\nani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220\nC.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380\nods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na\nktorú by musel odvolací súd prihliadať.\n11. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti\nžaloby, ktorou sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvej\ninštancie postupoval v danom spore správne, keď skúmal či sú v prejednávanej veci kumulatívne splnené\npredpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ako zodpovednosti\nobjektívnej, ktorými sú: 1. existencia nezákonného rozhodnutia; 2. existencia škody ako majetkovej\nujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. existencia nemajetkovej ujmy; 3. príčinná súvislosť medzi škodou,\nresp. nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím. Odvolací súd ale na rozdiel od súdu prvej\ninštancie mal za to, že v danom prípade bola splnená prvá podmienka zodpovednosti štátu za škodu,\na to nezákonné rozhodnutie.\n12. V konaní na súde prvej inštancie bolo preukázané, že. 1. rozhodnutím zo dňa 28.12.2016, č. ČAS:\nMU-DS-XX-XX/XXXX-Ž, bola žiadosť žalobcu o udelenie azylu zamietnutá; Krajský súd v Košiciach\nrozsudkom zo dňa 26.4.2017, sp.zn. 5 Saz 5/2017, uvedené rozhodnutie zrušil a vec vrátil migračnému\núradu na ďalšie konanie (č.l. 96 spisu);\n2. rozhodnutím o zaistení\nzo dňa 24.11.2017, č. PPZ-H.-D bol žalobca podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z.\nzaistený dňom 24.11.2017, najdlhšie do 5.1.2018 a bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre\ncudzincov Medveďov (č.l. 33 spisu), toto rozhodnutie bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo\ndňa 19.12.2017, č.k. 4 Sa 101/2017- 77, zrušené (č.l. 112 spisu); 3. rozhodnutím Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky, migračného úradu, dublinské stredisko č. ČAS: MU-DS-XX-XX/XXXX-Ž, zo dňa\n12.9.2017, bola zamietnutá žiadosť žalobcovi ako cudzincovi o udelenie azylu ako neprípustná (č.l. 41\nspisu); Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 18.7.2018, sp.zn.\n10 Sžak/7/2018,\nzmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.1.2018, č.k.\n6 SaZ 6/2017-112\ntak, že uvedené rozhodnutie migračného úradu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (č.l. 70 spisu);\n4. rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, migračného úradu zo dňa 10.10.2018, č.\nČAS: MU-DS-XX-XX/XXXX-Ž, bolo konanie o udelenie azylu žalobcovi na území Slovenskej republiky\nzastavé, ktoré rozhodnutie Krajský súd\nv Bratislave zo dňa 21.2.2019, č.k. 7 SaZ\n7/2018-26 zrušil a vec vrátil uvedenému úradu na ďalšie konanie (č.l. 92 spisu).\n13. Podľa § 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo\nna náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné\nrozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným\norgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu (1). Právo\npodľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny\nopravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o\nprípady hodné osobitného zreteľa (2). Ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré\nje vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak\nnezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak\nbolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní,\nmožno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom (3).\n14. Z citovaného ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že zodpovednosť za\nškodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci môže byť daná len vo vzťahu k\ntakej škode, ktorá bola spôsobená právoplatným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Výnimku z tohto\npravidla upravuje ustanovenie § 6 ods. 3 zákona pre prípady, kedy škoda bola spôsobená nezákonným\nrozhodnutím orgánu štátu, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť.\n\n15. Podľa § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí,\nzadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie\nzrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu.\n16. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že rozhodnutie o zaistení žalobcu má charakter\nrozhodnutia podľa § 7 zákona č. 514/2003 Z.z., keďže malo za následok iné pozbavenie osobnej slobody\nžalobcu, ktorý bol na jeho základe umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov,\npričom toto rozhodnutie bolo zrušené súdom, ako je uvedené v bode 12. odôvodnenia tohto rozhodnutia.\nV danom prípade došlo k zaisteniu žalobcu na základe rozhodnutia vydaného podľa § 88 ods. 1 písm.\nc/) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení ku\ndňu zaistenia žalobcu) pre účely výkonu jeho prevozu na územie iného štátu. Podľa § 88 ods. 7 zákona\nč. 404/2011 Z.z. zaistený štátny príslušník tretej krajiny môže podať proti rozhodnutiu o zaistení a proti\nrozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia opravný prostriedok do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia,\na to orgánu, ktorý ho vydal. Orgán, ktorý rozhodnutie vydal, predloží opravný prostriedok do piatich\npracovných dní príslušnému krajskému súdu spolu so spisovým materiálom, ktorý sa na vec vzťahuje,\na s písomným vyjadrením k opravnému prostriedku. Podanie opravného prostriedku nemá odkladný\núčinok. Vzhľadom na skutočnosť, že podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení nemá\nodkladný účinok, rozhodnutie o zaistení bolo na žalobcovi vykonané bez ohľadu na jeho právoplatnosť.\nĎalšie rozhodnutia týkajúce sa žalobcu citované v bode 12. odôvodnenia tohto rozhodnutia, od ktorých\nžalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu nemjetkovej ujmy, boli zrušené súdom, ktorý preskúmaval\nich zákonnosť, preto ich je nutné považovať nezákonné, ako správne tvrdil žalobca v odvolaní. Odvolací\nsúd na základe vyššie uvedeného potom dospel v otázke splnenia prvého predpokladu na náhradu\nnemajetkovej ujmy, na rozdiel od súdu prvej inštancie, k právnemu záveru, že tento predpoklad, a to\nexistencia nezákonného rozhodnutia, bol splnený.\n17. Zhodne so súdom prvej inštancie má odvolací za to, že žalobca v spore nepreukázal splnenie\ndruhého z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je existencia nemajetkovej ujmy.\nŽalobca v žalobe i odvolaní dôvodil tým, že si v konaní uplatňoval iba nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy, do ktorej zahrnul taktiež skutočnú škodu. Odvolací súd, rovnako ako tvrdil žalovaný vo vyjadrení\nk odvolaniu žalobcu, poukazuje na to, že nemajetková ujma a škoda, prípadne ušlý zisk, sú dva\nsamostanté nároky ako vyplýva zo zákona\nč. 514/2003 Z.z. Pri posudzovaní nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy sa vychádza z iných kritérií ako pri priznaní náhrady škody. Odvolací\nsúd v tejto súvislosti dáva do pozornosti žalobcovi, že do nemajetkovej ujmy nie je možné zahrnúť aj\nskutočnú škodu, ako tvrdil vo svojom odvolaní, nakoľko tak ako už bolo uvedené, ide o dva rozdielne\nnároky, ktoré sa posudzujú podľa odlišných kritérií. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu pochybil,\nak sa zaoberal aj nárokom žalobcu na náhradu majetkovej ujmy, pretože žalobca žiadal len o náhradu\nnemajetkovej ujmy a pri výpočte jej výšky vychádzal z ustanovenia § 17 ods. 4 zákona\nč.\n514/2003 Z.z., dôvodovej správy k zákonu č. 412/2012 Z.z. a svojho príjmu v zmysle pracovnej zmluvy\n(č.l. 50 spisu), pričom zo žaloby i vyjadrenia právnej zástupkyne žalobcu na pojednávaní konanom\ndňa 2.10.2024 jednoznačne vyplynulo, že žalobca sa domáhal iba náhrady nemajetkovej ujmy (č.l. 305\nspisu), do ktorej nesprávne zahrnul škodu v podobe ušlého zisku. Skutočnosť, že si žalobca uplatnil\nv predmetnom spore iba nemajetkovú ujmu, svedčí aj jeho argumentácia uvedená v odvolaní proti\nnapadnutému rozhodnutiu.\n18. Vzhľadom k tomu, že samotná existencia nezákonných rozhodnutí nemá, bez ďalšieho, za následok\nvznik nároku na nemajetkovú ujmu, je i v tomto prípade potrebné vznik nemajetkovej ujmy preukázať.\nExistencia samotného nezákonného rozhodnutia, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad\ntohto rozhodnutia, jeho vplyvu, následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, automaticky\ntento nárok nezakladá. V konaní\no náhradu škody a nemajetkovej ujmy\npodľa zákona č. 514/2003 Z.z. platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena stranou\nsporu. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky (II. ÚS 467/08) konštatoval, že právo na náhradu škody\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v\nzmysle čl. 46\nods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) nie je absolútne, ale v záujme\nzaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.\nTie sú zakotvené práve v ustanovení § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Ak žalobca tvrdil, že\nnezákonnými rozhodnutiami bolo zasianuté do jeho súkromného a osobného života, mal povinnosť\noznačiť dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať pravdivosť tohto tvrdenia, čo však neurobil. Teória\n\nprocesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien, po prvé ide\no\nbremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a po druhé, že musí svoje tvrdenia aj\npreukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie čl. 8\nC.s.p. v spojení s § 185 C.s.p., podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité\npre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti\na podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní,\nt. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na\nstrane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé\ndôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného\nna základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu sporu, ktorá síce navrhla\ndôkazy\no pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných\ndôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany\nsporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania,\npokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie\nje preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov,\nani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie.\nOkruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov\nna preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán\nsporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena.\nZ právnej teórie vyplýva, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo\nokolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práva základných slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne\npravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia\nbyť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky\nneupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné\nkódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v\nprávomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu, teda právomoc konať\no veci, ktorej\nsa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú\npotrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie\n(I. ÚS 52/03).\n19. V posudzovanej veci žalobca žiadnymi dôkazmi nepreukázal dopad nezákonných rozhodnutí na\njeho rodinný a súkromný život, ako aj jeho česť, vážnosť a dôstojnosť, prípadne na iné sféry jeho\nživota. Podľa názoru odvolacieho súdu nepostačujú všeobecné tvrdenia právnej zástupkyne žalobcu o\njeho nepriaznivom zásahu do jeho osobnostných práv pozbavením slobody, zásahu do súkromného a\nrodinného života i o tom, ako bola na jeho strane otrasená právna istota, ktorá vyžaduje požiadavku na\njasnosť, zrozumiteľnosť\na predvídateľnosť právnych noriem, postupu orgánov\nverejnej moci, ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity právnych noriem najmä\nv tom, ako k nemu budú správne orgány pristupovať a obava o to, či nebude opäť nezákonne pozbavený\nosobnej slobody, alebo či opäť nedôjde k neoprávnenému zásahu do jeho práva na rešpektovanie\nrodinného a súkromného života, keďže tieto neboli osvedčené ani len výpoveďou žalobcu, ako nositeľa\ndôkazného bremena, prípadne inými dôkazmi. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení nenavrhol žiadne\ndokazovanie, ničím nepreukázal existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré\nmu mali vzniknúť v dôsledku vyššie uvedených nezákonných rozhodnutí. Odvolací súd sa nestotožnil ani\ns odvolacou námietkou žalobcu, podľa ktorej nezákonné pozbavenie osobnej slobody zakladá priamy\nnárok na odškodnenie (odvolávajúc sa na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavu\nSlovenskej republiky, Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd), pretože aj právo\nna odškodnenie podlieha bližšej a precíznejšej právnej úprave zákona č. 514/2003 Z.z. a nemožno ho\naplikovať paušálne, keďže aj v takom prípade je potrebné preukázať vznik a existenciu nemajetkovej\nujmy.\n20. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebol preukázaný druhý predpoklad zodpovednosti za škodu, a to\nvznik nemajetkovej ujmy, nebolo potrebné už skúmať posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť\nmedzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, resp. nemajetkovej ujmy.\n21. K odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365\nods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia\ndôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov\njednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia §\n191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich\n\nvzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,\nčo uviedli strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi,\nako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia\ndôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov\n(napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa\nuskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods.\n2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä\nzákladnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový\nstav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Okolnosti namietané\nžalobcom v odvolaní týkajúce sa existencie nemajetkovej ujmy vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia\nvykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v\nnapadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu týkajúcu sa posúdenia nároku\nžalobu o náhradu nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na\nspravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,\nnavrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom\núspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade\ns jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať\nsa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého\nspôsobu hodnotenia dôkazov.\n22. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom\nposúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť\nsúdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na\nzistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený\nskutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo\nsprávnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa\nna obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie o\nexistencii nemajetkovej umy za úplné a ich právne posúdenie prvoinštančným súdom v tejto časti za\nsprávne.\n23. Záverom odvolací súd konštatuje, že obsah odvolania žalobcu vo vzťahu k výroku napadnutého\nrozsudku, ktorým bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá, nie je spôsobilý spochybniť vecnú správnosť\nnapadnutého výroku predmetného rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov\nvýslovne v nich uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce\nskutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, na ktorom súd prvej\ninštancie založil svoje rozhodnutie. Napriek tomu, že v otázke existencie nezákonného rozhodnutia\nodvolací súd dospel k inému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, vzhľadom na nesplnenie ďalších\npredpokladov vzniku zodpovednosti štátu (nepreukázanie existencie nemajetkovej ujmy), odvolací súd\nrozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p., ako vecne správny potvrdil.\n24. Napadnutý rozsudok odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. i vo výroku o náhrade trov\nkonania, pretože žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, teda i do výroku\no náhrade trov konania, avšak toto odvolanie vo vzťahu k tomuto výroku vôbec neodôvodnil, z dôvodu\nktorého odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie\nv uvedenom výroku, keď žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v\nktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§\n379 C.s.p.).\n25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255\nods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a čl. 4 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech,\nnepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože ich náhradu si neuplatnil.\n26. Odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením\n§ 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S\ndôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu\nna pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\nPostačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým\nodvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania\n\nnasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.\nrozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos\nVARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nnapr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).\n27. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393\nods. 2 C.s.p.).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\nStrany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160\nodsek 2 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/15/2021", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:99fa0a82-031f-457d-b848-8bd5f84bfb66", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 159/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 159/2012 z 3. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-03", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:99fa0a82-031f-457d-b848-8bd5f84bfb66"}, {"guid": "ussr:df517669-8aa7-44cf-9a24-7a9e7a6b1820", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 25/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2011 z 24. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-24", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:df517669-8aa7-44cf-9a24-7a9e7a6b1820"}, {"guid": "ussr:a30a2b6b-7398-46ef-8ceb-606549477095", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 467/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 467/08 z 16. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-16", "citacie_n": 181, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a30a2b6b-7398-46ef-8ceb-606549477095"}, {"guid": "ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 52/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 1125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320"}, {"guid": "8223cfe5-c555-45b1-8619-fdc40a770fb1:7f0c4821-3e88-4916-b2eb-c8faadd5294e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1018201597.1", "spisova_znacka": "7SaZ/7/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7SaZ/7/2018 z 20. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-02-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1018201597.1"}, {"guid": "4a4f8d7f-c117-4462-ba4d-298e292dfde8:348e79c0-03f4-4269-b61d-b721cbabd563", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1017201820.3", "spisova_znacka": "6SaZ/6/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6SaZ/6/2017 z 11. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-01-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1017201820.3"}, {"guid": "1abfa826-956a-424b-bc8d-393485f93567:07b6f55e-6af0-4efd-939b-7a3613a70146", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1017202026.1", "spisova_znacka": "4Sa/101/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Sa/101/2017 z 18. 12. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-12-18", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1017202026.1"}, {"guid": "8c3e8194-8405-40c9-9cb9-44257066cd9c:92ed3812-d695-408c-80db-6b3c85fbad75", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7017200057.2", "spisova_znacka": "5Saz/5/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Saz/5/2017 z 25. 4. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-04-25", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7017200057.2"}], "citovane_v": []}