Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/56/2023 6119353003 21. 01. 2025 JUDr. Nora Vladová ECLI:SK:KSBA:2025:6119353003.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: BÔHM, s. r. o., so sídlom Drieňová 1/M, 821 01 Bratislava, IČO: 47 941 821, právne zastúpeného JUDr. Janom Kotlíkom, advokátom, Karloveské rameno 6, 841 04 Bratislava - mestská časť Karlova Ves, proti žalovanému: UNIQA pojišťovna, a.s., so sídlom Evropská 810/136, Vokovice, 160 00 Praha 6, Česká republika, IČO: 492 40 480, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby UNIQA pojišťovna, a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Krasovského 3986/15, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 53 812 948, v konaní o zaplatenie 1.135,08 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 29Cb/142/2019-177 zo dňa 19.5.2022 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 29Cb/142/2019-177 zo dňa 19.5.2022 v napadnutom výroku I. a III. p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom č. k. 29Cb/142/2019-177 zo dňa 19.5.2022 rozhodol vo výroku I tak, že žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 1.135,08 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 16.03.2020 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom II vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 19.08.2019, postúpenou dňa 11.11.2019 sa žalobca domáhal, aby súd žalovaného zaviazal uhradiť mu sumu vo výške 1.135,08 Eur a nahradiť mu trovy konania z dôvodu, že dňa 12.11.2018 mu bola v Bratislave na diaľničnom privádzači Prístavný most/Einsteinova ul. na jeho vozidle (tov. zn. Lexus RX 400, ev. č. L.), vedenom p. H. L. spôsobená škoda vozidlom Škoda Yeti tmavo šedej farby, ev. č. L., ktorého držiteľom je spoločnosť AVIB, s.r.o., so sídlom Púchovská 12, Bratislava, IČO: 35 968 896, ktoré v čase škodovej udalosti viedla p. H. E.. Na vozidle žalobcu prišlo k poškodeniu predného skla odleteným kameňom od kolies vozidla Škoda Yeti, šedej farby, ev. č. L., pre ktoré vozidlo mal prevádzkovateľ uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu motorových a prípojných vozidiel v poisťovni UNIQA poisťovňa, a.s., so sídlom Krasovského 15, 851 01 Bratislava IČO: 00 653 501, ktorá je právnym predchodcom žalovaného, čo vyšlo najavo až po tom ako bola k škodovej udalosti privolaná hliadka diaľničnej polície, ktorá s účastníkmi spísala záznam o škodovej udalosti. Žalobca ešte v deň škodovej udalosti ohlásil právnemu predchodcovi žalovaného
škodu na svojom vozidle. Vozidlo žalobcu bolo následne obhliadnuté technikom právneho predchodcu žalovaného a bol stanovený postup odstránenia a náhrady škody, a to výmenou predného skla na vozidle žalobcu a náhrady podľa fakturácie, ktorý postup právny predchodca žalovaného akceptoval. Žalobca si nechal motorové vozidlo opraviť v autorizovanom servise Lexus a faktúru za opravu spolu s ostatnými požadovanými dokladmi doručil právnemu predchodcovi žalovaného dňa 26.11.2018. Súčasne dňa 22.11.2018 oznámil právnemu predchodcovi žalovaného škodovú udalosť aj prevádzkovateľ vozidla Škoda Yeti. Právny predchodca žalovaného žalobcovi listom zo dňa 26.11.2018 oznámil, že škodová udalosť bola uzatvorená bez poskytnutia poistného plnenia z dôvodu, že poistený nepoveril právneho predchodcu žalobcu vyporiadaním nároku poškodeného/žalobcu a odmietol zavinenie predmetnej škodovej udalosti. Žalobca uvedený postup právneho predchodcu žalovaného reklamoval, na čo mu právny predchodca žalovaného oznámil, že trvá na zamietavom stanovisku z dôvodu, že poistený (spoločnosť AVIB, s.r.o.) opakovane odmietol zavinenie škody na vozidle žalobcu a nie je teda preukázané, ktoré vozidlo vymrštilo kameň, ktorý vozidlo žalobcu poškodil, a preto nie je možné aplikovať objektívnu zodpovednosť ich poisteného. Právny predchodca žalovaného aj napriek viacerým snahám žalobcu o mimosúdne vyriešenie sporu odmietol náhradu škody žalobcovi vyplatiť. 3. Platobným rozkazom sp. zn. 34Up/1039/2019 zo dňa 07.09.2019 Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní zaviazal právneho predchodcu žalovaného, aby žalobcovi uhradil istinu vo výške 1.135,08 Eur a nahradil mu trovy konania. Právny predchodca žalovaného podal proti dotknutému platobnému rozkazu dňa 23.09.2019 odpor, v ktorom uviedol, že všetky písomnosti a dokumenty nachádzajúce sa v škodovom spise boli posúdené so záverom, že na poskytnutie poistného plnenia neboli splnené ani zákonné ani vecné podmienky. Právny predchodca žalovaného mal za to, že záznam o preverení oznámenia - škodovej udalosti zo dňa 12.11.2018 nemá z hľadiska preukázania zodpovednosti účastníkov nehody na vzniku a priebehu škodovej udalosti vypovedaciu hodnotu, len verifikuje účastníkov, prípadne svedkov a slúži na kontrolu prítomnosti návykovej látky. Namietal, že zo strany žalobcu nebolo preukázané, že k poškodeniu čelného skla na motorovom vozidle žalobcu došlo práve od poisteného vozidla zn. Škoda Yeti a mal za to, že žalobca ako poškodený je povinný preukázať vecnú a časovú súvislosť medzi osobitnou povahou prevádzky konkrétneho motorového vozidla ako príčinou a vznikom škody ako následkom. Právny predchodca žalovaného sa nestotožňoval s tvrdením žalobcu ohľadne objektívnej zodpovednosti podľa ust. § 427 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, pričom v danom prípade nebolo zo strany poškodeného škodcovi jednoznačne preukázané, že za škodu zodpovedá a zavinenie toho, kto škodu svojím protiprávnym úkonom spôsobil, pričom z doložených písomností nebolo jednoznačne preukázané, že škodu spôsobilo poistené vozidlo osobitnou povahou jeho prevádzky. Žalobca sa k odporu žalovaného vyjadril v tom zmysle, že právne zdôvodnenie odmietavého stanoviska žalovaného k náhrade škody vychádza z nesprávnej a zavádzajúcej aplikácie zákonných ustanovení upravujúcich daný typ zodpovednosti za škodu. Žalobca mal za to, že k ustáleniu zodpovednosti za škodu podľa ust. § 427 Občianskeho zákonníka a z toho vyplývajúceho nároku na náhradu škody poškodeného voči škodcovi, resp. jeho poistiteľovi, nie je rozhodujúce porušenie právnych predpisov ani zavinenie a ani vedomosť škodcu, že prevádzkou svojho dopravného prostriedku spôsobil škodu, ale len, či škoda vznikla osobitnou povahou prevádzky jeho dopravného prostriedku. Taktiež podľa žalobcu právo poškodeného na náhradu škody od poistiteľa škodcu nie je podmienené tým, či škodca súhlasí s náhradou škody z poistenia alebo nie. Právny predchodca žalovaného mal za to, že poisťovateľ nemôže ísť bez dispozičného práva poisteného proti prejavu jeho vôle, ak za škodu nezodpovedá a poskytnúť poistné plnenie za každých okolností. Vo viacerých písomnostiach doložených v odpore právny predchodca žalovaného podľa jeho názoru preukázal, že účastníčka škodovej udalosti vrátane adresovanej predžalobnej výzvy neuznala nátlak žalobcu a nepoverila poisťovateľa k preplateniu čelného skla žalobcovi a zároveň namietal výšku žalobcom požadovanej náhrady škody v sume 1.135,08 Eur, nakoľko podľa zistení právneho predchodcu žalovaného žalobca má pridelené daňové identifikačné číslo a z toho dôvodu mala byť suma v podanej žalobe vo výške 945,90 Eur. 4. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 27.04.2022 uznesením pripustil zmenu žaloby v znení podania žalobcu zo dňa 15.03.2022 tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.135,08 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne od 26.11.2018 do zaplatenia, vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalobcu, svedkyne B. N., oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi predloženými žalobcom a žalovaným, v rozsudku poukázal na ustanovenia § 4 ods. 1 a ods. 2, ods. 4, § 15 ods. 1 z. č. 381/2001 Z. z. ako i § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, 2 a § 430 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalobcovi ako prevádzateľovi motorového vozidla
zn. Lexus RX 400 ev. č. L. vznikla škoda pri prevádzke tohto motorového vozidla, a to vymrštením kameňa spod kolies motorového vozidla zn. Škoda Yeti ev. č. L. XXXDN do čelného skla na jeho motorovom vozidle, v dôsledku čoho došlo k takému poškodeniu čelného skla, že bola nutná jeho výmena a žalobca za jeho výmenu zaplatil sumu vo výške 1.135,08 Eur. Keďže škoda bola žalobcovi spôsobená pri prevádzke motorového vozidla, tak zodpovednosť za škodu je potrebné posudzovať podľa vyššie citovaných ust. § 427 až 431 Občianskeho zákonníka a táto zodpovednosť za škodu je osobitným druhom občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, ktorá spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti, teda na jej vznik sa nevyžaduje zavinené konanie. Žalovaný sa v priebehu konania bránil tým, že vodička motorového vozidla zn. Škoda Yeti ev. č. L. XXXDN si nebola vedomá, že by k vymršteniu kameňa, ktorý poškodil čelné sklo na vozidle žalobcu, došlo jej motorovým vozidlom. Z vykonaných výsluchov žalobcu a svedkyne p. B. N. pritom vyplynulo, že vozidlo zn. Škoda Yeti jazdilo v čase vzniku poškodenia čelného skla motorového vozidla žalobcu pred vozidlom žalobcu, pričom obaja zhodne vypovedali, že videli, ako bol kameň vymrštený práve spod kolies vozidla zn. Škoda Yeti. Svedkyňa p. B. N. pritom vypovedala, že premávka na mieste vzniku škody v tom čase nebola silná a vozidlo žalobcu išlo v strednom pruhu a bezprostredne blízko nich nebol nikto okrem auta zn. Škoda Yeti. Dotknutú skutočnosť podľa názoru súdu potvrdzuje aj fotografia predložená súdu zo strany žalobcu, ktorú vyhotovila svedkyňa p. B. N., na ktorej možno vidieť, že pred vozidlom žalobcu jazdilo vozidlo zn. Škoda Yeti ev. č. L., pričom simultánne s vozidlom žalobcu vo vedľajšom pruhu nešlo žiadne iné motorové vozidlo. K okolnostiam týkajúcim sa dopravnej situácie na mieste škodovej udalosti sa žalovaný v priebehu konania nevyjadril a ani skutočnosti tvrdené žalobcom a svedkyňou p. B. N. nijakým spôsobom nerozporoval. Skutočnosť, že vodička motorového vozidla zn. Škoda Yeti si nie je vedomá, že kameň odletel spod jej kolies súd nepovažoval za rozhodujúcu, a to predovšetkým s ohľadom na tú skutočnosť, že zodpovednosť za škodu v danom prípade je konštruovaná ako zodpovednosť absolútne objektívna, bez možnosti liberácie. 5. K námietke výšky žalobcom uplatnenej škody s ohľadom na skutočnosť, že žalobca je platcom DPH a bol povinný si škodu uplatniť vo výške bez DPH poukázal súd na to, že v danom prípade z faktúry č. 18310959 vystavenej spoločnosťou PPC TEAM plus s. r. o. dňa 21.11.2018 s dátumom splatnosti dňa 28.11.2018 bolo preukázané, že žalobca za výmenu čelného skla uhradil sumu vo výške 1.135,08 Eur. Suma vo výške 1.135,08 Eur tak predstavuje náklady, ktoré bol žalobca povinný vynaložiť v dôsledku škodovej udalosti, a teda predstavujú skutočnú škodu, ktorá žalobcovi vznikla a ako takú je žalovaný povinný ju žalobcovi nahradiť. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku ďalej uviedol, že nakoľko v konaní bolo nesporné, že spoločnosť AVIB, s.r.o., ktorá je majiteľom vozidla, od ktorého bol vymrštený kameň, ktorý poškodil čelné sklo na vozidle žalobcu, mala uzavretú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení so žalovaným, v súlade s ust. § 15 ods. 1 Zákona o povinnom zmluvnom poistení je žalovaný ako poisťovateľ povinný uhradiť škodu priamo žalobcovi ako poškodenému. Súd mal preukázané, že žalobca výšku škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s prevádzkou motorového vozidlo patriaceho spoločnosti AVIB, s.r.o., žalovanému riadne preukázal, a to predložením faktúry č. 18310959 vystavenej spoločnosťou PPC TEAM plus s. r. o. dňa 21.11.2018 s dátumom splatnosti dňa 28.11.2018, čím si splnil povinnosť uloženú mu ust. § 15 ods. 1 Zákona o povinnom zmluvnom poistení. 6. Prvoinštančný súd tak dospel k záveru, že boli splnené všetky predpoklady pre vznik zodpovednosti spoločnosti AVIB, s.r.o. za škodu vzniknutú žalobcovi, t. j. došlo k udalosti vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku - vymršteniu kameňa spod kolies motorového vozidla patriaceho spoločnosti AVIB, s.r.o., k vzniku škody na čelnom skle motorového vozidla žalobcu, pričom škoda na strane žalobcu bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla spoločnosti AVIB, s.r.o. Súd na úhradu sumy vo výške 1.135,08 Eur zaviazal žalovaného, nakoľko bolo preukázané, že ako poisťovateľ spoločnosti AVIB, s.r.o. bol povinný uhradiť škodu priamo poškodenému žalobcovi. Žalovaný sa tým, že nenahradil žalobcovi škodu včas, dostal do omeškania so splnením peňažného záväzku, a preto mu súd okrem povinnosti nahradiť žalobcovi škodu uložil v súlade s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj povinnosť zaplatiť mu úroky z omeškania vo výške 5% tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu žalobcu zamietol, nakoľko mal za to, že na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je potrebné aplikovať právne predpisy občianskeho práva, a preto nebolo možné priznať úrok z omeškania vo výške upravenej ustanoveniami Obchodného zákonníka. Súd priznal žalobcovi úrok z omeškania počnúc dňom 16.03.2020, nakoľko žalovaný v priebehu konania vzniesol ohľadom úrokov z omeškania námietku premlčania. Na premlčanie úrokov z omeškania, ktoré majú vo vzťahu k hlavnému záväzku žalovaného akcesorickú povahu, bolo potrebné aplikovať ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravujúce dvojročnú premlčaciu dobu. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca rozšíril svoju žalobu o úroky z omeškania až podaním zo dňa 15.03.2022, súd mu s ohľadom
na skutočnosť, že žalovaný vzniesol námietku premlčania ohľadom úrokov z omeškania, priznal úroky z omeškania od 16.03.2020. 7. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 z. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a rozhodol tak, že žalobcovi, ako úspešnej strane, priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške. 8. Proti vyššie uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h), písm. f) CSP a teda, že súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný v odvolaní uviedol, že už počas konania namietal, že žalobca nemôže žiadať preplatenie faktúry aj s DPH, nakoľko žalobca je platcom DPH. Je teda zrejmé, že žalobca si sumu DPH odpočítal v príslušnom daňovom priznaní (podaní). Súd sa s uvedeným tvrdením žalovaného vysporiadal len v bode číslo 25 a to tým, že uviedol, že žalobca uhradil faktúru (sumu aj s DPH), čo súd považuje za skutočnú škodu. Uvedené považuje žalovaný za nesprávny záver, nakoľko pri uplatnení DPH si žalobca o predmetnú sumu znížil DPH, ktorú bol povinný uhradiť, pripadne mohol mať nadmerný odpočet DPH. Súd k uvedenému nevykonal žiadne dokazovanie a žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že odpočet DPH pri tejto faktúre si nevykonal. Nakoľko je žalobca platca DPH, je sa možné logicky domnievať, že aj pri tejto faktúre si žalobca uplatnil odpočet DPH. Uvedené odôvodnenie súdu považuje žalovaný za nedostatočné. Okresný súd ďalej nesprávne v rozsudku uvádza, že suma 1.135,08 EUR predstavuje náklady, ktoré bol žalobca povinný vynaložiť v dôsledku škodovej udalosti, a teda predstavujú skutočnú škodu, ktorá žalobcovi vznikla. Po zohľadnení systému uplatňovania odpočtu DPH je zrejmé, že tento výrok je nesprávny. Okresný súd v konaní postupoval, ako keby žalobcom bol neplatca DPH. Žalovaný, aj napriek rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, v súvislosti so škodou spôsobenou prevádzkovou činnosťou dopravných prostriedkov, má za to, že nie je možné preukazovať vznik škody z prevádzky vozidla povinne zmluvne poisteného u žalovaného, len na základe svedeckej výpovede žalobcu a svedka, ktorý mal sedieť vo vozidle v čase škodovej udalosti. Je ťažko uveriteľné, že v hustej dopravnej situácii je možné objektívne spoľahlivo určiť, že spod konkrétneho vozidla vyletel kameň a poškodil čelné sklo. Aj vzhľadom k rýchlosti letu kameňa je zrejmé, že tento by zrejme vidieť nebolo. Žalovaný rozporuje aj súdom priznaný úrok z omeškania odkazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. novembra 2018, sp. zn. konania 3Cdo/145/2017 (ďalej len „Rozsudok“). V zmysle predmetného Rozsudku má Najvyšší súd za to, že: „ustanovenie § 11 zákona č. 381/2001 Z. z. sa týka výlučne nesplnenia povinnosti poisťovateľa, ktorá mu bola uložená v súvislosti so šetrením poistnej udalosti na základe oznámenia poškodeného. Zákonodarca totiž v § 11 ods. 8 uvedeného zákona jasne a zreteľne formuluje podmienku, v zmysle ktorej je poisťovateľ povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu (OZ). Je tomu tak v prípade, ak si poisťovateľ nesplní povinnosť podľa § 11 ods. 6 uvedeného zákona (bližšie pozri bod 14 tohto rozhodnutia). Z dikcie tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca povinnosti poisťovateľa viaže výlučne vo vzťahu k prešetrovaniu poistnej udalosti“. V zmysle rozsudku by poisťovňa mala platiť úrok z omeškania len v prípade, ak si nesplní povinnosť v zmysle ust. § 11 ods. 6 písm. a/, b/ zákona o PZP. Sankcia v podobe úrokov z omeškania (§ 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z.) je tak viazaná výlučne na nesplnenie tejto povinnosti bez ohľadu na to, ako bolo v konečnom dôsledku o nároku poškodeného na poskytnutie poistného plnenia v sporovom konaní rozhodnuté. Nie je pritom relevantné, ako mala (mohla) inak poisťovňa poistnú udalosť vybaviť. Žalovaný má za to, že prvoinštančný súd dostatočne neodôvodnil, na základe akého výkladu priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a nariadil prvoinštančnému súdu ďalej vo veci konať alebo, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta. 9. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril a k námietke ohľadne problematiky DPH pri náhrade škody, že táto námietka je uplatňovaná opakovane, avšak nikdy nebola žalovaným žiadnym relevantným zákonným spôsobom zdôvodnená, napriek výzvam ako žalobcu, tak aj súdu. Žalovaný nikdy neuviedol žiadne konkrétne zákonné ustanovenie, prípadne záväzné stanovisko MFSR, alebo FS SR k tejto problematike, ktoré by potvrdzovalo jeho námietku, tak ako to neurobil ani v odvolaní. Špekulatívna konštrukcia žalovaného vo forme domnienok a z nich vyvodzovaný jeho záver, že nemá povinnosť pri náhrade škody uhradiť žalobcovi celú sumu škody vrátane DPH, nenachádza oporu v žiadnom právnom predpise vzťahujúcom sa na danú problematiku a v podstate má len ten účel, povinnosť zaťažujúcu žalovaného - uhradiť celú škodu vrátane DPH a preniesť v časti DPH na štát, aby žalovaným nevyplatenú DPH uhradil žalobcovi štát. K námietke žalovaného ohľadne preukázania vzniku škody žalobca poukázal
na to, že všetky skutkové okolnosti spojené so vznikom škody konzistentne tvrdí a riadne preukázal od počiatku uplatnenia svojho nároku. Premávka v čase škodovej udalosti nebola „hustá“ a okolnosť, že pred vozidlom žalobcu sa v čase škodovej udalosti nachádzalo len vozidlo, ktoré svojou prevádzkou spôsobilo škodu je daná nie len výpoveďami svedkov, ktorí vznik škody jednoznačne a zhodne popísali, ale aj fotodokumentáciou priamo z miesta škodovej udalosti, vznik škodovej udalosti bolo zaznamenaný aj privolanou hliadkou PZSR. Súd pri posúdení vzniku škody vychádzal z jednoznačných dôkazov a preukázaného sledu okolností a udalostí vedúcich ku vzniku škody. K námietke ohľadne priznania úroku z omeškania žalobca opätovne poukázal na to, že všetky skutkové okolnosti spojené so vznikom škody a jej výškou riadne preukázal už od počiatku uplatnenia svojho nároku, kedy predložil žalovanému všetky dôkazy (tie isté ako súdu) preukazujúce vznik škody, jej výšku a zodpovednosť poistenca žalovaného za žalobcovi spôsobenú škodu. Ako bolo v prvostupňovom konaní preukázané, žalovaný neoprávnene neposkytol žalobcovi poistné plnenie, čím porušil svoje povinnosti uložené mu v ust. § 11 zákona o PZP. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na kompletnú komunikáciu, ktorú so žalovaným viedol po vzniku škody až do podania žaloby, z ktorej je zreteľné, že žalovaný „zdôvodňoval“ neposkytnutie poistného plnenia rôznymi až absurdnými nezákonnými dôvodmi a to opakovane a priebežne tieto dôvody dokonca modifikoval rôznymi ďalšími “výhovorkami“ nemajúcimi oporu v zákone a predložených dôkazoch, resp. žalovaný operoval úplne protizákonnými „výhovorkami“. Komunikáciu žalovaného smerom k poškodenému, možno bez akýchkoľvek pochybností označiť za odporujúcu etike podnikania v poisťovníctve, keďže bola jednoznačne vedená s úmyslom poškodeného odradiť v ďalšom uplatňovaní škody, lebo dôvody uvádzané žalovaným v tejto komunikácii boli jednoznačne úmyselne zavádzajúce. Nemožno urobiť záver, že žalovaný, ako osoba odborne spôsobilá v odbore poisťovníctva nepozná detailne zákonnú úpravu v oblasti náhrady škody a poistenia a preto uvádzanie nezákonných dôvodov bolo jednoznačne z jeho strany úmyselné a účelové. Žalobca sa stotožňuje s rozsudkom prvostupňového súdu, pretože tento vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. K správnym skutkovým zisteniam a k správnemu rozhodnutiu prvostupňový súd dospel na základe jednoznačných dôkazov vykonaných pred súdom. Odvolanie žalovaného žiada zamietnuť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania a právneho zastúpenia. 10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodom odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a odvolaním dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je v napadnutom rozsahu vecne správny. 11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 12. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje. Odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, keďže súd prvej inštancie sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami vysporiadal a odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnej miere stotožnil. V právnej úprave civilného sporového konania platí, že odvolací súd je v zmysle § 380 CSP viazaný odvolacími dôvodmi, z dôvodu čoho súd v odvolacom konaní ex offo nezisťuje iné dôvody než tie, ktoré uplatnil odvolateľ. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd ďalej uvádza. 14. Prvoinštančný súd uzavrel, že ku vzniku zodpovednosti spoločnosti AVIB, s.r.o. za škodu vzniknutú žalobcovi došlo na základe udalosti vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku - vymrštením kameňa spod kolies motorového vozidla patriaceho spoločnosti AVIB, s.r.o. Uvedeným vznikla škoda na čelnom skle motorového vozidla žalobcu, pričom škoda na strane žalobcu bola
vyvolaná osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla spoločnosti AVIB, s.r.o. Súd mal za to, že žalovaný ako poisťovateľ spoločnosti AVIB, s.r.o. bol povinný uhradiť škodu priamo poškodenému žalobcovi. Žalovaný sa tým, že nenahradil žalobcovi škodu včas, dostal do omeškania so splnením peňažného záväzku, a preto mu prvostupňový súd okrem povinnosti nahradiť žalobcovi škodu uložil v súlade s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj povinnosť zaplatiť mu úroky z omeškania vo výške 5% tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu žalobcu zamietol, nakoľko mal za to, že na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je potrebné aplikovať právne predpisy občianskeho práva, a preto nebolo možné priznať úrok z omeškania vo výške upravenej ustanoveniami Obchodného zákonníka. Súd priznal žalobcovi úrok z omeškania počnúc dňom 16.03.2020, nakoľko žalovaný v priebehu konania vzniesol ohľadom úrokov z omeškania námietku premlčania. Na premlčanie úrokov z omeškania, ktoré majú vo vzťahu k hlavnému záväzku žalovaného akcesorickú povahu aplikoval prvostupňový súd ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravujúce dvojročnú premlčaciu dobu. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca rozšíril svoju žalobu o úroky z omeškania až podaním zo dňa 15.03.2022, súd mu s ohľadom na skutočnosť, že žalovaný vzniesol námietku premlčania ohľadom úrokov z omeškania, priznal úroky z omeškania od 16.03.2020. 15. Prvostupňový súd mal teda za preukázané, že žalobcovi ako prevádzkovateľovi motorového vozidla vznikla škoda pri prevádzke vozidla vymrštením kameňa spod kolies motorového vozidla žalovaného, čo mal za preukázané predloženými fotografiami z premávky, správou o škode a predovšetkým svedeckou výpoveďou a podľa názoru odvolacieho súdu sa s otázkou existencie nároku na náhradu škody voči žalovanému vysporiadal správne, keď ustálil, že ide o zodpovednosť podľa § 427 - 431 OZ, ktorá je osobitným druhom občianskoprávnej zodpovednosti spočívajúcej na princípe objektívnej zodpovednosti, pričom správne posúdil aj výšku priznanej skutočnej škody. 16. Žalovaný v odvolaní poukazuje na to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza, pokiaľ ide o námietku žalovaného, že rozhodnutie súdu je nesprávne z dôvodu, že žalobca nemal nárok na preplatenie faktúry aj s DPH, nakoľko si žalobca odpočítal DPH v príslušnom daňovom období, že ide iba o nepreukázanú domnienku žalovaného, ničím, žiadnym dôkazom nepodložené tvrdenie. Taktiež odvolací súd má za to, že pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, tvrdenie žalovaného nemá oporu v z. č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov o DPH, ani v žiadnom inom právnom predpise. Z faktúry č. 18310959 vystavenej spoločnosťou PPC TEAM plus s. r. o. dňa 21.11.2018 s dátumom splatnosti dňa 28.11.2018 bolo preukázané, že žalobca za výmenu čelného skla uhradil sumu vo výške 1.135,08 Eur. Suma vo výške 1.135,08 Eur tak predstavuje náklady, ktoré bol žalobca povinný vynaložiť v dôsledku škodovej udalosti, a teda predstavujú skutočnú škodu, ktorá žalobcovi vznikla a ako takú je žalovaný povinný ju žalobcovi nahradiť. 17. Pokiaľ ide o námietky žalovaného, že žalobca nepreukázal nárok na náhradu škody, odvolací súd nezdieľa jeho názor, predložené dôkazy žalobcom boli v konaní síce spochybňované zo strany žalovaného, avšak žalovaný neuviedol žiadne vlastné tvrdenia alebo návrhy na vykonanie dokazovania za účelom popretia skutkových tvrdení žalobcu a preto popretie skutkových tvrdení žalobcu v tejto časti zo strany žalovaného tak súd vyhodnotil ako neúčinné. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie poukazuje na to, že v tomto prípade žalobca uniesol dôkazné bremeno a teda bremeno preukázať nárok na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z.. Z popisu, akým bola škodová udalosť hlásená a ako bola aj zaznamenaná v zázname o nehode, ako i z popisu udalosti svedkyňou je zrejmé, že došlo prevádzkou motorového vozidla žalovaného k poškodeniu čelného skla na motorovom vozidle žalobcu. Túto skutočnosť vodička vozidla žalovaného potvrdila svojim podpisom s tým, že do poznámky uviedla, že nevie opísať priebeh udalosti a nevie ako k nej došlo. 18. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010). 19. Keďže civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena, potom z predmetnej zásady následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého je každá strana povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Z uvedeného zároveň vyplýva, že strana domáhajúca sa určitých právnych následkov, ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet - neobjasneného skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti (bližšie viď nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020). 20. S ohľadom na uvedené súdu prvej inštancie nemožno vytknúť žiadne pochybenie pri právnom posúdení danej veci a nároku žalobcu na náhradu škody, okolností týkajúcich sa dopravnej situácie na mieste škodovej udalosti. Žalovaný v priebehu konania neuviedol, ani nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by spochybnil, resp. vyvrátil tvrdenia žalobcu, svedeckú výpoveď p. B. N. a skutočnosti preukazované fotografiami z premávky, listinnými dôkazmi. Skutočnosť, že vodička motorového vozidla zn. Škoda Yeti si nie je vedomá, že kameň odletel spod jej kolies súd nepovažoval za rozhodujúcu a to predovšetkým s ohľadom na to, že zodpovednosť za škodu v danom prípade je konštruovaná ako zodpovednosť absolútne objektívna, bez možnosti liberácie. 21. K žalovaným namietaným úrokom z omeškania odvolací súd nesúhlasí s odvolacou námietkou žalovaného, že žalobcovi tento nárok nepatrí a teda, že súd prvej inštancie ho posúdil nesprávne. Odvolací súd súhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý je súladný s aktuálnou súdnou judikatúrou. Žalovaný v odvolaní poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/145/2017 zo dňa 22.11.2018. Tu je potrebné uviesť, že uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 309/2020-33 zo dňa 14.10.2021 zrušené a vec bola Najvyššiemu súdu SR vrátená na ďalšie konanie. 22. Odvolací súd poukazuje na základné východiská právneho posúdenia nároku na zaplatenie úroku z omeškania Ústavným súdom SR, ktorý vo vyššie uvedenom náleze uviedol, že výklad, ktorý poskytuje rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/145/2017 zo dňa 22.11.2018 v sebe subsumuje záver, že poisťovňa sa dostáva do omeškania a je povinná platiť úrok z omeškania nie bezprostredne po tom, ako si poškodený voči nej uplatnil priamy nárok podľa § 15 ods. 1 zákona o PZP a ani potom, čo uplynuli lehoty podľa § 11 ods. 6, 7 zákona o PZP, ale až po doručení meritórneho rozhodnutia v spore, kde poisťovňa vystupovala ako žalovaná, pričom rozsudok bol stotožnený s právoplatným rozhodnutím súdu o výške náhrady škody podľa § 11 ods. 7 zákona o PZP. Ústavný súd SR však konštatoval, že hoci vzťah poškodeného a poisťovateľa je vzťahom osobitným (a teda nie bežným vzťahom veriteľ dlžník), čo sa prejavuje v osobitných konštrukciách § 11 ods. 6 - 8 zákona o PZP, ktoré modifikujú osobitnou úpravou následky § 563 Občianskeho zákonníka, predmetné ustanovenia nemôžu viesť k takému výkladu, ktorý by viedol k nepriznaniu úrokov z omeškania z dôvodnej kvalifikovaným spôsobom uplatňovanej istiny. Výklad poskytnutý zo strany NS SR v napadnutom rozhodnutí v podstate vylučuje poskytnutie poistného plnenia, ktoré by zahŕňalo aj úroky z omeškania z náhrady škody, čím sa dostáva do ostrého konfliktu s racionálnym účelom právnej úpravy, ktorá má (v rámci zákona o PZP) za cieľ zlepšenie postavenia poškodeného, keďže v zmysle predmetného právneho predpisu bol zákonodarcom vykreovaný osobitný priamy žalovateľný nárok poškodeného voči poistiteľovi. Rovnako aj v súlade so smernicou EP a Rady č. 2009/103/ES sa vyžaduje, aby členské štáty zaviedli povinnosť poisťovne (alebo jej likvidačného zástupcu) do troch mesiacov reagovať na žiadosť poškodeného o náhradu škody, ktorá má byť podporená primeranými, účinnými a systematickými finančnými alebo im rovnocennými správnymi sankciami, pričom smernica zároveň výslovne vyžaduje, aby sa zabezpečilo, že poškodenej osobe budú vyplatené aj úroky. K identickému právnemu záveru dospel Ústavný súd SR aj v náleze sp. zn. III. ÚS 214/2020-29 zo dňa 14.10.2021. 23. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Obdo/27/2021 zo dňa 23.2.2022 ako súdu dovolacieho, ktorý v odôvodnení rozhodnutia poukazuje na citované nálezy ústavného súdu a konštatuje, že ak súdy pri výklade § 11 ods. 6 až 8 zákona o PZP vychádzali výlučne z gramatického výkladu uvedených ustanovení, nezohľadnili účel prijatej právnej normy a výklad neuskutočnili eurokonformným spôsobom. Prijatým nesprávnym výkladom následne
spôsobili, že žalobcovi odopreli časť uplatneného nároku (úrok z omeškania) s odôvodnením, ktoré nedalo logické a udržateľné odpovede na podstatné otázky výkladu predmetných ustanovení. Preto pokiaľ bol Ústavným súdom Slovenskej republiky označený ako ústavne nesúladný spôsob, akým všeobecné súdy dospeli k záveru o vzniku práva poškodeného na úrok z omeškania až po uplynutí lehoty na plnenie určenej súdom po právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške škody, je potrebné rovnaký záver prijať aj v tejto veci. Najvyšší súd dal do pozornosti aj predchádzajúce rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v obdobných veciach, konkrétne rozsudok z 21. mája 2020, sp. zn. 1Cob/100/2019, rozsudok z 29. septembra 2020, sp. zn. 2Cob/200/2019 a rozsudok z 27. apríla 2017, sp. zn. 1Cob/109/2016, v ktorých už Krajský súd v Bratislave prijal záver, že povinnosť poisťovateľa platiť úroky z omeškania podľa § 11 ods. 8 zákona o PZP sa vzťahuje výlučne na nesplnenie nepeňažnej povinnosti upravenej v § 11 ods. 6 zákona o PZP, avšak nezbavuje poisťovateľa povinnosti platiť úroky z omeškania za oneskorené plnenia podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to aj v prípade, ak poisťovateľ splnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 zákona o PZP včas. 24. S poukazom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol správne, ak priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu žalobcu správne zamietol, nakoľko mal za to, že na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je potrebné aplikovať právne predpisy občianskeho práva, a preto nebolo možné priznať úrok z omeškania vo výške upravenej ustanoveniami Obchodného zákonníka. Súd priznal žalobcovi úrok z omeškania počnúc dňom 16.03.2020, nakoľko žalovaný v priebehu konania vzniesol ohľadom úrokov z omeškania námietku premlčania, vo výške 5% ročne zo žalovanej istiny od 28.6.2019 do zaplatenia (viď ods. 29 a 30 napadnutého rozhodnutia). 25. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 26. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 27. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že v odvolacom konaní bol žalobca plne úspešný, preto mu patrí nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 29. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).