Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16CoCsp/13/2024 1522204827 21. 02. 2025 Mgr. Daniela Drnáková ECLI:SK:KSBA:2025:1522204827.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: D. C., L.. XX.XX.XXXX, B. XXXX/XX, J., zastúpeného: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B5-12Csp/98/2022-108, zo dňa 29.2.2024, v spojení s opravným uznesením č. k. B5-12Csp/98/2022-124, zo dňa 25.3.2024, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 250 eur (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy s tým, že o výške trov rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, ktoré vydá vyšší súdny úradník (výrok III.). V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 29.7.2022 a naposledy zmenenou podaním zo dňa 14.9.2023, sa žalobca domáhal zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.912,52 eura a úroku z omeškania 5 % ročne z istiny, od dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému zo strany súdu až do zaplatenia. 2. Podanú žalobu odôvodnil tým, že dňa 21.8.2014 uzatvoril so žalovaným Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500075682, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 750 eur. Splátky boli stanovené na sumu 36,98 eura po dobu 24 mesiacov, celková čiastka, ktorú mal zaplatiť bola 912,52 eura. V ten istý deň mu bola nanútená i dohoda o poskytovaní služieb s povinnosťou uhradiť za služby odplatu 2,71 % mesačne zo schváleného úveru. Súčasťou predmetnej zmluvy bola aj namietaná neprijateľná zmluvná podmienka. Ozrejmil, že v zmluve bola nesprávne uvedená celková čiastka úveru prostredníctvom klamlivého výpočtu RPMN a absencie náležitostí podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava V dňa 27.3.2017 sa preto domáhal určenia, že revolvingová zmluva je bezúročná a bez poplatkov, domáhal sa aj určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky a zaplatenia 634,12 eura z titulu bezdôvodného obohatenia. Okresný súd Bratislava V rozhodol rozsudkom č. k. 14Csp/89/2017-162, zo dňa 21.6.2018, ktorým určil uvedenú zmluvu o revolvingovom úvere za bezúročnú a bez poplatkov vzhľadom na neprijateľnú zmluvnú podmienku a zároveň žalovanému uložil povinnosť zaplatiť sumu 634,12 eura s príslušenstvom. Nakoľko žalovaný podal proti uvedenému
rozsudku odvolanie, Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3CoCsp/13/2020-276, zo dňa 30.9.2021 rozsudok okresného súdu potvrdil vo výroku o zaplatenie povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 634,12 eura s príslušenstvom a v časti určenia, že zmluvná podmienka je neprijateľnou podmienkou a vo výroku o náhrade trov konania vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, čím potvrdil bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy. Rozhodnutiami tak bolo potvrdené, že žalovaný porušil zákon o spotrebiteľských úveroch a upravil v zmluve neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podaný nárok odvodil žalobca od § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., pričom poukázal na to, že uvedené ustanovenie nevyžaduje privodenie akejkoľvek ujmy spotrebiteľovi a jednou podmienkou je úspech v súdnom konaní týkajúcom sa porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom. Takéto právo je potom priznané ex lege a súd by sa mal obmedziť iba na určenie konkrétnej výšky, ktorá bude spotrebiteľovi priznaná a ktorá je na voľnej úvahe súdu, ktorý prihliadne na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania a jeho vplyv. 3. K uplatnenej výške primeraného zadosťučinenia uviedol, že súdne konania so žalovaným viedli k následkom v podobe zvýšeného dlhodobého stresu a minutého času, pričom zadosťučinenie bude mať značné následky aj pro futuro voči žalovanému, resp. iným dodávateľom, s cieľom zamedziť ďalšiemu identickému konaniu. Uplatnená suma (1.000 eur) zodpovedá emocionálnej ako aj nemajetkovej ujme vyjadrenej v peniazoch, ktorá mu vznikla v dôsledku konania žalovaného. Dôvodil, že skutočnosť, že ako spotrebiteľ bol odkázaný podať žalobu voči žalovanému, vplývala na neho nepriaznivo po psychickej stránke a poukázal aj na pretrvávajúce rodinné problémy. Od momentu podania žaloby sa mu zhoršilo životné obdobie a začali dni plné stresu a nepokoja, nevedel sa vyrovnať so skutočnosťou prebiehajúceho súdneho sporu, pričom finančná kompenzácia zohľadňuje spôsobené útrapy. Dodal, že aj podané odvolanie zo strany žalovaného spôsobilo, že sa spor predĺžil. Keďže žalovaný je veľkou a silnou bankou, so stabilným postavením na trhu, vnímal to v postavení spotrebiteľa ako značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach. Miera neistoty a psychickej záťaže bola subjektívne vyvolaná aj tou skutočnosťou, že počas súdnych konaní sa oboznámil z médií a verejne prístupných zdrojov s tým, že žalovaný je známy svojimi nekalými a často úžerníckymi praktikami. Záverom doplnil, že nakoľko uviedol právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým bolo deklarované porušenie povinnosti žalovaného ako dodávateľa, vyplývajúcej zo zákona o spotrebiteľských úveroch, splnil si tým jedinú povinnosť podľa zákona o ochrane spotrebiteľa a tým mu vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Pri výpočte uplatnenej výšky nároku prihliadal na všetky okolnosti konania, ako jeho dĺžku, emocionálnu ujmu, existenciu bezdôvodného obohatenia žalovaného (kde za dôvodnú primeranú satisfakciu považoval sumu 500 eur) a tiež uznanie neplatnosti neprijateľnej podmienky, ktorú žalovaný opakovane používal i napriek rozhodnutiam v jeho neprospech v minulosti, kde za adekvátnu náhradu vzhľadom na nepoučiteľnosť žalovaného a opakovanie konania považoval sumu ďalších 500 eur, čo spolu predstavuje sumu 1.000 eur. 4. V podaní doručenom súdu dňa 5.9.2022 žalobca rozšíril svoj žalobný návrh, keď k uplatňovanej náhrade 1.000 eur žiadal priznať aj sumu 912,52 eura. Argumentoval, že so žalovaným uzavrel zmluvu o úvere vo výške 750 eur, v zmysle ktorej mal zaplatiť celkovú čiastku 912,52 eura a následne mu bola nanútená i dohoda o poskytovaní služieb, čím žalovaný umelo znížil výšku RPMN, preto si uplatnil celkovo čiastku 1.912,52 eura. Žiadal tak zaplatiť výšku revidovaného úveru stanovenú v zmluve, pretože prišlo k následnej manipulácii celkovej ceny zaplatenej za revidovaný úver. Podaním doručeným súdu dňa 14.9.2023 žalobca zmenil uplatnený nárok v časti uplatneného úroku z omeškania tak, že si tento uplatnil vo výške 5 % z uplatnenej istiny od dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému zo strany súdu až do zaplatenia. 5. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že dňa 30.9.2021 vyhlásil Krajský súd v Bratislave rozsudok č. k. 3CoCsp/13/2020-276, ktorým rozhodol na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 14Csp/89/2017-162 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť 634,12 eura s príslušenstvom potvrdil a vo výroku, ktorým určil, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o revolvingovom úvere č. 8500075682, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 21.8.2014 - „poplatok za poskytnutie úveru 25 eur“ je neprijateľnou podmienkou a vo výroku o nároku na náhradu trov konania napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že z odôvodnenia súdu prvej inštancie vyplynulo, že dospel k záveru, že uzatvorená zmluva medzi stranami sporu neobsahovala
všetky náležitosti, keď podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. splátka 36,98 eura nebola rozčlenená na splátku istiny a úroku, ďalej že RPMN neobsahovalo odplatu platenú klientom 19,65 eura mesačne, a preto bola určená nejasne, neurčito a nezrozumiteľne. V zmluve nebola stanovená konkrétna výška istiny a ani konkrétna výška úrokov platených žalobcom, absentoval aj údaj o konečnej splatnosti úveru podľa § 9 ods. 2 písm. f). Úver preto súd prvej inštancie posúdil ako bezpoplatkový a bezúročný, žalovaný mal teda nárok na vrátenie istiny úveru 750 eur, avšak sumu uhradenú žalobcom nad výšku istiny úveru v čiastke 634,12 eura musel vydať titulom bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil s argumentáciou prvoinštančného súdu v tej časti, že zmluva neobsahovala náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (dňa 21.8.2014), teda nebol v súlade so zákonom určený termín konečnej splatnosti úveru a tiež v tom, že podľa § 9 ods. 2 písm. j) bola nesprávne uvedená celková čiastka, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť, keďže neobsahovala aj náklady na doplnkovú službu, v súvislosti s čím bola nesprávne uvedená aj RPMN. Uvedené bolo podkladom na posúdenie úveru ako bezúročného a bez poplatkov. Nestotožnil sa však s odôvodnením súdu prvej inštancie pokiaľ išlo o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, nakoľko posúdil napadnuté rozhodnutie v tejto časti ako nedostatočne odôvodnené, preto rozhodnutie v tejto časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 6. Lustráciou súdnych systémov sa súd prvej inštancie oboznámil so stavom konania vedeného v súčasnosti na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B5-14Csp/89/2017, ako aj s obsahom rozsudku č. k. B5-14Csp/89/2017-162, zo dňa 15.10.2019, ktorým súd určil, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o revolvingovom úvere č. 8500075682, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 21.8.2014 - poplatok za poskytnutie úveru 25 eur, je neprijateľnou podmienkou. Súd ďalej uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 634,12 eura spolu s príslušným úrokom z omeškania a žalobcovi priznal plný nárok na náhradu trov konania. Zároveň zistil, že v predmetnom konaní bol po rozhodnutí odvolacieho súdu vyhlásený rozsudok č. k. B5-14Csp/89/2017-351, zo dňa 12.1.2023, ktorým súd opätovne určil rovnakú zmluvnú podmienku za neprijateľnú a žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania, pričom v čase zisťovania v danej veci prebiehalo odvolacie konanie; predmetom konania sp. zn. B5-14Csp/89/2017 tak zostala len otázka určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky. 7. V súvislosti s dokazovaním dodal, že nevykonal dokazovanie pripojením celého spisu Mestského súdu Bratislava IV vo veci sp. zn. B5-14Csp/89/2017 a celého spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3CoCsp/13/2020 za účelom vykonania všetkých dôkazov v nich, nevykonal tiež dokazovanie lustráciou súdnych konaní 5 rokov dozadu, kde žalovaný vystupoval ako žalovaný v obdobných konaniach, ani vyžiadaním si všetkých právoplatných rozhodnutí, ktorých zistením bolo právoplatne konštatované porušenie neprijateľných podmienok, a to v rovnakých alebo obdobných prípadoch od Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie, ako to navrhoval žalobca, nakoľko vykonanie týchto dôkazov nepovažoval za relevantné pre ustálenie skutkového stavu v prejednávanej veci a vykonanie týchto dôkazov by bolo značne nehospodárne a neúčelné. Taktiež nevykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, ktorý navrhoval žalovaný, nakoľko skutkový stav bolo možné ustáliť na základe predložených listinných dôkazov a žalovaný sa navyše vytýčeného pojednávania ani nezúčastnil a súhlasil s rozhodnutím vo veci v jeho neprítomnosti, preto nebolo zrejmé, či na tomto návrhu naďalej trval. 8. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 21.8.2014 zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500075682, na základe ktorej bol žalobcovi zo strany žalovaného poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 750 eur, ktorý mal splatiť v 24 mesačných splátkach vo výške 36,98 eura, pričom celková čiastka, ktorú mal zaplatiť predstavovala sumu 912,52 eura. Sporné nebolo ani to, že Krajský súd v Bratislave vyhlásil dňa 30.9.2021 rozsudok č. k. 3CoCsp/13/2020-276, v ktorom dospel k záverom ako boli vyššie uvedené, z ktorých vyplynulo, že v dôsledku porušenia zákona o spotrebiteľských úveroch zo strany žalovaného, bola súdne konštatovaná bezúročnosť a bezpoplatkovosť dojednaného úveru. Sporné medzi stranami tiež nebolo, že v potvrdzujúcej časti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 14Csp/89/2017-162 nadobudol rozsudok právoplatnosť dňa 11.2.2022. V konaní však zostalo medzi stranami sporné, či je uplatnený nárok premlčaný a ak nie, či je výška uplatneného nároku primeraná. 9. Na ozrejmenie súd prvej inštancie uviedol, že predpokladom vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. je iba úspešné uplatnenie porušenia
práva alebo povinnosti ustanovenej uvedeným zákonom alebo osobitnými predpismi. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/92/2021 (R 48/2022) vyplýva, že vznik a preukazovanie ujmy by bolo nereálne a nie je vyžadované zákonom, preto nie je ani možné od spotrebiteľa vyžadovať preukazovanie ujmy. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia) je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti, alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je jeho primeranosť. Existencia a rozsah prípadnej ujmy na strane spotrebiteľa pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie preto nie je relevantná. Podstatou a predmetom konania o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia už teda nie je opätovné preskúmavanie základu nároku, t. j. toho, či došlo zo strany veriteľa ako žalovaného skutočne k porušeniu práva spotrebiteľa. Súd je viazaný predchádzajúcim úspešným uplatnením práva spotrebiteľa na súde a obmedzí sa len na konštatovanie, či bol zo strany žalobcu preukázaný úspech spotrebiteľa v súdnom konaní týkajúcom sa porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej v zákone o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi a že žalovaný za takéto porušenie práva zodpovedá. Súd neskúma, či spotrebiteľovi vznikla škoda alebo nejaká iná ujma. Na konštatovanie dôvodnosti daného nároku postačuje teda preukázanie, že k porušeniu práva spotrebiteľa zo strany jeho veriteľa došlo a toto porušenie bolo úspešne uplatnené na súde. Súd v tomto konaní už posudzuje len výšku primeraného finančného zadosťučinenia, zvažujúc všetky okolnosti a súvislosti daného vzťahu medzi stranami. 10. Vo vzťahu k žalovaným uplatnenej námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný mal za to, že pre uplatnenie nároku na primerané zadosťučinenie nie je nutné, aby mu predchádzalo iné súdne konanie alebo spor, preto si žalobca mohol uplatniť tvrdený nárok už pri podaní žaloby v konaní vedenom pod sp. zn. 14Csp/89/2017 a poukazoval aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017. Súd prvej inštancie bol názoru, že predmetné rozhodnutie neposkytuje výklad § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., v takom zmysle, ako ho prezentoval žalovaný. Predmetom preskúmavania vo veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 6Cdo/127/2017 bola aj otázka, či je možné priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. bez toho, aby v konaní bola preukázaná existencia a výška vzniknutej ujmy a bez toho, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Najvyšší súd v tejto súvislosti síce konštatoval, že predmetné zákonné ustanovenie nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy, uvedené však nijako nepopiera, ani nevylučuje základný zákonný predpoklad, že nárok žalobcovi vzniká až úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti na súde. 11. Dodal, že Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí nijako nevyjadroval k otázke, ktorým momentom začína plynúť premlčacia doba pre spotrebiteľa v súvislosti s uplatňovaním nároku podľa § 3 ods. 5, resp. žiadnym spôsobom „neredefinoval“ ani to, čo jasne vyplýva zo zákona č. 250/2007 Z. z. a síce, že nárok spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie vzniká úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti na súde. Samotný Najvyšší súd v ods. 18 predmetného rozhodnutia uviedol: „Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve.“. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že závery žalovaného o začatí plynutia premlčacej doby pre uplatnenie práva podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. boli svojvoľné a nemali žiadnu oporu ani v uvádzanom rozhodnutí Najvyššieho súdu, preto ak rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3CoCsp/13/2020 nadobudol právoplatnosť dňa 11.2.2022 (ktoré skutkové tvrdenia žalobcu žalovaný nijako nespochybnil) a žaloba v prejednávanej veci bola zo strany žalobcu podaná na súde dňa 29.7.2022, nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie nemohol byť vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, aplikovateľnej aj na tento prípad, voči žalovanému premlčaný. 12. Zdôraznil, že jediným predpokladom pre úspešné uplatnenie práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej právnymi predpismi, pričom v danom prípade bolo nesporné, že v prospech žalobcu
bol judikovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému vo výške 634,12 eura, nakoľko súdy dospeli k záveru, že uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere medzi stranami sporu je v dôsledku porušenia právnych predpisov zo strany žalovaného bezúročná a bezpoplatková. Žalobca tak v konaní dostatočným spôsobom preukázal splnenie jediného predpokladu pre priznanie nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, keď bol v jeho prospech judikovaný nárok, pričom zodpovedným subjektom za uvedený stav bol žalovaný. Z uvedeného dôvodu musel stanoviť už len výšku finančného zadosťučinenia, pričom zákon v danom prípade ustanovuje len požiadavku primeranosti jeho výšky. Jej stanovenie tak záleží na úvahe súdu, pričom súd musí prihliadnuť na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania, vplyv konania, dobu trvania a rozsah následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Doplnil, že účelom zákona je prinútiť dodávateľov služieb dodržiavať právne predpisy na ochranu spotrebiteľov a vyhnúť sa v budúcnosti nekalým obchodným praktikám. 13. Žalobca ako finančné zadosťučinenie požadoval zaplatenie sumy 1.912,52 eura, čo odôvodňoval emočnou a psychickou ujmou spôsobenú žalovaným, ako aj útrapami vzniknutými z dôvodu prebiehajúcich súdnych konaní; zároveň žalobca poukazoval na skutočnosť, že čiastka 912,52 eura bola suma, ktorú v zmysle zmluvy mal celkovo zaplatiť žalovanému. V tejto súvislosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že judikované porušenie práv spotrebiteľa a povinností veriteľa objektívne nemohlo žalobcovi spôsobiť opísané následky. Za nezanedbateľnú skutočnosť považoval, že hoci žalobca vystupoval v sporových konaniach so žalovaným v postavení slabšej strany, vystupoval v nich v postavení žalobcu a teda to bol on, kto aktívne uplatňoval a bránil svoje práva voči žalovanému; nečelil tak neoprávnenému uplatňovaniu práv zo spotrebiteľskej zmluvy zo strany žalovaného. Dodal, že je ťažké si predstaviť, že uplatňovanie vlastných práv zo spotrebiteľského vzťahu na súde, v ktorých strana aktívne a z vlastnej iniciatívy vystupuje ako „dominus litis“, môže žalobcovi spôsobiť psychické následky a rodinné problémy ako to opísal žalobca. Poukázal na to, že žalobca nijako nepreukázal a ani len netvrdil, že by žalovaný voči nemu vystupoval šikanózne, uplatňujúc vyhrážky ohľadne možných právnych následkov alebo iným eticky neprijateľným spôsobom z titulu „silnejšej strany“, ktorý by bol objektívne spôsobilý vyvolať psychický vplyv na život spotrebiteľa. Zdôraznil, že za situácie, že žalovaný porušil práva spotrebiteľa a svoje vlastné povinnosti tak, že následkom uvedeného bolo konštatovanie uzatvorenej zmluvy ako bezúročnej a bezpoplatkovej, uvedená intenzita porušenia zákona, závažnosť tohto porušenia zo strany veriteľa, ako aj objektívne možný vplyv tohto porušenia na majetkovú a osobnostnú sféru spotrebiteľa, berúc do úvahy aj výšku spotrebiteľského úveru 750 eur, keď nebolo preukázané ani to, že by sa voči spotrebiteľovi zo spotrebiteľského úveru viedla exekúcia, súdne konanie, že by sa vykonávali zrážky zo mzdy alebo že by voči žalobcovi boli zo strany veriteľa neprávom uplatňované iné prostriedky, ktoré by nepriaznivým spôsobom vplývali na život spotrebiteľa, nemohol potom takýto skutkový stav zodpovedať primeranému zadosťučineniu v tak zásadne vyššom rozsahu, než v akom mal spotrebiteľ žalovanému zo spotrebiteľského úveru zaplatiť ako celkovú čiastku. 14. Dôvodil, že z rozhodnutí súdov vyplynulo, že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 750 eur, pričom však rozhodnutia súdov o bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru nič nemenia na tej skutočnosti, že žalobca čerpal poskytnutý úver a tento bol v rozsahu istiny povinný žalovanému vrátiť. Ak bol žalobca povinný v zmysle rozhodnutia súdov žalovanému vrátiť len poskytnutú istinu, nárok na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré by malo zohľadňovať aj čiastku 912,52 eura ako celkovú sumu z úveru, nemá žiadne opodstatnenie. Dal do pozornosti, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na obohacovanie sa na úkor veriteľov. Jeho účelom je dovŕšenie ochrany spotrebiteľa, ktoré predpokladá, že určitý spôsob ochrany (v tomto prípade judikovaný) už spotrebiteľovi poskytnutý bol, pričom priznaním určitej finančnej čiastky z titulu primeraného finančného zadosťučinenia dochádza k dokončeniu, naplneniu a skompletizovaniu procesu tejto ochrany. Uviedol tiež, že je preto potrebné brať na zreteľ aj tú skutočnosť, že žalobcovi bola rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 3CoCsp/13/2020-276 poskytnutá ochrana a kompenzovaná finančná neprávosť, ktorej sa voči nemu dopustil žalovaný, keď žalovaný bol právoplatne povinný vyplatiť bezdôvodné obohatenie vo výške 634,12 eura s príslušenstvom. K poukazu žalobcu na rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných veciach dodal, že jediným objektívnym a exaktným kritériom pri určovaní výšky primeraného zadosťučinenia je suma, o ktorú sa chcel dodávateľ v základnom konaní bezdôvodne obohatiť, preto vychádzal práve z čiastky, ktorá bola žalobcovi priznaná ako bezdôvodné obohatenie, ktoré chcel na jeho úkor žalovaný získať. Vzhľadom na charakter porušenia povinnosti, jeho intenzitu, výšku poskytnutého úveru a tiež na to, že porušenie práv spotrebiteľa bolo kompenzované aj priznaním bezdôvodného obohatenia a zároveň objektívne vzniknutá situácia nemohla žalobcovi spôsobiť tak dramatické následky
ako uviedol, nevzhliadol ako dôvodné určovať primerané finančné zadosťučinenie v niekoľkonásobne vyššej čiastke ako suma, o ktorú sa žalovaný na úkor žalobcu pokúšal obohatiť. 15. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia určil súd prvej inštancie v sume 250 eur, keď žalobca ako spotrebiteľ bol voči žalovanému úspešný už v tom, že poskytnutý úver bol bezpoplatkový a bezúročný a že mu bol priznaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v čiastke 634,12 eura. Ak mal preto žalobca vrátiť žalovanému len čiastku úveru 750 eur, primeraným dovŕšením jeho ochrany bolo podľa názoru súdu prvej inštancie kompenzovanie rozdielu medzi čiastkou 750 eur a čiastkou 634,12 eura ako sumy priznaného bezdôvodného obohatenia, a to do výšky poskytnutého úveru a zároveň priznanie sumy ešte navyše nad túto sumu, ktorá predstavuje dovŕšenie zadosťučinenia a satisfakčného rozmeru tohto nároku. Dal tiež do pozornosti, že skutočnosť, že žalovaný bude vo výsledku povinný žalobcovi nahradiť nielen bezdôvodné obohatenie, ale aj primerané zadosťučinenie, ktoré spolu presahuje aj sumu poskytnutého úveru, plní dostatočný sankčný rozmer priznaného nároku a zároveň pôsobí dostatočne odradzujúco pre žalovaného ako poskytovateľa spotrebiteľských úverov do budúcna, keďže nepriaznivým následkom pre neho je, že v dôsledku porušenia zákona je povinný žalobcovi ako spotrebiteľovi zaplatiť ešte viac ako mu sám spotrebiteľským úverom poskytol. Priznaná suma 250 eur zároveň predstavuje viac ako 39 % z priznaného bezdôvodného obohatenia, čo vyhodnotil ako dostatočné dovŕšenie ochrany spotrebiteľa, nevybočujúce z rámca obvyklých občianskoprávnych sankcií v obdobných veciach. Žalobu v presahujúcej uplatnenej istine nevzhliadol ako dôvodnú, keďže priznanie primeraného zadosťučinenia spočíva na voľnej úvahe súdu, ktorý nie je viazaný výškou uplatňovaného nároku. Dodal, že neúspech v prevyšujúcej časti nemá vplyv na celkový úspech žalobcu z hľadiska nazerania na základ uplatneného nároku, ktorý bol v celom rozsahu dôvodne uplatnený. 16. Žalobu zamietol súd prvej inštancie aj v časti uplatneného úroku z omeškania, pričom argumentoval, že suma primeraného zadosťučinenia je suma, ktorú určí súd a do omeškania sa môže povinná strana dostať až keď má vedomosť o tom, akú sumu a v akej lehote na plnenie je povinná zaplatiť, o čom môže mať vedomosť až po právoplatnom rozhodnutí súdu. Bol názoru, že na primerané finančné zadosťučinenie možno analogicky aplikovať závery súdnej praxe ohľadom dôvodnosti úrokov z omeškania vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/2011). Mal za to, že žalovanému vznikne povinnosť zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie až na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, preto sa ešte nemohol dostať do omeškania s plnením peňažného dlhu. Z uvedeného dôvodu nárok na zaplatenie úroku z omeškania považoval za nedôvodný a v tejto časti žalobu zamietol. 17. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie za použitia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., § 101 a § 517 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka zaviazal žalovaného na zaplatenie finančného zadosťučinenia v sume 250 eur a žalobu v časti prevyšujúceho uplatneného nároku na finančné zadosťučinenie a v časti nároku na úrok z omeškania zamietol. 18. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Poukázal pritom na nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 475/2018-31, podľa ktorého „zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 CSP súdom nie je v súlade s ústavou.“ Konštatoval, že výška primeraného finančného zadosťučinenia závisela od voľnej úvahy súdu, pričom žalobcovi priznal nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného dôvodu dospel k záveru, že žalobcovi prislúcha nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu proti neúspešnému žalovanému, a to z priznanej sumy 250 eur, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C. s. p.). 19. Proti rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel (výrok I.), ako aj proti súvisiacemu výroku o trovách (výrok III.) podal žalovaný odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 20. Namietal, že v konaní neboli preukázané a z odôvodnenia napadnutého rozsudku ani nevyplynuli žiadne vecné a konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodnili priznanú sumu 250 eur a preto priznanie uvedenej sumy je zmätočné a nepreskúmateľné. Poukázal na závery súdu prvej inštancie v ods. 19 napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého bolo finančné zadosťučinenie určené ako rozdiel medzi čiastkou 750 eur a čiastkou 634,12 eura a zároveň ešte navyše nad túto sumu, pričom však zo žiadnej časti napadnutého rozsudku nevyplynulo, na základe akej úvahy súd prvej inštancie takto postupoval a ako takto určená suma zodpovedá konkrétnym individuálnym okolnostiam prejednávanej veci. Rovnako bol názoru, že nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie určil sumu „ešte navyše“ a na základe čoho konkrétne. S poukazom na právne závery obsiahnuté v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/91/2020, sp. zn. 3Cdo/25/2019 a sp. zn. 4Cdo/171/2005 mal za to, že postup určenia sumy 250 eur je svojvoľný, nepreskúmateľný a nezodpovedá v žiadnej časti povahe prejednávanej veci. Argumentoval, že o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku svedčí aj to, že v celom odôvodnení nebolo označené žiadne konkrétne právo žalobcu ako spotrebiteľa, ktoré malo byť porušené, ani označenie príslušnej právnej normy. Zákon č. 250/2007 Z. z. v § 3 ods. 5 pritom uvádza, že primerané finančné zadosťučinenie je možné priznať v prípade úspešného uplatnenia ustanovenia určeného na ochranu spotrebiteľa. Na základe uvedeného dôvodil, že ak súd prvej inštancie ani nekonkretizoval, z akého konkrétneho porušenia pri rozhodovaní vychádzal, potom je jeho rozhodnutie nielen predčasné (po skutkovej stránke), vecne nesprávne (po právnej stránke), ale aj nepreskúmateľné. 21. Nestotožnil sa ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania. Dôvodil, že hoci súd prvej inštancie priznanie náhrady trov konania v rozsahu 100 % odôvodnil tým, že rozhodnutie o priznanom nároku záviselo od úvahy súdu, žalobu zamietol aj v časti úroku z omeškania a to nie na základe vlastnej úvahy, ale na základe neexistencie takého nároku. Dodal, že dôvodom na namietanie rozhodnutia o trovách konania je aj skutočnosť, že napáda výrok vo veci samej, od ktorého závisí aj výrok o náhrade trov konania a jednak to, že aj pri potvrdení vyhovujúceho výroku je vzhľadom na priebeh konania a skutkové okolnosti priznanie náhrady trov konania žalobcovi v rozpore s účelom sporového konania. Poukázal na skutočnosť, že z podanej žaloby a rovnako z priebehu konania vyplynulo, že žalobca nepredložil žiadne dôvody a dôkazy na ich preukázanie v tom smere, aby splnil povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť ohľadne výšky požadovaného nároku. Za týchto skutkových okolností bol názoru, že nie je na mieste záver, že výška priznaného plnenia závisela od úvahy súdu a že danosť nároku bola preukázaná. Doplnil, že uvedený spôsob rozhodovania je viazaný na to, že súd prvej inštancie kvalifikuje rozhodujúce skutkové okolnosti iným spôsobom ako ich posudzoval žalobca pri podaní žaloby, prípadne vyjdú najavo ďalšie skutočnosti. V prejednávanej veci však žalobca od počiatku neuvádzal žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých sa mohol oprávnene domnievať o danosti nároku vo výške žalovanej sumy. 22. Proti rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol (výrok II.), ako aj proti súvisiacemu výroku o trovách (výrok III.) podal odvolanie žalobca a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobe plne vyhovieť, alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 23. Zotrvajúc na argumentácii z konania pred súdom prvej inštancie primárne namietal, že výška priznaného primeraného finančného zadosťučinenia v sume 250 eur vôbec nezohľadňuje súdnou praxou ustálené kritériá, ktoré je nevyhnutné vziať do úvahy pri určovaní výšky tohto finančného zadosťučinenia. Poukázal na kritériá k určeniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia vyplývajúce zo súdnej praxe, ako aj na to, ako odôvodnil uplatnenú výšku finančného zadosťučinenia v žalobe, pričom zdôraznil, že ak by sa nedomáhal v súdnom konaní (vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod
sp. zn. 14Csp/89/2017) ochrany svojich porušených práv, následkom čoho bola súdom vyslovená bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o úvere, zaplatil by žalovanému (nesprávne a zavádzajúco vypočítanú) celkovú čiastku spojenú s úverom vo výške 912,52 eura, preto mal za to, že výška 912,52 eura je legitímnym základom uplatneného nároku. Doplnil, že okrem uvedenej sumy si uplatnil titulom primeraného finančného zadosťučinenia aj sumu 1.000 eur, pri výpočte ktorej prihliadol na všetky okolnosti konania, ako jeho dĺžku, emocionálnu ujmu, existenciu bezdôvodného obohatenia žalovaného (za dôvodnú satisfakciu ktorých považuje sumu 500 eur) a tiež prihliadol na uznanie neplatnosti neprijateľnej podmienky, ktorú žalovaný opakovane používal i napriek rozhodnutiam v jeho neprospech v minulosti (kde za adekvátnu náhradu vzhľadom na nepoučiteľnosť a opakovateľnosť považuje sumu ďalších 500 eur). 24. Oponoval záveru súdu prvej inštancie, že judikované porušenie práv spotrebiteľa a povinností veriteľa mu nemohlo spôsobiť opísané následky (ods.17 napadnutého rozsudku). Dôvodil, že okolnosť, či spotrebiteľ vystupuje v základnom konaní na strane žalobcu alebo žalovaného nemá žiaden vplyv na určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia a uvedené kritérium použité súdom prvej inštancie považoval za svojvoľné, ústavne nekonformné a nezákonné, nezodpovedajúce rozhodovacej praxi súdnych autorít, keď práve okolnosť, že sa musel aktívne domáhať súdnej ochrany ešte viac zvýšila jeho psychické vypätie, pričom neistota o výsledok konania trvala až do rozhodnutia odvolacieho súdu. Dal do pozornosti, že v zmysle konštantnej súdnej praxe, súd pri vyčíslení výšky zadosťučinenia prihliada nielen na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania, ale aj intenzitu trvania a rozsah nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup strán konania k protiprávnemu konaniu. Zopakoval kritériá, ktoré ho viedli k uplatneniu si finančného zadosťučinenia a dôvodil, že za situácie, keď sa žalovaný: (i) dopustil voči nemu viacerých porušení kogentných ustanovení zákona, ktorých následkom bola súdom určená bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o úvere, (ii) súčasne sa bezdôvodne obohatil na jeho úkor, (iii) zo strany žalovaného sa jedná o opakované nekalé a protiprávne konanie voči spotrebiteľovi a teda zjavne nerešpektuje súdne rozhodnutia vydané v iných obdobných veciach, (iv) s prihliadnutím na postoj žalovaného a úmyselné predlžovanie protiprávnemho stavu a tým aj psychických útrap žalobcu podávaním zjavne nedôvodných odvolaní voči súdnym rozhodnutiam a v neposlednom rade (v) s poukazom na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej primerané finančné zadosťučinenie musí plniť funkciu satisfakčnú aj sankčnú, mal za nepochybné, že súdom prvej inštancie priznaná suma je celkovým popretím inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia. 25. Rovnako odmietol súdom prvej inštancie použité kritérium, že nebolo preukázané, že by žalovaný vystupoval voči nemu šikanózne, resp. iným eticky neprijateľným spôsobom z titulu „silnejšej strany“, keď dôvodil, že neexistuje zákonná norma, ani súdne rozhodnutie, ktoré by takéto kritérium pripúšťalo. Tvrdenia súdu prvej inštancie, ktorými odôvodňoval prečo nemožno prisúdiť uplatnenú výšku finančného zadosťučinenia označil za prejav svojvôle a nezákonnosti z dôvodu, že sa nezakladajú na zákonnej úprave a ani nevychádzajú z konštantnej súdnej praxe, k čomu poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 517/2011. Bol názoru, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia môže motivovať žalovaného k zákonnému postupu pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch pro futuro, avšak len v prípade, ak súd túto výšku prizná v adekvátnom a primeranom rozsahu, zohľadňujúc pritom individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a konštantnú súdnu prax, avšak mal za to, že súdom prvej inštancie priznaná suma nezohľadňuje sankčný charakter tohto zadosťučinenia a nie je motivujúca pre žalovaného vyvarovať sa ďalších protiprávnych konaní v budúcnosti. Podotkol, že takéto rozhodnutie by viedlo k demotivácii iných spotrebiteľov v budúcnosti sa domáhať ochrany svojich práv. S poukazom na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/101/2017 dôvodil, že odradzujúco môže pôsobiť len hrozba straty prevyšujúca 50 % sumy, o ktorú chcel veriteľ spotrebiteľa protiprávne pripraviť, čo by v prejednávanej veci (pri zohľadnení celkovej čiastku úveru, ktorú mal zaplatiť) predstavovalo finančné zadosťučinenie až do výšky 1.368,78 eura (912,12 + 456,26), avšak v konaní si túto zložku primeraného finančného zadosťučinenia uplatnil len v sume 912,52 eura, teda žalovaná suma nie je neprimeraná, k čomu dal do pozornosti rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. 26. Za svojvoľné označil tiež ďalšie súdom prvej inštancie zvolené kritérium, že nebolo preukázané, že by sa voči spotrebiteľovi zo spotrebiteľského úveru viedla exekúcia, súdne konanie, resp. že by sa vykonávali zrážky zo mzdy (ods. 17 napadnutého rozsudku), keďže takéto kritérium opäť nevychádza zo žiadnej zákonnej normy či konštantnej súdnej praxe. Mal za to, že súdom prvej inštancie priznaná výšku zadosťučinenia rozhodne neplní: (i) satisfakčnú funkciu, keď absolútne nezohľadňuje celkové
straty, ktoré by mal v zmysle ustálenej súdnej praxe znášať žalovaný, (ii) sankčnú funkciu a (iii) nie je ani odmenou pre spotrebiteľa za to, že sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Vo vzťahu k dôvodnosti uplatneného nároku dal do pozornosti aj závery obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/298/2020 a dodal, že novodobá judikovaná prax vychádza pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia z toho, že aj keď podmienkou priznania finančného zadosťučinenia nie je vznik ujmy ani hrozba ujmy spotrebiteľovi v dôsledku porušenia jeho práva dodávateľom, existujúca alebo hroziaca ujma môže byť jedným z kritérií pre posudzovanie primeranosti výšky finančného zadosťučinenia, k čomu poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov. 27. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď uviedol, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave mu bola poskytnutá ochrana a kompenzovaná finančná neprávosť, keď bol žalovaný povinný zaplatiť bezdôvodné obohatenie vo výške 634,12 eura s príslušenstvom, ktorú sumu súdu prvej inštancie považoval za akúsi formu primeraného finančného zadosťučinenia. Argumentoval, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia je inštitútom odlišným svojou povahou, charakterom a účelom od inštitútu bezdôvodného obohatenia a tieto inštitúty nemožno vzájomne podmieňovať, ani ich navzájom zamieňať. Povinnosť žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie nie je formou primeraného finančného zadosťučinenia, v dôsledku čoho by sa mala suma zadosťučinenia vo výsledku krátiť. Zdôraznil, že súd prvej inštancie svojvoľným a neobjektívnym postupom ponížil výšku primeraného finančného zadosťučinenia o sumu bezdôvodného obohatenia, hoci kritériom určenia výšky finančného zadosťučinenia je práve suma, o ktorú sa žalovaný hodlal bezdôvodne obohatiť a práve táto suma by mala byť zohľadnená v celkovom nároku žalobcu, t. j. výška primeraného finančného zadosťučinenia by mala logicky sumu bezdôvodného obohatenia prevyšovať. Vyslovil pritom presvedčenie, že požadovaná výška primeraného zadosťučinenia je vyvážená a nesmeruje k neprimeranému finančnému obohateniu žalobcu a žiadal, aby bolo zohľadnené psychické kritérium, keď podstúpil stresujúce situácie vyvolané sporom so žalovaným. 28. Nestotožnil sa ani s právnym posúdením úrokov z omeškania zo strany súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil nárok na ich zaplatenie ako nedôvodný. Poukázal na § 563 a § 517 Občianskeho zákonníka, pričom mal za to, že primerané finančné zadosťučinene je peňažným záväzkom, v rámci ktorého vystupuje v postavení veriteľa (keďže mu nárok na zaplatenie zadosťučinenia vznikol momentom právoplatnosti rozsudku) a žalovaný je dlžníkom (keďže mu vznikla povinnosť finančné zadosťučinenie zaplatiť), preto popri nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia má právo požadovať úroky z omeškania (nakoľko primerané finančné zadosťučinenie žalovaný dosiaľ nezaplatil), k čomu dal do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/24/2021 a nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2370/22. Považoval za jednoznačné, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie mu vznikol už momentom právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava V (v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave) vydanom v základnom konaní, teda momentom úspešného uplatnenia porušenia práva na súde, čo platí o to viac, že v prejednávanej veci sa už nerozhoduje o samotnom nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (o tomto bolo rozhodnuté už v základnom konaní). Keďže však žalovaného osobitne nevyzval na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v požadovanej výške (a čas tohto plnenia nebol osobitne ustanovený), v zmysle konštantnej súdnej praxe má hmotnoprávne účinky žiadosti veriteľa o plnenie aj doručenie prípadnej žaloby súdom žalovanému, teda je daný jeho nárok požadovať od žalovaného úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.912,52 eura odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému zo strany súdu až do zaplatenia. 29. S poukazom na Čl. 2 ods. 2 a ods. 3 Základných princípov C. s. p. namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil napadnutý rozsudok, keď odignoroval kritériá posúdenia uplatneného nároku plynúce z ustálenej rozhodovacej činnosti nielen krajských súdov, ale aj najvyšších súdnych inštancií, čo rozhodne neprispelo k zachovaniu princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Ak sa už súd prvej inštancie mienil odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe súdnych autorít, bolo jeho povinnosťou rozhodnutie náležite odôvodniť, namiesto toho však zvolil cestu svojvoľného výkladu a aplikácie práva, bez dostatočného vyargumentovania dôvodov odklonu, preto zaťažil napádané konanie vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov ako aj vadou arbitrárnosti, teda nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, v dôsledku toho má konanie súčasne i tzv. inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci s následkom nezákonnosti napadnutého rozsudku. Na podporu uvedenej argumentácie odkázal na práve závery obsiahnuté v rozhodnutiach Ústavného súdu SR (napr. sp. zn. III. ÚS 311/07, sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. III. ÚS 271/05, sp. zn. III. ÚS 95/06), ako aj v rozsudku Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 2Afs/24/2005 a v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sfž/29/2010. 30. Žalobca bol zároveň názoru, že súd prvej inštancie zaťažil konanie vadou v skutkových zisteniach, pretože nevykonal podstatné žalobcom navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a nevykonanie len stroho odôvodnil (ods. 8 napadnutého rozsudku). Uviedol, že práve predmetné dôkazy slúžili k presvedčeniu súdu prvej inštancie o tom, že len taká výška zadosťučinenia, akú požaduje žalobca v konaní, môže žalovaného prinútiť upustiť od protiprávneho a nekalého konania voči spotrebiteľom v budúcnosti, preto súd prvej inštancie nebol oprávnený odmietnuť vykonať predmetné navrhnuté dôkazy. Na podporu uvedenej argumentácie dal žalobca do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/205/2019, zaoberajúce sa prípustnosťou dôvodov odmietnutia návrhu strany sporu na vykonanie dokazovania, pričom dôvodil, že súd prvej inštancie týmto spôsobom nevysvetlil, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy. S akcentom na zásadu rovnosti zbraní v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/259/2010 poukázal aj na to, že v danom prípade z dôvodu odmietnutia vykonania dôkazov k preukázaniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia došlo k porušeniu tzv. „PERNA TESTU“ podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa zaoberal aj Najvyšší súd SR v uzneseniach sp. zn. 1TdoV/5/2021 a sp. zn. 1TdoV/4/2018, ako aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 177/2021, ktoré sú síce vydané v trestných konaniach, ale sú aplikovateľné aj na civilné sporové konanie. Bol preto názoru, že navrhované dôkazy mali byť vyhodnotené posúdením troch základných kritérií Perna testu: (i) či bola žiadosť o doplnenie dokazovania dostatočne odôvodnená a či sa týkala podstaty merita prejednávanej veci; (ii) či bol posúdený význam určitého dôkazu a či v tejto súvislosti boli súdom poskytnuté dostatočné dôvody, prečo dôkaz nebol vykonaný v priebehu súdneho konania a napokon, (iii) či toto rozhodnutie nenarušilo celkovú spravodlivosť konania. Doplnil, že aplikáciou uvedených kritérií na navrhované dôkazy bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať dôkazy k preukázaniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Rozhodnutie o odmietnutí vykonania dôkazov k preukázaniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia významným spôsobom narušilo celkovú spravodlivosť konania, keďže práve nevykonanie týchto dôkazov mohlo mať za následok nezákonné rozhodnutie vydané v neprospech žalobcu. Bol názoru, že súd prvej inštancie mal vykonať navrhované dôkazy, pričom odmietnutím ich vykonania došlo k hrubému porušeniu princípu rovnosti zbraní, čo má za následok, že napadnutý rozsudok je zaťažený nezákonnosťou a ústavnou nonkonformnosťou. 31. Kritike podrobil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania, keď mal za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces a súčasne vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávne aplikoval § 255 ods. 1 C. s. p. a úplne opomenul aplikovať § 257 C. s. p.. Bol názoru, že vo veci boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Pri zohľadnení záverov súdnej praxe (R 24/1964) argumentoval, že medzi dôvody hodné osobitného zreteľa patria najmä neprimeraná tvrdosť, nespravodlivosť požadovať od povinnej strany náhradu, povaha a okolnosti sporu, osobné pomery strany sporu, nízky príjem a pod., pričom v jeho prípade došlo k súčasnému naplneniu všetkých dôvodov hodných osobitného zreteľa. Argumentoval, že z dôvodu ťažkej finančnej situácie sa uchýlil k spotrebiteľskému úveru, keďže nemal inú možnosť ako si zaobstarať finančné prostriedky aspoň na základné výdavky, teda tento krok nebol výsledkom nerozvážnosti, ale nepriaznivej životnej situácie. Snažil sa vyhnúť súdnemu konaniu a podanie žaloby bolo poslednou možnosťou ako brániť svoje práva, pretože ak by tak neurobil, bol by nútený platiť žalovanému plnenia, na ktoré tento nemal nárok. Mal za to, že v rámci rozhodovania o trovách konania by mali byť uvedené dôvody na jeho strane zohľadnené, tak ako aj skutočnosť, že žalovaný poskytoval dlhodobo spotrebiteľom spotrebiteľské úvery na základe zmlúv, v ktorých absentovali zákonom predpísané obligatórne náležitosti, pričom ide o subjekt s miliónovými celkovými výnosmi a aktívami. Poukázal tiež na to, že sám nemá v súčasnej dobe finančné prostriedky a iný majetok, z ktorého by bol spôsobilý uhradiť náhradu trov konania žalovanému, v dôsledku čoho by sa dostal do pre neho likvidačnej situácie. Pozornosť upriamil aj na charakter samotného konania, teda že ide o spotrebiteľský spor a tiež na skutočnosť, že sa tak v základnom konaní ako aj v prejednávanej veci správal vždy tak,
aby mohlo dôjsť v čo najkratšom čase k meritórnemu rozhodnutiu vo veci a zbytočne sa trovy konania nenavyšovali ani jednej strane. 32. V doplnení odvolania, doručenom súdu v rámci plynutia odvolacej lehoty, žalobca označil ďalší dôvod, pre ktorý mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je v žalobcom napadnutej časti neurčitý, nepreskúmateľný, nezákonný a arbitrárny, a to, že súd prvej inštancie pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia vôbec neskúmal proporcionalitu medzi tým, ako samotná výška zadosťučinenia prinesie finančné a morálne uspokojenie žalobcu a naplní svoju satisfakčnú, ale aj sankčnú povahu a bude zároveň vyjadrím odmeny pre žalobcu za to, že sa pustil do sporu s ekonomicky a právne silnejším subjektom a tak prinesenie benefit aj v prospech ostatných spotrebiteľov a medzi tým, ako samotná výška primeraného finančného zadosťučinenia na druhej strane negatívne zasiahne žalovaného. Dôvodil, že princíp proporcionality sa na základe doktríny vytvorenej Spolkovým ústavným súdom Nemecka skladá z troch zložiek: (i) vhodnosť, (ii) potrebnosť a (iii) proporcionalita v užšom zmysle. Pri teste vhodnosti sa posudzujú právne prostriedky smerujúce k dosiahnutiu želaného cieľa; primerané sú len také právne prostriedky, ktoré sú vôbec schopné dosiahnuť žiadaný cieľ. Pri teste potrebnosti sa posudzuje, či je zvolená úprava potrebná v tom zmysle, že nezasahuje do základného práva vo väčšom rozsahu, než je prípustné a pri teste pomeriavania (proporcionality v užšom slova zmysle) sa už posudzujú právne, nie skutkové okolnosti. Skúma sa, či závažnosť zásahu a „tiaž“ dôvodov, ktoré tento zásah ospravedlňujú, sú vo vzájomnom vzťahu. Poukázal na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR (rozhodnutia sp. zn. PL. ÚS 3/00, sp. zn. PL. ÚS 7/2017 a iné) a uviedol, že nenaplnenie čo len jedného z tzv. Engel kritérií (legalita, legitimita, proporcionalita) znamená, že zásah nemožno považovať za prípustný. Mal pritom za zrejmé, že v danom prípade nebolo zo strany súdu prvej inštancie naplnené kritérium legality (znamenajúce zákonnosť a vyžadujúce, aby orgány verejnej moci konali a rozhodovali len a na základe zákona a v jeho rozsahu), kritérium legitimity (napadnutý rozsudok je nezákonný z dôvodov opísaných v odvolaní) a napokon nebolo naplnené ani kritérium proporcionality. 33. Žalobca vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného, vo vzťahu k námietke priznania sumy 250 eur súdom prvej inštancie nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že suma priznaného finančného zadosťučinenia nie je opodstatnená, keď poukázal na to, že sám bol nútený podať voči zamietajúcemu výroku rozsudku odvolanie, pretože priznaná výška vôbec nezohľadňuje súdnou praxou ustálené kritériá, ktoré je nevyhnutné vziať do úvahy pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia a zhrnul, že priznaná suma je dôvodná, avšak nepostačujúca na naplnenie funkcie a účelu finančného zadosťučinenia. Dal do pozornosti kritériá vyplývajúce z rozhodovacej praxe súdov tak, ako ich uviedol už v konaní pred súdom prvej inštancie a aj v následnej odvolacej argumentácii, ozrejmil ako dospel k výške uplatneného nároku, pričom zopakoval argumentáciu k dôvodnosti podaného nároku (ako ju uviedol v žalobe, aj v podanom odvolaní). V súvislosti s odvolaním žalovaného uviedol, že z objektívnych dôvodov sa nemožno stotožniť s tvrdením, že postup určenia sumy 250 eur bol svojvoľný, nepreskúmateľný a nezodpovedá v žiadnej časti povahe prejednávanej veci, keď priznaná suma je síce dôvodná, ale nezohľadňuje funkcie a účel finančného zadosťučinenia, v dôsledku čoho bol žalobca nútený podať odvolanie voči zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie. Na základe rozhodovacej súdnej praxe (ktorú uviedol zhodne ako v podanom odvolaní) mal za to, že odvolanie žalovaného voči vyhovujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie je absolútne neopodstatnené, keď súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žaloba je dôvodná a že žalobcovi je nevyhnutné priznať primerané finančné zadosťučinenie. 34. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie neoznačil žiadne konkrétne porušené právo žalobcu. Dal do pozornosti znenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré je právnym základom uplatneného nároku a ktoré v súčasnosti nevyžaduje privodenie, resp. spôsobilosť privodenia akejkoľvek ujmy spotrebiteľovi a ako jedinú podmienku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vyžaduje úspech v súdnom konaní týkajúcom sa porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej daným zákonom alebo osobitnými predpismi, keď daná zákonná úprava dokonca ani nepripúšťa fakultatívnu možnosť súdu rozhodnúť o priznaní alebo nepriznaní nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Toto právo je preto priznané ex lege a súd by potom nemal už rozhodovať o priznaní, či nepriznaní práva na primerané finančné zadosťučinenie, ale mal by sa iba obmedziť na určenie konkrétnej výšky, ktorá bude úspešnému spotrebiteľovi priznaná. Poukázal tiež na odseky 7, 9, 13 a 15 napadnutého rozsudku, z ktorých vyplýva jasné a nespochybniteľné konštatovanie, aké konkrétne právo žalobcu bolo porušené a z ktorých tiež vyplýva, že v konaní preukázal úspešné uplatnenie tohto práva, čo zakladá nárok na primerané finančné zadosťučinenie v súlade s § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.. K
tvrdeniu žalovaného, že (údajne) nepreukázal dôkazy ohľadne výšky požadovaného nároku uviedol, že prezentovaný názor nemôže obstáť, pretože z rozhodovacej praxe súdnych autorít vyplýva konštantný záver, že súd v tomto type konania neskúma, či spotrebiteľovi vznikla škoda alebo nejaká iná ujma, a preto ani nemal povinnosť predložiť akékoľvek dôkazy k preukazovaniu výšky ujmy. Zdôraznil, že na konštatovanie dôvodnosti daného nároku postačuje preukázanie, že k porušeniu práva spotrebiteľa zo strany jeho veriteľa došlo a toto porušenie bolo úspešne uplatnené na súde, k čomu súd prvej inštancie správne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/92/2021 (R 48/2022), v súlade s ktorým dal do pozornosti viaceré rozhodnutia krajských súdov (rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/80/2016 a sp. zn. 7Co/158/2018 a tiež rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/144/2019). Vo vzťahu k výške primeraného finančného zadosťučinenia mal za logické a spravodlivé, aby táto vychádzala z hroziacej mu ujmy, pričom k výške zadosťučinenia uviedol argumentáciu zhodnú s argumentáciou v (žalobcom) podanom odvolaní. 35. Za účelové označil tvrdenie žalovaného, že v prípade potvrdenia vyhovujúceho výroku napadnutého rozsudku je priznanie náhrady trov konania žalobcovi v rozpore s účelom sporového konania a dodal, že nie je zrejmé, čo mienil žalovaný týmto odprezentovať, teda v tomto smere žalovaný neuniesol procesné povinnosti (povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť) k tomu, aby bolo možné sa s týmto názorom stotožniť a žalobcovi náhradu nepriznať. Poznamenal, že práve nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi (v prípade potvrdenia správnosti vyhovujúceho výroku) by bolo v rozpore so zásadami uplatňovanými pri rozhodovaní o náhrade trov konania, keď zásada úspechu v spore je esenciálnym a primárnym kritériom priznania náhrady trov konania, pričom rovnako ako v (žalobcom) podanom odvolaní poukázal pre prípad stotožnenia sa s odvolaním žalovaného na potrebu aplikácie § 257 C. s. p.. 36. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 37. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu aj žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 21.2.2025 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.). 38. V prejednávanej veci sa žalobca v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. domáhal finančného zadosťučinenia vo výške 1.912,52 eura s príslušenstvom, keďže v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 14Csp/89/2017, bola zmluva o úvere, uzatvorená dňa 21.8.2014 medzi žalobcom a žalovaným, právoplatne posúdená ako bezpoplatková a bezúročná, a to z dôvodu porušenia povinností zo strany žalovaného uložených mu zákonom č. 129/2010 Z. z., na základe čoho bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 634,12 eura s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia sa, spočívajúceho v prijatí plnenia žalobcu prevyšujúceho výšku istiny poskytnutého úveru. 39. Žalobca uplatnenú výšku finančného zadosťučinenia 1.912,52 eura odvodil od celkovej výšky spotrebiteľského úveru (912,52 eura), ktorú by zaplatil, ak by sa nedomáhal na súde ochrany svojich práv v dôsledku protiprávneho konania žalovaného, od zohľadnenia dĺžky konania, emocionálnej ujmy, existencie bezdôvodného obohatenia žalovaného, za ktoré považoval za primeranú satisfakciu v sume 500 eur a od uznania neplatnosti neprijateľnej podmienky, ktorú žalovaný opakovane používal i napriek rozhodnutiam v jeho neprospech v minulosti, kde za adekvátnu satisfakciu vzhľadom na nepoučiteľnosť a opakovateľnosť považoval sumu 500 eur. 40. Ťažisko odvolacej argumentácie žalobcu predstavovali námietky voči súdom prvej inštancie zvoleným kritériám, na základe ktorých priznal žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 250 eur, pri ktorých namietal ich svojvoľnosť, absenciu zákonného podkladu a nerešpektovanie súdnej praxe. 41. Hodno uviesť, že v prípade posudzovania primeranosti finančného zadosťučinenia nie sú zákonom dané kritériá, ktoré súd vyhodnocuje, dané je len kritérium primeranosti. Zároveň však platí, že nemôže ísť ani o nepreskúmateľnú ľubovôľu a z rozhodnutia musí byť zrejmé, o aké skutkové zistenia sa súd pri stanovení konkrétneho rozsahu finančného zadosťučinenia opieral (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/298/2020).
42. S poukazom na uvedené bolo preto vecou úvahy súdu prvej inštancie, aké kritériá zvolí pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku v kontexte skutkových okolností predmetnej prejednávanej veci. Nakoľko kritériá pre posudzovanie primeranosti finančného zadosťučinenia (okrem kritéria primeranosti) nie sú zákonom stanovené, nemožno prisvedčiť námietke žalobcu o ich svojvoľnosti a absencii zákonného podkladu. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že súdom prvej inštancie zvolené kritériá nerešpektujú súdnu prax, ktorú prezentoval viacerými rozhodnutiami krajských súdov, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutia krajských súdov nie sú všeobecne záväzné, preto ani súd prvej inštancie nimi v prejednávanej veci nebol viazaný. 43. Ani z ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít, medzi ktoré sa zaraďujú okrem Najvyššieho súdu SR aj Ústavný súd SR, Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 574/2021), s ktorou sa viaže v zmysle Čl. 2 Základných zásad C. s. p. princíp právnej istoty, nevyplývajú priamo definované kritériá posudzovania primeranosti finančného zadosťučinenia, len poukaz na skutočnosť, že je vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia tak, aby boli naplnené funkcie primeraného finančného zadosťučinenia a to funkcia sankčná, satisfakčná a preventívna. 44. Aj za situácie, že súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že nárok žalobcu je kompenzovaný už súdom priznaným bezdôvodným obohatením vo výške 634,12 eura s príslušenstvom v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 14Csp/89/2017, v spojitosti s čím žalobca dôvodne namietol nemožnosť zamieňať si inštitút bezdôvodného obohatenia s inštitútom primeraného zadosťučinenia, odvolací súd dospel k záveru, že výsledná suma finančného zadosťučinenia je s ohľadom na súdom prvej inštancie zvolené a odôvodnené kritériá primeraná okolnostiam prejednávanej veci, keď ani kritériá uvádzané žalobcom nemajú vplyv na záver o primeranosti priznanej sumy, ktorá s ohľadom na rámec daný predmetnou spotrebiteľskou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným (úver vo výške 750 eur) napĺňa aj požiadavku sankčnosti a odmeny pre spotrebiteľa, ako aj preventívnu funkciu vo vzťahu k žalovanému. 45. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že v časti uplatneného nároku za uznanie neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky sa žalobca dosiaľ právoplatne nedomohol konštatovania porušenia povinnosti žalovaného ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi, nakoľko konanie v časti určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky nebolo podľa zistenia súdu prvej inštancie (ods. 7 napadnutého rozsudku), ktoré nebolo medzi stranami sporné, právoplatne skončené. V konaní vedenom už na Mestskom súde Bratislava IV (pôvodne na Okresnom súde Bratislava V) bola síce po vrátení veci Krajským súdom v Bratislave v tejto časti žalobcom uplatneného nároku (rozsudkom č. k. 3CoCsp/13/2020-276, zo dňa 30.9.2021) opätovne súdom prvej inštancie určená rovnaká zmluvná podmienka za neprijateľnú, ale rozhodnutie z dôvodu podaného odvolania nenadobudlo právoplatnosť. 46. Aj keď uvedené nemá vplyv na posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu ako takého, keďže v predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. 14Csp/89/2017 bolo právoplatne rozhodnuté o porušení práva žalobcu ako spotrebiteľa (posúdením úverovej zmluvy ako bezpoplatkovej a bezúročnej), nemožno konštatovať dôvodnosť argumentácie žalobcu o nároku na satisfakciu za uznanie (a žalovaným opakované používanie) neprijateľnej zmluvnej podmienky. 47. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu o nepriznaní úroku z omeškania. Nakoľko uplatnený nárok má charakter nemajetkovej ujmy, v zmysle ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/2011), sa povinný môže dostať do omeškania až uplynutím lehoty určenej v právoplatnom súdnom rozhodnutí na plnenie súdom určenej sumy. Hoci v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. úspešným uplatnením práva alebo povinnosti, stanovených týmto zákonom a osobitnými predpismi, má spotrebiteľ právo na finančné zadosťučinenie, jeho výška je určená až rozhodnutím súdu a závisí od jeho úvahy, preto sa žalovaný nemohol dostať do omeškania už odo dňa nasledujúceho po dni doručení žaloby. 48. Neobstojí ani námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ktoré mali slúžiť k presvedčeniu súdu prvej inštancie o tom, že len taká výška zadosťučinenia, akú požaduje v konaní, môže žalovaného prinútiť upustiť od protiprávneho a nekalého konania voči spotrebiteľom v budúcnosti. Odvolací súd dáva do pozornosti, že dôkazy relevantné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku vychádzajú z rámca vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, nie
z konania žalovaného vo vzťahu k iným klientom, preto súd prvej inštancie správne rozhodol, že dôkazy navrhované žalobcom, smerujúce k vyhodnoteniu postupu žalovaného v iných konaniach nevykoná (ods. 8 napadnutého rozsudku). 49. V súvislosti so žalobcom namietaným porušením tzv. Perna testu zároveň odvolací súd konštatuje, že nebolo naplnené už prvé kritérium predmetného testu slúžiaceho na vyhodnotenie návrhov na vykonanie dokazovania, keď predmetný návrh na doplnenie dokazovania žalobca v podanej žalobe, ani v následných vyjadreniach neodôvodnil žiadnou konkrétnou skutočnosťou. Súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil, prečo dôkazy nevykonal a toto rozhodnutie nebolo spôsobilé narušiť celkovú spravodlivosť konania, keďže žalobcom navrhované dôkazy neboli relevantné pre posúdenie uplatneného nároku. Aj keď žalobca argumentoval aj nedodržaním tzv. Engel kritérií (legality, legitimity a proporcionality), neuviedol aký dopad majú mať predmetné kritériá v prejednávanej veci, pričom rozhodnutie súdu o výške primeraného finančného zadosťučinenia nemožno podľa názoru odvolacieho súdu považovať za zásah do práva žalobcu požadovať primerané finančné zadosťučinenie, preto odvolací súd danú argumentáciu vyhodnotil ako nedôvodnú. 50. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie neoznačil v napadnutom rozhodnutí žiadne konkrétne právo žalobcu (spotrebiteľa), ktoré malo byť porušené. V zhode s argumentáciou žalobcu odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca si uplatnil predmetný nárok v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., ktorý ako jedinú podmienku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia stanovuje preukázanie úspechu v súdnom konaní týkajúcom sa porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej daným zákonom alebo osobitnými predpismi. Súd prvej inštancie pritom konštatoval naplnenie uvedenej podmienky (ods. 15 napadnutého rozsudku) a s poukazom na právoplatne skončené súdne konanie zároveň uviedol aj konkrétne právo žalobcu, ktorého porušenie viedlo k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy (ods. 7 napadnutého rozsudku) a k záveru o povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie získané v súvislosti s predmetnou úverovou zmluvou. 51. Na základe uvedeného nemožno priznať dôvodnosť ani argumentácii žalovaného o neunesení dôkazného bremena žalobcu k preukázaniu výšky uplatneného nároku, keď súd prvej inštancie správne poukázal na to, že pri posúdení nároku na primerané finančné zadosťučinenie súd neskúma, či spotrebiteľovi vznikla škoda alebo iná ujma (preto túto nie je potrebné preukazovať), na konštatovanie dôvodnosti nároku postačuje preukázanie, že k porušeniu práva spotrebiteľa zo strany dodávateľa (dnes obchodníka) došlo a že toto porušenie bolo úspešne uplatnené na súde. 52. Žalovaný tiež namietal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, nakoľko žaloba bola zamietnutá nielen v časti uplatneného finančného zadosťučinenia, ktorého určenie výšky bolo na úvahe súdu, ale aj v časti uplatneného príslušenstva (úrokov z omeškania). Odvolací súd uvádza, že úrok z omeškania ako v prejednávanej veci uplatnené príslušenstvo nie je samostatným predmetom konania, ale viaže sa k uplatnenej istine, preto súd prvej inštancie dôvodne aplikoval pri rozhodovaní o trovách konania § 255 ods. 1 C. s. p., pričom na margo argumentácie žalobcu k trovám konania dodáva, že v konaní súd prvej inštancie nekonštatoval zistenia odôvodňujúce aplikáciu § 257 C. s. p., tieto nevyplynuli ani zo spisového materiálu, pričom sporové strany takéto dôvody v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdili, ani ničím nepreukázali. 53. Žalobca aj žalovaný v podaných odvolaniach namietali, že bolo porušené ich právo na spravodlivý proces v dôsledku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, kde súdu prvej inštancie vytýkali zmätočnosť, svojvoľnosť a nedostatočnosť odôvodnenia v časti úvah odôvodňujúcich priznanie sumy vo výške 250 eur, čím malo byť porušené ich právo na spravodlivý súdny proces. 54. Právo na spravodlivý proces v kontexte riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu je naplnené tým, že všeobecný súd zistí skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodne tak, že jeho skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu. 55. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku po závere o existencii základu uplatneného nároku judikovaním porušenia práva žalobcu ako spotrebiteľa v konaní vedenom
pôvodne na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 14Csp/89/2017, na ktorý odvolací súd v podrobnostiach odkazuje (ods. 7, 11 a 15 napadnutého rozsudku), uviedol kritériá, ktoré zvolil pre posúdenie primeranosti finančného zadosťučinenia vyplývajúce z individuálnych okolností veci, ako aj úvahy, ktorými sa riadil pri posudzovaní primeranosti výšky finančného zadosťučinenia a svoje skutkové a právne závery aj adekvátne odôvodnil (ods. 19 napadnutého rozsudku). Rozhodnutie súdu prvej inštancie tak zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, pričom za porušenie práva na spravodlivý proces nemožno v žiadnom prípade považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka konania (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/165/2011). 56. Pretože žalobca, ani žalovaný v podaných odvolaniach neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázali nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (v spojení s opravným uznesením) ako vecne a právne správny potvrdil. 57. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko žalobca ani žalovaný neboli v odvolacom konaní úspešní. 58. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).