{"guid": "0306ed70-2a31-4e9b-ade1-62f4197a1832:583acae1-cb0c-43ee-a065-18423056e770", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1522204827.1", "spisova_znacka": "16CoCsp/13/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16CoCsp/13/2024 z 21. 2. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 21. februára 2025, sp. zn. 16CoCsp/13/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1522204827.1", "identifikacne_cislo": "1522204827", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Daniela Drnáková", "sudca_id": 1433, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-daniela-drnakova-1433", "datum_vydania": "2025-02-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/250/#paragraf-3.odsek-5", "nazov": "§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/250/#paragraf-3.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/250-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-517", "nazov": "§ 517 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-517", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-517"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/250#paragraf-3", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-517", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/583acae1-cb0c-43ee-a065-18423056e770", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1522204827.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1522204827.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1522204827.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n16CoCsp/13/2024\n1522204827\n21. 02. 2025\nMgr. Daniela Drnáková\nECLI:SK:KSBA:2025:1522204827.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov\nJUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu:\nD. C., L.. XX.XX.XXXX, B. XXXX/XX, J., zastúpeného: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska\nkancelária, Červeňova 15, Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia,\ns.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Andrea\nCviková, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie primeraného finančného\nzadosťučinenia s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu\nBratislava IV č. k. B5-12Csp/98/2022-108, zo dňa 29.2.2024, v spojení s opravným uznesením č. k.\nB5-12Csp/98/2022-124, zo dňa 25.3.2024, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .\nII. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi\nsumu 250 eur (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal voči žalovanému\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy s tým, že o výške trov rozhodne\nsamostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, ktoré vydá vyšší súdny úradník (výrok III.). V\nodôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 29.7.2022 a naposledy zmenenou podaním zo dňa\n14.9.2023, sa žalobca domáhal zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.912,52\neura a úroku z omeškania 5 % ročne z istiny, od dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému\nzo strany súdu až do zaplatenia.\n2. Podanú žalobu odôvodnil tým, že dňa 21.8.2014 uzatvoril so žalovaným Zmluvu o revolvingovom\núvere č. 8500075682, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 750 eur. Splátky boli stanovené\nna sumu 36,98 eura po dobu 24 mesiacov, celková čiastka, ktorú mal zaplatiť bola 912,52 eura. V ten istý\ndeň mu bola nanútená i dohoda o poskytovaní služieb s povinnosťou uhradiť za služby odplatu 2,71 %\nmesačne zo schváleného úveru. Súčasťou predmetnej zmluvy bola aj namietaná neprijateľná zmluvná\npodmienka. Ozrejmil, že v zmluve bola nesprávne uvedená celková čiastka úveru prostredníctvom\nklamlivého výpočtu RPMN a absencie náležitostí podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobou\npodanou na Okresnom súde Bratislava V dňa 27.3.2017 sa preto domáhal určenia, že revolvingová\nzmluva je bezúročná a bez poplatkov, domáhal sa aj určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky a\nzaplatenia 634,12 eura z titulu bezdôvodného obohatenia. Okresný súd Bratislava V rozhodol rozsudkom\nč. k. 14Csp/89/2017-162, zo dňa 21.6.2018, ktorým určil uvedenú zmluvu o revolvingovom úvere za\nbezúročnú a bez poplatkov vzhľadom na neprijateľnú zmluvnú podmienku a zároveň žalovanému\nuložil povinnosť zaplatiť sumu 634,12 eura s príslušenstvom. Nakoľko žalovaný podal proti uvedenému\n\nrozsudku odvolanie, Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3CoCsp/13/2020-276, zo dňa 30.9.2021\nrozsudok okresného súdu potvrdil vo výroku o zaplatenie povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 634,12\neura s príslušenstvom a v časti určenia, že zmluvná podmienka je neprijateľnou podmienkou a vo\nvýroku o náhrade trov konania vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, čím potvrdil\nbezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy. Rozhodnutiami tak bolo potvrdené, že žalovaný porušil zákon\no spotrebiteľských úveroch a upravil v zmluve neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podaný nárok odvodil\nžalobca od § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., pričom poukázal na to, že uvedené ustanovenie\nnevyžaduje privodenie akejkoľvek ujmy spotrebiteľovi a jednou podmienkou je úspech v súdnom konaní\ntýkajúcom sa porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom. Takéto právo je potom\npriznané ex lege a súd by sa mal obmedziť iba na určenie konkrétnej výšky, ktorá bude spotrebiteľovi\npriznaná a ktorá je na voľnej úvahe súdu, ktorý prihliadne na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania\na jeho vplyv.\n3. K uplatnenej výške primeraného zadosťučinenia uviedol, že súdne konania so žalovaným viedli k\nnásledkom v podobe zvýšeného dlhodobého stresu a minutého času, pričom zadosťučinenie bude mať\nznačné následky aj pro futuro voči žalovanému, resp. iným dodávateľom, s cieľom zamedziť ďalšiemu\nidentickému konaniu. Uplatnená suma (1.000 eur) zodpovedá emocionálnej ako aj nemajetkovej ujme\nvyjadrenej v peniazoch, ktorá mu vznikla v dôsledku konania žalovaného. Dôvodil, že skutočnosť,\nže ako spotrebiteľ bol odkázaný podať žalobu voči žalovanému, vplývala na neho nepriaznivo po\npsychickej stránke a poukázal aj na pretrvávajúce rodinné problémy. Od momentu podania žaloby sa\nmu zhoršilo životné obdobie a začali dni plné stresu a nepokoja, nevedel sa vyrovnať so skutočnosťou\nprebiehajúceho súdneho sporu, pričom finančná kompenzácia zohľadňuje spôsobené útrapy. Dodal,\nže aj podané odvolanie zo strany žalovaného spôsobilo, že sa spor predĺžil. Keďže žalovaný je\nveľkou a silnou bankou, so stabilným postavením na trhu, vnímal to v postavení spotrebiteľa ako\nznačnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach. Miera neistoty a psychickej záťaže bola\nsubjektívne vyvolaná aj tou skutočnosťou, že počas súdnych konaní sa oboznámil z médií a verejne\nprístupných zdrojov s tým, že žalovaný je známy svojimi nekalými a často úžerníckymi praktikami.\nZáverom doplnil, že nakoľko uviedol právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým bolo deklarované porušenie\npovinnosti žalovaného ako dodávateľa, vyplývajúcej zo zákona o spotrebiteľských úveroch, splnil si tým\njedinú povinnosť podľa zákona o ochrane spotrebiteľa a tým mu vznikol nárok na primerané finančné\nzadosťučinenie. Pri výpočte uplatnenej výšky nároku prihliadal na všetky okolnosti konania, ako jeho\ndĺžku, emocionálnu ujmu, existenciu bezdôvodného obohatenia žalovaného (kde za dôvodnú primeranú\nsatisfakciu považoval sumu 500 eur) a tiež uznanie neplatnosti neprijateľnej podmienky, ktorú žalovaný\nopakovane používal i napriek rozhodnutiam v jeho neprospech v minulosti, kde za adekvátnu náhradu\nvzhľadom na nepoučiteľnosť žalovaného a opakovanie konania považoval sumu ďalších 500 eur, čo\nspolu predstavuje sumu 1.000 eur.\n4. V podaní doručenom súdu dňa 5.9.2022 žalobca rozšíril svoj žalobný návrh, keď k uplatňovanej\nnáhrade 1.000 eur žiadal priznať aj sumu 912,52 eura. Argumentoval, že so žalovaným uzavrel zmluvu\no úvere vo výške 750 eur, v zmysle ktorej mal zaplatiť celkovú čiastku 912,52 eura a následne mu\nbola nanútená i dohoda o poskytovaní služieb, čím žalovaný umelo znížil výšku RPMN, preto si uplatnil\ncelkovo čiastku 1.912,52 eura. Žiadal tak zaplatiť výšku revidovaného úveru stanovenú v zmluve, pretože\nprišlo k následnej manipulácii celkovej ceny zaplatenej za revidovaný úver. Podaním doručeným súdu\ndňa 14.9.2023 žalobca zmenil uplatnený nárok v časti uplatneného úroku z omeškania tak, že si tento\nuplatnil vo výške 5 % z uplatnenej istiny od dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému zo\nstrany súdu až do zaplatenia.\n5. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku,\nďalej len „C. s. p.“), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že dňa 30.9.2021 vyhlásil\nKrajský súd v Bratislave rozsudok č. k. 3CoCsp/13/2020-276, ktorým rozhodol na odvolanie žalovaného\nproti rozsudku Okresného súdu Bratislava V\nč. k. 14Csp/89/2017-162 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému\npovinnosť zaplatiť 634,12 eura s príslušenstvom potvrdil a vo výroku, ktorým určil, že zmluvná podmienka\nuvedená v zmluve o revolvingovom úvere č. 8500075682, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa\n21.8.2014 - „poplatok za poskytnutie úveru 25 eur“ je neprijateľnou podmienkou a vo výroku o nároku\nna náhradu trov konania napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie\na nové rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že z odôvodnenia súdu prvej\ninštancie vyplynulo, že dospel k záveru, že uzatvorená zmluva medzi stranami sporu neobsahovala\n\nvšetky náležitosti, keď podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. splátka 36,98 eura nebola\nrozčlenená na splátku istiny a úroku, ďalej že RPMN neobsahovalo odplatu platenú klientom 19,65\neura mesačne, a preto bola určená nejasne, neurčito a nezrozumiteľne. V zmluve nebola stanovená\nkonkrétna výška istiny a ani konkrétna výška úrokov platených žalobcom, absentoval aj údaj o konečnej\nsplatnosti úveru podľa § 9 ods. 2 písm. f). Úver preto súd prvej inštancie posúdil ako bezpoplatkový a\nbezúročný, žalovaný mal teda nárok na vrátenie istiny úveru 750 eur, avšak sumu uhradenú žalobcom\nnad výšku istiny úveru v čiastke 634,12 eura musel vydať titulom bezdôvodného obohatenia. Odvolací\nsúd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil s argumentáciou prvoinštančného súdu v tej časti, že\nzmluva neobsahovala náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom\nv čase uzatvorenia zmluvy (dňa 21.8.2014), teda nebol v súlade so zákonom určený termín konečnej\nsplatnosti úveru a tiež v tom, že podľa § 9 ods. 2 písm. j) bola nesprávne uvedená celková čiastka,\nktorú mal spotrebiteľ zaplatiť, keďže neobsahovala aj náklady na doplnkovú službu, v súvislosti s čím\nbola nesprávne uvedená aj RPMN. Uvedené bolo podkladom na posúdenie úveru ako bezúročného\na bez poplatkov. Nestotožnil sa však s odôvodnením súdu prvej inštancie pokiaľ išlo o určenie\nneprijateľnej zmluvnej podmienky, nakoľko posúdil napadnuté rozhodnutie v tejto časti ako nedostatočne\nodôvodnené, preto rozhodnutie v tejto časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a\nnové rozhodnutie.\n6. Lustráciou súdnych systémov sa súd prvej inštancie oboznámil so stavom konania vedeného v\nsúčasnosti na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B5-14Csp/89/2017, ako aj s obsahom rozsudku\nč. k. B5-14Csp/89/2017-162, zo dňa 15.10.2019, ktorým súd určil, že zmluvná podmienka uvedená v\nzmluve o revolvingovom úvere č. 8500075682, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 21.8.2014\n- poplatok za poskytnutie úveru 25 eur, je neprijateľnou podmienkou. Súd ďalej uložil žalovanému\npovinnosť zaplatiť sumu 634,12 eura spolu s príslušným úrokom z omeškania a žalobcovi priznal plný\nnárok na náhradu trov konania. Zároveň zistil, že v predmetnom konaní bol po rozhodnutí odvolacieho\nsúdu vyhlásený rozsudok č. k. B5-14Csp/89/2017-351, zo dňa 12.1.2023, ktorým súd opätovne určil\nrovnakú zmluvnú podmienku za neprijateľnú a žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania,\npričom v čase zisťovania v danej veci prebiehalo odvolacie konanie; predmetom konania sp. zn.\nB5-14Csp/89/2017 tak zostala len otázka určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky.\n7. V súvislosti s dokazovaním dodal, že nevykonal dokazovanie pripojením celého spisu Mestského\nsúdu Bratislava IV vo veci sp. zn. B5-14Csp/89/2017 a celého spisu Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 3CoCsp/13/2020 za účelom vykonania všetkých dôkazov v nich, nevykonal tiež dokazovanie\nlustráciou súdnych konaní 5 rokov dozadu, kde žalovaný vystupoval ako žalovaný v obdobných\nkonaniach, ani vyžiadaním si všetkých právoplatných rozhodnutí, ktorých zistením bolo právoplatne\nkonštatované porušenie neprijateľných podmienok, a to v rovnakých alebo obdobných prípadoch od\nÚstredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie, ako to navrhoval žalobca, nakoľko vykonanie\ntýchto dôkazov nepovažoval za relevantné pre ustálenie skutkového stavu v prejednávanej veci a\nvykonanie týchto dôkazov by bolo značne nehospodárne a neúčelné. Taktiež nevykonal dokazovanie\nvýsluchom žalobcu, ktorý navrhoval žalovaný, nakoľko skutkový stav bolo možné ustáliť na základe\npredložených listinných dôkazov a žalovaný sa navyše vytýčeného pojednávania ani nezúčastnil a\nsúhlasil s rozhodnutím vo veci v jeho neprítomnosti, preto nebolo zrejmé, či na tomto návrhu naďalej\ntrval.\n8. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca a žalovaný\nuzatvorili dňa 21.8.2014 zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500075682, na základe ktorej bol žalobcovi\nzo strany žalovaného poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 750 eur, ktorý mal splatiť v 24 mesačných\nsplátkach vo výške 36,98 eura, pričom celková čiastka, ktorú mal zaplatiť predstavovala sumu 912,52\neura. Sporné nebolo ani to, že Krajský súd v Bratislave vyhlásil dňa 30.9.2021 rozsudok č. k.\n3CoCsp/13/2020-276, v ktorom dospel k záverom ako boli vyššie uvedené, z ktorých vyplynulo,\nže v dôsledku porušenia zákona o spotrebiteľských úveroch zo strany žalovaného, bola súdne\nkonštatovaná bezúročnosť a bezpoplatkovosť dojednaného úveru. Sporné medzi stranami tiež nebolo,\nže v potvrdzujúcej časti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 14Csp/89/2017-162 nadobudol\nrozsudok právoplatnosť dňa 11.2.2022. V konaní však zostalo medzi stranami sporné, či je uplatnený\nnárok premlčaný a ak nie, či je výška uplatneného nároku primeraná.\n9. Na ozrejmenie súd prvej inštancie uviedol, že predpokladom vzniku nároku na primerané finančné\nzadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. je iba úspešné uplatnenie porušenia\n\npráva alebo povinnosti ustanovenej uvedeným zákonom alebo osobitnými predpismi. Z rozhodnutia\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/92/2021 (R 48/2022) vyplýva, že vznik a preukazovanie ujmy\nby bolo nereálne a nie je vyžadované zákonom, preto nie je ani možné od spotrebiteľa vyžadovať\npreukazovanie ujmy. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu,\nkeď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia) je dôkazné bremeno na strane\nspotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej\nsúvislosti, alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy\nby bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon neustanovuje\nžiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom\nje jeho primeranosť. Existencia a rozsah prípadnej ujmy na strane spotrebiteľa pre vznik nároku na\nprimerané finančné zadosťučinenie preto nie je relevantná. Podstatou a predmetom konania o priznanie\nprimeraného finančného zadosťučinenia už teda nie je opätovné preskúmavanie základu nároku, t. j.\ntoho, či došlo zo strany veriteľa ako žalovaného skutočne k porušeniu práva spotrebiteľa. Súd je viazaný\npredchádzajúcim úspešným uplatnením práva spotrebiteľa na súde a obmedzí sa len na konštatovanie,\nči bol zo strany žalobcu preukázaný úspech spotrebiteľa v súdnom konaní týkajúcom sa porušenia práva\nalebo povinnosti ustanovenej v zákone o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi a že žalovaný\nza takéto porušenie práva zodpovedá. Súd neskúma, či spotrebiteľovi vznikla škoda alebo nejaká iná\nujma. Na konštatovanie dôvodnosti daného nároku postačuje teda preukázanie, že k porušeniu práva\nspotrebiteľa zo strany jeho veriteľa došlo a toto porušenie bolo úspešne uplatnené na súde. Súd v tomto\nkonaní už posudzuje len výšku primeraného finančného zadosťučinenia, zvažujúc všetky okolnosti a\nsúvislosti daného vzťahu medzi stranami.\n10. Vo vzťahu k žalovaným uplatnenej námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný\nmal za to, že pre uplatnenie nároku na primerané zadosťučinenie nie je nutné, aby mu predchádzalo\niné súdne konanie alebo spor, preto si žalobca mohol uplatniť tvrdený nárok už pri podaní žaloby v\nkonaní vedenom pod sp. zn. 14Csp/89/2017 a poukazoval aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 6Cdo/127/2017. Súd prvej inštancie bol názoru, že predmetné rozhodnutie neposkytuje výklad § 3\nods. 5 zákona\nč. 250/2007 Z. z., v takom zmysle, ako ho prezentoval žalovaný. Predmetom preskúmavania vo veci\nvedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 6Cdo/127/2017 bola aj otázka, či je možné priznanie\nprimeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. bez toho, aby\nv konaní bola preukázaná existencia a výška vzniknutej ujmy a bez toho, aby bol medzi stranami\nspor zo spotrebiteľskej zmluvy. Najvyšší súd v tejto súvislosti síce konštatoval, že predmetné zákonné\nustanovenie nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy, uvedené však nijako\nnepopiera, ani nevylučuje základný zákonný predpoklad, že nárok žalobcovi vzniká až úspešným\nuplatnením porušenia práva alebo povinnosti na súde.\n11. Dodal, že Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí nijako nevyjadroval k otázke, ktorým momentom\nzačína plynúť premlčacia doba pre spotrebiteľa v súvislosti s uplatňovaním nároku podľa § 3 ods.\n5, resp. žiadnym spôsobom „neredefinoval“ ani to, čo jasne vyplýva zo zákona č. 250/2007 Z. z.\na síce, že nárok spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie vzniká úspešným uplatnením\nporušenia práva alebo povinnosti na súde. Samotný Najvyšší súd v ods. 18 predmetného rozhodnutia\nuviedol: „Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia\ntreba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo\npovinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku\nrozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej\nzmluve.“. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že závery žalovaného o začatí plynutia\npremlčacej doby pre uplatnenie práva podľa § 3 ods. 5 zákona\nč. 250/2007 Z. z. boli svojvoľné a nemali žiadnu oporu ani v uvádzanom rozhodnutí Najvyššieho súdu,\npreto ak rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3CoCsp/13/2020 nadobudol právoplatnosť dňa\n11.2.2022 (ktoré skutkové tvrdenia žalobcu žalovaný nijako nespochybnil) a žaloba v prejednávanej\nveci bola zo strany žalobcu podaná na súde dňa 29.7.2022, nárok žalobcu na primerané finančné\nzadosťučinenie nemohol byť vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, aplikovateľnej aj na tento prípad,\nvoči žalovanému premlčaný.\n12. Zdôraznil, že jediným predpokladom pre úspešné uplatnenie práva spotrebiteľa na primerané\nfinančné zadosťučinenie je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti\nustanovenej právnymi predpismi, pričom v danom prípade bolo nesporné, že v prospech žalobcu\n\nbol judikovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému vo výške 634,12 eura,\nnakoľko súdy dospeli k záveru, že uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere medzi stranami sporu je\nv dôsledku porušenia právnych predpisov zo strany žalovaného bezúročná a bezpoplatková. Žalobca\ntak v konaní dostatočným spôsobom preukázal splnenie jediného predpokladu pre priznanie nároku\nna zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, keď bol v jeho prospech judikovaný nárok,\npričom zodpovedným subjektom za uvedený stav bol žalovaný. Z uvedeného dôvodu musel stanoviť\nuž len výšku finančného zadosťučinenia, pričom zákon v danom prípade ustanovuje len požiadavku\nprimeranosti jeho výšky. Jej stanovenie tak záleží na úvahe súdu, pričom súd musí prihliadnuť na\nzávažnosť a intenzitu protiprávneho konania, vplyv konania, dobu trvania a rozsah následkov a\nna subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Doplnil, že účelom zákona je prinútiť\ndodávateľov služieb dodržiavať právne predpisy na ochranu spotrebiteľov a vyhnúť sa v budúcnosti\nnekalým obchodným praktikám.\n13. Žalobca ako finančné zadosťučinenie požadoval zaplatenie sumy 1.912,52 eura, čo odôvodňoval\nemočnou a psychickou ujmou spôsobenú žalovaným, ako aj útrapami vzniknutými z dôvodu\nprebiehajúcich súdnych konaní; zároveň žalobca poukazoval na skutočnosť, že čiastka 912,52 eura\nbola suma, ktorú v zmysle zmluvy mal celkovo zaplatiť žalovanému. V tejto súvislosti súd prvej\ninštancie dospel k záveru, že judikované porušenie práv spotrebiteľa a povinností veriteľa objektívne\nnemohlo žalobcovi spôsobiť opísané následky. Za nezanedbateľnú skutočnosť považoval, že hoci\nžalobca vystupoval v sporových konaniach so žalovaným v postavení slabšej strany, vystupoval v nich\nv postavení žalobcu a teda to bol on, kto aktívne uplatňoval a bránil svoje práva voči žalovanému;\nnečelil tak neoprávnenému uplatňovaniu práv zo spotrebiteľskej zmluvy zo strany žalovaného. Dodal,\nže je ťažké si predstaviť, že uplatňovanie vlastných práv zo spotrebiteľského vzťahu na súde, v ktorých\nstrana aktívne a z vlastnej iniciatívy vystupuje ako „dominus litis“, môže žalobcovi spôsobiť psychické\nnásledky a rodinné problémy ako to opísal žalobca. Poukázal na to, že žalobca nijako nepreukázal a\nani len netvrdil, že by žalovaný voči nemu vystupoval šikanózne, uplatňujúc vyhrážky ohľadne možných\nprávnych následkov alebo iným eticky neprijateľným spôsobom z titulu „silnejšej strany“, ktorý by bol\nobjektívne spôsobilý vyvolať psychický vplyv na život spotrebiteľa. Zdôraznil, že za situácie, že žalovaný\nporušil práva spotrebiteľa a svoje vlastné povinnosti tak, že následkom uvedeného bolo konštatovanie\nuzatvorenej zmluvy ako bezúročnej a bezpoplatkovej, uvedená intenzita porušenia zákona, závažnosť\ntohto porušenia zo strany veriteľa, ako aj objektívne možný vplyv tohto porušenia na majetkovú a\nosobnostnú sféru spotrebiteľa, berúc do úvahy aj výšku spotrebiteľského úveru 750 eur, keď nebolo\npreukázané ani to, že by sa voči spotrebiteľovi zo spotrebiteľského úveru viedla exekúcia, súdne\nkonanie, že by sa vykonávali zrážky zo mzdy alebo že by voči žalobcovi boli zo strany veriteľa neprávom\nuplatňované iné prostriedky, ktoré by nepriaznivým spôsobom vplývali na život spotrebiteľa, nemohol\npotom takýto skutkový stav zodpovedať primeranému zadosťučineniu v tak zásadne vyššom rozsahu,\nnež v akom mal spotrebiteľ žalovanému zo spotrebiteľského úveru zaplatiť ako celkovú čiastku.\n14. Dôvodil, že z rozhodnutí súdov vyplynulo, že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 750 eur,\npričom však rozhodnutia súdov o bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru nič nemenia na tej skutočnosti,\nže žalobca čerpal poskytnutý úver a tento bol v rozsahu istiny povinný žalovanému vrátiť. Ak bol\nžalobca povinný v zmysle rozhodnutia súdov žalovanému vrátiť len poskytnutú istinu, nárok na\nprimerané finančné zadosťučinenie, ktoré by malo zohľadňovať aj čiastku 912,52 eura ako celkovú\nsumu z úveru, nemá žiadne opodstatnenie. Dal do pozornosti, že inštitút primeraného finančného\nzadosťučinenia nemôže slúžiť na obohacovanie sa na úkor veriteľov. Jeho účelom je dovŕšenie\nochrany spotrebiteľa, ktoré predpokladá, že určitý spôsob ochrany (v tomto prípade judikovaný) už\nspotrebiteľovi poskytnutý bol, pričom priznaním určitej finančnej čiastky z titulu primeraného finančného\nzadosťučinenia dochádza k dokončeniu, naplneniu a skompletizovaniu procesu tejto ochrany. Uviedol\ntiež, že je preto potrebné brať na zreteľ aj tú skutočnosť, že žalobcovi bola rozhodnutím Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 3CoCsp/13/2020-276 poskytnutá ochrana a kompenzovaná finančná neprávosť, ktorej\nsa voči nemu dopustil žalovaný, keď žalovaný bol právoplatne povinný vyplatiť bezdôvodné obohatenie\nvo výške 634,12 eura s príslušenstvom. K poukazu žalobcu na rozhodnutia všeobecných súdov v\nobdobných veciach dodal, že jediným objektívnym a exaktným kritériom pri určovaní výšky primeraného\nzadosťučinenia je suma, o ktorú sa chcel dodávateľ v základnom konaní bezdôvodne obohatiť, preto\nvychádzal práve z čiastky, ktorá bola žalobcovi priznaná ako bezdôvodné obohatenie, ktoré chcel na jeho\núkor žalovaný získať. Vzhľadom na charakter porušenia povinnosti, jeho intenzitu, výšku poskytnutého\núveru a tiež na to, že porušenie práv spotrebiteľa bolo kompenzované aj priznaním bezdôvodného\nobohatenia a zároveň objektívne vzniknutá situácia nemohla žalobcovi spôsobiť tak dramatické následky\n\nako uviedol, nevzhliadol ako dôvodné určovať primerané finančné zadosťučinenie v niekoľkonásobne\nvyššej čiastke ako suma, o ktorú sa žalovaný na úkor žalobcu pokúšal obohatiť.\n15. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia určil súd prvej inštancie v sume 250 eur, keď\nžalobca ako spotrebiteľ bol voči žalovanému úspešný už v tom, že poskytnutý úver bol bezpoplatkový\na bezúročný a že mu bol priznaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v čiastke 634,12\neura. Ak mal preto žalobca vrátiť žalovanému len čiastku úveru 750 eur, primeraným dovŕšením jeho\nochrany bolo podľa názoru súdu prvej inštancie kompenzovanie rozdielu medzi čiastkou 750 eur a\nčiastkou 634,12 eura ako sumy priznaného bezdôvodného obohatenia, a to do výšky poskytnutého\núveru a zároveň priznanie sumy ešte navyše nad túto sumu, ktorá predstavuje dovŕšenie zadosťučinenia\na satisfakčného rozmeru tohto nároku. Dal tiež do pozornosti, že skutočnosť, že žalovaný bude vo\nvýsledku povinný žalobcovi nahradiť nielen bezdôvodné obohatenie, ale aj primerané zadosťučinenie,\nktoré spolu presahuje aj sumu poskytnutého úveru, plní dostatočný sankčný rozmer priznaného nároku\na zároveň pôsobí dostatočne odradzujúco pre žalovaného ako poskytovateľa spotrebiteľských úverov\ndo budúcna, keďže nepriaznivým následkom pre neho je, že v dôsledku porušenia zákona je povinný\nžalobcovi ako spotrebiteľovi zaplatiť ešte viac ako mu sám spotrebiteľským úverom poskytol. Priznaná\nsuma 250 eur zároveň predstavuje viac ako 39 % z priznaného bezdôvodného obohatenia, čo vyhodnotil\nako dostatočné dovŕšenie ochrany spotrebiteľa, nevybočujúce z rámca obvyklých občianskoprávnych\nsankcií v obdobných veciach. Žalobu v presahujúcej uplatnenej istine nevzhliadol ako dôvodnú, keďže\npriznanie primeraného zadosťučinenia spočíva na voľnej úvahe súdu, ktorý nie je viazaný výškou\nuplatňovaného nároku. Dodal, že neúspech v prevyšujúcej časti nemá vplyv na celkový úspech žalobcu\nz hľadiska nazerania na základ uplatneného nároku, ktorý bol v celom rozsahu dôvodne uplatnený.\n16. Žalobu zamietol súd prvej inštancie aj v časti uplatneného úroku z omeškania, pričom argumentoval,\nže suma primeraného zadosťučinenia je suma, ktorú určí súd a do omeškania sa môže povinná\nstrana dostať až keď má vedomosť o tom, akú sumu a v akej lehote na plnenie je povinná zaplatiť,\no čom môže mať vedomosť až po právoplatnom rozhodnutí súdu. Bol názoru, že na primerané\nfinančné zadosťučinenie možno analogicky aplikovať závery súdnej praxe ohľadom dôvodnosti úrokov\nz omeškania vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch (rozsudok Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 6Cdo/185/2011). Mal za to, že žalovanému vznikne povinnosť zaplatiť primerané finančné\nzadosťučinenie až na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, preto sa ešte\nnemohol dostať do omeškania s plnením peňažného dlhu. Z uvedeného dôvodu nárok na zaplatenie\núroku z omeškania považoval za nedôvodný a v tejto časti žalobu zamietol.\n17. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie za použitia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007\nZ. z., § 101 a § 517 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka zaviazal žalovaného na zaplatenie\nfinančného zadosťučinenia v sume 250 eur a žalobu v časti prevyšujúceho uplatneného nároku na\nfinančné zadosťučinenie a v časti nároku na úrok z omeškania zamietol.\n18. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého\nsúd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Poukázal pritom na nález\nÚstavného súdu SR č. k. III. ÚS 475/2018-31, podľa ktorého „zmyslom novej právnej úpravy Civilného\nsporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne\nodchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný\nrežim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia\nzávisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255\nCSP súdom nie je v súlade s ústavou.“ Konštatoval, že výška primeraného finančného zadosťučinenia\nzávisela od voľnej úvahy súdu, pričom žalobcovi priznal nárok na primerané finančné zadosťučinenie.\nZ uvedeného dôvodu dospel k záveru, že žalobcovi prislúcha nárok na náhradu trov konania v plnom\nrozsahu proti neúspešnému žalovanému, a to z priznanej sumy 250 eur, pričom o výške náhrady trov\nkonania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§\n262 ods. 2 C. s. p.).\n19. Proti rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel (výrok I.), ako aj proti\nsúvisiacemu výroku o trovách (výrok III.) podal žalovaný odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie\nv napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\nPodstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s.\np.) bola námietka, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\n\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\n20. Namietal, že v konaní neboli preukázané a z odôvodnenia napadnutého rozsudku ani nevyplynuli\nžiadne vecné a konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodnili priznanú sumu 250 eur a preto priznanie\nuvedenej sumy je zmätočné a nepreskúmateľné. Poukázal na závery súdu prvej inštancie v ods.\n19 napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého bolo finančné zadosťučinenie určené ako rozdiel medzi\nčiastkou 750 eur a čiastkou 634,12 eura a zároveň ešte navyše nad túto sumu, pričom však zo žiadnej\nčasti napadnutého rozsudku nevyplynulo, na základe akej úvahy súd prvej inštancie takto postupoval a\nako takto určená suma zodpovedá konkrétnym individuálnym okolnostiam prejednávanej veci. Rovnako\nbol názoru, že nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie určil sumu „ešte navyše“ a na základe čoho\nkonkrétne. S poukazom na právne závery obsiahnuté v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n7Cdo/91/2020, sp. zn. 3Cdo/25/2019 a sp. zn. 4Cdo/171/2005 mal za to, že postup určenia sumy 250 eur\nje svojvoľný, nepreskúmateľný a nezodpovedá v žiadnej časti povahe prejednávanej veci. Argumentoval,\nže o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku svedčí aj to, že v celom odôvodnení nebolo označené\nžiadne konkrétne právo žalobcu ako spotrebiteľa, ktoré malo byť porušené, ani označenie príslušnej\nprávnej normy. Zákon č. 250/2007 Z. z. v\n§ 3 ods. 5 pritom uvádza, že primerané finančné zadosťučinenie je možné priznať v prípade úspešného\nuplatnenia ustanovenia určeného na ochranu spotrebiteľa. Na základe uvedeného dôvodil, že ak súd\nprvej inštancie ani nekonkretizoval, z akého konkrétneho porušenia pri rozhodovaní vychádzal, potom\nje jeho rozhodnutie nielen predčasné (po skutkovej stránke), vecne nesprávne (po právnej stránke), ale\naj nepreskúmateľné.\n21. Nestotožnil sa ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania. Dôvodil, že\nhoci súd prvej inštancie priznanie náhrady trov konania v rozsahu 100 % odôvodnil tým, že rozhodnutie\no priznanom nároku záviselo od úvahy súdu, žalobu zamietol aj v časti úroku z omeškania a to nie na\nzáklade vlastnej úvahy, ale na základe neexistencie takého nároku. Dodal, že dôvodom na namietanie\nrozhodnutia o trovách konania je aj skutočnosť, že napáda výrok vo veci samej, od ktorého závisí aj výrok\no náhrade trov konania a jednak to, že aj pri potvrdení vyhovujúceho výroku je vzhľadom na priebeh\nkonania a skutkové okolnosti priznanie náhrady trov konania žalobcovi v rozpore s účelom sporového\nkonania. Poukázal na skutočnosť, že z podanej žaloby a rovnako z priebehu konania vyplynulo, že\nžalobca nepredložil žiadne dôvody a dôkazy na ich preukázanie v tom smere, aby splnil povinnosť\ntvrdenia a dôkaznú povinnosť ohľadne výšky požadovaného nároku. Za týchto skutkových okolností bol\nnázoru, že nie je na mieste záver, že výška priznaného plnenia závisela od úvahy súdu a že danosť\nnároku bola preukázaná. Doplnil, že uvedený spôsob rozhodovania je viazaný na to, že súd prvej\ninštancie kvalifikuje rozhodujúce skutkové okolnosti iným spôsobom ako ich posudzoval žalobca pri\npodaní žaloby, prípadne vyjdú najavo ďalšie skutočnosti. V prejednávanej veci však žalobca od počiatku\nneuvádzal žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých sa mohol oprávnene domnievať o danosti\nnároku vo výške žalovanej sumy.\n22. Proti rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol (výrok II.), ako aj\nproti súvisiacemu výroku o trovách (výrok III.) podal odvolanie žalobca a žiadal rozsudok súdu prvej\ninštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobe plne vyhovieť, alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie\nna ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov\njeho odvolania (§ 393\nods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, že súd prvej\ninštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\n23. Zotrvajúc na argumentácii z konania pred súdom prvej inštancie primárne namietal, že výška\npriznaného primeraného finančného zadosťučinenia v sume 250 eur vôbec nezohľadňuje súdnou praxou\nustálené kritériá, ktoré je nevyhnutné vziať do úvahy pri určovaní výšky tohto finančného zadosťučinenia.\nPoukázal na kritériá k určeniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia vyplývajúce zo súdnej\npraxe, ako aj na to, ako odôvodnil uplatnenú výšku finančného zadosťučinenia v žalobe, pričom\nzdôraznil, že ak by sa nedomáhal v súdnom konaní (vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod\n\nsp. zn. 14Csp/89/2017) ochrany svojich porušených práv, následkom čoho bola súdom vyslovená\nbezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o úvere, zaplatil by žalovanému (nesprávne a zavádzajúco\nvypočítanú) celkovú čiastku spojenú s úverom vo výške 912,52 eura, preto mal za to, že výška 912,52\neura je legitímnym základom uplatneného nároku. Doplnil, že okrem uvedenej sumy si uplatnil titulom\nprimeraného finančného zadosťučinenia aj sumu 1.000 eur, pri výpočte ktorej prihliadol na všetky\nokolnosti konania, ako jeho dĺžku, emocionálnu ujmu, existenciu bezdôvodného obohatenia žalovaného\n(za dôvodnú satisfakciu ktorých považuje sumu 500 eur) a tiež prihliadol na uznanie neplatnosti\nneprijateľnej podmienky, ktorú žalovaný opakovane používal i napriek rozhodnutiam v jeho neprospech\nv minulosti (kde za adekvátnu náhradu vzhľadom na nepoučiteľnosť a opakovateľnosť považuje sumu\nďalších 500 eur).\n24. Oponoval záveru súdu prvej inštancie, že judikované porušenie práv spotrebiteľa a povinností\nveriteľa mu nemohlo spôsobiť opísané následky (ods.17 napadnutého rozsudku). Dôvodil, že okolnosť,\nči spotrebiteľ vystupuje v základnom konaní na strane žalobcu alebo žalovaného nemá žiaden vplyv\nna určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia a uvedené kritérium použité súdom prvej\ninštancie považoval za svojvoľné, ústavne nekonformné a nezákonné, nezodpovedajúce rozhodovacej\npraxi súdnych autorít, keď práve okolnosť, že sa musel aktívne domáhať súdnej ochrany ešte viac zvýšila\njeho psychické vypätie, pričom neistota o výsledok konania trvala až do rozhodnutia odvolacieho súdu.\nDal do pozornosti, že v zmysle konštantnej súdnej praxe, súd pri vyčíslení výšky zadosťučinenia prihliada\nnielen na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania, ale aj intenzitu trvania a rozsah nepriaznivých\nnásledkov a na subjektívny prístup strán konania k protiprávnemu konaniu. Zopakoval kritériá, ktoré ho\nviedli k uplatneniu si finančného zadosťučinenia a dôvodil, že za situácie, keď sa žalovaný: (i) dopustil\nvoči nemu viacerých porušení kogentných ustanovení zákona, ktorých následkom bola súdom určená\nbezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o úvere, (ii) súčasne sa bezdôvodne obohatil na jeho úkor,\n(iii) zo strany žalovaného sa jedná o opakované nekalé a protiprávne konanie voči spotrebiteľovi a\nteda zjavne nerešpektuje súdne rozhodnutia vydané v iných obdobných veciach, (iv) s prihliadnutím na\npostoj žalovaného a úmyselné predlžovanie protiprávnemho stavu a tým aj psychických útrap žalobcu\npodávaním zjavne nedôvodných odvolaní voči súdnym rozhodnutiam a v neposlednom rade (v) s\npoukazom na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej primerané finančné zadosťučinenie musí plniť funkciu\nsatisfakčnú aj sankčnú, mal za nepochybné, že súdom prvej inštancie priznaná suma je celkovým\npopretím inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia.\n25. Rovnako odmietol súdom prvej inštancie použité kritérium, že nebolo preukázané, že by žalovaný\nvystupoval voči nemu šikanózne, resp. iným eticky neprijateľným spôsobom z titulu „silnejšej strany“,\nkeď dôvodil, že neexistuje zákonná norma, ani súdne rozhodnutie, ktoré by takéto kritérium pripúšťalo.\nTvrdenia súdu prvej inštancie, ktorými odôvodňoval prečo nemožno prisúdiť uplatnenú výšku finančného\nzadosťučinenia označil za prejav svojvôle a nezákonnosti z dôvodu, že sa nezakladajú na zákonnej\núprave a ani nevychádzajú z konštantnej súdnej praxe, k čomu poukázal na rozhodnutie Ústavného\nsúdu SR sp. zn.\nIII. ÚS 517/2011. Bol názoru, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia môže motivovať\nžalovaného k zákonnému postupu pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch pro futuro, avšak\nlen v prípade, ak súd túto výšku prizná v adekvátnom a primeranom rozsahu, zohľadňujúc pritom\nindividuálne okolnosti prejednávaného prípadu a konštantnú súdnu prax, avšak mal za to, že súdom\nprvej inštancie priznaná suma nezohľadňuje sankčný charakter tohto zadosťučinenia a nie je motivujúca\npre žalovaného vyvarovať sa ďalších protiprávnych konaní v budúcnosti. Podotkol, že takéto rozhodnutie\nby viedlo k demotivácii iných spotrebiteľov v budúcnosti sa domáhať ochrany svojich práv. S poukazom\nna rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/101/2017 dôvodil, že odradzujúco môže pôsobiť\nlen hrozba straty prevyšujúca 50 % sumy, o ktorú chcel veriteľ spotrebiteľa protiprávne pripraviť, čo by\nv prejednávanej veci (pri zohľadnení celkovej čiastku úveru, ktorú mal zaplatiť) predstavovalo finančné\nzadosťučinenie až do výšky 1.368,78 eura (912,12 + 456,26), avšak v konaní si túto zložku primeraného\nfinančného zadosťučinenia uplatnil len v sume 912,52 eura, teda žalovaná suma nie je neprimeraná, k\nčomu dal do pozornosti rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.\n26. Za svojvoľné označil tiež ďalšie súdom prvej inštancie zvolené kritérium, že nebolo preukázané,\nže by sa voči spotrebiteľovi zo spotrebiteľského úveru viedla exekúcia, súdne konanie, resp. že by sa\nvykonávali zrážky zo mzdy (ods. 17 napadnutého rozsudku), keďže takéto kritérium opäť nevychádza\nzo žiadnej zákonnej normy či konštantnej súdnej praxe. Mal za to, že súdom prvej inštancie priznaná\nvýšku zadosťučinenia rozhodne neplní: (i) satisfakčnú funkciu, keď absolútne nezohľadňuje celkové\n\nstraty, ktoré by mal v zmysle ustálenej súdnej praxe znášať žalovaný, (ii) sankčnú funkciu a (iii) nie je\nani odmenou pre spotrebiteľa za to, že sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším\ndodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno\npredpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom\nnedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Vo vzťahu k dôvodnosti uplatneného nároku\ndal do pozornosti aj závery obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/298/2020 a\ndodal, že novodobá judikovaná prax vychádza pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia\nz toho, že aj keď podmienkou priznania finančného zadosťučinenia nie je vznik ujmy ani hrozba ujmy\nspotrebiteľovi v dôsledku porušenia jeho práva dodávateľom, existujúca alebo hroziaca ujma môže byť\njedným z kritérií pre posudzovanie primeranosti výšky finančného zadosťučinenia, k čomu poukázal na\nviaceré rozhodnutia krajských súdov.\n27. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď uviedol, že rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave mu bola poskytnutá ochrana a kompenzovaná finančná neprávosť, keď bol\nžalovaný povinný zaplatiť bezdôvodné obohatenie vo výške 634,12 eura s príslušenstvom, ktorú sumu\nsúdu prvej inštancie považoval za akúsi formu primeraného finančného zadosťučinenia. Argumentoval,\nže inštitút primeraného finančného zadosťučinenia je inštitútom odlišným svojou povahou, charakterom\na účelom od inštitútu bezdôvodného obohatenia a tieto inštitúty nemožno vzájomne podmieňovať, ani ich\nnavzájom zamieňať. Povinnosť žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie nie je formou primeraného\nfinančného zadosťučinenia, v dôsledku čoho by sa mala suma zadosťučinenia vo výsledku krátiť.\nZdôraznil, že súd prvej inštancie svojvoľným a neobjektívnym postupom ponížil výšku primeraného\nfinančného zadosťučinenia o sumu bezdôvodného obohatenia, hoci kritériom určenia výšky finančného\nzadosťučinenia je práve suma, o ktorú sa žalovaný hodlal bezdôvodne obohatiť a práve táto suma by\nmala byť zohľadnená v celkovom nároku žalobcu, t. j. výška primeraného finančného zadosťučinenia by\nmala logicky sumu bezdôvodného obohatenia prevyšovať. Vyslovil pritom presvedčenie, že požadovaná\nvýška primeraného zadosťučinenia je vyvážená a nesmeruje k neprimeranému finančnému obohateniu\nžalobcu a žiadal, aby bolo zohľadnené psychické kritérium, keď podstúpil stresujúce situácie vyvolané\nsporom so žalovaným.\n28. Nestotožnil sa ani s právnym posúdením úrokov z omeškania zo strany súdu prvej inštancie,\nktorý vyhodnotil nárok na ich zaplatenie ako nedôvodný. Poukázal na § 563 a § 517 Občianskeho\nzákonníka, pričom mal za to, že primerané finančné zadosťučinene je peňažným záväzkom, v\nrámci ktorého vystupuje v postavení veriteľa (keďže mu nárok na zaplatenie zadosťučinenia vznikol\nmomentom právoplatnosti rozsudku) a žalovaný je dlžníkom (keďže mu vznikla povinnosť finančné\nzadosťučinenie zaplatiť), preto popri nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia\nmá právo požadovať úroky z omeškania (nakoľko primerané finančné zadosťučinenie žalovaný dosiaľ\nnezaplatil), k čomu dal do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/24/2021\na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2370/22. Považoval za jednoznačné, že nárok na primerané\nfinančné zadosťučinenie mu vznikol už momentom právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava\nV (v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave) vydanom v základnom konaní, teda momentom\núspešného uplatnenia porušenia práva na súde, čo platí o to viac, že v prejednávanej veci sa\nuž nerozhoduje o samotnom nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (o tomto\nbolo rozhodnuté už v základnom konaní). Keďže však žalovaného osobitne nevyzval na zaplatenie\nprimeraného finančného zadosťučinenia v požadovanej výške (a čas tohto plnenia nebol osobitne\nustanovený), v zmysle konštantnej súdnej praxe má hmotnoprávne účinky žiadosti veriteľa o plnenie\naj doručenie prípadnej žaloby súdom žalovanému, teda je daný jeho nárok požadovať od žalovaného\núroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.912,52 eura odo dňa nasledujúceho po dni doručenia\nžaloby žalovanému zo strany súdu až do zaplatenia.\n29. S poukazom na Čl. 2 ods. 2 a ods. 3 Základných princípov C. s. p. namietal, že súd prvej inštancie\nnedostatočne odôvodnil napadnutý rozsudok, keď odignoroval kritériá posúdenia uplatneného nároku\nplynúce z ustálenej rozhodovacej činnosti nielen krajských súdov, ale aj najvyšších súdnych inštancií,\nčo rozhodne neprispelo k zachovaniu princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.\nAk sa už súd prvej inštancie mienil odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe súdnych autorít, bolo\njeho povinnosťou rozhodnutie náležite odôvodniť, namiesto toho však zvolil cestu svojvoľného výkladu\na aplikácie práva, bez dostatočného vyargumentovania dôvodov odklonu, preto zaťažil napádané\nkonanie vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov ako aj vadou arbitrárnosti, teda nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že došlo\n\nk porušeniu práva na spravodlivý proces, v dôsledku toho má konanie súčasne i tzv. inú vadu, ktorá\nmala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci s následkom nezákonnosti napadnutého rozsudku. Na\npodporu uvedenej argumentácie odkázal na práve závery obsiahnuté v rozhodnutiach Ústavného súdu\nSR (napr. sp. zn. III. ÚS 311/07, sp. zn.\nIII. ÚS 209/04, sp. zn. III. ÚS 271/05, sp. zn. III. ÚS 95/06), ako aj v rozsudku Najvyššieho správneho\nsúdu ČR sp. zn. 2Afs/24/2005 a v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sfž/29/2010.\n30. Žalobca bol zároveň názoru, že súd prvej inštancie zaťažil konanie vadou v skutkových zisteniach,\npretože nevykonal podstatné žalobcom navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich\nskutočností a nevykonanie len stroho odôvodnil (ods. 8 napadnutého rozsudku). Uviedol, že práve\npredmetné dôkazy slúžili k presvedčeniu súdu prvej inštancie o tom, že len taká výška zadosťučinenia,\nakú požaduje žalobca v konaní, môže žalovaného prinútiť upustiť od protiprávneho a nekalého\nkonania voči spotrebiteľom v budúcnosti, preto súd prvej inštancie nebol oprávnený odmietnuť vykonať\npredmetné navrhnuté dôkazy. Na podporu uvedenej argumentácie dal žalobca do pozornosti uznesenie\nNajvyššieho súdu SR\nsp. zn. 7Cdo/205/2019, zaoberajúce sa prípustnosťou dôvodov odmietnutia návrhu strany sporu na\nvykonanie dokazovania, pričom dôvodil, že súd prvej inštancie týmto spôsobom nevysvetlil, prečo\nnevykonal navrhnuté dôkazy. S akcentom na zásadu rovnosti zbraní v zmysle rozsudku Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 6Cdo/259/2010 poukázal aj na to, že v danom prípade z dôvodu odmietnutia vykonania\ndôkazov k preukázaniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia došlo k porušeniu tzv. „PERNA\nTESTU“ podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa zaoberal aj Najvyšší súd SR\nv uzneseniach\nsp. zn. 1TdoV/5/2021 a sp. zn. 1TdoV/4/2018, ako aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn.\nI. ÚS 177/2021, ktoré sú síce vydané v trestných konaniach, ale sú aplikovateľné aj na civilné sporové\nkonanie. Bol preto názoru, že navrhované dôkazy mali byť vyhodnotené posúdením troch základných\nkritérií Perna testu: (i) či bola žiadosť o doplnenie dokazovania dostatočne odôvodnená a či sa týkala\npodstaty merita prejednávanej veci; (ii) či bol posúdený význam určitého dôkazu a či v tejto súvislosti\nboli súdom poskytnuté dostatočné dôvody, prečo dôkaz nebol vykonaný v priebehu súdneho konania\na napokon, (iii) či toto rozhodnutie nenarušilo celkovú spravodlivosť konania. Doplnil, že aplikáciou\nuvedených kritérií na navrhované dôkazy bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať dôkazy\nk preukázaniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Rozhodnutie o odmietnutí vykonania\ndôkazov k preukázaniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia významným spôsobom narušilo\ncelkovú spravodlivosť konania, keďže práve nevykonanie týchto dôkazov mohlo mať za následok\nnezákonné rozhodnutie vydané v neprospech žalobcu. Bol názoru, že súd prvej inštancie mal vykonať\nnavrhované dôkazy, pričom odmietnutím ich vykonania došlo k hrubému porušeniu princípu rovnosti\nzbraní, čo má za následok, že napadnutý rozsudok je zaťažený nezákonnosťou a ústavnou nonkonformnosťou.\n31. Kritike podrobil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania, keď mal za to, že súd\nprvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces a\nsúčasne vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávne aplikoval § 255 ods. 1 C. s. p.\na úplne opomenul aplikovať § 257 C. s. p.. Bol názoru, že vo veci boli dané dôvody hodné osobitného\nzreteľa. Pri zohľadnení záverov súdnej praxe (R 24/1964) argumentoval, že medzi dôvody hodné\nosobitného zreteľa patria najmä neprimeraná tvrdosť, nespravodlivosť požadovať od povinnej strany\nnáhradu, povaha a okolnosti sporu, osobné pomery strany sporu, nízky príjem a pod., pričom v jeho\nprípade došlo k súčasnému naplneniu všetkých dôvodov hodných osobitného zreteľa. Argumentoval,\nže z dôvodu ťažkej finančnej situácie sa uchýlil k spotrebiteľskému úveru, keďže nemal inú možnosť\nako si zaobstarať finančné prostriedky aspoň na základné výdavky, teda tento krok nebol výsledkom\nnerozvážnosti, ale nepriaznivej životnej situácie. Snažil sa vyhnúť súdnemu konaniu a podanie žaloby\nbolo poslednou možnosťou ako brániť svoje práva, pretože ak by tak neurobil, bol by nútený platiť\nžalovanému plnenia, na ktoré tento nemal nárok. Mal za to, že v rámci rozhodovania o trovách\nkonania by mali byť uvedené dôvody na jeho strane zohľadnené, tak ako aj skutočnosť, že žalovaný\nposkytoval dlhodobo spotrebiteľom spotrebiteľské úvery na základe zmlúv, v ktorých absentovali\nzákonom predpísané obligatórne náležitosti, pričom ide o subjekt s miliónovými celkovými výnosmi a\naktívami. Poukázal tiež na to, že sám nemá v súčasnej dobe finančné prostriedky a iný majetok, z ktorého\nby bol spôsobilý uhradiť náhradu trov konania žalovanému, v dôsledku čoho by sa dostal do pre neho\nlikvidačnej situácie. Pozornosť upriamil aj na charakter samotného konania, teda že ide o spotrebiteľský\nspor a tiež na skutočnosť, že sa tak v základnom konaní ako aj v prejednávanej veci správal vždy tak,\n\naby mohlo dôjsť v čo najkratšom čase k meritórnemu rozhodnutiu vo veci a zbytočne sa trovy konania\nnenavyšovali ani jednej strane.\n32. V doplnení odvolania, doručenom súdu v rámci plynutia odvolacej lehoty, žalobca označil ďalší\ndôvod, pre ktorý mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je v žalobcom napadnutej časti\nneurčitý, nepreskúmateľný, nezákonný a arbitrárny, a to, že súd prvej inštancie pri určovaní výšky\nprimeraného finančného zadosťučinenia vôbec neskúmal proporcionalitu medzi tým, ako samotná výška\nzadosťučinenia prinesie finančné a morálne uspokojenie žalobcu a naplní svoju satisfakčnú, ale aj\nsankčnú povahu a bude zároveň vyjadrím odmeny pre žalobcu za to, že sa pustil do sporu s ekonomicky\na právne silnejším subjektom a tak prinesenie benefit aj v prospech ostatných spotrebiteľov a medzi\ntým, ako samotná výška primeraného finančného zadosťučinenia na druhej strane negatívne zasiahne\nžalovaného. Dôvodil, že princíp proporcionality sa na základe doktríny vytvorenej Spolkovým ústavným\nsúdom Nemecka skladá z troch zložiek: (i) vhodnosť, (ii) potrebnosť a (iii) proporcionalita v užšom\nzmysle. Pri teste vhodnosti sa posudzujú právne prostriedky smerujúce k dosiahnutiu želaného cieľa;\nprimerané sú len také právne prostriedky, ktoré sú vôbec schopné dosiahnuť žiadaný cieľ. Pri teste\npotrebnosti sa posudzuje, či je zvolená úprava potrebná v tom zmysle, že nezasahuje do základného\npráva vo väčšom rozsahu, než je prípustné a pri teste pomeriavania (proporcionality v užšom slova\nzmysle) sa už posudzujú právne, nie skutkové okolnosti. Skúma sa, či závažnosť zásahu a „tiaž“\ndôvodov, ktoré tento zásah ospravedlňujú, sú vo vzájomnom vzťahu. Poukázal na rozhodovaciu prax\nÚstavného súdu SR (rozhodnutia sp. zn. PL. ÚS 3/00, sp. zn. PL. ÚS 7/2017 a iné) a uviedol, že\nnenaplnenie čo len jedného z tzv. Engel kritérií (legalita, legitimita, proporcionalita) znamená, že zásah\nnemožno považovať za prípustný. Mal pritom za zrejmé, že v danom prípade nebolo zo strany súdu prvej\ninštancie naplnené kritérium legality (znamenajúce zákonnosť a vyžadujúce, aby orgány verejnej moci\nkonali a rozhodovali len a na základe zákona a v jeho rozsahu), kritérium legitimity (napadnutý rozsudok\nje nezákonný z dôvodov opísaných v odvolaní) a napokon nebolo naplnené ani kritérium proporcionality.\n33. Žalobca vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného, vo vzťahu k námietke priznania sumy 250\neur súdom prvej inštancie nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že suma priznaného finančného\nzadosťučinenia nie je opodstatnená, keď poukázal na to, že sám bol nútený podať voči zamietajúcemu\nvýroku rozsudku odvolanie, pretože priznaná výška vôbec nezohľadňuje súdnou praxou ustálené\nkritériá, ktoré je nevyhnutné vziať do úvahy pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia a zhrnul,\nže priznaná suma je dôvodná, avšak nepostačujúca na naplnenie funkcie a účelu finančného\nzadosťučinenia. Dal do pozornosti kritériá vyplývajúce z rozhodovacej praxe súdov tak, ako ich uviedol\nuž v konaní pred súdom prvej inštancie a aj v následnej odvolacej argumentácii, ozrejmil ako dospel\nk výške uplatneného nároku, pričom zopakoval argumentáciu k dôvodnosti podaného nároku (ako\nju uviedol v žalobe, aj v podanom odvolaní). V súvislosti s odvolaním žalovaného uviedol, že z\nobjektívnych dôvodov sa nemožno stotožniť s tvrdením, že postup určenia sumy 250 eur bol svojvoľný,\nnepreskúmateľný a nezodpovedá v žiadnej časti povahe prejednávanej veci, keď priznaná suma\nje síce dôvodná, ale nezohľadňuje funkcie a účel finančného zadosťučinenia, v dôsledku čoho bol\nžalobca nútený podať odvolanie voči zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie. Na základe\nrozhodovacej súdnej praxe (ktorú uviedol zhodne ako v podanom odvolaní) mal za to, že odvolanie\nžalovaného voči vyhovujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie je absolútne neopodstatnené, keď\nsúd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žaloba je dôvodná a že žalobcovi je nevyhnutné priznať\nprimerané finančné zadosťučinenie.\n34. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie neoznačil žiadne konkrétne porušené\nprávo žalobcu. Dal do pozornosti znenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré je právnym základom\nuplatneného nároku a ktoré v súčasnosti nevyžaduje privodenie, resp. spôsobilosť privodenia akejkoľvek\nujmy spotrebiteľovi a ako jedinú podmienku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia\nvyžaduje úspech v súdnom konaní týkajúcom sa porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej daným\nzákonom alebo osobitnými predpismi, keď daná zákonná úprava dokonca ani nepripúšťa fakultatívnu\nmožnosť súdu rozhodnúť o priznaní alebo nepriznaní nároku na primerané finančné zadosťučinenie.\nToto právo je preto priznané ex lege a súd by potom nemal už rozhodovať o priznaní, či nepriznaní\npráva na primerané finančné zadosťučinenie, ale mal by sa iba obmedziť na určenie konkrétnej výšky,\nktorá bude úspešnému spotrebiteľovi priznaná. Poukázal tiež na odseky 7, 9, 13 a 15 napadnutého\nrozsudku, z ktorých vyplýva jasné a nespochybniteľné konštatovanie, aké konkrétne právo žalobcu\nbolo porušené a z ktorých tiež vyplýva, že v konaní preukázal úspešné uplatnenie tohto práva, čo\nzakladá nárok na primerané finančné zadosťučinenie v súlade s § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.. K\n\ntvrdeniu žalovaného, že (údajne) nepreukázal dôkazy ohľadne výšky požadovaného nároku uviedol, že\nprezentovaný názor nemôže obstáť, pretože z rozhodovacej praxe súdnych autorít vyplýva konštantný\nzáver, že súd v tomto type konania neskúma, či spotrebiteľovi vznikla škoda alebo nejaká iná ujma, a\npreto ani nemal povinnosť predložiť akékoľvek dôkazy k preukazovaniu výšky ujmy. Zdôraznil, že na\nkonštatovanie dôvodnosti daného nároku postačuje preukázanie, že k porušeniu práva spotrebiteľa zo\nstrany jeho veriteľa došlo a toto porušenie bolo úspešne uplatnené na súde, k čomu súd prvej inštancie\nsprávne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/92/2021 (R 48/2022), v súlade s\nktorým dal do pozornosti viaceré rozhodnutia krajských súdov (rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.\nzn. 13Co/80/2016 a\nsp. zn. 7Co/158/2018 a tiež rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/144/2019). Vo vzťahu\nk výške primeraného finančného zadosťučinenia mal za logické a spravodlivé, aby táto vychádzala z\nhroziacej mu ujmy, pričom k výške zadosťučinenia uviedol argumentáciu zhodnú s argumentáciou v\n(žalobcom) podanom odvolaní.\n35. Za účelové označil tvrdenie žalovaného, že v prípade potvrdenia vyhovujúceho výroku napadnutého\nrozsudku je priznanie náhrady trov konania žalobcovi v rozpore s účelom sporového konania a dodal,\nže nie je zrejmé, čo mienil žalovaný týmto odprezentovať, teda v tomto smere žalovaný neuniesol\nprocesné povinnosti (povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť) k tomu, aby bolo možné sa s týmto\nnázorom stotožniť a žalobcovi náhradu nepriznať. Poznamenal, že práve nepriznanie náhrady trov\nkonania žalobcovi (v prípade potvrdenia správnosti vyhovujúceho výroku) by bolo v rozpore so zásadami\nuplatňovanými pri rozhodovaní o náhrade trov konania, keď zásada úspechu v spore je esenciálnym\na primárnym kritériom priznania náhrady trov konania, pričom rovnako ako v (žalobcom) podanom\nodvolaní poukázal pre prípad stotožnenia sa s odvolaním žalovaného na potrebu aplikácie § 257 C. s. p..\n36. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.\n37. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1\nC. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu aj žalovaného bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o\nprípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si\nnevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil\n(§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 21.2.2025 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.).\n38. V prejednávanej veci sa žalobca v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. domáhal finančného\nzadosťučinenia vo výške 1.912,52 eura s príslušenstvom, keďže v súdnom konaní vedenom na\nOkresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 14Csp/89/2017, bola zmluva o úvere, uzatvorená dňa 21.8.2014\nmedzi žalobcom a žalovaným, právoplatne posúdená ako bezpoplatková a bezúročná, a to z dôvodu\nporušenia povinností zo strany žalovaného uložených mu zákonom č. 129/2010 Z. z., na základe čoho\nbol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 634,12 eura s príslušenstvom titulom bezdôvodného\nobohatenia sa, spočívajúceho v prijatí plnenia žalobcu prevyšujúceho výšku istiny poskytnutého úveru.\n39. Žalobca uplatnenú výšku finančného zadosťučinenia 1.912,52 eura odvodil od celkovej výšky\nspotrebiteľského úveru (912,52 eura), ktorú by zaplatil, ak by sa nedomáhal na súde ochrany svojich\npráv v dôsledku protiprávneho konania žalovaného, od zohľadnenia dĺžky konania, emocionálnej ujmy,\nexistencie bezdôvodného obohatenia žalovaného, za ktoré považoval za primeranú satisfakciu v sume\n500 eur a od uznania neplatnosti neprijateľnej podmienky, ktorú žalovaný opakovane používal i napriek\nrozhodnutiam v jeho neprospech v minulosti, kde za adekvátnu satisfakciu vzhľadom na nepoučiteľnosť\na opakovateľnosť považoval sumu 500 eur.\n40. Ťažisko odvolacej argumentácie žalobcu predstavovali námietky voči súdom prvej inštancie\nzvoleným kritériám, na základe ktorých priznal žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 250\neur, pri ktorých namietal ich svojvoľnosť, absenciu zákonného podkladu a nerešpektovanie súdnej praxe.\n41. Hodno uviesť, že v prípade posudzovania primeranosti finančného zadosťučinenia nie sú zákonom\ndané kritériá, ktoré súd vyhodnocuje, dané je len kritérium primeranosti. Zároveň však platí, že nemôže\nísť ani o nepreskúmateľnú ľubovôľu a z rozhodnutia musí byť zrejmé, o aké skutkové zistenia sa súd\npri stanovení konkrétneho rozsahu finančného zadosťučinenia opieral (rozsudok Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 4Cdo/298/2020).\n\n42. S poukazom na uvedené bolo preto vecou úvahy súdu prvej inštancie, aké kritériá zvolí pre\nposúdenie žalobcom uplatneného nároku v kontexte skutkových okolností predmetnej prejednávanej\nveci. Nakoľko kritériá pre posudzovanie primeranosti finančného zadosťučinenia (okrem kritéria\nprimeranosti) nie sú zákonom stanovené, nemožno prisvedčiť námietke žalobcu o ich svojvoľnosti a\nabsencii zákonného podkladu. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že súdom prvej inštancie zvolené kritériá\nnerešpektujú súdnu prax, ktorú prezentoval viacerými rozhodnutiami krajských súdov, odvolací súd\npoukazuje na skutočnosť, že rozhodnutia krajských súdov nie sú všeobecne záväzné, preto ani súd\nprvej inštancie nimi v prejednávanej veci nebol viazaný.\n43. Ani z ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít, medzi ktoré sa zaraďujú okrem Najvyššieho\nsúdu SR aj Ústavný súd SR, Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie (uznesenie\nÚstavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 574/2021), s ktorou sa viaže v zmysle Čl. 2 Základných zásad C. s.\np. princíp právnej istoty, nevyplývajú priamo definované kritériá posudzovania primeranosti finančného\nzadosťučinenia, len poukaz na skutočnosť, že je vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti\nkaždého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia tak, aby boli naplnené funkcie\nprimeraného finančného zadosťučinenia a to funkcia sankčná, satisfakčná a preventívna.\n44. Aj za situácie, že súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že nárok žalobcu je kompenzovaný už\nsúdom priznaným bezdôvodným obohatením vo výške 634,12 eura s príslušenstvom v konaní vedenom\nna Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 14Csp/89/2017, v spojitosti s čím žalobca dôvodne namietol\nnemožnosť zamieňať si inštitút bezdôvodného obohatenia s inštitútom primeraného zadosťučinenia,\nodvolací súd dospel k záveru, že výsledná suma finančného zadosťučinenia je s ohľadom na súdom\nprvej inštancie zvolené a odôvodnené kritériá primeraná okolnostiam prejednávanej veci, keď ani kritériá\nuvádzané žalobcom nemajú vplyv na záver o primeranosti priznanej sumy, ktorá s ohľadom na rámec\ndaný predmetnou spotrebiteľskou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným (úver vo výške 750 eur) napĺňa\naj požiadavku sankčnosti a odmeny pre spotrebiteľa, ako aj preventívnu funkciu vo vzťahu k žalovanému.\n45. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že v časti uplatneného nároku za uznanie\nneplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky sa žalobca dosiaľ právoplatne nedomohol konštatovania\nporušenia povinnosti žalovaného ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi,\nnakoľko konanie v časti určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky nebolo podľa zistenia súdu prvej\ninštancie (ods. 7 napadnutého rozsudku), ktoré nebolo medzi stranami sporné, právoplatne skončené.\nV konaní vedenom už na Mestskom súde Bratislava IV (pôvodne na Okresnom súde Bratislava V) bola\nsíce po vrátení veci Krajským súdom v Bratislave v tejto časti žalobcom uplatneného nároku (rozsudkom\nč. k. 3CoCsp/13/2020-276, zo dňa 30.9.2021) opätovne súdom prvej inštancie určená rovnaká zmluvná\npodmienka za neprijateľnú, ale rozhodnutie z dôvodu podaného odvolania nenadobudlo právoplatnosť.\n46. Aj keď uvedené nemá vplyv na posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu ako takého, keďže v\npredmetnom konaní vedenom pod sp. zn. 14Csp/89/2017 bolo právoplatne rozhodnuté o porušení práva\nžalobcu ako spotrebiteľa (posúdením úverovej zmluvy ako bezpoplatkovej a bezúročnej), nemožno\nkonštatovať dôvodnosť argumentácie žalobcu o nároku na satisfakciu za uznanie (a žalovaným\nopakované používanie) neprijateľnej zmluvnej podmienky.\n47. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu o nepriznaní úroku z omeškania.\nNakoľko uplatnený nárok má charakter nemajetkovej ujmy, v zmysle ustálenej súdnej praxe najvyšších\nsúdnych autorít (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/2011), sa povinný môže dostať do\nomeškania až uplynutím lehoty určenej v právoplatnom súdnom rozhodnutí na plnenie súdom určenej\nsumy. Hoci v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. úspešným uplatnením práva alebo povinnosti,\nstanovených týmto zákonom a osobitnými predpismi, má spotrebiteľ právo na finančné zadosťučinenie,\njeho výška je určená až rozhodnutím súdu a závisí od jeho úvahy, preto sa žalovaný nemohol dostať do\nomeškania už odo dňa nasledujúceho po dni doručení žaloby.\n48. Neobstojí ani námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy potrebné na zistenie\nrozhodujúcich skutočností, ktoré mali slúžiť k presvedčeniu súdu prvej inštancie o tom, že len taká výška\nzadosťučinenia, akú požaduje v konaní, môže žalovaného prinútiť upustiť od protiprávneho a nekalého\nkonania voči spotrebiteľom v budúcnosti. Odvolací súd dáva do pozornosti, že dôkazy relevantné pre\nposúdenie žalobcom uplatneného nároku vychádzajú z rámca vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, nie\n\nz konania žalovaného vo vzťahu k iným klientom, preto súd prvej inštancie správne rozhodol, že dôkazy\nnavrhované žalobcom, smerujúce k vyhodnoteniu postupu žalovaného v iných konaniach nevykoná\n(ods. 8 napadnutého rozsudku).\n49. V súvislosti so žalobcom namietaným porušením tzv. Perna testu zároveň odvolací súd konštatuje, že\nnebolo naplnené už prvé kritérium predmetného testu slúžiaceho na vyhodnotenie návrhov na vykonanie\ndokazovania, keď predmetný návrh na doplnenie dokazovania žalobca v podanej žalobe, ani v\nnásledných vyjadreniach neodôvodnil žiadnou konkrétnou skutočnosťou. Súd prvej inštancie dostatočne\nodôvodnil, prečo dôkazy nevykonal a toto rozhodnutie nebolo spôsobilé narušiť celkovú spravodlivosť\nkonania, keďže žalobcom navrhované dôkazy neboli relevantné pre posúdenie uplatneného nároku.\nAj keď žalobca argumentoval aj nedodržaním tzv. Engel kritérií (legality, legitimity a proporcionality),\nneuviedol aký dopad majú mať predmetné kritériá v prejednávanej veci, pričom rozhodnutie súdu o výške\nprimeraného finančného zadosťučinenia nemožno podľa názoru odvolacieho súdu považovať za zásah\ndo práva žalobcu požadovať primerané finančné zadosťučinenie, preto odvolací súd danú argumentáciu\nvyhodnotil ako nedôvodnú.\n50. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalovaného, že súd\nprvej inštancie neoznačil v napadnutom rozhodnutí žiadne konkrétne právo žalobcu (spotrebiteľa), ktoré\nmalo byť porušené. V zhode s argumentáciou žalobcu odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca si uplatnil\npredmetný nárok v zmysle § 3 ods. 5 zákona\nč. 250/2007 Z. z., ktorý ako jedinú podmienku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia\nstanovuje preukázanie úspechu v súdnom konaní týkajúcom sa porušenia práva alebo povinnosti\nustanovenej daným zákonom alebo osobitnými predpismi. Súd prvej inštancie pritom konštatoval\nnaplnenie uvedenej podmienky (ods. 15 napadnutého rozsudku) a s poukazom na právoplatne skončené\nsúdne konanie zároveň uviedol aj konkrétne právo žalobcu, ktorého porušenie viedlo k záveru o\nbezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy (ods. 7 napadnutého rozsudku) a k záveru o povinnosti\nžalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie získané v súvislosti s predmetnou úverovou\nzmluvou.\n51. Na základe uvedeného nemožno priznať dôvodnosť ani argumentácii žalovaného o neunesení\ndôkazného bremena žalobcu k preukázaniu výšky uplatneného nároku, keď súd prvej inštancie správne\npoukázal na to, že pri posúdení nároku na primerané finančné zadosťučinenie súd neskúma, či\nspotrebiteľovi vznikla škoda alebo iná ujma (preto túto nie je potrebné preukazovať), na konštatovanie\ndôvodnosti nároku postačuje preukázanie, že k porušeniu práva spotrebiteľa zo strany dodávateľa (dnes\nobchodníka) došlo a že toto porušenie bolo úspešne uplatnené na súde.\n52. Žalovaný tiež namietal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania,\nnakoľko žaloba bola zamietnutá nielen v časti uplatneného finančného zadosťučinenia, ktorého určenie\nvýšky bolo na úvahe súdu, ale aj v časti uplatneného príslušenstva (úrokov z omeškania). Odvolací súd\nuvádza, že úrok z omeškania ako v prejednávanej veci uplatnené príslušenstvo nie je samostatným\npredmetom konania, ale viaže sa k uplatnenej istine, preto súd prvej inštancie dôvodne aplikoval pri\nrozhodovaní o trovách konania § 255 ods. 1 C. s. p., pričom na margo argumentácie žalobcu k trovám\nkonania dodáva, že v konaní súd prvej inštancie nekonštatoval zistenia odôvodňujúce aplikáciu § 257\nC. s. p., tieto nevyplynuli ani zo spisového materiálu, pričom sporové strany takéto dôvody v konaní pred\nsúdom prvej inštancie netvrdili, ani ničím nepreukázali.\n53. Žalobca aj žalovaný v podaných odvolaniach namietali, že bolo porušené ich právo na spravodlivý\nproces v dôsledku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, kde súdu prvej inštancie vytýkali\nzmätočnosť, svojvoľnosť a nedostatočnosť odôvodnenia v časti úvah odôvodňujúcich priznanie sumy\nvo výške 250 eur, čím malo byť porušené ich právo na spravodlivý súdny proces.\n54. Právo na spravodlivý proces v kontexte riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu je naplnené tým,\nže všeobecný súd zistí skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodne\ntak, že jeho skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie\nsú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu.\n55. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku po závere o existencii\nzákladu uplatneného nároku judikovaním porušenia práva žalobcu ako spotrebiteľa v konaní vedenom\n\npôvodne na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 14Csp/89/2017, na ktorý odvolací súd v\npodrobnostiach odkazuje (ods. 7, 11 a 15 napadnutého rozsudku), uviedol kritériá, ktoré zvolil pre\nposúdenie primeranosti finančného zadosťučinenia vyplývajúce z individuálnych okolností veci, ako\naj úvahy, ktorými sa riadil pri posudzovaní primeranosti výšky finančného zadosťučinenia a svoje\nskutkové a právne závery aj adekvátne odôvodnil (ods. 19 napadnutého rozsudku). Rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie tak zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, pričom za\nporušenie práva na spravodlivý proces nemožno v žiadnom prípade považovať to, že súd neodôvodnil\nsvoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka konania (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n5Cdo/165/2011).\n56. Pretože žalobca, ani žalovaný v podaných odvolaniach neuviedli žiadne relevantné skutočnosti,\nktorými by preukázali nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej\ninštancie (v spojení s opravným uznesením) ako vecne a právne správny potvrdil.\n57. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v\nspojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu\ntrov odvolacieho konania, nakoľko žalobca ani žalovaný neboli v odvolacom konaní úspešní.\n58. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v\nlehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1\nC. s. p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12Csp/98/2022", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5f61aed4-fa75-4de6-a427-d31582d06df2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.574.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 574/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 574/2021 z 2. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-02", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.574.2021.1"}, {"guid": "ussr:f72f2890-4ee0-498e-a051-16b40520b1cd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.177.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 177/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 177/2021 z 4. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-04", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.177.2021.2"}, {"guid": "ussr:3d851593-00a3-4eda-a66f-22e43da5b8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 475/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 305, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1"}, {"guid": "ussr:6dd1ca9b-b618-4835-a339-9f1c4c119bfe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 11. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-11", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2"}, {"guid": "ussr:7bb14909-7cf6-4bc4-b15f-ae1fe784937a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 517/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 517/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 263, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7bb14909-7cf6-4bc4-b15f-ae1fe784937a"}, {"guid": "ussr:2ec8ad70-ddf5-437b-ae59-5f3f99c83641", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 311/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 311/07 z 24. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-24", "citacie_n": 473, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ec8ad70-ddf5-437b-ae59-5f3f99c83641"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "e7a412dd-b194-4c0e-a52c-0732fa7e2ba7:812b6524-a8da-4f80-8f1b-663936093aa5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:3818204886.1", "spisova_znacka": "7Cdo/92/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/92/2021 z 30. 6. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-06-30", "citacie_n": 154, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:3818204886.1"}, {"guid": "b07f7b3a-4179-4a43-9f11-e9daa724b0eb:46678e06-e3d5-41d9-bccb-aa429d3f2d8a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1113239297.1", "spisova_znacka": "3Cdo/25/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/25/2019 z 20. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-20", "citacie_n": 96, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1113239297.1"}, {"guid": "a6912828-4a63-4814-84d6-d249cd0ca5ed:9861045f-78b1-421a-916e-f2a4b200e26a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5114232415.1", "spisova_znacka": "6Cdo/127/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 29. 1. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-01-29", "citacie_n": 1092, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5114232415.1"}, {"guid": "e9ec6b19-0b20-4ee0-a4fc-d98348708da6:05cc98ba-c364-4e14-89d7-2f10935e3adc", "ecli": null, "spisova_znacka": "7CoCsp/24/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 7CoCsp/24/2021 z 9. 9. 2021", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2021-09-09", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e9ec6b19-0b20-4ee0-a4fc-d98348708da6:05cc98ba-c364-4e14-89d7-2f10935e3adc"}, {"guid": "83c8a628-0415-4e25-aad4-79d959e77545:b2b2f997-5b40-4925-a867-05c6e86f1990", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2021:7119202530.2", "spisova_znacka": "3CoCsp/13/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3CoCsp/13/2020 z 13. 4. 2021", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2021-04-13", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2021:7119202530.2"}, {"guid": "0af64fe2-0a40-4e14-b0db-11dc0597e0a8:f1b664de-0f67-4bd1-949c-6666c7661a1a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7718200045.1", "spisova_znacka": "5Co/144/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/144/2019 z 15. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-07-15", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7718200045.1"}, {"guid": "ce52d8b4-5eed-4071-b759-7bde5ccdbf79:44058616-aca6-471c-b483-65330cddc973", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2018:5318200455.2", "spisova_znacka": "7Co/158/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/158/2018 z 16. 7. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-07-16", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5318200455.2"}, {"guid": "520b637f-e4ce-484d-8273-cae22e44694d:80345790-3140-491e-a6c9-29e4c591acc9", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8115228108.2", "spisova_znacka": "13Co/80/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/80/2016 z 19. 3. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-03-19", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8115228108.2"}, {"guid": "6b669087-b20a-47b6-99b1-103a395d5bf8:1327746a-94ad-42c2-9c18-e509a380739f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8815208901.2", "spisova_znacka": "3Co/101/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/101/2017 z 6. 12. 2017", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2017-12-06", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8815208901.2"}, {"guid": "754ac208-2880-46f9-a1a3-7716f245e4c6:a2345215-0d20-49a9-b9f1-be5213c944d9", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Csp/89/2017", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Michalovce sp. zn. 14Csp/89/2017 z 15. 5. 2017", "sud": "Okresný súd Michalovce", "datum_vydania": "2017-05-15", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/754ac208-2880-46f9-a1a3-7716f245e4c6:a2345215-0d20-49a9-b9f1-be5213c944d9"}], "citovane_v": [{"guid": "febefa56-fafb-47c0-88b9-c4380e1f4f46:9dd121d9-ecbf-449e-b1a1-63b95d735285", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2025:6121554001.2", "spisova_znacka": "17CoCsp/18/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoCsp/18/2025 z 30. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-09-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2025:6121554001.2"}]}