Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5Cob/222/2024 1517208826 29. 04. 2025 JUDr. Eva Fulcová ECLI:SK:KSBA:2025:1517208826.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členiek senátu Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej a JUDr. Blanky Malichovej, v právnej veci žalobcu: Generali Česká Pojišťovna a.s., so sídlom Spálená 75/16, Nové Město, Praha, Česká republika, IČO: 45 272 956, konajúca prostredníctvom organizačnej zložky: Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO: 54 228 573, zastúpeného: AK Balara, s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 36 858 528, proti žalovanému: AUTUORI GROUP LOGISTICS s.r.o., so sídlom Šustekova 51, Bratislava, IČO: 45 950 831, zastúpenému: JUDr. Boris Štanglovič, advokát so sídlom Jarmočná 2264/3, Šaľa, IČO: 42 426 189, o zaplatenie 2.030 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava V č. k. 23Cb/108/2017 - 143 zo dňa 04.10.2022 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava III č. k. B5-23Cb/108/2017 - 197 zo dňa 20.08.2024, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava V č. k. 23Cb/108/2017 - 143 zo dňa 04.10.2022 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava III č. k. B5-23Cb/108/2017 - 197 zo dňa 20.08.2024 p o t v r d z u j e. II. Žalobcovi súd proti žalovanému p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.030 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 15.04.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcu na zaplatenie v záhlaví špecifikovanej istiny s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. 3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: „14. Z vyjadrenia svedka D. G. súd konštatuje, že škoda vznikla v dôsledku prevádzky motorových vozidiel poškodeného a žalovaného. V dôsledku realizácie odbočovacieho manévru zamestnancom žalovaného došlo k vojdeniu do jazdného pruhu poškodeného a obmedzeniu motorového vozidla Renault Megane v jeho smere jazdy a následnému kontaktu vozidiel. 15. Dátum vzniku dopravnej nehody 09.11.2013 a dátum oznámenia vzniku škodovej udalosti mimo územia Slovenskej republiky dňa 24.01.2014 vyplýva z „Oznámenia škody z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla“ ( č. l. 6 súdneho spisu). 16. Súd z predmetného listinného dôkazu prijal záver, že žalovaný z pozície poisteného oznámil vznik škodovej udalosti oneskorene - došlo k porušeniu povinnosti uloženej poistenému v ust. § 10 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z.
17. Za dôvody hodné osobitného zreteľa súd nepovažoval tvrdenie konateľa žalovaného, že mu zamestnanec vznik škodovej udalosti zamlčal. V súlade s ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka je škoda spôsobená právnickou osobou činnosťou toho, ktorého právnická osoba na svoju činnosť použila (zamestnancom žalovaného). 18. Ustanovenie § 12 ods. 1 písm. g) zák. č. 381/2001 Z. z. priznáva poisťovateľovi proti poistníkovi nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré za neho vyplatil z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ak porušil ( bez dôvodov hodných osobitného zreteľa) povinnosti zakotvené v ust. § 10 ods. 1 až 4 zákona. Predpokladmi vzniku nároku poisťovateľa proti poistníkovi v zmysle § 12 ods. 1 písm. g) zák. č. 381/2001 Z. z. je, že poisťovateľ vyplatil poškodenému za poistníka poistné plnenie z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla a že poistený porušil svoje zákonné povinnosti, pričom obidve podmienky v danom prípade splnené boli. Žalovaný mal zákonnú povinnosť ohlásiť poistnú udalosť do 30 dní od jej vzniku a porušením tejto povinnosti je oprávnený postup žalobcu v zmysle § 12 ods. 1 písm. g) zák. č. 381/2001 Z. z. 19. Žalobca v konaní osvedčil výšku plnenia predložením výpisu z účtu vedeného vo D., a.s., z ktorého vyplýva jeho plnenie na účet K. H. G. č. účtu V. XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX dňa 20.06.2014 v sume 3.132 Eur a v sume 287,50 Eur. 20. S poukazom na uvedené skutočnosti súd žalobe celkom vyhovel a žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcom uplatnenú sumu vo výške 2.030 Eur vrátane príslušenstva a trov konania, vychádzajúc z ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka s použitím nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.“ 4. V merite veci súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 10 ods. 1, § 12 ods. 1 písm. g) a f) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoPZP“) a § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) v spojení § 1 ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie č. 87/1995“ Z. z.“). O náhrade trov rozhodol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). 5. Opravným uznesením č. k. B5-23Cb/108/2017 - 197 zo dňa 20.08.2024 súd prvej inštancie opravil chyby v písaní v záhlaví rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava V č. k. 23Cb/108/2017 - 143 zo dňa 04.10.2022 v časti označenia právneho zástupcu žalobcu. Opravné uznesenie bolo žalobcovi doručené dňa 06.09.2024 a žalovanému dňa 22.09.2024. 6. Proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava V č. k. 23Cb/108/2017 - 143 zo dňa 04.10.2022, podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu. Žalovaný vymedzil odvolacie dôvody ustanovením § 365 ods. 1 písm. b) /nesprávny procesný postup/ a písm. h) /nesprávne právne posúdenie/ CSP. 7. Žalovaný považoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za nepresvedčivé, pretože súd sa v ňom nijakým spôsobom nevysporiadal so žalovaným namietanou výškou uplatneného regresného nároku. Tvrdil, že poistné žalobcovi riadne zaplatil, pričom žalobca v konaní nepreukázal žiadne dodatočné, resp. zvýšené náklady, ktoré by mu vznikli nad rámec likvidácie škody v rámci poistnej udalosti, krytej povinným zmluvným poistením žalovaného. 8. Absenciou riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie tak došlo k vydaniu arbitrárneho a ústavne neakceptovateľného a neudržateľného rozhodnutia, čím tiež došlo zo strany konajúceho súdu k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. 9. Ďalej žalovaný separátne a bez bližšieho zdôvodnenia poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2021 zo dňa 30.11.2021, ktorý bol uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 57/2021. 10. Citujúc nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 377/2018 zo dňa 31.01.2019 potom žalovaný tvrdil, že žalobcom uplatnená regresná náhrada má plniť výchovný účel za súčasného zohľadnenia okolností, za ktorých ku vzniku škody došlo. Vzhľadom na uvedené možno primeranosť náhrady ustáliť skúmaním výšky sumy vyplatenej z titulu poistenia (pri zohľadnení, či ide o sumu konečnú alebo o sumu, ktorá sa v budúcnosti bude zvyšovať), zohľadnením okolností, za ktorých škoda vznikla, a tiež skúmaním pomerov toho, kto škodu spôsobil. Až posúdením týchto komponentov možno dospieť k záveru o tom, či regresná náhrada je dôvodná a primeraná. Zohľadnenie pomerov toho, kto škodu spôsobil, umožní primerane určiť výšku regresnej náhrady tak, aby plnila výchovný účinok, a vyhnúť sa tomu, aby výška regresnej náhrady nebola príliš nízka, keď nenaplní svoj účel a na druhej strane, aby nebola ekonomicky likvidačná. 11. Taktiež namietal, že súd vo svojom rozhodnutí nevzal do úvahy okolnosti na strane žalovaného, a to síce, že žalovaný je špedičná spoločnosť vlastniaca desiatky ťahačov a návesov, škodová
udalosť nebola žalovanému zo strany zamestnancov oznámená a žalovaný so žalobcom v plnej miere spolupracoval od momentu, kedy sa dozvedel o vzniku poistnej udalosti. 12. Zastával preto názor, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď žalovanému (pozn. odvolacieho súdu, správne má byť uvedené žalobcovi) priznal náhradu poistného plnenia v plnej výške, čo žalovaný považuje nielen za nedôvodné, ale aj za zjavný rozpor s dobrými mravmi, keďže pri plnej refundácii poistného plnenia žalovaným, sa žalobca de facto zbaví svojej zmluvnej povinnosti plniť. 13. Na základe dôvodov obsiahnutých v odvolaní žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súčasne si uplatňoval nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. 14. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 01.03.2023, v ktorom na odvolaciu argumentáciu žalovaného reagoval nasledovne: 15. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval žalobca za vecne správne, riadne odôvodnené a vychádzajúce z riadne zisteného skutkového stavu, v ktorom sa súd aj náležite vysporiadal so všetkými námietkami žalovaného. V odôvodnení písomného vyhotovenia rozhodnutia súd odkázal na svedecké výpovede preukazujúce zodpovednosť žalobcu za škodovú udalosť, a tiež aj vysvetlil, prečo nemožno prihliadať na okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré by mali za následok zníženie, či dokonca nepriznanie žalobcom uplatneného nároku. 16. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že v priebehu konania namietal výšku regresného nároku. Žalovaný v žiadnom štádiu konania nenamietal výšku regresného nároku, nárok žalobcu rozporoval iba z dôvodu, že žalobcovi údajne nemala vzniknúť žiadna škoda v súvislosti s oneskoreným nahlásením škodovej udalosti, a z tohto dôvodu mala byť žaloba údajne zamietnutá. Vo vzťahu k uplatnenému odvolaciemu dôvodu nesprávneho procesného postupu (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP) žalovaný v odvolaní neuvádza žiadne právne významné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé z tohto dôvodu rozsudok zmeniť alebo zrušiť. Navyše je nutné mať na pamäti, že žalovaný výšku regresného nároku nerozporoval, a teda išlo o nespornú skutkovú okolnosť, ktorú nie je nutné v odvolacom konaní osobitne skúmať alebo dokazovať. 17. K druhému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (nesprávne skutkové zistenia) žalobca uvádza, že žalovaným spomenutý nález III. ÚS 90/2021 nie je možné aplikovať na toto súdne konanie, respektíve v tomto konaní nie sú naplnené predpoklady, ktoré viedli Ústavný súd SR k vydaniu uvedeného nálezu. 18. Výšku regresnej náhrady nie je možné v tomto prípade považovať za ekonomicky likvidačnú, pretože ide o sumu, ktorá je pri tržbách žalovaného 15,94 mil. eur za rok 2021, nepatrná (údaj z analytického portálu finstat.sk). 19. Rovnako nemožno opomenúť skutočnosť, že žalovaný neoznámil škodu ihneď, ale až na základe výzvy samotného žalobcu, čiže nie je možné hovoriť ani o dobrovoľnom plnení zákonných povinností vyplývajúcich zo zákona o povinnom zmluvnom poistení. Žalovaný ani náznakom neuviedol, aké má interné predpisy pri vzniku škodovej udalosti a ako sankcionoval vodiča motorového vozidla, ktorý nehodu spôsobil. Žalovaný si navyše môže túto sankciu (regresný nárok) uplatniť voči vodičovi, ktorý podľa jeho názoru škodu nenahlásil ihneď. Aj tieto skutočnosti svedčia o tom, že žalovaný nemal snahu vec riešiť a iba zakrýval vznik škody do momentu kým nebolo zrejmé, že sa o nej žalobca dozvedel. 20. Ďalej je nutné zobrať do úvahy, že žalovaný predložil popis škodovej udalosti v rozpore s fotodokumentáciou a svedeckými výpoveďami predloženými žalobcom, pričom ako to vyplýva z fotodokumentácie, tak vozidlo žalovaného nemohlo byť v pozíciách, ktoré sú zakreslené na oznámení o škode (dôkaz je prílohou žaloby). Z listinných dôkazov predložených žalobcom je zrejmé aj to, že vozidlo žalovaného značne zasahovalo do protismeru (nie je ani riadne vidieť stredové čiary), pričom žalovaný (jeho vodič) nevykonal opatrenia na to, aby si zabezpečil tretiu osobu, ktorá by dala pokyny vozidlám idúcim v protismere, že je potrebné zastaviť vozidlo, pretože vozidlo žalovaného bude zasahovať pri odbočovaní do protismeru. Konanie žalovaného, respektíve vodiča považujeme z tohto dôvodu za nezodpovedné a ohrozujúce ostatných účastníkov cestnej premávky. Obrana žalovaného je teda aj z tohto pohľadu nedôvodná, keď neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by žalovaného oprávňovali žiadať čo i len zníženie regresného nároku. 21. Žalobca preto zastával názor, že žalovaný neuviedol žiadne relevantné právne argumenty, ani dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku. Vyslovil presvedčenie, že v konaní boli naplnené všetky predpoklady pre uloženie povinnosti žalovanému nahradiť regresný nárok z dôvodu oneskoreného nahlásenia škodovej udalosti. 22. Z vyššie menovaných dôvodov žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správne potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
23. Žalovaný v odvolacej replike odkázal na predošlé písomné podania a na doplnenie uviedol, že pri posudzovaní regresného nároku a jeho výšky by sa malo skúmať aj to, či poisťovni (žalobcovi) vznikli dodatočné náklady, resp. škoda. Súd opomenul vziať do úvahy skutočnosť, že za poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla žalovaný žalobcovi riadne zaplatil. Zákon stanovuje maximálnu výšku regresného nároku, pričom výšku, ktorá má byť oprávnene a spravodlivo priznaná, necháva na posúdení súdu. Nástojil na tom, že priznanie regresu v plnej výške z dôvodu oneskoreného nahlásenia škodovej udalosti, je absurdné, v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku. 24. Na vyjadrenie žalobcu reagoval žalobca odvolacou duplikou, v ktorej zotrval na nedôvodnosti podaného odvolania. Vzhľadom na konanie žalovaného a uvedenie nepresných informácií a okolností škodovej udalosti je nepochybné, že žalovaný sa nemôže odvolávať na dobré mravy alebo zásady poctivého obchodného styku, pretože to môže urobiť iba strana, ktorá koná v súlade s týmito zásadami a v dobrom úmysle. Žalovaný však v súlade s týmito zásadami nekonal a teda tu nie je priestor na aplikovanie týchto zásad v jeho prospech. O moderovaní výšky náhrady by sa dalo uvažovať iba v prípade, ak by samotný žalovaný oznámil túto škodu v primeranom čase od jej vzniku, pričom oznámenie škodovej udalosti na základe výzvy poisťovne určite nie je tento prípad. 25. Ďalšie vyjadrenia súdu doručené neboli. 26. Odvolací súd po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, a po preskúmaní napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 27. Podľa § 10 ods. 1 písm. b) ZoPZP, poistený je povinný oznámiť poisťovateľovi vznik škodovej udalosti do 30 dní po jej vzniku, ak vznikla mimo územia Slovenskej republiky. 28. Podľa § 12 ods. 1 písm. g) ZoPZP, poisťovateľ má proti poistníkovi nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré za neho vyplatil z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ak spôsobil škodu motorovým vozidlom a bez dôvodov hodných osobitného zreteľa porušil povinnosti podľa § 10 ods. 1 až 4. 29. Podľa § 12 ods. 3 ZoPZP, výška náhrady poistného plnenia alebo jej časti, na ktorú vznikne poisťovateľovi nárok podľa odseku 1 alebo 2, nesmie presiahnuť úhrn poistných plnení, ktoré poisťovateľ vyplatil z dôvodu poistnej udalosti. 30. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 31. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 32. Po oboznámení sa so spisovým materiálom v predmetnej veci, ako aj s obsahom podaného odvolania, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti rozsudku a svoje rozhodnutie v súlade s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP dostatočne a riadne odôvodnil. Odvolací súd preto odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje a s poukazom na § 387 ods. 2 CSP nepovažuje za potrebné, závery, v ňom uvedené, opakovať. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa nasledovné: 33. Odvolacia argumentácia žalovaného spočívala v namietaní nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, najmä výšky súdom priznanej regresnej náhrady poistného plnenia, nevezmúc do úvahy okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré podľa jeho tvrdenia odôvodňujú zníženie neprimeranej výšky regresného nároku. 34. Z obsahu predloženého spisu a v ňom založených listinných dôkazov odvolací súd zistil, že žalovaný ako poistený a právny predchodca žalobcu ako poisťovateľ uzavreli poistnú zmluvu podľa § 6 ZoPZP. Nebolo sporné, že poisteným motorovým vozidlom žalovaného bola dňa 09.11.2013 spôsobená škoda v Taliansku, a že žalovaný nahlásil poistnú udalosť po uplynutí zákonnej 30 dňovej lehoty v zmysle § 10 ods. 1 písm. b) ZoPZP. V konaní rovnako nebolo sporné, že žalobca prostredníctvom likvidačného zástupcu vyplatil poškodenému sumu 2.419,50 eur a dňa 22.01.2014 žalovanému oznámil registráciu škodovej udalosti č. 6400972604 spolu s výzvou na doručenie vyplneného a podpísaného tlačiva Oznámenie škody z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Vznik škodovej udalosti žalovaný písomne oznámil žalobcovi listom zo dňa 24.01.2014, teda so značným
časovým odstupom a až po uplynutí 30 dňovej lehoty odo dňa jej vzniku. Z uvedeného dôvodu bol odôvodnený postup žalobcu, keď po ukončení likvidácie poistnej udalosti, listom zo dňa 14.03.2016 žalovaného vyzval na náhradu časti vyplateného poistného plnenia vo výške 2.030 eur (pozn. po odrátaní manipulačného poplatku vo výške 389,50 eur). Žalovaný túto sumu neuhradil ani po doručení predžalobnej upomienky a súčasne žalobcovi neuviedol žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý nedošlo k ohláseniu škodovej udalosti z jeho strany včas. Žalobca tak pristúpil k uplatneniu si práva na náhradu poistného plnenia súdnou cestou, a to v súlade s § 12 ods. 1 písm. g) ZoPZP. 35. Právo uplatniť si náhradu poistného plnenia je okrem podmienky, že musí ísť o dôvody podľa § 12 ods. 1 ZoPZP viazané na skutočnosť, že poisťovňa poskytla poškodenému poistné plnenie, čo v prejednávanom prípade osvedčené bolo. Preto, ak poistné plnenie bolo poskytnuté a zároveň nastala jedna zo skutočností ustanovených v § 12 ods. 1 ZoPZP, poisťovňa má zo zákona právo požadovať náhradu poistného plnenia, dokonca v plnej výške poskytnutého plnenia. 36. Je plne irelevantným tvrdenie žalovaného, že mal uhradené poistné voči žalobcovi, a že žalobca v konaní nepreukázal dodatočné, resp. zvýšené náklady, ktoré by mu vznikli nad rámec likvidácie škody, nakoľko v tomto prípade nejde o uplatnenie si nároku v zmysle § 12 ods. 1 písm. f) ZoPZP, ako ani o nárok na náhradu škody podľa § 827 OZ, preto bolo povinnosťou žalovaného v priebehu konania na súde prvej inštancie preukázať, že k porušeniu povinnosti nahlásiť škodovú udalosť včas, došlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 10 ods. 1 písm. b) ZoPZP. Žalovaný existenciu takejto okolnosti nepreukázal. Bez právneho významu ostáva aj argument žalovaného, že vznik škodovej udalosti mu nebol zo strany jeho zamestnanca oznámený, keďže sa nejedná o okolnosť, ktorá by ho zbavovala povinnosti uhradiť regresný nárok žalobcu. Uvedeným sa navyše súd prvej inštancie zaoberal v bode 17 odôvodnenia napadnutého rozsudku. 37. Pokiaľ ide o výšku regresnej náhrady, ktorú žalovaný v odvolacom konaní spochybňoval, odvolací súd uvádza, že tú žalovaný v žiadnom štádiu konania účinne nenamietal, keď popieral len dôvodnosť nároku žalobcu a vznik škody v dôsledku oneskoreného ohlásenia poistnej udalosti. Súd prvej inštancie tak nemal dôvod skúmať možnosť zníženia výšky uplatňovaného regresného nároku. 38. Napriek uvedenému odvolací súd v tejto súvislosti podotýka, že regresný nárok uplatnený podľa § 12 ods. 1 ZoPZP je osobitným (originálnym) nárokom poisťovne proti poistenému, ktorý vyplýva z poistného vzťahu založeného poistnou zmluvou, nemožno ho stotožňovať s nárokom na náhradu škody podľa OZ (nie je odvodeným nárokom od práva poškodeného), a preto súd nie je oprávnený aplikovať moderačné právo podľa § 450 OZ. Jediným oprávneným subjektom na určenie výšky náhrady poistného plnenia, resp. jeho časti je poisťovateľ ako nositeľ tohto subjektívneho práva vyplývajúceho z poistného pomeru a zo ZoPZP. Výška požadovanej náhrady poistného plnenia alebo jeho časti, na ktorú vznikne poisťovateľovi nárok, je limitovaná iba požiadavkou vyplývajúcou z § 12 ods. 3 ZoPZP, to znamená, že nárok nesmie presahovať úhrn poistných plnení, ktoré poisťovateľ vyplatil poškodenému z dôvodu poistnej udalosti. 39. Skúmaním proporcionality ako skutočným kritériom závažnosti porušenia konkrétnej právnej povinnosti a vplyvu tohto porušenia povinnosti na samotný vznik škody a jej rozsah, sa zaoberal aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Obdo/84/2018 zo dňa 11.12.2019, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 4/2020 pod č. 64: „16.1. Zo žiadneho ustanovenia tohto právneho predpisu nevyplýva možnosť odvodenia práva súdu znížiť požadovanú náhradu poistného plnenia (nejedná sa ani o náhradu škody, ani o zmluvnú pokutu), rovnako tak nie je zrejmá ani skutočnosť, z akého právneho predpisu považuje dovolateľ za kritérium pre mieru takéhoto zníženia primeranosť, či proporcionalitu a z čoho odvodzuje ako základ pre skúmanie proporcionality práve kritérium závažnosti porušenia konkrétnej právnej povinnosti a vplyv tohto porušenia na vznik škody, jej rozsahu či priebeh jej šetrenia. 16.2. Možnosť obmedzenia takého nároku pritom v minulosti, za predchádzajúcej právnej úpravy vyplývala priamo zo samotnej vyhlášky č. 423/1991 Zb., konkrétne z ustanovenia § 11 ods. 2 a 4, pričom v ustanovení § 11 ods. 5 bola rovnako tak určená horná hranica výšky náhrady, na ktorú poisťovni vznikne právo podľa § 11 ods. 1 až 4, ktorá nemôže presiahnuť úhrn súm, ktoré poisťovňa vyplatila z dôvodu poistnej udalosti. Dovolací súd dáva do pozornosti najmä znenie ustanovenia § 11 ods. 4 cit. vyhlášky, z ktorého priamo vyplývalo obmedzenie poisťovne na náhradu proti poistenému, ktorý v čase, kedy nastala skutočnosť, ktorá bola dôvodom vzniku poistnej udalosti, bol v omeškaní s platením poistného, a to do výšky 50% vyplatených súm. 16.3. Vzhľadom k tomu, že právna úprava týkajúca sa regresného nároku sa zásadným spôsobom nezmenila, no do novej úpravy reprezentovanej zákonom č. 381/2001 Z. z. nebola prevzatá tá časť, ktorá hovorila o akomkoľvek obmedzení poisťovateľa vzťahujúcom sa na akýkoľvek druh porušenia povinnosti, takúto legislatívnu zmenu je potrebné chápať ako úmysel zákonodarcu. S
ohľadom na uvedené je zrejmé, že zákonodarca považoval takéto právo poisťovne za primerané a odôvodnené najmä svojou preventívnou funkciou, čo napokon vyplýva aj zo samotnej dôvodovej správy k predmetnému ustanoveniu § 12 zákona č. 381/2001 Z. z. Takýto záver zároveň nie je ani v rozpore so základným cieľom zákona, ktorým je prioritne právna ochrana poškodeného, ktorému je priznaný nárok na náhradu škody aj v prípadoch, ak škoda bola spôsobená nepoisteným, či neznámym motorovým vozidlom, pričom táto právna ochrana je zároveň zvýšená priznaním tohto práva priamo proti zodpovednostnému poistiteľovi. 16.4. Čo sa týka vnútorného členenia ustanovenia § 12 zákona č. 381/2001 Z. z. a rôznej intenzity a závažnosti porušenia právnych povinností zo strany poisteného, aj v tomto prípade je nutné dôvodiť, že s rôznou závažnosťou spájala určité obmedzenia možnosti uplatnenia si regresného nároku poisťovateľom len predchádzajúca právna úprava obsiahnutá vo vyhláške č. 423/1991 Zb., nie však aktuálna právna úprava zákona č. 381/2001 Z. z. Pokiaľ došlo zmenou právnej úpravy k upusteniu od vnútornej diferenciácie porušenia povinností poisteným podľa závažnosti a s tým spojenými obmedzenými možnosťami uplatnenia si regresného nároku poisťovateľom, nie je možné takúto zmenu a vôľu zákonodarcu ignorovať. Súdy nie sú oprávnené rozhodovať proti jednoznačne prejavenej vôli zákonodarcu. 16.5. Nakoľko sa v rámci novej právnej úpravy rovnakým spôsobom stanovila horná hranica takto uplatňovaného nároku, ktorou je úhrn poistných plnení, a to v prípade akéhokoľvek porušenia povinnosti, nie je preto možné usúdiť, že bez akéhokoľvek zákonného zmocnenia, či odkazu na časť relevantnej právnej úpravy, z ktorej by takáto možnosť vyplývala, by bolo jednoznačným úmyslom zákonodarcu, aby súdy dotvárali právnu úpravu spôsobom, že z oprávnenia poisťovateľa určiť výšku takejto náhrady urobia oprávnenie súdov, ktoré si zároveň vytvoria aj vlastné pravidlá, čo konkrétne a akým spôsobom sa v takýchto prípadoch bude brať do úvahy pri určovaní jej výšky. 16.6. S poukazom na uvedené dovolací súd konštatuje, že súd rozhodujúci o nároku poisťovateľa v zmysle § 12 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nemôže skúmať a pri rozhodovaní o nároku prihliadať na to, či výška sumy nároku uplatneného poisťovateľom voči poistníkovi resp. poistenému v zmysle uvedeného ustanovenia je v súlade so všeobecnou právnou zásadou proporcionality a neprieči sa zmyslu a účelu uvedeného zákona. Jediným oprávneným subjektom, ktorý môže určiť a prípadne znížiť výšku uplatňovaného nároku v zmysle § 12 citovaného zákona aj pod hornú hranicu takto uplatňovaného nároku, ktorou je úhrn poistných plnení, je v zmysle uvedeného ustanovenia poisťovateľ.“ 40. Vzhľadom na vyššie citované závery súdu vyššej inštancie, je potrebné odvolacie námietky žalovaného ohľadne neprimeranej výšky regresnej náhrady, a možnosti jej zníženia vyhodnotiť ako nedôvodné. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne postupoval, keď skúmal najmä splnenie podmienky existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré vyplývajú zo ZoPZP, avšak v konaní neboli zo strany žalovaného preukázané. 41. Odvolací súd sa ďalej stotožňuje s názorom žalobcu, že uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS 377/2018 zo dňa 20.06.2018 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2021 zo dňa 30.11.2021, na ktoré žalovaný v odvolaní poukázal, nie sú aplikovateľné v prejednávanej veci. Zatiaľ čo uznesenie ústavného súdu skúma podmienky predošlej právnej úpravy, ktorá obsahovala obmedzenia pri uplatňovaní regresného nároku, nález ústavného súdu pripúšťa zníženie výšky regresnej náhrady súdom, ale s ohľadom na splnenie dvoch podmienok, a to síce, že mierne oneskorenie ohlásenia škodovej udalosti nespôsobí žiaden negatívny dôsledok, a že k danej situácii pristúpia dôvody hodné osobitného zreteľa. V uvádzaných prípadoch išlo najmä o zlú finančnú situáciu žalovaného, prípadne sa zohľadňovalo, či ide o sumu konečnú alebo o sumu, ktorá sa v budúcnosti bude zvyšovať (opakovaný regres), ako i okolnosti, za ktorých škoda vznikla, a tiež pomery toho, kto škodu spôsobil. Škodca v daných prípadoch predložil tiež doklady preukazujúce osobné, rodinné a majetkové pomery, z ktorých bolo zrejmé, že mu nedovoľujú uplatnenú výšku regresného nároku uhradiť. V tomto spore však zo strany žalovaného nedošlo k preukázaniu akejkoľvek skutočnosti odôvodňujúcej zníženie výšky regresu. 42. Napokon do úvahy neprichádza ani relevantnosť námietky, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok v dostatočnom rozsahu na to, aby jeho právne závery boli preskúmateľné v odvolacom konaní a tak, aby bol pre strany sporu, ale aj pre tretie osoby zrozumiteľný. V jeho písomnom vyhotovení sa zaoberal skutkovými tvrdeniami zásadnými pre rozhodnutie v merite veci, ktoré náležite posúdil v nadväznosti na vyhodnotenie celkovej dôkaznej situácie, preto odvolací súd námietku žalovaného o nedostatočnom odôvodnení rozsudku nevzhliadol za dôvodnú.
43. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správne potvrdil. 44. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 45. Toto rozhodnutie senát prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/ a e/ CSP).