Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/23/2024 z 21. 2. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 7Co/23/2024 1513235975 21. 02. 2025 Mgr. Nina Dubovská ECLI:SK:KSBA:2025:1513235975.4

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/X, B., právne zast. Consilior Iuris s.r.o., so sídlom Radlinského 51, Bratislava, IČO: 47 231 157, proti žalovanému: OT kredit Slovakia, a.s., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 36 660 850, právne zast. Studio Legale, s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 36 811 874, o určenie neexistencie záložného práva v prospech žalovaného, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava V zo dňa 29.10.2018, č.k. 10C/366/2013-467, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa m e n í nasledovne: Súd u r č u j e, že na byte č. X D. X. D. podlaží bytového domu na ulici C. č. X, X E. B., F.. G. XXXX, postaveného na pozemkoch parcely registra C parc. č. XXXX H. XXXX, vchod C. G. X H. D. prislúchajúcom spoluvlastníckom podiele na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu o veľkosti 1426/100000, zapísaných na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie C., I. B. - J. C., I. B. E., nie je záložné právo v prospech žalovaného. II. Žalobkyňa m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa, po pripustení zmeny žaloby uznesením č.k. 10C/366/2013-438 zo dňa 14.06.2018, domáhala určenia, že na byte č. X D. X. D. B. K. C. G. X, X E. B., súp. č. XXXX, postaveného na pozemkoch parcely registra C parc. č. XXXX H. XXXX, vchod C. G. X a na prislúchajúcom spoluvlastníckom podiele na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu o veľkosti 1426/100000, zapísaných na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie C., I. B. C., okres Bratislava (ďalej len ako „byt“) nie je záložné právo v prospech žalovaného (výrok I.) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok II.). 2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 151a, § 151b ods. 1, prvá veta a ods. 2, § 151c ods. 1 až 3, § 151j ods. 1 a 2, § 151m ods. 6, § 37 ods. 1 a § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“). Vecne rozhodnutie súd prvej inštancie zdôvodnil tým, že v intenciách prvého rozhodnutia odvolacieho súdu (uznesenia č.k. 7Co/378/2016-366 zo dňa 30.08.2017), posudzoval charakter Zmluvy o úvere č. 132011 zo dňa 22.12.2011 (ďalej len „Zmluva o úvere“), v znení jej Dodatku č. 1 zo dňa 29.05.2013 (ďalej aj len „Dodatok č. 1“), uzavretej medzi žalovaným ako veriteľom a L. G. ako dlžníčkou na sumu úveru 40.000 eur, riadiac sa právnymi úvahami druhoinštančného súdu,

že v danom prípade nie je možné bez prihliadnutia na právny charakter hlavného záväzku dospieť k záveru o tom, že medzi stranami sporu uzavretú Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti (bytu) zo dňa 29.05.2013 (ďalej len „Záložná zmluva“) je potrebné posúdiť ako zmluvu spotrebiteľskú. Záložná zmluva slúžila na zabezpečenie záväzku, ktorý vyplýva z Dodatku č. 1 Zmluvy o úvere, z ktorej Zmluvy o úvere vyplýva, že žalovaný poskytol ako veriteľ dlžníčke úver 40.000 eur s dohodnutým zmluvným úrokom 26,4 % p.a. a dlžníčka sa zaviazala poskytnuté prostriedky veriteľovi vrátiť najneskôr do 22.12.2012, v zmysle Dodatku č. 1 do 29.05.2014. Zo záhlavia samotnej Zmluvy o úvere ako i jej Dodatku č. 1 je podľa súdu prvej inštancie nesporné, že úverový vzťah vznikol medzi L. G. ako dlžníčkou, jedná sa o úverovú zmluvu podnikateľskú, nie o zmluvu spotrebiteľskú, keď Zmluva o úvere bola uzatvorená podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, dlžník (L. G.) je špecifikovaný IČO-m a číslom zápisu do živnostenského registra. Obchodnoprávny charakter zmluvy je podporený v článku 4 - Účel úveru: podnikateľský prevádzkový úver, tento podporuje i rozhodcovská doložka v Dodatku č. 1. Skutočnosť, že uvedenú sumu 40.000 eur z tohto úverového vzťahu neeviduje dlžníčka vo svojom účtovníctve, nemôže byť na zodpovednosti žalovaného, ktorý jej tento úver poskytol na podnikanie a tvrdenie o ich použití na iný (súkromný) účel je vo vzťahu k obchodnoprávnemu a podnikateľskému charakteru úverového vzťahu irelevantné. Hlavná Zmluva o úvere v znení Dodatku č. 1 (ktorej platnosť strany nenamietali) bola uzavretá medzi podnikateľmi (žalovaným a dlžníčkou - fyzickou osobou, podnikateľom), avšak zabezpečovací prostriedok bol uzatvorený medzi podnikateľom (žalovaným) a fyzickou osobou - nepodnikateľom (žalobkyňou). Pokiaľ súd prvej inštancie v prvom rozhodnutí iba konštatoval, že predmetné zmluvy o úveroch, či už z roku 2010, 2011 alebo 2013 sú zmluvami, ktoré uzatvorila dlžníčka ako podnikateľka, doplnil, že išlo o zmluvy uzatvárané podľa Obchodného zákonníka, jednalo o podnikateľský prevádzkový úver, čo deklaruje taktiež ustanovenie čl. 4 ods. 1 Zmluvy o úvere. Žalovaný preukázal vyjadrením NBS zo dňa 21.02.2012, že je právnickou osobou poskytujúcou úvery z vlastných zdrojov v rámci podnikateľskej činnosti právnickým a fyzickým osobám – podnikateľom. Súd prvej inštancie prehodnotil žalobkyňou napádaný dôvod neplatnosti Záložnej zmluvy ako zmluvy uzavretej v omyle a tiesni a dospel k záveru, že dostatočne nepreukázala existenciu týchto dôvodov, Záložná zmluva je tak platným právnym úkonom, ktorý neodporoval zákonu, ani ho nijakým spôsobom neobchádzal a u žalobkyni sa pri uzatváraní Záložnej zmluvy nemožno dovolávať absencie vôle uzatvoriť tento právny úkon, prípadne že by ho bola žalobkyňa urobila v omyle. Súd prvej inštancie rovnako prehodnotil aj dôkazy - výsluch svedkov L. G. a M. N. a dospel k záveru, že napádaná Záložná zmluva bola uzatvorená zo strany žalobkyne po zrelej úvahe, patričnom vysvetlení a bez omylu a absencie slobodnej vôle takúto zmluvu uzavrieť. Mal za preukázané, že žalobkyňa mala vedomosť o tom, že dlh na základe Zmluvy o úvere bol splatený, že žalobkyňa bola opätovne zapísaná ako vlastníčka bytu. Žalobkyňa bola v čase podpisu Záložnej zmluvy evidovaná v katastri nehnuteľností ako vlastník zálohu (bytu), čo bolo preukázané potvrdením Okresného úradu, katastrálny odbor, preto tento dôvod neplatnosti napádanej Záložnej zmluvy bol podľa súdu prvej inštancie nedôvodný. Pokiaľ išlo o dôvod neplatnosti Záložnej zmluvy pre nevedomosť, že žalobkyňa zabezpečuje nový záväzok, súd prvej inštancie bol toho názoru, že na prvej strane každej zabezpečovacej zmluvy je presne a zrozumiteľne uvedený záväzok dlžníčky, ktorý sa zabezpečuje, vrátane úverových podmienok, a to výškou záväzku, úrokovou sadzbou a konečnou splatnosťou úveru, čo znamená, že žalobkyňa vedela, aký záväzok dlžníčky zabezpečuje. Žalovaný nemal v zmysle ust. § 151md ods. 3 Občianskeho zákonníka povinnosť žalobkyni doručovať listiny o zániku zabezpečovacieho inštitútu, ktorý zánik zabezpečovacieho prevodu z 22.08.2010 a z 22.12.2011 bol doručovaný osobne aj žalobkyni a následne potvrdený oznámením príslušnej správy katastra. Z napadnutej Záložnej zmluvy jasne vyplýva, že sa zabezpečuje už existujúci v poradí druhý úver dlžníčky (bod 2.1, 2.3) ako aj z Dodatku č. 1 k Zmluve o úvere, ktorým sa posunula konečná splatnosť úveru do 29.05.2014 a kvôli ktorému sa zmluvné strany dňa 29.05.2013 stretli. Tvrdenie žalobkyne, že bola pri podpise Záložnej zmluvy uvedená do omylu, nemá podľa súdu prvej inštancie oporu v hodnovernom dôkaze. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalobkyňa nebola uvedená do omylu, vedela, že dlh ktorý zabezpečovala napádanou Zmluvou o zabezpečovacom práve je novým dlhom L. G. zo Zmluvy o úvere a Dodatku č. 1 k nej, nevedomosť o tom, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti prešlo späť na ňu nespôsobuje omyl prejavu podpísania a uzavretia napádanej Záložnej zmluvy. Zo skutočnosti, že dňa 29.05.2013 uzatvoril žalovaný s dlžníčkou Dodatok č. 1 k Zmluve o úvere (v ktorom sa dlžníčka zaviazala uhradiť poskytnutý úver zo dňa 22.12.2011 do 29.05.2014) a v rovnaký deň aj Záložnú zmluvu, mal súd prvej inštancie za pravdepodobné, že ju žalobkyňa podpísala z dôvodu možnej realizácie výkonu zabezpečovacieho prevodu práva, ktorý jej bol oznámený 03.04.2013, teda z obavy, že príde o byt. V tento deň žalovaný doručil správe katastra vyhlásenie o vzdaní sa zabezpečovacieho prevodu práva. S poukazom na charakter Záložnej zmluvy ako zabezpečovacieho inštitútu uviedol súd prvej inštancie, že žalobkyňa (pozn. odvolacieho súdu: súd

prvej inštancie nesprávne uvádza „žalovaná“) si už pri uzatváraní Záložnej zmluvy musela byť vedomá toho, že môže v budúcnosti nastať situácia, že strana, ktorá na seba prevzala záväzok zo Zmluvy o úvere, ho nebude schopná dobrovoľne splniť. Žalovaný ako účastník obchodnoprávneho záväzkového vzťahu Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1, ktorý je stranou oprávnenou domáhať sa splnenia konkrétnej povinnosti, si zabezpečuje splnenie hlavného záväzku záväzkom vedľajším, čím popri sebe pôsobia dva záväzky, dva obchodnoprávne záväzkové vzťahy a obvykle právny osud vedľajšieho záväzkového vzťahu nasleduje právny osud hlavného právneho vzťahu a zánik hlavného záväzku má za následok zánik vedľajšieho záväzku. Prehodnotil svoje predchádzajúce posúdenie tak, že Záložnú zmluvu nemožno považovať za spotrebiteľskú, pretože ako akcesorický vzťah k Zmluve o úvere v znení Dodatku č. 1, ktorá je obchodnoprávny záväzkom, je riadená rovnakým obchodnoprávnym režimom. Ďalšie dôvody neplatnosti Záložnej zmluvy (jej podpísanie skôr ako vznikol zabezpečovaný záväzok z Dodatku č. 1 k Zmluve o úvere, jej podpísanie M. J. N. ako predsedom predstavenstva, ktorý v tom čase nebol oprávnený konať za žalovaného, nepomer hodnoty zálohu k zabezpečovanej pohľadávke) vyhodnotil súd prvej inštancie s odkazom na vykonané dokazovanie ako nedôvodné. Na základe citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie dovodil, že je zrejmé, že Záložná zmluva slúžila na zabezpečenie záväzku, ktorý vyplýval z nového právneho úkonu, ktorý žalovaný označil ako Dodatok č. 1 (zo dňa 29.05.2013) k Zmluve o úvere (č. XXXXXX zo dňa 22.12.2011), v ktorom žalovaný ako veriteľ poskytol dlžníčke L. G. nové podmienky splatenia úveru a nové úrokové dojednania. Po opakovanom a doplnenom dokazovaní súd prvej inštancie vyhodnotil námietky žalobkyne týkajúce sa uvedenia menovanej do omylu pri uzatváraní Záložnej zmluvy za nedôvodné a Záložnú zmluvu posúdil ako platnú, majúc za to, že táto nie je neplatná z dôvodu, že by žalobkyňa bola v omyle, pretože účastníci úverového vzťahu, ktorého záväzok zabezpečovala žalobkyňa zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, jej neoznámili, že ide o (podľa obsahu) nový zmluvný vzťah, resp. dohodu o zmene úverových podmienok Zmluvy o úvere, z ktorej záväzok mal byť splatený do 22.12.2012. V čase podpisu napádanej Záložnej zmluvy dňa 29.05.2013 tento úverový vzťah mal byť ukončený, vyrovnaný dlžníkom. Toto tvrdenie podľa súdu prvej inštancie vyvracia výpoveď svedkov L. G. a M. N., ktorí zhodne uviedli, že žalobkyňa mala dostatočný časový priestor si prečítať a uvedomiť si aký dokument podpisuje, ako i znenie napádanej Záložnej zmluvy. Žalobkyňa tak neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa absencie slobodnej vôle, existencie tiesne príp. omylu, ktoré by vyvolali podpísanie napádanej Záložnej zmluvy a jej neplatnosť, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol, a to aj s poukazom na aplikáciu zásadu zodpovednosti samotného účastníka za ochranu svojich práv „vigilantibus iura scripta sunt“. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 251 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) tak, že plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške. 3. Proti rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala záver prvoinštančného súdu o tom, že Zmluva o úvere v znení Dodatku č. 1 je obchodnoprávnym záväzkom, v dôsledku čoho aj Záložná zmluva ako akcesorická k Zmluve o úvere sa riadi obchodnoprávnym režimom, keď zo záveru odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, že bez prihliadnutia na právny charakter záväzku hlavného záväzku nie je možné posúdiť prípadný charakter zabezpečovacieho záväzku, nevyplýva automaticky bez prihliadnutia na jej argumentáciu, že keď je hlavný záväzok obchodnoprávny, musí byť aj vedľajší záväzok obchodnoprávny. Poukázala na argumentáciu v podaní zo dňa 21.12.2017, kde rozoberá vzťah medzi ust. § 261 ods. 7 Obchodného zákonníka a ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka s odkazom na odbornú literatúru a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 5 Ndc 10/2016, rozhodnutie Súdneho dvora EÚ (ďalej len „SD EÚ“) vo veci Tarcău a vo veci Costea. Namietala, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jej zásadnou argumentáciou o aplikácii noriem na ochranu slabšej strany pri posudzovaní platnosti Záložnej zmluvy, preto je rozsudok prekvapivý a odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá požiadavkám spravodlivého procesu. Podľa žalobkyne je na mieste zodpovedať otázku, prečo by malo jej postavenie ako (ne)spotrebiteľky automaticky bez ďalšieho závisieť od toho, či zabezpečuje občianskoprávny alebo obchodnoprávny záväzok, ktorého nebola stranou a že v súvislosti s tým je významná otázka neprimeranej hodnoty zálohu k hodnote

zabezpečovaného záväzku a hodnotenie tohto nepomeru ako rozporného s dobrými mravmi, resp. že je ho potrebné považovať za neprimeranú zmluvnú podmienku, spôsobujúcu neplatnosť Záložnej zmluvy. Jej postavenie je rozhodujúce pre posúdenie otázky splnenia náležitostí jej vôle (sloboda vôle, resp. omyl vo vôli) a dobromyseľnosti žalovaného pri uzatváraní Záložnej zmluvy. Súd prvej inštancie sa nezaoberal jej argumentáciou o neplatnosti zabezpečovaného záväzku – Zmluvy o úvere s poukazom na neplatnosť dojednania o splácaní úveru, a to aj v prípade, ak by sa táto neplatnosť hodnotila podľa obchodnoprávnych predpisov a poukázala na rozsudok NS SR sp. zn. 2Obo 17 18/2015 (R 86/2018). Ďalej namietala, že na absolútnu neplatnosť ako dôsledok rozporu s dobrými mravmi či poctivým obchodným stykom prihliada súd ex offo, a v prípade neplatnosti Zmluvy o úvere nemá Záložná zmluva čo zabezpečovať. Prvoinštančný súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou o tom, že žalovaný mal a mohol mať vedomosť, že dlžníčka žalovaného L. G. v skutočnosti uzatvárala Zmluvu o úvere na súkromné účely, že žalovaný mal konať s odbornou starostlivosťou a preveriť si finančnú situáciu dlžníka, keď z vyjadrenia konkurznej správkyne vyplynulo, že dlžníčka nebola v situácii, keby by mohla úver splácať z podnikateľskej činnosti. Súd prvej inštancie nevykonal dôkaz (sprístupnenie zoznamu prihlásených pohľadávok a výsluch správkyne konkurznej podstaty dlžníčky L. G.) a žiadala doplniť toto dokazovanie na odvolacom súde. Namietala právne posúdenie konania v mene žalovaného, keď zapísané údaje sú účinné voči tretím osobám odo dňa ich zverejnenia, ktoré do dnešného dňa neboli zapísané (M. N. ako predseda predstavenstva) a žalovaný nepreukázal, že by jej v čase podpisu Záložnej zmluvy dňa 29.05.2013 preukázal skutočnosť, že bol opätovne do funkcie zvolený, preto nie je možné považovať Záložnú zmluvu za platnú. Zápis (záznam) o vzdaní sa zabezpečovacieho prevodu práva bol podpísaný a doručený správe katastra dňa 29.05.2013 a záznam bol vykonaný až dňa 18.06.2013, preto tvrdenie súdu prvej inštancie, že bola v čase podpisu Záložnej zmluvy dňa 29.05.2013 evidovaná ako vlastníčka bytu, je v rozpore s listinnými dôkazmi, s čím sa prvoinštančný súd nevysporiadal. Rovnako sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jej argumentáciou ohľadne absolútnej neplatnosti Záložnej zmluvy z dôvodu neexistencie záväzku v čase jej uzatvárania, keď podľa centrálneho registra osvedčených podpisov vyplýva, že Záložná zmluva bola podpísaná skôr (poradové číslo osvedčeného podpisu O 344300/2013) ako Dodatok č. 1 Zmluvy o úvere (poradové číslo osvedčeného podpisu O 344360/2013). Na základe uvedeného žiadala žalobkyňa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalovaného zaviaže na náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania. 4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 03.01.2019, v ktorom uviedol, že sa plne stotožňuje s odôvodnením a právnym posúdením napadnutého rozsudku. Majúc za to, že súd prvej inštancie správne posúdil úverové zmluvy z r. 2010, 2011 alebo 2013, ktoré uzatvorila dlžníčka L. G. so žalovaným ako podnikateľka (prevádzkový úver) ako uzatvorené podľa Obchodného zákonníka, poukázal na potvrdenie NBS predložené v konaní o poskytovaní úverov žalovaným na podnikateľské účely. Prvoinštančný súd správne posúdil, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno pre svoje tvrdenia o konaní v omyle a v tiesni ako dôvodoch neplatnosti Záložnej zmluvy. Podľa jeho názoru je Záložná zmluva platným právnym úkonom, ktorý neobchádza zákon ani mu neodporuje. K argumentácii žalobkyne o tom, že nebola vlastníčka predmetu zálohu v čase podpisu Záložnej zmluvy, poukázal žalovaný na to, že v konaní predložil dôkaz, že správe katastra najprv doručil kvitanciu (oznámenie) o splnení záväzku dlžníčky a následne návrh na vklad záložného práva podľa Záložnej zmluvy, teda záložné právo vzniklo v súlade s platným právom. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil Záložnú zmluvu ako akcesorickú k Zmluve o úvere, ktorá je podriadená obchodnoprávnemu režimu ako obchodnoprávny záväzok. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako správny potvrdil. 5. Žalobkyňa v podaní doručenom prvoinštančnému súdu dňa 28.01.2019 doplnila, že na Zmluvu o úvere je potrebné prihliadnuť z toho dôvodu, že ak by bola táto neplatná, nemožno tvrdiť, že záložné právo vzniklo a má za to, že nebola vyvrátená argumentácia žalobkyne o spotrebiteľskom charaktere Záložnej zmluvy aj v prípade, ak by sa Zmluva o úvere považovala za obchodnoprávnu. K potvrdeniu NBS o poskytovaní úverov žalovaným na podnikateľské účely uviedla, že jeho predloženie neznamená, že žalovaný nemohol poskytnúť finančné prostriedky spotrebiteľovi. Účel poskytnutia finančných prostriedkov nie je možné posudzovať formalisticky, ale materiálne vzhľadom na skutočné použitie prostriedkov. V konaní bolo poukazované najmä na nedostatok slobody vôle žalobkyne pri uzatváraní Záložnej zmluvy v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť Záložnej zmluvy.

6. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne ďalej nevyjadril. 7. Odvolací súd vo veci rozhodol (v poradí druhým) rozsudkom č.k. 7Co/47/2019-527 zo dňa 31.03.2021 tak, že odvolaním žalobkyne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalovanému proti žalobkyni nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Rozhodnutie odôvodnil tým že spotrebiteľským vzťahom je aj záložná zmluva, avšak len tá, ktorá súvisí so spotrebiteľskou zmluvou (hlavnou) a záložná zmluva sama osebe, bez posúdenia hlavného záväzku, nespĺňa definíciu spotrebiteľskej zmluvy. Napádanú Záložnú zmluvu tak nemožno považovať za spotrebiteľskú, pretože ako akcesorický vzťah k Zmluve o úvere v znení Dodatku č. 1, je riadená obchodnoprávnym režimom. Z uvedeného záveru o tom, že žalobkyňa nevystupovala pri uzavretí Záložnej zmluvy ako spotrebiteľ vyplývalo, že nie je dôvodná jej argumentácia, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s aplikáciou noriem na ochranu slabšej strany pri posudzovaní platnosti Záložnej zmluvy, vrátane námietok ohľadne neprimeraných podmienok spôsobujúcich neplatnosť Záložnej zmluvy (neprimeranej hodnote zálohu k hodnote zabezpečovaného záväzku, rozporu s dobrými mravmi, spôsobe splácania úveru a výšok splátok). Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal aj s tým, že žalobkyňa nepreukázala existenciu dôvodov neplatnosti Záložnej zmluvy z dôvodu, že ju uzavrela v omyle a tiesni, teda existenciu nedostatku náležitosti vôle podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rovnako podľa odvolacieho súdu prvoinštančný súd správne vyhodnotil, že s ohľadom na okolnosti uzatvárania Záložnej zmluvy je táto zmluva platným právnym úkonom, ktorý neodporoval zákonu, ani ho nijakým spôsobom neobchádzal, a to s odkazom na výsluchy svedkov L. G. a M. J. N., ako aj na to, že Záložná zmluva bola uzatvorená zo strany žalobkyne po zrelej úvahe, patričnom vysvetlení zmluvných inštrumentov, bez omylu a absencie slobodnej vôle takúto zmluvu uzavrieť. Z vykonaného dokazovania (s prihliadnutím na priateľské vzťahy žalobkyne a dlžníčky L. G.) vyplynulo aj to že, na žalobkyňu nebol vyvíjaný žiaden nátlak pri uzatváraní Záložnej zmluvy, žalobkyňa mala vedomosť o jednotlivých úveroch dlžníčky, ich príp. nesplácaní alebo ich platení a s tým súvisiacim zánikom zabezpečenia. V prípade uzavretej Záložnej zmluvy žalobkyňa vedela, aký záväzok dlžníčky zabezpečuje, že ide o dlh v zmysle Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1. Rovnako uviedol, že nie je možné prisvedčiť argumentácii žalobkyne ohľadne absolútnej neplatnosti Záložnej zmluvy z dôvodu neexistencie záväzku zo Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1 v čase uzatvárania Záložnej zmluvy dôvodiac poradím osvedčených podpisov (číslom overovacej doložky) podľa notárskeho centrálneho registra (teda podpísaním Záložnej zmluvy skôr, ako vznikol záväzok z Dodatku č. 1 Zmluvy o úvere), a to mimo iné s ohľadom na to, že čo sa týka formy právneho úkonu, pre platnosť úverovej zmluvy Obchodný zákonník (ust. § 497 Obchodného zákonníka) nevyžaduje ani len písomnú formu tohto úkonu, a už vôbec nie osvedčený podpis ktorejkoľvek zo strán úverovej zmluvy (veriteľa alebo dlžníka). Dôvod neplatnosti Záložnej zmluvy spočívajúci v jej podpísaní M. J. N. ako predsedom predstavenstva, ktorý podľa žalobkyne v tom čase nebol oprávnený konať za žalovaného, vyhodnotil súd prvej inštancie s odkazom na vykonané dokazovanie ako nedôvodný. S týmto konštatovaním sa odvolací súd plne stotožnil a doplnil, že ide o účelové tvrdenie žalobkyne, keď M. N. preukázateľne bol nepretržite (i napriek opakovanému zvoleniu do funkcie) predsedom predstavenstva od 30.07.2007 (a je ním aj dnes). Zapisovaným údajom do obchodného registra je deň vzniku funkcie a po jej skončení deň skončenia funkcie, jeho opakované zvolenie dozornou radou na nasledujúce 5-ročné funkčné obdobie bez prerušenia (kontinuálne) takýmto údajom nie je, keďže napokon fakticky o žiadnu zmenu o zapísaných údajoch ani nejde. Odvolací súd poukázal aj na to, že zápis dňa vzniku funkcie do obchodného registra nemá konštitutívne účinky. Oprávnenie M. N. ako predsedu predstavenstva konať v mene žalovaného vyplývalo zo zápisu v obchodnom registri, bolo v súlade so skutočným stavom a nebolo žalobkyňou nijak spochybňované. V podanom odvolaní odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz, a to sprístupnenie zoznamu prihlásených pohľadávok a výsluch správkyne konkurznej podstaty dlžníčky L. G. a poukázal na to, že v danej veci správkyňa konkurznej podstaty odpovedala na otázky strán sporu písomne dňa 11.12.2015, za ktorým účelom žalobkyňa predložila v podaní zo dňa 09.10.2015 svoje otázky pre správkyňu O. B. P.. Nevykonanie dôkazu - konečného zoznamu prihlásených pohľadávok – prvoinštančný súd v priebehu konania riadne zdôvodnil s poukazom na hospodárnosť konania, keď vykonanie tohto dôkazu bezprostredne nesúviselo s predmetom konania a posúdením dôvodnosti nároku žalobkyne. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd s rozhodnutím súdu prvej inštancie nevykonať ďalšie dôkazy ako i s odôvodnením tohto rozhodnutia súhlasil, majúc za to, že nevykonanie dôkazov navrhnutých stranou nie je postupom, ktorým súd odníma procesnej strane možnosť konať pred súdom. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia nemal odvolací súd za preukázané naplnenie uvedených odvolacích dôvodov. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol s poukazom na ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

8. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie s tým, že súdy jej nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP) a zároveň, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa súdy nižších inštancií odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) a ktorá bola dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) CSP). Dovolateľka nesúhlasila s odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu a bola toho názoru, že spotrebiteľský charakter vedľajšieho záväzku nie je možné odvodzovať len od hlavného spotrebiteľského záväzku. Odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď vylúčil aplikáciu ustanovení na ochranu spotrebiteľa pri Záložnej zmluve, ktorú uzatvorila žalobkyňa so žalovaným a mala za to, že aj na predmetnú Záložnú zmluvu je potrebné aplikovať ustanovenia na ochranu spotrebiteľov tak, ako je to ustanovené v ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď s účinnosťou od 01.04.2015 bola do tohto ustanovenia pridaná tretia veta, podľa ktorej „na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok NS SR z 21.04.2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014 a svoju argumentáciu tiež podporila poukázaním na rozhodnutie SD EÚ C-110/14 Costea a C-74/15 Tarcau. Z uvedených rozhodnutí podľa žalobkyne vyplývalo, že ak sa niektorý zmluvný vzťah spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, fyzická osoba, ktorá koná s cieľom, ktorý nesúvisí s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním, nestráca v tomto vzťahu postavenie spotrebiteľa a teda je potrebné aplikovať ustanovenia slúžiace na ochranu osôb v postavení spotrebiteľov. Dovolateľka bola toho názoru, že v danej veci ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu - Zmluvy o úvere, ktorú zabezpečovala Záložná zmluva a v konaní nebolo preukázané, že by v čase, keď žalobkyňa uzatvárala Záložnú zmluvu mala vedomosť o vzdaní sa zabezpečovacieho práva žalovaným, pričom žalovaný v konaní nepreukázal doručenie vzdania sa zabezpečovacieho práva žalobkyni, v dôsledku ktorého by mala vedomosť, že je opätovne vlastníčkou nehnuteľnosti. Z uvedeného dôvodu nemohla byť Záložná zmluva platným právnym úkonom. S argumentáciou žalobkyne o tom, že žalovaný mohol a mal mať vedomosť o tom, že dlžníčka L. G. v skutočnosti uzatvára Zmluvu o úvere na súkromné účely sa súdy nevysporiadali. Žalovaný ako podnikateľský subjekt zaoberajúci sa poskytovaním úverov mal konať s odbornou starostlivosťou a preveriť si finančnú situáciu dlžníka. Dobromyseľnosť žalovaného v tom, že dlžníčka uzatvorila Zmluvu o úvere na podnikateľské účely navyše spochybňuje to, že do konkurzu vedeného na majetok dlžníčky si žalovaný prihlásil pohľadávku zo Zmluvy o úvere ako voči fyzickej osobe nepodnikateľovi. Dovolateľka žiadala nahliadnuť resp. sprístupniť zoznam pohľadávok, ktorý by túto skutočnosť potvrdil, ale súd prvej inštancie tento návrh dôkazu nepripustil a nevykonal navrhovaný dôkaz (výsluch správkyne konkurznej podstaty dlžníčky L. G.). V dôsledku toho došlo podľa dovolateľky k prípustnosti dovolania spočívajúceho v nesprávnom procesnom postupe súdu podľa ust. § 420 písm. f) CSP. Poukázaním na rozsudok dovolacieho súdu sp. zn. 2Obo/17-18/2015 namietala absolútnu neplatnosť Záložnej zmluvy, nulitnosť Záložnej zmluvy z dôvodu nedostatku právomoci M. J. N., predsedu predstavenstva konať v mene žalovanej, v dôsledku čoho došlo k neprávnemu právnemu posúdeniu veci podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť ako neprípustné v zmysle ust. § 447 CSP alebo zamietnuť ako nedôvodné v zmysle ust. § 448 CSP a priznať mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uviedol, že v súdnom konaní Zmluva o úvere spadá pod režim obchodného práva, pretože dlžníčka L. G. je podnikateľka, vylúčená je aplikácia ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka jednak na dlžníčku, ale zároveň aj na žalobkyňu ako záložcu, pretože charakter vedľajšieho vzťahu sa odvíja od charakteru hlavného vzťahu a ak hlavný vzťah spadá pod obchodnoprávny režim, tak aj zabezpečovací inštitút je obchodnoprávny vzťah zo zákona, a to bez ohľadu na to, či je záložca fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci svojho podnikania alebo ide o podnikateľa. NS SR uznesením zo dňa 29.06.2022 sp. zn. 4Cdo/199/2021 podané dovolanie odmietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Uviedol, že žalobkyňa nekonkretizovala právnu otázku, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie a neoznačila ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od záverov ktorého sa odvolací súd odklonil, ani neoznačila spôsobom zodpovedajúcim ust. § 421 ods. 1 CSP rozhodnutia dovolacieho súdu vyjadrujúce rozdielne právne názory. Dovolateľka svojimi argumentmi uvedenými v dovolaní vyjadrila len svoj nesúhlas s vyhodnotením skutkových okolností a na to nadväzujúcim právnym posúdením veci odvolacím súdom. NS SR ďalej poukázal, že dovolateľkou síce boli v dovolaní označené rozhodnutia (NS SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 a rozsudky SD EÚ vo veci C-110/14-Costea a vo veci C-74/15-Tarcau), avšak bez definovania väzby na ňou vymedzenú právnu otázku či bližšie konkretizovanú nesprávnosť, ktorú videla v rozhodnutí odvolacieho súdu. Argumentáciu

dovolateľky týmito rozhodnutiami nie je možné na daný prípad aplikovať, na čo správne poukázal aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí. Žalobkyňa tiež vyvodila prípustnosť svojho dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, čo sa však podľa NS SR navzájom vylučuje. Dovolací súd dovolanie žalobkyne v časti, v ktorej namietala vady zmätočnosti podľa ust. § 420 písm. f) CSP odmietol podľa ust. § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne posúdenie veci podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, odmietol podľa ust. § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, v ktorom dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. 9. Na základe ústavnej sťažnosti žalobkyne Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj ,,ÚS SR“) nálezom zo dňa 27.04.2023 č.k. III. ÚS 701/2022-30 (ďalej aj ,,kasačný nález ÚS SR“) rozhodol, že základné právo žalobkyne ako sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) boli porušené uznesením NS SR sp. zn. 4Cdo/199/2020 z 29.06.2022, uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/199/2020 z 29.06.2022 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení ÚS SR uviedol, že NS SR sa nepokúsil autenticky porozumieť sťažovateľke, teda obsahu jej dovolania (pozri I. ÚS 336/2019). Uviedol, že sťažovateľka sa na všetkých stupňoch všeobecného súdnictva dovolávala aplikácie spotrebiteľského práva, konkrétne rozhodnutia SD EÚ z 19.11.2015 vo veci C-74/15 (bod 5. namietaného uznesenia NS SR, bod 5. rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.. zn. 7Co/47/2019 z 31.03.2021). V uvedenej veci SD EÚ rovnako išlo o úver na účely podnikania, no zabezpečenie pohľadávky z podnikateľského úveru inými osobami ako podnikateľom nebolo vyňaté spod pôsobnosti spotrebiteľského práva. SD EÚ rozhodol, že článok 1 ods. 1 a článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica 93/13“) sa majú vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa môže použiť na zmluvu o zabezpečení záväzku nehnuteľnosťou alebo zmluvu o ručení uzavretú medzi fyzickou osobou a úverovou inštitúciou s cieľom zabezpečiť splnenie povinností, na ktoré sa zaviazala obchodná spoločnosť voči tejto inštitúcii v úverovej zmluve, ak táto fyzická osoba konala s cieľom, ktorý nesúvisí s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním, a k uvedenej spoločnosti nemá žiadny funkčný vzťah. Uviedol, že otázka aplikability smernice 93/13 je otázkou právnou. Ak smernica 93/13 na prípad sťažovateľky dopadá, pre súdne konanie to má podstatný a viacrozmerný význam, a to tak v rovine hmotného, ako aj procesného práva. Predovšetkým tak, ako argumentovala sťažovateľka, by súdy boli povinné aplikovať hmotné právo k neprijateľným zmluvným podmienkam (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), čo by malo podstatný vplyv na účinky záložného práva najmä v súvislosti (no nielen) s námietkou o neprimeranosti hodnoty zálohu k zabezpečovanej pohľadávke (námietka sťažovateľky konštatovaná v namietanom uznesení, bod 3.). Neobstojí preto argument NS SR, že argumentácia sťažovateľky vo vzťahu ňou indikovanými a súdmi nepoužitými rozhodnutiami SD EÚ bola ,,bez definovania väzby na ňou vymedzenú právnu otázku či bližšie konkretizovanú nesprávnosť... „ (bod 31. napadnutého uznesenia NS SR). ÚS SR poznamenal, že ochrana garantovaná v čase vzniku spornej zmluvy ,,len“ podľa generálnej klauzuly upravenej v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka je de lege lata už presne normovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka v ust. § 53 ods. 4 písm. s) Občianskeho zákonníka. Smernica 93/13 nadobúda význam aj vo vzťahu k povinnosti ex offo prieskumu neprijateľnosti zmluvných podmienok, ak spadajú do predmetu konania, čo opodstatňovalo vyrovnanie sa súdov so zmluvnou podmienkou aj o predčasnej splatnosti pohľadávky v reflexii na uznesenie SD EÚ zo dňa 14.03.2013 vo veci C-415/11, bod 73, ale tiež aj na prebiehajúce prejudiciálne konanie vo veci C-598/21. Z uvedeného je podľa ÚS SR zrejmé, že pre naplnenie cieľa smernice 93/13 je dôležitá typová formulárová agenda s vopred naformulovanými zmluvnými podmienkami a ak osoba nemá k podnikateľskému subjektu a jeho úveru funkčný vzťah vyplývajúci či už z podielu na riadení (napr. konateľ) alebo na zisku a nekoná v rámci svojho obchodovania, povolania či zamestnania, tak pôsobnosť 93/13 smernice je na takéto prípady daná. Ďalej uviedol, že skúmanie prípustnosti dovolania je vecou dovolacieho súdu, ktorý ale nie je viazaný jeho vymedzením (I. ÚS 51/2020). Označenie konkrétneho rozhodnutia (judikatúry) NS SR nie je v zmysle ust. § 428 CSP obligatórnou náležitosťou dovolania. Argumentácia sťažovateľky konkrétnou rozhodovacou praxou NS SR je nad rámec zákonných požiadaviek a dovolací súd ňou nie je viazaný (III. ÚS 76/2021). Právna otázka podľa ust. § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa ust, § 432 CSP tvoria jeden celok, a preto NS SR nemôže posudzovať prípustnosť dovolania striktne len na základe toho, ako sťažovateľka túto prípustnosť formálne vymedzila na konkrétnom riadku svojho podania. Je potrebné vyabstrahovať z dovolacieho dôvodu právnu otázku podľa ust. § 421 CSP a až následne posúdiť, (a) či od tejto otázky záviselo namietané rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v ust. §

421 ods. 1 CSP (I. ÚS 336/2019). ÚS SR poukázal, že spornou a právne nevyriešenou otázkou zostala otázka, či pre charakter vedľajšieho záväzku (Záložná zmluva) je z pohľadu použitia spotrebiteľského práva rozhodujúca povaha hlavného záväzku (Zmluva o úvere). 10. V nadväznosti na kasačný nález ÚS SR, uznesením sp. zn. 4Cdo/132/2023 zo dňa 14.12.2023 NS SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 31.03.2021, sp. zn. 7Co/47/2019 a vec vrátil na ďalšie konanie. NS SR ako dovolací súd aplikujúc ust. § 124 CSP posudzoval dovolanie dovolateľky podľa jeho obsahu (súc viazaný kasačným nálezom ÚS SR) a v snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku dospel k záveru, že žalobkyňa je názoru, že v posudzovanej veci sa na všetkých stupňoch všeobecného súdnictva dovolávala aplikácie spotrebiteľského práva, konkrétne s poukazom na rozhodnutia SD EÚ z 19.11.2015 vo veci C-74/15 Tarcäu a vo veci z 03.09.2015 C-110/14, bod 21 Costea. V týchto veciach SD EÚ rovnako išlo o úver na účely podnikania, no zabezpečenie pohľadávky z podnikateľského úveru inými osobami ako podnikateľom nebolo vyňaté spod pôsobnosti spotrebiteľského práva, teda dovolateľka vymedzila právnu otázku, pri riešení ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od judikatúry SD EÚ (s poukazom na rozhodnutia vo veci C-74/15 Tarcäu a C-110/14, bod 21 Costea). Dovolateľka za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od relevantnej judikatúry SD EÚ v zmysle prednosti podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP bolo nepochybné, že aj v prípade, že niektorý zmluvný vzťah sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, fyzická osoba, ktorá koná s cieľom, ktorý nesúvisí s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním, nestráca v tomto vzťahu postavenie spotrebiteľa, a teda je potrebné v rozsahu, ktorý sa dotýka jej oprávnení spotrebiteľa aplikovať ustanovenia slúžiace na ochranu osôb v postavení spotrebiteľov. Dovolací súd poukázal na to, že SD EÚ rozhodol, že článok 1 ods. 1 a článok 2 písm. b) smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa môže použiť na zmluvu o zabezpečení záväzku nehnuteľnosťou alebo zmluvu o ručení uzavretú medzi fyzickou osobou a úverovou inštitúciou s cieľom zabezpečiť splnenie povinností, na ktoré sa zaviazala obchodná spoločnosť voči tejto inštitúcii v úverovej zmluve, ak táto fyzická osoba konala s cieľom, ktorý nesúvisí s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním, a k uvedenej spoločnosti nemá žiadny funkčný vzťah. Otázka aplikability smernice 93/13 je podľa NS SR otázkou právnou, dopadá na prípad žalobkyne a súdy boli povinné aplikovať hmotné právo k neprijateľným zmluvným podmienkam (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), čo má podstatný vplyv na účinky záložného práva v súvislosti s námietkou o neprimeranosti hodnoty zálohu k zabezpečovanej pohľadávke. Ochrana garantovaná v čase vzniku spornej zmluvy podľa generálnej klauzuly upravenej v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka je de lege lata už presne normovaná ako neprijateľná zmluvná podmienky v § 53 ods. 4 písm. s) Občianskeho zákonníka. Navyše NS SR poukázal na skutočnosť, že smernica 93/13 nadobúda význam aj vo vzťahu k povinnosti ex offo prieskumu neprijateľných zmluvných podmienok, ak spadajú do predmetu konania. Preto bolo povinnosťou súdov sa so zmluvnou podmienkou ako aj o predčasnej splatnosti pohľadávky vyrovnať (SD EÚ dvor z 14.03.2013 vo veci C-415/11, bod 73). NS SR na základe uvedeného uzavrel, že v danom prípade išlo o spotrebiteľský vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným. So zreteľom na povahu a účel dovolacieho konania preto NS SR dospel k záveru, že v danej procesnej situácii, ktorá nastala po kasačnom náleze ÚS SR, ktorý vyslovil v náleze (§ 134 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z.z.) možno konštatovať, že výhrady vyslovené v kasačnom náleze ÚS SR sa obsahovo v podstatnej časti týkajú rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave z 31.03.2021, sp. zn. 7Co/47/2019 (a nápravu možno dosiahnuť zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu). V novom konaní sa odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia ústavne konformným spôsobom vysporiada s námietkami žalobkyne uplatnenými v odvolaní s poukazom na skutočnosť, že sa pri riešení dovolateľkou nastolenej právnej otázky odklonil od relevantnej judikatúry SD EÚ (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP). 11. Odvolací súd v nadväznosti na zrušujúce uznesenie NS SR a kasačný nález ÚS SR opakovane preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je podané dôvodne. 12. Podľa ust. § 52 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je plnením bez právneho dôvodu, plnením

z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 13. Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 14. Podľa ust. § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 15. Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa(ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 16. Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 17. Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. 18. Podľa ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. 19. Podľa ust. § 54 ods. 4 písm. s) Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 13.06.2014, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú, aby spotrebiteľ poskytol zabezpečenie splnenia svojho záväzku v hodnote neprimerane vyššej, ako je výška jeho záväzku vyplývajúca zo spotrebiteľskej zmluvy v čase uzavretia dohody o zabezpečení splnenia záväzku spotrebiteľa. 20. Podľa ust. § 151a Občianskeho zákonníka, záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva, ak pohľadávka nie je včas a riadne splnená. 21. Podľa ust. § 151b ods. 1, 1 veta, ods. 2 Občianskeho zákonníka, záložné právo sa zriaďuje písomnou zmluvou schválenou dohodou dedičov o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutím súdu alebo správneho orgánu alebo zákonom. V zmluve o zriadení záložného práva sa určí pohľadávka , ktorá sa záložným právom zabezpečuje, a záloh. 22. Podľa ust. § 151c ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, záložným právom možno zabezpečiť peňažnú pohľadávku ako aj peňažnú pohľadávku ktorej hodnota je určitá alebo kedykoľvek počas trvania záložného práva určiteľná. Záložným právom možno zabezpečiť aj pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti alebo ktorej vznik závisí od plnenia podmienky. Záložné právo prechádza pri prevode alebo prechode pohľadávky zabezpečenej záložným právom na nadobúdateľa pohľadávky. To platí aj vtedy ak ide o inú zmenu v osobe oprávnenej zabezpečenej pohľadávky. 23. Podľa ust. § 151j ods. 1, 2, Občianskeho zákonníka, ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. Ak pohľadávka zabezpečená

záložným právom nie je riadne a včas plnená môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná. Akákoľvek dohoda uzatvorená pred splatnosťou pohľadávky zabezpečenej záložným právom, na ktorej základe sa záložný veriteľ môže uspokojiť tým, že nadobudne vlastnícke právo k veci, bytu alebo nebytovému priestoru, alebo iné právo a inú majetkovú hodnotu, na ktorej je zriadené záložné právo, je neplatná ak zákon neustanovuje inak. 24. Podľa ust. § 151m ods. 6 Občianskeho zákonníka, pri výkone záložného práva koná záložný veriteľ v mene záložcu. 25. Podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 26. Podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. 27. Podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 28. V prvom rade, v nadväznosti na zrušujúce uznesenie NS SR a kasačný nález ÚS SR, odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR zo dňa 26.02.2019, sp. zn. 3Obdo/1/2019, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod R 48/2020, podľa ktorého: „Nejde o postup odvolacieho súdu v rozpore s ustanovením § 382 Civilného sporového poriadku, ak bez výzvy stranám sporu použije vo svojom rozhodnutí iné ustanovenie právneho predpisu, ako súd prvej inštancie, ak už bolo predmetné ustanovenie aplikované v skoršom štádiu konania, alebo ak jeho možná aplikácia bola posudzovaná v predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu. To platí aj v prípade, že pri svojom rozhodovaní odvolací súd použil iné ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu ako súd prvej inštancie, pričom sa jeho aplikácie v ktoromkoľvek štádiu sporu domáhala strana sporu a zároveň druhá strana mala procesnú možnosť sa k jeho použitiu vyjadriť“. Uvedené je dôvodné vztiahnuť na aplikáciu spotrebiteľského práva v prejednávanej veci (s poukazom na rozhodnutia SD EÚ vo veci C-74/15 Tarcäu a vo veci z 03.09.2015 C-110/14, bod 21 Costea), smernice 93/13 a ust. Občianskeho zákonníka k neprijateľným zmluvným podmienkam (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) s podstatným vplyvom na účinky záložného práva v súvislosti s námietkou žalobkyne o neprimeranosti hodnoty zálohu k zabezpečovanej pohľadávke a ex offo prieskumu neprijateľných zmluvných podmienok, ak spadajú do predmetu konania. 29. Vo vzťahu k odvolateľkou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza, že uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou SR, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou SR zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach NS SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť

iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. V danej veci nebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá by znemožnila odvolateľke realizáciu jej procesných práv a ktorá by jej zmarila možnosť aktívnej účasti na konaní. 30. K odvolateľkou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. K námietke odvolateľky, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h) CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 31. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa po pripustení zmeny žaloby domáhala určenia, že na byte nie je (neexistuje) záložné právo v prospech žalovaného, zriadené na základe Záložnej zmluvy, ktorú žalobkyňa považuje za absolútne neplatný právny úkon. 32. Pokiaľ žalobkyňa opakovane namietala to, že Zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, súd prvej inštancie v konaní postupoval správne, ak skúmal charakter hlavného záväzku (Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1). Zmluva o úvere upravená ust. § 497 až § 507 Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že tento právny vzťah sa bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom. Rovnako platí s odkazom na ust. § 261 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka aj to, že Obchodným zákonníkom sa riadia záväzkové vzťahy medzi osobami tam uvedenými (podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú podnikateľskej činnosti a medzi subjektami verejného práva a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti). V prejednávanej veci bola Zmluva o úvere v znení Dodatku č. 1 uzavretá medzi podnikateľmi - žalovaným a dlžníčkou L. G. fyzickou osobou podnikateľom pri výkone ich podnikateľskej činnosti, keď (i) podnikateľský prevádzkový úver bol poskytnutý podnikateľke L. G. ako dlžníčke (ii) veriteľom - žalovaným, ktorý bol (je) právnickou osobou poskytujúcou úvery z vlastných zdrojov v rámci podnikateľskej činnosti právnickým a fyzickým osobám – podnikateľom (ako vyplýva z výpisu z obchodného registra ako aj z potvrdenia NBS zo dňa 21.02.2012). Uvedené vyplýva aj z jednotlivých ustanovení Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1 (čl. 4.1., 7.1.4., 7.2.4) ako aj z vyjadrenia dlžníčky v konaní, keď uviedla, že úver použila na podnikanie, úvery splácala zo zarobených prostriedkov a keďže sa jej ako podnikateľke darilo, verila, že to tak bude aj naďalej. 33. Z uvedeného je v danom prípade nepochybné, že Zmluva o úvere v znení Dodatku č. 1 je zo zákona (nie dohodou strán podľa ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka) podriadená Obchodnému zákonníku. Prvoinštančný súd sa správne vysporiadal s tým, že na uvedenom posúdení právneho režimu Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1 nezmení nič argumentácia a námietky žalobkyne tak v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolaní ohľadne toho, či žalovaný mal a mohol mať vedomosť, že dlžníčka L. G. v skutočnosti uzatvárala úverovú zmluvu na súkromné účely a na aký účel reálne použila prostriedky poskytnutého úveru. Odvolací súd poukazuje aj na znenie čl. 4.2 Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1, v ktorom dlžníčka vyhlásila, že použila úver výlučne na úhradu svojich prevádzkových nákladov, ktoré vznikli/vzniknú v súvislosti s výkonom podnikateľskej činnosti v zmysle predmetu činnosti podnikania podľa výpisu zo živnostenského registra a naviac podľa ust. 7.2.4. sa dlžník zaviazal použiť úverové prostriedky na jeho podnikateľské účely. Prípadné nepravdivé vyhlásenie dlžníka alebo porušenie tejto zmluvnej povinnosti dlžníkom (v prípade ktorých je stranami dohodnutý sankčný režim v čl. 8 a 9 Zmluvy o úvere), ani príp. zámer dlžníka ich porušiť už pri podpise zmluvy a skutočnosť, že úver neeviduje dlžník vo svojom účtovníctve, nemôže byť na ťarchu a zodpovednosti žalovaného ako veriteľa, ktorý jej tento úver poskytol na podnikanie. Uvedené skutočnosti nemôžu mať vplyv na posúdenie režimu

Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1 ako obchodnoprávneho vzťahu. Rovnako prípadné nepravdivé informácie o finančnej situácii dlžníka (naviac spoliehajúc sa na pravdivosť vyhlásení dlžníka ohľadne jeho finančnej situácie v čl. 7.1.2 a 7.1.3 Zmluvy o úvere) a dohoda zmluvných strán o výške a termínoch splátok úveru, sú bez významu k posúdeniu režimu a platnosti Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1 (úverovej zmluvy) uzatváranej medzi podnikateľmi, ako osobami, u ktorých sa predpokladá konanie zmluvných strán s náležitou a primeranou odbornou starostlivosťou. 34. Pokiaľ žalobkyňa namietala spôsob splácania úveru dlžníčkou a výšku splátok podľa Zmluvy úvere v znení Dodatku č. 1 ako dôvod neplatnosti Zmluvy o úvere, podľa žalobkyňou citovaného rozsudku NS SR z 29.03.2017, sp. zn. 2 Obo 17-18/2015 (R 86/2018): „Posúdeniu, či je právny úkon v súlade s dobrými mravmi, nebráni skutočnosť, že právny úkon bol výsledkom zmluvnej voľnosti strán v rámci ich profesionálneho podnikania, prípadne rizika spojeného s týmto podnikaním. Súlad právnych úkonov s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka je potrebné skúmať pred aplikáciou § 265 Obchodného zákonníka podľa individuálnych okolností jednotlivého prípadu. Dobré mravy pôsobia ako korektív aj v situáciách, ak zmluvu uzatvára osoba v strete záujmov, kedy sú práva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe.“ Citované rozhodnutie sa týkalo posúdenia platnosti manažérskych zmlúv, ktoré podpisovali žalovaní sebe navzájom a pre prípad zrušenia ktorých bola dojednaná peňažná sankcia výlučne pre jednu zmluvnú stranu (žalobcu) a vysoké odstupné (240-násobok mesačnej odmeny konateľa). Predmetom uvedeného konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia (vyplateného odstupného) žalovanými a dôvodom záveru súdu, že ide o absolútne neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka bolo, že manažérske zmluvy obsahujú nevyváženosť vzájomného plnenia, ktorá skutočnosť je zjavná, nezdôvodniteľná, zdôraznená navyše tým, že v danom prípade išlo síce de iure o konanie konateľov v mene spoločnosti, de facto však išlo o ich konanie sebe navzájom. Podľa cit. rozhodnutia zmluvná voľnosť a s ňou spojená zmluvná vyváženosť nespochybniteľne podlieha posúdeniu podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, a preto nemožno dospieť k záveru, že obsah časti právneho úkonu nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, že obsahuje nevyváženosť vyplývajúcu z výsledku konsenzu zmluvných strán. Naopak skúmanie zmluvnej vyváženosti je umocnená v prípadoch, kedy sa koná v rozpore s dobrými mravmi, ako tomu bolo v prejednávanom prípade. Posudzovanie ust. § 39 Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi sa skúma prv ako ust. § 265 Obchodného zákonníka a platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy. To znamená, že aj v rámci obchodných vzťahov je neplatný právny úkon, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. 35. Podľa názoru odvolacieho súdu o takýto prípad v prejednávanej veci s poukazom na splácanie záväzku zo Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1, s vyvodením neplatnosti dojednania o splácaní úveru ako rozporného s dobrými mravmi podľa citovaného rozhodnutia R 86/2018, však nešlo. Z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie nepochybne vyplynulo, že žalovaný dlžníčke L. G. poskytol úver vo výške 40.000 eur, ktorý sa zaviazala splácať v 11 splátkach po 880 eur a poslednej splátke v sume 40.880 eur. Rovnaký režim splácania úveru bol stranami dohodnutý aj v Zmluve o úvere č. XXXX/XX zo dňa 20.08.2010 (suma úveru 40.000 eur, splatnosť 1 rok, splátky 11 x 1.200 eur, 1 x 41.200 eur), aj v Zmluve o úvere č. XXXX/XX zo dňa 11.04.2011 (suma úveru 35.000 eur, splatnosť 1 rok, splátky 11 x 1.050 eur, 1 x 36.050 eur), ktoré boli dlžníčkou v celom rozsahu splatené. Je teda možné dovodiť, že dohoda o takomto rozložení splácania úveru v splátkach zodpovedala bežnej, zavedenej a zaužívanej praxi medzi zmluvnými stranami, čomu zodpovedalo aj následné konanie strán pri kontrahovaní podmienok podľa nadväzujúcej Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1, ktorým bola, okrem zmeny iných podmienok, posunutá splatnosť úveru do 29.05.2014, a ktorý úver ako jediný dlžníčka žalovanému nesplatila. Splácanie každého úveru zabezpečovala žalobkyňa či už formou zabezpečovacieho prevodu práva k bytu alebo záložného práva k bytu, a pri ich podpise platnosť dojednania o výške splátok podľa úverových zmlúv preukázateľne nenamietala. Naviac z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v čase podpisu Dodatku č. 1 k Zmluve o úvere a Záložnej zmluvy mala žalobkyňa vedomosť o tom, že dlžníčka úver podľa Zmluvy o úvere nespláca riadne. Z napadnutej Záložnej zmluvy jasne vyplýva, že zabezpečuje už existujúci úver dlžníčky (bod 2.1, 2.3), ktorému bol Dodatkom č. 1 k Zmluve o úvere posunutá konečná splatnosť úveru do 29.05.2014. Zmluvu o úvere v znení Dodatku č. 1 vyhodnotil odvolací súd ako platný právny úkon. 36. Pri posúdení charakteru a režimu Záložnej zmluvy vychádzal odvolací súd, súc viazaný právnym záverom NS SR (§ 455 CSP) v nadväznosti na kasačný nález ÚS SR, zo záväzného právneho názoru NS SR, že v danom prípade (Záložnej zmluvy) išlo o spotrebiteľský vzťah medzi žalobkyňou a

žalovaným, a to z dôvodov uvedených NS SR (ods. 10 odôvodnenia vyššie). V prejednávanej veci tak aj v prípade, že sa Zmluva o úvere v znení Dodatku č. 1 spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, žalobkyňa ako fyzická osoba, ktorá pri uzavretí Záložnej zmluvy konala s cieľom, ktorý nesúvisel s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním, nestráca v tomto vzťahu postavenie spotrebiteľa, a teda je potrebné v rozsahu, ktorý sa dotýka jej oprávnení spotrebiteľa aplikovať ustanovenia slúžiace na ochranu osôb v postavení spotrebiteľov a smernica 93/13 sa môže/má použiť na Záložnú zmluvu (zmluvu o zabezpečení záväzku nehnuteľnosťou) uzavretú medzi žalobkyňou ako fyzickou osobou a žalovaným ako úverovou inštitúciou s cieľom zabezpečiť splnenie povinností, na ktoré sa zaviazala dlžníčka L. G. ako fyzická osoba-podnikateľ voči žalovanému ako úverovej inštitúcii, ak žalobkyňa konala s cieľom, ktorý nesúvisel s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním, a k dlžníčke nemá žiadny funkčný vzťah. Z uvedeného záveru o tom, že žalobkyňa vystupovala pri uzavretí Záložnej zmluvy ako spotrebiteľ vyplýva, že je dôvodná jej argumentácia, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s aplikáciou noriem na ochranu slabšej strany pri posudzovaní platnosti Záložnej zmluvy, vrátane námietok ohľadne neprimeraných podmienok spôsobujúcich neplatnosť Záložnej zmluvy (neprimeranej hodnote zálohu k hodnote zabezpečovaného záväzku, rozporu s dobrými mravmi). V uvedenom rozsahu súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. 37. Žalobkyňa v priebehu konania namietala, že pri posúdení Záložnej zmluvy je významná otázka neprimeranej hodnoty zálohu k hodnote zabezpečovaného záväzku a hodnotenie tohto nepomeru ako rozporného s dobrými mravmi, resp. že tento nepomer je potrebné považovať za neprimeranú zmluvnú podmienku (§ 53 ods. 1 a 5 resp. § 53 ods. 4 písm. s) Občianskeho zákonníka) a dojednanie rozporné s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka), spôsobujúce neplatnosť Záložnej zmluvy. 38. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa namietala neplatnosť Záložnej zmluvy z dôvodu, že hodnota zálohu v porovnaní so zabezpečenou pohľadávkou - úveru v sume 40.000 eur s dohodnutým zmluvným úrokom - je v rozpore s ust. § 53 ods. 4 písm. s) Občianskeho zákonníka ako aj s ust. § 39 Občianskeho zákonníka, a to s poukazom na Znalecký posudok č. 14/2016 zo dňa 03.02.2016 vypracovaný znalcom M. J. O. C., ktorým bola určená všeobecná hodnota nehnuteľnosti (bytu) ku dňu 29.05.2013 (t.j. k uzavretiu Záložnej zmluvy) na sumu 114.000 eur (ďalej len „Znalecký posudok č. 14/2016“), pretože hodnota bytu ako zabezpečenia predstavuje trojnásobok hodnoty zabezpečovanej pohľadávky zo Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1, a na to, že podľa Záložnej zmluvy (čl. 4 bod 4.5) si zmluvné strany dohodli hodnotu predmetu záložného práva v sume 57.000 eur. K uvedenému žalovaný namietal, že správkyňa zadala hodnotu bytu (pozn. odvolacieho súdu: súpisovú hodnotu majetku (bytu) uvedenú v súpise oddelenej podstaty žalovaného ako zabezpečeného veriteľa – Obchodný vestník č. 245/2014 zo dňa 23.12.2014, K025058) vo výške 77.000 eur, že pri uzavretí Záložnej zmluvy vychádzal zo Znaleckého posudku č. 31/2010 zo dňa 18.08.2010, vypracovaného znalcom M. Q. E., ktorým bola určená všeobecná hodnotu nehnuteľnosti (bytu) ku dňu 18.08.2010 na sumu 65.900 eur (ďalej len „Znalecký posudok č. 31/2010“), že Znalecký posudok č. 31/2010 bol vyhotovený v čase, keď hodnoty nehnuteľností klesli a že znalec v Znaleckom posudku č. 14/2016 použil vysoký priemerný koeficient polohovej diferenciácie 1,4 oproti Znaleckému posudku č. 31/2010, ktorý použil priemerný koeficient polohovej diferenciácie 0,9 (pozn. odvolacieho súdu: žalovaný nesprávne uvádza 1,9). 39. Odvolací súd poukazuje na záver zrušujúceho uznesenia NS SR a kasačného nálezu ÚS SR, podľa ktorého bola ochrana žalobkyni ako spotrebiteľke zo Záložnej zmluvy garantovaná v čase vzniku spornej Záložnej zmluvy ,,len“ podľa generálnej klauzuly neprijateľnosti zmluvných podmienok dojednaných v spotrebiteľských zmluvách upravenej v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je de lege lata už normovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka v ust. § 53 ods. 4 písm. s) Občianskeho zákonníka. 40. Právna úprava ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje tzv. generálnu klauzulu neprijateľnosti zmluvných podmienok dojednaných v spotrebiteľských zmluvách, ale aj v štandardných zmluvných podmienkach, všeobecných obchodných podmienkach, všeobecných poistných podmienkach, prepravných poriadkoch a prípadne aj v iných, odlišne nazvaných sústavách zmluvných ustanovení, ktorými sa spravujú spotrebiteľské záväzky. Ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka stanovuje zákonný zákaz používať neprijateľné zmluvné podmienky a je prvotným dôvodom absolútnej neplatnosti akýchkoľvek zmluvných podmienok. Generálna klauzula neprijateľných zmluvných podmienok zakotvuje definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorej aplikácia je vo vzťahu k demonštratívne typovo vymedzeným neprijateľným podmienkam podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka subsidiárna (primerane Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F.,

Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, k § 53 ods. 4 písm. s) Občianskeho zákonníka). 41. Zmluvná podmienka podľa ust. § 53 ods. 4 písm. s) Občianskeho zákonníka bola začlenená do platnej právnej úpravy zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 13.06.2014. Vecné zameranie zmluvnej podmienky sa sústreďuje na klauzuly smerujúce k povinnosti spotrebiteľa zabezpečiť spotrebiteľský záväzok v rovine poskytnutia zabezpečenia splnenia záväzku v hodnote neprimerane vyššej, ako je výška jeho záväzku vyplývajúca zo spotrebiteľskej zmluvy v čase uzavretia dohody o zabezpečení splnenia záväzku. Podľa uvedenej dikcie budú neprijateľné také zmluvné podmienky, ktoré budú spotrebiteľa nútiť k tomu, aby zabezpečil svoj záväzok viacerými spôsobmi zabezpečenia, prípadne čo i len jedným spôsobom zabezpečenia záväzku, ak dôjde k naplneniu dispozície, a teda predmet zabezpečenia bude implikovať neprimerane vyššiu hodnotu, ako je výška záväzku spotrebiteľa. Príkladom neprijateľnosti zmluvnej podmienky bude ustanovenie, ktoré bude žiadať, aby spotrebiteľ založil pri spotrebiteľskom úvere svoju nehnuteľnosť, ktorej hodnota bude podstatne prevyšovať jeho existujúci záväzok. Termín „požadujú“ je potrebné vykladať nielen v zmysle povinnosti niečo konať, a teda aktívne poskytnúť zabezpečenie, ale aj v zmysle samotnej povinnosti zabezpečiť záväzok v intenciách konkrétneho zabezpečovacieho inštitútu. Z uvedeného plynie, že test neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky bude dopadať nielen na zmluvné podmienky, podľa ktorých spotrebiteľ musí poskytnúť zabezpečenie, ale aj zmluvné podmienky konkrétne zabezpečenie upravujúce, t.j. aj na záložnú zmluvu. Pokiaľ ide o neprimeranú výšku hodnoty zabezpečenia, v judikatúre súdov SR, táto osciluje okolo hodnoty 20 % až 40 % prevýšenia oproti výške hodnoty kontrahovaného záväzku. Ako praktický prípad danej zmluvnej podmienky prichádza do úvahy dojednanie záložného práva v prípadnom súbehu s ďalším zabezpečovacím právnym prostriedkom, pričom ak zmluva bude obsahovať povinnosť záložné právo dojednať, môže byť táto zmluvná podmienka vyhlásená za neplatnú, ak bude zrejmé, že napríklad hodnota založenej nehnuteľnosti o 200 % alebo 300 % prevyšuje výšku dlhu spotrebiteľa. V prípade zneplatnenia takejto dohody bude následne neplatná aj celá zabezpečovacia zmluva a s ňou súvisiace štandardizované ustanovenia regulujúce záložné právo. Je preto vylúčené, aby v tomto prípade spotrebiteľovi hrozil výkon záložného práva a pod. (primerane Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, k § 53 ods. 4 písm. s) Občianskeho zákonníka). NS SR v rozhodnutiach sp. zn. 6Sžo/258/09 a sp. zn. 6Sžo 358/09 ustálil absolútnu neplatnosť záložnej zmluvy v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka, ktorej všeobecná hodnota nehnuteľnosti prevyšovala pohľadávku veriteľa o 43 %. Záložným právom zabezpečená pohľadávka, ktorá je niekoľkonásobne nižšia ako hodnota založenej nehnuteľnosti, je potom v rozpore s dobrými mravmi (rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 13.02. 2020, sp. zn. 3Co/213/2019). 42. Aplikujúc vyššie uvedené na prejednávanú vec, je dôvodná námietka žalobkyne, ktorá poukazovala na neprijateľnú zmluvnú podmienku, dôvodiac, že neprijateľné podmienky sú podmienky, ktoré požadujú, aby spotrebiteľ poskytol zabezpečenie splnenia svojho záväzku v hodnote neprimerane vyššej, ako je výška jeho záväzku vyplývajúca zo spotrebiteľskej zmluvy v čase uzavretia dohody o zabezpečení splnenia záväzku spotrebiteľa a že takýto úkon je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Skutočnosť, že podmienky Záložnej zmluvy boli individuálne dojednané, žalovaný nepreukázal napriek tomu, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že Záložná zmluva bola uzatvorená zo strany žalobkyne po zrelej úvahe, patričnom vysvetlení zmluvných inštrumentov, bez omylu a nátlaku a absencie slobodnej vôle Záložnú zmluvu uzavrieť. 43. Záložnou zmluvou bola v čase jej uzavretia dňa 29.05.2013 zabezpečená pohľadávka veriteľa voči dlžníčke zo Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1 na splatenie úveru vo výške 40.000 eur spolu s ročným zmluvným úrokom vo výške 26,4 % od 29.05.2013 (spolu suma 50.560 eur pri zohľadnení zmluvných úrokov spolu vo výške 10.560 eur podľa dohodnutého splácania úveru). Hodnota bytu bola podľa Znaleckého posudku č. 14/2016 ku dňu uzavretia Záložnej zmluvy vo výške 114.000 eur. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že v čase uzavretia Záložnej zmluvy bola hodnota bytu žalobkyne ako zabezpečenia úveru dlžníčky 2x vyššia ako hodnota zabezpečovanej pohľadávky žalovaného. Dojednanie záložného práva podľa Záložnej zmluvy, akcentujúc ochranu žalobkyne ako spotrebiteľa, je tak jednak v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) ako aj spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka); uvedený neprimeraný pomer hodnoty zálohu k zabezpečovanej pohľadávke je zároveň v súčasnosti normovaný ako neprijateľná zmluvná podmienka (§ 53 ods. 4 písm.

s) Občianskeho zákonníka). Dôsledkom vyslovenia uvedeného je tak neplatnosť Záložnej zmluvy (§ 39 Občianskeho zákonníka, § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). 44. Argumentácia žalovaného ocenením bytu Znaleckým posudkom č. 31/2010 na sumu 65.900 eur nebola spôsobilá vyvrátiť záver o neprimeranosti pomeru hodnoty zálohu k zabezpečovanej pohľadávke, nakoľko je potrebné poukázať na to, že Znalecký posudok č. 31/2010 bol vypracovaný ku dňu 18.08.2010, teda nie v čase uzavretia Záložnej zmluvy dňa 29.05.2013, ale viac ako 2 roky pred jej uzavretím dokonca v čase, ako sám žalovaný pripustil, keď hodnoty nehnuteľností klesli. Naviac, žalovaného všeobecne konštruované námietky, že znalec v Znaleckom posudku č. 14/2016 použil vysoký priemerný koeficient polohovej diferenciácie 1,4 oproti Znaleckému posudku č. 31/2010, ktorý použil priemerný koeficient polohovej diferenciácie 0,9, žalovaný nijak nekonkretizoval a svoje tvrdenia o nesprávnosti postupu znalca pri vypracovaní Znaleckého posudku č. 14/2016 nijak nepreukázal. Je preto dôvodné, pri posudzovaní primeranosti pomeru hodnoty zabezpečenia k hodnote zabezpečovanej pohľadávky vychádzať zo Znaleckého posudku č. 14/2016. 45. Odvolací súd poukazuje aj na to, že prípadným výkonom záložného práva podľa Záložnej zmluvy (spôsobom podľa čl. 4 Záložnej zmluvy, vrátane priameho predaja a predaja na dobrovoľnej dražbe) sa vážnym spôsobom zasahuje najmä do Ústavou SR garantovaného práva na obydlie a na súkromie, a to v prípade priameho predaja bez akejkoľvek preventívnej ingerencie súdnej moci. Je potrebné zohľadniť aj závery ÚS SR formulované v rozhodnutí PL ÚS 23/2014 zo dňa 24.09.2014, a to najmä vek žalobkyne ako fyzickej osoby a skutočnosť, že byt, ktorý predstavuje predmet zálohu obýva (žalovaný uvedené nijak nespochybnil), preto prípadným výkonom záložného práva by žalobkyňa prišla o svoje obydlie a došlo by tak k závažnému a nenapraviteľnému porušeniu ústavného práva na obydlie. 46. Ostatné odvolacie námietky žalobkyne týkajúce sa ďalších dôvodov neplatnosti Záložnej zmluvy (s ohľadom na vyslovenú neplatnosť Záložnej zmluvy) boli už bez významu pri posúdení veci. Odvolací súd napriek tomu uvádza, že odvolacia námietka o nesprávnosti záveru súdu prvej inštancie, že žalobkyňa bola v čase podpisu Záložnej zmluvy dňa 29.05.2013 evidovaná ako vlastníčka bytu s poukazom na vzdanie sa zabezpečovacieho prevodu práva, vyhotoveného a doručeného správe katastra dňa 29.05.2013, zapísaného až dňa 18.06.2013, nevedie k záveru o neplatnosti Záložnej zmluvy. Podľa Občianskeho zákonníka vec do zálohu môže dať len jej vlastník, ktorý môže byť rozdielny od záložného dlžníka. Je síce pravdou, ako uvádza žalobkyňa, že v čase podpisu Záložnej zmluvy nebola žalobkyňa evidovaná v katastri ako vlastník bytu, a to z dôvodu predchádzajúceho zápisu zabezpečovacieho prevodu práva k bytu. Zabezpečovací záväzok však zaniká zánikom zabezpečovanej pohľadávky, pričom zápis tejto skutočnosti sa vykoná v katastri nehnuteľnosti záznamom, ktorý zápis má len deklaratórne účinky a nemá tak vplyv na vznik, zmenu alebo zánik práva k nehnuteľnosti. Z toho potom možno vyvodiť, s prihliadnutím na prioritu a charakter zápisov v katastri nehnuteľností, že záložné právo k zálohu na základe záložnej zmluvy nadobudne záložný veriteľ za predpokladu, že v čase rozhodovania katastrálneho úradu (predtým správy katastra) o povolení vkladu záložného práva je záložca vlastníkom zálohu (nie v čase podania návrhu alebo podpisu záložnej zmluvy), čo v danom prípade bolo splnené. Z listinných dôkazov v konaní vyplynulo, že záznam podľa Z-9723/13 (vzdanie sa zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva) predchádzal vkladu záložného práva podľa V-11892/13 (na základe Záložnej zmluvy), teda v čase rozhodovania katastrálneho úradu o povolení vkladu záložného práva na Základe záložnej zmluvy bola žalobkyňa ako záložca vlastníkom predmetom zálohu (bytu). 47. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal aj s tým, že žalobkyňa nepreukázala existenciu dôvodov neplatnosti Záložnej zmluvy z dôvodu, že ju uzavrela v omyle a tiesni, teda existenciu nedostatku náležitosti vôle podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rovnako prvoinštančný súd správne vyhodnotil, že neplatnosť Záložnej zmluvy nemožno dovodiť s ohľadom na okolnosti uzatvárania Záložnej zmluvy z dôvodu, že táto odporuje zákonu alebo ho obchádza, a to s odkazom na výsluchy svedkov L. G. a M. J. N., ako aj na to, že Záložná zmluva bola uzatvorená zo strany žalobkyne bez omylu a absencie slobodnej vôle takúto zmluvu uzavrieť. Z vykonaného dokazovania (s prihliadnutím na priateľské vzťahy žalobkyne a dlžníčky L. G.) vyplynulo aj to že, na žalobkyňu nebol vyvíjaný žiaden nátlak pri uzatváraní Záložnej zmluvy, žalobkyňa mala vedomosť o jednotlivých úveroch dlžníčky, ich príp. nesplácaní (oznámenie o začatí výkonu zabezpečovacieho prevodu v 04/2013, t.j. pred podpisom Záložnej zmluvy) alebo ich platení a s tým súvisiacim zánikom zabezpečenia (potvrdenie o zániku zabezpečovacieho prevodu z 19.12.2011 a z 29.05.2013). Rovnako nie je možné prisvedčiť

argumentácii žalobkyne ohľadne absolútnej neplatnosti Záložnej zmluvy z dôvodu neexistencie záväzku zo Zmluvy o úvere v znení Dodatku zo dňa 29.05.2013 v čase uzatvárania Záložnej zmluvy dôvodiac poradím osvedčených podpisov (číslom overovacej doložky) podľa notárskeho centrálneho registra (teda podpísaním Záložnej zmluvy skôr ako vznikol záväzok z Dodatku č. 1 Zmluvy o úvere), a to mimo iné s ohľadom na to, že čo sa týka formy právneho úkonu, pre platnosť úverovej zmluvy Obchodný zákonník (ust. § 497 Obchodného zákonníka) nevyžaduje ani len písomnú formu tohto úkonu, a už vôbec nie osvedčený podpis ktorejkoľvek zo strán úverovej zmluvy (veriteľa alebo dlžníka). 48. V neposlednom rade aj dôvod neplatnosti Záložnej zmluvy spočívajúci v jej podpísaní M. J. N. ako predsedom predstavenstva, ktorý podľa žalobkyne v tom čase nebol oprávnený konať za žalovaného, vyhodnotil súd prvej inštancie s odkazom na vykonané dokazovanie ako nedôvodný. S týmto konštatovaním sa odvolací súd plne stotožňuje a iba na okraj dopĺňa, že ide o účelové tvrdenie žalobkyne, keď M. N. preukázateľne bol nepretržite (i napriek opakovanému zvoleniu do funkcie) predsedom predstavenstva od 30.07.2007 (a je ním aj dnes). Zapisovaným údajom do obchodného registra je deň vzniku funkcie a po jej skončení deň skončenia funkcie, jeho opakované zvolenie dozornou radou na nasledujúce 5-ročné funkčné obdobie bez prerušenia (kontinuálne) takýmto údajom nie je, keďže napokon fakticky o žiadnu zmenu o zapísaných údajoch ani nejde. Súd mimo iné poukazuje aj na to, že zápis dňa vzniku funkcie do obchodného registra nemá konštitutívne účinky. Oprávnenie M. J. N. ako predsedu predstavenstva konať v mene žalovaného vyplývalo zo zápisu v obchodnom registri, bolo v súlade so skutočným stavom a nebolo žalobkyňou nijak spochybňované. 49. Zo zrušujúceho uznesenia NS SR v nadväznosti na kasačný nález ÚS SR vyplývalo, že odvolací súd sa mal vysporiadať aj posúdením zmluvnej podmienky o predčasnej splatnosti pohľadávky (SD EÚ z 14.03.2013 vo veci C-415/11, bod 73). Na tomto mieste odvolací poukazuje na to, že v prejednávanej veci žalobkyňa nenamietala podmienky predčasnej splatnosti úveru podľa Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1 (ku ktorej predčasnej splatnosti ani nedošlo), ale namietala podmienky splatnosti úveru podľa Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1 (úver vo výške 40.000 eur sa dlžníčka zaviazala splácať v 11 splátkach po 880 eur a poslednej splátke v sume 40.880 eur). S uvedenou argumentáciou žalobkyne sa odvolací súd vysporiadal v ods. 34 a 35 odôvodnenia vyššie. 50. Odvolateľkou namietaná neúplnosť zistenia skutkového stavu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. V podanom odvolaní odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz, a to sprístupnenie zoznamu prihlásených pohľadávok a výsluch správkyne konkurznej podstaty dlžníčky L. G.. Odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci správkyňa konkurznej podstaty odpovedala na otázky strán sporu písomne dňa 11.12.2015, za ktorým účelom žalobkyňa predložila v podaní zo dňa 09.10.2015 svoje otázky pre správkyňu O. B. P.. Nevykonanie dôkazu – konečného zoznamu prihlásených pohľadávok – súd prvej inštancie v priebehu konania riadne zdôvodnil s poukazom na hospodárnosť konania, keď vykonanie tohto dôkazu bezprostredne nesúviselo s predmetom konania a posúdením dôvodnosti nároku žalobkyne. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd s rozhodnutím súdu prvej inštancie nevykonať ďalšie dôkazy ako i s odôvodnením tohto rozhodnutia súhlasí, majúc za to, že nevykonanie dôkazov navrhnutých stranou nie je postupom, ktorým súd odníma procesnej strane možnosť konať pred súdom (porovnaj aj rozhodnutia NS SR uverejnené pod R 37/1993 a pod R 125/1999, uznesenie NS SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011). Odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany, aby súd vykonal všetky ňou navrhnuté dôkazy, a aby sa stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana v spore úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami. 51. V podanom odvolaní odvolateľka uplatnila aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, majúc za to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu – pozri aj § 160 CSP a komentár k tomuto ustanoveniu),

pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2 CSP, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193 CSP) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2 CSP). Preskúmaním napadnutého rozhodnutia nemal odvolací súd za preukázané naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu. 52. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľky odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľky odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 53. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 CSP zmenil a žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že na byte nie je záložné právo v prospech žalovaného, vyhovel. 54. O celkových trovách konania t.j. prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania, odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP a ust. § 396 ods. 1 a 2 CSP. Vychádzajúc z toho, že žalobkyňa bola v konaní plne úspešná, odvolací súd rozhodol tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania od neúspešného žalovaného v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 55. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom

(§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).