Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/378/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513235975 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1513235975.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobkyne: T. V., nar.X.X.XXXX, bytom P. XXXX/X, V., zastúpená AK ConsiLior Iuris, s.r.o., so sídlom Miletičova 23, Bratislava, IČO: 47 231 157, proti žalovanému: OT kredit Slovakia, a.s., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 36 660 850, zastúpeného: Ak Studio Legale, s.r.o. Mostová 2, Bratislava, IČO: 36 811 874, o určenie neplatnosti záložnej zmluvy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 11.5.2016, č.k. 10C/366/2013-312 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava V zo dňa 15.8.2016, č.k. 10C/306/2013-348, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie určil neplatnosť Zmluvy o záložnom práve k nehnuteľnosti zo dňa 29.5.2013 uzatvorenej medzi žalobkyňou ako záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom, ktorej predmetom záložného práva je byt č. X na X. poschodí bytového domu P. X/X X. V., so súpisným číslom XXXX, postaveného na pozemku parcela č. XXXX a XXXX na H.. P., orientačné číslo X, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu o veľkosti XXXX/XXXXXX zapísaných v katastri nehnuteľnosti v Bratislave, Správa katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu, na LV č. XXXX pre katastrálne územie P., obec Bratislava - mestská časť P., okres Bratislava V a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 99,50 eur a trov právneho zastúpenia v sume 1 022,04 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 151a, § 151b ods.1, § 151c ods.1,2,3, § 151j ods.1,2, § 151m ods.6, § 52 ods.1,2, 3,4, § 53 ods.1,5, § 54 ods.2,3, § 54 ods.3, § 151md ods.1, § 37 ods.1, § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník“), čl.3 ods.1 písm. e/ Smernice Rady č. 93/13/EHS a vecne tým, že pri skúmaní základného procesného predpokladu podľa § 80 písm. c/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“) zistil, že na strane žalobkyne je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. V rozhodnutí konštatoval, že zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti slúžila na zabezpečenie záväzku, ktorý vyplýva z právneho úkonu - Dodatku č. 1 Zmluvy o úvere zo dňa 23.5.2013 na sumu 40 000 eur uzavretej s E. Č.. Žalobkyňa podpísala dňa 22.12.2011 Zmluvu o zabezpečovacom prevode práva v domnení, že ide o totožnú Zmluvu o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 20.8.2010 nakoľko sa menilo obchodné meno žalovaného ako veriteľa. V skutočnosti išlo o novú zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, ktorou sa zabezpečoval záväzok dlžníčky zo Zmluvy o úvere č. XXXX/XX zo dňa 22.12.2011 na základe ktorej žalovaný opätovne poskytol E. Č. úver v rovnakej sume ako v roku 2010, t.j. v sume 40 000 eur. Žalobkyňa nemala vedomosť o tom, že dlžníčke bol poskytnutý ďalší úver a ani o tom, že dlh na základe Zmluvy o úvere č. XXXX/XX zo dňa 20.8.2010 bol splatený a že bola opätovne zapísaná ako vlastníčka na predmetnej nehnuteľnosti. Žalovaný doručil správe katastra oznámenie o splnení záväzkov dlžníčky zo Zmluvy o úvere z roku 2010 dňa 30.12.2011. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa bola uvedená do omylu, pretože nevedela, že dlh ktorý zabezpečovala v poradí prvou zmluvou o zabezpečovacom práve bol splnený a vlastnícke právo k nehnuteľnosti prešlo späť na ňu (žalovaný ju neoboznámil s úhradou dlhu dlžníčky, ani s uzavretím novej Zmluvy o úvere č. XXXX/XX). Žalobkyňa vzhľadom na tú/to nevedomosť a omyl v podstate právneho úkonu uzatvorila dňa 22.12.2011 druhú zmluvu o zabezpečovacom prevode práva a dňa 3.4.2013 jej žalovaný doručil oznámenie o realizácii výkonu zabezpečovacieho prevodu práva formou dobrovoľnej dražby (oznámenie doručil správe katastra dňa 7.5.2013). Následne žalovaný dňa 29.5.2013 uzatvoril s dlžníčkou dodatok k Zmluve o úvere č. XXXX/XX, v ktorom sa dlžníčka zaviazala uhradiť poskytnutý úver zo dňa 22.12.2011 do 29.5.2014. V rovnaký deň podpísala žalobkyňa napádanú zmluvu o záložnom práve, a to z dôvodu možnej realizácie výkonu zabezpečovacieho prevodu práva, ktorý jej bol oznámený 3.4.2013. Žalovaný doručil správe katastra vyhlásenie o vzdaní sa zabezpečovacieho prevodu práva, toto neoznámil žalobkyni, ktorá v čase uzatvárania napádanej záložnej zmluvy nemohla mať vedomosť o tom, že je opäť vlastníčkou nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie po zohľadnení výpovede žalobkyne o tom, že Záložnú zmluvu zo dňa 29.5.2013 uzavrela z dôvodu strachu z vykonania zabezpečovacieho prevodu práva, jej vôľa uzavrieť takúto zmluvu bola vyvolaná tiesňou a obavami, že príde o nehnuteľnosť dospel k záveru, že za takýchto okolností možno usudzovať, že vôľa žalobkyne uzavrieť predmetnú zmluvu nebola slobodná. Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti slúžila na zabezpečenie záväzku, ktorý vyplýval z nového právneho úkonu, ktorý žalovaný označil ako Dodatok k zmluve č. XXXXXX z 22.12.2011. Podľa obsahu nešlo o dodatok k zmluve, ale o nový zmluvný vzťah v ktorom žalovaný ako veriteľ poskytol dlžníčke nové podmienky splatenia úveru a nové úrokové dojednania. Súd preto vyhodnotil námietky žalobkyne čo do uvedenia menovanej do omylu pri uzatváraní záložnej zmluvy zo dňa 29.5.2013 za dôvodné a záložnú zmluvu posúdil za neplatnú v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka. Okrem toho žalovaný vyhlásenie o vzdaní sa zabezpečovacieho prevodu práva v poradí druhého nikdy nedoručoval žalobkyni a táto v čase uzatvárania záložnej zmluvy nemala vedomosť, že zabezpečovací prevod neexistoval a že je opäť vlastníčkou nehnuteľnosti - opak žalovaný ničím nepreukázal. Žalobkyňa bola teda v omyle týkajúceho sa vlastníctva k nehnuteľnosti a záložná zmluva je neplatná aj pre rozpor s § 49 a/ Občianskeho zákonníka. 3. Súd prvej inštancie posúdil napádanú záložnú zmluvu za zmluvu spotrebiteľskú, pretože bola uzatvorená medzi žalovaným ako podnikateľom a žalobkyňou ako fyzickou osobou. K námietke žalobkyne, že úverový vzťah medzi žalovaným a dlžníčkou možno subsumovať pod vzťah spotrebiteľský uviedol, že predmetné zmluvy o úveroch, či už z roku 2010, 2011 alebo 2013 sú zmluvami, ktoré uzatvorila dlžníčka ako podnikateľka. Z uvedeného dôvodu sa v odôvodnení rozsudku námietkami týkajúcimi sa neplatnosti úverových zmlúv s poukazom na ochranu práv spotrebiteľa nezaoberal, keďže ich neplatnosť nebola predmetom konania. Po vykonanom dokazovaní dospel ďalej k záveru, že záložnú zmluvu tvoriacu predmet konania podpísala za žalovaného osoba oprávnená konať za žalovaného ( C.. U. M.). Námietku žalobkyne poukazujúcej na to, že hodnota zálohu v porovnaní so zabezpečenou pohľadávkou - úveru v sume 40 000 eur s dohodnutým zmluvným úrokom je v rozpore s § 53 ods. 4 písm. s/, § 39 Občianskeho zákonníka posúdil ako dôvodnú. Uviedol, že v záložnej zmluve čl. 4, bod 4.5 si zmluvné strany dohodli hodnotu predmetu záložného práva v sume 57 000 eur a zabezpečovaná nehnuteľnosť mala hodnotu trojnásobnú ako bola zabezpečovaná pohľadávka. Súd prvej inštancie v tejto časti považoval napádanú záložnú zmluvu za neplatnú, keď neplatnosť posúdil i v súlade s dobrými mravmi spočívajúcim v neprimeranosti zabezpečovanej pohľadávky k hodnote predmetu zabezpečenia, ktorá presahu tzv. maximálne dovolenú hranicu krytia (140 % zabezpečovanej pohľadávky). 4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods.1, § 149 ods.1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“) a žalobkyni priznal proti žalovanému náhradu trov konania v sume 99,50 eur za zaplatený súdny poplatok za žalobu a v sume 1 022,04 eur za trovy právneho zastúpenia priznané podľa § 11 ods.1, §13a ods.1 písm. a/, c/, d/, ods.4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za špecifikované úkony právnej pomoci. 5. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol, prípadne ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolateľ uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie napáda z dôvodov uvedených v § 365 ods.1 písm. f/, h / zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.). Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia vypočítal veľa dôvodov, pre ktoré považuje záložnú zmluvu za neplatnú na základe tvrdenia žalobkyne, bez jediného relevantného dôkazu. Žalovaný namietol akýkoľvek omyl žalobkyne pri podpisovaní všetkých troch právnych úkonov (Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva z 22.8.2010, Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva z 22.12.2011 a Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti z 29.5.2013), žalobkyňa bola pri každej podpisovej akcii dôkladne informovaná aký právny úkon podpisuje, urobila tak vždy dobrovoľne a z vlastnej vôle. Na prvej strane každej zabezpečovacej zmluvy je presne a zrozumiteľne uvedený záväzok dlžníčky, ktorý sa zabezpečuje, vrátane úverových podmienok, a to výškou záväzku, úrokovou sadzbou a konečnou splatnosťou úveru čo znamená, že žalobkyňa vedela, aký záväzok dlžníčky zabezpečuje. Žalovaný nemal v zmysle §151md ods.3 Občianskeho zákonníka povinnosť žalobkyni doručovať listiny o zániku zabezpečovacieho inštitútu. Zánik zabezpečovacieho prevodu z 22.8.2010 a z 22.12.2011 vzhľadom na internú prax doručoval osobne aj žalobkyni. Zánik zabezpečovacieho prevodu práva v prvom prípade z roku 2010 bol potvrdený oznámením príslušnej správy katastra z čoho vyplýva, že žalobkyňa vedela, že prvý úver dlžníčky z roku 2010 zanikol. Z napadnutej záložnej zmluvy jasne vyplýva, že zabezpečuje už existujúci v poradí druhý úver dlžníčky (bod 2.1, 2.3) ako aj Dodatok č. 1 k Zmluve o úvere č. XXXX/ XX z 22.12.2011, ktorým sa posunula konečná splatnosť úveru do 29.5.2014 a kvôli ktorému sa zmluvné strany dňa 29.5.2013 stretli. Uvedené znamená, že žalobkyňa v konaní tvrdila, že bola pri podpise záložnej zmluvy uvedená do omylu bez hodnoverného dôkazu. 6. Súd prvej inštancie vec nesprávne posúdil tým, že napadnutú záložnú zmluvu posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú a aplikoval na ňu § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Záložná zmluva je akcesorickým právnym vzťahom z úverovej zmluvy, a teda zdieľa osud hlavného právneho vzťahu. Úverové zmluvy súd prvej inštancie posúdil ako zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka (nespotrebiteľské) čo znamená, že záložná zmluva nemôže byť zmluvou spotrebiteľskou a nie je možné na ňu aplikovať ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o hodnotu nehnuteľnosti uvedenú v záložnej zmluve odvolateľ uviedol, že pri stanovovaní hodnoty nehnuteľnosti pre účely výkonu/ realizácie záložného práva vychádzal zo všeobecnej ceny nehnuteľnosti určenej znalcom C.. Ľ. X. Znaleckým posudkom č. XX/XXXX na sumu vo výške 77 000 eur. Suma vo výške 57 000 eur, teda znalecká suma znížená o jednu tretinu sa použije len v kvalifikovaných prípadoch podľa bodu 4.5 záložnej zmluvy, keď záložca neposkytne súčinnosť znalcovi pre účely stanovenia ceny nehnuteľnosti, ako najnižšie podanie pri dobrovoľnej dražbe a pod. Z uvedeného vyplýva, že cena nehnuteľnosti bola oboma zmluvnými stranami stanovená na zníženú sumu 57 000 eur len pre kvalifikované prípady, nie ako celková všeobecná hodnota nehnuteľností, ako uvádza súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. 7. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdiť. Zdôraznila, že súd prvej inštancie v rozhodnutí nejudikoval, že úverové zmluvy medzi dlžníčkou E. Č. a žalovaným boli podnikateľskými zmluvami , keď na str. 6 rozsudku vyjadril, že predmetom konania nebolo skúmanie neplatnosti týchto úverových zmlúv, preto sa s argumentmi žalobkyne vo vzťahu ku spotrebiteľskému charakteru týchto úverových zmlúv nezaoberal. K námietkam žalovaného uviedla, že aj záložná zmluva môže byť zmluvou spotrebiteľskou (§ 52 ods.1 Občianskeho zákonníka). Akcesorita záložného práva neznamená, že ak je zabezpečovaná pohľadávka z obchodnoprávneho vzťahu, musí byť aj vzťah medzi záložným veriteľom a záložcom obchodnoprávny. Význam toho, či ide o spotrebiteľský alebo nespotrebiteľský hlavný záväzok (t.j. úverovú zmluvu) spočíva v tom, že ak by bol hlavný záväzok spotrebiteľským, vzťahovali by sa aj na tento záväzok ustanovenia na ochranu práv spotrebiteľa. Súd prvej inštancie mal preto skúmať aj platnosť hlavného záväzku, o to viac kvôli tomu, že z vyjadrenia správkyne konkurznej podstaty L.. V. B. vyplýva, že E. Č. neevidovala vo svojom účtovníctve úver poskytnutý jej žalovaným v roku 2010. Dojednanie splácania úveru - 11 mesačných splátok po 880 eur a posledná 12. splátka vo výške 40 880 eur, nemôže za takýchto podmienok obstáť ani v prípade, ak by išlo o obchodnoprávny vzťah. V danom prípade došlo k nepomeru hodnoty predmetu zabezpečenia a výšky zabezpečovanej pohľadávky (ide tu o neprijateľnú zmluvnú podmienku a o rozpor s dobrými mravmi), a teda, že hodnota zálohu bola trojnásobná v porovnaní s výškou zabezpečovanej pohľadávky. Suma 57 000 eur bola dohodnutá ako najnižšie podanie pri výkone záložného práva dobrovoľnou dražbou, pričom podľa bodu 4.1.1 záložnej zmluvy môže záložný veriteľ oprávniť iniciátora dražby znížiť výšku najnižšieho podania. Dojednanie o tom, že najnižšie podanie v prvom kole dražby 3 izbového zrekonštruovaného bytu v k.ú. Petržalka bude vo výške 57 000 eur s tým, že záložný veriteľ môže oprávniť licitátora na zníženie tejto sumy označila žalobkyňa za neprijateľnú zmluvnú podmienku a za zmluvné ustanovenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Pri určení hodnoty zálohu súd prvej inštancie správne vychádzal z trhovo určiteľnej hodnoty zálohu, ktorá je v porovnaní s poskytnutým úverom, ktorý žalobkyňa zabezpečovala, trojnásobná. Žalobkyňa konštatovala, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnemu záveru i v tom, že konaním žalovaného bola uvedená do omylu a zároveň jej vôľa nebola slobodná. 8. Žalovaný v následnom písomnom vyjadrení uviedol, že zmluva o úvere medzi žalovaným a dlžníčkou je uzavretá podľa Obchodného zákonníka a je v zmysle ust. § 497 až § 507 Obchodného zákonníka absolútnym obchodom . V zmysle § 261 ods.7 Obchodného zákonníka sa akcesorické záväzky spravujú režimom Obchodného zákonníka, pokiaľ je tomuto režimu podriadený hlavný záväzok a vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy sa preto spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Z uvedeného preto vyplýva, že záložná zmluva nie je spotrebiteľskou zmluvou. Súd prvej inštancie k bodu 4.5 záložnej zmluvy konštatoval, že toto ustanovenie je neplatné, lebo je v rozpore s dobrými mravmi. Záložná zmluva je zároveň neplatná ako celok, pretože obsahuje neprimeranú podmienku podľa § 53 ods.4 písm. s/ Občianskeho zákonníka. Nakoľko záložná zmluva nie je spotrebiteľskou zmluvou, neaplikujú sa na tento prípad ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách . Ak by súd vyhlásil neplatnosť bodu 4.5 záložnej zmluvy, ide len o čiastočnú neplatnosť zmluvy, ktorá nespôsobuje jej neplatnosť ako celku. 9. Žalobkyňa v následnom písomnom vyjadrení sa uviedla, že aj na hlavný záväzkový vzťah je v danom prípade potrebné aplikovať ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, keďže žalovaný uzavrel zmluvu o úvere s p. Č. ako spotrebiteľom, nie podnikateľom. Ustanovenie § 261 ods.7 Obchodného zákonníka upravuje právny režim zabezpečenia záväzkov z tzv. relatívnych , ako aj absolútnych obchodov a podľa jeho znenia sa spravujú aj zabezpečovacie záväzky, t.j. záväzky akcesorické, pokiaľ je tomuto režimu podriadený hlavný záväzok. Žalovaný však už nepoukazuje na ust. § 52 Občianskeho zákonníka, keď z hľadiska systematického výkladu ustanovení Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka treba vyvodiť, že v prípade právnych vzťahov, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, je potrebné aplikovať ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, v ktorých platí zákaz neprijateľných zmluvných podmienok, ak je to na prospech spotrebiteľa. Poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 9.11.2016, sp.zn. 5 Ndc 10/2016 uviedla, že pri definícii spotrebiteľskej zmluvy nie je rozhodujúci typ zmluvy, ale charakter jej subjektov, pričom v spore je nepochybné, že žalobkyňa uzatvárala zmluvu ako fyzická osoba, pričom nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že v prejednávanom prípade nie sú dané podmienky ani na potvrdenie a ani na zmenu napadnutého rozhodnutia. 11. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo prípustné proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p.. Odvolanie žalovaného vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) - odvolaním napadnuté rozhodnutie bolo preto možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalovaného rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p. ) a prihliadajúc na procesnú úpravu platnú v čase vydania napadnutého rozhodnutia (t.j. ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku). 12. Predmetom daného konania je žaloba o určenie neplatnosti Zmluvy o záložnom práve k nehnuteľnosti zo dňa 29.5.2013 uzatvorenej medzi žalobkyňou ako záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom, ktorej predmetom je byt č. X na X. poschodí bytového domu P. X/X X. V., so súpisným číslom XXXX, postaveného na pozemku parcela č. XXXX a XXXX na ul. P., orientačné číslo X, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu o veľkosti XXXX/XXXXXX zapísaných v katastri nehnuteľnosti v Bratislave, Správa katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu, na LV č. XXXX pre katastrálne územie P.Ž., obec Bratislava - mestská časť P., okres Bratislava V. Ako prvoradé odvolací súd konštatuje, že sa zhoduje s názorom súdu prvej inštancie v tom, že v posudzovanom prípade bol splnený procesnoprávny predpoklad pre uplatnenie žaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 a žalobkyňa preukázala naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení. 13. Žalovaný v odvolaní namietal, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016), keď napadnutú zmluvu o záložnom práve posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú a aplikoval na ňu ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 ods.1,2, 3,4, § 53 ods.1,5, § 54 ods.1,2,3 Občianskeho zákonníka). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Po posúdení veci odvolací súd dospel k záveru, že uvedená odvolacia námietka žalovaného je dôvodná. 14. Záložné právo slúži na zabezpečenie práva veriteľa na splnenie záväzku dlžníkom, ktorý dlžníkovi vyplýva zo záväzkového právneho vzťahu. Záložné právo má k tomuto záväzkovému právnemu vzťahu akcesorickú povahu čo znamená, že vznik a trvanie záložného práv nerozlučne súvisí so zabezpečovanou pohľadávkou, záložné právo pristupuje k pohľadávke ako jeho zabezpečovací prostriedok a posilňuje ho. Pohľadávka a záložné právo ju zabezpečujúce sú natoľko navzájom späté, že s nimi nemožno samostatne nakladať. Vznik a trvanie záložného práva nerozlučne súvisí so zabezpečenou pohľadávkou veriteľa, sleduje právny osud hlavného záväzku, v dôsledku čoho je charakter hlavného záväzku rozhodujúci pre posúdenie charakteru zabezpečovacieho záväzku. Základnou právnou skutočnosťou na základe ktorej dochádza k zriadeniu záložného práva, je záložná zmluva. Záložná zmluva je dvojstranný právny úkon, na základe ktorého súhlasí záložca (záložný dlžník ) s tým, že ak neuspokojí splatnú pohľadávku záložného veriteľa voči nemu, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať uspokojenia svojej pohľadávky z predmetu záložného práva, ktorý patrí záložcovi. 15. Uvedené odvolací súd zdôrazňuje v nadväznosti na úvahu súdu prvej inštancie, ktorý sa v rozhodnutí skutkovo a právne nezaoberal posúdením charakteru hlavného záväzku (medzi žalovaným a E. Č.) i napriek tomu, že z tvrdení strán sporu v priebehu konania vyplynula spornosť v tomto posúdení a v danom prípade sa jednalo o právnu otázku majúcu podstatný právny význam pre posúdenie žaloby a rozhodnutie vo veci. Z konštatácie súdu prvej inštancie na str. 6 odôvodnenia rozhodnutia o tom, že „predmetné zmluvy o úveroch, či už z roku 2010, 2011 alebo 2013 uzatvorila dlžníčka ako podnikateľka „je možné sa len domnievať, že hlavný záväzok na zabezpečenie ktorého bola uzavretá žalobou napadnutá zmluva o záložnom práve k nehnuteľnosti, posúdil ako obchodnoprávny vzťah, zároveň však v iných častiach rozhodnutia Zmluvu o záložnom práve k nehnuteľnosti zo dňa 29.5.2013 posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú a dôvody jej neplatnosti sčasti opieral o ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv. 16. Pokiaľ žalobkyňa v ostatnom písomnom podaní s odvolaním sa na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 9.11.2016, sp.zn. 5 Ndc 10/2016, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov pod R 18/2017 konštatovala, že pri definícii spotrebiteľskej zmluvy nie je rozhodujúci typ zmluvy, ale charakter jej subjektov treba uviesť, že v danom rozhodnutí sa Najvyšší súd zaoberal posúdením kauzálnej a miestnej príslušnosti v prípade, kedy žalobkyňa ako fyzická osoba majúca úzke väzby vo vzťahu k obchodnej spoločnosti ako jej konateľka a spoločníčka prevzala ručenie za záväzok tejto spoločnosti zaplatiť kúpnu cenu z kúpnej zmluvy (t.j. z obchodnoprávneho vzťahu). Zo záverov tohto rozhodnutia vyplýva, že „v tomto prípade žalobkyňu ako fyzickú osobu, ktorá má úzke väzby vo vzťahu k obchodnej spoločnosti ako jej konateľka a spoločníčka, nemožno považovať za spotrebiteľa, nakoľko v danom prípade, prevzala ručenie za záväzok tejto spoločnosti zaplatiť kúpnu cenu z kúpnej zmluvy (t.j. z obchodnoprávneho vzťahu)“. Vychádzajúc z uvedeného nie je možné ani argumentom a contrario dospieť k záveru o tom, že v prípade posudzovanom v tomto odvolacom konaní je možné medzi stranami uzavretú Zmluvu o záložnom práve k nehnuteľnosti zo dňa 29.5.2013, bez prihliadnutia na právny charakter hlavného záväzku, posúdiť ako zmluvu spotrebiteľskú. 17. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („ďalej len „Dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07). 18. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), dôsledkom ktorej nebolo odňatie možnosti účastníka konať pred súdom . Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. 19. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje odvolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci, a to v súvislosti so závermi vyslovenými v odseku 11 svojho rozhodnutia. V posudzovanom prípade totiž rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahuje jednoznačné a zásadné skutkové a právne vysvetlenie dôvodov, či vôbec a ako právne posúdil hlavný záväzok na zabezpečenie ktorého bola uzavretá žalobou napadnutá zmluva o záložnom práve k nehnuteľnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkám odvolateľa nie je potom možné správnosť súdom prvej inštancie prijatých skutkových a právnych záverov o spotrebiteľskom charaktere Zmluvy o záložnom práve k nehnuteľnosti, od ktorých sčasti odvodzuje úvahu o jej neplatnosti, preskúmať. 20. Názor vyslovený v predchádzajúcej časti odôvodnenia vzťahujúci sa k požiadavkám kladeným na písomné vyhotovenia rozhodnutia sa vzťahujú i na závery súdu prvej inštancie o tom že medzi stranami uzavretú Zmluvu o záložnom práve k nehnuteľnosti zo dňa 29.5.2013 posúdil ako neplatnú z dôvodov uvedených v § 37 ods.1, § 39, § 49a Občianskeho zákonníka keď svoju úvahu v tomto smere dostatočne a riadne nevyhodnotil, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom bol povinný prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.v znení účinnom do 30.6.2016). Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie pri rozhodnutí v plnej miere zohľadnil skutočnosti vyplývajúce z výsluchu žalobkyne bez vyporiadania sa s rozdielnymi tvrdeniami žalovaného, skutočnosťami vyplývajúcimi z výsluchu svedkyne E. Č. o okolnostiach súvisiacich s uzatváraním napadnutej zmluvy o záložnom práve k nehnuteľnosti a v rozhodnutí riadne a presvedčivo nevysvetlil zásadné dôvody smerujúce k prezentovanej úvahe o absolútnej neplatnosti (§ 37 ods.1, § 39 Občianskeho zákonníka) a relatívnej neplatnosti (§ 49a Občianskeho zákonníka) napadnutej zmluvy. 21. Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 Občianskeho zákonníka).Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný (§ 37 ods. 1 O.s.p.). Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 O.s.p.). Ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá (§ 40a Občianskeho zákonníka). Ak neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby (§ 41a ods. 1 Občianskeho zákonníka).Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý (§ 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka).Právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným (§ 49a Občianskeho zákonníka). 22. Odvolací súd zdôrazňuje, že spomedzi znakov definujúcich právny úkon má zásadný význam jednota vôle a jej prejavu. To znamená, že pokiaľ neexistuje vôľa (napríklad z dôvodu fyzického donútenia), neexistuje ani právny úkon. Právny úkon ale neexistuje ani vtedy, ak neexistuje prejav vôle. Vôľa, ako psychický vzťah konajúceho človeka k zamýšľanému (chcenému) následku je nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu. V súvislosti so zisťovaním existencie vôle v určitom konkrétnom prípade, t.j. so zisťovaním, či pri určitom prejave vôle ten, kto vôľu prejavil, ju aj skutočne mal, a či skutočne chcel to, čo prejavil, že chce (t.j. že navonok prejavené zodpovedá jeho vôli), treba poznamenať, že na existenciu vôle sa pri jej prejave usudzuje predovšetkým z objektívnych skutočností, teda predovšetkým z okolností, za ktorých bol prejav vôle urobený. Neprihliada sa na vnútornú pohnútku (motív) prejavenej vôle. Takáto pohnútka je irelevantná, ibaže by bola právnym úkonom prejavená, a tým sa stala jeho súčasťou. Ak prejav posúdený podľa týchto zásad nevzbudí pochybnosti o tom, že je primeraným prejavom skutočnej vôle, predpokladá sa, že ním je. Náležitosťami vôle sú predovšetkým jej sloboda a vážnosť (ale taktiež absencia omylu a tiesne). Slobodou vôle je sloboda jej vytvorenia, teda sloboda vzniku vôľového rozhodnutia a sloboda jeho prejavu. Pokiaľ ide o vážnosť vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle, avšak v skutočnosti pri ňom vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatný. Náležitosťami prejavu sú určitosť a zrozumiteľnosť; právny úkon, ktorý nie je dostatočne určitý alebo zrozumiteľný, je neplatný (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). 23. Za nutné považuje odvolací súd zdôrazniť i to, že súkromnoprávne vzťahy sú založené na autonómii a zmluvnej slobode subjektov týchto vzťahov. Pre konanie súkromnoprávnych subjektov je charakteristická nielen samoregulácia ich záujmov prostredníctvom právnych úkonov, ale aj potenciálne dôsledky ich právnych úkonov pre tretie osoby. So zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci je potrebné uviesť, že aj pri uzatváraní zmlúv a realizácii práv a povinností, ktoré sú obsahom právneho vzťahu založeného tou - ktorou zmluvou, platí síce zásada zmluvnej slobody, na druhej strane sa ale uplatňuje tiež zásada zodpovednosti samotného účastníka za ochranu svojich práv „vigilantibus iura scripta sunt“ (t.j. 1. zákony sú písané pre bdelých, 2. každý nech si chráni svoje práva, 3. práva patria len bdelým, pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí o svoje práva dbajú s dostatočnou opatrnosťou, starostlivosťou a predvídavosťou). Treba tiež poukázať na ďalšiu zásadu uplatňovanú v súkromnoprávnych vzťahoch „pacta sunt servanda“ (t.j. zmluvy sa majú dodržiavať), ktorá je úzko naviazaná na už spomenuté zásady súkromného práva - zásadu autonómie vôle a zásadu zmluvnej slobody. Tieto zásady vo vzájomnom kontexte vyjadrujú, že zmluvné strany sú, pri splnení zákonných požiadaviek, oprávnené zaviazať sa k čomukoľvek, čo nie je zakázané, avšak keď už raz zmluvu uzatvoria, sú povinné dohodnuté práva a povinnosti rešpektovať. 24. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. zrušil, pretože jeho nepreskúmateľnosťou došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci opätovne skúmať a posúdiť opodstatnenosť nároku žalobkyne v intenciách vyššie uvedených právnych úvah odvolacieho súdu, opätovne vo veci rozhodnúť a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení nároku, vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy; v novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods.3 C.s.p.). 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).