{"guid": "565a4958-05d6-4eaf-8ffb-6c1156a40c82:01cb3c77-929e-4abf-ac79-710def543dbb", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1513235975.4", "spisova_znacka": "7Co/23/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/23/2024 z 21. 2. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 21. februára 2025, sp. zn. 7Co/23/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1513235975.4", "identifikacne_cislo": "1513235975", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Nina Dubovská", "sudca_id": 1405, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-nina-dubovska-1405", "datum_vydania": "2025-02-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spoluvlastníctvo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/01cb3c77-929e-4abf-ac79-710def543dbb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1513235975.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1513235975.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1513235975.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7Co/23/2024\n1513235975\n21. 02. 2025\nMgr. Nina Dubovská\nECLI:SK:KSBA:2025:1513235975.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek\nsenátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,\ntrvale bytom C. XXXX/X, B., právne zast. Consilior Iuris s.r.o., so sídlom Radlinského 51, Bratislava,\nIČO: 47 231 157, proti žalovanému: OT kredit Slovakia, a.s., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 36\n660 850, právne zast. Studio Legale, s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 36 811 874, o určenie\nneexistencie záložného práva v prospech žalovaného, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku bývalého\nOkresného súdu Bratislava V zo dňa 29.10.2018, č.k. 10C/366/2013-467, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok súdu prvej inštancie sa m e n í nasledovne:\nSúd u r č u j e, že na byte č. X D. X. D. podlaží bytového domu na ulici C. č. X, X E. B., F.. G.\nXXXX, postaveného na pozemkoch parcely registra C parc. č. XXXX H. XXXX, vchod C. G. X H. D.\nprislúchajúcom spoluvlastníckom podiele na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového\ndomu o veľkosti 1426/100000, zapísaných na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava,\nkatastrálnym odborom, pre katastrálne územie C., I. B. - J. C., I. B. E., nie je záložné právo v prospech\nžalovaného.\nII. Žalobkyňa m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa, po pripustení\nzmeny žaloby uznesením č.k. 10C/366/2013-438 zo dňa 14.06.2018, domáhala určenia, že na byte č.\nX D. X. D. B. K. C. G. X, X E. B., súp. č. XXXX, postaveného na pozemkoch parcely registra C parc. č.\nXXXX H. XXXX, vchod C. G. X a na prislúchajúcom spoluvlastníckom podiele na spoločných častiach a\nspoločných zariadeniach bytového domu o veľkosti 1426/100000, zapísaných na LV č. XXXX, vedenom\nOkresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie C., I. B. C., okres Bratislava\n(ďalej len ako „byt“) nie je záložné právo v prospech žalovaného (výrok I.) a žalovanému priznal nárok\nna náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením po\nprávoplatnosti rozsudku (výrok II.).\n2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 151a, § 151b ods. 1, prvá veta\na ods. 2, § 151c ods. 1 až 3, § 151j ods. 1 a 2, § 151m ods. 6, § 37 ods. 1 a § 39 zákona č. 40/1964 Zb.\nObčiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného\nzákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“). Vecne rozhodnutie súd prvej inštancie zdôvodnil tým, že v\nintenciách prvého rozhodnutia odvolacieho súdu (uznesenia č.k. 7Co/378/2016-366 zo dňa 30.08.2017),\nposudzoval charakter Zmluvy o úvere č. 132011 zo dňa 22.12.2011 (ďalej len „Zmluva o úvere“), v znení\njej Dodatku č. 1 zo dňa 29.05.2013 (ďalej aj len „Dodatok č. 1“), uzavretej medzi žalovaným ako veriteľom\na L. G. ako dlžníčkou na sumu úveru 40.000 eur, riadiac sa právnymi úvahami druhoinštančného súdu,\n\nže v danom prípade nie je možné bez prihliadnutia na právny charakter hlavného záväzku dospieť k\nzáveru o tom, že medzi stranami sporu uzavretú Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti\n(bytu) zo dňa 29.05.2013 (ďalej len „Záložná zmluva“) je potrebné posúdiť ako zmluvu spotrebiteľskú.\nZáložná zmluva slúžila na zabezpečenie záväzku, ktorý vyplýva z Dodatku č. 1 Zmluvy o úvere, z\nktorej Zmluvy o úvere vyplýva, že žalovaný poskytol ako veriteľ dlžníčke úver 40.000 eur s dohodnutým\nzmluvným úrokom 26,4 % p.a. a dlžníčka sa zaviazala poskytnuté prostriedky veriteľovi vrátiť najneskôr\ndo 22.12.2012, v zmysle Dodatku č. 1 do 29.05.2014. Zo záhlavia samotnej Zmluvy o úvere ako i\njej Dodatku č. 1 je podľa súdu prvej inštancie nesporné, že úverový vzťah vznikol medzi L. G. ako\ndlžníčkou, jedná sa o úverovú zmluvu podnikateľskú, nie o zmluvu spotrebiteľskú, keď Zmluva o úvere\nbola uzatvorená podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, dlžník (L. G.) je špecifikovaný IČO-m\na číslom zápisu do živnostenského registra. Obchodnoprávny charakter zmluvy je podporený v článku\n4 - Účel úveru: podnikateľský prevádzkový úver, tento podporuje i rozhodcovská doložka v Dodatku č.\n1. Skutočnosť, že uvedenú sumu 40.000 eur z tohto úverového vzťahu neeviduje dlžníčka vo svojom\núčtovníctve, nemôže byť na zodpovednosti žalovaného, ktorý jej tento úver poskytol na podnikanie a\ntvrdenie o ich použití na iný (súkromný) účel je vo vzťahu k obchodnoprávnemu a podnikateľskému\ncharakteru úverového vzťahu irelevantné. Hlavná Zmluva o úvere v znení Dodatku č. 1 (ktorej platnosť\nstrany nenamietali) bola uzavretá medzi podnikateľmi (žalovaným a dlžníčkou - fyzickou osobou,\npodnikateľom), avšak zabezpečovací prostriedok bol uzatvorený medzi podnikateľom (žalovaným) a\nfyzickou osobou - nepodnikateľom (žalobkyňou). Pokiaľ súd prvej inštancie v prvom rozhodnutí iba\nkonštatoval, že predmetné zmluvy o úveroch, či už z roku 2010, 2011 alebo 2013 sú zmluvami, ktoré\nuzatvorila dlžníčka ako podnikateľka, doplnil, že išlo o zmluvy uzatvárané podľa Obchodného zákonníka,\njednalo o podnikateľský prevádzkový úver, čo deklaruje taktiež ustanovenie čl. 4 ods. 1 Zmluvy o úvere.\nŽalovaný preukázal vyjadrením NBS zo dňa 21.02.2012, že je právnickou osobou poskytujúcou úvery\nz vlastných zdrojov v rámci podnikateľskej činnosti právnickým a fyzickým osobám – podnikateľom.\nSúd prvej inštancie prehodnotil žalobkyňou napádaný dôvod neplatnosti Záložnej zmluvy ako zmluvy\nuzavretej v omyle a tiesni a dospel k záveru, že dostatočne nepreukázala existenciu týchto dôvodov,\nZáložná zmluva je tak platným právnym úkonom, ktorý neodporoval zákonu, ani ho nijakým spôsobom\nneobchádzal a u žalobkyni sa pri uzatváraní Záložnej zmluvy nemožno dovolávať absencie vôle uzatvoriť\ntento právny úkon, prípadne že by ho bola žalobkyňa urobila v omyle. Súd prvej inštancie rovnako\nprehodnotil aj dôkazy - výsluch svedkov L. G. a M. N. a dospel k záveru, že napádaná Záložná zmluva\nbola uzatvorená zo strany žalobkyne po zrelej úvahe, patričnom vysvetlení a bez omylu a absencie\nslobodnej vôle takúto zmluvu uzavrieť. Mal za preukázané, že žalobkyňa mala vedomosť o tom, že\ndlh na základe Zmluvy o úvere bol splatený, že žalobkyňa bola opätovne zapísaná ako vlastníčka\nbytu. Žalobkyňa bola v čase podpisu Záložnej zmluvy evidovaná v katastri nehnuteľností ako vlastník\nzálohu (bytu), čo bolo preukázané potvrdením Okresného úradu, katastrálny odbor, preto tento dôvod\nneplatnosti napádanej Záložnej zmluvy bol podľa súdu prvej inštancie nedôvodný. Pokiaľ išlo o dôvod\nneplatnosti Záložnej zmluvy pre nevedomosť, že žalobkyňa zabezpečuje nový záväzok, súd prvej\ninštancie bol toho názoru, že na prvej strane každej zabezpečovacej zmluvy je presne a zrozumiteľne\nuvedený záväzok dlžníčky, ktorý sa zabezpečuje, vrátane úverových podmienok, a to výškou záväzku,\núrokovou sadzbou a konečnou splatnosťou úveru, čo znamená, že žalobkyňa vedela, aký záväzok\ndlžníčky zabezpečuje. Žalovaný nemal v zmysle ust. § 151md ods. 3 Občianskeho zákonníka povinnosť\nžalobkyni doručovať listiny o zániku zabezpečovacieho inštitútu, ktorý zánik zabezpečovacieho prevodu\nz 22.08.2010 a z 22.12.2011 bol doručovaný osobne aj žalobkyni a následne potvrdený oznámením\npríslušnej správy katastra. Z napadnutej Záložnej zmluvy jasne vyplýva, že sa zabezpečuje už existujúci\nv poradí druhý úver dlžníčky (bod 2.1, 2.3) ako aj z Dodatku č. 1 k Zmluve o úvere, ktorým sa posunula\nkonečná splatnosť úveru do 29.05.2014 a kvôli ktorému sa zmluvné strany dňa 29.05.2013 stretli.\nTvrdenie žalobkyne, že bola pri podpise Záložnej zmluvy uvedená do omylu, nemá podľa súdu prvej\ninštancie oporu v hodnovernom dôkaze. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalobkyňa nebola\nuvedená do omylu, vedela, že dlh ktorý zabezpečovala napádanou Zmluvou o zabezpečovacom práve\nje novým dlhom L. G. zo Zmluvy o úvere a Dodatku č. 1 k nej, nevedomosť o tom, že vlastnícke\nprávo k nehnuteľnosti prešlo späť na ňu nespôsobuje omyl prejavu podpísania a uzavretia napádanej\nZáložnej zmluvy. Zo skutočnosti, že dňa 29.05.2013 uzatvoril žalovaný s dlžníčkou Dodatok č. 1\nk Zmluve o úvere (v ktorom sa dlžníčka zaviazala uhradiť poskytnutý úver zo dňa 22.12.2011 do\n29.05.2014) a v rovnaký deň aj Záložnú zmluvu, mal súd prvej inštancie za pravdepodobné, že ju\nžalobkyňa podpísala z dôvodu možnej realizácie výkonu zabezpečovacieho prevodu práva, ktorý jej\nbol oznámený 03.04.2013, teda z obavy, že príde o byt. V tento deň žalovaný doručil správe katastra\nvyhlásenie o vzdaní sa zabezpečovacieho prevodu práva. S poukazom na charakter Záložnej zmluvy\nako zabezpečovacieho inštitútu uviedol súd prvej inštancie, že žalobkyňa (pozn. odvolacieho súdu: súd\n\nprvej inštancie nesprávne uvádza „žalovaná“) si už pri uzatváraní Záložnej zmluvy musela byť vedomá\ntoho, že môže v budúcnosti nastať situácia, že strana, ktorá na seba prevzala záväzok zo Zmluvy o\núvere, ho nebude schopná dobrovoľne splniť. Žalovaný ako účastník obchodnoprávneho záväzkového\nvzťahu Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1, ktorý je stranou oprávnenou domáhať sa splnenia\nkonkrétnej povinnosti, si zabezpečuje splnenie hlavného záväzku záväzkom vedľajším, čím popri sebe\npôsobia dva záväzky, dva obchodnoprávne záväzkové vzťahy a obvykle právny osud vedľajšieho\nzáväzkového vzťahu nasleduje právny osud hlavného právneho vzťahu a zánik hlavného záväzku má\nza následok zánik vedľajšieho záväzku. Prehodnotil svoje predchádzajúce posúdenie tak, že Záložnú\nzmluvu nemožno považovať za spotrebiteľskú, pretože ako akcesorický vzťah k Zmluve o úvere v znení\nDodatku č. 1, ktorá je obchodnoprávny záväzkom, je riadená rovnakým obchodnoprávnym režimom.\nĎalšie dôvody neplatnosti Záložnej zmluvy (jej podpísanie skôr ako vznikol zabezpečovaný záväzok z\nDodatku č. 1 k Zmluve o úvere, jej podpísanie M. J. N. ako predsedom predstavenstva, ktorý v tom\nčase nebol oprávnený konať za žalovaného, nepomer hodnoty zálohu k zabezpečovanej pohľadávke)\nvyhodnotil súd prvej inštancie s odkazom na vykonané dokazovanie ako nedôvodné. Na základe\ncitovaných ustanovení Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie dovodil, že je zrejmé, že Záložná\nzmluva slúžila na zabezpečenie záväzku, ktorý vyplýval z nového právneho úkonu, ktorý žalovaný\noznačil ako Dodatok č. 1 (zo dňa 29.05.2013) k Zmluve o úvere (č. XXXXXX zo dňa 22.12.2011), v ktorom\nžalovaný ako veriteľ poskytol dlžníčke L. G. nové podmienky splatenia úveru a nové úrokové dojednania.\nPo opakovanom a doplnenom dokazovaní súd prvej inštancie vyhodnotil námietky žalobkyne týkajúce\nsa uvedenia menovanej do omylu pri uzatváraní Záložnej zmluvy za nedôvodné a Záložnú zmluvu\nposúdil ako platnú, majúc za to, že táto nie je neplatná z dôvodu, že by žalobkyňa bola v omyle, pretože\núčastníci úverového vzťahu, ktorého záväzok zabezpečovala žalobkyňa zmluvou o zabezpečovacom\nprevode vlastníckeho práva, jej neoznámili, že ide o (podľa obsahu) nový zmluvný vzťah, resp. dohodu o\nzmene úverových podmienok Zmluvy o úvere, z ktorej záväzok mal byť splatený do 22.12.2012. V čase\npodpisu napádanej Záložnej zmluvy dňa 29.05.2013 tento úverový vzťah mal byť ukončený, vyrovnaný\ndlžníkom. Toto tvrdenie podľa súdu prvej inštancie vyvracia výpoveď svedkov L. G. a M. N., ktorí\nzhodne uviedli, že žalobkyňa mala dostatočný časový priestor si prečítať a uvedomiť si aký dokument\npodpisuje, ako i znenie napádanej Záložnej zmluvy. Žalobkyňa tak neuniesla dôkazné bremeno týkajúce\nsa absencie slobodnej vôle, existencie tiesne príp. omylu, ktoré by vyvolali podpísanie napádanej\nZáložnej zmluvy a jej neplatnosť, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol, a to aj s poukazom na aplikáciu\nzásadu zodpovednosti samotného účastníka za ochranu svojich práv „vigilantibus iura scripta sunt“. O\ntrovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 251 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 a 2 zákona č.\n160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) tak, že plne úspešnému žalovanému priznal\nnárok na náhradu trov konania v plnej výške.\n3. Proti rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa ust. § 365\nods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich\nskutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci. Namietala záver prvoinštančného súdu o tom, že Zmluva o úvere v znení Dodatku č. 1 je\nobchodnoprávnym záväzkom, v dôsledku čoho aj Záložná zmluva ako akcesorická k Zmluve o\núvere sa riadi obchodnoprávnym režimom, keď zo záveru odvolacieho súdu v predchádzajúcom\nzrušujúcom uznesení, že bez prihliadnutia na právny charakter záväzku hlavného záväzku nie je možné\nposúdiť prípadný charakter zabezpečovacieho záväzku, nevyplýva automaticky bez prihliadnutia na jej\nargumentáciu, že keď je hlavný záväzok obchodnoprávny, musí byť aj vedľajší záväzok obchodnoprávny.\nPoukázala na argumentáciu v podaní zo dňa 21.12.2017, kde rozoberá vzťah medzi ust. § 261\nods. 7 Obchodného zákonníka a ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka s odkazom na odbornú\nliteratúru a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 5 Ndc\n10/2016, rozhodnutie Súdneho dvora EÚ (ďalej len „SD EÚ“) vo veci Tarcău a vo veci Costea.\nNamietala, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jej zásadnou argumentáciou o aplikácii noriem\nna ochranu slabšej strany pri posudzovaní platnosti Záložnej zmluvy, preto je rozsudok prekvapivý\na odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá požiadavkám spravodlivého procesu. Podľa žalobkyne je\nna mieste zodpovedať otázku, prečo by malo jej postavenie ako (ne)spotrebiteľky automaticky bez\nďalšieho závisieť od toho, či zabezpečuje občianskoprávny alebo obchodnoprávny záväzok, ktorého\nnebola stranou a že v súvislosti s tým je významná otázka neprimeranej hodnoty zálohu k hodnote\n\nzabezpečovaného záväzku a hodnotenie tohto nepomeru ako rozporného s dobrými mravmi, resp.\nže je ho potrebné považovať za neprimeranú zmluvnú podmienku, spôsobujúcu neplatnosť Záložnej\nzmluvy. Jej postavenie je rozhodujúce pre posúdenie otázky splnenia náležitostí jej vôle (sloboda\nvôle, resp. omyl vo vôli) a dobromyseľnosti žalovaného pri uzatváraní Záložnej zmluvy. Súd prvej\ninštancie sa nezaoberal jej argumentáciou o neplatnosti zabezpečovaného záväzku – Zmluvy o úvere\ns poukazom na neplatnosť dojednania o splácaní úveru, a to aj v prípade, ak by sa táto neplatnosť\nhodnotila podľa obchodnoprávnych predpisov a poukázala na rozsudok NS SR sp. zn. 2Obo 17 18/2015 (R 86/2018). Ďalej namietala, že na absolútnu neplatnosť ako dôsledok rozporu s dobrými\nmravmi či poctivým obchodným stykom prihliada súd ex offo, a v prípade neplatnosti Zmluvy o úvere\nnemá Záložná zmluva čo zabezpečovať. Prvoinštančný súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou o\ntom, že žalovaný mal a mohol mať vedomosť, že dlžníčka žalovaného L. G. v skutočnosti uzatvárala\nZmluvu o úvere na súkromné účely, že žalovaný mal konať s odbornou starostlivosťou a preveriť\nsi finančnú situáciu dlžníka, keď z vyjadrenia konkurznej správkyne vyplynulo, že dlžníčka nebola v\nsituácii, keby by mohla úver splácať z podnikateľskej činnosti. Súd prvej inštancie nevykonal dôkaz\n(sprístupnenie zoznamu prihlásených pohľadávok a výsluch správkyne konkurznej podstaty dlžníčky\nL. G.) a žiadala doplniť toto dokazovanie na odvolacom súde. Namietala právne posúdenie konania v\nmene žalovaného, keď zapísané údaje sú účinné voči tretím osobám odo dňa ich zverejnenia, ktoré\ndo dnešného dňa neboli zapísané (M. N. ako predseda predstavenstva) a žalovaný nepreukázal, že\nby jej v čase podpisu Záložnej zmluvy dňa 29.05.2013 preukázal skutočnosť, že bol opätovne do\nfunkcie zvolený, preto nie je možné považovať Záložnú zmluvu za platnú. Zápis (záznam) o vzdaní sa\nzabezpečovacieho prevodu práva bol podpísaný a doručený správe katastra dňa 29.05.2013 a záznam\nbol vykonaný až dňa 18.06.2013, preto tvrdenie súdu prvej inštancie, že bola v čase podpisu Záložnej\nzmluvy dňa 29.05.2013 evidovaná ako vlastníčka bytu, je v rozpore s listinnými dôkazmi, s čím sa\nprvoinštančný súd nevysporiadal. Rovnako sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jej argumentáciou\nohľadne absolútnej neplatnosti Záložnej zmluvy z dôvodu neexistencie záväzku v čase jej uzatvárania,\nkeď podľa centrálneho registra osvedčených podpisov vyplýva, že Záložná zmluva bola podpísaná skôr\n(poradové číslo osvedčeného podpisu O 344300/2013) ako Dodatok č. 1 Zmluvy o úvere (poradové\nčíslo osvedčeného podpisu O 344360/2013). Na základe uvedeného žiadala žalobkyňa, aby odvolací\nsúd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalovaného zaviaže\nna náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania.\n4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa\n03.01.2019, v ktorom uviedol, že sa plne stotožňuje s odôvodnením a právnym posúdením napadnutého\nrozsudku. Majúc za to, že súd prvej inštancie správne posúdil úverové zmluvy z r. 2010, 2011 alebo\n2013, ktoré uzatvorila dlžníčka L. G. so žalovaným ako podnikateľka (prevádzkový úver) ako uzatvorené\npodľa Obchodného zákonníka, poukázal na potvrdenie NBS predložené v konaní o poskytovaní úverov\nžalovaným na podnikateľské účely. Prvoinštančný súd správne posúdil, že žalobkyňa neuniesla dôkazné\nbremeno pre svoje tvrdenia o konaní v omyle a v tiesni ako dôvodoch neplatnosti Záložnej zmluvy. Podľa\njeho názoru je Záložná zmluva platným právnym úkonom, ktorý neobchádza zákon ani mu neodporuje.\nK argumentácii žalobkyne o tom, že nebola vlastníčka predmetu zálohu v čase podpisu Záložnej zmluvy,\npoukázal žalovaný na to, že v konaní predložil dôkaz, že správe katastra najprv doručil kvitanciu\n(oznámenie) o splnení záväzku dlžníčky a následne návrh na vklad záložného práva podľa Záložnej\nzmluvy, teda záložné právo vzniklo v súlade s platným právom. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil\nZáložnú zmluvu ako akcesorickú k Zmluve o úvere, ktorá je podriadená obchodnoprávnemu režimu\nako obchodnoprávny záväzok. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý\nrozsudok ako správny potvrdil.\n5. Žalobkyňa v podaní doručenom prvoinštančnému súdu dňa 28.01.2019 doplnila, že na Zmluvu\no úvere je potrebné prihliadnuť z toho dôvodu, že ak by bola táto neplatná, nemožno tvrdiť, že\nzáložné právo vzniklo a má za to, že nebola vyvrátená argumentácia žalobkyne o spotrebiteľskom\ncharaktere Záložnej zmluvy aj v prípade, ak by sa Zmluva o úvere považovala za obchodnoprávnu. K\npotvrdeniu NBS o poskytovaní úverov žalovaným na podnikateľské účely uviedla, že jeho predloženie\nneznamená, že žalovaný nemohol poskytnúť finančné prostriedky spotrebiteľovi. Účel poskytnutia\nfinančných prostriedkov nie je možné posudzovať formalisticky, ale materiálne vzhľadom na skutočné\npoužitie prostriedkov. V konaní bolo poukazované najmä na nedostatok slobody vôle žalobkyne pri\nuzatváraní Záložnej zmluvy v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo spôsobuje absolútnu\nneplatnosť Záložnej zmluvy.\n\n6. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne ďalej nevyjadril.\n7. Odvolací súd vo veci rozhodol (v poradí druhým) rozsudkom č.k. 7Co/47/2019-527 zo dňa\n31.03.2021 tak, že odvolaním žalobkyne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal\nžalovanému proti žalobkyni nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Rozhodnutie odôvodnil\ntým že spotrebiteľským vzťahom je aj záložná zmluva, avšak len tá, ktorá súvisí so spotrebiteľskou\nzmluvou (hlavnou) a záložná zmluva sama osebe, bez posúdenia hlavného záväzku, nespĺňa definíciu\nspotrebiteľskej zmluvy. Napádanú Záložnú zmluvu tak nemožno považovať za spotrebiteľskú, pretože\nako akcesorický vzťah k Zmluve o úvere v znení Dodatku č. 1, je riadená obchodnoprávnym režimom.\nZ uvedeného záveru o tom, že žalobkyňa nevystupovala pri uzavretí Záložnej zmluvy ako spotrebiteľ\nvyplývalo, že nie je dôvodná jej argumentácia, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s aplikáciou\nnoriem na ochranu slabšej strany pri posudzovaní platnosti Záložnej zmluvy, vrátane námietok ohľadne\nneprimeraných podmienok spôsobujúcich neplatnosť Záložnej zmluvy (neprimeranej hodnote zálohu\nk hodnote zabezpečovaného záväzku, rozporu s dobrými mravmi, spôsobe splácania úveru a výšok\nsplátok). Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal aj s tým, že žalobkyňa\nnepreukázala existenciu dôvodov neplatnosti Záložnej zmluvy z dôvodu, že ju uzavrela v omyle a tiesni,\nteda existenciu nedostatku náležitosti vôle podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rovnako\npodľa odvolacieho súdu prvoinštančný súd správne vyhodnotil, že s ohľadom na okolnosti uzatvárania\nZáložnej zmluvy je táto zmluva platným právnym úkonom, ktorý neodporoval zákonu, ani ho nijakým\nspôsobom neobchádzal, a to s odkazom na výsluchy svedkov L. G. a M. J. N., ako aj na to, že\nZáložná zmluva bola uzatvorená zo strany žalobkyne po zrelej úvahe, patričnom vysvetlení zmluvných\ninštrumentov, bez omylu a absencie slobodnej vôle takúto zmluvu uzavrieť. Z vykonaného dokazovania\n(s prihliadnutím na priateľské vzťahy žalobkyne a dlžníčky L. G.) vyplynulo aj to že, na žalobkyňu\nnebol vyvíjaný žiaden nátlak pri uzatváraní Záložnej zmluvy, žalobkyňa mala vedomosť o jednotlivých\núveroch dlžníčky, ich príp. nesplácaní alebo ich platení a s tým súvisiacim zánikom zabezpečenia. V\nprípade uzavretej Záložnej zmluvy žalobkyňa vedela, aký záväzok dlžníčky zabezpečuje, že ide o dlh v\nzmysle Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1. Rovnako uviedol, že nie je možné prisvedčiť argumentácii\nžalobkyne ohľadne absolútnej neplatnosti Záložnej zmluvy z dôvodu neexistencie záväzku zo Zmluvy\no úvere v znení Dodatku č. 1 v čase uzatvárania Záložnej zmluvy dôvodiac poradím osvedčených\npodpisov (číslom overovacej doložky) podľa notárskeho centrálneho registra (teda podpísaním Záložnej\nzmluvy skôr, ako vznikol záväzok z Dodatku č. 1 Zmluvy o úvere), a to mimo iné s ohľadom na to,\nže čo sa týka formy právneho úkonu, pre platnosť úverovej zmluvy Obchodný zákonník (ust. § 497\nObchodného zákonníka) nevyžaduje ani len písomnú formu tohto úkonu, a už vôbec nie osvedčený\npodpis ktorejkoľvek zo strán úverovej zmluvy (veriteľa alebo dlžníka). Dôvod neplatnosti Záložnej zmluvy\nspočívajúci v jej podpísaní M. J. N. ako predsedom predstavenstva, ktorý podľa žalobkyne v tom\nčase nebol oprávnený konať za žalovaného, vyhodnotil súd prvej inštancie s odkazom na vykonané\ndokazovanie ako nedôvodný. S týmto konštatovaním sa odvolací súd plne stotožnil a doplnil, že ide o\núčelové tvrdenie žalobkyne, keď M. N. preukázateľne bol nepretržite (i napriek opakovanému zvoleniu\ndo funkcie) predsedom predstavenstva od 30.07.2007 (a je ním aj dnes). Zapisovaným údajom do\nobchodného registra je deň vzniku funkcie a po jej skončení deň skončenia funkcie, jeho opakované\nzvolenie dozornou radou na nasledujúce 5-ročné funkčné obdobie bez prerušenia (kontinuálne) takýmto\núdajom nie je, keďže napokon fakticky o žiadnu zmenu o zapísaných údajoch ani nejde. Odvolací\nsúd poukázal aj na to, že zápis dňa vzniku funkcie do obchodného registra nemá konštitutívne účinky.\nOprávnenie M. N. ako predsedu predstavenstva konať v mene žalovaného vyplývalo zo zápisu v\nobchodnom registri, bolo v súlade so skutočným stavom a nebolo žalobkyňou nijak spochybňované. V\npodanom odvolaní odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz, a to sprístupnenie\nzoznamu prihlásených pohľadávok a výsluch správkyne konkurznej podstaty dlžníčky L. G. a poukázal\nna to, že v danej veci správkyňa konkurznej podstaty odpovedala na otázky strán sporu písomne\ndňa 11.12.2015, za ktorým účelom žalobkyňa predložila v podaní zo dňa 09.10.2015 svoje otázky\npre správkyňu O. B. P.. Nevykonanie dôkazu - konečného zoznamu prihlásených pohľadávok –\nprvoinštančný súd v priebehu konania riadne zdôvodnil s poukazom na hospodárnosť konania, keď\nvykonanie tohto dôkazu bezprostredne nesúviselo s predmetom konania a posúdením dôvodnosti\nnároku žalobkyne. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd s rozhodnutím súdu prvej inštancie nevykonať\nďalšie dôkazy ako i s odôvodnením tohto rozhodnutia súhlasil, majúc za to, že nevykonanie dôkazov\nnavrhnutých stranou nie je postupom, ktorým súd odníma procesnej strane možnosť konať pred súdom.\nPreskúmaním napadnutého rozhodnutia nemal odvolací súd za preukázané naplnenie uvedených\nodvolacích dôvodov. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol s poukazom na ust. § 396 ods. 1 v\nspojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.\n\n8. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie s tým, že\nsúdy jej nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP) a zároveň, že\nnapadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa súdy\nnižších inštancií odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP),\nktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) a ktorá\nbola dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) CSP). Dovolateľka nesúhlasila s\nodôvodnením rozsudku odvolacieho súdu a bola toho názoru, že spotrebiteľský charakter vedľajšieho\nzáväzku nie je možné odvodzovať len od hlavného spotrebiteľského záväzku. Odvolací súd vec\nnesprávne právne posúdil, keď vylúčil aplikáciu ustanovení na ochranu spotrebiteľa pri Záložnej zmluve,\nktorú uzatvorila žalobkyňa so žalovaným a mala za to, že aj na predmetnú Záložnú zmluvu je potrebné\naplikovať ustanovenia na ochranu spotrebiteľov tak, ako je to ustanovené v ust. § 52 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka, keď s účinnosťou od 01.04.2015 bola do tohto ustanovenia pridaná tretia veta, podľa ktorej\n„na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia\nObčianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“. V tejto súvislosti\npoukázala na rozsudok NS SR z 21.04.2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014 a svoju argumentáciu tiež podporila\npoukázaním na rozhodnutie SD EÚ C-110/14 Costea a C-74/15 Tarcau. Z uvedených rozhodnutí podľa\nžalobkyne vyplývalo, že ak sa niektorý zmluvný vzťah spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka,\nfyzická osoba, ktorá koná s cieľom, ktorý nesúvisí s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním,\nnestráca v tomto vzťahu postavenie spotrebiteľa a teda je potrebné aplikovať ustanovenia slúžiace\nna ochranu osôb v postavení spotrebiteľov. Dovolateľka bola toho názoru, že v danej veci ide o\nabsolútnu neplatnosť právneho úkonu - Zmluvy o úvere, ktorú zabezpečovala Záložná zmluva a v\nkonaní nebolo preukázané, že by v čase, keď žalobkyňa uzatvárala Záložnú zmluvu mala vedomosť\no vzdaní sa zabezpečovacieho práva žalovaným, pričom žalovaný v konaní nepreukázal doručenie\nvzdania sa zabezpečovacieho práva žalobkyni, v dôsledku ktorého by mala vedomosť, že je opätovne\nvlastníčkou nehnuteľnosti. Z uvedeného dôvodu nemohla byť Záložná zmluva platným právnym úkonom.\nS argumentáciou žalobkyne o tom, že žalovaný mohol a mal mať vedomosť o tom, že dlžníčka L.\nG. v skutočnosti uzatvára Zmluvu o úvere na súkromné účely sa súdy nevysporiadali. Žalovaný ako\npodnikateľský subjekt zaoberajúci sa poskytovaním úverov mal konať s odbornou starostlivosťou a\npreveriť si finančnú situáciu dlžníka. Dobromyseľnosť žalovaného v tom, že dlžníčka uzatvorila Zmluvu o\núvere na podnikateľské účely navyše spochybňuje to, že do konkurzu vedeného na majetok dlžníčky si\nžalovaný prihlásil pohľadávku zo Zmluvy o úvere ako voči fyzickej osobe nepodnikateľovi. Dovolateľka\nžiadala nahliadnuť resp. sprístupniť zoznam pohľadávok, ktorý by túto skutočnosť potvrdil, ale súd prvej\ninštancie tento návrh dôkazu nepripustil a nevykonal navrhovaný dôkaz (výsluch správkyne konkurznej\npodstaty dlžníčky L. G.). V dôsledku toho došlo podľa dovolateľky k prípustnosti dovolania spočívajúceho\nv nesprávnom procesnom postupe súdu podľa ust. § 420 písm. f) CSP. Poukázaním na rozsudok\ndovolacieho súdu sp. zn. 2Obo/17-18/2015 namietala absolútnu neplatnosť Záložnej zmluvy, nulitnosť\nZáložnej zmluvy z dôvodu nedostatku právomoci M. J. N., predsedu predstavenstva konať v mene\nžalovanej, v dôsledku čoho došlo k neprávnemu právnemu posúdeniu veci podľa ust. § 421 ods. 1 písm.\na), b) a c) CSP. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť ako neprípustné v zmysle\nust. § 447 CSP alebo zamietnuť ako nedôvodné v zmysle ust. § 448 CSP a priznať mu náhradu trov\nkonania v rozsahu 100 %. Uviedol, že v súdnom konaní Zmluva o úvere spadá pod režim obchodného\npráva, pretože dlžníčka L. G. je podnikateľka, vylúčená je aplikácia ust. § 52 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka jednak na dlžníčku, ale zároveň aj na žalobkyňu ako záložcu, pretože charakter vedľajšieho\nvzťahu sa odvíja od charakteru hlavného vzťahu a ak hlavný vzťah spadá pod obchodnoprávny režim,\ntak aj zabezpečovací inštitút je obchodnoprávny vzťah zo zákona, a to bez ohľadu na to, či je záložca\nfyzická osoba, ktorá nekoná v rámci svojho podnikania alebo ide o podnikateľa. NS SR uznesením\nzo dňa 29.06.2022 sp. zn. 4Cdo/199/2021 podané dovolanie odmietol a žalovanému priznal nárok na\nnáhradu trov dovolacieho konania. Uviedol, že žalobkyňa nekonkretizovala právnu otázku, na riešení\nktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie a neoznačila ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,\nod záverov ktorého sa odvolací súd odklonil, ani neoznačila spôsobom zodpovedajúcim ust. § 421\nods. 1 CSP rozhodnutia dovolacieho súdu vyjadrujúce rozdielne právne názory. Dovolateľka svojimi\nargumentmi uvedenými v dovolaní vyjadrila len svoj nesúhlas s vyhodnotením skutkových okolností a\nna to nadväzujúcim právnym posúdením veci odvolacím súdom. NS SR ďalej poukázal, že dovolateľkou\nsíce boli v dovolaní označené rozhodnutia (NS SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 a rozsudky SD EÚ vo veci\nC-110/14-Costea a vo veci C-74/15-Tarcau), avšak bez definovania väzby na ňou vymedzenú právnu\notázku či bližšie konkretizovanú nesprávnosť, ktorú videla v rozhodnutí odvolacieho súdu. Argumentáciu\n\ndovolateľky týmito rozhodnutiami nie je možné na daný prípad aplikovať, na čo správne poukázal aj\nodvolací súd vo svojom rozhodnutí. Žalobkyňa tiež vyvodila prípustnosť svojho dovolania podľa ust. §\n421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, čo sa však podľa NS SR navzájom vylučuje. Dovolací súd dovolanie\nžalobkyne v časti, v ktorej namietala vady zmätočnosti podľa ust. § 420 písm. f) CSP odmietol podľa\nust. § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je\nprípustné a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne posúdenie veci podľa ust. § 421 ods. 1 písm.\na), b), c) CSP, odmietol podľa ust. § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, v ktorom dovolací dôvod nie je\nvymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.\n9. Na základe ústavnej sťažnosti žalobkyne Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj ,,ÚS SR“)\nnálezom zo dňa 27.04.2023 č.k. III. ÚS 701/2022-30 (ďalej aj ,,kasačný nález ÚS SR“) rozhodol, že\nzákladné právo žalobkyne ako sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „Ústava SR“) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) boli porušené uznesením NS SR sp.\nzn. 4Cdo/199/2020 z 29.06.2022, uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/199/2020 z 29.06.2022 zrušil a vec\nvrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení ÚS SR uviedol, že NS SR sa nepokúsil autenticky\nporozumieť sťažovateľke, teda obsahu jej dovolania (pozri I. ÚS 336/2019). Uviedol, že sťažovateľka sa\nna všetkých stupňoch všeobecného súdnictva dovolávala aplikácie spotrebiteľského práva, konkrétne\nrozhodnutia SD EÚ z 19.11.2015 vo veci C-74/15 (bod 5. namietaného uznesenia NS SR, bod 5.\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.. zn. 7Co/47/2019 z 31.03.2021). V uvedenej veci SD EÚ\nrovnako išlo o úver na účely podnikania, no zabezpečenie pohľadávky z podnikateľského úveru inými\nosobami ako podnikateľom nebolo vyňaté spod pôsobnosti spotrebiteľského práva. SD EÚ rozhodol, že\nčlánok 1 ods. 1 a článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v\nspotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica 93/13“) sa majú vykladať v tom zmysle, že táto smernica\nsa môže použiť na zmluvu o zabezpečení záväzku nehnuteľnosťou alebo zmluvu o ručení uzavretú\nmedzi fyzickou osobou a úverovou inštitúciou s cieľom zabezpečiť splnenie povinností, na ktoré sa\nzaviazala obchodná spoločnosť voči tejto inštitúcii v úverovej zmluve, ak táto fyzická osoba konala s\ncieľom, ktorý nesúvisí s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním, a k uvedenej spoločnosti nemá\nžiadny funkčný vzťah. Uviedol, že otázka aplikability smernice 93/13 je otázkou právnou. Ak smernica\n93/13 na prípad sťažovateľky dopadá, pre súdne konanie to má podstatný a viacrozmerný význam, a to\ntak v rovine hmotného, ako aj procesného práva. Predovšetkým tak, ako argumentovala sťažovateľka,\nby súdy boli povinné aplikovať hmotné právo k neprijateľným zmluvným podmienkam (§ 52 a nasl.\nObčianskeho zákonníka), čo by malo podstatný vplyv na účinky záložného práva najmä v súvislosti\n(no nielen) s námietkou o neprimeranosti hodnoty zálohu k zabezpečovanej pohľadávke (námietka\nsťažovateľky konštatovaná v namietanom uznesení, bod 3.). Neobstojí preto argument NS SR, že\nargumentácia sťažovateľky vo vzťahu ňou indikovanými a súdmi nepoužitými rozhodnutiami SD EÚ\nbola ,,bez definovania väzby na ňou vymedzenú právnu otázku či bližšie konkretizovanú nesprávnosť...\n„ (bod 31. napadnutého uznesenia NS SR). ÚS SR poznamenal, že ochrana garantovaná v čase vzniku\nspornej zmluvy ,,len“ podľa generálnej klauzuly upravenej v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka\nje de lege lata už presne normovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka v ust. § 53 ods. 4 písm. s)\nObčianskeho zákonníka. Smernica 93/13 nadobúda význam aj vo vzťahu k povinnosti ex offo prieskumu\nneprijateľnosti zmluvných podmienok, ak spadajú do predmetu konania, čo opodstatňovalo vyrovnanie\nsa súdov so zmluvnou podmienkou aj o predčasnej splatnosti pohľadávky v reflexii na uznesenie SD\nEÚ zo dňa 14.03.2013 vo veci C-415/11, bod 73, ale tiež aj na prebiehajúce prejudiciálne konanie\nvo veci C-598/21. Z uvedeného je podľa ÚS SR zrejmé, že pre naplnenie cieľa smernice 93/13 je\ndôležitá typová formulárová agenda s vopred naformulovanými zmluvnými podmienkami a ak osoba\nnemá k podnikateľskému subjektu a jeho úveru funkčný vzťah vyplývajúci či už z podielu na riadení\n(napr. konateľ) alebo na zisku a nekoná v rámci svojho obchodovania, povolania či zamestnania,\ntak pôsobnosť 93/13 smernice je na takéto prípady daná. Ďalej uviedol, že skúmanie prípustnosti\ndovolania je vecou dovolacieho súdu, ktorý ale nie je viazaný jeho vymedzením (I. ÚS 51/2020).\nOznačenie konkrétneho rozhodnutia (judikatúry) NS SR nie je v zmysle ust. § 428 CSP obligatórnou\nnáležitosťou dovolania. Argumentácia sťažovateľky konkrétnou rozhodovacou praxou NS SR je nad\nrámec zákonných požiadaviek a dovolací súd ňou nie je viazaný (III. ÚS 76/2021). Právna otázka podľa\nust. § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa ust, § 432 CSP tvoria jeden celok,\na preto NS SR nemôže posudzovať prípustnosť dovolania striktne len na základe toho, ako sťažovateľka\ntúto prípustnosť formálne vymedzila na konkrétnom riadku svojho podania. Je potrebné vyabstrahovať\nz dovolacieho dôvodu právnu otázku podľa ust. § 421 CSP a až následne posúdiť, (a) či od tejto otázky\nzáviselo namietané rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v ust. §\n\n421 ods. 1 CSP (I. ÚS 336/2019). ÚS SR poukázal, že spornou a právne nevyriešenou otázkou zostala\notázka, či pre charakter vedľajšieho záväzku (Záložná zmluva) je z pohľadu použitia spotrebiteľského\npráva rozhodujúca povaha hlavného záväzku (Zmluva o úvere).\n10. V nadväznosti na kasačný nález ÚS SR, uznesením sp. zn. 4Cdo/132/2023 zo dňa 14.12.2023\nNS SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 31.03.2021, sp. zn. 7Co/47/2019 a vec vrátil na\nďalšie konanie. NS SR ako dovolací súd aplikujúc ust. § 124 CSP posudzoval dovolanie dovolateľky\npodľa jeho obsahu (súc viazaný kasačným nálezom ÚS SR) a v snahe autenticky porozumieť textu\ndovolania ako celku dospel k záveru, že žalobkyňa je názoru, že v posudzovanej veci sa na všetkých\nstupňoch všeobecného súdnictva dovolávala aplikácie spotrebiteľského práva, konkrétne s poukazom\nna rozhodnutia SD EÚ z 19.11.2015 vo veci C-74/15 Tarcäu a vo veci z 03.09.2015 C-110/14, bod\n21 Costea. V týchto veciach SD EÚ rovnako išlo o úver na účely podnikania, no zabezpečenie\npohľadávky z podnikateľského úveru inými osobami ako podnikateľom nebolo vyňaté spod pôsobnosti\nspotrebiteľského práva, teda dovolateľka vymedzila právnu otázku, pri riešení ktorej sa mal odvolací\nsúd odkloniť od judikatúry SD EÚ (s poukazom na rozhodnutia vo veci C-74/15 Tarcäu a C-110/14,\nbod 21 Costea). Dovolateľka za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho\nsúdu a pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od relevantnej judikatúry SD EÚ v zmysle prednosti\npodľa ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP bolo nepochybné, že aj v prípade, že niektorý zmluvný vzťah\nsa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, fyzická osoba, ktorá koná s cieľom, ktorý nesúvisí\ns jej obchodom, podnikaním alebo povolaním, nestráca v tomto vzťahu postavenie spotrebiteľa, a\nteda je potrebné v rozsahu, ktorý sa dotýka jej oprávnení spotrebiteľa aplikovať ustanovenia slúžiace\nna ochranu osôb v postavení spotrebiteľov. Dovolací súd poukázal na to, že SD EÚ rozhodol, že\nčlánok 1 ods. 1 a článok 2 písm. b) smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že táto smernica\nsa môže použiť na zmluvu o zabezpečení záväzku nehnuteľnosťou alebo zmluvu o ručení uzavretú\nmedzi fyzickou osobou a úverovou inštitúciou s cieľom zabezpečiť splnenie povinností, na ktoré sa\nzaviazala obchodná spoločnosť voči tejto inštitúcii v úverovej zmluve, ak táto fyzická osoba konala s\ncieľom, ktorý nesúvisí s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním, a k uvedenej spoločnosti nemá\nžiadny funkčný vzťah. Otázka aplikability smernice 93/13 je podľa NS SR otázkou právnou, dopadá na\nprípad žalobkyne a súdy boli povinné aplikovať hmotné právo k neprijateľným zmluvným podmienkam\n(§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), čo má podstatný vplyv na účinky záložného práva v súvislosti\ns námietkou o neprimeranosti hodnoty zálohu k zabezpečovanej pohľadávke. Ochrana garantovaná\nv čase vzniku spornej zmluvy podľa generálnej klauzuly upravenej v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka je de lege lata už presne normovaná ako neprijateľná zmluvná podmienky v § 53 ods. 4\npísm. s) Občianskeho zákonníka. Navyše NS SR poukázal na skutočnosť, že smernica 93/13 nadobúda\nvýznam aj vo vzťahu k povinnosti ex offo prieskumu neprijateľných zmluvných podmienok, ak spadajú\ndo predmetu konania. Preto bolo povinnosťou súdov sa so zmluvnou podmienkou ako aj o predčasnej\nsplatnosti pohľadávky vyrovnať (SD EÚ dvor z 14.03.2013 vo veci C-415/11, bod 73). NS SR na základe\nuvedeného uzavrel, že v danom prípade išlo o spotrebiteľský vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným. So\nzreteľom na povahu a účel dovolacieho konania preto NS SR dospel k záveru, že v danej procesnej\nsituácii, ktorá nastala po kasačnom náleze ÚS SR, ktorý vyslovil v náleze (§ 134 ods. 2 zákona č.\n314/2018 Z.z.) možno konštatovať, že výhrady vyslovené v kasačnom náleze ÚS SR sa obsahovo\nv podstatnej časti týkajú rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave z 31.03.2021, sp. zn. 7Co/47/2019\n(a nápravu možno dosiahnuť zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu). V novom konaní sa odvolací\nsúd v odôvodnení rozhodnutia ústavne konformným spôsobom vysporiada s námietkami žalobkyne\nuplatnenými v odvolaní s poukazom na skutočnosť, že sa pri riešení dovolateľkou nastolenej právnej\notázky odklonil od relevantnej judikatúry SD EÚ (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP).\n11. Odvolací súd v nadväznosti na zrušujúce uznesenie NS SR a kasačný nález ÚS SR opakovane\npreskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo\npotrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý\nverejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je podané dôvodne.\n12. Podľa ust. § 52 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez\nohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských\nzmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,\npoužijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné\ndojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je plnením bez právneho dôvodu, plnením\n\nz neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový\nprospech získaný z nepoctivých zdrojov.\n13. Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015, ustanovenia o\nspotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom\nje spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné\nzmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,\nsú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú\nustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.\n14. Podľa ust. § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní\na plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej\nčinnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci\npredmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.\n15. Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať\nustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v\nneprospech spotrebiteľa(ďalej len \"neprijateľná podmienka\"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky,\nktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené\nurčito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.\n16. Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských\nzmluvách sú neplatné.\n17. Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou\nzmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže\nvopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.\n18. Podľa ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv\nplatí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.\n19. Podľa ust. § 54 ods. 4 písm. s) Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 13.06.2014, za\nneprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré\npožadujú, aby spotrebiteľ poskytol zabezpečenie splnenia svojho záväzku v hodnote neprimerane\nvyššej, ako je výška jeho záväzku vyplývajúca zo spotrebiteľskej zmluvy v čase uzavretia dohody o\nzabezpečení splnenia záväzku spotrebiteľa.\n20. Podľa ust. § 151a Občianskeho zákonníka, záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej\npríslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky\nz predmetu záložného práva, ak pohľadávka nie je včas a riadne splnená.\n21. Podľa ust. § 151b ods. 1, 1 veta, ods. 2 Občianskeho zákonníka, záložné právo sa zriaďuje písomnou\nzmluvou schválenou dohodou dedičov o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutím súdu alebo správneho\norgánu alebo zákonom. V zmluve o zriadení záložného práva sa určí pohľadávka , ktorá sa záložným\nprávom zabezpečuje, a záloh.\n22. Podľa ust. § 151c ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, záložným právom možno zabezpečiť\npeňažnú pohľadávku ako aj peňažnú pohľadávku ktorej hodnota je určitá alebo kedykoľvek počas\ntrvania záložného práva určiteľná. Záložným právom možno zabezpečiť aj pohľadávku, ktorá vznikne v\nbudúcnosti alebo ktorej vznik závisí od plnenia podmienky. Záložné právo prechádza pri prevode alebo\nprechode pohľadávky zabezpečenej záložným právom na nadobúdateľa pohľadávky. To platí aj vtedy\nak ide o inú zmenu v osobe oprávnenej zabezpečenej pohľadávky.\n23. Podľa ust. § 151j ods. 1, 2, Občianskeho zákonníka, ak pohľadávka zabezpečená záložným právom\nnie je riadne a včas splnená môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu\nzáložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu\nna dražbe podľa osobitného zákona alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných\nzákonov, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. Ak pohľadávka zabezpečená\n\nzáložným právom nie je riadne a včas plnená môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať\nsa uspokojenia zo zálohu aj vtedy keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná. Akákoľvek dohoda\nuzatvorená pred splatnosťou pohľadávky zabezpečenej záložným právom, na ktorej základe sa záložný\nveriteľ môže uspokojiť tým, že nadobudne vlastnícke právo k veci, bytu alebo nebytovému priestoru,\nalebo iné právo a inú majetkovú hodnotu, na ktorej je zriadené záložné právo, je neplatná ak zákon\nneustanovuje inak.\n24. Podľa ust. § 151m ods. 6 Občianskeho zákonníka, pri výkone záložného práva koná záložný veriteľ\nv mene záložcu.\n25. Podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z\nobčianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov\niných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.\n26. Podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite\na zrozumiteľne, inak je neplatný.\n27. Podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo\núčelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.\n28. V prvom rade, v nadväznosti na zrušujúce uznesenie NS SR a kasačný nález ÚS SR, odvolací\nsúd poukazuje na uznesenie NS SR zo dňa 26.02.2019, sp. zn. 3Obdo/1/2019, publikované v Zbierke\nstanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod R 48/2020, podľa ktorého: „Nejde o postup odvolacieho\nsúdu v rozpore s ustanovením § 382 Civilného sporového poriadku, ak bez výzvy stranám sporu\npoužije vo svojom rozhodnutí iné ustanovenie právneho predpisu, ako súd prvej inštancie, ak už bolo\npredmetné ustanovenie aplikované v skoršom štádiu konania, alebo ak jeho možná aplikácia bola\nposudzovaná v predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu. To platí aj v prípade, že pri\nsvojom rozhodovaní odvolací súd použil iné ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu ako\nsúd prvej inštancie, pričom sa jeho aplikácie v ktoromkoľvek štádiu sporu domáhala strana sporu a\nzároveň druhá strana mala procesnú možnosť sa k jeho použitiu vyjadriť“. Uvedené je dôvodné vztiahnuť\nna aplikáciu spotrebiteľského práva v prejednávanej veci (s poukazom na rozhodnutia SD EÚ vo veci\nC-74/15 Tarcäu a vo veci z 03.09.2015 C-110/14, bod 21 Costea), smernice 93/13 a ust. Občianskeho\nzákonníka k neprijateľným zmluvným podmienkam (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) s podstatným\nvplyvom na účinky záložného práva v súvislosti s námietkou žalobkyne o neprimeranosti hodnoty zálohu\nk zabezpečovanej pohľadávke a ex offo prieskumu neprijateľných zmluvných podmienok, ak spadajú\ndo predmetu konania.\n29. Vo vzťahu k odvolateľkou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b)\nCSP (súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza,\nže uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy SR a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\na k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou SR, resp. Dohovorom\ngarantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu\nprostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený\nv čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo\nich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných\norgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je\nporušením Ústavou SR zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994).\nPojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach NS SR tak, že sa ním rozumie\nlen faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama\nprocedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných\noprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a sp. zn. 1 Cdo 6/2014,\n3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba\nrozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú\nslúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto\nporušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho\nvzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť\n\niba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou\nuplatneného nároku. V danej veci nebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri\nprejednaní veci žiadna vada, ktorá by znemožnila odvolateľke realizáciu jej procesných práv a ktorá by\njej zmarila možnosť aktívnej účasti na konaní.\n30. K odvolateľkou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j.\nže súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam)\nodvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také\nskutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú\nv podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným\ndôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že\nsúd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,\nani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými\ndôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. K námietke odvolateľky, že napadnutý rozsudok\nprvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h) CSP) treba\nuviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery\na aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je\nomyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide\nvtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne\nho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n31. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa po pripustení zmeny žaloby\ndomáhala určenia, že na byte nie je (neexistuje) záložné právo v prospech žalovaného, zriadené na\nzáklade Záložnej zmluvy, ktorú žalobkyňa považuje za absolútne neplatný právny úkon.\n32. Pokiaľ žalobkyňa opakovane namietala to, že Zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, súd prvej\ninštancie v konaní postupoval správne, ak skúmal charakter hlavného záväzku (Zmluvy o úvere v znení\nDodatku č. 1). Zmluva o úvere upravená ust. § 497 až § 507 Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym\nobchodom, čo znamená, že tento právny vzťah sa bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje\nObchodným zákonníkom. Rovnako platí s odkazom na ust. § 261 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka aj to,\nže Obchodným zákonníkom sa riadia záväzkové vzťahy medzi osobami tam uvedenými (podnikateľmi,\nak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú podnikateľskej činnosti a\nmedzi subjektami verejného práva a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti). V prejednávanej veci\nbola Zmluva o úvere v znení Dodatku č. 1 uzavretá medzi podnikateľmi - žalovaným a dlžníčkou L. G. fyzickou osobou podnikateľom pri výkone ich podnikateľskej činnosti, keď (i) podnikateľský prevádzkový\núver bol poskytnutý podnikateľke L. G. ako dlžníčke (ii) veriteľom - žalovaným, ktorý bol (je) právnickou\nosobou poskytujúcou úvery z vlastných zdrojov v rámci podnikateľskej činnosti právnickým a fyzickým\nosobám – podnikateľom (ako vyplýva z výpisu z obchodného registra ako aj z potvrdenia NBS zo dňa\n21.02.2012). Uvedené vyplýva aj z jednotlivých ustanovení Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1 (čl.\n4.1., 7.1.4., 7.2.4) ako aj z vyjadrenia dlžníčky v konaní, keď uviedla, že úver použila na podnikanie,\núvery splácala zo zarobených prostriedkov a keďže sa jej ako podnikateľke darilo, verila, že to tak bude\naj naďalej.\n33. Z uvedeného je v danom prípade nepochybné, že Zmluva o úvere v znení Dodatku č. 1 je zo\nzákona (nie dohodou strán podľa ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka) podriadená Obchodnému\nzákonníku. Prvoinštančný súd sa správne vysporiadal s tým, že na uvedenom posúdení právneho režimu\nZmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1 nezmení nič argumentácia a námietky žalobkyne tak v konaní\npred súdom prvej inštancie ako aj v odvolaní ohľadne toho, či žalovaný mal a mohol mať vedomosť, že\ndlžníčka L. G. v skutočnosti uzatvárala úverovú zmluvu na súkromné účely a na aký účel reálne použila\nprostriedky poskytnutého úveru. Odvolací súd poukazuje aj na znenie čl. 4.2 Zmluvy o úvere v znení\nDodatku č. 1, v ktorom dlžníčka vyhlásila, že použila úver výlučne na úhradu svojich prevádzkových\nnákladov, ktoré vznikli/vzniknú v súvislosti s výkonom podnikateľskej činnosti v zmysle predmetu činnosti\npodnikania podľa výpisu zo živnostenského registra a naviac podľa ust. 7.2.4. sa dlžník zaviazal\npoužiť úverové prostriedky na jeho podnikateľské účely. Prípadné nepravdivé vyhlásenie dlžníka alebo\nporušenie tejto zmluvnej povinnosti dlžníkom (v prípade ktorých je stranami dohodnutý sankčný režim v\nčl. 8 a 9 Zmluvy o úvere), ani príp. zámer dlžníka ich porušiť už pri podpise zmluvy a skutočnosť, že úver\nneeviduje dlžník vo svojom účtovníctve, nemôže byť na ťarchu a zodpovednosti žalovaného ako veriteľa,\nktorý jej tento úver poskytol na podnikanie. Uvedené skutočnosti nemôžu mať vplyv na posúdenie režimu\n\nZmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1 ako obchodnoprávneho vzťahu. Rovnako prípadné nepravdivé\ninformácie o finančnej situácii dlžníka (naviac spoliehajúc sa na pravdivosť vyhlásení dlžníka ohľadne\njeho finančnej situácie v čl. 7.1.2 a 7.1.3 Zmluvy o úvere) a dohoda zmluvných strán o výške a termínoch\nsplátok úveru, sú bez významu k posúdeniu režimu a platnosti Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1\n(úverovej zmluvy) uzatváranej medzi podnikateľmi, ako osobami, u ktorých sa predpokladá konanie\nzmluvných strán s náležitou a primeranou odbornou starostlivosťou.\n34. Pokiaľ žalobkyňa namietala spôsob splácania úveru dlžníčkou a výšku splátok podľa Zmluvy\núvere v znení Dodatku č. 1 ako dôvod neplatnosti Zmluvy o úvere, podľa žalobkyňou citovaného\nrozsudku NS SR z 29.03.2017, sp. zn. 2 Obo 17-18/2015 (R 86/2018): „Posúdeniu, či je právny úkon\nv súlade s dobrými mravmi, nebráni skutočnosť, že právny úkon bol výsledkom zmluvnej voľnosti\nstrán v rámci ich profesionálneho podnikania, prípadne rizika spojeného s týmto podnikaním. Súlad\nprávnych úkonov s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka je potrebné skúmať pred\naplikáciou § 265 Obchodného zákonníka podľa individuálnych okolností jednotlivého prípadu. Dobré\nmravy pôsobia ako korektív aj v situáciách, ak zmluvu uzatvára osoba v strete záujmov, kedy sú\npráva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe.“ Citované rozhodnutie sa týkalo\nposúdenia platnosti manažérskych zmlúv, ktoré podpisovali žalovaní sebe navzájom a pre prípad\nzrušenia ktorých bola dojednaná peňažná sankcia výlučne pre jednu zmluvnú stranu (žalobcu) a vysoké\nodstupné (240-násobok mesačnej odmeny konateľa). Predmetom uvedeného konania bolo vydanie\nbezdôvodného obohatenia (vyplateného odstupného) žalovanými a dôvodom záveru súdu, že ide o\nabsolútne neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka bolo, že manažérske zmluvy\nobsahujú nevyváženosť vzájomného plnenia, ktorá skutočnosť je zjavná, nezdôvodniteľná, zdôraznená\nnavyše tým, že v danom prípade išlo síce de iure o konanie konateľov v mene spoločnosti, de facto\nvšak išlo o ich konanie sebe navzájom. Podľa cit. rozhodnutia zmluvná voľnosť a s ňou spojená zmluvná\nvyváženosť nespochybniteľne podlieha posúdeniu podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, a preto\nnemožno dospieť k záveru, že obsah časti právneho úkonu nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi len\npreto, že obsahuje nevyváženosť vyplývajúcu z výsledku konsenzu zmluvných strán. Naopak skúmanie\nzmluvnej vyváženosti je umocnená v prípadoch, kedy sa koná v rozpore s dobrými mravmi, ako tomu\nbolo v prejednávanom prípade. Posudzovanie ust. § 39 Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych\núkonov pre rozpor s dobrými mravmi sa skúma prv ako ust. § 265 Obchodného zákonníka a platí aj pre\nobchodné záväzkové vzťahy. To znamená, že aj v rámci obchodných vzťahov je neplatný právny úkon,\nktorý je v rozpore s dobrými mravmi.\n35. Podľa názoru odvolacieho súdu o takýto prípad v prejednávanej veci s poukazom na splácanie\nzáväzku zo Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1, s vyvodením neplatnosti dojednania o splácaní\núveru ako rozporného s dobrými mravmi podľa citovaného rozhodnutia R 86/2018, však nešlo. Z\nvykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie nepochybne vyplynulo, že žalovaný\ndlžníčke L. G. poskytol úver vo výške 40.000 eur, ktorý sa zaviazala splácať v 11 splátkach po 880\neur a poslednej splátke v sume 40.880 eur. Rovnaký režim splácania úveru bol stranami dohodnutý\naj v Zmluve o úvere č. XXXX/XX zo dňa 20.08.2010 (suma úveru 40.000 eur, splatnosť 1 rok, splátky\n11 x 1.200 eur, 1 x 41.200 eur), aj v Zmluve o úvere č. XXXX/XX zo dňa 11.04.2011 (suma úveru\n35.000 eur, splatnosť 1 rok, splátky 11 x 1.050 eur, 1 x 36.050 eur), ktoré boli dlžníčkou v celom\nrozsahu splatené. Je teda možné dovodiť, že dohoda o takomto rozložení splácania úveru v splátkach\nzodpovedala bežnej, zavedenej a zaužívanej praxi medzi zmluvnými stranami, čomu zodpovedalo aj\nnásledné konanie strán pri kontrahovaní podmienok podľa nadväzujúcej Zmluvy o úvere v znení Dodatku\nč. 1, ktorým bola, okrem zmeny iných podmienok, posunutá splatnosť úveru do 29.05.2014, a ktorý úver\nako jediný dlžníčka žalovanému nesplatila. Splácanie každého úveru zabezpečovala žalobkyňa či už\nformou zabezpečovacieho prevodu práva k bytu alebo záložného práva k bytu, a pri ich podpise platnosť\ndojednania o výške splátok podľa úverových zmlúv preukázateľne nenamietala. Naviac z vykonaného\ndokazovania vyplynulo, že v čase podpisu Dodatku č. 1 k Zmluve o úvere a Záložnej zmluvy mala\nžalobkyňa vedomosť o tom, že dlžníčka úver podľa Zmluvy o úvere nespláca riadne. Z napadnutej\nZáložnej zmluvy jasne vyplýva, že zabezpečuje už existujúci úver dlžníčky (bod 2.1, 2.3), ktorému bol\nDodatkom č. 1 k Zmluve o úvere posunutá konečná splatnosť úveru do 29.05.2014. Zmluvu o úvere v\nznení Dodatku č. 1 vyhodnotil odvolací súd ako platný právny úkon.\n36. Pri posúdení charakteru a režimu Záložnej zmluvy vychádzal odvolací súd, súc viazaný právnym\nzáverom NS SR (§ 455 CSP) v nadväznosti na kasačný nález ÚS SR, zo záväzného právneho\nnázoru NS SR, že v danom prípade (Záložnej zmluvy) išlo o spotrebiteľský vzťah medzi žalobkyňou a\n\nžalovaným, a to z dôvodov uvedených NS SR (ods. 10 odôvodnenia vyššie). V prejednávanej veci tak aj\nv prípade, že sa Zmluva o úvere v znení Dodatku č. 1 spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka,\nžalobkyňa ako fyzická osoba, ktorá pri uzavretí Záložnej zmluvy konala s cieľom, ktorý nesúvisel s\njej obchodom, podnikaním alebo povolaním, nestráca v tomto vzťahu postavenie spotrebiteľa, a teda\nje potrebné v rozsahu, ktorý sa dotýka jej oprávnení spotrebiteľa aplikovať ustanovenia slúžiace na\nochranu osôb v postavení spotrebiteľov a smernica 93/13 sa môže/má použiť na Záložnú zmluvu\n(zmluvu o zabezpečení záväzku nehnuteľnosťou) uzavretú medzi žalobkyňou ako fyzickou osobou a\nžalovaným ako úverovou inštitúciou s cieľom zabezpečiť splnenie povinností, na ktoré sa zaviazala\ndlžníčka L. G. ako fyzická osoba-podnikateľ voči žalovanému ako úverovej inštitúcii, ak žalobkyňa konala\ns cieľom, ktorý nesúvisel s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním, a k dlžníčke nemá žiadny\nfunkčný vzťah. Z uvedeného záveru o tom, že žalobkyňa vystupovala pri uzavretí Záložnej zmluvy ako\nspotrebiteľ vyplýva, že je dôvodná jej argumentácia, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s aplikáciou\nnoriem na ochranu slabšej strany pri posudzovaní platnosti Záložnej zmluvy, vrátane námietok ohľadne\nneprimeraných podmienok spôsobujúcich neplatnosť Záložnej zmluvy (neprimeranej hodnote zálohu\nk hodnote zabezpečovaného záväzku, rozporu s dobrými mravmi). V uvedenom rozsahu súd prvej\ninštancie vec nesprávne právne posúdil.\n37. Žalobkyňa v priebehu konania namietala, že pri posúdení Záložnej zmluvy je významná otázka\nneprimeranej hodnoty zálohu k hodnote zabezpečovaného záväzku a hodnotenie tohto nepomeru ako\nrozporného s dobrými mravmi, resp. že tento nepomer je potrebné považovať za neprimeranú zmluvnú\npodmienku (§ 53 ods. 1 a 5 resp. § 53 ods. 4 písm. s) Občianskeho zákonníka) a dojednanie rozporné\ns dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka), spôsobujúce neplatnosť Záložnej zmluvy.\n38. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa namietala neplatnosť Záložnej zmluvy z dôvodu, že hodnota\nzálohu v porovnaní so zabezpečenou pohľadávkou - úveru v sume 40.000 eur s dohodnutým zmluvným\núrokom - je v rozpore s ust. § 53 ods. 4 písm. s) Občianskeho zákonníka ako aj s ust. § 39 Občianskeho\nzákonníka, a to s poukazom na Znalecký posudok č. 14/2016 zo dňa 03.02.2016 vypracovaný znalcom\nM. J. O. C., ktorým bola určená všeobecná hodnota nehnuteľnosti (bytu) ku dňu 29.05.2013 (t.j. k\nuzavretiu Záložnej zmluvy) na sumu 114.000 eur (ďalej len „Znalecký posudok č. 14/2016“), pretože\nhodnota bytu ako zabezpečenia predstavuje trojnásobok hodnoty zabezpečovanej pohľadávky zo\nZmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1, a na to, že podľa Záložnej zmluvy (čl. 4 bod 4.5) si zmluvné strany\ndohodli hodnotu predmetu záložného práva v sume 57.000 eur. K uvedenému žalovaný namietal, že\nsprávkyňa zadala hodnotu bytu (pozn. odvolacieho súdu: súpisovú hodnotu majetku (bytu) uvedenú v\nsúpise oddelenej podstaty žalovaného ako zabezpečeného veriteľa – Obchodný vestník č. 245/2014\nzo dňa 23.12.2014, K025058) vo výške 77.000 eur, že pri uzavretí Záložnej zmluvy vychádzal zo\nZnaleckého posudku č. 31/2010 zo dňa 18.08.2010, vypracovaného znalcom M. Q. E., ktorým bola\nurčená všeobecná hodnotu nehnuteľnosti (bytu) ku dňu 18.08.2010 na sumu 65.900 eur (ďalej len\n„Znalecký posudok č. 31/2010“), že Znalecký posudok č. 31/2010 bol vyhotovený v čase, keď hodnoty\nnehnuteľností klesli a že znalec v Znaleckom posudku č. 14/2016 použil vysoký priemerný koeficient\npolohovej diferenciácie 1,4 oproti Znaleckému posudku č. 31/2010, ktorý použil priemerný koeficient\npolohovej diferenciácie 0,9 (pozn. odvolacieho súdu: žalovaný nesprávne uvádza 1,9).\n39. Odvolací súd poukazuje na záver zrušujúceho uznesenia NS SR a kasačného nálezu ÚS SR, podľa\nktorého bola ochrana žalobkyni ako spotrebiteľke zo Záložnej zmluvy garantovaná v čase vzniku spornej\nZáložnej zmluvy ,,len“ podľa generálnej klauzuly neprijateľnosti zmluvných podmienok dojednaných v\nspotrebiteľských zmluvách upravenej v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je de lege lata už\nnormovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka v ust. § 53 ods. 4 písm. s) Občianskeho zákonníka.\n40. Právna úprava ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje tzv. generálnu\nklauzulu neprijateľnosti zmluvných podmienok dojednaných v spotrebiteľských zmluvách, ale aj\nv štandardných zmluvných podmienkach, všeobecných obchodných podmienkach, všeobecných\npoistných podmienkach, prepravných poriadkoch a prípadne aj v iných, odlišne nazvaných sústavách\nzmluvných ustanovení, ktorými sa spravujú spotrebiteľské záväzky. Ust. § 53 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka stanovuje zákonný zákaz používať neprijateľné zmluvné podmienky a je prvotným\ndôvodom absolútnej neplatnosti akýchkoľvek zmluvných podmienok. Generálna klauzula neprijateľných\nzmluvných podmienok zakotvuje definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorej aplikácia je vo vzťahu\nk demonštratívne typovo vymedzeným neprijateľným podmienkam podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho\nzákonníka subsidiárna (primerane Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F.,\n\nTomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019,\nk § 53 ods. 4 písm. s) Občianskeho zákonníka).\n41. Zmluvná podmienka podľa ust. § 53 ods. 4 písm. s) Občianskeho zákonníka bola začlenená\ndo platnej právnej úpravy zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 13.06.2014. Vecné zameranie\nzmluvnej podmienky sa sústreďuje na klauzuly smerujúce k povinnosti spotrebiteľa zabezpečiť\nspotrebiteľský záväzok v rovine poskytnutia zabezpečenia splnenia záväzku v hodnote neprimerane\nvyššej, ako je výška jeho záväzku vyplývajúca zo spotrebiteľskej zmluvy v čase uzavretia dohody\no zabezpečení splnenia záväzku. Podľa uvedenej dikcie budú neprijateľné také zmluvné podmienky,\nktoré budú spotrebiteľa nútiť k tomu, aby zabezpečil svoj záväzok viacerými spôsobmi zabezpečenia,\nprípadne čo i len jedným spôsobom zabezpečenia záväzku, ak dôjde k naplneniu dispozície, a teda\npredmet zabezpečenia bude implikovať neprimerane vyššiu hodnotu, ako je výška záväzku spotrebiteľa.\nPríkladom neprijateľnosti zmluvnej podmienky bude ustanovenie, ktoré bude žiadať, aby spotrebiteľ\nzaložil pri spotrebiteľskom úvere svoju nehnuteľnosť, ktorej hodnota bude podstatne prevyšovať jeho\nexistujúci záväzok. Termín „požadujú“ je potrebné vykladať nielen v zmysle povinnosti niečo konať,\na teda aktívne poskytnúť zabezpečenie, ale aj v zmysle samotnej povinnosti zabezpečiť záväzok\nv intenciách konkrétneho zabezpečovacieho inštitútu. Z uvedeného plynie, že test neprijateľnosti\npredmetnej zmluvnej podmienky bude dopadať nielen na zmluvné podmienky, podľa ktorých spotrebiteľ\nmusí poskytnúť zabezpečenie, ale aj zmluvné podmienky konkrétne zabezpečenie upravujúce, t.j. aj\nna záložnú zmluvu. Pokiaľ ide o neprimeranú výšku hodnoty zabezpečenia, v judikatúre súdov SR,\ntáto osciluje okolo hodnoty 20 % až 40 % prevýšenia oproti výške hodnoty kontrahovaného záväzku.\nAko praktický prípad danej zmluvnej podmienky prichádza do úvahy dojednanie záložného práva v\nprípadnom súbehu s ďalším zabezpečovacím právnym prostriedkom, pričom ak zmluva bude obsahovať\npovinnosť záložné právo dojednať, môže byť táto zmluvná podmienka vyhlásená za neplatnú, ak bude\nzrejmé, že napríklad hodnota založenej nehnuteľnosti o 200 % alebo 300 % prevyšuje výšku dlhu\nspotrebiteľa. V prípade zneplatnenia takejto dohody bude následne neplatná aj celá zabezpečovacia\nzmluva a s ňou súvisiace štandardizované ustanovenia regulujúce záložné právo. Je preto vylúčené,\naby v tomto prípade spotrebiteľovi hrozil výkon záložného práva a pod. (primerane Števček, M., Dulak,\nA., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450.\nKomentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, k § 53 ods. 4 písm. s) Občianskeho zákonníka). NS\nSR v rozhodnutiach sp. zn. 6Sžo/258/09 a sp. zn. 6Sžo 358/09 ustálil absolútnu neplatnosť záložnej\nzmluvy v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka, ktorej všeobecná hodnota nehnuteľnosti prevyšovala\npohľadávku veriteľa o 43 %. Záložným právom zabezpečená pohľadávka, ktorá je niekoľkonásobne\nnižšia ako hodnota založenej nehnuteľnosti, je potom v rozpore s dobrými mravmi (rozsudok Krajského\nsúdu Košice zo dňa 13.02. 2020, sp. zn. 3Co/213/2019).\n42. Aplikujúc vyššie uvedené na prejednávanú vec, je dôvodná námietka žalobkyne, ktorá poukazovala\nna neprijateľnú zmluvnú podmienku, dôvodiac, že neprijateľné podmienky sú podmienky, ktoré požadujú,\naby spotrebiteľ poskytol zabezpečenie splnenia svojho záväzku v hodnote neprimerane vyššej, ako\nje výška jeho záväzku vyplývajúca zo spotrebiteľskej zmluvy v čase uzavretia dohody o zabezpečení\nsplnenia záväzku spotrebiteľa a že takýto úkon je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Skutočnosť,\nže podmienky Záložnej zmluvy boli individuálne dojednané, žalovaný nepreukázal napriek tomu, že z\nvykonaného dokazovania vyplynulo, že Záložná zmluva bola uzatvorená zo strany žalobkyne po zrelej\núvahe, patričnom vysvetlení zmluvných inštrumentov, bez omylu a nátlaku a absencie slobodnej vôle\nZáložnú zmluvu uzavrieť.\n43. Záložnou zmluvou bola v čase jej uzavretia dňa 29.05.2013 zabezpečená pohľadávka veriteľa voči\ndlžníčke zo Zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 1 na splatenie úveru vo výške 40.000 eur spolu s\nročným zmluvným úrokom vo výške 26,4 % od 29.05.2013 (spolu suma 50.560 eur pri zohľadnení\nzmluvných úrokov spolu vo výške 10.560 eur podľa dohodnutého splácania úveru). Hodnota bytu\nbola podľa Znaleckého posudku č. 14/2016 ku dňu uzavretia Záložnej zmluvy vo výške 114.000 eur.\nVychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že v čase uzavretia Záložnej zmluvy bola hodnota bytu žalobkyne\nako zabezpečenia úveru dlžníčky 2x vyššia ako hodnota zabezpečovanej pohľadávky žalovaného.\nDojednanie záložného práva podľa Záložnej zmluvy, akcentujúc ochranu žalobkyne ako spotrebiteľa, je\ntak jednak v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) ako aj spôsobuje značnú\nnerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa (§\n53 ods. 1 Občianskeho zákonníka); uvedený neprimeraný pomer hodnoty zálohu k zabezpečovanej\npohľadávke je zároveň v súčasnosti normovaný ako neprijateľná zmluvná podmienka (§ 53 ods. 4 písm.\n\ns) Občianskeho zákonníka). Dôsledkom vyslovenia uvedeného je tak neplatnosť Záložnej zmluvy (§ 39\nObčianskeho zákonníka, § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka).\n44. Argumentácia žalovaného ocenením bytu Znaleckým posudkom č. 31/2010 na sumu 65.900 eur\nnebola spôsobilá vyvrátiť záver o neprimeranosti pomeru hodnoty zálohu k zabezpečovanej pohľadávke,\nnakoľko je potrebné poukázať na to, že Znalecký posudok č. 31/2010 bol vypracovaný ku dňu\n18.08.2010, teda nie v čase uzavretia Záložnej zmluvy dňa 29.05.2013, ale viac ako 2 roky pred\njej uzavretím dokonca v čase, ako sám žalovaný pripustil, keď hodnoty nehnuteľností klesli. Naviac,\nžalovaného všeobecne konštruované námietky, že znalec v Znaleckom posudku č. 14/2016 použil\nvysoký priemerný koeficient polohovej diferenciácie 1,4 oproti Znaleckému posudku č. 31/2010, ktorý\npoužil priemerný koeficient polohovej diferenciácie 0,9, žalovaný nijak nekonkretizoval a svoje tvrdenia\no nesprávnosti postupu znalca pri vypracovaní Znaleckého posudku č. 14/2016 nijak nepreukázal. Je\npreto dôvodné, pri posudzovaní primeranosti pomeru hodnoty zabezpečenia k hodnote zabezpečovanej\npohľadávky vychádzať zo Znaleckého posudku č. 14/2016.\n45. Odvolací súd poukazuje aj na to, že prípadným výkonom záložného práva podľa Záložnej zmluvy\n(spôsobom podľa čl. 4 Záložnej zmluvy, vrátane priameho predaja a predaja na dobrovoľnej dražbe) sa\nvážnym spôsobom zasahuje najmä do Ústavou SR garantovaného práva na obydlie a na súkromie, a to\nv prípade priameho predaja bez akejkoľvek preventívnej ingerencie súdnej moci. Je potrebné zohľadniť\naj závery ÚS SR formulované v rozhodnutí PL ÚS 23/2014 zo dňa 24.09.2014, a to najmä vek žalobkyne\nako fyzickej osoby a skutočnosť, že byt, ktorý predstavuje predmet zálohu obýva (žalovaný uvedené\nnijak nespochybnil), preto prípadným výkonom záložného práva by žalobkyňa prišla o svoje obydlie a\ndošlo by tak k závažnému a nenapraviteľnému porušeniu ústavného práva na obydlie.\n46. Ostatné odvolacie námietky žalobkyne týkajúce sa ďalších dôvodov neplatnosti Záložnej zmluvy (s\nohľadom na vyslovenú neplatnosť Záložnej zmluvy) boli už bez významu pri posúdení veci. Odvolací\nsúd napriek tomu uvádza, že odvolacia námietka o nesprávnosti záveru súdu prvej inštancie, že\nžalobkyňa bola v čase podpisu Záložnej zmluvy dňa 29.05.2013 evidovaná ako vlastníčka bytu s\npoukazom na vzdanie sa zabezpečovacieho prevodu práva, vyhotoveného a doručeného správe\nkatastra dňa 29.05.2013, zapísaného až dňa 18.06.2013, nevedie k záveru o neplatnosti Záložnej\nzmluvy. Podľa Občianskeho zákonníka vec do zálohu môže dať len jej vlastník, ktorý môže byť rozdielny\nod záložného dlžníka. Je síce pravdou, ako uvádza žalobkyňa, že v čase podpisu Záložnej zmluvy\nnebola žalobkyňa evidovaná v katastri ako vlastník bytu, a to z dôvodu predchádzajúceho zápisu\nzabezpečovacieho prevodu práva k bytu. Zabezpečovací záväzok však zaniká zánikom zabezpečovanej\npohľadávky, pričom zápis tejto skutočnosti sa vykoná v katastri nehnuteľnosti záznamom, ktorý zápis\nmá len deklaratórne účinky a nemá tak vplyv na vznik, zmenu alebo zánik práva k nehnuteľnosti. Z\ntoho potom možno vyvodiť, s prihliadnutím na prioritu a charakter zápisov v katastri nehnuteľností,\nže záložné právo k zálohu na základe záložnej zmluvy nadobudne záložný veriteľ za predpokladu,\nže v čase rozhodovania katastrálneho úradu (predtým správy katastra) o povolení vkladu záložného\npráva je záložca vlastníkom zálohu (nie v čase podania návrhu alebo podpisu záložnej zmluvy), čo v\ndanom prípade bolo splnené. Z listinných dôkazov v konaní vyplynulo, že záznam podľa Z-9723/13\n(vzdanie sa zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva) predchádzal vkladu záložného práva podľa\nV-11892/13 (na základe Záložnej zmluvy), teda v čase rozhodovania katastrálneho úradu o povolení\nvkladu záložného práva na Základe záložnej zmluvy bola žalobkyňa ako záložca vlastníkom predmetom\nzálohu (bytu).\n47. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal aj s tým, že žalobkyňa\nnepreukázala existenciu dôvodov neplatnosti Záložnej zmluvy z dôvodu, že ju uzavrela v omyle a tiesni,\nteda existenciu nedostatku náležitosti vôle podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rovnako\nprvoinštančný súd správne vyhodnotil, že neplatnosť Záložnej zmluvy nemožno dovodiť s ohľadom na\nokolnosti uzatvárania Záložnej zmluvy z dôvodu, že táto odporuje zákonu alebo ho obchádza, a to s\nodkazom na výsluchy svedkov L. G. a M. J. N., ako aj na to, že Záložná zmluva bola uzatvorená zo strany\nžalobkyne bez omylu a absencie slobodnej vôle takúto zmluvu uzavrieť. Z vykonaného dokazovania (s\nprihliadnutím na priateľské vzťahy žalobkyne a dlžníčky L. G.) vyplynulo aj to že, na žalobkyňu nebol\nvyvíjaný žiaden nátlak pri uzatváraní Záložnej zmluvy, žalobkyňa mala vedomosť o jednotlivých úveroch\ndlžníčky, ich príp. nesplácaní (oznámenie o začatí výkonu zabezpečovacieho prevodu v 04/2013, t.j.\npred podpisom Záložnej zmluvy) alebo ich platení a s tým súvisiacim zánikom zabezpečenia (potvrdenie\no zániku zabezpečovacieho prevodu z 19.12.2011 a z 29.05.2013). Rovnako nie je možné prisvedčiť\n\nargumentácii žalobkyne ohľadne absolútnej neplatnosti Záložnej zmluvy z dôvodu neexistencie záväzku\nzo Zmluvy o úvere v znení Dodatku zo dňa 29.05.2013 v čase uzatvárania Záložnej zmluvy dôvodiac\nporadím osvedčených podpisov (číslom overovacej doložky) podľa notárskeho centrálneho registra\n(teda podpísaním Záložnej zmluvy skôr ako vznikol záväzok z Dodatku č. 1 Zmluvy o úvere), a to mimo\niné s ohľadom na to, že čo sa týka formy právneho úkonu, pre platnosť úverovej zmluvy Obchodný\nzákonník (ust. § 497 Obchodného zákonníka) nevyžaduje ani len písomnú formu tohto úkonu, a už vôbec\nnie osvedčený podpis ktorejkoľvek zo strán úverovej zmluvy (veriteľa alebo dlžníka).\n48. V neposlednom rade aj dôvod neplatnosti Záložnej zmluvy spočívajúci v jej podpísaní M. J.\nN. ako predsedom predstavenstva, ktorý podľa žalobkyne v tom čase nebol oprávnený konať za\nžalovaného, vyhodnotil súd prvej inštancie s odkazom na vykonané dokazovanie ako nedôvodný. S\ntýmto konštatovaním sa odvolací súd plne stotožňuje a iba na okraj dopĺňa, že ide o účelové tvrdenie\nžalobkyne, keď M. N. preukázateľne bol nepretržite (i napriek opakovanému zvoleniu do funkcie)\npredsedom predstavenstva od 30.07.2007 (a je ním aj dnes). Zapisovaným údajom do obchodného\nregistra je deň vzniku funkcie a po jej skončení deň skončenia funkcie, jeho opakované zvolenie\ndozornou radou na nasledujúce 5-ročné funkčné obdobie bez prerušenia (kontinuálne) takýmto údajom\nnie je, keďže napokon fakticky o žiadnu zmenu o zapísaných údajoch ani nejde. Súd mimo iné poukazuje\naj na to, že zápis dňa vzniku funkcie do obchodného registra nemá konštitutívne účinky. Oprávnenie M.\nJ. N. ako predsedu predstavenstva konať v mene žalovaného vyplývalo zo zápisu v obchodnom registri,\nbolo v súlade so skutočným stavom a nebolo žalobkyňou nijak spochybňované.\n49. Zo zrušujúceho uznesenia NS SR v nadväznosti na kasačný nález ÚS SR vyplývalo, že odvolací súd\nsa mal vysporiadať aj posúdením zmluvnej podmienky o predčasnej splatnosti pohľadávky (SD EÚ z\n14.03.2013 vo veci C-415/11, bod 73). Na tomto mieste odvolací poukazuje na to, že v prejednávanej veci\nžalobkyňa nenamietala podmienky predčasnej splatnosti úveru podľa Zmluvy o úvere v znení Dodatku č.\n1 (ku ktorej predčasnej splatnosti ani nedošlo), ale namietala podmienky splatnosti úveru podľa Zmluvy\no úvere v znení Dodatku č. 1 (úver vo výške 40.000 eur sa dlžníčka zaviazala splácať v 11 splátkach\npo 880 eur a poslednej splátke v sume 40.880 eur). S uvedenou argumentáciou žalobkyne sa odvolací\nsúd vysporiadal v ods. 34 a 35 odôvodnenia vyššie.\n50. Odvolateľkou namietaná neúplnosť zistenia skutkového stavu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP,\nje v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových\nzistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý\npreukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak\niba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým\nodvolacím dôvodom. V podanom odvolaní odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie nevykonal\ndôkaz, a to sprístupnenie zoznamu prihlásených pohľadávok a výsluch správkyne konkurznej podstaty\ndlžníčky L. G.. Odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci správkyňa konkurznej podstaty odpovedala\nna otázky strán sporu písomne dňa 11.12.2015, za ktorým účelom žalobkyňa predložila v podaní zo\ndňa 09.10.2015 svoje otázky pre správkyňu O. B. P.. Nevykonanie dôkazu – konečného zoznamu\nprihlásených pohľadávok – súd prvej inštancie v priebehu konania riadne zdôvodnil s poukazom na\nhospodárnosť konania, keď vykonanie tohto dôkazu bezprostredne nesúviselo s predmetom konania a\nposúdením dôvodnosti nároku žalobkyne. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd s rozhodnutím súdu\nprvej inštancie nevykonať ďalšie dôkazy ako i s odôvodnením tohto rozhodnutia súhlasí, majúc za to,\nže nevykonanie dôkazov navrhnutých stranou nie je postupom, ktorým súd odníma procesnej strane\nmožnosť konať pred súdom (porovnaj aj rozhodnutia NS SR uverejnené pod R 37/1993 a pod R\n125/1999, uznesenie NS SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011). Odvolací súd poznamenáva,\nže do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany, aby súd vykonal všetky ňou navrhnuté\ndôkazy, a aby sa stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to,\naby bola strana v spore úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami.\n51. V podanom odvolaní odvolateľka uplatnila aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d)\nCSP, majúc za to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nTento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú\nsubsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná\npovinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v\nširšom než zákonom predpokladanom rozsahu – pozri aj § 160 CSP a komentár k tomuto ustanoveniu),\n\npochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia\npredpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2 CSP, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia\no práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193 CSP) alebo\nposúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194\nods. 2 CSP). Preskúmaním napadnutého rozhodnutia nemal odvolací súd za preukázané naplnenie\nuvedeného odvolacieho dôvodu.\n52. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľky odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej\njudikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre\nvec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,\naby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia\ntak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.\nJe však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania\n(porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto\nna zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľky odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať\nšpecifickou odpoveďou.\n53. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. §\n388 CSP zmenil a žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že na byte nie je záložné právo v\nprospech žalovaného, vyhovel.\n54. O celkových trovách konania t.j. prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania, odvolací súd\nrozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP a ust. § 396 ods. 1\na 2 CSP. Vychádzajúc z toho, že žalobkyňa bola v konaní plne úspešná, odvolací súd rozhodol tak, že\nžalobkyňa má nárok na náhradu trov konania od neúspešného žalovaného v plnom rozsahu. O výške\nnáhrady trov konania v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní\npo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny\núradník.\n55. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 CSP).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom\n\n(§ 429 ods. 1 CSP).\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/366/2013", "guid": "8db47773-f4fb-4c71-884a-5cf4c8785170:584080c8-7ae4-47e8-b19f-a8ad090bdbd3", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a66efee7-8b10-4854-a384-4e16bf09cf9a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.701.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 701/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 701/2022 z 27. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-27", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.701.2022.2"}, {"guid": "ussr:23e0d366-a21a-46a6-afc4-7ffd5981811f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.76.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 76/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 76/2021 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.76.2021.1"}, {"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:7664175e-bdc1-45e6-b802-7d6902749494", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 23/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 23/2014 z 24. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-24", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7664175e-bdc1-45e6-b802-7d6902749494"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "124848ec-f044-4d75-bce3-c3cdda95d120:31accaa1-d77c-4b3b-92e5-fe44e25b7159", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:4609200342.1", "spisova_znacka": "3Obdo/1/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/1/2019 z 25. 2. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-02-25", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:4609200342.1"}, {"guid": "61c59a82-9b7f-42c6-8be3-ed5b0471cd9a:356b7546-57c2-4af7-946b-a55209632062", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8812213260.1", "spisova_znacka": "3MCdo/14/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 z 20. 4. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-04-20", "citacie_n": 1437, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8812213260.1"}, {"guid": "16f8b0fe-696a-45c2-a2a9-e7d8fe6f7804:4df5d6f1-0fbb-4380-91ba-afb0061d8406", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7716218000.3", "spisova_znacka": "3Co/213/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/213/2019 z 12. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-02-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7716218000.3"}, {"guid": "7625526a-9503-4a74-a79e-d8055a730ab7:83d8fe28-f0ac-4aed-9427-77901b1cc983", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8417205910.1", "spisova_znacka": "7Co/47/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/47/2019 z 28. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-04-28", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8417205910.1"}], "citovane_v": []}