Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/87/2024 z 25. 6. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 15Co/87/2024 1422202453 25. 06. 2025 JUDr. Eva Mészárosová ECLI:SK:KSBA:2025:1422202453.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobkyne: V. I. S. N. T. L. F. I. Í. N. T. O. Á. , I. X. XX.XX.XXXX, G. Z. G., Č. T. M., Č.. XXX, zastúpená JUDr. M. K., PhD., advokátka, Žilina, Mariánske nám. č. 31, proti žalovanému: Generali Česká pojišťovna a.s., IČO: 45 272 956, Česká republika, Praha, Spálená č. 75/16, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, IČO: 54 228 573, Bratislava, Lamačská cesta č. 3/A, o zaplatenie 10.437,06 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 5. apríla 2024, č. k. 11 C 39/2022-156, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 5. apríla 2024, č. k. C 39/2022-156, p o t v r d z u j e .

11

II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1.1.1. Rozsudkom zo dňa 5.4.2024, č. k. 11 C 39/2022-156, súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobkyne a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 10.437,06 € spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 10.437,06 € od 1.4.2022 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 100 ods. 1, ods. 2, § 101, § 106 ods. 1, ods. 2, § 445, § 447 (v znení účinnom do 30.11.2019 a od 1.12.2019) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník" alebo aj „OZ"). V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala proti žalovanému zaplatenia 10.437,06 € s príslušenstvom, titulom náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti podľa § 447 Občianskeho zákonníka. V žalobe uviedla, že v januári 2019 bola účastníkom dopravnej nehody, utrpela poškodenie zdravia a od 25.10.2019 bola uznaná invalidnou s mierou poklesu vykonávať zárobkovú činnosť o 45 %. V dôsledku poškodenia stratila svoj pôvodný zárobok a uplatnila si nárok na náhradu za stratu na zárobku. Vznik nároku podľa nej nie je sporný a náhrada jej bola, počnúc dňom 25.10.2019, vyplatená vo výške určenej podľa predpisov účinných do 30.10.2019. Výšku poskytovanej náhrady jej žalovaný oznámil listom zo dňa 14.2.2022. Poukázala na § 447 OZ v znení účinnom do 30.11.2019 a v znení účinnom od 1.12.2019, ako aj na prechodné ustanovenie § 879w OZ k úpravám účinným od 1.12.2019. V zmysle označených prechodných ustanovení sa podľa ustanovení OZ účinných do 30.11.2019 posudzuje výlučne vznik nárokov a vznik právnych vzťahov. Samotné právne vzťahy, pokiaľ existujú aj po účinnosti novely zákona sa spravujú platnými a účinnými ustanoveniami OZ. Dôvodila, že pokiaľ by sa otázka výšky náhrady vznikajúcej v čase mala posudzovať podľa právnych predpisov účinných do 30.11.2019, nie je zrejmé, aké iné právne vzťahy by mal zákonodarca na mysli v označovanom prechodnom ustanovení, keď tento výslovne uviedol, že právne vzťahy vzniknuté pred 1.12.2019 sa spravujú podľa platných a

účinných ustanovení OZ. Poukázala na to, že jej vznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku podľa predpisov účinných do 30.11.2019, v zmysle ktorého podmienkou vzniku nároku je strata na zárobku v spojení so vznikom invalidity alebo ukončení práceneschopnosti. Otázka náhrady samotnej a jej výšky, ani spôsob jej výpočtu nie je podmienkou vzniku nároku, či vzniku právneho vzťahu. Zákonom ustanovené podmienky vzniku nároku žalobkyňa splnila a nárok na náhradu za stratu na zárobku jej vznikol. Pokiaľ ide obsah tohto právneho vzťahu spočívajúci v povinnosti poskytnúť náhradu za stratu na zárobku v konkrétnej výške, ten sa spravuje platnými a účinnými právnymi predpismi. Poukázala aj na to, že v zmysle dôvodovej správy právna úprava reaguje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.10.2018 (PL. ÚS 10/2016-53), ktorým bol vyslovený nesúlad ustanovenia § 446 Občianskeho zákonníka s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle dôvodovej správy tiež prechodné ustanovenie upravuje, ktorými ustanoveniami sa budú riadiť právne vzťahy vzniknuté pred 1.12.2019. Takéto právne vzťahy, s výnimkou posudzovania ich vzniku a vzniku nárokov z týchto právnych vzťahov, sa budú riadiť podľa ustanovení § 446, § 447, § 447b, a § 448 účinných od 1.12.2019. Počas prechodného obdobia, t. j. od 31.1.2019 do 30.11.2019, sa bude náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti určovať podľa všeobecných ustanovení o náhrade škody, ktoré sú analogicky a obsahom aj účelom najbližšie chýbajúcej právnej úprave. Možnosť použitia právnej analógie umožňuje § 853 ods. 1 OZ. Zákonodarca tak aj v priebehu prechodného obdobia požadoval plnú náhradu škody a ušlého zisku. V období po 30.11.2019 tak nie je žiaden priestor na polemiku o tom, v akej výške sa má náhrada za stratu na zárobku poskytovať. 1.1.2. Pred vznikom škody mala žalobkyňa priemerný denný zárobok vo výške 34,53 €. Žalobkyňa poberala invalidný dôchodok v nasledovnej výške: i/ v roku 2020 vo výške 156,60 € mesačne, spolu 1.879,20 €; ii/ v roku 2021 vo výške 161,- € mesačne, spolu 1.932,44 €. V uvedenom období nedosahovala žiaden príjem. Náhrada za stratu na zárobku jej bola vyplatená žalovaným v nasledovnej výške: i/ za rok 2020 v sume 1.849,20 €, za rok 2021 od 1.1.2021 do 26.8.2021 v sume 1.236,16 €. Rok 2020 mal 251 pracovných dní a rok 2021 mal 251 pracovných dní. Za roky 2020 a 2021 žalobkyňa očakávala zárobok vo výške 17.334,06 €. S ohľadom na výplatu invalidného dôchodku a následnú čiastočnú náhradu straty na zárobku patrí žalobkyni nárok na náhradu na stratu na zárobku vo výške 10.437,06 €. Žalovaný jej poskytol náhradu za stratu na zárobku iba za 89 pracovných dní pripadajúcich na obdobie invalidity (1.849,20 € + 1.236,16 € / 34,53 € denný zárobok). Žalobkyňa vyzvala žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Žalovaný s ňou komunikoval a žiadal ďalšie doklady, čím navodzoval dojem, že jej pohľadávky uhradí, ale následne ju informoval o tom, že plnenie neposkytne, lebo právo naň je premlčané podľa § 106 ods. 1 OZ. Podľa žalobkyne žalovaný opomenul, že predmetom konania nie je nárok na náhradu škody, ktorý uznal tým, že tento čiastočne plnil, ale už iba jeho výška, ktorú si žalobkyňa uplatňuje ako rozdiel medzi tým, čo žalovaný mal plniť a čo reálne plnil. Tiež žalovaný opomína, že rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku žalobkyni nebolo doručené v deň jeho vydania a právoplatnosť nadobudlo dňa 8.6.2020. 1.2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Vzniesol námietku premlčania voči uplatnenému nároku žalobkyne. Poukázal na § 106 ods. 1 a ods. 2 OZ a § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o PZP" alebo „zákon č. 381/2001 Z. z."), kedy na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká právna úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. Uviedol, že pri posudzovaní premlčania straty na zárobku po skončení práceneschopnosti judikatúra považuje jednotlivé nároky na náhradu za stratu na zárobku za jeden celok. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je jedným nárokom, tento nárok nemožno rozložiť na niekoľko častí, pokiaľ nenastanú nové skutočnosti [„Nárok na náhradu za stratu na zárobku sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nároky na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia z neho vyplývajúce, poskytované vo forme dôchodku (tzv. renty). Tento nárok možno uplatniť žalobou na súde až po tom, čo bolo príslušným orgánom vydané rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel (porovnaj Rc 36/2007)."]. Poukázal na to, že už dňom, kedy došlo ku škodovej udalosti, sa žalobkyňa dozvedela o tom, kto za škodu zodpovedá. Subjektívna premlčacia doba začala najskôr plynúť dňom vydania rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku, ktoré bolo vydané Sociálnou poisťovňou ústredie č. XXX XXX XXXX 0, dňa 20.4.2020, t. j. najskôr dňom 20.4.2020. Aj keby sa počítalo s tým, že by si poškodený prevzal predmetné rozhodnutie najneskôr dňom 8.6.2020 (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 8.6.2020) možno mať za to, že predmetný nárok na stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti je premlčaný. Žalovaný mal za to, že žalobkyňa sa o zárobku dosahovanom po poškodení, t. j. o výške invalidného dôchodku dozvedela ešte v priebehu mája 2020. Dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá začala najskôr plynúť dňom 20.4.2020 (najneskôr dňa 8.6.2020), uplynula najneskôr dňa 8.6.2022,

teda posledným dňom na uplatnenie nároku na súde bol deň 8.6.2022, pričom žalobkyňa si uplatnila nárok na súde po uplynutí premlčacej doby, a to dňa 15.7.2022. Žalovaný na podporu svojho tvrdenia poukázal aj na citáciu z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.1.2017, č. k. II. ÚS 16/2017-14: „Subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti začína plynúť zásadne od okamihu, kedy sa poškodený dozvedel o zárobku dosahovanom pred poškodením a po poškodení, prípadne kedy bolo vydané rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel. Súd prvého stupňa správne zistil, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 13.10.2005, č. XXX XXX XXXX, o priznaní invalidného dôchodku navrhovateľovi, nadobudlo právoplatnosť dňa 28.11.2005, teda týmto dňom sa navrhovateľ dozvedel o škode na strate na zárobku po priznaní invalidity, pričom o tom, kto za túto škodu zodpovedá, vedel už v čase úrazu, teda dňa 31.5.2003. Z uvedeného vyplýva, že dvojročná subjektívna premlčacia doba upravená v § 106 ods. 1 OZ určená na uplatnenie nároku navrhovateľovi uplynula dňa 28.11.2007, a preto v prípade, že návrh na náhradu straty na zárobku po priznaní invalidity navrhovateľ uplatnil na súde dňa 27.06.2008, urobil tak po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby". Ku samotnému uplatnenému nároku a k jeho výške žalovaný uviedol, že v predmetnom prípade nárok na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti vznikol dňa 25.10.2019 priznaním invalidného dôchodku žalobkyni a nárok podľa žalovaného zanikol ku dňu 26.8.2021 odňatím invalidného dôchodku s odôvodnením, že miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť (ďalej aj „MPVZČ") žalobkyne už nie je vyššia ako 40 %, ale len 10 %, a preto nie je invalidnou. Poukázal na to, že zo žaloby je menej zrejmé, či si žalobkyňa uplatňuje nárok až do konca roka 2021, t. j. do dňa 31.12.2021. Pri posudzovaní tohto nároku je potrebné vziať do úvahy podstatnú okolnosť a tým je odňatie invalidného dôchodku, nakoľko po prehodnotení v zmysle znaleckého posudku zo dňa 26.8.2021 je v súčasnosti miera poklesu schopnosti žalobkyne vykonávať zárobkovú činnosť na úrovni len 10 % (z dôvodu straty sleziny), čo nezakladá nárok na priznanie invalidity. Podľa žalovaného, v prípade, ak si žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu straty na zárobku aj po odňatí invalidného dôchodku, t. j. odo dňa 27.8.2021 do 31.12.2021, je potrebné preukázať, že objektívne nie je schopná dosahovať rovnaký príjem ako pred škodou na zdraví, ktorá vznikla v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Na preukázanie nároku na náhradu straty na zárobku v zmysle § 447 Občianskeho zákonníka od 27.8.2021 do 31.12.2021 je potrebné zo strany žalobkyne preukázať, že iný príjem okrem invalidného dôchodku nemala a uvedené nestačí len tvrdiť. Ďalej žalovaný uviedol, že v znaleckom posudku zo dňa 26.8.2021 nie je uvedené, že žalobkyňa nie je spôsobilá sa vrátiť na pôvodnú pracovnú pozíciu, alebo že by mala obmedzenie vykonávať konkrétny typ zárobkovej činnosti, ako i vzhľadom na malé percento pracovnej neschopnosti vykonávať zárobkovú činnosť by sa dalo predpokladať, že ide o také zranenie, ktoré ju len zanedbateľne obmedzuje vo výkone zárobkovej činnosti. Mal za to, že dôkazné bremeno na preukázanie trvania nároku v zmysle § 447 OZ aj po odňatí invalidného dôchodku stojí na žalobkyni ako poškodenej. Žalobkyňa ako poškodená zatiaľ nepreukázala existenciu príčinnej súvislosti medzi poklesom jej zárobku po skončení práceneschopnosti a zraneniami po škodovej udalosti, nepreukázala nárok v uplatnenom rozsahu, ako je povinná v zmysle zákona o PZP, a preto ho nemožno považovať za oprávnený. Spochybnil výpočet uplatnenej straty na zárobku po skončení práceneschopnosti. Poukázal na to, že nárok na stratu na zárobku za obdobie od 25.10.2019 do 31.12.2020 si žalobkyňa uplatnila podľa právnej úpravy pred účinnosťou novely zákonom č. 394/2019 Z. z., t. j. predpisov upravujúcich nárok na úrazovú rentu a nie podľa novej právnej úpravy účinnej od 1.12.2019. 1.3.1. Žalobkyňa vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného považovala za dôsledok nekalosúťažného konania, pretože kvalifikované plynutie času žalovaný úmyselne vyvolal tým, že so žalobkyňou aktívne komunikoval, domáhal sa dodania ďalších dokumentov a účelovo v záujme uplynutia premlčacej lehoty navodil dojem, že poistné plnenie poskytne. Následne sa bez oznámenia výsledkov údajného šetrenia poistnej udalosti už len obmedzil na list s informáciou o premlčaní nároku, podľa žalobkyne ide o konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemôže požívať právnu ochranu. Dôvodila, že súdne rozhodnutia vrátane rozhodnutí dovolacieho súdu, na ktoré žalovaný poukazuje, pri závere o tom, že nárok na náhradu za stratu na zárobku sa premlčí ako jeden celok, vychádzajú výlučne z pôvodného znenia § 447 OZ a čiastkové závery z nich vyplývajúce potom nie sú aplikovateľné na súčasnú právnu úpravu. Uviedla, že podľa § 447 OZ v znení účinnom do 30.11.2019 jej ako poškodenej patrila náhrada za stratu na zárobku vyplácaná vo výške určenej ako suma úrazovej renty (suma úrazovej renty sa určila ako súčin 30,4167 - násobku sumy zodpovedajúcej 80 % denného vymeriavacieho základu poškodeného a koeficientu určeného ako podiel čísla zodpovedajúceho percentuálnemu poklesu pracovnej schopnosti a čísla 100 znížená o invalidný dôchodok). Pre výpočet náhrady za stratu na zárobku bola teda podstatná vedomosť o: A: priemernom zárobku pred poškodením zdravia, B: percentuálnej miere poklesu zárobkovej činnosti a

C: výške invalidného dôchodku. Relevantným pre výpočet náhrady za stratu na zárobku bol okamih zistenia všetkých troch skutočností podstatných pre výpočet náhrady. S ohľadom na to, že žalobkyňa ako poškodená má vedomosť o tom, aký bol jej priemerný zárobok pred poškodením zdravia už v čase vzniku škody na zdraví a o percentuálnej miere poklesu zárobkovej činnosti a o výške invalidného dôchodku, sa dozvie z rozhodnutia sociálnej poisťovne o jeho priznaní, okamihom, v ktorom sa poškodený dozvedel o škode a jej výške, ako aj o tom, kto za ňu zodpovedá, je najneskôr práve okamih právoplatnosti rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku. Tento okamih je podľa rozhodnutí súdov relevantný pre začatie plynutia premlčacej lehoty. Zmeniť sa môže v podstate len v prípade zmeny rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku - nový záver o percentuálnej miere poklesu zárobkovej činnosti, prípadne zvýšenie dôchodku zo zákona. Na strane druhej sa nemôže zmeniť tým, že by poškodený dosahoval zárobok aj po skončení práceneschopnosti, pretože na túto skutočnosť sa pri náhrade za stratu na zárobku v zmysle § 447 OZ v pôvodnom znení neprihliadalo, t. j. poškodený prijímal náhradu za stratu na zárobku vo výške určenej ako suma úrazovej renty a popri tom mohol dosahovať zárobok dokonca vyšší ako pred poškodením zdravia. Podľa § 447 OZ v znení účinnom od 1.12.2019 poškodenému patrí náhrada za stratu na zárobku vyplácaná vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom pred poškodením zdravia a súčtu zárobku po skončení práceneschopnosti a priznaného invalidného dôchodku. Pre výpočet náhrady za stratu na zárobku je teda podstatná vedomosť o: A: priemernom zárobku pred poškodením zdravia, B: zárobku po skončení práceneschopnosti a C: výške invalidného dôchodku. Relevantným pre výpočet náhrady za stratu na zárobku je v súčasnosti okamih zistenia všetkých troch skutočností podstatných pre výpočet. S ohľadom na to, že poškodený má vedomosť o tom, aký bol jeho priemerný zárobok pred poškodením zdravia už v čase vzniku škody na zdraví a o výške invalidného dôchodku sa dozvie z rozhodnutia sociálnej poisťovne, neznámou naďalej ostáva suma zárobku po skončení práceneschopnosti. Táto suma nie je konštantnou sumou, ktorú možno určiť podľa vzorca na výpočet úrazovej renty, ale každý mesiac sa mení a známou sa stáva až ku koncu toho-ktorého mesiaca. V niektorých mesiacoch poškodený zárobok nemá vôbec a v niektorých naopak jeho zárobok dosahuje výšku, pri ktorej mu náhrada za stratu na zárobku vôbec nepatrí, pretože spolu s invalidným dôchodkom dosiahne zárobok v sume rovnajúcej sa alebo prevyšujúcej sumu jeho priemerného mesačného zárobku pred vznikom škody. K vedomosti o priemernom zárobku pred poškodením zdravia a vedomosti o výške invalidného dôchodku pristupuje každý mesiac nová skutočnosť, a to vedomosť o výške zárobku po skončení práceneschopnosti. O vzniku škody sa tak poškodený nedozvedá tak, ako v prípade pôvodného znenia § 447 OZ, ale túto vedomosť nadobúda každý mesiac v závislosti od toho, aký ten-ktorý mesiac dosiahol príjem popri invalidnom dôchodku. Nie je vylúčené ani to, aby poškodený na zdraví prvé dva roky po priznaní invalidného dôchodku dosahoval zárobok, ktorý spolu s dôchodkom prevyšuje priemerný mesačný zárobok pred vznikom škody, a až následne by o tento príjem prišiel, teda škoda na zárobku by mu vznikla až dodatočne v dôsledku straty príjmu alebo jeho zníženia ako veličiny potrebnej pre výpočet náhrady za stratu na zárobku. Žalobkyňa poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 13/2013, zo dňa 29.4.2015, v ktorom dovolací súd začatie plynutia premlčacej lehoty vymedzil okamihom vedomosti o škode, ktorú možno vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. V zmysle pôvodného znenia § 447 OZ túto vedomosť o škode poškodený získal z rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku. V zmysle aktuálneho znenia § 447 OZ poškodený túto vedomosť nezíska z rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku, pretože mu k vyčísleniu škody chýba neznáma veličina - zárobok po skončení pracovnej neschopnosti, o ktorom sa dozvie najskôr ku koncu toho-ktorého kalendárneho mesiaca, kedy je najskôr schopný stratu na zárobku vyčísliť tak, aby ju mohol uplatniť na súde. Náhrada za stratu na zárobku v zmysle aktuálneho znenia § 447 OZ už nemá povahu opakujúceho sa plnenia. Dovolací súd pri závere o tom, že náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti má na rozdiel od náhrady mzdy povahu opakujúceho sa plnenia, vychádzal z pôvodného znenia § 447 OZ. To sa však s účinnosťou od 1.12.2019 zmenilo, pretože podľa § 447 OZ nie je možné určiť konkrétnu výšku straty na zárobku zročnú v budúcnosti, pretože nie je známe, či vôbec a v akej výške strata na zárobku poškodenému vznikne. Dovolací súd aj v prípade opakujúceho sa plnenia konštatoval, že poškodený môže neskôr uplatniť novovzniknuté právo, k premlčaniu ktorého nemohlo dôjsť preto, lebo skôr neexistovalo. Pokiaľ je pre určenie straty na zárobku podstatná neznáma veličina, t. j. zárobok po skončení práceneschopnosti v tom-ktorom mesiaci, je vznik straty na zárobku v tom-ktorom kalendárnom mesiaci a jej výška novou škodou vo forme konkrétnej straty na zárobku, ktorá predtým neexistovala. Dovolací súd, hoci vychádzajúc z pôvodnej právnej úpravy dospel k záveru, že škodu možno uplatniť aj neskôr, ak ide o novovzniknuté právo. Poškodený totiž nemôže na podklade rozhodnutia o priznaní

invalidného dôchodku žalovať náhradu za stratu na zárobku, ktorá mu vznikne v budúcnosti, pretože jej výšku nedokáže konkretizovať pre absenciu vedomosti o zárobku, ktorý v budúcnosti dosiahne. 1.3.2. Podľa názoru žalobkyne žalovaný vo vyjadrení k žalobe súčasne nerozlišuje medzi nárokom na náhradu za stratu na zárobku a výškou, v akej tento nárok žalobcovi patrí. Pokiaľ by bol výklad žalovaného správny, žalovaný by mohol nárok na náhradu za stratu na zárobku poškodeného plniť v plnej výške po dobu 24 mesiacov a v 25., mesiac po vzniku nároku, ďalšie plnenie odmietnuť s odôvodnením, že nárok je premlčaný. Takej námietke by nebolo možné priznať úspech. Uvedené nielen nebolo úmyslom zákonodarcu, ale ani nevyplýva z rozhodnutí, na ktoré žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukazuje. Dotknuté ustanovenie § 447 OZ nelimituje poskytovanie náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite na 24 mesiacov, ale predpokladá jej poskytovanie dovtedy, kým na to budú splnené podmienky. Pokiaľ zákonodarca plnenie z časového hľadiska neobmedzuje, musí poškodenému poskytovať aj účinný mechanizmus na zjednanie nápravy v prípade, ak povinný po určitom čase svoju povinnosť poskytovať náhradu poruší, hoci by sa tak stalo aj neskôr ako 24 mesiacov po vzniku nároku na túto náhradu. Tým, že žalovaný uznal, že žalobkyňa má nárok na náhradu za stratu na zárobku, otázka existencie tohto nároku už nie je predmetom tohto konania. Spornou je len otázka, v akej výške tento nárok žalobkyni patrí. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 4617/2014, zo dňa 27.1.2016, ktorý sa týka opakujúceho sa plnenia a vychádza z totožnej právnej úpravy: „Stejně jako všechny ostatní nároky z titulu náhrady škody se podle § 106 Obč. zák. promlčuje i nárok na náhradu za ztrátu na výdělku, a to nárok jako takový, tedy jako celek. Je ovšem třeba rozlišovat mezi promlčením samotného nároku na náhradu podle § 447 Obč. zák. s ohledem na dobu jeho uplatnění u soudu, a promlčením postupně vznikajících nároků na výplatu jednotlivých měsíčních plnění v jeho rámci. Počátek subjektivní promlčecí doby k uplatnění nároku na náhradu škody podle § 106 Obč. zák. se neváže k datu splatnosti, jak je tomu u počátku obecné promlčecí doby podle § 101 Obč. zák., ale k jiné skutečnosti. Vzhledem k tomu, že podle ust. § 445 Obč. zák. ztráta na výdělku se hradí peněžitým důchodem, který lze přiznat jako tzv. rentu do budoucna, jedná se o opětující se plnění, pro něž stejně jako pro jiná obdobná plnění (úroky z prodlení, poplatek z prodlení, výživné a další) je charakteristické, že dávky mají být vypláceny v určité době i v budoucnu po rozhodnutí soudu, aniž by musely nastat další právní skutečnosti. Náhrada za ztrátu na výdělku podle § 447 Obč. zák. je poskytovaná ve formě důchodu a zpravidla se vyplácí měsíčně. Promlčení nároků na jednotlivá měsíčně se opětující plnění vyplývající z tohoto nároku se však neposuzuje podle § 106 Obč. zák., nýbrž vzhledem k § 110 odst. 3 Obč. zák. podle obecného ust. § 101 Obč. zák., jež stanoví tříletou promlčecí dobu, která běží ode dne, kdy právo mohlo být vykonáno poprvé." Žalovaný nárok žalobkyne na náhradu za stratu na zárobku uznal a tento aj plnil, a to dokonca v plnej výške aplikujúc nesprávny právny predpis - Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.11.2019. Dôvod žalovať žalovaného žalobkyni vznikol až vtedy, keď žalovaný neplnil vo výške, v akej mal. 1.3.3. Pokiaľ ide o výšku nároku, o tom, v akej výške žalovaný žalobkyni mieni plniť sa dozvedela z listov žalovaného zo dňa 14.2.2022 a 15.2.2022, z ktorých zistila, že žalovaný postupoval pri určení výšky náhrady za stratu na zárobku z ustanovení OZ účinných do 30.11.2019. Pokiaľ ide o obdobie, v ktorom si žalobkyňa náhradu uplatnila, žalobkyni bol invalidný dôchodok priznaný rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 20.4.2020, právoplatným 8.6.2020, a to počnúc 25.10.2019. Následne bol na podklade posudku predloženého žalobkyni invalidný dôchodok odňatý rozhodnutím zo dňa 16.12.2021, počnúc od 4.2.2022. Spolu s rozhodnutím o odňatí invalidného dôchodku bol žalobkyni zaslaný aj lekársky posudok. V určenom období od 25.10.2019 do 4.2.2022 bola žalobkyňa osobou v postavení invalidného dôchodcu. Počas celého obdobia, za ktoré sa žalobou domáha náhrady za stratu na zárobku, bola tak žalobkyňa invalidná, a bol jej riadne vyplácaný invalidný dôchodok. Pokiaľ ide o výpočet náhrady za stratu na zárobku, tento vyplýva z podanej žaloby. Žalobkyňa mala priemerný denný hrubý zárobok vo výške 34,53 €. Rok 2020 mal 251 pracovných dní, t. j. žalobkyňa mohla dosiahnuť zárobok 8.667,03 € (251 x 34,53 €); rok 2021 mal 251 pracovných dní, t. j. žalobkyňa mohla dosiahnuť zárobok 8.667,03 € (251 x 34,53 €). Žalovaný uhradil žalobkyni sumu 1.236,16 € v zmysle listu zo dňa 14.2.2022 a 1.849,20 € v zmysle listu zo dňa 15.2.2022, t. j. spolu 3 085,36 €. Žalobkyni bol vyplatený invalidný dôchodok v roku 2020 v sume 1.879,20 € a v roku 2021 v sume 1.932,44 €, t. j. spolu 3.811,64 €. Žalovaný neuhradil žalobkyni náhradu za stratu na zárobku vo výške (8.667,03 € + 8.667,03 €) - 3.085,36 € 3.811,64 € = 10.437,06 €. Žalobkyňa nezohľadnila, že žalovaný pri výpočte z náhrady odpočítal aj časť úrazového príplatku v čase po období skončenia pracovného pomeru - úrazový príplatok v sume 370,10 €, ktorý žalovaný odpočítal od náhrady za stratu na zárobku za obdobie od 25.10.2019 do 31.10.2019 v sume 33,93 € a za obdobie od 1.11.2019 do 31.12.2019 v sume 300,52 €, pričom zvyšnú časť (370,10 33,93 - 300,52) = 35,65 € odpočítal aj z náhrady za obdobie od 1.1.2020 do 31.12.2020, za ktoré napokon

namiesto 1.849,20 € vyplatil iba sumu 1.813,55 €. Tento rozdiel už žalobkyňa nežiadala. Žalovaný uhradil žalobkyni celkom sumu vo výške 3.085,36 €, t. j. pri dennom hrubom zárobku 34,53 €, celkom za 89 pracovných dní, t. j. za obdobie do 12.5.2020 vrátane. 1.4. Žalovaný vo vyjadrení zotrval na názore o premlčaní nároku žalobkyne podľa § 106 OZ ako celku do obdobia odňatia invalidného dôchodku, t. j. do dňa 26.8.2021. Podľa neho na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká právna úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila podľa § 106 OZ, a pri posudzovaní premlčania straty na zárobku po skončení práceneschopnosti judikatúra považuje jednotlivé nároky na náhradu za stratu na zárobku za jeden celok. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je jedným nárokom, tento nárok nemožno rozložiť na niekoľko častí, pokiaľ nenastanú nové skutočnosti. Dôvodil, že „Nárok na náhradu za stratu na zárobku sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nároky na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia z neho vyplývajúce, poskytované vo forme dôchodku (tzv. renty). Tento nárok možno uplatniť žalobou na súde až po tom, čo bolo príslušným orgánom vydané rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel (porovnaj Rc 36/2007)." Podľa žalovaného subjektívna premlčacia doba začala najskôr plynúť dňom vydania rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku, ktoré bolo vydané Sociálnou poisťovňou ústredie č. XXX XXX XXXX X, dňa 20.4.2020, t j. najskôr dňom 20.4.2020. Ak by aj bral do úvahy, že by si poškodený prevzal rozhodnutie na pošte v posledný deň odbernej lehoty, tak je vysoko pravdepodobné, že sa dozvedel o zárobku dosahovanom po poškodení, t. j. o výške invalidného dôchodku ešte v priebehu mája 2020. Žalovaný na podporu svojho tvrdenia opätovne poukázal na citáciu z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.1.2017, č. k. II. ÚS 16/2017-14, podľa ktorého „Subjektívna premlčacia doba 2 Co 587/2014 na uplatnenie nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti začína plynúť zásadne od okamihu, kedy sa poškodený dozvedel o zárobku dosahovanom pred poškodením a po poškodení, prípadne kedy bolo vydané rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel. Súd prvého stupňa správne zistil, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 13.10.2005, č. XXX XXX XXXX, o priznaní invalidného dôchodku navrhovateľovi, nadobudlo právoplatnosť dňa 28.11.2005, teda týmto dňom sa navrhovateľ dozvedel o škode na strate na zárobku po priznaní invalidity, pričom o tom, kto za túto škodu zodpovedá, vedel už v čase úrazu, teda dňa 31.05.2003. Z uvedeného vyplýva, že dvojročná subjektívna premlčacia doba upravená v § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka určená na uplatnenie nároku navrhovateľovi uplynula dňa 28.11.2007, a preto v prípade, že návrh na náhradu straty na zárobku po priznaní invalidity navrhovateľ uplatnil na súde dňa 27.6.2008, urobil tak po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby." Podľa žalovaného možno predpokladať, že nárok na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti vznikol v prejednávanom prípade dňa 25.10.2019 priznaním invalidného dôchodku žalobkyni, a nárok podľa žalovaného zanikol ku dňu 26.8.2021 odňatím invalidného dôchodku s odôvodnením, že MPVZČ žalobkyne už nie je vyššia ako 40 %, ale už len 10 %, a preto ju nemožno pokladať za invalidnú. Pri posudzovaní nároku je potrebné vziať do úvahy podstatnú okolnosť, a to odňatie invalidného dôchodku. Po prehodnotení zdravotného stavu žalobkyne v zmysle znaleckého posudku zo dňa 26.8.2021 je v súčasnosti miera poklesu schopnosti žalobkyne vykonávať zárobkovú činnosť na úrovni len 10 % (z dôvodu straty sleziny), čo nezakladá nárok na priznanie invalidity v zmysle platných právnych predpisov. Žalobkyňa je povinná objektívne preukázať, že nie je schopná dosahovať rovnaký príjem ako pred škodou na zdraví, ktorá vznikla v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na českú judikatúru: „Skutočnosť, že poškodený, ktorý pre následky úrazu nie je schopný vykonávať doterajšiu prácu, nemôže z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí nastúpiť do iného zamestnania, ktoré zodpovedá jeho úrazom zníženej pracovnej spôsobilosti, je spôsobená situáciou na trhu práce a nie je v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia, za ktoré zodpovedá škodca (NS ČT, spisová značka 25 Cdo 978/2005)." Je potrebné prihliadnuť aj na to, aký charakter práce poškodený pred úrazom vykonával. V predloženom znaleckom posudku nie je uvedené, že poškodený nie je spôsobilý sa vrátiť na pôvodnú pracovnú pozíciu, alebo že by mal obmedzenie vykonávať konkrétny typ zárobkovej činnosti. Preto žalovaný vychádza z toho, že takéto obmedzenie neexistuje, pokiaľ žalobkyňa nepreukáže opak. Podľa žalovaného dôkazné bremeno na preukázanie trvania nároku v zmysle § 447 Občianskeho zákonníka aj po odňatí invalidného dôchodku stojí na žalobkyni ako poškodenej. 1.5. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa bola v januári 2019 účastníkom dopravnej nehody s motorovým vozidlom, kde utrpela zranenia, v dôsledku ktorých došlo u nej k poškodeniu zdravia a k strate pracovnej spôsobilosti. Pred nehodou bola pracovne činná a mala príjem z pracovnej činnosti opatrovateľky. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 20.4.2XXX, č. XXX 020 XXXX 0, právoplatným dňa 8.6.2020, jej bol priznaný invalidný dôchodok vo výške 152,10 € mesačne, od 1.1.2020 vo výške 156,60 € mesačne, od 1.1.2021 vo výške 161,- € mesačne, s mierou

poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 45 % podľa Lekárskej správy - odborného posudku o invalidite zo dňa 22.1.2020. Ďalej bolo preukázané, že priemerný denný zárobok žalobkyne bol Sociálnou poisťovňou ustálený v hrubom vo výške 34,53 €. Nakoľko žalobkyňa stratila svoj pôvodný zárobok a poberala invalidný dôchodok, bolo jej Sociálnou poisťovňou z tohto dôvodu vyplatených v roku 2020 spolu 1.879,20 € a v r. 2021 spolu 1.932,44 €. Žalobkyňa v danom období nedosahovala žiaden príjem z pracovnej činnosti. Žalovaný titulom náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vyplatil žalobkyni za roky 2020 a 2021 sumu spolu 3.085,36 €. 1.6.1. V odôvodnení súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa si predmetnou žalobou uplatňuje nárok na náhradu škody na zdraví, a to stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite v zmysle § 447 Občianskeho zákonníka, a to vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom pred vznikom škody a súčtom zárobku, invalidného dôchodku a doposiaľ poskytnutej náhrady za stratu na zárobku po vzniku škody. Uviedol, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti v čase vzniku dopravnej nehody z januára 2019, kde na jeho právne posúdenie sa vzťahuje § 447 OZ v znení účinnom od 1.8.2004 do 30.11.2019. Vznik právneho vzťahu a vznik nároku z tohto právneho vzťahu je potrebné posudzovať podľa zákona v znení účinnom do 30.11.2019. Avšak pokiaľ ide o výpočet výšky nároku žalobkyne mal za to, že je potrebné aplikovať ustanovenia zákona v znení novely § 447 OZ, v zmysle ktorej náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti poškodeného sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti a priznaného invalidného dôchodku vyplácaného poškodenému podľa osobitných predpisov. Súd prvej inštancie dal do pozornosti, že Národná rada Slovenskej republiky prijala dňa 28.10.2019 zákon č. 394/2019 Z. z., ktorou novelou zákonodarca reagoval na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.8.2018 sp. zn. PL. ÚS 10/2016, ktorým bol vyslovený nesúlad ustanovení § 446, § 447 OZ s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Zverejnením v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 25/2019 novela nadobudla účinnosť 1.12.2019. Novela vkladá do Občianskeho zákonníka nové ustanovenie § 447 v znení, podľa ktorého náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti a priznaného invalidného dôchodku vyplácaného poškodenému podľa osobitných predpisov. Podľa dôvodovej správy k novele strata na zárobku je osobitným druhom majetkovej ujmy, ku ktorej dochádza pri škode na zdraví. V zmysle § 447 OZ v znení účinnom do 30.11.2019 sa táto uhrádzala ako suma úrazovej renty podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Podľa uvedenej právnej úpravy sa poškodenému namiesto náhrady škody mala poskytnúť strata na zárobku, ktorá sa posudzuje a určuje rovnako ako úrazový príplatok, príp. úrazová renta podľa zákona č. 461/2003 Z. z., čo je spravidla nižšia suma, ako tá, ku ktorej došlo v pracovnej neschopnosti, prípadne v období po jej skončení. Tým, že OZ zaviedol právnu úpravu, v zmysle ktorej sa nárok poškodeného na náhradu straty na zárobku posudzoval podľa zákona o sociálnom poistení, obmedzil mu legislatívne subjektívne právo domáhať sa skutočnej náhrady za stratu na zárobku. Novela sledovala zámer, ktorým je zosúladenie právnej úpravy náhrady škody na zdraví spôsobnej protiprávnym konaním s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Novelizované ustanovenie v zmysle osobitnej časti dôvodovej správy opúšťa pôvodnú, z hľadiska ochrany poškodeného nevyhovujúcu naviazanosť právnej úpravy kvantifikácie výšky náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného na zákon o sociálnom poistení a nahrádza túto úpravu takou, ktorá zohľadňuje rozsah skutočne utrpenej škody a jej spravodlivej náhrady. Ujma sa v tomto prípade posúdi na základe porovnania priemerného zárobku poškodeného, ktorý dosahoval pred vznikom škody a zárobkom, ktorý dosahuje po poškodení, pričom tento nový zárobok je závislý aj od toho, či a v akej výške poškodený poberá invalidný, resp. čiastočný invalidný dôchodok. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti sa teda vypočíta ako rozdiel medzi priemerným zárobkom poškodeného, ktorý dosahoval pred vznikom škody a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po poškodení a priznaného invalidného dôchodku. Súd prvej inštancie uviedol, že v § 879w OZ je vyjadrený princíp zachovania nadobudnutých práv s tým, že zákonodarca týmto právam priznal nový obsah, čo znamená, že na vyčíslenie výšky náhrady škody spočívajúcej v strate na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je potrebné aplikovať právnu úpravu účinnú v čase riešenia výšky nároku. 1.6.2. V odôvodnení súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní bolo medzi stranami sporné, či je dôvodná námietka premlčania vznesená žalovaným voči nároku žalobkyne a tiež výška uplatneného nároku. Žalovaný mal za to, že náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je

jedným nárokom a premlčuje sa ako celok, pričom argumentoval viacerými rozhodnutiami súdov. Podľa názoru žalovaného už dňom, kedy došlo ku škodovej udalosti sa žalobkyňa dozvedela o tom, kto za škodu zodpovedá a subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti začala plynúť od okamihu, kedy sa žalobkyňa ako poškodená dozvedela o zárobku dosahovanom pred a po poškodení, resp. dňom, kedy bolo vydané rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku a žalobkyňa sa o ňom dozvedela; čo v danej veci znamená, že subjektívna premlčacia doba začala najskôr plynúť dňom vydania rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku dňa 20.4.2020, t. j. uplynula najskôr 20.4.2022 a najneskôr začala plynúť dňa 8.6.2020 - právoplatnosťou rozhodnutia, a uplynula najneskôr dňa 8.6.2022. Žalobkyňa si nárok na súde uplatnila až 15.7.2022, t. j. po uplynutí uvedenej subjektívnej premlčacej lehoty. 1.6.3. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný uznal, že žalobkyňa má nárok na náhradu za stratu na zárobku, keď v rámci likvidácie poistnej udalosti zo dňa 10.1.2019, pod číslom škodovej udalosti XXXXXXXXXX, uhradil žalobkyni stratu na zárobku za rok 2020 vo výške 1.849,20 € a za rok 2021, do 26.8.2021 vo výške 1.236,16 €, ako vyplýva z jeho listov - Oznámenie o likvidácii poistnej udalosti zo dňa 15.2.2021 a 14.2.2022, aplikujúc ale právnu úpravu v znení podľa Občianskeho zákonníka do 30.11.2019. Zákonom ustanovené podmienky vzniku nároku žalobkyňa splnila a nárok na náhradu za stratu na zárobku jej vznikol. Súd prvej inštancie konštatoval, že pri vyčíslení pod opakujúcimi sa plneniami má OZ na mysli najmä pravidelné vyplácanie nájomného alebo dôchodku. Na rozdiel od splátok dlhu § 110 ods. 2 OZ, opakujúce sa plnenia sa líšia v tom, že v tomto prípade nejde o umorenie dlhu, ale každá platba má povahu samostatného dlhu, ktorého splatnosť nastáva postupne. Rovnako, ako aj všetky nároky na náhradu škody, sa podľa § 106 OZ premlčuje aj nárok na náhradu straty na zárobku, a to nárok ako taký, teda ako celok. Je potrebné však rozlišovať medzi premlčaním samotného práva na náhradu podľa § 447 OZ s ohľadom na dobu jeho uplatnenia na súde a premlčaním postupne vznikajúcich nárokov na výplatu jednotlivých mesačných plnení v rámci samotného práva na náhradu. Začiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie nárokov na náhradu škody podľa § 106 OZ sa neviaže na dátum splatnosti, ako je tomu u počiatku všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 OZ, ale k inej skutočnosti. Vzhľadom na to, že podľa § 455 OZ sa strata na zárobku hradí peňažným dôchodkom, ktorý je možné priznať do budúcna, je tento nárok opakujúcim sa plnením. Náhrada straty na zárobku podľa § 447 OZ sa vypláca mesačne. Premlčanie nároku na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia vyplývajúce z toho nároku sa neposudzuje podľa § 106 OZ, ale vzhľadom na § 110 ods. 3 OZ podľa všeobecného ustanovenia § 101 OZ, ktorý určuje trojročnú premlčaciu lehotu, ktorá plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Z týchto dôvodov sa súd so žalovaným vznesenou námietkou premlčania nároku žalobkyne ako celku nestotožnil, nepovažoval ju za dôvodnú a neprihliadol na ňu. Dôvodil, že žalobkyňa sa dozvedela o tom, kto za škodu zodpovedá dňom, kedy došlo ku škodovej udalosti, t. j. 19.1.2019. O zárobku dosahovanom pred poškodením a po poškodení sa dozvedela najskôr dňom vydania rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku zo dňa 20.4.2020, najneskôr jeho právoplatnosťou dňa 8.6.2020. Žalobkyňa v konaní preukázala i príčinnú súvislosť medzi poklesom jej zárobku po skončení práceneschopnosti, kedy v r. 2020 a 2021 bola len poberateľom invalidného dôchodku, pričom pred vznikom škody mala priemerný denný zárobok vo výške 34,53 €. 1.6.4. Súd prvej inštancie posudzoval, či žalovaným vznesená námietka premlčania v konaní je výkonom práva v rozpore dobrými mravmi podľa § 3 OZ. Poukázal na to, že žalobkyňa vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného považovala za dôsledok nekalosúťažného konania, pretože kvalifikované plynutie času žalovaný úmyselne vyvolal tým, že s ňou aktívne komunikoval, domáhal sa dodania ďalších dokumentov a účelovo, v záujme uplynutia premlčacej lehoty navodil dojem, že poistné plnenie poskytne. Následne sa bez oznámenia výsledkov údajného šetrenia poistnej udalosti už len obmedzil na list s informáciou o premlčaní jej nároku. Podľa žalobkyne konanie žalovaného nemožno posúdiť inak ako konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemôže požívať právnu ochranu. Súd prvej inštancie poukázal na to, že ustanovenie § 3 OZ je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi, a v prípade, že tomu tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Konštatoval, že v prejednávanom prípade vzal do úvahy predovšetkým časovú súvislosť a obsah komunikácie medzi stranami pri uplatňovaní nároku na stratu na zárobku žalobkyňou u žalovaného, t. j. aj postup a konanie žalovaného v období pred podaním žaloby vo veci samej. Uviedol, že dňa 14.2.2022 žalovaný oznámil žalobkyni likvidáciu poistnej udalosti v ustálenej výške za obdobie v roku 2021, ktorý nárok posudzoval podľa § 447 OZ v znení do 30.11.2019. Žalobkyňa listom zo dňa 9.3.2022 vyzvala žalovaného na úhradu ďalšej konkrétnej náhrady, spolu 10.437,06 € titulom straty na zárobku s podrobnou argumentáciou podľa § 447 OZ. Žalovaný listom zo dňa 31.3.2022 vyzval žalobkyňu na poskytnutie súčinnosti v

súvislosti so žiadosťou zo dňa 9.3.2022. Žalovaný následne listom zo dňa 10.6.2022 oznámil žalobkyni ukončenie likvidácie bez poskytnutia poistného plnenia s poukazom na premlčanie nároku podľa § 106 OZ. Z obsahu uvedeného listu žalovaného vyplýva, že žalobkyňa jednak doplnila svoju žiadosť dňa 28.4.2022 (na základe výzvy žalovaného zo dňa 31.3.2022) ale najmä, že žalovaný v čase komunikácie, prípravy a posudzovania žiadosti žalobkyne zo dňa 9.3.2022 o úhradu jej nároku, už mal vedomosť o rozhodnutí Sociálnej poisťovne zo dňa 20.4.2020, právoplatnom dňa 8.6.2020, ktorým bol žalobkyni priznaný invalidný dôchodok. Podľa názoru súdu bol žalovaný vo vzťahu ku žalobkyni v ich vzájomnom právnom vzťahu do určitej miery v pozícii fakticky silnejšej strany, vzhľadom na predmet jeho činnosti a odborné právne zázemie, a dá sa predpokladať, že žalovaný mal v danom časovom období reálne k dispozícii dostatok podkladov a informácií k záveru o účinkoch prípadného premlčania nároku žalobkyne najskôr ku dňu 20.4.2022, najneskôr ku dňu 8.6.2022, vzhľadom k rozhodnutiu Sociálnej poisťovne zo dňa 20.4.2020, právoplatnému dňa 8.6.2020 o invalidnom dôchodku žalobkyne. Žalovaný zaslal oznámenie o ukončení likvidácie udalosti žalobkyni až 10.6.2022, čo je dátum už po ním posúdenom uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby, odvíjajúcej sa od dátumu uplynutia premlčacej doby najneskôr 8.6.2022 (právoplatnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne), na ktorú poukazuje aj v rámci procesnej obrany v tomto konaní. Argumentácia žalovaného o premlčaní nároku žalobkyne ako celku pri posudzovaní nároku pred podaním žaloby a po podaní žaloby na súd je totožná. Súd dospel k záveru, že žalovaný svojim postupom navodil dojem, že poistné plnenie žalobkyni poskytne, ale následne, podľa ním posúdenej uplynuvšej subjektívnej premlčacej lehote žalobkyni dňa 10.6.2022 oznámil, že jej nárok je už premlčaný ako celok. Súd takýto postup žalovaného vyhodnotil ako hrubo rozporný s dobrými mravmi a preto na vznesenú námietku premlčania nároku neprihliadol. 1.6.5. K námietke žalovaného ohľadom výšky uplatneného nároku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie rokov 2020 a 2021, spolu 10.437,06 €, teda ako jednorazovú náhradu za stratu na zárobku, v žalobe ju v rámci rozhodujúcich skutočností špecifikovala, vychádzajúc z ňou očakávaného zárobku vo výške 17.334,06 €, podľa sumy priemerného denného zárobku vo výške 34,53 € pri počte 251 pracovných dní v roku 2020 a pri počte 251 pracovných dní v roku 2021. Výšku tohto priemerného denného zárobku žalobkyne ani počet pracovných dní v roku 2020, 2021 žalovaný výslovne nenamietal. Žalovaný z takto ustálenej sumy 17.334,06 € plnil žalobkyni náhradu iba za 89 pracovných dní t. j. sumy 1.849,20 € a 1.236,16 €. Zvyšnú, t. j. žalovanú sumu jej doposiaľ neuhradil. Súd prvej inštancie poukázal na § 445 OZ, podľa ktorého sa strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví, uhradzuje peňažným dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý pred poškodením dosahoval. Pokiaľ sú splnené predpoklady zodpovednosti za škodu, je subjekt zodpovedný za škodu povinný hradiť poškodenému škodu, pokým nenastane skutočnosť, ktorá predstavuje zmenu okolností rozhodujúcich pre určenie výšky náhrady škody, t. j. dokým nedôjde ku zmene pomerov, pričom musí ísť o zmenu podstatnú. Žalobkyňa stratila svoj pôvodný zárobok a poberala invalidný dôchodok, pričom jej z tohto dôvodu bolo vyplatených v roku 2020 spolu 1.879,20 € a v r. 2021 spolu 1.932,44 €. Žalobkyňa v danom období nedosahovala žiaden iný príjem z pracovnej činnosti. V konaní si uplatnila u žalovaného nárok na stratu na zárobku nielen do 26.8.2021, ako jej titulom náhrady za stratu na zárobku vyplatil žalovaný; ale požadovala náhradu za celý rok 2021, nakoľko invalidný dôchodok jej bol odňatý rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 16.12.2021, počnúc od 4.2.2022, o ktorej skutočnosti z dôvodu prehodnotenia miery poklesu schopnosti žalobkyne vykonávať zárobkovú činnosť podľa znaleckého posudku, žalobkyňa v danom čase roka 2021 nemala vedomosť. Žalobkyňa bola počas obdobia od 25.8.2021 až do 4.2.2022 v postavení invalidného dôchodcu, s vyplácaným invalidným dôchodkom, pričom znalecký posudok, na ktorý sa odvoláva žalovaný, jej bol doručený spolu s rozhodnutím Sociálnej poisťovne. Žalobkyňa v konaní ani netvrdila, že by mala iný príjem. Uvedené nevyplýva ani zo vzájomnej komunikácie medzi stranami sporu pred podaním žaloby, podľa listu žalovaného zo dňa 31.3.2022, v ktorom žalovaný vyzval žalobkyňu na doloženie dokladov na preukázanie skutočnosti, že v rokoch 2020, 2021 nemala žiadny príjem z pracovnej činnosti. Žalobkyňa mala žalovanému predložiť: potvrdenie ÚPSVaR o evidencii, potvrdenie o výplate dávok v hmotnej núdzi, iných sociálnych dávok, potvrdenie o výplate dávok v nezamestnanosti. Žalobkyňa doklady žalovanému doplnila dňa 28.4.2022. To znamená, že žalovaný mal dostatočnú vedomosť o tom, či žalobkyňa mala/nemala príjem z pracovnej činnosti. 1.7. Po vyhodnotení dôkazov jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti súd prvej inštancie uzavrel, že žalobný návrh žalobkyne je dôvodný v celej uplatnenej výške. Žalobkyňa preukázala výšku nároku, škody - strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, porušenie právnej povinnosti aj príčinnú súvislosť medzi poklesom jej zárobku po skončení práceneschopnosti a jej zdravotným stavom, pričom žalobný

nárok nie je podľa názoru súdu prvej inštancie premlčaný. Zaplatenie žalovanej sumy žalovaným v konaní nebolo preukázané. Súd preto žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalovanú sumu 10.437,06 €. 1.8. Žalobkyňa si uplatnila aj nárok na príslušenstvo - úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo žalovanej sumy od 1.4.2022 do zaplatenia podľa § 121 ods. 3 OZ a § 517 ods. 1, ods. 2 OZ. Výška úroku z omeškania je podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. 5 % ročne. Žalobkyňa vyzvala žalovaného na úhradu žalovanej sumy istiny listom zo dňa 9.3.2022, ale žalovaný nereagoval úhradou. 1.9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.") a § 255 ods. 1 C.s.p., podľa zásady úspechu. Žalobkyňa bola v konaní proti žalovanému plne úspešná. Súd jej preto priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Dôvodil, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.); konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko napadnutý rozsudok je vnútorne rozporuplný, zmätočný, nedostatočne odôvodnený, a z toho dôvodu nepreskúmateľný (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.); súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Podľa odvolateľa je nárok žalobkyne s poukazom na § 106 Občianskeho zákonníka premlčaný ako celok do obdobia odňatia invalidného dôchodku, t. j. do dňa 26.8.2021. Žalovaný má za to, že subjektívna premlčacia doba začala najskôr plynúť dňom vydania rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku, ktoré bolo vydané Sociálnou poisťovňou ústredie XXX XXX XXXX 0, dňa 20.4.2020, t. j. najskôr dňom 20.4.2020. Aj keby si poškodená prevzala predmetné rozhodnutie najneskôr dňom 8.6.2020 (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 8.6.2020), predmetný nárok na stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti je premlčaný. Poukázal na to, že v rámci procesnej obrany rozporoval aj to, že nárok na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti vznikol dňa 25.10.2019 priznaním invalidného dôchodku žalobkyni, a nárok podľa žalovaného zanikol ku dňu 26.8.2021 odňatím invalidného dôchodku s odôvodnením, že MPVZČ žalobkyne už nie je vyššia ako 40 %, ale už len 10 %, a preto nemožno žalobkyňu pokladať za invalidnú. Žalovaný uviedol, že nárok na stratu na zárobku za obdobie od 25.10.2019 do 31.12.2020 si žalobkyňa uplatnila podľa právnej úpravy pred účinnosťou novely zákonom č. 394/2019 Z. z., t. j. predpisov upravujúcich nárok na úrazovú rentu, a nie podľa novej právnej úpravy účinnej od 1.12.2019, ktorý jej žalovaný aj poukázal. Dôvodil, že pri posudzovaní nároku je potrebné vziať do úvahy podstatnú okolnosť, a to, odňatie invalidného dôchodku. Po prehodnotení zdravotného stavu žalobkyne v zmysle znaleckého posudku zo dňa 26.8.2021 (ďalej len ako „znalecký posudok") je v súčasnosti miera poklesu schopnosti žalobkyne vykonávať zárobkovú činnosť na úrovni len 10 % (z dôvodu straty sleziny), čo nezakladá nárok na priznanie invalidity v zmysle platných právnych predpisov. Žalovaný poukazoval na to, že žalobkyňa je povinná objektívne preukázať, že nie je schopná dosahovať rovnaký príjem ako pred škodou na zdraví, ktorá vznikla v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Nestačí predmetné len tvrdiť, ale dôkazné bremeno ide na ťarchu žalobkyne. Na preukázanie nároku na náhradu straty na zárobku v zmysle 447 Občianskeho zákonníka odo dňa 27.8.2021 do dňa 31.12.2021 je potrebné, aby žalobkyňa preukázala, že iný príjem okrem invalidného dôchodku nedosahovala. Vytýkal súdu prvej inštancie, že s uvedenými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú z pohľadu žalovaného podstatné a právnou argumentáciou, že nárok žalobkyne nebol doposiaľ preukázaný, tak ako to predpokladá ustálená judikatúra a súdna prax, sa v napadnutom rozsudku jasne a výstižne nevysporiadal, keď v napadnutom rozsudku len konštatoval, že nárok žalobkyne premlčaný nie je. V rozsudku taktiež absentuje odôvodnenie, prečo súd argumentáciu žalovaného ohľadom charakteru preukázania uplatňovaného nároku, ktorý je podľa žalovaného premlčaný a nepreukázaný, nepovažuje za relevantnú a ďalej sa prvoinštančný súd nevyjadril ani k tomu, či sa skutočne jedná o ustálený právny názor tak, ako žalovaný v súdnom spore argumentoval. Zároveň sa súd prvej inštancie nezaoberal ani výškou uplatneného nároku, ktorú žalovaný počas celého konania namietal a mal za to, že žalobkyňa nepostupovala pri výpočte nároku na náhradu straty na zárobku podľa striktného znenia § 447 Občianskeho zákonníka a nezaoberal sa ani tým, či výpočet žalobkyne napĺňa zákonnú definíciu priemerného zárobku v zmysle Zákonníka práce. 2.2. Odvolateľ zotrval na tom, že pri posudzovaní premlčania straty na zárobku po skončení práceneschopnosti judikatúra považuje jednotlivé nároky na náhradu za stratu na zárobku za jeden celok. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je jedným nárokom, tento

nárok nemožno rozložiť na niekoľko častí, pokiaľ nenastanú nové skutočnosti. Už dňom, kedy došlo ku škodovej udalosti, sa žalobkyňa dozvedela o tom, kto za škodu zodpovedá. Žalovaný má za to, subjektívna premlčacia doba začala najskôr plynúť dňom vydania rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku, ktoré bolo vydané Sociálnou poisťovňou ústredie XXX XXX XXXX 0, dňa 20.4.2020, t j. najskôr dňom 20.4.2020. Aj pri zohľadnení, že si poškodená prevzala predmetné rozhodnutie najneskôr dňom 8.6.2020 (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 8.6.2020) možno mať za to, že predmetný nárok na stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti je premlčaný. Žalovaný má za to, že žalobkyňa sa o zárobku dosahovanom po poškodení, t. j. o výške invalidného dôchodku dozvedela ešte v priebehu mája 2020. V tomto prípade uplynula dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá začala najskôr plynúť dňom 20.4.2020 (najneskôr dňa 8.6.2020), uplynula najneskôr dňa 8.6.2022, a teda posledným dňom na uplatnenie nároku na súde bol deň 8.6.2022, pričom žalobkyňa si uplatnila nárok na súde po uplynutí premlčacej doby, a to dňa 15.7.2022. Odvolateľ poukázal na to, že na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká právna úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila, pričom v poznámke pod čiarou k uvedenému ustanoveniu sa uvádza, že na premlčanie nároku na náhradu škody sa v týchto prípadoch vzťahuje § 106 Občianskeho zákonníka. Podľa odvolateľa nárok žalobkyne je podľa § 106 Občianskeho zákonníka premlčaný ako celok do obdobia odňatia invalidného dôchodku, t. j. do dňa 26.8.2021. Žalovaný na podporu svojho tvrdenia opätovne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.1.2017, č. k. II. ÚS 16/2017-14, podľa ktorého: „Subjektívna premlčacia doba 2 Co 587/2014 na uplatnenie nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti začína plynúť zásadne od okamihu, kedy sa poškodený dozvedel o zárobku dosahovanom pred poškodením a po poškodení, prípadne kedy bolo vydané rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel. Súd prvého stupňa správne zistil, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 13.10.2005, č. XXX XXX XXXX, o priznaní invalidného dôchodku navrhovateľovi, nadobudlo právoplatnosť dňa 28.11.2005, teda týmto dňom sa navrhovateľ dozvedel o škode na strate na zárobku po priznaní invalidity, pričom o tom, kto za túto škodu zodpovedá, vedel už v čase úrazu, teda dňa 31.5.2003. Z uvedeného vyplýva, že dvojročná subjektívna premlčacia doba upravená v § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka určená na uplatnenie nároku navrhovateľovi uplynula dňa 28.11.2007, a preto v prípade, že návrh na náhradu straty na zárobku po priznaní invalidity navrhovateľ uplatnil na súde dňa 27.6.2008, urobil tak po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby." 2.3. Odvolateľ ďalej dôvodil, že v prípade, ak si žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu straty na zárobku aj po odňatí invalidného dôchodku, t. j. odo dňa 27.8.2021 do 31.12.2021, bolo potrebné preukázať, že objektívne nie je schopná dosahovať rovnaký príjem ako pred škodou na zdraví, ktorá vznikla v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, ďalej, že iný príjem okrem invalidného dôchodku nemala, uvedené nestačilo zo strany žalobkyne len tvrdiť. Poukázal na to, že v znaleckom posudku zo dňa 26.8.2021 nie je uvedené, že žalobkyňa nie je spôsobilá sa vrátiť na pôvodnú pracovnú pozíciu alebo že by mala obmedzenie vykonávať konkrétny typ zárobkovej činnosti, ako i vzhľadom na malé percento pracovnej neschopnosti vykonávať zárobkovú činnosť by sa dalo predpokladať, že ide o také zranenie, ktoré ju len zanedbateľne obmedzuje vo výkone zárobkovej činnosti. Žalovaný má za to, že dôkazné bremeno na preukázanie trvania nároku v zmysle § 447 Občianskeho zákonníka aj po odňatí invalidného dôchodku stojí na žalobkyni ako poškodenej. Podľa žalovaného poškodená nepreukázala existenciu príčinnej súvislosti medzi poklesom jej zárobku po skončení práceneschopnosti a zraneniami po škodovej udalosti. Ďalej poukázal na to, že po prehodnotení zdravotného stavu žalobkyne v zmysle znaleckého posudku zo dňa 26.8.2021 (ďalej len ako „znalecký posudok") je v súčasnosti miera poklesu schopnosti žalobkyne vykonávať zárobkovú činnosť na úrovni len 10 % (z dôvodu straty sleziny), čo nezakladá nárok na priznanie invalidity v zmysle platných právnych predpisov. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na českú judikatúru: „Skutočnosť, že poškodený, ktorý pre následky úrazu nie je schopný vykonávať doterajšiu prácu, nemôže z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí nastúpiť do iného zamestnania, ktoré zodpovedá jeho úrazom zníženej pracovnej spôsobilosti, je spôsobená situáciu na trhu práce a nie je v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia, za ktoré zodpovedá škodca (NS ČR spisová značka 25 Cdo 978/2005)." 2.4. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, keď sa súd len veľmi okrajovo zaoberal jeho argumentáciou prezentovanou v konaní, ktorá je pre posúdenie danej veci významná. Poukázal aj na vzájomnú rozporuplnosť častí odôvodnenia, keď súd prvej inštancie na jednej strane konštatuje, že vznesená námietka premlčania nie je dôvodná, keď má za to, že na predmetný prípad by sa mala vzťahovať všeobecná premlčacia lehota, pričom na strane druhej uviedol, že vznesená námietka premlčania nie je dôvodná z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Žalovaný poprel, že v priebehu šetrenia škodovej udalosti konal účelovo s cieľom poškodiť práva

žalobkyne. Inštitút premlčania plní funkciu posilnenia právnej istoty účastníkov právnych vzťahov tým, že stimuláciou veriteľa k včasnému uplatneniu práva zabraňuje tomu, aby dlžník nebol ohľadne svojich povinností vystavený po časovo neobmedzenú dobu donucujúcemu zákroku veriteľa (tzv. vynútiteľnosti), spočívajúceho v uplatnení práva na súde. Funkciou premlčania je viesť účastníkov občianskoprávnych vzťahov, aby svoje práva včas uplatnili predpísaným spôsobom pred orgánom na to určeným, pokiaľ povinný subjekt nesplnil svoju povinnosť riadne a včas. Stav neistoty, ktorý existuje po nesplnení určitej povinnosti, nemôže trvať donekonečna, a preto zákon vyžaduje od oprávneného subjektu, aby svoje právo uplatnil v stanovenej lehote, a to v premlčacej lehote. Nakoľko žalobkyňa takto nekonala, neexistuje dôvod, prečo by súd nemal akceptovať námietku premlčania vznesenú žalovaným. Neprihliadnutie na námietku premlčania z dôvodu rozporu s dobrými mravmi je výnimočné, aplikuje sa len za výskytu určitých špecifických okolností. Pri skúmaní otázky, či bolo vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi je rozhodujúce, či strana sporu, ktorá sa rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka dovoláva, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti v súlade so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt". Tá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídateľnosti a opatrnosti nie len pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. V danej právnej veci neexistuje žiadna objektívna prekážka, ktorú by zavinil žalovaný a ktorá by zároveň objektívne bránila žalobkyni, aby v rámci premlčacej doby uplatnila ňou tvrdený nárok voči žalovanému. To jednoznačne potvrdzuje, že premlčanie práva žalobkyne nebolo spôsobené objektívnou skutočnosťou, za ktorú by zodpovedal žalovaný. K premlčaniu došlo bez pochýb v dôsledku nedôslednosti žalobkyne, resp. jej právnej zástupkyne. Uvedená okolnosť nijako nesúvisí so vznesením námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi a ani judikatúra s ňou nespája rozpor medzi dobrými mravmi a uplatnením námietky premlčania. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na viaceré rozhodnutia a to uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 176/2011, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 51/2017, sp. zn. 7 Cdo 507/2014, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 41/2012, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 16 Co 72/2019. V prejednávanom spore sa podľa názoru žalovaného o výnimočný prípad nejedená, žalobkyňa v predmetnom spore neuviedla, že by objektívne existoval závažný dôvod, ktorý by jej bránil uplatniť si nároky na náhradu škody na zdraví na súde v premlčacej lehote, žalobkyňa si pre účely uplatnenia svojich nárokov voči poisťovateľovi škodcu splnomocnila advokátku. Žalobkyňa v zastúpení advokátkou si mala byť vedomá, že v súlade s § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z. má poisťovateľ škodcu lehotu 3 mesiace na skončenie prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť náhradu škody a oznámiť poškodenému výšku náhrady škody, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť náhradu škody a nárok na náhradu škody preukázaný, resp. poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil náhradu škody alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť náhradu škody a výška náhrady škody; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené. Žalovaný skončil prešetrovanie nároku žalobkyne na náhradu škody na zdraví v zákonom stanovenej lehote, o čom svedčí list zo dňa 10.6.2022, v ktorom žalobkyňu informuje o ukončení likvidácie poistnej udalosti a súčasne zamietnutí jej nárokov z dôvodu premlčania v subjektívnej premlčacej lehote. 2.5. Vzhľadom k tomu, že žalovaný považuje priznanie žalovaného nároku za nedôvodné, neopodstatnené je tak aj priznanie nároku na zaplatenie úrokov z omeškania. 2.6. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol, resp. aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil si aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 3.1. K odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a tento považuje za vecne správny. Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne opísal skutočnosti, ktorými sa riadil pri posudzovaní uplatneného nároku žalobkyne, označil zákonné ustanovenia, z ktorých pri posudzovaní uplatneného nároku žalobcu vychádzal a tieto aplikoval a interpretoval v súlade so zákonom a to najmä s poukazom na zmenu právnej úpravy v súvislosti s § 447 Občianskeho zákonníka, jasne a zrozumiteľne v napadnutom rozhodnutí rozoberá a interpretuje novelu, ktorou zákonodarca reagoval na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 10/2016 a potrebu zmeny výpočtu skutočnej škody, ktorá vzniká pri nárokoch podľa § 447 Občianskeho zákonníka a zároveň poukazuje aj na § 879w Občianskeho zákonníka, v

ktorom zákonodarca vyjadril princíp zachovania nadobudnutých práv s tým, že zákonodarca týmto právam priznal nový obsah, čo znamená, že na vyčíslenie výšky náhrady škody spočívajúcej v strate na zárobku pri invalidite je potrebné aplikovať právnu úpravu účinnú v čase riešenia výšky uplatneného nároku. Poukázala na to, že žalovaný jej nárok na náhradu za stratu na zárobku uznal a tento aj plnil, a to dokonca v plnej výške aplikujúc nesprávny právny predpis -Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.11.2019. Dôvod žalovať žalovaného žalobkyni vznikol až vtedy, keď žalovaný neplnil vo výške, v akej mal. 3.2. Pokiaľ ide o obdobie, v ktorom si žalobkyňa náhradu uplatnila, žalobkyni bol invalidný dôchodok priznaný rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 20.4.2020, právoplatným 8.6.2020, a to počnúc 25.10.2019. Následne jej bol na podklade posudku invalidný dôchodok odňatý rozhodnutím zo dňa 16.12.2021, počnúc od 4.2.2022. Spolu s rozhodnutím o odňatí invalidného dôchodku bol žalobkyni zaslaný aj lekársky posudok. V určenom období od 25.10.2019 do 4.2.2022 bola žalobkyňa osobou v postavení invalidnej dôchodkyne. Počas celého obdobia, za ktoré sa žalobkyňa žalobou domáha náhrady za stratu na zárobku, tak žalobkyňa bola invalidnou a bol jej riadne vyplácaný invalidný dôchodok. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta priznaný nárok aj s ohľadom na dostupnú judikatúru, žalobkyňa zdôraznila, že nakoľko k zmene ustanovenia § 447 Občianskeho zákonníka došlo až na konci roka 2019, v súčasnosti nie je dostupná judikatúra ohľadom riešenia otázky premlčania nárokov počítaných podľa novej právnej úpravy. Súd prvej inštancie však reflektuje novú právnu úpravu a podľa názoru žalobkyne ju aplikuje správne. Pokiaľ ide o rozsah dokazovania a preukazovania nároku žalobkyne, žalovaný v konaní nesporil výšku priemerného mesačného zárobku žalobkyne ani počet pracovných dní v rokoch 2020 a 2021. 3.3.1. Žalobkyňa poukázala na to, že v konaní tvrdila, že nemá žiadny príjem. Dôvodila, že v sporovom konaní sa súd riadi zásadou formálnej pravdy a v zásade nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení. Nesporné skutkové tvrdenie si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého vychádza v meritórnom rozhodnutí. To neplatí iba pri dôvodných pochybnostiach o pravdivosti nesporných skutkových tvrdení. Pochybnosť o pravdivosti a subjektívne vyčíslenie, sú dve celkom odlišné veci. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Každý má tvrdiť (v zásade) tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenia (v súlade s § 150 C.s.p.), prívlastok skutkové slúži na zvýraznenie, že nejde o tvrdenia právne. Predmetom skutkových tvrdení sú právne skutočnosti, teda skutočnosti predpokladané určitou právnou hypotézou (skutkovou podstatou). Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti znamená, že je potrebné uviesť všetko to, čo je obsiahnuté v skutkovej podstate hmotnoprávnej normy (skutočnosti spôsobilé na základe hmotného práva privodiť úspech strany v spore). Hmotné právo určuje, ktoré skutočnosti sú podstatné a rozhodujúce. Je teda potrebné uviesť tvrdenia relevantné z hľadiska hmotného práva. Žalobkyňa žalovanému ešte pri likvidácii poistnej udalosti predložila potvrdenie o evidencii a výplate dávok v hmotnej núdzi, iných sociálnych dávok, potvrdenie o výplate dávok v nezamestnanosti. 3.3.2. Žalovaný tvrdenie žalobkyne o tom, že nemá iný príjem účinne nepoprel. Vyjadrenie, že žalobkyňa nepreukázala, že nemá iný príjem, nie je účinným popretím, pretože v zmysle § 151 ods. 2 C.s.p., ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Žalovaný neuviedol žiadne tvrdenie ohľadom údajnej práce žalobkyne a obmedzil sa len na prenesenie dôkazného bremena na preukázanie neexistencie pracovného pomeru na žalobkyňu. Žalovaný nenavrhol žiadne dokazovanie smerom k preukázaniu existencie príjmu žalobkyne, ani ku skutočnosti, či je žalobkyňa schopná dosahovať príjem aj po skončení práceneschopnosti. Tvrdenie žalovaného ohľadom schopnosti dosahovania príjmu sa javí ako bezpredmetné, nakoľko žalobkyňa bola v spornom období stále považovaná za invalidnú. Žalobkyni bol znalecký posudok zo dňa 26.8.2021 doručený až spolu s rozhodnutím sociálnej poisťovne o odňatí nároku na invalidný dôchodok, počnúc od 4.2.2022. Žalobkyňa bola preto po celý rok 2021 považovaná za invalidnú, preto je priznanie sumy napadnutým rozhodnutím plne dôvodné. 3.4. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že žalobkyňa nepreukázala existenciu príčinnej súvislosti medzi poklesom jej zárobku po skončení práceneschopnosti a zraneniami po škodovej udalosti, uvedené považuje žalobkyňa za nezrozumiteľné. Je to samotný žalovaný, ktorý žalobkyni plnil náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, len v inej výške, ako mal. Žalobkyňa tak preukázala všetky podmienky vzniku škody a poukazuje na skutočnosť, že nárok ako taký bol zo strany žalovaného uznaný.

3.5. Ďalej v odvolaní žalovaný, podľa žalobkyne, chaoticky poukazuje na námietky premlčania a nesprávne ich interpretuje s ohľadom na napadnuté rozhodnutie. Žalovaný uvádza, že na jednej strane súd prvej inštancie konštatuje, že uplatnený nárok žalobkyne v subjektívnej premlčacej lehote premlčaný nie je a na druhej strane konštatuje tú skutočnosť, že námietka premlčania vznesená žalovaným je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, preto na vznesenú námietku neprihliadol, z čoho žalovaný z nejakého dôvodu vyvodzuje záver, že námietka premlčania ním vznesená bola dôvodná. Žalobkyňa poukázala na to, že súd prvej inštancie posudzoval námietku premlčania aj s ohľadom na zákonné ustanovenia zakotvujúce plynutie premlčacej doby, kde súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok ako taký žalovaný uznal tým, že žalobkyni plnil a ostatné mesačné splátky v zmysle výpočtu podľa § 447 Občianskeho zákonníka účinného od 1.12.2019 premlčané nie sú a zároveň ju posudzoval aj s ohľadom na námietku žalobkyne ohľadom rozporov s dobrými mravmi, kde súd rovnako dospel k záveru, že námietka premlčania je nedôvodná aj pre dôvod rozporu s dobrými mravmi. Dvojité konštatovanie nedôvodnosti námietky premlčania nemá za následok dôvodnosť uplatnenia námietky premlčania. Žalobkyňa trvá na tom, že konanie žalovaného ako poisťovne má znaky nekalosúťažného konania a je v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný navodil dojem, že poskytne žalobkyni poistné plnenie a žiadal od žalobkyne poskytnutie ďalších podkladov, hoci nárok žalobkyne bol schopný posúdiť aj z dokladov vtedy dostupných a aj napriek dodaniu dokladov od žalobkyne sa po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty, ktorú počítal od priznania invalidného dôchodku, obmedzil len na konštatovanie, že nárok žalobkyne je premlčaný. Celkový časový súvis komunikácie medzi žalobkyňou a žalovaným preukazuje, že žalovaný konal v rozpore s dobrými mravmi a úmyselne navodil u žalobkyne dojem, že jej poskytne plnenie a to len za tým účelom, aby natiahol čas a mohol plnenie odmietnuť. V prípade, že by odvolací súd dospel po individuálnom uvážení k záveru, že konanie žalovaného nebolo v rozpore s dobrými mravmi, uvedené nič nemení na tom, že námietka premlčania žalovaného nie je dôvodná ani s poukazom na novú právnu úpravu výpočtu nároku podľa § 447 Občianskeho zákonníka. Odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 4.1. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Naďalej zotrval na svojich predchádzajúcich písomných vyjadreniach, rovnako ako na podanom odvolaní. Uviedol, že poukazoval na to, že žalobkyňa je povinná objektívne preukázať, že nie je schopná dosahovať rovnaký príjem ako pred škodou na zdraví, ktorá vznikla v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Nestačí predmetné len tvrdiť, ale dôkazné bremeno ide na ťarchu žalobkyne. Poukazoval na to, že na preukázanie nároku na náhradu straty na zárobku v zmysle 447 Občianskeho zákonníka odo dňa 27.8.2021 do dňa 31.12.2021 je potrebné, aby sama žalobkyňa preukázala, že iný príjem okrem invalidného dôchodku nedosahovala a uvedené nestačilo zo strany žalobkyne len tvrdiť. Preto podľa odvolateľa nie je možné súhlasiť s názorom žalobkyne, že tvrdenie žalobkyne o tom, že nemá iný príjem účinne nepoprel. V predloženom znaleckom posudku nie je uvedené, že poškodená nie je spôsobilá sa vrátiť na pôvodnú pracovnú pozíciu, alebo že by mala obmedzenie vykonávať konkrétny typ zárobkovej činnosti, preto žalovaný vychádza z toho, že takéto obmedzenie neexistuje, pokiaľ žalobkyňa nepreukáže opak. Dôkazné bremeno na preukázanie trvania nároku v zmysle § 447 Občianskeho zákonníka aj po odňatí invalidného dôchodku stojí práve na žalobkyni ako poškodenej. Odvolateľ nesúhlasil ani s tvrdením žalobkyne, že nesporil výšku žalovaného nároku. Žalovaný počas celého konania namietal, že žalobkyňa nepostupovala pri výpočte nároku na náhradu straty na zárobku podľa striktného znenia § 447 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že v danom prípade sa nejednalo o spor vyplývajúci z poistného záväzkového vzťahu, v rámci ktorého to je poisťovateľ (zväčša v pozícii žalovaného), kto je povinný preukázať naplnenie dôvodov pre zníženie poistného plnenia (napr. v zmysle § 799 ods. 3 OZ), ale o spor o náhradu škody. 4.2. Žalovaný poprel, že v priebehu šetrenia škodovej udalosti konal účelovo s cieľom poškodiť práva žalobkyne. Poukázal na to, že žalobkyňa zastúpená advokátkou si mala byť vedomá, že v súlade so zákonom č. 381/2001 Z. z. má poisťovateľ škodcu lehotu 3 mesiace na skončenie prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť náhradu škody a oznámiť poškodenému výšku náhrady škody. Žalovaný skončil prešetrovanie nároku žalobkyne na náhradu škody na zdraví v zákonom stanovenej lehote, o čom svedčí list zo dňa 10.6.2022, v ktorom žalobkyňu informuje o ukončení likvidácie poistnej udalosti a súčasne zamietnutí jej nárokov z dôvodu premlčania v subjektívnej premlčacej lehote. Žalobkyni nič nebránilo v tom, aby si súbežne s uplatnením nároku u žalovaného uplatnila nárok aj na súde. Žalobkyňa neuviedla žiadnu objektívnu prekážku, ktorá jej bránila uplatniť svoj nárok na súde včas. Postup podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, ak vznesenie námietky

premlčania je výrazom zneužitia práva na neprospech toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Tieto závery rozhodovacej činnosti nemožno aplikovať vo všeobecnosti na každý prípad, bez zreteľa na preukázanie existencie závažných prekážok včasného uplatnenia práva. Žalovaný zotrval na svojom odvolacom návrhu. 5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že žalovaný síce tvrdí, že účinne poprel jej uplatnený nárok, čo sa týka výšky a uplatneného nároku ako celku, z jeho písomných vyjadrení v konaní na súde prvej inštancie, ako aj z vyjadrenia na nariadenom pojednávaní, takéto účinné popretie však nevyplýva. Žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný počas konania na súde prvej inštancie sústredil svoju argumentáciu na námietku premlčania žalovaného nároku. Nerozporoval uplatnenú výšku nároku žalobkyne a rovnako tak účinne nerozporoval ani nárok žalobkyne z ohľadom na jej teoretický ďalší príjem. Poukázala na to, že žalovaný jej plnil plnú sumu jej nároku za stratu na zárobku, avšak podľa zastaralého výpočtu úrazovej renty. Žalovaný sa podaniami produkovanými v odvolacom konaní snaží navodiť dojem, že okrem spoliehania sa na námietku premlčania nároku žalobkyne, účinne poprel všetky v odvolacom konaní popísané skutočnosti. Uvedené sa však nezakladá na pravde a žalovaný nemôže zhojiť svoju pasivitu v konaní pred súdom prvej inštancie novými tvrdeniami v odvolacom konaní. Pokiaľ ide o rozsah dokazovania a preukazovania nároku žalobkyne, žalovaný v konaní nesporil výšku priemerného mesačného zárobku žalobkyne ani počet pracovných dní v rokoch 2020 a 2021. V zmysle uvedeného súd prvej inštancie nemal dôvod skúmať výšku uplatneného nároku, pretože výška nároku nebola sporná. Žalovaný sa tiež snaží navodiť dojem, že súd prvej inštancie sa dostatočne nezaoberal jeho námietkami v konaní a značnú časť svojich vyjadrení venuje odôvodneniu rozhodnutia ohľadom námietky premlčania, ktorú súd vyhodnotil ako - okrem iného - v rozpore s dobrými mravmi. Uvedená otázka rozporu s dobrými mravmi však je podľa názoru žalobkyne len okrajovým problém, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že súd by námietku premlčania ako nedôvodnú vyhodnotil aj v prípade, ak by nedospel k záveru o rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie rozhodol v zmysle podanej žaloby, a to práve z dôvodu, že reflektuje na potrebu novej úpravy konaní o náhradu za stratu na zárobku, kde vstupuje nová veličina - aktuálny príjem - čo spôsobuje, že poškodený sa dozvedá o novej škode každý mesiac, keď dokáže vypočítať rozdiel medzi priemerným zárobkom, priznaným invalidným dôchodkom a teoretickým príjmom počas tohoktorého mesiaca. Žalobkyňa počas žalovaného obdobia žiaden príjem nedosahovala. Opätovne navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť. 6. Ďalšie vyjadrenia do spisu doložené neboli. 7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. júna 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 8. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 9. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku, ktorým žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel. Súd

prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o vyhovení žalobe. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovaného. 11.1. Odvolací súd uvádza, že v odvolacom konaní zostala spornou otázka premlčania žalobou uplatneného nároku. Aj v odvolaní zotrval žalovaný na tom, že nárok žalobkyne je s poukazom na § 106 Občianskeho zákonníka premlčaný ako celok do obdobia odňatia invalidného dôchodku, t. j. do dňa 26.8.2021. Zastáva názor, že subjektívna premlčacia doba začala v prejednávanom prípade najskôr plynúť dňom vydania rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku, teda najskôr dňom 20.4.2020. Aj keby si poškodená prevzala predmetné rozhodnutie najneskôr dňa 8.6.2020 (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 8.6.2020), predmetný nárok na stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti je premlčaný, keď žalobkyňa uplatnila svoj nárok žalobou na súde dňa 15.7.2022. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že rovnako ako všetky nároky na náhradu škody sa podľa § 106 OZ premlčuje aj nárok na náhradu straty na zárobku, a to nárok ako taký, teda ako celok. Je potrebné však rozlišovať medzi premlčaním samotného práva na náhradu podľa § 447 OZ s ohľadom na dobu jeho uplatnenia na súde a premlčaním postupne vznikajúcich nárokov na výplatu jednotlivých mesačných plnení v rámci samotného práva na náhradu. Začiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie nárokov na náhradu škody podľa § 106 OZ sa neviaže na dátum splatnosti, ako je tomu u počiatku všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 OZ, ale k inej skutočnosti. Vzhľadom na to, že podľa § 455 OZ sa strata na zárobku hradí peňažným dôchodkom, ktorý je možné priznať do budúcna, je tento nárok opakujúcim sa plnením. Náhrada straty na zárobku podľa § 447 OZ sa vypláca mesačne. Premlčanie nároku na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia vyplývajúce z toho nároku sa neposudzuje podľa § 106 OZ, ale vzhľadom na § 110 ods. 3 OZ podľa všeobecného ustanovenia § 101 OZ, ktorý určuje trojročnú premlčaciu lehotu, ktorá plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. S uvedeným odôvodnením súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, považujúc za správny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého sa nárok na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia vyplývajúce z nároku na náhradu straty na zárobku premlčujú v trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ. 11.2. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, žalobkyni vznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri invalidite v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, ku ktorej došlo v januári 2019. V súvislosti s uvedenou dopravnou nehodou bola žalobkyňa uznaná invalidnou a bol jej priznaný invalidný dôchodok rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 20.4.2020, právoplatným dňa 8.6.2020. Podľa § 445 strata na zárobku sa uhradzuje peňažným dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý dosahoval pred poškodením. V súvislosti s uvedeným odvolací súd uvádza, že správne konštatoval súd prvej inštancie, že žalovaný uznal, že žalobkyňa má nárok na náhradu za stratu na zárobku, keď v rámci likvidácie poistnej udalosti z 10.1.2019 pod číslom škodovej udalosti 6401059091, uhradil žalobkyni stratu na zárobku za rok 2020 vo výške 1.849,20 € a za rok 2021 do 26.8.2021 vo výške 1.236,16 €, ako vyplýva z jeho listov - Oznámenie o likvidácii poistnej udalosti zo dňa 15.2.2021 a 14.2.2022, vychádzajúc pri tom z priemerného denného zárobku žalobkyne vo výške 34.53 €, ktorý dosahovala pred vznikom škody. Žalovaný však v súvislosti s likvidáciou poistenej udalosti použil právnu úpravu ustanovenia § 447 v znení podľa Občianskeho zákonníka do 30.11.2019, pričom od 1.12.2019, v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 10/2016, zákonom č. 394/2019 Z. z. došlo k zmene znenia uvedeného ustanovenia tak, že náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške

rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody, a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti a priznaného invalidného dôchodku vyplácaného poškodenému podľa osobitných predpisov. Z uvedeného vyplýva, že zákonom ustanovené podmienky vzniku nároku žalobkyňa splnila a nárok na náhradu za stratu na zárobku jej vznikol. Žalovaný jej však náhradu za stratu na zárobku za roky 2020 a 2021 neplnil v správnej výške, nerešpektujúc zmenu zákonného ustanovenia § 447 Občianskeho zákonníka od 1.12.2019. 11.3. O výške invalidného dôchodku sa žalobkyňa dozvedela, podľa názoru odvolacieho súdu dňa 8.6.2020, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní invalidného dôchodku a vtedy mohla prvýkrát uplatniť právo na vyplatenie peňažného dôchodku (náhradu za stratu na zárobku pri invalidite) u žalovaného, ktorý jej nárok ako taký, vzhľadom na úhradu straty na zárobku za roky 2020 a 2021, uznal. Keďže trojročná premlčacia lehota by uplynula dňa 8.6.2023 a žalobkyňa svoj nárok uplatnila na súde dňa 15.7.2022, dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, keď na námietku premlčania uplatnenú žalovaným neprihliadol. 11.4. Pre prípad, že by bol správny záver, že nárok v prejednávanom prípade sa premlčuje ako celok, odvolací súd opätovne poukazuje na to, že žalovaný žalobkyni jej nárok plnil (listy zo dňa 15.2.2021 a 14.2.2022), avšak v nesprávnej výške, takže o škode a jej výške (predstavujúcej rozdiel v tom, čo žalovaný plnil a mal plniť) sa žalobkyňa dozvedela z listov zo dňa 15.2.2021 a 14.2.2022, takže, ak žalobu podala na súd dňa 15.7.2022, urobila tak v dvojročnej premlčacej dobe podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 11.5. V súvislosti s plynutím premlčacej doby podporne odvolací súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 249/2025, zo dňa 17.6.2025, podľa ktorého zákon č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov sa týka všetkých premlčacích lehôt, ktoré plynuli počas rozhodných období COVID-19, bez ohľadu na to, či v týchto obdobiach uplynuli alebo nie. Tieto lehoty sa teda predĺžili o dobu, kedy neplynuli. 12. Žalovaný nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že uplatnenie námietky premlčania v prejednávanej veci je v rozpore s dobrými mravmi, poprel, že v priebehu šetrenia škodovej udalosti konal účelovo s cieľom poškodiť práva žalobkyne. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o rozpornosti uplatnenej námietky premlčania s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) v prejednávanom prípade, poukazujúc pri tom na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v jeho bode 99. Rovnako odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný nárok žalobkyne na stratu na zárobku v súvislosti s dopravnou nehodou, ku ktorej došlo v januári 2019 uznal, keď jej škodu za roky 2019, 2020 a 2021 uhradil, ako vyplýva z listov zo dňa 15.2.2021 a 14.2.2022 (č. l. spisu 24 a 25). Keďže však žalobkyni uvedenú škodu za obdobie od 1.12.2019 do 26.8.2021 neuhradil v správnej výške (vzhľadom na znenie § 447 Občianskeho zákonníka od 1.12.2019), obrátila sa táto na neho listom zo dňa 9.3.2022 (č. l. 18 a nasl.), potom, ako jej žalovaný listom zo dňa 14.2.2022 (č. l. spisu 24) oznámil likvidáciu poistnej udalosti a vyzvala ho na úhradu náhrady straty na zárobku. Žalovaný listom zo dňa 31.3.2022 (č. l. 23 spisu) vyzval žalobkyňu, pre prípad, že nemala v uplatňovanom období rokov 2020 a 2021 žiadny príjem z pracovnej činnosti, na doloženie potvrdenia ÚPSVaR a R o evidencii, potvrdenia o výplate dávok v hmotnej núdzi, iných sociálnych dávok, potvrdenia o výplate dávok v nezamestnanosti. Žalobkyni tak oprávnene vzniklo očakávanie, že žalovaný, predovšetkým vzhľadom na predchádzajúce uznanie jej nároku na náhradu škody z jeho strany, jej náhradu za stratu na zárobku uhradí. Žalobkyňa, vychádzajúc z obsahu listu žalovaného zo dňa 10.6.2022 (č. l. 22 spisu) požadované doklady žalovanému zaslala, avšak tento jej predmetným listom zo dňa 10.6.2022 (č. l. 22 spisu), teda potom, čo už podľa jeho názoru došlo k premlčaniu uplatneného nároku dňa 20.4.2022, resp. 8.6.2022, oznámil ukončenie likvidácie škodovej udalosti bez poskytnutia plnenia z dôvodu premlčania. Žalobkyňa tak, v dôsledku uvedeného konania žalovaného nemohla beh premlčacej lehoty ovplyvniť pre prípad, že by bol správny záver žalovaného o uplatnení dvojročnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka v prejednávanom prípade. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 2648/2003, zo dňa 31.8.2004 (m.m.), podľa ktorého „Ustanovenie § 3 OZ je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi, a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva priamo právny predpis, prichádza do úvahy aplikácia tohto ustanovenia len vo výnimočných prípadoch. Dobrými mravmi ustanovenie § 3 ods. 1 OZ rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, stotožňuje sa s nimi rozhodujúca časť spoločnosti a

majú povahu základných noriem. Týmto normám zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, keďže inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by nemalo význam, išlo by tak síce o výkon práva, ktorý je formálne v súlade so zákonom, avšak išlo by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva (označované aj ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. O konaní vykazujúcom znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka by však nebolo možné uvažovať z okolností a dôvodov, z ktorých sa vznik uplatneného nároku vyvodzuje, ale len z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené do takej výnimočnej intenzity, aby bol odôvodnený taký významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť námietku premlčania." Na závery citovaného rozhodnutia je možné prihliadnuť vzhľadom na totožnú právnu úpravu tejto otázky v Českej i Slovenskej republike. Odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na skutočnosť, uvedenú vyššie, podľa ktorej žalovaný nárok žalobkyne na náhradu za stratu na zárobku uznal tým, že uvedený nárok plnil, vyzval žalobkyňu na doloženie dokladov, preukazujúcich výšku jej nároku a následne jej plnenie odmietol pre premlčanie nároku, možno označiť za konanie v rozpore s dobrými mravmi. 13. Odvolateľ v odvolaní namietal, že nárok žalobkyne podľa jeho názoru zanikol ku dňu 26.8.2021 odňatím invalidného dôchodku, dôvodil, že na preukázanie nároku na náhradu straty na zárobku v zmysle 447 Občianskeho zákonníka odo dňa 27.8.2021 do dňa 31.12.2021 je potrebné, aby žalobkyňa preukázala, že iný príjem okrem invalidného dôchodku nemala a že objektívne nie je schopná dosahovať rovnaký príjem ako pred škodou na zdraví. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to (rovnako ako v konaní žalobkyňa), že žalobkyni bol rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredie zo dňa 16.12.2021 (č. l. spisu 82) odňatý invalidný dôchodok, a to odo dňa 4.2.2022, žalobkyňa tak bola v období od 27.8.2021 do 31.12.2021 osobou invalidnou, s priznaným invalidným dôchodkom, preto odvolací súd nepovažuje názor žalovaného o zániku nároku žalobkyne na náhradu za stratu na zárobku pri invalidite ku dňu 26.8.2021, za správny. Skutočnosť, že žalobkyňa v uplatňovanom období rokov 2020 a 2021 nemala žiadny príjem z pracovnej činnosti vyplýva z písomnej komunikácie medzi žalobkyňou a žalovaným. V liste zo dňa 31.3.2021 žalovaný vyzval žalobkyňu, v prípade že v uplatňovanom období rokov 2020 a 2021 nemala žiadny príjem z pracovnej činnosti, na doloženie potvrdenia ÚPSVaR a R o evidencii, potvrdenia o výplate dávok v hmotnej núdzi, iných sociálnych dávok, potvrdenia o výplate dávok v nezamestnanosti, v liste zo dňa 10.6.2022, po zaslaní požadovaných dokladov žalobkyňou žalovaný konštatuje, že na základe doložených dokladov vykonal šetrenie a škodovú udalosť odkladá bez poskytnutia poisteného plnenia z dôvodu premlčania uplatneného nároku. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný v liste zo dňa 31.3.2021 nevyzval žalobkyňu na preukázanie toho, či je, resp. bola objektívne spôsobilá dosahovať rovnaký príjem ako pred nehodou, uvedený dôkaz nepožadoval. Názor žalovaného o povinnosti žalobkyne preukazovať, že objektívne nie je schopná dosahovať rovnaký príjem ako pred škodou na zdraví, nemá podľa odvolacieho súdu oporu v hmotnom práve, takáto povinnosť zo znenia ustanovenia § 447 Občianskeho zákonníka nevyplýva, keď v zmysle uvedeného ustanovenia zákonnou podmienkou vzniku nároku na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite je existencia poškodenia zdravia (ktorá sporná v konaní nebola), v dôsledku ktorého žalobkyňa stratila ako poškodená pôvodnú zárobkovú spôsobilosť. Zároveň je treba pripomenúť, že žalovaný nárok žalobkyne uznal a náhradu za stratu na zárobku za roky 2020 a 2021 plnil, i keď nie v správnej výške. 14. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal výškou uplatneného nároku, ktorú žalovaný počas celého konania namietal a mal za to, že žalobkyňa nepostupovala pri výpočte nároku na náhradu straty na zárobku podľa striktného znenia § 447 Občianskeho zákonníka a nezaoberal sa ani tým, či výpočet žalobkyne napĺňa zákonnú definíciu priemerného zárobku v zmysle Zákonníka práce. V súvislosti s uvedenou odvolacou námietkou odvolací súd poukazuje na to (zhodne so žalobkyňou), že žalovaný v konaní nesporil výšku priemerného mesačného zárobku žalobkyne ani počet pracovných dní v rokoch 2020 a 2021. Uvedené vyplýva z vyjadrení žalovaného v konaní, keď vo vyjadrení k žalobe (č. l. spisu 63 a nasl.) žalovaný, pokiaľ ide o výšku nároku namietal len to, že mu nie je jasné, ako žalobkyňa dospela k výpočtu uplatnenej straty na zárobku po skončení práceneschopnosti (konkrétne na č. l. spisu 65), vo vyjadrení zo dňa 26.1.2023

(č. l. spisu 109 a nasl.) žalovaný uviedol, že nesúhlasí s výpočtom žalobou uplatneného nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti (konkrétne na č. l. spisu 110 v. v.), avšak konkrétne námietky k výpočtom, resp. dôvod nesúhlasu neuviedol, žiadne námietky k výške priemerného mesačného zárobku žalobkyne a počtu pracovných dní v rokoch 2020 a 2021, z ktorých vychádzala žalobkyňa pri výpočte uplatneného nároku, neuviedol ani na pojednávaní dňa 31.1.2024, ako odvolací súd zistil zo zvukovej nahrávky pojednávania. Žalovaný tak účinne nepoprel (§ 151 C.s.p.) výšku priemerného mesačného zárobku, z ktorej žalobkyňa pri výpočte svojho nároku vychádzala (34,53 €; č. l. 26 spisu), ako aj počet pracovných dní v roku 2020 (251 dní) a v roku 2021 (251 dní), z ktorého počtu vychádzala žalobkyňa pri výpočte svojho žalobného nároku. Uvedenú odvolaciu námietku preto odvolací súd považuje za nedôvodnú. 15. Odvolateľ v odvolaní namietal rozporuplnosť v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď tento na jednej strane konštatuje, že vznesená námietka premlčania nie je dôvodná, keď na predmetný prípad by sa mala vzťahovať všeobecná trojročná premlčacia lehota, pričom na strane druhej mal za to, že vznesená námietka premlčania nie je dôvodná pre rozpor s dobrými mravmi. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolateľovou námietkou o rozpornosti v otázke posúdenia námietky premlčania súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie považoval námietku premlčania vznesenú žalovaným za nedôvodnú, keď mal za to, že žalovaný nárok žalobkyne na náhradu straty na zárobku pri invalidite ako taký uznal, keďže žalobkyni plnil náhradu za roky 2020 a 2021. Peňažný dôchodok sa vypláca v zmysle § 447 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.12.2019 formou mesačných splátok, pričom premlčanie nároku na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia vyplývajúce z toho nároku sa neposudzuje podľa § 106 OZ, ale vzhľadom na § 110 ods. 3 OZ podľa všeobecného ustanovenia § 101 OZ, ktorý určuje trojročnú premlčaciu lehotu, ktorá plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Zároveň súd prvej inštancie nepovažoval námietku premlčania vznesenú žalovaným za dôvodnú ani pre rozpor s dobrými mravmi, čo odôvodnil v bode 99. rozhodnutia. 16. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že sa s jeho tvrdeniami, že nárok žalobkyne nebol doposiaľ preukázaný, tak ako to predpokladá ustálená judikatúra a súdna prax, nevysporiadal. K uvedenej odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že k zmene ustanovenia § 447 Občianskeho zákonníka došlo s účinnosťou od 1.12.2019 a v súčasnosti nie je k dispozícii ustálená judikatúra v podobe rozhodnutí najvyšších súdnych autorít. 17. Za vecne správne považoval odvolací súd aj rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa úroku z omeškania, s poukazom na § 517 Občianskeho zákonníka a na to, že žalovaný sa dostal s plnením vo vzťahu ku žalobkyni do omeškania. 18. Ako vecne správny potvrdil odvolací súd aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento priznal žalobkyni, ako plne procesne v spore úspešnej, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. 19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 20. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).

a prostriedky