{"guid": "531fa51c-fbb3-4c75-b218-74fc28bea8bb:907a57d0-bf64-46c5-899f-de34415b8af9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1422202453.1", "spisova_znacka": "15Co/87/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/87/2024 z 25. 6. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. júna 2025, sp. zn. 15Co/87/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1422202453.1", "identifikacne_cislo": "1422202453", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Eva Mészárosová", "sudca_id": 1356, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-meszarosova-1356", "datum_vydania": "2025-06-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-106.odsek-1", "nazov": "§ 106 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-106.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-106"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "nazov": "§ 101 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-101"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-447", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-106", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-101"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/907a57d0-bf64-46c5-899f-de34415b8af9", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1422202453.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1422202453.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1422202453.1/text", "citacie_n": 3, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n15Co/87/2024\n1422202453\n25. 06. 2025\nJUDr. Eva Mészárosová\nECLI:SK:KSBA:2025:1422202453.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov\nsenátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobkyne: V. I. S. N. T. L. F. I.\nÍ. N. T. O. Á. , I. X. XX.XX.XXXX, G. Z. G., Č. T. M., Č.. XXX, zastúpená JUDr. M. K., PhD., advokátka,\nŽilina, Mariánske nám. č. 31, proti žalovanému: Generali Česká pojišťovna a.s., IČO: 45 272 956, Česká\nrepublika, Praha, Spálená č. 75/16, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom Generali\nPoisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, IČO: 54 228 573, Bratislava, Lamačská cesta\nč. 3/A, o zaplatenie 10.437,06 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského\nsúdu Bratislava IV zo dňa 5. apríla 2024, č. k. 11 C 39/2022-156, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 5. apríla 2024, č. k.\nC 39/2022-156, p o t v r d z u j e .\n\n11\n\nII. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1.1.1. Rozsudkom zo dňa 5.4.2024, č. k. 11 C 39/2022-156, súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobkyne\na žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu\n10.437,06 € spolu s 5 % úrokom z\nomeškania ročne zo sumy 10.437,06 € od 1.4.2022 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti\nrozsudku a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie po\nprávnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 100 ods. 1, ods. 2, § 101, § 106 ods. 1, ods. 2, § 445,\n§ 447 (v znení účinnom do 30.11.2019 a od 1.12.2019) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník\n(ďalej „Občiansky zákonník\" alebo aj „OZ\"). V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala\nproti žalovanému zaplatenia 10.437,06 € s príslušenstvom, titulom náhrady za stratu na zárobku po\nskončení práceneschopnosti podľa § 447 Občianskeho zákonníka. V žalobe uviedla, že\nv\njanuári 2019 bola účastníkom dopravnej nehody, utrpela poškodenie zdravia a od 25.10.2019 bola\nuznaná invalidnou s mierou poklesu vykonávať zárobkovú činnosť o 45 %. V dôsledku poškodenia\nstratila svoj pôvodný zárobok a uplatnila si nárok na náhradu za stratu na zárobku. Vznik nároku podľa\nnej nie je sporný a náhrada jej bola, počnúc dňom 25.10.2019, vyplatená vo výške určenej podľa\npredpisov účinných do 30.10.2019. Výšku poskytovanej náhrady jej žalovaný oznámil listom zo dňa\n14.2.2022. Poukázala na § 447 OZ v znení účinnom do 30.11.2019 a v znení účinnom od 1.12.2019,\nako aj na prechodné ustanovenie § 879w OZ k úpravám účinným od 1.12.2019. V zmysle označených\nprechodných ustanovení sa podľa ustanovení OZ účinných do 30.11.2019 posudzuje výlučne vznik\nnárokov a vznik právnych vzťahov. Samotné právne vzťahy, pokiaľ existujú aj po účinnosti novely\nzákona sa spravujú platnými a účinnými ustanoveniami OZ. Dôvodila, že pokiaľ by sa otázka výšky\nnáhrady vznikajúcej v čase mala posudzovať podľa právnych predpisov účinných do 30.11.2019, nie je\nzrejmé, aké iné právne vzťahy by mal zákonodarca na mysli v označovanom prechodnom ustanovení,\nkeď tento výslovne uviedol, že právne vzťahy vzniknuté pred 1.12.2019 sa spravujú podľa platných a\n\núčinných ustanovení OZ. Poukázala na to, že jej vznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku podľa\npredpisov účinných do 30.11.2019, v zmysle ktorého podmienkou vzniku nároku je strata na zárobku\nv spojení so vznikom invalidity alebo ukončení práceneschopnosti. Otázka náhrady samotnej a jej\nvýšky, ani spôsob jej výpočtu nie je podmienkou vzniku nároku, či vzniku právneho vzťahu. Zákonom\nustanovené podmienky vzniku nároku žalobkyňa splnila a nárok na náhradu za stratu na zárobku jej\nvznikol. Pokiaľ ide obsah tohto právneho vzťahu spočívajúci v povinnosti poskytnúť náhradu za stratu\nna zárobku v konkrétnej výške, ten sa spravuje platnými a účinnými právnymi predpismi. Poukázala\naj na to, že v zmysle dôvodovej správy právna úprava reaguje na nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 10.10.2018 (PL. ÚS 10/2016-53), ktorým bol vyslovený nesúlad ustanovenia §\n446 Občianskeho zákonníka s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle\ndôvodovej správy tiež prechodné ustanovenie upravuje, ktorými ustanoveniami sa budú riadiť právne\nvzťahy vzniknuté pred 1.12.2019. Takéto právne vzťahy, s výnimkou posudzovania ich vzniku a vzniku\nnárokov z týchto právnych vzťahov, sa budú riadiť podľa ustanovení § 446, § 447, § 447b, a § 448\núčinných od 1.12.2019. Počas prechodného obdobia, t. j. od 31.1.2019 do 30.11.2019, sa bude náhrada\nza stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti určovať podľa všeobecných ustanovení o náhrade\nškody, ktoré sú analogicky a obsahom aj účelom najbližšie chýbajúcej právnej úprave. Možnosť použitia\nprávnej analógie umožňuje § 853 ods. 1 OZ. Zákonodarca tak aj v priebehu prechodného obdobia\npožadoval plnú náhradu škody a ušlého zisku. V období po 30.11.2019 tak nie je žiaden priestor na\npolemiku o tom,\nv akej výške sa má náhrada za stratu na zárobku poskytovať.\n1.1.2. Pred vznikom škody mala žalobkyňa priemerný denný zárobok vo výške\n34,53 €.\nŽalobkyňa poberala invalidný dôchodok v nasledovnej výške: i/ v roku 2020 vo výške 156,60 € mesačne,\nspolu 1.879,20 €; ii/ v roku 2021 vo výške 161,- € mesačne, spolu 1.932,44 €. V uvedenom období\nnedosahovala žiaden príjem. Náhrada za stratu na zárobku jej bola vyplatená žalovaným v nasledovnej\nvýške: i/ za rok 2020 v sume 1.849,20 €, za rok 2021 od 1.1.2021 do 26.8.2021 v sume 1.236,16 €.\nRok 2020 mal 251 pracovných dní a rok 2021 mal 251 pracovných dní. Za roky 2020 a 2021 žalobkyňa\nočakávala zárobok vo výške 17.334,06 €. S ohľadom na výplatu invalidného dôchodku a následnú\nčiastočnú náhradu straty na zárobku patrí žalobkyni nárok na náhradu na stratu na zárobku vo výške\n10.437,06 €. Žalovaný jej poskytol náhradu za stratu na zárobku iba za 89 pracovných dní pripadajúcich\nna obdobie invalidity (1.849,20 € + 1.236,16 € / 34,53 € denný zárobok). Žalobkyňa vyzvala žalovaného\nna úhradu dlžnej sumy. Žalovaný s ňou komunikoval a žiadal ďalšie doklady, čím navodzoval dojem,\nže jej pohľadávky uhradí, ale následne ju informoval o tom, že plnenie neposkytne, lebo právo naň\nje premlčané podľa § 106 ods. 1 OZ. Podľa žalobkyne žalovaný opomenul, že predmetom konania\nnie je nárok na náhradu škody, ktorý uznal tým, že tento čiastočne plnil, ale už iba jeho výška, ktorú\nsi žalobkyňa uplatňuje ako rozdiel medzi tým, čo žalovaný mal plniť a čo reálne plnil. Tiež žalovaný\nopomína, že rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku žalobkyni nebolo doručené v deň jeho vydania\na právoplatnosť nadobudlo dňa 8.6.2020.\n1.2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Vzniesol námietku premlčania voči uplatnenému nároku\nžalobkyne. Poukázal na § 106 ods. 1 a ods. 2 OZ a § 15 ods. 2 zákona\nč. 381/2001 Z.\nz. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla\na o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o PZP\" alebo „zákon č. 381/2001 Z. z.\"),\nkedy na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká právna úprava ako na\npremlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. Uviedol, že pri posudzovaní premlčania straty\nna zárobku po skončení práceneschopnosti judikatúra považuje jednotlivé nároky na náhradu za stratu\nna zárobku za jeden celok. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je\njedným nárokom, tento nárok nemožno rozložiť na niekoľko častí, pokiaľ nenastanú nové skutočnosti\n[„Nárok na náhradu za stratu na zárobku sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nároky na jednotlivé\nmesačne sa opakujúce plnenia z neho vyplývajúce, poskytované vo forme dôchodku (tzv. renty). Tento\nnárok možno uplatniť žalobou na súde až po tom, čo bolo príslušným orgánom vydané rozhodnutie o\npriznaní invalidného dôchodku a poškodený sa\no ňom dozvedel (porovnaj Rc 36/2007).\"].\nPoukázal na to, že už dňom, kedy došlo ku škodovej udalosti, sa žalobkyňa dozvedela o tom, kto za\nškodu zodpovedá. Subjektívna premlčacia doba začala najskôr plynúť dňom vydania rozhodnutia o\npriznaní invalidného dôchodku, ktoré bolo vydané Sociálnou poisťovňou ústredie č. XXX XXX XXXX\n0, dňa 20.4.2020, t. j. najskôr dňom 20.4.2020. Aj keby sa počítalo s tým, že by si poškodený\nprevzal predmetné rozhodnutie najneskôr dňom 8.6.2020 (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom\n8.6.2020) možno mať za to, že predmetný nárok na stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti\nje premlčaný. Žalovaný mal za to, že žalobkyňa sa o zárobku dosahovanom po poškodení, t. j. o výške\ninvalidného dôchodku dozvedela ešte v priebehu mája 2020. Dvojročná subjektívna premlčacia doba,\nktorá začala najskôr plynúť dňom 20.4.2020 (najneskôr dňa 8.6.2020), uplynula najneskôr dňa 8.6.2022,\n\nteda posledným dňom na uplatnenie nároku na súde bol deň 8.6.2022, pričom žalobkyňa si uplatnila\nnárok na súde po uplynutí premlčacej doby, a to dňa 15.7.2022. Žalovaný na podporu svojho tvrdenia\npoukázal aj na citáciu z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.1.2017, č. k. II.\nÚS 16/2017-14: „Subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu za stratu na zárobku\npo skončení pracovnej neschopnosti začína plynúť zásadne od okamihu, kedy sa poškodený dozvedel\no zárobku dosahovanom pred poškodením a po poškodení, prípadne kedy bolo vydané rozhodnutie\no priznaní invalidného dôchodku a poškodený sa\no ňom dozvedel. Súd prvého stupňa\nsprávne zistil, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 13.10.2005, č. XXX XXX XXXX, o priznaní\ninvalidného dôchodku navrhovateľovi, nadobudlo právoplatnosť dňa 28.11.2005, teda týmto dňom sa\nnavrhovateľ dozvedel o škode na strate na zárobku po priznaní invalidity, pričom o tom, kto za túto\nškodu zodpovedá, vedel už v čase úrazu, teda dňa 31.5.2003. Z uvedeného vyplýva, že dvojročná\nsubjektívna premlčacia doba upravená v § 106 ods. 1 OZ určená na uplatnenie nároku navrhovateľovi\nuplynula dňa 28.11.2007, a preto v prípade, že návrh na náhradu straty na zárobku po priznaní invalidity\nnavrhovateľ uplatnil na súde dňa 27.06.2008, urobil tak po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej\ndoby\". Ku samotnému uplatnenému nároku a k jeho výške žalovaný uviedol, že\nv predmetnom\nprípade nárok na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti vznikol dňa 25.10.2019\npriznaním invalidného dôchodku žalobkyni a nárok podľa žalovaného zanikol ku dňu 26.8.2021 odňatím\ninvalidného dôchodku s odôvodnením, že miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť (ďalej\naj „MPVZČ\") žalobkyne už nie je vyššia ako 40 %, ale len 10 %, a preto nie je invalidnou. Poukázal\nna to, že zo žaloby je menej zrejmé, či si žalobkyňa uplatňuje nárok až do konca roka 2021, t. j. do\ndňa 31.12.2021. Pri posudzovaní tohto nároku je potrebné vziať do úvahy podstatnú okolnosť a tým je\nodňatie invalidného dôchodku, nakoľko po prehodnotení v zmysle znaleckého posudku zo dňa 26.8.2021\nje v súčasnosti miera poklesu schopnosti žalobkyne vykonávať zárobkovú činnosť na úrovni len 10\n% (z dôvodu straty sleziny), čo nezakladá nárok na priznanie invalidity. Podľa žalovaného, v prípade,\nak si žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu straty na zárobku aj po odňatí invalidného dôchodku, t.\nj. odo dňa 27.8.2021 do 31.12.2021, je potrebné preukázať, že objektívne nie je schopná dosahovať\nrovnaký príjem ako pred škodou na zdraví, ktorá vznikla v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou\nnehodou. Na preukázanie nároku na náhradu straty na zárobku v zmysle § 447 Občianskeho zákonníka\nod 27.8.2021 do 31.12.2021 je potrebné zo strany žalobkyne preukázať, že iný príjem okrem invalidného\ndôchodku nemala a uvedené nestačí len tvrdiť. Ďalej žalovaný uviedol, že v znaleckom posudku zo dňa\n26.8.2021 nie je uvedené, že žalobkyňa nie je spôsobilá sa vrátiť na pôvodnú pracovnú pozíciu, alebo\nže by mala obmedzenie vykonávať konkrétny typ zárobkovej činnosti, ako i vzhľadom na malé percento\npracovnej neschopnosti vykonávať zárobkovú činnosť by sa dalo predpokladať, že ide o také zranenie,\nktoré ju len zanedbateľne obmedzuje vo výkone zárobkovej činnosti. Mal za to, že dôkazné bremeno\nna preukázanie trvania nároku v zmysle § 447 OZ aj po odňatí invalidného dôchodku stojí na žalobkyni\nako poškodenej. Žalobkyňa ako poškodená zatiaľ nepreukázala existenciu príčinnej súvislosti medzi\npoklesom jej zárobku po skončení práceneschopnosti a zraneniami po škodovej udalosti, nepreukázala\nnárok v uplatnenom rozsahu, ako je povinná v zmysle zákona o PZP, a preto ho nemožno považovať za\noprávnený. Spochybnil výpočet uplatnenej straty na zárobku po skončení práceneschopnosti. Poukázal\nna to, že nárok na stratu na zárobku za obdobie od 25.10.2019 do 31.12.2020 si žalobkyňa uplatnila\npodľa právnej úpravy pred účinnosťou novely zákonom č. 394/2019 Z. z., t. j. predpisov upravujúcich\nnárok na úrazovú rentu a nie podľa novej právnej úpravy účinnej od 1.12.2019.\n1.3.1. Žalobkyňa vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného považovala za dôsledok\nnekalosúťažného konania, pretože kvalifikované plynutie času žalovaný úmyselne vyvolal tým, že so\nžalobkyňou aktívne komunikoval, domáhal sa dodania ďalších dokumentov a účelovo v záujme uplynutia\npremlčacej lehoty navodil dojem, že poistné plnenie poskytne. Následne sa bez oznámenia výsledkov\núdajného šetrenia poistnej udalosti už len obmedzil na list s informáciou o premlčaní nároku, podľa\nžalobkyne ide o konanie\nv hrubom rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemôže požívať právnu\nochranu. Dôvodila, že súdne rozhodnutia vrátane rozhodnutí dovolacieho súdu, na ktoré žalovaný\npoukazuje, pri závere o tom, že nárok na náhradu za stratu na zárobku sa premlčí ako jeden celok,\nvychádzajú výlučne z pôvodného znenia § 447 OZ a čiastkové závery z nich vyplývajúce potom\nnie sú aplikovateľné na súčasnú právnu úpravu. Uviedla, že podľa § 447 OZ v znení účinnom do\n30.11.2019 jej ako poškodenej patrila náhrada za stratu na zárobku vyplácaná vo výške určenej ako\nsuma úrazovej renty (suma úrazovej renty sa určila ako súčin 30,4167 - násobku sumy zodpovedajúcej\n80 % denného vymeriavacieho základu poškodeného\na koeficientu určeného\nako podiel čísla zodpovedajúceho percentuálnemu poklesu pracovnej schopnosti a čísla 100 znížená\no invalidný dôchodok). Pre výpočet náhrady za stratu na zárobku bola teda podstatná vedomosť o: A:\npriemernom zárobku pred poškodením zdravia, B: percentuálnej miere poklesu zárobkovej činnosti a\n\nC: výške invalidného dôchodku. Relevantným pre výpočet náhrady za stratu na zárobku bol okamih\nzistenia všetkých troch skutočností podstatných pre výpočet náhrady. S ohľadom na to, že žalobkyňa\nako poškodená má vedomosť o tom, aký bol jej priemerný zárobok pred poškodením zdravia už v\nčase vzniku škody na zdraví a o percentuálnej miere poklesu zárobkovej činnosti a o výške invalidného\ndôchodku, sa dozvie z rozhodnutia sociálnej poisťovne o jeho priznaní, okamihom, v ktorom sa\npoškodený dozvedel o škode a jej výške, ako aj o tom, kto za ňu zodpovedá, je najneskôr práve okamih\nprávoplatnosti rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku. Tento okamih je podľa rozhodnutí súdov\nrelevantný pre začatie plynutia premlčacej lehoty. Zmeniť sa môže v podstate len v prípade zmeny\nrozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku - nový záver o percentuálnej miere poklesu zárobkovej\nčinnosti, prípadne zvýšenie dôchodku zo zákona. Na strane druhej sa nemôže zmeniť tým, že by\npoškodený dosahoval zárobok aj po skončení práceneschopnosti, pretože na túto skutočnosť sa pri\nnáhrade za stratu na zárobku v zmysle § 447 OZ v pôvodnom znení neprihliadalo, t. j. poškodený\nprijímal náhradu za stratu na zárobku vo výške určenej ako suma úrazovej renty\na\npopri tom mohol dosahovať zárobok dokonca vyšší ako pred poškodením zdravia. Podľa\n§\n447 OZ v znení účinnom od 1.12.2019 poškodenému patrí náhrada za stratu na zárobku vyplácaná\nvo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom pred poškodením zdravia a súčtu zárobku po skončení\npráceneschopnosti a priznaného invalidného dôchodku. Pre výpočet náhrady za stratu na zárobku je\nteda podstatná vedomosť o: A: priemernom zárobku pred poškodením zdravia, B: zárobku po skončení\npráceneschopnosti a C: výške invalidného dôchodku. Relevantným pre výpočet náhrady za stratu na\nzárobku je v súčasnosti okamih zistenia všetkých troch skutočností podstatných pre výpočet. S ohľadom\nna to, že poškodený má vedomosť o tom, aký bol jeho priemerný zárobok pred poškodením zdravia\nuž v čase vzniku škody na zdraví a o výške invalidného dôchodku sa dozvie z rozhodnutia sociálnej\npoisťovne, neznámou naďalej ostáva suma zárobku po skončení práceneschopnosti. Táto suma nie je\nkonštantnou sumou, ktorú možno určiť podľa vzorca na výpočet úrazovej renty, ale každý mesiac sa\nmení a známou sa stáva až ku koncu toho-ktorého mesiaca. V niektorých mesiacoch poškodený zárobok\nnemá vôbec a v niektorých naopak jeho zárobok dosahuje výšku, pri ktorej mu náhrada za stratu na\nzárobku vôbec nepatrí, pretože spolu s invalidným dôchodkom dosiahne zárobok v sume rovnajúcej sa\nalebo prevyšujúcej sumu jeho priemerného mesačného zárobku pred vznikom škody. K vedomosti o\npriemernom zárobku pred poškodením zdravia a vedomosti o výške invalidného dôchodku pristupuje\nkaždý mesiac nová skutočnosť, a to vedomosť o výške zárobku po skončení práceneschopnosti. O\nvzniku škody sa tak poškodený nedozvedá tak, ako v prípade pôvodného znenia § 447 OZ, ale túto\nvedomosť nadobúda každý mesiac v závislosti od toho, aký ten-ktorý mesiac dosiahol príjem popri\ninvalidnom dôchodku. Nie je vylúčené ani to, aby poškodený na zdraví prvé dva roky po priznaní\ninvalidného dôchodku dosahoval zárobok, ktorý spolu s dôchodkom prevyšuje priemerný mesačný\nzárobok pred vznikom škody, a až následne by o tento príjem prišiel, teda škoda na zárobku by mu\nvznikla až dodatočne v dôsledku straty príjmu alebo jeho zníženia ako veličiny potrebnej pre výpočet\nnáhrady za stratu na zárobku. Žalobkyňa poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 4 M Cdo 13/2013, zo dňa 29.4.2015, v ktorom dovolací súd začatie plynutia premlčacej lehoty\nvymedzil okamihom vedomosti\no škode, ktorú možno vyčísliť v peniazoch do takej miery,\naby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. V zmysle pôvodného znenia\n§ 447 OZ túto vedomosť\no škode poškodený získal z rozhodnutia o priznaní invalidného\ndôchodku. V zmysle aktuálneho znenia § 447 OZ poškodený túto vedomosť nezíska z rozhodnutia o\npriznaní invalidného dôchodku, pretože mu k vyčísleniu škody chýba neznáma veličina - zárobok po\nskončení pracovnej neschopnosti, o ktorom sa dozvie najskôr ku koncu toho-ktorého kalendárneho\nmesiaca, kedy je najskôr schopný stratu na zárobku vyčísliť tak, aby ju mohol uplatniť na súde. Náhrada\nza stratu na zárobku v zmysle aktuálneho znenia § 447 OZ už nemá povahu opakujúceho sa plnenia.\nDovolací súd pri závere o tom, že náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti má\nna rozdiel od náhrady mzdy povahu opakujúceho sa plnenia, vychádzal z pôvodného znenia § 447 OZ.\nTo sa však s účinnosťou od 1.12.2019 zmenilo, pretože podľa § 447 OZ nie je možné určiť konkrétnu\nvýšku straty na zárobku zročnú v budúcnosti, pretože nie je známe, či vôbec a v akej výške strata\nna zárobku poškodenému vznikne. Dovolací súd aj v prípade opakujúceho sa plnenia konštatoval, že\npoškodený môže neskôr uplatniť novovzniknuté právo, k premlčaniu ktorého nemohlo dôjsť preto, lebo\nskôr neexistovalo. Pokiaľ je pre určenie straty na zárobku podstatná neznáma veličina, t. j. zárobok po\nskončení práceneschopnosti v tom-ktorom mesiaci, je vznik straty na zárobku v tom-ktorom kalendárnom\nmesiaci a jej výška novou škodou vo forme konkrétnej straty na zárobku, ktorá predtým neexistovala.\nDovolací súd, hoci vychádzajúc z pôvodnej právnej úpravy dospel k záveru, že škodu možno uplatniť\naj neskôr, ak ide o novovzniknuté právo. Poškodený totiž nemôže na podklade rozhodnutia o priznaní\n\ninvalidného dôchodku žalovať náhradu za stratu na zárobku, ktorá mu vznikne v budúcnosti, pretože jej\nvýšku nedokáže konkretizovať pre absenciu vedomosti o zárobku, ktorý v budúcnosti dosiahne.\n1.3.2. Podľa názoru žalobkyne žalovaný vo vyjadrení k žalobe súčasne nerozlišuje medzi nárokom\nna náhradu za stratu na zárobku a výškou, v akej tento nárok žalobcovi patrí. Pokiaľ by bol výklad\nžalovaného správny, žalovaný by mohol nárok na náhradu za stratu na zárobku poškodeného plniť\nv plnej výške po dobu 24 mesiacov a v 25., mesiac po vzniku nároku, ďalšie plnenie odmietnuť s\nodôvodnením, že nárok je premlčaný. Takej námietke by nebolo možné priznať úspech. Uvedené\nnielen nebolo úmyslom zákonodarcu, ale ani nevyplýva z rozhodnutí, na ktoré žalovaný vo vyjadrení\nk žalobe poukazuje. Dotknuté ustanovenie § 447 OZ nelimituje poskytovanie náhrady za stratu na\nzárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite na 24 mesiacov, ale predpokladá jej\nposkytovanie dovtedy, kým na to budú splnené podmienky. Pokiaľ zákonodarca plnenie z časového\nhľadiska neobmedzuje, musí poškodenému poskytovať aj účinný mechanizmus na zjednanie nápravy\nv prípade, ak povinný po určitom čase svoju povinnosť poskytovať náhradu poruší, hoci by sa tak stalo\naj neskôr ako 24 mesiacov po vzniku nároku na túto náhradu. Tým, že žalovaný uznal, že žalobkyňa\nmá nárok na náhradu za stratu na zárobku, otázka existencie tohto nároku už nie je predmetom tohto\nkonania. Spornou je len otázka, v akej výške tento nárok žalobkyni patrí. Žalobkyňa v tejto súvislosti\npoukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 4617/2014, zo dňa\n27.1.2016, ktorý sa týka opakujúceho sa plnenia a vychádza z totožnej právnej úpravy: „Stejně jako\nvšechny ostatní nároky z titulu náhrady škody se podle § 106 Obč. zák. promlčuje i nárok na náhradu za\nztrátu na výdělku, a to nárok jako takový, tedy jako celek. Je ovšem třeba rozlišovat mezi promlčením\nsamotného nároku na náhradu podle § 447 Obč. zák. s ohledem na dobu jeho uplatnění u soudu, a\npromlčením postupně vznikajících nároků na výplatu jednotlivých měsíčních plnění v jeho rámci. Počátek\nsubjektivní promlčecí doby k uplatnění nároku na náhradu škody podle § 106 Obč. zák. se neváže k datu\nsplatnosti, jak je tomu u počátku obecné promlčecí doby podle § 101 Obč. zák., ale k jiné skutečnosti.\nVzhledem k tomu, že podle ust. § 445 Obč. zák. ztráta na výdělku se hradí peněžitým důchodem, který\nlze přiznat jako tzv. rentu do budoucna, jedná se o opětující se plnění, pro něž stejně jako pro jiná\nobdobná plnění (úroky z prodlení, poplatek z prodlení, výživné a další) je charakteristické, že dávky\nmají být vypláceny v určité době i v budoucnu po rozhodnutí soudu, aniž by musely nastat další právní\nskutečnosti. Náhrada za ztrátu na výdělku podle § 447 Obč. zák. je poskytovaná ve formě důchodu a\nzpravidla se vyplácí měsíčně. Promlčení nároků na jednotlivá měsíčně se opětující plnění vyplývající z\ntohoto nároku se však neposuzuje podle\n§ 106 Obč. zák., nýbrž vzhledem k § 110 odst. 3 Obč.\nzák. podle obecného ust. § 101\nObč. zák., jež stanoví tříletou promlčecí dobu, která běží\node dne, kdy právo mohlo být vykonáno poprvé.\" Žalovaný nárok žalobkyne na náhradu za stratu na\nzárobku uznal a tento aj plnil, a to dokonca v plnej výške aplikujúc nesprávny právny predpis - Občiansky\nzákonník v znení účinnom do 31.11.2019. Dôvod žalovať žalovaného žalobkyni vznikol až vtedy, keď\nžalovaný neplnil vo výške, v akej mal.\n1.3.3. Pokiaľ ide o výšku nároku, o tom, v akej výške žalovaný žalobkyni mieni plniť sa dozvedela z\nlistov žalovaného zo dňa 14.2.2022 a 15.2.2022, z ktorých zistila, že žalovaný postupoval pri určení\nvýšky náhrady za stratu na zárobku z ustanovení OZ účinných do 30.11.2019. Pokiaľ ide o obdobie, v\nktorom si žalobkyňa náhradu uplatnila, žalobkyni bol invalidný dôchodok priznaný rozhodnutím Sociálnej\npoisťovne zo dňa 20.4.2020, právoplatným 8.6.2020, a to počnúc 25.10.2019. Následne bol na podklade\nposudku predloženého žalobkyni invalidný dôchodok odňatý rozhodnutím zo dňa 16.12.2021, počnúc od\n4.2.2022. Spolu s rozhodnutím o odňatí invalidného dôchodku bol žalobkyni zaslaný aj lekársky posudok.\nV určenom období od 25.10.2019 do 4.2.2022 bola žalobkyňa osobou\nv postavení invalidného\ndôchodcu. Počas celého obdobia, za ktoré sa žalobou domáha náhrady za stratu na zárobku, bola tak\nžalobkyňa invalidná, a bol jej riadne vyplácaný invalidný dôchodok. Pokiaľ ide o výpočet náhrady za\nstratu na zárobku, tento vyplýva\nz podanej žaloby. Žalobkyňa mala priemerný denný hrubý\nzárobok vo výške 34,53 €. Rok 2020 mal 251 pracovných dní, t. j. žalobkyňa mohla dosiahnuť zárobok\n8.667,03 € (251 x 34,53 €); rok 2021 mal 251 pracovných dní, t. j. žalobkyňa mohla dosiahnuť zárobok\n8.667,03 € (251 x 34,53 €). Žalovaný uhradil žalobkyni sumu 1.236,16 € v zmysle listu zo dňa 14.2.2022\na 1.849,20 € v zmysle listu zo dňa 15.2.2022, t. j. spolu 3 085,36 €. Žalobkyni bol vyplatený invalidný\ndôchodok v roku 2020 v sume 1.879,20 € a v roku 2021 v sume 1.932,44 €, t. j. spolu 3.811,64 €. Žalovaný\nneuhradil žalobkyni náhradu za stratu na zárobku vo výške (8.667,03 € + 8.667,03 €) - 3.085,36 € 3.811,64 € = 10.437,06 €. Žalobkyňa nezohľadnila, že žalovaný pri výpočte z náhrady odpočítal aj časť\núrazového príplatku v čase po období skončenia pracovného pomeru - úrazový príplatok v sume 370,10\n€, ktorý žalovaný odpočítal od náhrady za stratu na zárobku za obdobie od 25.10.2019 do 31.10.2019 v\nsume 33,93 € a za obdobie od 1.11.2019 do 31.12.2019 v sume 300,52 €, pričom zvyšnú časť (370,10 33,93 - 300,52) = 35,65 € odpočítal aj z náhrady za obdobie od 1.1.2020 do 31.12.2020, za ktoré napokon\n\nnamiesto 1.849,20 € vyplatil iba sumu 1.813,55 €. Tento rozdiel už žalobkyňa nežiadala. Žalovaný uhradil\nžalobkyni celkom sumu vo výške 3.085,36 €, t. j. pri dennom hrubom zárobku 34,53 €, celkom za 89\npracovných dní, t. j. za obdobie do 12.5.2020 vrátane.\n1.4. Žalovaný vo vyjadrení zotrval na názore o premlčaní nároku žalobkyne podľa\n§ 106 OZ\nako celku do obdobia odňatia invalidného dôchodku, t. j. do dňa 26.8.2021. Podľa neho na premlčanie\nnároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká právna úprava ako na premlčanie nároku\nproti osobe, ktorá škodu spôsobila podľa § 106 OZ, a pri posudzovaní premlčania straty na zárobku po\nskončení práceneschopnosti judikatúra považuje jednotlivé nároky na náhradu za stratu na zárobku za\njeden celok. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je jedným nárokom,\ntento nárok nemožno rozložiť na niekoľko častí, pokiaľ nenastanú nové skutočnosti. Dôvodil, že „Nárok\nna náhradu za stratu na zárobku sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nároky na jednotlivé mesačne\nsa opakujúce plnenia z neho vyplývajúce, poskytované vo forme dôchodku (tzv. renty). Tento nárok\nmožno uplatniť žalobou na súde až po tom, čo bolo príslušným orgánom vydané rozhodnutie o priznaní\ninvalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel (porovnaj Rc 36/2007).\" Podľa žalovaného\nsubjektívna premlčacia doba začala najskôr plynúť dňom vydania rozhodnutia o priznaní invalidného\ndôchodku, ktoré bolo vydané Sociálnou poisťovňou ústredie č. XXX XXX XXXX X, dňa 20.4.2020, t j.\nnajskôr dňom 20.4.2020. Ak by aj bral do úvahy, že by si poškodený prevzal rozhodnutie na pošte v\nposledný deň odbernej lehoty, tak je vysoko pravdepodobné, že sa dozvedel o zárobku dosahovanom\npo poškodení, t. j. o výške invalidného dôchodku ešte v priebehu mája 2020. Žalovaný na podporu\nsvojho tvrdenia opätovne poukázal na citáciu z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo\ndňa 12.1.2017, č. k. II. ÚS 16/2017-14, podľa ktorého „Subjektívna premlčacia doba 2 Co 587/2014 na\nuplatnenie nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti začína plynúť\nzásadne od okamihu, kedy sa poškodený dozvedel o zárobku dosahovanom pred poškodením a po\npoškodení, prípadne kedy bolo vydané rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku a poškodený sa o\nňom dozvedel. Súd prvého stupňa správne zistil, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 13.10.2005,\nč. XXX XXX XXXX, o priznaní invalidného dôchodku navrhovateľovi, nadobudlo právoplatnosť dňa\n28.11.2005, teda týmto dňom sa navrhovateľ dozvedel o škode na strate na zárobku po priznaní\ninvalidity, pričom o tom, kto za túto škodu zodpovedá, vedel už v čase úrazu, teda dňa 31.05.2003. Z\nuvedeného vyplýva, že dvojročná subjektívna premlčacia doba upravená v § 106 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka určená na uplatnenie nároku navrhovateľovi uplynula dňa 28.11.2007, a preto v prípade, že\nnávrh na náhradu straty na zárobku po priznaní invalidity navrhovateľ uplatnil na súde dňa 27.6.2008,\nurobil tak po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.\" Podľa žalovaného možno predpokladať,\nže nárok na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti vznikol v prejednávanom prípade\ndňa 25.10.2019 priznaním invalidného dôchodku žalobkyni, a nárok podľa žalovaného zanikol ku dňu\n26.8.2021 odňatím invalidného dôchodku s odôvodnením, že MPVZČ žalobkyne už nie je vyššia ako 40\n%, ale už len 10 %, a preto ju nemožno pokladať za invalidnú. Pri posudzovaní nároku je potrebné vziať\ndo úvahy podstatnú okolnosť, a to odňatie invalidného dôchodku. Po prehodnotení zdravotného stavu\nžalobkyne v zmysle znaleckého posudku zo dňa 26.8.2021 je v súčasnosti miera poklesu schopnosti\nžalobkyne vykonávať zárobkovú činnosť na úrovni len 10 %\n(z dôvodu straty sleziny), čo\nnezakladá nárok na priznanie invalidity v zmysle platných právnych predpisov. Žalobkyňa je povinná\nobjektívne preukázať, že nie je schopná dosahovať rovnaký príjem ako pred škodou na zdraví, ktorá\nvznikla v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na českú\njudikatúru: „Skutočnosť, že poškodený, ktorý pre následky úrazu nie je schopný vykonávať doterajšiu\nprácu, nemôže z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí nastúpiť do iného zamestnania, ktoré\nzodpovedá jeho úrazom zníženej pracovnej spôsobilosti, je spôsobená situáciou na trhu práce a nie je v\npríčinnej súvislosti s poškodením zdravia, za ktoré zodpovedá škodca (NS ČT, spisová značka 25 Cdo\n978/2005).\" Je potrebné prihliadnuť aj na to, aký charakter práce poškodený pred úrazom vykonával. V\npredloženom znaleckom posudku nie je uvedené, že poškodený nie je spôsobilý sa vrátiť na pôvodnú\npracovnú pozíciu, alebo že by mal obmedzenie vykonávať konkrétny typ zárobkovej činnosti. Preto\nžalovaný vychádza z toho, že takéto obmedzenie neexistuje, pokiaľ žalobkyňa nepreukáže opak. Podľa\nžalovaného dôkazné bremeno na preukázanie trvania nároku v zmysle § 447 Občianskeho zákonníka\naj po odňatí invalidného dôchodku stojí na žalobkyni ako poškodenej.\n1.5. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa bola v januári 2019 účastníkom\ndopravnej nehody s motorovým vozidlom, kde utrpela zranenia, v dôsledku ktorých došlo u nej k\npoškodeniu zdravia a k strate pracovnej spôsobilosti. Pred nehodou bola pracovne činná a mala\npríjem z pracovnej činnosti opatrovateľky. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 20.4.2XXX, č.\nXXX 020 XXXX 0, právoplatným dňa 8.6.2020, jej bol priznaný invalidný dôchodok vo výške 152,10 €\nmesačne, od 1.1.2020 vo výške 156,60 € mesačne, od 1.1.2021 vo výške 161,- € mesačne, s mierou\n\npoklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 45 % podľa Lekárskej správy - odborného posudku\no invalidite zo dňa 22.1.2020. Ďalej bolo preukázané, že priemerný denný zárobok žalobkyne bol\nSociálnou poisťovňou ustálený v hrubom vo výške 34,53 €. Nakoľko žalobkyňa stratila svoj pôvodný\nzárobok\na poberala invalidný dôchodok, bolo jej Sociálnou poisťovňou z tohto dôvodu\nvyplatených\nv roku 2020 spolu 1.879,20 € a v r. 2021 spolu 1.932,44 €. Žalobkyňa v danom\nobdobí nedosahovala žiaden príjem z pracovnej činnosti. Žalovaný titulom náhrady za stratu na zárobku\npo skončení pracovnej neschopnosti vyplatil žalobkyni za roky 2020 a 2021 sumu spolu 3.085,36 €.\n1.6.1. V odôvodnení súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa si predmetnou žalobou uplatňuje\nnárok na náhradu škody na zdraví, a to stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo\npri invalidite v zmysle § 447 Občianskeho zákonníka, a to vo výške rozdielu medzi priemerným\nzárobkom pred vznikom škody a súčtom zárobku, invalidného dôchodku a doposiaľ poskytnutej náhrady\nza stratu na zárobku po vzniku škody. Uviedol, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu za stratu na\nzárobku po skončení práceneschopnosti v čase vzniku dopravnej nehody z januára 2019, kde na\njeho právne posúdenie sa vzťahuje § 447 OZ v znení účinnom od 1.8.2004 do 30.11.2019. Vznik\nprávneho vzťahu a vznik nároku z tohto právneho vzťahu je potrebné posudzovať podľa zákona v\nznení účinnom do 30.11.2019. Avšak pokiaľ ide o výpočet výšky nároku žalobkyne mal za to, že\nje potrebné aplikovať ustanovenia zákona v znení novely § 447 OZ, v zmysle ktorej náhrada za\nstratu na zárobku po skončení práceneschopnosti poškodeného sa uhrádza peňažným dôchodkom\nvo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody\na súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti a priznaného\ninvalidného dôchodku vyplácaného poškodenému podľa osobitných predpisov. Súd prvej inštancie dal\ndo pozornosti, že Národná rada Slovenskej republiky prijala dňa 28.10.2019 zákon č. 394/2019 Z. z.,\nktorou novelou zákonodarca reagoval na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.8.2018\nsp. zn.\nPL. ÚS 10/2016, ktorým bol vyslovený nesúlad ustanovení §\n446, § 447 OZ s čl. 12 ods. 1\na čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Zverejnením v\nZbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 25/2019 novela nadobudla účinnosť 1.12.2019. Novela\nvkladá do Občianskeho zákonníka nové ustanovenie § 447 v znení, podľa ktorého náhrada straty na\nzárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite sa uhrádza peňažným dôchodkom vo\nvýške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody a súčtom\nzárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti\na priznaného\ninvalidného dôchodku vyplácaného poškodenému podľa osobitných predpisov. Podľa dôvodovej správy\nk novele strata na zárobku je osobitným druhom majetkovej ujmy, ku ktorej dochádza pri škode na\nzdraví. V zmysle § 447 OZ v znení účinnom do 30.11.2019 sa táto uhrádzala ako suma úrazovej renty\npodľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Podľa uvedenej právnej úpravy sa poškodenému\nnamiesto náhrady škody mala poskytnúť strata na zárobku, ktorá sa posudzuje a určuje rovnako ako\núrazový príplatok, príp. úrazová renta podľa zákona č. 461/2003 Z. z., čo je spravidla nižšia suma, ako\ntá, ku ktorej došlo\nv pracovnej neschopnosti, prípadne v období po jej skončení. Tým,\nže OZ zaviedol právnu úpravu, v zmysle ktorej sa nárok poškodeného na náhradu straty na zárobku\nposudzoval podľa zákona o sociálnom poistení, obmedzil mu legislatívne subjektívne právo domáhať\nsa skutočnej náhrady za stratu na zárobku. Novela sledovala zámer, ktorým je zosúladenie právnej\núpravy náhrady škody na zdraví spôsobnej protiprávnym konaním s čl. 12 ods. 1\na čl.\n20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Novelizované ustanovenie v zmysle osobitnej časti dôvodovej\nsprávy opúšťa pôvodnú, z hľadiska ochrany poškodeného nevyhovujúcu naviazanosť právnej úpravy\nkvantifikácie výšky náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného na\nzákon o sociálnom poistení a nahrádza túto úpravu takou, ktorá zohľadňuje rozsah skutočne utrpenej\nškody a jej spravodlivej náhrady. Ujma sa\nv tomto prípade posúdi na základe porovnania\npriemerného zárobku poškodeného, ktorý dosahoval pred vznikom škody a zárobkom, ktorý dosahuje po\npoškodení, pričom tento nový zárobok je závislý aj od toho, či a v akej výške poškodený poberá invalidný,\nresp. čiastočný invalidný dôchodok. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti\nsa teda vypočíta ako rozdiel medzi priemerným zárobkom poškodeného, ktorý dosahoval pred vznikom\nškody a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po poškodení a priznaného invalidného dôchodku.\nSúd prvej inštancie uviedol, že v § 879w OZ je vyjadrený princíp zachovania nadobudnutých práv s tým,\nže zákonodarca týmto právam priznal nový obsah, čo znamená, že na vyčíslenie výšky náhrady škody\nspočívajúcej v strate na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je potrebné aplikovať právnu\núpravu účinnú v čase riešenia výšky nároku.\n1.6.2. V odôvodnení súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní bolo medzi stranami sporné, či je\ndôvodná námietka premlčania vznesená žalovaným voči nároku žalobkyne a tiež výška uplatneného\nnároku. Žalovaný mal za to, že náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je\n\njedným nárokom a premlčuje sa ako celok, pričom argumentoval viacerými rozhodnutiami súdov. Podľa\nnázoru žalovaného už dňom, kedy došlo ku škodovej udalosti sa žalobkyňa dozvedela o tom, kto za\nškodu zodpovedá a subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na stratu na zárobku po skončení\npracovnej neschopnosti začala plynúť od okamihu, kedy sa žalobkyňa ako poškodená dozvedela o\nzárobku dosahovanom pred a po poškodení, resp. dňom, kedy bolo vydané rozhodnutie o priznaní\ninvalidného dôchodku a žalobkyňa sa o ňom dozvedela; čo v danej veci znamená, že subjektívna\npremlčacia doba začala najskôr plynúť dňom vydania rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku dňa\n20.4.2020, t. j. uplynula najskôr 20.4.2022 a najneskôr začala plynúť dňa 8.6.2020 - právoplatnosťou\nrozhodnutia, a uplynula najneskôr dňa 8.6.2022. Žalobkyňa si nárok na súde uplatnila až 15.7.2022, t.\nj. po uplynutí uvedenej subjektívnej premlčacej lehoty.\n1.6.3. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný uznal, že žalobkyňa má nárok na náhradu za stratu\nna zárobku, keď v rámci likvidácie poistnej udalosti zo dňa 10.1.2019, pod číslom škodovej udalosti\nXXXXXXXXXX, uhradil žalobkyni stratu na zárobku za rok 2020 vo výške 1.849,20 € a za rok 2021,\ndo 26.8.2021 vo výške 1.236,16 €, ako vyplýva z jeho listov - Oznámenie o likvidácii poistnej udalosti\nzo dňa 15.2.2021 a 14.2.2022, aplikujúc ale právnu úpravu v znení podľa Občianskeho zákonníka do\n30.11.2019. Zákonom ustanovené podmienky vzniku nároku žalobkyňa splnila a nárok na náhradu za\nstratu na zárobku jej vznikol. Súd prvej inštancie konštatoval, že pri vyčíslení pod opakujúcimi sa\nplneniami má OZ na mysli najmä pravidelné vyplácanie nájomného alebo dôchodku. Na rozdiel od\nsplátok dlhu § 110 ods. 2 OZ, opakujúce sa plnenia sa líšia v tom, že v tomto prípade nejde\no\numorenie dlhu, ale každá platba má povahu samostatného dlhu, ktorého splatnosť nastáva postupne.\nRovnako, ako aj všetky nároky na náhradu škody, sa podľa § 106 OZ premlčuje aj nárok na náhradu\nstraty na zárobku, a to nárok ako taký, teda ako celok. Je potrebné však rozlišovať medzi premlčaním\nsamotného práva na náhradu podľa § 447 OZ s ohľadom na dobu jeho uplatnenia na súde a premlčaním\npostupne vznikajúcich nárokov na výplatu jednotlivých mesačných plnení v rámci samotného práva na\nnáhradu. Začiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie nárokov na náhradu škody podľa § 106\nOZ sa neviaže na dátum splatnosti, ako je tomu u počiatku všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 OZ,\nale\nk inej skutočnosti. Vzhľadom na to, že podľa § 455 OZ sa strata na zárobku hradí peňažným\ndôchodkom, ktorý je možné priznať do budúcna, je tento nárok opakujúcim sa plnením. Náhrada straty na\nzárobku podľa § 447 OZ sa vypláca mesačne. Premlčanie nároku na jednotlivé mesačne sa opakujúce\nplnenia vyplývajúce z toho nároku sa neposudzuje podľa\n§ 106 OZ, ale vzhľadom na §\n110 ods. 3 OZ podľa všeobecného ustanovenia § 101 OZ, ktorý určuje trojročnú premlčaciu lehotu,\nktorá plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Z týchto dôvodov sa súd so žalovaným\nvznesenou námietkou premlčania nároku žalobkyne ako celku nestotožnil, nepovažoval ju za dôvodnú\na neprihliadol na ňu. Dôvodil, že žalobkyňa sa dozvedela o tom, kto za škodu zodpovedá dňom, kedy\ndošlo ku škodovej udalosti, t. j. 19.1.2019. O zárobku dosahovanom pred poškodením a po poškodení\nsa dozvedela najskôr dňom vydania rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku zo dňa 20.4.2020,\nnajneskôr jeho právoplatnosťou dňa 8.6.2020. Žalobkyňa v konaní preukázala\ni príčinnú\nsúvislosť medzi poklesom jej zárobku po skončení práceneschopnosti, kedy\nv r. 2020 a\n2021 bola len poberateľom invalidného dôchodku, pričom pred vznikom škody mala priemerný denný\nzárobok vo výške 34,53 €.\n1.6.4. Súd prvej inštancie posudzoval, či žalovaným vznesená námietka premlčania\nv konaní\nje výkonom práva v rozpore dobrými mravmi podľa § 3 OZ. Poukázal na to, že žalobkyňa vznesenie\nnámietky premlčania zo strany žalovaného považovala za dôsledok nekalosúťažného konania, pretože\nkvalifikované plynutie času žalovaný úmyselne vyvolal tým, že s ňou aktívne komunikoval, domáhal\nsa dodania ďalších dokumentov a účelovo,\nv záujme uplynutia premlčacej lehoty navodil\ndojem, že poistné plnenie poskytne. Následne sa bez oznámenia výsledkov údajného šetrenia poistnej\nudalosti už len obmedzil na list\ns informáciou o premlčaní jej nároku. Podľa žalobkyne konanie\nžalovaného nemožno posúdiť inak ako konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemôže\npožívať právnu ochranu. Súd prvej inštancie poukázal na to, že ustanovenie § 3 OZ je všeobecným\nustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je\nv súlade s dobrými mravmi, a v prípade, že tomu tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Konštatoval,\nže v prejednávanom prípade vzal do úvahy predovšetkým časovú súvislosť a obsah komunikácie medzi\nstranami pri uplatňovaní nároku na stratu na zárobku žalobkyňou u žalovaného, t. j. aj postup a konanie\nžalovaného v období pred podaním žaloby vo veci samej. Uviedol, že dňa 14.2.2022 žalovaný oznámil\nžalobkyni likvidáciu poistnej udalosti v ustálenej výške za obdobie v roku 2021, ktorý nárok posudzoval\npodľa § 447 OZ v znení do 30.11.2019. Žalobkyňa listom zo dňa 9.3.2022 vyzvala žalovaného na úhradu\nďalšej konkrétnej náhrady, spolu 10.437,06 € titulom straty na zárobku s podrobnou argumentáciou\npodľa § 447 OZ. Žalovaný listom zo dňa 31.3.2022 vyzval žalobkyňu na poskytnutie súčinnosti v\n\nsúvislosti so žiadosťou zo dňa 9.3.2022. Žalovaný následne listom zo dňa 10.6.2022 oznámil žalobkyni\nukončenie likvidácie bez poskytnutia poistného plnenia s poukazom na premlčanie nároku podľa § 106\nOZ. Z obsahu uvedeného listu žalovaného vyplýva, že žalobkyňa jednak doplnila svoju žiadosť dňa\n28.4.2022 (na základe výzvy žalovaného zo dňa 31.3.2022) ale najmä, že žalovaný v čase komunikácie,\nprípravy a posudzovania žiadosti žalobkyne zo dňa 9.3.2022 o úhradu jej nároku, už mal vedomosť\no rozhodnutí Sociálnej poisťovne zo dňa 20.4.2020, právoplatnom dňa 8.6.2020, ktorým bol žalobkyni\npriznaný invalidný dôchodok. Podľa názoru súdu bol žalovaný vo vzťahu ku žalobkyni v ich vzájomnom\nprávnom vzťahu do určitej miery v pozícii fakticky silnejšej strany, vzhľadom na predmet jeho činnosti\na odborné právne zázemie, a dá sa predpokladať, že žalovaný mal v danom časovom období reálne k\ndispozícii dostatok podkladov a informácií k záveru o účinkoch prípadného premlčania nároku žalobkyne\nnajskôr ku dňu 20.4.2022, najneskôr ku dňu 8.6.2022, vzhľadom k rozhodnutiu Sociálnej poisťovne\nzo dňa 20.4.2020, právoplatnému dňa 8.6.2020 o invalidnom dôchodku žalobkyne. Žalovaný zaslal\noznámenie o ukončení likvidácie udalosti žalobkyni až 10.6.2022, čo je dátum už po ním posúdenom\nuplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby, odvíjajúcej sa od dátumu uplynutia premlčacej doby\nnajneskôr 8.6.2022 (právoplatnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne), na ktorú poukazuje aj v rámci\nprocesnej obrany v tomto konaní. Argumentácia žalovaného o premlčaní nároku žalobkyne ako celku pri\nposudzovaní nároku pred podaním žaloby a po podaní žaloby na súd je totožná. Súd dospel k záveru, že\nžalovaný svojim postupom navodil dojem, že poistné plnenie žalobkyni poskytne, ale následne, podľa\nním posúdenej uplynuvšej subjektívnej premlčacej lehote žalobkyni dňa 10.6.2022 oznámil, že jej nárok\nje už premlčaný ako celok. Súd takýto postup žalovaného vyhodnotil ako hrubo rozporný s dobrými\nmravmi a preto na vznesenú námietku premlčania nároku neprihliadol.\n1.6.5. K námietke žalovaného ohľadom výšky uplatneného nároku súd prvej inštancie konštatoval, že\nžalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za\nobdobie rokov 2020 a 2021, spolu 10.437,06 €, teda ako jednorazovú náhradu za stratu na zárobku,\nv žalobe ju v rámci rozhodujúcich skutočností špecifikovala, vychádzajúc z ňou očakávaného zárobku\nvo výške 17.334,06 €, podľa sumy priemerného denného zárobku vo výške 34,53 € pri počte 251\npracovných dní v roku 2020\na pri počte 251 pracovných dní v roku 2021. Výšku tohto\npriemerného denného zárobku žalobkyne ani počet pracovných dní v roku 2020, 2021 žalovaný výslovne\nnenamietal. Žalovaný z takto ustálenej sumy 17.334,06 € plnil žalobkyni náhradu iba za 89 pracovných\ndní t. j. sumy 1.849,20 € a 1.236,16 €. Zvyšnú, t. j. žalovanú sumu jej doposiaľ neuhradil. Súd prvej\ninštancie poukázal na § 445 OZ, podľa ktorého sa strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví,\nuhradzuje peňažným dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý pred\npoškodením dosahoval. Pokiaľ sú splnené predpoklady zodpovednosti za škodu, je subjekt zodpovedný\nza škodu povinný hradiť poškodenému škodu, pokým nenastane skutočnosť, ktorá predstavuje zmenu\nokolností rozhodujúcich pre určenie výšky náhrady škody, t. j. dokým nedôjde ku zmene pomerov, pričom\nmusí ísť\no zmenu podstatnú. Žalobkyňa stratila svoj pôvodný zárobok a poberala\ninvalidný dôchodok, pričom jej z tohto dôvodu bolo vyplatených v roku 2020 spolu 1.879,20 € a v r. 2021\nspolu 1.932,44 €. Žalobkyňa v danom období nedosahovala žiaden iný príjem z pracovnej činnosti. V\nkonaní si uplatnila u žalovaného nárok na stratu na zárobku nielen do 26.8.2021, ako jej titulom náhrady\nza stratu na zárobku vyplatil žalovaný; ale požadovala náhradu za celý rok 2021, nakoľko invalidný\ndôchodok jej bol odňatý rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 16.12.2021, počnúc od 4.2.2022, o\nktorej skutočnosti z dôvodu prehodnotenia miery poklesu schopnosti žalobkyne vykonávať zárobkovú\nčinnosť podľa znaleckého posudku, žalobkyňa v danom čase roka 2021 nemala vedomosť. Žalobkyňa\nbola počas obdobia od 25.8.2021 až do 4.2.2022 v postavení invalidného dôchodcu, s vyplácaným\ninvalidným dôchodkom, pričom znalecký posudok, na ktorý sa odvoláva žalovaný, jej bol doručený\nspolu s rozhodnutím Sociálnej poisťovne. Žalobkyňa v konaní ani netvrdila, že by mala iný príjem.\nUvedené nevyplýva ani zo vzájomnej komunikácie medzi stranami sporu pred podaním žaloby, podľa\nlistu žalovaného zo dňa 31.3.2022, v ktorom žalovaný vyzval žalobkyňu na doloženie dokladov na\npreukázanie skutočnosti, že v rokoch 2020, 2021 nemala žiadny príjem\nz pracovnej činnosti.\nŽalobkyňa mala žalovanému predložiť: potvrdenie ÚPSVaR o evidencii, potvrdenie o výplate dávok\nv hmotnej núdzi, iných sociálnych dávok, potvrdenie o výplate dávok v nezamestnanosti. Žalobkyňa\ndoklady žalovanému doplnila dňa 28.4.2022. To znamená, že žalovaný mal dostatočnú vedomosť o tom,\nči žalobkyňa mala/nemala príjem\nz pracovnej činnosti.\n1.7. Po vyhodnotení dôkazov jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti súd prvej inštancie uzavrel, že žalobný\nnávrh žalobkyne je dôvodný v celej uplatnenej výške. Žalobkyňa preukázala výšku nároku, škody - strata\nna zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, porušenie právnej povinnosti aj príčinnú súvislosť\nmedzi poklesom jej zárobku po skončení práceneschopnosti a jej zdravotným stavom, pričom žalobný\n\nnárok nie je podľa názoru súdu prvej inštancie premlčaný. Zaplatenie žalovanej sumy žalovaným v\nkonaní nebolo preukázané. Súd preto žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalovanú sumu 10.437,06 €.\n1.8. Žalobkyňa si uplatnila aj nárok na príslušenstvo - úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo žalovanej\nsumy od 1.4.2022 do zaplatenia podľa § 121 ods. 3 OZ a § 517 ods. 1,\nods. 2 OZ. Výška úroku\nz omeškania je podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky\nč. 87/1995 Z. z. 5 % ročne.\nŽalobkyňa vyzvala žalovaného na úhradu žalovanej sumy istiny listom zo dňa 9.3.2022, ale žalovaný\nnereagoval úhradou.\n1.9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 zákona\nč. 160/2015 Z.\nz. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.\") a § 255 ods. 1 C.s.p., podľa zásady úspechu. Žalobkyňa\nbola v konaní proti žalovanému plne úspešná. Súd jej preto priznal nárok na náhradu trov konania v\nrozsahu 100 %.\n2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podal v zákonnej lehote odvolanie\nžalovaný. Dôvodil, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala\njej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365\nods. 1 písm. b/ C.s.p.); konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo\nveci, nakoľko napadnutý rozsudok je vnútorne rozporuplný, zmätočný, nedostatočne odôvodnený, a z\ntoho dôvodu nepreskúmateľný (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.); súd prvej inštancie dospel na základe\nvykonaných dôkazov\nk nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.)\na rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1\npísm. h/ C.s.p.). Podľa odvolateľa je nárok žalobkyne s poukazom na § 106 Občianskeho zákonníka\npremlčaný ako celok do obdobia odňatia invalidného dôchodku, t. j. do dňa 26.8.2021. Žalovaný má za to,\nže subjektívna premlčacia doba začala najskôr plynúť dňom vydania rozhodnutia o priznaní invalidného\ndôchodku, ktoré bolo vydané Sociálnou poisťovňou ústredie XXX XXX XXXX 0, dňa 20.4.2020, t.\nj. najskôr dňom 20.4.2020. Aj keby si poškodená prevzala predmetné rozhodnutie najneskôr dňom\n8.6.2020 (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 8.6.2020), predmetný nárok na stratu na zárobku\npo skončení práceneschopnosti je premlčaný. Poukázal na to, že v rámci procesnej obrany rozporoval\naj to, že nárok na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti vznikol dňa 25.10.2019\npriznaním invalidného dôchodku žalobkyni, a nárok podľa žalovaného zanikol ku dňu 26.8.2021 odňatím\ninvalidného dôchodku s odôvodnením, že MPVZČ žalobkyne už nie je vyššia ako 40 %, ale už len 10\n%, a preto nemožno žalobkyňu pokladať za invalidnú. Žalovaný uviedol, že nárok na stratu na zárobku\nza obdobie od 25.10.2019 do 31.12.2020 si žalobkyňa uplatnila podľa právnej úpravy pred účinnosťou\nnovely zákonom č. 394/2019 Z. z., t. j. predpisov upravujúcich nárok na úrazovú rentu, a nie podľa novej\nprávnej úpravy účinnej od 1.12.2019, ktorý jej žalovaný aj poukázal. Dôvodil, že pri posudzovaní nároku\nje potrebné vziať do úvahy podstatnú okolnosť, a to, odňatie invalidného dôchodku. Po prehodnotení\nzdravotného stavu žalobkyne v zmysle znaleckého posudku zo dňa 26.8.2021 (ďalej len ako „znalecký\nposudok\") je v súčasnosti miera poklesu schopnosti žalobkyne vykonávať zárobkovú činnosť na úrovni\nlen 10 % (z dôvodu straty sleziny), čo nezakladá nárok na priznanie invalidity v zmysle platných právnych\npredpisov. Žalovaný poukazoval na to, že žalobkyňa je povinná objektívne preukázať, že nie je schopná\ndosahovať rovnaký príjem ako pred škodou na zdraví, ktorá vznikla v priamej príčinnej súvislosti s\ndopravnou nehodou. Nestačí predmetné len tvrdiť, ale dôkazné bremeno ide na ťarchu žalobkyne.\nNa preukázanie nároku na náhradu straty na zárobku v zmysle 447 Občianskeho zákonníka odo dňa\n27.8.2021 do dňa 31.12.2021 je potrebné, aby žalobkyňa preukázala, že iný príjem okrem invalidného\ndôchodku nedosahovala. Vytýkal súdu prvej inštancie, že s uvedenými skutkovými tvrdeniami, ktoré\nsú z pohľadu žalovaného podstatné a právnou argumentáciou, že nárok žalobkyne nebol doposiaľ\npreukázaný, tak ako to predpokladá ustálená judikatúra a súdna prax, sa v napadnutom rozsudku jasne a\nvýstižne nevysporiadal, keď v napadnutom rozsudku len konštatoval, že nárok žalobkyne premlčaný nie\nje. V rozsudku taktiež absentuje odôvodnenie, prečo súd argumentáciu žalovaného ohľadom charakteru\npreukázania uplatňovaného nároku, ktorý je podľa žalovaného premlčaný a nepreukázaný, nepovažuje\nza relevantnú a ďalej sa prvoinštančný súd nevyjadril ani k tomu, či sa skutočne jedná o ustálený právny\nnázor tak, ako žalovaný v súdnom spore argumentoval. Zároveň sa súd prvej inštancie nezaoberal ani\nvýškou uplatneného nároku, ktorú žalovaný počas celého konania namietal\na mal za to,\nže žalobkyňa nepostupovala pri výpočte nároku na náhradu straty na zárobku podľa striktného znenia\n§ 447 Občianskeho zákonníka a nezaoberal sa ani tým, či výpočet žalobkyne napĺňa zákonnú definíciu\npriemerného zárobku v zmysle Zákonníka práce.\n2.2. Odvolateľ zotrval na tom, že pri posudzovaní premlčania straty na zárobku po skončení\npráceneschopnosti judikatúra považuje jednotlivé nároky na náhradu za stratu na zárobku za jeden\ncelok. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je jedným nárokom, tento\n\nnárok nemožno rozložiť na niekoľko častí, pokiaľ nenastanú nové skutočnosti. Už dňom, kedy došlo\nku škodovej udalosti, sa žalobkyňa dozvedela o tom, kto za škodu zodpovedá. Žalovaný má za to,\nsubjektívna premlčacia doba začala najskôr plynúť dňom vydania rozhodnutia o priznaní invalidného\ndôchodku, ktoré bolo vydané Sociálnou poisťovňou ústredie XXX XXX XXXX 0, dňa 20.4.2020, t j.\nnajskôr dňom 20.4.2020. Aj pri zohľadnení, že si poškodená prevzala predmetné rozhodnutie najneskôr\ndňom 8.6.2020 (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 8.6.2020) možno mať za to, že predmetný\nnárok na stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti je premlčaný. Žalovaný má za to, že\nžalobkyňa sa o zárobku dosahovanom po poškodení, t. j. o výške invalidného dôchodku dozvedela\nešte v priebehu mája 2020. V tomto prípade uplynula dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá\nzačala najskôr plynúť dňom 20.4.2020 (najneskôr dňa 8.6.2020), uplynula najneskôr dňa 8.6.2022, a\nteda posledným dňom na uplatnenie nároku na súde bol deň 8.6.2022, pričom žalobkyňa si uplatnila\nnárok na súde po uplynutí premlčacej doby, a to dňa 15.7.2022. Odvolateľ poukázal na to, že na\npremlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká právna úprava ako na premlčanie\nnároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila, pričom v poznámke pod čiarou k uvedenému ustanoveniu sa\nuvádza, že na premlčanie nároku na náhradu škody sa v týchto prípadoch vzťahuje § 106 Občianskeho\nzákonníka. Podľa odvolateľa nárok žalobkyne je podľa § 106 Občianskeho zákonníka premlčaný ako\ncelok do obdobia odňatia invalidného dôchodku, t. j. do dňa 26.8.2021. Žalovaný na podporu svojho\ntvrdenia opätovne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.1.2017, č. k.\nII. ÚS 16/2017-14, podľa ktorého: „Subjektívna premlčacia doba 2 Co 587/2014 na uplatnenie nároku na\nnáhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti začína plynúť zásadne od okamihu,\nkedy sa poškodený dozvedel o zárobku dosahovanom pred poškodením a po poškodení, prípadne kedy\nbolo vydané rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel. Súd prvého\nstupňa správne zistil, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 13.10.2005,\nč. XXX\nXXX XXXX, o priznaní invalidného dôchodku navrhovateľovi, nadobudlo právoplatnosť dňa 28.11.2005,\nteda týmto dňom sa navrhovateľ dozvedel o škode na strate na zárobku po priznaní invalidity, pričom o\ntom, kto za túto škodu zodpovedá, vedel už v čase úrazu, teda dňa 31.5.2003. Z uvedeného vyplýva, že\ndvojročná subjektívna premlčacia doba upravená\nv § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka\nurčená na uplatnenie nároku navrhovateľovi uplynula dňa 28.11.2007, a preto v prípade, že návrh na\nnáhradu straty na zárobku po priznaní invalidity navrhovateľ uplatnil na súde dňa 27.6.2008, urobil tak\npo uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.\"\n2.3. Odvolateľ ďalej dôvodil, že v prípade, ak si žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu straty na zárobku\naj po odňatí invalidného dôchodku, t. j. odo dňa 27.8.2021 do 31.12.2021, bolo potrebné preukázať,\nže objektívne nie je schopná dosahovať rovnaký príjem ako pred škodou na zdraví, ktorá vznikla v\npriamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, ďalej, že iný príjem okrem invalidného dôchodku\nnemala, uvedené nestačilo zo strany žalobkyne len tvrdiť. Poukázal na to, že v znaleckom posudku zo\ndňa 26.8.2021 nie je uvedené, že žalobkyňa nie je spôsobilá sa vrátiť na pôvodnú pracovnú pozíciu\nalebo že by mala obmedzenie vykonávať konkrétny typ zárobkovej činnosti, ako i vzhľadom na malé\npercento pracovnej neschopnosti vykonávať zárobkovú činnosť by sa dalo predpokladať, že ide o také\nzranenie, ktoré ju len zanedbateľne obmedzuje vo výkone zárobkovej činnosti. Žalovaný má za to, že\ndôkazné bremeno na preukázanie trvania nároku v zmysle § 447 Občianskeho zákonníka aj po odňatí\ninvalidného dôchodku stojí na žalobkyni ako poškodenej. Podľa žalovaného poškodená nepreukázala\nexistenciu príčinnej súvislosti medzi poklesom jej zárobku po skončení práceneschopnosti a zraneniami\npo škodovej udalosti. Ďalej poukázal na to, že po prehodnotení zdravotného stavu žalobkyne v zmysle\nznaleckého posudku zo dňa 26.8.2021 (ďalej len ako „znalecký posudok\") je v súčasnosti miera poklesu\nschopnosti žalobkyne vykonávať zárobkovú činnosť na úrovni len 10 % (z dôvodu straty sleziny), čo\nnezakladá nárok na priznanie invalidity v zmysle platných právnych predpisov. V tejto súvislosti žalovaný\npoukázal aj na českú judikatúru: „Skutočnosť, že poškodený, ktorý pre následky úrazu nie je schopný\nvykonávať doterajšiu prácu, nemôže z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí nastúpiť do iného\nzamestnania, ktoré zodpovedá jeho úrazom zníženej pracovnej spôsobilosti, je spôsobená situáciu na\ntrhu práce a nie je v príčinnej súvislosti\ns poškodením zdravia, za ktoré zodpovedá škodca\n(NS ČR spisová značka\n25 Cdo 978/2005).\"\n2.4. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, keď sa súd len\nveľmi okrajovo zaoberal jeho argumentáciou prezentovanou v konaní, ktorá je pre posúdenie danej\nveci významná. Poukázal aj na vzájomnú rozporuplnosť častí odôvodnenia, keď súd prvej inštancie\nna jednej strane konštatuje, že vznesená námietka premlčania nie je dôvodná, keď má za to, že na\npredmetný prípad by sa mala vzťahovať všeobecná premlčacia lehota, pričom na strane druhej uviedol,\nže vznesená námietka premlčania nie je dôvodná z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Žalovaný poprel,\nže\nv priebehu šetrenia škodovej udalosti konal účelovo s cieľom poškodiť práva\n\nžalobkyne. Inštitút premlčania plní funkciu posilnenia právnej istoty účastníkov právnych vzťahov tým,\nže stimuláciou veriteľa k včasnému uplatneniu práva zabraňuje tomu, aby dlžník nebol ohľadne svojich\npovinností vystavený po časovo neobmedzenú dobu donucujúcemu zákroku veriteľa (tzv. vynútiteľnosti),\nspočívajúceho v uplatnení práva na súde. Funkciou premlčania je viesť účastníkov občianskoprávnych\nvzťahov, aby svoje práva včas uplatnili predpísaným spôsobom pred orgánom na to určeným, pokiaľ\npovinný subjekt nesplnil svoju povinnosť riadne a včas. Stav neistoty, ktorý existuje po nesplnení určitej\npovinnosti, nemôže trvať donekonečna, a preto zákon vyžaduje od oprávneného subjektu, aby svoje\nprávo uplatnil\nv stanovenej lehote, a to v premlčacej lehote. Nakoľko žalobkyňa takto\nnekonala, neexistuje dôvod, prečo by súd nemal akceptovať námietku premlčania vznesenú žalovaným.\nNeprihliadnutie na námietku premlčania z dôvodu rozporu s dobrými mravmi je výnimočné, aplikuje sa\nlen za výskytu určitých špecifických okolností. Pri skúmaní otázky, či bolo vznesenie námietky premlčania\nv rozpore s dobrými mravmi je rozhodujúce, či strana sporu, ktorá sa rozporu s dobrými mravmi v\nsúlade s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka dovoláva, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti\na opatrnosti v súlade so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt\". Tá predpokladá, že každý zodpovedá\nza náležitú mieru predvídateľnosti\na opatrnosti nie len pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri\nuplatňovaní svojich práv\na povinností z neho vyplývajúcich. V danej právnej veci neexistuje\nžiadna objektívna prekážka, ktorú by zavinil žalovaný a ktorá by zároveň objektívne bránila žalobkyni,\naby\nv rámci premlčacej doby uplatnila ňou tvrdený nárok voči žalovanému. To jednoznačne\npotvrdzuje, že premlčanie práva žalobkyne nebolo spôsobené objektívnou skutočnosťou, za ktorú by\nzodpovedal žalovaný. K premlčaniu došlo bez pochýb v dôsledku nedôslednosti žalobkyne, resp. jej\nprávnej zástupkyne. Uvedená okolnosť nijako nesúvisí so vznesením námietky premlčania v rozpore s\ndobrými mravmi a ani judikatúra s ňou nespája rozpor medzi dobrými mravmi a uplatnením námietky\npremlčania. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na viaceré rozhodnutia a to uznesenie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn.\nII. ÚS 176/2011, uznesenia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 51/2017, sp. zn. 7 Cdo 507/2014, rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn.\n3 Cdo 41/2012, rozsudok Krajského súdu v\nBratislave sp. zn. 16 Co 72/2019.\nV prejednávanom spore sa podľa\nnázoru žalovaného o výnimočný prípad nejedená, žalobkyňa v predmetnom spore neuviedla, že by\nobjektívne existoval závažný dôvod, ktorý by jej bránil uplatniť si nároky na náhradu škody na zdraví na\nsúde v premlčacej lehote, žalobkyňa si pre účely uplatnenia svojich nárokov voči poisťovateľovi škodcu\nsplnomocnila advokátku. Žalobkyňa v zastúpení advokátkou si mala byť vedomá, že v súlade s § 11\nods. 6 zákona\nč. 381/2001 Z. z. má poisťovateľ škodcu lehotu 3 mesiace na skončenie\nprešetrovania potrebného na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť náhradu škody a oznámiť\npoškodenému výšku náhrady škody, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť náhradu škody\na nárok na náhradu škody preukázaný, resp. poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov,\npre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil náhradu škody alebo poskytnúť poškodenému\npísomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote\npreukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť náhradu škody a výška náhrady škody; písomné\nvysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom,\nkeď ho pošta vrátila ako nedoručené. Žalovaný skončil prešetrovanie nároku žalobkyne na náhradu\nškody na zdraví\nv zákonom stanovenej lehote, o čom svedčí list zo dňa 10.6.2022, v ktorom\nžalobkyňu informuje o ukončení likvidácie poistnej udalosti a súčasne zamietnutí jej nárokov z dôvodu\npremlčania v subjektívnej premlčacej lehote.\n2.5. Vzhľadom k tomu, že žalovaný považuje priznanie žalovaného nároku za nedôvodné,\nneopodstatnené je tak aj priznanie nároku na zaplatenie úrokov z omeškania.\n2.6. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobkyne v celom\nrozsahu zamietol, resp. aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie. Uplatnil si aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n3.1. K odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu\nprvej inštancie a tento považuje za vecne správny. Súd prvej inštancie jasne\na\nzrozumiteľne opísal skutočnosti, ktorými sa riadil pri posudzovaní uplatneného nároku žalobkyne, označil\nzákonné ustanovenia, z ktorých pri posudzovaní uplatneného nároku žalobcu vychádzal a tieto aplikoval\na interpretoval v súlade so zákonom a to najmä\ns poukazom na zmenu právnej úpravy v\nsúvislosti s § 447 Občianskeho zákonníka, jasne\na zrozumiteľne v napadnutom rozhodnutí\nrozoberá a interpretuje novelu, ktorou zákonodarca reagoval na nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. PL ÚS 10/2016 a potrebu zmeny výpočtu skutočnej škody, ktorá vzniká pri nárokoch\npodľa § 447 Občianskeho zákonníka a zároveň poukazuje aj na § 879w Občianskeho zákonníka, v\n\nktorom zákonodarca vyjadril princíp zachovania nadobudnutých práv s tým, že zákonodarca týmto\nprávam priznal nový obsah, čo znamená, že na vyčíslenie výšky náhrady škody spočívajúcej v strate\nna zárobku pri invalidite je potrebné aplikovať právnu úpravu účinnú v čase riešenia výšky uplatneného\nnároku. Poukázala na to, že žalovaný jej nárok na náhradu za stratu na zárobku uznal a tento aj plnil,\na to dokonca v plnej výške aplikujúc nesprávny právny predpis -Občiansky zákonník v znení účinnom\ndo 31.11.2019. Dôvod žalovať žalovaného žalobkyni vznikol až vtedy, keď žalovaný neplnil vo výške,\nv akej mal.\n3.2. Pokiaľ ide o obdobie, v ktorom si žalobkyňa náhradu uplatnila, žalobkyni bol invalidný dôchodok\npriznaný rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 20.4.2020, právoplatným 8.6.2020, a to počnúc\n25.10.2019. Následne jej bol na podklade posudku invalidný dôchodok odňatý rozhodnutím zo dňa\n16.12.2021, počnúc od 4.2.2022. Spolu s rozhodnutím o odňatí invalidného dôchodku bol žalobkyni\nzaslaný aj lekársky posudok.\nV určenom období od 25.10.2019 do 4.2.2022 bola\nžalobkyňa osobou\nv postavení invalidnej dôchodkyne. Počas celého\nobdobia, za ktoré sa žalobkyňa žalobou domáha náhrady za stratu na zárobku, tak žalobkyňa bola\ninvalidnou a bol jej riadne vyplácaný invalidný dôchodok. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta priznaný\nnárok aj\ns ohľadom na dostupnú judikatúru, žalobkyňa zdôraznila,\nže nakoľko k zmene ustanovenia\n§ 447 Občianskeho zákonníka došlo až na konci roka 2019, v\nsúčasnosti nie je dostupná judikatúra ohľadom riešenia otázky premlčania nárokov počítaných podľa\nnovej právnej úpravy. Súd prvej inštancie však reflektuje novú právnu úpravu a podľa názoru žalobkyne\nju aplikuje správne. Pokiaľ ide o rozsah dokazovania a preukazovania nároku žalobkyne, žalovaný v\nkonaní nesporil výšku priemerného mesačného zárobku žalobkyne ani počet pracovných dní v rokoch\n2020 a 2021.\n3.3.1. Žalobkyňa poukázala na to, že v konaní tvrdila, že nemá žiadny príjem. Dôvodila, že v sporovom\nkonaní sa súd riadi zásadou formálnej pravdy a v zásade nevykonáva dôkazy na preukázanie\nnesporných skutkových tvrdení. Nesporné skutkové tvrdenie si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z\nktorého vychádza v meritórnom rozhodnutí. To neplatí iba pri dôvodných pochybnostiach o pravdivosti\nnesporných skutkových tvrdení. Pochybnosť o pravdivosti a subjektívne vyčíslenie, sú dve celkom\nodlišné veci. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Platí, že strana\nsporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v\nspore. Každý má tvrdiť (v zásade) tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik\njeho povinnosti. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenia\n(v súlade s § 150 C.s.p.), prívlastok skutkové\nslúži na zvýraznenie, že nejde o tvrdenia právne. Predmetom skutkových tvrdení sú právne skutočnosti,\nteda skutočnosti predpokladané určitou právnou hypotézou (skutkovou podstatou). Povinnosť tvrdiť\npodstatné a rozhodujúce skutočnosti znamená, že je potrebné uviesť všetko to, čo je obsiahnuté v\nskutkovej podstate hmotnoprávnej normy (skutočnosti spôsobilé na základe hmotného práva privodiť\núspech strany v spore). Hmotné právo určuje, ktoré skutočnosti sú podstatné a rozhodujúce. Je teda\npotrebné uviesť tvrdenia relevantné z hľadiska hmotného práva. Žalobkyňa žalovanému ešte pri likvidácii\npoistnej udalosti predložila potvrdenie o evidencii a výplate dávok v hmotnej núdzi, iných sociálnych\ndávok, potvrdenie o výplate dávok v nezamestnanosti.\n3.3.2. Žalovaný tvrdenie žalobkyne o tom, že nemá iný príjem účinne nepoprel. Vyjadrenie, že\nžalobkyňa nepreukázala, že nemá iný príjem, nie je účinným popretím, pretože v zmysle § 151\nods. 2 C.s.p., ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,\nuvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Žalovaný\nneuviedol žiadne tvrdenie ohľadom údajnej práce žalobkyne\na obmedzil sa len\nna prenesenie dôkazného bremena na preukázanie neexistencie pracovného pomeru na žalobkyňu.\nŽalovaný nenavrhol žiadne dokazovanie smerom k preukázaniu existencie príjmu žalobkyne, ani ku\nskutočnosti, či je žalobkyňa schopná dosahovať príjem aj po skončení práceneschopnosti. Tvrdenie\nžalovaného ohľadom schopnosti dosahovania príjmu sa javí ako bezpredmetné, nakoľko žalobkyňa bola\nv spornom období stále považovaná za invalidnú. Žalobkyni bol znalecký posudok zo dňa 26.8.2021\ndoručený až spolu s rozhodnutím sociálnej poisťovne o odňatí nároku na invalidný dôchodok, počnúc\nod 4.2.2022. Žalobkyňa bola preto po celý rok 2021 považovaná za invalidnú, preto je priznanie sumy\nnapadnutým rozhodnutím plne dôvodné.\n3.4. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že žalobkyňa nepreukázala existenciu príčinnej súvislosti medzi poklesom\njej zárobku po skončení práceneschopnosti a zraneniami po škodovej udalosti, uvedené považuje\nžalobkyňa za nezrozumiteľné. Je to samotný žalovaný, ktorý žalobkyni plnil náhradu za stratu na zárobku\npo skončení práceneschopnosti, len v inej výške, ako mal. Žalobkyňa tak preukázala všetky podmienky\nvzniku škody a poukazuje na skutočnosť, že nárok ako taký bol zo strany žalovaného uznaný.\n\n3.5. Ďalej v odvolaní žalovaný, podľa žalobkyne, chaoticky poukazuje na námietky premlčania a\nnesprávne ich interpretuje s ohľadom na napadnuté rozhodnutie. Žalovaný uvádza, že na jednej strane\nsúd prvej inštancie konštatuje, že uplatnený nárok žalobkyne\nv subjektívnej premlčacej\nlehote premlčaný nie je a na druhej strane konštatuje tú skutočnosť, že námietka premlčania vznesená\nžalovaným je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, preto na vznesenú námietku neprihliadol, z čoho\nžalovaný z nejakého dôvodu vyvodzuje záver, že námietka premlčania ním vznesená bola dôvodná.\nŽalobkyňa poukázala na to, že súd prvej inštancie posudzoval námietku premlčania aj s ohľadom na\nzákonné ustanovenia zakotvujúce plynutie premlčacej doby, kde súd prvej inštancie dospel k záveru, že\nnárok ako taký žalovaný uznal tým, že žalobkyni plnil a ostatné mesačné splátky v zmysle výpočtu podľa\n§ 447 Občianskeho zákonníka účinného od 1.12.2019 premlčané nie sú a zároveň ju posudzoval aj s\nohľadom na námietku žalobkyne ohľadom rozporov s dobrými mravmi, kde súd rovnako dospel k záveru,\nže námietka premlčania je nedôvodná aj pre dôvod rozporu\ns dobrými mravmi. Dvojité\nkonštatovanie nedôvodnosti námietky premlčania nemá za následok dôvodnosť uplatnenia námietky\npremlčania. Žalobkyňa trvá na tom, že konanie žalovaného ako poisťovne má znaky nekalosúťažného\nkonania a je v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný navodil dojem, že poskytne žalobkyni poistné plnenie\na žiadal od žalobkyne poskytnutie ďalších podkladov, hoci nárok žalobkyne bol schopný posúdiť aj\nz dokladov vtedy dostupných a aj napriek dodaniu dokladov od žalobkyne sa po uplynutí subjektívnej\npremlčacej lehoty, ktorú počítal od priznania invalidného dôchodku, obmedzil len na konštatovanie,\nže nárok žalobkyne je premlčaný. Celkový časový súvis komunikácie medzi žalobkyňou a žalovaným\npreukazuje, že žalovaný konal v rozpore s dobrými mravmi\na úmyselne navodil u žalobkyne\ndojem, že jej poskytne plnenie a to len za tým účelom, aby natiahol čas a mohol plnenie odmietnuť. V\nprípade, že by odvolací súd dospel po individuálnom uvážení k záveru, že konanie žalovaného nebolo\nv rozpore s dobrými mravmi, uvedené nič nemení na tom, že námietka premlčania žalovaného nie je\ndôvodná ani\ns poukazom na novú právnu úpravu výpočtu nároku podľa § 447 Občianskeho\nzákonníka. Odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalovaného\nna náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n4.1. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Naďalej zotrval na svojich predchádzajúcich písomných\nvyjadreniach, rovnako ako na podanom odvolaní. Uviedol, že poukazoval na to, že žalobkyňa je povinná\nobjektívne preukázať, že nie je schopná dosahovať rovnaký príjem ako pred škodou na zdraví, ktorá\nvznikla v priamej príčinnej súvislosti\ns dopravnou nehodou. Nestačí predmetné len\ntvrdiť, ale dôkazné bremeno ide na ťarchu žalobkyne. Poukazoval na to, že na preukázanie nároku na\nnáhradu straty na zárobku\nv zmysle 447 Občianskeho zákonníka odo dňa 27.8.2021 do dňa\n31.12.2021 je potrebné, aby sama žalobkyňa preukázala, že iný príjem okrem invalidného dôchodku\nnedosahovala\na uvedené nestačilo zo strany žalobkyne len tvrdiť. Preto podľa odvolateľa\nnie je možné súhlasiť s názorom žalobkyne, že tvrdenie žalobkyne o tom, že nemá iný príjem účinne\nnepoprel. V predloženom znaleckom posudku nie je uvedené, že poškodená nie je spôsobilá sa vrátiť na\npôvodnú pracovnú pozíciu, alebo že by mala obmedzenie vykonávať konkrétny typ zárobkovej činnosti,\npreto žalovaný vychádza z toho, že takéto obmedzenie neexistuje, pokiaľ žalobkyňa nepreukáže opak.\nDôkazné bremeno na preukázanie trvania nároku\nv zmysle § 447 Občianskeho zákonníka\naj po odňatí invalidného dôchodku stojí práve na žalobkyni ako poškodenej. Odvolateľ nesúhlasil ani\ns tvrdením žalobkyne, že nesporil výšku žalovaného nároku. Žalovaný počas celého konania namietal,\nže žalobkyňa nepostupovala pri výpočte nároku na náhradu straty na zárobku podľa striktného znenia\n§ 447 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že v danom prípade sa nejednalo o spor vyplývajúci z\npoistného záväzkového vzťahu, v rámci ktorého to je poisťovateľ (zväčša v pozícii žalovaného), kto je\npovinný preukázať naplnenie dôvodov pre zníženie poistného plnenia (napr. v zmysle § 799 ods. 3 OZ),\nale o spor o náhradu škody.\n4.2. Žalovaný poprel, že v priebehu šetrenia škodovej udalosti konal účelovo s cieľom poškodiť práva\nžalobkyne. Poukázal na to, že žalobkyňa zastúpená advokátkou si mala byť vedomá, že v súlade\nso zákonom č. 381/2001 Z. z. má poisťovateľ škodcu lehotu 3 mesiace na skončenie prešetrovania\npotrebného na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť náhradu škody a oznámiť poškodenému\nvýšku náhrady škody. Žalovaný skončil prešetrovanie nároku žalobkyne na náhradu škody na zdraví\nv zákonom stanovenej lehote, o čom svedčí list zo dňa 10.6.2022, v ktorom žalobkyňu informuje o\nukončení likvidácie poistnej udalosti a súčasne zamietnutí jej nárokov z dôvodu premlčania v subjektívnej\npremlčacej lehote. Žalobkyni nič nebránilo v tom, aby si súbežne s uplatnením nároku u žalovaného\nuplatnila nárok aj na súde. Žalobkyňa neuviedla žiadnu objektívnu prekážku, ktorá jej bránila uplatniť\nsvoj nárok na súde včas. Postup podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka má miesto\niba\nv ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, ak vznesenie námietky\n\npremlčania je výrazom zneužitia práva na neprospech toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej\ndoby nezavinil, a voči ktorému by nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej\ndoby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a\ndôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Tieto závery rozhodovacej činnosti nemožno aplikovať\nvo všeobecnosti na každý prípad, bez zreteľa na preukázanie existencie závažných prekážok včasného\nuplatnenia práva. Žalovaný zotrval na svojom odvolacom návrhu.\n5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že žalovaný síce tvrdí, že účinne poprel jej\nuplatnený nárok, čo sa týka výšky a uplatneného nároku ako celku, z jeho písomných vyjadrení v konaní\nna súde prvej inštancie, ako aj z vyjadrenia na nariadenom pojednávaní, takéto účinné popretie však\nnevyplýva. Žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný počas konania na súde prvej inštancie sústredil\nsvoju argumentáciu na námietku premlčania žalovaného nároku. Nerozporoval uplatnenú výšku nároku\nžalobkyne a rovnako tak účinne nerozporoval ani nárok žalobkyne z ohľadom na jej teoretický ďalší\npríjem. Poukázala na to, že žalovaný jej plnil plnú sumu jej nároku za stratu na zárobku, avšak podľa\nzastaralého výpočtu úrazovej renty. Žalovaný sa podaniami produkovanými v odvolacom konaní snaží\nnavodiť dojem, že okrem spoliehania sa na námietku premlčania nároku žalobkyne, účinne poprel\nvšetky v odvolacom konaní popísané skutočnosti. Uvedené sa však nezakladá na pravde a žalovaný\nnemôže zhojiť svoju pasivitu v konaní pred súdom prvej inštancie novými tvrdeniami v odvolacom\nkonaní. Pokiaľ ide o rozsah dokazovania a preukazovania nároku žalobkyne, žalovaný v konaní nesporil\nvýšku priemerného mesačného zárobku žalobkyne ani počet pracovných dní v rokoch 2020 a 2021. V\nzmysle uvedeného súd prvej inštancie nemal dôvod skúmať výšku uplatneného nároku, pretože výška\nnároku nebola sporná. Žalovaný sa tiež snaží navodiť dojem, že súd prvej inštancie sa dostatočne\nnezaoberal jeho námietkami\nv konaní a značnú časť svojich vyjadrení venuje odôvodneniu\nrozhodnutia ohľadom námietky premlčania, ktorú súd vyhodnotil ako - okrem iného - v rozpore s dobrými\nmravmi. Uvedená otázka rozporu s dobrými mravmi však je podľa názoru žalobkyne len okrajovým\nproblém, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že súd by námietku premlčania\nako nedôvodnú vyhodnotil aj v prípade, ak by nedospel k záveru o rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej\ninštancie rozhodol v zmysle podanej žaloby, a to práve z dôvodu, že reflektuje na potrebu novej úpravy\nkonaní o náhradu za stratu na zárobku, kde vstupuje nová veličina - aktuálny príjem - čo spôsobuje, že\npoškodený sa dozvedá o novej škode každý mesiac, keď dokáže vypočítať rozdiel medzi priemerným\nzárobkom, priznaným invalidným dôchodkom\na teoretickým príjmom počas tohoktorého mesiaca. Žalobkyňa počas žalovaného obdobia žiaden príjem nedosahovala. Opätovne navrhla\nrozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť.\n6. Ďalšie vyjadrenia do spisu doložené neboli.\n7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania\n(§\n379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné\npodmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to\ndôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.\nRozsudok verejne vyhlásil dňa 25. júna 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu\nupovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok\nsúdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a\nkeďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody\nneobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za\npotrebné uviesť ešte nasledovné.\n8. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n9. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje\ns odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody.\n10. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho\nspisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac\nv procesnom\npostupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej\na právnej\nstránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku, ktorým žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel. Súd\n\nprvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191\nC.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania\nvyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p.\nodôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami,\nna ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa\npodstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a\nktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi\nskutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane\ndruhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení\nskutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie\nich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii\nobsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a\njeho argumenty podporujú príslušný záver o vyhovení žalobe. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej\ninštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.).\nKeďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje\na vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovaného.\n11.1. Odvolací súd uvádza, že v odvolacom konaní zostala spornou otázka premlčania žalobou\nuplatneného nároku. Aj v odvolaní zotrval žalovaný na tom, že nárok žalobkyne je s poukazom na §\n106 Občianskeho zákonníka premlčaný ako celok do obdobia odňatia invalidného dôchodku, t. j. do\ndňa 26.8.2021. Zastáva názor, že subjektívna premlčacia doba začala v prejednávanom prípade najskôr\nplynúť dňom vydania rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku, teda najskôr dňom 20.4.2020. Aj\nkeby si poškodená prevzala predmetné rozhodnutie najneskôr dňa 8.6.2020 (rozhodnutie nadobudlo\nprávoplatnosť dňom 8.6.2020), predmetný nárok na stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti\nje premlčaný, keď žalobkyňa uplatnila svoj nárok žalobou na súde dňa 15.7.2022. Súd prvej inštancie\nv odôvodnení rozhodnutia uviedol, že rovnako ako všetky nároky na náhradu škody sa podľa § 106 OZ\npremlčuje aj nárok na náhradu straty na zárobku, a to nárok ako taký, teda ako celok. Je potrebné však\nrozlišovať medzi premlčaním samotného práva na náhradu podľa § 447 OZ s ohľadom na dobu jeho\nuplatnenia na súde a premlčaním postupne vznikajúcich nárokov na výplatu jednotlivých mesačných\nplnení v rámci samotného práva na náhradu. Začiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie\nnárokov na náhradu škody podľa § 106 OZ sa neviaže na dátum splatnosti, ako je tomu u počiatku\nvšeobecnej premlčacej doby podľa § 101 OZ, ale k inej skutočnosti. Vzhľadom na to, že podľa § 455\nOZ sa strata na zárobku hradí peňažným dôchodkom, ktorý je možné priznať do budúcna, je tento nárok\nopakujúcim sa plnením. Náhrada straty na zárobku podľa § 447 OZ sa vypláca mesačne. Premlčanie\nnároku na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia vyplývajúce z toho nároku sa neposudzuje podľa\n§ 106 OZ, ale vzhľadom na § 110 ods. 3 OZ podľa všeobecného ustanovenia § 101 OZ, ktorý určuje\ntrojročnú premlčaciu lehotu, ktorá plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. S uvedeným\nodôvodnením súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, považujúc za správny\nnázor súdu prvej inštancie, podľa ktorého sa nárok na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia\nvyplývajúce z nároku na náhradu straty na zárobku premlčujú v trojročnej premlčacej dobe podľa § 101\nOZ.\n11.2. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, žalobkyni vznikol nárok na náhradu za stratu na\nzárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri invalidite v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou,\nku ktorej došlo v januári 2019. V súvislosti s uvedenou dopravnou nehodou bola žalobkyňa uznaná\ninvalidnou a bol jej priznaný invalidný dôchodok rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 20.4.2020,\nprávoplatným dňa 8.6.2020. Podľa § 445 strata na zárobku sa uhradzuje peňažným dôchodkom; pritom\nsa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý dosahoval pred poškodením. V súvislosti\ns uvedeným odvolací súd uvádza, že správne konštatoval súd prvej inštancie, že žalovaný uznal,\nže žalobkyňa má nárok na náhradu za stratu na zárobku, keď v rámci likvidácie poistnej udalosti\nz 10.1.2019 pod číslom škodovej udalosti 6401059091, uhradil žalobkyni stratu na zárobku za rok\n2020 vo výške 1.849,20 € a za rok 2021 do 26.8.2021 vo výške 1.236,16 €, ako vyplýva z jeho\nlistov - Oznámenie o likvidácii poistnej udalosti zo dňa 15.2.2021 a 14.2.2022, vychádzajúc pri tom\nz priemerného denného zárobku žalobkyne vo výške 34.53 €, ktorý dosahovala pred vznikom škody.\nŽalovaný však v súvislosti s likvidáciou poistenej udalosti použil právnu úpravu ustanovenia § 447\nv znení podľa Občianskeho zákonníka do 30.11.2019, pričom od 1.12.2019, v súvislosti s nálezom\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.\nPL. ÚS 10/2016, zákonom\nč. 394/2019 Z. z. došlo k zmene znenia uvedeného ustanovenia tak, že náhrada straty na zárobku\npo skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške\n\nrozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody, a súčtom\nzárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti a priznaného invalidného\ndôchodku vyplácaného poškodenému podľa osobitných predpisov. Z uvedeného vyplýva, že zákonom\nustanovené podmienky vzniku nároku žalobkyňa splnila a nárok na náhradu za stratu na zárobku jej\nvznikol. Žalovaný jej však náhradu za stratu na zárobku za roky 2020 a 2021 neplnil v správnej výške,\nnerešpektujúc zmenu zákonného ustanovenia § 447 Občianskeho zákonníka od 1.12.2019.\n11.3. O výške invalidného dôchodku sa žalobkyňa dozvedela, podľa názoru odvolacieho súdu dňa\n8.6.2020, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní invalidného\ndôchodku a vtedy mohla prvýkrát uplatniť právo na vyplatenie peňažného dôchodku (náhradu za stratu\nna zárobku pri invalidite) u žalovaného, ktorý jej nárok ako taký, vzhľadom na úhradu straty na zárobku\nza roky 2020 a 2021, uznal. Keďže trojročná premlčacia lehota by uplynula dňa 8.6.2023 a žalobkyňa\nsvoj nárok uplatnila na súde dňa 15.7.2022, dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, keď na\nnámietku premlčania uplatnenú žalovaným neprihliadol.\n11.4. Pre prípad, že by bol správny záver, že nárok v prejednávanom prípade sa premlčuje ako celok,\nodvolací súd opätovne poukazuje na to, že žalovaný žalobkyni jej nárok plnil (listy zo dňa 15.2.2021\na 14.2.2022), avšak v nesprávnej výške, takže o škode a jej výške (predstavujúcej rozdiel v tom, čo\nžalovaný plnil a mal plniť) sa žalobkyňa dozvedela z listov zo dňa 15.2.2021 a 14.2.2022, takže, ak žalobu\npodala na súd dňa 15.7.2022, urobila tak v dvojročnej premlčacej dobe podľa § 106 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka.\n11.5. V súvislosti s plynutím premlčacej doby podporne odvolací súd poukazuje aj na nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 249/2025, zo dňa 17.6.2025, podľa ktorého zákon č. 62/2020 Z.\nz. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby\nCOVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov sa\ntýka všetkých premlčacích lehôt, ktoré plynuli počas rozhodných období COVID-19, bez ohľadu na to,\nči v týchto obdobiach uplynuli alebo nie. Tieto lehoty sa teda predĺžili o dobu, kedy neplynuli.\n12. Žalovaný nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že uplatnenie námietky premlčania v\nprejednávanej veci je v rozpore s dobrými mravmi, poprel, že v priebehu šetrenia škodovej udalosti\nkonal účelovo s cieľom poškodiť práva žalobkyne. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že sa v celom\nrozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o rozpornosti uplatnenej námietky premlčania s\ndobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) v prejednávanom prípade, poukazujúc pri tom\nna odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v jeho bode 99. Rovnako odvolací súd poukazuje\nna to, že žalovaný nárok žalobkyne na stratu na zárobku v súvislosti s dopravnou nehodou, ku ktorej\ndošlo v januári 2019 uznal, keď jej škodu za roky 2019, 2020 a 2021 uhradil, ako vyplýva z listov zo\ndňa 15.2.2021 a 14.2.2022 (č. l. spisu 24 a 25). Keďže však žalobkyni uvedenú škodu za obdobie od\n1.12.2019 do 26.8.2021 neuhradil v správnej výške (vzhľadom na znenie § 447 Občianskeho zákonníka\nod 1.12.2019), obrátila sa táto na neho listom zo dňa 9.3.2022\n(č. l. 18 a nasl.),\npotom, ako jej žalovaný listom zo dňa 14.2.2022 (č. l. spisu 24) oznámil likvidáciu poistnej udalosti a\nvyzvala ho na úhradu náhrady straty na zárobku. Žalovaný listom zo dňa 31.3.2022 (č. l. 23 spisu) vyzval\nžalobkyňu, pre prípad, že nemala v uplatňovanom období rokov 2020 a 2021 žiadny príjem z pracovnej\nčinnosti, na doloženie potvrdenia ÚPSVaR a R o evidencii, potvrdenia o výplate dávok v hmotnej núdzi,\niných sociálnych dávok, potvrdenia o výplate dávok v nezamestnanosti. Žalobkyni tak oprávnene vzniklo\nočakávanie, že žalovaný, predovšetkým vzhľadom na predchádzajúce uznanie jej nároku na náhradu\nškody z jeho strany, jej náhradu za stratu na zárobku uhradí. Žalobkyňa, vychádzajúc z obsahu listu\nžalovaného zo dňa 10.6.2022 (č. l. 22 spisu) požadované doklady žalovanému zaslala, avšak tento\njej predmetným listom zo dňa 10.6.2022 (č. l. 22 spisu), teda potom, čo už podľa jeho názoru došlo k\npremlčaniu uplatneného nároku dňa 20.4.2022, resp. 8.6.2022, oznámil ukončenie likvidácie škodovej\nudalosti bez poskytnutia plnenia z dôvodu premlčania. Žalobkyňa tak, v dôsledku uvedeného konania\nžalovaného nemohla beh premlčacej lehoty ovplyvniť pre prípad, že by bol správny záver žalovaného\no uplatnení dvojročnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka v prejednávanom\nprípade. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.\n25 Cdo 2648/2003, zo dňa 31.8.2004 (m.m.), podľa ktorého „Ustanovenie\n§ 3 OZ je všeobecným\nustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva\nje v súlade s dobrými mravmi, a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ\nide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva priamo právny predpis, prichádza do úvahy aplikácia tohto\nustanovenia len vo výnimočných prípadoch. Dobrými mravmi ustanovenie § 3 ods. 1 OZ rozumie súhrn\nspoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť,\nvystihujú podstatné historické tendencie, stotožňuje sa s nimi rozhodujúca časť spoločnosti\na\n\nmajú povahu základných noriem. Týmto normám zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie\npráva uplatňovaného voči nemu, keďže inštitút premlčania prispievajúci k istote\nv právnych\nvzťahoch je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa\nzákona premlčuje. Ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom\numožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu\nsledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie\na z hľadiska konajúceho by nemalo\nvýznam, išlo by tak síce o výkon práva, ktorý je formálne v súlade so zákonom, avšak išlo by o výraz\nzneužitia tohto subjektívneho práva (označované aj ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o\nvýkon v rozpore s dobrými mravmi.\nO konaní vykazujúcom znaky priameho úmyslu\npoškodiť druhého účastníka by však nebolo možné uvažovať z okolností a dôvodov, z ktorých sa vznik\nuplatneného nároku vyvodzuje, ale len z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania\ntohto nároku uplatnená. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené do takej výnimočnej intenzity,\naby bol odôvodnený taký významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť\nnámietku premlčania.\" Na závery citovaného rozhodnutia je možné prihliadnuť vzhľadom na totožnú\nprávnu úpravu tejto otázky v Českej i Slovenskej republike. Odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom\nna skutočnosť, uvedenú vyššie, podľa ktorej žalovaný nárok žalobkyne na náhradu za stratu na zárobku\nuznal tým, že uvedený nárok plnil, vyzval žalobkyňu na doloženie dokladov, preukazujúcich výšku jej\nnároku a následne jej plnenie odmietol pre premlčanie nároku, možno označiť za konanie v rozpore s\ndobrými mravmi.\n13. Odvolateľ v odvolaní namietal, že nárok žalobkyne podľa jeho názoru zanikol ku dňu 26.8.2021\nodňatím invalidného dôchodku, dôvodil, že na preukázanie nároku na náhradu straty na zárobku v\nzmysle 447 Občianskeho zákonníka odo dňa 27.8.2021 do dňa 31.12.2021 je potrebné, aby žalobkyňa\npreukázala, že iný príjem okrem invalidného dôchodku nemala a že objektívne nie je schopná dosahovať\nrovnaký príjem ako pred škodou na zdraví. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to (rovnako ako\nv konaní žalobkyňa), že žalobkyni bol rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredie zo dňa 16.12.2021 (č. l.\nspisu 82) odňatý invalidný dôchodok, a to odo dňa 4.2.2022, žalobkyňa tak bola v období od 27.8.2021\ndo 31.12.2021 osobou invalidnou, s priznaným invalidným dôchodkom, preto odvolací súd nepovažuje\nnázor žalovaného o zániku nároku žalobkyne na náhradu za stratu na zárobku pri invalidite ku dňu\n26.8.2021, za správny. Skutočnosť, že žalobkyňa v uplatňovanom období rokov 2020 a 2021 nemala\nžiadny príjem z pracovnej činnosti vyplýva z písomnej komunikácie medzi žalobkyňou a žalovaným.\nV liste zo dňa 31.3.2021 žalovaný vyzval žalobkyňu, v prípade že v uplatňovanom období rokov\n2020 a 2021 nemala žiadny príjem z pracovnej činnosti, na doloženie potvrdenia ÚPSVaR a R o\nevidencii, potvrdenia o výplate dávok v hmotnej núdzi, iných sociálnych dávok, potvrdenia o výplate\ndávok v nezamestnanosti, v liste zo dňa 10.6.2022, po zaslaní požadovaných dokladov žalobkyňou\nžalovaný konštatuje, že na základe doložených dokladov vykonal šetrenie a škodovú udalosť odkladá\nbez poskytnutia poisteného plnenia z dôvodu premlčania uplatneného nároku. Odvolací súd poukazuje\nna to, že žalovaný v liste zo dňa 31.3.2021 nevyzval žalobkyňu na preukázanie toho, či je, resp. bola\nobjektívne spôsobilá dosahovať rovnaký príjem ako pred nehodou, uvedený dôkaz nepožadoval. Názor\nžalovaného o povinnosti žalobkyne preukazovať, že objektívne nie je schopná dosahovať rovnaký príjem\nako pred škodou na zdraví, nemá podľa odvolacieho súdu oporu v hmotnom práve, takáto povinnosť\nzo znenia ustanovenia § 447 Občianskeho zákonníka nevyplýva, keď v zmysle uvedeného ustanovenia\nzákonnou podmienkou vzniku nároku na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti\nalebo pri invalidite je existencia poškodenia zdravia (ktorá sporná v konaní nebola), v dôsledku ktorého\nžalobkyňa stratila ako poškodená pôvodnú zárobkovú spôsobilosť. Zároveň je treba pripomenúť, že\nžalovaný nárok žalobkyne uznal a náhradu za stratu na zárobku za roky 2020 a 2021 plnil, i keď nie\nv správnej výške.\n14. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal výškou\nuplatneného nároku, ktorú žalovaný počas celého konania namietal a mal za to, že žalobkyňa\nnepostupovala pri výpočte nároku na náhradu straty na zárobku podľa striktného znenia § 447\nObčianskeho zákonníka a nezaoberal sa ani tým, či výpočet žalobkyne napĺňa zákonnú definíciu\npriemerného zárobku v zmysle Zákonníka práce. V súvislosti s uvedenou odvolacou námietkou odvolací\nsúd poukazuje na to (zhodne so žalobkyňou), že žalovaný v konaní nesporil výšku priemerného\nmesačného zárobku žalobkyne ani počet pracovných dní v rokoch 2020 a 2021. Uvedené vyplýva z\nvyjadrení žalovaného v konaní, keď vo vyjadrení k žalobe (č. l. spisu 63 a nasl.) žalovaný, pokiaľ ide o\nvýšku nároku namietal len to, že mu nie je jasné, ako žalobkyňa dospela k výpočtu uplatnenej straty na\nzárobku po skončení práceneschopnosti (konkrétne na č. l. spisu 65), vo vyjadrení zo dňa 26.1.2023\n\n(č. l. spisu 109 a nasl.) žalovaný uviedol, že nesúhlasí s výpočtom žalobou uplatneného nároku na\nnáhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti (konkrétne na č. l. spisu 110 v. v.), avšak\nkonkrétne námietky k výpočtom, resp. dôvod nesúhlasu neuviedol, žiadne námietky k výške priemerného\nmesačného zárobku žalobkyne\na počtu pracovných dní v rokoch 2020 a 2021, z ktorých\nvychádzala žalobkyňa pri výpočte uplatneného nároku, neuviedol ani na pojednávaní dňa 31.1.2024,\nako odvolací súd zistil zo zvukovej nahrávky pojednávania. Žalovaný tak účinne nepoprel (§ 151 C.s.p.)\nvýšku priemerného mesačného zárobku, z ktorej žalobkyňa pri výpočte svojho nároku vychádzala (34,53\n€; č. l. 26 spisu), ako aj počet pracovných dní v roku 2020 (251 dní) a v roku 2021 (251 dní), z ktorého\npočtu vychádzala žalobkyňa pri výpočte svojho žalobného nároku. Uvedenú odvolaciu námietku preto\nodvolací súd považuje za nedôvodnú.\n15. Odvolateľ v odvolaní namietal rozporuplnosť v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď\ntento na jednej strane konštatuje, že vznesená námietka premlčania nie je dôvodná, keď na predmetný\nprípad by sa mala vzťahovať všeobecná trojročná premlčacia lehota, pričom na strane druhej mal za\nto, že vznesená námietka premlčania nie je dôvodná pre rozpor s dobrými mravmi. Odvolací súd sa\nnestotožňuje s odvolateľovou námietkou o rozpornosti v otázke posúdenia námietky premlčania súdom\nprvej inštancie. Súd prvej inštancie považoval námietku premlčania vznesenú žalovaným za nedôvodnú,\nkeď mal za to, že žalovaný nárok žalobkyne na náhradu straty na zárobku pri invalidite ako taký uznal,\nkeďže žalobkyni plnil náhradu za roky 2020 a 2021. Peňažný dôchodok sa vypláca v zmysle\n§ 447\nObčianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.12.2019 formou mesačných splátok, pričom premlčanie\nnároku na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia vyplývajúce z toho nároku sa neposudzuje podľa\n§ 106 OZ, ale vzhľadom na § 110 ods. 3 OZ podľa všeobecného ustanovenia § 101 OZ, ktorý určuje\ntrojročnú premlčaciu lehotu, ktorá plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Zároveň\nsúd prvej inštancie nepovažoval námietku premlčania vznesenú žalovaným za dôvodnú ani pre rozpor\ns dobrými mravmi, čo odôvodnil v bode 99. rozhodnutia.\n16. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že sa s jeho tvrdeniami, že nárok žalobkyne nebol doposiaľ\npreukázaný, tak ako to predpokladá ustálená judikatúra a súdna prax, nevysporiadal. K uvedenej\nodvolacej námietke odvolací súd uvádza, že k zmene ustanovenia § 447 Občianskeho zákonníka došlo\ns účinnosťou od 1.12.2019 a v súčasnosti nie je k dispozícii ustálená judikatúra v podobe rozhodnutí\nnajvyšších súdnych autorít.\n17. Za vecne správne považoval odvolací súd aj rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa úroku z\nomeškania, s poukazom na § 517 Občianskeho zákonníka a na to, že žalovaný sa dostal s plnením\nvo vzťahu ku žalobkyni do omeškania.\n18. Ako vecne správny potvrdil odvolací súd aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento priznal\nžalobkyni, ako plne procesne v spore úspešnej, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % podľa\n§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.\n19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255\nods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v rozsahu 100 %.\n20. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\n\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,\nz akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za\nnesprávne (dovolacie dôvody)\na čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\n\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\nprocesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie\nprípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).\n\na prostriedky", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11C/39/2022", "guid": "b9f5b53e-4e0b-4017-8596-c06555e2a9b0:4b0ae93c-e750-47e3-ba3d-14598fc1e120", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d190e2ed-83fe-4e06-a973-cb98e08bf111", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.249.2025.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 249/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 249/2025 z 17. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-17", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.249.2025.2"}, {"guid": "ussr:d6b98704-11fb-4045-8642-76b2c5ed92db", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.10.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2016 z 10. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-10", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.10.2016.1"}, {"guid": "ussr:5b0ec04f-c657-4c67-bc10-c9ad4cc6bd0e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.16.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 16/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/2017 z 12. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-12", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.16.2017.1"}, {"guid": "ussr:6ea028b1-5c25-4470-aeb4-5e5339902a22", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 176/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ea028b1-5c25-4470-aeb4-5e5339902a22"}, {"guid": "4a9506c3-7414-4c24-b564-6984adaeecfa:80d6d533-088d-4ad8-91a7-b52306fe52bd", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1114234946.1", "spisova_znacka": "5Obdo/51/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/51/2017 z 14. 5. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-05-14", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1114234946.1"}, {"guid": "19dcc3d2-dad6-45f2-9295-81278f082c0a:9e18709a-6879-4869-b10a-9cc2db2af2da", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6618201660.1", "spisova_znacka": "16Co/72/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/72/2019 z 13. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-05-13", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6618201660.1"}], "citovane_v": [{"guid": "e9d5a703-51dc-4fd7-85b0-481af65f4118:60eaf3c9-b2b5-4194-96ea-71e91528dce1", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6923202906.2", "spisova_znacka": "15Co/5/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/5/2026 z 29. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-04-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6923202906.2"}, {"guid": "aca18cd1-dbcd-4a1c-9f21-8bf6db5aab37:a5eecbef-8eb0-4731-8e4d-a494ad7c1eb2", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6923202923.2", "spisova_znacka": "14Co/112/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/112/2025 z 27. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-01-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6923202923.2"}, {"guid": "91ff47ba-5e98-4a2a-8313-c69403c858c5:bd5c2c91-8895-4890-b54a-ae816c38201c", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6923202940.2", "spisova_znacka": "14Co/111/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/111/2025 z 16. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-12-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6923202940.2"}]}