Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Co/115/2023 1214207956 22. 07. 2025 JUDr. Roman Bolebruch ECLI:SK:KSBA:2025:1214207956.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: FC TATRAN Prešov, a. s., Hlavná 73, Prešov, IČO: 36 503 975, zast.: PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o., Masarykova 13, Prešov, IČO: 36 492 086, proti žalovanému: Slovenský futbalový zväz, Tomášikova 30C, Bratislava, IČO: 00 687 308, zast.: soukeník – štrpka s. r. o., Strážnická 5, Bratislava, IČO: 36 862 711, o zrušenie rozhodnutia orgánu záujmovej samosprávy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II č. k. 50S/1/2014-291 zo dňa 15.5.2019, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a rozhodol, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou Krajskému súdu v Prešove dňa 17.12.2013, postúpenou bývalému Okresnému súdu Bratislava II dňa 31.3.2014, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti, resp. zrušenia rozhodnutia - uznesenia Disciplinárnej komisie žalovaného č. 182 zo dňa 7.9.2013 a rozhodnutia Odvolacej komisie žalovaného č. 7/2013 zo dňa 21.10.2013, ktorými bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 1.300 eur za hrubé nešportové správanie divákov na zápase konanom v Michalovciach dňa 18.8.2013. Podľa žaloby je žalobca akciovou spoločnosťou založenou predovšetkým za účelom rozvoja športu - futbalu v meste Prešov. Je vlastníkom futbalového klubu a členom žalovaného. Žalovaný (ďalej aj „SFZ“) je záujmovou samosprávou, ktorá má právnu formu občianskeho združenia za účelom združovania fyzických a právnických osôb pôsobiacich vo futbale na území Slovenskej republiky. Disciplinárna komisia SFZ (ďalej aj „DK SFZ“) je orgánom SFZ, ktorý rozhoduje v disciplinárnych konaniach voči členom SFZ v prvom stupni a o odvolaniach proti rozhodnutiam DK SFZ rozhoduje v druhom stupni Odvolacia komisia SFZ, ktorá nemá právnu subjektivitu, nemôže byť stranou súdneho konania, preto pasívne vecne legitimovaným v predmetnom konaní je žalovaný ako právnická osoba, ktorej orgán rozhodol o veci v poslednom stupni. Dňa 18.8.2013 sa uskutočnilo stretnutie II. futbalovej ligy medzi mužstvami MFK Zemplín Michalovce (domáce mužstvo) a 1. FC Tatran Prešov (hosťujúce mužstvo). Žalovaný začal disciplinárne konanie voči klubu 1. FC Tatran Prešov na základe Uznesenia č. 128, ktoré bolo súčasťou Úradnej správy č. 07, uverejnenej dňa 24.8.2013 v denníku Šport. Disciplinárne konanie sa v zmysle Uznesenia týkalo skutkov, ktoré DK SFZ označila ako „porušenie predpisov SFZ - hrubé nešportové správanie divákov, vnesenie a používanie pyrotechnických výrobkov, vulgárne a urážlivé
výroky voči súperovi, poškodzovanie zariadenia štadióna v stretnutí s MFK Michalovce“. Podkladom k tomuto Uzneseniu bol Zápis o činnosti náhradného rozhodcu zo dňa 18.8.2013. Žalobca sa k veci v rámci disciplinárneho konania vyjadril písomným podaním zo dňa 26.8.2013, v ktorom uviedol, že jeho klub, resp. jeho zástupcovia, neorganizovali výjazd fanúšikov na uvedený zápas. Futbalový klub nemá tzv. „fanklub“ a preto nemohol byť zodpovedný za správanie účastníkov verejného podujatia - futbalového zápasu v priestoroch štadióna hosťujúceho mužstva. Aj napriek tomu, že klub neorganizuje oficiálny „fanklub“, bezpečnostný manažér klubu dlhodobo usmerňuje účastníkov všetkých stretnutí. Vo vzťahu k vneseniu pyrotechniky a zabezpečenia poriadku na štadióne ide o povinnosti organizátora podujatia, ktorý organizačne zabezpečoval toto podujatie a ktorý mal preventívnymi zásahmi tomuto následku zabrániť. DK SFZ následne rozhodla Uznesením č. 182, ktoré bolo súčasťou Úradnej správy č. 09, ktorá bola uverejnená v denníku Šport dňa 7.9.2013. Týmto uznesením bola žalobcovi uložená peňažná pokuta v sume 1.300 eur a zároveň bolo uložené prijať opatrenia na zamedzenie obdobných previnení a tieto zaslať DK SFZ v termíne do 11.9.2013. Vzhľadom k tomu, že so závermi DK SFZ žalobca nesúhlasil a rozhodnutie považoval za nesprávne a nedostatočne odôvodnené, podal dňa 13.9.2013 odvolanie, v ktorom poukázal na skutočnosť, že DK SFZ nielen že riadne, ale vôbec nezistila skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, s odkazom na priebeh skutku a totožnosť výtržníkov. Žalobca vytýkal DK SFZ aj to, že vec nesprávne právne posúdila. Dňa 26.11.2013 žalobca obdržal rozhodnutie Odvolacej komisie SFZ sp. zn. 7/2013 zo dňa 21.10.2013, ktorým Odvolacia komisia SFZ odvolanie žalobcu voči Úzneseniu DK SFZ č. 182 zamietla z dôvodu, že rozhodnutie prvostupňového orgánu považovala za správne. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť jeho doručením žalobcovi, nakoľko nie je voči nemu prípustný opravný prostriedok. Žalobca však mal za to, že je disciplinárne trestaný za skutok, ktorý nevykazuje znaky disciplinárneho previnenia hosťujúceho klubu a tiež má za to, že rozhodnutie DK SFZ a rovnako Odvolacej komisie SFZ vykazujú znaky svojvôle a nezákonnosti. Žalobca sa domnieval, že predmetné disciplinárne konanie je zaťažené procesnými vadami, nakoľko DK SFZ v konaní nepostupovala spôsobom stanoveným v Disciplinárnom poriadku SFZ (ďalej aj „DP SFZ“), keďže nevychádzala zo spoľahlivo zisteného stavu veci, keď skutok náležite nebol opísaný a preto je toto rozhodnutie nepreskúmateľné. Rovnako nesprávne rozhodla aj Odvolacia komisia SFZ, ktorá odvolanie žalobcu zamietla, hoci podľa DP SFZ môže odvolací orgán odvolanie zamietnuť iba z dôvodov taxatívne uvedených v čl. 27 písm. a) DP SFZ, teda rozhodla procesne nesprávne. V danej veci nemala odvolanie zamietnuť, keďže podľa tohto článku odvolanie nebolo podané oneskorene, bolo podané oprávnenou osobou, bol predložený doklad o zaplatení poplatku a doklad o zaplatení uloženej pokuty, ale mohla len rozhodnutie DK SFZ potvrdiť, zrušiť alebo zmeniť, ak podanie nezamietla. 3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal ním tvrdenú skutočnosť, že priaznivci, ktorí sa nevhodne správali, neboli jeho fanúšikovia. Žalobca nepreukázal ani skutočnosti, že prijal celý rad opatrení na obmedzenie nežiaducich vplyvov svojich priaznivcov, pričom DK SFZ disciplinárne konanie začala aj voči MFK Michalovce, ktorého priaznivci sa taktiež dopustili nešportového chovania. Rozhodnutie Odvolacej disciplinárnej komisie je správne, pretože vychádzalo zo stavu v čase rozhodovania správneho orgánu druhého stupňa a tento klub pripomienky prijal a uložené disciplinárne opatrenie splnil bez výhrad. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že skutkový stav nebol riadne zistený. Skutkový stav bol zaznamenaný v zázname náhradného rozhodcu, ktorý je vždy dôkazom o priebehu toho ktorého zápasu, nakoľko ide o nestrannú osobu, ktorej hodnovernosť nikto nenamietal. V zmysle tohto záznamu DK SFZ uzavrela aj to, v ktorých sektoroch štadióna došlo k výtržnostiam a podľa toho uložila disciplinárne opatrenia. Pri hodnotení skutočnosti, o akých divákov išlo, vychádzala z disciplinárneho poriadku FIFA (ďalej aj „DP FIFA“), ktorým je žalovaný ako člen viazaný a podľa ktorého za príslušníkov klubu sa považujú tí diváci, ktorí sa nachádzajú v sektore vyhradenom pre klub. Keďže v danom prípade išlo o výtržnosti v obidvoch sektoroch, sankcia bola uložená obidvom klubom. Vzhľadom na objektívnosť zistenia domáci klub sankciu prijal. Z procesného hľadiska pri uložení disciplinárneho opatrenia boli a) dodržané vnútorné predpisy, b) rozhodnutie bolo zverejnené na úradnej tabuli a c) odôvodnené poukazom na ustanovenie Stanov; postup bol v súlade s DP SFZ a Štatútom Odvolacej komisie SFZ. 4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č. k. 50S/1/2014-217, zo dňa 5.2.2016 (ďalej „prvý rozsudok“) tak, že žalobe vyhovel a napadnuté rozhodnutia DK SFZ a Odvolacej komisie SFZ zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie a to z dôvodu, že žalovaný ako správny orgán nepredložil svoj administratívny spis. Uvedený nedostatok mal za následok skutočnosť, že súd prvej inštancie nemohol náležíte preskúmať, či správny orgán postupoval a rozhodol v súlade alebo v rozpore s vnútornými predpismi. Súdu prvej inštancie v takom prípade chýbali základné informácie
o začatí správneho konania, prípadnom doplnení návrhu na začatie správneho konania, o priebehu dokazovania, označenie skutočností, ktoré správny orgán považoval za relevantné pre rozhodnutie vo veci a ktoré nie a prečo, ako aj informácie o možnom zastúpení účastníkov správneho konania, či doručovaní písomností a pod. Za takej situácie súd prvej inštancie v správnom súdnictve nemohol posúdiť, či rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo správneho alebo nesprávneho posúdenia veci, či zistenie skutkového stavu žalovaného zodpovedalo obsahu spisu, či bolo dostačujúce pre posúdenie veci, či správny orgán rozhodoval v potrebnom počte členov komisie, či vydal rozhodnutie. Preto je pri nepredložení administratívneho spisu, pri predložení nekompletného administratívneho spisu alebo fotokópie administratívneho spisu rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nepreskúmateľné a prichádza do úvahy postup podľa § 250j ods. 3 písm. e) OSP, podľa ktorého súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 5. V dôsledku odvolania žalovaného bol predmetný prvý rozsudok uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1So/1/2016-247, zo dňa 15.11.2018, ako súdu odvolacieho, zrušený a vec bola súdu prvej inštancie vrátená na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia mal odvolací súd za to, že v preskúmavanej veci nebol možný postup podľa piatej časti OSP upravujúcej správne súdnictvo. Súd prvej inštancie mal o žalobe konať a rozhodovať podľa všeobecných ustanovení OSP, a to posúdiť platnosť, resp. preskúmať žalobou napadnuté rozhodnutie v zmysle § 15 zákona o združovaní, a teda skúmať jeho súlad či nesúlad so Stanovami alebo s DP SFZ, a nie rozhodnúť podľa piatej časti OSP upravujúcej správne súdnictvo, nakoľko podstatou sporu je uloženie pokuty DK SFZ, ktorú žalobca považuje uloženú v rozpore so Stanovami SFZ, t.j. združenia, a teda sa nejedná o rozhodnutie vo verejnom záujme. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď zrušil uznesenie DK SFZ č. 182 zo dňa 7.9.2013 a rozhodnutie Odvolacej komisie SFZ sp. zn. 7/2013 zo dňa 21.10.2013 podľa § 250j ods. 3 OSP, čo má nesporne vplyv i na nesprávne poučenie o neprípustnosti odvolania proti zrušujúcemu výroku rozsudku podľa § 250j ods. 3 OSP (§ 250ja ods. 1 OSP). Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie s poukazom na § 7 ods. 2 OSP konať a rozhodovať podľa všeobecných ustanovení OSP zákonným sudcom rozhodujúcim v občianskoprávnych veciach, keď z povahy žaloby v spojení s § 15 zákona o združovaní vyplýva, že sa jedná o určovaciu žalobu, na základe ktorej má súd posúdiť, či uložená pokuta je, alebo nie je v súlade so Stanovami SFZ a DP SFZ a na základe takto zisteného skutkového stavu aj rozhodnúť podľa všeobecných ustanovení OSP. 6. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní pôvodne sporná otázka ohľadom charakteru konania (sporu) bola vyriešená uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/96/2013-62, zo dňa 3.3.2014 a uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1So/1/2016-247, zo dňa 15.11.2018, ktoré uviedli, že „rozhodnutie odvolacej komisie SFZ nie je rozhodnutím v oblasti verejnej správy, nakoľko vzťah združenia a jeho člena je vzťahom súkromnoprávnym a nespadá do oblasti verejnej správy. Predmetné rozhodnutia teda nie sú realizáciou verejnej moci, ani nesledujú žiadny verejný cieľ alebo záujem, ani nerealizujú zákon, ale interný predpis združenia, ktorým sú stanový. SFZ je občianskym združením, teda právnickou osobou, ktorá vznikla podľa zákona o združovaní občanov a teda nejedná sa o orgán štátnej správy ani územnej samosprávy. Nie je tak možný postup podľa osobitnej piatej časti OSP upravujúcej správne súdnictvo. Bude preto potrebné aby okresný sud konal a rozhodoval podľa všeobecných ustanovení OSP v občianskoprávnych veciach“. Odvolací súd (Krajský súd v Bratislave) zároveň podľa § 391 ods. 3 CSP uviedol, že „okresný súd má o žalobcovej žalobe konať a rozhodovať podľa všeobecných ustanovení OSP a posúdiť platnosť, resp. preskúmať žalobou napadnuté rozhodnutie v zmysle § 15 zákona o združovaní, a teda skúmať jeho súlad či nesúlad so Stanovami alebo DP SFZ a nie rozhodnúť podľa piatej časti OSP upravujúcej správne súdnictvo, nakoľko podstatou sporu je uloženie pokuty DK SFZ, ktorú žalobca považuje za uloženú v rozpore so Stanovami SFZ, t.j. združenia a teda nejedná sa o rozhodnutie vo verejnom záujme. Z povahy žaloby vyplýva, že sa jedná o určovaciu žalobu, na základe ktorej súd prvej inštancie posúdi, či uložená pokuta je, alebo nie je v súlade so Stanovami a DP SFZ“. 7. Súd prvej inštancie pri viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu ustálil, že sa jedná o určovaciu žalobu podľa CSP (§ 137 a § 470 ods. 1). Nejedná sa tak o výkon správneho súdnictva, čo v konečnom dôsledku má aj dopad na súdom použité zákonné ustanovenia a najmä samotný postup súdu ohľadom skúmania opodstatnenosti a správnosti uloženej pokuty napadnutými uzneseniami SFZ. Vzhľadom na
uvedené súd prvej inštancie skúmal napadnuté uznesenie cez prizmu § 15 zákona o združovaní občanov v korelácii so Stanovami a DP SFZ, ako aj štatútom SFZ a prílohami k DP SFZ. 8. Základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP je existencia a preukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Podľa žalovaného bol žalobca povinný tento naliehavý právny záujem preukázať, pričom jeho vyjadrenie malo evokovať absenciu tohto záujmu ma strane žalobcu. Súd prvej inštancie sa však s takouto konštrukciou nestotožnil, nakoľko síce ide o určovaciu žalobu, avšak v danom prípade nie je potrebné preukazovať tento záujem, nakoľko ten priamo vyplýva z osobitného predpisu. Ide o osobitný druh žaloby s cieľom domáhať sa ochrany svojho práva pred nezákonným rozhodnutím, resp. rozhodnutím odporujúcim stanovám a vnútorným predpisom združenia, ktorého je žalobca (subjekt domáhajúci sa súdnej ochrany) členom a proti ktorému nemožno podľa stanov podať opravný prostriedok. Ide o nárok majúci podklad v osobitných predpisoch (§ 15 zákona č. 83/1990 Zb. účinného v rozhodnom čase). V prípade takejto žaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem. Inými slovami povedané, na takomto určení má člen občianskeho združenia nárok práve v zmysle spomenutého § 15 zákona, čo znamená, že naliehavý právny záujem na takomto určení je daný a vyplýva priamo zo zákona (osobitného hmotnoprávneho predpisu tak, ako to má na mysli § 137 písm. c) CSP za bodkočiarkou). 9. V zmysle uvedených záverov tak súd prvej inštancie ako prvú a podstatnú podmienku pre posúdenie žalovaného nároku skúmal súlad, resp. nesúlad napadnutých uznesení so stanovami a ostatnými predpismi SFZ v spojitosti s dôkazným bremenom na strane žalobcu ohľadom výtržností a prítomnosti jeho fanúšikov na danom zápase (argumentácia ohľadom neexistencie „fanklubu“, neorganizovania výjazdu fanúšikov a absencie zodpovednosti žalobcu za takéto ich správanie v priestoroch štadióna v Michalovciach). Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí s prihliadnutím na obsah stanov a ostatných vnútorných predpisov žalovaného, nezistil žiadne pochybenia a nezrovnalosti, ktoré by zakladali nezákonnosť a nesúlad týchto rozhodnutí so stanovami a DP SFZ, resp. tie, ktoré tvrdil žalobca a teda nutnosť tieto rozhodnutia zrušiť podľa § 15 zákona č. 83/1990 Zb. DK SFZ začala disciplinárne konanie (voči obom klubom, nie len voči žalobcovi) na základe čl. 14 ods. 1, písm. a), b) DP SFZ (bod 10. rozsudku). Podnetom (podkladom) na začatie tohto konania bol záznam o činnosti náhradného rozhodcu. DK SFZ následne vyzvala žalobcu na zaslanie stanoviska a po prejednaní a oboznámení sa s týmto stanoviskom rozhodla o disciplinárnom opatrení, ktoré znelo na pokutu vo výške 1.300 eur a na prijatie opatrení na zamedzenie podobných previnení. Po žalobcovom odvolaní vo veci konala a následne aj rozhodla Odvolacia komisia SFZ. Žalobca v konaní namietal, že DK SFZ vôbec nezistila skutkový stav veci, pričom jej rozhodnutie je, keďže skutok náležíte nebol opísaný, nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie sa s uvedenou argumentáciou nestotožnil, nakoľko DK SFZ a následne aj Odvolacia komisia postupovali v súlade s vtedy platnými stanovami SFZ, DP SFZ v nadväznosti na štatút a prílohy. Konanie bolo začaté na základe záznamu o činnosti/zápis o stretnutí (čl. 14 ods. 1 DP SFZ). Rozhodnutie DK SFZ potom následne odkázaním na bod. 1 písm. b) Prílohy č. 2 k DP SFZ a čl. 7 ods. 3 písm. b), čl. 9 ods. 3, čl. 14 ods. 1 a čl. 23 písm. d) DP SFZ opísalo charakteristiku previnenia spočívajúce v hrubom nešportovom správaní divákov. Po žalobcovom odvolaní voči uvedenému rozhodnutiu, Odvolacia komisia SFZ, ako odvolací orgán, rozhodla o tomto odvolaní podľa čl. 59, bod 4, písm. b) stanov SFZ a predmetné odvolanie zamietla. Z uvedeného postupu komisií súd prvej inštancie nezistil žalobcom tvrdené pochybenia. Tieto orgány postupovali v súlade s vtedy platnými a účinnými predpismi v rámci SFZ. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, a to aj s poukazom na skutočnosť, že strany počas konania túto skutočnosť nespomenuli, a síce, že z rozhodnutia DK SFZ č. 182 tiež vyplýva, že žalobcovi bola pokuta uložená aj z dôvodu priťažujúcich okolností podľa čl. 23 písm. d) DP SFZ. Je tak zrejmé, že žalobca ako previnilý subjekt sa opätovne dopustil previnenia i napriek tomu, že už bol v posledných 2 rokoch disciplinárne postihnutý. I táto skutočnosť potom napovedá, že DK SFZ uložená pokuta nezakladá stav nezákonný, poprípade v rozpore so stanovami a ostatnými predpismi SFZ, tak ako to tvrdil žalobca. Je zrejmé, že príslušné orgány SFZ s objektívnou snahou zohľadňovali a posudzovali vzniknuté previnenie žalobcu počas predmetného futbalového stretnutia, a to aj s prihliadnutím na jeho predošlé previnenia. Nejedná sa tak o rozhodnutia, ktoré by boli v rozpore so zákonom či stanovami alebo DP žalovaného. 10. Pokiaľ žalobca napádal absenciu náležitého zistenia skutkového stavu s odkazom na priebeh skutku a totožnosť výtržníkov, tak súd prvej inštancie bol opačného názoru. Priebeh skutku ako i uložená pokuta sú podľa jeho názoru dostatočne odôvodnené v rozhodnutí Odvolacej komisie SFZ (v rozhodnutí DK SFZ cez odkazy na príslušné ustanovenia predpisov SFZ). Žalobca mal možnosť vyjadriť sa k
prebiehajúcemu disciplinárnemu konaniu, čo aj urobil, následne voči rozhodnutiu DK SFZ podal opravný prostriedok, ktorý prerokoval odvolací orgán, pričom ten (takisto ako aj DK SFZ) svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na použité ustanovenia interných predpisov SFZ. 11. Súd prvej inštancie podotkol, že členstvo v SFZ je dobrovoľné (čl. 23 ods. 1 stanov), pričom žalobca je povinný tieto stanovy dodržiavať (čl. 33 ods. 1 písm. a) stanov). Je tak zrejmé, že žalobca pri dobrovoľnom vzniku jeho členstva v SFZ musel byť oboznámený so stanovami a ostatnými predpismi SFZ a preto je nedôvodný jeho postup pri rozporovaní použitia jednotlivých ustanovení týchto predpisov v napadnutých rozhodnutiach. Ak má žalobca výhrady k spôsobu postupu disciplinárnych orgánov podľa týchto predpisov, nič mu nebráni navrhnúť zmenu stanov, resp. vyvolať diskusiu s ostatnými členmi združenia o ich zmene a aplikácii. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. II ÚS 413/09-35, tým, že demokratický štát umožňuje občianskym združeniam slobodne v medziach zákonov upraviť si svoje vnútorné pomery, zároveň deklaruje, že v prípade, ak takáto úprava vnútorných pomerov združenia, stanovenie práv a povinností jeho členov nie je v rozpore so zákonom, bude ju i rešpektovať, a v prípade, ak dôjde k porušeniu práv členov postupom orgánu združenia, ktorý je nezákonný alebo odporuje stanovám združenia, demokratický štát sa prostredníctvom rozhodnutia súdov zaväzuje poskytnúť takémuto členovi združenia i súdnu ochranu, a to všetko v záujme naplnenia základného práva jeho občanov na slobodné združovanie sa v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach. Súčasťou týchto povinností štátu je potom aj povinnosť rešpektovať v medziach zákonov prijatú vnútornú úpravu pomerov. Súd prvej inštancie však žiadne porušenie práv člena (žalobcu) SFZ postupom disciplinárnych orgánov SFZ nenašiel. 12. Tvrdenie žalobcu ohľadom nezistenia totožnosti výtržníkov a jeho nesúhlasu so zaužívanou praxou, kedy je hosťujúci klub zodpovedný za nevhodné správanie svojich divákov, pričom priaznivci zdržujúci sa v hosťujúcom sektore na štadióne sú považovaní za návštevníkov hosťujúcej asociácie, pokiaľ sa nepreukáže opak, pričom ide o povinnosť organizátora športového podujatia zabezpečiť verejný poriadok na takomto podujatí, považoval súd prvej inštancie za nedôvodné a najmä zavádzajúce. Upriamil pritom pozornosť na čl. 9 ods. 2 a 7 stanov SFZ. Ak žalovaný prezentoval zaužívanú prax, resp. DP FIFA (č. I. 170), podľa ktorého sa priaznivci zdržujúci sa v hosťujúcom sektore na štadióne považujú za návštevníkov hosťujúcej asociácie, pokiaľ sa nepreukáže opak, pričom aj sám žalobca na pojednávaní uviedol, že mu je taká prax dobre známa, pričom tento opak žalobca ako nositeľ dôkazného bremena nepreukázal, a teda že sa nejednalo o jeho priaznivcov, resp. „fanúšikov“, ktorých prejavy (nezáleží či vulgárne alebo nie) sú na jeho prospech, je dôvodný záver, že na predmetnom zápase išlo o fanúšikov žalobcu a preto je za ich konanie zodpovedný. Vulgárne pokriky, hádzanie svetlíc a skandovanie (nadávanie) na hostiteľské mesto - klub svojím spôsobom môže byť počas futbalového zápasu na prospech konkrétneho tímu, resp. môže byť považované za prejavy jeho príslušníkov (je jedno či z oficiálneho fanklubu alebo nie). Vulgárne skandovanie či hodenie svetlíc a demolácia zábradlia zo sektoru hostí (sektor vyhradený pre žalobcu) pri nepriaznivom vývoji zápasu pre svoj tím (žalobca) nemožno v prejednávanom prípade považovať za prejavy cudzích, na priebehu zápasu nezainteresovaných a v konečnom výsledku ľahostajných ľudí, resp. skupín. Ide síce o veľmi neštandardný prejav, ale na druhej strane aj jav veľmi rozšírený. Súd prvej inštancie sa s takýmito prejavmi fandenia nestotožnil, avšak u určitej skupiny ľudí práve takéto konanie predstavuje podporu svojho klubu; to znamená zosmiešnenie protivníka alebo rôzne invektívy a expresívne výrazy na adresu rozhodcov či súpera, poprípade konanie v zmysle „ak prehráme, aspoň to tu zničíme“. Takýto primitívny fenomén však nemožno dávať za vinu samotnému žalovanému, resp. jeho disciplinárnym orgánom a ich postupu alebo usporiadateľovi. Nemožno alibisticky tvrdiť, že ide o jednoznačné pochybenie usporiadateľa zápasu a preto žalobca za konanie svojich fanúšikov nemôže niesť zodpovednosť. Voči obidvom klubom (žalobca i Michalovce) bolo začaté disciplinárne konanie; Michalovce za NUS umožnenie vnesenia a používania pyrotechnických výrobkov, za HNS divákov - vnesenie a používanie pyrotechnických výrobkov, vulgárne a urážlivé výroky voči súperovi, poškodzovanie zariadenia štadiónu a žalobca za vnesenie a používanie pyrotechnických výrobkov, vulgárne a urážlivé výroky voči súperovi, poškodzovanie zariadenia štadiónu. Usporiadateľ zápasu (Michalovce) bol sankcionovaný za umožnenie vnesenia a používania pyrotechnických výrobkov a HNS svojich divákov, čo však nezbavuje aj zodpovednosti žalobcu za správanie svojich divákov. Každý klub bol disciplinárne potrestaný za konkrétne prehrešky, za ktoré nesie zodpovednosť. Nemožno argumentovať, že pokiaľ usporiadateľ umožnil vnesenie pyrotechniky na zápas, pričom túto pyrotechniku použili aj fanúšikovia v sektore hostí (sektor žalobcu), tak za tieto disciplinárne previnenia nesie zodpovednosť výlučne iba usporiadateľ. Takýto výklad práv a povinností je zo strany žalobcu príliš subjektívny a nezohľadňujúci ostatné okolnosti,
za ktorých k predmetným výtržnostiam došlo. Pokiaľ žalobca disponuje neukáznenými fanúšikmi, resp. prívržencami, ide o jeho zodpovednosť a je iba na ňom ako sa s touto skutočnosťou vysporiada (ako je uvedené nižšie, žalobca o tejto skupine ľudí má vedomosť a komunikuje s ňou). 13. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 26.8.2013 uviedol, že „Títo fanúšikovia nie sú organizovaní v oficiálnom fansklube a preto je s nimi sťažená komunikácia. Bezpečnostný manažér aj napriek tomu komunikuje s úzkou skupinou ľudí týchto fanúšikov a pripomína im slušné správanie a povzbudzovanie na futbalových zápasoch, čo sa však zrejme míňa účinkom”. Ak teda bezpečnostný manažér žalobcu komunikuje s touto skupinou ľudí (je irelevantné či so všetkými a s akými výsledkami) a pripomína im slušné správanie a povzbudzovanie na futbalových zápasoch, je zrejmé, že má o nich a ich prejavoch správania vedomosť. Súd prvej inštancie tak mal za nedôvodné tvrdenie žalobcu, že môže ísť o provokatérov, vandalov, ktorí nie sú príslušníkmi žiadneho tímu. V tomto smere je bez právnej relevancie skutočnosť, resp. otázka, či ide o oficiálny alebo neoficiálny fanklub, teda či tieto osoby sú priamo organizované žalobcom. Na druhej strane je dôvodný záver, že sa jedná o prívržencov žalobcu, ktorí chodia na jeho futbalové zápasy, pričom je s nimi očividne dlhodobejší problém, o ktorom žalobca vie. Nejedná sa tak o náhodných vandalov na predmetnom futbalovom zápase. Vzhľadom na uvedené žalobca preto nepreukázal opak, a síce, že sa nejednalo o jeho fanúšikov (prívržencov). Žalobca síce mal za to, že nebolo dokázané, či nešlo o provokatérov, vandalov, ktorí nie sú príslušníkmi žiadneho tímu, avšak uvedené tvrdenie nepreukázal a teda nepreukázal opak. 14. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že aj keď Odvolacia komisia SFZ rozhodla podľa stanov SFZ správne, nesprávny a stanovám SFZ odporujúci je DP SFZ, ktorý nebol podľa čl. 8 stanov, podľa ktorého ...“orgány SFZ vydávajú na základe týchto stanov, v rámci im zverenej právomoci a pôsobnosti, predpisy, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská, ktoré musia byť v súlade s týmito Stanovami”.... v pôvodnom znení DP SFZ platného do 31.12.2013 v súlade so stanovami SFZ (od 1.4.2014 je v platnosti nový DP), keďže odlišne bol upravovaný postup odvolacej komisie v čl. 27 DP SFZ (potvrdí rozhodnutie) od postupu uvedeného v čl. 59 Stanov SFZ (odvolanie zamieta). Žalobcovi bola opodstatnene uložená pokuta, pričom jeho následné odvolanie voči tomuto rozhodnutiu bolo podľa Odvolacej komisie SFZ nedôvodné. Predmetom konania je určovacia žaloba podľa CSP. Nejedná sa tak o správnu žalobu, ktorú by bol povinný prejednať správny súd. Všeobecný civilný súd je v civilnom konaní nepríslušný skúmať a posudzovať vzájomný súlad stanov SFZ a DP SFZ. Táto vada, resp. nesúlad, však nemá žiadny právny vplyv na správnosť postupu a záverov napadnutých rozhodnutí komisií SFZ. Taktiež nepredloženie spisu žalovaným nemá na závery ohľadom zákonnosti postupu orgánov žalovaného žiaden vplyv a to z dôvodu, že napadnuté rozhodnutia komisií súd prvej inštancie posúdil ako vecne správne (neodporujúce príslušným športovo - právnym predpisom). Súd prvej inštancie preskúmal (nejedná sa o správne konanie) zákonnosť rozhodnutí orgánov žalovaného a či tieto nie sú v rozpore so zákonom a stanovami a ostatnými internými predpismi žalovaného so záverom, že pokuta bola žalobcovi uložená dôvodne, pričom nedošlo k pochybeniu orgánov SFZ tak, ako to tvrdil žalobca. O špecifikácii žalobného petitu zo dňa 18.2.2019 nebolo potrebné procesné rozhodnúť uznesením, nakoľko sa výslovne nejedná o zmenu žaloby podľa § 139 a nasl. CSP; išlo iba o bližšiu špecifikáciu nároku v intenciách záverov odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie preto po dôkladnom zvážení skutkového stavu, vyhodnotení dôkazných prostriedkov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, z dôvodov vyššie uvedených, nárok žalobcu posúdil ako nepreukázaný, nedôvodný a žalobu zamietol. Žalovaný mal vo veci plný úspech, preto mu v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. 15. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie, prípadne, zmeniť a určiť, že pokuta uložená uznesením Disciplinárnej komisie žalovaného č. 182 zo dňa 7.9.2003 v spojení s rozhodnutím Odvolacej komisie žalovaného č. 7/2013 zo dňa 21.10.2013 nie je v súlade so stanovami a Disciplinárnym poriadkom žalovaného. 16. Uviedol, že podľa zápisnice o pojednávaní zo dňa 17.4.2019 súd prvej inštancie odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 15.5.2019. Podľa zápisnice o pojednávaní zo dňa 15.5.2019 súd prvej inštancie skonštatoval, že sa nedostavil právny zástupca žalobcu, ktorému mala byť doručená zápisnica a predvolanie; vzhľadom k tomu, že sudca mal spis u seba za účelom napísania rozsudku, právny zástupca žalobcu nebol na vyhlásenie rozsudku predvolaný. Súd prvej inštancie vyhlásil rozsudok na pojednávaní pri absencii riadneho predvolania žalobcu, či jeho splnomocneného právneho zástupcu, na pojednávanie. Postupom súdu prvej inštancie tak bola žalobcovi odňatá možnosť konať
pred súdom, resp. súd prvej inštancie svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby žalobca uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že uvedeným odňatím možnosti konať pred súdom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca uviedol, že písomným podaním zo dňa 16.4.2019 sa ospravedlnil z tam uvedených dôvodov (hospodárnosť) z neúčasti na pojednávaní; vo štvrtom odseku predmetného podania však je uvedené: „Súhlasíme s rozhodnutím o veci bez našej osobnej účasti a účasti nášho splnomocneného právneho zástupcu na pojednávaní dňa 17.4.2019 o 09:45 hod.“ žalobca tak mal za to, že súd prvého stupňa ho mal riadne a včas podľa súvisiacich zákonných ustanovení na pojednávanie predvolať. 17. Žalobca v ďalšom texte odvolania poukázal na niektoré časti odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 1So/1/2016, zo dňa 15.11.2018 ... „s poukazom na § 221 ods. 1 písm. h), ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie“ ..., na pokyn, že súd koná podľa súvisiacich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o určovacej žalobe, na základe ktorej posúdi, či uložená pokuta je, alebo nie je v súlade so stanovami a Disciplinárnym poriadkom a na základe takto zisteného skutkového stavu aj rozhodne podľa všeobecných ustanovení OSP ... „úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude opätovne rozhodnúť tak, ako to naznačil krajský súd v tomto uznesení, t. j. podľa všeobecných ustanovení OSP zákonným sudcom rozhodujúcim v občianskoprávnych veciach.“ ... „v novom rozhodnutí rozhodne okresný súd aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c OSP). Žalobca namietol, že súd prvej inštancie sa danými pokynmi a právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení zo dňa 15.11.2018 neriadil. Poukázal pritom na niektoré časti odôvodnenia napadnutého rozsudku ... „Podľa § 137 písm. c), d) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.“ ... „Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ .... „Odvolací súd (Krajský súd v Bratislave) zároveň podľa § 391 ods. 3 CSP uviedol, že „okresný súd má o žalobcovej žalobe konať a rozhodovať podľa všeobecných ustanovení OSP a posúdiť..., či uložená pokuta je, alebo nie je v súlade so stanovami a DP SFZ“ ... „Súd prvej inštancie je právnym názorom odvolacieho súdu viazaný, a tak je možné podľa jeho záverov ustáliť, že sa jedná o určovaciu žalobu podľa CSP (§ 137 a 470 ods. 1). Nejedná sa tak o výkon správneho súdnictva, čo v konečnom dôsledku má aj dopad na súdom použité zákonné ustanovenia a najmä samotný postup súdu ohľadom skúmania opodstatnenosti a správnosti uloženej pokuty napadnutými uzneseniami SFZ.“ ... „Základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP je existencia a preukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. ... Inými slovami povedané, na takomto určení má člen občianskeho združenia nárok práve v zmysle spomenutého § 15 zákona, čo znamená, že naliehavý právny záujem na takomto určení je daný a vyplýva priamo zo zákona (osobitného hmotnoprávneho predpisu tak, ako to má na mysli § 137 písm. c) CSP za bodkočiarkou).“ ... „Len na záver súd uvádza, že o špecifikácii žalobného petitu zo dňa 18.2.2019 nebolo potrebné procesne rozhodnúť uznesením, nakoľko sa výslovne nejedná o zmenu žaloby podľa § 139 a nasl. CSP. Ide iba o bližšiu špecifikáciu nároku v intenciách záverov odvolacieho súdu.“ Žalobca uviedol, že odvolanie podáva aj z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu k právnej a skutkovej stránke odkázal na dôvody a dôkazy označené v žalobe a požiadal, aby žalovaný predložil zažurnalizovaný originál súvisiaceho spisového materiálu týkajúceho sa jeho rozhodnutia. 18. Žalovaný podľa obsahu vyjadrenia k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom postupom súdu tým, že podľa jeho slov nebol upovedomený o termíne vyhlásenia rozsudku uviedol nasledovné. Žalobca sa písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 17.4.2019 o 7:20 hod. ospravedlnil z pojednávania vytýčeného v predmetnej právnej veci na deň 17.4.2019 s tým, že „súhlasíme s rozhodnutím o veci bez našej osobnej účasti a účasti nášho splnomocneného právneho zástupcu na pojednávaní dňa 17.4.2019 o 9:45 hod.“. Uvedené pojednávanie vytýčené na deň 17.4.2019 bolo posledné pojednávanie vo veci samej, na ktorom bolo v zmysle § 182 CSP skončené dokazovanie. Formou uznesenia priamo do zápisnice z pojednávania dňa 17.4.2019 bolo následne odročené pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku na dátum 15.5.2019, pričom súd prvej inštancie osobitným spôsobom nepredvolával na takéto vyhlásenie rozsudku žalobcu, hoci v zápisnici uviedol, že právnemu zástupcovi žalobcu bude doručená zápisnica a predvolanie. Žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie bez pochýb upovedomil strany sporu o odročení pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku na termín 15.5.2019, a to vo forme procesného
uznesenia v zápisnici. Takýto spôsob upovedomenia strán sporu o procesnom úkone v konaní sa javí ako dostatočný, obzvlášť s prihliadnutím na skutočnosť, že išlo o záverečné štádium konania. Súd prvej inštancie zároveň zverejnil termín vyhlásenia rozsudku aj na úradnej tabuli prostredníctvom webovej adresy súdu. Na úradnej tabuli boli zverejnené všetky informácie potrebné na to, aby sa žalobca mohol riadne a včas zúčastniť na vyhlásení rozsudku, ak by o svoje práva dbal. V tomto smere pôsobí až neuveriteľne konštrukcia žalobcu, ktorý navodzuje dojem, že ani mesiac po konaní pojednávania dňa 17.4.2019 si žiadnym spôsobom nezistil výsledok a závery tohto pojednávania, obzvlášť v prípade, ak na ňom (aj v zmysle textácie svojho súhlasu na rozhodnutie v jeho neprítomnosti) očakával rozhodnutie vo svojej právnej veci, ktorú v procesnom postavení žalobcu sám inicioval. Skutočnosť, že súd prvej inštancie nad rámec predvolania strán sporu na vyhlásenie rozsudku do zápisnice a na úradnej tabuli zamýšľal zaslať aj osobitné predvolanie žalobcovi, sa podľa žalovaného javí ako nadpráca súdu prvej inštancie, ktorej v kontexte súdom prvej inštancie vykonaných oznámení o termíne vyhlásenia rozsudku nekorešponduje žiadna osobitná povinnosť ustanovená v CSP. Uvedené platí o to viac, že žalobca vo svojom písomnom podaní zo dňa 17.4.2019 výslovne oprávnil konajúci súd na rozhodnutie v jeho neprítomnosti, nielen na vykonanie ústneho pojednávania v jeho neprítomnosti. 19. Pokiaľ žalobca poukazuje na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, tak tento podľa žalovaného predstavuje dôvod na zrušenie alebo zmenu rozhodnutia v prípade uplatnenia nesprávneho procesného postupu súdu, avšak len za podmienky, že intenzita takéhoto nesprávneho procesného postupu je takej závažnosti, že došlo k porušeniu práva strany na spravodlivý proces. Žalovaný mal za to, že konaním súdu prvej inštancie nebolo porušené právo žalobcu. Ak by však odvolací súd aj mal za to, že k porušeniu práva žalobcu došlo, potom žalovaný konštatoval, že intenzita takéhoto pochybenia nebola v žiadnom prípade spôsobila založiť porušenie práva na spravodlivý proces. V konaní nie je sporné, že žalobca udelil súdu prvej inštancie súhlas na rozhodnutie v jeho neprítomnosti na pojednávaní dňa 17.4.2019. Na tomto pojednávaní došlo ku skončeniu dokazovania, ktoré predstavuje zákonnú koncentráciu konania, teda moment, po ktorom už strany sporu nemôžu uplatňovať v rámci prvoinštančného konania žiadne ďalšie prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany. Osobná účasť alebo neúčasť žalobcu na vyhlásení rozsudku teda nebola spôsobilá žiadnym spôsobom zasiahnuť do meritórneho posúdenia prejednávanej veci a s neúčasťou žalobcu na vyhlásení rozsudku sa nespája preklúzia žiadneho práva, ktoré by bolo možné uplatniť len na ústnom pojednávaní 15.5.2019 a nie neskôr. Ak by teda v prípade vyššie uvedeného postupu aj išlo o pochybenie na strane súdu prvej inštancie, tak takéto pochybenie by v žiadnom prípade nepredstavovalo zásah do práva na spravodlivý proces žalobcu, konanie by sa v dôsledku takéhoto pochybenia nejavilo ako nespravodlivé a takéto pochybenie by nevyvolalo žiadne nezvrátiteľné procesné následky pre žalobcu (napr. znemožnenie podania opravného prostriedku voči rozsudku, skrátenie lehoty na podanie opravného prostriedku, atď.). Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že ak žalobca mal za to, že na pojednávaní dňa 17.4.2019 má dôjsť k rozhodnutiu vo veci samej, pričom sa nezaujímal o stav konania až do 18.5.2019, potom sa javí nanajvýš nepravdepodobné, že žalobca by mal záujem zúčastniť sa vyhlásenia rozsudku. V zmysle zásady „práva patria len bdelým“ mal žalovaný za nemysliteľné, aby si strana sporu ani mesiac po konaní pojednávania nezistila jeho výsledok, na ktorom očakávala rozhodnutie vo svojej právnej veci. Argument o znemožnení uplatňovania práv žalobcu sa teda podľa žalovaného javí ako nanajvýš účelový, nakoľko žalobca sa s prihliadnutím na všetky skutočnosti buď vôbec nezaujímal o stav svojho konania, alebo o stave aktuálnych procesných úkonov vedel z verejne dostupných zdrojov, a svoje právo zúčastniť sa na vyhlásení rozsudku nevyužil dobrovoľne. 20. V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaný uviedol, že z odvolania nie je zrejmé, či žalobca spochybňuje, že súd prvej inštancie nepostupoval podľa OSP ale podľa CSP, alebo či považuje za sporné, že súd prvej inštancie nepostupoval podľa SSP ale podľa CSP. Ak žalobca poukazuje na potrebu aplikácie OSP na predmetnú právnu vec, tak táto je vecne nesprávna a pre rozhodnutie predmetnej právnej veci irelevantná. Žalovaný uviedol, že ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o združovaní (v znení účinnom do 30.6.2016) neustanovovalo ďalšie kritériá pre rozhodnutia orgánov občianskych združení (s výnimkou kritéria, že muselo ísť o konečné rozhodnutie a nebolo proti nemu podľa stanov občianskeho zduženia možné podať opravný prostriedok), ktoré na základe návrhu člena občianskeho združenia podliehali súdnemu prieskumu. Súdna prax však s použitím teleologickej redukcie dokonca obmedzila aplikáciu uvedeného ustanovenia len na niektoré rozhodnutia orgánov občianskych združení. Napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 23/2016-19, zo dňa 14.1.2016, v zmysle ktorého: „Pre úplnosť považuje ústavný súd za potrebné uviesť aj to, že pri prieskume rozhodnutí občianskych združení by mali postupovať všeobecné súdy
zdržanlivo. To platí, najmä pokiaľ ide o posudzovanie okruhu rozhodnutí orgánov občianskych združení, ktoré vôbec patrí všeobecným súdom preskúmavať, keďže zjavne nie je účelom § 15 zákona o združovaní umožniť súdny prieskum všetkých rozhodnutí občianskych združení. To by totiž viedlo k neprimeranej ingerencii štátu (štátnemu dozoru) do združovacej slobody a autonómie občianskych združení. Zo súdneho prieskumu však nesmú byť vylúčené tie rozhodnutia orgánov združení, ktoré zasiahli do práv členov združenia s takou intenzitou, ktorá vyžaduje zásah súdu (ako orgánu štátu). Pritom vždy medzi najzávažnejšie zásahy do práv člena združenia budú patriť rozhodnutia orgánov združenia, ktorými sa členstvo člena v združení proti jeho vôli zrušuje, či rozhodnutia ukladajúce členovi sankcie. Princíp zdržanlivej interpretácie pri rozhodovaní o takýchto žalobách by sa však mal prejaviť aj pri výklade dotknutých ustanovení vnútorných predpisov združení a celkovom zohľadnení konkrétnych okolností prípadu. Nemožno totiž zabúdať, že člen do združenia vstúpil dobrovoľne, pričom súčasťou demokratických princípov, ktorými sú združenia ovládané, je aj princíp podrobenia sa rozhodnutiu orgánu združenia.“ Domáhať sa súdnej ochrany podľa uvedeného ustanovenia bolo možné proti konečnému (právoplatnému) rozhodnutiu orgánu akéhokoľvek občianskeho združenia, bez ohľadu na skutočnosť, či takéto rozhodnutie bolo možné vnímať ako rozhodnutie správneho orgánu alebo nie. V prípade, ak takéto rozhodnutie bolo možné vnímať ako rozhodnutie správneho orgánu, vznikala určitá dualita súdnej ochrany, keď sa dotknutý člen občianskeho združenia mohol domáhať súdnej ochrany v zmysle § 15 zákona o združovaní (v znení účinnom do 30.05.2016), ale tiež súdnej ochrany v zmysle piatej časti OSP (v znení účinnom do 30.5.2016). Podstatným kritériom pre rozlíšenie, či takéto rozhodnutie orgánu občianskeho združenia možno vnímať ako rozhodnutie správneho orgánu, bolo posúdenie, či išlo o rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy. V rámci správneho súdnictva totiž bolo v zmysle § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku možné preskúmať len zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Uvedené rozlíšenie malo vplyv aj pre zistenie vecnej príslušnosti konajúceho súdu. Súdny správny poriadok, ktorý nadobudol účinnosť 1.7.2016, definuje okruh rozhodnutí, ktoré podliehajú prieskumu v správnom súdnictve. Úmyslom zákonodarcu bolo vylúčiť preskúmavanie akýchkoľvek rozhodnutí občianskych združení v rámci správneho súdnictva a umožniť len prieskum tých rozhodnutí občianskych združení, ktoré možno v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) SSP považovať za rozhodnutie orgánu verejnej správy, čo v prípade orgánov záujmovej samosprávy znamená, že musí ísť o rozhodnutie takých orgánov záujmovej samosprávy, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Činnosť žalovaného a jeho orgánov, či už Disciplinárnej komisie Slovenského futbalového zväzu alebo Odvolacej komisie Slovenského futbalového zväzu však nemožno považovať za činnosť v oblasti verejnej správy. Preskúmavať v správnom súdnictve teda možno za určitých okolností aj rozhodnutie orgánu občianskeho združenia, avšak výlučne v prípade, ak zákon tomuto občianskemu združeniu zveruje rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Teda v takom prípade by muselo občianske združenie, v rámci zákonom prenesenej kompetencie, na svoje rozhodnutie zo zákona aplikovať procesné postupy stanovené zákonom a ako správny orgán by muselo viesť vo veci administratívne konanie so všetkými jeho dôsledkami. To, že združeniu alebo jeho orgánom vyplýva určitý postup pre konanie z jeho stanov alebo iných interných predpisov však neznamená, že ide o administratívne konanie a vydanie rozhodnutia v rámci administratívneho konania a jeho vrchnostenského oprávnenia v rámci zákonom prenesenej alebo zverenej delegovanej pôsobnosti konať a rozhodovať vo veciach verejnej správy. Správnymi orgánmi môžu byť aj orgány záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pričom sú nutné dve podmienky, a to, že im musí byť zákonom (nie však stanovami alebo iným vnútorným predpisom) zverené rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, a taktiež musí ísť o rozhodovanie v oblasti verejnej správy. Rozhodovanie orgánov žalovaného o disciplinárnom opatrení uloženom žalobcovi v predmetnom prípade však bolo zverené do kompetencie týchto orgánov žalovaného nie zákonom, ale stanovami žalovaného a Disciplinárnym poriadkom žalovaného - občianskeho združenia. Takýto výklad zastal aj Krajský súd v Bratislave, keď v uznesení uviedol, že v preskúmavanej veci nie je možný postup podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej správne súdnictvo. Okresný súd Bratislava II mal podľa Krajského súdu v Bratislave o žalobe konať a rozhodovať podľa všeobecných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a nie rozhodnúť podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej správne súdnictvo, nakoľko podstatou sporu je uloženie pokuty Disciplinárnou komisiou SFZ, ktorú žalobca považuje za uloženú v rozpore so Stanovami SFZ, t.j. združenia, a teda sa nejedná o rozhodnutie vo verejnom záujme.
21. Vo vzťahu k opätovnej požiadavke žalobcu týkajúcej sa predloženia zažurnalizovaného originálu disciplinárneho spisu žalovaný uviedol, že táto zrejme vychádza z nesprávneho právneho názoru žalobcu, že preskúmavanie napadnutých rozhodnutí Disciplinárnej komisie SFZ a Odvolacej komisie SFZ má byť procesne podriadené pôsobnosti Občianskeho súdneho poriadku (resp. Správnemu súdnemu poriadku ako je uvedené nižšie), ktorý aj v dôsledku predchádzajúcej súdnej praxe kladie prísnejšie formálne podmienky na spôsob a formu rozhodovania orgánov verejnej správy. Ako však vyplýva z vyššie uvedeného, táto požiadavka je nedôvodná, keďže v prípade disciplinárneho konania SFZ nejde o rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. 22. Predmetnú vec preto podľa žalovaného nemožno rozhodovať podľa ustanovení Správneho súdneho poriadku, keďže nejde o rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Jediný procesný predpis, ktorého aplikácia v predmetnom prípade prichádza do úvahy, je aplikácia ustanovení Civilného sporového poriadku. V zmysle prechodných ustanovení § 470 ods. 1 CSP sa aplikuje princíp okamžitej aplikability a princíp justifikácie účinkov procesných úkonov, ktoré nastali do nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku. Ide o princíp okamžitej použiteľností (novej) procesnej úpravy na všetky konania prebiehajúce na súde a začaté podľa doterajších (zrušených) predpisov (Občiansky súdny poriadok). Na konanie a rozhodovanie tak nie je možné aplikovať ustanovenia Správneho súdneho poriadku (a súvisiacu rozhodovaciu prax správnych súdov) ako sa mylne domnieva žalobca, ale ustanovenia Civilného sporového poriadku a napadnuté rozhodnutie Odvolacej komisie SFZ č. OK/6/2013 zo dňa 21.10.2013 preskúmavať výlučne vo vzťahu jeho rozporu so zákonom alebo stanovami žalovaného, keďže vec nepatrí do správneho súdnictva a v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 413/09-35, zo dňa 8.4.2010 by mal štát rešpektovať v medziach zákonov prijatú vnútornú úpravu pomerov občianskeho združenia, vrátane úpravy postupu disciplinárneho konania vedeného orgánom občianskeho združenia proti jeho členovi za porušenie takto členovi stanovených povinností. 23. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného plne odkázal na obsah a odvolacie dôvody podaného odvolania s tým, že rozsiahlu argumentáciu žalovaného uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu mal za právne nesprávnu. 24. Žalovaný vo vyjadrení k replike žalobcu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. 25. Bývalý Okresný súd Bratislava II predložil spis na rozhodnutie o odvolaní žalobcu proti rozsudku dňa 27.8.2019 Krajskému súdu v Bratislave; vec bola zapísaná do oddelenia 1S pod sp. zn. 1S/191/2019. Výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.6.2023 daná právomoc správnych súdov, prešiel od 1.6.2023 z Krajského súdu v Bratislave na Správny súd v Bratislave (§ 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z.z.). 26. Správny súd v Bratislave uznesením č.k. BA-1S/191/2019-355, zo dňa 6.9.2023, postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave. V jeho odôvodnení uviedol, že primárne sa musel vysporiadať s otázkou, či má právomoc rozhodovať o opravnom prostriedku žalobcu zo dňa 24.5.2019 proti druhému rozsudku; uvedené súvisí s otázkou, či je na vec (rozhodovanie o odvolaní žalobcu) potrebné aplikovať ustanovenia Správneho súdneho poriadku alebo Civilného sporového poriadku. Predmetom prieskumu v danom štádiu konania bolo odvolanie žalobcu proti druhému rozsudku Okresného súdu Bratislava II. Ide o opravný prostriedok podľa § 355 a nasl. CSP proti neprávoplatnému rozsudku, pričom tento opravný prostriedok nie je možné ani z obsahového hľadiska posúdiť ako správnu žalobu alebo iný procesný návrh, o ktorom by bol oprávnený rozhodnúť správny súd. Správny súd rešpektoval skutočnosť, že prvostupňový súd bol viazaný právnym názorom Krajského súdu v Bratislave uvedeným v uznesení sp. zn. 1So/1/2016, zo dňa 15.11.2018, ktorým zrušil prvý rozsudok a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava II ako civilnému súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku žalovaného voči prvému rozsudku, teda určil, že vo veci je daná právomoc súdu v civilnom procese a je teda vylúčená z prieskumu správneho súdu (§ 7 písm. d) SSP). Správny súd zároveň nemá ani podľa CSP a ani podľa SSP právomoc rozhodovať o opravnom prostriedku proti prvostupňovým rozhodnutiam okresných súdov v situácii, keď okresný súd konal ako civilný súd a o žalobe rozhodoval ako o určovacej žalobe podľa § 137 písm. c) v spojení s § 470 ods. 1 CSP. Preto je podľa názoru správneho súdu potrebné, aby o opravnom prostriedku žalobcu zo dňa 24.5.2019 rozhodol krajský súd, ktorý je funkčne
a vecne príslušný podľa § 34 ods. 1 CSP. Jedine funkčne príslušný krajský súd môže z procesného hľadiska rozhodnúť o tom, či je potrebné druhý rozsudok Okresného súdu Bratislava II potvrdiť, zmeniť alebo zrušiť. 27. Správny súd v Bratislave ďalej uviedol, že sa nevyhýba svojej prípadnej vecnej príslušnosti rozhodnúť o žalobe ako takej, no v tomto procesnom štádiu nemal právomoc (nebol nijako procesne oprávnený) vstúpiť do konania. Správny súd posúdi vecnú príslušnosť v situácii, ak by Krajský súd v Bratislave zrušil druhý rozsudok, vrátil vec Okresnému súdu Bratislava II a ten by následne vec postúpil správnemu súdu. Vo vzťahu k vecnej príslušnosti však bude potrebné vysporiadať sa so závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenými napr. v rozsudku sp. zn. 4Asan/25/2018 zo dňa 10.9.2019 a sp. zn. 10Asan/15/2019 zo dňa 30.6.2020, v zmysle ktorých možno rozhodovanie disciplinárnych orgánov športovej organizácie v rámci disciplinárneho konania považovať za administratívne trestanie tak, ako ho definuje § 194 SSP, ako aj so závermi Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky uvedenými v rozsudku sp. zn. 8Sžk/16/2020 zo dňa 16.12.2021, publikovanom ako rozhodnutie č. 16/2022 ZNSS, v zmysle ktorého športový zväz nevykonáva verejnú moc nad účastníkom súťaže. Táto rozhodovacia činnosť totiž nasledovala až po tom, čo Krajský súd v Bratislave, konajúci ako správny súd, zrušil prvý rozsudok uznesením sp. zn. 1So/1/2016, zo dňa 15.11.2018. Nakoľko teda v súčasnosti nemal správny súd právomoc rozhodovať o odvolaní žalobcu proti druhému rozsudku vydanému civilným súdom a vec patrí v tomto štádiu do právomoci civilného súdu, správny súd v zmysle § 43 CSP v spojení s § 25 SSP postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave ako súdu funkčne príslušnému na rozhodnutie o predmetnom opravnom prostriedku. 28. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, vzhľadom ku konštatovaniu Správneho súdu v Bratislave o možnom posúdení jeho vecnej príslušnosti v prípade, ak by Krajský súd v Bratislave zrušil druhý rozsudok, vrátil vec Okresnému súdu Bratislava II (ktorý však v čase rozhodovania Správneho súdu v Bratislave už neexistoval) a ten by následne vec postúpil správnemu súdu a k poukazu na závery rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Asan/25/2018, zo dňa 10.9.2019 a sp. zn. 10Asan/15/2019, zo dňa 30.6.2020, či na závery rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Sžk/16/2020, zo dňa 16.12.2021, uvádza nasledovné. 29. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. (v znení účinnom do 30.6.2016) ak člen združenia považuje rozhodnutie niektorého z jeho orgánov, proti ktorému už nemožno podľa stanov podať opravný prostriedok, za nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní odo dňa, keď sa o ňom dozvedel, najneskôr však do 6 mesiacov od rozhodnutia požiadať okresný súd o jeho preskúmanie. Dôvodová správa k návrhu zákona č. 83/1990 Zb. uvádza, že orgány štátnej správy nie sú oprávnené kontrolovať vnútorný život združenia a mocensky do neho zasahovať. Z tohto dôvodu sa navrhovalo prijať právnu úpravu, ktorá by členom združenia priznávala právo domáhať sa na okresnom súde posúdenia, či akékoľvek rozhodnutie niektorého z orgánov združenia je v súlade s jeho stanovami a so zákonom. V praxi mohlo ísť o rozhodnutie, ktoré sa týka všeobecne činnosti združenia, ale i člena združenia, napríklad uloženie trestu, vylúčenie a pod. Predmetný návrh na súd mohol byť podaný iba vo vzťahu ku konečnému rozhodnutiu, ktoré už nemôže byť žiadnym orgánom združenia podľa stanov zmenené alebo zrušené. Ustanovenie § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. teda upravovalo možnosť podania návrhu na súd na preskúmanie konečného rozhodnutia orgánu združenia, prekluzívnu 30 dňovú lehotu na jeho podanie ako i vecnú príslušnosť okresného súdu na prejednanie takejto veci. Dané ustanovenie však neriešilo otázku procesného režimu, v akom sa má uskutočniť súdne konanie, teda zjednodušene, či mal konať civilný alebo správny súd. Táto otázka totiž závisela od povahy rozhodnutia orgánu združenia. S účinnosťou od 1.7.2016 došlo k zrušeniu § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. bez náhrady. Zrušením daného ustanovenia však nebola odstránená možnosť obrátiť sa na súd, pretože táto je daná vo všeobecnosti. Lehota na podanie návrhu na súd a určenie vecnej príslušnosti súdu následne vyplývajú z povahy návrhu na súd, ktorý sa odvíja od povahy rozhodnutia orgánu združenia. To znamená, že ani zrušenie § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. vo svojej podstate neznamenalo zmenu právneho stavu v tomto smere. Inými slovami, ak rozhodnutie orgánu združenia má aspoň čiastočne vrchnostenskú povahu, ktorá sa týka individuálnych práv a povinností účastníka tohto združenia aspoň sčasti s presahom na jeho základné práva a právom chránené záujmy, môžeme hovoriť o záujmovej samospráve a preskúmanie daného rozhodnutia by sa malo uskutočniť vo sfére správneho súdnictva. I keď je variabilita obsahu rozhodnutí orgánov združení ako i samotného charakteru združení veľmi široká, možno za vrchnostenské rozhodnutie považovať aj také rozhodnutie, ktoré vylučuje zo športového združenia jeho člena, čím tento stráca právo účasti na takých športových činnostiach a
aktivitách domáceho alebo medzinárodného rozsahu, ktoré sú nevyhnutne spojené práve s členstvom v predmetnom športovom združení. Takéto rozhodnutie má totiž jednoznačný dopad na subjektívne práva vylúčeného člena združenia, pretože vo svojej podstate neguje jeho možnosť vykonávať športovú činnosť na profesionálnej úrovni, resp. následne umožňuje danému členovi venovať sa príslušnej športovej činnosti len rekreačne. Keďže uvedené konečné rozhodnutie orgánu združenia má povahu rozhodnutia orgánu záujmovej samosprávy ako podskupiny orgánov verejnej správy, je na preskúmanie jeho zákonnosti príslušný správny súd de lege lata v konaní o všeobecnej správnej žalobe (§ 177 a nasl. SSP). Naopak, ak by išlo o také konečné rozhodnutie združenia, ktoré by vyššie opísaný presah na subjektívne právo nemalo, resp. by malo výlučne súkromnoprávny charakter (napr. zmena výšky členského poplatku), bol by na rozhodnutie príslušný súd de lege lata konajúci v civilnom sporovom konaní (§ 3 CSP) (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/124/2019, zo dňa 22.4.2021). 30. V uznesení sp. zn. 4Asan/25/2018, zo dňa 10.9.2018 (na ktorého závery poukázal Správny súd v Bratislave) Najvyšší súd SR zaujal stanovisko, že rozhodovanie disciplinárnych orgánov športovej organizácie v rámci disciplinárneho konania možno považovať za „administratívne trestanie“ tak, ako ho definuje Správny súdny poriadok v ustanovení § 194 SSP. Právna ochrana členov športovej organizácie voči rozhodnutiam disciplinárnych orgánov je poskytovaná v intenciách správneho súdnictva. Mal za to, že z hľadiska verejného záujmu športové organizácie spĺňajú podmienky definície orgánu konajúceho vo verejnom záujme. Jednou zo zložiek verejnej správy je aj záujmová samospráva, kam patria predovšetkým rôzne stavovské organizácie, ale aj iné korporácie fungujúce na záujmovom princípe o členstvo v tejto organizácii. Pod uvedený pojem možno subsumovať všetky inštitúcie, ktoré svoju existenciu odvodzujú od združovacieho práva a zároveň tie, ktoré spája konkrétny spoločenský záujem. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR možno v kontexte športových organizácií a ich disciplinárnych orgánov hovoriť o týchto ako o orgánoch záujmovej samosprávy sui generis, ktorým zákon o športe zveril okrem iného právomoc rozhodovať o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb. Zákon o športe svojou dikciou zároveň upravil pri športovej organizácii, ktorá rozhoduje ako disciplinárny orgán o disciplinárnom previnení svojho člena, definíciu orgánu verejnej správy (§ 4 písm. c/ SSP). Disciplinárna zodpovednosť v športe predstavuje osobitný zodpovednostný vzťah vyplývajúci z interných noriem športovej organizácie. Prameňom úpravy sú disciplinárne poriadky, umožňujúce sankcionovať zakázané správanie na základe zmluvnej akceptácie ich záväznosti v športovej zmluve. Disciplinárne konanie je typom konania týkajúceho sa administratívneho trestania, ktorého výsledok môže závažným spôsobom zasiahnuť do okruhu práv disciplinárneho previnilca nielen pri výkone jeho povolania (profesionálny športovec), ale môže ovplyvniť aj jeho spoločenské a profesijné postavenie a dobré meno. Základný zákonný rámec právnej úpravy disciplinárneho konania je obsiahnutý v druhej hlave 3. časti zákona o športe, konkrétne v ustanovení § 54. V zmysle § 54 zákona o športe, disciplinárne konanie môžu viesť disciplinárne orgány športovej organizácie voči športovcovi, športovému odborníkovi, športovej organizácii alebo inej osobe, ktorá má príslušnosť k športovej organizácii, za porušenie pravidiel súťaže, predpisov športového zväzu alebo rozhodnutia športového zväzu, ktorého sa dopustila v čase, keď mala príslušnosť k športovej organizácii. Skôr ako o „spor“ sa v predmetnom prípade jedná o vyvodzovanie „zodpovednosti za delikt“. Rozhodnutia disciplinárnych komisií o disciplinárnych previneniach členov športových organizácií svojim obsahom bezpochyby zasahujú do práv a právom chránených záujmov účastníkov disciplinárneho konania. 31. V rozhodnutí sp. zn. 10Asan/15/2019 (na ktorého závery poukázal Správny súd v Bratislave) Najvyšší súd SR zaujal stanovisko, že názor kasačného súdu vyslovený vo veci sp. zn. 4Asan/25/2015 je aplikovateľný v prejednávanom prípade, nakoľko sťažovateľ je športovou organizáciou podľa § 8 ods. 1 zákona o športe, ktorá má právnu formu občianskeho združenia založeného podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov a ktorá na území Slovenskej republiky plní úlohy národného športového zväzu. Preto kasačný súd dospel k záveru, že je daná právomoc súdov v rámci správneho súdnictva prejednať a rozhodnúť vo veciach, v ktorých rozhodovali disciplinárne orgány športovej organizácie v rámci disciplinárneho konania. 32. V rozhodnutí sp. zn. 8Sžk/16/2020 (na ktorého závery poukázal Správny súd v Bratislave) Najvyšší súd SR zaujal stanovisko, že športové zväzy majú pri riadení súťaží v jednotlivých športoch postavenie súkromnoprávnych subjektov, ktoré organizujú záujmovú činnosť, avšak nedisponujú pritom osobitnou právomocou v oblasti verejnej správy. Športový zväz nevykonáva verejnú moc nad účastníkom súťaže, ktorá by mu bola zverená zákonom č. 440/2015 Z.z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov či všeobecne záväzným predpisom. Účastník súťaže sa dostáva do právneho vzťahu s jej organizátorom
práve dobrovoľnou účasťou v súťaži, pričom tento vzťah vzniká na zmluvnom základe. Súkromnoprávne spory, akým je aj spor o výklad a aplikáciu pravidiel športovej súťaže, patria do právomoci civilných súdov v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 1 a § 3 Civilného sporového poriadku. 33. Odvolaciemu súdu neunikla aktuálna rozhodovacia činnosť Najvyššieho správneho súdu SR (jeho kompetenčného senátu), ktorý uznesením sp. zn. 18SKomp/7/2024, zo dňa 20.11.2024 rozhodol, že na prejednanie veci nie je daná právomoc správneho súdu. Išlo pritom o totožnú vec, v ktorej Najvyšší súd SR rozhodol uznesením sp. zn. 4Asan/25/2018, zo dňa 10.9.2018. Kompetenčný senát v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že uloženie disciplinárneho opatrenia nie je dôsledkom vrchnostenskej povahy činnosti alebo rozhodovania športových organizácií, ale dôsledkom hierarchickej organizácie príslušného odvetvia svetového športu, ktorá sa prejavuje faktickým dominantným postavením príslušných medzinárodných asociácií. Toto dominantné postavenie umožňuje týmto asociáciám vynucovať voči športovým organizáciám a športovcom určité (neprimerané) podmienky, resp. (z opaku) vedie k faktickej viazanosti športovcov na tieto asociácie, ich členské zväzy z jednotlivých štátov a následne na niektoré športové organizácie. Možnú faktickú závislosť a nerovnováhu medzi športovcom a športovou organizáciou, ktorá je dôsledkom dominantného postavenia medzinárodných asociácií a hierarchickej štruktúry športu, však nemožno zamieňať s vrchnostenskou povahou činnosti športovej organizácie. Kompetenčný senát na uvedenom základe uzavrel, že rozhodovanie disciplinárnych orgánov športovej organizácie podľa § 54 zákona č. 440/2015 Z.z. nepredstavuje právnym predpisom zverené (vrchnostenské) rozhodovanie o právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch iných osôb. Rozhodnutie disciplinárneho orgánu športovej organizácie je rozhodnutím vydaným v rámci vnútornej autonómie tohto subjektu a nie v oblasti verejnej správy. Vzťah žalobcu a žalovaného (vo veci posudzovanej kompetenčným senátom) je súkromnoprávnym vzťahom, a preto aj spory alebo veci jeho sa týkajúce, sú súkromnoprávnymi, a prejednávajú a rozhodujú ich súdy v civilnom sporovom procese podľa § 3 CSP. Nejde tak o vec patriacu do správneho súdnictva, o ktorej rozhoduje správny súd. 34. Odvolací súdu uvádza, že nakoľko vznik právnych vzťahov a nároky a práva z nich vyplývajúce, ktoré vznikli pred účinnosťou zákona č. 440/2015 Z.z., sa spravujú podľa doterajších predpisov (§ 102 ods. 5 zákona č. 440/2015 Z.z.), vzhľadom na dátum vydania napadnutých rozhodnutí je v prejednávanom spore potrebné vychádzať z § 26 ods. 1 zákona č. 300/2008 Z.z. Uvedené však nič nemení na charaktere daného sporu a preto možno v súlade so záverom kompetenčného senátu (uvedenom v predchádzajúcom odseku) konštatovať, že ani rozhodovanie disciplinárneho orgánu národného športového zväzu (akým je žalovaný) podľa § 26 ods. 1 zákona č. 300/2008 Z.z. nepredstavovalo právnym predpisom zverené (vrchnostenské) rozhodovanie o právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch iných osôb. Rozhodnutie disciplinárneho orgánu národného športového zväzu tak bolo rozhodnutím vydaným v rámci vnútornej autonómie tohto subjektu a nie v oblasti verejnej správy. Vzťah žalobcu a žalovaného v prejednávanom spore je preto súkromnoprávnym vzťahom, a preto aj spory alebo veci jeho sa týkajúce, sú súkromnoprávnymi, a prejednávajú a rozhodujú ich súdy v civilnom sporovom procese podľa § 3 CSP. Nejde tak o vec patriacu do správneho súdnictva, o ktorej rozhoduje správny súd. 35. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 36. Nakoľko je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), pri rozhodovaní o podanom odvolaní môže prihliadať len na také dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote na podanie odvolania a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo. Jedinú výnimku predstavuje preskúmanie vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP). Odvolanie teda musí byť odôvodnené niektorou vadou konania či rozhodnutia uvedenou v § 365 ods. 1 CSP. Nepostačuje však citácia zákonom uvedeného dôvodu, ale je potrebné ho identifikovať, t.j. v akom konkrétnom pochybení odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu. Žalobca v odvolaní namietol odňatie možnosti konať pred súdom postupom súdu prvej inštancie, resp. porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces tým, že súd prvej inštancie vyhlásil rozsudok na pojednávaní dňa 15.5.2019 pri absencii riadneho predvolania žalobcu, či jeho splnomocneného právneho zástupcu. Zároveň namietol nesprávne právne posúdenie veci , keď súd prvej inštancie mal ďalej konať podľa ustanovení OSP a žiadal o založenie originál spisu.
37. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 17.4.2019. V súlade s § 178 ods. 1 CSP predvolal na uvedené pojednávanie zástupcov strán sporu, t.j. aj zástupcu žalobcu, ktorému bolo predvolanie doručené v súlade s § 178 ods. 2 CSP dňa 12.2.2019. Podaním zo dňa 17.4.2019 žalobca ospravedlnil neúčasť svoju a aj svojho zástupcu na nariadenom pojednávaní najmä z dôvodu hospodárnosti konania; súhlasil s rozhodnutím o veci bez jeho osobnej účasti a účasti jeho zástupcu na pojednávaní dňa 17.4.2019 o 09:45 hod. Súd prvej inštancie podľa zápisnice o pojednávaní dňa 17.4.2019 spor na uvedenom pojednávaní prejednal a uznesením odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 15.5.2019 o 08:30 hod. s tým, že zástupcovi žalobcu bude doručovaná zápisnica a predvolanie. Podľa zápisnice o pojednávaní dňa 15.5.2019 súd prvej inštancie o.i. skonštatoval, že sa nedostavil zástupca žalobcu, ktorému mala byť doručovaná zápisnica a predvolanie; vzhľadom k tomu, že sudca mal spis u seba za účelom napísania rozsudku, zástupca žalobcu nebol na vyhlásenie rozsudku predvolaný; nakoľko právny zástupca žalobcu sa na pojednávanie dňa 17.4.2019 ospravedlnil a žiadal rozhodnúť v jeho neprítomnosti, súd vyhlasuje rozsudok v jeho neprítomnosti. Následne súd prvej inštancie vyhlásil napadnutý rozsudok. 38. Podľa § 219 ods. 2 CSP rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení pojednávania, ktoré vyhláseniu predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí pojednávanie najdlhšie na 30 dní; v takom prípade súd doručí rozsudok prítomným stranám na pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený; neprítomným stranám ho odošle najneskôr do troch dní. Ustanovenia o odročení pojednávania sa v tomto prípade nepoužijú. 39. Odročenie pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku v zmysle citovaného ustanovenia je osobitným spôsobom odročenia pojednávania, keď sa ustanovenia § 183 a § 184 CSP neaplikujú. Súd pri odročení pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku ustanoví deň, hodinu a miesto, kedy vo veci vyhlási rozsudok. Prítomné strany a ich zástupcov súd o tomto termíne upovedomí a neprítomné strany a ich zástupcov nie je potrebné osobitne predvolávať, pretože ide vo svojej podstate o pokračovanie práve skončeného meritórneho pojednávania (Števček, M., Ficová, S., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 809 s.). 40. Pokiaľ teda súd prvej inštancie pojednávanie konané dňa 17.4.2019 v neprítomnosti zástupcu žalobcu odročil na vyhlásenie rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 veta druhá CSP na deň 15.5.2019, pričom na uvedený dátum nepredvolal zástupcu žalobcu, postupoval v súlade s uvedeným ustanovením, podľa ktorého sa nepoužijú ustanovenia o odročení pojednávania, t.j. § 183 a § 184 CPS. Súd prvej inštancie preto nebol povinný o odročení pojednávania upovedomiť tých, ktorí boli na pojednávanie predvolaní. Neupovedomením žalobcu, resp. jeho zástupcu o odročení pojednávania na vyhlásenie rozsudku preto nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom, resp. k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Na uvedenom závere nič nemení ani obsah ospravedlnenia žalobcu z neúčasti na pojednávaní dňa 17.4.2019, v ktorom súhlasil s rozhodnutím o veci bez jeho osobnej účasti a účasti jeho zástupcu na pojednávaní dňa 17.4.2019 o 09:45 hod. 41. Odvolaciu námietku nesprávneho právneho posúdenia žalobca zdôvodnil výlučne poukazom na niektoré časti odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 1So/1/2016-247, zo dňa 15.11.2018, v ktorých sa uvádzajú ustanovenia OSP (s tým, že súd prvej inštancie mal ďalej konať podľa ustanovení OSP). Uviedol, že súd prvej inštancie sa danými pokynmi a vysloveným právnym názorom neriadil. Následne žalobca odcitoval niektoré časti odôvodnenia napadnutého rozsudku (s tým, že súd prvej inštancie konal podľa CSP). V súvislosti s touto námietkou odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (uznesenie č.k. 1So/1/2016-247, zo dňa 15.11.2018) ustálil, že v prejednávanej veci sa nejedná o výkon správneho súdnictva, ale o určovaciu žalobu podľa CSP (§ 137 a § 470 ods. 1). Odcitoval § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (t.j. predo dňom 1.7.2016). Súd prvej inštancie teda nemohol v ďalšom konaní postupovať podľa ustanovení OSP; v prípade konania o určovacej žalobe sa totiž nejedná o konanie uvedené v § 471 ods. 2, ods. 3 CSP, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, resp. o konanie uvedené v § 396 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ods. 5 CMP, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti CMP, ktoré sa dokončí podľa doterajších predpisov, t.j. podľa OSP. Taktiež sa v prejednávanom spore nejedná o konanie uvedené v § 492 ods. 1, ods. 2 SSP, t.j. konanie podľa tretej hlavy piatej časti či odvolacie konanie podľa piatej časti OSP, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti SSP, ktoré sa dokončí podľa doterajších predpisov, t.j. podľa OSP. Správny bol preto procesný postup súdu prvej inštancie podľa ustanovení CSP. Pri uvedenom závere
odvolací súd dodáva, že nie je viazaný predchádzajúcim právnym názorom iného senátu odvolacieho súdu. 42. Pokiaľ žalobca v odvolaní navrhol predloženie zažurnalizovaného originál súvisiaceho spisového materiálu týkajúceho sa rozhodnutia žalovaného, tak uvedeným návrhom sa zaoberal už súd prvej inštancie s tým, že nepredloženie spisu žalovaným nemá na závery ohľadom zákonnosti postupu orgánov žalovaného žiaden vplyv a to z dôvodu, že napadnuté rozhodnutia komisií súd prvej inštancie posúdil ako vecne správne (neodporujúce príslušným športovo - právnym predpisom). Odvolací súd dodáva, že ani prípadné predloženie zažurnalizovaného originál súvisiaceho spisového materiálu týkajúceho sa rozhodnutia žalovaného by nič nezmenilo na vyhodnotení odvolacích námietok žalobcu a tým na rozhodnutí odvolacieho súdu. 43. Nakoľko teda žalobca v odvolaní neprezentoval žiadne relevantné argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, pričom subjektívna nespokojnosť žalobcu s napadnutým rozsudkom nemôže byť sama o sebe dôvodom pre spochybnenie jeho vecnej správnosti, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu vyjadrenej v § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).