{"guid": "b0165423-f35e-458f-b703-594bacf71dd9:77727491-e906-48f1-9396-b368c212054a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1214207956.3", "spisova_znacka": "3Co/115/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/115/2023 z 22. 7. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 22. júla 2025, sp. zn. 3Co/115/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1214207956.3", "identifikacne_cislo": "1214207956", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Bolebruch", "sudca_id": 215, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-bolebruch-215", "datum_vydania": "2025-07-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1990/83", "nazov": "zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/83", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/83-1990"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/77727491-e906-48f1-9396-b368c212054a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1214207956.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1214207956.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1214207956.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3Co/115/2023\n1214207956\n22. 07. 2025\nJUDr. Roman Bolebruch\nECLI:SK:KSBA:2025:1214207956.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov\nMgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: FC TATRAN Prešov, a. s., Hlavná\n73, Prešov, IČO: 36 503 975, zast.: PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o.,\nMasarykova 13, Prešov, IČO: 36 492 086, proti žalovanému: Slovenský futbalový zväz, Tomášikova 30C,\nBratislava, IČO: 00 687 308, zast.: soukeník – štrpka s. r. o., Strážnická 5, Bratislava, IČO: 36 862 711,\no zrušenie rozhodnutia orgánu záujmovej samosprávy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku bývalého\nOkresného súdu Bratislava II č. k. 50S/1/2014-291 zo dňa 15.5.2019, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.\nŽalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a rozhodol, že žalovaný má proti\nžalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude\nrozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.\n2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou Krajskému súdu v\nPrešove dňa 17.12.2013, postúpenou bývalému Okresnému súdu Bratislava II dňa 31.3.2014, sa\nžalobca domáhal preskúmania zákonnosti, resp. zrušenia rozhodnutia - uznesenia Disciplinárnej\nkomisie žalovaného č. 182 zo dňa 7.9.2013 a rozhodnutia Odvolacej komisie žalovaného č. 7/2013\nzo dňa 21.10.2013, ktorými bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 1.300 eur za hrubé nešportové\nsprávanie divákov na zápase konanom v Michalovciach dňa 18.8.2013. Podľa žaloby je žalobca\nakciovou spoločnosťou založenou predovšetkým za účelom rozvoja športu - futbalu v meste Prešov.\nJe vlastníkom futbalového klubu a členom žalovaného. Žalovaný (ďalej aj „SFZ“) je záujmovou\nsamosprávou, ktorá má právnu formu občianskeho združenia za účelom združovania fyzických a\nprávnických osôb pôsobiacich vo futbale na území Slovenskej republiky. Disciplinárna komisia SFZ\n(ďalej aj „DK SFZ“) je orgánom SFZ, ktorý rozhoduje v disciplinárnych konaniach voči členom SFZ\nv prvom stupni a o odvolaniach proti rozhodnutiam DK SFZ rozhoduje v druhom stupni Odvolacia\nkomisia SFZ, ktorá nemá právnu subjektivitu, nemôže byť stranou súdneho konania, preto pasívne\nvecne legitimovaným v predmetnom konaní je žalovaný ako právnická osoba, ktorej orgán rozhodol o\nveci v poslednom stupni. Dňa 18.8.2013 sa uskutočnilo stretnutie II. futbalovej ligy medzi mužstvami\nMFK Zemplín Michalovce (domáce mužstvo) a 1. FC Tatran Prešov (hosťujúce mužstvo). Žalovaný\nzačal disciplinárne konanie voči klubu 1. FC Tatran Prešov na základe Uznesenia č. 128, ktoré bolo\nsúčasťou Úradnej správy č. 07, uverejnenej dňa 24.8.2013 v denníku Šport. Disciplinárne konanie sa\nv zmysle Uznesenia týkalo skutkov, ktoré DK SFZ označila ako „porušenie predpisov SFZ - hrubé\nnešportové správanie divákov, vnesenie a používanie pyrotechnických výrobkov, vulgárne a urážlivé\n\nvýroky voči súperovi, poškodzovanie zariadenia štadióna v stretnutí s MFK Michalovce“. Podkladom k\ntomuto Uzneseniu bol Zápis o činnosti náhradného rozhodcu zo dňa 18.8.2013. Žalobca sa k veci v rámci\ndisciplinárneho konania vyjadril písomným podaním zo dňa 26.8.2013, v ktorom uviedol, že jeho klub,\nresp. jeho zástupcovia, neorganizovali výjazd fanúšikov na uvedený zápas. Futbalový klub nemá tzv.\n„fanklub“ a preto nemohol byť zodpovedný za správanie účastníkov verejného podujatia - futbalového\nzápasu v priestoroch štadióna hosťujúceho mužstva. Aj napriek tomu, že klub neorganizuje oficiálny\n„fanklub“, bezpečnostný manažér klubu dlhodobo usmerňuje účastníkov všetkých stretnutí. Vo vzťahu\nk vneseniu pyrotechniky a zabezpečenia poriadku na štadióne ide o povinnosti organizátora podujatia,\nktorý organizačne zabezpečoval toto podujatie a ktorý mal preventívnymi zásahmi tomuto následku\nzabrániť. DK SFZ následne rozhodla Uznesením č. 182, ktoré bolo súčasťou Úradnej správy č. 09,\nktorá bola uverejnená v denníku Šport dňa 7.9.2013. Týmto uznesením bola žalobcovi uložená peňažná\npokuta v sume 1.300 eur a zároveň bolo uložené prijať opatrenia na zamedzenie obdobných previnení a\ntieto zaslať DK SFZ v termíne do 11.9.2013. Vzhľadom k tomu, že so závermi DK SFZ žalobca nesúhlasil\na rozhodnutie považoval za nesprávne a nedostatočne odôvodnené, podal dňa 13.9.2013 odvolanie,\nv ktorom poukázal na skutočnosť, že DK SFZ nielen že riadne, ale vôbec nezistila skutkový stav veci,\no ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, s odkazom na priebeh\nskutku a totožnosť výtržníkov. Žalobca vytýkal DK SFZ aj to, že vec nesprávne právne posúdila. Dňa\n26.11.2013 žalobca obdržal rozhodnutie Odvolacej komisie SFZ sp. zn. 7/2013 zo dňa 21.10.2013,\nktorým Odvolacia komisia SFZ odvolanie žalobcu voči Úzneseniu DK SFZ č. 182 zamietla z dôvodu,\nže rozhodnutie prvostupňového orgánu považovala za správne. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť\njeho doručením žalobcovi, nakoľko nie je voči nemu prípustný opravný prostriedok. Žalobca však mal za\nto, že je disciplinárne trestaný za skutok, ktorý nevykazuje znaky disciplinárneho previnenia hosťujúceho\nklubu a tiež má za to, že rozhodnutie DK SFZ a rovnako Odvolacej komisie SFZ vykazujú znaky svojvôle\na nezákonnosti. Žalobca sa domnieval, že predmetné disciplinárne konanie je zaťažené procesnými\nvadami, nakoľko DK SFZ v konaní nepostupovala spôsobom stanoveným v Disciplinárnom poriadku SFZ\n(ďalej aj „DP SFZ“), keďže nevychádzala zo spoľahlivo zisteného stavu veci, keď skutok náležite nebol\nopísaný a preto je toto rozhodnutie nepreskúmateľné. Rovnako nesprávne rozhodla aj Odvolacia komisia\nSFZ, ktorá odvolanie žalobcu zamietla, hoci podľa DP SFZ môže odvolací orgán odvolanie zamietnuť iba\nz dôvodov taxatívne uvedených v čl. 27 písm. a) DP SFZ, teda rozhodla procesne nesprávne. V danej\nveci nemala odvolanie zamietnuť, keďže podľa tohto článku odvolanie nebolo podané oneskorene, bolo\npodané oprávnenou osobou, bol predložený doklad o zaplatení poplatku a doklad o zaplatení uloženej\npokuty, ale mohla len rozhodnutie DK SFZ potvrdiť, zrušiť alebo zmeniť, ak podanie nezamietla.\n3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné\nbremeno a nepreukázal ním tvrdenú skutočnosť, že priaznivci, ktorí sa nevhodne správali, neboli jeho\nfanúšikovia. Žalobca nepreukázal ani skutočnosti, že prijal celý rad opatrení na obmedzenie nežiaducich\nvplyvov svojich priaznivcov, pričom DK SFZ disciplinárne konanie začala aj voči MFK Michalovce,\nktorého priaznivci sa taktiež dopustili nešportového chovania. Rozhodnutie Odvolacej disciplinárnej\nkomisie je správne, pretože vychádzalo zo stavu v čase rozhodovania správneho orgánu druhého\nstupňa a tento klub pripomienky prijal a uložené disciplinárne opatrenie splnil bez výhrad. Žalovaný\nnesúhlasí s tvrdením žalobcu, že skutkový stav nebol riadne zistený. Skutkový stav bol zaznamenaný\nv zázname náhradného rozhodcu, ktorý je vždy dôkazom o priebehu toho ktorého zápasu, nakoľko ide\no nestrannú osobu, ktorej hodnovernosť nikto nenamietal. V zmysle tohto záznamu DK SFZ uzavrela\naj to, v ktorých sektoroch štadióna došlo k výtržnostiam a podľa toho uložila disciplinárne opatrenia.\nPri hodnotení skutočnosti, o akých divákov išlo, vychádzala z disciplinárneho poriadku FIFA (ďalej aj\n„DP FIFA“), ktorým je žalovaný ako člen viazaný a podľa ktorého za príslušníkov klubu sa považujú tí\ndiváci, ktorí sa nachádzajú v sektore vyhradenom pre klub. Keďže v danom prípade išlo o výtržnosti v\nobidvoch sektoroch, sankcia bola uložená obidvom klubom. Vzhľadom na objektívnosť zistenia domáci\nklub sankciu prijal. Z procesného hľadiska pri uložení disciplinárneho opatrenia boli a) dodržané vnútorné\npredpisy, b) rozhodnutie bolo zverejnené na úradnej tabuli a c) odôvodnené poukazom na ustanovenie\nStanov; postup bol v súlade s DP SFZ a Štatútom Odvolacej komisie SFZ.\n4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č. k. 50S/1/2014-217,\nzo dňa 5.2.2016 (ďalej „prvý rozsudok“) tak, že žalobe vyhovel a napadnuté rozhodnutia DK SFZ a\nOdvolacej komisie SFZ zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie a to z dôvodu, že žalovaný ako správny\norgán nepredložil svoj administratívny spis. Uvedený nedostatok mal za následok skutočnosť, že súd\nprvej inštancie nemohol náležíte preskúmať, či správny orgán postupoval a rozhodol v súlade alebo\nv rozpore s vnútornými predpismi. Súdu prvej inštancie v takom prípade chýbali základné informácie\n\no začatí správneho konania, prípadnom doplnení návrhu na začatie správneho konania, o priebehu\ndokazovania, označenie skutočností, ktoré správny orgán považoval za relevantné pre rozhodnutie\nvo veci a ktoré nie a prečo, ako aj informácie o možnom zastúpení účastníkov správneho konania,\nči doručovaní písomností a pod. Za takej situácie súd prvej inštancie v správnom súdnictve nemohol\nposúdiť, či rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo správneho alebo nesprávneho posúdenia\nveci, či zistenie skutkového stavu žalovaného zodpovedalo obsahu spisu, či bolo dostačujúce pre\nposúdenie veci, či správny orgán rozhodoval v potrebnom počte členov komisie, či vydal rozhodnutie.\nPreto je pri nepredložení administratívneho spisu, pri predložení nekompletného administratívneho spisu\nalebo fotokópie administratívneho spisu rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nepreskúmateľné\na prichádza do úvahy postup podľa § 250j ods. 3 písm. e) OSP, podľa ktorého súd zruší napadnuté\nrozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a\nvráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká\nvada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\n5. V dôsledku odvolania žalovaného bol predmetný prvý rozsudok uznesením Krajského súdu v\nBratislave č. k. 1So/1/2016-247, zo dňa 15.11.2018, ako súdu odvolacieho, zrušený a vec bola súdu\nprvej inštancie vrátená na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia mal odvolací súd za to, že v\npreskúmavanej veci nebol možný postup podľa piatej časti OSP upravujúcej správne súdnictvo. Súd\nprvej inštancie mal o žalobe konať a rozhodovať podľa všeobecných ustanovení OSP, a to posúdiť\nplatnosť, resp. preskúmať žalobou napadnuté rozhodnutie v zmysle § 15 zákona o združovaní, a teda\nskúmať jeho súlad či nesúlad so Stanovami alebo s DP SFZ, a nie rozhodnúť podľa piatej časti OSP\nupravujúcej správne súdnictvo, nakoľko podstatou sporu je uloženie pokuty DK SFZ, ktorú žalobca\npovažuje uloženú v rozpore so Stanovami SFZ, t.j. združenia, a teda sa nejedná o rozhodnutie vo\nverejnom záujme. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď zrušil\nuznesenie DK SFZ č. 182 zo dňa 7.9.2013 a rozhodnutie Odvolacej komisie SFZ sp. zn. 7/2013 zo dňa\n21.10.2013 podľa § 250j ods. 3 OSP, čo má nesporne vplyv i na nesprávne poučenie o neprípustnosti\nodvolania proti zrušujúcemu výroku rozsudku podľa § 250j ods. 3 OSP (§ 250ja ods. 1 OSP). Odvolací\nsúd uložil súdu prvej inštancie s poukazom na § 7 ods. 2 OSP konať a rozhodovať podľa všeobecných\nustanovení OSP zákonným sudcom rozhodujúcim v občianskoprávnych veciach, keď z povahy žaloby\nv spojení s § 15 zákona o združovaní vyplýva, že sa jedná o určovaciu žalobu, na základe ktorej má\nsúd posúdiť, či uložená pokuta je, alebo nie je v súlade so Stanovami SFZ a DP SFZ a na základe takto\nzisteného skutkového stavu aj rozhodnúť podľa všeobecných ustanovení OSP.\n6. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní pôvodne sporná otázka ohľadom charakteru konania (sporu)\nbola vyriešená uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/96/2013-62, zo dňa 3.3.2014 a uznesením\nKrajského súdu v Bratislave, č. k. 1So/1/2016-247, zo dňa 15.11.2018, ktoré uviedli, že „rozhodnutie\nodvolacej komisie SFZ nie je rozhodnutím v oblasti verejnej správy, nakoľko vzťah združenia a jeho\nčlena je vzťahom súkromnoprávnym a nespadá do oblasti verejnej správy. Predmetné rozhodnutia\nteda nie sú realizáciou verejnej moci, ani nesledujú žiadny verejný cieľ alebo záujem, ani nerealizujú\nzákon, ale interný predpis združenia, ktorým sú stanový. SFZ je občianskym združením, teda právnickou\nosobou, ktorá vznikla podľa zákona o združovaní občanov a teda nejedná sa o orgán štátnej správy ani\núzemnej samosprávy. Nie je tak možný postup podľa osobitnej piatej časti OSP upravujúcej správne\nsúdnictvo. Bude preto potrebné aby okresný sud konal a rozhodoval podľa všeobecných ustanovení\nOSP v občianskoprávnych veciach“. Odvolací súd (Krajský súd v Bratislave) zároveň podľa § 391\nods. 3 CSP uviedol, že „okresný súd má o žalobcovej žalobe konať a rozhodovať podľa všeobecných\nustanovení OSP a posúdiť platnosť, resp. preskúmať žalobou napadnuté rozhodnutie v zmysle § 15\nzákona o združovaní, a teda skúmať jeho súlad či nesúlad so Stanovami alebo DP SFZ a nie rozhodnúť\npodľa piatej časti OSP upravujúcej správne súdnictvo, nakoľko podstatou sporu je uloženie pokuty DK\nSFZ, ktorú žalobca považuje za uloženú v rozpore so Stanovami SFZ, t.j. združenia a teda nejedná sa o\nrozhodnutie vo verejnom záujme. Z povahy žaloby vyplýva, že sa jedná o určovaciu žalobu, na základe\nktorej súd prvej inštancie posúdi, či uložená pokuta je, alebo nie je v súlade so Stanovami a DP SFZ“.\n7. Súd prvej inštancie pri viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu ustálil, že sa jedná o určovaciu\nžalobu podľa CSP (§ 137 a § 470 ods. 1). Nejedná sa tak o výkon správneho súdnictva, čo v konečnom\ndôsledku má aj dopad na súdom použité zákonné ustanovenia a najmä samotný postup súdu ohľadom\nskúmania opodstatnenosti a správnosti uloženej pokuty napadnutými uzneseniami SFZ. Vzhľadom na\n\nuvedené súd prvej inštancie skúmal napadnuté uznesenie cez prizmu § 15 zákona o združovaní občanov\nv korelácii so Stanovami a DP SFZ, ako aj štatútom SFZ a prílohami k DP SFZ.\n8. Základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP je\nexistencia a preukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Podľa žalovaného\nbol žalobca povinný tento naliehavý právny záujem preukázať, pričom jeho vyjadrenie malo evokovať\nabsenciu tohto záujmu ma strane žalobcu. Súd prvej inštancie sa však s takouto konštrukciou\nnestotožnil, nakoľko síce ide o určovaciu žalobu, avšak v danom prípade nie je potrebné preukazovať\ntento záujem, nakoľko ten priamo vyplýva z osobitného predpisu. Ide o osobitný druh žaloby s cieľom\ndomáhať sa ochrany svojho práva pred nezákonným rozhodnutím, resp. rozhodnutím odporujúcim\nstanovám a vnútorným predpisom združenia, ktorého je žalobca (subjekt domáhajúci sa súdnej ochrany)\nčlenom a proti ktorému nemožno podľa stanov podať opravný prostriedok. Ide o nárok majúci podklad\nv osobitných predpisoch (§ 15 zákona č. 83/1990 Zb. účinného v rozhodnom čase). V prípade takejto\nžaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem. Inými slovami povedané,\nna takomto určení má člen občianskeho združenia nárok práve v zmysle spomenutého § 15 zákona,\nčo znamená, že naliehavý právny záujem na takomto určení je daný a vyplýva priamo zo zákona\n(osobitného hmotnoprávneho predpisu tak, ako to má na mysli § 137 písm. c) CSP za bodkočiarkou).\n9. V zmysle uvedených záverov tak súd prvej inštancie ako prvú a podstatnú podmienku pre posúdenie\nžalovaného nároku skúmal súlad, resp. nesúlad napadnutých uznesení so stanovami a ostatnými\npredpismi SFZ v spojitosti s dôkazným bremenom na strane žalobcu ohľadom výtržností a prítomnosti\njeho fanúšikov na danom zápase (argumentácia ohľadom neexistencie „fanklubu“, neorganizovania\nvýjazdu fanúšikov a absencie zodpovednosti žalobcu za takéto ich správanie v priestoroch štadióna v\nMichalovciach). Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí s prihliadnutím na obsah stanov a ostatných\nvnútorných predpisov žalovaného, nezistil žiadne pochybenia a nezrovnalosti, ktoré by zakladali\nnezákonnosť a nesúlad týchto rozhodnutí so stanovami a DP SFZ, resp. tie, ktoré tvrdil žalobca a\nteda nutnosť tieto rozhodnutia zrušiť podľa § 15 zákona č. 83/1990 Zb. DK SFZ začala disciplinárne\nkonanie (voči obom klubom, nie len voči žalobcovi) na základe čl. 14 ods. 1, písm. a), b) DP SFZ (bod\n10. rozsudku). Podnetom (podkladom) na začatie tohto konania bol záznam o činnosti náhradného\nrozhodcu. DK SFZ následne vyzvala žalobcu na zaslanie stanoviska a po prejednaní a oboznámení\nsa s týmto stanoviskom rozhodla o disciplinárnom opatrení, ktoré znelo na pokutu vo výške 1.300 eur\na na prijatie opatrení na zamedzenie podobných previnení. Po žalobcovom odvolaní vo veci konala a\nnásledne aj rozhodla Odvolacia komisia SFZ. Žalobca v konaní namietal, že DK SFZ vôbec nezistila\nskutkový stav veci, pričom jej rozhodnutie je, keďže skutok náležíte nebol opísaný, nedostatočne\nodôvodnené a nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie sa s uvedenou argumentáciou nestotožnil, nakoľko\nDK SFZ a následne aj Odvolacia komisia postupovali v súlade s vtedy platnými stanovami SFZ, DP\nSFZ v nadväznosti na štatút a prílohy. Konanie bolo začaté na základe záznamu o činnosti/zápis o\nstretnutí (čl. 14 ods. 1 DP SFZ). Rozhodnutie DK SFZ potom následne odkázaním na bod. 1 písm.\nb) Prílohy č. 2 k DP SFZ a čl. 7 ods. 3 písm. b), čl. 9 ods. 3, čl. 14 ods. 1 a čl. 23 písm. d) DP SFZ\nopísalo charakteristiku previnenia spočívajúce v hrubom nešportovom správaní divákov. Po žalobcovom\nodvolaní voči uvedenému rozhodnutiu, Odvolacia komisia SFZ, ako odvolací orgán, rozhodla o tomto\nodvolaní podľa čl. 59, bod 4, písm. b) stanov SFZ a predmetné odvolanie zamietla. Z uvedeného postupu\nkomisií súd prvej inštancie nezistil žalobcom tvrdené pochybenia. Tieto orgány postupovali v súlade\ns vtedy platnými a účinnými predpismi v rámci SFZ. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, a to aj s\npoukazom na skutočnosť, že strany počas konania túto skutočnosť nespomenuli, a síce, že z rozhodnutia\nDK SFZ č. 182 tiež vyplýva, že žalobcovi bola pokuta uložená aj z dôvodu priťažujúcich okolností\npodľa čl. 23 písm. d) DP SFZ. Je tak zrejmé, že žalobca ako previnilý subjekt sa opätovne dopustil\nprevinenia i napriek tomu, že už bol v posledných 2 rokoch disciplinárne postihnutý. I táto skutočnosť\npotom napovedá, že DK SFZ uložená pokuta nezakladá stav nezákonný, poprípade v rozpore so\nstanovami a ostatnými predpismi SFZ, tak ako to tvrdil žalobca. Je zrejmé, že príslušné orgány SFZ\ns objektívnou snahou zohľadňovali a posudzovali vzniknuté previnenie žalobcu počas predmetného\nfutbalového stretnutia, a to aj s prihliadnutím na jeho predošlé previnenia. Nejedná sa tak o rozhodnutia,\nktoré by boli v rozpore so zákonom či stanovami alebo DP žalovaného.\n10. Pokiaľ žalobca napádal absenciu náležitého zistenia skutkového stavu s odkazom na priebeh skutku\na totožnosť výtržníkov, tak súd prvej inštancie bol opačného názoru. Priebeh skutku ako i uložená\npokuta sú podľa jeho názoru dostatočne odôvodnené v rozhodnutí Odvolacej komisie SFZ (v rozhodnutí\nDK SFZ cez odkazy na príslušné ustanovenia predpisov SFZ). Žalobca mal možnosť vyjadriť sa k\n\nprebiehajúcemu disciplinárnemu konaniu, čo aj urobil, následne voči rozhodnutiu DK SFZ podal opravný\nprostriedok, ktorý prerokoval odvolací orgán, pričom ten (takisto ako aj DK SFZ) svoje rozhodnutie\nodôvodnil s poukazom na použité ustanovenia interných predpisov SFZ.\n11. Súd prvej inštancie podotkol, že členstvo v SFZ je dobrovoľné (čl. 23 ods. 1 stanov), pričom žalobca\nje povinný tieto stanovy dodržiavať (čl. 33 ods. 1 písm. a) stanov). Je tak zrejmé, že žalobca pri\ndobrovoľnom vzniku jeho členstva v SFZ musel byť oboznámený so stanovami a ostatnými predpismi\nSFZ a preto je nedôvodný jeho postup pri rozporovaní použitia jednotlivých ustanovení týchto predpisov\nv napadnutých rozhodnutiach. Ak má žalobca výhrady k spôsobu postupu disciplinárnych orgánov podľa\ntýchto predpisov, nič mu nebráni navrhnúť zmenu stanov, resp. vyvolať diskusiu s ostatnými členmi\nzdruženia o ich zmene a aplikácii. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. II ÚS 413/09-35, tým,\nže demokratický štát umožňuje občianskym združeniam slobodne v medziach zákonov upraviť si svoje\nvnútorné pomery, zároveň deklaruje, že v prípade, ak takáto úprava vnútorných pomerov združenia,\nstanovenie práv a povinností jeho členov nie je v rozpore so zákonom, bude ju i rešpektovať, a v prípade,\nak dôjde k porušeniu práv členov postupom orgánu združenia, ktorý je nezákonný alebo odporuje\nstanovám združenia, demokratický štát sa prostredníctvom rozhodnutia súdov zaväzuje poskytnúť\ntakémuto členovi združenia i súdnu ochranu, a to všetko v záujme naplnenia základného práva jeho\nobčanov na slobodné združovanie sa v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach. Súčasťou\ntýchto povinností štátu je potom aj povinnosť rešpektovať v medziach zákonov prijatú vnútornú úpravu\npomerov. Súd prvej inštancie však žiadne porušenie práv člena (žalobcu) SFZ postupom disciplinárnych\norgánov SFZ nenašiel.\n12. Tvrdenie žalobcu ohľadom nezistenia totožnosti výtržníkov a jeho nesúhlasu so zaužívanou praxou,\nkedy je hosťujúci klub zodpovedný za nevhodné správanie svojich divákov, pričom priaznivci zdržujúci\nsa v hosťujúcom sektore na štadióne sú považovaní za návštevníkov hosťujúcej asociácie, pokiaľ\nsa nepreukáže opak, pričom ide o povinnosť organizátora športového podujatia zabezpečiť verejný\nporiadok na takomto podujatí, považoval súd prvej inštancie za nedôvodné a najmä zavádzajúce.\nUpriamil pritom pozornosť na čl. 9 ods. 2 a 7 stanov SFZ. Ak žalovaný prezentoval zaužívanú prax,\nresp. DP FIFA (č. I. 170), podľa ktorého sa priaznivci zdržujúci sa v hosťujúcom sektore na štadióne\npovažujú za návštevníkov hosťujúcej asociácie, pokiaľ sa nepreukáže opak, pričom aj sám žalobca\nna pojednávaní uviedol, že mu je taká prax dobre známa, pričom tento opak žalobca ako nositeľ\ndôkazného bremena nepreukázal, a teda že sa nejednalo o jeho priaznivcov, resp. „fanúšikov“, ktorých\nprejavy (nezáleží či vulgárne alebo nie) sú na jeho prospech, je dôvodný záver, že na predmetnom\nzápase išlo o fanúšikov žalobcu a preto je za ich konanie zodpovedný. Vulgárne pokriky, hádzanie\nsvetlíc a skandovanie (nadávanie) na hostiteľské mesto - klub svojím spôsobom môže byť počas\nfutbalového zápasu na prospech konkrétneho tímu, resp. môže byť považované za prejavy jeho\npríslušníkov (je jedno či z oficiálneho fanklubu alebo nie). Vulgárne skandovanie či hodenie svetlíc a\ndemolácia zábradlia zo sektoru hostí (sektor vyhradený pre žalobcu) pri nepriaznivom vývoji zápasu\npre svoj tím (žalobca) nemožno v prejednávanom prípade považovať za prejavy cudzích, na priebehu\nzápasu nezainteresovaných a v konečnom výsledku ľahostajných ľudí, resp. skupín. Ide síce o veľmi\nneštandardný prejav, ale na druhej strane aj jav veľmi rozšírený. Súd prvej inštancie sa s takýmito\nprejavmi fandenia nestotožnil, avšak u určitej skupiny ľudí práve takéto konanie predstavuje podporu\nsvojho klubu; to znamená zosmiešnenie protivníka alebo rôzne invektívy a expresívne výrazy na adresu\nrozhodcov či súpera, poprípade konanie v zmysle „ak prehráme, aspoň to tu zničíme“. Takýto primitívny\nfenomén však nemožno dávať za vinu samotnému žalovanému, resp. jeho disciplinárnym orgánom\na ich postupu alebo usporiadateľovi. Nemožno alibisticky tvrdiť, že ide o jednoznačné pochybenie\nusporiadateľa zápasu a preto žalobca za konanie svojich fanúšikov nemôže niesť zodpovednosť.\nVoči obidvom klubom (žalobca i Michalovce) bolo začaté disciplinárne konanie; Michalovce za NUS umožnenie vnesenia a používania pyrotechnických výrobkov, za HNS divákov - vnesenie a používanie\npyrotechnických výrobkov, vulgárne a urážlivé výroky voči súperovi, poškodzovanie zariadenia štadiónu\na žalobca za vnesenie a používanie pyrotechnických výrobkov, vulgárne a urážlivé výroky voči\nsúperovi, poškodzovanie zariadenia štadiónu. Usporiadateľ zápasu (Michalovce) bol sankcionovaný za\numožnenie vnesenia a používania pyrotechnických výrobkov a HNS svojich divákov, čo však nezbavuje\naj zodpovednosti žalobcu za správanie svojich divákov. Každý klub bol disciplinárne potrestaný za\nkonkrétne prehrešky, za ktoré nesie zodpovednosť. Nemožno argumentovať, že pokiaľ usporiadateľ\numožnil vnesenie pyrotechniky na zápas, pričom túto pyrotechniku použili aj fanúšikovia v sektore hostí\n(sektor žalobcu), tak za tieto disciplinárne previnenia nesie zodpovednosť výlučne iba usporiadateľ.\nTakýto výklad práv a povinností je zo strany žalobcu príliš subjektívny a nezohľadňujúci ostatné okolnosti,\n\nza ktorých k predmetným výtržnostiam došlo. Pokiaľ žalobca disponuje neukáznenými fanúšikmi, resp.\nprívržencami, ide o jeho zodpovednosť a je iba na ňom ako sa s touto skutočnosťou vysporiada (ako je\nuvedené nižšie, žalobca o tejto skupine ľudí má vedomosť a komunikuje s ňou).\n13. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 26.8.2013 uviedol, že „Títo fanúšikovia nie sú organizovaní v\noficiálnom fansklube a preto je s nimi sťažená komunikácia. Bezpečnostný manažér aj napriek tomu\nkomunikuje s úzkou skupinou ľudí týchto fanúšikov a pripomína im slušné správanie a povzbudzovanie\nna futbalových zápasoch, čo sa však zrejme míňa účinkom”. Ak teda bezpečnostný manažér žalobcu\nkomunikuje s touto skupinou ľudí (je irelevantné či so všetkými a s akými výsledkami) a pripomína im\nslušné správanie a povzbudzovanie na futbalových zápasoch, je zrejmé, že má o nich a ich prejavoch\nsprávania vedomosť. Súd prvej inštancie tak mal za nedôvodné tvrdenie žalobcu, že môže ísť o\nprovokatérov, vandalov, ktorí nie sú príslušníkmi žiadneho tímu. V tomto smere je bez právnej relevancie\nskutočnosť, resp. otázka, či ide o oficiálny alebo neoficiálny fanklub, teda či tieto osoby sú priamo\norganizované žalobcom. Na druhej strane je dôvodný záver, že sa jedná o prívržencov žalobcu, ktorí\nchodia na jeho futbalové zápasy, pričom je s nimi očividne dlhodobejší problém, o ktorom žalobca vie.\nNejedná sa tak o náhodných vandalov na predmetnom futbalovom zápase. Vzhľadom na uvedené\nžalobca preto nepreukázal opak, a síce, že sa nejednalo o jeho fanúšikov (prívržencov). Žalobca síce\nmal za to, že nebolo dokázané, či nešlo o provokatérov, vandalov, ktorí nie sú príslušníkmi žiadneho\ntímu, avšak uvedené tvrdenie nepreukázal a teda nepreukázal opak.\n14. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že aj keď Odvolacia komisia SFZ rozhodla podľa stanov\nSFZ správne, nesprávny a stanovám SFZ odporujúci je DP SFZ, ktorý nebol podľa čl. 8 stanov, podľa\nktorého ...“orgány SFZ vydávajú na základe týchto stanov, v rámci im zverenej právomoci a pôsobnosti,\npredpisy, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská, ktoré musia byť v súlade s týmito Stanovami”.... v\npôvodnom znení DP SFZ platného do 31.12.2013 v súlade so stanovami SFZ (od 1.4.2014 je v platnosti\nnový DP), keďže odlišne bol upravovaný postup odvolacej komisie v čl. 27 DP SFZ (potvrdí rozhodnutie)\nod postupu uvedeného v čl. 59 Stanov SFZ (odvolanie zamieta). Žalobcovi bola opodstatnene uložená\npokuta, pričom jeho následné odvolanie voči tomuto rozhodnutiu bolo podľa Odvolacej komisie SFZ\nnedôvodné. Predmetom konania je určovacia žaloba podľa CSP. Nejedná sa tak o správnu žalobu, ktorú\nby bol povinný prejednať správny súd. Všeobecný civilný súd je v civilnom konaní nepríslušný skúmať a\nposudzovať vzájomný súlad stanov SFZ a DP SFZ. Táto vada, resp. nesúlad, však nemá žiadny právny\nvplyv na správnosť postupu a záverov napadnutých rozhodnutí komisií SFZ. Taktiež nepredloženie\nspisu žalovaným nemá na závery ohľadom zákonnosti postupu orgánov žalovaného žiaden vplyv a to z\ndôvodu, že napadnuté rozhodnutia komisií súd prvej inštancie posúdil ako vecne správne (neodporujúce\npríslušným športovo - právnym predpisom). Súd prvej inštancie preskúmal (nejedná sa o správne\nkonanie) zákonnosť rozhodnutí orgánov žalovaného a či tieto nie sú v rozpore so zákonom a stanovami\na ostatnými internými predpismi žalovaného so záverom, že pokuta bola žalobcovi uložená dôvodne,\npričom nedošlo k pochybeniu orgánov SFZ tak, ako to tvrdil žalobca. O špecifikácii žalobného petitu\nzo dňa 18.2.2019 nebolo potrebné procesné rozhodnúť uznesením, nakoľko sa výslovne nejedná o\nzmenu žaloby podľa § 139 a nasl. CSP; išlo iba o bližšiu špecifikáciu nároku v intenciách záverov\nodvolacieho súdu. Súd prvej inštancie preto po dôkladnom zvážení skutkového stavu, vyhodnotení\ndôkazných prostriedkov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, z dôvodov vyššie uvedených, nárok žalobcu\nposúdil ako nepreukázaný, nedôvodný a žalobu zamietol. Žalovaný mal vo veci plný úspech, preto mu\nv zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.\n15. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu\nprvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie, prípadne, zmeniť a určiť, že pokuta uložená uznesením\nDisciplinárnej komisie žalovaného č. 182 zo dňa 7.9.2003 v spojení s rozhodnutím Odvolacej komisie\nžalovaného č. 7/2013 zo dňa 21.10.2013 nie je v súlade so stanovami a Disciplinárnym poriadkom\nžalovaného.\n16. Uviedol, že podľa zápisnice o pojednávaní zo dňa 17.4.2019 súd prvej inštancie odročil pojednávanie\nza účelom vyhlásenia rozsudku na deň 15.5.2019. Podľa zápisnice o pojednávaní zo dňa 15.5.2019\nsúd prvej inštancie skonštatoval, že sa nedostavil právny zástupca žalobcu, ktorému mala byť doručená\nzápisnica a predvolanie; vzhľadom k tomu, že sudca mal spis u seba za účelom napísania rozsudku,\nprávny zástupca žalobcu nebol na vyhlásenie rozsudku predvolaný. Súd prvej inštancie vyhlásil\nrozsudok na pojednávaní pri absencii riadneho predvolania žalobcu, či jeho splnomocneného právneho\nzástupcu, na pojednávanie. Postupom súdu prvej inštancie tak bola žalobcovi odňatá možnosť konať\n\npred súdom, resp. súd prvej inštancie svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby žalobca\nuskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že uvedeným odňatím možnosti konať pred\nsúdom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca uviedol, že písomným podaním zo dňa\n16.4.2019 sa ospravedlnil z tam uvedených dôvodov (hospodárnosť) z neúčasti na pojednávaní; vo\nštvrtom odseku predmetného podania však je uvedené: „Súhlasíme s rozhodnutím o veci bez našej\nosobnej účasti a účasti nášho splnomocneného právneho zástupcu na pojednávaní dňa 17.4.2019\no 09:45 hod.“ žalobca tak mal za to, že súd prvého stupňa ho mal riadne a včas podľa súvisiacich\nzákonných ustanovení na pojednávanie predvolať.\n17. Žalobca v ďalšom texte odvolania poukázal na niektoré časti odôvodnenia uznesenia Krajského\nsúdu v Bratislave sp. zn.: 1So/1/2016, zo dňa 15.11.2018 ... „s poukazom na § 221 ods. 1 písm.\nh), ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie“ ..., na pokyn, že súd koná podľa súvisiacich ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku o určovacej žalobe, na základe ktorej posúdi, či uložená pokuta je, alebo nie je v súlade so\nstanovami a Disciplinárnym poriadkom a na základe takto zisteného skutkového stavu aj rozhodne podľa\nvšeobecných ustanovení OSP ... „úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude opätovne rozhodnúť\ntak, ako to naznačil krajský súd v tomto uznesení, t. j. podľa všeobecných ustanovení OSP zákonným\nsudcom rozhodujúcim v občianskoprávnych veciach.“ ... „v novom rozhodnutí rozhodne okresný súd aj\no náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c OSP). Žalobca namietol, že súd\nprvej inštancie sa danými pokynmi a právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v zrušujúcom\nuznesení zo dňa 15.11.2018 neriadil. Poukázal pritom na niektoré časti odôvodnenia napadnutého\nrozsudku ... „Podľa § 137 písm. c), d) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o c)\nurčení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie\nje potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak\nto vyplýva z osobitného predpisu.“ ... „Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento\nzákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ .... „Odvolací súd (Krajský súd v\nBratislave) zároveň podľa § 391 ods. 3 CSP uviedol, že „okresný súd má o žalobcovej žalobe konať a\nrozhodovať podľa všeobecných ustanovení OSP a posúdiť..., či uložená pokuta je, alebo nie je v súlade\nso stanovami a DP SFZ“ ... „Súd prvej inštancie je právnym názorom odvolacieho súdu viazaný, a tak\nje možné podľa jeho záverov ustáliť, že sa jedná o určovaciu žalobu podľa CSP (§ 137 a 470 ods. 1).\nNejedná sa tak o výkon správneho súdnictva, čo v konečnom dôsledku má aj dopad na súdom použité\nzákonné ustanovenia a najmä samotný postup súdu ohľadom skúmania opodstatnenosti a správnosti\nuloženej pokuty napadnutými uzneseniami SFZ.“ ... „Základným procesným predpokladom úspešnosti\nurčovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP je existencia a preukázanie naliehavého právneho záujmu\nna požadovanom určení. ... Inými slovami povedané, na takomto určení má člen občianskeho združenia\nnárok práve v zmysle spomenutého § 15 zákona, čo znamená, že naliehavý právny záujem na takomto\nurčení je daný a vyplýva priamo zo zákona (osobitného hmotnoprávneho predpisu tak, ako to má na mysli\n§ 137 písm. c) CSP za bodkočiarkou).“ ... „Len na záver súd uvádza, že o špecifikácii žalobného petitu zo\ndňa 18.2.2019 nebolo potrebné procesne rozhodnúť uznesením, nakoľko sa výslovne nejedná o zmenu\nžaloby podľa § 139 a nasl. CSP. Ide iba o bližšiu špecifikáciu nároku v intenciách záverov odvolacieho\nsúdu.“ Žalobca uviedol, že odvolanie podáva aj z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu k právnej a skutkovej stránke odkázal na dôvody\na dôkazy označené v žalobe a požiadal, aby žalovaný predložil zažurnalizovaný originál súvisiaceho\nspisového materiálu týkajúceho sa jeho rozhodnutia.\n18. Žalovaný podľa obsahu vyjadrenia k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Vo vzťahu k\nnámietke žalobcu týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom postupom súdu tým, že podľa jeho\nslov nebol upovedomený o termíne vyhlásenia rozsudku uviedol nasledovné. Žalobca sa písomným\npodaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 17.4.2019 o 7:20 hod. ospravedlnil z pojednávania\nvytýčeného v predmetnej právnej veci na deň 17.4.2019 s tým, že „súhlasíme s rozhodnutím o veci bez\nnašej osobnej účasti a účasti nášho splnomocneného právneho zástupcu na pojednávaní dňa 17.4.2019\no 9:45 hod.“. Uvedené pojednávanie vytýčené na deň 17.4.2019 bolo posledné pojednávanie vo veci\nsamej, na ktorom bolo v zmysle § 182 CSP skončené dokazovanie. Formou uznesenia priamo do\nzápisnice z pojednávania dňa 17.4.2019 bolo následne odročené pojednávanie za účelom vyhlásenia\nrozsudku na dátum 15.5.2019, pričom súd prvej inštancie osobitným spôsobom nepredvolával na takéto\nvyhlásenie rozsudku žalobcu, hoci v zápisnici uviedol, že právnemu zástupcovi žalobcu bude doručená\nzápisnica a predvolanie. Žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie bez pochýb upovedomil strany sporu o\nodročení pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku na termín 15.5.2019, a to vo forme procesného\n\nuznesenia v zápisnici. Takýto spôsob upovedomenia strán sporu o procesnom úkone v konaní sa javí\nako dostatočný, obzvlášť s prihliadnutím na skutočnosť, že išlo o záverečné štádium konania. Súd prvej\ninštancie zároveň zverejnil termín vyhlásenia rozsudku aj na úradnej tabuli prostredníctvom webovej\nadresy súdu. Na úradnej tabuli boli zverejnené všetky informácie potrebné na to, aby sa žalobca mohol\nriadne a včas zúčastniť na vyhlásení rozsudku, ak by o svoje práva dbal. V tomto smere pôsobí až\nneuveriteľne konštrukcia žalobcu, ktorý navodzuje dojem, že ani mesiac po konaní pojednávania dňa\n17.4.2019 si žiadnym spôsobom nezistil výsledok a závery tohto pojednávania, obzvlášť v prípade, ak\nna ňom (aj v zmysle textácie svojho súhlasu na rozhodnutie v jeho neprítomnosti) očakával rozhodnutie\nvo svojej právnej veci, ktorú v procesnom postavení žalobcu sám inicioval. Skutočnosť, že súd prvej\ninštancie nad rámec predvolania strán sporu na vyhlásenie rozsudku do zápisnice a na úradnej tabuli\nzamýšľal zaslať aj osobitné predvolanie žalobcovi, sa podľa žalovaného javí ako nadpráca súdu prvej\ninštancie, ktorej v kontexte súdom prvej inštancie vykonaných oznámení o termíne vyhlásenia rozsudku\nnekorešponduje žiadna osobitná povinnosť ustanovená v CSP. Uvedené platí o to viac, že žalobca\nvo svojom písomnom podaní zo dňa 17.4.2019 výslovne oprávnil konajúci súd na rozhodnutie v jeho\nneprítomnosti, nielen na vykonanie ústneho pojednávania v jeho neprítomnosti.\n19. Pokiaľ žalobca poukazuje na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, tak tento podľa\nžalovaného predstavuje dôvod na zrušenie alebo zmenu rozhodnutia v prípade uplatnenia nesprávneho\nprocesného postupu súdu, avšak len za podmienky, že intenzita takéhoto nesprávneho procesného\npostupu je takej závažnosti, že došlo k porušeniu práva strany na spravodlivý proces. Žalovaný mal\nza to, že konaním súdu prvej inštancie nebolo porušené právo žalobcu. Ak by však odvolací súd aj\nmal za to, že k porušeniu práva žalobcu došlo, potom žalovaný konštatoval, že intenzita takéhoto\npochybenia nebola v žiadnom prípade spôsobila založiť porušenie práva na spravodlivý proces. V konaní\nnie je sporné, že žalobca udelil súdu prvej inštancie súhlas na rozhodnutie v jeho neprítomnosti na\npojednávaní dňa 17.4.2019. Na tomto pojednávaní došlo ku skončeniu dokazovania, ktoré predstavuje\nzákonnú koncentráciu konania, teda moment, po ktorom už strany sporu nemôžu uplatňovať v rámci\nprvoinštančného konania žiadne ďalšie prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany.\nOsobná účasť alebo neúčasť žalobcu na vyhlásení rozsudku teda nebola spôsobilá žiadnym spôsobom\nzasiahnuť do meritórneho posúdenia prejednávanej veci a s neúčasťou žalobcu na vyhlásení rozsudku\nsa nespája preklúzia žiadneho práva, ktoré by bolo možné uplatniť len na ústnom pojednávaní 15.5.2019\na nie neskôr. Ak by teda v prípade vyššie uvedeného postupu aj išlo o pochybenie na strane súdu prvej\ninštancie, tak takéto pochybenie by v žiadnom prípade nepredstavovalo zásah do práva na spravodlivý\nproces žalobcu, konanie by sa v dôsledku takéhoto pochybenia nejavilo ako nespravodlivé a takéto\npochybenie by nevyvolalo žiadne nezvrátiteľné procesné následky pre žalobcu (napr. znemožnenie\npodania opravného prostriedku voči rozsudku, skrátenie lehoty na podanie opravného prostriedku, atď.).\nŽalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že ak žalobca mal za to, že na pojednávaní dňa 17.4.2019\nmá dôjsť k rozhodnutiu vo veci samej, pričom sa nezaujímal o stav konania až do 18.5.2019, potom sa\njaví nanajvýš nepravdepodobné, že žalobca by mal záujem zúčastniť sa vyhlásenia rozsudku. V zmysle\nzásady „práva patria len bdelým“ mal žalovaný za nemysliteľné, aby si strana sporu ani mesiac po konaní\npojednávania nezistila jeho výsledok, na ktorom očakávala rozhodnutie vo svojej právnej veci. Argument\no znemožnení uplatňovania práv žalobcu sa teda podľa žalovaného javí ako nanajvýš účelový, nakoľko\nžalobca sa s prihliadnutím na všetky skutočnosti buď vôbec nezaujímal o stav svojho konania, alebo o\nstave aktuálnych procesných úkonov vedel z verejne dostupných zdrojov, a svoje právo zúčastniť sa na\nvyhlásení rozsudku nevyužil dobrovoľne.\n20. V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaný uviedol, že z odvolania\nnie je zrejmé, či žalobca spochybňuje, že súd prvej inštancie nepostupoval podľa OSP ale podľa\nCSP, alebo či považuje za sporné, že súd prvej inštancie nepostupoval podľa SSP ale podľa CSP. Ak\nžalobca poukazuje na potrebu aplikácie OSP na predmetnú právnu vec, tak táto je vecne nesprávna\na pre rozhodnutie predmetnej právnej veci irelevantná. Žalovaný uviedol, že ustanovenie § 15 ods. 1\nzákona o združovaní (v znení účinnom do 30.6.2016) neustanovovalo ďalšie kritériá pre rozhodnutia\norgánov občianskych združení (s výnimkou kritéria, že muselo ísť o konečné rozhodnutie a nebolo\nproti nemu podľa stanov občianskeho zduženia možné podať opravný prostriedok), ktoré na základe\nnávrhu člena občianskeho združenia podliehali súdnemu prieskumu. Súdna prax však s použitím\nteleologickej redukcie dokonca obmedzila aplikáciu uvedeného ustanovenia len na niektoré rozhodnutia\norgánov občianskych združení. Napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS\n23/2016-19, zo dňa 14.1.2016, v zmysle ktorého: „Pre úplnosť považuje ústavný súd za potrebné\nuviesť aj to, že pri prieskume rozhodnutí občianskych združení by mali postupovať všeobecné súdy\n\nzdržanlivo. To platí, najmä pokiaľ ide o posudzovanie okruhu rozhodnutí orgánov občianskych združení,\nktoré vôbec patrí všeobecným súdom preskúmavať, keďže zjavne nie je účelom § 15 zákona o\nzdružovaní umožniť súdny prieskum všetkých rozhodnutí občianskych združení. To by totiž viedlo k\nneprimeranej ingerencii štátu (štátnemu dozoru) do združovacej slobody a autonómie občianskych\nzdružení. Zo súdneho prieskumu však nesmú byť vylúčené tie rozhodnutia orgánov združení, ktoré\nzasiahli do práv členov združenia s takou intenzitou, ktorá vyžaduje zásah súdu (ako orgánu štátu).\nPritom vždy medzi najzávažnejšie zásahy do práv člena združenia budú patriť rozhodnutia orgánov\nzdruženia, ktorými sa členstvo člena v združení proti jeho vôli zrušuje, či rozhodnutia ukladajúce\nčlenovi sankcie. Princíp zdržanlivej interpretácie pri rozhodovaní o takýchto žalobách by sa však mal\nprejaviť aj pri výklade dotknutých ustanovení vnútorných predpisov združení a celkovom zohľadnení\nkonkrétnych okolností prípadu. Nemožno totiž zabúdať, že člen do združenia vstúpil dobrovoľne,\npričom súčasťou demokratických princípov, ktorými sú združenia ovládané, je aj princíp podrobenia\nsa rozhodnutiu orgánu združenia.“ Domáhať sa súdnej ochrany podľa uvedeného ustanovenia bolo\nmožné proti konečnému (právoplatnému) rozhodnutiu orgánu akéhokoľvek občianskeho združenia,\nbez ohľadu na skutočnosť, či takéto rozhodnutie bolo možné vnímať ako rozhodnutie správneho\norgánu alebo nie. V prípade, ak takéto rozhodnutie bolo možné vnímať ako rozhodnutie správneho\norgánu, vznikala určitá dualita súdnej ochrany, keď sa dotknutý člen občianskeho združenia mohol\ndomáhať súdnej ochrany v zmysle § 15 zákona o združovaní (v znení účinnom do 30.05.2016), ale\ntiež súdnej ochrany v zmysle piatej časti OSP (v znení účinnom do 30.5.2016). Podstatným kritériom\npre rozlíšenie, či takéto rozhodnutie orgánu občianskeho združenia možno vnímať ako rozhodnutie\nsprávneho orgánu, bolo posúdenie, či išlo o rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb\na právnických osôb v oblasti verejnej správy. V rámci správneho súdnictva totiž bolo v zmysle § 244\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku možné preskúmať len zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov\nverejnej správy. Uvedené rozlíšenie malo vplyv aj pre zistenie vecnej príslušnosti konajúceho súdu.\nSúdny správny poriadok, ktorý nadobudol účinnosť 1.7.2016, definuje okruh rozhodnutí, ktoré podliehajú\nprieskumu v správnom súdnictve. Úmyslom zákonodarcu bolo vylúčiť preskúmavanie akýchkoľvek\nrozhodnutí občianskych združení v rámci správneho súdnictva a umožniť len prieskum tých rozhodnutí\nobčianskych združení, ktoré možno v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) SSP považovať za rozhodnutie orgánu\nverejnej správy, čo v prípade orgánov záujmovej samosprávy znamená, že musí ísť o rozhodnutie\ntakých orgánov záujmovej samosprávy, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom\nchránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy.\nČinnosť žalovaného a jeho orgánov, či už Disciplinárnej komisie Slovenského futbalového zväzu alebo\nOdvolacej komisie Slovenského futbalového zväzu však nemožno považovať za činnosť v oblasti\nverejnej správy. Preskúmavať v správnom súdnictve teda možno za určitých okolností aj rozhodnutie\norgánu občianskeho združenia, avšak výlučne v prípade, ak zákon tomuto občianskemu združeniu\nzveruje rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a\nprávnickej osoby v oblasti verejnej správy. Teda v takom prípade by muselo občianske združenie, v\nrámci zákonom prenesenej kompetencie, na svoje rozhodnutie zo zákona aplikovať procesné postupy\nstanovené zákonom a ako správny orgán by muselo viesť vo veci administratívne konanie so všetkými\njeho dôsledkami. To, že združeniu alebo jeho orgánom vyplýva určitý postup pre konanie z jeho\nstanov alebo iných interných predpisov však neznamená, že ide o administratívne konanie a vydanie\nrozhodnutia v rámci administratívneho konania a jeho vrchnostenského oprávnenia v rámci zákonom\nprenesenej alebo zverenej delegovanej pôsobnosti konať a rozhodovať vo veciach verejnej správy.\nSprávnymi orgánmi môžu byť aj orgány záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pričom\nsú nutné dve podmienky, a to, že im musí byť zákonom (nie však stanovami alebo iným vnútorným\npredpisom) zverené rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb, a taktiež musí ísť o rozhodovanie v oblasti verejnej správy. Rozhodovanie\norgánov žalovaného o disciplinárnom opatrení uloženom žalobcovi v predmetnom prípade však bolo\nzverené do kompetencie týchto orgánov žalovaného nie zákonom, ale stanovami žalovaného a\nDisciplinárnym poriadkom žalovaného - občianskeho združenia. Takýto výklad zastal aj Krajský súd v\nBratislave, keď v uznesení uviedol, že v preskúmavanej veci nie je možný postup podľa piatej časti\nObčianskeho súdneho poriadku upravujúcej správne súdnictvo. Okresný súd Bratislava II mal podľa\nKrajského súdu v Bratislave o žalobe konať a rozhodovať podľa všeobecných ustanovení Občianskeho\nsúdneho poriadku a nie rozhodnúť podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej\nsprávne súdnictvo, nakoľko podstatou sporu je uloženie pokuty Disciplinárnou komisiou SFZ, ktorú\nžalobca považuje za uloženú v rozpore so Stanovami SFZ, t.j. združenia, a teda sa nejedná o rozhodnutie\nvo verejnom záujme.\n\n21. Vo vzťahu k opätovnej požiadavke žalobcu týkajúcej sa predloženia zažurnalizovaného originálu\ndisciplinárneho spisu žalovaný uviedol, že táto zrejme vychádza z nesprávneho právneho názoru\nžalobcu, že preskúmavanie napadnutých rozhodnutí Disciplinárnej komisie SFZ a Odvolacej komisie\nSFZ má byť procesne podriadené pôsobnosti Občianskeho súdneho poriadku (resp. Správnemu\nsúdnemu poriadku ako je uvedené nižšie), ktorý aj v dôsledku predchádzajúcej súdnej praxe kladie\nprísnejšie formálne podmienky na spôsob a formu rozhodovania orgánov verejnej správy. Ako však\nvyplýva z vyššie uvedeného, táto požiadavka je nedôvodná, keďže v prípade disciplinárneho konania\nSFZ nejde o rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a\nprávnickej osoby v oblasti verejnej správy.\n22. Predmetnú vec preto podľa žalovaného nemožno rozhodovať podľa ustanovení Správneho súdneho\nporiadku, keďže nejde o rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach\nfyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Jediný procesný predpis, ktorého aplikácia\nv predmetnom prípade prichádza do úvahy, je aplikácia ustanovení Civilného sporového poriadku. V\nzmysle prechodných ustanovení § 470 ods. 1 CSP sa aplikuje princíp okamžitej aplikability a princíp\njustifikácie účinkov procesných úkonov, ktoré nastali do nadobudnutia účinnosti Civilného sporového\nporiadku. Ide o princíp okamžitej použiteľností (novej) procesnej úpravy na všetky konania prebiehajúce\nna súde a začaté podľa doterajších (zrušených) predpisov (Občiansky súdny poriadok). Na konanie\na rozhodovanie tak nie je možné aplikovať ustanovenia Správneho súdneho poriadku (a súvisiacu\nrozhodovaciu prax správnych súdov) ako sa mylne domnieva žalobca, ale ustanovenia Civilného\nsporového poriadku a napadnuté rozhodnutie Odvolacej komisie SFZ č. OK/6/2013 zo dňa 21.10.2013\npreskúmavať výlučne vo vzťahu jeho rozporu so zákonom alebo stanovami žalovaného, keďže vec\nnepatrí do správneho súdnictva a v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS\n413/09-35, zo dňa 8.4.2010 by mal štát rešpektovať v medziach zákonov prijatú vnútornú úpravu\npomerov občianskeho združenia, vrátane úpravy postupu disciplinárneho konania vedeného orgánom\nobčianskeho združenia proti jeho členovi za porušenie takto členovi stanovených povinností.\n23. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného plne odkázal na obsah a odvolacie dôvody podaného\nodvolania s tým, že rozsiahlu argumentáciu žalovaného uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu mal za právne\nnesprávnu.\n24. Žalovaný vo vyjadrení k replike žalobcu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle\n§ 387 ods. 1 CSP potvrdiť.\n25. Bývalý Okresný súd Bratislava II predložil spis na rozhodnutie o odvolaní žalobcu proti rozsudku dňa\n27.8.2019 Krajskému súdu v Bratislave; vec bola zapísaná do oddelenia 1S pod sp. zn. 1S/191/2019.\nVýkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.6.2023 daná právomoc správnych súdov, prešiel\nod 1.6.2023 z Krajského súdu v Bratislave na Správny súd v Bratislave (§ 3 ods. 3 písm. b) zákona č.\n151/2022 Z.z.).\n26. Správny súd v Bratislave uznesením č.k. BA-1S/191/2019-355, zo dňa 6.9.2023, postúpil vec\nKrajskému súdu v Bratislave. V jeho odôvodnení uviedol, že primárne sa musel vysporiadať s otázkou,\nči má právomoc rozhodovať o opravnom prostriedku žalobcu zo dňa 24.5.2019 proti druhému rozsudku;\nuvedené súvisí s otázkou, či je na vec (rozhodovanie o odvolaní žalobcu) potrebné aplikovať ustanovenia\nSprávneho súdneho poriadku alebo Civilného sporového poriadku. Predmetom prieskumu v danom\nštádiu konania bolo odvolanie žalobcu proti druhému rozsudku Okresného súdu Bratislava II. Ide o\nopravný prostriedok podľa § 355 a nasl. CSP proti neprávoplatnému rozsudku, pričom tento opravný\nprostriedok nie je možné ani z obsahového hľadiska posúdiť ako správnu žalobu alebo iný procesný\nnávrh, o ktorom by bol oprávnený rozhodnúť správny súd. Správny súd rešpektoval skutočnosť, že\nprvostupňový súd bol viazaný právnym názorom Krajského súdu v Bratislave uvedeným v uznesení sp.\nzn. 1So/1/2016, zo dňa 15.11.2018, ktorým zrušil prvý rozsudok a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava\nII ako civilnému súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku\nžalovaného voči prvému rozsudku, teda určil, že vo veci je daná právomoc súdu v civilnom procese a je\nteda vylúčená z prieskumu správneho súdu (§ 7 písm. d) SSP). Správny súd zároveň nemá ani podľa\nCSP a ani podľa SSP právomoc rozhodovať o opravnom prostriedku proti prvostupňovým rozhodnutiam\nokresných súdov v situácii, keď okresný súd konal ako civilný súd a o žalobe rozhodoval ako o určovacej\nžalobe podľa § 137 písm. c) v spojení s § 470 ods. 1 CSP. Preto je podľa názoru správneho súdu\npotrebné, aby o opravnom prostriedku žalobcu zo dňa 24.5.2019 rozhodol krajský súd, ktorý je funkčne\n\na vecne príslušný podľa § 34 ods. 1 CSP. Jedine funkčne príslušný krajský súd môže z procesného\nhľadiska rozhodnúť o tom, či je potrebné druhý rozsudok Okresného súdu Bratislava II potvrdiť, zmeniť\nalebo zrušiť.\n27. Správny súd v Bratislave ďalej uviedol, že sa nevyhýba svojej prípadnej vecnej príslušnosti\nrozhodnúť o žalobe ako takej, no v tomto procesnom štádiu nemal právomoc (nebol nijako\nprocesne oprávnený) vstúpiť do konania. Správny súd posúdi vecnú príslušnosť v situácii, ak by\nKrajský súd v Bratislave zrušil druhý rozsudok, vrátil vec Okresnému súdu Bratislava II a ten\nby následne vec postúpil správnemu súdu. Vo vzťahu k vecnej príslušnosti však bude potrebné\nvysporiadať sa so závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenými napr. v rozsudku sp.\nzn. 4Asan/25/2018 zo dňa 10.9.2019 a sp. zn. 10Asan/15/2019 zo dňa 30.6.2020, v zmysle ktorých\nmožno rozhodovanie disciplinárnych orgánov športovej organizácie v rámci disciplinárneho konania\npovažovať za administratívne trestanie tak, ako ho definuje § 194 SSP, ako aj so závermi Najvyššieho\nsprávneho súdu Slovenskej republiky uvedenými v rozsudku sp. zn. 8Sžk/16/2020 zo dňa 16.12.2021,\npublikovanom ako rozhodnutie č. 16/2022 ZNSS, v zmysle ktorého športový zväz nevykonáva verejnú\nmoc nad účastníkom súťaže. Táto rozhodovacia činnosť totiž nasledovala až po tom, čo Krajský súd\nv Bratislave, konajúci ako správny súd, zrušil prvý rozsudok uznesením sp. zn. 1So/1/2016, zo dňa\n15.11.2018. Nakoľko teda v súčasnosti nemal správny súd právomoc rozhodovať o odvolaní žalobcu\nproti druhému rozsudku vydanému civilným súdom a vec patrí v tomto štádiu do právomoci civilného\nsúdu, správny súd v zmysle § 43 CSP v spojení s § 25 SSP postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave\nako súdu funkčne príslušnému na rozhodnutie o predmetnom opravnom prostriedku.\n28. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, vzhľadom ku konštatovaniu Správneho súdu v Bratislave\no možnom posúdení jeho vecnej príslušnosti v prípade, ak by Krajský súd v Bratislave zrušil druhý\nrozsudok, vrátil vec Okresnému súdu Bratislava II (ktorý však v čase rozhodovania Správneho súdu\nv Bratislave už neexistoval) a ten by následne vec postúpil správnemu súdu a k poukazu na závery\nrozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Asan/25/2018, zo dňa 10.9.2019 a sp. zn. 10Asan/15/2019,\nzo dňa 30.6.2020, či na závery rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Sžk/16/2020, zo\ndňa 16.12.2021, uvádza nasledovné.\n29. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. (v znení účinnom do 30.6.2016) ak člen združenia\npovažuje rozhodnutie niektorého z jeho orgánov, proti ktorému už nemožno podľa stanov podať opravný\nprostriedok, za nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní odo dňa, keď sa o ňom\ndozvedel, najneskôr však do 6 mesiacov od rozhodnutia požiadať okresný súd o jeho preskúmanie.\nDôvodová správa k návrhu zákona č. 83/1990 Zb. uvádza, že orgány štátnej správy nie sú oprávnené\nkontrolovať vnútorný život združenia a mocensky do neho zasahovať. Z tohto dôvodu sa navrhovalo\nprijať právnu úpravu, ktorá by členom združenia priznávala právo domáhať sa na okresnom súde\nposúdenia, či akékoľvek rozhodnutie niektorého z orgánov združenia je v súlade s jeho stanovami a\nso zákonom. V praxi mohlo ísť o rozhodnutie, ktoré sa týka všeobecne činnosti združenia, ale i člena\nzdruženia, napríklad uloženie trestu, vylúčenie a pod. Predmetný návrh na súd mohol byť podaný\niba vo vzťahu ku konečnému rozhodnutiu, ktoré už nemôže byť žiadnym orgánom združenia podľa\nstanov zmenené alebo zrušené. Ustanovenie § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. teda upravovalo\nmožnosť podania návrhu na súd na preskúmanie konečného rozhodnutia orgánu združenia, prekluzívnu\n30 dňovú lehotu na jeho podanie ako i vecnú príslušnosť okresného súdu na prejednanie takejto\nveci. Dané ustanovenie však neriešilo otázku procesného režimu, v akom sa má uskutočniť súdne\nkonanie, teda zjednodušene, či mal konať civilný alebo správny súd. Táto otázka totiž závisela od\npovahy rozhodnutia orgánu združenia. S účinnosťou od 1.7.2016 došlo k zrušeniu § 15 ods. 1 zákona\nč. 83/1990 Zb. bez náhrady. Zrušením daného ustanovenia však nebola odstránená možnosť obrátiť\nsa na súd, pretože táto je daná vo všeobecnosti. Lehota na podanie návrhu na súd a určenie vecnej\npríslušnosti súdu následne vyplývajú z povahy návrhu na súd, ktorý sa odvíja od povahy rozhodnutia\norgánu združenia. To znamená, že ani zrušenie § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. vo svojej podstate\nneznamenalo zmenu právneho stavu v tomto smere. Inými slovami, ak rozhodnutie orgánu združenia má\naspoň čiastočne vrchnostenskú povahu, ktorá sa týka individuálnych práv a povinností účastníka tohto\nzdruženia aspoň sčasti s presahom na jeho základné práva a právom chránené záujmy, môžeme hovoriť\no záujmovej samospráve a preskúmanie daného rozhodnutia by sa malo uskutočniť vo sfére správneho\nsúdnictva. I keď je variabilita obsahu rozhodnutí orgánov združení ako i samotného charakteru združení\nveľmi široká, možno za vrchnostenské rozhodnutie považovať aj také rozhodnutie, ktoré vylučuje zo\nšportového združenia jeho člena, čím tento stráca právo účasti na takých športových činnostiach a\n\naktivitách domáceho alebo medzinárodného rozsahu, ktoré sú nevyhnutne spojené práve s členstvom\nv predmetnom športovom združení. Takéto rozhodnutie má totiž jednoznačný dopad na subjektívne\npráva vylúčeného člena združenia, pretože vo svojej podstate neguje jeho možnosť vykonávať športovú\nčinnosť na profesionálnej úrovni, resp. následne umožňuje danému členovi venovať sa príslušnej\nšportovej činnosti len rekreačne. Keďže uvedené konečné rozhodnutie orgánu združenia má povahu\nrozhodnutia orgánu záujmovej samosprávy ako podskupiny orgánov verejnej správy, je na preskúmanie\njeho zákonnosti príslušný správny súd de lege lata v konaní o všeobecnej správnej žalobe (§ 177 a\nnasl. SSP). Naopak, ak by išlo o také konečné rozhodnutie združenia, ktoré by vyššie opísaný presah\nna subjektívne právo nemalo, resp. by malo výlučne súkromnoprávny charakter (napr. zmena výšky\nčlenského poplatku), bol by na rozhodnutie príslušný súd de lege lata konajúci v civilnom sporovom\nkonaní (§ 3 CSP) (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/124/2019, zo dňa 22.4.2021).\n30. V uznesení sp. zn. 4Asan/25/2018, zo dňa 10.9.2018 (na ktorého závery poukázal Správny súd\nv Bratislave) Najvyšší súd SR zaujal stanovisko, že rozhodovanie disciplinárnych orgánov športovej\norganizácie v rámci disciplinárneho konania možno považovať za „administratívne trestanie“ tak, ako ho\ndefinuje Správny súdny poriadok v ustanovení § 194 SSP. Právna ochrana členov športovej organizácie\nvoči rozhodnutiam disciplinárnych orgánov je poskytovaná v intenciách správneho súdnictva. Mal za to,\nže z hľadiska verejného záujmu športové organizácie spĺňajú podmienky definície orgánu konajúceho\nvo verejnom záujme. Jednou zo zložiek verejnej správy je aj záujmová samospráva, kam patria\npredovšetkým rôzne stavovské organizácie, ale aj iné korporácie fungujúce na záujmovom princípe\no členstvo v tejto organizácii. Pod uvedený pojem možno subsumovať všetky inštitúcie, ktoré svoju\nexistenciu odvodzujú od združovacieho práva a zároveň tie, ktoré spája konkrétny spoločenský záujem.\nPodľa názoru Najvyššieho súdu SR možno v kontexte športových organizácií a ich disciplinárnych\norgánov hovoriť o týchto ako o orgánoch záujmovej samosprávy sui generis, ktorým zákon o športe\nzveril okrem iného právomoc rozhodovať o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach\nfyzických osôb. Zákon o športe svojou dikciou zároveň upravil pri športovej organizácii, ktorá rozhoduje\nako disciplinárny orgán o disciplinárnom previnení svojho člena, definíciu orgánu verejnej správy (§\n4 písm. c/ SSP). Disciplinárna zodpovednosť v športe predstavuje osobitný zodpovednostný vzťah\nvyplývajúci z interných noriem športovej organizácie. Prameňom úpravy sú disciplinárne poriadky,\numožňujúce sankcionovať zakázané správanie na základe zmluvnej akceptácie ich záväznosti v\nšportovej zmluve. Disciplinárne konanie je typom konania týkajúceho sa administratívneho trestania,\nktorého výsledok môže závažným spôsobom zasiahnuť do okruhu práv disciplinárneho previnilca\nnielen pri výkone jeho povolania (profesionálny športovec), ale môže ovplyvniť aj jeho spoločenské a\nprofesijné postavenie a dobré meno. Základný zákonný rámec právnej úpravy disciplinárneho konania\nje obsiahnutý v druhej hlave 3. časti zákona o športe, konkrétne v ustanovení § 54. V zmysle § 54\nzákona o športe, disciplinárne konanie môžu viesť disciplinárne orgány športovej organizácie voči\nšportovcovi, športovému odborníkovi, športovej organizácii alebo inej osobe, ktorá má príslušnosť k\nšportovej organizácii, za porušenie pravidiel súťaže, predpisov športového zväzu alebo rozhodnutia\nšportového zväzu, ktorého sa dopustila v čase, keď mala príslušnosť k športovej organizácii. Skôr\nako o „spor“ sa v predmetnom prípade jedná o vyvodzovanie „zodpovednosti za delikt“. Rozhodnutia\ndisciplinárnych komisií o disciplinárnych previneniach členov športových organizácií svojim obsahom\nbezpochyby zasahujú do práv a právom chránených záujmov účastníkov disciplinárneho konania.\n31. V rozhodnutí sp. zn. 10Asan/15/2019 (na ktorého závery poukázal Správny súd v Bratislave) Najvyšší\nsúd SR zaujal stanovisko, že názor kasačného súdu vyslovený vo veci sp. zn. 4Asan/25/2015 je\naplikovateľný v prejednávanom prípade, nakoľko sťažovateľ je športovou organizáciou podľa § 8 ods. 1\nzákona o športe, ktorá má právnu formu občianskeho združenia založeného podľa zákona č. 83/1990\nZb. o združovaní občanov a ktorá na území Slovenskej republiky plní úlohy národného športového\nzväzu. Preto kasačný súd dospel k záveru, že je daná právomoc súdov v rámci správneho súdnictva\nprejednať a rozhodnúť vo veciach, v ktorých rozhodovali disciplinárne orgány športovej organizácie v\nrámci disciplinárneho konania.\n32. V rozhodnutí sp. zn. 8Sžk/16/2020 (na ktorého závery poukázal Správny súd v Bratislave) Najvyšší\nsúd SR zaujal stanovisko, že športové zväzy majú pri riadení súťaží v jednotlivých športoch postavenie\nsúkromnoprávnych subjektov, ktoré organizujú záujmovú činnosť, avšak nedisponujú pritom osobitnou\nprávomocou v oblasti verejnej správy. Športový zväz nevykonáva verejnú moc nad účastníkom súťaže,\nktorá by mu bola zverená zákonom č. 440/2015 Z.z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov či\nvšeobecne záväzným predpisom. Účastník súťaže sa dostáva do právneho vzťahu s jej organizátorom\n\npráve dobrovoľnou účasťou v súťaži, pričom tento vzťah vzniká na zmluvnom základe. Súkromnoprávne\nspory, akým je aj spor o výklad a aplikáciu pravidiel športovej súťaže, patria do právomoci civilných súdov\nv zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 1 a § 3 Civilného sporového poriadku.\n33. Odvolaciemu súdu neunikla aktuálna rozhodovacia činnosť Najvyššieho správneho súdu SR (jeho\nkompetenčného senátu), ktorý uznesením sp. zn. 18SKomp/7/2024, zo dňa 20.11.2024 rozhodol, že\nna prejednanie veci nie je daná právomoc správneho súdu. Išlo pritom o totožnú vec, v ktorej Najvyšší\nsúd SR rozhodol uznesením sp. zn. 4Asan/25/2018, zo dňa 10.9.2018. Kompetenčný senát v tomto\nrozhodnutí dospel k záveru, že uloženie disciplinárneho opatrenia nie je dôsledkom vrchnostenskej\npovahy činnosti alebo rozhodovania športových organizácií, ale dôsledkom hierarchickej organizácie\npríslušného odvetvia svetového športu, ktorá sa prejavuje faktickým dominantným postavením\npríslušných medzinárodných asociácií. Toto dominantné postavenie umožňuje týmto asociáciám\nvynucovať voči športovým organizáciám a športovcom určité (neprimerané) podmienky, resp. (z opaku)\nvedie k faktickej viazanosti športovcov na tieto asociácie, ich členské zväzy z jednotlivých štátov a\nnásledne na niektoré športové organizácie. Možnú faktickú závislosť a nerovnováhu medzi športovcom\na športovou organizáciou, ktorá je dôsledkom dominantného postavenia medzinárodných asociácií a\nhierarchickej štruktúry športu, však nemožno zamieňať s vrchnostenskou povahou činnosti športovej\norganizácie. Kompetenčný senát na uvedenom základe uzavrel, že rozhodovanie disciplinárnych\norgánov športovej organizácie podľa § 54 zákona č. 440/2015 Z.z. nepredstavuje právnym predpisom\nzverené (vrchnostenské) rozhodovanie o právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch iných\nosôb. Rozhodnutie disciplinárneho orgánu športovej organizácie je rozhodnutím vydaným v rámci\nvnútornej autonómie tohto subjektu a nie v oblasti verejnej správy. Vzťah žalobcu a žalovaného (vo veci\nposudzovanej kompetenčným senátom) je súkromnoprávnym vzťahom, a preto aj spory alebo veci jeho\nsa týkajúce, sú súkromnoprávnymi, a prejednávajú a rozhodujú ich súdy v civilnom sporovom procese\npodľa § 3 CSP. Nejde tak o vec patriacu do správneho súdnictva, o ktorej rozhoduje správny súd.\n34. Odvolací súdu uvádza, že nakoľko vznik právnych vzťahov a nároky a práva z nich vyplývajúce,\nktoré vznikli pred účinnosťou zákona č. 440/2015 Z.z., sa spravujú podľa doterajších predpisov (§\n102 ods. 5 zákona č. 440/2015 Z.z.), vzhľadom na dátum vydania napadnutých rozhodnutí je v\nprejednávanom spore potrebné vychádzať z § 26 ods. 1 zákona č. 300/2008 Z.z. Uvedené však\nnič nemení na charaktere daného sporu a preto možno v súlade so záverom kompetenčného\nsenátu (uvedenom v predchádzajúcom odseku) konštatovať, že ani rozhodovanie disciplinárneho\norgánu národného športového zväzu (akým je žalovaný) podľa § 26 ods. 1 zákona č. 300/2008 Z.z.\nnepredstavovalo právnym predpisom zverené (vrchnostenské) rozhodovanie o právach, povinnostiach\na právom chránených záujmoch iných osôb. Rozhodnutie disciplinárneho orgánu národného športového\nzväzu tak bolo rozhodnutím vydaným v rámci vnútornej autonómie tohto subjektu a nie v oblasti verejnej\nsprávy. Vzťah žalobcu a žalovaného v prejednávanom spore je preto súkromnoprávnym vzťahom, a\npreto aj spory alebo veci jeho sa týkajúce, sú súkromnoprávnymi, a prejednávajú a rozhodujú ich súdy\nv civilnom sporovom procese podľa § 3 CSP. Nejde tak o vec patriacu do správneho súdnictva, o ktorej\nrozhoduje správny súd.\n35. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania\n(§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho\nzistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\n36. Nakoľko je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), pri rozhodovaní o podanom\nodvolaní môže prihliadať len na také dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote na podanie odvolania a\nzároveň vyšli v odvolacom konaní najavo. Jedinú výnimku predstavuje preskúmanie vád týkajúcich sa\nprocesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP). Odvolanie teda musí byť odôvodnené niektorou vadou\nkonania či rozhodnutia uvedenou v § 365 ods. 1 CSP. Nepostačuje však citácia zákonom uvedeného\ndôvodu, ale je potrebné ho identifikovať, t.j. v akom konkrétnom pochybení odvolateľ vidí naplnenie\nodvolacieho dôvodu. Žalobca v odvolaní namietol odňatie možnosti konať pred súdom postupom súdu\nprvej inštancie, resp. porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces tým, že súd prvej inštancie\nvyhlásil rozsudok na pojednávaní dňa 15.5.2019 pri absencii riadneho predvolania žalobcu, či jeho\nsplnomocneného právneho zástupcu. Zároveň namietol nesprávne právne posúdenie veci , keď súd\nprvej inštancie mal ďalej konať podľa ustanovení OSP a žiadal o založenie originál spisu.\n\n37. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie\nna deň 17.4.2019. V súlade s § 178 ods. 1 CSP predvolal na uvedené pojednávanie zástupcov strán\nsporu, t.j. aj zástupcu žalobcu, ktorému bolo predvolanie doručené v súlade s § 178 ods. 2 CSP dňa\n12.2.2019. Podaním zo dňa 17.4.2019 žalobca ospravedlnil neúčasť svoju a aj svojho zástupcu na\nnariadenom pojednávaní najmä z dôvodu hospodárnosti konania; súhlasil s rozhodnutím o veci bez\njeho osobnej účasti a účasti jeho zástupcu na pojednávaní dňa 17.4.2019 o 09:45 hod. Súd prvej\ninštancie podľa zápisnice o pojednávaní dňa 17.4.2019 spor na uvedenom pojednávaní prejednal a\nuznesením odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 15.5.2019 o 08:30 hod. s tým,\nže zástupcovi žalobcu bude doručovaná zápisnica a predvolanie. Podľa zápisnice o pojednávaní dňa\n15.5.2019 súd prvej inštancie o.i. skonštatoval, že sa nedostavil zástupca žalobcu, ktorému mala byť\ndoručovaná zápisnica a predvolanie; vzhľadom k tomu, že sudca mal spis u seba za účelom napísania\nrozsudku, zástupca žalobcu nebol na vyhlásenie rozsudku predvolaný; nakoľko právny zástupca žalobcu\nsa na pojednávanie dňa 17.4.2019 ospravedlnil a žiadal rozhodnúť v jeho neprítomnosti, súd vyhlasuje\nrozsudok v jeho neprítomnosti. Následne súd prvej inštancie vyhlásil napadnutý rozsudok.\n38. Podľa § 219 ods. 2 CSP rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení pojednávania, ktoré\nvyhláseniu predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí pojednávanie najdlhšie\nna 30 dní; v takom prípade súd doručí rozsudok prítomným stranám na pojednávaní, na ktorom bol\nrozsudok vyhlásený; neprítomným stranám ho odošle najneskôr do troch dní. Ustanovenia o odročení\npojednávania sa v tomto prípade nepoužijú.\n39. Odročenie pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku v zmysle citovaného ustanovenia je\nosobitným spôsobom odročenia pojednávania, keď sa ustanovenia § 183 a § 184 CSP neaplikujú. Súd\npri odročení pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku ustanoví deň, hodinu a miesto, kedy vo veci\nvyhlási rozsudok. Prítomné strany a ich zástupcov súd o tomto termíne upovedomí a neprítomné strany\na ich zástupcov nie je potrebné osobitne predvolávať, pretože ide vo svojej podstate o pokračovanie\npráve skončeného meritórneho pojednávania (Števček, M., Ficová, S., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,\nTomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 809 s.).\n40. Pokiaľ teda súd prvej inštancie pojednávanie konané dňa 17.4.2019 v neprítomnosti zástupcu\nžalobcu odročil na vyhlásenie rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 veta druhá CSP na deň 15.5.2019,\npričom na uvedený dátum nepredvolal zástupcu žalobcu, postupoval v súlade s uvedeným ustanovením,\npodľa ktorého sa nepoužijú ustanovenia o odročení pojednávania, t.j. § 183 a § 184 CPS. Súd prvej\ninštancie preto nebol povinný o odročení pojednávania upovedomiť tých, ktorí boli na pojednávanie\npredvolaní. Neupovedomením žalobcu, resp. jeho zástupcu o odročení pojednávania na vyhlásenie\nrozsudku preto nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom, resp. k porušeniu jeho práva\nna spravodlivý súdny proces. Na uvedenom závere nič nemení ani obsah ospravedlnenia žalobcu z\nneúčasti na pojednávaní dňa 17.4.2019, v ktorom súhlasil s rozhodnutím o veci bez jeho osobnej účasti\na účasti jeho zástupcu na pojednávaní dňa 17.4.2019 o 09:45 hod.\n41. Odvolaciu námietku nesprávneho právneho posúdenia žalobca zdôvodnil výlučne poukazom na\nniektoré časti odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 1So/1/2016-247, zo dňa\n15.11.2018, v ktorých sa uvádzajú ustanovenia OSP (s tým, že súd prvej inštancie mal ďalej konať\npodľa ustanovení OSP). Uviedol, že súd prvej inštancie sa danými pokynmi a vysloveným právnym\nnázorom neriadil. Následne žalobca odcitoval niektoré časti odôvodnenia napadnutého rozsudku (s tým,\nže súd prvej inštancie konal podľa CSP). V súvislosti s touto námietkou odvolací súd uvádza, že súd\nprvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (uznesenie č.k. 1So/1/2016-247, zo dňa\n15.11.2018) ustálil, že v prejednávanej veci sa nejedná o výkon správneho súdnictva, ale o určovaciu\nžalobu podľa CSP (§ 137 a § 470 ods. 1). Odcitoval § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené\ninak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (t.j. predo dňom\n1.7.2016). Súd prvej inštancie teda nemohol v ďalšom konaní postupovať podľa ustanovení OSP; v\nprípade konania o určovacej žalobe sa totiž nejedná o konanie uvedené v § 471 ods. 2, ods. 3 CSP,\nzačaté predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, resp. o konanie uvedené v § 396 ods. 1, ods. 3, ods.\n4, ods. 5 CMP, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti CMP, ktoré sa dokončí podľa doterajších\npredpisov, t.j. podľa OSP. Taktiež sa v prejednávanom spore nejedná o konanie uvedené v § 492 ods. 1,\nods. 2 SSP, t.j. konanie podľa tretej hlavy piatej časti či odvolacie konanie podľa piatej časti OSP, začaté\npredo dňom nadobudnutia účinnosti SSP, ktoré sa dokončí podľa doterajších predpisov, t.j. podľa OSP.\nSprávny bol preto procesný postup súdu prvej inštancie podľa ustanovení CSP. Pri uvedenom závere\n\nodvolací súd dodáva, že nie je viazaný predchádzajúcim právnym názorom iného senátu odvolacieho\nsúdu.\n42. Pokiaľ žalobca v odvolaní navrhol predloženie zažurnalizovaného originál súvisiaceho spisového\nmateriálu týkajúceho sa rozhodnutia žalovaného, tak uvedeným návrhom sa zaoberal už súd prvej\ninštancie s tým, že nepredloženie spisu žalovaným nemá na závery ohľadom zákonnosti postupu\norgánov žalovaného žiaden vplyv a to z dôvodu, že napadnuté rozhodnutia komisií súd prvej inštancie\nposúdil ako vecne správne (neodporujúce príslušným športovo - právnym predpisom). Odvolací súd\ndodáva, že ani prípadné predloženie zažurnalizovaného originál súvisiaceho spisového materiálu\ntýkajúceho sa rozhodnutia žalovaného by nič nezmenilo na vyhodnotení odvolacích námietok žalobcu\na tým na rozhodnutí odvolacieho súdu.\n43. Nakoľko teda žalobca v odvolaní neprezentoval žiadne relevantné argumenty, ktoré by boli spôsobilé\nspochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, pričom subjektívna nespokojnosť žalobcu s\nnapadnutým rozsudkom nemôže byť sama o sebe dôvodom pre spochybnenie jeho vecnej správnosti,\nodvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP\npotvrdil.\n44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu\nvyjadrenej v § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnému\nžalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.\n1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "50S/1/2014", "guid": "67e588e2-90ef-48ce-a736-badbf82bc121:63b08617-304e-42a8-8858-dc659cfafb4b", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b2936d71-7388-4d95-b2e4-66767863b956", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.23.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 23/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 23/2016 z 14. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-14", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.23.2016.1"}, {"guid": "ussr:eea2fc1b-e954-4b5f-b50d-2363676a1a17", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 413/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 413/09 z 8. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-08", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eea2fc1b-e954-4b5f-b50d-2363676a1a17"}, {"guid": "cdb7deba-5ed1-47b1-a35a-653490e32775:d581402d-4d88-452e-b42e-fe14e4ffabfb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:8716205531.1", "spisova_znacka": "5Cdo/124/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/124/2019 z 21. 4. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-04-21", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:8716205531.1"}, {"guid": "678d8ed3-44c6-4aee-a960-cc3439356753:59887562-b71e-4886-8b7e-fd452bde364c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1017200908.1", "spisova_znacka": "10Asan/15/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Asan/15/2019 z 29. 6. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-06-29", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1017200908.1"}, {"guid": "43ee3eff-7cbc-4d0e-ac0d-52afc566fad2:29e0b9b7-0ce3-4dfb-a7ef-875ac668f767", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:4013200042.2", "spisova_znacka": "1So/1/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1So/1/2016 z 25. 9. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-09-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:4013200042.2"}], "citovane_v": []}