Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4Co/127/2023 1119218572 30. 04. 2025 Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová ECLI:SK:KSBA:2025:1119218572.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej, st. a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcu: T.. T. Š., narodený XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, G., právne zastúpený: KOTRUSZ - BENČÍK, s.r.o., so sídlom Štefánikova 57, Nitra, IČO: 47 237 252, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. septembra 2022 č. k. 19C/59/2019-128 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 19. júna 2023 č. k. B1-19C/59/2019-156 takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo dňa 19.06.2023 č. k. B1-19C/59/2019-156 p o t v r d z u j e . Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 860,20 € s príslušenstvom titulom majetkovej škody a 88.711,62 € s príslušenstvom titulom nemajetkovej ujmy spôsobenej mu v dôsledku prieťahov v konaní vedenom Okresným súdom Galanta pod sp. zn. 23Cb/32/2012 v období od 16.5.2014 do 1.7.2016. 2. Žalobca tvrdil, že dňa 24.2.2012 bola Okresnému súdu Galanta doručená žaloba o zaplatenie 54.355,82 € s príslušenstvom. Žalobu podal právny predchodca žalobcu spoločnosť EKOL - TKD, s.r.o. Dňa 13.3.2012 bol vo veci vydaný platobný rozkaz pod sp. zn. 27Rob/59/2012, proti ktorému bol dňa 4.4.2012 podaný odpor. Prvý termín pojednávania bol vytýčený na 9.10.2012, avšak pojednávanie sa neuskutočnilo pre neprítomnosť žalovaného. Ďalší termín pojednávania bol vytýčený na 31.1.2013. Pred otvorením pojednávania došlo medzi stranami sporu k mimosúdnym rokovaniam, pri ktorých žalovaný pohľadávku uznal čo do základu, neuznal ho však čo do výšky. Pojednávanie bolo odročené na 18.4.2013 za účelom mimosúdnych rokovaní. Ďalší termín pojednávania bol vytýčený na 17.9.2013, avšak toto sa neuskutočnilo z dôvodu znaleckého dokazovania nariadeného uznesením zo dňa 28.6.2013. Uznesením zo dňa 21.8.2013 súd vyhovel návrhu na zmenu účastníka na strane žalobcu, čím do konania vstúpil žalobca ako fyzická osoba z dôvodu postúpenia žalovanej pohľadávky. Dňa 6.5.2014 bol právnemu zástupcovi žalobcu doručený znalecký posudok Dipl. Ing. Júliusa Ratulovského č. 23/2014 zo dňa 21.3.2014, ku ktorému sa vyjadril dňa 16.5.2014. V nadväznosti na žiadosť žalobcu zo dňa 1.8.2014 bol vytýčený termín pojednávania na 22.1.2015, ktorý bol z dôvodu čerpania dovolenky zákonným sudcom odročený na 23.4.2015. Dňa 10.4.2015 bolo žalobcovi oznámené odročenie pojednávania vytýčeného na deň 23.4.2015 z dôvodu preloženia zákonného sudcu na Krajský súd v
Trnave. Oznámením zo dňa 1.7.2015 bola žalobcovi oznámená zmena zákonného sudcu a predvolaním zo dňa 1.7.2015 bol žalobcovi oznámený termín pojednávania vytýčený na 20.10.2015. Uznesením zo dňa 18.5.2015 súd zamietol návrh žalovaného zo dňa 4.5.2015 na prerušenie konania. Pojednávanie vytýčené na 25.10.2015 sa neuskutočnilo a bolo odročené na neurčito z dôvodu preloženia zákonnej sudkyne na Okresný súd Nitra. Dňa 24.3.2016 sa žalobca obrátil so sťažnosťou podľa § 62 zákona č. 757/20144 Z.z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov na predsedu Okresného súdu Galanta. Predseda Okresného súdu Galanta v oznámení zo dňa 5.4.2016 uviedol, že tvrdenia uvedené v sťažnosti sa zakladajú na pravde, avšak sťažnosť vyhodnotil ako nedôvodnú. Podaním zo dňa 5.5.2016 sa žalobca obrátil na predsedu Krajského súdu v Trnave so žiadosťou o prešetrenie vybavenia sťažnosti na postup súdu predsedom Okresného súdu Galanta. Predseda Krajského súdu v Trnave sa listom doručeným žalobcovi dňa 26.5.2016 stotožnil s tvrdeniami žalobcu a sťažnosť vyhodnotil ako dôvodnú. 3. Žiadosťou zo dňa 20.5.2019 žalobca požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. 4. Žalobca mal za to, že Okresný súd Galanta v konaní 23Cb/32/2012 bol nečinný od 16.5.2014, kedy bolo súdu doručené vyjadrenie k znaleckému posudku až do dňa 1.7.2016, kedy sa vo veci uskutočnilo pojednávanie. 5. V súvislosti s uplatneným nárokom žalobca tvrdil, že dňa 25.5.2013 uzatvoril úverovú zmluvu so Slovenskou sporiteľnou a.s., na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 11.000 €, ktorý sa zaviazal splácať v splátkach po 165,23 € mesačne vždy k 20. dňu v mesiaci, pričom prvú splátku realizoval dňa 20.7.2013. Následne dňa 26.6.2014 za účelom refinancovania úveru zo dňa 25.5.2013 uzavrel žalobca ako dlžník so Slovenskou sporiteľnou a.s. zmluvu o splátkovom úvere vo výške 12.000 € s výškou splátok 151,62 € splatných vždy k 20. dňu v mesiaci, pričom prvú splátku realizoval dňa 20.8.2014. Za obdobie od 16.5.2014 do 1.7.2016 si tak žalobca uplatňuje majetkovú škodu vo výške 860,20 €, ktorá predstavuje zaplatené úroky a poplatky z predmetných úverov. Tvrdil, že uvedené úverové zmluvy musel žalobca uzatvoriť za účelom potreby úhrady jeho záväzkov, ktoré nemohol uhradiť z prostriedkov získaných v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 23Cb/32/2012 vplyvom neprimeranej dĺžky konania. 6. Sumu požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobca vyčíslil ako násobok priemernej mzdy sudcu za obdobie od 16.5.2014 do 1.7.2016. 7. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca súdu prvej inštancie predložil: - sťažnosť na postup súdu zo dňa 24.3.2016, - žiadosť o prešetrenie vybavenie sťažnosti zo dňa 5.5.2016, - odpoveď Krajského súdu v Trnave zo dňa 23.5.2016, - žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 20.5.2019, - dokumentácia k úverovým zmluvám zo dňa 25.5.2013 a 26.6.2014, - článok z portálu aktiality.sk „Najlepšie zarábajúci sudca prekonal platom prezidenta“ zo dňa 9.8.2017. 8. Žalovaná nároky žalobcu poprela a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Majetkovú škodu tvrdenú žalobcom považovala za nepreskúmateľnú a nedôvodnú pre absenciu jej príčinnej súvislosti s konaním vedeným Okresným súdom Galanta. Uviedla, že žalobca uzatvoril úverovú zmluvu dňa 25.5.2013, keď ešte nebol účastníkom konania na Okresnom súd Galanta. O zmene účastníka konania na strane navrhovateľa na základe návrhu zo dňa 15.8.2013 rozhodol súd uznesením zo dňa 21.8.2013. Žalobca v čase čerpania úveru nebol veriteľom vymáhanej pohľadávky a tak ani nemohol očakávať, že by v tom čase jeho existujúce záväzky uhradil a uspokojil z tejto pohľadávky. Žalovaná poukázala na to, že v čase vstupu žalobcu do konania bolo nariadené vo veci znalecké dokazovanie, preto nemohol objektívne očakávať skoré uspokojenie sa z tejto pohľadávky, ktorá bola už v tom čase sporná a výsledok konania neistý. Z uvedeného vyvodila, že nutnosť čerpať úver zo strany žalobcu a znášať náklady úveru neboli v príčinnej súvislosti s prieťahmi v uvedenom konaní. Poukázala na to, že nárok na náhradu nejatkovej ujmy v peniazoch žalobca žiadnym spôsobom neodôvodnil. Žalobca neuviedol žiadne konkrétne okolnosti vzťahujúce sa na tvrdenú ujmu, keď samotná existencia zásahu verejnej moci nezakladá automaticky nárok na náhradu nejatkovej ujmy. Žalobca podľa žalovanej neuniesol základnú povinnosť tvrdenia a preukázania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Pre absenciu akýchkoľvek tvrdení nie je podľa nej možné identifikovať intenzitu, povahu ani závažnosť ujmy žalobcu. Výšku
požadovanej náhrady žalovaná považovala za zrejme premrštenú, neprimeranú a presahujúcu zákonné limity. Za nedôvodný považovala aj nárok na úroky z omeškania zo sumy požadovanej nemajetkovej ujmy. 9. Na prejednanie veci súd prvej inštancie nariadil pojednávanie a vykonal dokazovanie oboznámim sa s predloženými listinami, ktorých obsah medzi stranami sporný podľa súdu prvej inštancie nebol. Strany pôvodne navrhovali vykonať dokazovanie pripojením a oboznámením sa so spisom konania vedeného Okresným súdom Galanta pod sp. zn. 23Cb/32/2012, ktoré súd prvej inštancie nevykonal, keďže priebeh tohto konania nemal medzi stranami za sporný, s čím sa stotožnili aj strany konania. 10. Žalobca zotrval na podanej žalobe, mal za to, že nebyť prieťahov v konaní nemusel by svoju finančnú situáciu riešiť úverom a z toho plynúcimi dodatočnými nákladmi. Mal za zrejmé, že ujmu v dôsledku prieťahov utrpel, intenzita tejto ujmy nemohla byť z povahy veci ani väčšia ani menšia a preto nemal za potrebné takýto zásah preukazovať. Pripustil možnosť, že ujma môže byť zo strany súdu priznaná v inej, ako v uplatnenej výške, avšak mal to, že uplatnený nárok je dôvodný. 11. Žalovaná zotrvala na svojej argumentácii a žalobu ako nedôvodnú navrhla zamietnuť. 12. Po skutkovej stránke vyhodnotil súd prvej inštancie priebeh konania Okresného súdu Galanta sp. zn. 23Cb/32/2012 ako nesporný, taktiež za nespornú mal skutočnosť, že v predmetnej veci boli konštatované prieťahy v konaní. Za sporný označil len nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. 13. Ustálený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 9 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z., § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. a § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z.. 14. V prejednávanej veci mal za nesporné, že v konaní Okresného súdu Galanta došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní. Na tomto základe si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody, ktorý súd prvej inštancie posudzoval podľa zákona č. 513/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Za predpoklad úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody označil kumulatívne splnenie podmienok predpokladaných zákonom č. 514/2003 Z. z., ktorými sú existencia titulu (§ 3 ods. 1), vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. V konaní mal za nespornú existenciu titulu v podobe konštatovania prieťahov predsedom Krajského súdu v Trnave a teda základnú podmienku vyplývajúcu z ustanovenia § 3 ods. 1 a 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. za naplnenú. 15. V súvislosti s nárokom na náhradu škody vo výške 860,20 €, ktorý spočíva v zaplatených úrokoch a poplatkoch z úverových zmlúv uzatvorených žalobcom, sa súd prvej inštancie stotožnil s obranou žalovanej, že medzi touto tvrdenou škodou a nesprávnym úradným postupom absentuje vzťah príčinnej súvislosti. Žalobca tvrdil, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu bol nútený za účelom vyrovnania svojich záväzkov čerpať bankový úver a nemohol teda svoje záväzky uspokojiť z pohľadávky, ktorá bola predmetom konania pred Okresným súdom Galanta. Z tvrdení žalobcu však vyvodil, že prvú úverovú zmluvu uzatvoril už dňa 25.5.2013, teda predtým ako sa stal veriteľom z pohľadávky, ktorá bola predmetom konania pred Okresným súdom Galanta. Účastníkom sporného konania sa žalobca stal až na základe návrhu zo dňa 15.8.2013, o ktorom súd rozhodol uznesením zo dňa 21.8.2013. Z tvrdení žalobcu nevyvodil vzťah príčinnej súvislosti medzi okolnosťami súdneho konania 23Cb/23/2012 a potrebou uzatvorenia úverovej zmluvy dňa 25.5.2013. Inými slovami z tvrdení žalobcu podľa súdu prvej inštancie nevyplýva, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu v konaní 23Cb/32/2012 musel čerpať úver, v dôsledku ktorého mu mala vzniknúť tvrdená škoda. Skutočnosť, že žalobca následne tento úver refinancoval, je sama o sebe podľa súdu prvej inštancie bez osobitného významu, keďže okolnosti čerpania prvého úveru sú bez príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. 16. Žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu samotnej existencie prieťahov v konaní súd prvej inštancie považoval za nedôvodný. Mal za to, že samotná existencia nesprávneho úradného postupu neodôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Uvedené vyvodil už zo samotného znenia ustanovení § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Mal za to, že rozhodovanie
súdu o priznaní konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania zameraného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, pričom dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu. Súdom stanovená výška náhrady nemajetkovej ujmy by mala byť podľa súdu prvej inštancie primeraná spôsobenej ujme, z čoho plynie, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno podľa neho vyvodiť len zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez ohľadu na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života poškodeného, bez ohľadu na závažnosť utrpenej ujmy a okolnosti, za akých k ujme došlo. Vyhodnotil, že žalobca v konaní neposkytol žiadne konkrétne tvrdenia a dôkazy, ktorými by preukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov tvrdeného nesprávneho úradného postupu. (porovnaj aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 285/2018 z 15.8.2018). Vychádzajúc z vyššie uvedeného žalobu ako nedôvodnú zamietol, keď nezistil príčinnú súvislosť medzi tvrdenou majetkovou škodou a nesprávnym úradným postupom a zároveň žalobca v konaní nepreukázal ani skutočnosti odvodňujúce priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovanej v konaní, ktorej však žiadne trovy konania nevznikli, preto jej nárok na ich náhradu nepriznal. 18. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho prvého výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, podal riadne a včas odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. f) a písm. h) CSP. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi vzniknutými úrokmi z úveru a poplatkami za vedenie účtu a preukázanými prieťahmi v konaní považoval za vyvodenie nesprávnych skutkových záverov z vykonaného dokazovania z dôvodu, že podľa neho súdu prvej inštancie jednoznačne preukázal, že mu tieto náklady vznikli, teda že mu vznikla škoda, a zároveň podľa neho preukázal, že táto škoda vznikla počas trvania prieťahov v súdnom konaní. Ak by súd prvej inštancie neporušil svoju právnu povinnosť a postupoval by v súdnom konaní bez prieťahov, mal za to, že bol by mu nárok v súdnom konaní priznaný a po jeho úhrade žalovaným plánoval uskutočniť predčasné splatenie predmetného úveru, v dôsledku čoho by mu nevznikala ďalšia povinnosť hradiť náklady. V tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru, v zmysle ktorej: „O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevznikne. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala a je rozhodujúca iba vecná súvislosť príčiny a následku.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR, zo dňa 28.10.2010, sp. zn. 3 Cdo 130/2010). Existencia príčinnej súvislosti je pritom podľa neho negatívnou skutočnosťou, teda podľa jeho názoru jeho úlohou bolo preukázať, že nebyť rozhodujúcej okolnosti (v tomto prípade prieťahov v tomto súdnom konaní), nebola by mu škoda vznikla. Mal za zrejmé, že v prípade, ak by došlo k vydaniu rozhodnutia vo veci bez zbytočných prieťahov a k následnej úhrade dlžnej sumy (kde vzhľadom na povahu žalovaného v spore - Obce Diakovce ako subjektu verejnej správy nemožno predpokladať, že by riadne nesplnil súdom uloženú povinnosť), disponoval by dostatočnými finančnými prostriedkami na predčasné splatenie dlhu, čím by mu zanikla povinnosť ďalej platiť úroky a poplatky. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru: „Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody, stačí, že je jednou z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, ktorý má byť odškodnený, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Ani škodlivý následok nemusí vzniknúť len z jednej príčiny. Za rozhodujúce mal, či - nebyť tejto skutočnosti - by ku škode nedošlo alebo naopak, či škodlivý následok by nastal aj bez tejto skutočnosti.“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.: 25Cdo 2142/2007). Súdu prvej inštancie vytkol, že v napadnutom rozsudku nepreukázal, že by existovala iná skutočnosť, než existencia prieťahov v súdnom konaní, ktorá by odôvodňovala vznik škody a naopak, mal za preukázanú existenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a súdnymi prieťahmi. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil ním prezentovanú argumentáciu v tom, že skúmal, či si predmetný úver vzal v dôsledku prieťahov v súdnom konaní. Od počiatku totiž tvrdil, že vzniknutá škoda spočíva v tom, že nemohol úver predčasne splatiť z prostriedkov, ktoré by získal v dôsledku riadneho prejednania veci bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval záver súdu prvej inštancie v tejto otázke za vyvodenie nesprávnych skutkových záverov z vykonaného dokazovania, čo predstavuje odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP. 19. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy žalobca v odvolaní zopakoval, že súd prvej inštancie v plnom rozsahu zamietol aj tento ním uplatnený nárok, a to z dôvodu, že podľa neho žiadnu nemajetkovú
ujmu nepreukázal. V súdnom konaní mal pritom žalobca za jednoznačne preukázané, po akú dobu trvali protizákonné prieťahy v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Galanta a aký vplyv mali tieto prieťahy na postavenie jeho osoby ako žalobcu. Mal za to, že súdu prvej inštancie preukázal, že práve v dôsledku vzniku týchto prieťahov sa musel domáhať napravenia tohto protiprávneho stavu urgenciami na súd, ako aj sťažnosťou na prieťahy predsedovi Okresného súdu Galanta, pričom až na základe týchto krokov došlo ku konštatovaniu existencie prieťahov a k nariadeniu zákonnému sudcovi, aby postupoval pri prejednaní veci bez prieťahov. Tieto skutočnosti mal za zrejmé z podanej žaloby a súdu prvej inštancie vyplývali aj z obsahu súdneho spisu. Konajúcemu sudcovi vytkol, že zjavne nebol schopný vyhodnotiť nemajetkovú ujmu vzniknutú z takéhoto protiprávneho konania iného súdu, pretože sám nebol schopný prejednať jeho nároky v tomto súdnom konaní bez prieťahov a k nariadeniu pojednávania pristúpil až na základe jeho sťažnosti predsedovi súdu a na základe uloženia povinnosti prejednať vec bez prieťahov. Ako teda možno predpokladať, že konajúci sudca bude schopný vyhodnotiť existenciu a rozsah preukázanej nemajetkovej ujmy spôsobenej prieťahmi v súdnom konaní, ak tento samotný sudca spôsobuje ďalšie prieťahy a svojím konaním spôsobuje vznik ďalšej ujmy? Súdu prvej inštancie vytkol, že v napadnutom rozsudku bagatelizuje ním popísané skutkové okolnosti a tvrdí, že konštatovaný protiprávny stav, ktorý trval viac ako dva roky, sa nijako neprejavil na jeho právach a neviedol k ujme na nich. Vzhľadom na to, že ujma vznikala na jeho základnom ľudskom práve, resp. justičnom práve na spravodlivý súdny proces, nemožno očakávať, že túto ujmu bude schopný preukázať hmatateľne, čo vyvodil už z jej podstaty ako nemajetkovej ujmy. Súdu prvej inštancie podľa neho dostatočne popísal, akým spôsobom sa prieťahy v súdnom konaní prejavili na jeho živote a na jeho legitímnych očakávaniach, že súdny spor bude prejednaný a rozhodnutý v primeranej lehote. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil v rozsahu, v akom ju subjektívne vnímal ako vzniknutú, avšak súdu prvej inštancie vytkol, že namiesto toho, aby objektívne preskúmal jej rozsah a skutočne vyhodnotil, v akom rozsahu je neprimeraná a v akom menšom rozsahu je podľa súdu prvej inštancie možné ju priznať, odmietol ju čo i len podrobne preskúmať a posúdiť a vyjadriť v napadnutom rozsudku, aký rozsah náhrady nemajetkovej ujmy by, vzhľadom na jej vzniknutý rozsah, považoval za primeraný. Je teda podľa neho zrejmé, že napadnutý rozsudok v časti rozhodnutia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je nepreskúmateľný, pretože z jeho odôvodnenia nevyplýva ako, na základe akých kritérií a s akým záverom súd prvej inštancie posúdil primeranosť uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, preto namietal, že v tejto časti nemá ani možnosť podrobiť napadnutý rozsudok skutočnému prieskumu argumentácie uvedenej súdom prvej inštancie, pretože táto argumentácia v napadnutom rozsudku absolútne absentuje, čím došlo k porušeniu jeho procesných práv v takom rozsahu, že to predstavuje zásah do jeho práva na spravodlivý súdny proces. Namietal, že vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec nezohľadnil, čo predstavuje podľa neho nesprávne právne posúdenie veci, a zároveň v napadnutom rozsudku absentuje zdôvodnenie rozhodnutia o zamietnutí nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako celku, čo podľa neho zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22.09.2022, sp. zn.: 19C/59/2019 podľa § 388 CSP zmenil tak, že podanej žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu jeho trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 20. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v odvolacom konaní nepodali. 21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcu proti žalovanému na náhradu škody titulom úrokov zo vzniknutej pôžičky žalobcu a na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti jeho žaloby, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú pozornosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné ani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve z titulu
aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle ktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II.ÚUS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania žalobcu a že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnymi názormi, neznamená porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite. V záujme zachovania práva strán sporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd teda vyjadruje stručne k odvolacím námietkam žalobcu. 22. Predmetom preskúmavaného konania je žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to titulom nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, konkrétne prieťahmi všeobecného súdu kompetentnými subjektmi deklarovanými a konštatovanými v súdnom konaní, ktorého bol účastníkom. 23. Súdne konanie o nároku podľa uvedeného zákona je na rozdiel od konania pred Ústavným súdom SR a pred ESĽP civilným sporovým konaním ovládaným zásadou prejednacou, ktorá spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na nich a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Strana sporu má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena o svojom tvrdení. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaná každá strana sporu, pričom rozsah a konkrétnu podobu dôkazného bremena určuje práve hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná. Dôkazné bremeno ohľadom všetkých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj nárok, má žalobca, keď dôkaznú povinnosť má síce i žalovaný, pokiaľ ide o tvrdenia opačného obsahu a významu, avšak jeho dôkazná povinnosť sa odvíja len od úrovne splnenia dôkaznej povinnosti žalobcom. 24. Súd prvej inštancie zaujal správny právny názor, že v zmysle hmotnoprávnej normy aplikovateľnej na právne posúdenie žalobou uplatneného nároku je potrebné preukázanie rozhodnutia kompetentného orgánu, a to predsedu súdu alebo ústavného súdu o existencii týchto prieťahov, ktorú zákonnú podmienku determinujúcu základ nároku žalobcu na náhradu škody a prípadne nemajetkovej ujmy žalobca splnil. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie uniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že mu v tomto konaní vznikli prieťahy, nakoľko uvedená skutočnosť bola deklarovaná v odpovedi Predsedu Krajského súdu Trnava zo dňa 23.5.2016 na jeho sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde Galanta sp. zn. 23Cb/32/2012. Pre účely úspechu v preskúmavanej veci bol však povinný uniesť dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že práve v dôsledku týchto vzniknutých prieťahov v danom súdnom konaní konštatovaných a deklarovaných v čase od podania žaloby v tomto konaní (24.02.2012) do odpovede na sťažnosť žalobcu (23.5.2016) mu vznikla majetková škoda spočívajúca podľa jeho tvrdení v úrokoch z úveru a poplatkoch za úver, ktorý zmluvný vzťah podľa jeho tvrdenia musel uzavrieť pre prieťahy v danom konaní za účelom uspokojenia svojich veriteľov namiesto ich uspokojenia z úspechu v relevantnom konaní, ako aj nemajetková ujma, ktorú je potrebné odškodniť finančne v žalovanej výške a ktorej nárok zodpovedá dikcii hmotnoprávnej normy na vec sa vzťahujúcej, a to ust. § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z.. 25. Žalobca si teda v preskúmavanom spore uplatnil dva nároky. Prvým nárokom je nárok na náhradu majetkovej škody vo výške 860,20 eur spočívajúcej v zaplatených úrokoch a poplatkoch z úverových zmlúv uzatvorených žalobcom. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že zákonným predpokladom vzniku nároku na náhradu majetkovej škody z tejto objektívnej zodpovednosti štátu za konanie orgánu verejnej moci je kumulatívne splnenie troch predpokladov pre tento nárok, a to nesprávny úradný
postup orgánu verejnej moci, ktorého existenciu žalobca preukázal, vznik škody ako zmenšenie majetku žalobcu, ktorý nebol sporný, a zároveň aj existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a vzniknutou škodu, keď súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobca existenciu tejto príčinnej súvislosti v danej veci nepreukázal. Logickým a ustanoveniu § 191 ods. 1 CSP v spojení s čl. 15 Základných zásad tvoriacich neoddeliteľnú súčasť CSP zodpovedajúcim hodnotením vykonaného dokazovania dospel k správnemu skutkovému záveru a jeho právnym posúdením k správnemu právnemu záveru o tom, že z časových súvislostí čerpania bankového úveru žalobcom nevyplýva vzťah príčinnej súvislosti úrokov a poplatkov z neho s konaním vedeným na Okresnom súde Galanta sp. zn. 23Cb/32/2012, k čomu odvolací súd zároveň dopĺňa, že žalobca v žalobe tvrdil, že táto škoda mu vznikla v dôsledku prieťahov počas tohto konania a práve týmito prieťahmi v tomto čase, t. j. v štádiu tohto konania a v čase, keď výsledok sporu sp. zn. 23Cb/32/2012 Okresného súdu Galanta bol neznámy, pričom žalobca v rámci svojho procesného útoku ani skutkovo netvrdil, že v danom spore bol úspešný, čo len podčiarkuje a podporuje správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcom o existencii príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta v čase tvrdených a preukázaných prieťahov a vznikom škody žalobcu v zaplatených úrokoch a poplatkoch z bankového úveru. 26. Druhý žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie správne subsumoval pod ust. § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa dikcie ktorých nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť len zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez ohľadu na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života poškodeného, t. j. bez ohľadu na závažnosť utrpenej ujmy. Ust. § 17 ods. 2 a 3 uvedeného zákona totiž nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy upravuje len pri ujme kvalifikovanej, keď práve vzhľadom na jej kvalitu nepostačuje iné zadosťučinenie, čo je pre účely v spore povinný preukázať žalobca ako subjekt v sporovom konaní nesúci dôkazné bremeno, keď potom výška peňažnej náhrady je potom determinovaná okolnosťami uvedenými v odseku 3 tohto ustanovenia. Žalobca však svojimi prostriedkami procesného útoku nepreukázal ani základ nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej mu podľa jeho tvrdenia v príčinnej súvislosti s prieťahmi v spore Okresného súdu Galanta sp. zn. 23Cb/32/2012, keďže netvrdil žiadne kvalifikované dôvody odôvodňujúce záver, že odpoveď predsedu Krajského súdu Trnava na jeho sťažnosť na prieťahy ako iná forma uspokojenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, t. j. vyhodnotenie tejto sťažnosti za dôvodnú a prísľub pravidelného dohľadu nad vecou v dvojmesačných intervaloch, t. j. samotné konštatovanie porušenia jeho práva na prejednanie sporu bez zbytočných prieťahov a iná forma zadosťučinenia, všetko v zmysle relevantnej právnej úpravy podľa dikcie ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. , nie sú dostatočným zadosťučinením pre neho. 27. Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa ust. § 17 ods. 2 uvedeného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ust. § 17 ods. 3 uvedeného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. 28. Z dikcie vyššie citovaných ustanovení zákona č. 514/203 Z. z. vyplýva, že primárne sa poškodeným nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, avšak zákonodarca umožnil poškodeným nezákonnými rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci nahradiť im aj vzniknutú nemajetkovú ujmu, keď z dikcie odsekov 2 a 3 ust. § 17 tohto zákona vyplýva zákonom stanovená postupnosť krokov, ktoré je potrebné naplniť pre účely preukázania nároku v prípadnom súdnom konaní o peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci. Ako už bolo spomenuté vyššie, uvedené konanie je civilným sporovým konaním ovládaným prejednacou zásadou, v rámci ktorého je žalobca povinný uniesť dôkazné bremeno v rovine
tvrdení a následne v rovine unesenia dôkazného bremena o svojich tvrdeniach, preto povinnosťou žalobcu pre účely úspechu v spore v danom prípade bolo uniesť dôkazné bremeno najskôr o základe nároku, t. j. skutočnosť, že mu prieťahmi v súdnom konaní pred Okresným súdom Galanta vznikla nemajetková ujma. Žalobca vznik prieťahov v súdnom konaní preukázal, avšak tvrdenia, prečo mu vznikla nemajetková ujma, neuvádzal, majúc za to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy má automaticky na základe konštatovania prieťahov v konaní v odpovedi na jeho sťažnosť. Z ust. § 17 ods. 2 uvedeného zákona pritom vyplýva, že pre prípad preukázania vzniku nemajetkovej ujmy primárnym zadosťučinením za takúto ujmu je samotné konštatovanie porušenia práva, a až ak sa toto zadosťučinenie nejaví ako postačujúce, následným v poradí druhým možným stupňom zadosťučinenia poskytnutým v rámci súdneho sporu je uspokojenie ujmy inak ako finančne (napr. ospravedlnením, resp. ako v danom prípade zaviazaním sa k dohľadu nad vecou v pravidelných dvojmesačných intervaloch) a až následne, ak nemožno nemajetkovú ujmu uspokojiť inak, patrí poškodenému náhrada peňažná. Ods. 3 ust. § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. potom upravuje už skutočnosti ovplyvňujúce výšku žiadanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. 29. Podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sa teda uhrádza skutočná škoda, ušlý zisk a aj nemajetková ujma, avšak len vtedy, ak nie je možné uspokojiť ju inak, a ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, o ktorý prípad ide najmä pri kompenzácii ujmy spôsobenej poškodením dobrej povesti, občianskej cti, obmedzením osobnej slobody a pod. 30. Odvolací súd preskúmaním vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie dospel k záveru, že toto dokazovanie súd prvej inštancie správne vyhodnotil, keď ustálil, že žalobca netvrdil a teda ani nepreukázal žiadne skutkové okolnosti týkajúce sa vzniku nemajetkovej ujmy, navyše netvrdil žiadne skutočnosti, pre ktoré by bolo možné dospieť k záveru, že k ich zadosťučineniu nepostačuje samotné konštatovane porušenia práva, čo aj bolo zrealizované predsedom Krajského súdu v Trnave v odpovedi na jeho sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní a bola zabezpečená následná sledovanosť veci., resp. netvrdil a tak ani nepreukázal, prečo nemožno jeho nemajetkovú ujmu uspokojiť inak než peňažnou formou. Prípadná judikatúra Ústavného súdu SR a ESĽP v danej veci nie je použiteľná, nakoľko sa netýka civilných sporov prejednávaných všeobecnými súdmi SR podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale konaní pred Ústavným súdom SR a pred ESĽP. Správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku podporuje a odobruje aj uznesenie Ústavného súdu SR z 15.08.2018 sp. zn. I. ÚS 285/2018-18, v ktorom sa Ústavný súd SR stotožnil s odôvodnením rozsudku Krajského súdu v Bratislave vydaným vo veci sp. zn. 2Co240/2016, podľa ktorého zákon č. 514/2003 Z. z. priznáva poškodeným aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy, a to za súčasného splnenia dvoch podmienok: 1./ že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a 2./ že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak. Krajský súd uviedol, že nečinnosť orgánu verejnej moci, či zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik tejto ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinný a efektívny prostriedok na vyváženie či zmiernenie vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal....Krajský súd považoval za správny názor súdu prvej inštancie, že nesprávny úradný postup nemožno bez ďalšieho považovať za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Nestotožnil sa s názorom strany sporu s poukazom na judikatúru ústavného súdu a ESĽP, že v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania neprináleží skúmať existenciu konkrétnych následkov takéhoto nesprávneho postupu orgánov štátu a vyžadovať v tomto smere od žalobcu unesenie dôkazného bremena. Takáto argumentácia je totiž podľa krajského súdu v rozpore s ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak. Podľa krajského súdu konanie v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. pokiaľ ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, nemožno stotožňovať čo do jeho účelu a cieľa s konaním pred Ústavným súdom SR a priznávaním odškodnenia v tomto konaní. Krajský súd uviedol, že morálna ujma, ktorá bola priznaná rozsudkom Veľkého senátu ESĽP
Case of Apicella v. Taliansko zo dňa 29.03.2006 pod st. č. 64890/01 za prieťahy v konaní, je morálnou ujmou, ktorú môže bez realizácie dokazovania priznať buď vnútroštátny ústavný súd alebo ESĽP, ktoré súdy sa vôbec nemusia zaoberať predpokladmi pre vznik nesprávneho úradného postupu a pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keď na požadovanie a priznanie morálnej ujmy v konaniach pred týmito súdmi stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov v súdnom konaní, pričom výšku morálnej ujmy nie je potrebné preukazovať. Uviedol, že v takýchto prípadoch sa ohľadom výšky morálnej ujmy dokazovanie nevykonáva, nakoľko táto sa priznáva automaticky v závislosti od prieťahov v konaní, a takúto kompetenciu má v SR ÚS SR a v rámci EÚ iba ESĽP ako súdy postupujúce podľa noriem verejného práva. Ústavný súd SR v citovanom uznesení nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv rozsudkom krajského súdu a sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. 31. Obdobný názor o nutnosti unesenia dôkazného bremena o existencii kvalifikovaných dôvodov pre účely priznania peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy poškodeným podľa ust. § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. vyjadril Ústavný súd SR aj v uznesení zo dňa 19.04.2018 sp. zn. IV. ÚS 271/2018. 32. Neopodstatnená je aj odvolacia námietka žalobcu o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, nakoľko zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporovej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, keď i podľa ústavnej judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I.ÚS 50/2004). Súd prvej inštancie veľmi prehľadne uviedol, na základe akých právnych titulov žalobca uplatňuje nárok na náhradu majetkovej ujmy a aj ujmy nemajetkovej a zrozumiteľne vysvetlil svoje právne úvahy vedúce ho k záveru, že vo vzťahu k týmto jednotlivým titulom žalobca dôkazné bremeno o splnení zákonných predpokladov pre priznanie tejto náhrady nesplnil. Jeho závery sú konzistentné a dostatočne preskúmateľné pre obe strany sporu, pre laickú i odbornú právnickú verejnosť a taktiež i pre odvolací súd, ktorý sa so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje. Ako už uviedol odvolací súd vyššie, avšak považuje za potrebné to zopakovať, sporové konanie je konaním ovládaným prejednacou zásadou, ktorá znamená povinnosť žalobcu uniesť v spore dôkazné bremeno, teda preukázať nárok v rovine tvrdení a potom v rovine unesenia dôkazného bremena o svojich tvrdeniach, čo žalobca nesplnil. 33. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovaného v odvolacom konaní, ktorému však tento nárok nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).