Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Co/19/2025 1111226958 30. 04. 2025 JUDr. Mariana Harvancová ECLI:SK:KSBA:2025:1111226958.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: A. B., narodený XX.XX.XXXX, bytom A. XX, XXX XX C., zast. JUDr. Jarmila Jonášová, advokátka, so sídlom Bajzova 1, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica s poliklinikou Milosrdní bratia, spol. s r. o., so sídlom Nám. SNP č. 10, 814 65 Bratislava, IČO: 31 386 563, zast. LEGAL ART, s.r.o., so sídlom Námestie SNP 19, 811 09 Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Pribinova 19, 811 09 Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 06.09.2024, č.k. B1-26C/133/2011-258, takto rozhodol: I. Odvolanie žalovaného proti výroku III. rozhodnutia súdu prvej inštancie, sa odmieta. II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku I., potvrdzuje. III. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku II. mení tak, že žaloba žalobcu o zaplatenie majetkovej škody v sume 1003,34 eur, sa zamieta. IV. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 90,46 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozhodnutím, súd prvej inštancie uložil žalovanému do troch dní od právoplatnosti rozsudku povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy ( výrok I.), uložil žalovanému do troch dní od právoplatnosti rozsudku povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.003,34 eur z titulu majetkovej škody ( výrok II.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol ( výrok III.) a žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% ( výrok IV.). 2. Súd prvej inštancie právne rozhodnutie odôvodnil ust. § 11, § 13 ods. 1, 3, § 106 ods. 1, § 420 ods.1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4 ods.3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z.z.“). Skôr ako súd pristúpil k posudzovaniu dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku vysporiadal sa s námietkou premlčania nároku na náhradu majetkovej škody. Mal za to, že premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu majetkovej škody začala plynúť najskôr dňa 28.08.2009, kedy je datované oznámenie Úradu pred dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „Úrad“), v ktorom tento úrad oznámil žalobcovi, že zdravotná starostlivosť nebola otcovi žalobcu poskytnutá v súlade s právnymi predpismi. V konaní nebolo preukázané, kedy bolo toto oznámenie doručené žalobcovi. Nakoľko žaloba bola na súd doručená dňa 19.08.2009 súd ustálil, že žaloba bola podaná včas, preto námietku premlčania
vyhodnotil ako nedôvodnú. Súd sa nestotožnil s argumentáciou intervenienta, že žalobca vedel, kde bol otec hospitalizovaný a teda vedel, ktoré zdravotnícke zariadenie môže byť zodpovedné za škodu. Skutočnosť, že postup žalovaného bol v rozpore so zákonom vyplývala z oznámenia Úradu zo dňa 28.08.2009, ktorý konštatoval, že zdravotná starostlivosť zo strany žalovaného nebola poskytnutá v súlade s § 4 ods. 3 zákon č. 576/2004 Z.z.. Nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že postup lekárov žalovaného od 04.03.2009 do 11.03.2009 a od 15.03.2009 až do smrti pacienta bol v súlade so zákonom, súd upriamil pozornosť výlučne na sporný postup lekárov žalovaného dňa 12.03.2009. Považoval za preukázané, na základe záverov znalcov (A. D., A. E. a znaleckej organizácie forensic), že nesprávny postup žalovaného podstatne znížil šance pacienta na prežitie, a to bez ohľadu na to, že rozsah tohto zníženia nemožno exaktne percentuálne vyjadriť, resp. nemožno s istotou konštatovať, že by v prípade správne poskytnutej zdravotnej starostlivosti bola smrť pacienta odvrátiteľná. Súd pri vyhodnocovaní dokazovania nepokladal za dôveryhodný druhý znalecký posudok A. E., nakoľko závery A. E. v jeho druhom posudku boli podstatne odlišné od jeho pôvodných záverov, pričom znalec rozdielnosť týchto záverov žiadnym spôsobom nevysvetlil a jeho závery v oboch posudkoch sa jednoznačne navzájom vylučujú a odporujú si. V konaní nebola preukázaná intenzita bolestí, resp. ťažkostí otca žalobcu v dňoch 12.03.2009 až 15.03.2009. Súd vychádzal z výsluchu žalobcu (pojednávanie dňa 02.08.2024), ktorý uviedol, že dňa 12.03.2009 bol u žalovaného spolu s otcom osobne prítomný, pričom po oznámení skutočnosti, že otec žalobcu má bolesti, lekár uviedol, že otec žalobcu je starý a precitlivelý. Vyvodil, že takáto priama negatívna skúsenosť so zľahčovaním bolesti mala za následok rozhodnutie otca žalobcu nevyhľadať lekára (hoci aj za účelom kontroly) okamžite, ale až keď bolesti alebo iné problémy dosiahnu určitý stupeň intenzity. V dňoch 14.03.2009 až 15.03.2009 bol víkend, preto správanie sa otca žalobcu, ktorý (s určitým stupňom bolesti) chce vyčkať na riadnu kontrolu, na ktorú sa má dostaviť hneď následne v pondelok, a nezavolal záchrannú službu, vyhodnotil súd ako racionálne a zodpovedajúce štandardnému postupu priemerného pacienta. Súd po vyhodnotení vykonaného dokazovania a s ohľadom na špecifiká prejednávanej veci dospel k záveru, že žalovaný nepostupoval v prípade otca žalobcu lege artis a porušil svoju povinnosť poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne v zmysle § 4 ods. 3 zákon č. 576/2004 Z.z.. Za preukázanú (znaleckými posudkami) mal i príčinnú súvislosť medzi porušením povinností žalovaného a smrťou pacienta, majúc za to, že nesprávny postup lekárov žalovaného podstatným spôsobom znížil šance otca žalobcu na prežitie minimálne v rozsahu 50% pri postupe lege artis. Mal za nespochybniteľné, že smrťou otca žalobcu došlo k negatívnemu zásahu do osobnostnej sféry žalobcu. Pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy mal súd za preukázané, že žalobca mal k otcovi silný citový vzťah, od narodenia žalobcu až po smrť otca spolu bývali v jednej domácnosti. Otec ho viedol k oltáru, mama zomrela skôr. Otec mal výborný vzťah nielen so žalobcom, ale aj s jeho ženou a prvorodenou vnučkou. Trávili spolu voľný čas (turistika). Po smrti otca mal žalobca výčitky a cítil sa za ňu zodpovedný, jeho smrť ho veľmi zasiahla. Tvrdenie žalobcu boli podporené aj skutočnosťou, že v konaní nebolo sporné, že návštevy v nemocnici, vrátane tej z 12.03.2009, absolvoval otec žalobcu v sprievode žalobcu. Vzťah žalobcu k otcovi súd odvodzoval aj z následného správania žalobcu po smrti otca, napr. z podania podnetu na Úrad. Súd pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na jej závažnosť a okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Zohľadnil rozhodovaciu prax všeobecných súdov SR pri rozhodovaní o nárokoch za smrť blízkej osoby (rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 25Co/214/2016, sp. zn. 23Co/256/2016, sp. zn. 17Co/674/2015 a sp. zn. 6Co/609/2014, Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/137/2017 a sp. zn. 17Co/149/2017, Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/465/2014 či Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/315/2012, rozhodnutie Okresného súdu Prievidza č.k. 11C/126/2011-258 zo dňa 04.05.2015 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/674/2015 zo dňa 25.08.2016). Za faktory vedúce k zníženiu žalobcom uplatňovanej výšky nemajetkovej ujmy považoval skutočnosť, že a) porušenie povinnosti zo strany žalovaného nebolo výlučnou príčinou smrti otca žalobcu, resp. že nebolo s istotou preukázané, že lege artis postup by viedol k odvráteniu jeho smrti, b) celkový zdravotný stav pacienta (otec žalobcu mal okrem iného zhubný nádor hrubého čreva), c) vek otca žalobcu v čase smrti (68 rokov). Vzhliadnuc k zhorauvedenému dospel súd k úvahe, že v prejednávanej veci je primeraným priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmu vo výške 7.000 eur a vo zvyšku žalobu žalobcu v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. Pri posudzovaní nároku na náhradu majetkovej škody súd vychádzal z toho, že výška majetkovej ujmy bola v konaní preukázaná a nebola medzi stranami sporná. Žalobca v konaní preukázal, že mu bola vystavená faktúra na sumu 78,34 eur správou pohrebiska F. C. (č.l. 4) a faktúra za pohrebné služby pohrebníctvom G. F. zo dňa 04.04.2009 na sumu 925 eur (č.l. 5); celkovo tak v dôsledku smrti otca žalobcu vznikla žalobcovi škoda v žalovanej výške 1.003,34 eur. Súd rovnako ako pri nemajetkovej ujme pokladal príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného a vznikom škody za preukázanú, preto priznal žalobcovi nárok na zaplatenie
požadovanej majetkovej škody vo výške 1.003,34 eur. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodoval v súlade s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). V časti nároku na náhradu majetkovej škody bol žalobca v celom rozsahu úspešný. V plnom rozsahu bol žalobca úspešný aj v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko bol úspešný čo do základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a jej výška závisela výlučne od úvahy súdu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 475/2018). Vzhliadnuc k uvedenému v plnom rozsahu úspešnému žalobcovi súd priznal náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100%. O výške nároku na náhradu trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vyšší súdny úradník. S tým, že pri výpočte trov konania vyplývajúcich z nemajetkovej ujmy bude súdny úradník vychádzať z priznanej sumy. 3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný dôvodiac naplnením odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP odôvodnil tým, že záver súdu prvej inštancie, že existovala minimálne 50 % šanca na odvrátenie smrti pacienta pri postupe lege artis, je prejavom ľubovôle zo strany súdu. Súd sa nevyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní, a to napr. s tým, že znalci uvádzali, že aj pri skoršej operácii, alebo hospitalizácii, by zrejme nebolo možné smrti pacienta zabrániť. Rovnako tak sa súd nevyporiadal s tvrdeným spoluzavinením zosnulého spočívajúcom v tom, že nerešpektoval poučenie ošetrujúceho lekára zo dňa 12.03.2009 a v prípade obtiaží sa nedostavil do žalovaného skôr - pred plánovaným dňom kontroly. I keď žalobca následne v konaní tvrdil, že medzi 12.03.2009 - 15.03.2009 nemal jeho otec ťažkosti, uvedené je v rozpore s počiatočnými tvrdeniami žalobcu. Nebolo mu zrejmé, prečo súd pri určení výšky nezohľadnil možné spoluzavinenie pacienta a údajnú pravdepodobnosť určenú súdom, že existovala minimálne 50% šanca na odvrátenie smrti pacienta pri postupe lege artis. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, prečo súd určil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch práve vo výške 7.000 eur najmä v prípade, v ktorom nebolo náležite preukázané porušenie právnej povinnosti a ani príčinná súvislosť, nehovoriac o tvrdenom spoluzavinení pacienta. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP odôvodnil tým, že záver súdu o 50 % šanci na odvrátenie smrti pacienta v prípade správneho postupu (ktorý súd ani nešpecifikuje) nemá oporu vo vykonaných dôkazoch, pretože k takémuto záveru nedošiel žiadny zo znalcov, ktorí predmetnú vec posudzovali. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že kauzalita je v prejednávanej právnej veci veľmi neistá, a to z dôvodu, že v konaní sa nepodarilo s istotou preukázať, že pacient by prežil, ak by žalovaný postupoval inak a navyše, aj samotná protiprávnosť konania žalovaného je sporná (viď závery ÚDZS). Zároveň, súd nijakým spôsobom nezohľadnil, že pacient nerešpektoval poučenie lekára žalovaného, ktoré mu bolo dané dňa 12.03.2009, a nedostavil sa do zariadenia žalovaného pre pretrvávajúce ťažkosti. Ak by boli pravdivé úvodné tvrdenie žalobcu, že pacient mal významné ťažkosti aj v dňoch 12.03.2009 - 15.03.2009, pacient sa v zmysle poučenia žalovaného mal okamžite dostaviť do zariadenia žalovaného a ak tieto ťažkosti pacient v dňoch 02.03.2009 - 15.03.2009 nemal (ako uvádzal žalobca vo výsluchu pred tunajším súdom dňa 02.08.2024), tak potom v týchto dňoch pravdepodobne neexistoval medicínsky dôvod na hospitalizáciu a prípadnú operáciu. Znalec A. D. vo svojom výsluchu z 26.04.2012 pred OČTK uviedol, že v uvedený deň nebol prítomný zápal pobrušnice a že sám znalec netrval na tom, že pacient musel byť prijatý do zariadenia žalovaného (str. 3 zápisnice zo dňa 26.04.2012). A. D. na str. 4 zápisnice z toho istého dňa dokonca uviedol, že pacient mohol byť odoslaný domov a monitorovaný tak, že by bol napr. v deň nasledujúci objednaný na ambulantné vyšetrenie. Pacient však bol poučený, že v prípade ťažkostí sa má na vyšetrenie dostaviť skôr ako v deň plánovanej kontroly, pričom zosnulý pacient takéto poučenie nerešpektoval, čo nemôže byť na ťarchu žalovaného. A. E. D. vo výsluchu vykonanom OČTK dňa 13.02.2014 uviedol, že aj keby bol zosnulý "správne" ošetrený, následný vývoj mohol viesť k zápalu pľúc. A. E. v znaleckom posudku č. 56/2010 zo dňa 02.06.2010 na str. 5, v bode 10. znaleckého posudku konštatoval, že nie je isté, že aj pri prijatí pacienta dňa 12.03.2009 a skoršej operácii by pacient bol prežil. Uvedený záver A. E. odôvodňoval okrem iného aj tým, že na následku sa podieľal celkový zlý stav pacienta, ktorý mal rakovinu v pokročilom štádiu s prítomnými metastázami v pobrušnici, čo pravdepodobne spôsobilo rozpad spojky. Okrem iného mal zosnulý poškodené aj iné životne dôležité orgány ako pečeň, pankreas a srdce. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1, písm. h) CSP odôvodnil tým, že nárok je v časti majetkovej škody premlčaný, a to z dôvodu, že žalobca ako poškodený sa o vzniku majetkovej škody dozvedel najneskôr v deň, v ktorý vynaložil náklady na pohreb (pravdepodobne dňa 04.04.2009) a o tom, kto za škodu zodpovedá vedel už od samotného vzniku škody - odo dňa, kedy otec žalobcu zomrel (dňa 31.03.2009), nakoľko z podaní žalobcu a aj z jeho výsluchu vyplynulo, že od počiatku za smrť svojho otca vinil žalovaného ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, t.j. od počiatku nebolo
sporné, kto by mal byť subjektom zodpovedným za náhradu škody. Najneskorší možný moment, kedy sa žalobca dozvedel o tom, kto sa škodu zodpovedá, je deň podania podnetu na Úrad, t.j. 07.04.2009. V uvedený deň bolo na Úrad doručené podanie žalobcu, v ktorom žalobca namietal postup pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti svojmu otcovi počas hospitalizácie a vyšetrení u žalovaného. Zdôraznil, že tento podnet bol vypracovaný dňa 01.04.2009 a podaný dňa 07.04.2009 a z tohto podania je zrejmé, že za smrť svojho otca viní žalobca žalovaného. Žaloba bola podaná dňa 19.08.2011, a teda v čase, kedy nárok na náhradu škody už bol premlčaný. V konaní bolo preukázané, že skutočnú vedomosť poškodeného o tom kto za škodu zodpovedá, možno datovať najneskôr na deň kedy žalobca podal podnet na ÚDZS. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď priznal žalobcovi nárok na náhradu majetkovej škody, hoc neboli splnené predpoklady pre priznanie takéhoto nároku, lebo tento bol premlčaný a žalovaný (a aj intervenient) premlčanie namietli. Zároveň jedným z predpokladov vzniku občianskoprávnej zodpovednosti je protiprávnosť a neoprávnenosť zásahu. V tejto súvislosti zdôraznil, že Úrad ako kompetentný orgán právoplatným rozhodnutím nekonštatoval, že by sa žalovaný dopustil porušenia § 4 ods. 3 zákon č. 576/2004 Z.z.. Z vykonaných dôkazov tiež s istotou nevyplýva, že by sa žalovaný dopustil porušenia § 4 ods. 3 zákon č. 576/2004 Z.z., ako súd nesprávne uzavrel. V konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť, závery súdu v tomto ohľade sú veľmi vágne. Žalobca nepreukázal, že bolo viac než pravdepodobné, že by k smrti jeho otca nedošlo, ak by v deň 12.03.2009 bol hospitalizovaný. Namietal, že súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupoval v rozpore s ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Na základe vyššie uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 4. Intervenient vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa s odvolaním žalovaného v plnom rozsahu stotožňuje. Mal za to, že zo strany žalobcu nebola v konaní preukázaná príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu buď v porušení, či len v ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom nemajetkovej ujmy. Úrad ako kompetentný orgán právoplatným rozhodnutím nekonštatoval, že by sa žalovaný dopustil porušenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z., pričom táto skutočnosť s istotou nevyplýva ani z vykonaných dôkazov, ako súd prvej inštancie vec vo svojom rozhodnutí nesprávne uzavrel. Trval na vznesenej námietke premlčania nároku na náhradu škody. Nesúhlasil s právnym názorom žalobcu, ktorý do svojho právneho posúdenia a následného rozhodnutia prevzal aj súd prvej inštancie, že premlčacia doba v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka začala plynúť až dňa 28.08.2009, kedy mala byť žalobcovi doručená správa od Úradu. Je zrejmé, že Úrad prešetroval daný prípad na podnet žalobcu, pričom intervenient poukazuje na druhú stranu podanej žaloby, kde samotný žalobca sám vyhlasuje, že Úrad šetril predmetný prípad na základe jeho podnetu zo dňa 07.04.2009. Žalobca hneď v deň smrti jeho otca 31.03.2009, resp. najneskôr dňa 07.04.2009 mal vedomosť o tom, že žalovaný by mal byť údajne osobou zodpovednou za smrť otca žalobcu. Rozhodne teda nemožno tvrdiť, že by žalobca až do 28.08.2009 nemal o osobe žalovaného ako údajného škodcu vedomosť. O výške uplatňovanej náhrady škody sa žalobca dozvedel najneskôr dňa 04.04.2009, kedy tieto náklady (náklady na pohreb) fyzicky vynaložil. Nárok na náhradu škody uplatnený žalobou je premlčaný, a to v dôsledku márneho uplynutia subjektívnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Právny názor, že doručenie rozhodnutia určitého orgánu ako moment, od ktorého by mala začať plynúť subjektívna premlčacia doba, by mohol byť teoreticky správny v prípade, kedy by bolo podané trestné oznámenie na neznámeho páchateľa a až šetrením orgánov činných v trestnom konaní by sa tohto páchateľa podarilo zistiť, alebo v prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti zosnulému v rozhodnom čase viacerými poskytovateľmi, čo sa bežne stáva. Úrad svojím rozhodnutím, č.k. ZS 103/00018/2009/ R zo dňa 27.08.2010 správne konanie vo veci uloženia pokuty zastavil, t.j. rozhodnutie Úradu, na ktoré sa súd prvej inštancie odvoláva, nikdy nenadobudlo právoplatnosť. S poukazom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 5. Žalobca v replike k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že podnet na Úrad vypracoval 01.04.2009 a podal dňa 07.04.2009. V čase jeho podania (dňa 07.04.2009) nevedel a nemohol mať presvedčenie, že žalovaný na smrti jeho otca má, hoci aj len nedbanlivostný podiel - podozrenie nie je presvedčenie a nie je momentom, od ktorého sa môže počítať začiatok lehoty na podanie žaloby - týmto momentom je až oznámenie Úradu, z ktorého už žalobca získal presvedčenie, že žalovaný pochybil a teda je za následok zodpovedný. Otázkou bolo iba to, či sa zistí aj konkrétna fyzická osoba s trestnoprávnou zodpovednosťou, alebo nie, pričom v tejto súvislosti žalobca nesprávne interpretuje aj rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní - pretože trestné stíhanie nebolo zastavené s tým, že sa skutok
nestal, alebo že nie je trestným činom, len bolo prerušené s odôvodnením, že sa nepodarilo ustáliť konkrétnu fyzickú osobu zodpovednú za stíhaný skutok a jeho následok. V rozsahu námietky premlčania sa teda prvoinštančný súd s touto námietkou vysporiadal správne a v tomto smere jeho rozhodnutie je aj odôvodnené a pochopiteľné. Pokiaľ išlo o argumentáciu žalovaného vo vzťahu k spoluúčasti - teda spoluzavineniu nebohého na vlastnej smrti a poukazovanie na to, že bol riadne poučený, poukázal na záverečné písomné vyjadrenie zo dňa 14.08.2024. Sám počul poučenie lekára, ktorý jeho otca prepúšťal po podaní lieku, o ktorom vedel, že sa mu uľaví a výslovne povedal, že nesmie byť taká citlivka, že je po operácii a bolieť to musí, musí vydržať, tak teda držal, nesťažoval sa ani keď ho to bolelo a doviedlo ho to až do komatického stavu. Ak jeho otec rodine nekomunikoval mieru svojej bolesti nemožno vyhodnotiť v neprospech jeho nebohého otca ani žalobcu, keďže sa správal podľa poučenia, ktoré znalec výslovne označil za nesprávne. 6. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. 7. Podľa § 386 CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak a)bolo podané oneskorene, b)bolo podané neoprávnenou osobou, c)smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo d)nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať. 8. Osobou oprávnenou podať odvolanie je tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, pričom podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska procesného, pričom sa musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním. Vychádzajúc z uvedeného žalovanému nesvedčí subjektívna procesná legitimácia podať odvolanie proti výroku, ktorým súd vo zvyšku zamietol žalobu žalobcu (výrok III.), nakoľko v tejto časti bol procesne úspešným žalovaný. 9. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolanie žalovaného do výroku III. rozhodnutia súdu prvej inštancie s poukazom na ust. § 386 písm. b) CSP odmietol, ako podané neoprávnenou osobou. Predmetom odvolacieho prieskumu boli prisudzujúce výroky I. a II. a závislý výrok IV. o trovách konania. 10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP) a vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je rozhodnutie súdu prvej inštancie založené a ide o prejednanie výlučne právnej otázky (nie otázky skutkovej), nebol daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP (a teda ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná. 11. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP). 12. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolací súd uvádza. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
13. V danom spore bolo podstatným zodpovedanie otázky, či medicínsky postup žalovaného pri liečbe otca žalobcu dňa 12.03.2009 bol zvolený správne a ak nie či takýto medicínsky postup bol v priamej príčinnej súvislosti s úmrtím otca žalobcu, resp. znížil šance otca žalobcu na prežitie. Odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie podrobne, dôkladne a zrozumiteľne odôvodnil (ods. 28 až 32 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) prečo považoval nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy čo do základu za dôvodný. 14. V prejednávanej veci bolo zásadným zohľadniť skutočnosť, že sa jedná o medicínskoprávny spor, ktorý je charakteristický skutkovou zložitosťou prejavujúcou sa predovšetkým súbehom viacerých príčin spôsobilých privodiť daný následok alebo výrazným časovým obdobím medzi príčinou a následkom, čo významne sťažuje dôkaznú situáciu, prípadne tým, že úroveň aktuálneho stavu poznania v danom čase neumožňuje spoľahlivo objasniť tvrdený kauzálny priebeh, nedokonalosťou postupov pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti alebo samotnou povahou biologických procesov (porovnaj napr. H., I. - H., J.. Kauzalita v civilním právu se zaměřením na medicínskoprávní spory. Praha : Ústav státu a práva AV ČR, 2016. s. 180). Charakteristickou črtou týchto vzťahov, ktorá v priebehu súdneho konania mnohokrát zohráva rozhodujúcu úlohu, je aj to, že medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia a pacientom je výrazná informačná asymetria v neprospech pacienta. Práve informačná nerovnomernosť medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia na jednej strane a jeho pacientom na strane druhej a s tým spojená odborná znalosť zdravotníckeho zariadenia a spôsobilosť vnímať udalosti spojené s poskytovaním zdravotníckych služieb lepšie alebo o ich priebehu zistiť viac a tiež jeho spôsobilosť preventívne alebo následne zabezpečiť o tom dôkazné prostriedky sú tými okolnosťami, ktoré ho stavajú do výhodnejšieho procesného postavenia v prípade sporu vo vzťahu k pacientovi, ktorý takéto možnosti spravidla nemá. 15. V súdenej veci súd prvej inštancie dôsledne vyhodnocoval závery znaleckých posudkov predložených v konaní (vypracovaný A. D., vypracovaný A. E., vypracovaný znaleckou organizáciou forensic.sk), listinné dôkazy ( uznesenie OR PZ BA I zo dňa 21.03.2014 ČVS:ORP-490/1-VYS-B1-2010PA a iné ) ako i výsluch žalobcu a správne uzavrel, že postup žalovaného dňa 12.03.2009 pri vyšetrovaní otca žalobcu nebol medicínsky správny ( nebol lege artis) a tento nesprávny postup žalovaného podstatne znížil šance otca žalobcu na prežitie. Uvedené závery majú oporu jednak v znaleckom posudku znalca A. A. D. č. 1/2011 zo dňa 03.03.2011 : „Postup ošetrujúcich lekárov na ambulancii dňa 12.03.2009 nebol správny vzhľadom k tomu, na aké ťažkosti sa sťažoval pacient“(otázka 7), „Postup službukonajúcich lekárov v chirurgickej ambulancii ÚPS vo FNsP Milosrdní bratia Bratislava, ktorí dňa 12.03.2009 vyšetrovali nebohého A. B. nebol správny a postačujúci“(otázka 11), „Vhodnou liečbou bolo možné zabrániť úmrtiu A. B. dňa 31.03.2009.“( otázka 14) ako i v prvom znaleckom posudku K. A. K. E. č. 56/2010 zo dňa 02.06.2010 : „.. Vzhľadom na dané ťažkosti prítomné a prezentovaní pánom B. v danom čase 12.03.2009 – zvracanie, zhoršené odchádzanie vetrov, zistenie oslabenej peristaltiky a nálezu hladinky v oblasti céka na RTG snímke, mal byť pacient prijatý na lôžkové oddelenie, pretože pooperačný priebeh sa vymykal bezproblémovému priebehu a tento mal byť ďalej ústavne sledovaný.“ ... Zdravotná starostlivosť o A. B. a jeho prepustenie do domácej liečby bez náležitého ukončenie diagnostickej rozvahy nebola postup lege artis, najmä s ohľadom na to, že išlo o pacienta, ktorý prekonal v krátkom čase pred vyšetrením operačný zákrok na hrubom čreve, čo bola dňa 12.03.2009 zjavné.“ (otázka č. 11). I potom čo A. E. na základe objednávky Úradu vypracoval v poradí druhý znalecký posudok, v ktorom revidoval svoje závery uvedené v prvom znaleckom posudku (č. 56/2010 zo dňa 02.06.2010), A. D. doplnil, že i v prípade, ak by lekári v daný deň (12.03.2009) nemohli stanoviť zápal pobrušnice, napriek tomu bolo dôvodným, aby otec žalobcu bol intenzívne monitorovaný, čo by prispelo k včasnému odhaleniu komplikácii a následne tak i k okamžitej liečbe. Zároveň A. D. uviedol, že CT vyšetrenie by dňa 12.03.2009 zrejme odhalilo vznikajúcu komplikáciu a včasná liečba by predĺžila život pacienta. Vo vzťahu k druhému znaleckému posudku vypracovanému A. E. na základe objednávky Úradu, v ktorom znalec revidoval svoje závery uvedené v predošlom znaleckom posudku (č. 56/2010 zo dňa 02.06.2010 ), nutno zdôrazniť, že prijatie odlišných záverov znalec okrem dôkladného preštudovania dostupnej dokumentácie ( čo zhodne uvádzal už pri vypracovaní znaleckého posudku č. 56/2010 - str. 2, prvá veta) odôvodnil len „osobným rozhovorom s prednostnom kliniky“, na čo správne pri vyhodnocovaní dokazovania poukázal i súd prvej inštancie ( bod 30 odôvodnenia) a uvedený dôkaz nepovažoval pri posudzovaní veci za zásadný. Správnosť záverov súdu prvej inštancie je podporená i obsahom výsluchu znalca H. A. D. (znalecká organizácia forensic.sk) v trestnom konaní (uznesenie
OR PZ BA I zo dňa 21.03.2014 ČVS: ORP-490/1-VYS-B1-2010-PA, čl. 149), ktorý potvrdil správnosť znaleckého posudku č.84/2013 a uviedol, že práve nevykonaním potrebných vyšetrení dňa 12.03.2009 (ultrasonografie a CT vyšetrenie brucha ev. vyšetrenie pasáže vodnou kontrastnou látkou na zistenie dehiscencie anastomózy), vzhľadom na ťažkosti pacienta (zvracanie, zhoršenie odchádzania vetrov, oslabená peristaltika v brušnej dutine, nález hladinky v oblasti slepého čreva), na základe ktorých mohlo dôjsť k vykonaniu operačného riešenia, nastal rozpad črevnej anastomózy, t.j. únik obsahu čreva do dutiny brušnej, vznik sterkorálnej peritonitídy, sepsa, multiorgánové zlyhanie a v konečnom dôsledku smrť pacienta. 16. Pokiaľ odvolateľ namietal, že nebohý nerešpektoval poučenie ošetrujúceho lekára zo dňa 12.03.2009 a v prípade obtiaží sa nedostavil na ošetrenie skôr ako bol plánovaný deň kontroly, z čoho vyvodzoval, že neexistoval medicínsky dôvod na jeho hospitalizáciu a prípadnú operáciu, odvolací súd poukazuje na závery znaleckej organizácie forensic.sk : „ L. A. B. nastala v dôsledku neskoro rozpoznanej pooperačnej komplikácie, ktorá nastala napriek správnej liečbe (prvotnej operácii). Išlo o dehiscenciu kolickej endto-end (koniec ku koncu) anastomózy s následnou sterkorálnou peritonitídou, čo malo za následok vznik sepsy (celkovej infekcie organizmu). Celkový zlý zdravotný stav nebohého nastal v dôsledku komplikácií v pooperačnom období, ktoré neboli včas diagnostikovaném pričom pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nastal taký moment liečby počas dňa 12.03.2009. kedy zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá správne, čím, sa podstatne znížili šance na skorú diagnostiku a liečbu pooperačnej komplikácie“ ( bod 23 znaleckého posudku č. 84/2013). Skutočnosť, že otec žalobcu pociťoval ťažkosti i po tom, čo bol dňa 12.03.2009 po vyšetrení prepustený do domáceho liečenia žalobca uvádzal už v podanej žalobe :„ otec síce dostal infúzie, ale krv mu na vyšetrenie nebrali, na CT ho neposlali, iba konštatovali, že po takejto operácii je to normálne, že ho brucho bolí a že zvracia, práve že je dehydrovaný a musí viac piť a jesť. Poslali ho domov, kde to vydržal do nedele 15.03.209, kedy sme k nemu museli privolať rýchlu zdravotnícku pomoc...“ a tieto skutkové tvrdenia žalobca už len doplnil na pojednávaní dňa 02.08.2024 : „ Išli sme domov, otec zaspal. Zobudil sa až ráno, najedol sa. Stále sa sťažovala na mierne bolesti, ale tým, že vyšetrujúci doktor mu povedal, že je starý a precitlivelý, že ho to bude pár dni bolieť, že je to bežné, preto sa otec nesťažoval, lebo to povedal samotný doktor. Čakali sme až na samotnú kontrolu, na ktorú mal ísť. Až do momentu, keď tie bolesti preňho už boli tak veľké, že sme volali záchrannú službu. Počas troch dní nemal nijaké objektívne prejavy“. Konštatáciu odvolateľa, že otec žalobcu by mal byť spoluzodpovedným za škodlivý následok nakoľko nerešpektoval poučenie lekára a nedostavil sa do zariadenia žalovaného v prípade ťažkostí okamžite, je potrebné vyhodnocovať v súvislosti so zistením, že i keď mu po vyšetrení zo dňa 12.03.2009 bola odporučená kontrola kedykoľvek v prípade ťažkostí, resp. dňa 16.03.2009, v odporúčaní chýbalo, pri akých ťažkostiach sa má pacient dostaviť ihneď na vyšetrenie a akú stravu má jesť ev. chýba odporúčaná liečba, príp. reštrikcia konkrétnych jedál. Nemožno prenášať na pacienta zodpovednosť za to, aby sám posúdil, kedy je jeho stav skutočne akútny, keďže nemá medicínske vzdelanie. 17. K námietke odvolateľa, že v prejednávenej veci sa nepodarilo s istotou preukázať existenciu príčinnej súvislosti medzi postupom žalovaného a smrťou otca žalobcu je potrebné uviesť, že požiadavka jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty osobitne v sporoch, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je v štandardnom type dôkazného sylogizmu neprimeraná, pretože narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nereflektuje objektívne limity súvisiace s následným poznávaním minulých javov, zvlášť príčinnej súvislosti a proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, v ktorom má z už uvedených dôvodov „navrch“ zdravotnícke zariadenie, keďže na žalobcu (poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie neúmerné nároky, čím mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje dosiahnutie ich uspokojenia, v dôsledku čoho porušuje aj jeden z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť jeho strán. 18. Otázkou posúdenia miery dôkazu príčinnej súvislosti v medicínskych sporoch sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 716/2016 zo dňa 24. 10. 2017. V tomto náleze uviedol o.i., že „....z hľadiska dokazovania v súdnom konaní je určenie miery procesnoprávneho poznania rozhodujúcich skutočností stupňom absolútnej istoty pomerne náročnou úlohou, pretože optikou procesného práva je každý dôkaz o tvrdenej skutočnosti v zásade len dôkazom o jej pravdepodobnosti. ....zmyslovým spoznávaním minulých javov nie je spravidla nikdy možné stopercentne potvrdiť existenciu alebo priebeh určitého skutkového deja, ktorý sa už odohral, a preto určitá miery neistoty bude skoro vždy v priebehu jeho dokazovania prítomná. ÚS SR
poukazoval tiež na to, že jednou z oblastí, kde tieto problémy vystupujú obzvlášť do popredia, sú tzv. medicínskoprávne spory, ktoré sú charakteristické svojou skutkovou zložitosťou prejavujúcou sa predovšetkým súbehom viacerých príčin spôsobilých privodiť daný následok alebo výrazným časovým obdobím medzi príčinou a následkom, čo výrazne sťažuje dôkaznú situáciu, prípadne tým, že úroveň aktuálneho stavu poznania v danom čase neumožňuje spoľahlivo objasniť tvrdený kauzálny priebeh, nedokonalosťou postupov pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti alebo samotnou povahou biologických procesov. Charakteristickou črtou týchto vzťahov, ktorá v priebehu súdneho konania mnohokrát zohráva rozhodujúcu úlohu, je aj to, že medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia a pacientom je výrazná informačná asymetria v neprospech pacienta“. Pacient je teda slabšou stranou v priebehu súdneho sporu, v ktorom má dôkaznú povinnosť ohľadom príčinnej súvislosti medzi určitými právne relevantnými javmi. „Z pohľadu naplnenia funkcií zodpovednostného práva požiadavka stopercentnej miery dôkazu pre účely unesenia dôkazného bremena poškodenému ukladá, aby pod procesnou sankciou neúspechu v spore tvrdil a preukázal kauzalitu s absolútnou istotou, čo je vzhľadom na už uvedené, cieľ, ktorý je nereálny a v zásade objektívne nesplniteľný.“ Podľa názoru ÚS v medicínskoprávnych sporoch nie je v mnohých prípadoch z už uvedených dôvodov možné jednoznačne určiť skutočnú príčinu vzniku škodlivého následku, ale túto možno stanoviť len s určitou mierou jej pravdepodobnosti. V týchto prípadoch je nutné vziať do úvahy aj ďalšie prvky, na ktorých je vybudovaný systém zodpovednostného práva a zohľadniť ich v kontexte objektívnej kauzálnej neistoty a vzájomnom nerovnocennom postavení tak, aby výsledok zodpovedal princípom, na ktorých je postavená zodpovednosť za ujmu/škodu. V tejto situácii ide v zásade o vyvažovanie dvoch proti sebe stojacich záujmov, a to práva poškodeného na jeho odškodnenie a na druhej strane záujem na tom, aby povinnosť na náhradu škody zaťažovala iba toho, kto škodu skutočne spôsobil alebo ju mohol svojím konaním odvrátiť. Neistota vo vzťahu k príčinnej súvislosti musí byť preto spravodlivo rozdelená, požiadavka spravodlivého vyváženia faktickej nerovnosti sporových strán je v zásade naplnená v prípade, ak je v pochybnostiach rozhodnuté v prospech toho, komu vznikla ujma (porovnaj R.. M.. Š., Dukazní bremeno v civilním soudním sporu, Praha, 1931, s. 114). 19. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane konštatuje, že zásada rovnosti účastníkov konania je súčasťou práva na spravodlivé konanie. Pod pojmom rovnosti účastníkov konania je potrebné rozumieť rovnosť ich príležitostí. To znamená, že každej procesnej strane by mala byť daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej protistrana. Podľa ESĽP sa rovnosťou zbraní rozumie požiadavka, aby každá zo strán konania mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu konania ako celku vzhľadom na protistranu podstatným spôsobom neznevýhodňujú. Cieľom zásady rovnosti zbraní je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu. Pod takto definovanú rovnosť strán spadá nielen realizácia ich oprávnení, ale aj otázky dôkazného bremena. V ústavnoprávnej rovine potom platí, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj zásada rovnosti zbraní, čo v civilnom súdnom konaní zahŕňa tiež rovnosť dôkazných bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmú byť neprimerané, pretože v opačnom prípade nemožno konanie ako celok považovať za spravodlivé. Obdobne aj ESĽP v rozsudku č. 34976/05 vydanom vo veci Metalco Bt. proti Maďarsku z 1. 2. 2011 dospel k záveru, že uloženie nesplniteľného dôkazného bremena na jednu stranu civilného sporu je porušením zásady rovnosti zbraní. Právo na rovnosť účastníkov konania teda vyžaduje, aby dôkazné bremeno kladené na jedného účastníka konania nebolo neprimerané, čo vychádza zo všeobecnej požiadavky na dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu. Z uvedeného možno urobiť záver, podľa ktorého ak je miera procesnoprávneho poznania vyžadovaná na preukázanie príčinnej súvislosti medzi právne relevantnými javmi zo strany žalobcu ako slabšej strany sporu zjavne neprimerane vysoká a nezohľadňujúca faktickú nerovnosť strán sporu, tak v dôsledku toho je aj dôkazné bremeno kladené na túto stranu zjavne neprimerané, čo potom vylučuje aj akúkoľvek zmysluplnú úvahu o možnosti jeho „unesenia", čím dochádza k porušeniu práva na rovnosť strán ako jedného z komponentov práva na spravodlivé súdne konanie." Z hľadiska uvedených záverov ÚS SR je nutné posudzovať aj záver znalcov (A. D., A. E. a znaleckej organizácie forensic.sk). 20. Za prejav ľubovôle nemožno považovať ani záver súdu prvej inštancie, že existovala minimálne 50% šanca na odvrátenie smrti nebohého pri zachovaní postupu lege artis. Uvedené závery sú podporené vykonaným dokazovaním, a to vyjadrením znalca A. A. D., .. „Vhodnou liečbou bolo možné zabrániť úmrtiu A. B. dňa 31.03.2009 (odpoveď na otázku č. 14), vyjadrením znaleckej organizácie forensic.sk „ Zhubný nádor hrubého čreva bol základná príčina smrti, ako sme to uviedli vyššie. Na smrti poškodeného A. B. sa spolupodieľal aj chybný postup liečby dňa 12.03.2009, a to tým, že chybným
poskytovaním zdravotnej starostlivosti došlo k zníženiu šance na včasnú diagnostiku pooperačnej komplikácie a jej operačnej liečby“ ( odpoveď na otázku 17). A. E. rovnako uviedol, že 12.03.2009 pri ambulantnom vyšetrení okamžitá hospitalizácia by bola zachránila život poškodeného ( znalecký posudok č. 56/2010). Znalecká organizácia forensic.sk doplnila, že v prípade riadnej diagnostiky a dovyšetrenia zdravotného stavu dňa 12.03.2009 by bolo možné zachytiť rozvoj pooperačnej komplikácie skôr a skorá operácia by mohla predísť rozvoju ťažkého septického šoku a multiorgánovým zlyhaním a možnej smrti otca žalobcu, s tým, že dehiscencia anastomózy patrí medzi neskoré pooperačné komplikácie, ktoré vznikajú zvyčajne práve na 5-7 deň po operácii črevného traktu. Zhodnotiac zhorauvedené úvaha súdu prvej inštancie ohľadne percentuálneho stanovenia výšky šance otca žalobcu na prežitie v rozsahu 50% zohľadnila všetky špecifické okolnosti prejednávanej veci a jej stanovenie malo následne vplyv aj na výšku priznanej nemajetkovej ujmy, kedy súd zohľadnil aj skutočnosť, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané ( na 100%), že lege artis postup žalovaného by viedol k odvráteniu smrti otca žalobcu. 21. Úvahy súdu prvej inštancie vo vzťahu k dôvodnosti priznania a výške priznanej nemajetkovej ujmy považuje rovnako odvolací súd za dôkladne a zrozumiteľné vysvetlené ( bod 45 až 51). Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu. V prejednávanej veci nebolo sporým, že bolo porušené právo žalobcu na rešpektovanie súkromného a rodinného života ako základného práva podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR, podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov (ďalej len ako „Dohovor“), ako aj podľa článku 10 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len ako „Listina“), porušenie práva ktorého žalovaný nespochybňoval. Súčasťou osobnostných práv fyzickej osoby je aj právo na súkromný a rodinný život, ktoré zahŕňa taktiež právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s blízkymi osobami. Súčasťou súkromného života jednotlivca je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci právo fyzickej osoby na spolužitie s blízkymi príbuznými, najmä s deťmi, rodičmi, prarodičmi, či súrodencami. Rešpektovanie súkromného života musí preto zahŕňať do určitej miery právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi, aby tak bolo možné okrem iného rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť jednotlivca. Protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby (viď. obdobne uznesenie NS SR z 18.02.2010, sp. zn. 3Cdo 137/2008 a nález Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) sp. zn. I. ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015). Súd prvej inštancie pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil aj rozhodovaciu prax súdov vo vzťahu k priznávaniu nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým plnoletým deťom (bod 48 odôvodnenia) ako i skutkovo obdobný prípad ( rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp.zn. 11C/126/2011). Odvolaciemu súdu je zrejmé, že z bohatej rozhodovacej činnosti v oblasti ochrany osobnostných práv nie je pre sporové strany náročné vyabstrahovať a označiť niekoľko rozhodnutí v prospech nimi obhajovanej sumy peňažnej satisfakcie. Výskyt rozdielnych rozhodnutí v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva (viď napr. nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 51/2014, rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/40/2020). 22. Zároveň súd neopomenul zohľadniť špecifiká prejednávanej veci, a to skutočnosť, že nebolo v konaní jednoznačne preukázané, že lege artis postup žalovaného by viedol k odvráteniu smrti otca žalobcu, zlý zdravotný stav otca žalobcu ( kedy príčinou smrti bol zhubný nádor hrubého čreva) a vek otca žalobcu ( 68 rokov), ktoré považoval za zásadné pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v nižšej sume ako si v konaní uplatňoval žalobca. Odvolací súd má na rozdiel od žalovaného za to, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške určenej súdom prvej inštancie zohľadňuje osobitosti daného prípadu (vychádzajúc z jednotlivých vyššie uvedených kritérií) a nevybočuje z rámca priznaných náhrad v porovnateľných prípadoch. Prisúdená náhrada tak nie je zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, zohľadňujúc životnú úroveň v krajine a nepredstavuje ani prostriedok neprípustného obohacovania, prípadne likvidácie. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je spôsobilá kompenzovať vzniknutú ujmu v zmysle jej zmiernenia na spravodlivom a slušnom základe (zdôvodnená konkrétnymi východiskami a závermi). 23. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 24. V podanom odvolaní odvolateľ namietal nesprávnosť posúdenia námietky premlčania žalobcom uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka je viazaný na moment, keď poškodený nadobudne dostatočné, preukázateľné informácie o škode a o skutočnostiach, ktoré mu umožnia identifikovať konkrétny subjekt zodpovedný za škodu. Nie je pritom podmienkou, aby toto poznanie bolo nepochybné a opieralo sa o právoplatné súdne rozhodnutie (rozsudok NS SR 1 Cdo 82/2009, publikovaný pod R 16/2014). Dozvedieť sa o škode znamená, že poškodená osoba sa dozvedela o konkrétnej majetkovej ujme, ktorú je možné objektívne vyčísliť v peniazoch, a na základe ktorej môže uplatniť svoje právo na náhradu škody na súde (rozsudok NS ČR 33 Odo 477/2001 publikovaný pod C 1168). 25. Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka), v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti (Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 5Cdo/60/2020 zo dňa 14.07.2022). Pri skúmaní otázky, kedy sa žalobca dozvedel o osobe, ktorá zodpovedá za škodu je potrebné vychádzať z preukázanej vedomosti žalobcu (v danom čase). Odvolací súd má za to, že žalobca už v čase podania podnetu na Úrad dňa 07.04.2009 mal dostatok podkladov k tomu, aby prijal záver, kto by mohol zodpovedať za škodu, nakoľko mal vedomosť o tom, kde bol jeho otec hospitalizovaný ako i podozrenie, že jeho otcovi nebola poskytnutá žalovaným zdravotná starostlivosť v súlade s ust. zákona č. 576/2004 Z.z.. Vedomosť žalobcu o osobe zodpovednej za škodu nemožno viazať k okamžiku, kedy žalobca obdržal Oznámenie o výsledku šetrenia podania Úradu zo dňa 28.08.2009, nakoľko vedomosť poškodeného o osobe zodpovednej za škodu neznamená nezpochybniteľnú istotu v určení osoby zodpovednej za vznik škody. S úplnou istotou možno zodpovednosť určitej osoby stanoviť až na základe dokazovania v súdnom konaní. Aj judikatúra preto vychádza z predpokladu, že po osobe, ktorá vie o vzniku škody, možno požadovať, aby nárok u súdu uplatnila, vtedy ak má k dispozícii také informácie o okolnostiach vzniku škody, vo svetle ktorých sa javí zodpovednosť určitej konkrétnej osoby dostatočne pravdepodobnou (např. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 25. 4. 2006, sp. zn. 25 Cdo 359/2005, Soubor, C 4273, rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 30. 8. 2012, sp. zn. 25 Cdo 2189/2011, Soubor, N. XXXXX, či rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 17. 12. 2014, sp. zn. 25 Cdo 3804/2014). 26. Vzhliadnuc k zhorauvedenému odvolací súd uzavrel, že právne závery súdu prvej inštancie pri posudzovaní začiatku plynutia premlčacej lehoty vo vzťahu k nároku na náhradu majetkovej škody, nie sú správne. Premlčacia lehota v zmysle ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka začala plynúť najneskôr dňom 07.04.2009 (podanie podnetu ma Úrad) a uplynula dňom 07.04.2011. Nakoľko si žalobca nárok na náhradu majetkovej škody uplatnil žalobou doručenou súdu dňa 19.08.2011, je potrebné námietku premlčania vznesenú v konaní žalovaným vyhodnotiť ako dôvodnú, čo navodzuje záver, že súd nemôže žalobcovi priznať premlčané právo na náhradu majetkovej škody v sume 1003,34 eur. 27. Vo vzťahu k námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, odvolací súd poukazuje na to, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, a právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.“ Odvolací súd má za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri
Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). 28. V preskúmavanej veci ma odvolací súd za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 CSP, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovanie riadne zhodnotil, keď dôsledne uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podľa názoru odvolacieho súdu konanie pred súdom prvej inštancie vadou zmätočnosti postihnuté nebolo. 29. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v napadnutom výroku II. rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalobu žalobcu o zaplatenie majetkovej škody v sume 1003,34 eur zamietol. 30. O trovách konania ako celku (t.j. prvoinštančného konania a odvolacieho konania), s ohľadom na definitívny výsledok sporu, rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru je úspechu vo veci) v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP (o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí). Odvolací súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzal z toho, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné (rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté) a čo sprevádzajúce ( nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020, ktorý bol zverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020).V prejednávanej veci bol žalobca úspešný čo do základu nemajetkovej ujmy, ktorej výška bola na úvahe súdu ( 20 000 eur) a neúspešný čo do nároku na náhradu majetkovej škody v sume 1.003,34 eur, úspech žalobcu predstavuje 95,23 % ( 20 000 : 21 003,34) a úspech žalovaného 4,77% ( 1003,34 : 21 003,34), celkový úspech žalobcu je 90,46 %. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodol, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 90,46 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).