Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/674/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811212833 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3811212833.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci žalobcov: 1/ F. R., nar. XX.XX.XXXX, 2/ Q. R., nar. XX.XX.XXXX, 3/ F. A., nar. XX.XX.XXXX, všetci bytom F. XXX, R., všetci zastúpení JUDr. Jaroslavom Hulíkom, advokátom so sídlom v Prievidzi, Hviezdoslavova 3, proti žalovanému: N. s poliklinikou W. so sídlom v A., N. 2, A., IČO 17 335 795, za účasti intervenienta na strane žalovaného : Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 11C/126/2011-258 zo dňa 04. mája 2015 takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalobcovia 1/, 2/, 3/ m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 1/ 20.000 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti o zaplatenie 2.140,42 eur s úrokom z omeškania od podania žaloby do zaplatenia žalobu žalobkyne 1/ zamietol. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 2/ 7.000 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti o zaplatenie 3.000 eur žalobu žalobcu 2/ zamietol. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni 3/ 4.500 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti o zaplatenie 5.500 eur žalobu žalobkyne 3/ zamietol. O náhrade trov konania nerozhodol s tým, že o nich bude rozhodnuté do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V rozhodnutí konštatoval, že žalobcovia sa podanou žalobou proti žalovanému domáhali zaplatenia nemajetkovej ujmy, ktorá im bola spôsobená tým, že žalovaný neposkytol ich manželovi a otcovi riadne zdravotnú starostlivosť, v dôsledku čoho zomrel, pričom žalobkyňa 1/ ako manželka zomrelého sa proti žalovanému domáhala zaplatenia čiastky 20.000 eur, žalovaný 2/ ako syn žalovaného sa domáhal zaplatenia 10.000 eur a žalobkyňa 3/ ako dcéra zomrelého sa domáhala zaplatenia 10.000 eur. Okrem toho sa žalobkyňa 1/ proti žalovanému domáhala zaplatenia 2.140,42 eur s úrokom z omeškania od podania žaloby vo výške 9,5 % ročne do zaplatenia, a to dôvodom náhrady primeraných nákladov spojených s pohrebom. Do konania na stranu žalovaného na jeho podnet pristúpil intervenient : Spoločnosť Allianz - Slovenská poisťovňa a.s.. 2. Po vykonanom dokazovaní oboznámením listinných dôkazov, výsluchu žalobcov, výsluchu svedkov V. E., Q. V., oboznámení znaleckého posudku a výsluchu znalca MUDr. D. B., oboznámení znaleckého posudku a výsluchu znalca MUDr. B. S. súd prvej inštancie dospel k záveru, že návrh žalobcov je dôvodný sčasti. Z vykonaného dokazovania zistil, že manžel žalobkyne 1/ a otec žalobcov 2/ a 3/ utrpel v roku 1993 mozgovú príhodu, v dôsledku ktorej poberal čiastočný invalidný dôchodok, zároveň bol pravidelne pod lekárskou kontrolou a užíval lieky na vysoký krvný tlak. Jeho zdravotný stav bol stabilizovaný. V nedeľu dňa 01.08.2010 navštívil lekársku pohotovostnú službu v N., z ktorej bol odoslaný do nemocnice žalovaného, ktorý mu poskytol lieky od bolesti a infúziu, po ktorej bol prepustený domov. Následne v pondelok 02.08.2010 sa dostavil k svojmu obvodnému lekárovi, ktorý mu odobral krv, no pri vyšetrení pociťoval také silné bolesti, pre ktoré jeho obvodný lekár privolal rýchlu lekársku pomoc, ktorá ho odviezla do nemocnice žalovaného. Po prijatí do nemocnice žalovaného bola vzhľadom na bolesti brucha na základe vyšetrení na centrálnom príjme nemocnice stanovená pracovná diagnóza jeho obtiaží chronická pankreatitída akútne exacerbovaná. Následne bolo vykonané vyšetrenie RTG hrudníka, sonografické vyšetrenie brucha a laboratórne vyšetrenie krvi, pričom z RTG snímky, ktorá bola popísaná dňa 02.08.2010 o 10:24 hodine bolo zrejmé, že hrudník vykazuje vpravo sýte zatienenie siahajúce po ventrálny okraj piateho rebra s tekutinou v pravej pleurálnej dutine a z vyšetrenia krvi bol zrejmý výrazný pokles bielych krviniek, vysoká hladina CRP, pričom hodnoty pankreatitických enzýmov boli v norme. Na základe takýchto vyšetrení mala byť 02.08.2010 o 10:24 hodine stanovená diagnóza obojstranný zápal pľúc. Vzhľadom na to, že pacient bol umiestnený na chirurgickom oddelení malo byť nariadené interné a pľúcne konziliárne vyšetrenie (prípadne preloženie na interné alebo pľúcne oddelenie) a predovšetkým mala byť nastavená liečba širokospektrálnymi antibiotikami. Takéto konziliárne vyšetrenia nariadené neboli a nebola indikovaná antibiotická liečba. Ochorenie zápalom pľúc preto postupovalo, čo viedlo k pľúcnemu a srdcovému zlyhávaniu pacienta, ktoré viedlo k jeho úmrtiu, pričom nemožno vylúčiť, že by správne poskytnutá lekárska starostlivosť viedla k záchrane života manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov 2/ a 3/. Na základe takto zisteného skutkového stavu mal za to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorú bol povinný poskytnúť manželovi a otcovi žalobcov, túto zdravotnú starostlivosť neposkytol riadne, a to opomenutím svojich povinností, čo vyplynulo najmä z vypracovaných znaleckých posudkov. Dodal, že uvedené skutkové zistenia síce lákajú k zjednodušeniu spočívajúcim v tom, že takéto konanie žalovaného treba považovať za príčinu smrti manžela a otca žalobcov, takéto zjednodušenie však nie je správne, keďže príčina smrti manžela a otca žalobcov nebola v konaní žalovaného, keďže konanie žalovaného nespôsobilo ochorenie, ktoré bolo príčinou jeho smrti, ale príčina smrti manžela a otca žalobcov spočívala v ľudsky nepodmienenej, náhodnej, no prirodzenej skutočnosti, ktorým bolo ochorenie na obojstranný zápal pľúc, ktorý bol aj príčinou smrti manžela a otca žalobcov. Do priebehu tohto ochorenia však bol žalovaný povinný zasiahnuť splnením si svojich povinností podľa § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov tak, že by poskytol zdravotnú starostlivosť správne, teda vykonal všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia, alebo zlepšenia stavu pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. Túto svoju povinnosť žalovaný nesplnil, preto do života žalobcov zasiahol tak, že ich blízkemu príbuznému v rozpore so svojimi povinnosťami zobral nádej, na ktorú mal právo, spočívajúcu v tom, aby sa zo svojho ochorenia uzdravil. Právo na to, aby bola príbuznému poškodenej osoby riadne poskytnutá zdravotná starostlivosť, treba považovať za súčasť práva na ochranu osobnosti manželky a deti nesprávne liečenej osoby, ktorá na túto chorobu zomrela, a to konkrétne práva na ochranu ich súkromia podľa § 11 Občianskeho zákonníka, keďže ich súkromie je nevyhnutne tvorené životom a zdravým ich najbližšieho príbuzného. Preto majú žalobcovia proti žalovanému podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako fyzické osoby právo na to, aby im bolo dané primerané zadosťučinenie a keďže vzhľadom na smrť manžela a otca žalobcov sa nemožno domáhať upustenia od neoprávnených zásahov a neodstránenia následkov týchto zásahov. Žalobcom okrem prejavenia ľútosti bez prijatia akejkoľvek zodpovednosti nebolo žalovaným poskytnuté žiadne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom vzhľadom na to, že nebyť neoprávneného zásahu žalovaného mohol ich manžel a otec žiť, nezdá sa takéto zadosťučinenie ani postačujúce, a preto podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 3. Pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy, súd konštatoval, že otázka určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy je spojená s riešením otázok, ktoré sú vo svojej podstate otázkami, na ktoré nemožno nájsť uspokojivé odpovede, keďže ide o riešenie aká je majetková, peňažná hodnota ľudského života a jeho kvality určovanej životom, či skôr v tomto prípade nádejou na život najbližších príbuzných. Platný právny poriadok sa v rovine zákona k výške náhrady za smrť blízkej osoby vyjadruje explicitne len v prípade úmrtia osoby v dôsledku pracovného úrazu a choroby z povolania, a to v § 94 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, keď pozostalej manželke a pozostalým nezaopatreným deťom priznáva okrem iných nárokov i nárok na jednorazové odškodnenie v závislosti od denného vymeriavacieho základu zomrelej osoby, najviac však v prípade manželky vo výške 46.485,40 eur, pričom ani odškodnenie všetkých nezaopatrených detí nemôže presiahnuť pre všetky deti čiastku 46.485,40 eur. Konštatoval, že uvedené peňažné čiastky nemožno považovať za rozhodujúce pri úvahách o výške nárokoch žalobcov, keďže sa vzťahujú na smrť spôsobenú inou náhodnou skutočnosťou, ako je choroba, a to pracovným úrazom, resp. chorobou z povolania, treba ich však zohľadniť, keďže oba nároky majú spoločné prvky, ktorými je smrť člena rodiny zasahujúca do súkromia života príbuzných. Vychádzajúc z uvedených porovnaní sa súdu prvej inštancie javilo ako dôvodné použiť pri určovaní náhrady v prípade žalobkyne 1/ hraničné kritérium najvyššej do úvahy prichádzajúcej náhrady vo výške 46.485,40 eur, a v prípade žalobcov 2/ a 3/ zvážil to, že v prípade smrti ich otca už išlo o dospelé plnoleté deti. Napriek tomu, že v prípade poskytovania náhrady nemajetkovej ujmy je rozhodujúcim faktorom satisfakčná funkcia tohto plnenia, konštatoval, že v prípade úmrtia príbuzného človeka treba jednoznačne dospieť k záveru, že akákoľvek peňažná náhrada nedokáže uspokojiť poškodené osoby. V tejto súvislosti sa nepochybne zvyšuje i význam funkcie náhrady nemajetkovej ujmy spočívajúcej v tom, aby takáto náhrada pôsobila preventívne, teda odradila toho, kto porušením svojich povinnosti zasiahol do práva na súkromie poškodených osôb od prípadného, podobne nedbanlivého konania, ako tomu bolo v prípade nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti manželovi a otcovi žalobcov žalovaným. Práve z tohto dôvodu sa prípadná priznaná náhrada nemajetkovej ujmy musí pohybovať v čiastke vyššej, napr. približného ročného príjmu kvalifikovaného lekára tak, aby aj žalovaný pociťoval priznanú náhradu nemajetkovej ujmy ako podstatnú majetkovú ujmy a následne podobným porušeniam svojich povinností predchádzal. 4. S ohľadom na uvedené východiská považoval za dôvodné priznať žalobkyni 1/ uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20.000 eur. Zohľadnil pri tom skutočnosť, že manželovi žalobkyne 1/ nebola poskytnutá riadne zdravotná starostlivosť vo veku 53 rokov, keď vzhľadom na jeho vek bolo možné očakávať ešte dlhé trvanie jeho života v usporiadanom manželstve so žalobkyňou 1/ a to napriek tomu, že išlo o síce o chorého človeka, ale jeho zdravotný stav bol stabilizovaný. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že manžel žalobkyne 1/ viedol aktívny život, ktorý sa koncentroval do uspokojovania potrieb jeho manželstva a dvoch plnoletých detí. Pokiaľ ide o žalobcu 2/ z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca 2/ v čase, keď jeho otcovi nebola riadne poskytnutá zdravotná starostlivosť žalovaným, mal 25 rokov a tvoril so svojim otcom a žalobkyňou 1/ spoločnú domácnosť, pričom jeho otec mu aktívne pomáhal pri začiatkoch jeho podnikateľskej činnosti pri prevádzkovaní autoservisu. Je zrejmé, že žalobca 2/ už bol vo veku, v ktorom ho nemožno považovať za nezaopatrené dieťa, ale vo veku, v ktorom sa namiesto života v spoločnej domácnosti s rodičmi musel orientovať na samostatný život a založenie vlastnej rodiny. Žalobca 2/ však stále tvoril spoločnú domácnosť so svojimi rodičmi, pričom očakával, že sa jeho pracovný život bude naďalej spájať s jeho stále produktívnym a relatívne zdravým otcom. S ohľadom na tieto skutočnosti a vyššie uvedené východiská súd prvej inštancie považoval žalobu žalobca za dôvodnú v časti o zaplatenie 7.000 eur. Pokiaľ ide o žalobkyňu 3/, mal za preukázané, že v čase keď jej otcovi nebola riadne poskytnutá riadne zdravotná starostlivosť žalovaným, mala 29 rokov, pričom žila v manželstve a preto prirodzene jej najbližším človekom nebol jej otec, ale jej manžel, hoci je zrejmé, že jej otec tvoril významnú časť jej súkromia, keďže jej aktívne pomáhal pri stavbe jej rodinného domu. S ohľadom na uvedené považoval návrh žalobkyne 3/ za dôvodný v časti o zaplatenie 4.500 eur. V prevyšujúcej časti uplatnený nárok žalobcov 2/ a 3/ zamietol. Zamietol tiež nárok žalobkyne 1/, ktorým sa domáhala náhrady nákladov spojených s pohrebom, keď dospel k záveru, že základ tohto nároku nie je daný, a to z toho dôvodu, že nemožno dospieť k jednoznačnému záveru, že by nesprávny spôsob poskytnutia zdravotnej starostlivosti žalovaným jej manželovi bol v priamej príčinnej súvislosti s jeho smrťou. Príčinou smrti manžela žalobkyne bola jeho choroba, ktorej nesprávne liečenie žalovaným nebolo príčinou jeho smrti, ale príčinou toho, že boli bližšie nezisteným spôsobom znížené oprávnené nádeje na jeho uzdravenie. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o nich bude rozhodnuté do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 5. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietne. Nestotožnil sa s priznaním nemajetkovej ujmy žalobcom v prvom až treťom rade, ako i s odôvodnením ich priznania. Poukázal pri tom na skutočnosť, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia na jednej strane konštatuje, že aj napriek skutkovým zisteniam príčinou smrti manžela a otca žalobcov nebolo konanie žalovaného, na druhej strane uvádza, že žalovaný svoju povinnosť pri správnom určení choroby nesplnil, a tým blízkemu príbuznému žalobcov zobral nádej na uzdravenie. V predmetnej veci bolo vykonané znalecké dokazovanie, ktoré hodnotilo postup žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti manželovi a otcovi žalobcov, ku ktorému sa žalovaný v priebehu konania vyjadroval, najmä v tom smere, že z pohľadu znalcov na vec ex ante a vzhľadom na celkový zdravotný stav, určenie pracovnej diagnózy chronickej pankreatitídy akútne exacerbovanej a doposiaľ zistených laboratórnych vyšetrení, nebolo možné jednoznačne pôvodnú diagnózu určiť a začať s podávaním širokospektrálnych antibiotík. Ďalej poukázal na atypický a rýchly priebeh ochorenia, ktoré pri vyskytnutí sa ďalších komplikácií nebolo možné už odvrátiť. Zo znaleckého pohľadu ex post a najmä na základe výsledkov pitvy, kedy bol ako príčina smrti uvedený obojstranný zápal pľúc, je z odborného pohľadu na vec otázkou akademickou so stanovením záverov zo spätného pohľadu. Nakoľko príčina súvisela s porušením právnej povinnosti nebola ako jeden z predpokladov zodpovednosti za spôsobenú škodu zo strany žalovaného ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti preukázaná, vyslovil názor, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne. 6. Žalobcovia prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadali rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že aj keď majú svoje vnútorné výhrady voči konštatovaniu súdu prvej inštancie o tom, že smrť ich otca a manžela nie je v priamej príčinnej súvislosti s porušením povinností žalovaného ustanovených v § 4 ods. 3 zak. č. 576/2004 Z. z., akceptovali výsledok súdneho rozhodnutia, ktorý je pre nich aspoň čiastočne zadosťučinením. Nemožno podľa ich názoru prisvedčiť žalovanému, že príčinou smrti ich manžela a otca nebolo aj konanie žalovaného, keďže ono nespôsobilo jeho ochorenie, ktoré bolo príčinou smrti. Žalovaný následky svojej zodpovednosti za jednoznačne nesprávny postup pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti zjednodušuje, bagatelizuje, ospravedlňuje údajným atypickým priebehom ochorenia, komplikáciami a problémami so stanovením diagnózy. V súvislosti s takouto argumentáciou žalovaného poukázali na dôsledky protiprávneho konania žalovaného, pričom záver, že konanie žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nebolo správne a bolo v rozpore s vyššie uvedeným citovaným ustanovením zákona jednoznačne vyplýva zo záverov znaleckého posudku MUDr. B. ako aj zo záverov znaleckého posudku MUDr. S.. Závery oboch znaleckých posudkov postup žalovaného kvalifikovali ako nesprávny, nie obvyklý, pričom diagnóza ochorenia pacienta vyplývala pri dodržaní postupu lege artis zo strany žalovaného už po RTG hrudníka dňa 02.08.2010 a súčasne krvných vyšetreniach, ktoré výsledky mal žalovaný k dispozícií v uvedený deň už o 10:24, no napriek tomu ťažké ochorenie vôbec nezačal liečiť, hoci v tom čase mali byť podľa znalcov indikované konziliárne vyšetrenia a empirická antibiotická liečba. Zo znaleckého posudku MUDr. B. vyplýva, že zápal pľúc ani srdcové zlyhanie pacienta nebolo správne ani diagnostikované, ani liečené, a tieto ochorenia boli príčinou úmrtia pacienta. Znalec MUDr. B. vo výsluchu na pojednávaní uviedol, že nie je vylúčené, že by bol pacient prežil a uzdravil sa, ak by bol žalovaný postupoval pri jeho liečbe lege artis. Tieto závery znaleckého posudku MUDr. B. odsúhlasil aj kontrolný znalec MUDr. S.. Obaja znalci sa teda zhodli na tom, že pri postupe žalovaného lege artis, teda pri poskytovanej správnej starostlivosti, ktorá bola žalovaného právnou povinnosťou mohol pacient prežiť, resp. šance pacienta prežiť by sa zvýšili napriek jeho ochoreniu. Vyslovili stanovisko, že príčinu smrti v dôsledku choroby je potrebné odlíšiť od príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom, konaním žalovaného a nárokom ktorý si uplatnili žalobou. Ich otec a manžel mal zákonné právo na poskytnutie zdravotnej starostlivosti, pričom toto zákonné právo mu bolo protiprávnym konaním žalovaného odopreté, a to závažným spôsobom, a neospravedlniteľným žiadnymi výhovorkami žalovaného, ktorých dôvodnosť bola znalcami vyvrátená. Príčinná súvislosť je daná vždy, ak je protiprávny úkon - v tomto prípade postup žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti ako celok s viacerými dielčími protiprávnymi úkonmi žalovaného počnúc diagnostikovaním ochorenia, nesprávnou liečbou, resp. absolútnym neliečením ochorenia, jednou z hlavných príčin následku. Nie je pritom podstatné len to, či protiprávny postup žalovaného spôsobil takú gradáciu prvotnej príčiny - ochorenia, ktorý protiprávny postup vyústil až do smrteľného následku pacienta, ale tiež to, že protiprávnym postupom žalovaného nebolo vôbec zamedzované, aby takýto následok nastal. Pritom žalovaný vo vzťahu k nim, rodine pacienta, demonštroval riadne poskytovanie zdravotnej starostlivosti, čím im zamedzil možnosť, aby svojho príbuzného dali liečiť a vyliečiť do takého zdravotníckeho zariadenia, ktoré by bolo postupovalo pri jeho liečbe správne a účinne. 7. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 zák. č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, ďalej len CSP), t. j. čo do rozsahu a dôvodov odvolania a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny, potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu. Výrokov rozsudku, ktorým súd prvej inštancie vo zvyšnej časti návrh žalobcov zamietol, sa odvolací súd nedotýkal, pretože proti týmto výrokom odvolanie žalovaného nesmerovalo, preto v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť (§ 367 CSP). 8. Odvolanie proti rozsudku, alebo uzneseniu, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a) až h) CSP (písmenami a) až f), O.s.p. účinného v čase podania odvolania). 9. Žalovaný vo svojom odvolaní výslovne neoznačuje ani jeden z tam uvedených dôvodov na odvolanie, avšak z obsahu odvolania je zrejmé, že súdu prvej inštancie vyčíta, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (dôvod na odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (predtým § 205 písm. d) O.s.p.). 10. Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. 11. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP. Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovanému zákonnému ustanoveniu. 12. V prejednávanej veci žalovaný v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov ako súd prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné skutkové závery týkajúce sa jeho povinnosti zaplatiť žalobcom 1/, 2/ a 3/ nemajetkovú ujmu. 13. Spochybňovaním priznania nemajetkovej ujmy žalobcom tak žalovaný zároveň uplatňuje dôvod na odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (predtým § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Podstatou tohto odvolacieho dôvodu je, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, za ktoré sa podľa súdnej praxe považuje mylná aplikácia alebo výklad právnej normy na zistený skutkový stav, alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav nemožno vôbec použiť. 14. Z obsahu spisu je nepochybné, že v danej veci sa žalobcovia 1/, 2/,3/ domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v prípade, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nárok vyvodzujú zo znenia ust. § 11 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 15. Generálne klauzula o ochrane osobnosti obsiahnutá v ust.§ 11 Občianskeho zákonníka bola prispôsobená Listine základných práv a slobôd zákona č. 509/1999 Zb. účinného od 01.01.1992, odkedy až do súčasnosti toto ustanovenie znie tak, že fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Účinnosťou tohto zákona bola pod ochranu osobnosti zahrnutá aj ochrana súkromia, ktorá zahŕňa právo na nerušený osobný život, duševný pokoj, nedotknuteľnosť života jednotlivca v kruhu jeho najbližších. Jednou z hodnôt každej fyzickej osoby ako celku, ktoré rešpektovanie musí občianske právo voči subjektom v rovnakom postavení zabezpečovať, je právo na súkromie. Obsah práva na súkromie je nutné určovať so zreteľom na ústavné predpisy a ustanovenia medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách uvedených v článku 154c ods. 1 Ústavy SR, v ktorých má pozitívna zákonná úprava práva občana na súkromie svoj prirodzeno-právny zdroj. 16. Pojmovými znakmi subjektívnych osobnostných práv sú absolútna povaha, nemateriálny charakter, všeobecnosť a výlučnosť, zásadná neprevoditeľnosť, časová neobmedzenosť a nepremlčateľnosť. Pôsobia voči neobmedzenému, resp. neurčitému okruhu ostatných subjektov práva, ich predmetom sú výlučne nemajetkového hodnoty (osobnosť), patria každej fyzickej osobe s rovnakým právnym postavením, výlučné oprávnenie nakladať počas celého života v medziach určených právnym poriadkom s jednotlivými stránkami svojej osobnosti patrí fyzickej osobe. Ako základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby uvádza už Občiansky zákonník v § 1 výslovne život, zdravie, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy. 17. Podľa ustanovenia čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a slobôd, publikovaného pod číslom 209/1992 Zb., každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 18. Právo na súkromie v rôznych poňatiach môže zahŕňať tak ochranu rodinného života, súkromia, obydlia, ako aj ochranu cti, povesť človeka, či ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov. Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci súkromného rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život, môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne, alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného člena rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. 19. Jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti sú relatívne samostatné, preto je možné ich použiť jednotlivo alebo kumulovane, taktiež v závislosti od intenzity protiprávneho zásahu do osobnostnej sféry fyzických osôb. Zákon výslovne pripúšťa podanie návrhu na upustenie od neoprávnených zásahov, alebo návrh na odstránenie následkov už uskutočnených a návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia, ktoré nemá charakter peňažnej odmeny, teda nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkom morálneho, materiálneho pôsobenia. V prípade, ak by sa nezdalo morálne zadosťučinenie postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou a plniť tiež satisfakčnú funkciu. 20. Predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy aj v danom prípade bola existencia ujmy na strane žalobcov, porušenie právnej povinnosti - protiprávny úkon žalovaného a príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním. V súlade s ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka na to, aby oprávnená osoba mala právo domáhať sa ochrany osobnosti sa vyžaduje a zároveň stačí, aby išlo o neoprávnený (protiprávny) zásah do práv na ochranu osobnosti. V prípade existencie takéhoto neoprávneného zásahu ide potom o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. 21. V preskúmavanej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, a to najmä zo záverov znaleckých posudkov znalcov MUDr. D. B. a MUDr. B. S. že k zásahu do osobnostných práv žalobcov 1/, 2/, 3/ protiprávnym zásahom žalovaného došlo. Zo záverov vyhotovených znaleckých posudkov totiž nepochybne vyplýva, že postup žalovaného vzhľadom na zdravotné problémy a klinický stav pacienta nebol obvyklý a správny, nebol „lege artis“, na chirurgickom oddelení žalovaného neboli vykonané všetky potrebné úkony za účelom diagnostiky a liečby závažného stavu pacienta, nebol zvolený správny liečebný postup a boli zanedbané príznaky zdravotných ťažkostí pacienta. Preto záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti zanedbaním svojich povinností podľa § 4 ods. 3 zákona č. 76/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti neposkytol zdravotnú starostlivosť v danom prípade správne, čo následne viedlo až k smrti pacienta, čím porušil svoju právnu povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona a tým zasiahol do práva na ochranu súkromia žalobcov podľa § 11 Občianskeho zákonníka, považoval odvolací súd za správny. Z tohto konštatovania vyplýva potom aj správny záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobcovia 1/, 2/ a 3/ majú proti žalovanému ako fyzické osoby právo na to, aby im bolo dané primerané zadosťučinenie vo forme nemajetkovej umy v peniazoch, nakoľko poskytnutie inej formy primeraného zadosťučinenia v zmysle ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa v danom prípade javilo ako nepostačujúce. 22. Pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy, žalovaný vo svojom odvolaní výšku priznanej nemajetkovej ujmy jednotlivým žalobcom nenapáda. 23. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolností, za ktorých porušenia práva došlo. 24. V danej veci odvolací súd preskúmaním zistil, že súd prvej inštancie východiská pre priznanie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch posúdil správne a výšku nemajetkovej náhrady určil primerane k pozícií manželky a detí poškodeného v ich živote ako aj k zmierneniu následkov, ktoré im v súvislosti s jeho smrťou vznikli. 25. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcom 1/, 2/, 3/, ktorí boli v odvolacom konaní plne úspešní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie. 27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é. Proti tomuto rozhodnutiu možno podať dovolanie za podmienok stanovených v ust. § 419 až § 425 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.