Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/43/2025 z 17. 12. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 7Co/43/2025 1108235103 17. 12. 2025 JUDr. Mariana Harvancová ECLI:SK:KSBA:2025:1108235103.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt C. XXXX/XX, D. - B., zast. JUDr. Miloš Barbuš, advokát, so sídlom Štúrova 13, Bratislava – mestská časť Staré mesto, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, zast.: 1/ FROLKOVIČ Legal s.r.o. IČO: 50 106 228, so sídlom Námestie Mateja Korvína 1, Bratislava – mestská časť Staré mesto, 2/ E. F. s. r. o. IČO: 47 234 229, so sídlom Majerníkova 1A, Bratislava – mestská časť Dúbravka a 3/ WOLF THEISS Rechtsanwälte GmbH & Co KG, organizačná zložka, IČO: 36 063 894, so sídlom Einsteinova 24, 851 01 Bratislava – mestská časť Petržalka, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy v sume 16.986 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 31.10.2024 č.k. B1-8C/193/2008-1271, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku II., III., IV. a v závislých výrokoch VI. a VII., p o t v r d z u j e. II. Žalobkyňa m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie (v poradí druhým rozsudkom) výrokom I. návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. 8Co/119/2023 zamietol. Výrokom II. určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou uzatvorenou medzi žalovaným a žalobkyňou dňa 27.05.2022, uskutočnené listom žalovaného zo dňa 21.08.2008, ktoré bolo žalobkyni doručené dňa 04.09.2008, je neplatné. Výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 16.986 eur s úrokom z omeškania, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom IV. určil, že pracovný pomer žalobkyne, ktorý vznikol medzi stranami na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej stranami dňa 27.05.2002 stále trvá. Výrokom V. vo zvyšku žalobu zamietol. Výrokom VI. priznal žalobkyni voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% a výrokom VII. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť štátu na účet Mestského súdu Bratislava IV súdny poplatok vo výške 1.299 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 9, §17 ods. 2, § 37, § 47 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 2, §70, § 77, § 79, § 81, § 83, § 129 ods. 1, § 132, § 134, § 229 ods. 4, § 232 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“) § 137 písm. d), § 164, § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), § 517 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. (ďalej len „nariadenie č. 87/1995 Z. z.“), a vecne tým, že predmetom konania je žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 21.08.2008, ktoré žalobkyňa prevzala

dňa 04.09.2008, o určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá a o zaplatenie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Žalovaný skutkovo odôvodnil okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou tým, že: „a) odo dňa 01.04.2008 bola žalobkyňa spoločníčkou a konateľkou spoločnosti ASAP 4 YOU, s.r.o., so sídlom Nevädzová 2/a, 821 01 Bratislava, IČO : 44 069 260, b) popis činnosti spoločnosti sa takmer zhoduje s popisom činnosti a zodpovednosti, ktoré tvoria obsah popisu práce pracovného miesta žalobkyne, čím došlo k porušeniu povinnosti v rámci pracovnej disciplíny podľa 51. 8. 6. písm. b) Pracovného poriadku spoločnosti, podľa ustanovenia § 47 ods. 1 písm. b) a § 83 ods. 1 Zákonníka práce a podľa ustanovenia čl. 3. 12 Globálneho kódexu Compliance. Podľa § 83 ods. 1 Zákonníka práce a ustanovenia čl. 7. 3. písm. b), c) Pracovného poriadku spoločnosti môžu zamestnanci vykonávať inú zárobkovo činnosť popri svojom zamestnaní vykonávanom v pracovnom pomere, ktorá je zhodná s predmetom činnosti zamestnávateľa, len s jeho predchádzajúcim písomným súhlasom za predpokladu, že nezneužijú informácie, o ktorých sa dozvedeli pri výkone pracovnej činnosti. Žalovaný neudelil žalobkyni predchádzajúci súhlas na výkon tejto zárobkovej činnosti, nebol jej udelený súhlas na založenie spoločnosti ani na výkon činnosti konateľa tejto spoločnosti v súlade s ustanovením § 83 ods. 1 Zákonníka práce a ustanovením 51.3.12 Globálneho kódexu Compliance“. Dňa 04.09.2008 žalovaný písomnou formou a postupom podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce doručil žalobkyni okamžité skončenie pracovného pomeru. Súd sa nestotožnil s námietkou žalobkyne, že žalovaný zamestnávateľ sa o skutku, ktorý je dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou dozvedel v deň, kedy sa o tomto skutku dozvedela priama nadriadená žalobkyne pani G. B., t. j. v marci 2008 a preto subjektívna lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou žalovanému uplynula v máji 2008. Z výsluchu svedkyne p. B. – nadriadenej žalobkyne, mal súd za preukázané, že o založení spoločnosti ASAP 4 YOU, s. r. o. žalobkyňou vedela, čo sama potvrdila a nevidela v tom problém. Bola do aktivít žalobkyne v súvislosti so zakladaním spoločnosti ASAP 4 YOU, s. r. o. priamo zapojená, pretože bola súčasťou komunikácie p. H. I., J. F. a žalobkyne (bod. 31, 33 a 34 rozsudku), boli jej zasielané napr. informácie o tom, kedy bude stretnutie u advokáta, aký bude cenník služieb, vzor vizitiek a pod.. Angažovala sa v prospech tejto skupiny, čo sa napokon prejavilo aj tým, že oslovila dcérsku spoločnosť žalovaného a kontaktovala s možnosťou spolupráce p. K. so zámerom aktívneho získania klientov. Uviedol, že sama p. B. v minulosti odosielala tretím osobám informácie majúce personálny a mzdový charakter a neprišlo jej to vôbec neprimerané. Z uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že tým, že sa o aktivitách žalobkyne dozvedela svedkyňa p. B. v marci 2008 sa o protiprávnom konaní žalobkyne žalovaný ešte nedozvedel. Prvýkrát sa preto žalovaný dozvedel o konaní žalobkyne až dňa 29.07.2008, kedy sa to dozvedela svedkyňa p. L. od jej podriadenej p. D., ktorá nahradila svedkyňu p. B. v postavení priamej nadriadenej žalobkyne. Z uvedeného vyvodil, že žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobkyňou v dvojmesačnej subjektívnej lehote predpísanej v § 68 ods. 2 Zákonníka práce, pretože sa tak stalo už 04.09.2008, čo je menej ako dva mesiace od kedy sa o dôvodoch pre okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaný dozvedel (dňa 29.07.2008). K námietke žalobkyne (pojednávanie dňa 30.09.2024), že tento úkon neurobili na to oprávnené osoby, súd uviedol, že bolo preukázané, že tento úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru vykonali za žalovaného spoločne I.. H. M., predsedníčka predstavenstva a A. I. C., riaditeľ divízie ľudských zdrojov. Z obchodného registra vyplývalo, že za žalovaného boli oprávnení konať najmenej dvaja členovia predstavenstva žalovaného spoločne. V tomto prípade konala za žalovaného spomedzi členov predstavenstva len I.. H. M., čo nebolo v súlade zo zápisom v obchodnom registri. Súd prvej inštancie zdôraznil, že z Pracovného poriadku platného v čase, kedy žalovaný so žalobkyňou okamžite skončil pracovný pomer bolo preukázané (bod. 29 rozsudku), že právne úkony môžu podľa čl. 2 bod 2.2 robiť za žalovaného ako zamestnávateľa aj dvaja písomne poverení zamestnanci. V danom prípade okamžité skončenie pracovného pomeru podpísal len jeden zamestnanec, a to riaditeľ divízie ľudských zdrojov A. I. C., t. j. nebola splnená podmienka predpokladaná Pracovným poriadkom žalovaného pre to, aby takto vykonaný úkon bol vykonaný v mene žalovaného ako zamestnávateľa. Súčasne nebolo podľa konajúceho súdu preukázané, že by druhá podpisujúca osoba (I.. M.) bola zamestnancom žalovaného (bola predsedníčkou predstavenstva spoločnosti). Nebol preukázaný ani obsah písomného poverenia udeleného A. I. C., ktoré na daný úkon vyžaduje citovaný čl. 2 bod 2.2 Pracovného poriadku. Takýto úkon preto nebol vykonaný žalovaným v zmysle § 9 ods. 1 Zákonníka práce, nevyvolal zamýšľané účinky a je neplatný, čo bolo dôvodom na to, aby súd vyhovel žalobe vo vzťahu k určeniu neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru už len z tohto dôvodu. V danom prípade však určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo možno dovodiť aj z ďalších dôvodov. V súlade so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu (Krajský súd v Bratislave), dospel súd k záveru, že tretí dôvod uvedený v okamžitom skončení pracovného pomeru „činnosť pre spoločnosť žalobkyňa vykonávala v pracovnom čase, kedy mala plniť úlohy

pridelené jej žalovaným podľa pracovnej zmluvy a súčasne na činnosť spoločnosti využívala pracovné nástroje (PC, SW, papier, telefóny atď.) pridelené žalobkyni žalovaným, čím porušila ustanovenie čl. 8. 6. písm. b) Pracovného poriadku a ustanovenie čl. 7. 1. písm. b) Pracovného poriadku“, žalovaný nevymedzil určite, zrozumiteľne a spôsobom predpokladajúcim v ustanovení § 70 Zákonníka práce. Za určito a zrozumiteľne skutkovo vymedzené súd prvej inštancie považoval dva dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou: a) že žalobkyňa bola od 01.04.2008 spoločníčkou a konateľkou spol. ASAP 4 YOU, s. r. o. a b) že popis činnosti tejto spoločnosti (ASAP 4 YOU, s. r. o.) sa takmer zhoduje s obsahom popisu práce pracovného miesta žalobkyne. Súd pri zisťovaní zhody charakteristiky pracovnej pozície žalobkyne v dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 22.11.2007 s predmetom činnosti spol. ASAP 4 YOU zapísanej v obchodnom registri dospel k záveru, že sa zhodujú. Pri posudzovaní či uvedené konanie je porušením pracovnej disciplíny, aké pracovné povinnosti konkrétne žalobkyňa porušila, či išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti, a či uvedené porušenie dosahuje intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom dospel k záveru, že nebolo žalovaným preukázané, že by žalobkyňa porušila ustanovenia pracovného poriadku platného ku dňu okamžitého skončenia pracovného pomeru, ani ustanovenia Globálneho kódexu Compliance tak, ako to tvrdil žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 04.09.2008. Súd prvej inštancie konštatoval, že z dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa nikdy nebola oboznámená s vnútornými predpismi zamestnávateľa, ktoré citoval žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru (Pracovným poriadkom, Globálnym kódexom Compliance žalovaného). Poukázal na § 84 ods. 3 a 4 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že Pracovný poriadok je záväzný pre zamestnávateľa a pre všetkých jeho zamestnancov a je povinnosťou zamestnávateľa, aby každý zamestnanec bol s Pracovným poriadkom oboznámený, pričom musí byť každému zamestnancovi prístupný. Žalobkyňa bola oboznámená len s Pracovným poriadkom účinným k 17.06.2002 pri nástupe do zamestnania, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 47 ods. 2 Zákonníka práce. Zásady, ktoré platia pri vydávaní Pracovného poriadku, sa však vzťahujú aj na vykonávanie zmien jeho obsahu, pričom so zmenami Pracovného poriadku musia byť oboznámení aj všetci zamestnanci a aj tu platí povinnosť tieto zmeny zverejniť, čo má vplyv na ich účinnosť. Z Nástupného listu žalobkyne vyplynulo, že bola priamym nadriadeným dňa 17.06.2002 oboznámená so základným vnútropodnikovými predpismi, a to Organizačným poriadkom, Pracovným poriadkom, Kolektívnou zmluvou a odmeňovaním zamestnancov Slovenskej sporiteľne, a.s. (ďalej len „SLSP, a.s.“). V kontexte s čl. XVI bod 11 pracovnej zmluvy zo dňa 27.05.2002, analogicky súd vyvodil, že ak zamestnanec svojim podpisom na internom tlačive nepotvrdil oboznámenie s Globálnym kódexom dodržiavania právnych a etických noriem Compliance v SLSP, a.s., nebol s ním oboznámený. Uviedol, že ustanovenia Pracovného poriadku musia byť v súlade so Zákonníkom práce a ostatnými právnymi predpismi. Pracovný poriadok nemôže zamestnanca obmedzovať v jeho zákonných právach ani mu priznávať nároky, ktoré nemajú zákonnú oporu. Upozornil, že žalovaný nesmel nad rámec Zákonníka práce rozširovať súhlas s výkonom zárobkovej činnosti a nemožno prihliadnuť na čl. XVI bod 2 pracovnej zmluvy zo dňa 27.05.2002, v ktorom sa žalobkyňa zaviazala, že bez predchádzajúceho písomného súhlasu zamestnávateľa sa nebude zúčastňovať priamo alebo nepriamo majetkovo alebo inak (napr. ako člen orgánu spoločnosti), na podnikaní právnických alebo fyzických osôb s takým istým, alebo podobným (čo i len čiastočne) predmetom činnosti ako je predmet činnosti zamestnávateľa, resp. ktoré fakticky konkurujú zamestnávateľovi. Súd prvej inštancie vychádzal z § 83 ods. 1 Zákonníka práce, keď posudzoval či výkon funkcie žalobkyne ako konateľa v spoločnosti ASAP 4 YOU s. r. o. napĺňa pojem konkurenčného výkonu zárobkovej činnosti a či sa jedná o zárobkovú činnosť, ktorú môže zamestnanec vykonávať len s predchádzajúcim súhlasom zamestnávateľa. Pri skúmaní intenzity prípadného závažného porušenia pracovnej disciplíny, súd prvej inštancie prihliadal na doterajší prístup žalobkyne k práci a k funkcii, ktorú zastávala a z dokazovania nezistil, že by žalobkyňa bola interne sankcionovaná. Z dokazovania nevyplynulo, že by žalovanému konaním žalobkyne vznikla akákoľvek ujma. Vznik akejkoľvek ujmy žiaden svedok nepotvrdil, nevyplynula ani z iného dôkazu. Súd sa nestotožnil s tým, že by závažnosť situácie spočívala v operačnom riziku. Toto tzv. operačné riziko sa totiž netýkalo činnosti konateľky v spol. ASAP 4 YOU, s. r. o., ktorou v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru už ani nebola, ale výlučne súviselo s tým, že žalovaný sa obával, že ak okamžite ukončí pomer so žalobkyňou, nebudú pripravené mzdy pre zamestnancov žalovaného. Teda riziko nebolo v tom, že by žalovanému konaním žalobkyne vznikla akákoľvek ujma v príčinnej súvislosti s konaním žalobkyne. Žalobkyňa bola v pozícii špecialistky, no v pracovnej zmluve mala uvedené, že sa nemôže zúčastňovať na podnikaní osôb s takým istým alebo čiastočne podobným predmetom činnosti ako je predmet činnosti žalovaného, k čomu došlo. Súd prvej inštancie uviedol, že nebolo možné žalobkyni vyčítať na úrovni úmyselného zavinenia, že vykonala činnosť, ktorá bola v rozpore s povolením Národnej banky Slovenska č. UBD 232/2005 (ďalej len „NBS č. UBD 232/2005“), pretože

toto rozhodnutie nemala k dispozícii, nebola s ním oboznámená. Ďalej bolo preukázané, že žalobkyňa bola konateľkou spol. ASAP 4 YOU s. r. o. len od 01.04.2008 do 25.07.2008, t. j. v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru už nebola konateľkou, reálne nedošlo z jej strany k výkonu žiadnej obchodnej činnosti a nebolo preukázané, že by pri činnosti konateľky spol. ASAP 4 YOU s. r. o. využila informácie, ktoré mala k dispozícii u žalovaného. Ďalej nebolo preukázané, že by aktívne za túto spoločnosť komunikovala voči tretím osobám v rámci obchodného, či iného styku. Súd prvej inštancie uzavrel, že porušenie zákonnej povinnosti podľa § 83 ods. 1 Zákonníka práce zo strany žalobkyne nebolo v kontexte týchto všetkých okolností veci závažným porušením pracovnej disciplíny, ale len menej závažným porušením pracovnej disciplíny, čo neumožňovalo žalovanému, aby so žalobkyňou okamžite skončil pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Skonštatoval, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 04.09.2008 bolo i pre tento dôvod neplatné. Dodal, že z hľadiska formálnej stránky došlo riadne k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru s odborovou organizáciou. Dal do pozornosti Stanovy Odborového Zväzu pracovníkov peňažníctva a poisťovníctva, časť 1 Základné ustanovenia, čl. 1 Spoločné ustanovenia bod 1.6., v ktorých je uvedené, že Odborový zväz pracovníkov peňažníctva a poisťovníctva (ďalej len „Odborový zväz“) je právnickou osobou s právnou subjektivitou na základe evidencie vykonanej v súlade so zákonom č. 83/1990 Zb. v znení neskorších zmien o združovaní občanov na Ministerstve vnútra SR pod číslom VVS/1-2200/90-247 zo dňa 4.3.1993 a evidenciou nadobudol Odborový zväz a jeho základné a podnikové organizácie samostatnú právnu subjektivitu. Vecne príslušným na prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou bolo predsedníctvo podnikového výboru odborového zväzu pri SLSP, a.s., k čomu aj došlo. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo datované dňom 21.08.2008, pričom k prerokovaniu s odborovou organizáciou došlo dňa 04.09.2008. Vzhľadom k tomu, že žalobkyni bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené dňa 04.09.2008, rozhodným momentom, kedy zamestnávateľ prejavil svoju vôľu bol deň 04.09.2008, pričom v danom čase bola splnená aj podmienka predchádzajúceho súhlasu odborového orgánu s okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobkyňou. Vzhliadnuc k uvedenému súd prvej inštancie posúdil žalobu žalobkyne o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru ako dôvodnú. Mal za to, že žalobkyni patrí podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce náhrada mzdy a keďže nebol dôvod pre zníženie požadovanej náhrady podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ustálil, že by jej patrila náhrada mzdy za 12 mesiacov (za obdobie od 22.09.2008 do 21.09.2009), a to v sume 21.170,36 eur (t. j. 616,61 eur za pomernú časť 7 pracovných dní z 20 pracovných dní mesiaca 09/2008, 1.761,75 eur za každý z 11 mesiacov obdobia 10/2008 až 08/2009, a 1.174,50 eur za pomernú časť 14 pracovných dní z 21 pracovných dní mesiaca 09/2009). Nakoľko si žalobkyňa za uvedené obdobie uplatnila náhradu mzdy len v sume 16 986 eur (1.415,51 eur mesačne), súd bol žalobným návrhom viazaný a priznal tak žalobkyni náhradu mzdy len v uplatnenom rozsahu. V konaní žalobkyňa žiadala ďalej priznať úrok z omeškania 8,5% ročne z tejto sumy od 22.10.2008 do zaplatenia, pri posudzovaní dôvodnosti nároku, ktorého súd zohľadnil, že mzda žalobkyne bola splatná do 9. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca (bod 17 rozsudku). Žalovaný sa nevyplatením tej ktorej náhrady mzdy za jednotlivé mesiace obdobia od 22.09.2008 do 21.09.2009 dostal do omeškania, preto bol povinný zaplatiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania z jednotlivých mesačných náhrad miezd podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z.. Pričom pri stanovovaní výšky úrokov z omeškania súd vychádzal zo základnej úrokové sadzby Národnej banky Slovenska 4,25% v období od 25.04.2007 do 28.10.2008, 3,75% od 29.10.2008 do 11.11.2008, 3,25% od 12.11.2008 do 09.12.2008, a 2,50% od 10.12.2008 do 31.12.2008, 2,50% platná od 01.01.2009, 2% platná od 21.01.2009, 1,50% platná od 11.03.2009, 1,25% platná od 08.04.2009 a 1% platná od 13.05.2009. Vo vzťahu k určeniu, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá, súd poukázal na to, že žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní a nezistil dôvody, pre ktoré by nebolo možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Uviedol, že bolo povinnosťou žalovaného, ktorého v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať dôvody, pre ktoré by mal súd napriek neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru rozhodnúť, že pracovný pomer netrvá. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255, § 262 CSP. Žalobkyňa bola v spore v celom rozsahu úspešná, preto jej súd priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie do 60 dní po právoplatnosti rozsudku. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa bola od súdneho poplatku oslobodená, bolo dôvodné podľa § 2 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb. zaviazať k úhrade súdneho poplatku žalovaného, keďže žalovaný sám od súdneho poplatku oslobodený nebol. Výšku súdneho poplatku súd prvej inštancie určil vo vzťahu k časti konania za požadované peňažné plnenie náhrady mzdy podľa § 7 ods. 1 prvá veta a položky 1 písm. a) prílohy zákona č. 71/1992 Zb. vo výške 6% zo súdom priznaného nároku zaokrúhleného na celé

eur nadol (16.986 eur), čo s potrebou zaokrúhliť vypočítaný poplatok (1.019,16 eur) podľa § 7a písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. na celé euro nadol zodpovedá výške súdneho poplatku vo výške 1.019 eur. Za zvyšok konania (za určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a za určenie, že pracovný pomer trvá), t. j. za dva určovacie výroky zodpovedá súdny poplatok za každý tento určovací výrok sume poplatku podľa položky 1 písm. b) prílohy zákona č. 71/1992 Zb. vo výške 140 eur za každý výrok, t.j. celkom suma 1.299 eur (1.019 eur + 140 eur + 140 eur). O splatnosti súdneho poplatku v lehote troch dní súd rozhodol v súlade s ustanovením § 8 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. a to v nadväznosti na právoplatnosť rozsudku. 3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku II. až VII. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Uviedol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie neidentifikoval iný dôvod údajnej neplatnosti právneho úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru ako ten, že právny úkon skončenia pracovného pomeru nebol vykonaný žalovaným v zmysle ust. § 9 ods. 1 Zákonníka práce a že porušenie povinností žalobkyne zakladalo len menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Poukázal na to, že pracovná zmluva medzi stranami sporu zo dňa 27.05.2002 bola podpísaná v zastúpení I.. H. M., kde v článku I. sú uvedené jej funkcie: predsedníčka predstavenstva a generálna riaditeľka. Okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne, ktoré jej bolo doručené dňa 04.09.2008, bolo za žalovaného podpísané dvoma osobami: I.. H. M., predsedníčka predstavenstva a A. I. C., riaditeľ divízie ľudských zdrojov. V tejto súvislosti poukázal na konanie Nižník (č.k. 14C/160/2008, zo dňa 05.08.2010) spoločníka a konateľa spoločnosti ASAP 4 YOU s .r. o., bývalého zamestnanca žalovaného v rovnakej pozícii špecialistu ako žalobkyňa, s ktorým žalovaný okamžite skončil pracovný pomer na tom istom skutkovom a právnom základe ako so žalobkyňou, a na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/425/2011 zo dňa 13.11.2012, kde odvolací súd reagoval na odvolaciu námietku pána F. ohľadom rozporu podpisu na okamžitom skončení pracovného pomeru s internými predpismi a konštatoval „poverenie udelené A. C. bolo platné, bolo riadne evidované v centrálnej evidencii plnomocenstiev a písomné okamžité skončenie pracovného pomeru bolo tak riadne za zamestnávateľa podpísané“. V tejto súvislosti dal do pozornosti § 9, §10, §17 ods. 2 Zákonníka práce, § 151 ods. 1, § 186 ods. 1 CSP. V konaní nikdy nebola spochybňovaná existencia poverenia A. C. ani jeho obsah konať za žalovaného vo veci okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou. Rovnako ani súd prvej inštancie na pojednávaní 07.10.2019, nijak nespochybnil existenciu a obsah poverenia A. C.. Podotkol, že žalobkyňa v konaní namietala len to, že pri podpisovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru neboli dodržané ustanovenia článku 2.2 Pracovného poriadku žalovaného, podľa ktorého právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch za zamestnávateľa robia v mene zamestnávateľa vždy dvaja členovia predstavenstva alebo spoločne dvaja písomne poverení zamestnanci. Namietal konštatovanie súdu prvej inštancie (bod 84 rozsudku), že nebol preukázaný ani obsah písomného poverenia udeleného A. I. C., ktoré na daný úkon vyžaduje citovaný čl. 2 bod 2.2 Pracovného poriadku. Uviedol, že nedokladal písomné poverenie A. C. v tomto konaní do spisu, keďže jeho existencia ani obsah nikdy neboli spochybňované zo strany žalobkyne ani súdu. Sporné bolo podľa neho výlučne to, či nedodržanie ustanovenia článku 2.2 Pracovného poriadku o tom, že za zamestnávateľa môžu konať len dvaja poverení zamestnanci (a teda nie jeden poverený zamestnanec s iným členom predstavenstva) môže spôsobiť neplatnosť právneho úkonu zamestnávateľa. V danom prípade prišlo zo strany predstavenstva žalovaného k povereniu A. C. tým spôsobom, že bol poverený, aby daný úkon zrealizoval spoločne s iným členom predstavenstva. Žalovaný jednoznačne zastával názor, že takýto postup bol plne možný a v ničom neodporuje ustanoveniu § 9 Zákonníka práce. Dôvodil, že obsah poverenia bol súdu dobre známy a vyplýval z pripojeného spisu konania F. v ktorom sa prejednávala táto právna otázka súladu konania žalovaného s internými predpismi a s ktorého súd prvej inštancie získal vedomosť o poverení A. C.. V rámci konania Nižník konajúce súdy (prvoinštančný i odvolací) posudzovali obsah poverenia s identickým obsahovým znením a vyhodnotili ho tým spôsobom, že toto poverenie A. C. jednoznačne oprávňovalo na realizáciu daného úkonu s ďalším členom predstavenstva. Upozornil, že súd prvej inštancie s vlastnej procesne vôle pripojil spis z konania F., aby sa mohol s týmito skutočnosťami oboznámiť. Postup konajúceho súdu a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ale vyvoláva dojem ako keby si súd ani nebol vedomý pripojenia predmetného spisu. Namietal, že ak § 9 Zákonníka práce neobsahuje a nepredpokladá takúto limitáciu poverenia (že by vždy museli konať aspoň dvaja zamestnanci zamestnávateľa spoločne) ako ju mohol zaviesť Pracovný poriadok. Mal jednoznačne za to, že aj napriek zneniu Pracovného poriadku mohol vždy zamestnávateľ postupovať aj tak, že poveril iba jedného zamestnanca žalovaného alebo alternatívne, že poveril iba jedného zamestnanca za podmienky spoločného konania s členom predstavenstva žalovaného. Zamestnávateľ môže bez ohľadu na znenie interného predpisu akokoľvek poveriť svojich zamestnancov konaním za neho, pokiaľ

sa nevychýli z mantinelov určených § 9 Zákonníka práce. Argumentoval, že poverenie A. C. bolo plne v súlade so zákonom a platne zaväzovalo žalovaného. Súd prvej inštancie preto nesprávne právne posúdil vec, keď vylúčil možnosť poverenia zamestnanca konať s iným členom predstavenstva z dôvodu rozporu s Pracovným poriadkom zamestnávateľa hoci kogentné ustanovenie § 9 Zákonníka práce takúto možnosť poverenia nevylučuje. Obe podpisujúce osoby (A. C. aj I.. M.) boli zamestnancami žalovaného a súd musel mať o tejto skutočnosti vedomosť z vykonaného dokazovania, z ktorého nespochybniteľne vyplývalo, že Mag. Ovesny-Straka zastávala u žalovaného pozíciu generálnej riaditeľky, to znamená pozíciu vykonávanú v pracovnom pomere. To, ako bola I.. M. formálne označená na okamžitom skončení pracovného pomeru nie je po právnej stránke vôbec rozhodujúce resp. ani relevantné. Dôležitý je faktický stav a teda že I.. M. bola zamestnankyňou žalovaného (generálna riaditeľka). Vytkol súdu prvej inštancie aj to, že pri hypotetickom predpoklade, že A. I. C. ako poverený zamestnanec (čo v konaní nebolo sporné) prekročil rozsah svojho oprávnenia, keďže podľa súdu nekonal s iným povereným zamestnancom (čo bolo navyše v rozpore zo skutočnosťou), mal na danú vec aplikovať aj ustanovenia § 10 ods. 2 Zákonníka práce. Ak by totiž A. C. právnym úkonom podpisu okamžitého skončenia pracovného pomeru prekročil svoje oprávnenie (čo nesprávne tvrdí súd, podľa ktorého mohol A. C. konať len spoločne s druhým povereným zamestnancom), nezaväzovali by tieto úkony žalovaného, len ak by žalobkyňa vedela alebo musela vedieť, že A. C. svoje oprávnenie prekročil. Uviedol, že žalobkyňa prvý krát namietala spôsob konania za žalovaného pri okamžitom skončení pracovného pomeru až 07.10.2009 (teda určite nie v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 04.09.2008). V tomto ohľade bol preto žalovaný presvedčený, že i pri hypotetickom ustálení prekročenia rozsahu oprávnenia A. C. (že nekonal s iným povereným zamestnancom, ale ako zamestnanec sám), by takýto úkon zaväzoval žalovaného a určite by nebol daný dôvod neplatnosti podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalobkyňa nebola oboznámená v čase vzniku pracovného pomeru s Globálnym kódexom dodržiavania právnych a etických noriem Compliance v SLSP, a.s.. Mal za to, že súd absolútne odignoroval obsah ustanovenia článku XVI. bod 11 pracovnej zmluvy žalobkyne zo dňa 27.05.2002, kde sa vyslovene uvádza, že bola zároveň oboznámená s Globálnym kódexom dodržiavania právnych a etických noriem Compliance v SLSP, a.s.. Pričom upozornil, že žalobkyňa sa oboznámila s týmto predpisom a potvrdila to svojim podpisom na pracovnej zmluve. Dal do pozornosti bod 17 a následne bod 94 napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie odvolávajúc sa na ustanovenie čl. XVI bodu 11. pracovnej zmluvy zo dňa 27.05.2002 (potvrdzujúceho, že žalobkyňa bola zároveň oboznámená s Globálnym kódexom dodržiavania právnych a etických noriem Compliance v L., N.) ustálil, že žalobkyňa nebola oboznámená s Globálnym kódexom dodržiavania právnych a etických noriem Compliance v SLSP, a.s.. Žalobkyňa si bola vedomá rozsahu povinností vyplývajúcich ako z Pracovného poriadku, tak aj Globálneho kódexu dodržiavania právnych a etických noriem Compliance v SLSP, a. s., platných v čase vzniku pracovného pomeru žalobkyne a teda bez akýchkoľvek pochybností vedela, že bez predchádzajúceho súhlasu predstavenstva žalovaného nemôže zastávať funkciu konateľa v spoločnosti ASAP 4 YOU, s.r.o., ani sa stať spoločníkom tejto spoločnosti - pričom tento prístup zabezpečuje to, aby nedochádzalo k rušeniu alebo konfliktu záujmov medzi povinnosťami zamestnancov voči žalovanému a prípadnými vonkajšími záujmami alebo k porušeniu zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a ostatných všeobecne záväzných noriem. Obidva tieto interné predpisy, platné v čase vzniku pracovného pomeru (Pracovný poriadok, Globálny kódex dodržiavania právnych a etických noriem Compliance v L., N.) úplne rovnakým spôsobom vyžadovali od žalobkyne získanie súhlasu žalovaného k tomu, aby sa žalobkyňa mohla stať spoločníkom a konateľom v spoločnosti ASAP 4 YOU, s.r.o.. Súd absolútne odignoroval skutkové zistenia o tom, že žalobkyňa v konaní potvrdila jej oboznámenie sa s týmito predpismi ako aj z výpovede žalobkyne ako svedkyne v konaní I. (pripojený k spisu súdom) na pojednávaní dňa 22.05.2013, a aj z prednesu poverenej zástupkyne žalovaného na pojednávaní konanom dňa 10.09.2013. Podľa žalovaného je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že si žalobkyňa pozerala vtedy platné interné predpisy, ktoré podľa jej výpovede mala dostupné na intranete. Trval na tom, že žalobkyňa bola oboznámená a preškolená Globálnym kódexom dodržiavania právnych a etických noriem Compliance v SLSP, a. s. účinným od 01.12.2004 do 28.02.2009 a to prostredníctvom elektronického školenia E – compliance pričom príslušný test vykonala na 100%. Poznamenal, že uvedené bolo preukázané prehľadom vzdelávania žalobkyne počas jej pracovného pomeru a listinným dôkazom (print screen obrazovky zo vzdelávacieho systému žalovaného). Žalobkyňa bola jednoznačne identifikovaná svojimi prihlasovacími údajmi - číslom prihlasovacieho mena, ktoré je jedinečné pre každého zamestnanca, a znalosťou prístupového hesla, ktorým disponuje len príslušný zamestnanec. Ďalej poukázal, že v zmysle čl. 5.3 c) Pracovného poriadku platného a účinného v čase vzniku pracovného pomeru žalobkyne, zamestnanci sú povinní písomne informovať sporiteľňu o členstve v štatutárnych orgánoch obchodných

spoločností. Z toho jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa v čase vzniku pracovného pomeru bola riadne oboznámená s tým, že výkon funkcie konateľa a spoločníka spoločnosti ASAP 4 YOU s. r. o. si vyžadoval súhlas žalovaného, čo žalobkyňa potvrdila svojim podpisom na Pracovnej zmluve a Nástupnom liste. V tejto súvislosti namietal argumentáciu súdu prvej inštancie, že „žalovaný nesmel nad rámec Zákonníka práce rozširovať súhlas s výkonom zárobkovej činnosti.....“ (v bode 97 rozsudku), žalovanému nebolo zrejmé, na základe akej právnej normy súd k uvedenému záveru dospel. Napadnuté rozhodnutie v tomto ohľade považoval za nezrozumiteľné a zmätočné. Ďalej namietal tvrdenie súdu, že žalobkyňa nebola oboznámená s rozhodnutím NBS č. UBD 232/2005. Tvrdil, že žalobkyňa bola preukázateľne oboznámená s náplňou jej práce, ktorá vyplývala z dodatku pracovnej zmluvy zo dňa 22.11.2007, kde sa vyslovene uvádza, že „[...] Poskytuje konzultácie a poradenstvo klientom“. Žalobkyňa s ohľadom na pracovné zaradenie (Špecialista pre ĽZ II), neprichádzala a ani nemohla prichádzať do kontaktu s klientmi žalovaného v rámci výkonu jeho bankových činností. Skutočnosť, že žalobkyňa si bola vedomá existencie toho, že žalovaný vykonával činnosť personálnej správy pre svoje dcérske spoločnosti, čo bolo možné len na základe rozhodnutia NBS č. O./XXXX, potvrdili vo svojich výpovediach aj svedkovia A. I. C. ako aj svedkyňa A. L. L.. Na základe uvedeného žalovaný považoval obranu žalobkyne za účelovú, keď tvrdila, že nebola oboznámená s predmetným rozhodnutím NBS č. O./XXXX a vzhliadnuc na výpovede svedkov mala preukazne vedomosť o výkone personálnej správy pre dcérske spoločnosti žalovaného. V súvislosti s posudzovaním intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou uviedol, že vychádzajúc z obsahu ustanovení interných predpisov žalovaného je zrejmé, že žalovaný ako regulovaný subjekt dbá o striktné plnenie povinností svojich zamestnancov, viažucich sa k zákonnému zákazu výkonu inej zárobkovej činnosti svojich zamestnancov. Mal za to, že súd absolútne nezohľadnil tú skutočnosť, že pre žalovaného, ako významnú bankovú inštitúciu a regulovaný subjekt, podliehajúci extrémne prísnym pravidlám obozretnosti (a z toho rezultujúcemu katalógu povinností najmä na úseku ochrany proti zneužitiu informácií a pod.), je logicky dodržiavanie predpisov a povinností tohto druhu zo strany zamestnanca nepochybne nastavené striktnejšie a prísnejšie ako v prípade iných subjektov (neregulovaných). Ako významný zamestnávateľ oprávnene očakával, že ak zamestnáva zamestnanca, ktorý má prístup k citlivým údajom a pod., tento si bude riadne plniť svoje pracovné povinnosti a pri výkone svojej práce bude konať tak, aby nedochádzalo k rušeniu alebo konfliktu záujmov medzi povinnosťami zamestnancov. Niet absolútne žiadnych pochýb o tom, že podpisom pracovnej zmluvy žalobkyňa prevzala na seba povinnosti, ktoré zakladali jej povinnosť požiadať o súhlas žalovaného so založením spoločnosti ASAP 4 YOU s. r. o. a výkonom funkcie konateľa v tejto spoločnosti. Jednak to priamo vyplýva z článku XVI. bodov 2 a 3. pracovnej zmluvy, ako článku XVI. bodu 11. pracovnej zmluvy v spojení s čl. 34 (Členstvo v štatutárnych orgánoch iných spoločností) Globálneho kódexu dodržiavania právnych a etických noriem Compliance v L. N., platného a účinného od 01.04.2002 (oboznámenie s ktorým potvrdila žalobkyňa podpisom pracovnej zmluvy). Podpisom pracovnej zmluvy mala žalobkyňa bez akýchkoľvek pochybností vedomosť o tom, že dodržiavanie Globálneho kódexu dodržiavania právnych a etických noriem Compliance v L. N., predstavujúceho kategóriu C záväznosti smernice, je pre žalovaného ako regulovaný subjekt tak dôležité, že v prípade porušenia smernice tohto druhu to odôvodňuje žalovaného i na skončenie pracovného pomeru okamžitým skončením. Uviedol, že bolo preukázané a nespochybniteľné, že žalobkyňa si bola vedomá povinností, ktoré jej ukladal Zákonník práce ako aj interné predpisy (a založením spoločnosti ASAP 4 YOU s. r. o.) a jej pôsobením vo funkcii konateľa ich vedome porušovala, preto záver súdu prvej inštancie o tom, že zavinenie žalobkyne zoslabuje na úroveň nedbanlivosti žalovaný označil za absurdný. Konštatoval, že úkony žalobkyne smerujúce k založeniu spoločnosti a výkonu funkcie konateľky v tejto spoločnosti bez akýchkoľvek pochybností vyžadujú úmyselné konanie. Zdôraznil, že vedela, že nemá súhlas, vedela, že ho musí mať aj s vedomím, že takéto konanie je porušením Globálneho kódexu dodržiavania právnych a etických noriem Compliance v L., N., teda predpisu kategórie C, kde už v pracovnej zmluve žalobkyňa akceptovala, že takéto porušenie môže odôvodňovať žalovaného ukončiť s ňou pracovný pomer okamžitým skončením. K argumentácii súdu, že z dokazovania bolo ďalej preukázané, že žalobkyňa bola konateľkou len od 01.04.2008 do 25.07.2008, t. j. v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru už nebola konateľkou“ žalovaný v odvolaní uviedol, že registrový súd vymazal žalobkyňu ako konateľku dňa 05.11.2008. Pre posúdenie predmetu konania bolo irelevantné kedy došlo k zániku funkcie žalobkyne ako konateľky spoločnosti, t. j. či dňa 25.07.2008 alebo až dňa 05.11.2008, pretože v období od 01.04.2008 do (prinajmenšom) 25.07.2008 žalobkyňa bola konateľka spoločnosti bez predchádzajúceho súhlasu žalovaného. Táto skutočnosť je sama o sebe závažným porušením pracovnej disciplíny a Zákonník práce nevyžaduje pokračujúce porušenie pracovnej disciplíny, aby to bol dlhotrvajúci proces, stačí jednorazový stav. Namietal, že bolo irelevantné, či v čase vyhotovenia okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 21.08.2008 a v čase jeho doručenia žalobkyni dňa

04.09.2008 porušenie pracovnej disciplíny pokračovalo, trvalo alebo existovalo. Podotkol, že v čase doručenia okamžitého skončenia bola žalobkyňa stále zapísaná ako konateľ a spoločník spoločnosti v Obchodnom registri (kde k výmazu došlo až 05.11.2008) a v čase doručenia okamžitého skončenia žalobkyňa skutočnosť, že bola konateľkou spoločnosti ani nenamietala, resp. neoznámila žalovanému, že sa funkcie konateľky vzdala na valnom zhromaždení dňa 25.07.2008 - obdobne tak túto skutočnosť nenamietala, resp. neoznámila žalovanému ani v jej písomnom nesúhlase so skončením pracovného pomeru zo dňa 22.09.2008 (v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce). V súvislosti s výkonom funkcie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorú žalobkyňa preukázateľne vykonávala v spoločnosti ASAP 4 YOU, s .r. o.. žalovaný poukázal na ustanovenia § 13 ods.1 a § 133, § 66 ods. 6, § 566 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“). Uviedol, že z uvedených ustanovení vyplýva, že žalobkyňa ako konateľka spoločnosti bola nositeľom zodpovedajúcich povinností a zodpovednosti v každom momente výkonu práce v pracovnom pomere pre žalovaného (hoc aj len do 25.07.2008) a bolo teda nespochybniteľné, že v pracovnom čase pôsobila tiež ako konateľka spoločnosti ASAP 4 YOU, s .r .o., teda vykonávala prácu (funkciu konateľky spoločnosti) pre seba a spoločnosť. Namietal, že súd nezohľadnil svedecké výpovede pani P., pani L., pána C., ktoré preukázali, aký negatívny dopad malo konanie žalobkyne a ďalších osôb podieľajúcich sa na založení spoločnosti ASAP 4 YOU s. r. o. na pracovné prostredie, aké riziká z toho vyplývali pre žalovaného, ako vnímali túto situáciu iní zamestnanci žalovaného a pod. Ak sa súd prvej inštancie rozhodol tieto skutočnosti ignorovať a neprihliadol na nich, mal to náležite vysvetliť v odôvodnení. Namietal konštatovanie súdu (bod 102 rozsudku), že nebolo preukázané, že by žalobkyňa aktívne za spoločnosť ASAP 4 YOU, s. r. o komunikovala voči tretím osobám v rámci obchodného, či iného styku. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa (rovnako ako bývalí zamestnanci pani I. a pán F.) porušila svoje povinnosti tým, že si založila spoločnosť ASAP 4 YOU s. r. o. a vykonávala v nej funkciu konateľky bez súhlasu žalovaného. Upozornil, že žalobkyňa bola kľúčovým zamestnancom oddelenia personálnej správy, očakávalo sa, že by mala ísť príkladom pre ostatných zamestnancov pri dodržiavaní pracovnej disciplíny, vedome porušila svoje povinnosti a bez akéhokoľvek súhlasu, vedome založila spoločnosť ASAP 4 YOU s. r .o. a stala sa jej konateľkou a túto funkciu preukázateľne vykonávala počas trvania jej pracovného pomeru u žalovaného. Žalobkyňa vedela, že takéto porušenie zakladá dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, že konanie žalobkyne, pani I., pána F. a pani B. negatívne vplývalo na pracovné prostredie oddelenia kde žalobkyňa pracovala. V odvolaní poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku bod 79, ktoré podľa žalovaného vzbudzuje dôvodné pochybnosti, či konajúci súd skutočne aplikoval na posudzovanú vec právnu normu v znení platnom a účinnom v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru. Odkaz konajúceho súdu na judikatúru (uznesenie Ústavného súdu ČR sp.z n. IV. ÚS 367/03 zo dňa 21.4.2004) ohľadom zvlášť hrubého porušenia pracovnej disciplíny možno aplikovať len v prípade skončení pracovného pomeru uskutočnených do 30.04.2004. Do tohto času v zmysle ustanovenia § 68 ods. 1 Zákonníka práce mohol zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer len výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom. V nadväznosti na uvedené poukázal na novelu Zákonníka práce (účinná od 01.05.2004), vykonaná zákonom č. 210/2003 Z. z v súlade s ktorou sa na okamžité skončenie pracovného pomeru nevyžaduje porušenie pracovnej disciplíny „zvlášť hrubým spôsobom“ ale „závažné“. Dodal, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu a z hľadiska intenzity išlo o závažné porušenie pracovnej disciplíny. Vysvetlil, že ak by v prípade žalobkyne išlo len o menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, tak ako k tomu dospel súd prvej inštancie, jedinou možnosťou riešenia situácie zo strany žalovaného by bolo písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny. Takúto sankciu žalovaný považoval za nedostatočnú s ohľadom na skutočnosti analyzované vyššie. Znova poukázal na právoplatné rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 5Co425/2011 a 8Co/119/2023, ktoré prejednávali čo do spôsobu (druhu) porušenia pracovnej disciplíny skutkovo identickú vec, a to neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru pána F. a pani I. spoločníkov a konateľov spoločnosti ASAP 4 YOU s.r.o., bývalého zamestnanca žalovaného v rovnakej pozícii ako žalobkyňa, s ktorým žalovaný okamžite skončil pracovný pomer na tom istom skutkovom a právnom základe ako so žalobkyňou. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie, a to tak, že žalobu zamietne ako nedôvodnú a prizná mu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 4. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila podaním zo dňa 20.02.2025, v ktorom poukázala na to, že okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré jej bolo doručené 04.09.2008 bolo podpísané predsedníčkou predstavenstva a riaditeľom divízie ľudských zdrojov. Z uvedeného vyplývalo, že ide o neplatný právny úkon v zmysle § 1 ods. 4 ZP a v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Argumentáciu žalovaného v tejto veci považovala za bezpredmetnú a nemajúcu oporu v platnej právnej úprave

a zopakovala svoju argumentáciu uvádzanú v konaní. Mala za to, že Pracovný poriadok a ďalšie vnútropodnikové predpisy, ktoré boli platné v čase rozviazania pracovného pomeru sú v mnohých svojich ustanoveniach čiastočne neplatné pre rozpor so Zákonníkom práce. S týmito predpismi nebola nikdy oboznámená. Pri rozviazaní pracovného pomeru okamžitým skončením súd nie je viazaný vnútorným predpisom zamestnávateľa ohľadne toho, aké konanie zamestnanca bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Pri posúdení intenzity porušenia pracovnej disciplíny má súd vždy prihliadať na osobu zamestnanca na jeho doposiaľ dosahované pracovné výsledky a na to, či zamestnávateľovi bola konaním zamestnanca spôsobená škoda a v akom rozsahu. V súvislosti s výkonom práv a povinností v spoločnosti s ručením obmedzeným upozornila na judikatúru NS ČR sp.zn. 2Cdo 1652/1997 (SJ12/1998). Kapitálová účasť v obchodnej spoločnosti nikdy nezakladá zárobkovú činnosť, a to ani v prípade zhody s predmetom činnosti zamestnávateľa. Z uvedeného vyplýva, že takéto konanie nemohlo byť porušením pracovnej disciplíny. Uviedla, že výkon funkcie konateľky v obchodnej spoločnosti by mal konkurenčný charakter v zmysle § 83 ods. 1 Zákonníka práce, ak by existovala zhoda v predmete činnosti zamestnávateľa žalobkyne. Tvrdila, že predmet činnosti spoločnosti ASAP 4 YOU, s.r.o. a obchodnej spoločnosti žalovaného, ktorý je zapísaný v Obchodnom registri nie je zhodný. Vyplývalo to jednoznačne z porovnania predmetu činnosti, ktorý bol zapísaný v Obchodnom registri v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru a vyplývalo to aj z Pracovného poriadku žalovaného kde v čl. 7.3 je výslovne uvedené: „Zamestnanec môže popri svojom zamestnaní vykonávanom v pracovnom pomere so SLSP vykonávať inú zárobkovú činnosť, ktorá je zhodná s predmetom činnosti zamestnávateľa uvedenom v Obchodnom registri, len s jej predchádzajúcim písomným súhlasom.“ Uviedla, že je nesporné, že obsahom okamžitého zrušenia pracovného pomeru je skutok, v zmysle ktorého sa žalobkyňa stala konateľkou a spoločníčkou spoločnosti ASAP 4 YOU, s. r. o. keďže nemala súhlas žalovaného na založenie predmetnej spoločnosti, ani na výkon činnosti konateľky. Opätovne však zdôraznila, že právnou kvalifikáciou, tak ako ju uvádzal žalovaný v okamžitom zrušení pracovného pomeru, súd nie je viazaný (ČR 4/2002, ZSP č. 1/2001 str. 151). Dodala, že výklad žalovaného nemá žiadnu oporu v platnej právnej úprave ani v známej judikatúre najvyšších súdnych autorít. Vo vyjadrení ďalej poukázala na skutočnosť, že výkon činnosti spoločníka v obchodnej spoločnosti nie je sám o sebe zárobkovou činnosťou. Vyplýva to z ustálenej súdnej praxe a z existujúcej judikatúry. Výkon funkcie konateľa v obchodnej spoločnosti je v rozpore s ust. § 83 ods. 1 Zákonníka práce len v tom prípade, ak je predmet činnosti zamestnávateľa zapísaný v Obchodnom registri (ak ide o obchodnú spoločnosť) a predmet činnosti obchodnej spoločnosti, v ktorej je zamestnanec konateľom zhodný. Podotkla, že v roku 2008 bol v texte zákona v § 83 ods. 1 Zákonníka práce pojem „zhodný“. Tento text bol až následne nahradený pojmom „konkurenčný charakter“. Zhodnosť sa v zásade musí týkať predmetu činnosti zapísaného v Obchodnom registri zamestnávateľa (ak ide o obchodnú spoločnosť) a predmetu činnosti obchodnej spoločnosti zapísanej v Obchodnom registri, kde je konateľom zamestnanec. V zásade nikdy nemožno z pohľadu § 83 Zákonníka práce posudzovať zhodnosť predmetu činnosti obchodnej spoločnosti, v ktorej je zamestnanec konateľom s predmetom pracovnej činnosti zamestnanca. Takýto tzv. širší výklad súdu prvej inštancie nemá oporu v texte platnej právnej úpravy a ani v žiadnej judikatúre a dokonca ani v žiadnej odbornej literatúre. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie ÚS SR III. ÚS 72/2010. Z publikovaného rozhodnutia NS SR sp.zn. 3Cdo 289/2013 jednoznačne vyplýva, čo sa rozumie pod predmetom činnosti obchodnej spoločnosti. Ide o predmet činnosti, ktorý je zapísaný v Obchodnom registri, ak ide o obchodnú spoločnosť. V zmysle publikovanej judikatúry musí ísť o zhodu v predmete podnikania s predmetom podnikania zamestnávateľa žalobkyne. Z existujúcej judikatúry ďalej vyplýva, že nie je rozhodujúce či táto spoločnosť, t.j. spoločnosť žalobkyne, túto činnosť dočasne alebo trvale nevyvíja ( judikatúra ČR 21Cdo 1866/98 (J 131/1999), rozhodnutia 2Cdon 168/97 (SJ 22/1999). Ďalej namietala vyjadrenie žalovaného, že bola riadne oboznámená s Pracovným poriadkom a Globálnym kódexom. Zdôraznila, že táto skutočnosť vykonaným dokazovaním preukázaná nebola, práve naopak, z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplývalo, že nebola oboznámená s uvedenými internými predpismi. V nadväznosti na uvedené poukázala na ust. § 47 ods. 2, § 81 písm. c), § 84 ods. 2, 3 a 4 Zákonníka práce z ktorých vyplýva povinnosť zamestnávateľa oboznámiť zamestnanca s Pracovným poriadkom, Kolektívnou zmluvou, s predpismi BOZP a s ďalšími právnymi predpismi vzťahujúcich sa na jeho prácu. Zdôraznila, že ide o povinnosť uloženú priamo zákonom pričom zamestnanec je povinný dodržiavať právne predpisy len, ak bol s nimi riadne oboznámený. Pracovný poriadok v zmysle § 84 Zákonníka práce je záväzný pre zamestnancov, len v tom prípade, ak bol zverejnený, zamestnanci s ním boli oboznámení a je prístupný. Nespochybňovala, že Pracovný poriadok bol zverejnený, sprístupnený a to tým spôsobom, že sa nachádzal na internej elektronickej sieti žalovaného. Namietala len, že nebola nikdy oboznámená s Pracovnými poriadkami zo dňa 16.02.2004 a zo dňa 01.04.2008. V súvislosti s pojmom „riadne oboznámený“ upozornila na § 81 písm. c) Zákonníka práce. V tomto prípade išlo

o hmotnoprávnu podmienku záväznosti takéhoto predpisu pre zamestnanca. Uvedené vyplýva aj z Pracovného poriadku účinného od 01.04.2008. Uviedla, že v Nástupnom liste bolo výslovne uvedené, že sa oboznámila po nástupe do zamestnania k žalovanému s konkrétnymi vnútropodnikovými predpismi. Podľa jej názoru ak došlo k zmenám týchto predpisov, bolo potrebné, aby bola opäť oboznámená so zmenou týchto predpisov pričom nestačilo ak boli sprístupnené na vnútornom internetovom okruhu. Neznamená to, že tým si zamestnávateľ splnil svoju oboznamovaciu povinnosť. Z čl. 39.1 a čl. 4.7 Pracovného poriadku platného a účinného v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru jednoznačne vyplývalo, že bolo povinnosťou zamestnávateľa oboznámiť zamestnancov s Pracovným poriadkom a to preukázateľným spôsobom. Preukázateľný spôsob, ako vyplývalo z Nástupného listu bol taký spôsob, že dňa 01.07.2002 bola žalobkyňa oboznámená s citovanými vnútropodnikovými predpismi. Medzi vnútropodnikovými predpismi, s ktorými bola žalobkyňa oboznámená, nikdy nebol Globálny kódex. Ak žalovaný poukazoval na Pracovnú zmluvu zo dňa 17.06.2002, tak z nej vyplývali s poukazom na čl. XVI. bod 11. tieto skutočnosti: „Zamestnanec potvrdí svojim podpisom na internom tlačive, že bol v deň nástupu do práce oboznámený s nasledovnými pracovnými predpismi: s Pracovným poriadkom, s Kolektívnou zmluvou, s právnymi predpismi vzťahujúcu sa na prácu ním vykonávanú, s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany pri práci, ktoré musí pri svojej práci dodržiavať a s ustanoveniami Zákonníka práce upravujúcimi zákaz diskriminácie. Zamestnanec bol zároveň oboznámený s Globálnym kódexom na dodržiavanie právnych a etických noriem Compliance SLSP, a.s..“. Argumentovala, že pracovný poriadok platný v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru bol účinný od 01.04.2008. Nikdy s ním oboznámená nebola, ale podľa právneho názoru súdu tým, že podpísala Pracovnú zmluvu potvrdila, že bola oboznámená s Pracovným poriadkom aj s Globálnym kódexom. Odo dňa jej prijatia do zamestnania boli prijaté dva Pracovné poriadky (Pracovný poriadok vydaný dňa 06.02.2004 a Pracovný poriadok vydaný dňa 01.04.2008). Súd sa vôbec nezaoberal tým, že v čase kedy mala žalobkyňa porušiť pracovnú disciplínu, platil Pracovný poriadok, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.04.2008. Pokiaľ išlo o Globálny kódex Compliance Slovenskej sporiteľne, a.s., namietala, že s týmto nebola oboznámená vôbec ani v zmysle Nástupného listu, pričom Globálny kódex, ktorý je citovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru, nadobudol účinnosť 01.04.2008. Upozornila, že medzitým existoval ďalší Globálny kódex, ktorý nadobudol účinnosť 01.12.2004. Ani s jedným z nich nebola oboznámená, a to nie len z dôvodu, že začali platiť až v roku 2004 a v roku 2008, ale i z toho dôvodu, že v roku 2002 so žiadnym Globálnym kódexom oboznámená nebola. Argumentácia žalovaného, že ak bola účastníčkou testu na Globálny kódex dňa 14.11.2006, tak bola oboznámená s Globálnym kódexom platným od 01.04.2008 bola podľa žalobkyne absurdná, keďže v čase elektronického školenia, ako žalovaný nazýval test, platil iný Globálny kódex, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.12.2004. Je v príkrom rozpore so Zákonníkom práce a s citovanými zásadami obsiahnutými v § 81 ods. 1 písm. c) ZP, § 47 ods. 2 Zákonníka práce a § 84 ods. 4 Zákonníka práce, že zamestnávateľ v čl. 7.1 písm. c) Pracovného poriadku uložil povinnosť zamestnancovi „oboznámiť sa s pracovnými poriadkom, právnymi predpismi a internými smernicami zamestnávateľa súvisiacimi s výkonom jeho práce a dodržiavať ich.“ Podľa žalobkyne ide o neplatné ustanovenie Pracovného poriadku a to v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Oboznamovacia povinnosť je zo zákona daná zamestnávateľovi, nie zamestnancovi. V tejto súvislosti opätovne poukázala na v čl. 7.3 písm. a) Pracovného poriadku žalovaného kde si sám žalovaný vymedzil tú skutočnosť, že pokiaľ ide o zhodu pri posudzovaní zárobkovej činnosti, vychádza sa z predmetu činnosti zamestnávateľa uvedenom v obchodnom registri. Poukázala na rozhodnutie R17/1997 v zmysle, ktorého pri zisťovaní porušenia pracovnej disciplíny nie je možné opomenúť i vyjadrenie zamestnanca k skutku, ktorý sa mu kladie za vinu. V článku 7.3 písm. b) zamestnanec nemôže vykonávať inú zárobkovú činnosť, pri ktorej by mohol zneužiť informácie, o ktorých sa dozvedel pri výkone pracovnej činnosti. Toto ustanovenie Pracovného poriadku žalobkyňa považovala za neplatné keďže je v rozpore so znením Zákonníka práce a poukázala na § 81 písm. f) Zákonníka práce. Konštatovala, že v okamžitom skončení pracovného pomeru chýbala akákoľvek špecifikácia konania, ktoré by mohlo ohroziť záujmy zamestnávateľa a akákoľvek vecná, miestna a časová súvislosť. Samotný výkon zárobkovej činnosti v sebe v zásade nekonzumuje i možnosť ohroziť záujmy zamestnávateľa. Musí ísť o konkrétne konanie, ktoré nemá s inou zárobkovou činnosťou ako takou nič spoločné. Za neodôvodnenú považovala tú časť okamžitého skončenia pracovného pomeru, v ktorej sa cituje, že jej konaním došlo k porušeniu povinnosti v rámci pracovnej disciplíny podľa čl. 8.6 písm. b) Pracovného poriadku žalovaného. V bode 8.6 Pracovného poriadku žalovaného ide o výpočet konaní, ktoré považuje žalovaný za závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré je možné dať zamestnancovi výpoveď alebo s ním okamžite skončiť pracovný pomer. Teda ide o demonštratívny výpočet konania zamestnanca, ktoré zamestnávateľ považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Zdôraznila, že súd nie je viazaný tým, aké konanie zamestnávateľ

považuje za porušenie pracovnej disciplíny vo svojom vnútornom predpise. Vyplýva to z rozhodnutia R 21/2001. Vo vzťahu k rozhodnutiu NBS č. UBD 232/2005 uviedla, že rozhodnutie NBS č. UBD 232/2005 nie je v zásade žiadnym povolením na výkon akejkoľvek zárobkovej činnosti. Samotný zákon o NBS hovorí o súhlase a nie o povolení. Teda, aby žalovaný bol oprávnený na výkon činností, ktoré sú uvedené v súhlase NBS Rozhodnutie NBS č. UBD 232/2005 nie je rozhodnutím na povolenie výkonu činností uvedených v tomto rozhodnutí, ale ide len o súhlas, na základe ktorého nie je možné vykonávať žiadnu podnikateľskú činnosť. Tvrdenie, že s rozhodnutím NBS č. UBD 232/2005, s ktorým nebola nikdy oboznámená, zakladá predmet činnosti žalovaného je absurdné a nemá žiadnu oporu v platnej právnej úprave a ani v existujúcej judikatúre. Upozornila, že v predmete činnosti žalovaného je len odkaz na § 2 ods. 10 Zákona o bankách bez uvedenia akýchkoľvek podnikateľských činností. V tejto súvislosti poukázala na právne normy, ktoré je potrebné aplikovať na rozhodnutie NBS a na samotné rozhodnutie NBS zo dňa 10.03.2005 (§ 2 ods. 1 a ods. 2, 4, 9, 10, § 27 ods. 3, § 163, § 173 ods. 1 písm. b) Obchodného zákonníka, Stanovy žalovaného čl.3 ods. 4, Rozhodnutie NBS č. UBD -232/2005 zo dňa 10.03.2005, čl. 7.3 Pracovného poriadku, l. 2 ods. 2 Ústavy SR). Bolo nesporné, že jej priama nadriadená (pani B.), sa dozvedela o založení obchodnej spoločnosti v apríli-máji 2008, čo aj sama potvrdila vo výpovedi pričom so vznikom, založením a činnosťou spoločnosti nemala nič spoločné. Keďže ich nadriadená im potvrdila, že tento predmet nie je zhodný, tak zamestnávateľa o súhlas k založeniu obchodnej spoločnosti nežiadali, inak by tak urobili. O založení firmy však riadne informovali svoju nadriadenú. Teda ak platí, že žalovaný sa o skutku, ktorý je dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, dozvedel v deň, kedy sa o tomto skutku dozvedel priamy nadriadený zamestnanca (pani p. B.), od tohto dňa je potrebné počítať aj subjektívnu lehotu pre žalovaného na možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru so zamestnancom. Toto podľa žalobkyne neplatí, iba v tom prípade, ak je preukázané, že zamestnanec týmto spôsobom porušoval pracovnú disciplínu spolu so svojím nadriadeným. V tomto smere žalovaný predložil súdu listinné dôkazy, ich pravosť však bola popretá a preto žalobkyňa zdôraznila, že je dôvodné domnievať sa, že boli získané v rozpore zo zákonom. Ide o nezákonne získaný dôkaz, keďže svedkyňa p. B. nebola nikdy oboznámená s monitorovaním jej počítača. Poukázala na § 232 Zákonníka práce v znení platnom v roku 2008, ktorý popisoval pluralitu odborových organizácii ale i pluralitu príslušných odborových orgánov. Uviedla, že u žalovaného v rozhodnom čase pôsobilo 38 odborových orgánov jednej odborovej organizácie. Bolo teda logické, že uzatvorili Dohodu v zmysle § 232 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a to v tom zmysle, že jeden odborový orgán a to Podnikový výbor, bude zastupovať všetky odborové orgány. Nespochybňovala, že takáto Dohoda uzatvorená bola, namietala, že text tejto Dohody v žiadnom prípade nemôže zodpovedať textu, ktorý predložil žalovaný. V tomto smere žalobkyňa poukázala i na judikatúru NS ČR a to R 26/1995 a 6Cdo 45/1944. Uviedla, že napriek tomu, že túto judikatúru už uvádzala v konaní pred súdom prvého stupňa, tak ani odvolací súd na uvedené právne názory súdnych autorít doposiaľ nereagoval. V súvislosti so stanoviskom odvolacieho súdu v zrušujúcom rozhodnutí uviedla nález ÚS SR sp.zn.: II. ÚS 64/2012. V súvislosti s intenzitou porušenia pracovnej disciplíny poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 26/2009 a 5 Cdo 74/2008. Podľa jej názoru v danom prípade nedošlo k porušeniu pracovnej disciplíny a nebol teda dôvod zo strany žalovaného skončiť so žalobkyňou pracovný pomer. V závere navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 5. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 21.03.2025. Uviedol, že po oboznámení sa s vyjadrením žalobkyne nepovažoval za potrebné osobitne podávať odvolaciu repliku a dodal, že vyjadrenie žalobkyne nijak nereaguje na skutkovú a právnu argumentáciu uvedenú v jeho odvolaní. Mal za to, že argumenty žalobkyne podľa časti II. vyjadrenia žalobkyne nijak skutkovo ani právne nesúvisia s dôvodmi odvolania a v tomto ohľade sa žalovaný v plnom rozsahu pridŕža svojich podaní a prednesov ako aj záverov Krajského súdu v Bratislave ako odvolacieho súdu či už v tomto konaní alebo v konaniach žalobcov F. a I.. 6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), kedy vychádzajúc z obsahu podaného odvolania dovodil, že predmetom odvolacieho prieskumu je výrok II., výrok III., výrok IV. a závislé výroky VI. a VII., výrok I. a výrok V. ako odvolaním nenapadnuté nadobudli právoplatnosť. O podanom odvolaní odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 CSP). 8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala a) určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré jej bolo dané žalovaným listom zo dňa 21.08.2008, doručené žalobkyni dňa 04.09.2008, b) určenia, že je pracovný pomer trvá , c) náhrady mzdy za prvých 12 mesiacov spolu vo výške 16.986 eur s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne z tejto sumy odo dňa 22.09.2008 až do zaplatenia a d) náhrady trov konania. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalovaným dané podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a skutkovo bolo vymedzené tak, že žalobkyňa si bez súhlasu žalovaného si založila spoločnosť a od 01.04.2008 bola spoločníčkou a konateľkou tejto spoločnosti, pričom popis činnosti spoločnosti sa takmer zhoduje s popisom činnosti, ktoré tvoria obsah popisu práce pracovného miesta žalobkyne. Týmto žalobkyňa porušila závažným spôsobom pracovnú disciplínu podľa ustanovenia § 83 ods. 1 Zákonníka práce, ďalej ustanovenie čl. 8. 6. písm. b) Pracovného poriadku účinného od 01.04.2008, a ustanovenie čl. 3. 12 Globálneho kódexu Compliance žalovaného (ďalej aj „Globálny kódex Compliance“ alebo „Kódex“). 9. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. 10. Podľa § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. 11. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 a § 193 CSP. 12. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 13. K námietke odvolateľa, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie vo vzťahu k nároku, zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

14. V podanom odvolaní odvolateľ namietal závery súdu prvej inštancie týkajúce sa neplatnosti právneho úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu porušenia ust. § 9 ods. 1 Zákonníka práce. 14.1. Podľa § 9 ods. 1 prvá a druhá veta Zákonníka práce, v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorým je právnická osoba, štatutárny orgán, zamestnávateľ, ktorým je fyzická osoba, koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi poverení zamestnanci. 14.2. Podľa § 9 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže písomne poveriť ďalších svojich zamestnancov, aby robili určité úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene, V písomnom poverení musí byť uvedený rozsah oprávnenie povereného zamestnanca. 14.3. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 6Cdo/139/2022 zo dňa 29.11.2023 vyslovil : „Podľa § 9 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu (okrem toho aj vedúci zamestnanci alebo poverení zamestnanci)..... Právne úkony štatutárnych orgánov alebo členov štatutárnych orgánov pritom podľa § 10 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľa zaväzujú v zásade bez ohľadu na to, či pri nich bol alebo nebol dodržaný postup stanovený internými predpismi. Takéto úkony by zamestnávateľa nezaväzovali jedine v prípade, ak by zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu prekročil svoje oprávnenie (§ 10 ods. 2 Zákonníka práce)“. 14.4. Osobitnou kategóriou zamestnancov, ktorí môžu v mene zamestnávateľa robiť právne úkony, sú okrem vedúcich zamestnancov aj ďalší zamestnanci (aj radoví zamestnanci), ktorí sú zamestnávateľom písomne poverení. Títo zamestnanci nemusia mať status vedúceho zamestnanca. V aplikačnej praxi často ide o radových zamestnancov. Oprávnenie v mene zamestnávateľa robiť právne úkony za zamestnávateľa nie je na rozdiel od pozície štatutárnych orgánov komplexné, skôr jednorazové, napríklad obmedzené len na jeden právny úkon. 14.5. Pri posudzovaní otázky, či právny úkon (okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou) urobil za žalovaného ako zamestnávateľa, ktorým je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu (okrem toho aj vedúci zamestnanci alebo poverení zamestnanci), bolo zásadným zistenie, že tento právny úkon za žalovaného bol podpísaný I.. H. M., predsedníčkou predstavenstva a A. I. C., riaditeľom divízie ľudských zdrojov. Ust. bodu 2.2 Pracovného poriadku uvádza: „Právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch za zamestnávateľa robia v mene zamestnávateľa vždy spoločne dvaja členovia predstavenstva alebo spoločne dvaja písomne poverení zamestnanci (z toho jeden z divízie ľudských zdrojov). Preto, ak žalobkyňa namietala porušenie postupu stanoveného v bode 2.2. Pracovného poriadku, de facto namietala, že právny úkon v mene zamestnávateľa nevykonali určené osoby. Bolo tak na žalovanom, aby na námietku žalobkyne adekvátne reagoval a hodnoverne preukázal, že právny úkon je urobený v súlade s ust. Zákonníka práce a v súlade s bodom 2.2 Pracovného poriadku. Pokiaľ sa odvolateľ v podanom odvolaní bránil argumentáciou, že súd mal mať zo svojej činnosti za dané a preukázané, že I.. M. -Straka bola zamestnankyňou žalovaného, je potrebné zdôrazniť, že ak by takáto okolnosť bola súdu z jeho činnosti známa, bol by účastníkom uviedol, že túto skutočnosť považujem za preukázanú bez toho, aby o nej vykonával dokazovanie. Vo vzťahu k tvrdeniu odvolateľa, že existencia písomného poverenia udeleného A. I. C. bola preukázaná pripojeným spisom z konania F. (konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 14C/160/2008), odvolací súd uvádzal, že čo sa týka návrhu na vykonanie dôkazov, z každého návrhu by malo byť zrejmé, aká konkrétna skutočnosť sa má navrhovaným dôkazom preukázať a ak sa jedná o listinný dôkaz, povinnosť predložiť ho súdu spočíva najmä na tej strane sporu, ktorá sa jeho vykonania dovoláva. Ingerencia súdu pri zabezpečovaní dôkazov prichádza v zásade do úvahy až vtedy, ak príslušná strana tento dôkaz nevie zabezpečiť bez vlastnej viny. To isté je potrebné vztiahnuť aj na dôkazy -pripojenie súdnych spisov. Takýto dôkaz je vo svojej podstate listinným dôkazom. Pripojenie spisu v konaní pred súdom prvej inštancie navrhla žalobkyňa ( pojednávanie dňa 25.04.2019), súd prvej inštancie spis pripojil, a dňa 28.02.2024 do neho žalovaný aj nahliadal. Pokiaľ mal odvolateľ za to, že je potrebné na unesenie dôkazného bremena vykonať listinné dôkazy nachádzajúce sa v pripojenom spise, mal takýto návrh podať, resp. mal sám zabezpečiť kópie potrebných listín zo súdneho spisu sám a predložiť ich konajúcemu súdu, obzvlášť, ak bol aj účastníkom konania, z ktorého navrhuje spis pripojiť. Ak takýmto spôsobom odvolateľ nepostupoval, muselo mu byť zrejmé, že neuniesol v tejto časti dôkazné bremeno. I za predpokladu, že rovnaká otázka bola predmetom posúdenia aj v konaní sp.zn. 14C/160/2008, s ohľadom na špecifiká prejednávanej veci, by uvedená skutočnosť nezbavovala odvolateľa preukázať

ním tvrdené skutočnosti ( existenciu písomného poverenia A. I. C. na konanie v mene žalovaného vo vzťahu k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou). 14.6. Nedostatok podpisu zamestnávateľa na listine obsahujúcej okamžité zrušenie pracovného pomeru spôsobuje neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru pre nedostatok písomnej formy ( soudní rozhledy č. 2/1997 (Krajský súd v Hradci Králové, sp. zn. 16 Co 1016/1994). 15. K námietke odvolateľa, že žalobkyňa mala vedomosť o obsahu interných predpisov. 15.1. Zákonník práce zakotvuje normatívny charakter pracovného poriadku, ktorý je záväzný nielen pre zamestnávateľa, ale aj pre všetkých zamestnancov. Podmienkou tejto záväznosti je však oboznámenie zamestnancov s jeho obsahom zo strany zamestnávateľa. Povinná publicita pracovného poriadku, ktorá sa uskutoční jeho zverejnením, má dôležitý právny význam. Pracovný poriadok nemôže byť právne účinný skôr, ako ho zamestnávateľ zverejní. V pracovnom poriadku stanovený termín jeho účinnosti nesmie predchádzať termínu jeho zverejnenia. 15.2. Pracovný poriadok je záväzný za predpokladu, že bol zverejnený, zamestnanci boli s ním oboznámení a je prístupný. Spôsob oboznámenia zamestnancov s pracovným poriadkom zo strany zamestnávateľa Zákonník práce bližšie nekonkretizuje. Obdobne neustanovuje ani spôsob jeho zverejnenia. 15.3. Vo vzťahu k preukázaniu oboznámenia žalobkyne s Globálnym kódex Compliance Slovenskej sporiteľne, a.s. sa odvolateľ zameral na znenie čl. XVI. bod 11 pracovnej zmluvy zo dňa 27.05.2002, podľa ktorého : „Zamestnanec bol zároveň oboznámený s Globálnym kódexom dodržiavania právny a etických noriem Compliance v SLSP, a.s..“. Odvolací súd má za to, že skúmanie splnenia uvedenej povinnosti je potrebné posudzovať v kontexte so znením celého bodu 11 čl. XVI. pracovnej zmluvy : „Zamestnanec potvrdí svojím podpisom na internom tlačive, že bol v deň nástupu do práce oboznámený s nasledovnými predpismi : s pracovným poriadkom, s kolektívnou zmluvou, s právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na prácu ním vykonávanú, s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktoré musí pri práci dodržiavať a s ustanoveniami Zákonníka práce upravujúcimi zákaz diskriminácie. Zamestnanec bol zároveň oboznámený s Globálnym kódexom dodržiavania právny a etických noriem Compliance v SLSP, a.s..“. Tak ako sa v prípade oboznámenia zamestnanca s pracovným poriadkom vyžadovalo podpísania interného tlačiva, analogicky bolo potrebné potvrdiť na internom tlačive aj oboznámenie s Globálnym kódexom. Z obsahu Nástupného listu žalobkyne vyplýva, že žalobkyňa bola priamym nadriadeným dňa 17.06.2002 oboznámená so základným vnútropodnikovými predpismi, a to Organizačným poriadkom, Pracovným poriadkom, Kolektívnou zmluvou a odmeňovaním zamestnancov Slovenskej sporiteľne, a.s. (ďalej len „SLSP, a.s.“), nie však i s Globálnym kódexom dodržiavania právnych a etických noriem Compliance v SLSP, a.s., preto bol správny záver súdu prvej inštancie, že žalovaný v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno. Bez vplyvu na zhorauvedené je tvrdenie odvolateľa, že žalobkyňa bola riadne oboznámená a preškolená Globálnym kódexom dodržiavania právnych a etických noriem Compliance v L., N. účinným od 01.12.2004 do 28.02.2009, a to prostredníctvom elektronického školenia E – compliance, nakoľko samotné sprístupnenie interného predpisu – Globálneho kódexu na vnútornej internetovej sieti žalovaného nemá účinky oboznámenia. 15.4. Vo vzťahu k otázke, či bola žalobkyňa riadne oboznámená a preškolená s Pracovným poriadkom účinným od 01.04.2008 ( t.z. s Pracovným poriadkom na ktorý odkazuje zamestnávateľ v okamžitom skončení pracovného pomeru) žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie neprodukoval dôkazy a vo vzťahu k preukázaniu splnenia uvedenej povinnosti odvolateľ ani v tejto súvislosti osobitne neargumentoval ani v podanom odvolaní, čo navodzuje záver o nespornosti tvrdenia žalobkyne, že ju žalovaný riadne neoboznámil s Pracovným poriadkom účinným od 01.04.2008, t.z. nepostupoval v súlade s ust. § 47 ods. 2 Zákonníka práce. 15.5. Ďalej odvolateľ namietal závery súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nebola oboznámená s rozhodnutím NBS č. UBD č. 232/2005. Súd prvej inštancie pri posudzovaní uvedenej otázky vychádzal z vykonaného dokazovania, z ktorého bez pochybností nevyplynulo, že žalobkyňa bola oboznámená s predmetným rozhodnutím NBS. Pokiaľ odvolateľ tvrdil, že oboznámenie sa žalobkyne s rozhodnutím NBS vo svojej výpovedi potvrdil svedkovia ( A. C. a A. L.), tieto tvrdenia z obsahu spisu nevyplývajú.

Svedok A. C. na pojednávaní dňa 27.09.2011 len konštatoval, že žalobkyňa mala vedomosť o tom, že žalovaný pre dcérsku spoločnosť alebo iné dcérske spoločnosti vykonával personálne poradenstvo, personálnu prácu, neuviedol však, že žalobkyňa bola oboznámená s rozhodnutím NBS ( ani kedy), keď i na priamu otázku, či vie uviesť kedy, kde a ako bola žalobkyňa oboznámená s rozhodnutím NBS SR o udelení súhlasu žalovanému s výkonom nebankových činností, uviedol : „ pokiaľ si dobre pamätám, navrhovateľka nastúpila do pracovného pomeru skôr ako on a bolo jej povinnosťou oboznámiť sa s pracovným poriadkom a Compliance kódom odporcu. Okrem toho počas pracovného pomeru bola preškolená smernicami Compliance“. Pokiaľ odvolateľ tvrdil, že oboznámenie sa žalobkyne s rozhodnutí NBS č. UBD č. 232/2005 bolo ďalej preukázané výsluchom svedkyne A. L. L., takéto závery z výsluchu svedkyne jednoznačne nevyplynuli. Možno však súhlasiť s tvrdením žalovaného, že vo všeobecnosti je potrebné zhodnosť inej (konkurenčnej) zárobkovej činnosti zamestnanca s predmetom činnosti zamestnávateľa podľa § 83 ods. 1 ZP posudzovať nielen podľa predmetu činnosti zamestnávateľa zapísaného v obchodnom registri, ale napr. aj zo zriaďovacej listiny, štatútu, živnostenského registra, kompetenčných zákonov, teda potenciálne aj z rozhodnutia NBS o súhlase s vykonávaním iných než bankových činností ( rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Cdo/241/2021). 15.6. Vo vzťahu k zhorauvedenému je však potrebné zdôrazniť i tú skutočnosť, že žalobkyňa už v konaní pred súdmi prvej inštancie poukazovala na to, že v článku 7 bode 7.3 písm. a) pracovného poriadku je výslovný odkaz na „predmet činnosti zamestnávateľa uvedený v obchodnom registri“ („Zamestnanec môže popri svojom zamestnaní vykonávanom v pracovnom pomere so SLSP vykonávať inú zárobkovú činnosť, ktorá je zhodná s predmetom činnosti zamestnávateľa uvedeným v obchodnom registri, len s jej predchádzajúcim písomným súhlasom“). Toto ustanovenie pracovného poriadku je možné výkladom a contrario interpretovať tak, že pokiaľ nejde o zhodu s predmetom činnosti zamestnávateľa uvedeným v obchodnom registri, nevyžaduje sa predchádzajúci písomný súhlas zamestnávateľa. Ak ustanovenie iného článku toho istého pracovného poriadku (čl. 8 bod 8.6 písm. b/), na ktorý žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobkyňou poukazoval, definuje ako závažné porušenie pracovnej disciplíny „vykonávanie inej zárobkovej činnosti zhodnej s predmetom činnosti zamestnávateľa bez predchádzajúceho písomného súhlasu zamestnávateľa“ – t.z. tam bez odkazu na obchodný register, je potrebné tento rozpor riešiť výkladom v prospech zamestnanca ( rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Cdo/241/2021) 16. K námietke odvolateľa ohľadne okolností zakladajúcich intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny, je potrebné vychádzať z toho, že žalovaný okamžitého skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou odôvodnil tým, že : a) odo dňa 01.04.2008 bola spoločníčkou a konateľkou spoločnosti ASAP 4 YOU, s.r.o., so sídlom Nevädzová 2/a, 821 01 Bratislava, IČO : 44 069 260, b) popis činnosti spoločnosti sa takmer zhoduje s popisom činnosti a zodpovednosti, ktoré tvoria obsah popisu práce pracovného miesta žalobkyne, c) činnosť pre spoločnosť žalobkyňa vykonávala v pracovnom čase, kedy mala plniť úlohy pridelené jej žalovaným podľa pracovnej zmluvy a súčasne na činnosť spoločnosti využívala pracovné nástroje (PC, SW, papier, telefóny atď.) pridelené žalobkyni žalovaným, čím porušila ustanovenie čl. 8. 6. písm. b) Pracovného poriadku a ustanovenie čl. 7. 1. písm. b) Pracovného poriadku. 16.1. Vychádzajúc z toho, že prvoinštančný súd konštatoval neurčitosť a nezrozumiteľnosť skutkového vymedzenia v poradí tretieho dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou ( „činnosť pre spoločnosť žalobkyňa vykonávala v pracovnom čase, kedy mala plniť úlohy pridelené jej žalovaným podľa pracovnej zmluvy a súčasne na činnosť spoločnosti využívala pracovné nástroje (PC, SW, papier, telefóny atď.) pridelené žalobkyni žalovaným, čím porušila ustanovenie čl. 8. 6. písm. b) Pracovného poriadku a ustanovenie čl. 7. 1. písm. b) Pracovného poriadku“), závery ktoré odvolateľ v podanom odvolaní osobitne nespochybňoval a so závermi ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje, na posúdenie otázky intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou bolo potrebné posúdiť žalovaným tvrdené závažné porušenie pracovnej disciplíny len vo vzťahu k otázke a) že odo dňa 1.4.2008 bola žalobkyňa spoločníčkou a konateľkou spoločnosti ASAP 4 YOU, s.r.o., so sídlom Nevädzová 2/a, 821 01 Bratislava, IČO: 44 069 260 a b) popis činnosti spoločnosti ASAP 4 YOU, s.r.o., sa takmer zhoduje s popisom činnosti a zodpovednosti, ktoré tvoria obsah popisu práce pracovného miesta žalobkyne. 16.2. Ust. § 83 ods. 1 Zákonníka práce (v znení účinnom v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru) výslovne predpokladalo súhlas zamestnávateľa len pri výkone zárobkovej činnosti

zhodnej s predmetom činnosti zamestnávateľa, preto zamestnávateľ (žalovaný) nemohol svojimi internými predpismi rozšíriť požiadavku predchádzajúceho súhlasu aj na majetkovú účasť zamestnanca v obchodných spoločnostiach, ak nešlo súčasne o výkon zárobkovej činnosti zamestnanca ( rozhodnutie NS SR sp.zn. 9CdoPr/5/2025). Majetková účasť v kapitálových spoločnostiach nie je podnikaním, ale formou dispozície s vlastným majetkom, preto sa na ňu nemôže vzťahovať ani zákaz konkurenčnej činnosti podľa ust. Zákonníka práce (R 36/2002; porov. aj Dolobáč, M. Zákaz konkurenčnej činnosti v pracovnom práve. In: D. slovenskej advokácie 10/2020, s. 20). Majetková účasť žalobkyne ( v postavení spoločníka spoločnosti) v spoločnosti ASAP 4 YOU tak nepredstavovala konkurenčnú činnosť v zmysle ustanovenia § 83 Zákonníka práce (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 16. apríla 1998 sp. zn. 2Cdon 1652/97; SJ 87/1998). Vzhľadom k uvedenému na účely určenia miery a závažnosti konania žalobkyne, ktoré bolo dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, nebolo postačujúcim spoluzaloženie obchodnej spoločnosti a majetková účasť v nej, ale preukázanie konkrétnej spoluúčasti žalobkyne na výkone činnosti tejto spoločnosti. Preto súd prvej inštancie správne konštatoval, že výlučne výkon funkcie konateľa spoločnosti ASAP 4 YOU (nie postavenie spoločníka v danej spoločnosti ) mohol napĺňať pojem konkurenčného výkonu zárobkovej činnosti podľa ust. § 83 ods. 1 Zákonníka práce. 16.3. Za zárobkovú činnosť v zmysle ustanovenia § 75 ods. 1 ZP (teraz § 83 ods. 1 ZP), na ktorú je potrebný predchádzajúci súhlas zamestnávateľa, treba považovať aj ten prípad, keď zamestnanec je konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá má v predmete činnosti (podnikania) zapísanom v obchodnom registri zapísanú činnosť zhodnú s predmetom činnosti jeho zamestnávateľa, aj keď spoločnosť túto činnosť dočasne alebo trvale nevyvíja (R 22/1999 (NS ČR). 16.4. Pokiaľ žalovaný odôvodňoval okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou tým, že žalobkyňa bola konateľka v spoločnosti ASAP 4 YOU, odvolací súd uvádza, že Zákonník práce výslovne vyžaduje, že v prípade konkurenčnej činnosti ide o činnosť, ktorá má (nie môže mať) konkurenčný charakter. 16.5. Už pri zohľadnení záverov uvedených v bode 15.6, tohto rozhodnutia, by bolo možno dospieť k záveru, že predmetu činnosti žalovaného a predmet činnosti spoločnosti ASAP 4 YOU zapísané do obchodného registra, nie sú v zhode. Ak by sme aj nezohľadnili rozpornosť čl. 7 bode 7.3 písm. a) a čl. 8 bod 8.6 písm. b) Pracovného poriadku, pre posúdenie, či predmet činnosti spoločnosti ASAP 4 YOU bol zhodným s predmetom činnosti žalovaného bolo zásadným prihliadnuť na špecifikum činnosti žalovaného ( postavenie banky). Na základe súhlasu NBS mohol žalovaný (banka) podľa § 2 ods. 10 zákona o bankách vykonávať len také nebankové činnosti, ktoré súvisia s jeho prevádzkou. Žalovaný síce na základe súhlasu NBS vykonával činnosti „vedenie účtovníctva, personálne poradenstvo“, čo by na základe všeobecného porovnania pojmov mohlo navodzovať zhodu s predmetom činnosti spoločnosti ASAP 4 YOU uvedenom v obchodnom registri „vedenie účtovníctva a personálneho poradenstva“, avšak len za splnenia ďalšieho predpokladu, že by spoločnosť ASAP 4 YOU bola v rovnakom postavení ako žalovaný. Súhlas NBS z 10. marca 2005 bol udelený žalovanému ako osobitnému subjektu ( banke) a týkal sa len výkonu personálnej správy pre spoločnosti patriace do konsolidovaného celku Erste bank, nie výkonu personálnej správy vo všeobecnosti, pre akékoľvek subjekty. Žalovaný viedol účtovníctvo a poskytoval personálne poradenstvo výlučne pre spoločnosti patriace do konsolidovaného celku a subkonsolidovaného celku v zmysle § 44 zákona o bankách ( ods. 5 písm. b) bankovým konsolidovaným celkom je konsolidovaný celok ovládaný bankou, ktorého členmi sú ňou ovládané osoby, ktoré sú bankami, finančnými inštitúciami alebo podnikmi pomocných bankových služieb, f) bankovým subkonsolidovaným celkom je subkonsolidovaný celok ovládaný bankou, ktorého členmi sú ňou ovládané osoby, ktoré sú bankami, finančnými inštitúciami alebo podnikmi pomocných bankových služieb, pričom banka ovládajúca tento subkonsolidovaný celok je ovládaná inou osobou, ktorú sama neovláda). Tak ako správne v podanom odvolaní uviedol i samotný žalovaný, žalobkyňa v zmysle pracovne náplne poskytovala konzultácie a poradenstvo výlučne spoločnostiam patriacim do konsolidovaného a subkonsolidovaného celku, čo malo vplyv na posúdenie hodnotenia závažnosti (intenzity) porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou. Preto okolnosť, že predmet činnosti žalovaného sa síce v časti označenia ( použitých pojmov) prekrýval s predmetom činnosti spoločnosti ASAP 4 YOU, nepostačoval na prijatie záveru, že predmet činnosti spoločnosť ASAP 4 YOU sa zhodoval s predmetom činnosti žalovaného.

16.6. Ako dôvodnú však vyhodnotil odvolací súd námietku odvolateľa, že samotná skutočnosť, že v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru už žalobkyňa nebola konateľkou spoločnosti ASAP 4 YOU, nemala vplyv na posudzovanú vec, ako nesprávne konštatoval súd prvej inštancie. Vychádzajúc zo zápisnice z valného zhromaždenia spoločnosti z 25.07.2008 sa žalobkyňa vzdala funkcie konateľa dňa 25.07.2008, v uvedený deň sa všetci spoločníci jednak vzali na vedomie vzdanie sa funkcie konateľa tých istých troch osôb (teda svoje vlastné vzdanie sa funkcie) a zároveň sa všetci naraz vzdali funkcie konateľa, prečo súčasne nevymenovali nového konateľa. Pričom v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou žalovaný jednak vychádzal z verejne prístupných údajov v obchodnom registri, návrh na zápis právnych skutočností bol registrovému súdu predložený až 04.11.2008 a k výmazu žalobkyne došlo až dňa 05.11.2008. 16.7. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 30.11.2022, sp.zn. 9Cdo/290/2020 uviedol, že „Pojem pracovnej disciplíny nie je právnou úpravou definovaný. Pracovnoprávna teória chápe pod týmto pojmom súhrn právnych noriem upravujúcich pracovnú disciplínu, ako aj súhrn povinností zamestnanca a v neposlednom rade dodržiavanie povinností zamestnancom, vo všeobecnosti sú obsahovou náplňou tohto pojmu povinnosti zamestnanca. Základné povinnosti zamestnanca, resp. vedúcich zamestnancov sú príkladmi uvedené v ustanoveniach § 81 a 82 Zákonníka práce. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovnej disciplíny zo strany zamestnanca zavinené aspoň z nedbanlivosti a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce na účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v rámci ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. / Najvyšší súd SR sp. zn. 5Cdo 74/2008/. Je vždy úlohou súdu posúdiť, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny a v prípade kladného záveru rozhodol o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, resp. hranicami, ale berie do úvahy iba špecifiká prejednávanej veci a podporne aj platnú judikatúru, ak bola prijatá. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní stupňa porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku alebo v inom internom predpise hodnotí určité konanie svojho zamestnanca (Krajský súd v Bratislave sp. zn. 9Co/540/2011)“. 16.8. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn.8Cdo/86/2018 zo dňa 29.11.2018 zdôraznil, že „hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí vždy od konkrétnych okolností prípadu a v zásade ju ovplyvňuje 1/ osoba zamestnanca, 2/ funkcia, ktorú vykonáva (resp. jeho pracovné zaradenie), 3/ jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, 4/ spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, 5/ situácia, v ktorej k porušeniu došlo, 6/ dôsledky pre zamestnávateľa. Demonštratívny výpočet vyššie uvedených základných kritérií je rámcom objektívneho posúdenia stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny". K rovnakému záveru dospel najvyšší súd aj v žalobkyňou uvádzaných rozhodnutiach sp. zn. 3 Cdo 71/2003 a sp. zn. 3 Cdo 316/2009. 16.9. Vychádzajúc zo zhorauvedeného má odvolací súd za to, že v danom prípade neboli preukázané okolnosti takej intenzity, ktoré by objektívne bolo možno označiť za závažné, čo by bolo dôvodom na tak výnimočný postup zamestnávateľa akým je okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Argumentácia odvolateľa, že žalobkyňa bola špecialistkou pre ľudské zdroje a zabezpečovala personálnu správu pre dcérske spoločnosti žalovaného, t.z. jej pracovná pozícia bola vysoko špecializovaná len potvrdzuje závery uvedené v bode 16.5., že predmet činnosti spoločnosti ASAP 4 YOU, ako subjektu nedisponujúceho bankovým povolením, bol diametrálne odlišným od predmetu činnosti žalovaného. Odvolací súd má za to, že z vykonaného dokazovania nebolo jednoznačne preukázané úmyselné konanie žalobkyne v rozpore s oprávnenými záujmami žalovaného, na základe ktorého by využila poznatky a informácie získané pri práci u žalovaného v jeho neprospech v hospodárskej súťaži s iným podnikateľom ( R 32/1993), ani nebolo jednoznačne preukázané, že by vykonávala prácu pre seba alebo pre iné osoby v pracovnom čase ( R 18/1974), preto sú správne záver súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci neboli naplnené podmienky na to, aby konanie žalobkyne bolo kvalifikované ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Tieto skutočnosti musia byť jednoznačne preukázané, pričom intenzitu porušenia pracovnej disciplíny

treba hodnotiť vždy individuálne na základe kritérií, ktoré stanovil najvyšší súd napríklad v uznesení z 29. novembra 2018 sp. zn. 8Cdo/86/2018. 16.10. Pokiaľ odvolateľ na podporu odvolacej argumentácie poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave vo veci F. ( sp.zn. 5Co/425/2011) a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave vo veci I. ( sp.zn. 8Co/119/2023) odvolací súd uvádza, že navzdory legitímnej požiadavke na jednotu rozhodovania súdov v identických prípadoch právny poriadok nepozná pravidlo viazanosti súdu právnym názorom vysloveným iným súdom (resp. senátom toho istého krajského súdu). Zjednocovanie rozchádzajúcej sa rozhodovacej praxe súdov bolo rekodifikáciou procesného práva zverené len dovolaciemu súdu (inštitút veľkého senátu). Odvolací súd si uvedomuje, že „princíp predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia“ znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje princíp právnej istoty a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci celkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva. Na druhej strane je nutné uviesť, že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Obdobnú vec je možné rozhodnúť aj inak než v predošlých veciach. V takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť (čl. 2 ods. 3 Civilného sporového poriadku), a to takým spôsobom, aby predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale práve naopak, aby sa s nimi súd argumentačne vysporiadal (III. ÚS 275/2018). V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že NS SR rozhodnutím sp.z. 9CdoPr/5/2025 rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8Co/119/2023 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že v konaní došlo k procesnej vade podľa ust. § 420 písm. f) CSP. 17. Vychádzajúc zo zhorauvedeného má odvolací súd za to, že odvolacia argumentácia odvolateľa nebola spôsobilou spochybniť vecnú správnosť záverov súdu prvej inštancie. Pričom ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. Zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 18. Zhodnotiac zhorauvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II., III., IV., ako i v závislých výrokoch VI. a VII. podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny, potvrdil. 19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1, 2 CSP a ust. § 396 ods. 1, 2 CSP, tak že odvolacom konaní plne úspešná žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).