Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/146/2023 z 27. 11. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 15Co/146/2023 1716200343 27. 11. 2024 JUDr. Eva Mészárosová ECLI:SK:KSBA:2024:1716200343.3

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: Technologies, s.r.o., IČO: 35 710 675, Bratislava, Púpavová č. 75, zastúpený FAIRSQUARE advokátka kancelária s. r. o., IČO: 47 232 544, Bratislava, Lazaretská č. 3/A, za ktorú konajú JUDr. Pavol Horňák a JUDr. Erik Schwarcz, proti žalovanému: P.. J. T. L. T. F. Č. Í. A. , T., E., B. R.. X. F. Č.. XXX/XX, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Wüstenrot poisťovňa, a.s., IČO: 31 383 408, Bratislava, Einsteinova č. 21, Digital Park I, zastúpený SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 853 186, Bratislava, Štefánikova č. 8, za ktorú koná JUDr. František Sedlačko, o zaplatenie 50.290,81 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu, žalovaného a intervenienta na strane žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 15. mája 2023, č. k. 9 C 14/2016-400, takto rozhodol: I. Rozsudok Okresného súdu Pezinok. zo dňa 15. mája 2023, č. k. 9 C 14/2016-400, - vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 32.158,92 €, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo výroku, ktorým žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 28 %, p o t v r d z u j e , - vo výroku, ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol v časti úroku z omeškania m e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 32.158,92 € od 29.9.2016 do zaplatenia a vo zvyšnej časti zamietnutého úroku z omeškania, potvrdzuje. II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov tohto a predchádzajúceho odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1.1. Rozsudkom zo dňa 13.11.2017, č. k. 9 C 14/2016-161 (v poradí prvým), súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 18 ods. 1, 2, § 26 ods. 1, 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o advokácii"). V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 20.1.2016 sa žalobca proti žalovanému domáhal náhrady škody spôsobenej výkonom advokácie. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný ho na základe plnomocenstva zastupoval ako advokát v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 34 Cb 6/2010, proti žalovanému INTERMONT a.s., o zaplatenie pohľadávky 100.581,62 €, vzniknutej na základe zmluvy o dielo. Okresný súd Bratislava I vo veci vydal platobný rozkaz, ktorým zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej pohľadávky, žalovaný podal proti platobnému rozkazu odpor. Súd platobný rozkaz zrušil a nariadil vo veci ústne pojednávanie. Dňa 27.3.2013 súd uznesením č. k. 34 Cb 6/2010-219, konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov. Z odôvodnenia uznesenia vyplynulo, že spoločnosti INTERMONT

a.s. súd povolil reštrukturalizačný plán a skončil reštrukturalizáciu dlžníka. Tým, že žalobca neuplatnil svoju pohľadávku prihláškou do reštrukturalizácie, zanikla možnosť ďalej pohľadávku vymáhať. Žalobca podal proti uzneseniu o zastavení konania prostredníctvom žalovaného odvolanie, avšak Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí konštatoval, že k zastaveniu konania sp. zn. 34 Cb 6/2010 došlo ex lege. Reštrukturalizačný plán počítal s upokojením nezabezpečených pohľadávok v rozsahu 50 %, takže v prípade, že by žalobca včas prihlásil svoju pohľadávku do reštrukturalizácie, bola by uspokojená vo výške 50 %. Žalobca dôvodil tým, že advokát je pri svojej činnosti povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a chrániť záujmy svojho klienta. Žalovaný túto povinnosť zanedbal a pri vymáhaní pohľadávky žalobcu nepostupoval so všetkou odbornou starostlivosťou, čím spôsobil zánik možnosti žalobcu pohľadávku voči svojmu dlžníkovi vymáhať. Týmto konaním žalovaného vznikla žalobcovi škoda, ktorej výšku žalobca ustálil na 50 % pôvodnej pohľadávky voči spoločnosti , teda 50.290,81 €. 1.2. Žalovaný žalobný nárok žalobcu neuznal. Uviedol, že v apríli 2011 ho žalobca informoval, že v roku 2010 podal žalobu voči spoločnosti INTERMONT a.s., o zaplatenie pohľadávky 100.000,- €, vo veci bol podaný odpor. Žalovaný plnomocenstvom zo dňa 15.4.2011 prevzal zastupovanie žalobcu v tomto súdnom spore. Po nahliadnutí do súdneho spisu vzťahujúceho sa k veci zistil, že pohľadávka je medzi stranami sporná, keďže podľa spoločnosti žalobca neodovzdal dielo riadne, toto vykazuje vady a nie je dokončené. Žalovaný preto odporučil žalobcovi uzavrieť tento spor mimosúdne alebo súdnym zmierom. Žalobca s tým súhlasil a následne, i za účasti žalovaného, prebehlo mimosúdne rokovanie. Pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 15.11.2011, bolo odročené bez meritórneho rozhodnutia s tým, že strany budú mimosúdne rokovať. Rokovanie sa uskutočnilo dňa 18.11.2012 a bolo dohodnuté, že žalobca dielo dokončí, odstráni vady, dodá dokumentáciu a žalovaný po častiach zaplatí faktúry žalobcu. Následne žalovaný pripravil návrh dohody o urovnaní a poslal ho právnej zástupkyni protistrany. K dohode o urovnaní napokon nedošlo. Žalovaný dôvodil, že ako advokát nedisponoval od žalobcu generálnym plnomocenstvom na vymáhanie pohľadávky od spoločnosti INTERMONT a.s. Rozsah mandátu mal žalovaný vymedzený v plnomocenstve zo dňa 15.4.2011 a vzťahovalo sa výlučne na konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 34 Cb 6/2010. Žalovaný nemal povinnosť sledovať rozhodnutia v Obchodnom vestníku týkajúce sa spoločnosti INTERMONT a.s. a nemal plnomocenstvo na podanie prihlášky do reštrukturalizácie. Pokiaľ ide o výšku škody, nie je pravdepodobné, že by žalobca uspel v súdnom spore vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010 a pohľadávka by mu bola priznaná. Podľa žalovaného absentuje i príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním žalovaného. 1.3. Podaním doručeným súdu dňa 24.10.2016 oznámil vstup do konania intervenient - poisťovňa Wüstenrot a.s., so sídlom v Bratislave, Karadžičova č. 17. 1.4. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že na základe plnej moci udelenej žalobcom žalovanému dňa 15.4.2011, prevzal žalovaný ako advokát právne zastupovanie žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25 Rob 39/2010, vo veci Technologies, s.r.o., c/a INTERMONT a.s. , o zaplatenie 100.581,62 € s príslušenstvom potom, ako bol vo veci podaný odpor proti platobnému rozkazu. Vec bola následne zapísaná do oddelenia Cb, kde bola vedená pod sp. zn. 34 Cb 6/2010. Pojednávanie vo veci bolo nariadené na deň 15.11.2011, kde sa ako právny zástupca žalobcu zúčastnil i žalovaný, pojednávanie bolo odročené na 26.1.2012. Žalovaný požiadal o zmenu termínu pojednávania, z dôvodu prebiehajúcich mimosúdnych rokovaní. Dňa 26.1.2012 súd pojednávanie odročil na neurčito. Na výzvu súdu doručenú žalovanému dňa 25.5.2012 žalovaný reagoval tak, že výsledok rokovaní oznámi súdu najneskôr do 31.8.2012. Podaním doručeným súdu dňa 2.11.2012 žalovaný súdu oznámil, že k mimosúdnej dohode nedošlo a požiadal súd, aby pokračoval v konaní. Uznesením zo dňa 27.3.2013, č. k. 34 Cb 6/2010-219, súd konanie zastavil. Dôvodom zastavenia bola skutočnosť, že Okresný súd Banská Bystrica uznesením zo dňa 17.7.2012, sp. zn. 1 R 3/2012, povolil reštrukturalizáciu spoločnosti INTERMONT a.s. a vyzval veriteľov, aby svoje pohľadávky prihlásili do reštrukturalizačného konania v stanovenej lehote. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 21.1.2013 bola skončená reštrukturalizácia spoločnosti INTERMONT a.s. Žalovaný podal proti uzneseniu o zastavení konania v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 2 Cob 162/2013-223, zo dňa 29.5.2014, v časti výroku o zastavení konania rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil. Vo zvyšku uznesenie potvrdil. V odôvodnení uznesenia odvolací súd konštatoval, že zastavenie konania sp. zn. 34 Cb 6/2010 nastalo zo zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. Žalobca e-mailom adresovaným správkyni JUDr. Veronike Škodovej zisťoval, či bola pohľadávka žalobcu voči spoločnosti INTERMONT a.s., prihlásená do reštrukturalizácie. Správkyňa odpovedala, že reštrukturalizácia bola právoplatne ukončená a pohľadávka žalobcu do nej prihlásená nebola. Na otázku, v akom rozsahu by bola pohľadávka žalobcu uspokojená v prípade, že by bola

prihlásená včas, odpovedala správkyňa e-mailom zo dňa 2.9.2015, že reštrukturalizačný plán, ktorý bol potvrdený súdom, počítal s uspokojením nezabezpečených pohľadávok v rozsahu 50 %. 1.5.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že predmetom konania je náhrada škody spôsobenej advokátom pri výkone svojej činnosti, resp. zodpovednosť advokáta za škodu podľa § 26 Zákona o advokácii. Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie je založená na kumulatívnom splnení troch predpokladov: činnosť advokáta súvisiaca s výkonom advokácie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Ich splnenie preukazuje v konaní o náhradu škody žalobca. 1.5.2. Pokiaľ ide o činnosť advokáta súvisiacu s výkonom advokácie súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný prevzal právne zastupovanie žalobcu na základe plnomocenstva udeleného dňa 15.4.2011. Udeleným plnomocenstvom bol žalovaný ako advokát splnomocnený na zastupovanie žalobcu v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I, vo veci žalobcu Technologies, s.r.o. proti žalovanému INTERMONT a.s., o zaplatenie 100.581,62 € s príslušenstvom. Z obsahu plnomocenstva vyplýva, že právne služby je žalovaný oprávnený poskytovať žalobcovi vo vymedzenom rozsahu, teda iba v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 25 Rob 39/2010 (neskôr sp. zn. 34 Cb 6/2010). Išlo o špeciálne plnomocenstvo, ktoré sa týkalo výlučne konkrétneho konania. Podľa súdu prvej inštancie od takéhoto plnomocenstva je potrebné obsahovo odlíšiť plnomocenstvo všeobecné, resp. generálne. V prípade generálneho plnomocenstva je zástupca oprávnený vykonávať všetky právne úkony v mene zastúpeného. Na základe špeciálneho plnomocenstva nebol žalovaný povinný sledovať Obchodný vestník Slovenskej republiky a zisťovať informácie o dlžníkovi žalobcu. Reštrukturalizačné konanie nie je totožné so súdnym konaním o vymoženie pohľadávky a na právne úkony súvisiace s reštrukturalizáciou by bola potrebná osobitná plná moc. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný, ktorý disponoval špeciálnym plnomocenstvo zužujúcim rozsah jeho zastúpenia iba na konanie sp. zn. 34 Cb 6/2010, nebol povinný sledovať, či sa voči dlžníkovi žalobcu začalo reštrukturalizačné konanie a nemožno tvrdiť, že ak tak nekonal, nepostupoval s odbornou starostlivosťou advokáta a porušil povinnosti vyplývajúce z § 18 Zákona o advokácii. 1.5.3. Pokiaľ ide o vznik škody súd prvej inštancie uviedol, že žalobca odvodzoval vznik škody od skutočnosti, že neprihlásením pohľadávky v sume 100.581,62 € s príslušenstvom do reštrukturalizácie, mu zanikla možnosť pohľadávku ďalej vymáhať. Výšku škody žalobca vyčíslil na sumu 50.290,81 €, vychádzajúc z informácie správkyne JUDr. Ing. V. V., že reštrukturalizačný plán počítal s uspokojením nezabezpečených pohľadávok vo výške 50 %. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcu o vzniku škody vo výške predstavujúcej 50 % z pohľadávky uplatnenej v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010, na Okresnom súde Bratislava I. Poukázal na to, že pohľadávka žalobcu voči spoločnosti bola v konaní spornou, o čom svedčí odpor proti platobnému rozkazu. Rovnako o spornosti pohľadávky svedčia mimosúdne rokovania prebiehajúce už v rámci konania vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010. Pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi uznaná nebola a za uznanie dlhu nemožno považovať listinu na č. l. 85 nazvanú „Odsúhlasenie zostatkov" zo dňa 25.3.2009. Ide o účtovný doklad pre potreby inventarizácie pohľadávok a záväzkov, ktorý nespĺňa zákonné náležitosti uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Pohľadávka žalobcu nebola judikovaná, teda priznaná právoplatným a vykonateľným rozsudkom súdu a výsledok konania vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010 nie je možné vopred predpokladať. Je otázne, s akým výsledkom by konanie skončilo a či by bol žalobca v tomto konaní plne úspešný. Reštrukturalizačné konanie je samostatný proces. Cieľom reštrukturalizačného konania je pomôcť dlžníkovi, ktorému je v tomto konaní poskytnutá ochrana pred veriteľmi, najmä prerušením exekučných konaní a zároveň mu je počas prebiehajúceho reštrukturalizačného konania umožnené pokračovať v podnikateľskej aktivite. Výsledkom reštrukturalizácie je čiastočné uspokojenie pohľadávok veriteľov, ktoré však musí byť vyššie, aké by bolo v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka, pričom vo zvyšku pohľadávky veriteľov prihlásené do reštrukturalizácie zanikajú. Dlžník po úspešnej reštrukturalizácií môže naďalej vykonávať svoju podnikateľskú činnosť. Záverečným právnym aktom reštrukturalizačného konania je reštrukturalizačný plán. Reštrukturalizačný plán je listina upravujúca vznik, zmenu a zánik záväzkov osôb v nej uvedených. Je osobitným druhom zmluvy medzi dlžníkmi a veriteľmi, prípadne tretími osobami, ktorých práva a povinnosti sú plánom dotknuté. Plán, ktorý vypracúva predkladateľ je preto len návrhom zmluvy, ktorý musí byť schválený. Schvaľovací proces prebieha v dvojstupňovej forme, keďže reštrukturalizačný plán najprv podlieha schváleniu veriteľmi a následne aj schváleniu súdom. Až schválenie reštrukturalizačného plánu súdom potom spôsobuje právne účinky. Keďže výsledok konania vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010 je otázny, je potom otázne i to, do akej miery by bola pohľadávka

žalobcu uspokojená v reštrukturalizácii, pokiaľ by bola riadne prihlásená. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalobca nepreukázal vznik škody a ani jej výšku. 1.5.4. Pokiaľ ide o vzťah príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a výkonom advokácie súd prvej inštancie uviedol, že tento je daný vtedy, ak možno hovoriť o vzniku škody ako následku konania advokáta. Vzniknutá škoda musí byť priamym a bezprostredným pôsobením príčiny, tiež bezprostredným následkom príčiny, ktorá škodu ako následok vyvolala. Keďže nebolo povinnosťou advokáta v prípade špeciálneho plnomocenstva sledovať dlžníka inde ako v konaní sp. zn. 34 Cb 6/2010, nemohla nevedomosť žalovaného o vstupe dlžníka do reštrukturalizácie byť priamym dôsledkom vzniku škody na strane žalobcu. Medzi konaním žalovaného a vznikom škody preto neexistuje príčinná súvislosť. 1.5.5. Podľa súdu prvej inštancie tak nebol splnený žiaden zo zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti advokáta za škodu, ktorých splnenie musí byť kumulatívne. 1.6. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil. 2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). K charakteristike nesprávneho právneho posúdenia poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 4/2009. Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie videl žalobca v tom, že súd pri právnom posúdení nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenia Zákona o advokácii. K dôvodom súdu prvej inštancie, podľa ktorých, ak žalovaný disponoval špeciálnym plnomocenstvom zužujúcim rozsah jeho zastúpenia iba na konanie vedené pod sp. zn. 34 Cb 6/2010, nebol povinný sledovať, či sa voči dlžníkovi žalobcu začalo reštrukturalizačné konanie a nemožno tvrdiť, že ak tak nekonal, nepostupoval s odbornou starostlivosťou advokáta a porušil povinnosti vyplývajúce z § 18 Zákona o advokácii, žalobca poukázal na to, že advokát je povinný pri výkone svojej činnosti postupovať v súlade s právnymi predpismi, a to najmä v súlade so Zákonom o advokácii a Advokátskym poriadkom. Podľa žalobcu nesprávny je záver súdu prvej inštancie, že nedošlo k porušeniu povinností advokáta, teda žalovaného, ktoré mu vyplývajú z ustanovenia § 18 ods. 1 a ods. 2 Zákona o advokácii. Dôvodil, že záujmom klienta, teda žalobcu, v konaní sp. zn. 34 Cb 6/2010, bol úspech vo veci. Žalovaný svojim postupom s nedostatkom odbornej starostlivosti spôsobil, že konanie vedené pod sp. zn. 34 Cb 6/2010 bolo ex offo zastavené, čím súčasne (vzhľadom na reštrukturalizačné konanie žalovanej spoločnosti INTERMONT a.s.) zanikla žalobcovi možnosť domáhať sa uspokojenia nároku. Žalovaný nevyužil všetky dostupné prostriedky, ktoré by mohli priniesť eventuálny úspech žalobcovi. Podľa žalobcu o nedostatočnej odbornej starostlivosti žalovaného svedčí tiež fakt, že voči rozhodnutiu súdu o zastavení konania podal odvolanie, ktoré nemalo objektívne spôsobilosť zmeniť skutočnosť, že došlo k zastaveniu predmetného konania. Takéto konanie bolo neúčelné a nehospodárne, pričom žalobca na takýto úkon žalovanému pokyn nedal a o zastavení konania vedeného pod sp. zn. 34 Cb 6/2010, ako aj o reštrukturalizácii spol. INTERMONT a.s., sa dozvedel až z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 162/2013-223. Podľa žalobcu zo zistených skutkových okolností nesporne vyplýva, že žalovaný porušil povinnosti stanovené mu ustanovením § 18 ods. 1 a ods. 2 Zákona o advokácii v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010, keďže žalovaný mal preukázateľne možnosť pri zachovaní potrebnej odbornej starostlivosti získať vedomosť o prebiehajúcej reštrukturalizácii spoločnosti INTERMONT a.s. (informácia zverejnená v obchodnom vestníku, v súdnom spise sp. zn. 34 Cb 6/2010, v obchodnom registri, v neposlednom rade je nepravdepodobné, že by túto informáciu žalovaný nezískal ani priamo od spoločnosti INTERMONT a.s., vzhľadom na osobnú známosť žalovaného s predsedom predstavenstva spol. INTERMONT a.s. a mimosúdne rokovania žalovaného s touto spoločnosťou). Žalovaný počas konania pred súdom prvej inštancie neuviedol, že by túto vedomosť o reštrukturalizácii spoločnosti INTERMONT a.s. nemal. Obrana žalovaného spočívala výlučne v tom, že na základe udeleného plnomocenstva nemal povinnosť sledovať obchodný vestník ani prihlásiť pohľadávku žalobcu do reštrukturalizácie spol. INTERMONT a.s., s čím sa súd prvej inštancie nesprávne stotožnil. Podľa žalobcu začatie reštrukturalizačného konania, ako aj jeho ďalší priebeh, priamo ovplyvnil výsledok sporu vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010, a teda aj možnosť žalobcu na úspech v tomto konaní. V prípade akéhokoľvek splnomocnenia udeleného advokátovi na zastupovanie klienta v súdnom konaní je jeho neodmysliteľnou súčasťou (a to aj v prípade, ak to nie je výslovne napísané), vykonávať všetky súvisiace úkony, teda aj sledovať, či nedošlo k tak zásadnej skutočnosti na strane žalovaného, ktorá môže spôsobiť zánik žalovaného nároku. Obmedzenie

procesného plnomocenstva udeleného advokátovi na zastupovanie klienta pred súdom iba na úkony právnej služby vymedzené Vyhláškou o odmenách advokátov za poskytovanie právnych služieb by bolo v rozpore s princípom poskytovania právnych služieb advokátom, ktorý je povinný v zmysle platných právnych predpisov, ako aj advokátskej etiky, vykonať všetky zákonom dovolené úkony a činnosti tak, aby došlo k úspešnému vybaveniu veci klienta, v ktorej ho zastupuje. Povinnosťou žalovaného ako advokáta bolo o začatí reštrukturalizačného konania bezodkladne informovať klienta - žalobcu, ako aj ho poučiť o tom, aké práva a povinnosti má ako veriteľ v súvislosti s reštrukturalizačným konaním, rovnako aj o následkoch neprihlásenia pohľadávky do reštrukturalizácie spoločnosti INTERMONT a.s. Odvolateľ poukázal na § 6 ods. 1 písm. a) Advokátskeho poriadku, podľa ktorého: „Advokát je povinný riadne a včas písomne informovať klienta, ako postupuje pri vybavovaní veci a posielať klientovi všetky písomnosti, z ktorých pre klienta vyplývajú práva a povinnosti, ak sa s klientom písomne nedohodne inak". Žalovaný tak svojim konaním porušil okrem iného aj ustanovenie § 6 ods. 1 písm. a) Advokátskeho poriadku, keď žalobcu riadne neinformoval o tom, že spoločnosť INTERMONT a.s. vstúpila do reštrukturalizačného konania, ani o povinnosti žalobcu prihlásiť si ako veriteľ svoju pohľadávku do reštrukturalizačného konania, prípadne o následkoch zmeškania lehoty na prihlásenie svojej pohľadávky do reštrukturalizačného konania. Podľa žalobcu žalovaný pri jeho zastupovaní v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010, teda pri výkone činnosti advokácie, porušil povinnosti stanovené mu Zákonom o advokácii, ako aj Advokátskym poriadkom, čím je splnený základný predpoklad zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú pri výkone advokácie. 2.2. Žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že nepreukázal vznik škody ani jej výšku. Výšku škody preukázal predložením písomného vyjadrenia kancelárie správcu reštrukturalizácie spoločnosti INTERMONT a.s. o tom, že veritelia boli uspokojovaní v rámci reštrukturalizačného konania vo výške 50 % svojich pohľadávok. Kancelária príslušného reštrukturalizačného správcu dostala pred podaním vyjadrenia všetky potrebné informácie na to, aby mohla podať adekvátnu odpoveď na položenú otázku, mala vedomosť o výške pohľadávky, ktorú by si prihlásil žalobca do reštrukturalizačného konania spol. INTERMONT a.s. Žalobca ďalej dôvodil, že pokiaľ súd prvej inštancie nepovažoval výšku škody za preukázanú, mal v rámci predmetného konania skúmať, či bol nárok žalobcu voči spoločnosti INTERMONT a.s. dôvodný a v akej výške a následne skúmať, či by došlo k uspokojeniu žalobcu v prípade včasného prihlásenia pohľadávky do reštrukturalizačného konania skutočne vo výške 50 %. Na preukázanie výšky škody navrhoval žalobca vykonať ďalšie dokazovanie pripojením spisu sp. zn. 34 Cb 6/2010, výsluchom všetkých účastníkov a svedkov konania sp. zn. 34 Cb 6/2010, výsluchom reštrukturalizačného správcu spoločnosti INTERMONT a.s., prípadne inej osoby, ktorá by vedela uviesť, v akej výške by bol žalobca uspokojený, ak by si svoju pohľadávku prihlásil do reštrukturalizačného konania riadne a včas. Žalobca preukázal vznik škody predložením a označením všetkých dôkazov, o ktorých mal vedomosť, ktoré však súd všetky nevykonal. 2.3. Žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že medzi konaním žalovaného a vznikom škody neexistuje príčinná súvislosť. Poukázal na to, že, súc bez právnického vzdelania, zveril vymoženie pohľadávky advokátovi a nehľadal ďalšie spôsoby uspokojenia pohľadávky. Žalovaný ako advokát mal s potrebnou odbornou starostlivosťou sledovať všetky okolnosti, ktoré by mohli zapríčiniť neúspech žalobcu v konaní sp. zn. 34 Cb 6/2010 a v prípade, že by nejaká okolnosť nastala, alebo by hrozilo, že nastane, bezodkladne o tom primeraným spôsobom informovať klienta alebo vykonať neodkladný úkon v prospech svojho klienta, v zmysle platných právnych predpisov. Medzi konaním žalovaného ako advokáta, bez odbornej starostlivosti a vznikom škody na strane žalobcu, je daná príčinná súvislosť. Ak by žalovaný postupoval pri výkone činnosti advokácie s potrebnou odbornou starostlivosťou, o vstupe spoločnosti INTERMONT a.s. do reštrukturalizačného konania by mal vedomosť a po získaní tejto vedomosti by bezodkladne informoval žalobcu, aj s poučením žalobcu o tom, aké práva a povinnosti v rámci reštrukturalizačného konania spol. INTERMONT a.s. má žalobca ako veriteľ, škoda by mu nevznikla. Následne, pokiaľ by žalobca prihlásil pohľadávku do reštrukturalizačného konania riadne a včas a spol. INTERMONT a.s. by považovala pohľadávku za spornú, nedošlo by k zániku pohľadávky, ale prebehlo by konanie, v ktorom by sa preukázalo, či je alebo nie je pohľadávka žalobcu oprávnená, prípadne v akej výške a následne by bola zahrnutá do reštrukturalizačného plánu, v ktorom by bolo určené, v akej výške by bola uspokojená. Podľa žalobcu, žalovanému ani súdu prvej inštancie neprináleží prejudikovanie výsledku konania vedeného pod sp. zn. 34 Cb 6/2010, alebo iného konania týkajúceho sa pohľadávky žalobcu, ak by bola riadne prihlásená do reštrukturalizačného konania, keďže ani jedno z týchto konaní nebolo ukončené vydaním právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Nie je možné zbaviť zodpovednosti žalovaného za porušenie povinnosti pri výkone činnosti advokácie iba na základe toho, že prebiehalo konanie sp. zn. 34 Cb 6/2016, alebo

že žalobca by v tomto konaní nebol úspešný, prípadne, že by v rámci reštrukturalizačného konania nebol uspokojený ani z časti, keďže pravdepodobnosť, že by žalobca bol v týchto konaniach úspešný v rozsahu 100 %, je rovnaká. Žalovaný existenciu reštrukturalizačného konania žalobcovi neoznámil, sám nevykonal neodkladný úkon v prospech žalobcu, došlo k zániku pohľadávky, žalobca tak stratil možnosť uspokojenia svojej pohľadávky čo i len z časti. 2.4. Odvolaciemu súdu žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, žalobcovi priznať náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Dôvodil, že nemal právnu povinnosť, s ohľadom na charakter procesného plnomocenstva, sledovať obchodný vestník a ani žiadne ďalšie zdroje o majetkových pomeroch žalovaného (napr. kataster nehnuteľností, či zbierku listín v obchodnom registri na skúmanie účtovnej závierky žalovaného, alebo register účtovných závierok na www.registeruz.sk vedený finančnou správou, alebo dokonca na www.finstat.sk, ktorý zverejňuje údaje o finančnom stave obchodných spoločností a pod.). Taká povinnosť z procesného plnomocenstva, zastúpenia, nevyplýva. Naopak, žalobca sa mal starať o svoje pohľadávky a sledovať majetkovú kondíciu svojich dlžníkov, ako bežnú rutinnú prax. Podľa žalovaného, ak by sa mali vykladať povinnosti advokáta vyplývajúce z ustanovenia § 18 ods. 1 a ods. 2 Zákona o advokácii tak extenzívne, museli by také procesné úkony figurovat' v zozname úkonov právnej služby zakotvenom v ustanovení § 13a ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších zmien a doplnkov. Žalovaný dôvodil, že pokiaľ' žalobca poukazuje na skutočnosť, že sa JUDr. J. T., advokát, so sídlom advokátskej kancelárie na E. ul. X/A v Bratislave, zúčastňoval mimosúdnych rokovaní s protistranou, je potrebné poukázať na to, že taký úkon právnej služby je označený v ustanovení § 13a ods. l písm. f) citovanej vyhlášky. Žalovaný opätovne poukázal na judikatúru (rovnako ako na pojednávaní dňa 9.10.2017), a to uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 678/2015, zo dňa 22.10.2015, zverejnené ako judikát pod č. 70/2015 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 105/2012, zo dňa 1.7.2013, zverejnené ako judikát pod č. 13/2013. Podľa žalovaného súd prvej inštancie správne dospel k právnemu posúdeniu veci, keď' sa s takým extenzívnym výkladom právnej normy nestotožnil a v súlade so zásadou hospodárnosti konania dôkazy navrhované žalobcom nevykonal ako nadbytočné. Žalovaný uviedol, že žalobca vedie spor s neexistentným subjektom (non subject), keďže JUDr. J. T. vykonával advokáciu ako fyzická osoba do 30.10.2015 a do tohto času vykonával advokáciu so sídlom advokátskej kancelárie na E. ul. X/A v Bratislave. Od l.11.2015 je v zozname advokátov zapísaná obchodná spoločnosť JUDr. J. T., advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom na E. ul. X/A, 821 09 Bratislava, IČO: XX XXX XXX. V čase podania žaloby advokát JUDr. J. T., už vôbec nie so sídlom advokátskej kancelárie na E. X/A v Bratislave, neexistoval. Nikdy neexistoval advokát so sídlom advokátskej kancelárie na ul. E. č. XX v E.. Poukázal aj na to, že právny zástupca žalobcu ako právnická osoba nepodal odvolanie v zákonom predpísanej forme elektronického formulára, preto by malo byť odvolanie odmietnuté. 4.1. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. K tvrdeniu žalovaného, že nemal právnu povinnosť, vzhľadom na charakter procesného plnomocenstva, sledovať obchodný vestník a ani žiadne ďalšie zdroje o majetkových pomeroch protistrany, keďže taká povinnosť z procesného plnomocenstva nevyplývala, žalobca poukázal na to, že povinnosťou žalovaného ako advokáta žalobcu bolo v predmetnom konaní voči protistrane postupovať s odbornou starostlivosťou tak, aby došlo k uspokojeniu žalovanej pohľadávky žalobcu, teda najmä k úspechu žalobcu v konaní. Medzi povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou v prospech klienta v zmysle Zákona o advokácii je tak nevyhnutné zaradiť v takomto prípade aj sledovanie obchodného vestníka, keďže to môže priamo ovplyvniť výsledok sporu. Žalobca zároveň konštatoval, že žalovaný porušil svoju povinnosť poskytovania právnych služieb s odbornou starostlivosťou, keď žalobcu o vstupe žalovaného (v spore sp. zn. 34 Cb 6/2016, poznámka odvolacieho súdu) do reštrukturalizácie neinformoval, i keď sa ho vstup do reštrukturalizácie priamo týkal a ovplyvňoval výsledok sporu, v ktorom žalovaný žalobcu zastupoval a žalovaný mal preukázateľne možnosť oboznámiť žalobcu s takouto skutočnosťou. Konanie žalovaného ako advokáta je nevyhnutné považovať za hrubé porušenie povinnosti, pričom vzhľadom na okolnosti prípadu nie je možné, podľa žalobcu vylúčiť, že žalovaný takto postupoval účelovo. 4.2. K tvrdeniu žalovaného, že ak by sa mali vykladať povinnosti advokáta vyplývajúce z § 18 ods. 1, ods. 2 tak extenzívne, museli by také procesné úkony figurovať v zozname úkonov právnej služby zakotvenom v § 13a ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.

z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších zmien a doplnkov. Žalobca uviedol, že úkony právnej služby menované v ustanovení § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. nie sú definitívne, keďže je nevyhnutné prihliadať aj na ods. 5 ustanovenia § 13a citovanej vyhlášky, podľa ktorého za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v ods. 1 a ods. 2, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie. Žalobca poukázal aj na to, že nie je možné obmedzovať úkony advokáta poskytujúceho klientovi právne služby iba na úkony menované vo vyhláške stanovujúcej advokátovi odmenu, ale predovšetkým je základnou povinnosťou advokáta riadiť sa ustanoveniami Zákona o advokácii, ktorý v § 18 bližšie konkretizuje, čo sa myslí odbornou starostlivosťou advokáta pri poskytovaní právnych služieb klientovi: „Advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb." 4.3. K uzneseniam Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 678/2015 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 105/2012, žalobca poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 6.11.2017, ako aj na to, že v konaní preukázal kumulatívne splnenie všetkých troch predpokladov vzniku zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie a že pri vzniku škody pôsobila primárne jedna skutočnosť (konanie advokáta bez odbornej starostlivosti, v rozpore s povinnosťami stanovenými advokátovi Zákonom o advokácii), ktorá bezprostredne viedla k vzniku škody na strane žalobcu, bez ktorej by ku škodlivému následku nedošlo. 4.4. K tvrdeniu žalovaného, že súd prvej inštancie správne dospel k právnemu posúdeniu veci, keď sa s takým extenzívnym výkladom právnej normy nestotožnil a v súlade so zásadou hospodárnosti konania dôkazy navrhované žalobcom nevykonal, lebo to bolo nadbytočné, žalobca uviedol, že s ním nesúhlasí, podľa názoru žalobcu nejde o extenzívny výklad právnej normy, ale o aplikáciu právnej normy na konkrétny skutkový stav, pričom zákonodarca formuláciou právnej normy ponechal určitý priestor na individuálne posúdenie konkrétnych okolností, ktoré nie je možné vždy unifikovať. Žalobca mal za to, že vykonanie, v konaní žalobcom navrhovaného dokazovania, je nevyhnutné a účelné, predovšetkým v záujme riadneho prejednania sporu a taktiež je nevyhnutým predpokladom pre spravodlivé rozhodnutie súdu v danej veci. 4.5. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca vedie spor s neexistujúcim subjektom, keďže v čase podania žaloby advokát JUDr. J. T., so sídlom AK na E. X/A, neexistoval, nikdy neexistoval advokát so sídlom advokátskej kancelárie na ul. X. mája č. XX v E., žalobca uviedol, že žalovaného v žalobe označil správne, keď uviedol z jemu dostupných zdrojov žalovanému pridelené číslo SAK, meno a priezvisko, titul, štátnu príslušnosť a adresu trvalého pobytu. Žalobca neuvádzal sídlo advokátskej kancelárie žalovaného, ako sa mylne žalovaný domnieva. Žalobca poukázal aj na to, že žalovaný sa pojednávaní osobne zúčastňoval a nikdy svoju pozíciu v konaní nespochybnil, rovnako tak údaje o svojej osobe. 4.6. K tvrdeniu žalovaného, že odvolanie žalobcu nebolo podané v zákonom predpísanej forme elektronického formulára, a preto by malo byť odmietnuté, žalobca poukázal na ustanovenie § 386 C.s.p., podľa ktorého odvolací súd odmietne odvolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo d) nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať. Nepodanie odvolania elektronickým formulárom nemá za následok odmietnutie odvolania. Odvolanie bolo v prejednávanom prípade podané oprávnenou osobou riadne, v zákonom stanovenej lehote, pričom obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti. S poukazom na § 821 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a položku 20a zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch žalobca uviedol, že podal odvolanie dňa 21.12.2017 v listinnej forme prostredníctvom pošty (teda nie elektronicky), toto porušenie povinnosti stanovenej v Zákone o súdoch nie je sankcionované neplatnosťou podania ani inou sankciou. Od 1.1.2018 súdy môžu ukladať v zmysle Zákona o súdnych poplatkoch poplatok vo výške 20,- € za spracovanie podania podaného v listinnej forme (nie elektronicky). Žalovaný tak podľa žalobcu nesprávnym výkladom zákona dospel k nesprávnym záverom, na ktoré nie je možné prihliadať. 5.1. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu je dôvodné a preto bolo potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p.). 5.2. Odvolací súd konštatoval, že predmetom sporu v prejednávanom prípade je zodpovednosť za škodu spôsobenú výkonom advokátskej činnosti. Podľa žalobcu boli splnené všetky zákonné predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu. Žalovaný namietal, že vzhľadom na rozsah plnomocenstva, ktorým ho žalobca poveril zastupovaním v spore so spoločnosťou INTERMONT a.s., nemal právnu povinnosť sledovať obchodný vestník a ani žiadne ďalšie zdroje o majetkových pomeroch odporcu. 5.3. S poukazom na ustanovenia § 1 ods. 2, § 18 ods. 1, ods. 2, § 26 ods. 1, ods. 4 Zákona o advokácii odvolací súd dôvodil, že zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch predpokladov: a) činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, b) vznik škody, c) príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Splnenie uvedených predpokladov zodpovednosti musí byť v konaní jednoznačne preukázané, dôkaznú povinnosť má v tomto smere poškodený. Zodpovednosť advokáta nastupuje len vtedy, keď neúspech klienta je dôsledkom porušenia povinností advokáta v súvislosti s výkonom advokácie. 5.4.1. Odvolací súd konštatoval, že z ustanovenia § 1 ods. 2 Zákona o advokácii vyplýva, že výkonom advokácie je najmä zastupovanie klientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajoba v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci. O výkon advokácie relevantný z hľadiska § 26 Zákona o advokácii ide bezpochyby najmä v prípade výkonu advokácie, pri ktorom advokát porušuje povinnosti stanovené Zákonom o advokácii. Advokát je povinný pri výkone svojej činnosti svedomito chrániť práva a oprávnené záujmy klienta, dôsledne využívať všetky zákonné prostriedky, uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá za prospešné a dbať o to, aby jeho právna pomoc bola účelná. Súčasťou týchto povinností je bezpochyby tiež povinnosť advokáta riadne a včas (priebežne) informovať klienta o postupe pri vybavovaní veci a o všetkých nových okolnostiach relevantných z hľadiska veci, v ktorej ho zastupuje. Uvedené povinnosti má advokát počas celej existencie právneho vzťahu založeného zmluvou o poskytnutí právnej pomoci. Odvolací súd uvádza, že svedomitým nie je taký výkon advokácie, ktorý nesie znaky ľahostajnosti, nedôslednosti, nedostatočného záujmu o klienta a jeho vec, resp. ktorý nezohľadňuje reálny stav vecí alebo tento stav nedoceňuje. 5.4.2. Škodou sa aj v prípade zodpovednosti advokáta v zmysle § 26 Zákona o advokácii rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (klienta), je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Uhradzuje sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti. 5.4.3. O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide pri priamej väzbe javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčinnej súvislosti medzi výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný vtedy, ak je medzi výkonom advokácie a škodou klienta vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť advokáta nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti môže byť vždy riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba skúmať, konkrétne ktorá príčina škodu vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku. Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.10.2010, sp. zn. 3 M Cdo 18/2009; porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.11.2010, sp. zn. 4 Cdo 161/2009 ). 5.5. Pokiaľ ide o skutkový stav prejednávanej veci, zistený vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie (predovšetkým pripojeným spisom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 34 Cb 6/2010), nebolo sporné, že žalobca sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 25 Rob 39/2010 (neskôr sp. zn. 34 Cb 6/2010) domáhal voči spoločnosti INTERMONT

a.s. ako žalovanému zaplatenia sumy 100.581,62 € s príslušenstvom, a to titulom zmluvy o dielo, na základe ktorej žalobca vykonal pre žalovaného (INTERMONT a.s.) služby a práce v období od decembra 2006 do marca 2008. Vo veci bol dňa 19.3.2010 vydaný platobný rozkaz č. k. 25 Rob 39/2010-22, ktorým súd zaviazal žalovaného (INTERMONT a.s.) povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 100.581,62 € s príslušenstvom, ako aj trovy konania. Proti uvedenému platobnému rozkazu podal žalovaný (INTERMONT a.s.) v zákonnej lehote odpor. Plnomocenstvom zo dňa 15.4.2011 žalobca splnomocnil zastupovaním v predmetnom spore žalovaného (v tomto konaní), podľa plnomocenstva bolo toto udelené pre celé konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 25 Rob 39/2010. Dňa 15.4.2011 sa žalovaný nahliadnutím do spisu sp. zn. 25 Rob 39/2010 oboznámil s celým jeho obsahom. Pojednávanie vytýčené na termín 15.11.2011, ktorého sa zúčastnili právni zástupcovia strán sporu, teda aj žalovaný, bolo odročené na termín 26.1.2012, a to na žiadosť žalovaného, resp. jeho právneho zástupcu, odôvodnenú potrebou prípravy na pojednávanie a oboznámením sa s právnym stavom veci. Pojednávanie vytýčené na termín 26.1.2012 navrhol žalobca, zastúpený žalovaným (v tomto konaní), odročiť z dôvodu mimosúdnych rokovaní prebiehajúcich medzi stranami sporu. Žalobca mal požiadavku, aby sa finalizácia rokovaní uskutočnila najneskôr do 29.2.2012, po tomto termíne mal súd informovať o výsledku rokovaní. Oznámením doručeným súdu dňa 22.6.2012 oznámil žalobca, zastúpený žalovaným, že rokovania o urovnaní medzi stranami neboli ukončené s tým, že správu o ich výsledku doručí súdu do 31.8.2012. Podaním doručeným súdu dňa 2.11.2012 žalobca, zastúpený žalovaným oznámil, že rokovania o urovnaní boli neúspešné, keďže žalovaný prestal so žalobcom komunikovať, zároveň oznámil súdu zmenu sídla žalovaného (INTERMONT a.s.). Uznesením zo dňa 27.3.2013, č. k. 34 Cb 6/2010-219, Okresný súdu Bratislava I konanie zastavil s odôvodnením, že Okresný súd Banská Bystrica uznesením zo dňa 17.7.2012, sp. zn. 1 R 3/2012, povolil reštrukturalizáciu spoločnosti INTERMONT a.s. a vyzval veriteľov, aby si svoje pohľadávky prihlásili do reštrukturalizačného konania v lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. Proti uvedenému uzneseniu podal žalobca, zastúpený žalovaným odvolanie, v ktorom navrhol uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť pre neexistenciu dôvodu na zastavenie konania a žiadal pokračovať v súdom konaní. O odvolaní rozhodol odvolací súd uznesením zo dňa 29.5.2014, č. k. 2 Cob 162/2013-223 tak, že uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým konanie zastavil zrušil, vo zvyšnej časti uznesenie potvrdil. Zrušenie uznesenia v časti výroku o zastavení konania odvolací súd odôvodnil tým, že zastavenie konania nastalo zo zákona. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu ďalej vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica uznesením zo dňa 21.1.2013, sp. zn. 1 R 3/2012, potvrdil reštrukturalizačný plán prijatý schvaľovacou schôdzou dňa 31.12.2012 a ukončil reštrukturalizáciu dlžníka INTERMONT a.s., uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku OV 19/2013, dňa 28.1.2013. 5.6. Odvolací súd v odôvodnení konštatoval, že podmienku, že výkon advokácie nebol advokátom vykonávaný riadne, je treba posudzovať z hľadiska ustanovenia § 18 Zákona o advokácii. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak škoda vznikla následkom výkonu advokácie, t. j. bez pochybenia advokáta mohol klient právo úspešne uplatniť. Povinnosťou advokáta pri výkone advokátskej činnosti je predovšetkým dbať o ochranu práv a oprávnených záujmov klienta, využívať všetky zákonné prostriedky slúžiace záujmom klienta a informovať ho priebežne o stave konania, v ktorom zastupuje. Pri poskytovaní právnej pomoci je prvoradý záujem klienta. Advokát je povinný riadne a včas písomne informovať klienta, ako postupuje pri vybavovaní veci a posielať klientovi všetky písomnosti, z ktorých pre klienta vyplývajú práva a povinnosti, ak sa s klientom písomne nedohodne inak (§ 6 ods. 1 písm. a/ Advokátskeho poriadku). Povinnosťou advokáta, zastupujúceho klienta v sporovom konaní (a predovšetkým pokiaľ ide o zaplatenie peňažnej pohľadávky) je aj sledovanie všetkých skutočností, spojených s osobou dlžníka, majúcich vplyv na uspokojenie pohľadávky žalobcu. Bolo preto, podľa názoru odvolacieho súdu, povinnosťou žalovaného sledovať všetky verejne dostupné zdroje, umožňujúce získať všetky relevantné informácie o postavení dlžníka. Ak žalovaný takto nekonal, nemožno povedať, že vykonával advokátku činnosť v súlade so Zákonom o advokácii ako aj Advokátskym poriadkom. Zo spisu vedeného pod sp. zn. 34 Cb 6/2010 vyplýva, že minimálne v období od januára 2012 do júna 2012 prebiehali medzi stranami sporu (žalobcom a spol. INTERMONT a.s.) mimosúdne rokovania. Dňa 22.6.2012 žalobca, zastúpený žalovaným súdu oznámil, že rokovania o urovnaní medzi stranami neboli ukončené s tým, že správu o ich výsledku doručí súdu do 31.8.2012. Podaním doručeným súdu dňa 2.11.2012 žalobca, zastúpený žalovaným oznámil, že rokovania o urovnaní boli neúspešné, keďže žalovaný prestal so žalobcom komunikovať. Z uvedeného spisu zároveň vyplýva, že reštrukturalizácia spoločnosti INTERMONT a.s. bola povolená uznesením zo dňa 17.7.2012 (teda v období, keď mali prebiehať mimosúdne rokovania) a veritelia mali možnosť v lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie prihlásiť si svoje pohľadávky. Podľa názoru odvolacieho súdu, v prípade, že by žalovaný postupoval pri zastupovaní žalobcu so všetkou odbornou starostlivosťou a uplatnil v

záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné, disponoval by z verejne dostupných zdrojov informáciou o povolení reštrukturalizácie, o čom mal následne informovať svojho klienta s poučením o jeho právach. Odvolací súd sa tak nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalovaný, ktorý disponoval špeciálnym plnomocenstvom zužujúcim rozsah jeho zastúpenia iba na konanie sp. zn. 34Cb 6/2010, nebol povinný sledovať, či sa voči dlžníkovi žalobcu začalo reštrukturalizačné konanie a nemožno mu vytýkať, že ak tak nekonal, nepostupoval s odbornou starostlivosťou advokáta a porušil povinnosti vyplývajúce z § 18 Zákona o advokácii. 5.7. Pokiaľ ide o vznik škody, súd prvej inštancie dôvodil, že pohľadávka žalobcu nebola judikovaná, teda priznaná právoplatným a vykonateľným rozsudkom súdu a výsledok konania sp. zn. 34 Cb 6/2010 nie je možné vopred predpokladať. Podľa súdu prvej inštancie je otázne, s akým výsledkom by konanie skončilo a či by bol žalobca v tomto konaní plne úspešný a do akej miery by bola jeho pohľadávka uspokojená v reštrukturalizácii, pokiaľ by bola riadne prihlásená. Odvolací súd sa s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožnil. Otázku dôvodnosti pohľadávky žalobcu voči spoločnosti INTERMONT a.s. možno riešiť v konaní o náhradu škody ako otázku predbežnú, bez toho, aby sa touto otázkou zaoberal súd v pôvodnom konaní. Je totiž na žalobcovi, aby preukázal také skutkové okolnosti, ktoré dôvodnosť jeho pohľadávky voči spoločnosti INTERMONT a.s. preukážu. Žalobca v odvolaní namietal, že na preukázanie výšky škody navrhoval vykonať ďalšie dokazovanie pripojením spisu sp. zn. 34 Cb 6/2010, výsluchom všetkých účastníkov a svedkov konania sp. zn. 34 Cb 6/2010, výsluchom reštrukturalizačného správcu spoločnosti INTERMONT a.s., prípadne inej osoby, ktorá by vedela uviesť, v akej výške by bol žalobca uspokojený, ak by si svoju pohľadávku prihlásil do reštrukturalizačného konania riadne a včas. Súd však všetky dôkazy nevykonal. 5.8. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na právnom posúdení veci, ktoré odvolací súd nepovažuje za správne ako aj to, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nevykonal všetky dôkazy navrhované žalobcom. Žalobca preto opodstatnene uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e) a h) C.s.p. Odvolací súd z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil (§ 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní uložil súdu prvej inštancie, súc viazaného právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.), opätovne posúdiť otázku porušenia povinností žalovaného ako advokáta v súvislosti s výkonom advokácie a vykonať dokazovanie navrhnuté stranami sporu v otázke vzniku škody spôsobenej žalobcovi ako aj jej výšky. Následne riadne vyhodnotiť vykonané dokazovanie, ustáliť skutkový a právny stav, opätovne rozhodnúť v merite veci a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. 6.1. Rozsudkom v poradí druhým, zo dňa 15.5.2023, súd prvej inštancie zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 32.185,92 €, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má proti žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 28 %. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 18 ods. 1, ods. 2, § 26 ods. 1, ods. 4 Zákona o advokácii. 6.2.1. Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie v otázke činnosti advokáta a jeho zodpovednosti poukázal na odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu. Zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 5819/2017, podľa ktorého „z podstaty poskytovania právnych služieb vyplýva, že advokát je pri poskytovaní právnych služieb povinný postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou. To zároveň predpokladá iniciatívny a samostatný prístup advokáta, poskytnutie potrebných informácií klientovi, ako aj predloženie možných variantov postupu a vyžiadanie si pokynov klienta. Aj keď zákon podrobnejšie rozsah konkrétnych povinností advokáta nevymedzuje, je možné pod požiadavku svedomitej a čestnej ochrany a presadzovania práv a oprávnených záujmov klienta v zmysle § 16 Zákona o advokácii subsumovať aj znalostnú povinnosť a poučovaciu povinnosť. Charakter objasňovania zahŕňa zbieranie a overovanie informácií z verejných zdrojov. Je povinnosťou advokáta zozbierať údaje z verejných registrov, nahliadať do spisov, vyžadovať potvrdenia od úradov a iných inštitúcií. Znalostná povinnosť predpokladá zodpovedajúcu všeobecnú znalosť odboru, ktorého sa mandát týka. Hĺbka a rozsah právnych vedomostí je otázkou štandardu starostlivosti, teda objektívnej úrovne, ktorá musí byť zachovaná, aby právne služby boli poskytnuté v súlade s § 16 ods. 2 Zákona o advokácii. Pri nedodržaní tejto úrovne poskytovania služieb je daný jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti advokáta za škodu zavinenú z nedbanlivosti." Súd prvej inštancie konštatoval, že nie je preto dôvodné tvrdenie žalovaného, ako i intervenienta, že žalovaný žiadnu povinnosť advokáta neporušil. Zodpovednosť za škodu advokáta vzniknutá porušením jeho právnej povinnosti je objektívnou zodpovednosťou a môže byť považovaná i za disciplinárne previnenie advokáta.

6.2.2. K otázke vzniku škody súd prvej inštancie uviedol, že žalobca odvodzoval vznik škody od skutočnosti, že neprihlásením pohľadávky v sume 100.581,62 € s príslušenstvom do reštrukturalizácie spoločnosti zanikla možnosť pohľadávku ďalej vymáhať. Výšku škody žalobca vyčíslil na sumu 50.290,81 €, vychádzajúc pritom z informácie správkyne JUDr. Ing. V. V., že reštrukturalizačný plán počítal s uspokojením nezabezpečených pohľadávok vo výške 50 %. Pohľadávka žalobcu nebola judikovaná, teda priznaná právoplatným a vykonateľným rozsudkom súdu, preto súd prvej inštancie spornosť/nespornosť pohľadávky posúdil v tomto konaní ako otázku prejudiciálnu. Na zistenie, či žalobca uplatnil súdnou cestou v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I pohľadávku voči spoločnosti INTERMONT a.s. vo výške 100.581,62 € s príslušenstvom dôvodne, súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie. Predovšetkým sa oboznámil s obsahom súdneho spisu sp. zn. 34 Cb 6/2010, z ktorého zistil, že žalobca na základe objednávky zo strany spoločnosti INTERMONT a.s., označenej ako Objednávka 195/2006, zákazkové číslo : XXXXX.XX zo dňa 20.12.2006, zhotovoval dielo - montáž EPS APSN v priestoroch AB I. XX, Bratislava za cenovú ponuku 488.066,- Sk a na základe objednávky 108/2007, zákazkové číslo: XXXXX.XX, dodávku a montáž poplachového systému narušenia, prístupového systému a systému kontroly vstupu, interkomorový dorozumievací systém a kamerový systém za cenovú ponuku 2.396.948,- Sk bez DPH, pre stavbu ASTORIA PALACE, s predpokladaným ukončením prác do 40 dní, odo dňa 10.10.2007. Za obdobie od 12/2006 do 03/2008 fakturoval žalobca objednávateľovi sumu 3.431.381,93 Sk s DPH, objednávateľ uhradil za dielo len čiastočne a jeho dlh predstavoval 100.581,62 € s príslušenstvom. Dielo bolo vyhotovené a odovzdané, o odovzdaní diela a jeho prebratí bol spísaní odovzdávací a preberací protokol, kde neboli žiadne vady diela zo strany spoločnosti INTERMONT a.s. spísané. Rovnako svedkovia F. a T. uviedli, že voči kvalite diela neboli zo strany objednávateľa diela vznesené námietky. Spoločnosť INTERMONT a.s. tiež písomne odsúhlasila v rámci inventúry dňa 25.3.2009 zostatok v hodnote 3.331.381,93 Sk ako záväzok voči žalobcovi, na základe troch neuhradených faktúr. Údajné vady diela začala spoločnosť INTERMONT a.s. tvrdiť až v odpore proti platobnému rozkazu, doručenému súdu dňa 8.4.2010. Podľa § 562 Obchodného zákonníka je objednávateľ povinný dielo prezrieť a uplatniť vady diela bez zbytočného odkladu potom, ako ich zistí po odovzdaní diela, respektíve potom, ako si ich prehliadne, najneskôr však do 2 rokov po ich odovzdaní. Inak mu súd nároky zo zodpovednosti za vady neprizná. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že dňa 14.8.2008 sa konala sa účasti zástupcov zmluvných strán ohliadka zhotoveného diela, bez vážnejších pripomienok. Z poznámok písaných rukou k preberaciemu konaniu vyplýva, že zhotoviteľ vyžadoval od objednávateľa súčinnosť, ku ktorej podľa výpovede svedkov už nedošlo. Súd prvej inštancie mal v konaní za nesporne preukázané, že objednávateľ si dielo v dohodnutom rozsahu objednal, odsúhlasil jeho cenu a dielo prevzal dňa 14.8.2008. Údajné vady diela, ktoré mali spočívať v tom, že boli dodané iné technické komponenty ako bolo dohodnuté, si objednávateľ neuplatnil u zhotoviteľa riadne a v súlade so zákonom. Objednávateľ si musí vady diela uplatniť u zhotoviteľa včas, t. j. v zákonných lehotách, pričom môže a/ požadovať nahradenie diela iným, b/ opravu diela, c/ zľavu z ceny a d/ odstúpenie od zmluvy. Nič z toho spoločnosť INTERMONT a.s. ako objednávateľ neurobila. Naopak, svedok B. ako bývalý konateľ objednávateľa uviedol, že dielo demontovali a pravdepodobne vyhodili, čím inými slovami potvrdil to, že k žiadnemu uplatneniu si nárokov zo zodpovednosti za vady z ich strany nedošlo. Zmluva o dielo, ktorú strany uzavreli zostala platnou, zhotoviteľ dielo odovzdal a objednávateľ nezaplatil. Zhotoviteľ diela (žalobca) si preto svoju pohľadávku voči spoločnosti INTERMONT a.s. v sume 100.581,62 € s príslušenstvom uplatnil v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010 na Okresnom súde Bratislava I, dôvodne. Prejudiciálnu otázku, či pohľadávka žalobcu voči spoločnosti INTERMONT a.s, bola preukázanou čo do dôvodu a výšky, súd prvej inštancie uzavrel s kladnou odpoveďou. Ak žalovaný tvrdí, že dielo malo vady a tieto boli dôvodom toho, že spoločnosť INTERMONT a.s. za dielo nezaplatila, ide o ničím nepreukázané tvrdenie, ktoré nemá oporu v žiadnych právne relevantných dôkazoch. Pokiaľ bol žalovaný nepochybne presvedčený o tom, že nárok žalobcu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010 je nedôvodný, bolo jeho povinnosťou advokáta na to žalobcu upozorniť, prípadne zastupovanie odmietnuť, to sa však nestalo a napriek mimosúdnym rokovaniam žalovaný dňa 29.10.2012 navrhol súdu pokračovanie v konaní. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že konanie pred Okresným súdom Bratislava I vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010, skončilo zastavením z dôvodu, že žalobca neprihlásil svoju pohľadávku voči žalovanému do reštrukturalizácie v stanovenej lehote. Tento postup žalobcu, respektíve jeho právneho zástupcu, ktorý je v tomto konaní žalovaný, spôsobil, že pohľadávku už nebolo možné ďalej vymáhať. Súd prvej inštancie poukázal na to, že reštrukturalizačné konanie je samostatný proces. Cieľom reštrukturalizačného konania je pomôcť dlžníkovi, ktorému je v tomto konaní poskytnutá ochrana pred veriteľmi, najmä prerušením exekučných konaní a zároveň mu je počas prebiehajúceho reštrukturalizačného konania umožnené

pokračovať v podnikateľskej aktivite. Výsledkom reštrukturalizácie je čiastočné uspokojenie pohľadávok veriteľov, ktoré však musí byť vyššie, aké by bolo v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka, pričom vo zvyšku pohľadávky veriteľov prihlásené do reštrukturalizácie zanikajú. Dlžník po úspešnej reštrukturalizácií môže naďalej vykonávať svoju podnikateľskú činnosť. Záverečným právnym aktom reštrukturalizačného konania je reštrukturalizačný plán. Reštrukturalizačný plán je listina upravujúca vznik, zmenu a zánik záväzkov osôb v nej uvedených. Reštrukturalizačný plán je osobitným druhom zmluvy medzi dlžníkmi a veriteľmi, prípadne tretími osobami, ktorých práva a povinnosti sú plánom dotknuté. Plán, ktorý vypracúva predkladateľ, je preto len návrhom zmluvy, ktorý musí byť schválený. Schvaľovací proces prebieha v dvojstupňovej forme, keďže reštrukturalizačný plán najprv podlieha schváleniu veriteľmi a následne aj schváleniu súdom. Až schválenie reštrukturalizačného plánu súdom potom spôsobuje právne účinky. Súd prvej inštancie sa oboznámil s obsahom spisu sp. zn. 1 R 3/2012 a zistil, že spoločnosť INTERMONT a.s. podala dňa 22.6.2012 návrh na Okresný súd Banská Bystrica na povolenie reštrukturalizácie, keďže konkurzné konanie bolo prerušené. Reštrukturalizačný posudok vypracovala JUDr. Ing. V. V.. Podľa jej záveru, výška pohľadávky zabezpečených veriteľov je 4.469.103, - €, pričom predpokladaný výťažok speňaženia majetku dlžníka je 2.652.479,3 €. Na uspokojenie pohľadávok nezabezpečených (v tomto prípade všetkých) veriteľov by v prípade konkurzu zvýšili finančné prostriedky vo výške 2.203.476,88 €, t. j. uspokojenie vo výške 49 %. Povolenie reštrukturalizácie je v záujme tak spoločnosti ako aj veriteľov, nakoľko by mohlo dôjsť až k uspokojeniu pohľadávok veriteľov v rozsahu 60 %, čo je viac ako v prípade konkurzu. Dňa 2.7.2012 Okresný súd Banská Bystrica vydal uznesenie, ktorým začal reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi INTERMONT a.s. Uznesením č. k. 1 R 3/2012-97, zo dňa 17.7.2012, súd povolil reštrukturalizáciu dlžníka a za správcu ustanovil JUDr. Ing. V. V.. Zároveň stanovil veriteľom lehotu 30 dní od zverejnenia uznesenia na prihlásenie svojich pohľadávok. Podľa zoznamu pohľadávok, ktorý správkyňa doručila súdu dňa 3.9.2012 prihlásilo do reštrukturalizácie svoje pohľadávky 39 + 2 zahraniční veritelia, v celkovej sume 5.959.511,79 €. Podľa zoznamu pohľadávok doručeného súdu dňa 29.9.2012 sa jednalo o nezabezpečené pohľadávky v zistenej sume 4.179.368,32 €, popretej sume 1.801.782,17 €. Dňa 28.9.2012 sa konala podmienená schôdza veriteľov, na ktorej bol zvolený trojčlenný veriteľský výbor, kde následne bol zvolený jeho predseda. Dňa 12.12.2012 schôdza veriteľov schválila reštrukturalizačný plán. Podľa reštrukturalizačného plánu č. 1 R 3/2012 by mali byť pohľadávky nezabezpečených (všetkých) veriteľov uspokojené postupne do hodnoty 50 %. Uznesením č. k. 1 R 3/2012-301, zo dňa 21.1.2013, súd potvrdil reštrukturalizačný plán a ukončil reštrukturalizáciu dlžníka INTERMONT a.s. Podľa správ dozorného správcu o plnení reštrukturalizačného plánu v období od 21.10.2013 do 23.4.2014, spočiatku plán plnenia prebiehal riadne, avšak podľa poslednej správy, dlžník od januára 2014 plán neplní. Dňa 13.6.2019 bol na dlžníka vyhlásený konkurz uznesením Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 2 K 7/2018-165. Správcom konkurznej podstaty bol ustanovený Advisors k.s., počnúc dňom 31.10.2019. 6.2.3. K otázke príčinnej súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že vzťah príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a výkonom advokácie je daný vtedy, ak možno hovoriť o vzniku škody ako následku konania advokáta. Vzniknutá škoda musí byť priamym a bezprostredným pôsobením príčiny, tiež bezprostredným následkom príčiny, ktorá škodu ako následok vyvolala. Keďže bolo povinnosťou advokáta v prípade plnomocenstva sledovať dlžníka aj inde, ako v konaní sp. zn. 34 Cb 6/2010, nevedomosť o vstupe dlžníka do reštrukturalizácie bola priamym dôsledkom vzniku škody na strane žalobcu. Medzi konaním žalovaného a vznikom škody preto existuje príčinná súvislosť. Konaním žalovaného sa pohľadávka žalobcu stala nevymáhateľnou. 6.3. Pokiaľ ide o výšku škody spôsobenej žalobcovi, vykonal súd prvej inštancie dokazovanie zamerané na zistenie, akým spôsobom bol plnený reštrukturalizačný plán spoločnosti INTERMONT a.s a jeho následný konkurz. Na návrh strán sporu súd oslovil správcu konkurznej podstaty, ktorý súdu zaslal odpoveď, podľa ktorej bolo prihlásených 23 veriteľov nezabezpečených pohľadávok, z toho 18tim bolo plnené minimálne v jednej splátke, ktorá bola vo výške 32 % pohľadávky. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že veriteľov bolo viac a nie je zrejmé, či bolo v rámci konkurzu plnené všetkým a ktorým, súd prvej inštancie dôvodil, že je pravdou, že pôvodne bolo v reštrukturalizačnom konaní 39 veriteľov + 2 zahraniční, ako to vyplýva z reštrukturalizačného spisu a tiež je preukázané, že v období od 21.10.2013 do 23.4.2014 sa reštrukturalizačný plán plnil. Podľa Správy dozorného správcu zo dňa 7.2.2014 dlžník (INTERMONT a.s.) riadne uhrádza splátka podľa plánu, z čoho vyplýva záver, že prvá splátka vo výške 32 % z priznaného uspokojenia teda bola plnená. Podľa plánu reštrukturalizácie bolo do kategórie nezabezpečených veriteľov zaradených 35 veriteľov, z čoho voči 12 bola podaná incidenčná žaloba. Zostalo tak 23 veriteľov, kde správca konkurznej podstaty rovnako potvrdil, že bola uhradená prvá splátka väčšine veriteľov, t. j. 18 z 23, a to vo výške 32 % z

priznaného uspokojenia. Pri niektorých bol dohodnutý odklad, voči niektorým sa stal plán neúčinným. Existuje vysoká pravdepodobnosť, že v prípade, ak by žalovaný postupoval s odbornou starostlivosťou advokáta a pohľadávku žalobcu by riadne a včas prihlásil do reštrukturalizácie a všetko by prebehlo za riadneho a očakávaného chodu vecí, bola by pohľadávka aspoň čiastočne uspokojená. Úvahy o tom, či by bola pohľadávka žalobcu popretá a bola by podaná incidenčná žaloba sú v rovine hypotéz a nemožno s nimi pracovať. Nie je rovnako pravdivé tvrdenie žalovaného, že sa plnili iba prednostné pohľadávky. Správca potvrdil, že do apríla 2014 sa plnilo prvou splátkou takmer všetkým a niektorým (ako daňový úrad a zdravotné poisťovne) až do roku 2018. Na základe uvedených skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca podal žalobu dôvodne. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pohľadávka žalobcu vo výške 100.581,62 € bola žalovaná v konaní sp. zn. 34 Cb 6/2010 na Okresnom súde Bratislava I dôvodne. Uviedol, že z vykonaného dokazovania a v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu bolo zistené, že žalovaný nepostupoval ako advokát pri výkone advokátskej činnosti riadne a so všetkou odbornou starostlivosťou, v dôsledku čoho neprihlásil splatnú pohľadávku žalobcu do reštrukturalizácie a tá sa stala ďalej od dlžníka nevymáhateľnou. V konaní bolo preukázané, že pohľadávka žalobcu proti spoločnosti INTERMONT a.s., v prípade jej prihlásenia a zahrnutia do reštrukturalizačného plánu, mala byť uspokojovaná do výšky 50 %. V zmysle plánu dlžník čiastočne plnil, ale následne sa dostal do omeškania, plniť prestal a upadol do konkurzu. Prvá splátka vo výške 32 % však bola pri väčšine veriteľov plnená, u niektorých plnenie pokračovalo až do roku 2018. Súd prvej inštancie mal za to, že výška škody, ktorá reálne žalobcovi konaním žalovaného vznikla sa rovná 32 % z pôvodnej pohľadávky, čo je čiastka reálne plnená v rámci reštrukturalizácie. Percentuálnemu vyjadreniu zodpovedá suma 32.185,92 €, čo je suma, ktorej náhradu žalobca od žalovaného oprávnene požaduje. Pokiaľ ide o úrok z omeškania, ktorý požadoval žalobca od 6.8.2014, tento nárok súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodný. Dôvodil, že úrok z omeškania je sankcia za omeškanie s plnením splatnej pohľadávky. V prípade náhrady škody sa však priznaná suma stáva splatnou až rozhodnutím súdu, a to uplynutím lehoty na plnenie. Spravidla to býva lehota 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Až po jej uplynutí nastáva omeškanie s plnením náhrady škody. V časti nároku na zaplatenie úroku z omeškania preto žalobu zamietol. Zamietajúci výrok rozsudku sa tak týkal nároku na zaplatenie sumy 18.023,89 € (správne má byť 18.104,89 €, poznám. odvolacieho súdu) a nároku na zaplatenie úroku z omeškania 9,15 % ročne zo sumy 50.290,81 € od 6.8.2014 do zaplatenia. 6.4. Pokiaľ ide o náhradu trov konania súd prvej inštancie uviedol, že žalobca bol v konaní úspešný iba z časti. Z pôvodne uplatnenej sumy 50.290,81 € mu súd priznal čiastku 32.185,92 €, čo predstavuje úspech 64 %. Úspech žalovaného predstavuje 36 %. Vychádzajúc z § 255 ods. 2 C.s.p. a pomernom rozdelení náhrady trov súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 28 %. 7.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 32.185,92 € a výroku o trovách konania, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, dôvodiac § 365 ods. 1) písm. b), f) a h) C.s.p. Odvolateľ v odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie v súvislosti s posúdením dôvodnosti pohľadávok žalobcu uplatňovaných v pôvodnom konaní (sp. zn. 34 Cb 6/2010, poznám. odvolacieho súdu) a ustálením výšky škody. Odvolateľ konštatoval, že súd prvej inštancie mal dokazovaním preukázané, že žalobca v pôvodnom konaní uplatnil pohľadávku vo výške 488.066 Sk (t. j. 16.200,82 €) na základe objednávky spoločnosti označenej ako objednávka 195/2006, zákazkové číslo XXXXX.XX, zo dňa 20.12.2006, zhotovoval dielo: dodávka a montáž EPS a APNS v priestoroch AB I. XX, Bratislava 3., 4., 5. a 6. NP. Vytýkal súdu prvej inštancie, že úplne opomenul, že za údajné zhotovenie tohto diela podľa Faktúry č. XXXXXX-XX z 5.2.2007 uplatňoval v pôvodnom konaní nezaplatený zostatok, sumu 15.960,37 €. Splnenie záväzkov z tejto zmluvy o dielo žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. Nepredložil žiadne dôkazy o zhotovení tohto diela, ani preberací protokol, ako dôkaz o odovzdaní diela žalovanému. 7.2.1. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca na základe objednávky spoločnosti č. 108/2007, zákazkové číslo: XXXXX.XX, dodávka a montáž poplachového systému narušenia, prístupového systému, systému kontroly vstupu, interkomorový dorozumievací systém a kamerový systém za cenovú ponuku 2.396.948,- Sk bez DPH pre stavbu ASTÓRIA PALACE fakturoval objednávateľovi za toto dielo sumu 3.431.381,93 Sk s DPH, objednávateľ uhradil cenu dielo len čiastočne a jeho dlh predstavoval sumu 100.581,62 €. Odvolateľ namietal, že z obsahu spisu v pôvodnom konaní je však preukázané, že žalobca uplatňoval za toto dielo neuhradenú sumu z faktúry č. XXXXXX z 28.8.2008 vo výške 82.210,59 € vrátane DPH, a teda spolu

so sumou 15.960,37 € súčet spolu činí 98.170,96 € a nie sumu 100.581,62 €, ktorú súd určil ako výšku škody. 7.2.2. Odvolateľ ďalej namietal skutkové zistenia súdu prvej inštancie, týkajúce sa preberacieho protokolu. Namietal, že listinný dôkaz Preberací protokol, ktorého text končí vyhlásením zmluvných strán: „... na znak čoho ho dnešného dňa podpisujú." nie je nikým podpísaný a ani neobsahuje údaj o dátume podpisu. Nespĺňa preto základné formálne predpoklady pre platný písomný právny úkon podľa § 40 ods. 3 prvá veta Občianskeho zákonníka. Žalobca síce poukazoval na to, že je k protokolu pripojená listina označená ako „PRÍLOHY", pričom tieto prílohy mali tvoriť okrem pôvodných rozpočtov aj doplnenia rozpočtov, avšak táto listina neobsahuje údaj o tom, k čomu sa prílohy vzťahujú a je podpísaná zo strany žalobcu osobou označenou ako I. T.. Zo zápisu žalobcu v obchodnom registri je zrejmé, že táto osoba nebola nikdy štatutárnym orgánom žalobcu, čo svedok I. T. aj potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi. Za objednávateľa je listina označená ako „PRĹOHY" podpísaná nečitateľnými podpismi, pričom žalobca tieto osoby neoznačil a napokon nenavrhol vykonanie dôkazu, výsluch týchto osôb, ktorým by sa preukázala právomoc týchto osôb podpisovať v mene objednávateľa. Žalobca v pôvodnom konaní argumentoval listinou označenou ako Poznámky k preberaciemu konaniu, ktorá však opäť nie je podpísaná štatutárnymi alebo splnomocnenými osobami, taký dôkaz žalobca nepredložil. Z výsluchu svedka I. T. je preukázané, že dňa 14.8. 2008 sa malo konať preberacie konanie diela v objekte ASTÓRIA PALACE, ale stretnutie zástupcov zmluvných strán sa konalo v inej budove, pričom listinu označenú ako preberací protokol priniesol už napísanú konateľ žalobcu Ing. F.. Svedok nevedel potvrdiť, či sa konala obhliadka diela a z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné túto skutočnosť overiť výsluchom osôb podpísaných nečitateľnými podpismi za preberajúceho. Svedok B., štatutárny orgán objednávateľa uviedol, že on sa preberacieho konania nezúčastnil. 7.2.3. Odvolateľ namietal skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že objednávateľ (žalovaný v pôvodnom konaní) označil vady diela až v odpore proti platobnému rozkazu, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k záveru, že právo zo zodpovednosti za vady diela nebolo uplatnené včas, keďže sa jednalo o zrejmé vady. Odvolateľ dôvodil, že objednávateľ označením vád diela dokumentoval, že dielo nebolo vykonané riadne a preto ním nebolo prevzaté, čo dokumentoval aj tým, že preberací protokol označený žalobcom nebol z jeho strany riadne podpísaný. Svedok B. v tejto súvislosti uviedol, že dielo následne demontovali. Významné je aj zistenie vyplývajúce zo svedectva svedka I. T., že k preberaciemu konaniu nebola predložená východisková revízna správa elektrického zariadenia (diela) autorizovaným revíznym technikom, ktorým dané dielo nesporne bolo, ktorým sa preukazuje bezpečnosť a spôsobilosť zariadenia podľa ustanovení vyhlášky č. 508/2009 Z. z. Východisková revízna správa elektrozariadení je nevyhnutnou súčasťou právnej dokumentácie takého diela, bez nej nie je preukázané, že dielo je zhotovené riadne. 7.2.4. Odvolateľ namietal skutkové zistenia súdu prvej inštancie v otázke uspokojenia veriteľov v reštrukturalizácii dlžníka INTERMONT a.s. Jeho zistenia sú podľa odvolateľa v rozpore s obsahom záväznej časti reštrukturalizačného plánu časť A uspokojenie pohľadávok veriteľov, v ktorej sa pod bodom 1/ uvádza, že nezabezpečení veritelia budú postupne uspokojení do výšky 50 % zistenej sumy. Zistenou sumou je zistená časť veriteľom prihlásenej sumy. Pod označením Termín uspokojenia sa potom uvádza, že 1. splátka vo výške 32 % z priznaného uspokojenia sa stáva splatnou uplynutím 6 mesiacov od zverejnenia uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu. Správny výpočet výšky prvej splátky priznaného uspokojenia by tak mal v danom prípade predstavovať sumu 16.092,96 €, čím ale žalovaný v žiadnom prípade neuznáva nárok žalobcu v tomto konaní. 7.2.5. Odvolateľ namietal záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého by žalobca bol s veľkou pravdepodobnosťou uspokojený vo výške prvej splátky a to 32 %. Dôvodil, že súd opomenul skutočnosť, že podľa tabuľky nezabezpečených veriteľov uvedenej v záväznej časti plánu reštrukturalizácie (č. l. 241 a č. l. 242) celková suma priznaného uspokojenia nezabezpečených veriteľov je 915.983,08 €, z toho súčet prvých splátok vo výške 32 % činil sumu 293.112,82 €, pričom zo správy konkurzného správcu z 27.2.2023 vyplýva, že bola prihláseným veriteľom spolu zaplatená suma 116.123,71 €, teda 39,6 % súčtu plánom predpokladaných prvých splátok, pričom táto suma ešte obsahuje aj ďalšie splátky priznaného uspokojenia pre daňový úrad a zdravotné poisťovne. Pravdepodobnosť zaplatenia prvej splátky žalobcovi je preto veľmi nízka, nakoľko je zrejmé, že prvé splátky daňovému úradu a poisťovniam činili spolu 40.520,54 € (položka 34., 35. a 41. tabuľky) a zostatok zo sumy 116.123,71 €, t. j. 75.603,17 € tvoria ďalšie splátky daňovému úradu a poisťovniam a prvé splátky ďalším pätnástim veriteľom, zrejme s najnižšími sumami priznaného uspokojenia. Pravdepodobnosť hypotetického odhadu čiastočného uspokojenia žalobcu, zaplatením prvej splátky v hodnote 16.092,96 €, je teda veľmi nízka.

7.3.1. Odvolateľ ďalej namietal nesprávne právne posúdenie v otázke povinností advokáta súdom prvej inštancie. Podľa názoru žalovaného takéto vymedzenie povinností advokáta bez konkrétnej väzby na konkrétny mandát advokáta je veľmi vágne, neurčité a vzbudzujúce pochybnosti, či neistotu pri riešení otázky rozsahu povinností advokáta. Žalovaný poukázal na právne vety obsiahnuté v odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 4/2018 (ZSP č. 13/2021), podľa ktorých sa zodpovednosť advokáta za škodu posudzuje v prípade, len ak existuje platná zmluva o poskytovaní právnych služieb, uzavretá medzi klientom a advokátom, podľa ustanovenia § 26 Zákona o advokácii. Zmluva o poskytnutí právnych služieb má buď povahu príkaznej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka alebo zmluvy mandátnej podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Keďže žalobca v tomto konaní je podnikateľ, právny vzťah založený plnomocenstvom žalobcu udeleným žalovanému, ako právnemu zástupcovi je potrebne posudzovať, ako vzťah založený mandátnou zmluvou podľa ustanovenia § 566 ods. 1 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva potom záväzok mandatára (žalovaného), zariadiť pre mandanta (žalobcu) „... určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov alebo uskutočnením inej činnosti...". V danom prípade z obsahu plnomocenstva udeleného žalovanému nevyplýva žiaden záväzok vykonať nejakú inú činnosť mimo právnych úkonov pri zastupovaní žalobcu v konkrétnom súdnom konaní na konkrétnom súde. Žalovaný preto nebol povinný vykonávať inú činnosť ako skúmanie majetkových pomerov žalovaného v Pôvodnom konaní, nad rámec právnych úkonov sporovej strany v súdnom konaní, neporušil žiadnu právnu povinnosť. Pojem odbornej starostlivosti advokáta nemožno v danom prípade vzťahovať na vykonávanie činnosti mimo právnych úkonov v súdnom konaní, nemožno tento pojem vykladať neprimerane extenzívne. Skúmanie majetkových pomerov dlžníka nie je právnym úkonom a pokiaľ sa advokát nezaviaže výslovne aj na takú činnosť vyhľadávaciu, resp. objasňovaciu činnosť, nemožno od advokáta spravodlivo požadovať vykonanie takej činnosti. 7.3.2. Žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.10.2015, sp. zn. II. ÚS 678/2015, zverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí pod číslom 70/2015, podľa ktorého: „Samotné uplatnenie súkromnej žaloby v spore nezaručuje však právo na pozitívny výsledok vo forme vyhovujúceho rozsudku súdu. Akokoľvek, nie je možné vopred prezumovať nejaký výsledok súdneho konania." Z týchto dôvodov preto podľa názoru žalovaného nie je možné v tomto konaní ani prezumovať výsledok Pôvodného konania, ako riešenie predbežnej právnej otázky. Riešenie výsledku súdneho sporu ako predbežnej otázky by navyše bolo popretím ústavného práva podľa ČI. 49 Ústavy Slovenskej republiky na spravodlivý proces a obchádzanie práva na zákonného sudcu v Pôvodnom konaní ako aj v konaní o rozhodovaní o incidenčnej žalobe. 7.4.1. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Poukázal na to, že z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca si v Pôvodnom konaní uplatnil nároky na peňažné plnenie z troch obchodno-záväzkových vzťahov. Pohľadávku vo výške 480.822,30 Sk (faktúra č. XXXXXX-XX z 5.2.2007) podľa zmluvy o dielo z 20.12.2006, v ktorej je dielo označené ako dodávka a montáž EPS a APNS v priestoroch AB I. XX, Bratislava 3., 4., 5. a 6. NP. Splnenie záväzkov z tejto zmluvy o dielo žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. Nepredložil žiadne dôkazy o zhotovení diela, ani preberací protokol, ako dôkaz o odovzdaní diela žalovanému (ďalej len „Pohľadávka I."). Pohľadávka vo výške 72.623,50 Sk (faktúra č. XXXXXXX z 5.4.2008) podľa listiny podpísanej dňa 14.2.2008 (formulovanej ako zmluva o dielo), ktorá má však povahu kúpnej zmluvy s predmetom kúpy označeným ako: l90 ks inteligentných kariet pre čítačky HiTagli SFT1475K. Splnenie záväzku z tejto kúpnej zmluvy nie je preukázané žiadnym spôsobom, napr. dodacím listom alebo preberacím protokolom (ďalej len „Pohľadávka II."). Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že v odôvodnení rozsudku nie je uvedené, z akého dôvodu zahrnul do výšky priznanej sumy - škody aj Pohľadávku I. a Pohľadávku II. 7.4.2. Odvolateľ poukázal na to, že v konaní namietal, že listinný dôkaz Preberací protokol z 14.8.2008 nie je nikým podpísaný a podpísané sú len prílohy, ktorých obsahom je prevzatie technickej dokumentácie s tým, že táto bude špecifikovaná dodatočne a poznámky k spolupôsobeniu objednávateľa, z ktorých je súčasne preukázaná nefunkčnosť časti diela, obsluhy výťahov cez prístupové kódy, avšak tieto nie sú podpísané štatutárnymi orgánmi objednávateľa a žalobcu. Napriek tejto zásadnej hmotnoprávnej námietke, ktorá bola vznesená už aj žalovaným v Pôvodnom konaní, z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako sa súd prvej inštancie s touto zásadnou námietkou vysporiadal, napriek tomu, že Preberací protokol považoval za dôkaz o odovzdaní a prevzatí riadneho zhotoveného diela, čo malo byť právnym dôvodom na vznik práva na zaplatenie ceny diela. 7.4.3. Odvolateľ poukázal aj na hmotnoprávnu námietku žalovaného v Pôvodnom konaní, uvedenú v podaní z 13.6.2011 o nesúlade zhotovenia diela s projektovou dokumentáciou, namietal aj chýbajúce kamery kamerového systému, absenciu pripojenia poplachového systému na centrálny pult, systém riadený ústredňou ATS 500, nekompletnosť, nefunkčnosť prístupového a interkomorového

dorozumievacieho systému, z čoho je zrejmé, že dielo nebolo vykonané riadne a preto ani nebolo prevzaté. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku však nie je zrejmé, ako sa súd prvej inštancie s touto námietkou zásadného významu vysporiadal. 7.4.4. Žalovaný poukázal aj na to, že v reštrukturalizačnom konaní by bola pohľadávka žalobcu zaradená do zoznamu veriteľov (časť A 2/ záväznej časti reštrukturalizačného plánu), ktorí mali byť uspokojení až po úspešnom priebehu konaní v incidenčných sporoch, nakoľko pohľadávka žalobcu bola už predmetom súdneho sporu. V bode 25. odôvodnenia rozsudku súd k tomu uviedol, že úvahy o tom, či by bola pohľadávka žalobcu popretá a bola by podaná incidenčná žaloba sú v rovine hypotéz a nemožno s nimi pracovať. Keďže celé riešenie dôvodnosti žaloby v Pôvodnom konaní, dôvodnosti a výšky pohľadávky žalobcu, riešil súd len v polohe hypotéz, hypoteticky riešil aj pravdepodobnosť zaplatenia prvej splátky podľa reštrukturalizačného plánu, nie je jasné, z akých východísk súd hodnotil hypotetické popretie pohľadávky žalobcu. Podľa názoru žalovaného nejestvuje žiaden logický dôvod, aby pohľadávka nebola popretá v reštrukturalizačnom konaní, keďže už bola popretá v Pôvodnom súdnom konaní a ani súd taký dôvod v odôvodnení rozsudku neuviedol. 7.5. Odvolateľ odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok napadnutý odvolaním zmenil a žalobu v plnom rozsahu zamietol, alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 8.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie aj intervenient na strane žalovaného a to proti výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 32.185,92 € a výroku o trovách konania, dôvodiac § 365 ods. 1 písm. h), f), e), d) a b) C.s.p. Vytýkal súdu prvej inštancie, že naplnenie jednotlivých podmienok vzniku zodpovednosti advokáta za škodu, napriek neuneseniu dôkazného bremena žalobcom, nedôvodne vyhodnotil za preukázané, správu správcu zo dňa 27.2.2023 nesprávne interpretoval, vo veci nevykonal výsluch správcu, neoboznámil sa s obsahom plnomocenstiev iných veriteľov a nevysporiadal sa s argumentáciou intervenienta na strane žalovaného (prezentovanou najmä vo vyjadrení zo dňa 15.11.2022 a na pojednávaniach súdu), nezdôvodnil v rozhodnutí nevykonanie dôkazov. 8.2. Pokiaľ ide o porušenie povinností žalovaného spočívajúce v neinformovaní žalobcu o vstupe jeho dlžníka do reštrukturalizácie a neprihlásenie pohľadávky uviedol, že primárnu zodpovednosť za správu svojich pohľadávok nesie samotný veriteľ, v danom prípade žalobca. Poukázal na to, že žalobca je obchodná spoločnosť, pôsobiaca na slovenskom trhu od roku 1997. Už len z hľadiska jej dlhodobého fungovania možno bez ďalšieho predpokladať, že INTERMONT a.s. nebola jediným dlžníkom žalobcu, ktorý sa ocitol v úpadku. Prenášanie zodpovednosti za správu vlastných pohľadávok na žalovaného je preto neodôvodnené. O to viac, že plnomocenstvo udelené žalovanému vymedzovalo výlučne procesné oprávnenie žalovaného na zastupovanie žalobcu v civilnom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25 Rob 39/2010 (Technologies, s.r.o. c/a o 100.581,62 € s prísl.; neskôr vedené pod sp. zn. 34 Cb 6/2010). Tým sa má štandardne na mysli zastupovanie klienta pri mimosúdnom a súdnom vymáhaní pohľadávok v konaniach začatých podľa všeobecných (lex generalis), nie osobitných predpisov, akým je zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR"), alebo napr. zákon č. 187/2021 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže, či zákon č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach. Vymáhanie pohľadávky žalobcu podľa osobitného zákona (ZKR, ako lex specialis) sa v udelenom plnomocenstve vôbec nespomína. Okrem spomínaného plnomocenstva žalobca nepredložil a ani netvrdil, že by mal so žalovaným uzavretú zmluvu o poskytovaní právnych služieb, ktorá by sa týkala aj zastupovania žalobcu (ako veriteľa) v reštrukturalizačnom konaní dlžníka, vrátane osobitného oprávnenia prihlásiť pohľadávky žalobcu do reštrukturalizačného konania podľa ZKR. Za účelom preukázania skutočného rozsahu plnomocenstva predložil intervenient na strane žalovaného (k svojmu vyjadreniu zo dňa 15.11.2022) osobitné plnomocenstvá iných veriteľov, udelené ich advokátom (zástupcom na účely prihlásenia pohľadávok do reštrukturalizácie obchodnej spoločnosti INTERMONT a.s., ktoré tvoria obsah reštrukturalizačného spisu sp. zn. 1R/3/2012, ktorý bol pripojený k spisu sp. zn. 9 C 14/2016). Tieto plnomocenstvá osobitne oprávňovali advokátov na prihlásenie pohľadávok do reštrukturalizácie dlžníka podľa ZKR, pričom v prejednávanom prípade takéto plnomocenstvo celkom zjavne absentuje. Na podporu svojich tvrdení navrhol intervenient aj výsluch správcu (vo vyjadrení zo dňa 15.11.2022), s čím sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal. 8.3.1. K existencii škody a jej výšky intervenient poukázal na to, že konštatovanie jej vzniku bez ďalšieho objektívne nie je možné. Jeho správnosť je podmienená premisou, že ak by advokát pohľadávku žalobcu prihlásil do reštrukturalizácie, potom by ju správca na základe plnomocenstva udeleného žalovanému považoval za prihlásenú oprávnenou osobou, správca by ju v celom rozsahu zistil (tzn. nedošlo by

k jej popretiu), na základe reštrukturalizačného plánu, potvrdeného príslušným súdom, by bolo aj po prihlásení žalobcovej pohľadávky priznané uspokojenie v rozsahu 50 % s tým, že 32 % by bolo uspokojených 1. zvýšenou splátkou, dlžník by svoj peňažný záväzok (v rozsahu 1. splátky) splnil. Intervenient namietal, že spolu so žalovaným v konaní opakovane poukazovali na spornosť pohľadávky žalobcu, o čom svedčí priebeh konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 34 Cb 6/2010. Považuje za relevantnú tú skutočnosť, že v identifikovanom konaní aj účastníci dospeli k záveru o spornosti pohľadávky žalobcu, preto iniciovali mimosúdne rokovania. Samotný žalobca v rámci týchto rokovaní navrhoval, že „žalobca dielo dokončí, odstráni vady, dodá dokumentáciu a INTERMONT po častiach zaplatí faktúry žalobcu" (ods. 2 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Žalobca si tak v pôvodnom konaní celkom evidentne bol vedomý nedostatkov diela (na ktoré žalovaný v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 14/2026 opakovane poukazoval). Tvrdenia žalobcu a súdu prvej inštancie o tom, že pohľadávka údajne nebola sporná, preto neobstojí. Odvolateľ ďalej poukázal na vysokú pravdepodobnosť popretia pohľadávky (v prípade jej prihlásenia do reštrukturalizácie), s čím sa súd prvej inštancie arbitrárne odmietol zaoberať dôvodiac, že je v rovine hypotézy, či by bola pohľadávka žalobcu popretá a bola by podaná incidenčná žaloba. Dôvodil, že súd rozhodujúci o náhrade škody proti advokátovi môže prejudiciálne posúdiť, ako by konanie „dopadlo" v prípade správneho postupu advokáta (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.11.2010 sp. zn. 4 Cdo 161/2009). 8.3.2. Intervenient v konaní výslovne namietal aj spôsob výpočtu domnelej škody, keď treba zohľadniť, že reštrukturalizačný plán by pri zistení pohľadávky žalobcu musel byť signifikantne zmenený. Pôvodná výška prihlásených pohľadávok by sa zvýšila o žalobcovu domnelú pohľadávku (100.581,62 €). Táto skutočnosť by mala priamy dopad na to, v akej percentuálnej výške by bolo veriteľom priznané uspokojenie ich prihlásených a zistených pohľadávok. Zároveň by to malo vplyv aj na určenie výšky 1. zvýšenej splátky dlžníka. Počítanie s údajom 50 % uspokojenia prihlásených pohľadávok (schválený bez vedomosti správcu a ostatných veriteľov o domnelej pohľadávke žalobcu) a 32 % výšky 1. splátky je preto celkom zjavne nesprávne. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie vyvodenie nesprávnych záverov zo správy správcu zo dňa 27.2.2023. Z obsahu správy vyplýva, že na základe reštrukturalizačného plánu bola prihláseným veriteľom v konečnom súčte uhradená súhrnná suma 116.123,71 EUR (tzn. ide o všetky plnenia v rámci reštrukturalizácie, o čom svedčí odpoveď správcu na otázku: „Boli splátky podľa reštrukturalizačného plánu plnené v plnej výške, alebo iba čiastočne a v akej výške?"). Táto suma matematickým výpočtom nepredstavuje súčet 1. zvýšených splátok zistených pohľadávok vo výške 32 %. Z reštrukturalizačného plánu je zrejmé, že celková výška zistených nezabezpečených pohľadávok veriteľov predstavovala 4.179.368,32 €. Vychádzajúc z predpokladaného 50 % uspokojenia tak zistené nezabezpečené pohľadávky veriteľov mali byť na základe reštrukturalizačného plánu uspokojené vo výške 2.089.684,16 € (50 % z 4.179.368,32 €). Zvýšené 1. splátky v rozsahu 32 % z priznaného uspokojenia by tak matematickým vyjadrením mali predstavovať v súčte 668.698,93 € (32 % z 2.089.684,16 €). V rámci celej reštrukturalizácie bolo v súhrne plnených iba 116.123,71 €, čo predstavuje len 5,56 % z celkového predpokladaného uspokojenia veriteľov (teda zo sumy 2.089.684,16 €; čo zďaleka nedosahuje nielen predpokladané celkové uspokojenie veriteľov, ale ani uspokojenie v rámci plnení 1. zvýšenými splátkami). Navyše, samotný správca v správe zo dňa 27.2.2023 uviedol, že splátky neboli hradené všetkým veriteľom, s niektorými boli uzavreté dohody o odklade splátok a voči niektorým sa stal reštrukturalizačný plán neúčinný. Napriek vyjadreniu správcu a evidentnom neplnení povinností dlžníka podľa reštrukturalizačného plánu súd bez opory vo vykonanom dokazovaní zjednodušene konštatoval, že „Prvá splátka vo výške 32 %, však bola pri väčšine veriteľov plnená, u niektorých plnenie pokračovalo až do roku 2018. Súd má za to, že výška škody , ktorá reálne žalobcovi konaním žalovaného vznikla , sa rovná 32 % z pôvodnej pohľadávky, čo je čiastka reálne plnená v rámci reštrukturalizácie." (ods. 26 odôvodnenia). Splnenie predpokladov zodpovednosti advokáta za škodu musí byť v konaní jednoznačne preukázané a dôkaznú povinnosť má v tomto smere poškodený (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.7.2013 sp. zn. 1 Cdo 105/2012, publikované v: Zo súdnej praxe pod č. 31/2013; obdobne uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Cdo 18/2009, 1 Cdo 30/2010 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 678/2015). 8.4. K otázke príčiny a následku intervenient v odvolaní uviedol, že kauzálny nexus medzi porušením povinnosti advokáta a vznikom škody na strane poškodeného klienta musí byť bezprostredný a priamy. Bez pochybenia advokáta by škoda určite nevznikla a súčasne škode nebolo možné zabrániť (totožne Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 18/2009). Súdna prax poukazuje i na to, že v konaní o náhrade škody proti advokátovi je nutné zaoberať sa ako predbežnou otázkou nielen úspešnosťou klienta v spore, o ktorom tvrdí, že mu v ňom postupom advokáta vznikla škoda (v tomto prípade v reštrukturalizácii), ale aj tým, či škoda klientovi vznikla

práve len nekvalitným plnením povinností advokáta ako jeho zástupcu pri vedení sporu, alebo aj z iných dôvodov, napríklad aj „spoluzavinením" klienta (KERECMAN, P.: Zodpovednosť advokáta za škodu. 1. časť. Bulletin slovenskej advokácie 10/2011, str. 18). Spoluzavinením žalobcu na neuplatnení pohľadávky v reštrukturalizácii dlžníka sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na to, že žalobca je podnikateľ a podľa § 2 ods. 1 ObZ sa podnikaním rozumie „sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku alebo na účel dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť registrovaného sociálneho podniku podľa osobitného predpisu.". Vzhľadom na to má primárnu zodpovednosť za podnikanie, a teda aj správu svojich pohľadávok, samotný veriteľ (žalobca). Bolo jeho povinnosťou zaujímať sa a sledovať finančnú kondíciu svojich dlžníkov. Odvolateľ vytýkal súdu, že ani touto námietkou sa nezaoberal. Tieto pochybenia súdu vedú k nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p. ako aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.3.2012, sp. zn. I. ÚS 327/2010, publikovaný v ZSP pod č. 13/2012, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 2.4.2009 sp. zn. IV. ÚS 110/2009, publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 93/2009, zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, publikované pod R 2/2016. 8.5. Intervenient odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, intervenientovi na strane žalovaného a žalovanému prizná proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 9. Proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol, a to v časti týkajúcej sa úroku z omeškania 9,15 % ročne zo sumy 50.290,81 € od 6.8.2014 do zaplatenia, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Zároveň uviedol, že s výrokom, ktorým mu súd voči žalovanému čiastočne priznal jeho nárok na náhradu škody, súhlasí. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil splatnosť nároku na náhradu škody, ktorú určil ako deň po dni uplynutí tzv. paričnej lehoty, čo však nemožno považovať za správne určenie splatnosti nároku na náhradu škody. Dôvodil, že pri nároku na náhradu škody čas plnenia nie je určený dohodou, ani právnym predpisom, jeho splatnosť preto treba posudzovať podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka. Uvedené vyplýva aj z konštantnej judikatúry ako napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.9.2012, sp. zn. 7 M Cdo 15/2011. Žalobca v odvolaní ďalej konštatoval, že v konaní pred súdom prvej inštancie nevedel preukázať, že jeho nárok na náhradu škody bol splatný dňa 5.8.2014, resp. že žalovaný sa dostal do omeškania dňa 6.8.2014. Za deň splatnosti je nutné považovať deň po dni, kedy bola doručená žaloba žalovanému, čo vyplýva aj z konštantnej judikatúry (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.9.2020, sp. zn. 1 Obdo 13/2020). Podľa odvolateľa z dôvodu neúplnosti súdneho spisu nie je možné určiť, kedy bola žaloba žalovanému doručená, s istotou však možno konštatovať, že žalobu mal žalovaný k dispozícii dňa 27.9.2016, kedy doručil súdu svoj prvý procesný úkon, vyjadrenie k žalobe. Tento deň, z dôvodu procesnej istoty, žalobca považuje za deň, kedy musel byť žalovaný oboznámený so žalobou. V zmysle § 563 Občianskeho zákonníka bol žalovaný povinný plniť nasledujúci deň, a teda splatnosť nároku pripadla na deň 28.9.2016. Žalovaný sa dostal do omeškania nasledujúci deň, a teda dňa 29.9.2016. Žalobca mal za to, že má nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,15 % ročne zo sumy 32.185,92 € odo dňa 29.9.2016 do zaplatenia istiny. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaného zaviaže povinnosťou zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,15 % ročne zo sumy 50.290,81 € odo dňa 29.9.2016 do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. 10.1. K odvolaniu žalovaného a intervenienta na jeho strane sa vyjadril žalobca. 10.2.1. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal splnenie záväzkov zo zmluvy o dielo uzatvorenej medzi žalobcom ako zhotoviteľom a spoločnosťou ako objednávateľom na základe objednávky 195/2006 (FA č. XXXXXX- XX), žalobca uviedol, že v (pôvodnom) konaní žalobcu spoločnosti Technologies, s.r.o., proti žalovanému spoločnosti (ďalej len „INTERMONT"), vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 34 Cb 6/2010 (ďalej len „Pôvodné konanie"), si žalobca uplatnil sumu zodpovedajúcu neuhradenej cene diela, a to 15.960,37 €. V žiadnom zo svojich podaní nikdy v Pôvodnom konaní nepoprel (neuniesol ani len bremeno tvrdenia), že by predmetná suma nemala byť uhradená (predmetom argumentácie INTERMONTU v Pôvodnom konaní bolo len popretie ostatných dvoch platieb, avšak úhrada sumy 15.960,37 € nie). Splnenie tohto záväzku žalobcom vyplýva

aj z dokumentu - odsúhlasenie zostatkov zo dňa 25.3.2009, ktorým INTERMONT potvrdil, že aj táto pohľadávka žalobcu existuje, teda dielo bolo dodané. K uvedenému z procesnej opatrnosti žalobca poukázal na to, že ide o prostriedok procesnej obrany žalovaného, ktorý nebol v konaní pred súdom prvej inštancie uplatnený (novota) a v zmysle § 366 C.s.p. túto novotu nie je možné v odvolacom konaní použiť. 10.2.2. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uviedol, že z obsahu spisu v Pôvodnom konaní vyplýva, že žalobca si v Pôvodnom konaní uplatňoval sumu 98.170,96 € a nie 100.581,62 €, žalobca namieta, že ide o nesprávne tvrdenie. Zo žaloby v Pôvodnom konaní vyplýva, že žalobca si voči INTERMONTU uplatňoval sumu 100.581,62 €, ktorá suma bola rozdelená do troch čiastkových súm, a to 15.960,37 € (objednávka č. 195/2006, FA č. XXXXXX-X), 82.210,59 € (objednávka č. 108/2007, FA č. G a 2.410,65 € (objednávka 018/2008, FA č. XXXXXXX). Poslednú sumu 2.410,65 € žalovaný opomenul, táto suma predstavuje rozdiel medzi sumou, z ktorej súd vychádzal pri určení výšky škody a sumou, ktorú uvádza žalovaný. K uvedenému z procesnej opatrnosti opätovne poukázal na to, že ide o prostriedok procesnej obrany žalovaného, ktorý nebol v konaní pred súdom prvej inštancie uplatnený (novota) a v zmysle § 366 C.s.p. túto novotu nie je možné v odvolacom konaní použiť. 10.2.3. Pokiaľ žalovaný v odvolaní spochybňuje odovzdanie diela s odôvodnením, že preberací protokol zo dňa 14.8.2008 (ďalej len „Preberací protokol") neobsahuje podpisy žalobcu a priamo za posledným odsekom Preberacieho protokolu, ale až za zoznamom príloh, žalobca poukázal na to, že je bežné, že dokumenty obsahujú zoznam príloh a podpisy strán, ako aj označenie dátumu a miesta podpisu sa nachádzajú až za zoznamom príloh. Tak je tomu aj v prípade Preberacieho protokolu. Strany sú očíslované, pričom podpisy strán sa nachádzajú na strane č. 4, ktorá nadväzuje na stranu 3. Rovnako je zrejmé z kópie Preberacieho protokolu, že strany boli pevne spojené. Preberací protokol je teda riadne podpísaný. Pokiaľ žalovaný spochybňuje platnosť Preberacieho protokolu z dôvodu, že tento nebol podpísaný štatutárnymi orgánmi žalobcu a INTERMONTU, žalobca poukázal na to, že Preberací protokol bol podpísaný osobami zodpovednými za technické vyhotovenie diela, resp. technické vybavenie stavby ASTÓRIA PALACE, je to bežnou praxou. Ďalej dôvodil, že podnikateľa nezväzuje iba konanie jeho štatutárnych orgánov ale aj jeho zástupcov, poukazujúc na § 13 ods. 1 a § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka. Uviedol, že za žalobcu bol poverený Zdenko Antol dodaním diela a z tohto dôvodu aj odovzdával dielo a podpisoval Preberací protokol, avšak v zastúpení žalobcu. Rovnako za INTERMONT preberali dielo technici INTERMONTU a rovnako podpisovali Preberací protokol. Ak by tieto osoby aj prekročili rozsah svojho poverenia, INTERMONT by bol stále zaviazaný ich konaním v zmysle § 15 ods. 2 Obchodného zákonníka, keďže žalobca nevedel a nemohol s prihliadnutím na okolnosti vedieť, že prekračujú rozsah svojho poverenia. Pokiaľ žalovaný spochybňoval preberacie konanie, podľa žalobcu žalovaný skresľuje výpoveď svedka T., svedok T. sa síce nezúčastnil obhliadky diela (priamo v stavbe ASTÓRIA PALACE), ale to ani nebolo jeho povinnosťou. Je povinnosťou objednávateľa, t. j. INTERMONTU, aby si riadne prezrel a skontroloval dodané dielo, čo v zmysle listinného dôkazu - Preberacieho protokolu aj spravil a dielo nemalo vady. Svedok T. netvrdil, že revízna správa diela nebola odovzdaná, vypovedal tak, že on ju neodovzdával, čo však neznamená, že nebola odovzdaná inou osobou. 10.2.4. Pokiaľ žalovaný v odvolaní spochybňoval výšku priznanej škody, žalobca poukázal na to, že podľa schváleného reštrukturalizačného plánu dlžníka INTERMONT, konkrétne podľa jeho čl. 11.7, časť „termín uspokojenia", mali byť nezabezpečení veritelia (teda aj žalobca, ak by žalovaný prihlásil jeho pohľadávky) uspokojení v 1 + 59 mesačných splátkach, pričom 1. splátka mala byť vo výške 32 % z priznaného uspokojenia a stáva sa splatnou 6 mesiacov od zverejnenia reštrukturalizačného plánu v obchodnom vestníku, zvyšná časť uspokojenia mala byť uhradená v 59. mesačných splátkach vždy k 20. dňu v mesiaci, počnúc mesiacom po mesiaci, v ktorom bola splatná 1. splátka. Uznesenie o potvrdení reštrukturalizačného plánu bolo v obchodnom vestníku zverejnené dňa 28.1.2013. Podľa reštrukturalizačného plánu sa 1. splátka vo výške 32 % z pohľadávky stala splatnou 28.7.2013 (6 mesiacov od zverejnenia v obchodnom vestníku). Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že 32 % z pohľadávky vo výške 100.581,62 € je 32.186,12 €, pričom táto suma by bola splatná dňa 28.7.2013. Zvyšná časť pohľadávky (v prípade žalobcu to predstavovalo sumu 68.395,50 €) mala byť platená v 59. mesačných splátkach. Jedna mesačná splátka by v prípade žalobcovej pohľadávky predstavovala sumu 1.159,25 € (68.395,50 €/59 splátok). Ako vyplýva zo správ dozorného správcu o plnení reštrukturalizačného plánu, INTERMONT plnil reštrukturalizačný plán do januára roku 2014, a boli plnené aj niektoré nasledovné mesačné splátky, a to konkrétne splátka splatná dňa 20.8.2013, dňa 20.9.2013, dňa 20.10.2013, dňa 20.11.2013, dňa 20.12.2013 a dňa 20.1.2014. Spolu 6 mesačných splátok po 1.159,25 €, t. j. 6.955,50 €. To spolu s prvou splátkou vo výške 32.186,12 € predstavuje sumu 39.141,62 €. Táto suma by bola v reštrukturalizácii nepochybne plnená a uhradená

žalobcovi, ak by si žalovaný riadne splnil svoju povinnosť pri výkone advokácie, t. j. ak by bola prihláška pohľadávky žalobcu žalovaným riadne a včas podaná. Prvoinštančný súd dospel na základe svojich úvah k záveru, že výška škody, t. j. výška plnenia, ktoré by žalobca dostal za predpokladu, že by žalovaný prihlásil jeho pohľadávku do reštrukturalizácie je suma 32.185,92 €, čo je podľa názoru žalobcu menej, ako by skutočne dostal, avšak žalobca s uvedeným záverom súhlasí. Úvaha súdu je podľa žalobcu nepochybne správna aj s prihliadnutím na vyjadrenie správcu konkurznej podstaty ADVISORS k.s. zo dňa 27.2.2023, podľa ktorého do reštrukturalizácie bolo prihlásených 23 veriteľov nezabezpečených pohľadávok, z toho 18-tim, bolo plnené minimálne v jednej splátke, ktorá bola vo výške 32 % pohľadávky. Správca ďalej konštatoval, že pri niektorých veriteľoch nenašli účtovný záznam o úhrade, čo však neznamená, že im nebolo hradené a rovnako uviedol, že pri niektorých veriteľoch došlo k dohode o odklade splátok. Podľa žalobcu je teda nanajvýš pravdepodobné, že ak by bola jeho pohľadávka žalovaným prihlásená, bol by uspokojený aspoň čiastočne, a to prvou zvýšenou splátkou v zmysle reštrukturalizačného plánu. Žalobca poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28.4.2005, sp. zn. 6 Co 359/04 (rozsudok potvrdený uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 69/201517), podľa ktorého: „Škodou sa aj v prípade zodpovednosti advokáta v zmysle § 26 zákona o advokácii rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (klienta), je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Uhradzuje sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je napr. škoda spočívajúca v tom, že klient zaplatil súdny poplatok za podanie návrhu na začatie konania, prípadne, že musel nahradiť protistrane trovy konania alebo sumu proti klientovi uplatneného nároku protistranou, ktorú uhradil (o tieto sumy sa jeho majetok zmenšil). Ušlým ziskom môže byť napr. hodnota pohľadávky, ktorú klient stratil v súdnom konaní iba v dôsledku konania advokáta, za ktoré advokát zodpovedá. Pritom škoda v podobe ušlého zisku napr. pri zastupovaní advokátom pri neúspešnom vymáhaní pohľadávky klientovi vo výške súdom nepriznanej pohľadávky klientovi vzniká iba vtedy, keď sa pohľadávka stane nevymáhateľnou a nie už len tým, že jeho návrh bol zamietnutý." Žalobca ďalej poukázal na rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 7 Cb 23/2014, ktorý rozhodoval na základe právneho názoru odvolacieho súdu Krajského súdu Prešov, podľa ktorého: „Ak pohľadávka žalobcu nebola prihlásená v reštrukturalizačnom konaní, niet dôvodu očakávať na záver o nevymožiteľnosti pohľadávky v nadväznosti na rozvrhové uznesenie, ktoré bude prijaté v konkurznom konaní. Rozvrhové uznesenie nie je za daného stavu samo o sebe skutočnosťou rozhodujúcou pre vznik, alebo výšku škody spôsobenej veriteľovi porušením povinnosti advokáta podať návrh, resp. prihlášku do reštrukturalizačného konania. Charakter ušlého zisku má totižto i majetková ujma predstavovaná stratou majetkového výnosu, ktorý poškodený ako veriteľ mohol od svojho dlžníka očakávať pri obvyklom slede udalostí, nebyť nesprávneho postupu advokáta pri poskytovaní právnej služby. V osobe veriteľa nepochybne ušiel majetkový výnos v hodnote uplatnenej pohľadávky, lebo tým, že táto pohľadávka nebola zaplatená, nezväčšil sa jeho majetkový stav, hoci bolo možné dôvodne očakávať, že sa tak napríklad na základe súdneho rozhodnutia, reštrukturalizačného plánu, či iného právneho úkonu tak stane. Okolnosť, že žalobca pre nečinnosť advokáta nedosiahol požadovaného výsledku je nepriaznivým dôsledkom súvisiacim s nesprávnym postupom pri poskytovaní právnej služby." ,,V danom prípade bol spôsobený vznik škody. Vznik škody, v danom prípade ušlého zisku, predstavuje stratu majetkového výnosu, ktorý poškodený ako veriteľ mohol od svojho dlžníka očakávať pri obvyklom slede udalostí, nebyť pochybenia žalovaného pri výkone advokácie, ako je uvedené vyššie. Vznik škody na strane veriteľa v predmetnom prípade predpokladá, že jeho právo na plnenie proti dlžníkovi nie je uspokojené, pretože nebolo včas realizované právo na prihlásenie pohľadávky do reštrukturalizácie a aktuálne pri účinkoch ust. §155 ods. 2 Zákona o konkurze už nemožno túto pohľadávku vymáhať ani v konkurznom konaní" „To, že advokát neuplatnil pohľadávku v reštrukturalizácii porušil svoju povinnosť má následok v zmysle §155 Zákona o konkurze, že táto pohľadávka sa stáva nevymáhateľnou to znamená, že v žiadnom inom konaní, či už konkurzné, exekučné alebo podobne si žalobca túto pohľadávku nemôže uplatniť a teda o túto sumu je znížená veľkosť jeho majetku, teda na jeho strane došlo k ujme." V zmysle uvedenej judikatúry a popísaného skutkového stavu mal žalobca za to, že s ohľadom na obvyklý sled vecí sa dalo očakávať, že žalovaný prihlási pohľadávku do reštrukturalizácie, bude riadne viesť súdny spor vo veci žalobcu proti INTERMONT a následne túto pohľadávku vymôže. To, že žalovaný neprihlásil pohľadávku žalobcu do reštrukturalizácie v priamej príčinnej súvislosti zapríčinilo nevymožiteľnosť pohľadávky, a táto pohľadávka žalobcu, ktorá mohla a mala byť vymožená (avšak nebola z dôvodu pochybenia žalovaného), predstavuje stratu majetkového výnosu, ktorý žalobca ako poškodený mohol od svojho dlžníka očakávať pri obvyklom slede udalostí, nebyť pochybenia žalovaného pri výkone advokácie.

10.2.5. Pokiaľ žalovaný namietal, že odôvodnenie rozsudku je nedostatočné z dôvodu nevysporiadania sa s jeho argumentáciou týkajúcou sa údajných vád diela, žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie sa venoval predmetnej skutočnosti v bode 21. rozsudku, kde správne uviedol, že vady si INTERMONT neuplatnil, čo bolo preukázané vykonaným dokazovaním. 10.2.6. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdil, že pohľadávka žalobcu by bola v reštrukturalizačnom konaní popretá a následne by bola predmetom incidenčného sporu, žalobca uvedené považoval, rovnako ako súd prvej inštancie, za fabuláciu a hypotetizovanie. Podľa žalobcu nie je žiadny rozumný dôvod (žalovaný ho ani neuvádza), aby bola pohľadávka žalobcu popretá. V zmysle § 32 zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii (v znení platnom a účinnom ku dňu povoleniu reštrukturalizácie, t. j. 17.7.2012) správca každú pohľadávku skúma s cieľom určiť, či je dôvodná. Ako bolo dokázané v tomto konaní, pohľadávka žalobcu voči INTERMONTU bola dôvodná a bola by judikovaná, a teda správca v reštrukturalizačnom konaní by nemal dôvod ju popierať a vytvárať tak nehospodárne náklady, teda by nedošlo ani k incidenčnému sporu. 10.3.1. Pokiaľ ide o odvolanie intervenienta v otázke porušenia povinnosti žalovaného ako advokáta žalobca poukázal na uznesenie odvolacieho súdu, zo dňa 30.10.2020, ktorým je súd prvej inštancie viazaný podľa § 391 ods. 2 C.s.p. Zároveň uviedol, že odvolanie intervenienta v tejto otázke je zhodné s obsahom odvolania žalovaného, preto poukázal na svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovaného. Pokiaľ intervenient predložil plnomocenstvá iných veriteľov v reštrukturalizácii INTERMONTU, žalobca dôvodil, že predložený dôkaz nemá žiadnu právnu relevanciu, keďže právni zástupcovia iných veriteľov mohli byť splnomocnení iba na zastupovanie svojich klientov v reštrukturalizačnom konaní alebo mali iné interné dohody so svojimi klientmi. 10.3.2. Odvolacie argumenty intervenienta v otázke škody a jej výšky boli totožné s odvolaním žalovaného, preto žalobca poukázal na obsah svojho vyjadrenia k odvolaniu žalovaného. 10.3.3. K námietke intervenienta k otázke príčinnej súvislosti medzi poručením povinnosti a vznikom škody žalobca uviedol, že žalovaný porušil povinnosti pri výkone advokácie a medzi porušením povinnosti žalovaného a škodou je priama príčinná súvislosť. Ak by bola riadne pohľadávka žalobcu prihlásená do reštrukturalizácie INTERMONTU, bolo by žalobcovi plnené, a to minimálne vo výške, aká bola žalobcovi priznaná súdom prvej inštancie. 10.3.4. Žalobca dôvodil, že mu nie je zrejmé, ako mohol „spoluzaviniť" porušenie povinnosti žalovaným, túto svoju úvahu intervenient žiadnym spôsobom nerozviedol, podľa žalobcu pri tomto konkrétnom druhu porušenia povinnosti zrejme spoluzavinenie ani nie je možné. Žalobca sa ako klient spoliehal na žalovaného ako jeho advokáta, ktorému zveril vymáhanie pohľadávky voči INTERMONTU, za odplatu. Pohľadávka sa stala nevymožiteľnou zavinením žalovaného. 11.1. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril intervenient, považuje ho za nedôvodné. Dôvodil, že nárok na náhradu škody je typickým druhom nároku, pri ktorom nie je jeho splatnosť vopred určená. Osobitne pokiaľ ide o tak špecifický predmet konania, ako je nárok zo zodpovednosti za škodu spôsobenú advokátom pri výkone advokácie (ktorý sa v podstatných okolnostiach líši napr. od nároku na náhradu škody na veci). V tomto druhu konania konštatovanie o vzniku škody bez ďalšieho objektívne nie je možné a súd nemôže založiť svoje rozhodnutie bez dokazovania iba na domnienkach žalobcu. V regresnom konaní proti advokátovi musí súd preskúmateľne posúdiť, či sú splnené základné predpoklady zodpovednosti advokáta za škodu, a to porušenie povinnosti advokáta pri výkone advokácie, existencia a výška škody na strane klienta, bezprostredný vzťah príčiny a následku [tzn. že bez pochybenia advokáta by škoda určite nevznikla a súčasne škode nebolo možné zabrániť (totožne Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 18/2009)]. Súd v takomto konaní nanovo prejudiciálne vyhodnocuje, s akým výsledkom by skončilo pôvodné konanie, ak by advokát konal lege artis. Splnenie predpokladov zodpovednosti advokáta za škodu musí byť v konaní jednoznačne preukázané (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.7.2013 sp. zn. 1 Cdo 105/2012, publikované v: Zo súdnej praxe pod č. 31/2013; obdobne uznesenia sp. zn. 3 M Cdo 18/2009, 1 Cdo 30/2010 a uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 678/2015). Z uvedeného vyplýva záver, že až právoplatné rozhodnutie súdu v konaní o náhradu škody zo zodpovednosti advokáta osvedčuje danosť pohľadávky poškodeného na náhradu škody spôsobenej pri výkone advokácie. Advokát sa preto nemôže dostať do omeškania s plnením so súdom kreovanou povinnosťou skôr, ako uplynie rozsudkom stanovená lehota na plnenie (m.m. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.9.2012, sp. zn. 7 M Cdo 16/2011, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 199/2005). Závery súdu prvej inštancie o nedôvodnosti nároku na úroku z omeškania sú preto správne a zohľadňujú špecifickosť konania zo zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú pri výkone advokácie.

11.2. Intervenient sa vyjadril aj k odvolaniu žalovaného. Uviedol, že sa s podaným odvolaním stotožňuje a považuje rozsudok v napadnutej časti za nesprávny a jeho závery za arbitrárne, jednostranné, nezohľadňujúce okolnosti danej veci. Súd neprihliadol na podstatu žalovaným (a intervenientom) namietanej právnej normy, na procesnú obranu žalovaného a intervenienta, ani sa s nimi kvalifikovane nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia. V ostatnom sa vyjadrenie intervenienta zhodovalo s obsahom jeho odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie, vrátane odvolacieho návrhu. 12.1. V odvolacej replike intervenient zotrval na svojich predošlých vyjadreniach (ústnych/písomných), na podanom odvolaní, ako aj označených odvolacích dôvodoch. Zdôraznil, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v odôvodnení rozsudku sa dôkladne nevysporiadal so zásadnými právnymi otázkami, od ktorých záviselo meritórne rozhodnutie a to „Bol žalovaný (advokát) oprávnený zastupovať žalobcu (klienta) v reštrukturalizačnom konaní dlžníka, ak sporné plnomocenstvo vymedzuje iba procesné oprávnenie žalovaného na zastupovanie žalobcu v civilnom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25 Rob 39/2010?" Podľa názoru intervenienta nie. Konštatoval, že súd prvej inštancie v tomto smere rezignoval na výsluch správcu a na obsah reštrukturalizačného spisu, v ktorom sa nachádzajú špeciálne (individuálne) splnomocnenia iných veriteľov, udelené ich advokátom na účely prihlásenia pohľadávky. Intervenient preto naďalej trvá na tom, že predložené plnomocenstvo zo dňa 15.4.2011, ktorým sa má osvedčovať právny základ vzťahu medzi žalobcom (klientom) a žalovaným (advokátom) sa netýkalo zastupovania žalobcu v reštrukturalizačnom konaní voči dlžníkovi, ani explicitne neoprávňovalo žalovaného prihlásiť pohľadávky žalobcu do reštrukturalizačného konania podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Advokát koná výlučne na základe pokynov klienta a iba v rozsahu udeleného mandátu, ktorý nemôže svojvoľne prekročiť (inak by išlo o exces). Zo zákona o advokácii, advokátskeho poriadku a dokonca ani z disciplinárnej rozhodovacej činnosti SAK alebo rozhodovacej praxe slovenských súdov nevyplýva, že by advokáti boli generálne povinní „monitorovať majetok dlžníka a jeho stav", ak takáto špecifická právna služba nebola osobitne dojednaná (napr. v zmluve o poskytnutí právnych služieb, plnomocenstve alebo inej komunikácií), čo sa v danom prípade nestalo. Žalobca je podnikateľ, ktorý primárne koná na vlastnú zodpovednosť (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka) a zároveň má povinnosť konať s odbornou starostlivosťou (§ 135a Obchodného zákonníka). V ostatnom bolo vyjadrenie intervenienta totožné s obsahom jeho odvolania. 12.2. Intervenient ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s otázkou, „Je zákonný, spravodlivý a predovšetkým preskúmateľný postup súdu, ak v danom prípade žalobcovi „automaticky" priznal výšku domnelej škody bez toho, aby náležite zohľadnil, že sporná pohľadávka žalobcu (100.581,62 €) by v prípade jej riadneho prihlásenia do reštrukturalizačného konania dlžníka signifikantne ovplyvnila schválený reštrukturalizačný plán dlžníka, a to aj za predpokladu, že by správca a ostatní veriteľa pohľadávku žalobcu nepopreli?" Podľa názoru intervenienta nie. Podľa intervenienta konštatovanie o vzniku škody bez ďalšieho objektívne nie je možné. V ostatnom bolo vyjadrenie intervenienta totožné s obsahom jeho odvolania. 12.3. K dôvodom pre nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu (v danom prípade najmä nevypočutie správcu) a k právu na spravodlivý proces intervenient poukázal aj na recentné právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 31.3.2021 sp. zn. 5 Cdo 107/2019, nález ústavného súdu zo dňa 21.11.2019 sp. zn. II. ÚS 168/2019, uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 26.1.2011, sp. zn. 6 Cdo 259/2010, nález ústavného súdu zo dňa 21.1.2021, sp. zn. II. ÚS 120/2020, publikovaný v ZNaU Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 11/2021. Intervenient zotrval na svojom odvolacom návrhu. 13. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že trvá na dôvodoch svojho odvolania a opätovné opakovanie argumentácie prednesenej sporovými stranami už v prvoinštančnom konaní považuje za kontraproduktívne. Ďalej uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odvolaním intervenienta na jeho strane. 14. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470 ods. 1, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. novembra 2024; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným

spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 32.158,92 €, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo výroku, ktorým žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 28 %, potvrdil a zmenil vo výroku, ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol v časti úroku z omeškania tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 32.158,92 € od 29.9.2016 do zaplatenia a vo zvyšnej časti zamietnutého úroku z omeškania rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 15. Odvolací súd zastáva názor, že správne postupoval súd prvej inštancie, keď ustálil splnenie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za vznik škody pri výkone advokátskej činnosti. Žalovaný ako advokát porušil povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 18 ods. 1 a ods. 2 Zákona o advokácii, v príčinnej súvislosti s týmto porušením došlo na strane žalobcu k vzniku škody, keďže nebyť porušenia povinností žalovaného, nedošlo by na strane žalobcu k strate vymáhateľnosti ním uplatnenej pohľadávky a tým ku škode. 16.1. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie v súvislosti s posúdením dôvodnosti pohľadávok žalobcu uplatňovaných v pôvodnom konaní (sp. zn. 34 Cb 6/2010, poznámka odvolacieho súdu) a ustálením výšky škody. Poukázal na to, že žalobca si v pôvodnom konaní uplatňoval v zmysle faktúry č. 070205-01 z 5.2.2007 (objednávka č. 195/2006) nezaplatený zostatok, sumu 15.960,37 €. Splnenie záväzkov v zmysle uvedenej faktúry podľa žalovaného však žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. Nepredložil žiadne dôkazy o zhotovení tohto diela, ani preberací protokol, ako dôkaz o odovzdaní diela žalovanému. Ďalej namietal, že žalobca si v pôvodnom konaní voči spoločnosti INTERMONT a.s. uplatnil sumu 98.170,96 € a nie sumu 100.581,62 €, ktorú súd určil ako výšku škody. Odvolací súd z predloženého spisu (ako aj pripojeného spisu bývalého Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 34 Cb 6/2010) zistil, že správne na základe vykonaného dokazovania konštatoval súd prvej inštancie, že žalobca si v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010 pred bývalým Okresným súdom Bratislava I uplatnil voči spoločnosti INTERMONT a.s. pohľadávku vo výške 100.581,62 € s príslušenstvom. Za obdobie od 12/2006 do 3/2008 fakturoval žalobca objednávateľovi sumu 3.431.381,93 Sk s DPH, objednávateľ uhradil za dielo len čiastočne a jeho dlh predstavoval 100.581,62 € s príslušenstvom. Rovnako správne súd prvej inštancie konštatoval, že spoločnosť INTERMONT a.s. tiež písomne odsúhlasila v rámci inventúry dňa 25.3.2009 zostatok v hodnote 3.331.381,93 Sk ako záväzok voči žalobcovi, na základe troch neuhradených faktúr (č. l. 11 spisu sp. zn. 34 Cb 6/2010; fa č. XXXXXX-XX na sumu 480.822,30 Sk, teda 15.960,37 €; fa č. 0182008 na sumu 72.623,50 Sk, teda 2.410,65 €; fa č. XXXXXXX na sumu 2.777.936,31 Sk, teda 92.210,59 €, z ktorej sumy žalovaný uhradil 10.000,- €, neuhradený zostatok predstavoval sumu 82.210,59 €, spolu dlžná suma je 100.581,62 €). Rovnako správne vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že údajné vady diela začala spoločnosť INTERMONT a.s. tvrdiť až v odpore proti platobnému rozkazu sp. zn. 25 Rob 39/2010, doručenému súdu dňa 8.4.2010 (č. l. 23 a nasl. spisu sp. zn. 34 Cb 6/2010). Z uvedeného odporu vyplýva, že žalovaný namietal vady prác vykonaných v zmysle faktúr č. XXXXXXX a č. XXXXXXX, pričom práce, resp. ich vady vykonané v zmysle faktúry č. XXXXXX-XX (dielo - EPS a PSN I. XX) v odpore nenamietal vôbec. Svedkovia vypočutí v konaní pred súdom prvej inštancie (Ing. X. F. - zápisnica na č. l. spisu 309 a nasl. a I. T. - zápisnica na č. l. spisu 355 a nasl.) vo svojej svedeckej výpovedi potvrdili, že spoločnosť INTERMONT a.s. vady diela po jeho prevzatí nenamietala, od zmluvy o dielo neodstúpila. Odvolaciu námietku odvolateľa preto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Zároveň poukazuje na to, že žalovaný v konaní pred súdom I. inštancie splnenie záväzkov v zmysle faktúry č. XXXXXX-XX nenamietal, predmetnú námietku uviedol až vo svojej záverečnej reči. 16.2. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal skutkové zistenia súdu prvej inštancie, týkajúce sa preberacieho protokolu. Namietal, že listinný dôkaz preberací protokol nie je nikým podpísaný a ani neobsahuje údaj o dátume podpisu. S uvedenou odvolacou námietkou žalovaného sa odvolací súd nestotožňuje. Z preberacieho protokolu na č. l. 86 a nasl. spisu vyplýva, že tento je na jeho strane 4 (č. l. spisu 89) podpísaný zástupcami objednávateľa ako aj zhotoviteľa a je opatrený dátumom 14.8.2008. Za podstatnú aj odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, považuje skutočnosť, že k odovzdaniu diela žalobcom ako zhotoviteľom a jeho prevzatiu objednávateľom, spoločnosťou INTERMONT a.s. došlo, pričom objednávateľ vady diela voči zhotoviteľovi neuplatnil, uvedenú skutočnosť potvrdili v konaní svedkovia F. a T. dôkazy o opaku v konaní predložené neboli. Že objednávateľ dielo prevzal vyplýva aj z výpovede D.. B. (zápisnica na č. l. spisu 309 a nasl.), ktorý uviedol, že dielo dodával spoločnosti Astoria Palace, ktorá dielo užívala (i keď len čiastočne), vo svojej výpovedi uviedol, že si nespomína, či

si spoločnosť INTERMONT a.s. uplatnila u žalobcu vady z diela, nepotvrdil, že by z dôvodu vád diela od zmluvy odstúpila. 16.3. Žalovaný v odvolaní namietal skutkové zistenia súdu prvej inštancie v otázke uspokojenia veriteľov v reštrukturalizácii dlžníka INTERMONT a.s., ako aj záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého by žalobca bol s veľkou pravdepodobnosťou uspokojený vo výške prvej splátky a to 32 %. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v danom prípade bola spôsobená škoda, a to vo forme ušlého zisku, predstavujúceho stratu majetkového výnosu, ktorý poškodený ako veriteľ mohol od svojho dlžníka očakávať pri obvyklom slede udalostí, tzn. nebyť pochybenia žalovaného pri výkone advokácie. Vznik škody na strane veriteľa v predmetnom prípade predpokladá, že jeho právo na plnenie proti dlžníkovi nie je uspokojené, pretože nebolo včas realizované právo na prihlásenie pohľadávky do reštrukturalizácie a pri účinkoch ustanovenia § 155 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR") už nemožno túto pohľadávku vymáhať ani v konkurznom konaní. V dôsledku neprihlásenia pohľadávky žalobcu do reštrukturalizačného konania ku dňu zverejnenia uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniklo jeho právo ako veriteľa na vymáhanie tejto pohľadávky voči dlžníkovi. Na uvedenom podľa odvolacieho súdu nič nemení ani výsledok reštrukturalizačného konania v danom prípade a ani prípadné podanie incidenčnej žaloby. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že zákon o konkurze a reštrukturalizácií neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by po potvrdení reštrukturalizačného plánu a následnom vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu obnovovalo zaniknuté právo vymáhať pohľadávky veriteľov, ktoré v reštrukturalizačnom pláne neboli riadne prihlásené. Pre určenie výšky nároku bolo podľa odvolacieho súdu rozhodujúce to, čo pri škode, v ponímaní ušlého zisku (predstavovaného stratou majetkového výnosu), mohol poškodený ako veriteľ od svojho dlžníka očakávať pri obvyklom slede udalostí, tzn. nebyť tvrdeného pochybenia žalovaného pri výkone advokácie. Odvolací súd mal za nepochybné, že žalobcovi ušiel majetkový výnos v hodnote uplatnenej pohľadávky tým, že táto pohľadávka nebola zaplatená. Týmto sa nezväčšil jeho majetkový stav, hoci bolo možné dôvodne očakávať, že sa tak stane napríklad na základe súdneho rozhodnutia, reštrukturalizačného plánu, či iného právneho úkonu. Okolnosť, že žalobca pre nečinnosť advokáta nedosiahol požadovaného výsledku je nepriaznivým dôsledkom súvisiacim s nesprávnym postupom pri poskytovaní právnej služby. Ak by došlo k uplatneniu pohľadávky v reštrukturalizačnom konaní (o ktorom konaní bol žalovaný povinný informovať žalobcu), nebol by žalobca utrpel ujmu spočívajúcu v strate vymáhateľnosti pohľadávky na istine v rozsahu 50 % (50.290,81 €), keďže pohľadávky nezabezpečených veriteľov prihlásené do reštrukturalizačného konania mal dlžník podľa záväznej časti reštrukturalizačného plánu upokojovať postupne vo výške 50 % zistenej sumy. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že riadne a včas neprihlásené pohľadávky v dôsledku zverejneného predmetného uznesenia nezanikajú, ale stávajú sa voči dlžníkovi nevymáhateľné, teda menia sa voči nemu na naturálne obligácie, ktoré ďalej existujú, len ich nie je možné uplatniť voči dlžníkovi súdnou cestou. Uvedené sa podľa odvolacieho súdu vzťahuje na bežné a podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou. Riadne a včas neprihlásenou pohľadávkou, na ktorú sa vzťahuje aplikácia ustanovenia § 155 ods. 2 vyššie citovaného zákona je taká pohľadávka, ktorá nebola vôbec prihlásená, resp. ktorá bola uplatnená prihláškou, na ktorú sa v reštrukturalizácii neprihliada. Skutočnosť, že pohľadávka žalobcu nebola do reštrukturalizácie proti spoločnosti INTERMONT a.s. prihlásená, v konaní sporná nebola. Vzhľadom na uvedené došlo ku zániku vymáhateľnosti tejto pohľadávky, a teda aj k zániku možnosti jej účinného prihlásenia do následne vyhláseného konkurzného konania. Odvolací súd uzatvára, že pohľadávka žalobcu sa tak stala aj takýmto spôsobom nevymáhateľná. Podľa názoru súdu prvej inštancie ujma žalobcu predstavovala 32 % z pôvodnej pohľadávky žalobcu, preto priznal žalovanému sumu 32.185,92 €, čo je ujma nižšia, aká žalobcovi vznikla podľa názoru odvolacieho súdu. Keďže žalobca odvolanie proti výroku súdu prvej inštancie, ktorým mu tento priznal sumu 32.185,92 € nepodal, odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (aj s prihliadnutím na Čl. 16 ods. 3 C.s.p.). 16.4.1. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal nesprávne právne posúdenie v otázke povinností advokáta súdom prvej inštancie. Dôvodil, že pojem odbornej starostlivosti advokáta nemožno v danom prípade vzťahovať na vykonávanie činnosti mimo právnych úkonov v súdnom konaní, nemožno tento pojem vykladať neprimerane extenzívne. Odvolací súd opätovne, ako vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, ktorým zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v poradí prvý, poukazuje na to, že advokát je povinný pri výkone svojej činnosti svedomito chrániť práva a oprávnené záujmy klienta, dôsledne využívať všetky zákonné prostriedky, uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá za prospešné a dbať o to, aby jeho právna pomoc bola účelná. Súčasťou týchto povinností je bezpochyby tiež povinnosť advokáta riadne a včas (priebežne) informovať klienta o postupe pri vybavovaní veci a o všetkých nových okolnostiach relevantných z hľadiska veci, v ktorej ho

zastupuje. Uvedené povinnosti má advokát počas celej existencie právneho vzťahu založeného zmluvou o poskytnutí právnej pomoci. Odvolací súd uvádza, že „svedomitým nie je taký výkon advokácie, ktorý nesie znaky ľahostajnosti, nedôslednosti, nedostatočného záujmu o klienta a jeho vec, resp. ktorý nezohľadňuje reálny stav vecí alebo tento stav nedoceňuje. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom výkonu advokácie, t. j. pokiaľ by nedošlo k pochybeniu advokáta, mohol klient právo úspešne uplatniť" (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.11.2010, sp. zn. 4 Cdo 161/2009). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z 10.1.2007, sp. zn. 25 Cdo 2679/2006 „jednou z povinností advokáta je postupovať tak, aby boli oprávnené záujmy klienta riadnym spôsobom chránené a presadzované, na čo je advokát povinný využívať dôsledne všetky zákonné prostriedky, ktoré môžu slúžiť záujmom klienta v právnej záležitosti, ktorá je predmetom zmluvy medzi advokátom a klientom o poskytnutí právnej služby, t. j. ako prostriedky procesnoprávnej povahy, tak povahy hmotnoprávnej, ak nie je výslovne dohodnuté, že sa zmluva medzi advokátom a klientom vzťahuje iba na niektoré konkrétne vymedzené úkony, alebo je táto povinnosť vylúčená neskorším výslovným pokynom klienta." I keď ide o rozhodnutie súdu Českej republiky, je aplikovateľné aj v našich podmienkach, keďže § 16 zákona č. 85/1996 Sb. o advokácii, aplikovaný v uvedenom rozhodnutí, upravoval povinnosti advokáta totožne ako zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (§ 18 ods. 1). Z podstaty poskytovania právnych služieb vyplýva, že advokát je pri poskytovaní právnych služieb povinný postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou. To predpokladá iniciatívny a samostatný prístup advokáta, poskytnutie potrebných informácií klientovi, vysvetlenie riešenej problematiky, predloženie možných variantov postupu, vyhodnotenie ich výhod a rizík a vyžiadanie si pokynov klienta v prípade, že je to potrebné. Zároveň však platí, že takto koncipovaná zodpovednosť sa neuplatní automaticky a bez ďalšieho. Na advokáta nemožno klásť neprimerané požiadavky a správnosť výkonu advokácie je treba posudzovať vždy s prihliadnutím k okolnostiam daného prípadu a charakteru tvrdeného pochybenia. I keď zákon podrobnejšie rozsah konkrétnych povinností advokáta nevymedzuje, možno pod požiadavku čestnej a svedomitej ochrany a presadzovania práv a oprávnených záujmov klienta s využitím všetkých zákonných prostriedkov v zmysle § 18 zákona o advokácii podriadiť i tzv. poučovaciu povinnosť. Poučovacia povinnosť, i keď nie je v zákone výslovne definovaná, je samotnou podstatou výkonu advokácie, prelína sa všetkými štádiami poskytovania právnej služby a odráža zvýšený štandard starostlivosti, ktorý advokát ako špecialista na právne otázky a postupy musí klientovi garantovať, aby dosiahol zamýšľaný účinok vo veciach, ktoré pre klienta ako príkazník zabezpečuje. 16.4.2. V prejednávanej veci žalobca splnomocnením zo dňa 15.4.2011 splnomocnil žalovaného na zastupovanie v konaní proti dlžníkovi INTERMONT a.s. vedenom na vtedajšom Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25 Rob 39/2010 (po zrušení platobného rozkazu v dôsledku odporu konanie vedené pod sp. zn. 34 Cb 6 /2010, splnomocnenie na č. l. 179 spisu 34 Cb 6/2010). Predmetom konania bolo uplatnenie peňažnej pohľadávky titulom neuhradených faktúr zo strany dlžníka. Povinnosťou advokáta v konaní je, podľa názoru odvolacieho súdu, sledovať aj prípadné zmeny právneho postavenia dlžníka, ku ktorým v priebehu konania môže dôjsť, napr. úmrtie fyzickej osoby, zánik právnickej osoby s právnym nástupcom, vstup právnickej osoby do reštrukturalizácie, alebo vyhlásenie konkurzu, aby tak mohol dôsledne hájiť záujmy klienta, ktorého v konaní zastupuje. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo povinnosťou žalovaného v priebehu konania o zaplatenie pohľadávky, v ktorom zastupoval žalobcu, sledovať aj Obchodný vestník, aby v prípade vstupu do reštrukturalizácie, alebo vyhlásenia konkurzu dlžníka, informoval o tom svojho klienta, žalobcu a následne ho poučil o možnostiach, týkajúcich sa zabezpečenia jeho pohľadávky. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažuje odvolaciu námietku žalovaného za dôvodnú. 16.5. Žalovaný v odvolaní namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, vytýkal mu, že sa nevysporiadal so všetkými jeho, v konaní prednesenými námietkami. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, v odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Súd prvej inštancie v bodoch 20. až 26. odôvodnenia svojho rozhodnutia podrobne vysvetlil, ako sa vysporiadal s jednotlivými predpokladmi vzniku zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú pri výkone jeho činnosti a ich naplnením, ako vyhodnotil jednotlivé tvrdenia strán sporu, aké dokazovanie vykonal a ako výsledky dokazovania vyhodnotil. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.6.2004, sp. zn. III. ÚS 209/04,v zmysle ktorého „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie", (podobne aj rozhodnutia IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. 17.1. Záver súdu prvej inštancie o porušení povinnosti žalovaného pri výkone advokácie namietal v odvolaní aj intervenient na strane žalovaného. Poukázal na to, že žalobca v konaní ani netvrdil, že by mal so žalovaným uzavretú zmluvu o poskytovaní právnych služieb, ktorá by sa týkala aj zastupovania žalobcu (ako veriteľa) v reštrukturalizačnom konaní dlžníka, vrátane osobitného oprávnenia prihlásiť pohľadávky žalobcu do reštrukturalizačného konania podľa ZKR. Odvolací súd s poukazom na dôvody uvedené v bode 15.4. odôvodnenia tohto rozhodnutia uvádza, že v priebehu konania sp. 34 Cb 6/2010, v ktorom žalovaný zastupoval žalobcu na základe splnomocnenia, došlo k vstupu dlžníka do reštrukturalizácie, čo malo zásadný vplyv na uspokojenie pohľadávky žalobcu uplatnenej v konaní. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo povinnosťou žalovaného informovať o tejto skutočnosti žalobcu ako svojho klienta, v záujme riadneho zabezpečenia jeho pohľadávky, k čomu však nedošlo. Z toho dôvodu následne nedošlo ani k uplatneniu pohľadávky žalobcu v reštrukturalizačnom konaní. Pokiaľ intervenient v odvolaní namietal, že primárnu zodpovednosť za správu svojich pohľadávok nesie samotný veriteľ, odvolací súd uvádza, že súdne vymáhanie pohľadávky vo výške 100.581,62 € voči spoločnosti INTERMONT a.s. žalobca zveril žalovanému a dôvodne sa tak spoliehal na poskytnutie odbornej starostlivosti z jeho strany. 17.2. Intervenient v odvolaní namietal spornosť pohľadávky uplatnenej v konaní sp. zn. 34 Cb 6/2010 voči spoločnosti INTERMONT a.s. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie tohto rozhodnutia v bodoch 15.1. a 15.2. Opätovne poukazuje na to, že spoločnosť INTERMONT a.s. písomne odsúhlasila v rámci inventúry dňa 25.3.2009 zostatok v hodnote 3.331.381,93 Sk ako záväzok voči žalobcovi, na základe troch neuhradených faktúr (č. l. 11 spisu sp. zn. 34 Cb 6/2010; fa č. XXXXXX-XX na sumu 480.822,30 Sk, teda 15.960,37 €; fa č. XXXXXXX na sumu 72.623,50 Sk, teda 2.410,65 €; fa č. XXXXXXX na sumu 2.777.936,31 Sk, teda 92.210,59 €, z ktorej sumy žalovaný uhradil 10.000,- €, neuhradený zostatok predstavoval sumu 82.210,59 €, spolu dlžná suma je 100.581,62 €). Údajné vady diela začala spoločnosť INTERMONT a.s. tvrdiť až v odpore proti platobnému rozkazu sp. zn. 25 Rob 39/2010, doručenému súdu dňa 8.4.2010 (č. l. 23 a nasl. spisu sp. zn. 34 Cb 6/2010), z ktorého odporu vyplýva, že žalovaný namietal vady prác vykonaných v zmysle faktúr č. XXXXXXX a č. XXXXXXX, pričom práce, resp. ich vady vykonané v zmysle faktúry č. XXXXXX-XX (dielo - EPS a PSN I. XX) v odpore nenamietal vôbec. Odvolací súd opätovne uvádza, že v konaní bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že objednávateľ vady diela voči zhotoviteľovi neuplatnil, uvedenú skutočnosť potvrdili v konaní svedkovia F. a T., dôkazy o opaku v konaní predložené neboli. Odvolaciu námietku intervenienta preto odvolací súd považuje za nedôvodnú. 17.3. Intervenient v odvolaní namietal existenciu škody ako aj jej výšku. Odvolací súd v súvislosti s uvedenou námietkou poukazuje na odôvodnenie tohto rozhodnutia, uvedené v bode 15.3. 17.4. Intervenient v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s jeho námietkou uplatnenou v konaní, týkajúcou sa spoluzavinenia žalobcu za vznik škody. Poukázal na primárnu zodpovednosť žalobcu za podnikanie, a teda aj správu svojich pohľadávok. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na obsah odôvodnenia uvedeného v bode 15.4 tohto rozhodnutie a opätovne aj na to, že súdne vymáhanie pohľadávky vo výške 100.581,62 € voči spoločnosti INTERMONT a.s. žalobca zveril žalovanému a dôvodne sa tak spoliehal na poskytnutie odbornej starostlivosti z jeho strany. 17.5. Intervenient vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal výsluch správcu konkurznej podstaty spoločnosti INTERMONT a.s. a neoboznámil sa s obsahom plnomocenstiev iných veriteľov tejto spoločnosti. Ako vyplýva z predloženého spisu intervenient na strane žalovaného navrhol výsluch správcu konkurznej podstaty v podaní zo dňa 15.11.2022 (č. l. spisu 349 a nasl.) a to najmä k okolnostiam reštrukturalizačného konania, schváleného reštrukturalizačného plánu, náležitostí sporného splnomocnenia a súvisiacich otázok. Ako ďalej vyplýva z predloženého spisu (zápisnica z pojednávania dňa 8.2.2023 na č. l. spisu 367 a nasl.) strany sporu zhodne uviedli, že im je známy obsah reštrukturalizačného spisu sp. zn. 1 R 3/2012, keďže sa s jeho obsahom oboznámili nahliadnutím do spisu a netrvali na tom, aby súd obsah tohto spisu oboznamoval. Strany sporu zároveň zhodne uviedli, že súhlasia s vyžiadaním si stavu plnenia pohľadávok vo vzťahu k veriteľom od súčasného správcu konkurznej podstaty a po obdržaní tejto informácie si pripravia svoje záverečné vyjadrenia. Informáciu

správcu o stave plnenia pohľadávok súd prvej inštancie zaslal stranám sporu ako aj intervenientovi na vedomie (ich právnym zástupcom, č. l. spisu 385 a nasl.), na pojednávaní konanom následne dňa 17.4.2023 intervenient neuviedol, že trvá na vypočutí správcu konkurznej podstaty spoločnosti INTERMONT a.s., resp. oboznamovaní obsahu plnomocenstiev iných veriteľov Uvedenú odvolaciu námietku intervenienta odvolací súd preto nepovažuje za dôvodnú. 18. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 32.158,92 €, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku potvrdil (§ 387 C.s.p.). 19. Proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol a to v časti týkajúcej sa úroku z omeškania vo výške 9,15 % ročne zo sumy 50.290,81 € od 6.8.2014 do zaplatenia, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodil, že pri nároku na náhradu škody čas plnenia nie je určený dohodou, ani právnym predpisom, jeho splatnosť preto treba posudzovať podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal, uvedené vyplýva aj z konštantnej judikatúry, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.9.2012, sp. zn. 7 M Cdo 15/2011. Podľa žalobcu za deň splatnosti je nutné považovať deň po dni, kedy bola doručená žaloba žalovanému. Konštatoval, že žalobu mal žalovaný k dispozícii dňa 27.9.2016, kedy doručil súdu svoj prvý procesný úkon, vyjadrenie k žalobe, tento deň považoval za deň, kedy musel byť žalovaný oboznámený so žalobou. V zmysle § 563 Občianskeho zákonníka bol žalovaný povinný plniť nasledujúci deň, a teda splatnosť nároku pripadla na deň 28.9.2016. Žalovaný sa dostal do omeškania nasledujúci deň, dňa 29.9.2016, od ktorého dňa si uplatnil nárok na úrok z omeškania. Odvolací súd uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací otázku splatnosti dlhu podľa § 563 Občianskeho zákonníka (predtým § 78 Občianskeho zákonníka) už riešil. Najvyšší súd Slovenskej republiky [R III/1967 (Pls 3/67)] vyslovil, že „Doba splnenia záväzku na náhradu škody nie je obvykle dohodnutá, nie je stanovená právnym predpisom ani určená rozhodnutím súdu v zmysle § 78 OZ. To znamená, že dobou splnenia záväzku na náhradu škody je prvý deň po tom, keď bol škodca poškodeným o splnenie požiadaný. Z toho vyplýva, že škodca je v omeškaní s plnením záväzku na náhradu škody zásadne vtedy, ak ho nesplní v deň nasledujúci po dni, keď bol poškodeným o splnenie požiadaný; od tohto dňa, od ktorého je škodca v omeškaní, môže poškodený požadovať úroky z omeškania." V rozhodnutí sp. zn. R 27/1977 uviedol: „Súdy v praxi prisudzujú úroky žalobcovi od celého radu podstatne sa rozchádzajúcich termínov, totiž od vzniku škody, od výzvy žalovanému, aby škodu uhradil, od podania žaloby, od doručenia žaloby, ako aj od právoplatnosti rozsudku, ba dochádza aj k prípadom, že sa úroky neprisudzujú vôbec. Súdy sa zväčša pridržiavajú návrhu a nekriticky preberajú v tejto časti návrh bez toho, že by sa zaoberali jeho opodstatnenosťou. Úroky z omeškania možno žalobcovi priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Keďže v Občianskom zákonníku u nároku na náhradu škody nie je ustanovený čas plnenia, treba podľa ustanovenia § 78 Občianskeho zákonníka vychádzať z toho, že škodca je povinný škodu nahradiť prvý deň po tom, čo ho veriteľ o splnenie požiadal. To bolo už vyjadrené Najvyšším súdom Slovenskej republiky (Pls 3/67). Ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu; pravdaže dňom zúročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe nebude deň nasledujúci po podaní žaloby, ale deň po doručení tejto žaloby žalovanému." Vzhľadom na rovnaké znenie ustanovení § 78 Občianskeho zákonníka v znení platnom pred 1.1.1992 a ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka v znení platnom po 31.12.1991 je uvedená judikatúra aplikovateľná aj v danom prípade. Rovnaký názor prezentoval najvyšší súd aj vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 1 Cdo 99/2007, 7 Cdo 15/2011, 3 Cdo 174/2016. V prejednávanom prípade bola žaloba žalovanému doručená dňa 12.9.2016 (č. l. spisu 42), nasledujúci deň 13.9. 2016 bol žalovaný povinný plniť a ďalší deň 14.9.2016 sa dostal do omeškania. Žalobca v odvolaní navrhol priznať mu úrok z omeškania od 29.9.2016, odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie, s poukazom na ustálenú judikatúru, zmenil (§ 388 C.s.p.) tak, že žalobcovi priznal úrok z omeškania od 29.9.2016. Pokiaľ ide o výšku úroku z omeškania, žalobca navrhol priznať mu úrok z omeškania vo výške 9,15 % ročne. Odvolací súd pri určení výšky úrokov z omeškania, akceptujúc, že účastníci právneho vzťahu sú podnikatelia, vychádzal z úpravy obsiahnutej v nariadení vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, z § 1 ods. 2, podľa ktorého namiesto úrokov z omeškania podľa sadzby určenej podľa odseku 1 môže veriteľ požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnych

bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola v období od 16.3.2016 do 18.9.2019 vo výške 0,00 %, zvýšená o deväť percentuálnych bodov predstavuje 9 %, preto odvolací súd v uvedenej výške priznal žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 32.185,92 €, akceptujúc výšku škody, o ktorej rozhodol súd prvej inštancie a vo zvyšnej časti zamietnutého úroku z omeškania žalobu potvrdil (§ 387 C.s.p.). 20. Ako vecne správny potvrdil odvolací súd aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania. Žalobca sa v konaní domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 50.290,81 €, keďže súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 32.185,92 €, žalobca bol úspešný v 64 %, vo zvyšnej časti žalobu zamietol , žalovaný tak bol úspešný v 36 %, čistý úspech žalobcu predstavuje 28 % (64 - 36 = 28). Uvedený postup je v súlade s ustanovením § 255 ods. 2 C.s.p. 21. Žalobca bol úspešný v predchádzajúcom, ako aj v tomto odvolacom konaní, odvolací súd preto postupom podľa 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. priznal žalobcovi ako strane úspešnej v odvolacom konaní nárok na náhradu trov tohto, ako aj predchádzajúceho odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).