Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4CoZm/7/2023 1515223574 12. 12. 2024 JUDr. Elena Kúšová ECLI:SK:KSBA:2024:1515223574.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovič, v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovanému: D. N., J.. XX.XX.XXXX, G. Y. X. S. XXXX/XX, XXX XX N.Á. J. I., Š. Q. N., zast. Advokátska kancelária Taragel a Akram, s.r.o., Starosaská 11, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 50 413 091, o zaplatenie 8.585,40 eur s príslušenstvom a odmenou 28,62 eur zo zmenky, o odvolaní žalobcu proti II., III. a IV. výroku rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 1CbZm/1282/2015-163 zo dňa 14. júna 2022, v znení opravného uznesenia č.k. B5-1CbZm/1282/2015-209 zo dňa 28. júla 2023, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 1CbZm/1282/2015-163 zo dňa 14. júna 2022 v odvolaním napadnutej časti II., III. a IV. výroku, v znení opravného uznesenia č.k. B5-1CbZm/1282/2015-209 zo dňa 28. júla 2023 potvrdzuje. Žalovaný nemá proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) I. výrokom zastavil konanie v časti 346 eur. II. výrokom žalobu zamietol. III. výrokom priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania 100 %. IV. výrokom rozhodol, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 07.12.2015 domáhal, aby súd zmenkovým platobným rozkazom zaviazal žalovaného na zaplatenie zmenkovej sumy vo výške 8.585,40 eur so 6 % ročným úrokom zo zmenkovej sumy 8.585,40 eur od 27.10.2015 do zaplatenia, zmenkovej odmeny vo výške 28,62 eur a náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že je majiteľom vlastnej zmenky, vystavenej žalovaným dňa 05.11.2013 znejúcej na zmenkovú sumu 8.585,40 eur, splatnej dňa 26.10.2015, platobným miestom je Bratislava. K žalobe pripojil prvopis zmenky. Z prvopisu zmenky, označenej číslom zmluvy 181067-73418, súd prvej inštancie zistil, že ju podpísal žalovaný, podnikajúci pod obchodným menom D. N., s miestom podnikania Trieda 1. Mája 2175/29, 5205, Spišská Nová Ves, evidovaný v rakúskom živnostenskom registri pod č.: Ge 10-2441-2008 a zaviazal sa zaplatiť na rad žalobcu dňa 26.10.2015 v Bratislave na konkrétnej adrese „ČSOB, a.s., zahraničná pobočka v SR, pobočka Námestie SNP č. 29, Bratislava zmenkovú sumu 8.585,40 eur, bez protestu. V zmenke je uvedené aj rodné číslo, číslo občianskeho preukazu a číslo živnostenského oprávnenia žalovaného. Súd konštatoval, že zmenka obsahuje všetky náležitosti predpísané v čl. I. § 75 zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb. (ďalej len „zmenkový zákon“) pre vlastnú zmenku. Jej prvopisom žalobca preukázal, že je riadny majiteľ a má právo postihom žiadať zmenkovú sumu, ak
zmenka nebola zaplatená, šesťpercentné úroky odo dňa splatnosti a odmenu vo výške jednej tretiny percenta zmenkovej sumy (čl. I. § 48 ods. 1 zmenkového zákona). Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení čl. I. § 75, čl. I. § 48, čl. III. § 3a zákona č. 191/1950 Zb. zákon zmenkový a šekový (ďalej aj „zmenkový zákon“), § 497, § 263, § 265 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj „Obchodný zákonník“), § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 144, § 145 ods. 2, 3, § 146 ods. 1, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok „ďalej len „CSP“). Nakoľko zobral žalobca po otvorení pojednávania žalobu späť v časti 346 eur s príslušenstvom, súd v tejto časti konanie zastavil. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí (346 eur s príslušenstvom) žaloby zostalo zaplatenie zmenkovej sumy 3.219,40 eur, úrok vo výške 6,00 % ročne zo zmenkovej sumy 3.219,40 eur od 27.10.2015 do zaplatenia, zmenkovej odmeny vo výške 13,86 eur. Z listinných dôkazov mal súd prvej inštancie za preukázané, že zaviazanosť žalovaného zmenkou nevznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Kauzálnym vzťahom zmenky bola Zmluva o revolvingovom úvere č. 181067-73418 zo dňa 05.11.2013, ktorú žalobca v postavení veriteľa uzavrel so žalovanou, podnikajúcou pod obchodným menom D.X. N., so sídlom Trieda 1. Mája 2175/29, Spišská Nová Vec, 052 05, zapísaná v živnostenskom registri v Rakúsku pod č.: Ge10 -2441-2008 ako dlžníkom. Zmluva sa uzatvárala, všetky listiny boli žalovaným podpisované a aj listiny potrebné k zmluve boli zástupcovi žalobcu odovzdávané v mieste sídla žalovaného. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie peňažných prostriedkov na výkon podnikateľskej činnosti dlžníka. V Žiadosti o poskytnutie úveru zo dňa 04.11.2013 žalovaný uviedol účel čerpania úveru - oprava auta. Zmenku preto nie je možné považovať za neplatnú ani podľa čl. III. § 3a zmenkového zákona. V konaní nebolo sporné, že príčinným vzťahom zmenky je Zmluva o revolvingovom úvere č. 181067-73418 zo dňa 05.11.2013. Zabezpečenie blankozmenkou je dojednané v bodoch 5.2. až 5.6. zmluvy, obsahom ktorých je aj dohoda oprávňujúca na vyplnenie blankozmenky. Zmenka odkazuje na zmluvu č. 181067-73418. Podľa bodov 5.2. až 5.4. tejto zmluvy vystavil žalovaný blankozmenku, t.j. zmenku bez uvedenia sumy a dátumu splatnosti, a odovzdal ju žalobcovi ako zabezpečenie. Žalobca bol oprávnený v blankozmenke vyplniť chýbajúce údaje v prípade, ak sa žalovaný dostane do omeškania s platením akéhokoľvek peňažného záväzku zo zmluvy. Zmenkovú sumu mohol žalobca doplniť až do výšky všetkých jeho pohľadávok zo zmluvy spolu s príslušenstvom a zmluvnými pokutami uloženými podľa čl. 12. zmluvy, ktoré budú splatné ku dňu splatnosti zmenky. Vystavenie zmenky, v ktorej vedome nie sú uvedené niektoré podstatné náležitosti, s tým, že budú doplnené dodatočne za podmienok a spôsobom dohodnutým medzi vystaviteľom a remitentom, zmenkový zákon pripúšťa tým, že v čl. I. § 10 upravuje námietky, ktorými sa dlžník môže proti takejto zmenke brániť. Žalovaný namietal, že už žalobcovi uhradil 2.560 eur, ostal dlžiť 40 eur a že v zmluvnom vzťahu vystupuje ako fyzická osoba, spotrebiteľ. Žalovaný vzniesol viaceré námietky voči žalobe presne špecifikované v bodoch 7.1. až 7.5. odôvodnenia rozsudku. Primárne namietal miestnu príslušnosť z dôvodu, že je spotrebiteľom. Z obsahu žaloby doručenej súdu 07.12.2015, ktorej prílohou bola samotná zmenka súdu vyplýva domáhanie sa plnenia titulom zmenky, a preto je aj Okresný súd Bratislava V kauzálne príslušný na konanie vo veci. Súd sa zaoberal námietkami v časti výšky zmluvnej odmeny 3.304 eur. Z obsahu bodu 9.1 zmluvy, majúcej charakter prefabrikovaného formulára vyplýva dohoda, že vzájomné pohľadávky zmluvných strán sa započítajú ku dňu poskytnutia úveru a to tak, že proti pohľadávke žalovaného za poskytnutie úveru vo výške 5.904 eur sa započítala pohľadávka žalobcu na zmluvnú odmenu vo výške 3.304 eur. Predmetom konania je zaplatenie zmenky, ale keďže zmenka bola vystavená na zabezpečenie pohľadávok z úverovej zmluvy a žalobca je prvým majiteľom zmenky, má žalovaný ako vystaviteľ vlastnej zmenky právo v zmysle čl. I. § 17 zmenkového zákona vznášať kauzálne námietky bez toho, aby preukázal, že žalobca konal pri nadobúdaní zmenky vedome na jeho škodu. Námietka žalovaného, že mu bol v skutočnosti poskytnutý úver len vo výške 2.600 eur, nakoľko zmluvná odmena vo výške 3.304 eur sa stala splatnou ku dňu poskytnutia úveru a bola uhradená vzájomným započítaním pohľadávok, patrí k tzv. kauzálnym námietkam. Súd sa preto musel vysporiadať so skutočnosťou, že sa odmena (úrok) stala splatnou už ku dňu poskytnutia úveru a zaplatená bola započítaním vzájomných pohľadávok, v dôsledku čoho žalobca vyplatil žalovanému len rozdiel 2.600 eur. Zmluvou o revolvingovom úvere č. 181067-73418 zo dňa 05.11.2013 sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému ako dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky vo výške 5.904 eur a dlžník sa zaviazal úver splatiť v 48 mesačných splátkach po 123 eur podľa splátkového kalendára (od 24.12.2013 do 24.11.2017). Súčasne sa dlžník v bode 4.1 zmluvy zaviazal zaplatiť žalobcovi zmluvnú odmenu 3.304 eur, ktorá predstavuje „úroky za poskytnutie úveru“. Odmena mala byť splatná ku dňu poskytnutia úveru. Vzájomné pohľadávky účastníkov sa v zmysle bodu 9.1. započítali
ku dňu poskytnutia úveru (proti pohľadávke žalovaného na poskytnutie úveru 5.904 eur sa započítala pohľadávka žalobcu na zmluvnú odmenu 3.304 eur), takže žalobca v skutočnosti žalovanému vyplatil len sumu 2.600 eur. Súd prvej inštancie si po vykonanom dokazovaní a hlavne vyjadrení samotného žalovaného ustálil, že vzťah strán sporu je obchodnoprávny a v tomto konkrétnom prípade uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere uzavreli podľa § 497 a nasledujúcich Obchodného zákonníka (aj keď z súdnej praxe má súd vedomosť, že obdobné zmluvy uzatvára žalobca aj s nepodnikateľmi, spotrebiteľmi). Pre obchodnoprávne vzťahy platí princíp zmluvnej voľnosti. Ustanovenia Obchodného zákonníka o záväzkových vzťahoch majú dispozitívnu povahu a účastníci zmluvného vzťahu sa od nich môžu odchýliť, pokiaľ z § 263 Obchodného zákonníka nevyplýva opak. Napriek poukazu na ust. § 497 a § 263 Obchodného zákonníka dospel súd k záveru, že účelom tohto dojednania bolo obísť zákon. V dôsledku započítania úroku ku dňu poskytnutia úveru žalobca reálne poskytol žalovanému peňažné prostriedky len vo výške 2.600 eur. Dôvody takejto konštrukcie sú zjavné: úrok 3.304 eur na 48 mesiacov z úveru 5.904 eur predstavuje 56 % (výpočet: 3.304/5.904 x 100=55,96 zaokrúhlene 56 %), ale z úveru 2.600 eur už úrok 3.304 eur predstavuje 127 % (výpočet: 3.304/2600 x 100=127,07 = zaokrúhlene 127 %), teda viacnásobne prevyšuje obvyklé úroky požadované bankami za úvery. Takýto úrok je nedovolený, zvykne sa označovať tiež ako úžernícky a sankcionovaný je neplatnosťou jeho dojednania. Súd prvej inštancie poukázal na to, že úver je odplatný právny úkon. Ekonomickým cieľom finančného úveru je poskytnutie peňažných prostriedkov spravidla za odplatu (úroky) na určitú dobu za účelom ich ekonomického využitia podľa predstáv dlžníka alebo na dohodnutý účel. V tomto duchu postráda akúkoľvek logiku úverovanie, podľa ktorého podstatnú časť úveru inkasuje veriteľ už v deň poskytnutia úveru. Z fakticky poskytnutého úveru žalobca inkasuje už prvý deň viac ako polovicu sumy, ktorá je uvedená ako predmet zmluvy v úvodných ustanoveniach zmluvy o úvere. V danom prípade suma, ktorá predstavuje zmluvnú odmenu z celkovej sumy údajne poskytnutého úveru predstavuje približne 56 %. Ak teda ide o zmluvnú odmenu, potom odmena, resp. odplata za úver v rozsahu 56 % zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska dobrých mravov a niet dôvod na iné, ako „úžerné“ označenie takýchto úrokov. Hmotnoprávny základ pre takýto záver dáva ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti (k tomu Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03.03.2016 sp. zn. 1CoZm/14/2015, uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08.12.2016 sp. zn. 1CoZm/46/2016). Konštatoval, že žalobca si bol vedomý, že výška dojednaného úveru nezodpovedá jeho reálnej hodnote, keďže sám v predtlačenej forme žiadosti o úver, ako aj v úverovej zmluve zaviedol pojem „nominálna výška úveru“, ktorá má byť základom pre výpočet zmluvných pokút. Na jednej strane žalobca znížil svoje obchodné riziko tým, že dlžníkovi reálne prenechal len časť prisľúbených peňažných prostriedkov, na druhej strane zaťažil dlžníka záväzkami, ktoré sú neúmerné k reálnej výške poskytnutého úveru. Poukázal na to, že dojednanie určitej peňažnej sumy, ktorú veriteľ poskytne dlžníkovi a výška úroku sú podstatné náležitosti úverovej zmluvy. Žalobca zámerne pri ich dojednávaní využil princíp zmluvnej voľnosti, do zmluvy špekulatívne zakomponoval ustanovenia, ktoré sú síce zákonom dovolené, ale v konečnom dôsledku tým sledoval, aby zákon dodržaný nebol. Svojím obsahom a účelom tak zmluva o revolvingovom úvere obchádza zákon a je s poukazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Neplatnosť právneho úkonu nie je otázkou skutkovou, ale právnou, preto nebol žalovaný povinný vo svojom vyjadrení k žalobe označiť úverovú zmluvu za neplatnú. Žalovaný poukázal na reálne poskytnutú výšku úveru. V zmysle § 265 Obchodného zákonníka je zakázané zneužitie práva, nemôže byť poskytnutá právna ochrana takému výkonu práva, ktorý odporuje poctivému obchodnému styku. Na základe týchto skutkových tvrdení a vykonaného dokazovania súd prvej inštancie, s prihliadnutím na obsah zmluvy, najmä jej ustanovení o „nominálnej“ výške úveru, zmluvnej odmene a vzájomnom započítaní pohľadávok, právne posúdil zmluvu o revolvingovom úvere ako neplatnú pre obchádzanie zákona. Z obsahu karty klienta, doloženej samotným žalobcom, mal súd objektívne preukázané, že žalovanému mala byť na účet pripísaná dňa 06.11.2013 suma 2.600 eur a celkovo žalovaný splatil 3.275 eur. Keďže zmenka zabezpečovala záväzky žalovaného z neplatnej zmluvy, mal by žalovaný vrátiť len sumu, ktorú reálne čerpal. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že žalovaný vrátil vyššiu sumu, než reálne vyčerpal, preto žalobu zamietol v celom rozsahu (v jej nespäťvzatej časti). V konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu súd priznal voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania. 2. Opravným uznesením č.k. B5-1CbZm/1282/2015-209 zo dňa 28. júla 2023 súd prvej inštancie opravil rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 1CbZm 1282/2015-163 zo dňa 14. júna 2022 tak, že záhlavie
rozsudku má správne znieť: „Okresný súd Bratislava V sudkyňou JUDr. Vladimírou Slobodovou v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovanej: D. N., J.. XX.XX.XXXX, Y. X. S.Á. XXXX/XX, N. J. I., zastúpenej Advokátska kancelária Taragel a Akram, s.r.o., Starosaská 11, Spišská Nová Ves, IČO: 50 413 091, o zaplatenie 8.585,40 eur s príslušenstvom a odmenou zo zmenky, takto“. 3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Svoje podanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že účelom dojednania o započítaní bolo obísť zákon, pretože skutočným dôvodom započítania vzájomných pohľadávok bolo zabezpečenie efektívneho zaplatenia zmluvnej odmeny a eliminovanie podnikateľského rizika spojeného s možným neplnením záväzkov z pozície dlžníka. Takýto postup na strane žalobca považoval za plne legitímny, zákonom dovolený a z podnikateľského hľadiska ho možno hodnotiť ako štandardný a účelný, pretože jeho zámerom je optimalizácia hospodárskeho výsledku. Metodiku výpočtu súdu prvej inštancie týkajúcu sa úroku považoval za nesprávnu, pretože súd takto určil úrok na dobu splácania 48 mesiacov. Pri posudzovaní primeranosti výšku úroku sa však vo všeobecnosti vychádza z ročnej výšky úrokovej sadzby. Tu však spravil súd prvej inštancie v rámci svojej metodiky zásadnú chybu, pretože úrok 127 % vypočítaný na obdobie 48 mesiacov neprepočítal na obdobie jedného roka (127 %/48 mesiacov rovná sa 2,65 %, 12 mesiacov x 2,65 % rovná sa 31,80 %), inak by mu vyšiel ročný úrok 31,80 %, ktorý sa aj z pohľadu platnej judikatúry považuje za primeraný a dovolený. Konštatovanie súdu o úžerníckom úroku, sankcionovanom jeho neplatnosťou preto považoval za nesprávne. V Zmluve o revolvingovom úvere č. 181067-73418 je v bode 1.1 jednoznačne definovaná výška poskytovaných peňažných prostriedkov (úveru) v sume 5.904,00 eur. Zmluvne dohodnutá výška úveru je potom relevantná aj vo vzťahu k zmluvnej odmene na účely výpočtu ročného úroku a na túto skutočnosť nemá vplyv ani ustanovenie o započítaní pohľadávok podľa bodu 9.1 Zmluvy a následné vyplatenie sumy 2.600,00 eur na účet žalovaného. Ročný úrok potom pri použití štandardného vzorca na výpočet úrokovej sadzby, aplikovaný na pomery a údaje vyplývajúce z uzavretej zmluvy o úvere správne predstavuje 22,76 % - tak ako to bolo matematicky špecifikované a odvodené vo vyjadrení žalobcu doručenom na súd dňa 08.04.2022. Daný úrok 22,76 % p.a. nie je možné považovať za neprimeranú hodnotu. V tejto súvislosti je potrebné prihliadať aj na to, že záväzok žalovaného splatiť úver bol dohodnutý až na dobu 48 mesiacov. K samotnému úkonu započítania na doplnenie uviedol, že bez ohľadu na jeho existenciu to nemá vplyv na rozsah zmluvne dohodnutých záväzkov žalovaného, pretože bol povinný platiť žalobcovi výšku úveru (5.904,00 eur) a úrok vo forme zmluvnej odmeny (3.304,00 eur). Po započítaní bola povinnosť platiť dlh znížená len na výšku úveru (t.j. žalovaný už ďalej nebol povinný platiť úrok /zmluvnú odmenu/, ale len istinu úveru), keďže zmluvná odmena bola započítaním zaplatená. V prípade neexistencie dohody o započítaní by teda žalovaný bol povinný platiť úver spolu s úrokom vo forme zmluvnej odmeny. V každom prípade je však základná povinnosť žalovaného platiť úver, t.j. 5.904,00 eur s úrokom, t.j. 3.304,00 eur podľa podmienok dohodnutých v zmluve jednoznačná a nesporná. Preto považoval konštatovanie súdu v bode 36. odôvodnenia rozsudku, že výška dojedaného úveru nezodpovedá jeho reálnej hodnote, za nesprávne skutkové zistenie. K tvrdeniu súdu o „nominálnej výške úveru“ uviedol, že podstatným je bod 1.1 Zmluvy, kde je ako „úver“ definovaná suma 5.904,00 eur. Pojem „nominálna výška úveru“ je podporne použitý v článku 12 zmluvy len ako technické označenie v záujme nesporného výkladu, vzhľadom na predchádzajúce ustanovenie o započítaní (bod 9.1 zmluvy). V súvislosti s formou a výškou zmluvne dohodnutého úroku za poskytnutie úveru odvolateľ poukázal na to, že špecifickým znakom obchodnoprávnych záväzkových vzťahov je zmluvná voľnosť strán. Zmluvné strany si v prejednávanej veci dohodli úrok v podobe zmluvnej odmeny - t.j. fixnej sadzby za poskytnutie úveru, čo bolo obsahom slobodne prejavenej vôle oboch zmluvných strán. Rovnako sa dohodli na tom, aká bude výška dohodnutých úrokov a kedy nastáva ich splatnosť. Žalobca zdôraznil, že dlžníkom zo zmluvy o úvere bol podnikateľ, ktorý ju uzatváral za určitým ekonomickým účelom a zámerom v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Možno teda dôvodne predpokladať, že si dostatočne zvážil výhody a riziká s tým spojené, resp. si tieto okolnosti dal posúdiť alebo mohol dať posúdiť kompetentným osobám (právnik, ekonóm, daňový poradca a pod.). Žalovaný sa po oboznámení s návrhom zmluvy o úvere a jeho posúdení rozhodol túto zmluvu dobrovoľne uzavrieť, hoci mal možnosť návrh pripomienkovať, event. ho odmietnuť a zmluvu neuzavrieť. Výklad uvedeného skutkového stavu v tom zmysle, keď na jednej strane účastník zmluvy (dlžník) akceptuje zmluvu so všetkými jej ustanoveniami a na druhej strane
má byť právne aprobované, keď v prejednávanom prípade následne dôjde k zmene názoru na výšku úrokov, by znamenal porušenie princípu právnej istoty nielen v oblasti obchodno-záväzkových vzťahov. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že zmluva o úvere je v zmysle úpravy v Obchodnom zákonníku tzv. absolútnym záväzkom. Z tejto právnej úpravy vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dojednaná ako bezúročná, pretože záväzok platiť úrok ako odplatu za dočasné prenechanie peňažných prostriedkov do užívania je pojmovým znakom úverovej zmluvy a jej podstatnou časťou. Ak veriteľ a dlžník nedohodnú výšku úrokov v zmluve, je dlžník povinný platiť úrok vo výške stanovenej Obchodným zákonníkom. Tá nie je stanovená fixne, ale je závislá na tom, aké úroky obvykle požadujú banky v mieste dlžníka v dobe uzavretia zmluvy za úvery nimi poskytované (porov. § 502 Obchodného zákonníka). Vo vzťahu k § 502 Obchodného zákonníka súdna prax ďalej konštatovala, že prípadná dohoda o úroku vo výške prevyšujúcej povolenú hodnotu nespôsobuje neplatnosť úverovej zmluvy ako celku, ale ani neplatnosť dojednania o úrokoch, ale nastúpenie právneho dôsledku vyjadreného v uvedenom ustanovení. Právna úprava teda jednoznačne vylučuje záver o neplatnosti dojednania o úrokoch. Uvedené súd prvej inštancie nerešpektoval, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti dojednania o úrokoch (v prejednávanej veci predstavujúcej zmluvnú odmenu). Takýto postup nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ani v cit. zákonných ustanoveniach. V tomto kontexte poukázal aj na právny názor judikovaný v podobnej právnej veci rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4CoZm/31/2018-115 zo dňa 11.04.2019. Namietal, že napadnutý rozsudok, vychádzajúci z posúdenia celej úverovej zmluvy ako absolútne neplatnej, zakladá neprijateľný protiprávny stav, keďže okrem nároku žalobcu na úroky (zmluvnú odmenu) vylučuje nárok na zmluvnú pokutu podľa bodu 12.1 zmluvy napriek tomu, že žalovaný bol opakovane v omeškaní s úhradou splátok úveru o viac ako 15 dní. Nesúhlasil tiež s odôvodnením súdu prvej inštancie, kde dáva do súvislosti záver o neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere s nemožnosťou poskytnutia ochrany takému výkonu práva, ktorý odporuje poctivému obchodnému styku v zmysle § 265 Obchodného zákonníka. Zastával názor, že podľa § 265 Obchodného zákonníka zásady poctivého obchodného styku možno aplikovať len na výkon práva a nie na právny úkon ako taký (v tomto prípade dojednanie o zmluvnej odmene). V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. 9CoCsp/56/2020 zo dňa 13.04.2021. Žalobca s poukazom na vyššie prezentované tvrdenia odmietol záver súdu, že bol využitý princíp zmluvnej voľnosti a zmluva obsahovala ustanovenia, ktoré sú síce zákonom dovolené, ale v konečnom dôsledku sa tým sledovalo, aby zákon dodržaný nebol. S poukazom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobcovi prizná uplatnené právo v zamietnutej časti, a teda žalobe v zamietnutej časti vyhovie, a súčasne prizná žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a tiež náhradu trov odvolacieho konania. Alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie. 4. Podaním doručeným súdu dňa 08.08.2022 žalobca doplnil odôvodnenie svojho odvolania. Poukázal na to, že v podanom odvolaní okrem iného namietal nesprávnosť výpočtu úrokovej sadzby, pretože súd na účel zdôvodnenia neplatnosti úverovej zmluvy argumentoval nedovoleným úrokom 127 % (bod 34. odôvodnenia rozsudku). Žalobca v odvolaní poukázal na to, že tento úrok sa v rámci metodiky aplikovanej súdom vzťahuje na obdobie 48 mesiacov, pričom po prepočítaní na obdobie jedného roka (12 mesiacov) by mal byť ročný úrok 31,80 %, čo však súd prvej inštancie ďalej neriešil, hoci na posúdenie primeranosti úroku je vo všeobecnosti relevantná jeho ročná sadzba. Mal za to, že žalobca uvedené pochybenie súdu v odvolaní dostatočne špecifikoval, v záujme úplnosti a nespornosti však dodatočne poukázal aj na odôvodnenie súdu v bode 35. rozsudku, kde sa konštatuje, že odmena, resp. odplata za úver v rozsahu 56 % zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska dobrých mravov. Odmenu (úrok) vo výške 56 % súd vypočítal podľa vlastnej metodiky obsiahnutej v bode 34. odôvodnenia rozsudku, pričom tento úrok sa taktiež vzťahuje na obdobie 48 mesiacov (čo aj súd výslovne konštatuje). Potom ale ročný úrok po prepočítaní vychádza na 14 % (56 / 4 = 14). Ročný úrok vo výške 14 % už súd nikde neuvádza, pritom ako už bolo žalobcom tvrdené, ročná sadzba úroku je podstatná na posudzovanie jeho primeranosti napr. aj z hľadiska dobrých mravov. Ročný úrok vo výške 14 %, resp. 31,80 % nie je možné považovať za neprimeranú, príp. nedovolenú hodnotu, a to dokonca ani v oblasti spotrebiteľských vzťahov, pričom v prejednávanej veci ide o obchodnoprávny vzťah. Žalobca preto opakovane tvrdil, že súd v otázke posudzovania primeranosti úroku (odmeny za poskytnutie úveru) pochybil, jeho výpočet úroku je nesprávny a zmätočný. 5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
6. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalobcu a vyjadrením žalovaného k odvolaniu odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 8. Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. 9. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 8.585,40 eur s príslušenstvom a odmenou 28,62 eur zo zmenky. Podaním doručeným súdu dňa 30.06.2016 vzal žalobca žalobu späť v zmenkovej sume 5.020 eur s časťou príslušenstva (viď bod 4. napadnutého rozsudku). Keďže žaloba bola vzatá späť sčasti pred jej doručením žalovanému, konal súd prvej inštancie o zvyšku nároku bez rozhodovania o zastavení konania v tejto časti. V priebehu konania vzal žalobca žalobu späť aj v časti sumy 346 eur s príslušenstvom, v dôsledku čoho súd prvej inštancie I. výrokom napadnutého rozhodnutia v tejto časti konanie zastavil. II. výrokom žalobu zamietol. III. výrokom priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania 100 %. Žalobca s uvedeným záverom nesúhlasil a rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním, namietajúc odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. 10. Žalobca v podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie, nemajúce oporu vo vykonaných dôkazoch. Mal za to, že si svoj nárok uplatnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi a zároveň vychádzal z platne uzavretej zmluvy o úvere. Nesúhlasil s názorom súdu, že účelom dojednania o započítaní pohľadávky na vyplatenie peňažných prostriedkov s pohľadávkou na zaplatenie zmluvnej odmeny podľa bodu 9.1 predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere bolo obísť zákon, ani s názorom súdu, že dojednanie o zmluvnej odmene je výkonom práva, ktoré je rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a toto dojednanie nepožíva právnu ochranu. V tejto súvislosti poukázal na zmluvnú voľnosť strán, ktorá je špecifickým znakom obchodnoprávnych záväzkových vzťahov. 11. Odvolací súd mal zo súdneho spisu preukázané, že kauzálnym vzťahom zmenky bola Zmluva o revolvingovom úvere č. 181067-73418 zo dňa 05.11.2013, ktorou sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému ako dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky vo výške 5.904 eur a dlžník sa zaviazal úver splatiť v 48 mesačných splátkach po 123 eur podľa splátkového kalendára. Súčasne sa dlžník v bode 4.1 zmluvy zaviazal zaplatiť žalobcovi zmluvnú odmenu 3.304 eur, ktorá predstavuje „úroky za poskytnutie úveru“. Odmena mala byť splatná ku dňu poskytnutia úveru. Vzájomné pohľadávky účastníkov sa v zmysle bodu 9.1. započítali ku dňu poskytnutia úveru (proti pohľadávke žalovaného na poskytnutie úveru 5.904 eur sa započítala pohľadávka žalobcu na zmluvnú odmenu 3.304 eur), takže žalobca v skutočnosti žalovanému vyplatil len sumu 2.600 eur. 12. Odvolací súd súhlasí s konštatovaním žalobcu, že základnou povinnosťou žalovaného je platiť úver s úrokom, ako to jednoznačne vyplýva aj z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Taktiež je pravdivé jeho tvrdenie, že v súvislosti s formou a výškou zmluvne dohodnutého úroku za poskytnutie úveru špecifickým znakom obchodnoprávnych záväzkových vzťahov je zmluvná voľnosť strán. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal uvedenými námietkami žalobcu, keď správne posúdil, že vzhľadom na ustanovenie § 263 Obchodného zákonníka sa mohli účastníci zmluvy odchýliť od úpravy uvedenej v § 503 Obchodného zákonníka a dojednať si, že sa úroky stávajú splatnými ku dňu poskytnutia peňažných prostriedkov a budú zaplatené započítaním, ale napriek tomu dospel k správnemu záveru, že účelom tohto dojednania bolo obísť zákon. Odvolací súd sa s jeho názorom stotožňuje a odkazuje na jeho odôvodnenie v bodoch 34. až 38. napadnutého rozsudku. 13. Odvolateľ namietal, že skutočným dôvodom započítania vzájomných pohľadávok žalobcu a žalovaného bolo zabezpečenie efektívneho zaplatenia zmluvnej odmeny a eliminovanie
podnikateľského rizika spojeného s možným neplnením záväzkov z pozície dlžníka a nesúhlas s konštatovaním súdu prvej inštancie, že ročný úrok v danom prípade je nedovolený a úžernícky. Nesúhlasil ani s konštatovaním súdu prvej inštancie, že výška dojednaného úveru neodpovedá jeho reálnej hodnote. Tieto námietky odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. 14. Ako vyplýva z čl. I bod 1.1. Zmluvy o revolvingovom úvere č. 181067 - 73418 zo dňa 05.11.2013, veriteľ sa zaviazal poskytnúť dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky v dohodnutej výške 5.904 eur. Reálne však boli poskytnuté podľa úverovej zmluvy peňažné prostriedky len vo výške 2.600 eur, a suma 3.400 eur predstavuje zmluvnú odmenu, ktorú peňažnú sumu teda žalovaný nikdy neobdržal, aj napriek tej skutočnosti, že žalobca uviedol v úverovej zmluve čl. I bod 1.1 zmluvy, ako reálne poskytnuté prostriedky sumu 5.904 eur. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca si zmluvnú odmenu vo výške 3.400 eur zinkasoval v deň poskytnutia úveru ako odmenu za poskytnutie úveru, pričom takýto úverový právny úkon nedáva zmysel samotnému pojmu úveru, ak si v deň úveru veriteľ započítaním zinkasuje viac ako polovicu poskytnutého úveru. 15. Odvolací súd zdôrazňuje, že úver je odplatný právny úkon. Ekonomickým cieľom finančného úveru je poskytnutie peňažných prostriedkov spravidla za odplatu (úroky) na určitú dobu, za účelom ich ekonomického využitia podľa predstáv dlžníka alebo na dohodnutý účel. V nadväznosti na uvedené je zrejmé, že postráda akúkoľvek logiku úverovanie, podľa ktorého podstatnú časť úveru inkasuje veriteľ už v deň poskytnutia úveru. Z fakticky poskytnutého úveru žalobca inkasuje už prvý deň viac ako polovicu sumy, ktorá je uvedená ako predmet zmluvy v úvodných ustanoveniach zmluvy o úvere. V danom prípade suma, ktorá predstavuje zmluvnú odmenu z celkovej sumy údajne poskytnutého úveru predstavuje viac ako 50 %. Ak teda ide o zmluvnú odmenu, potom odmena, resp. odplata za úver v uvedenom rozsahu zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska dobrých mravov, a niet dôvodu na iné, ako úžerné označenie takýchto úrokov. 16. Konajúci súd správne poukázal na to, že dojednanie určitej peňažnej sumy, ktorú veriteľ poskytne dlžníkovi a výška úroku sú podstatné náležitosti úverovej zmluvy, pričom žalobca zámerne pri ich dojednávaní využil princíp zmluvnej voľnosti, do zmluvy špekulatívne zakomponoval ustanovenia, ktoré sú síce zákonom dovolené, ale v konečnom dôsledku tým sledoval, aby zákon dodržaný nebol. S poukazom na reálne poskytnutú výšku úveru a na skutočnosť, že vzhľadom na okolnosti, za akých bola uzatvorená zmluva a s poukazom na ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka, ktoré zakazuje zneužitie práva, odvolací súd dospel k záveru, že nemôže byť poskytnutá právna ochrana takému výkonu práva, ktorý odporuje poctivému obchodnému styku. Podľa názoru odvolacieho súdu, s prihliadnutím na obsah zmluvy, najmä jej ustanovení o „nominálnej“ výške úveru, zmluvnej odmene a vzájomnom započítaní pohľadávok, je dojednanie o zmluvnej odmene zneužitím práva, resp. výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a teda nepožíva právnu ochranu. Odvolací súd považuje postup žalobcu pri uplatňovaní nárokov na odmenu v podobe úrokov za zneužitie svojich práv na úkor dlžníka, keďže výkon týchto jeho práv jednoznačne smeruje len k poškodeniu dlžníka s cieľom dostať ho do nepriaznivej situácie. S poukazom na uvedené právne závery nebolo možné podľa návrhu žalobcu postupovať tak, aby výšku úroku podľa svojich kritérií súd upravil, nakoľko dojednanie o zmluvnej odmene predstavuje zneužitie práva, resp. výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a teda nepožíva právnu ochranu. 17. Odvolací súd k argumentácii žalobcu, ktorý poukázal aj na právny názor vyjadrený v podobnej právnej veci rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4CoZm/31/2018-115 zo dňa 11.04.2019, dodáva, že ním nie je viazaný a môže k danej otázke zaujať aj iné právne stanovisko. Z ustanovení CSP vyplýva príkaz viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu v prípade zrušenia prvoinštančného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie prejednanie len vo vzťahu k súdu prvej inštancie. Zo žiadneho ustanovenia CSP nevyplýva, že odvolací súd je viazaný názorom vysloveným v predchádzajúcom rozhodnutí, a preto po prehodnotení veci môže dospieť k inému záveru. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo/3342/2007 zo dňa 24.10.2007, podľa ktorého „Odvolací soud může změnit svůj právní názor vyjádřený v předchozím zrušujícím usnesení a potvrdit rozhodnutí soudu prvního stupně, jímž ten jeho dřívější právní názor nerespektoval.. Tuto možnost odvolacího soudu lze dovodit i z judikatury Nejvyššího soudu, v níž se konstatuje, že odvolací soud není vázán svým dřívějším právním názorem v dané věci neboť ze žádného ustanovení občanského soudního řádu nelze dovodit, že by odvolací soud nemohl již jednou vyslovený právní názor ve věci v pozdějším odvolacím řízení změnit (viz rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 19. června 2003, sp.
zn.22 Cdo880/2003). Tento závěr se jeví logickým i z toho důvodu, že proti rozhodnutí soudu odvolacího již právní řád neposkytuje účastníkovi žádný řádný opravný prostředek. Bylo by proto v rozporu s účelem civilního soudního řízení, jestliže by odvolací soud pod „tíhou“ svého dříve vysloveného právního názoru musel ve věci rozhodnout stejně, byť by ve světle nových právně významných událostí (např. nálezu Ústavního soudu či rozhodnutí soudu Nejvyššího) byl přesvědčen o neslučitelnosti takového rozhodnutí s právním řádem.“ 18. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013: Pre odvolací súd nevyplýva z § 226 OSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže (napr. aj pod vplyvom záväzného právneho názoru ústavného súdu vysloveného v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval. Aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom. Opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže byť okrem iného ovplyvnenie praxe nižších súdov judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu. 19. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). 20. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 1CbZm/1282/2015-163 zo dňa 14. júna 2022 v znení opravného uznesenia č.k. B5-1CbZm/1282/2015-209 zo dňa 28. júla 2023 v odvolaním žalobcu napadnutej časti potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny. 21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný nemá proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu žiadne nevznikli. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).