Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4CoZm/9/2023 1515211414 21. 11. 2024 JUDr. Dana Šiffalovič ECLI:SK:KSBA:2024:1515211414.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovič a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej, v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovaným: 1/ J-OSCAR s. r. o., Kyjevská 4, 831 02 Bratislava, IČO: 47 696 231, 2/ V. N., I.. XX.XX.XXXX, G. Z. V. XXXX/X, XXX XX Z., o zaplatenie 21.307,20 eur s príslušenstvom a odmenou 71,02 eur zo zmenky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 1CbZm/509/2015-134 zo dňa 30. júna 2022, v časti II. a IV. výroku, v spojení s opravným uznesením č.k. 1CbZm/509/2015-170 zo dňa 17. apríla 2023, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave opravuje odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 1CbZm/509/2015-134 zo dňa 30. júna 2022 v spojení s opravným uznesením č.k. 1CbZm/509/2015-170 zo dňa 17. apríla 2023 v bode 32. tak, že správne má odôvodnenie znieť: „Zároveň mali žalovaní 100 % úspech v odvolacom konaní“. II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 1CbZm/509/2015-134 zo dňa 30. júna 2022, v spojení s opravným uznesením č.k. 1CbZm/509/2015-170 zo dňa 17. apríla 2023 v odvolaním napadnutej časti II. a IV. výroku potvrdzuje. III. Žalovanému 1/ a 2/ sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) I. výrokom zaviazal žalovaných 1/ a 2/ na povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne zmenkovú sumu vo výške 3.333,60 eur, spolu so 6 % ročným úrokom, bližšie špecifikovaným v rozhodnutí, a zmenkovú odmenu vo výške 11,11 eur, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. výrokom zamietol žalobu v časti v časti 9.247,20 eur so 6 % ročným úrokom zo sumy 9.247,20 eur od 14.04.2015 do zaplatenia. III. výrokom súd vo zvyšku konanie zastavil. IV. výrokom priznal žalovaným v prvom a druhom rade nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 55,20 % a V. výrokom priznal žalovaným v prvom a druhom rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie právne posúdil s poukazom na ust. § 144, § 145 ods. 1, 2 a 3, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“). 2. V rozhodnutí uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 20.05.2015 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaných zmenkovým platobným rozkazom na zaplatenie zmenkovej sumy 21.307,20 eur so 6 % úrokom z nej od 14.04.2015 do zaplatenia, zmenkovej odmeny vo výške 71,02 eur a na náhradu
trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že je majiteľom zmenky, ktorú žalovaný 1/ vystavil dňa 31.10.2014 v Bratislave a v deň splatnosti dňa 13.04.2015 zmenkovú sumu 21.307,20 eur nezaplatil. Žalovaný 2/ zmenku avaloval. 3. Vzťah strán sporu posúdil súd ako obchodnoprávny a zmluvu o revolvingovom úvere podľa § 497 a nasledujúcich ustanovení ObZ. Uviedol, že pre obchodno-právne vzťahy platí princíp zmluvnej voľnosti, ustanovenia Obchodného zákonníka o záväzkových vzťahoch majú dispozitívnu povahu a účastníci zmluvného vzťahu sa od nich môžu odchýliť, pokiaľ z § 263 OBZ nevyplýva opak. Vzhľadom na ustanovenie § 263 ObZ sa mohli zmluvné strany odchýliť od úpravy uvedenej v § 503 ObZ a dojednať si, že sa úroky stávajú splatnými ku dňu poskytnutia peňažných prostriedkov a budú zaplatené započítaním. Napriek tomu súd dospel k záveru, že účelom dojednania v bode 9.1. zmluvy o revolvingovom úvere bolo obísť zákon. V dôsledku započítania úroku ku dňu poskytnutia úveru žalobca reálne poskytol žalovanému 1/ peňažné prostriedky len vo výške 4.000 eur. Dôvody takejto konštrukcie boli zjavné: ročný úrok 9.248 eur z úveru 13.248 eur pri dobe splácania 48 mesiacov predstavuje 17,45 %, ale z úveru 4.000 eur, ktorý bol reálne vyplatený žalovanému 1/, už takýto úrok predstavuje 57,80 % ročne pri dobe splácanie 48 mesiacov, teda viacnásobne prevyšuje obvyklé úroky požadované bankami za úvery. Takýto úrok je nedovolený, zvykne sa označovať tiež ako úžernícky, a sankcionovaný je neplatnosťou jeho dojednania. 4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že je pravdou, že právne predpisy neurčujú, do akej výšky je možné dohodnúť úroky pri zmluve o úvere. Z tejto skutočnosti však nemožno vyvodiť, že by výška úrokov závisela iba na dohode účastníkov zmluvy a nepodliehala by žiadnym obmedzeniam. Považoval za nepochybné, že neprimerane vysoké úroky, dohodnuté pri peňažnej pôžičke, resp. úvere sú všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania a vzájomnými vzťahmi medzi ľuďmi. Súd mal za to, že žalobca si bol vedomý, že výška dojednaného úveru nezodpovedá jeho reálnej hodnote, keďže sám v článku 12. úverovej zmluvy zaviedol pojem „nominálna výška úveru“, ktorá má byť základom pre výpočet zmluvných pokút. Na jednej strane žalobca znížil svoje obchodné riziko tým, že dlžníkovi reálne prenechal len časť prisľúbených peňažných prostriedkov, na druhej strane zaťažil dlžníka záväzkami, ktoré sú neúmerné k reálnej výške poskytnutého úveru. 5. Súd poukázal na reálne poskytnutú výšku úveru a na skutočnosť, že vzhľadom na okolnosti, za akých bola uzatvorená zmluva, a s poukazom na ustanovenie § 265 ObZ, ktoré zakazuje zneužitie práva, nemôže byť poskytnutá právna ochrana takému výkonu práva, ktorý odporuje poctivému obchodnému styku. Na základe týchto skutkových tvrdení, s prihliadnutím na obsah zmluvy, najmä jej ustanovení o „nominálnej“ výške úveru, zmluvnej odmene a vzájomnom započítaní pohľadávok, súd posúdil dojednanie o zmluvnej odmene ako zneužitie práva, resp. výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a teda nepožíva právnu ochranu. 6. Bol toho názoru, že žalobca pri uplatňovaní nárokov na odmenu v podobe úrokov zneužil svoje práva na úkor dlžníka, keďže výkon týchto jeho práv jednoznačne smeruje len k poškodeniu dlžníka s cieľom dostať ho do nepriaznivej situácie. Keďže zmenková suma predstavuje okrem zmluvných pokút aj nesplatenú istinu úveru, do ktorej bola zahrnutá aj výška zmluvnej odmeny, súd mal za to, že uplatňovanie zmenkového nároku zodpovedajúceho výške takto dohodnutej odmeny nepožíva právnu ochranu. Žalobca mal tak nárok na zmenkovú sumu len vo výške nesplatenej istiny úveru, ktorý bol skutočne žalovanému poskytnutý, teda bez nároku na zmluvnú odmenu. Žalovaní celkovo uhradili sumu 1.992 eur, z toho po splatnosti 1.440 eur. Nakoľko reálne mu bola vyplatená suma 4.000 eur, žalovanému 1/ a 2/ ostávalo uhradiť sumu 2.008 eur predstavujúcu nesplatenú istinu úveru, pričom žalobca do zmenkovej sumy po zohľadnení čiastočného späťvzatia žaloby v sume zodpovedajúcej časti zmluvných sankcií zahrnul aj nárok na zmluvnú pokutu vo výške 662,40 eur x 2. Súd dospel k záveru, že žalobca mal nárok na zaplatenie zmenkovej sumy vo výške 3.333,60 eur, čo je rozdiel medzi poskytnutým úverom 4.000 eur a uhradenou sumou so zmluvnými pokutami, a preto žalobcovi vyhovel v tejto časti. 7. O čiastočnom späťvzatí žaloby súd rozhodol podľa § 145 ods. 2 CSP tak, že konanie v časti zmenkovej sumy 6.408 eur a zodpovedajúcemu úroku 6 % ročne a zodpovedajúcej zmenkovej odmene zastavil. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. 8. Nárok na náhradu trov prvoinštančného konania súd posúdil tak, že žalobca vzal žalobu po úprave späť v časti zmenkovej sumy pozostávajúcej z uplatňovaných zmluvných sankcií vo výške 7.286
eur a v časti zmenkovej sumy vo výške 1.440 eur, ktorú žalovaný žalobcovi po splatnosti zmenky uhradil. Späťvzatie žaloby bolo teda čiastočne odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa zachoval v zmysle žalobnej požiadavky a žalobcovi po podaní žaloby uhradil sumu 1.440 eur, v tejto časti teda nesie zodpovednosť na zastavení konania žalovaný. Zároveň zastavenie konania bolo čiastočne zavinené aj žalobcom, ktorý vzal žalobu späť bez uvedenia dôvodu v časti zmenkovej sumy zodpovedajúcej zmluvným sankciám vo výške 7.286 eur, v tejto časti teda niesol zodpovednosť na zastavení konania žalobca, v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie strany sporu, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby. V časti zmenkovej sumy 3.333,60 eur mal úspech žalobca a vo zvyšnej časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá, mal úspech žalovaný. V konečnom dôsledku tak možno konštatovať, že žalovaný mal úspech vo výške 77,60 % (v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá a v časti, v ktorej bolo konanie zastavené pre zavinenie žalobcu) a neúspech vo výške 22,40 % (v časti, v ktorej bolo konanie zastavené pre zavinenie žalovaného a v časti, v ktorej bolo vyhovené žalobe). Pomerný úspech žalovaného tak predstavuje 55,20 %. Zároveň mali žalovaní 100 % úspech v odvolacom konaní (súd omylom uviedol v „dovolacom“). 9. Proti tomuto rozsudku v časti II. a IV. výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. V odvolaní uviedol, že nesúhlasí so záverom súdu, že účelom dojednania o započítaní pohľadávky na vyplatenie peňažných prostriedkov s pohľadávkou na zaplatenie zmluvnej odmeny podľa bodu 9.1 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 205175-27064 zo dňa 31.10.2014 (ďalej aj ako „zmluva“) bolo obísť zákon, pretože skutočným dôvodom započítania vzájomných pohľadávok bolo zabezpečenie efektívneho zaplatenia zmluvnej odmeny a eliminovanie podnikateľského rizika spojeného s možným neplnením záväzkov z pozície dlžníka. Takýto postup považoval za plne legitímny, zákonom dovolený a z podnikateľského hľadiska za štandardný a účelný, pretože jeho zámerom je optimalizácia hospodárskeho výsledku. 10. V rámci svojej argumentácie súd vychádzal z toho, že žalobca poskytol žalovanému 1/ reálne sumu 4.000,00 eur a túto sumu následne dal do pomeru so zmluvnou odmenou (úrokom) vo výške 9.248,00 eur, v dôsledku čoho vyvodil záver o ročnom úroku 57,80 % pri dobe splácania 48 mesiacov. Žalobca mal za to, že takéto posúdenie veci je nesprávne a nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Poukázal na to, že zmluva o úvere podľa ust. § 497 ObZ je typom konsenzuálneho kontraktu, na rozdiel napr. od zmluvy o pôžičke, ktorá je kontraktom reálnym. V Zmluve o revolvingovom úvere č. 205175-27064 je v bode 1.1 jednoznačne definovaná výška poskytovaných peňažných prostriedkov (úveru) v sume 13.248,00 eur. Zmluvne dohodnutá výška úveru je potom relevantná aj vo vzťahu k zmluvnej odmene na účely výpočtu ročného úroku a na túto skutočnosť nemá vplyv ani ustanovenie o započítaní pohľadávok podľa bodu 9.1 zmluvy a následné vyplatenie sumy 4.000,00 eur na účet žalovaného 1/. Ročný úrok potom pri použití štandardného vzorca na výpočet úrokovej sadzby, aplikovaný na pomery a údaje vyplývajúce z uzavretej zmluvy o úvere správne predstavuje 34,90 % p.a., ktorý nebolo možné považovať za neprimeranú hodnotu (dokonca ani v oblasti spotrebiteľských vzťahov, pričom v prejednávanej veci ide o obchodnoprávny vzťah). V tejto súvislosti bolo potrebné prihliadať aj na to, že záväzok žalovaných splatiť úver bol dohodnutý až na dobu 48 mesiacov. Žalobca preto nesúhlasil s konštatovaním, že ročný úrok v danom prípade je nedovolený a úžernícky. 11. K samotnému úkonu započítania na doplnenie žalobca uviedol, že bez ohľadu na jeho existenciu to nemalo vplyv na rozsah zmluvne dohodnutých záväzkov žalovaných, pretože boli povinní platiť žalobcovi výšku úveru (13.248,00 eur) a úrok vo forme zmluvnej odmeny (9.248,00 eur). Po započítaní bola povinnosť platiť dlh znížená len na výšku úveru (t.j. žalovaní už ďalej neboli povinní platiť úrok / zmluvnú odmenu/, ale len istinu úveru), keďže zmluvná odmena bola započítaním zaplatená. V prípade neexistencie dohody o započítaní by teda žalovaní boli povinní platiť úver spolu úrokom vo forme zmluvnej odmeny. V každom prípade je však základná povinnosť žalovaných platiť úver, t.j. 13.248,00 eur s úrokom, t.j. 9.248,00 eur podľa podmienok dohodnutých v zmluve jednoznačná a nesporná. Preto považoval konštatovanie súdu v bode 25. odôvodnenia, že výška dojedaného úveru nezodpovedala jeho reálnej hodnote, za nesprávne skutkové zistenie, a to napriek jednoznačne formulovaným ustanoveniam zmluvy, najmä o výške úveru (bod 1.1), zmluvnej odmene (bod 4.1) a započítaní (bod 9.1). 12. K tvrdeniu súdu o „nominálnej výške úveru“ uviedol, že podstatným je bod 1.1 zmluvy, kde je ako „úver“ definovaná suma 13.248,00 eur. Pojem „nominálna výška úveru“ bol podporne použitý v článku 12 zmluvy len ako technické označenie v záujme nesporného výkladu, vzhľadom na predchádzajúce ustanovenie o započítaní (bod 9.1 zmluvy). V súvislosti s formou a výškou zmluvne dohodnutého
úroku za poskytnutie úveru uviedol, že špecifickým znakom obchodnoprávnych záväzkových vzťahov je zmluvná voľnosť strán. Tento inštitút bol prevzatý aj do ust. § 502 ObZ a umožnil stranám zvoliť si, v akom rozsahu umožnia dispozíciu so vzájomnými právami a povinnosťami vyplývajúcimi zo zmluvy. Zmluvné strany si v prejednávanej veci dohodli úrok v podobe zmluvnej odmeny - t.j. fixnej sadzby za poskytnutie úveru, čo bolo obsahom slobodne prejavenej vôle oboch zmluvných strán. Rovnako sa dohodli na tom, aká bude výška dohodnutých úrokov, a kedy nastáva ich splatnosť. V tomto smere poukázal na odôvodnenie rozsudku (bod 21.), kde súd konštatoval, že vzhľadom na ustanovenie § 263 ObZ, sa mohli účastníci zmluvy odchýliť od úpravy uvedenej v § 503 Obchodného zákonníka a dojednať si, že sa úroky stávajú splatnými ku dňu poskytnutia peňažných prostriedkov a budú zaplatené započítaním. 13. Mal za to, že podanou žalobou si uplatnil svoj nárok voči žalovaným v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi ustanoveniami a zároveň vychádzal z platne uzavretej zmluvy akceptovanej žalovanými bez výhrad, a preto považoval zamietnutie žaloby v časti 9.247,20 eur s prísl. za nedôvodné. Ak súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na okolnosti, za ktorých bola zmluva uzavretá, potom akcentoval tú skutočnosť, že dlžníkom zo zmluvy o úvere bol podnikateľ - obchodná spoločnosť, ktorý ju uzatváral za určitým ekonomickým účelom a zámerom v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Možno teda dôvodne predpokladať, že si dostatočne zvážil výhody a riziká s tým spojené, resp. si tieto okolnosti dal posúdiť alebo mohol dať posúdiť kompetentným osobám (právnik, ekonóm, daňový poradca a pod.). Žalovaní sa po oboznámení s návrhom zmluvy o úvere a jeho posúdení rozhodli túto zmluvu dobrovoľne uzavrieť, hoci mali možnosť návrh pripomienkovať, event. ho odmietnuť a zmluvu neuzavrieť. Výklad uvedeného skutkového stavu v tom zmysle, keď na jednej strane účastník zmluvy (dlžník a spoludlžník) akceptuje zmluvu so všetkými jej ustanoveniami a na druhej strane má byť právne aprobované, keď v prejednávanom prípade následne dôjde k zmene názoru na výšku úrokov, by znamenal porušenie princípu právnej istoty nielen v oblasti obchodno-záväzkových vzťahov. Takýto výklad by mal konzekvencie v podobe negatívnych zásahov do samotného práva podnikať a uskutočňovať zárobkovú činnosť chráneného Ústavou SR, čo považoval za neprípustné. Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôraznil, že k princípu právnej istoty patrí aj ochrana legálne nadobudnutých práv (napr. PL ÚS 12/05,1. ÚS 30/99). 14. Žalobca poukázal na právnu teóriu zmluvy o úvere a mal za to, že zákon výslovne uvádza, že v prípade úrokov vyšších než sú podľa zákona alebo na základe zákona má dlžník povinnosť platiť úrok v najvyššie prípustnej výške. Právna úprava teda jednoznačne vylučuje záver o neplatnosti dojednania o úrokoch. Uvedené súd nerešpektoval, a preto po právnej stránke dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti dojednania o úrokoch (v prejednávanej veci predstavujúcej zmluvnú odmenu). Takýto postup nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ani v zákonných ustanoveniach. Poukázal aj na právny názor judikovaný v podobnej právnej veci rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4CoZm/31/2018-115 zo dňa 11.04. 2019, konkrétne na bod 15. Nesúhlasil tiež s posúdením súdu, že dojednanie o zmluvnej odmene je výkonom práva, ktoré je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle ust. § 265 ObZ, a teda nepožíva právnu ochranu (bod 26. odôvodnenia rozsudku). Zastával názor, že podľa § 265 ObZ zásady poctivého obchodného styku možno aplikovať len na výkon práva a nie na právny úkon ako taký. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. 9CoCsp/56/2020 zo dňa 13.04.2021. 15. Žalobca s poukazom na vyššie prezentované tvrdenia odmietol záver súdu, že pri uplatňovaní nárokov na odmenu v podobe úrokov zneužil svoje práva na úkor dlžníka. Svoje oprávnené nároky si uplatnil na základe platných právnych úkonov (zmluva o úvere, zmenka) a v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Započítanie vzájomných pohľadávok je legitímnym úkonom a nebolo možné na jeho základe vyvodzovať záver o neplatnosti dojednania o zmluvnej odmene (ktorú vo výške 34,90 % p.a. považoval za primeranú), zvlášť s poukazom na § 502 ObZ a argumentáciu uvádzanú v odvolaní. 16. Záverom navrhol, aby odvolací súd rozsudok č.k. 1CbZm/509/2015-134 zo dňa 30.06.2022 v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobcovi prizná uplatnené právo v zamietnutej časti, a teda žalobe v zamietnutej časti vyhovie, a súčasne prizná žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a tiež náhradu trov odvolacieho konania. Alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie.
17. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že v plnej miere zotrváva na svojich tvrdeniach, ktoré si súd prvej inštancie taktiež osvojil. Mal za to, že súd prvej inštancie zákonným spôsobom, správne a logicky odôvodnil predmetný rozsudok. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobcu, považoval ju len za účelovú obranu, ktorá je nedôvodná. Mal za to, že súd postupoval zákonným spôsobom, preto napadnutý rozsudok považoval za zákonný a spravodlivý a žiadal, aby odvolací súd rozsudkom potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. lCbZm/509/2015 zo dňa 30.06.2022 v celom rozsahu a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 18. Žalovaný 1/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 19. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalobcu a vyjadrením žalovaného 2/ k odvolaniu odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 20. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 21. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 22. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 1CbZm/509/2015-134 zo dňa 30. júna 2022, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia a s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné: 23. Podľa § 75 zákona č. 191/1950 Zb. Zákon zmenkový a šekový (ďalej len „zmenkový zákon“), vlastná zmenka obsahuje: 1. označenie, že ide o zmenku, pojaté do vlastného textu listiny a vyjadrené v jazyku, v ktorom je táto listina spísaná; 2. bezpodmienečný sľub zaplatiť určitú peňažnú sumu; 3. údaj zročnosti; 4. údaj miesta, kde sa má platiť; 5. meno toho, komu alebo na rad koho sa má platiť; 6. dátum a miesto vystavenia zmenky; 7. podpis vystaviteľa. 24. Podľa § 48 zmenkového zákona, majiteľ môže postihom žiadať: 1. zmenkovú sumu, pokiaľ nebola zmenka prijatá alebo zaplatená, s úrokmi, ak boli dojednané; 2. šesť percentové úroky odo dňa zročnosti; 3. trovy protestu a podaných správ, ako aj ostatné trovy; 4. odmenu vo výške jednej tretiny percenta zmenkovej sumy alebo v menšej dohodnutej výške. 25. Podľa § 497 ObZ, sa zmluvou o úvere zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 26. Podľa § 265 ObZ, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. 27. Odvolací súd v tomto konaní opätovne rozhodoval o odvolaní voči rozsudku Okresného súdu Bratislava V vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 1CbZm/509/2015, ktorého prvé rozhodnutie č.k. 1CbZm/509/2015-74 zo dňa 01.12.2017 v spojení s opravným uznesením 1CbZm/509/2015-91 zo dňa 16.04.2021 bolo už za účinnosti Civilného sporového poriadku uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 4CoZm/3/2020-113 zo dňa 14.04.2022 zrušené a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu, že v prejednávanej veci neboli splnené podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného v 2/ v zmysle § 273 CSP, nakoľko žalovaný 2/ svoju neprítomnosť na pojednávaní konanom dňa 01.12.2017 ospravedlnil včas a z vážnych zdravotných dôvodov.
28. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 21.307,20 eur s príslušenstvom a odmenou zo zmenky. Súd vyhovel žalobe žalobcu vo výroku I. v časti nároku na zaplatenie zmenkovej sumy vo výške 3.333,60 eur, t.j. rozdiel medzi poskytnutým úverom vo výške 4.000 eur a uhradenou sumou so zmluvnými pokutami. Vo výroku II. zamietol žalobu žalobcu v časti sumy 9.247,20 eur s ročným úrokom vo výške 6 % zo sumy 9.247,20 eur od 14.04.2015 do zaplatenia, z dôvodu rozporu so zásadami poctivého obchodného styku, ktorý nepožíva právnu ochranu. V priebehu konania vzal žalobca žalobu späť v časti zmenkovej sumy 8.726,40 eur, z dôvodu, že žalovaný po splatnosti zmenky uhradil 1.440 eur, a suma 7.286,40 eur zodpovedá zmluvným sankciám, v dôsledku čoho súd prvej inštancie III. výrokom napadnutého rozhodnutia v tejto časti konanie zastavil. Výrokom IV. súd zaviazal žalobcu žalovanému nahradiť trovy konania v rozsahu 55,20 %. Žalobca so závermi konajúceho súdu nesúhlasil a rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním proti výroku II. a IV., namietajúc odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. 29. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie náležite, logicky a presvedčivo odôvodnil. Zistenia súdu majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch, a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal s podstatnými a pre rozhodnutie relevantnými argumentmi sporových strán a svoje rozhodnutie zároveň riadne odôvodnil. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje. 30. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že právne posúdenie súdu je nesprávne a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ani v ustanoveniach § 497 a § 502 ods. 1 OBZ. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že účelom dojednania o započítaní pohľadávky na vyplatenie peňažných prostriedkov s pohľadávkou na zaplatenie zmluvnej odmeny podľa bodu 9.1. Zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 31.10.2014 bolo obísť zákon. Nesúhlasil ani so záverom súdu, že ročný úrok je v danom prípade nedovolený a úžernícky. Za nesprávne skutkové zistenia považoval konštatovanie súdu v bode 25. odôvodnenia, že výška dojednaného úveru nezodpovedá jeho reálnej hodnote. Taktiež nesúhlasil s názorom súdu, že dojednanie o zmluvnej odmene je výkonom práva, ktoré je rozpore so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle ust. § 265 OBZ a teda nepožíva právnu ochranu. Odmietol, že pri uplatňovaní nárokov na odmenu v podobe úrokov zneužil svoje práva na úrok dlžníka. Mal za to, že svoj nárok si uplatnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi a zároveň vychádzal z platne uzavretej zmluvy o úvere. V tejto súvislosti poukázal na zmluvnú voľnosť strán, ktorá je špecifickým znakom obchodnoprávnych záväzkových vzťahov. 31. Odvolací súd mal zo spisu preukázané, že žalovaný 1/ vystavil v Bratislave dňa 31.10.2014 a zaviazal sa na rad žalobcu zaplatiť dňa 13.04.2015 zmenkovú sumu 21 307,20 eur bez protestu. Žalovaný 2/ vystupoval na zmenke a podpísal ju ako zmenkový ručiteľ aval. Kauzálnym vzťahom zmenky bola Zmluva o revolvingovom úvere č. 205175-27064 zo dňa 31.10.2014, ktorou sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému 1/, resp. jeho právnemu predchodcovi ako dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky vo výške 13.248,- eur a dlžník sa zaviazal úver splatiť v 48 mesačných splátkach vo výške 276,- eur podľa splátkového kalendára. Súčasne sa dlžník v bode 4.1 zmluvy o úvere zaviazal zaplatiť žalobcovi zmluvnú odmenu 9.248,- eur, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru. Odmena mala byť splatná ku dňu poskytnutia úveru. Vzájomné pohľadávky strán sa v zmysle bodu 9.1. započítali ku dňu poskytnutia úveru, takže žalobca v skutočnosti žalovanému 1/ vyplatil len sumu 4.000,- eur. 32. Odvolací súd súhlasí s konštatovaním žalobcu, že základnou povinnosťou žalovaného je platiť úver s úrokom, ako to vyplýva aj z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Taktiež je pravdivé jeho tvrdenie, že v súvislosti s formou a výškou zmluvne dohodnutého úroku za poskytnutie úveru špecifickým znakom obchodnoprávnych záväzkových vzťahov je zmluvná voľnosť strán. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne zaoberal
uvedenými námietkami žalobcu, keď správne posúdil, že vzhľadom na ustanovenie § 263 Obchodného zákonníka sa mohli účastníci zmluvy odchýliť od úpravy uvedenej v § 503 Obchodného zákonníka a dojednať si, že sa úroky stávajú splatnými ku dňu poskytnutia peňažných prostriedkov a budú zaplatené započítaním, ale napriek tomu dospel k záveru, že účelom tohto dojednania bolo obísť zákon. 33. Odvolací súd sa zaoberal odvolacou námietkou žalobcu, že v zmluve o revolvingovom úvere je v bode 1.1 jednoznačne definovaná výška poskytovaných peňažných prostriedkov (úveru) v sume 13.248,- eur a zmluvne dohodnutá výška úveru je potom relevantná aj vo vzťahu k zmluvnej odmene na účely výpočtu ročného úroku a na túto skutočnosť nemá vplyv ani ustanovenie o započítaní pohľadávok podľa bodu 9.1 zmluvy a následné vyplatenie sumy 4.000,00 eur na účet žalovaného 1/. Ročný úrok potom pri použití štandardného vzorca na výpočet úrokovej sadzby, aplikovaný na pomery a údaje vyplývajúce z uzavretej zmluvy o úvere správne predstavuje 34,90 % p.a. Odvolací súd poukazuje na bod 4.1 zmluvy o revolvingovom úvere, v ktorom bola za poskytnutie úveru dojednaná zmluvná odmena vo výške 9.248,- eur, ktorú sa žalovaný 1/ zaviazal zaplatiť žalobcovi ku dňu poskytnutia úveru. Vzájomné pohľadávky zmluvných strán sa v zmysle bodu 9.1. započítali ku dňu poskytnutia úveru tak, že žalobca v skutočnosti žalovanému 1/ vyplatil len sumu 4.000,- eur. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že výška dojednaného úveru nezodpovedá jeho reálnej hodnote. Súd v tomto smere správne konštatoval, že v dôsledku započítania úroku ku dňu poskytnutia úveru žalobca reálne poskytol žalovanému peňažné prostriedky len vo výške 4.000 eur, kedy úrok predstavuje 57,80 % ročne pri dobe splácanie 48 mesiacov, teda viacnásobne prevyšuje obvyklé úroky požadované bankami za úvery. Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje na body 22. až 29. odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a tiež zastáva názor, že takto dohodnutý úrok je nedovolený, úžernícky a sankcionovaný je neplatnosťou jeho dojednania. S poukazom na uvedené právne závery nebolo možné podľa návrhu žalobcu postupovať tak, aby túto výšku úroku podľa svojich kritérií súd upravil, nakoľko dojednanie o zmluvnej odmene posúdil správne ako zneužitie práva, resp. výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a teda nepožíva právnu ochranu. 34. Odvolací súd sa zaoberal odvolacími námietkami žalobcu, že skutočným dôvodom započítania vzájomných pohľadávok bolo zabezpečenie efektívneho zaplatenia zmluvnej odmeny a eliminovanie podnikateľského rizika spojeného s možným neplnením záväzkov z pozície dlžníka a nesúhlasom s konštatovaním súdu prvej inštancie, že ročný úrok v danom prípade je nedovolený a úžernícky. Odvolací súd zdôrazňuje, že úver je odplatný právny úkon. Ekonomickým cieľom finančného úveru je poskytnutie peňažných prostriedkov spravidla za odplatu (úroky) na určitú dobu za účelom ich ekonomického využitia podľa predstáv dlžníka alebo na dohodnutý účel. V nadväznosti na uvedené je zrejmé, že postráda akúkoľvek logiku úverovanie, podľa ktorého podstatnú časť úveru inkasuje veriteľ už v deň poskytnutia úveru. Z fakticky poskytnutého úveru žalobca inkasuje už prvý deň viac ako polovicu sumy, ktorá je uvedená ako predmet zmluvy v úvodných ustanoveniach zmluvy o úvere. Ak teda ide o zmluvnú odmenu, potom odmena, resp. odplata za úver v uvedenom rozsahu zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska dobrých mravov a niet dôvodu na iné, ako úžerné označenie takýchto úrokov. 35. Súd prvej inštancie s poukazom na reálne poskytnutú výšku úveru a na skutočnosť, že vzhľadom na okolnosti, za akých bola uzatvorená zmluva a s poukazom na ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka, ktoré zakazuje zneužitie práva, dospel k správnemu záveru, že nemôže byť poskytnutá právna ochrana takému výkonu práva, ktorý odporuje poctivému obchodnému styku. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s jeho názorom, že s prihliadnutím na obsah zmluvy, najmä jej ustanovení o „nominálnej“ výške úveru, zmluvnej odmene a vzájomnom započítaní pohľadávok, je dojednanie o zmluvnej odmene zneužitím práva, resp. výkonu práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a teda nepožíva právnu ochranu. Odvolací súd taktiež považuje postup žalobcu pri uplatňovaní nárokov na odmenu v podobe úrokov za zneužitie svojich práv na úkor dlžníka, keďže výkon týchto jeho práv jednoznačne smeruje len k poškodeniu dlžníka s cieľom dostať ho do nepriaznivej situácie. 36. Odvolací súd záverom k argumentácii žalobcu, ktorý poukázal aj na právny názor vyjadrený v podobnej právnej veci rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4CoZm/31/2018-115 zo dňa 11.04.2019, dodáva, že ním nie je viazaný a môže k danej otázke zaujať aj iné právne stanovisko. Z ustanovení CSP vyplýva príkaz viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu v prípade zrušenia prvoinštančného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie prejednanie len vo vzťahu k súdu prvej
inštancie. Zo žiadneho ustanovenia CSP nevyplýva, že odvolací súd je viazaný názorom vysloveným v predchádzajúcom rozhodnutí, a preto po prehodnotení veci môže dospieť k inému záveru. 37. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo/3342/2007 zo dňa 24.10.2007, podľa ktorého „Odvolací soud může změnit svůj právní názor vyjádřený v předchozím zrušujícím usnesení a potvrdit rozhodnutí soudu prvního stupně, jímž ten jeho dřívější právní názor nerespektoval. Tuto možnost odvolacího soudu lze dovodit i z judikatury Nejvyššího soudu, v níž se konstatuje, že odvolací soud není vázán svým dřívějším právním názorem v dané věci neboť ze žádného ustanovení občanského soudního řádu nelze dovodit, že by odvolací soud nemohl již jednou vyslovený právní názor ve věci v pozdějším odvolacím řízení změnit (viz rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 19. června 2003, sp. zn.22 Cdo880/2003). Tento závěr se jeví logickým i z toho důvodu, že proti rozhodnutí soudu odvolacího již právní řád neposkytuje účastníkovi žádný řádný opravný prostředek. Bylo by proto v rozporu s účelem civilního soudního řízení, jestliže by odvolací soud pod „tíhou“ svého dříve vysloveného právního názoru musel ve věci rozhodnout stejně, byť by ve světle nových právně významných událostí (např. Nálezu Ústavního soudu či rozhodnutí soudu Nejvyššího) byl přesvědčen o neslučitelnosti takového rozhodnutí s právním řádem.“ 38. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). 39. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 1CbZm/509/2015-134 zo dňa 30. júna 2022, v spojení s opravným uznesením č.k. 1CbZm/509/2015-170 zo dňa 17. apríla 2023, v napadnutej časti II. potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny, pretože nevzhliadol odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP za dôvodné. Taktiež potvrdil rozsudok v napadnutej časti IV. výroku, nakoľko súd správne rozhodol o trovách konania podľa § 262 ods. 1, 2 v spojení s § 256 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie podrobne odôvodnil v bode 31., na ktorý odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje. 40. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že súd prvej inštancie v bode 32. odôvodnenia súdneho rozhodnutia napísal stručne „Zároveň mali žalovaní úspech v dovolacom konaní“. Odvolací súd považuje za chybu v písaní, keď súd omylom uviedol v bode 32. odôvodnenia že žalovaní mali úspech v „dovolacom konaní“. 41. Podľa § 224 CSP, súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania. 42. Nakoľko odvolací súd zistil, že pri vyhotovovaní odvolaním napadnutého rozhodnutia došlo v bode 32. odôvodnenia k chybe v písaní, I. výrokom tohto rozhodnutia bod 32. opravil tak, že správne má znieť: „Zároveň mali žalovaní 100 % úspech v odvolacom konaní“. 43. Podľa právnej vety judikátu R 72/2018 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 14/2018 z 28. februára 2018), s ktorou je v súlade aj dlhodobo ustálená súdna prax krajských a okresných súdov, ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. 44. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože im preukázateľne žiadne nevznikli. 45. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).