Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16Co/1/2024 1510200883 14. 05. 2024 JUDr. Roman Majerský ECLI:SK:KSBA:2024:1510200883.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: S. H., R.. XX.X.XXXX, I. XXX, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Škultétym, Na vŕšku 8, Bratislava, proti žalovanému: East West Logistik s.r.o., Kopčianska 92, Bratislava, IČO: 35 684 321, zastúpeného advokátom, JUDr. Milanom Slebodnikom, Štúrova 20, Košice, o zaplatenie 8.986,27 eura a 17.640 Kč s príslušenstvom a o zaplatenie 16.443,35 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 43C/334/2010-1055, zo dňa 25.10.2022, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žiadnej zo strán nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.893,13 eura a 12.285 Kč spolu s úrokom z omeškania 9,5 % ročne zo sumy 3.150 Kč od 1.4.2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 157,50 Kč od 1.5.2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 630 Kč od 1.6.2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 157,50 Kč od 1.8.2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 4.095 Kč od 1.9.2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 1.575 Kč od 1.10.2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 1.890 Kč od 1.11.2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 630 Kč od 1.12.2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 1.020,64 eura od 1.10.2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 649,21 eura od 1.11.2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 223,28 eura od 1.12.2009 do zaplatenia (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.), žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82 % (výrok III.), štátu priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 91 % (výrok IV.) a štátu priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 9 % (výrok V.). 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 18.1.2010 domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 8.986,27 eura a 17.640 Kč s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že so žalovaným dňa 16.5.2006 uzavrel pracovnú zmluvu s druhom práce vodič nákladnej dopravy, s miestom výkonu práce v sídle žalovaného, pričom vykonával prepravu tovaru v rámci celej Európy, nakoľko ho žalovaný pravidelne vysielal na pracovné cesty v tuzemsku aj zahraničí. Žalovaný mu však nevyplatil stravné a vreckové ani mu neposkytol preddavok. Za obdobie od septembra 2008 do októbra 2009 evidoval nevyplatené stravné 8.578,45 eura, 16.800 Kč a vreckové 407,82 eura a 840 Kč. Doklady o
vykonaní pracovnej cesty odovzdával bezodkladne po skončení cesty a podrobný výpočet pripojil ako prílohu k žalobe, pričom si uplatňoval aj úroky z omeškania uvedené v žalobnom návrhu. 3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie uviedol, že pod sp. zn. 40C/183/2010 bola zapísaná žaloba doručená súdu dňa 7.5.2010, ktorou sa zhodný žalobca domáhal proti rovnakému žalovanému zaplatenia sumy 16.443,35 eura s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzavrel pracovnú zmluvu dňa 16.5.2006 na druh práce vodič nákladnej dopravy, s miestom výkonu práce v sídle žalovaného. Pracovný pomer bol založený písomnou pracovnou zmluvou zo dňa 16.5.2006. Žalovaný nevyplatil žalobcovi za pracovné cesty v období od 10.4.2007 do 27.9.2008 cestovné náhrady (stravné a vreckové) v celkovej výške 16.443,35 eura. Súd prvej inštancie vzhľadom na totožnosť sporových strán a na súčasne uplatnený nárok, keď dokazovanie výsluchmi svedkov (K. J., S. Z., W. I., Q. D., Š. D.) bolo vykonané v konaní pod sp. zn. 40C/183/2010 a znalecké dokazovanie pre obdobie 10.4.2007 do 27.9.2008 aj pre obdobie 28.9.2008 do 3.10.2009 bolo nariadené v konaní pod sp. zn. 43C/334/2010, spojil tieto konania na spoločné konanie uznesením č. k. 43C/334/2010-767 a č. k. 40C/183/2010-369, zo dňa 27.12.2017, pričom spoločné konanie bolo ďalej vedené pod sp. zn. 43C/334/2010. 4. Vo vzťahu k skutkovému stavu veci súd prvej inštancie zistil, že žalovaný ako zamestnávateľ a žalobca ako zamestnanec uzavreli dňa 16.5.2006 pracovnú zmluvu s druhom práce vodič nákladnej dopravy, s miestom výkonu práce Kopčianska 92, Bratislava a s dňom nástupu do práce 16.5.2006. Pracovný pomer bol dojednaný na neurčitý čas a základný plat činil 8.280 Sk (274,85 eura) s výplatným termínom 10-teho v mesiaci. V bode 15 sa dohodli, že dojednaný obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zmena sa musí vykonať písomne. Písomné dodatky k pracovnej zmluve neboli uzavreté. 5. Podľa Protokolu Inšpektorátu práce zo dňa 28.4.2010 vo vzťahu kontroly vyplácania mzdových nárokov, cestovných náhrad u zamestnancov žalovaného, medzi ktorými bol aj žalobca a to v období od 1.11.2009 do 31.1.2010 vyplynulo, že žalovaný v roku 2010 neposkytoval kontrolovaným vodičom nákladnej dopravy mzdu prináležiacu ich (druhému stupňu) náročnosti práce (porušenie § 120 ods. 1, ods. 4 a prílohy Zákonníka práce) a pri vyúčtovaní miezd nedával kontrolovaným zamestnancom doklad obsahujúci všetky údaje ustanovené Zákonníkom práce (celková cena práce) a tým porušil § 130 ods. 5 Zákonníka práce. Z odpovede Inšpektorátu práce zo dňa 18.5.2011 vyplynulo, že žalovaný na požiadanie predložil inšpektorom práce výplatné pásky kontrolovaných zamestnancov, vrátane žalobcu za obdobie november, december 2009 a január 2010, avšak nevydal doklad obsahujúci údaje o jednotlivých zložkách mzdy a vykonaných zrážkach a o celkovej cene práce (výplatné pásky), čo bolo vyhodnotené ako porušenie § 130 ods. 5 Zákonníka práce. 6. V prípade žalovaného obdobia od 10.4.2007 do 27.9.2008 z výpisov z účtu žalovaného vyplynulo, že žalobcovi boli vyplatené platby uvedené v tabuľke č. 1 pod písmenom b). Z výplatných pások za toto obdobie vyplývala čistá mzda žalobcu mesačne uvedená pod písmenom c). 7. Tabuľka č. 1 - obdobie od 10.4.2007 do 27.9.2008 platba zo dňa / výpis z účtu zo dňa výplatné SKK EUR SKK EUR SKK a b cd 29.5.2007 4-07 35.856,50 7.842,00 28.014,50 18.6.2007 5-07 37.804,00 7.896,00 29.908,00 17.7.2007 6-07 29.085,00 7.896,00 21.189,00 17.8.2007 7-07 30.350,00 7.945,00 22.405,00 17.9.2007 8-07 41.526,00 7.936,00 33.590,00 17.10.2007 9-07 35.500,00 7.864,00 27.636,00 19.11.2007 10-07 38.193,00 8.331,00 29.862,00 17.12.2007 11-07 31.426,00 8.317,00 23.109,00 17.1.2008 12-07 32.295,00 8.320,00 23.975,00 18.2.2008 1-08 36.981,00 8.509,00 28.472,00 27.3.2008 2-08 23.924,00 8.376,00 15.548,00 17.4.2008 3-08 39.233,00 8.366,00 30.867,00
obdobie
platba na účet čistá mzda rozdiel b-c
19.5.2008 4-08 44.289,00 8.381,00 35.908,00 17.6.2008 5-08 23.673,00 8.381,00 15.292,00 17.7.2008 6-08 31.769,00 8.376,00 23.393,00 18.8.2008 7-08 30.849,00 8.542,00 22.307,00 17.9.2008 8-08 34.385,00 8.358,00 26.027,00 17.10.2008 9-08 34.365,00 8.386,00 25.979,00 611.503,50 SKK 148.022,00 SKK 463.481,50 SKK 15.384,77 eura 8. V prípade žalovaného obdobia od 28.9.2008 do 3.10.2009 súd prvej inštancie z výpisov z účtu žalovaného zistil, že žalobcovi boli vyplatené platby uvedené v tabuľke č. 2 pod písmenom b) a z výplatných pások zistil mesačnú čistú mzdu žalobcu, ktorá je uvedená pod písmenom c). 9. Tabuľka č. 2 - obdobie od 28.9.2008 do 3.10.2009 platba zo dňa / výpis z účtu zo dňa výplatné obdobie platba na účet čistá mzda rozdiel (b-c) SKK EUR SKK EUR SKK EUR abcd 18.11.2008 10-08 32.420,00 8.376,00 24.044,00 17.12.2008 11-08 24.378,00 8.376,00 16.002,00 19.1.2009 12-08 910,94 282,65 628,29 17.2.2009 1-09 794,90 303,69 491,21 17.3.2009 2-09 705,97 302,17 403,80 20.4.2009 3-09 1.038,00 307,32 730,68 15.5.2009 4-09 825,87 307,72 518,15 17.6.2009 5-09 751,84 307,32 444,52 17.7.2009 6-09 907,00 307,32 599,68 17.8.2009 7-09 765,23 316,29 448,94 17.9.2009 8-09 882,90 307,32 575,58 19.10.2009 9-09 1.230,97 307,96 923,01 Súčet 56.798,00 8.813,62 16.752,00 3.049,76 40.046,00 5.763,86 1.329,28 eura 10. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že za obdobie od 10.4.2007 do 10.6.2007 v Znaleckom posudku nie sú vypočítané cestovné náhrady z údajov systému GPS (č. l. 316 až 318 spisu), vzhľadom na to z výstupov z programu SPED, označených ako Stravné vodiča za obdobie (č. l. 64 až 83 spisu, znalecký posudok 2. časť, príloha č. 12) zistil dátumy, časy a prevažujúcu krajinu pracovnej cesty žalobcu od 10.4.2007 do 10.6.2007. Zároveň vychádzal z opatrenia Ministerstva financií SR č. 641/2006 Z. z. pre zahraničné cesty a opatrenia č. 615/2005 Z. z. pre tuzemské cesty a zistil výšku stravného a vreckového uvedenú v tabuľke č. 3. 11. Tabuľka č. 3 dátum počet hodín v zahraničí /deň prevažujú -ca krajina stravné vreckové EUR CZK SKK EUR CZK 10.4.2007 5.45 SK 89,00 4.00 HU 9,00 0,45 11.4.2007 10.00 HU 36,00 1,80 12.4.2007 24.00 IT 45,00 2,25 13.4.2007 24.00 AT 45,00 2,25 16.4.2007 24.00 DE 45,00 2,25 17.4.2007 24.00 DE 45,00 2,25 18.4.2007 24.00 DE 45,00 2,25 19.4.2007 24.00 AT 45,00 2,25 20.4.2007 19.00 SK 208,00 5.00 AT 11,25 0,56
21.4.2007 24.00 DE 45,00 2,25 22.4.2007 24.00 DE 45,00 2,25 23.4.2007 nad 12 AT 45,00 2,25 do 12 SK 89,00 24.4.2007 15.00 SK 135,00 9.00 SI 18,00 0,90 25.4.2007 24.00 SI 36,00 1,80 26.4.2007 24.00 TA 45,00 2,25 27.4.2007 24.00 TA 45,00 2,25 28.4.2007 15.00 SI 36,00 2,25 9.00 SK 89,00 29.4.2007 24.00 SK 208,00 30.4.2007 17.20 SK 135,00 2.5.2007 24.00 TA 45,00 2,25 3.5.2007 24.00 TA 45,00 2,25 4.5.2007 24.00 TA 45,00 2,25 5.5.2007 24.00 TA 45,00 2,25 6.5.2007 24.00 SK 208,00 7.5.2007 6.30 AT 22,50 1,13 17.30 SK 135,00 8.5.2007 24.00 AT 45,00 2,25 9.5.2007 12.00 AT 22,50 1,13 12.00 SK 89,00 10.5.2007 9.30 SK 89,00 14.30 DE 45,00 2,25 11.5.2007 20.00 DE 45,00 2,25 12.5.2007 24.00 SK 208,00 13.5.2007 24.00 SK 208,00 14.5.2007 8.45 SK 135,00 7.00 HU 18,00 0,90 15.5.2007 24.00 TA 45,00 2,25 16.5.2007 24.00 TA 45,00 2,25 17.5.2007 24.00 TA 45,00 2,25 18.5.2007 16.00 SI 36,00 1,80 6.00 SK 89,00 19.5.2007 24.00 SK 208,00 20.5.2007 24.00 SK 208,00 21.5.2007 16.30 SK 135,00 7.30 SI 18,00 0,90 22.5.2007 24.00 SI 36,00 1,80 23.5.2007 24.00 DE 45,00 2,25 24.5.2007 24.00 DE 45,00 2,25 25.5.2007 24.00 DE 45,00 2,25 26.5.2007 11.00 CZ 300,00 15,00 CZK 13.00 SKK 135,00 27.5.2007 24.00 SK 208,00 28.5.2007 24 SK 208,00 29.5.2007 5.45 SK 89,00 18.15 IT 45,00 2,25 30.5.2007 24 IT 45,00 2,25 31.5.2007 17.30 IT 45,00 2,25 1.6.2007 17.00 SK 135,00 2.6.2007 24.00 SK 208,00 3.6.2007 24.00 SK 208,00 4.6.2007 12.45 SK 135,00 11.15 SI 18,00 0,90 5.6.2007 24.00 IT 45,00 2,25 6.6.2007 24.00 SI 36,00 1,80
7.6.2007 11.00 HU 18,00 0,90 8.6.2007 14 SK 135,00 9.6.2007 24.00 SK 208,00 10.6.2007 24.00 SK 208,00 1.631,25€ € € € 300,00 CZK 4.542,00 SKK 82,02 € 15,00 CZK 12. Podľa znaleckého posudku za obdobie od 11.6.2007 do 27.9.2008 cestovné náhrady podľa systému GPS predstavovali 11.218,73 eura, 17.482,50 Kč, 13.649 Sk (č. l. 361 a 516 spisu). Podľa znaleckého posudku za obdobie od 28.9.2008 do 3.10.2009 cestovné náhrady podľa systému GPS predstavovali 8.571,15 eura, 12.285 Kč, 3.624 Sk (120,29 eura), 367,33 eura, teda 9.238,77 eura (8.571,15 + 120,29 + 367,33), 12.285 Kč (č. l. 433 a 516 spisu). 13. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že zo žiadosti o vykonávanie výpočtu dane z príjmov fyzickej osoby zo závislej činnosti a o vykonanie ročného zúčtovania preddavkov na daň z týchto príjmov zo dňa 30.1.2008 pre zdaňovacie obdobie 2007 a zo dňa 13.1.2009 pre zdaňovacie obdobie 2008 vyplynulo, že žalobca vyhlásil, že nepoberal iné zdaniteľné príjmy. V ročnom zúčtovaní preddavkov na daň z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti a daňový bonus za rok 2007 potvrdenom žalovaným, úhrn zúčtovaných a vyplatených príjmov zo závislej činnosti, okrem príjmov, ktoré nie sú predmetom dane predstavoval sumu 111.260 Sk (hrubá mzda za celý rok 2007), základ dane sumu 96.320 Sk, úhrn príjmov za rok 2008 sumu 117.091 Sk, základ dane sumu 101.369 Sk (hrubá mzda za celý rok 2008). V potvrdeniach o príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti, o preddavkoch na daň, o dani vybranej zrážkou z týchto príjmov a o daňovom bonuse na vyživované deti za kalendárne roky 2007 a 2008 boli uvedené totožné sumy úhrnu zúčtovaných a vyplatených príjmov zo závislej činnosti a základ dane. Žalobca podpísal vyhlásenie na zdanenie príjmov fyzickej osoby zo závislej činnosti a o dani z príjmov podľa zákona č. 595/2003 Zb. za zdaňovacie obdobie 2007, 2008 a 2009, ktorými si uplatnil nárok na nezdaniteľnú časť základu dane, v rokoch 2007, 2008 a 2009 žalobca požiadal svojho zamestnávateľa o vykonanie výpočtu z dane fyzických osôb zo závislej činnosti a vykonanie ročného zúčtovania preddavkov na daň z týchto príjmov podľa zákona č. 595/2003 Z. z. 14. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že u žalovaného pracoval od roku 2006. Okrem dohodnutej minimálnej mzdy sa pri nástupe s pánom I., konateľom žalovaného, dohodol na jej ďalšej zložke vo výške 11 %. Dohoda bola ústna a tiež mu bolo povedané, že ak ušetrí naftu, vyplatí mu 50 % alebo 100 % z ceny takto ušetreného paliva. Kým u žalovaného robil, bolo mu skutočne vyplácaných 11 % z ceny mesačnej prepravy, ktorá vychádzala z objednávok pre firmu. Na dokladoch, ktoré mu odovzdávala firma spolu s výplatnou páskou, bola zvyčajne dole uvedená suma, ktorá predstavovala práve túto cenu mesačnej prepravy a vedel odhadnúť, či mu je vyplatených z toho tých 11 %; inak z výplatných pások samotných si to skontrolovať nevedel. Stravné a cestovné náhrady mu vyplácané neboli. Podľa neho pracovníčka firmy zadávala čas prechodu hraníc do systému GPS, ktorý kopíruje iba trasu vozidla manuálne a to podľa toho, aby im to sedelo do diét v oficiálnych dokladoch. Dodal, že sľúbené náhrady za ušetrenú naftu mu boli vyplatené možno raz až dvakrát. V dokladoch od žalovaného je uvedené, že je to náhrada nafty, pričom to bolo vo výške 50 % hodnoty ušetrenej nafty bez DPH; častejšie mu však strhávali. U žalovaného pracoval od 16.6.2006 až do roku 2010, hoci mu neboli vyplácané všetky zložky dohodnutej odmeny, lebo taký systém funguje v celej republike. Vo firme bol najväčší rebel. Pán I. ho zavolal, že u nich bude robiť ďalej na inej pozícii, striedača, čo sa mu za minimálnu mzdu nevyplatilo a nakoniec sa dohodli na skončení pracovného pomeru k 16.6.2010. Doplnil, že časy prechodu hraníc boli určite nahadzované manuálne podľa údajov zo staziek, ktoré ako šoféri, odovzdávali. Potvrdil, že platby, ktoré vyplývajú z výpisov z účtu žalovaného za máj 2007 až október 2008 mu boli poukázané na jeho účet. Uviedol, že „Informácia Zmeny platné od 1.1.2007“ bola na informačnej tabuli na chodbe na Kopčianskej 92 v Bratislave. Pri nástupe mu bola spočiatku mzda vyplácaná na ruku v eurách, čo si aj sám pýtal, až potom sa začala vyplácať na účet, chodila celá aj s diétami na jeho účet v slovenských korunách. Poznamenal, že žalovaný dokonca od neho žiadal, aby podpísal, že preberá diéty, to ale odmietol podpísať. Na pracovnej zmluve má uvedenú len základnú mzdu 8.280 Sk (274,85 eura) plus ako ďalšie hmotné výhody 1,2 násobok minimálnej mzdy, ale keď to prerátal, vyplatené sumy po odrátaní základného platu neboli ani tých 11 % z prepravy ako odmeny. Dodal, že na mzdovom oddelení mu bolo povedané, že iné výplatné pásky majú oni ako zamestnanci a iné má firma a tie nikdy nevidel, pričom z výplatných pások pre zamestnancov sa nič nedalo vyčítať.
15. Svedkyňa Q. I. vypovedala, že s manželom sú konateľmi žalovaného a fungujú od roku 1992 v medzinárodnej nákladnej kamiónovej doprave. Uviedla, že nie je pravdou, že by mal žalobca dohodnutú minimálnu mzdu, ale zmluvne bola dohodnutá mzda vo výške 1,2 minimálnej mzdy, pričom ako vodič mal zo zákona nárok na diéty. Pri výpočte diét ich zamestnanci postupovali vždy v súlade so zákonom. Čo sa týka prechodu hraníc, celá trasa a jazda ich vozidiel je zaznamenávaná satelitným zariadením a teda vedia presne určiť, kedy ich vozidlo prešlo hranice. Záznam po prevádzke motorového vozidla, ktorý odovzdáva šofér, predstavuje iba kontrolný faktor, pričom sú porovnávané s údajmi zaznamenanými v systéme; program SPED im spravuje spoločnosť GENETEX. Dodala, že ak by mal žalobca skutočne dostávať jednak dohodnutú mzdu vo výške 1,2 minimálnej mzdy, diéty na ktoré má zákonný nárok a ďalšiu odmenu vo výške 11 % z ceny prepravy, jeho mesačný príjem by sa musel pohybovať okolo cca 3.500 eur, čo je pri vodičovi nákladnej kamiónovej dopravy nepravdepodobné. Žalobca bol mimoriadne konfliktným a náladovým zamestnancom. V zásade s ním bola ochotná komunikovať iba jedna pracovníčka, napriek tomu u nich pracoval štyri roky. Zdôraznila, že vyplácanie diét bolo kontrolované aj zo strany Inšpektorátu práce a podľa Protokolu zo dňa 28.4.2010 s vyplácaním diét neboli zistené žiadne pochybenia. Ozrejmila, že mala v kompetencii práve vodičov nákladných vozidiel, teda aj žalobcu a že preddavky na cestovné náhrady nevyplácali. Mzda ako aj diéty boli vyplácané každý mesiac v jednej sume. Vodič nepotreboval so sebou žiadne peniaze, všetky náklady platil kartou a vyúčtovanie bolo robené následne. Doplnila, že zamestnanci niekedy k mzde dostávali odmeny, ale žalobcovi neboli žiadne odmeny počas trvania jeho pracovného pomeru vyplatené. 16. Svedok S. I., konateľ žalovaného vypovedal, že vodičov zvyčajne prijímal on, pri podpise sa ho pýtali koľko dostanú, zvykol ich poučiť o tom, z čoho sa skladá suma, ktorá je im vyplácaná, čiže zo mzdy, cestovných nákladov a vreckového. Uviedol, že si so žalobcom určite nedohodol časť mzdy vo výške 11 % z objemu prepravy. Ak žalobca podpísal pracovnú zmluvu to tiež svedčí o tom, že k nej pristúpil, pretože vždy zvažoval čo podpíše a čo nie a dôsledne si preskúmal každú listinu, ktorá mu bola predložená na podpis. Každý vodič mal pred každou cestou vyplatených 50-100 eur a keď prišiel z cesty, sumy vyúčtoval. Preddavok bol určený na diaľničné známky v zahraničí a na cestovné náhrady a pokuty. Zálohy vyúčtovala učtáreň, vyplácané boli vopred, v mene štátu do ktorého bola cesta a neskôr v slovenských korunách, pričom dohoda so šoférmi bola taká, že im cestovné náhrady vyplácali v SK podľa kurzu platného v tom ktorom mesiaci. Ak by však niektorí zo šoférov chceli vyplácať tieto v eurách, nebol s tým problém. To bola neformálna dohoda so šoférmi. Nevedel o tom, že by sa vyplácali zamestnancom odmeny. Ozrejmil, že v prípade zrážok bola dohoda, že sa musia zmestiť do normovanej spotreby. Ak ušetrili na pohonných hmotách, malo sa im vyplácať 50 % z hodnoty ušetrených hmôt;. toto bola všeobecná neformálna motivačná dohoda so šoférmi, ktorú akceptovali. K položke prémia zrážka vo Vyhodnotení pracovnej cesty sa nevedel vyjadriť. Dodal, že mzdy boli splatné k 17. dňu v mesiaci, ak pripadol na víkend, tak prvý deň po víkende. Nevedel kto vypracoval text „Informácia Zmeny platné od 1.1.2007“ a uviedol, že mu to nič nehovorí. Zotrval na tom, že pred nástupom žalobcovi bolo povedané základ plus diéty. Poukázal na kontrolu Inšpektorátu práce v danom čase, ktorá nezistila žiadne nezrovnalosti medzi zákonom a ich dokladmi. Každá cesta sa vyúčtovala podľa odjazdených kilometrov podľa toho, kedy vozidlo prekročilo hranice. Ďalej vypovedal, že čo sa týka percent, o ktoré žalobca opieral svoj nárok, tak išlo o priemernú cenu práce, sú to predpokladané náklady na 1 km cesty a ide o interné veci softvéru, kalkulácia každej cesty, keďže 80 % ciest sa opakuje a vedel predpokladať náklady na jednu cestu. Doplnil, že v minulosti vyplácali diéty na ruku proti podpisu, čo majú zaznamenané v účtovníctve; s nárastom finančných hotovostí však v súčasnosti už diéty vyplácajú bankovým prevodom. 17. Svedok K. J. vypovedal, že mzdu počas pracovného pomeru mal dohodnutú percentuálne z tržby 11 % a 13 % počas víkendu. Pevná čiastka dohodnutá nebola, resp. v zmluve napísali, že im dávajú základnú mzdu. Namiesto výplatnej pásky dostávali mzdový prehľad z ktorého sa dalo 11 % skontrolovať; samotné faktúry nevideli. Z potvrdení o mzde za jún 2006 je rukou dopísaný údaj, že mu za uvedené obdobie vyplatili 8 % z celkovej tržby, keďže mali stanovený kilometrový priemer, v podstate minimálny limit kilometrov, ktorý museli splniť. Ak ho nesplnili, nedostali dohodnutých 11 %. Počet prejazdených kilometrov závisel nie od šoférov, ale od človeka z firmy, ktorý zadával prácu. Minimálny kilometrový priemer potrebný na celých 11 % bol cca 500-550 km. Ak bolo urobených viac ako 600 km, dávali navyše kvázi odmenu 1.000 Sk, čo sa málokedy podarilo. „Informácia Zmeny platné od 1.1.2007“ visela, kým mala firma sídlo na Kopčianskej, pri vchode vľavo na nástenke. O takýchto podmienkach im nikto nič nepovedal a uviedol, že to vyvesili na nástenku a mali si to pozrieť. Kto si to nevšimol, mal smolu. Zopakoval, že v pracovnej zmluve podpísal základ a bolo mu povedané o 11 %. Diéty a cestované
náhrady im vyplácané neboli ani za víkendy. Mzda bola vyplácaná iba percentuálne, pred každou cestou dostali cca 50 eur na bežné výdavky a po návrate tú zálohu vyúčtovali. V prípade nadspotreby nafty mu zrážali zo mzdy. Mali normu 32l na 100 kilometrov, priemer, do ktorého sa museli zmestiť; pokiaľ sa nezmestili, strhli im 100 % z hodnoty nafty za nadspotrebu. Pri úspore im doplácali 50 % hodnoty usporenej, čo sa mu nestalo. Vypovedal, že v 12/2008 mu strhli na pohonné hmoty 139,72 eura. Na to, že v mesiaci bola nadspotreba ich ale nikto neupozornil. Dodal, že výšku mzdy dohodnutú percentuálne si dohodol pri nástupe do zamestnania ústne s pánom I.. Suma, ktorá mu bola žalovaným vyplácaná bolo percento z vyplatených faktúr za odjazdené cesty. Diéty mu vyplácané neboli, no on bol s výškou mzdy spokojný, nevidel dôvod, aby do toho vŕtal. Ohľadom ukončenia pracovného pomeru uviedol, že mu boli neoprávnene strhávané peniaze, mal škodovú udalosť a výška presiahla 69.000 Sk. Žalovaný napriek tomu, že mu mohol stiahnuť peniaze vo výške trojnásobku, stiahol mu celú výšku. Strhával aj ďalšie peniaze a v podstate prestal zarábať, preto sa chcel dohodnúť na skončení pracovného pomeru. Dňa 15.9.2009 odovzdal auto a do práce u žalovaného prestal chodiť, keďže mal prácu inde. Napokon mu firma vypísala absenciu a dostal výpoveď. Doplnil, že pri nástupe a uzatváraní pracovnej zmluvy pán I. nepovedal, že mzda sa skladá zo základu diét a vreckového. Pri preberaní diét by mal aj podpísať ich výšku. Pri výplate nedostal od žalovaného potvrdenie, že preberá diéty. 18. Svedok S. Z. vypovedal, že u žalovaného pracoval do 1.2.2010. Pracovný pomer skončil dohodou, ktorú pani I. odmietla podpísať. Nakoniec dostal výpoveď lebo prestal chodiť do práce, nakoľko nastúpil do práce u iného zamestnávateľa. Pri nástupe sa pýtal čo sa týka mzdy, tak tá bola dohodnutá na 11 % fakturácie, čo bolo dohodnuté ústne s pánom I.. Uviedol, že v zmluve bol dohodnutý asi 1,5 násobok minimálnej mzdy. Ak nespravil potrebné kilometre, percento sa krátilo na 8-10 %, ale jeho sa to netýkalo, pretože mal vždy dosť kilometrov, dokonca dostával odmeny za kilometre najazdené nad požadovaný minimálny počet. Osobitne diéty vyplácané neboli. Dostával cca 50 eur pred každou jazdou na výdavky v zahraničí na diaľničné známky alebo poplatky za mýto. Mzdu z výplatnej pásky vyrátať nevedel; na A4, ktorú pri výplate dostával bolo napísané aká bola tržba za predchádzajúci mesiac a percento. Tiež tam bolo uvedené aké boli zrážky, napr. za pohonné hmoty alebo telefón alebo aj odmeny, čo mával od 2-4 tisíc korún. To, že nedostával diéty, neriešil. 19. Z výpovede svedka W. I. vyplynulo, že pracovnú zmluvu u žalovaného uzatváral s pánom I.. Mzda bola dohodnutá percentuálne ako 11 % z prepravy, ak spravil určitý počet km. Tak sa dohodli pri nástupe. Bolo to tak zaužívané, mal za to, že mu to povedala pani I.. Skontrolovať, či výplata sedí s objemom prepravy nevedel. Pani I. hovorila, že nie je problém nahliadnuť do objednávok, ale nikdy tak neurobil. Výplatné pásky v podstate nedostávali. Dostával výstup z počítačového programu, Na jednej strane bola plachta, kde boli zaznamenávané prepravy, ktoré robil, koľko kilometrov spravil, výška mzdy a prípadne čo sa strhlo za nadspotrebu alebo telefón. On nadspotrebu nikdy nemal. Hoci vykázal úsporu, ktorá mala byť vyplácaná kvartálne, aj keď žiadal, tieto peniaze mu vyplatené neboli s odôvodnením, že zamestnávateľ na to nemal. Stravné navyše vyplácané nebolo. Všetko mu bolo vyplácané v jednej sume, základ aj to ostatné. Sumu dostával na účet vždy k 17. dňu nasledujúceho mesiaca a bol s ňou spokojný. Dalo sa tam dobre zarobiť, až kým nenastúpila kríza. Posledné dve výplaty nedostal. Pracovať prestal na základe dohody, hlavne kvôli času. Posledné mesiace strávil 28 dní v robote a zarobil iba 850-900 eur, čo sa neoplatilo. K oznamu „Informácia Zmeny platné od 1.1.2007“ uviedol, že papier nevidel, ale čo sa obsahu týka, zodpovedá tomu ako fungovali. Namiesto výplatnej pásky dostávali plachty ako výstup z počítača. Platba, ktorá mu bola každý mesiac zasielaná pozostávala z 11 % prepravy. Niektorý mesiac bol silnejší a niektorý slabší. Základ mal 330 eur a všetko ostatné záviselo od prepravy; stravné a vreckové nedostával. V priemere mu bolo vyplácané možno 1.000 eur. Pani I. tvrdila, že v sume, ktorá im bola vyplácaná je aj stravné a diéty, ale výška mesačnej platby závisela od prepravy. Keď bola slabšia preprava, dostali za mesiac podstatne menej, než koľko by im vyšlo na diétach. Uviedol, že celá suma, ktorá mu bola vyplácaná, bola mzda. Po nahliadnutí do mzdových listov za rok 2007 a 2008, vyhlásení príjmov fyzickej osoby za roky 2007 až 2010 ako aj ročných zúčtovaní preddavkov na daň za rok 2008 a potvrdení nezdaniteľných častí základu zo dňa 28.1.2009, kde mzda bola podstatne nižšia ako uvádzal uviedol, že u všetkých dopravcov to bolo rovnako. Ak chcel dostať úver, dostal výpis z pásky, kde bola základná mzda 330 eur. Ostatné peniaze ale zodpovedali objemu prepravy a ich výška závisela od toho, či tento objem bol v danom období slabší alebo silnejší. Uviedol, že možno tie papiere podpísal, resp. určite ich podpísal, bolo to jeho písmo, ale ako uviedol, bol spokojný a nemienil to riešiť na súde. Odkedy pracoval u žalovaného, v cudzej mene ani časť zo mzdy nedostával. Čo sa týka preddavkov, keď odchádzal na cestu, dostal zálohu napr. na zakúpenie diaľničnej známky, najčastejšie forinty. Inak všetky bežné výdavky platili tankovacou kartou.
20. Z výpovede svedka Q. D. vyplynulo, že mzdu u žalovaného mali stanovenú percentom fakturácie z prepráv. Bola vyplácaná celá na účet 17. dňa v mesiaci, pričom bol daný aj kilometrový bonus, kto ho dosiahol mal 11 %, inak 10 % z prepravy. Toto bolo vyvesené na nástenke a povedala im to aj pani I.. Aj v pracovnej zmluve bola takto dohodnutá mzda a túto uzatváral s pani I.. Či výška zodpovedala tomu percentu si skontrolovať nevedel. Miesto výplatnej pásky dostávali rozpísané prepravy, kde bolo napísané z akých prepráv, resp. z čoho to bolo platené, ale z akej hodnoty, to nevedeli. Takisto mali dohodu o zrážkach za nadspotrebu. Kto sa nezmestil do normy, zaplatil. Na oznam „Informácia Zmeny platné od 1.1.2007“ uviedol, že tam bol stanovený ten bonus. Takýto papier visel na nástenke. Mzda vodiča za obdobie boli tie výplatné pásky a tabuľky s ročným prehľadom, takú dostávali. Pracovný pomer skončil výpoveďou. Dodal, že cestovné náklady mu vyplácané neboli; nevedel, že má nárok na diéty. Keď ešte platila slovenská koruna, časť výplaty v cudzej mene nedostávali, všetko bolo v slovenských korunách a to vždy 17. na účet išla celá výplata. V priemere dostával 700 - 800 eur, k mzdovému listu na rok 2008 uviedol, že mu nič nehovorí. 21. Svedok Š. D. vypovedal, že pracovný pomer skončil u žalovaného z finančných dôvodov, nebol spokojný s neprimerane vysokou zrážkou zo mzdy za nadspotrebu, za ktorú vlastne nemohol kvôli objemu prepráv, ktoré urobil. Dal výpoveď, nakoniec sa dohodli na skončení pracovného pomeru. Pracovnú zmluvu uzavrel s pani I., pričom mzdu mali dohodnutú percentom z fakturácie prepravy. Bolo to 11 % alebo menej, ak nebol dosiahnutý určitý počet kilometrov. Jemu to ale vždy vychádzalo 11 %. Tak sa dohodli aj o nadspotrebe, ktorá sa strhávala z výplaty. V prípade úspory mal zamestnávateľ nejakú časť z hodnoty usporenej nafty preplácať a na 11 % sa dohodli ústne pri podpise pracovnej zmluvy. V pracovnej zmluve inak bolo dohodnuté 300 eur. Diéty nedostával ale vedel, že má na ne nárok. Napriek tomu sa ich nedomáhal, tak sa dohodli a on to akceptoval. Mzda bola vyplácaná k 18. dňu v mesiaci. Najskôr bola vyplácaná v slovenských korunách, to bolo veľmi dobré a bol veľmi spokojný. Vychádzalo to na 40 až 50.000 Sk mesačne. Po prechode na euro mu však klesla na 1.000 eur a menej. Oznam „Informácia Zmeny platné od 1.1.2007“ visel na nástenke firmy a v podstate fungovali podľa obsahu tejto informácie. Jemu samému sa raz podarilo dosiahnuť bonus, ktorý je tam uvedený. Na rozpor medzi sumami v dokladoch mzdové listy za rok 2007 a 2008, žiadosti o ročné zúčtovanie preddavkov na daň z príjmov fyzickej osoby a ročné zúčtovania za roky 2007 a 2008 a jeho výpoveďou, že dostával mzdu vo výške rádovo niekoľko desiatok tisíc korún uviedol, že podpisoval to podľa písomnej zmluvy. Žalovaného nežaloval o zaplatenie diét, lebo nemal peniaze na právnika. 22. Súd prvej inštancie ozrejmil, že žalobca ako zamestnanec žalovaného, vodič nákladnej dopravy, sa žalobou domáhal zaplatenia cestných náhrad za obdobie od 10.4.2007 do 3.10.2009, kedy bol zamestnaný u žalovaného na základe pracovného pomeru založeného písomnou pracovnou zmluvou. Z písomnej pracovnej zmluvy zo dňa 16.5.2006 mal za preukázané a nebolo ani sporné, že došlo medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom k založeniu pracovného pomeru, pričom podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy sú mzdové podmienky [§ 43 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce] a v danej veci bol dohodnutý základný plat 8.280 Sk (274,85 eura po prepočte konverzným kurzom 1euro = 30,126 Sk). Iné mzdové podmienky dohodnuté písomne neboli. Z výpisov z účtu mal za preukázané a taktiež to bolo nesporné, že žalovaný mesačne posielal žalobcovi ako príjem sumy uvedený v tabuľkách č. 1 a č. 2 pod písm. b), pričom žalobca potvrdil a nerozporoval prijatie týchto platieb a ani ich výšku. Z výpisov z účtu vyplynulo, že platby neboli špecifikované. Zároveň žalovaný skutkovo tvrdil sumy čistej mzdy uvedené v tabuľkách č. 1 a č. 2 pod písm. c) a žalobca tieto sumy nepopieral, naviac súd prvej inštancie konštatoval, že sumy čistej mzdy mal za preukázané z výplatných pások za jednotlivé mesiace celého žalovaného obdobia. Ďalej uviedol, že z uvedeného bolo zrejmé, že platby, ktoré zasielal žalovaný žalobcovi mesačne prevyšovali mzdu dohodnutú na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.5.2006, pričom tento rozdiel predstavoval sumy uvedené v tabuľkách č. 1 a č. 2 pod písmenom d). Poukázal na to, že žalobca tvrdil, že tento rozdiel je pohyblivou zložkou mzdy, ktorej výška závisela od ním dosiahnutého obratu určenej percentuálne (11 %), ktorá bola dohodnutá ústne so žalovaným a preto mal za to, že cestovné náhrady podľa zákona č. 283/2002 Z. z. mu žalovaný nevyplatil. Žalovaný naopak tvrdil, že tieto sumy nad rámec čistej mzdy sú práve cestovné náhrady podľa uvedeného zákona, k čomu súd prvej inštancie uviedol, že posúdenie predmetných platieb, teda či sa jednalo o pohyblivú zložku mzdy alebo cestovné náhrady, patrí k právnemu posúdeniu súdu. 23. Konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žiadna pohyblivá mzda, ktorej výška by závisela od dosiahnutého obratu nebola písomne dohodnutá. Zdôraznil, že z výsluchu konateľa S. I. vyplynulo, že
svedok žalobcovi (a aj vypočutým svedkom J., Z., I., Q. D. O. Š. D.) uviedol, že príjem, ktorý budú dostávať sa skladá zo základnej mzdy a cestovných náhrad. Ďalej z dokazovania vyplynulo, že žalobca sám seba označil, že „bol najväčší rebel“ a z výsluchov konateľov žalovaného vyplynulo, že žalobca dôsledne zvažoval aké listiny podpíše a jediné, čo bol ochotný podpisovať, boli písomnosti týkajúce sa ročného zúčtovania. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že ak by pri uzatváraní pracovnej zmluvy bola dohoda o pohyblivej mzde medzi žalobcom a žalovaným a nebola by súčasťou písomnej pracovnej zmluvy, žalobca by takúto pracovnú zmluvu nepodpísal. 24. Ďalej objasnil, že mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytovaná zamestnávateľom zamestnancovi za prácu (§ 118 ods. 2 prvá veta Zákonníka práce) a aj pohyblivá mzda, ktorej výška by závisela od dosiahnutého obratu žalobcom, by sa považovala za mzdu podľa § 118 ods. 2 prvá veta Zákonníka práce. Každá mzda zamestnanca s poukazom na zákonné ustanovenie § 131 ods. 1 Zákonníka práce podlieha zrážkam a to poistného na sociálne poistenie, preddavkov poistného na verejné zdravotné poistenie, nedoplatku z ročného zúčtovania preddavkov na verejné zdravotné poistenie, príspevku na doplnkové dôchodkové sporenie, ktoré platí zamestnanec podľa osobitného predpisu, zrážky preddavku na daň alebo dane, nedoplatku preddavku na daň, daňového nedoplatku, nedoplatku, ktorý vznikol zavinením daňovníka na preddavku na daň a na dani vrátane príslušenstva a nedoplatku z ročného zúčtovania preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti. V konaní neoblo sporné, že tieto zrážky boli vykonávané iba zo mzdy uvedenej v pracovnej zmluve. Mal za preukázané, že žalobca v žiadostiach o vykonanie výpočtu dane z príjmov fyzickej osoby zo závislej činnosti a o vykonanie ročného zúčtovania preddavkov na daň z týchto príjmov podľa zákona č. 595/2002 Z. z. za zdaňované obdobia 2007, 2008 a 2009 vyhlásil, že poberá zdaniteľné príjmy iba od žalovaného, ktoré zodpovedajú a vyplývajú z pracovnej zmluvy zo dňa 16.5.2006. Zároveň žalobca nepopieral skutkové tvrdenia žalovaného, že iba zo mzdy dohodnutej v pracovnej zmluve boli vykonávané zrážky podľa § 131 ods. 1 Zákonníka práce a v priebehu sporu vypovedal, že žalovaný od neho žiadal, aby podpísal, že preberá cestovné náhrady, čo žalobca odmietol. Dodal, že žalobca nikdy netvrdil a ani to nebolo sporné, že nežiadal žalovaného, aby vykonával zrážky z celej výšky platby, ktorá mu chodila na účet, pričom táto skutočnosť by v konečnom dôsledku bola v jeho prospech, keď by to zásadne ovplyvnilo výšku jeho starobného dôchodku a prihliadol aj na nesporné skutkové tvrdenie, že v prípade, ak by sa príjem skladal zo mzdy, pohyblivej zložky mzdy a cestovných náhrad, tak plat žalobcu, vodiča kamiónovej dopravy, by v rokoch 2007, 2008 a 2009 dosahoval 3.500 - 4.000 eur, čo by sa výrazne prejavilo na zvýšených nákladoch žalovaného v podnikaní. 25. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním výsluchov svedkov (Z., J., I., Q. D. O. Š. D.) nemal za preukázané dojednanie pohyblivej zložky mzdy, keď dôvodil, že svedkovia na jednej strane tvrdili, že ich príjem tvorila základná mzda uvedená v pracovnej zmluve a pohyblivá zložka mzdy, ktorá závisela na odjazdených kilometroch a celkovým objemom mesačnej tržby vyjadrenou percentuálne a cestovné náhrady neboli vyplácané, avšak na druhej strane nebolo sporné, že ani jeden z uvedených svedkov z tvrdenej pohyblivej zložky mzdy neplatil žiadne dane ani odvody, resp. tento ich príjem nebol postihovaný žiadnymi zrážkami podľa § 131 Zákonníka práce. Na základe všetkých dôkazov vyhodnotených jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že suma, ktorá zodpovedala rozdielu príjmu, ktorý žalobca dostával mesačne od žalovaného po odčítaní čistej mzdy, predstavovala cestovné náhrady a žiadna ústna dohoda medzi žalobcom a žalovaným o pohyblivej zložke mzdy nebola uzavretá. 26. Dodal, že listinné dôkazy označené ako „Mzda vodiča za mesačné obdobie“ (prehľady súm tržieb a interné dokumenty žalovaného, slúžiace na potreby internej ekonomickej kalkulácie nákladov prevádzky jednotlivých vozidiel) a tiež dôkaz „Informácia Zmeny platné od 1.1.2007“, či skutočnosť, že žalovaný poukazoval príjem v iný deň aký bol dohodnutý v pracovnej zmluve, nepovažoval za preukazujúce uzavretie ústnej dohody o pohyblivej zložke mzdy, nakoľko v prípade opaku, teda že by sa jednalo o takúto zložku mzdy, žalobca aj žalovaný by porušovali zákonné odvodové a zrážkové povinnosti a v prípade žalovaného aj s trestnoprávnymi dôsledkami. Nad rámec uvedeného zdôraznil, že podľa § 130 ods. 5 Zákonníka práce listinný dôkaz „Mzda vodiča za mesačné obdobie“ nebola výplatnou páskou, keď neobsahovala údaje o jednotlivých zložkách mzdy, o vykonaných zrážkach a o celkovej cene práce, ktorú tvorí mzda, vrátane náhrady mzdy a náhrady za pracovnú pohotovosť a osobitne v členení preddavok poistného na zdravotné poistenie, poistné na nemocenské poistenie, poistné na starobné poistenie, poistné na invalidné poistenie, poistné na poistenie v nezamestnanosti, poistné na garančné poistenie, poistné na úrazové poistenie, poistné do rezervného fondu solidarity a príspevok na starobné
dôchodkové sporenie, ktoré platí zamestnávateľ. Dal tiež do pozornosti, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že Inšpektorát práce v rámci kontroly vyplácania mzdových nárokov a cestovných náhrad vytkol žalovanému, že nevydával, aj v prípade žalobcu, takúto výplatnú pásku. Ďalšie porušenie sa týkalo mzdy z dôvodu nesprávneho zaradenia zamestnancov podľa náročnosti práce, avšak Inšpektorát práce žiadne porušenie, ktoré by sa týkalo cestovných náhrad u žalovaného nezistil a nevytkol. 27. Taktiež uviedol, že v prípade dôkazu „Informácia Zmeny platné od 1.1.2007“, tento oznam mal podľa výsluchu svedkov visieť na nástenke v sídle žalovaného a ďalej o „takýchto podmienkach nikto nič nepovedal“. Žalovaný sa k tomuto dôkazu nevedel vyjadriť a popieral jeho autenticitu. Súd prvej inštancie dôvodil, že písomná pracovná zmluva bola uzatvorená skôr (dňa 16.5.2006), pričom v konaní nebolo sporné, že žiadne písomné dodatky k nej dohodnuté neboli a preto aj tento oznam na nástenke, ktorý je označený neskorším dátumom, nepovažoval za dôkaz o uzavretí ústnej dohody o pohyblivej zložke mzdy medzi žalobcom a žalovaným. Konštatoval tiež, že napriek zákonnej povinnosti vyplácať cestovné náhrady v mene ustanovenej pre krajinu, v ktorej zamestnanec strávi v kalendárnom dni najviac hodín (§ 13 ods. 5 zákona č. 283/2002 Z. z.) nebolo sporné, že medzi sporovými stranami bola ústna dohoda o vyplácaní cestovných náhrad do 31.12.2008 len v slovenských korunách a po 1.1.2009 iba v eurách, čo bolo aj preukázané z výpisov z účtu. Táto skutočnosť však nepotvrdzovala uzavretie dohody o pohyblivej zložke mzdy medzi sporovými stranami. Vo vzťahu k vykonanému znaleckému posudku súd prvej inštancie ozrejmil, že úlohou znalca je zodpovedať výlučne na skutkové otázky (§ 206, § 207 C. s. p., pôvodne § 127 O. s. p.) z ktorých je zrejmé, že znalec posudzuje skutočnosti na ktoré treba odborné znalosti, prípadne vedecké znalosti výlučne zo skutkového hľadiska. Úlohou znalca nie je hodnotiť dôkazy a ani zodpovedať právne otázky. Poukázal na to, že vzhľadom na uvedené nemohol prihliadnuť na odpovede znalca, v ktorých právne posudzoval príjem žalovaného žalobcovi, teda či sa jedná o cestovné náhrady alebo pohyblivú zložku mzdy. Dodal, že súčasťou znaleckého posudku neboli žiadne otázky týkajúce sa zrážok mzdy. 28. Sumarizujúc uviedol, že na základe vykonaných dôkazov vyhodnotených jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti, s poukazom na vyššie uvedenú úvahu dospel k záveru, že k uzavretiu ústnej dohody o pohyblivej zložke mzdy medzi žalobcom a žalovaným nedošlo. Z ich prejavov vôle nielen v čase uzatvárania pracovného pomeru, podpísania pracovnej zmluvy, ale do skončenia pracovného pomeru nebolo preukázané, že by k takejto dohode došlo a sumy, platby posielané žalovaným žalobcovi prevyšujúce čistú mzdu preto posúdil ako cestovné náhrady podľa zákona č. 283/2002 Z. z. Dodal, že k uvedenému záveru dospel aj s poukazom na starorímsku zásadu: „nemo turpitudinem suam allegare potest“ (nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania), nakoľko žalobca žiadal priznať cestovné náhrady, avšak príjem, ktorý od žalovaného dostával tvrdiac, že ide čistú mzdu a pohyblivú zložku mzdy počas celého obdobia trvania pracovného pomeru dostával v plnej výške, bez akýchkoľvek zrážok (daní a odvodov) podľa § 131 Zákonníka práce. Žalobca teda žiadal priznať nárok na cestovné náhrady, pričom tým súčasne žiadal, aby súd akceptoval porušovanie daňových a odvodových povinností podľa ustanovení Zákonníka práce. 29. Zhrnul, že žalobca na súde prvej inštancie podal dve žaloby proti žalovanému, pričom každá žaloba sa týkala iného obdobia. Spor vedený pod sp. zn. 40C/183/2010 sa týkal obdobia od 10.4.2007 do 27.9.2008 a spor vedený pod sp. zn. 43C/334/2010 sa týkal obdobia od 28.9.2008 do 3.10.2009. Nakoľko žaloval vyplatenie cestovných náhrad, súd prvej inštancie skúmal, či mu boli vyplatené v správnej výške. 30. Vo vzťahu k prvému obdobiu od 10.4.2007 do 27.9.2008 si žalobca uplatňoval nárok o zaplatenie 16.443,35 eura s úrokom z omeškania 7,5 % ročne od 1.11.2008 do zaplatenia. Súd prvej inštancie vychádzal z tabuľky č. 1 pod písm. d) a mal za to, že žalovaný vyplatil žalobcovi na cestovných náhradách sumu 463.481,50 Sk (15.384,77 eura po prepočte konverzným kurzom 1 euro = 30,126 Sk). Pri posúdení výšky cestovných náhrad (vreckové a stravné) vychádzal zo znaleckého posudku, nakoľko úlohou znalca bolo zodpovedať otázku, aká mala byť výška cestovaných náhrad podľa GPS systému za obidve žalované obdobia. V znaleckom posudku znalec túto otázku zodpovedal, pričom vychádzal z podkladov GPS záznamov označených v znaleckom posudku v časti 2, príloha č. 10. a č. 13. Súd prvej inštancie upozornil, že pri prvom období zistil, že GPS záznamy nepokrývali celé prvé obdobie. Žalovaný v písomných podaniach uviedol, že až od 25.5.2007 bol zavedený systém na báze GPS záznamov v motorovom vozidle žalobcu, ale v znaleckom posudku podľa GPS záznamov boli určené cestovné náhrady až od 11.6.2007 (č. l. 332 až 334 spisu). Vzhľadom na uvedené dospel súd prvej inštancie k výške cestovných náhrad od 10.4.2007 do 10.6.2007, ktorá nebola spracovaná v znaleckom posudku, s
poukazom na tabuľku č. 3: 1.713,27 eura (1.631,25 + 82,02), 315 Kč (300 + 15) a 4.542 Sk. V znaleckom posudku za obdobie od 11.6.2007 do 27.9.2008 boli cestovné náhrady určené nasledovne: 11.218,73 eura, 17.797,50 Kč a 13.649 Sk. Z uvedeného vyplynulo, že cestovné náhrady za obdobie od 10.4.2007 do 27.9.2008 predstavovali 12.932 eur (1.713,27 + 11.218,73), 17.797,50 Kč (315 + 17.979,50), 18.191 Sk (4.542 + 13.649). Nakoľko žalobca si žalovanú sumu uplatňoval v eurách, súd prvej inštancie tieto cestovné náhrady prepočítal do rovnakej meny na euro, pričom 17.797,50 Kč predstavuje 728,66 eura (1 euro = 24,425 Kč), 18.191 Sk predstavuje 603,83 eura (1 euro = 30,126 Sk), spolu tak cestovné náhrady, ktoré žalobcovi patrili za dané obdobie predstavovali sumu 14.264,49 eura (12.932 + 728,66 + 603,83). Nakoľko žalovanému (žalobcovi - pozn. odvolacieho súdu) boli vyplatené cestovné náhrady vo výške 15.384,77 eura, t. j. viac ako mu patrili, súd prvej inštancie tento žalovaný nárok o zaplatenie 16.443,35 eura s úrokom z omeškania 7,5 % ročne od 1.11.02008 do zaplatenia zamietol. 31. Vo vzťahu k druhému žalovanému obdobiu od 28.9.2008 do 3.10.2009 si žalobca uplatňoval nárok na zaplatenie 8.986,27 eura a 17.640 Kč s príslušenstvom. Súd prvej inštancie vychádzal z tabuľky č. 2 pod písm. d) z ktorej zistil, že žalovaný žalobcovi cestovné náhrady vyplatil vo výške 40.046 Sk = 1.329,28 eura (1 euro = 30,126 Sk) a 5.763,86 eura, čo predstavuje spolu 7.093,14 eura. Podľa znaleckého posudku cestovné náhrady za toto obdobie predstavovali sumu 8.571,15 eura, 12.285 Kč, 3.624 Sk (120,29 eura, keď 1 euro = 30,126 Sk), 367,33 eura, teda podľa znaleckého posudku cestovné náhrady žalobcovi patrili v sume 9.238,77 eura (8.571,15 + 120,29 + 367,33) a 12.285 Kč. Keďže žalovaný žalobcovi vyplatil 7.093,14 eura a mal mu vyplatiť 9.238,77 eura a 12.285 Kč, súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na cestovné náhrady vo výške 1.893,13 eura (9.238,77 - 7.093,14) a 12.285 Kč a vo zvyšku žalobu v časti istiny zamietol. 32. Doplnil, že nevykonal dôkaz pripojením spisu sp. zn. 24C/268/2011, pre žalobcom tvrdený rozpor vo výpovediach konateľky žalovaného v tomto konaní a v uvedenom spore, nakoľko mal za to, že skutkový stav bol zistený v dostatočnom rozsahu a naviac v uvedenom spore sa žalobca domáhal iného nároku ako v tomto spore. Nevykonal tiež doplnenie znaleckého dokazovania o odpoveď na otázku č. 7, nakoľko výška cestovných náhrad bola určená v odpovedi na otázku č. 1 písmeno a) znaleckého posudku podľa záznamov GPS. Rovnako nedopĺňal znalecké dokazovanie o odpoveď na otázku č. 12, nakoľko nebolo úlohou znalca odpovedať na právne otázky, pretože vo výpisoch z účtov žalovaného, ktorými posielal žalobcovi príjem, nebola uvedená žiadna špecifikácia platby. Vo vzťahu k ostatným námietkam poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 23.6.2004, sp. zn. III. ÚS 209/04, podľa ktorého všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. 33. Dospel tiež k záveru, že žalovaný je v omeškaní s plnením svojho dlhu a preto priznal žalobcovi príslušenstvo pohľadávky, t. j. úroky z omeškania. Konštatoval, že sadzba úrokov z omeškania v danom čase bola o 8 % vyššia ako sadzba Európskej centrálnej banky, nakoľko od 11.3.2009 do 7.4.2009 bola sadzba Európskej centrálnej banky 1,5 %, od 8.4.2009 do 12.5.2009 bola 1,25 % a od 13.5.2009 do 12.4.2011 bola 1 %, preto ju zvýšenú o 8 % priznal a nad rámec tejto sadzby zamietol. Vo vzťahu k priznaným úrokom z omeškania poukázal na tabuľku č. 5, z ktorej vyplynulo, akým spôsobom dospel k tomuto nároku, keď pri jednotlivých sumách úrokov z omeškania zohľadnil výšku priznanej istiny a vo zvyšku úroky z omeškania zamietol. 34. Tabuľka č. 5 žalovaný nárok - úroky z omeškania priznaný nárok - úroky z omeškania žalovaný nárok - úroky z omeškania priznaný nárok - úroky z omeškania EUR CZK 995,54 1..260,00 633,88 315,00 427,34 1.890,00 600,39 1.575,00 420,48 3.465,00 3.150,00 1.024,23 157,50 157,50 546,57 630,00 630,00 889,37 1.161,33 157,50 157,50 331,65 4.095,00 4.095,00
1.083,00 1 020,64 1.575,00 1.575,00 649,21 649,21 1.890,00 1.890,00 223,28 223,28 630,00 630,00 súčet 8.986,27 1 893,13 17.640,00 12.285,00 35. Na uvedenom základe, za použitia § 118 ods. 1, § 118 ods. 2 (v znení účinnom do 31.8.2007), § 118 ods. 2 (v znení účinnom od 1.9.2007 do 31.8.2011), § 118 ods. 3 (v znení účinnom do 31.8.2007), § 118 ods. 3 (v znení účinnom od 1.9.2008 do 31.12.2019), § 119, § 129 ods. 1, § 130 ods. 5, ods. 8, § 131 ods. 1 (v znení účinnom do 31.8.2007), § 131 ods. 1 (v znení účinnom od 1.9.2007 do 31.8.2011) Zákonníka práce, § 2 ods. 1 (v znení účinnom od 1.4.2005 do 28.2.2015), § 2 ods. 2 (v znení účinnom od 1.4.2005 do 28.2.2015), § 4 ods. 1 písm. c) (v znení účinnom od 1.4.2005 do 8.2.2015), § 5 ods. 1, ods. 2 (v znení účinnom od 1.4.2005 do 28.2.2015), § 10, § 13 ods. 1, ods. 2 (v znení účinnom do 31.12.2008), § 13 ods. 4 (v znení účinnom do 31.8.2008), § 13 ods. 5 (v znení účinnom do 31.12.2008), § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods. 5 (v znení účinnom od 1.1.2009 do 31.1.2012) zákona č. 283/2002 Z. z., § 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2, § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 (v znení účinnom do 30.6.2010) nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.893,13 eura a 12.285 Kč s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu zamietol. 36. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 2 C. s. p., pričom uviedol, že nakoľko si žalobca uplatnil sumu 26.122,74 eura (pozostávajúcu zo súm 16.446,35 eura, 8.986,27 eura a 693,12 eura, t. j. 17.640 Kč po prepočte konverzným kurzom 1 euro = 25,450 Kč), pričom mal úspech vo výške 2.375,84 eura (1.893,13 eura + 482,71 eura = 12.285 Kč po prepočte vyššie uvedeným kurzom), čo predstavuje úspech 9 % a neúspech 91 %, priznal úspešnejšiemu žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov v rozsahu 82 %. 37. Doplnil, že v priebehu sporu a za účinnosti predchádzajúcej procesnej úpravy (Občianskeho súdneho poriadku) vznikli štátu trovy v súvislosti so znaleckým dokazovaním (uznesenia č. k. 43C/334/2010-260 a č. k. 43C/334/2010-248), pričom podľa ustálenej súdnej praxe štátu patrí náhrada trov, ktoré skutočne vynaložil v súlade s v danom čase platnou procesnou normou (§ 148 O. s. p.), podľa ktorej mu ex lege vznikol nárok na ich náhradu, a to napriek tomu, že nová procesná úprava Civilného sporového konania analogické ustanovenie neobsahuje. Aplikáciou Čl. 4 ods. 2 Základných princípov C. s. p., s použitím § 253 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 470 ods. 2 C. s. p. je možné štátu priznať náhradu trov konania proti neúspešnej strane sporu aj za právnej úpravy C. s. p. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.7.2018, sp. zn. 4Obo/3/2018, zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 75/2018). Záverom preto uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že štátu vznikli trovy s vykonaným znaleckým dokazovaním, za použitia Čl. 4 ods. 2 C. s. p., s použitím § 253 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 470 ods. 2 C. s. p. priznal štátu nárok na náhradu trov proti žalobcovi v rozsahu jeho neúspechu a to 91 % a žalovanému v rozsahu 9 %. Dodal, že u žalobcu sa zohľadnia nespotrebované preddavky na znalecké dokazovanie. 38. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 39. Namietal, že sa súd prvej inštancie nijakým spôsobom nevysporiadal s tým, v akom režime je „preplatok“ vo výške 1.120,28 eura (rozdiel medzi vyplatenou sumou 15.384,77 eura a zákonným nárokom vo výške 14.264,49 eura za prvé obdobie), ani prečo uvedené nezapočítal s nárokmi za druhé obdobie. Bol tiež názoru, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko hoci bolo opakovane v priebehu súdneho konania preukázané, že záznamy žalobcu nie sú presné a obsahujú rozpory, bez ďalšieho vypočítal sumu cestovných náhrad za obdobie od 10.4.2007 do 10.6.2007, ktoré
nebolo spracované v znaleckom posudku. Uviedol, že v prípade ak aj vznikol rozpor medzi žalovanou sumou a sumou skutočne vyplatenou žalobcovi, tak k tomu došlo v dôsledku nesprávnych údajov žalobcu. Žiaden iný jeho zamestnanec vyplatenie nenamietal, keďže využíval program, ktorý monitoruje trasy a časy pracovných ciest na báze GPS satelitného systému a takýto systém sa javil byť presnejší a dôveryhodnejší ako osobné záznamy žalobcu. Poukázal tiež na to, že Inšpektorát práce Bratislava, ktorý u žalovaného vykonal hĺbkovú kontrolu, vo vzťahu k vyplácaniu cestovných náhrad nezistil žiadne pochybenia. Dôvodil, že žalobca tieto rozpory žiadnym relevantným spôsobom nevysvetlil a nepreukázal a tak neuniesol dôkazné bremeno. Mal tiež za to, že žalobca rovnako nepreukázal ani existenciu dohody o pohyblivej zložke mzdy a dôkazu označeného ako „Informácia Zmeny platné od 1.1.2007“. Dal do pozornosti, že prijatie platieb dohodnutých podľa pracovnej zmluvy žalobca potvrdil, nerozporoval ich prijatie ani výšku a naopak, skutočnosti tak, ako ich počas celého priebehu súdneho konania uvádzal žalovaný zodpovedali aj písomnej dokumentácii, vo výpovediach neboli rozpory a uvedené dávalo logický zmysel, viď ekonomická návratnosť, náklady na vodičov, ako aj žiadosti žalobcu o vykonanie výpočtu dane z príjmov fyzickej osoby zo závislej činnosti a o vykonanie ročného zúčtovania preddavkov na daň z týchto príjmov a vznik a plnenie odvodových povinností. XX. R. T., že napriek tomu, že sa súd prvej inštancie s právnou argumentáciou žalobcu nestotožnil a uviedol, že „nebolo sporné, že žiadna pohyblivá mzda, ktorej výška by závisela od ním dosiahnutého obratu dohodnutá písomne nebola“, aj tak bol žalobca v časti 9 % úspešný, pričom bol názoru, že ak žalobca nepreukázal právny titul svojho nároku, súd prvej inštancie už nemal ďalej skúmať ním tvrdený nárok prostredníctvom iného právneho titulu, ale mal v celosti žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že sumy, ktoré mu boli vyplatené počas trvania pracovného pomeru, boli mu vyplatené z iného právneho titulu než z titulu cestovných náhrad a malo ísť o odmenu, resp. ústne dohodnutú časť mzdy, ktorú mali aj ostatní zamestnanci vo výške 11 % z ceny prepravy vzťahujúcej sa k jednotlivým jazdám. Poukázal na to, že predmet sporu vymedzuje žalobca prostredníctvom svojho žalobného návrhu a určuje tak, čoho sa domáha a čo bude predmetom sporu. Mal za to, že súd prvej inštancie v súlade s princípom materiálnej pravdy správne zistil skutkový stav čo možno najúplnejšie a najbližšie k skutočnosti, nakoľko na predmetné súdne konanie sa ešte nevzťahovala nová právna úprava C. s. p. vzhľadom na princíp materiálnej pravdy vs. princíp formálnej pravdy, ale následne v rozpore s § 216 C. s. p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. 41. Proti rozsudku v časti, v ktorej bola žaloba vo zvyšku namietnutá podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 42. Namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy a to pripojenie súdneho spisu súdu prvej inštancie sp. zn. 24C/268/2011, z dôvodu tvrdeného rozporu vo výpovediach konateľky žalovaného a tiež nedoplnil znalecké dokazovanie o znalcom nezodpovedané otázky v zmysle uznesenia súdu prvej inštancie č. k. 43C/334/2010-228, zo dňa 20.12.2012, a to otázky č. 7 a č. 12 znaleckého posudku. Za nepravdivé označil tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalobca sa v danej veci (K. J.) domáhal iného pracovnoprávneho nároku ako je žalobcom v prejednávanej veci uplatnený nárok, nakoľko išlo o rovnaký pracovnoprávny nárok, len bol uplatnený nesprávnym právnym titulom nevyplatenia mzdy, nebolo tam však nariadené znalecké dokazovanie. Rovnako išlo o zásadnú skutkovú otázku kvôli nevyplateniu predmetných cestovných náhrad, keď v danom spore konateľ žalovaného tvrdil, že tzv. plachty „Mzda vodiča za obdobie ...“ predstavovali interný doklad žalovaného, čím prispôsobil svoju výpoveď skutkovým tvrdeniam žalobcu K. J. kvôli nevyplateniu mzdy a v prejednávanej veci už tvrdil, že o listinnom dôkaze priamo súvisiacom s tzv. „plachtami“ („Informácia Zmeny platné od 1.1.2007“) sa už nevedel vyjadriť kto ho vypracoval, čo je zjavný a zásadný rozpor v jeho výpovediach. Súd prvej inštancie právne zaväzovalo uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania zo dňa 20.12.2012 a z tohto dôvodu bol ex offo povinný doplniť znalecké dokazovanie, najmä o zodpovedanie otázky č. 7, a to za celé rozhodné obdobie. Vykonanie dôkazu (doplnenie znaleckého posudku) príslušným znalcom alebo znaleckou organizáciou, ktorý nebol vypracovaný v celom rozsahu z dôvodov na strane súdu
prvej inštancie, keďže neboli ním predložené príslušnej znaleckej organizácii všetky podstatné listinné doklady a ktorého vykonanie navrhol, bol súd prvej inštancie povinný vykonať o to viac, že danú právnu skutočnosť sporoval aj žalovaný. Vykonanie tohto dôkazu bolo absolútnou nečinnosťou a pasivitou žalovaného úplne a nenávratne zmarené, keďže medzitým príslušná znalecká organizácia ukončila svoju znaleckú činnosť úmrtím jediného spoločníka a znalca, ktorý aj osobne vypracoval predmetný znalecký posudok a ktorý bol aj osobne vypočutý na nariadenom pojednávaní dňa 26.11.2018. Dôvodil, že súd prvej inštancie svojvoľne sám posudzoval a posúdil nevypracované odborné znalecké otázky, aj keď nebol na ne odborne kompetentný. Zároveň poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie ho so svojím výpočtom oboznámil až na pojednávaní konanom dňa 25.10.2022, nie vopred a preto si nemohol overiť správnosť tohto výpočtu a riadne sa k nemu vyjadriť. 43. Namietal tiež, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces a to z nasledovných dôvodov: súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s listinnými dôkazmi a to s tzv. plachtami „Mzda vodiča za obdobie od 11/2008 do 09/2009“, ktoré sa týkali žalobcu a s tzv. plachtou „Mzda vodiča za obdobie ...“, ktorá sa týkala svedka S. Z. a potom s rovnakým dôkazom predloženým zo strany všetkých vypočutých svedkov (ďalších zamestnancov žalovaného) preukazujúcim dohodnutie pohyblivej zložky mzdy, nevysporiadal sa tiež s listinným dôkazom „Informácia Zmeny platné od 1.1.2007“, s dôkazom predloženým žalovaným - „Vyhodnotenie pracovnej cesty - Výnos (SKK) a Mzda + stravné (SKK)“ a to ani v súvislosti s predmetným znaleckým posudkom a odborným (matematickým) výpočtom súvisiacim s odpoveďou na otázku č. 13, ako aj s výsluchom žalobcu a ním navrhnutých svedkov, ktorí potvrdili autenticitu, resp. platnosť a záväznosť pre žalovaného vo vzťahu k žalobcovi a ostatným jeho zamestnancom. Vytkol súdu prvej inštancie, že v odôvodnení len stroho konštatoval údajné vyplatenie cestovných náhrad a toto svoje skutkové a právne tvrdenie oprel o predmetný znalecký posudok, konkrétne o odpoveď na otázku A1 a A2, avšak úplne absentuje komplexné posúdenie cestovných náhrad príslušným znalcom v znaleckom posudku, a to najmä odpovede na otázky č. 2 až č. 4, č. 13 až č. 18, č. 20, č. 21, č. 23 a č. 24; napadnutý rozsudok tiež neoprel o ďalšie právne skutočnosti a dôkazy s výnimkou výsluchu konateľa a konateľky žalovaného, čo je však pre riadne posúdenie nároku nedostatočné a vzbudzuje dôvodné pochybnosti o dôveryhodnosti obsahu výsluchov. Mal preto za to, že súd prvej inštancie nezodpovedal v odôvodnení napadnutého rozsudku všetky otázky podstatného významu pre tento pracovnoprávny spor. 44. K zisteniu skutkového stavu a nesprávnemu právnemu posúdeniu poukázal na výpisy z bankových účtov a závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k týmto dôkazom (ods. 65 rozsudku), keď uviedol, že z výpisov z bankových účtov nevyplýva, že by mu boli vyplatené cestovné náhrady, na ktoré mu v príslušnom kalendárnom mesiaci vznikol právny nárok. Dôvodil, že zistený rozdiel v sumách nezodpovedá výške uvedených cestovných náhrad v príslušných kalendárnych mesiacoch a mal za to, že dané výpisy preukázali vyplatenie pohyblivej zložky mzdy vo výške 11 % z prepravy, v zmysle ústnej dohody so žalovaným, čo potvrdili aj listinné dôkazy, výsluch žalobcu, svedkov (vodičov žalovaného) a znalecký posudok (viď odpovede na otázky č. 13, č. 22 až č. 24). Súdu prvej inštancie vyčítal nesprávne právne posúdenie, keď dospel k záveru, že: „...ak by pri uzatváraní predmetnej pracovnej zmluvy bola aj dohoda o pohyblivej zložke mzdy medzi žalobcom a žalovaným a nebola by súčasťou tejto pracovnej zmluvy, tak by takúto pracovnú zmluvu nepodpísal.“ (ods. 67 rozsudku). Poznamenal, že toto tvrdenie uviedol len konateľ žalovaného a nie konateľka a argumentoval, že súd prvej inštancie opomenul vziať do úvahy, že či tento právny stav nevyhovoval žalovanému, aby finančne ušetril na odvodoch a daniach na svojich zamestnancoch a vodičoch, vrátane žalobcu. Bol názoru, že zo znaleckého posudku vyplynulo, že ani v jednom príslušnom kalendárnom mesiaci mu nebola v správnej výške vyplatená suma, ktorá by zodpovedala príslušnej výške cestovných náhrad v tom-ktorom príslušnom kalendárnom mesiaci, čo len potvrdzovalo, že vyplatené sumy zo strany žalovaného nemohli predstavovať vyplatené cestovné náhrady. 45. Nesúhlasil s tvrdeniami súdu prvej inštancie o vykonávaných zrážkach zo mzdy (ods. 68 rozsudku) a uviedol, že zrážky zo mzdy vykonával žalovaný iba zo mzdy žalobcu, dohodnutej v pracovnej zmluve, boli však žalovaným vykonané v nesprávnej výške. Rovnako nemohol logicky žalovanému podpísať prebratie cestovných náhrad, keď ich nedostal. Za absurdné považoval, ak súd prvej inštancie vyhodnotil jeho odmietnutie podpísať prevzatie náhrad v jeho neprospech. Dôvodil, že vyplatenie cestovných náhrad žalovaný nepreukázal. Za zavádzajúce a nepravdivé označil tvrdenie súdu prvej inštancie, že: „...zohľadnil nesporné skutkové tvrdenia, že v prípade, ak by sa príjem zo mzdy, pohyblivej zložky mzdy a cestovných náhrad, tak plat žalobcu - vodiča kamiónovej dopravy by v rokoch ... dosahoval 3.500 eur
až 4.000 eur, čo by sa výrazne prejavilo na zvýšených nákladoch žalovaného v podnikaní....“, a uviedol, že cestovné náhrady nikdy nie je možné považovať za mzdu, t. j. pripočítavať ich k nej, čo je diametrálne iná zložka príjmu zamestnanca. Uviedol, že súd prvej inštancie si neoveril dopytom na príslušné právne subjekty, resp. Štatistický úrad SR a pod., aký bol v tomto rozhodnom období priemerný príjem vodičov kamiónovej dopravy a svoju právnu úvahu neoprel o žiadne právne skutočnosti, dôvody a listinné dôkazy. Podpísanie tlačiva pre daňové účely z jeho strany, ako aj zo strany ostatných svedkov - vodičov vyhodnotil ako irelevantné, keďže nemajú vysokoškolské, resp. stredoškolské vzdelanie a preto od nich nemožno logicky očakávať právne vedomie, s čím kalkuloval aj žalovaný, pričom súd prvej inštancie neobjektívne nevzal do úvahy, že nevyplácaním žalovaný mal logicky menšie reálne znížené náklady v podnikaní. Namietal tiež, že súd prvej inštancie skutkovo a právne nevysvetlil zásadný a výrazný rozpor prijatých platieb od žalovaného v jednotlivých príslušných kalendárnych mesiacoch s výškou cestovných náhrad v jednotlivých príslušných kalendárnych mesiacoch, ktorá by mala zodpovedať prijatým platbám od žalovaného v týchto jednotlivých kalendárnych mesiacoch. Poukázal tiež, že súd prvej inštancie nemal ani za preukázané ním uvádzané tvrdenie, že ani jeden zo svedkov z nimi tvrdenej pohyblivej zložky mzdy neplatil žiadne dane ani odvody (ods. 69 rozsudku), toto len predpokladal, pričom skutočnosť, že žalovaný odvádzal dane a odvody z nižšej sumy nemôže byť na ťarchu zamestnanca. 46. K uzavretiu ústnej dohody medzi žalobcom a žalovaným o pohyblivej časti mzdy uviedol, že v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce nemusela mať písomnú formu, ale vyplývala z tvrdení žalobcu a vykonaných dôkazov. Nestotožnil sa preto so závermi súdu, ktorý nepovažoval žalobcom uvádzané listinné dôkazy za také, ktoré by preukazovali uzatvorenie ústnej dohody o pohyblivej časti mzdy (ods. 71 rozsudku), pričom v prípade že by sa jednalo o takúto zložku mzdy, tak by žalobca aj žalovaný porušovali zákonné odvodové a zrážkové povinnosti a v prípade žalovaného aj s trestnoprávnymi dôsledkami. Argumentoval, že nesporne došlo k porušeniu týchto zákonných povinností, ale pracovná a trestnoprávna zodpovednosť bola a je výlučne na strane žalovaného, pretože ako zamestnanec reálne nevedel ovplyvniť tento jeho nezákonný postup. Dodal tiež, že právna skutočnosť, že listina „Mzda vodiča za mesačné obdobie...“ nie je výplatnou páskou je právne irelevantné, lebo ho vypracoval žalovaný a doručoval ho svojím zamestnancom, ktorí nemôžu niesť zodpovednosť za zamestnávateľa. Neopodstatnené právne je aj to, že inšpektorát nezistil žiadne porušenie pracovnoprávnych predpisov týkajúcich sa cestovných náhrad, lebo žalovaný to robil veľmi sofistikovane. Mal za to, že súd prvej inštancie prehliadol a zľahčoval porušenie príslušných pracovnoprávnych predpisov, keď žalovaný v priamej príčinnej súvislosti s nevyplatením predmetných cestovných náhrad porušil príslušné zákonné pracovnoprávne ustanovenia, čo súd prvej inštancie úplne skutkovo a právne odignoroval. Bol zároveň názoru, že právna skutočnosť, že pracovná zmluva bola medzi ním a žalovaným uzavretá skôr ako bol listinný dôkaz „Informácia ...“ (ods. 73 rozsudku) vyvesený na nástenke žalovaného neznamená, že medzi ním a žalovaným nebola ústne uzavretá dohoda o pohyblivej zložke mzdy, ale práve naopak, jej autenticitu v rozhodnom období potvrdili aj vypočutí svedkovia (zamestnanci vodiči nákladných motorových vozidiel) a potvrdil ju aj vypočutý príslušný znalec s tým, že súd prvej inštancie účelovo vytrhol z kontextu výpoveď svedka K. J. a vôbec sa v tejto súvislosti nezmienil o výpovediach ostatných zamestnancov (vodičov nákladných motorových vozidiel) a týmto došlo zo strany súdu prvej inštancie k procesnému pochybeniu. 47. Považoval za nepravdivé tvrdenie súdu prvej inštancie, že „...nebolo sporné, že medzi sporovými stranami bola ústna dohoda o vyplácaní cestovných náhrad do 31.12.2008 len v slovenských korunách..., čo bolo aj preukázané z výpisov z účtu...“ (ods. 74 rozsudku) a uviedol, že opakovane túto právnu skutočnosť súdu prvej inštancie namietal a na základe čoho dôvodil, že výpisy z bankového účtu preukázali uzavretie takejto ústnej dohody medzi žalobcom a žalovaným súd prvej inštancie ani neuviedol. Mal za to, že zo strany žalovaného nebolo vôbec preukázané, že medzi ním a žalovaným bola uzavretá takáto ústna dohoda. V tejto súvislosti namietol, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jeho výsluchom, s výsluchmi ostatných vodičov, ako aj s potvrdením OTP Banky Slovensko, a.s., že mal od 3.12.2007 zriadený eurový účet. K vypracovanému znaleckému posudku (ods. 75 rozsudku) uviedol, že nešlo o právne posúdenie a zodpovedanie právnych otázok zo strany znalca, nakoľko podstatné boli jeho skutkové odborné zistenia zahrnuté v znaleckom posudku ku ktorým dospel na základe účtovných, resp. matematických výpočtov, ktoré potvrdzovali a preukazovali uzavretie ústnej dohody medzi ním (žalobcom) a žalovaným, ako aj nevyplatenie cestovných náhrad zo strany žalovaného. Doplnil, že odpoveď na otázku č. 1 nepreukazuje vyplatenie cestovných náhrad, ale iba uvádza aká má byť ich výška. Súd prvej inštancie však na tieto odborné závery znalca neprihliadal a nevysporiadal sa s nimi. Skutkové tvrdenia súdu prvej inštancie a jeho právne závery tak nezodpovedajú vykonanému
dokazovaniu. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie skutkovo a právne nevysvetlil prečo v období od 28.9.2008 do 3.10.2009 bola zo strany žalovaného vyplatená nižšia suma cestovných náhrad, ako mu zo zákona patrila a z akého zrejmého skutkového a právneho dôvodu sa tak z dôvodov na strane žalovaného stalo. K právnej skutočnosti, že príslušný znalec neposudzoval zákonné zrážky zo mzdy poznamenal, že súd prvej inštancie, resp. aj žalovaný mohol na pojednávaní príslušnému znalcovi položiť otázky odborného charakteru, čo však neurobili. Žalovaný navrhol potom doplnenie znaleckého posudku o odborné odpovede na tieto odborné otázky, čo však súd prvej inštancie neakceptoval, preto mal za rozporné so zásadami logiky konštatovanie súdu prvej inštancie, že súčasťou znaleckého posudku neboli žiadne otázky týkajúce sa zrážok zo mzdy, avšak vykonané zrážky zo mzdy však v žiadnom prípade nepreukazujú vyplatenie cestovných náhrad žalovaným. 48. Napadnutý rozsudok považoval za svojvoľný a arbitrárny, lebo vykonané dokazovanie jednoznačne preukázalo opodstatnenosť uplatneného nároku. K súdom prvej inštancie uvedenej starorímskej zásade argumentoval, že neporušil žiadne ustanovenie Zákonníka práce a jediný kto tieto porušil je žalovaný, ktorý svojím nezákonným konaním ušetril na daniach a odvodoch za svojich zamestnancov, teda na ich úkor, takže v prípade riadne uplatneného nároku voči žalovanému nemôže ísť o získanie majetkového prospechu. Poukázal tiež na rozpornosť napadnutého rozhodnutia, keď súd prvej inštancie uviedol, že len skúmal, či mu boli žalovaným vyplatené cestovné náhrady v správnej výške, nie však či mu vôbec boli vyplatené. V odôvodnení tak namietol absenciu odôvodnenia zjavného rozporu, keď mu malo byť vyplatené menej vo vzťahu k druhému rozhodnému obdobu a viac vo vzťahu k prvému, z čoho tento rozpor vyplýva, to logicky nevysvetlil ani žalovaný a súd prvej inštancie sa tým nezaoberal. Zdôraznil, že súd prvej inštancie uviedol, že vo výpisoch z účtov žalovaného, ktorými posielal žalobcovi príjem, nebola uvedená žiadna špecifikácia platby, teda bankové výpisy žalovaného nemôžu preukazovať vyplatenie cestovných náhrad aj kvôli termínu splatnosti mzdy (17. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca) a splatnosti predmetných cestovných náhrad (do 10 pracovných dní, resp. 30 kalendárnych dní od vyúčtovania pracovnej cesty po jej uskutočnení, resp. predloženia dokladov), s čím sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal. Bol názoru, že súd prvej inštancie len „spočítal“ súhrnne a nie jednotlivo za každý kalendárny mesiac samostatne sumu platieb, ktorá podľa jeho právneho názoru predstavovala cestovné náhrady vyplatené osobe žalobcu. Doplnil, že vždy sú to dve samostatné platby zamestnávateľa zamestnancovi, za mzdu a cestovné náhrady a v prípade, ak ide o úhradu (jednej) spoločnej platby, musí to byť na výplatnej páske zamestnanca, resp. vo výpise z bankového účtu zamestnávateľa jasne, bez akýchkoľvek rozumných povinností odlíšené, čo v tomto prípade nebolo. 49. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu nestotožnil s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy a uviedol, že doplnenie dokazovania týmto spôsobom bolo irelevantné a pre konanie nepodstatné, nakoľko žalobca v konaní žiadnym bližším spôsobom nešpecifikoval, ktoré konkrétne skutočnosti by takto mali byť zistené a aký vplyv by to malo mať na konanie a rozhodnutie. Dôvodil, že žalobca bol počas konania nečinný a opakovane urgoval súd prvej inštancie kvôli nečinnosti a až následne priamo na pojednávaní, ktoré bolo vo veci vytýčené na deň 25.10.2022, navrhol doplnenie dokazovania takýmto rozsiahlym spôsobom bez toho, aby uvedené riadne vyargumentoval. Žalobca svoju žiadosť o pripojenie spisu odôvodnil tým, že sa tak mal preukázať ním „tvrdený rozpor vo výpovediach konateľky žalovaného“, pričom v ďalšom texte odvolania však už uvádzal „konateľa“ (nie konateľku žalovaného). K tomu uviedol, že v každom období svojej činnosti mal dvoch konateľov, pričom každý z nich bol oprávnený konať samostatne, preto je potrebné rozlišovať, na koho výpoveď žalobca poukazoval. Vo všeobecnosti mal za to, že ak dve rôzne osoby vypovedajú pred súdom prvej inštancie v rôznych konaniach, môže dôjsť aj k určitému rozporu vo výpovediach, čo môže byť spôsobené tak plynutím času, prirodzeným zabúdaním určitých skutočností, ako aj subjektívnym vnímaním toho istého deja rôznymi osobami. Bol názoru, že práve úplne totožné výpovede by mohli vyvolať otázky o možnej dohode a koordinácii pri výpovedi pred súdom prvej inštancie. Poznamenal len, že v danom konaní bol plne úspešný, keďže súd prvej inštancie žalobu zamietol, čo potvrdil aj odvolací súd. 50. Vo vzťahu k znaleckému posudku uviedol, že ho dňa 12.9.2013, pod číslom 3/2013 vypracoval Expertízny a edukačný inštitút + zapísaný v zozname znaleckých organizácii Ministerstva spravodlivosti SR pod č. 900261. Súd prvej inštancie vyzval strany na vyjadrenie k znaleckému posudku výzvou zo dňa 10.12.2013, resp. zo dňa 27.10.2014 a následne bol znalec aj vypočutý osobne na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 26.11.2018. Žalobca tak mal obrovský časový priestor dopytovať súd prvej inštancie, resp. znalca v prípade, ak mal za to, že znalec v posudku nezodpovedal všetky otázky v celom
rozsahu tak, ako mu boli položené. Vzhľadom na skutočnosť, že súdny znalec, ktorý znalecký posudok vypracoval, v priebehu súdneho konania zomrel a organizácia zanikla, nebolo možné bez ďalšieho požiadať o doplnenie znaleckého posudku, jednalo sa o obdobie od 10.4.2007 do 10.6.2007 a teda len dva mesiace v porovnaní s celým žalovaným obdobím v trvaní takmer 2,5 roka. Súd prvej inštancie sa s chýbajúcim obdobím vysporiadal tak, že použil matematický výpočet a sumy za predmetné obdobie dopočítal, pričom dal do pozornosti, že ak žalobca namietal, že mu neboli vopred pred pojednávaním doručené podklady súdu prvej inštancie a nemohol si tak overiť výpočet, tak v prípade ak výpočet súdu prvej inštancie považoval za nesprávny, mal byť jeho výpočet súčasťou odvolania. Bol názoru, že súd prvej inštancie vykonal jednoduchý matematický výpočet a pre posúdenie tohto obdobia nie sú potrebné osobitné vedecké poznatky. 51. Oponoval tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s listinnými dôkazmi Mzda vodiča za obdobie - tzv. plachty a „Informácia Zmeny platné od 1.1.2007“. Poukázal na to, že so svedkami J. O. Z. žalovaný okamžite skončil pracovný pomer pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny, pričom svedkovia boli detailne pripravení a vypovedal úplne zhodne s výpoveďou žalobcu, preto ich výpovede vyhodnotil ako účelové. Bol názoru, že sa súd prvej inštancie s listinnými dôkazmi vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku a podrobne uviedol spôsob akým o veci uvažoval a ako ju vyhodnotil, len tento nevyhovoval žalobcovi a preto ho napáda a rozporuje. Dodal, že ak žalobca nebol v priebehu súdneho konania schopný uniesť dôkazné bremeno a preukázať súdu prvej inštancie, že k uzatvoreniu ním tvrdenej dohody, resp. dodatku prišlo, nie je povinnosťou žalovaného a súdu prvej inštancie zisťovať a ďalej overovať danú skutočnosť. V zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov a zásady materiálnej pravdy je na výlučnom posúdení súdu prvej inštancie, ako sa s informáciami a dôkazmi vykonanými v priebehu súdneho konania vysporiada a ako tieto posúdi jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. Opakovane uvádzal, že tzv. plachty nie sú žiadnym oficiálnym dokumentom spoločnosti, jednalo sa o dokument len pre jej interné účely, slúžiaci výlučne pre potreby internej kalkulácie nákladov prevádzky jednotlivých vozidiel a nemajúci charakter výplatnej pásky, mzdového prehľadu ani žiadnej inej obdobnej listiny. Ak je v záhlaví listiny uvedené „mzda vodiča“, je tomu tak len preto, že daný software technicky neumožňuje nahradiť pojem „mzda“ iným vhodnejším pojmom. Percento 11 %, resp. 13 % je v dokumente uvedené len ako nákladová položka, ktorá vyjadruje osobné náklady na vodiča, s ktorými musí žalovaný ako zamestnávateľ pri kalkulovaní ceny prepravy počítať. Zdôraznil, že zamestnanci dostávali iné výplatné pásky, dokumenty odlišné od tzv. plachiet. Poukázal na protokol Inšpektorátu práce zo dňa 29.11.2020, kedy v rámci inšpekcie boli kontrolované aj výplatné pásky zamestnancov, ale žiadne nedostatky v tejto oblasti neboli zistené. Doplnil, že podľa platnej právnej úpravy nie je povinnou náležitosťou výplatnej pásky údaj o cestovných náhradách a preto sa nestotožnil so závermi znaleckého posudku (strana 260 znaleckého posudku), ktorý sa odvoláva na tzv. plachty a na skutočnosť, že v nich „nie je uvedená žiadna položka „Stravné“ a „Vreckové“ a ani položka s názvom „Diéty“ ... Z toho vyplýva, že stravné a vreckové nie sú zahrnuté v odmene vodiča.“ K dokumentu „Informácia Zmeny platné od 1.1.2007“ dodal, že na dokumente nie je jeho pečiatka, ani žiadnej osoby oprávnenej konať za žalovaného, tento dokument nevypracoval, nie je ním podpísaný a nemá s ním nič spoločné. 52. Ďalej uviedol, že v prípade ak aj vznikol rozpor medzi žalovanou sumou a sumou skutočne vyplatenou žalobcovi, tak k tomu došlo v dôsledku nesprávnych údajov žalobcu. Žiaden iný jeho zamestnanec vyplatenie nenamietal, využíval program, ktorý monitoruje trasy a časy pracovných ciest na báze GPS satelitného systému, nakoľko takýto systém sa javil byť presnejší a dôveryhodnejší ako osobné záznamy žalobcu. Bol názoru, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, z akého dôvodu by sumy, ktoré mu vyplácal na účet a ktoré presahovali sumu dohodnutej mzdy, nemohli zahŕňať aj cestovné náhrady. Uviedol, že mu nie je známe žiadne ustanovenie platnej právnej úpravy, ktoré by nepripúšťalo výplatu mzdy spolu s cestovnými náhradami zamestnancovi v jednej spoločnej platbe a ani sám žalobca takéto ustanovenie v odvolaní neuviedol. Bol názoru, že aj prípadné pochybenie v položkovom vyúčtovaní nemôže mať za následok právny záver o tom, že súčasťou mzdy neboli aj cestovné náhrady. Tvrdenia žalobcu, že „...preukázateľne porušoval zákon, sofistikovanou činnosťou, keď príslušným štátnym orgánom predkladal iné doklady a dokumenty ako svojim zamestnancom, vodičom a snažil sa príslušným štátnym orgánom vykazovať súlad, pričom má ísť o „úmyselné konanie...“ považoval za účelové, uvádzané v snahe očierniť žalovaného a navodiť negatívny dojem o spôsobe fungovania a riadenia spoločnosti a ani tieto svoje tvrdenia žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. Vo zvyšku zotrval na argumentácii uvedenej vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie.
53. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného a k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu nevyjadril. 54. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 14.5.2024 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.). 55. Na ozrejmenie odvolací súd uvádza, že hoci žalovaný výslovne nevymedzil časť rozsudku proti ktorej podáva odvolanie, vzhľadom na obsah odvolania, ako aj skutočnosť, že v zmysle § 359 C. s. p. odvolanie môže podať strana, v neprospech ktorej bolo odvolanie vydané, teda v prípade žalovaného v časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené, podrobil odvolaciemu prieskumu v rámci odvolania žalovaného vyhovujúcu časť napadnutého rozhodnutia. 56. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 57. Nakoľko sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje správnosť jeho dôvodov. Vo vzťahu k podstatným odvolacím tvrdeniam žalobcu týkajúcim sa nevykonania navrhnutých dôkazov, vysporiadania sa so špecifikovanými dôkazmi, posúdenia dohody o pohyblivej zložke mzdy a právneho posúdenia sumy prevyšujúcej mzdu dohodnutú v pracovnej zmluve, ako aj vo vzťahu k podstatným odvolacím tvrdeniam žalovaného vo vzťahu k identifikácii prevyšujúcej časti plnenia za prvé uplatnené obdobie a jeho nezapočítania na ďalšie obdobie, ako aj výšky náhrad za obdobie 10.4. až 10.6.2007 a právneho posúdenia uplatneného nároku odvolací súd podotýka, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k čiastočnému vyhoveniu žalobe. 58. Pokiaľ ide o žalobcom namietané nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku (arbitrárnosť), event. jeho zmätočnosť, čím malo byť porušené právo žalobcu na spravodlivý proces je potrebné uviesť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, avšak tak, ako uviedol aj súd prvej inštancie, táto judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, vrátane takého, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj Ruiz Torija c. Španielsko zo dňa 9.12.1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko zo dňa 9.12.1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko zo dňa 29.5.1997; Higgins c. Francúzsko zo dňa 19.2.1998). Súd musí odpovedať na podstatné a právne významné skutočnosti a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie ich existencie, inak by sa dostal mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktorý proces je chránený nielen Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale i Čl. 6 ods. 1 Dohovoru s tým, že súčasťou obsahu týchto základných práv je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo väzbe s predmetom konania (napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 119/2009, sp. zn. III. ÚS 95/2006, sp. zn. III. ÚS 260/2006). 59. Preskúmaním tejto časti odvolacieho argumentu žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení strán konania. S argumentami strán konania sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal, uviedol prečo na ne neprihliadol a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Hodno tiež uviesť, že za porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka konania (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/165/2011).
60. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy a to pripojenie spisu súdu prvej inštancie sp. zn. 24C/268/2011 a doplnenie znaleckého dokazovania o znalcom nezodpovedané otázky č. 7 a č. 12. Odvolací súd uvádza, že rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov budú vykonané je na posúdení konajúceho súdu, pričom naplnením odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) C. s. p. je nevykonanie dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, t. j. skutočností, ktoré by mali rozhodujúci vplyv na rozhodnutie súdu, žalobca však neuviedol, v čom by navrhované dôkazy mali konkrétny vplyv na výrok rozhodnutia. 61. V zhode so závermi súdu prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že uvedené žalobcom navrhované dôkazy nepredstavovali dôkazy potrebné na posúdenie uplatneného nároku, z uvedených dôvodov vyhodnotil predmetnú námietku žalobcu ako nedôvodnú. Odvolací súd len poznamenáva, že žalobca odôvodňoval nutnosť pripojenia spisu sp. zn. 24C/268/2011 rozpormi vo výpovedi konateľa k tzv. plachtám „Mzda vodiča za obdobie...“, avšak v konaní na súde prvej inštancie vykonanie uvedeného dôkazu odôvodňoval rozpormi vo výpovedi konateľky k vyplácaniu odmeny vo výške 11 % (č. l. 1051 spisu), keď v konaní nebolo sporné, že žalovaný mal dvoch samostatne konajúcich konateľov. 62. Vo vzťahu k žalobcom namietanému právnemu posúdeniu veci a tiež namietaným skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie týkajúcim sa listinných dôkazov: „Mzda vodiča za obdobie ...“, „Informácia Zmeny platné od 1.1.2007“, „Vyhodnotenie pracovnej cesty ..“,, výpisov z bankových účtov žalovaného a ostatných vykonaných dôkazov vo vzťahu k preukázaniu vyplácania žalobcom tvrdenej pohyblivej zložky 11 % z prepravy odvolací súd poukazuje na to, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) dopadá na situácie, kedy súd prvej inštancie síce vykonal všetky potrebné dôkazy, avšak podľa názoru odvolateľa ich hodnotil spôsobom, ktorý je v rozpore s § 191 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, a preto sú skutkové zistenia, ku ktorým na základe takéhoto hodnotenia dôkazov dospel, nesprávne a to vzhľadom na to, že súd prvej inštancie buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. 63. Hodno uviesť, že nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 až § 211 C. s. p. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a pod. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 C. s. p. 64. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (Čl. 46 Ústavy SR) čo znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav. 65. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné „hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom - ktorom dôkaznom prostriedku sú rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných prostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov. Na nesprávnosť výsledku činnosti súdu pri hodnotení dôkazov možno usudzovať - ako vyplýva zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov - len zo spôsobu ako k nemu súd dospel. Ak v tomto smere nemožno súdu prvej inštancie vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi (napr. namietať, že mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva iný záver a pod.). 66. Právne posúdenie veci je činnosť súdu, spočívajúca v subsumovaní zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu, čo vedie k záveru o právach a povinnostiach strán sporu. Právne posúdenie je nesprávne, ak sa súd dopustí pri tejto činnosti omylu, tzn. keď na správne zistený skutkový stav aplikuje nesprávny právny predpis, tiež vtedy, keď síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo zistených skutočností vyvodil nesprávne právne závery. 67. Odvolací súd konštatuje, že žiadne pochybenie či už v hodnotení skutkového stavu, alebo v právnom posúdení v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, resp. z obsahu spisu nezaznamenal, keď súd prvej inštancie správne postupoval pri hodnotení v konaní predložených dôkazov vrátane znaleckého posudku. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že záver súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané uzavretie ústnej dohody o pohyblivej zložke mzdy medzi žalobcom a žalovaným, v dôsledku čoho sumu zaslanú žalovaným na účet žalobcu, nesporne prevyšujúcu mzdu uvedenú v pracovnej zmluve, vyhodnotil ako cestovné náhrady za preukázané vykonané zahraničné pracovné cesty (po preskúmaní výšky ktorých žalobcovi priznal ich zodpovedajúcu nevyplatenú časť), sú závermi preskúmateľnými a vo svojej ucelenosti logickými. 68. K odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd dodáva, že nebolo úlohou súdu prvej inštancie zaoberať sa úvahami žalobcu o tom, že stav, kedy bola v písomnej forme dohodnutá len základná mzda žalobcu mohol vyhovovať žalovanému kvôli menším odvodom, nakoľko takéto úvahy neboli v konaní nijako preukázané. 69. Zároveň vo vzťahu k namietanej argumentácii súdu prvej inštancie, že v prípade, ak by žalobcov príjem pozostával zo mzdy, pohyblivej zložky mzdy a cestovných náhrad, tak by jeho plat vo vymedzenom období predstavoval 3.500 až 4.000 eur, čo by sa výrazne prejavilo na zvýšených nákladoch žalovaného v podnikaní, ktorú podľa žalobcu súd prvej inštancie nepodložil dôkazmi, odvolací súd konštatuje, že išlo o argumentáciu žalovaného, ktorá nebola žalobcom výslovne popretá, preto súd prvej inštancie bez ďalšieho dokazovania mohol v zmysle § 151 ods. 1 C. s. p. z tejto vychádzať ako z nespornej. 70. Je potrebné tiež uviesť, že súd prvej inštancie sa po posúdení, že sumy zasielané žalovaným na účet žalobcu, prevyšujúce písomne dohodnutú mzdu, predstavujú cestovné náhrady, v zmysle uplatneného nároku správne zaoberal tým, či tieto boli vyplatené v zodpovedajúcej výške, pričom dôvody, pre ktoré žalobca poukázal za obdobie 10.4.2007 až 27.9.2008 vyššiu sumu a za obdobie od 28.9.2008 do 3.10.2009 zasa nižšiu sumu cestovných náhrad ako mal, neboli pre posúdenie žalobou uplatneného nároku právne relevantné. 71. Neobstojí tiež námietka žalobcu, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, ktorú odôvodnil tým, že nemal možnosť sa vyjadriť k výpočtu súdu prvej inštancie, ktorým si sám vyrátal výšku cestovných náhrad za obdobie od 10.4.2007 do 10.6.2007, s ktorým bol oboznámený až na pojednávaní konanom dňa 25.10.2022 a nemal možnosť si ho overiť, nakoľko ani v podanom odvolaní nevzniesol žalobca žiadne námietky proti predmetnému výpočtu súdu prvej inštancie a teda neuviedol, v čom mal podľa jeho názoru súd prvej inštancie pochybiť. 72. Porušenie práva na spravodlivý proces nemohol založiť ani samostatný výpočet cestovných náhrad za obdobie od 10.4. do 10.6.2007 súdom prvej inštancie, keď predmetný výpočet predstavoval jednoduchú matematickú operáciu, na vykonanie ktorej nebola po zabezpečení si potrebných podkladov potrebná špecializovaná odbornosť a súd prvej inštancie bol k danému výpočtu plne kompetentný, k čomu odvolací súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že žalobca nenamietal žiadnu konkrétnu chybu v predmetnom výpočte. 73. Odvolací súd dodáva, že splatnosť cestovných náhrad je nevyhnutne naviazaná na to, kedy zamestnanec vyúčtuje pracovnú cestu po jej uskutočnení, resp. kedy predloží príslušné doklady, pričom v konaní nebolo preukázané, kedy žalobca jednotlivé zahraničné pracovné cesty vyúčtoval, preto nie
je možné prisvedčiť jeho argumentácii, že z dôvodu, že termín splatnosti mzdy bol fixný (17. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca), žalovaným zasielané platby na účet žalobcu (v jeden deň v mesiaci) nemohli predstavovať popri mzde aj platby za cestovné náhrady. Z rovnakého dôvodu neobstojí ani argumentácia, že suma prevyšujúca písomne dohodnutú mzdu v jednotlivých mesiacoch nezodpovedá sume cestovných náhrad za zahraničné pracovné cesty v príslušnom mesiaci. 74. K odvolacej argumentácii žalovaného, ktorý namietal, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tým, v akom režime je „preplatok“ (ako rozdiel medzi vyplatenou sumou a zákonným nárokom za prvé obdobie od 10.4.2007 do 27.9.2008) a prečo ho nezapočítal na nedoplatok za obdobie od 28.9.2008 do 3.10.2009 odvolací súd, ako už bolo vyššie uvedené, poukazuje na skutočnosť, že úlohou súdu prvej inštancie bolo (po právnom posúdení, že suma prevyšujúca písomne dohodnutú mzdu zasielaná žalovaným na účet žalobcu predstavuje cestovné náhrady) vyhodnotiť, či boli žalovaným uhradené cestovné náhrady v zákonnej výške. Keďže žalovaný po oboznámení sa so znaleckým posudkom, kde bola vypočítaná suma cestovných náhrad za predmetné obdobie (odpoveď na otázku č. 1 súdu, str. 231 znaleckého posudku, č. l. 516 spisu) zostal pasívny a neuplatnil si prevyšujúcu časť či už vzájomnou žalobou, započítaním alebo iným procesným spôsobom, súd prvej inštancie nedisponoval právnym podkladom na vykonanie započítania. 75. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalovaného, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v dôsledku toho, že vypočítal sumu cestovných náhrad za obdobie od 10.4. do 10.6.2007 sám, hoci bola v konaní preukázaná nepresnosť žalobcom poskytnutých záznamov zo zahraničných pracovných ciest, nakoľko to bol sám žalovaný, kto nepredložil za obdobie od 10.4. do 10.6.2007 údaje zo systému GPS a predložil len výstupy z programu SPED - Stravné vodiča za obdobie, z výstupov ktorého súd prvej inštancie pri výpočte vychádzal, pričom žalovaný žiadne iné dôkazy na preukázanie podkladových údajov za uvedené obdobie nepredložil a ani takýto dôkaz nenavrhol. Je potrebné uviesť, že vo zvyšku uplatneného obdobia, ktoré už pokrýval u žalovaného zavedený systém na báze GPS, boli výpočty, na ktorých súd prvej inštancie založil posúdenie dôvodnosti výšky uplatneného nároku, založené na údajoch z tohto systému. 76. Nemožno sa stotožniť ani s argumentáciou žalovaného, že nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané dohodnutie si pohyblivej zložky mzdy medzi žalobcom a žalovaným a teda žalobca nepreukázal právny titul svojho nároku, súd prvej inštancie už nemal ďalej skúmať uplatnený nárok, ale mal v celosti žalobu zamietnuť. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd je konaní viazaný vymedzeným predmetom konania, ktorý žalobca vymedzuje rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami, pričom právne posúdenie je úlohou súdu. 77. Žalobca sa v podanej žalobe domáhal žalovanej sumy z dôvodu, že mu žalobca nevyplatil žiadnu sumu stravného ani vreckového za zahraničné pracovné cesty v označenom období. Tvrdenie žalobcu v priebehu konania, že suma prevyšujúca jeho písomne dohodnutú mzdu, ktorú mu žalovaný zaslal na účet, predstavuje ústne dohodnutú pohyblivú zložku mzdy je len reakciou žalobcu na žalovaným uplatnenú obranu, že cestovné náhrady boli žalobcovi vyplatené, ktorá nijako nezaložila zmenu posúdenia právneho titulu uplatneného nároku. 78. Pretože žalobca ani žalovaný v podanom odvolaní neuviedli žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by preukázali nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ďalšie odvolacie námietky preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vo výroku vecne správne potvrdil. 79. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žiadnej zo strán konania nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže žiadna zo strán nebola v odvolacom konaní úspešná. 80. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).