Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4CoPr/2/2024 1216205481 26. 06. 2024 JUDr. Valéria Kleinová, st. ECLI:SK:KSBA:2024:1216205481.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, st. a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, E., proti žalovanému: Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, sídlom Bajkalská 27, Bratislava, IČO: 36 069 841, o zaplatenie 981,50 Eur s prísl. o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 22. júna 2023 č.k. B2-11Cpr 2/2016-368 takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne (I. výrok) a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal (II. výrok). 2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 1 903 Eur s príslušenstvom a náhrady trov konania, titulom nevyplatenej mzdy za obdobie od 06.03.2016 do 05.05.2016, ako aj náhrady trov konania (109,20 Eur), tým, že Listom č: URSO/OÚ-2109/2012 zo dňa 29.02.2012 jej žalovaný zaslal výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru danú jej podľa ustanovenia § 47 písm. b) zák.č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. Ako dôvod výpovede žalovaný uviedol zrušenie dvoch štátnozamestnaneckých miest v organizačnom útvare legislatívno - právny, funkcia hlavný radca. Výpoveď bola žalobkyni doručená dňa 08.03.2012. Dňa 10.03.2012 bola žalobkyňa zvolená za poslankyňu Národnej rady SR, z čoho teda má podľa žalobkyne vyplývať, že v mesiaci apríl 2012 jej ešte nezačala plynúť výpovedná doba z dôvodu, že listom zo dňa 11.03.2012 žalovanému oznámila vznik nároku na služobné voľno. Žalovaný listom č: ÚRSO/ OÚ-8869/2012/BA zo dňa 12.03.2012 služobné voľno na výkon funkcie poslankyne žalobkyni poskytol. Podľa § 64 ods.2 Zákonníka práce bola žalobkyni poskytnutá ochranná doba. Žalobkyňa zároveň listom zo dňa 21.03.2012 predložila žalovanému Osvedčenie o zvolení za poslankyňu NR SR. Národná rada SR listom zo dňa 07.03.2016 predložila žalobkyni Potvrdenie o dĺžke mandátu poslankyne NR SR v VI. volebnom období a to za obdobie od 10.03.2012 do 05.03.2016. Po skončení mandátu žalobkyňa oznámila žalovanému dňa 08.03.2016 telefonicky skončenie mandátu, pričom žalovaný listom Č: 8834/2016/BA zo dňa 08.03.2016 zaslal žalobkyni Potvrdenie o štátnej službe so skončením štátnozamestnaneckého pomeru ku dňu 05.03.2016. Podľa názoru žalobkyne, jej po skončení mandátu poslankyne začala plynúť výpovedná doba od 06.03.2016 do 05.05.2016 a za toto obdobie výpovednej doby sa domáhala náhrady mzdy. Podanou žalobou namietala nesprávny výklad žalovaného, podľa ktorého štátnozamestnanecký pomer skončil so skončením poslaneckého mandátu.
3. Súd prvej inštancie lustráciou zistil, že medzi totožnými stranami prebiehalo na tunajšom súde pod sp.zn. 16Cpr/2/2016 konanie, v ktorom sa žalobkyňa domáhala určenia, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 29.02.2012 je neplatné. Zároveň sa domáhala uloženia žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 06.05.2016, t.j. odo dňa keď došlo k údajnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou až do času, keď jej žalovaný umožní pokračovať v práci. Do právoplatného skončenia konania pod sp.zn. 16Cpr/2/2016 súd konanie prerušil uznesením č.k. 11Cpr/2/2016-56 zo dňa 01.06.2016. 4. Podaním doručeným dňa 2.10.2017 k sp.zn. 16Cpr/2/2016 žalobkyňa rozšírila svoj žalobný návrh aj v tom smere, že žiadala od žalovaného mzdu za výpovednú dobu odo dňa 6.3.2016 do 5.5.2016 vo výške 1 843 Eur. Konajúci súd na pojednávaní dňa 22.11.2017 uznesením pripustil zmenu petitu žaloby, v zmysle ktorého sa žalobkyňa domáhala určenia, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne výpoveďou zo dňa 29.09.2012 je neplatné a zároveň uložiť povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni mzdu za výpovednú dobu odo dňa 06.03.2016 do 05.05.2016 vo výške 921,50 Eur a mzdu za obdobie od 10.03.2012 do 05.03.2016. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom sp.zn. 16Cpr/2/2016-195 zo dňa 17.01.2018, právoplatným dňa 30.11.2018, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 10CoPr/7/2018-233 zo dňa 27.09.2018, žalobu zamietol v celom rozsahu. Z bodov 54. a 55. odôvodnenia citovaného rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva skutkový a právny záver súdu, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne došlo uplynutím posledného dňa ochrannej doby, t.j. 05.03.2016, a preto jej nárok na mzdu za obdobie od 06.03.2016 nemohol vzniknúť. Podľa bodu 27. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so správnym záverom súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré aj v celom rozsahu poukázal a rozsudok ako vecne správny potvrdil. 5. Vzhľadom na skutočnosť, že o zaplatenie sumy 921,50 Eur za obdobie žalovanej výpovednej doby od 06.03.2016 do 05.05.2016 súd právoplatne rozhodol v konaní sp.zn. 16Cpr/2/2016, súd prvej inštancie v tomto konaní v súlade s ustanovením § 230 CSP konanie v časti o zaplatenie 921,50 Eur uznesením č.k. 11Cpr/2/2016-199 zo dňa 20.12.2019 právoplatne zastavil s odôvodnením podľa § 230 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova a Uznesenie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 5CoPr/1/2020 - 215 zo dňa 24.02.2020. Dovolanie žalobkyne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 9Cdo/202/2020 zo dňa 12.07.2022 odmietol. Vzhľadom na uvedené predmetom konania zostal nárok žalobkyne vo výške 981,50 Eur (1903 Eur mínus 921,50 Eur). S poukazom na ust. § 141CSP nerozhodoval o pripustení zmeny žaloby doručenej súdu dňa 03.05.2016, ktorou si žalobkyňa uplatnila nárok na zaplatenie 1.903 Eur, kým žalobou doručenou súdu dňa 05.04.2016 si uplatnila nárok vo výške 1.830 Eur, nakoľko k zmene žaloby došlo pred jej doručením žalovanému a súd preto konal o zmenenej žalobe bez rozhodovania o pripustení zmeny žaloby. 6. Žalovaný v podaní zo dňa 10.06.2019 k žalobe uviedol, že štátnozamestnanecký pomer žalobkyne trval u žalovaného v čase od 01.04.2005 do 05.03.2016. Výpoveď z 29. 02. 2012 bola žalobkyni doručená dňa 08. 03. 2012, pričom za poslankyňu Národnej rady Slovenskej republiky bola zvolená dňa 10.3.2012. S poukazom na ust. § 64 ods. 2 zákona č. 311/201 Z.z. Zákonník práce žalovaný dal žalobkyni výpoveď pred začatím plynutia ochrannej doby. Žalovaný v tejto súvislosti zastával názor, že ochranná doba začala plynúť dňom, kedy došlo k výkonu funkcie nezlučiteľnej s vykonávaním štátnej služby (teda dňa 10.03.2012), ktorou je okrem iného aj funkcia poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky. Preto žalovaný mal za to, že výpovedná lehota uplynula skončením ochrannej doby a k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo uplynutím posledného dňa ochrannej doby, t.j. 05.03.2016. Podľa § 69 ods. 8 zákona č. 400/2009 Z.z. za čas služobného voľna podľa odsekov 1 až 6 štátnemu zamestnancovi nepatrí funkčný plat. Z uvedeného vyplýva, a je nesporné, že za obdobie výkonu mandátu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky, t.j. od 10.03.2012 do 05.03.2016, nepatril žalobkyni funkčný plat. Súd tunajšie konanie v minulosti prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II. pod sp.zn. 16Cpr/2/2016, medzitým však ako už bolo uvedené, konajúci súd v konaní o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a náhradu mzdy právoplatne rozhodol v prospech žalovaného (rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 16Cpr/2/2016 z 17.01.2018, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 10CoPr/7/2015 z 27.09.2018). V oboch právoplatných rozsudkoch konajúce súdy deklarovali správnosť a zákonnosť postupu žalovaného pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou. S poukazom na závery uvedené vo vyjadrení, žalovaný navrhol konanie voči žalovanému zastaviť alebo
alternatívne uplatnený nárok žalobkyne na vyplatenie náhrady mzdy spolu s úrokmi z omeškania sa v celom rozsahu zamietnuť. 7. Podaním zo dňa 22.11.2022 žalobkyňa predložila podanie s označením podstatné a rozhodujúce tvrdenia spolu s dôkazmi, v ktorom zhrnula skutkový stav a uviedla, že za dôležitý, podstatný a rozhodujúci dôkaz pri vymáhaní zaplatenia mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov jej štátnozamestnaneckého pomeru od 06.03.2016 do 05.05.2016 považuje potvrdenie z Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky o uplynutí dĺžky mandátu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky v VI. volebnom období Národnej rady Slovenskej republiky dňom 05.03.2016. Podľa § 62 ods. 1 Zákonníka práce, ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že výpovedná doba je časový úsek, ktorý beží po doručení výpovede a určuje koniec pracovného pomeru. Výpovednou dobou je teda určitý časový úsek medzi doručením výpovede a skončením pracovného pomeru. Výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede (§ 62 ods. 7 Zákonníka práce) a za výpovednú dobu sa poskytuje mzda. Až po skončení výpovednej doby vzniká koniec pracovného pomeru. V nadväznosti na citované ustanovenie Zákonníka práce uviedla, že nakoľko jej žalovaný po skončení jej mandátu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky neumožnil pokračovať v štátnozamestnaneckom pomere počas dvoch mesiacov výpovednej doby, a to od 06.03.2016 do 05.05.2016, a ani jej nevyplatil mzdu za dva mesiace tejto výpovednej doby od 06.03.2016 do 05.05.2016, podala na Okresný súd Bratislava II návrh na vydanie Platobného rozkazu zo dňa 04.04.2016 v právnej veci zaplatenia mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov, a to od 06.03.2016 do 05.05.2016. Bolo podľa nej a je povinnosťou žalovaného dokázať, či jej vyplatil mzdu za výpovednú dobu dvoch mesiacov od 06.03.2016 do 05.05.2016, a to pomocou písomného dôkazu - doklad o mzde. Doklad o mzde je dôležitý listinný dôkaz pre uplatnenie jej právnych nárokov na vyplatenie mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov, t.j. od 06.03.2016 do 05.05.2016, ktorá jej prináleží po skončení jej mandátu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky vo volebnom období 2012-2016. Uviedla, že v histórii nášho práva neexistuje prípad pre právne posúdenie, kedy poslankyňa, ktorá bola zvolená do Národnej rady Slovenskej republiky obdržala dva dni pred jej zvolením výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru. A rovnako neexistuje v histórii nášho práva ani judikát, ktorý by mohla predložiť do súdneho konania. Ďalej uviedla, že podľa § 64 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, a to ak je zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa ochrannej doby okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predlžení pracovného pomeru netrvá. To znamená, že žalobkyňa trvala na pokračovaní štátnozamestnaneckého pomeru plynutím výpovednej doby od 06.03.2016 do 05.05.2016, a preto podľa citovaného ustanovenia nemala žiadnu povinnosť oznámiť žalovanému, že po skončení mandátu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky na predĺžení štátnozamestnaneckého pomeru netrvá. Je dôležité, že trvala na plynutí výpovednej doby, ktorá určuje koniec štátnozamestnaneckého pomeru. Predmetným podaním žalobkyňa vyčíslila aj úroky z omeškania vo výške 221 776,80 Eur a žiadala, aby súd zaviazal žalovaného na úhradu sumy 223 619,80 Eur. 8. Na pojednávanom konanom dňom 28.02.2023 žalobkyňa uviedla, že na zmene žaloby netrvá. Na pojednávaní dňa 06.04.2023 po prednese záverečných rečí žalobkyňa navrhla vykonanie nového dôkazu, a to list žalovaného zo dňa 15.02.2012, ktorý preukazuje, že žalovaný pripravil jej výpoveď v čase čerpania jej dovolenky, čo je podľa jej názoru v rozpore so zákonom. Na pojednávaní konanom dňom 22.06.2023 žalobkyňa navrhla pripustenie zmeny žaloby v znení: Skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne výpoveďou zo dňa 29.02.2012 je neplatné. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni:1. mzdu za výpovednú dobu odo dňa 06.03.2016 do dňa 05.05.2016 vo výške 921,50 Eur, t.j. 1 843 Eur. 2. Žalovaný je povinný naďalej odo dňa 06.05.2016 poskytovať žalobkyni funkčný plat v sume 921,50 Eur, za každý mesiac až do teraz. 3. žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu škody vo výške 300.000 Eur, za porušenie smernice rady 2000/78/ES z 27.11.2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, za porušenie práva za spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 ústavy SR a podľa článku 36 listiny základných práv a slobôd, za zníženie vážnosti žalobkyne, jej cti, jej postavenia v spoločnosti ako ženy a matky vo verejnom a súkromnom živote v značnej miere. Preto považovala ujmu, ktorá jej bola spôsobená, za závažnú, za zníženie ľudskej dôstojnosti a spoločenskej vážnosti žalobkyne, za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyne, za poškodenie dobrého mena žalobkyne pred zamestnancami žalovaného, za zhoršenie finančnej situácie v rodine, za zníženie sociálneho statusu rodiny, za porušenie právnej a ústavnej
povinnosti žalovaného na riadne pracovné podmienky žalobkyne a jej ochranu pred prepustením. Súd prvej inštancie uznesením rozhodol, že zmenu žaloby nepripúšťa z dôvodov, že časť navrhovaného petitu je nevykonateľná, o časti už bolo rozhodnuté v inom konaní, a zvyšná časť nebola pripustená z dôvodu, že výsledky doterajšieho dokazovania nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie vo veci samej. Preto pokračoval v konaní o pôvodnej žalobe. 9. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, písomnými podaniami a prednesmi strán, preskúmal listinné dôkazy predložené stranami: Výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru Č: ÚRSO/ OÚ-2012/BA zo dňa 29.02.2012 spolu s doručenkou, Oznámenie o vzniku nároku na služobné voľno zo dňa 11.03.2012, Oznámenie žalovaného o poskytnutí služobného voľna žalobkyni zo dňa 12.03.2012, Osvedčenie o zvolení za poslankyňu NR SR zo dňa 11.03.2012, Potvrdenie o dĺžke mandátu poslankyne NRSR zo dňa 07.03.2016, Potvrdenie o štátnej službe zo dňa 8.3.2016, Oznámenie žalovaného zo dňa 15.2.2012s označením: Nárok na pracovné voľno- oznámenie. 10. Po vykonanom dokazovaní zistil, že žalovaný ako zamestnávateľ dal žalobkyni ako zamestnankyni výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru Č: ÚRSO/OÚ-2012/BA zo dňa 29.02.2012. Výpoveď bola žalobkyni doručená dňa 08.03.2012. Žalobkyňa bola zvolená za poslankyňu Národnej rady Slovenskej republiky dňa 10.03.2012. Mandát poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky skončil dňa 05.03.2016. Žalobkyňa sa domáha od žalovaného vyplatenia mzdy za obdobie od 06.03.2016 do 05.05.2016, v ktorom podľa jej názoru plynula dvojmesačná výpovedná doba. 11. Po právnej stránke vec posúdil podľa ustanovení § 62 ods. 1, ods. 7, § 64 ods. 1 písm.e/, ods. 2 Zákonníka práce, § 142 ods. 1, § 143 ods. 1, § 230 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). 12. Aplikáciou citovaných ustanovení právnych predpisov na zistený skutkový stav dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok žalobkyne nie je dôvodný. V prvom rade zaoberal otázkou platnosti výpovede zo dňa 29.09.2012 a následne plynutím výpovednej doby, t.j. odkedy začala plynúť a kedy uplynula výpovedná doba a zároveň, kedy skončil pracovný pomer žalobkyne u žalovaného. Nakoľko ohľadne platnosti výpovede zo dňa 29.02.2012 rozhodol právoplatne Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 16Cpr/2/2016-195 zo dňa 17.01.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 10CoPr/7/2018-233 zo dňa 27.09.2018, tak, že žalobu zamietol, rozhodol, že táto výpoveď je platná. Preto vyslovil, že s poukazom na ustanovenie § 230 CSP o nej už nemôže prejednávať a rozhodnúť znovu. 13. Nakoľko je nárok na zaplatenie žalovanej sumy odôvodnený ako mzda za dvojmesačnú výpovednú dobu, konštatoval, že je viazaný zásadnou nezmeniteľnosťou rozhodnutia, citujúc bod 55. odôvodnenia rozsudku č.k. 16Cpr/2/2016-195 zo dňa 17.01.2018: „Vzhľadom na vyššie uvedené, je podľa názoru súdu jednoznačné, že žalobkyni bola výpoveď doručená dňa 08.03.2012, pričom za poslankyňu NR SR bola zvolená dňa 10.03.2012. S poukazom na ustanovenie § 64 ods.2 ZP zamestnávateľ dal žalobkyni výpoveď pred začatím plynutia ochrannej doby. Len okrajovo súd poznamenáva, že ochranná doba začala plynúť dňom kedy došlo k výkonu funkcie nezlučiteľnej s vykonávaním štátnej služby (10.03.2012), ktorou je okrem iného aj funkcia poslankyne NR SR. Preto súd zastáva názor, že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo uplynutím posledného dňa ochrannej doby t.j. 05.03.2016.“ S týmto odôvodnením rozhodnutia č.k. 16Cpr/2/2016-195 zo dňa 17.01.2018, podľa ktorého výpovedná doba uplynula posledným dňom ochrannej doby dňa 05.03.2016, sa súd prvej inštancie stotožnil. Výpovedná doba s poukazom na ust. § 62 ods. 7 Zákonníka práce začala plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, t.j. dňom 01.04.2012 a uplynula posledným dňom ochrannej doby, t.j. dňa 05.03.2016. Uvedený právny záver považoval súd prvej inštancie za jednoznačný vzhľadom na znenie ustanovenia § 64 ods.2 Zákonníka práce, podľa ktorého ak je zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa ochrannej doby okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá. Uviedol, že ochranná doba v prípade žalobkyne plynula počas jej výkonu verejnej funkcie od 10.3.2012 do 05.03.2016, a preto posledným dňom tejto ochrannej doby zároveň skončil aj pracovný pomer. Výpovedná doba preto plynula od 01.04.2012 (od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede) a skončila dňa 05.03.2016 (uplynutím posledného dňa ochrannej doby). Podľa ust. § 62 ods. 7 Zákonníka práce, by za bežných okolností uplynula výpovedná doba dňa 31.05.2012
(uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca pri dvojmesačnej výpovednej dobe), pokiaľ zákon neustanovuje inak. Zákon ustanovuje inak práve v ustanovení § 64 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa ochrannej doby, okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá. Nestotožnil sa s právnou argumentáciou, resp. výkladom tohto zákonného ustanovenia žalobkyňou, podľa ktorej časť ustanovenia v znení „okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá“, znamená, že žalobkyňa trvala na pokračovaní štátnozamestnaneckého pomeru plynutím výpovednej doby od 06.03.2016 do 05.05.2016, a preto podľa citovaného ustanovenia nemala povinnosť oznámiť žalovanému, že na predĺžení štátnozamestnaneckého pomeru netrvá. Súd prvej inštancie vychádzajúc z jazykového výkladu predmetného ustanovenia, ako aj z rozhodovacej praxe iných súdov ustálil, že časť ustanovenia v znení „okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá“, znamená, že ak zamestnanec po doručení výpovede oznámi zamestnávateľovi, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá, tak jeho pracovný pomer skončí uplynutím štandardnej výpovednej doby. Preto, ak by žalobkyňa oznámila žalovanému po doručení výpovede, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá, skončil by jej pracovný pomer uplynutím dňa dvojmesačnej výpovednej doby, a to dňa 31.05.2012. Nakoľko uvedené žalobkyňa žalovanému neoznámila, skončil jej štátnozamestnanecký pomer posledným dňom ochrannej doby, a to dňa 05.03.2016. Rovnako sa súd prvej inštancie nestotožnil s právnou argumentáciou žalobkyne, podľa ktorej list žalovaného ako zamestnávateľa zo dňa 15.02.2012 má preukazovať, že žalovaný pripravil jej výpoveď v čase čerpania jej dovolenky, čo je podľa jej názoru v rozpore so zákonom. Zákonník práce presne definuje v ustanovení § 64 ods.1, kedy zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď, a to práve v ochrannej dobe, pričom čerpanie dovolenky alebo služobného voľna nie je ochrannou dobou, a preto nič nebránilo zamestnávateľovi v tomto čase dať žalobkyni ako zamestnankyni výpoveď. Z vyššie uvedených dôvodov považoval súd prvej inštancie za právne dôvodné zamietnuť žalobu v celom rozsahu, pretože štátnozamestnanecký pomer žalobkyne zanikol dňa 05.03.2016, a preto nie je možné priznať nárok na vyplatenie mzdy za žalované obdobie od 05.03.2016 do 05.05.2016, keďže už v tomto období štátnozamestnanecký pomer netrval, a preto v tomto období rovnako neplynula ani výpovedná doba. Preto žalobkyni nevznikol a ani nemohol vzniknúť nárok na mzdu za žalované obdobie. Nad rámec dodal, že zamestnanec má nárok na mzdu za vykonanú prácu, t.j. má nárok na mzdu za výpovednú dobu v prípade, ak počas výpovednej doby vykonáva pre zamestnávateľa prácu. Ako výkon práce sa neposudzuje doba, na ktorú zamestnávateľ uvoľní zamestnanca dlhodobo na výkon verejnej funkcie. Rovnako zamestnanec nemá nárok na funkčný plat za obdobie, kedy má služobné voľno na výkon funkcie nezlučiteľnej s vykonávaním štátnej služby. 14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému nepriznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania, nakoľko z obsahu súdneho spisu zistil, že mu žiadne trovy nevznikli. 15. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa dôvodiac tým, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, ale na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a v dôsledku toho vec nesprávne právne posúdil. Vychádzala z jej návrhu na vydanie platobného rozkazu, ktorý dňa 05.04.2016 podala na Okresnom súde Bratislava II a v ktorom sa domáhala vyplatenia mzdy za dva mesiace výpovednej doby, t. j. za obdobie od 06.03.2016 do 05.05.2016, a to po skončení jej pôsobenia poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky vo volebnom období 2012–2016, teda vyplatenia mzdy za dva mesiace výpovednej doby, t.j. za obdobie od 06.03.2016 do 05.05.2016. Uviedla, že ak by súd prvej inštancie -Okresný súd Bratislava II venoval pozornosť jej návrhu na vydanie platobného rozkazu, mohol a mal rozhodnúť mimosúdnou cestou, a tým by nemusela uplatňovať právne úkony na zachovanie jej práv na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa článku 36 Listiny základných práv a slobôd. V tejto súvislosti zdôraznila, že v tomto individuálnom pracovnoprávnom spore súd prvej inštancie -Okresný súd Bratislava II, ani súd prvej inštancie-Okresný súd Bratislava IV nevyzval žalovaného na predloženie dokladu o mzde ako dôkazu, na, ktorý od začiatku a stále poukazovala, a ktorým by žalovaný preukázal vyplatenie mzdy za výpovednú dobu dva mesiace, a to od 06.03.2016 do 05.05.2016, ktorá je meritom veci ako nárok z individuálneho pracovnoprávneho sporu medzi stranami. Mala za to, že bolo a je povinnosťou žalovaného dokázať, či jej vyplatil mzdu za výpovednú dobu dvoch mesiacov od 06.03.2016 do 05.05.2016, a to pomocou písomného dôkazu - doklad o mzde. Doklad o mzde je dôležitý listinný dôkaz pre uplatnenie jej právnych nárokov na vyplatenie mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov, t.j. od 06.03.2016 do 05.05.2016, ktorá jej prináleží po skončení jej mandátu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky vo volebnom
období 2012-2016 dňom 05.03.2016. Ani Okresný súd Bratislava II (A. D. F.) ani nová sudkyňa (B. G. H. I.), t.č. pridelená na Mestský súd Bratislava IV, nevyzvala žalovaného počas troch prebiehajúcich pojednávaní o predloženie dôkazu, a to dokladu o mzde, ktorým by žalovaný preukázal zaplatenie výpovednej doby za dva mesiace od 06.03.2016 do 05.05.2016. Okresný súd Bratislava II (A. D. F.) nepostupoval v súlade so zákonom, keď Uznesením sp.zn. 11 Cpr/2/2016 zo dňa 01.06.2016 konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 16 Cpr/2/2016, nakoľko lustráciou zistil, že dňa 11.04.2016 podala na Okresnom súde Bratislava II žalobný návrh vo veci sp.zn. 16Cpe 2/2016proti žalovanému o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Rovnako sa k tomuto priklonil aj súd prvej inštancie v rozsudku na strane 2, bod 3, a tým hneď od začiatku sa odklonil od merita veci. Prvoinštančný súd prostredníctvom sudkyne (B. G. H. I.) poukázal na prerušenie návrhu na vydanie platobného rozkazu do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 16 Cpr/2/2016, a tým hneď od začiatku sa prvoinštančný súd (B. G. H. I.) odklonil od merita veci rovnako, ako to urobila A. D. F. na Okresnom súde Bratislava II. Preto aj v tomto odvolaní znovu poukazuje a zdôrazňuje, že tu ide o dve rozdielne súdne konania s dvomi rozdielnymi právnymi nárokmi, a to návrh na vydanie platobného rozkazu sp.zn. 1 lCpr 2/2016 zo dňa 04.04.2016, kde sa domáha zaplatenia náhrady mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov, a to od 06.03.2016 do 05.05.2016 a žaloba o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru sp.zn.1 6Cpr/2/2016, kde sa domáhala určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru Výpoveďou zo dňa 29.02.2012. Poukázala na nekalé dokazovanie zo strany žalovaného na súde prvého stupňa, ktorý nepredložil dôkaz, a to doklad o mzde, ktorým by preukázal, ako si splnil povinnosť vyplatiť mzdu žalobkyni za výpovednú dobu dvoch mesiacov, t.j. od 06.03.2016 do 05.05.2016. Aj napriek tomu, že ho na troch uskutočnených pojednávaniach dňa 28.02.2023 a ďalej dňa 06.04.2023 a dňa 22.06.2023 na to vyzývala. Rovnako žalovaného nevyzval ani súd prvej inštancie prostredníctvom sudkyne B. G. H. I. na žiadnom z troch uskutočnených pojednávaniach dňa 28.02.2023, 06.04.2023 a dňa 22.06.2023. Aj v tomto konaní mala za preukázané, že od prvého pojednávania dňa 28.02.2023 a ďalej dňa 06.04.2023 a vyvrcholenie predstavuje pojednávanie dňa 22.06.2023, sa jej prípad ako žalobkyne odkláňa od merita veci a porušuje princíp právnej istoty, ktorý je upravený v článku 2 základných princípov CSP. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Odo dňa podania mojej žaloby 05.04.2016 nebol princíp právnej istoty naplnený a jej spor nebol rozhodnutý spravodlivo súdom prvej inštancie rozsudkom Mestského súdu Bratislava IV sp.zn. B2-11Cpr/2/2016-368 zo dňa 22.06.2023. Poukázala na ust. § 124 CSP, podľa ktorého sa každé podane posudzuje podľa jeho obsahu, ust. § 131 CSP. Žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva. To znamená, že okrem princípu právnej istoty sa v tomto konaní porušuje aj princíp právnej ochrany upravený v článku 5 základných princípov CSP.:„ Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.“ Podľa § 157 ods. 1 CSP súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania. Rovnako ako Okresný súd Bratislava II (JUDr. Hana Posluchová) aj Mestský súd Bratislava IV (B. G. H. I.) s prihliadnutím na povahu konania mal a mohol rozhodnúť na prvom pojednávaní. Dúfala v nestrannosť a nezávislosť súdu prvej inštancie- Okresný súd Bratislava II (JUDr. Hana Posluchová) a rovnako Mestského súdu Bratislava IV (B. G. H. I.), že odhalí hneď na začiatku nekalý úmysel žalovaného a rozhodne v prospech žalobkyne na prvom pojednávaní. Platobný rozkaz bol napísaný jasne, zrozumiteľne, určito s potrebnými dôkazmi v danej veci zaplatenia mzdy vo výške 1 830 Eur s prísl. Okresný súd Bratislava II a ani Mestský súd Bratislava IV ako súdy prvej inštancie sa od začiatku nevenujú meritu veci a vytvárajú prekážku právoplatne rozhodnutej veci v tom, že ako žalobkyňa podaním dňa 02.10.2017 k sp.zn. 16Cpr/2/2016 rozšírila žalobu o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru o náhradu mzdy za výpovednú dobu od 06.03.2016 do 05.05.2016, t.j. za obdobie dvoch mesiacov výpovednej doby spolu vo výške 1 843 eur. Tento úkon rozšírenia žaloby o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru o náhradu mzdy za výpovednú dobu od 06.03.2016 do 05.05.2016, t. j. za obdobie dvoch mesiacov výpovednej doby spolu vo výške 1 843 eur ako žalobkyňa rozšírila na podnet sudkyne A. H. E. na Okresnom súde Bratislava II v konaní sp.zn. 16 Cpr/2/2016, v domnení, že sa konečne dovolá svojich práv v konaní o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, lebo súd prvej inštancie konanie o
vydaní platobného rozkazu, prerušil. Týmto postupom ju sudkyňa Okresného súdu Bratislava II A. H. E. voviedla do omylu a vytvorila prekážku právoplatne rozhodnutej veci (§ 230, § 161 ods. l CSP). Tým, že v konaní o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru sp.zn. 16 Cpr/2/2016 rozšírila žalobu dňa 02.10.2017 očakávala, že súd prvej inštancie rozhodne v jej prospech. Ale dňa 17.01.2018 v konaní o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru Okresný súd Bratislava II jej žalobu zamietol. Týmto zamietnutím žaloby Okresný súd Bratislava II do dnešného dňa nerozhodol o jej právach na náhradu mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov t. j. od 06.03.2016 do 05.05.2016. Obdobie od podania platobného rozkazu dňa 05.04.2016 až doteraz je poznamenané nesúladom právnych predpisov, ich nesprávnou aplikáciou a bránením jej práva na spravodlivé posúdenie veci. V tejto súvislosti v celom súdnom konaní o návrhu na vydanie platobného rozkazu je podľa nej namieste otázka, komu bola u žalovaného vyplatená mzda žalobkyne za výpovednú dobu dva mesiace. Konštatovala, že v rozsudku súdu prvej inštancie (B. G. H. I.) na strane 6, v bode 24 je uvedené: „Súd uvádza, že sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia tunajšieho súdu sp.zn. 16 Cpr/2/2016-195 zo dňa 17.01.2018, podľa ktorého výpovedná doba uplynula posledným dňom ochrannej doby dňa 05. 03. 2016. Výpovedná doba začala plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede t. j. dňom 01.04.2012 a uplynula posledným dňom ochrannej doby t.j. dňa 05.03.2016. “ V rozsudku na strane 7, bod 24, tretí riadok prvostupňový súd (B. G. H. I.) znovu uvádza ., Výpovedná doba preto plynula od 01.04.2012 (od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede) a skončila 05.03.2016 (uplynutím posledného dňa ochrannej doby).“ Prvoinštančný súd dvakrát uvádza, že výpovedná doba žalobkyne plynula od 01.04.2012 a skončila 05.03.2016.Na margo časového úseku plynutia výpovednej doby v rozsudku aj na strane 7. bod 24 sú uvedené dve alternatívy skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne s aplikáciou na ustanovenie § 64 ods. 2 Zákonníka práce:1/„ ak by žalobkyňa oznámila žalovanému, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá, skončil by jej pracovný pomer uplynutím posledného dňa dvojmesačnej výpovednej doby, a to 31.05.2012“ 2/ „nakoľko uvedené žalobkyňa žalovanému neoznámila, skončil jej štátnozamestnanecký pomer posledným dňom ochrannej doby, a to dňa 05.03.2016.“ A tu súd prvej inštancie tretíkrát uvádza, že výpovedná doba žalobkyne plynula od 01.04.2012 a skončila 05.03.2016. Toto nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie znamená, že žalobkyňa mala výpovednú dobu ako časový úsek, ktorý beží po doručení výpovede a určuje koniec pracovného pomeru od 01.04.2012 do 05.03.2016. Prvoinštančný súd (B. G. H. I.) podľa nej pochybil, lebo na tvrdenie, že žalobkyňa mala výpovednú dobu od 01. 04. 2012 a skončila 05. 03. 2016 nemá žiaden dôkaz. A ani v rozsudku neuvádza, či vyzval žalovaného, aby predložil doklady o mzde za obdobie výpovednej doby od 01.04.2012 do 05.03.2016. Je podľa nej povinnosťou žalovaného tieto doklady o mzde za obdobie výpovednej doby od 01.04.2012 do 05.03.2016 ako dôležité listinné dôkazy predložiť, lebo v opačnom prípade sa preukáže aj za pomoci prvoinštančného súdu (B. G. H. I.), nekalé konanie žalovaného, ktorý spáchal podľa ustanovenia § 214 ods.l Trestného zákona kto ako štatutárny orgán právnickej osoby alebo fyzická osoba, ktorá je zamestnávateľom alebo ich prokurista nevyplatí svojmu zamestnancovi mzdu, plat alebo inú odmenu za prácu, náhradu mzdy alebo odstupné, na ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok, v deň ich splatnosti, hoci v tento deň mal peňažné prostriedky na ich výplatu, ktoré nevyhnutne nepotreboval na zabezpečenie činnosti právnickej osoby alebo činnosti zamestnávateľa, ktorý je fyzickou osobou, alebo vykoná opatrenia smerujúce k zmareniu vyplatenia týchto peňažných prostriedkov, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky - trestný čin nevyplatenia mzdy žalobkyni od 01.04.2012 do 05.03.2016. Z hľadiska poznania a obsahu právnej normy v tomto konaní dôležitou právnou skutočnosťou je podľa žalobkyne pohľadávka na mzde za výpovednú dobu, ktorá jej vznikla a je súčasťou skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru. Preto je dôležité poznať obsah práva čo do hĺbky aj v aplikačnej praxi súdov, lebo sústavným predlžovaním súdneho konania návrh na vydanie platobného rozkazu - sa odkláňa od merita veci a dochádza k neodbornému výkladu prvostupňovým súdom. Uviedla, že jej prípad žalobkyne a exposlankyne Národnej rady Slovenskej republiky svedčí o nesprávnej aplikácii jednoduchého práva, čo má za následok porušenie základných práv a slobôd. Už Okresný súd Bratislava II (A. H. E.) urobil taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu ochranu a princípom spravodlivosti. Poukázala na čl. 3 ods. 1 a 2 CSP, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru a uviedla, že do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku, alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej
a účinnej normy na zistený stav veci. tento súdny proces by mal predstavovať pojem spravodlivosť, aby došlo k náprave aktuálneho stavu, ktorý vznikol protiprávnym zásahom do tej miery, aby sa oprávnený stav úplne zhodoval s pôvodným stavom. V histórii nášho práva neexistuje prípad pre právne posúdenie, kedy poslankyňa, ktorá bola zvolená do Národnej rady Slovenskej republiky, obdržala dva dni pred jej zvolením Výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru. A rovnako neexistuje v histórii nášho práva ani judikát, ktorý by som bola mohla predložiť do súdneho konania na Okresnom súde Bratislava II - zaplatenie mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov od 06.03.2016 do 05.05.2016, t.j. ide o obdobie po skončení jej mandátu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky vo volebnom období 2012-2016. Bola toho názoru, že súd prvej inštancie mylne vychádza z ustanovenia § 64 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, a to ak je zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa ochrannej doby okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá. Ako vyplýva z citovaného ustanovenia Zákonníka práce, ochranná lehota sa vzťahuje na vykonávanie jej mandátu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky v tom zmysle, že ochranná doba prerušila jej štátnozamestnanecký pomer. Zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, a to ak je zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa ochrannej doby okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá. To znamená, že žalobkyňa trvala na pokračovaní štátnozamestnaneckého pomeru plynutím výpovednej doby od 06.03.2016 do 05.05.2016, a preto podľa citovaného ustanovenia nemala žiadnu povinnosť oznámiť žalovanému, že po skončení mandátu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky na predĺžení štátnozamestnaneckého pomeru netrvá. Je dôležité, že trvala na plynutí výpovednej doby, ktorá určuje koniec štátnozamestnaneckého pomeru. Nakoľko sa žalobkyňa už 8 rokov domáha svojho práva a podľa dokazovania na súde, ktorý nevyzýval žalovaného na predloženie dôkazu, a to doklad o mzde na zaplatenie mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov od 06.03.2016 do 05.05.2016, predložila na pojednávaní dňa 6. apríla 2023 ďalší dôkaz - list Č.:ÚRSO/OÚ-8869/2012/BA zo dňa 12.3.2012 Služobné voľno štátneho zamestnanca na vykonávanie funkcie poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky. A k tomu jej žalovaný oznámil listom Č.:ÚRSO/OÚ-5380/2012/BA zo dňa 15.2.2012 nárok na pracovné voľno. Tým bolo preukázané, že žalovaný na jednej strane žalobkyni dal súhlas na dovolenku, a potom pracovné voľno na vykonávanie si kandidátskej kampane do Národnej rady Slovenskej republiky a na druhej strane jej napísal Výpoveď zo dňa 29.2.2012. K tomuto dôkazu súd prvej inštancie v rozsudku na strane 7 bod 24 posledná veta uvádza: „Zákonník práce presne definuje v ustanovení § 64 ods. 1, kedy zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď, a to práve v ochrannej dobe, pričom čerpanie dovolenky alebo služobného voľna nie je ochrannou dobou a preto nič nebránilo zamestnávateľovi v tomto čase dať žalobkyni ako zamestnankyni výpoveď.“ Podľa súdu prvej inštancie čerpanie dovolenky alebo služobného voľna nie je ochrannou dobou, preto zamestnávateľ môže dať výpoveď žalobkyni v čase dovolenky a v čase služobného voľna výpoveď. Nesprávne právne posudzuje ustanovenia zákonov, v tomto prípade Zákonník práce a zákon o voľbách. K tejto veci nevyplatenia mzdy žalobkyni sa vzťahuje ustanovenie § 39 OZ: Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. A ďalej aj ustanovenie § 40 ods. 1 OZ: Ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. Vzhľadom k vyššie uvedenému žalobkyňa žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 16. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne nesúhlasil s tvrdeniami žalobkyne uvedenými v jej odvolaní, predovšetkým o tom, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, ale na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a v dôsledku toho vec nesprávne právne posúdil. Plne sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, uvedenými v rozsudku a napadnutý rozsudok považoval za vecne správny, dostatočne odôvodnený a v celom rozsahu za zrozumiteľný. Skutočnosť, že neakceptoval argumenty žalobkyne, ktorými podáva žalobkyňa svoj pohľad na skutkový stav a výklad právnych predpisov, nemôže mať za následok nedostatočnosť alebo nesprávnosť právneho posúdenia veci. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa vo svojom odvolaní riadne nevymedzila svoje odvolacie dôvody, a z obsahu jej odvolania možno len nepriamo dedukovať, čo svojim odvolaním napáda. Žalovaný konštatuje, že okrem dvoch nových navrhovaných dôkazov, ktoré navyše nijako so sporom nesúvisia, žalobkyňa nepredniesla žiadne nové skutočnosti, a opakovane podsúva svoje tvrdenia v nádeji, že tisíckrát opakované tvrdenia žalobkyne sa stanú pravdou. Mal za to, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí riadne a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal
so všetkými skutočnosťami, ako aj navrhovanými dôkazmi, a to napriek neustálej zmene petitu zo strany žalobkyne. Esenciálnou skutočnosťou tohto konania je dátum skončenia štátnozamestnaneckého pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným. Tento bol už určený rozsudkom v inom spore vedenom medzi žalobkyňou a žalovaným, ktorý jednoznačne potvrdil, že štátnozamestnanecký pomer medzi žalobkyňou a žalovaným skončil 05.03.2016. Na základe tejto skutočnosti súd prvej inštancie správne určil, že nárok žalobkyne nie je dôvodný. Tento skutkový základ, teda skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne u žalovaného, potvrdil aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 10CoPr/7/2018-233 zo dňa 27.09.2018. Ostatné tvrdenia žalobkyne (napr. že došlo k spáchaniu trestného činu), resp. rečnícke otázky žalobkyne (napr. komu teda bola jej mzda vyplatená?) sú pre toto konanie úplne irelevantné. Žalobkyňa namieta právne posúdenie veci súdom, avšak podané odvolanie obsahuje len účelové argumenty žalobkyne, ktoré boli v konaní alebo úplne vyvrátené alebo s vecou nijako nesúvisia. Žalovaný mal za to, že uvedené argumenty žalobkyne nie sú spôsobilé zmeniť právne posúdenie veci, pretože konaním žalovaného nebolo porušené žiadne zákonné právo žalobkyne. V zmysle uvedených skutočností podľa žalovaného súd prvej inštancie konal a rozhodol na základe správneho právneho posúdenia veci. Pridržiaval sa svojej doterajšej argumentácie, odkazujúc na svoje predchádzajúce vyjadrenia v konaní vedenom pod sp.zn. B2-11Cpr/2/2016. Na základe uvedeného a v kontexte vyššie uvedenej argumentácie žalovaný navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 17. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že rozhodujúcim a podstatným meritom v tejto právnej veci je doterajší skutkový stav, ktorý ako žalobkyňa uviedla v pôvodnom návrhu na vydanie Platobného rozkazu zo dňa 04.04.2016, a to podstatnými a rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami v tejto právnej veci je jej zvolenie za poslankyňu Národnej rady Slovenskej republiky vo voľbách konaných dňa 10.03.2012. Dva dni pred tým - dňa 08.03.2012 obdržala Výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 29.02.2012, ktorú jej žalovaný zaslal listom Č.:ÚRSO/ OÚ-2019/2012/BA doporučene poštou. V tejto Výpovedi zo štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 29.02.2012 je uvedené: „Výpovedná doba Vám začne plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede.“, ako o tom svedčí listinný dôkaz -už predložený Váženému súdu - list Č.:ÚRSO/OÚ - 2019/2012/BA Výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 29.02.2012. Nakoľko vo voľbách konaných dňa 10.03.2012 bola zvolená za poslankyňu Národnej rady Slovenskej republiky, toto zvolenie za poslankyňu Národnej rady Slovenskej republiky sa stalo dôvodom, že jej nemohla začať plynúť výpovedná doba od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení Výpovede zo dňa 29.02.2012, t.j. od prvého dňa kalendárneho mesiaca apríl 2012 ako nasledujúceho mesiaca po doručení tejto Výpovede. Pokiaľ sa žalovaný plne stotožňuje s tvrdeniami uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie, potom sa žalovaný stotožňuje s plynutím výpovednej doby, za ktorú prináleží žalobkyni mzda a potom je povinný predložiť listinný dôkaz, a to doklad o mzde výpovednej doby od 01. 04. 2012 do 05. 03. 2016 ako dôkaz o vyplatení mzdy žalobkyni podľa rozsudku prvoinštančného súdu. V celom priebehu súdneho konania a ani Vyjadrenie žalovaného zo dňa 22. septembra 2023 vôbec sa neuvádza listinný dôkaz žalovaného - doklad o mzde za mesiac marec 2016 a doklad o mzde za mesiac apríl 2016, ako ho k tomu žalobkyňa od začiatku súdneho konania vyzýva. Doklad o mzde je listinný dôkaz, ktorým žalovaný preukáže splnenie si povinnosti žalovaného pri skončení jej štátnozamestnaneckého pomeru, a to vyplatenie mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov - marec 2016 a apríl 2016, t.j. ide o obdobie po skončení jej mandátu poslankyne NR SR. Namietala, že v tomto individuálnom pracovnoprávnom spore súd prvej inštancie dosiaľ nevyzval žalovaného na predloženie dôkazu, ktorými by preukázal vyplatenie mojej mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov, t.j. marec 2016 a apríl 2016, ktorá je meritum veci ako nárok z individuálneho pracovnoprávneho sporu medzi stranami. Z toho vyplýva, že od začiatku súdneho konania, aj Vyjadrenie žalovaného zo dňa 22. septembra 2023 dokazuje, že žalovaný si nesplnil povinnosť predložiť súdu listinný dôkaz - doklad o mzde za výpovednú dobu dvoch mesiacov, a to marec 2016 a apríl 2016. A zároveň je preukázané, že žalovaný nevyplatil žalobkyni mzdu za výpovednú dobu dvoch mesiacov, t. j. marec 2016 a apríl 2016. V súlade s ustanoveniami § 384 ods. 1 a 2 CSP žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd vyzval žalovaného o splnenie si svojej povinnosti voči žalobkyni, a to predložiť listinný dôkaz - doklad o mzde za výpovednú dobu dvoch mesiacov marec 2016 a apríl 2016, za ktorú prináleží žalobkyni mzda. Ak sa odvolací súd stotožní - tak ako žalovaný - so závermi rozsudku súdu prvej inštancie, žiadala, aby odvolací súd vyzval žalovaného o naplnenie si svojej povinnosti žalobkyni predložiť listinný dôkaz - doklad o mzde za výpovednú dobu od 01.04.2012 do 05.03.2016 uvedenej v rozsudku, za ktorú jej prináleží mzda. Vzhľadom k doteraz uvedenému a v nadväznosti na jej odvolanie zo dňa 14.08.2023 žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP)viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a vychádzajú zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné doplniť ani znova zopakovať (§ 385 ods. 1 CSP) vo veci rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 19. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). 20. Žalovaný ako zamestnávateľ dal žalobkyni ako zamestnankyni výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru č: ÚRSO/OÚ-2012/BA zo dňa 29.02.2012, ktorá jej bola doručená dňa 08.03.2012. Žalobkyňa bola zvolená za poslankyňu Národnej rady Slovenskej republiky dňa 10.03.2012 a mandát poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky jej skončil dňa 05.03.2016. Žalobkyňa sa domáha od žalovaného vyplatenia mzdy za obdobie od 06.03.2016 do 05.05.2016, v ktorom podľa jej názoru plynula dvojmesačná výpovedná doba. 21. Ohľadne platnosti výpovede zo dňa 29.02.2012 rozhodol právoplatne Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 16Cpr/2/2016-195 zo dňa 17.01.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 10CoPr/7/2018-233 zo dňa 27.09.2018, tak, že žalobu žalobkyne o určenie neplatnosti výpovede zamietol, teda určil, že táto výpoveď je platná. V uvedenom konaní súd aj okrem iného konštatoval, že ochranná doba začala plynúť dňom kedy došlo k výkonu funkcie nezlučiteľnej s vykonávaním štátnej služby (10.03.2012), ktorou je okrem iného aj funkcia poslankyne NR SR, pretože k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo uplynutím posledného dňa ochrannej doby t.j. 05.03.2016. 22. Podľa § 120 zákona č. 400/2009 Z.z. na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú ustanovenia § 10, § 11a ods. 1, § 12, § 13 ods. 4 a 7, § 15, § 16, 17 ods. 1 a 3, § 19, § 20, § 32 až § 41, § 49 ods. 1 až 3 a 5, § 52, § 55 ods. 2 písm.c/ až f/, § 60, § § 611 ods. 1,2 a 4, § 63 ods. 4 až 6, § 64 ods. 1 a 2, § 67, § 69, § 70, § 72, , § 74, § 75 os. 3 a 4, § 76 ods. 4 a 4, a 6, § 77 až § 80, § 84 ods. 3 a 4, § 85 ods. 2 až 6, 8 a 9,§ 85a, § 86 až § 96 ods. 1,2,4,6 a 7, §96a, § 96b, § 97 ods.1 až 11, § 98 až 102, § 104, § 104a, § 105 až § 114, § 116 ods. 2 a 3, § 117, § 129 až § 132, § 136 až § 139, § 141, § 142, § 143, § 144, § 144a, § 145 až § 148, § 150, §151, § 152 ods. 1,2, 4 až 8, § 156, § 157 ods. 3, § 158 až § 160, § 161 ods. 1, § 164 až § 170, § 177 až § 185, § 187 až § 189, § 191 ods. 2 až 4, § 192 až § 198, § 217 až § 222, § 230 až § 236 a § 240 Zákonníka práce. 23. Podľa § 62 ods. 1 Zákonníka práce, ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. Podľa § 62 ods. 7 Zákonníka práce, výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 64 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, a to v dobe, keď je zamestnanec dlhodobo uvoľnený na výkon verejnej funkcie. Podľa § 64 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, ak je zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa ochrannej doby okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá. Podľa § 62 ods. 7 Zákonníka práce, výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak tento zákon neustanovuje inak. 24. Výpovedná lehota žalobkyne plynula v súlade s § 64 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého ak je zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa ochrannej doby okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá. Výpoveď bola daná žalovaným žalobkyni dňa 08.03.2012, pričom za poslankyňu NR SR bola volená dňa 10.03.2012. S poukazom
na ust. § 64 ods. 2 Zákonníka práce bola žalobkyni daná výpoveď pred začatím plynutia ochrannej doby, ktorá začala plynúť dňom, kedy došlo k výkonu funkcie nezlučiteľnej s vykonávaním štátnej služby, teda dňa 10.03.2012, ktorou je okrem iného aj výkon funkcie poslankyne NR SR. Výpovedná lehota tak uplynula skončením ochrannej doby a k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo uplynutím posledného dňa ochrannej doby, t.j. 05.03.2016. K argumentácii žalobkyne, že jej žalovaný oznámil listom Č.:ÚRSO/OÚ-5380/2012/BA zo dňa 15.2.2012 nárok na pracovné voľno, čím podľa nej malo byť preukázané, že žalovaný na jednej strane žalobkyni dal súhlas na dovolenku, a potom pracovné voľno na vykonávanie si kandidátskej kampane do Národnej rady Slovenskej republiky a na druhej strane jej napísal Výpoveď zo dňa 29.2.2012, odvolací súd uvádza, že žalovaný ako jej zamestnávateľ si plnil len svoju povinnosť v zmysle ust. § 69 ods. 1 písm.a/ a ods. 2 zákona č. 400/20099 Z.z., podľa ktorého služobný úrad poskytne služobné voľno štátnemu zamestnancovi na výkon funkcie nezlučiteľnej s vykonávaním štátnej služby, ktorou je aj funkcia poslanca Národnej rady SR. Podľa § 69 ods. 8 Zákona č. 400/2009 Z.z. za čas služobného voľna podľa odsekov 1 až 6 štátnemu zamestnancovi nepatrí funkčný plat. Z čoho vyplýva, že za obdobie výkonu mandátu poslankyne Národnej rady SR, t.j. od 10.03.2012 do 05.03.2016, žalobkyni nepatril funkčný plat. Žalovaným bolo žalobkyni poskytnuté služobné voľno na čas plnenia povinností vyplývajúcich z funkcie poslankyne NR SR (keďže po daní výpovede ešte žalobkyni plynula výpovedná lehota), a to v čase od 10.03.2012 do 05.03.2016. Z dôvodu čerpania neplateného voľno, ktoré predchádzalo výkonu funkcie poslankyne NS SR, t.j. od 02.03.2012 do 09.03.2012 bol žalobkyni vyplatený funkčný plat 25,96 Eur z jeden deň, a to 01.03.2012, kedy žalobkyňa čerpala dovolenku. Ochranná doba začala plynúť dňom, kedy došlo u žalobkyne k výkonu funkcie poslankyne NR SR ako výkonu funkcie nezlučiteľnej s vykonávaním štátnej služby (dňa 10.03.2012), a skončila uplynutím volebného obdobia a skončením výkonu funkcie poslankyne žalobkyne, t.j. 04.03.2016. Po skončení ochrannej doby, teda po skončení štátnozamestnaneckého pomeru, bolo žalobkyni poľa § 53 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. vyplatené aj odstupné vo výške 4-násobku jej posledného priznaného funkčného platu, čo žalobkyňa nepoprela. Odvolací súd na skonštatovanie správnosti záveru súdu prvej inštancie a na vyvrátenie mylného názoru žalobkyne ohľadom plynutia ochrannej doby od 06.03.2016 do 05.05.2016, ukončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru, a z toho nesprávne ňou uplatňovaného nároku na náhradu mzdy, uvádza: Výpovedná lehota plynula žalobkyni v súlade s § 64 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého ak je zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa ochrannej doby, okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá. Žalobkyňa však takéto oznámenie žalovanému nedoručila, čo znamená, že u nej došlo k predĺženiu štátnozamestnaneckého pomeru o ochrannú dobu, ktorá začala plynúť odo dňa výkonu jej funkcie poslankyne NR SR (10.03.2012) počas výpovednej lehoty a výpovedná lehota uplynula zároveň so skončením výkonu mandátu poslankyne NR SR. Preto, ak by žalobkyňa oznámila žalovanému po doručení výpovede, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá, skončil by jej pracovný pomer uplynutím dňa dvojmesačnej výpovednej doby, a to dňa 31.05.2012. Nakoľko uvedené žalobkyňa žalovanému neoznámila, skončil jej štátnozamestnanecký pomer posledným dňom ochrannej doby, a to dňa 05.03.2016. Znenie ust. § 64 ods. 2 Zákonníka práce správne vysvetlil aj Okresný súd Bratislava II v konaní sp.zn. 16Cpr 2/2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 10CoPr 7/2015 zo dňa 27.9.2016, ktorý v odôvodnení konštatoval, že žalobkyni bola výpoveď doručená dňa 08.03.2012, pričom za poslankyňu NR SR bola zvolaná dňa 10.03.2012. S poukazom na ustanovenie § 64 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ dal žalobkyni výpoveď pred začatím plynutia ochrannej doby, ktorá začala plynúť dňom, kedy došlo k výkonu funkcie nezlučiteľnej s vykonávaním štátnej služby (10.03.2012), ktorou je okrem iného aj funkcia poslankyne NR SR, preto dospel k záveru, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo uplynutím posledného dňa ochrannej doby, t.j. 05.03.2016. Žalobkyňa si nesprávne vysvetľujúc znenie ust. § 64 ods. 2 Zákonníka práce, začiatok a koniec plynutia ochrannej doby, keď mala za to, že táto jej začala plynúť po skončení výkonu funkcie poslankyne NR SR, kedy jej podľa nej začala plynúť dvojmesačná výpovedná lehota, si nesprávne uplatnila nárok na náhradu mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov od 06.03.2016 do 05.05.2016. Ako už bolo vyššie uvedené, ochranná doba začala žalobkyni plynúť 10.03.2012 dňom začatia výkonu poslankyne NR SR a k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo uplynutím posledného dňa ochrannej doby, t.j. 05.03.2016. V zmysle ust. § 69 ods. 1 písm.a/ a ods. 2 zákona č. 400/20099 Z.z., žalovaný ako služobný úrad poskytol žalobkyni služobné voľno na výkon funkcie nezlučiteľnej s vykonávaním štátnej služby, ktorou je aj funkcia poslanca Národnej rady SR. Podľa § 69 ods. 8 Zákona č. 400/2009 Z.z. za čas služobného voľna podľa odsekov 1 až 6 štátnemu zamestnancovi nepatrí funkčný plat.
25. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní, ktorému by inak vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nárok na ich náhradu nepriznal, nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli. 27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom
hlasov 3:0.
Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 2 C.s.p. nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP.