Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8Co/99/2022 1212219565 24. 09. 2024 JUDr. Monika Holická ECLI:SK:KSBA:2024:1212219565.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: P. P., A.. XX.XX.XXXX, W. W. XXX/.XX, N., zastúpeného JUDr. Jánom Čarnogurským, advokátom, Dostojevského rad 1, Bratislava, IČO: 36 065 226, proti žalovaným: 1/ Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva SR, Mlynské Nivy 44/a, Bratislava, IČO: 00 686 832, 2/Agentúra EVKA, s.r.o., Galvaniho 14/D, Bratislava, IČO: 31 376 975, zastúpenému: Advokátska Kancelária BRICHTA & PARTNERS s.r.o., Grösslingová 6 - 8, Bratislava, IČO: 35 740 809, o zaplatenie 13 000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 07.03.2022, č. k. 52C/148/2012 - 886, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti proti žalovanému 2/ p o t vrdzuje. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému 2/v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu škody v sume 6415,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 04.04.2012 do zaplatenia; vo zvyšku žalobu žalobcu na náhradu škody zamietol; žalobcovi proti žalovaným 1/a 2/priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 97,38%. Zároveň žalovaným 1/a 2/uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 2000 eur; vo zvyšku žalobu žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietol; žalobcovi proti žalovaným 1/a 2/priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Vykonaným dokazovaním zistil, že Generálny konzulát Slovenskej republiky ako zamestnávateľ uzavrel so žalobcom ako zamestnancom Dohodu o vykonaní práce dňa 12.12.2007, na základe, ktorej mal žalobca osobne lokalizovať a vlastným fotoaparátom Nikon Coolpix 8700 vyfotografovať cca 30 stavieb architekta D. M. Š. za dohodnutú odmenu 500 USD, v termíne od 01.01.2008 do 31.01.2008. Po tom ako sa žalobca dozvedel, že niektoré z jeho fotografií, ktoré boli predmetom uvedenej dohody, boli použité bez jeho vedomia a súhlasu na Svetovej výstave EXPO Šanghaj 2010, uplatnil si voči žalovanému 1/nárok na zaplatenie autorskej odmeny prostredníctvom autorskej spoločnosti LITA. Žalovaný 1/ako hlavný organizátor slovenského pavilónu na svetovej výstave EXPO 2010 Šanghaji oznámil listom zo dňa 20.04.2011 adresovaným autorskej spoločnosti LITA, že nároky uplatnené žalobcom považuje za bezpredmetné. Zároveň mu odporučil, aby sa obrátil na žalovaného 2/, ktorý uzatvoril s Generálnym konzulátom SR Šanghaji dňa 13.05.2010 Zmluvu o spolupráci v oblasti marketingu a kultúrnych aktivít na Svetovej výstave EXPO Šanghaj 2010; žalobca listom zo dňa 02.04.2012 žiadal žalovaného 2/o zaplatenie autorskej odmeny vo výške 13 000 eur za použitie diela - celkom 72 fotografií. Z Rámcovej dohody o poskytovaní služieb pre realizáciu oficiálnej účasti Slovenskej republiky na výstave World EXPO Šanghaj 2010 uzavretej medzi žalovanými 1/a 2/a jej Prílohy č. 1 zistil, že predmetom tejto
zmluvy bolo ideové, architektonické, výtvarné stvárnenie a riešenie oficiálnej expozície Slovenskej republiky, vrátane jej realizácie a následné poskytovanie všetkých služieb a činností spojených s účasťou na výstave World EXPO Šanghaj 2010 (konanej v dňoch 01.05. - 31.10.2010). Účastník mal vypracovať návrh pre realizáciu oficiálnej expozície SR podľa požiadaviek vyhlasovateľa tak, že navrhne, spracuje a zabezpečí ideové, architektonické, výtvarné a technické riešenie expozície, ktoré musí vychádzať zo všeobecnej témy World EXPO Šanghaj 2010 „Lepšie mesto, lepší život“ a slovenskou stranou zvoleným mottom „The World of Humanity“. Pre kvalitné spracovanie materiálov bude potrebné subkontraktačne dohodnúť uvedenú spoluprácu s príslušnými odbornými garantmi, na základe poskytnutia kontaktných údajov účastníkovi po uzatvorení rámcovej dohody zo strany vyhlasovateľa (žalovaného 1/). Rozsah služieb, ktoré boli predmetom dohody, bolo najmä: spracovanie projektu, preprava, montáž, demontáž pavilónu, zabezpečenie pripojenia do centrálneho vodovodného rozvodného systému, zabezpečenie montáže podhľadov a podlahy, zabezpečenie zázemia pavilónu, zabalenia, naloženia, prepravy, vyloženia, prepravy propagačnú - informačných materiálov, zabezpečiť organizačne Národný deň SR, personálne vybavenie expozície, upratovanie, bezpečnostnú službu, technickú službu, poistenie expozície, prípadnú úhradu nákladov v cudzej mene za el. energiu a zabezpečiť vykonanie revízie. V rámci služieb sa žalovaný 2/zaviazal tiež organizovať a zabezpečovať sprievodné podujatia počas konania expozície, organizovať a realizovať Národný deň SR 9/2010 v koordinácii s požiadavkami, scenárom organizátora výstavnej akcie uzatvorené medzi generálnym komisárom expozície a organizátorom výstavnej akcie, ďalej vypracovať plán mediálnej komunikácie, organizovať a zabezpečiť PUBLIC RELATIONS, zabezpečiť výber personálu expozície, realizovať uniformy pre personál, zabezpečiť dopravu personálu z Bratislavy a späť, zabezpečiť miestnu dopravu personálu, zabezpečiť akreditáciu v Čínska ľudová republika/Shanghai personálu, zabezpečiť osobné motorové vozidlo pre generálnu komisárku, zabezpečiť prenájom 2 parkovacích boxov pri výstavnom areáli, zabezpečiť prenájom primeraných bytov v počte 6 kusov po dohode s generálnou komisárkou, zabezpečiť návrh loga a tiež návrh a výrobu banneru. Žalovaní 1/a 2/uzatvorili aj 22 čiastkových verejných zmlúv. Z 1. Verejnej čiastkovej zmluvy o poskytovaní služieb pre realizáciu oficiálnej účasti SR na medzinárodnej výstave World EXPO Shanghai v roku 2010, uzavretej medzi žalovaným 1/ako vystavovateľom a žalovaným 2/ako technickým realizátorom dňa 03.06.2009 vyplýva, že predmetom zmluvy bolo poskytovanie služieb na tejto výstave. Vystavovateľ sa zaviazal v priebehu poskytovania služieb technického realizátora vykonávať kontrolu prostredníctvom povereného zástupcu, protokolárne - písomne prevziať riadne poskytnuté služby povereným zástupcom, poskytnúť potrebnú súčinnosť technickému realizátorovi pri realizácii predmetu tejto zmluvy a technický realizátor sa zaviazal v rámci rozpočtového členenia uvedeného v prílohe č. 1 k rámcovej dohode o poskytovaní služieb pre realizáciu oficiálnej účasti SR na medzinárodnej výstave World EXPO Shanghai v roku 2010 zabezpečiť spracovanie ideového návrhu expozície, zabezpečiť spracovanie architektonického návrhu expozície, zabezpečiť spracovanie výtvarného návrhu expozície, spracovanie projektu a tiež zabezpečiť vizuálnu projekciu/3D vizualizáciu; zaviazal sa tiež postupovať pri poskytovaní služieb s maximálnou starostlivosťou a vykonať s prihliadnutím na okolnosti konkrétnej situácie a svoje možnosti všetky opatrenia, ktoré sú potrebné na odvrátenie škody. Technický realizátor ručí za to, že služby poskytnuté v rámci plnenia predmetu zmluvy budú poskytnuté v dohodnutej kvalite a rozsahu presne podľa podmienok uvedených v zmluve a rámcovej dohode. Z dohody o spolupráci v oblasti marketingových a kultúrnych aktivít na Svetovej Výstave EXPO Šanghaj 2010, uzavretej medzi žalovaným 2/ako vystavovateľom a Generálnym konzulátom SR Šanghaji ako konzulátom dňa 13.05.2010 vyplýva, že sa zmluvné strany dohodli na spolupráci v oblasti marketingových a kultúrnych aktivít, na vzájomnej účasti a spolupráci v rámci aktivít uvedených v tejto dohode a ich vecného a technického plnenia, vrátane dopravy a prepravy materiálu použitého na realizáciu celého projektu. Predmetom dohody bolo zabezpečenie všetkých služieb uvedených v dohode počas svetovej výstavy EXPO Šanghaj 2010. Konzulát sa zaviazal pre žalovaného 2/zabezpečiť pomoc pri propagácii kultúrnych, turistických a gastronomických podujatí, uskutočnených v pavilóne SR alebo na iných miestach v Šanghaji využitých na marketingové činnosti spojené s účasťou SR na EXPO, spoluprácu a účasť v administratívnych a organizačných a technických záležitostiach, a asistenciu v doprave tovaru, preprave a dodávke vrátane colného vybavenia tovaru potrebného na nekomerčné účely, ktoré bude uskutočňovať spolu s vystavovateľom počas EXPO 2010. V prípade, že dôjde k zániku dohody, sú obidve zmluvné strany povinné vyriešiť všetky záväzky, ktoré vznikli na základe tejto dohody. Z uznesenia vlády SR č. 207 z 02. apríla 2008 vyplýva, že G. P. bola vymenovaná do funkcie generálnej komisárky expozície Slovenskej republiky na Svetovej Výstave EXPO Šanghaj 2010. Z odborného vyjadrenia F.. P. M. z 11.04.2013, G.. Ľ. Š. z 10.04.2013, P. C.T. z 11.04.2013, Q. X. z 11.04.2013 vyplýva, že fotografie, ktorých sa autorská odmena uplatnená žalobcom týka, nemajú žiadnu umeleckú hodnotu, pôsobia ako skice pred fotením a sú amatérske. Z listu U.
I., predsedníčky Združenia slovenských profesionálnych fotografov z 20.05.2013 vyplýva, že považuje fotografie žalobcu za autorské diela. Taktiež z listov F.. G... Y.. U. W., Y.. Y.. z 20.05.2013 a G.. Y. P. W. z 20.05.2013 vyplýva, že považujú fotografie žalobcu za autorské diela. Z vyjadrenia audítorskej spoločnosti LITA z 09.10.2013 a vyjadrenia U. I. z 08.10.2013 vyplýva, že títo považujú nárok uplatnený žalobcom v časti náhrady škody - nemajetkovej ujmy vo výške 6500 eur za primeraný, ide o zvyčajnú odmenu za použitie obdobného diela v čase neoprávneného zásahu do autorského diela. Zo záverov znaleckého posudku P.. P. Š., F.. z 23.02.2015 vyplýva, že fotografie žalobcu možno považovať za autorské fotografie; vyznačujú sa voľbou výrezov, osvetlenia, prácou s uhlom záberu, okamihom záberu; predstavujú originály, ktorých autor je známy a dokázateľný, je ním žalobca; každá 1 fotografia žalobcu je jeho autorským dielom. Argumentáciu žalovaných, že autorským dielom je dielo, ktoré vykazuje určitú estetickú hodnotu považuje znalec za neseriózny prístup, nakoľko estetická úroveň sa hodnotí jednak subjektívnymi kritériami a jednak objektívnymi a ich historickými kritériami, ktoré sa vyvíjajú v priebehu dejín. Z knižných publikácií založených do spisu vyplýva použitie fotografií žalobcu o. i. aj o dielach architekta M.. Ďalej uviedol, že vo veci rozhodol čiastočným rozsudkom zo dňa 05.12.2015 č. k. 52C/148/2012 - 492, ktorým žalobu voči žalovanému 2/zamietol z dôvodu nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní; Krajský súd Bratislava ako súd odvolací uznesením zo dňa 22.05.2019 č. k. 14Co/109/2016 - 583 čiastočný rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie s odôvodnením, že je predčasný záver súdu prvej inštancie, týkajúci sa aktívnej legitimácie žalobcu, keď súd konkrétne nepoukázal na pojmové znaky diela podľa autorského zákona, ktoré je otázkou právnou. Znalecký posudok je dôkazom ako každý iný dôkaz, vykonaný v priebehu súdneho konania, v danom prípade však je možné ho použiť na prípadné posúdenie iných mimo právnych otázok, ktoré je však súd prvej inštancie povinný v dostatočnom rozsahu odôvodniť; až potom je možné konštatovať, že došlo k porušeniu autorského práva a následne k porušeniu osobnostných práv žalobcu. Taktiež doposiaľ nebolo jednoznačne preukázané, že žalovaný 2/nie je vecne pasívne legitimovaný, keď súd prvej inštancie poukázal na rozsah služieb, ktoré boli predmetom dohody, avšak je potrebné konštatovať, že nešlo len o takto vymedzený rozsah služieb, keď súd prvej inštancie zvýraznil najmä siedmu, ôsmu a jedenástu verejnú čiastkovú Rámcovú zmluvu o poskytovaní služieb medzi žalovanými 1/a 2/, ale je potrebné vychádzať aj z ďalších listinných dôkazov, z ktorých vyplývajú aj ďalšie činnosti práve žalovaného 2/, napr. zabezpečenie spracovania podkladov systéme 3D 15-tich fotografií (príloha bod VII prílohy č. 1 Rámcovej zmluvy), bod I prílohy č. 1 Rámcovej dohody 15 ods. a iné, a vyhodnotiť všetky predložené listinné dôkazy. Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na odborné vyjadrenia F.. P. M., G.. Ľ. Š. a ďalších, tieto podania súd bližšie nevyhodnotil. Odvolací súd konštatoval zhodne so súdom prvej inštancie, že z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetné fotografie boli použité v Slovenskej expozícii na svetovej výstave EXPO v Šanghaji, ale nevyplynulo jednoznačne a bez ďalších pochybností, kto konkrétne umiestnil predmetné fotografie na výstave. V ďalšom konaní súd prvej inštancie doplnil dokazovanie výsluchom znalca, písomným vyjadrením pani P., vyjadrením LITA k špecifikácii sumy 6500 eur. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 1, § 5 ods. 5, 22, § 6 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. g), § 15 ods. 1, 2, § 16, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, 2, 3, 4, § 39 ods. 1 až 7, § 40 ods. 1, 2, § 41 ods. 1, § 50 ods. 1, 3, § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (ďalej „autorský zákon“), § 420 ods. 1, 2, 3, § 438 ods. 1, § 442 a ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 223 ods. 1, 3 Zákonníka práce. Uviedol, že z kontextu cieľov použitia fotografií žalobcu vyplýva, že účelom série fotografií žalobcu nebolo iba zachytiť obrázky stavieb pre napr. vlastnú potrebu, ale nosnou tvorivou myšlienkou (ideou) žalobcu bolo zdokumentovať dielo významného architekta M., ako slovenského architekta a jeho zachovanej tvorby v Číne a prezentovať tak obraz významu tejto jeho zachovanej tvorby, čím je prítomná tvorivá duševná činnosť autora predmetných fotografií, ktorý sa zameriava na konkrétnu osobnosť v kontexte zdokumentovania jej realizovaného diela pomocou architektonickej fotografie. Išlo o cielené zmapovanie a spracovanie architektonicky významných konkrétnych architektonických diel od konkrétnej osobnosti slovenskej architektúry pôsobiacej v Číne. Aj samotná prezentácia predmetných fotografií na tak významnom podujatí celosvetového významu, akou bola svetová výstava EXPO Šanghaji, potvrdzuje záver o hodnote tejto série fotografií mapujúcich tvorbu a tým vlastne aj profesijný život a prínos slovenského architekta M. oblasti architektúry za jeho pôsobenia v Číne. stotožnil sa s vyjadrením znalca, že žalobca vytvoril súborné dielo, ktorého obsahom je skutočne pionierske zhromaždenie a preverenie dostupnej literatúry, terénny prieskum a vytvorenie databázy fotografií zachovaných realizácii architekta M. v Číne. Tvorivý prístup autora spočíva práve v myšlienke zmapovania realizácii zachovaného diela architekta M. v Číne, ktoré môže slúžiť ako podklad pre ďalšie bádanie tohto diela a jeho v významu. Nasvedčuje tomu aj skutočnosť, že výsledky tejto vlastnej tvorivej duševnej činnosti žalobcu sa stali východiskom pre umelecko - historické bádanie, ktoré vyústilo až do vydania monografie o tvorbe slovenského architekta
M. v Číne vydanej v r. 2013 pod vedením O. O. v spolupráci s kolektívom ďalších autorov, medzi ktorými je aj žalobca, ako aj ďalšie výstavy fotografií žalobcom zmapovaných diel architekta M.. Žalobca sa tak podieľal vlastnou tvorivou duševnou činnosťou na zhotovení série predmetných fotografií; ide o fotografie s rovnakou konkrétnou tvorivou ideou, a preto je potrebné ich hodnotiť z tohto dôvodu aj po každej jednotlivej fotografií, ale aj komplexne. Fotografie vyjadrujú určitú myšlienku autora, pričom originálny spôsob zachytenia obrazu v sebe skrýva zámer a má istý význam. Poukázal na to, že autorským dielom chráneným autorským zákonom je nielen zhmotnenie vlastnej tvorivej činnosti autora, ale všetky fázy tvorivého procesu, od idey, zhromaždenia a študovania podkladov, ich realizácie, spracovania výsledkov a následnej tvorivej selekcie (výberu) až po finálny výsledok, ktorý nesie stopy tvorivého bádania autora. Pokiaľ ide o námietku umeleckej úrovne fotografií žalobcu, uviedol, že tá môže byť značne subjektívna a aj sporná, avšak v danom prípade je rozhodujúcim kritériom to, že je prítomná tvorivá zložka (tvorivý prvok) diela, ktorý je základným imanentným znakom autorského diela, ako výsledku tvorivej duševnej činnosti, a ktorý spočíva predovšetkým v myšlienke zdokumentovania zachovaných realizácii diela architekta M. v Číne, ktoré slúži ako podklad pre ďalšie bádanie tohto diela a jeho významu pre slovenskú a svetovú architektúru. Poukázal na to, že predmetom ochrany autorského práva sú aj dokumentárne a reportážne fotografie. Nepovažoval za relevantné odborné vyjadrenia F.. P. M., G... Ľ. Š., P. C.T.Y. Q. X., podľa ktorých predmetné fotografie nemajú žiadnu umeleckú hodnotu, a to s poukazom na uvedený názor súdu k umeleckej hodnote a jej významu pre posúdenie skutočnosti, či fotografie obsahujú výsledok tvorivej duševnej činnosti autora. Navyše odborné vyjadrenia v nich prezentované závery nijako bližšie nevysvetľujú, t. j. neuvádzajú na základe akých skutočností k nim uvedení odborníci dospeli. Poukázal aj na iné názory prezentované vo vyjadreniach iných odborníkov a to U. I., predsedníčky Združenia slovenských profesionálnych fotografov, F.E.. G... Y.. U. W. Y. G... Y.. P. W., ktorý naopak uvádzajú, že predmetné fotografie žalobcu považujú za autorské diela. K námietkam žalovaného 2/, týkajúcim sa znaleckého posudku a nedostatočnej argumentácii znalca, uviedol, že znalec v znaleckom posudku obšírne a podrobnejšie vysvetlil svoj postup a rozvinul dôvody svojich úvah a záverov, na rozdiel od názorov prezentovaných v predložených odborných vyjadreniach, ktoré vôbec neobsahujú akékoľvek zdôvodnenie vyslovených záverov. Uzavrel, že fotografie zhotovené žalobcom majú povahu fotografického diela podľa autorského zákona, nakoľko spĺňajú zákonné pojmové znaky diela a sú výsledkom vlastnej tvorivej činnosti ich autora (žalobcu). Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že predmetné fotografie boli použité v slovenskej expozícii na Svetovej výstave EXPO Šanghaji, a to bez súhlasu žalobcu ako ich autora, pričom v zmysle zákonnej úpravy platnej a účinnej v čase vzniku zásahu do autorského práva licencia musela byť poskytnutá písomne a to uzatvorením licenčnej zmluvy (§ 40 ods. 2 autorského zákona). Poukázal na to, že kogentné ustanovenia Zákonníka práce v § 222 ods. 3 výslovne vylučuje uzatvárať dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru na činnosti, ktoré sú predmetom ochrany podľa autorského práva. Takéto dohody uzatvorené v rozpore so zákonom sú neplatné. Dohoda o vykonaní práce uzavretá medzi žalobcom a Generálnym konzulátom SR, obsahovala dohodnutú pracovnú úlohu, výsledkom vypracovania, ktorej vzniklo autorské dielo a preto na takúto pracovnú činnosť nemohla byť platne uzatvorená dohoda o pracovnej činnosti. Nejde ani o zamestnanecké dielo v zmysle autorského zákona vytvorené v pracovnom pomere, pretože nebolo preukázané, že by žalobca bol v pracovnom pomere s Generálnym konzulátom SR Šanghaj. Dohoda o vykonaní práce uzavretá medzi žalobcom a Generálnym konzulátom SR Šanghaji nebola pracovným pomerom, a teda je vo vzťahu k argumentácii o prípadnom zamestnaneckom diele žalobcu a majetkových právach zamestnávateľa na použitie autorského diela irelevantná. K námietke žalovaného 2/ohľadom predloženého komentára k súčasnému platnému autorskému zákonu uviedol, že rozhodujúcim kritériom je znenie zákonnej úpravy platnej a účinnej v rozhodnom čase a ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít. Žalovaný 2/ nepredložil žiadne rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ktoré by potvrdzovali jeho názor. Žalobca v tejto súvislosti poukazoval na komentár uznávanej kapacity v oblasti pracovného práva, profesorky M. W.: Zákonník práce - komentár, Bratislava, C: H. Beck 2013, str. 930 - 31, s ktorým sa stotožnil. Uzavrel preto, že v danom prípade nejde o zamestnanecké dielo, čo nebolo spochybnené ani v zrušujúcom uznesení krajského súdu. K námietke pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 1/a 2/uviedol, že vykonaným dokazovaním a to najmä jeho doplnením písomným vyjadrením p. P. mal za preukázané, že žalovaní 1/a 2/boli kontaktovaní žalobcom s ponukou na prezentáciu ním zhotovených fotografií diela architekta M., pri jednaniach so žalobcom boli vždy p. P. ako zástupkyňa žalovaného 1/a p. X. (zamestnanec žalovaného 2/) ako zástupca žalovaného 2/. Z vyjadrenia p. P., ako zástupkyne žalovaného 1/vyplynulo, že vedela kto je autorom fotografií, že rozhodnutie o zaradení žalobcových fotografií M.Ý. stavieb do slovenského pavilónu bolo spoločným rozhodnutím jej a žalovaného 2/a tým, kto zabezpečil prezentáciu týchto fotografií v Slovenskom pavilóne na svetovej výstave bola realizačná agentúra (žalovaný 2/). K neuzavretiu licenčnej zmluvy na
použitie fotografií so žalobcom uviedla, že všetky zmluvy súvisiace s expozíciou sa riešili cez agentúru, ona ako Generálny komisár expozície túto právomoc nemala. Poukázal na zhodu tohto vyjadrenia s výpoveďou svedka X., ktorý potvrdil viaceré stretnutia so žalobcom, aj keď obsah interpretoval odlišne. V kontexte preukázanej skutočnosti, že prezentácia fotografií žalobcu bola na svetovej výstave vykonaná, že o tejto skutočnosti rozhodol žalovaní 1/spolu so žalovaným 2/, ktorý nepreukázal dodanie týchto fotografií od p. P., pričom sám uviedol, že všetky jemu dodané materiály na prezentáciu boli označené a evidované a každý jeho zamestnanec, ktorý niečo prevzal, bol povinný o tom vyhotoviť záznam a zároveň vydať o tom potvrdenie napr. o prevzatí CD vyplýva, že subjektmi, ktoré rozhodli o vykonaní prezentácie fotografií žalobcu, boli obidvaja žalovaní. Tento záver súdu a vyjadrenie p. P. je aj v súlade s tvrdením žalobcu, že CD s fotografiami odovzdal F.. X.. Dospel preto k záveru, že obaja žalovaní svojim spoločným konaním rozhodli o prezentácii fotografií žalobcu na svetovej výstave, obaja žalovaní tak zasiahli do autorských práv žalobcu a, nakoľko ani 1 zo žalovaných nemal k použitiu žalobcových fotografií ani zákonnú licenciu a ani licenciu od žalobcu ako autora na použitie jeho autorského diela, ktorý nebol v zmysle zákona daný (uzatvorenie písomnej licenčnej zmluvy), obaja neoprávnene zasiahli do autorského práva žalobcu a nesú spoločnú zodpovednosť za spôsobenú škodu (§ 438 OZ) a aj nemajetkovú ujmu. Uviedol, že v kontexte konania žalovaných je z hľadiska ich zodpovednosti voči žalobcovi za porušenie jeho autorských práv irelevantné posúdenie obsahu ich vzájomných zmluvných vzťahov, nakoľko zásah spôsobili svojím konaním obaja žalovaní žalobcovi bez ohľadu na obsah ich vzájomných zmluvných vzťahov, ktorý tvorí predmet obchodného tajomstva. Z tohto dôvodu, ktorý vyplynul až z doplneného dokazovania v spore, neskúmal a nevyhodnocoval obsah zmluvných vzťahov uzatvorených medzi žalovanými 1/a 2/; táto otázka môže mať relevanciu len pre prípadné ich vzájomné vyporiadanie s poukazom na § 439 OZ. Pri určení výšky náhrady škody vychádzal v zmysle § 442a OZ zo zvyčajnej odmeny za udelenie licencie autora, ktorá bola preukázaná vyjadrením LITA a ktorá bola vypočítaná ako súčin 72 použitých diel žalobcu a sadzieb vo výške 14,85 eur a 29,70 eur v časti S bod 2 a 3 Sadzobníka tejto organizácie a to za použitie týchto diel formou priameho verejného vystavenia žalovaným 1/(neziskovým subjektom) a žalovaným 2/(ziskovým subjektom) po dobu 183 dní, čo predstavuje sumu 3207,60 eur ako výšku odmeny, ktorá by za získanie licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. V prípade použitia diela bez udelenej licencie sa sadzby autorských odmien uvedené v II. Časti Sadzobníka zvyšujú dvojnásobne (bod 8. Sadzobníka). Nakoľko diela boli použité neoprávnene, na základe uvedeného sa suma zdvojnásobila na výšku 6415,20 eur, preto zaviazal žalovaných 1/a 2/na zaplatenie náhrady škody v sume 6415,20 eur a vo zvyšnej časti žalobu na náhradu škody zamietol. Žalobcovi priznal aj ním uplatnený úrok z omeškania v zákonnej výške 9% platnej v rozhodnom čase za dobu od 04.04.2021 až do zaplatenia s odôvodnením, že žalobca preukázal doručenie účinnej výzvy na zaplatenie predmetnej sumy obom žalovaným; žalovaní v konaní výšku uplatnených úrokov z omeškania, ani dobu omeškania nespochybnili. K námietkam žalovaného k vyčísleniu zvyčajný odmeny za licenciu autorskou organizáciou LITA uviedol, že organizácia LITA je organizáciou výkonu kolektívnej správy ochrany práv autorov a preto jej podklady vrátane použitia Sadzobníka tejto organizácie považoval za preukázanie výšky zvyčajnej odmeny za použitie licencie. Pokiaľ ide o osobitné dohodnutie autorskej odmeny v prípade použitia diela mimo Slovenska nedá sa predpokladať, že by odmena za použitie bola nižšia ako odmena uvedená v sadzobníku za použitie diela na území SR, a už vôbec nie v tomto prípade, ktorým je použitie diela na tak prestížnom podujatí ako svetová výstava, naopak oprávnene sa dá predpokladať, že odmena za licenciu na použitie diela by v tomto prípade bola rádovo vyššia. Za správny považoval aj výpočet v obidvoch sadzbách osobitne pre žalovaného 1/a žalovaného 2/, nakoľko každý z nich by za licenciu na použitie diela žalobcu zaplatil žalobcovi túto sumu v prípade, že by dielo použil oprávnene. Preto sa o sumu vo výške odmeny, ktorú by obaja žalovaní zaplatili za licenciu žalobcovi zmenšil majetok žalobcu a v uvedenej výške mu vznikla škoda, ktorú mu svojím neoprávneným zásahom do autorského práva spôsobili obaja žalovaní. Posúdil ako nedôvodné námietky žalovaného 2/o nepreukázaní, že by diela žalobcu boli používané celých 183 dní, s odôvodnením, že nebolo ničím relevantne vyvrátené použitie diel žalobcu v rozsahu menšom ako 183 dní, ani z vyjadrenia p. P. nevyplýva, odkedy presne sa dielo žalobcu vystavovalo; všeobecné tvrdenie, že nie od začiatku, nepreukazuje presný čas začiatku vystavenia diela žalobcu na svetovej výstave. Ďalej uviedol, že s prihliadnutím na závažnosť ujmy, ktorá spočívala v neuvedení mena žalobcu ako autora pri publikovaní dotknutých fotografií na prestížnom podujatí svetového rozmeru, čo by nepochybne zlepšilo žalobcovo renomé v odborných kruhoch, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo (skutočnosť, že žalobca s ponukou dodania fotografií prišiel za žalovanými sám, nešlo o závažný zásah do autorského práva ako napr. znehodnotenie diela, jeho zničenie) vyhodnotil, že na tomto skutkovom základe by bolo priznanie inej formy náhrady nemajetkovej ujmy ako peňažnej nepostačujúce. Vyhodnotil ako dôvodný žalobcom uplatnený nárok len do výšky 2000
eur a vo zvyšnej časti žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietol s odôvodnením, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 2000 eur postačuje na pokrytie následkov neoprávneného zásahu žalovaných do autorských práv žalobcu. Žalobcom uplatnený nárok na úrok z omeškania z nemajetkovej ujmy zamietol s odôvodnením, že priznanie výšky nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu a až jej priznaním je známa ich výška a lehota na jej zaplatenie; preto sa žalovaný 1/a 2/nemohli dostať do omeškania s plnením peňažného dlhu v časti nároku na nemajetkovú ujmu skôr, ako súd rozhodol o jej priznaní a výške. K námietke žalovaného 2/, že žalobca sa nemôže domáhať voči žalovaným žiadnych finančných nárokov, keďže nepreukázal vysporiadanie práv autorského diela architekta D. M., uviedol, že stavba samotná nie je architektonické dielo, ale rozmnoženina architektonického diela; architektonickým dielom je projekt stavby (§ 5 ods. 1 autorského zákona). Záznam stavby ako rozmnoženiny architektonického diela fotografiou nie je vyhotovením rozmnoženiny architektonického diela, na ktorý by bol potrebný súhlas autora architektonického diela, tým je stavba sama a iba na jej vyhotovenie ako rozmnoženiny architektonického diela je potrebný súhlas autora architektonického diela. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 Csp tak, že pri každom z uplatnených nárokov žalobcu rozhodol samostatne, pretože ide o samostatné nároky s iným posúdením úspechu strany v spore pre každý z týchto nárokov. V prípade nároku na náhradu škody predstavuje celkový úspech žalobcu 97,38% (98,69% - 1,31%) a v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bol žalobca plne úspešný v základe nároku, pričom výška priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu a preto žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100% (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 04.02.2021 sp. zn. III. ÚS 475/2018 - 31). 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaný 2/, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu v plnom rozsahu zamietnuť a zaviazať žalobcu na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal posúdenie právnej povahy fotografií súdom prvej inštancie, ktoré podľa jeho názoru nemá oporu v autorskom zákone v znení platnom v čase ich vytvorenia, najmä právny záver, že fotografické dielo na rozdiel od všetkých ostatných autorských diel nevyžaduje prvok jedinečnosti tohto autorského diela. Poukázal na to, že v skutočnosti § 7 ods. 1 aplikovateľného autorského zákona zaraďuje fotografické dielo systematicky medzi všetky ostatné druhy autorských diel s úplne identickými pojmovým znakmi diela. Aktuálny autorský zákon (č. 185/2015 Z.z.), na ktorý poukázal súd prvej inštancie, nemôže byť interpretačným prostriedkom, keď prechodné ustanovenia jednoznačne vylučujú jeho aplikáciu na posúdenie vzniku právnych vzťahov, vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov. Ďalej namietal nesprávne hodnotenie tvorivosti potrebnej pre vznik autorského diela, súdom prvej inštancie s poukazom na znalecký posudok, podľa ktorého žalobca vytvoril súborné dielo, pričom celá argumentácia súdu identifikácie tvorivej idey sa nesie v kontexte argumentácie o súbornom diele s poukazom na údajnú osobitnú tvorivú činnosť súvisiacu s dokumentáciou stavieb architekta M.. Zdôraznil, že podľa aplikovateľného autorského zákona je nutné vnímať súborné dielo ako samostatné autorské dielo, ktoré je jednoznačne oddelené od jeho prvkov, ktoré môžu, ale aj nemusia spĺňať požiadavku na autorské dielo. Poukázal na to, že predmetom konania nie sú nároky z porušenia práv žalobcu z údajného súborného diela, ale nároky z tvrdeného porušenia autorských práv k jednotlivým fotografiám vyhotoveným žalobcom, ktoré mali byť protiprávne vystavené, a namietal, že súd prvej inštancie pochybil v tom, že sa nevysporiadal s konceptom originality ako typickým pojmovým znakom autorského diela, vo vzťahu ku každej jednotlivej fotografii, ktorá mala byť protiprávne vystavená. V zásade všeobecne platí v autorskom práve princíp, že musí ísť o tvorivú činnosť autora netechnického charakteru, ktorá je výsledkom jeho vlastnej kreativity. S poukazom na niektoré z fotografií, ktoré boli predmetom konania, namietal, že z nich aj bez osobitných odborných znalostí možno vyvodiť záver, že jedinečnosť, resp. „osobnostný odtlačok“ úplne absentuje. Ide o fotografie, ktoré by identickým spôsobom zhotovil každý, kto by sa ich usiloval zachytiť. Uvedené fotografie zjavne nespĺňajú požadovanú definíciu autorského diela, pričom náhrada škody bola kalkulovaná podľa počtu všetkých fotografií. Namietal skutkovú vadu napadnutého rozsudku spočívajúcu v tom, že súd prvej inštancie využil pri zisťovaní skutkového stavu znalecký posudok vykonaný v konaní, z ktorého vyplýva nesprávne koncepčne uchopenie znalcom skúmanej problematiky (súborné dielo) a súčasne zrejmá snaha vyvodiť a podporiť záver o autorstve žalobcu v autorskoprávnom zmysle slova bez hodnotenia každej konkrétnej fotografie, pričom znalec stotožnenie pôvodcovstvo, t. j. že žalobca zhotovil fotografie, so skutočnosťou, že fotografie sú autorské diela a žalobcovi prislúchajú práva autora. Súd prvej inštancie nemal na tento znalecký posudok prihliadať, a to s poukazom na pravidlá pre hodnotenie znaleckých posudkov, podľa ktorých v zmysle
odbornej literatúry „súd by mal hodnotiť znalecký posudok komplexne, t. j. vrátane prípravy znaleckého skúmania, zadováženia podkladov pre znalca, priebeh znaleckého skúmania, vierohodnosť teoretických východísk, ktorými znalec odôvodňuje svoje závery, spoľahlivosť metód použitých znalcom a spôsob vyvodzovania záverov znalca.“ (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, str. 779). Keďže znalecký posudok obsahuje zjavné logické a vecné nedostatky, nie je principiálne využiteľný ako dôkazný prostriedok v tomto súdnom konaní. Vzhľadom na absenciu relevantného odborného posúdenia originality alebo „osobnostného odtlačku autora“ (rozsudok Súdneho dvora EU C- 145/10 z 01.12.2011, Eva - Maria Painer proti Standard VerlagsGmbH, Axel Springer AG, Suddeutsche Zeitung GmbH, Spiegel-Verlag Rudolf Augstein GmbH & Co KG, Verlag M. DuMontSchauberg Expedition der Kolnischen Zeitung GmbH & Co KG) súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav v potrebnom rozsahu, pričom dôkazné bremeno o tom, že fotografie sú autorské diela, nesie žalobca. Záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti jeho námietok o absencii autorsko - právnej povahy fotografií žalobcu je podľa jeho názoru v rozpore s citovanou definíciou autorského diela podľa aplikovateľného autorského zákona. Namieta aj posúdenie Dohody o vykonaní práce uzavretej medzi žalobcom a Generálnym konzulátom SR ako neplatnej; zdôraznil, že túto skutočnosť nenamietal ani žalobca. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, podľa ktorej súdy majú súkromno - právne zmluvy prednostne interpretovať takým spôsobom, ktorým ich vyhodnotia ako platné. S poukazom na definíciu autorského diela podľa autorského zákona a spôsob, akým bola pracovná úloha žalobcu v dohode vymedzená, je zrejmé, že pracovnou úlohou zadaného žalobcovi nebolo vytvoriť fotografie, ktoré by spĺňali charakteristiku autorského diela, ale nájsť a mechanicky zachytiť stavby na fotografiu. Je preto prípustná taká interpretácia dohody, ktorá má za následok, že predmetná dohoda nie je v rozpore s § 227 ods. 3 Zákonníka práce. Ak by aj pripustil, že niektoré z fotografií žalobcu spĺňajú takúto charakteristiku, považuje za nesporné, že takéto fotografie boli vyhotovené v spojitosti s plnením úloh z pracovno právneho vzťahu; skutočnosť, že v prípade dohody o vykonaní práce ide o pracovno - právny vzťah demonštruje jej zaradenie do deviatej časti Zákonníka práce. Definícia zamestnaneckého diela podľa autorského zákona nehovorí nič o pracovnom pomere, ale je naviazaná na vytvorenie autorského diela pri plnení povinností z pracovnoprávneho vzťahu, ktorým je dohoda o vykonaní práce. Pokiaľ teda v prípade fotografií žalobcu ide o autorské diela, s poukazom na znenie zákonnej úpravy platnej a účinnej v rozhodnom čase ide o zamestnanecké dielo, ku ktorým vykonáva majetkové práva Generálny konzulát SR Šanghaji ako zamestnávateľ žalobcu. Žalobca sa preto nemôže dovolávať ochrany majetkových práv k predmetným fotografiám, aj ak by išlo o autorské diela a absentuje u neho aktívna vecná legitimácia. Ďalej namietal, že neexistuje žiaden priamy dôkaz o tom, že na rozhodnutí prezentovať fotografie žalobcu sa podieľal žalovaný 2/z dôvodu, že záznam o tom, že F.. X. prezentáciu prevzal, či už od p. P. alebo od žalobcu, v konaní nebol predložený, keďže neexistuje a z neexistencie záznamu nemôže súd prvej inštancie spraviť opačný záver o tom, že skutočnosť, ktorú má záznam potvrdzovať, nastala. Namietal, že vystavovateľom a organizátorom výstavy bol žalovaný 1/, ktorý tým logicky nesie primárnu zodpovednosť za to, čo sa v pavilóne stalo. Poukázal na to, že obsahom spisu sú protokoly, ktoré dokazujú, čo sa v tejto súvislosti žalovanému 1/dodá, pričom v týchto protokoloch sa nenachádza prezentácia obsahujúca fotografie žalobcu. Nebol vykonaný jediný dôkaz, ktorý by priamo preukázal skutočnosť, že na verejnom vystavení fotografií sa žalovaný 2/akýmkoľvek spôsobom podieľal alebo by spolu so žalovaným 1/rozhodol o prezentácii fotografií žalobcu na svetovej výstave. Ďalej namietal, že žalobca sa nemôže domáhať voči žalovaným žiadnych finančných nárokov, keďže nepreukázal, žeby mal vysporiadané práva s architektom D. M., ktorý je autorom architektonických autorských diel, ktoré fotografie zachytávajú, pričom v čase ich zachytenia na fotografie, ako aj v čase konania EXPO Šanghaji v roku 2010 objektívne majetkové autorské práva k predmetným architektonickým autorským dielom existovali, keďže neuplynula doba 70 rokov po úmrtí pána M.. Ustanovenie § 27 ods. 1 aj s poukazom na § 38 ods. 7 autorského zákona, predstavuje výnimku zo všeobecného princípu, že na použitie autorského diela je nutný súhlas autora stanovuje obmedzený katalóg možných spôsobov použitia autorských diel umiestnených na verejnosti, medzi ktorými však nie je spôsob použitia, ktorý je predmetom tohto konania, t. j. verejné vystavenie. Za daných okolností teda žalobca nemohol na takýto spôsob použitia ani uzavrieť licenčnú zmluvu a v súlade s právom inkasovať licenčnú odmenu, čiže žiadna majetková ujma mu vzniknúť nemohla. Priznaním majetkovej ujmy, ako aj nemajetkovej ujmy by súd porušil zásadu Nemo turpitudinem suam allegare potest (nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania), keďže žalobca nedoložil vysporiadania autorských práv pána M., ktoré by žalobcovi umožňovalo vystavovať fotografie zachytávajúce stavby pána M.. S poukazom na text autorského zákona pri definícii architektonického diela (§ 5 ods. 1 autorského zákona) a definíciu vyhotovenia rozmnoženiny podľa autorského zákona (§ 5 ods. 17 autorského zákona) namietal, že
ak by aj pripustil, že v danom prípade je stavba rozmnoženinou architektonického diela, v prípade fotografie stavby ako rozmnoženiny architektonického diela sa v súlade s touto definíciou jedná taktiež o vyhotovenie rozmnoženiny architektonických diel architekta M.. Aplikácia uvedenej zásady vylučuje nielen možnosť vzniku škody ako majetkovej ujmy, ale aj možnosť domáhať sa zásahu do osobnostných práv a priznať mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ďalej namietal nesprávne skutkové zistenia a, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia aj v spojitosti s priznanou výškou majetkovej ujmy. Súd prvej inštancie pri určení výšky škody vychádzal z § 442 a Občianskeho zákonníka, pričom predpokladom pre uplatnenie tohto ustanovenia je preukázanie zvyčajnosť licenčnej odmeny, na preukázanie, ktorej nepostačuje existencia sadzobníka súkromnej organizácie, ktorá je len jednou z piatich organizácií kolektívnej správy na Slovensku, pričom vzhľadom na charakter autorských práv, ktoré sú predmetom konania, zastupuje autorov na báze dobrovoľnosti, a to bez preukázania toho, že k aplikácii sadzobníka aj skutočne niekedy prišlo a teda odmena za získanie licencie bola aj skutočne zvyčajná. Nepresvedčivým je podľa jeho názoru argument súdu spočívajúci v tom, že odmietol prihliadnuť na I. časť bod 11. Sadzobníka LITA; len konštatoval, že sa dá oprávnene predpokladať, že individuálne dohodnutá odmena by bola vyššia, čo má odôvodňovať aplikáciu Sadzobníka v tejto veci, avšak samotný Sadzobník aplikáciu na situácie, ktoré sú predmetom konania na podobné situácie vylučuje. Namietal aj samotnú kalkuláciu ako nelogickú a tým nevierohodnú, keďže vychádza zo skutočnosti, ktoré neboli z vykonaných dôkazov preukázané; nelogickosť kalkulácie spočíva v tom, že započítava do výpočtu 2 použitia diela - jedno žalovaným 1/a jedno žalovaným 2/, čo je v rozpore s konštatovaním súdu, že k porušeniu práv žalobcu prišlo spoločným konaním žalovaného 1/a žalovaného 2/; nepoužiteľnosť predmetnej kalkulácie spočíva aj v tom, že vychádza z predpokladu, že všetkých 72 fotografií žalobcu spĺňa definíciu autorského zákona, pri hodnotení, ktorej skutočnosti súd prvej inštancie pochybil a minimálne niektoré z uvedených fotografií definíciu autorského diela nespĺňajú; nebolo tiež preukázané, žeby diela boli používané celých 183 aj, z čoho vychádza kalkulácia pri určení aplikovanej sadzby. Namietal, že zo svedeckej výpovede pani Q. - P. vyplýva, že fotografie žalobcu neboli rozhodne počas celého obdobia využívané a, keďže kalkulácia zvyčajnej odmeny je odvodená od skutočnej doby porušenia, je dôkazné bremeno tohto tvrdenia na žalobcovi. Súd prvej inštancie bezdôvodne a v rozpore so základnými princípmi civilného procesu, prenáša dôkazné bremeno o dobe vystavenia fotografií na žalovaných. Vyjadrenie LITA nemôže slúžiť ako dôkaz na preukázanie zvyčajnej licenčnej odmeny ako základu pre určenie majetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť; neboli vykonané dôkazy, ktoré by preukazovali výšku priznanej náhrady škody, čím skutkový stav formulovaný v napadnutom rozsudku nezodpovedá vykonaným dôkazom. Nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy považoval všeobecne za nedôvodný. 3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že autorskú povahu sporných fotografií potvrdzuje znalec P.. P. Š., F.M.. v posudku č. 2/2015 z 23.02.2015, ako aj vyjadrenia U. I., predsedníčky Združenia slovenských profesionálnych fotografov, F. G.. Y. U. W., prezidenta Spolku architektov Slovenska. Znalec P. Š. na pojednávaní 27.11.2019 uviedol: „v príprave, výbere postupu, v tvorivej koncepcií, kde sa snaží autor zachytiť výtvarnú kvalitu architektonických diel, bol citlivý k jednotlivým architektonickým prvkom ako dvere, vitráže, schody, zábradlia a pod. a všetky štádiá nevylučujú tvorivý prvok autora nakoľko na seba nadväzujú...išlo o veľmi citlivú tvorbu, ktorú nemá z diela M..“ U. I. napísala: „fotografie vykazujú potrebný autorský vklad voľbou stanovišťa, vhodnou formou výrezov, osvetlenia, vystihnutím vhodného okamihu záberu pre, pokiaľ možno, najlepšie vystihnutie charakteru architektúry.“ U. W. napísal: „fotografie vystihujú podstatu architektonických hodnôt jednotlivých stavieb D. M. a v tomto zmysle majú vysokú vypovedaciu hodnotu; autor dokáže nájsť v celku aj v detaile to, čo charakterizuje stavbu...predložené fotografie majú premyslený kompozičný koncept, výstižný výber motívov a navyše ich autor im pridáva pre neho typický reportážny charakter.“ Súd prvej inštancie vychádzal z týchto podkladov, ale sám zaujal právny názor, že fotografie majú autorský charakter a podliehajú ochrane na základe autorského zákona. K pojmu súborné dielo uviedol, že nafotil cca 1500 záberov stavieb D. M. Š., z nich vybral 74 záberov, ktoré považoval za najlepšie. Z týchto záberov najskôr Generálny konzulát SR v Šanghaji vybral cca 15 a ozdobil s nimi steny úradných miestností konzulátu. Tým splnil dohodu o vykonaní práce. Stály počet záberov poskytol pre účely použitia v pavilóne SR na Svetovej výstave EXPO Šanghaj 2010. V tejto veci používa pojem „súborné dielo“ súd a niekedy aj účastníci pre označenie všetkých 74 ks, ktoré odovzdal Generálnemu konzulátu SR. Fotografie, na ktoré poukázal žalovaný 2/ v odvolaní obsahujú v čínštine a v angličtine informáciu o stavbe na fotografiách, pre diváka na výstave potrebnú; aj keď na týchto fotografiách prevažuje technický charakter snímku, neobsahujú len technický charakter; aj pri týchto fotografiách bolo potrebné voliť osvetlenie, uhol záberu, pomer textu na fotografii
k celej fotografií a iné. Súd, znalec aj odborníci, ktorý sa k veci vyjadrili, mali k dispozícii všetky fotografie súboru. Fotografie vytvoril 1 autor (žalobca), zobrazujú ten istý predmet - architektúru stavieb D. M. Š. a zo znaleckého posudku vyplýva, že sa vzťahuje na všetky sporné fotografie. Ak žalovaný 2/požadoval vyjadrenie znalca ku každej jednotlivej fotografií, mal možnosť žiadať doplnenie znaleckého posudku alebo klásť znalcovi otázky na pojednávaní pri jeho výsluchu. Z autorskej povahy fotografií a tiež z toho, že žalovaný s ním neuzavrel licenčnú zmluvu, uverejnili jeho fotografie bez jeho súhlasu a nevyplatili mu autorskú odmenu, vyplýva jeho aktívna legitimácia. Dohodu o vykonaní práce považuje za platnú, avšak nebola platným právnym podkladom pre zaradenie jeho fotografií ako výstavného predmetu do pavilónu SR na predmetnej výstave, a to aj s poukazom na komentár k Zákonníku práce. Ďalej uviedol, že v priebehu konania obaja žalovaní popierali svoju pasívnu legitimáciu a zodpovednosť váľali jeden na druhého. Poukázal na to, že aj odvolací súd pripúšťa možnosť zodpovednosti oboch žalovaných, ako aj na odpoveď generálnej komisárky slovenskej expozície na výstave, že o zaradení fotografií na výstavu rozhodla ona a zástupca žalovaného 2/svedok X.. Správne preto súd rozhodol, keď zaviazal oboch žalovaných. K nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy poukázal na § 27 ods. 1 autorského zákona, ktoré umožňuje ďalej používať dielo rozmnožovaním bez súhlasu autora; český autorský zákon č. 121/2000 Sb. také použitie priamo formuluje, slovenský zákon umožňuje rovnaký výsledok na základe výkladu. V priestore komunitárneho práva taký postup umožňuje smernica č. 2001/29/ES v čl. 5 ods. 3 písm. h); v medzinárodnom práve voľné následné použitie umožňuje tzv. trojkrokový test, v ktorom použitie jeho diel obstojí. Škoda mu vznikla uverejnením, vystavením fotografií bez vyplatenia autorskej odmeny, nemajetková ujma vznikla uverejnením bez uvedenia jeho mena. Ďalej uviedol, že sadzobník LITY je naj rešpektovanejší sadzobník autorských odmien na Slovensku, ak ho žalovaný 2/spochybňuje, mohol predložiť iné sadzobníky používané na Slovensku. Výška odmeny sa odvodzuje od úrovne diela a od významu podujatia, na ktorom má byť dielo použité. Pokiaľ ide o hodnotu jeho fotografií, uviedol, že bol viac rokov fotoreportérom denníka Pravda, mal samostatné výstavy fotografií a predmetné fotografie použili autori knihy o D. M. ako ilustrácie. Svetová výstava je vrcholným podujatím; ak na medzinárodných podujatiach Sadzobník neplatí, potom na svetovej výstave sa sadzby odmien zvyšujú. Svoj nárok uplatnil skôr na spodnej hranici škály odmien. Všetko nasvedčuje tomu, že fotografie boli vystavené až do konca výstavy; možno na začiatku výstavy neboli fotografie niekoľko dní vystavené, pretože žalovaný 2/dokončil expozíciu slovenského pavilónu s malým oneskorením. Označenie diela menom autora je základnou povinnosťou podľa autorského práva a žalovaný 2/túto povinnosť porušil. 4. Žalovaný 2/vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrval na svojom odvolaní a zopakoval svoju argumentáciu v ňom uvedenú. Považoval za logicky a vecne neudržateľný právny názor žalobcu, ktorý Dohodu o vykonaní práce uzavretú medzi žalobcom a Generálnym konzulátom SR vylučuje ako „platný právny podklad pre zaradenie ...fotografií ako výstavného predmetu do pavilónu SR na výstave EXPO Šanghaj 2010,“ hoci odovzdanie fotografií a umiestnenie ich rozmnoženín na steny generálneho konzulátu považuje za výsledok plnenia tejto dohody. K tvrdeniam žalobcu v jeho vyjadrení v súvislosti s možnosťou priznať mu náhradu škody a nemajetkovej ujmy uviedol, že na skutočnosti, že verejné vystavenie sa v zákonnej licencií podľa § 27 ods. 1 autorského zákona nenachádza, nemení nič ani prípadná aplikácia trojkrokového testu, ktorá vždy predpokladá to, že zamýšľané použitie je v súlade s ustanovením o zákonnej licencii. K tvrdeniu žalobcu, že pokiaľ žalovaný 2/namieta použiteľnosť Sadzobníka autorských odmien za použitie a šírenie výtvarných diel a fotografií vydaného organizáciou LITA, má predložiť iné rešpektované sadzobníky, uviedol, že preukázanie výšky škody je povinnosťou žalobcu a nevidí žiaden dôvod na presunutie dôkazného bremena na žalovaných, a to aj pokiaľ ide o preukázanie, koľko boli fotografie skutočne vystavené, pokiaľ obsahom kalkulácie spôsobenej škody je počet dní vystavenia. 5. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 2/uviedol, že jeho vyjadrenie neobsahuje nič nové a pridržiaval sa svojho predchádzajúceho vyjadrenia; poukázal aj na dôvody uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku. Zopakoval svoje tvrdenia a námietky uvedené v predchádzajúcom vyjadrení. Doplnil, že súd v odôvodnení rozsudku potvrdil, že nevychádzal len zo znaleckého posudku a odborných vyjadrení, ale aj z vlastného posúdenia fotografií. Vylúčenie znaleckého posudku z dôkazného hodnotenia podľa jeho názoru nemá žiadne opodstatnenie. 6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolaním žalovaného 2/, t. j. vo vyhovujúcej časti voči žalovanému 2/ a v medziach ním uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), pretože žalovaní solidárne zaviazaní dlžníci sú zásadne samostatnými a nie nerozlučnými spoločníkmi v konaní (rozhodnutia NS SR napr. 4Cdo 203/2005,
6Cdo 544/2015). Odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 2/ nie je dôvodné. 7. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu v časti, v ktorej žalobe proti žalovanému 2/vyhovel a uložil mu povinnosť (spoločne a nerozdielne so žalovaným 1/) zaplatiť žalobcovi sumu 6415,20 eur spolu s úrokom z omeškania špecifikovaným vo výroku rozsudku titulom náhrady škody a sumu 2000 eur titulom nemajetkovej ujmy. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesu sporových strán a obsahom spisu vyplynuli najavo, následne tieto v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení s § 191 C.s.p.) vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery. Pri právnom posúdení veci vychádzal zo zodpovedajúcich ustanovení autorského zákona č.618/2003 Z. z., t j. v znení platnom a účinnom v čase vzniku neoprávneného zásahu, ako aj z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a Zákonníka práce, ktoré aj správne vyložil. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že fotografie zhotovené žalobcom spĺňajú zákonné pojmové znaky diela a sú výsledkom vlastnej tvorivej činnosti žalobcu a preto nakladanie s nimi podlieha súhlasu žalobcu ako ich autora v intenciách autorského zákona; že v prípade predmetných fotografií nejde o zamestnanecké dielo a, že obaja žalovaní neoprávnene zasiahli do autorského práva žalobcu a spoločne zodpovedajú za spôsobenú škodu aj nemajetkovú ujmu. Súd prvej inštancie svoje zistenia a závery v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 Csp odôvodnil, keď s poukazom na zodpovedajúcu právnu úpravu uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil po skutkovej aj právnej stránke, vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania. 8. Žalovaný 2/vo svojom odvolaní zopakoval svoje námietky a argumenty prezentované pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dôsledne vysporiadal a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, z ktorých vychádzal pri právnom posúdení veci a preto jeho rozhodnutie možno považovať za presvedčivé. Odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle § 377 ods. 2 C.s.p. a v podrobnostiach na ne odkazuje. 9. Súd prvej inštancie v súlade s § 455 C.s.p. vychádzal pri svojom rozhodnutí z právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.05.2019 č. k. 14Co/109/2016 - 583 a dôsledne skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore z hľadiska, či jeho fotografie spĺňajú pojmové znaky diela požívajúceho ochranu podľa autorského práva, ako aj pasívnu legitimáciu žalovaného 2/v spore. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na základné pojmové znaky diela podľa autorského zákona a osobitne skúmal tvorivú duševnú činnosť žalobcu ako autora predmetných fotografií, na ktorú poukázal aj odvolací súd vo svojom uznesení, ako na základný pojmový znak diela. Správne pritom vychádzal z vykonaného dokazovania, vrátane znaleckého dokazovania. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovaného 2/, že súd prvej inštancie nemal prihliadať na znalecký posudok vykonaný v tomto konaní; pretože z neho vyplýva nesprávne koncepčne uchopenie znalcom skúmanej problematiky (súborné dielo) a neobsahuje hodnotenie každej konkrétnej fotografie; keď takýto záver zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu nevyplýva. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že splnenie pojmových znakov diela je primárne otázkou právnou, posúdenie ktorej prislúcha súdu, pretože táto otázka je vylúčená z odborného posúdenia. Z odôvodnenia je zrejmé, že odvolací súd nepovažoval za správne, že súd prvej inštancie práve na základe vykonaného znaleckého dokazovania znalca P.. P. Š. F.. mal jednoznačne a bez pochybností preukázané, že fotografie žalobcu možno považovať za autorské fotografie. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie nemôže byť viazaný len znaleckým posudkom vo veci posúdenia autorskoprávnej ochrany; znalecký posudok môže slúžiť len na odhaľovanie mimo právnych otázok (rozsudok Najvyššieho súdu SR 6Cdo/2,3/2010 z 27.04.2011). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie i keď sa stotožnil s vyjadrením znalca, že žalobca vytvoril súborné dielo; ktorého obsahom je pionierske zhromaždenie a preverenie dostupnej literatúry, terénny prieskum a vytvorenie databázy fotografií doposiaľ zachovaných realizácii architekta M. Číne; zároveň súd prvej inštancie vychádzal z vlastnej úvahy, v rámci, ktorej predmetné fotografie posudzoval nielen ako súborné dielo, ale aj samostatne,
keď uviedol, že ide o fotografie s rovnakou konkrétnou tvorivou ideou a preto je ich potrebné hodnotiť z tohto dôvodu aj po každej jednotlivej fotografií, ale aj komplexne; zároveň súd prvej inštancie vychádzal z toho, že ide o fotografie, ktoré nielen vyjadrujú určitú myšlienku autora, ale v nich originálny spôsob zachytenia obrazu v sebe skrýva zámer a má istý význam. Správne poukázal aj na to, že autorským dielom chráneným autorským zákonom je nielen zhmotnenie vlastnej tvorivej činnosti autora, ale všetky fázy tvorivého procesu, od idey, zhromažďovania a študovania podkladov, ich realizácie, spracovania výsledkov a následnej tvorivej selekcie (výberu) až po finálny výsledok, ktorý nesie stopy tvorivého bádania autora. Súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s námietkami žalovaného 2/, ktorými spochybňoval znalecký posudok z dôvodu nedostatočnej argumentácie znalca, keď uviedol, že znalec v znaleckom posudku obšírne a podrobnejšie vysvetlil svoj postup a rozvinul dôvody svojich úvah a záverov, na rozdiel od názorov prezentovaných v predložených odborných vyjadreniach, ktoré neobsahujú akékoľvek zdôvodnenie vyslovených záverov. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie že predmetné fotografie vytvorené žalobcom sú výsledkom jeho vlastnej tvorivej duševnej činnosti, spočívajúcej v nosnej myšlienke, ktorou bolo zmapovanie, zdokumentovanie a prezentácia zachovanej tvorby významného slovenského architekta v Číne, prejavujúcej sa nielen v súbore týchto fotografií ako v súbornom diele, ale aj samostatne v jednotlivých fotografiách a to originálnym spôsobom zachytenia obrazu, v ktorom je obsiahnutý určitý zámer. Uvedené sa vzťahuje aj na fotografie, na ktoré osobitne poukázal žalovaný 2/ v odvolaní, keď tieto podľa názoru odvolacieho súdu zvýrazňujú svojim obsahom uvedenú tvorivú ideu autora vytvoreného súborného diela a aj pri ich posudzovaní samostatne a jednotlivo možno na nich pozorovať autorom zvolený konkrétny pomer zobrazenia textu k celej fotografii, osvetlenie a pod. Odvolací súd posúdil ako nedôvodné aj námietky žalovaného 2/, že predmetom konania nebolo uplatnenie nárokov z porušenia práv žalobcu z údajného súborného diela, ale z tvrdeného porušenia autorských práv k jednotlivým fotografiám. Predmetom konania boli nároky žalobcu vyplývajúce z použitia ním zhotovených fotografií v slovenskej expozícii na Svetovej výstave EXPO v Šanghaji bez súhlasu žalobcu ako ich autora a bez uzavretia licenčnej zmluvy na použitie autorského diela. Podľa názoru odvolacieho súdu je otázkou právneho posúdenia nielen to, či predmetné fotografie zhotovené žalobcom spĺňajú pojmové znaky diela podľa autorského zákona, ale aj to, akého diela pojmové znaky spĺňajú a teda o aké dielo ide. Aj z tvrdení žalovaného 2/ vyplýva, že jednotlivé fotografie môžu byť samostatnými dielami a zároveň spôsobom ich výberu alebo usporiadania v konkrétnej databáze resp. súbore môže vzniknúť aj dielo súborné. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade sa nejedná o zamestnanecké dielo, keď výsledkom vypracovania pracovnej úlohy obsiahnutej v Dohode o vykonaní práce uzavretej medzi žalobcom a Generálnym konzulátom SR, vzniklo autorské dielo a preto na takúto pracovnú činnosť nemohla byť platne uzatvorená dohoda o pracovnej činnosti, keď na tieto činnosti ustanovenie § 223 ods. 3 Zákonníka práce výslovne vylučuje uzatváranie dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Odvolací súd posúdil ako nedôvodné aj námietky žalovaného 2/, týkajúce sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore z dôvodu, že neexistuje žiaden priamy dôkaz o tom, že sa podieľal na rozhodnutí prezentovať fotografie žalobcu a že z neexistencie záznamu, ktorý mal mať žalovaný 2/o tom, že prevzal prezentáciu, nemôže súd spraviť opačný záver o tom, že skutočnosť ktorú má záznam potvrdzovať, nastala. Súd prvej inštancie záver o tom, že o prezentácii fotografií žalobcu na svetovej výstave rozhodli svojím spoločným konaním obaja žalovaní, nevyvodil z neexistencie záznamu o prevzatí prezentácie p. X.G., ale z výsledkov dokazovania doplneného najmä vyjadrením p. P.S., Generálnej komisárky expozície SR na svetovej výstave EXPO Šanghaj 2010, ktoré v súlade s § 191 C.s.p. vyhodnotil aj v súvislosti s ďalšími vykonanými dôkazmi a to s výpoveďou p. X.Š. a výpoveďou žalobcu. Samotná skutočnosť, že záznam o prevzatí prezentácie p. X.G. nebol predložený, môže len nasvedčovať tomu, že takýto záznam nebol vyhotovený, čo však neznamená, že k prevzatiu tejto prezentácie nedošlo alebo že rozhodnutie o zaradení predmetných fotografii do slovenského pavilónu by nebolo spoločným rozhodnutím oboch žalovaných. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie správne uzavrel, že zásah do autorských práv žalobcu spôsobili svojím konaním obaja žalovaní bez ohľadu na obsah ich vzájomných zmluvných vzťahov, pričom poukázal na to, že otázka zmluvných vzťahov medzi nimi môže mať relevanciu pre prípadné ich vzájomné vyporiadanie (§ 439 OZ). Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že pri určení výšky náhrady škody je možné vychádzať z vyčíslenia poskytnutého autorskou spoločnosťou LITA, vychádzajúceho zo sadzobníka autorských odmien, v ktorom sadzby uvedené možno považovať za zvyčajné odmeny za udelenie licencie autora, keďže ide o sadzobník organizácie kolektívnej správy práv autorov. Toto vyčíslenie podľa názoru odvolacieho súdu nevychádza z dvoch použití diela ako namieta žalovaný 2/, ale zohľadňuje zásah dvoch subjektov do autorských práv žalobcu, na ktorých sa vzťahujú rozdielne sadzby z dôvodu, že jedným z nich je ziskový subjekt a druhý neziskový subjekt. Námietku žalovaného 2/, že sadzobník
vo svojom texte aplikáciu na situácie, ktoré sú predmetom tohto konania, vylučuje a preto nemôže ísť o zvyčajnosť, posúdil ako účelovú, keď nemožno rozumne predpokladať, že by v rámci osobitného dojednania autorskej odmeny za použitie diela mimo Slovenska došlo medzi stranami k dohode o nižšej odmene, ako uviedol aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide o námietky žalovaného 2/, že v konaní nebolo preukázané, žeby diela boli používané celých 183 dní, z ktorého počtu vychádza kalkulácia pri určení aplikovanej sadzby, odvolací súd považuje za rozhodujúce, že v konaní bolo preukázané, že predmetné fotografie boli použité v slovenskej expozícii na svetovej výstave EXPO v Šanghaji, pričom z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by mali byť použité len počas určitej etapy tejto výstavby v trvaní určitého počtu dní, ale počas celého jej trvania. Pokiaľ žalovaný 2/z dôvodu oneskoreného ukončenia expozície slovenského pavilónu tvrdí, že niekoľko dní počas trvania výstavy neboli vystavené a s ich vystavovaním začal s oneskorením oproti oficiálnemu začiatku výstavy, avšak nepreukázal dĺžku tohto oneskorenia, nemožno na tieto jeho námietky prihliadať. Ďalej žalovaný 2/vo svojom odvolaní namieta, že žalobca sa nemôže domáhať voči žalovaným žiadnych finančných nárokov, keďže nepreukázal, že by mal vysporiadané práva s architektom D. M., za daných okolností nemohol uzavrieť ani licenčnú zmluvu a v súlade s právom inkasovať licenčnú odmenu a teda žiadna majetková ujma mu nemohla vzniknúť. Podľa názoru odvolacieho súdu prípadné nevysporiadanie žalobcu práv s architektom D. M., resp. použitie jeho autorských diel umiestnených na verejnosti alebo jeho rozmnoženín žalobcom bez súhlasu autora nepovoleným spôsobom, by mohlo mať za následok vznik zodpovednosti žalobcu za škodu alebo nemajetkovú ujmu spôsobenú tým autorovi použitých architektonických diel, architektovi D. M., ktorá však nie je predmetom tohto konania a ktorá podľa názoru odvolacieho súdu nemôže mať za následok zbavenie sa zodpovednosti žalovaného 2/za jeho zásah do autorských práv žalobcu použitím fotografických diel žalobcu bez jeho súhlasu. Pokiaľ žalovaný 2/ poukazoval na zásadu, podľa ktorej nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania, táto sa vzťahuje aj na žalovaného 2/. 10. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobca, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému 2/v celom rozsahu. 12. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote vydané dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).