Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3CoKR/53/2023 1120213251 30. 10. 2024 JUDr. Paulína Pacherová ECLI:SK:KSBA:2024:1120213251.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Paulíny Pacherovej a členov senátu JUDr. Borisa Tótha a JUDr. Renáty Šiškovej, v právnej veci žalobcu: Insolvenčná a poradenská, k. s., so sídlom Sitnianska 1, 851 07 Bratislava – mestská časť Petržalka, IČO: 51 426 226, správca úpadcu: ISTROS, a.s. v konkurze, so sídlom Vajnorská 127, 831 04 Bratislava, IČO: 00 603 830, proti žalovanému 1/: KURÁŇ & MARKOVÁ, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Na Sitine 12, 841 04 Bratislava – mestská časť Karlova Ves, IČO: 36 769 771, žalovanému 2/: AXEL 2018, s. r. o., so sídlom Stará Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 51 633 710 a žalovanému 3/: „ATOEX“ spol. s r.o., so sídlom Karloveské rameno 6, 841 04 Bratislava – mestská časť Karlova Ves, IČO: 31 396 062, o určenie neúčinnosti právnych úkonov a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 37Cbi/5/2020-333 zo dňa 04.04.2023, pomerom hlasov 3 : 0, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 37Cbi/5/2020-333 zo dňa 04.04.2023 p o t v r d z u j e . II. Súd n e p r i z n á v a žalovaným 1/, 2/ a 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie, s poukazom na ustanovenia § 57 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 59 ods. 1, ods. 2, § 62 ods. 1 a § 63 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj „ZoKR“) a ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), zamietol žalobu žalobcu a žalovaným 1/, 2/ a 3/ nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 25.08.2020 domáhal, aby súd určil neúčinnosť právnych úkonov, a to záložnej zmluvy uzatvorenej medzi úpadcom a žalovaným 1/, ktorej vklad do katastra nehnuteľností povolil Okresný úrad Bratislava dňa 13.07.2018 pod č. V-2990/2018, zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.07.2020 uzatvorenej medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/, ktorej záznam do katastra nehnuteľností vykonal Okresný úrad Bratislava dňa 01.08.2020 pod č. Z-3778/2018 a dohody záložných veriteľov o poradí záložných práv z 01.08.2018 uzatvorenej medzi žalovaným 2/ a žalovaným 3/, ktorej záznam do katastra nehnuteľností vykonal Okresný úrad Bratislava dňa 02.08.2018 pod č. Z-3807/2018. Žalobca zároveň žiadal, aby súd uložil žalovanému 2/ povinnosť vydať v prospech konkurznej podstaty sumu 1.500.000,- eur. Svoju žalobu žalobca odôvodnil tým, že v dôsledku odporovateľných právnych úkonov unikol z konkurznej podstaty majetok úpadcu, ktorý bol zapísaný na LV č. XXXX a LV č. XXXX. V žalobe žalobca tiež uviedol, že lehota na podanie žaloby podľa ustanovenia § 57 ods. 2 ZoKR bola predĺžená v zmysle zákona č. 62/2020 Z. z.. Žalovaný 1/ navrhol žalobu voči nemu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný 2/ namietal, že úpadca nie je účastníkom zmluvy o postúpení pohľadávky a ani dohody záložných veriteľov o poradí záložných práv, a preto nie je možné im odporovať, keďže sa nejedná o úkony dlžníka. Žalovaný 3/ sa k žalobe žalobcu nevyjadril.
3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobcu bola podaná oneskorene, t. j. po uplynutí lehoty jedného roka od vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu. Konkurz na majetok úpadcu, obchodnej spoločnosti ISTROS, a.s., bol vyhlásený uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11.07.2019 pod sp. zn. 37K/60/2018, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 139/2019 dňa 22.07.2019. Účinky vyhlásenia konkurzu v súlade s ustanovením § 199 ods. 9 ZoKR nastali dňa 23.07.2019 a posledný deň lehoty na podanie odporovacej žaloby upravený v ustanovení § 57 ods. 2 ZoKR bol dňa 23.07.2020. Žalobca (pôvodný správca) podal žalobu na Okresnom súde Bratislava I až dňa 26.08.2020, t. j. viac ako jeden mesiac po uplynutí zákonom stanovenej prekluzívnej lehoty. Súd prvej inštancie nezistil ani splnenie podmienok pre aplikáciu zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 62/2020 Z. z.“). V zmysle ustanovenia § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. bolo stanovené, že lehoty, ktorých uplynutím by došlo k premlčaniu alebo zániku (preklúzii) práva v období od nadobudnutia účinnosti zákona (t. j. od 27.03.2020) do 30.04.2020, neplynú, t. j. o dané obdobie sa predlžujú. V zmysle ustanovenia § 1 písm. b) zákona č. 62/2020 Z. z. sa premlčacie a prekluzívne lehoty, ktoré uplynuli v období po 12.03.2020 do dňa účinnosti zákona (t. j. do 27.03.2020), neskončia skôr ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti zákona (t. j. neskončia skôr ako 26.04.2020). Účelom zákona 62/2020 Z. z. bolo, aby oprávnené osoby nestratili možnosť uplatniť si svoje práva na súde pre uplynutie hmotnoprávnej lehoty v dôsledku vyhláseného núdzového stavu a s tým spojeným zákazom vychádzania (tzv. lockdownom) a nie en bloc predĺženie akýchkoľvek premlčacích a prekluzívnych lehôt prezentované v konaní žalobcom, ktoré by bolo nedôvodné a spôsobilo by to právnu neistotu v právnych vzťahoch. Totožný záver možno vyvodiť aj z dôvodovej správy k zákonu č. 62/2020 Z. z., podľa ktorej má predkladateľ za to, že toto opatrenie môže prispieť k tomu, aby občania a podnikatelia nemuseli nevyhnutne vykonávať úkony potrebné pre uplatňovanie ich práv v súkromnoprávnych vzťahoch v čase pandémie bez obavy, že by prišli o svoje práva v dôsledku premlčania alebo preklúzie. Súd prvej inštancie zároveň odkázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28.09.2022 sp. zn. 3Cob/22/2022, v ktorom odvolací súd uviedol, že nešlo preto o zákonné neplynutie všetkých premlčacích lehôt tak, ako to mienil žalobca, ale zákon č. 62/2020 Z. z. sa pri posudzovaní otázky premlčacia aplikuje len v prípadoch, kedy premlčacie lehoty mali uplynúť, t. j. ich koniec mal pripadnúť na obdobie v čase od 27.03.2020 do 30.04.2020 a následne v čase od 19.01.2021 do 28.02.2021. Neplynutie lehoty nemá za následok pripočítanie počtu dní jej neplynutia k premlčacej lehote, ale účelom zákona bolo, aby bola obmedzená mobilita obyvateľstva v čase pandémie a po skončení takto vymedzeného obdobia bolo možné úkony potrebné pre uplatňovanie ich práv uskutočniť. Predmetný právny názor je pritom nutné aplikovať nielen na premlčacie lehoty, ale aj na lehoty prekluzívne s tým, že súd rozhodujúci o podanej žalobe sa s citovaným právnym názorom v celom rozsahu stotožňuje. K predĺženiu premlčacích alebo prekluzívnych lehôt, ktoré mali uplynúť až po dátume 01.05.2020, však v dôsledku zákona č. 62/2020 Z. z. nedošlo. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že k predĺženiu prekluzívnej lehoty na podanie žaloby v rozhodovanom spore, ktorá mala uplynúť uplynutím dňa 23.07.2020, nedošlo. Pôvodný žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadcu tak mohol podať žalobu najneskôr do 23.07.2020, t. j. v čase, keď nebola vytvorená žiadna objektívna legislatívna prekážka (napr. v podobe zákazu vychádzania), ktorá by mu bránila v podaní odporovacej žaloby. Keďže pôvodný žalobca podal žalobu dňa 26.08.2020, hoci lehota na jej podanie mu uplynula uplynutím dňa 23.07.2020, podal ju oneskorene. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že tieto žalovaným 1/, 2/ a 3/ nepriznal, keďže im v konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli. 4. Rozsudok v zákonnej lehote napadol odvolaním žalobca (ďalej aj „odvolateľ“) z dôvodov, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval zákon č. 62/2020 Z. z. a neaplikoval ustanovenie § 1 uvedeného zákona, aj keď aplikované byť malo. V dôsledku nesprávnej interpretácie tohto ustanovenia dospel k nesprávnemu záveru, keď je zrejmé, že v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30.04.2020 lehoty na bránenie práv na súde neplynuli. Podľa žalobcu je jedno, či sa jedná o premlčacie, alebo prekluzívne lehoty a bezpredmetné je aj to, či k premlčaniu, resp. k zániku práva došlo pred účinnosťou uvedeného zákona, alebo tieto dôsledky mali nastať až v budúcnosti. Súd prvej inštancie šiel nad rámec zákona a tento vzťahuje len na lehoty, ktoré mali v čase od účinnosti tohto zákona uplynúť, t. j. od 27.03.2020 do 30.04.2020, ktoré obdobie v trvaní 34 dní sa do plynutia lehôt nezapočítava. Podľa žalobcu je predmetný zákon nutné aplikovať aj v tých prípadoch, v ktorých nedošlo k uplynutiu lehoty v čase od 27.03.2020 do 30.04.2020. Súd prvej inštancie mal pri interpretácii prihliadať na všetky okolnosti, za ktorých bol zákon prijímaný a že sa ním riešila výnimočná situácia, ktorá nemala obdobu. Tým, že súd prvej inštancie
interpretoval zákon č. 62/2020 Z. z. formalisticky a svojvoľne, odňal žalobcovi právo domáhať sa na súde určenia neúčinnosti právnych úkonov, čo môže mať vážny dopad na veriteľov úpadcu. Žalobca preto navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie a rozhodnutie vo veci samej. 5. Žalovaní 1/, 2/ a 3/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili napriek tomu, že im odvolanie spolu s výzvou na vyjadrenie boli doručené dňa 21.05.2023. 6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s 196a ZoKR), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 7. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa v konaní domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov – záložnej zmluvy uzatvorenej medzi úpadcom a žalovaným 1/, ktorej vklad do katastra nehnuteľností povolil Okresný úrad Bratislava dňa 13.07.2018 pod č. V-2990/2018, zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.07.2020 uzatvorenej medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/, ktorej záznam do katastra nehnuteľností vykonal Okresný úrad Bratislava dňa 01.08.2020 pod č. Z-3778/2018 a dohody záložných veriteľov o poradí záložných práv z 01.08.2018 uzatvorenej medzi žalovaným 2/ a žalovaným 3/, ktorej záznam do katastra nehnuteľností vykonal Okresný úrad Bratislava dňa 02.08.2018 pod č. Z-3807/2018. Podľa žalobcu išlo o zvýhodňujúce právne úkony, ktorými došlo k ukráteniu v tom čase vymáhateľných pohľadávok konkurzných veriteľov. Zároveň sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému 2/ zaplatiť v prospech konkurznej podstaty peňažnú náhradu vo výške 1.500.000,- eur. Súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu ako podanú oneskorene, t. j. po uplynutí zákonom stanovenej prekluzívnej lehoty, keď mal súd prvej inštancie za to, že lehota na podanie žaloby plynula do 23.07.2020 a k jej predĺženiu nedošlo ani v zmysle zákona č. 62/2020 Z. z.. 8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalobcu, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku a svoje rozhodnutie, spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, dostatočne presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je jednoznačne zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, keďže súd prvej inštancie sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie vysporiadal a odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnej miere stotožnil. 11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu dôvodov odvolania dospel k právnemu záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie plne akceptuje požiadavku zákona. Odvolací súd sa preto obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia prvoinštančného súdu a na doplnenie jeho správnosti uvádza nasledovné. 12. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v prípade interpretácie zákona č. 62/2020 Z. z., keď je nepochybné, že právna úprava poskytuje ochranu len tým subjektom, ktorých nároky by sa v období od účinnosti zákona, t. j. od 27.03.2020 do 30.04.2020, premlčali alebo zanikli. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo účelom zákona predĺžiť premlčacie/prekluzívne lehoty, ale poskytnúť dodatočný náhradný čas na uplatnenie práva pre tých, ktorých právo by v uvedených lehotách
zaniklo, alebo sa premlčalo. Odvolací súd ďalej uvádza, že z hľadiska výkladu § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. z gramatického vyjadrenia slovného spojenia „uplynutím ktorých by došlo“ vyplýva, že toto ustanovenie sa týka len tej časti lehoty, ktorej uplynutie mohlo nastať v časovom rámci ustanovenom v § 1 citovaného zákona. Iba v prípade, ak by koniec plynutia lehoty, teda posledný deň lehoty spadal do uvedeného časového rozhrania podľa § 1 písm. a) citovaného zákona, táto premlčacia lehota by mala uplynúť v čase odo dňa účinnosti citovaného zákona od 27.03.2020 do 30.04.2020, vtedy by táto lehota bola zachovaná, lebo by neplynula. Z týchto dôvodov § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. poskytujú ochranu pred premlčaním, resp. zánikom nároku oprávnenej osoby, avšak toto ustanovenie sa vzťahuje len na tie prípady, resp. lehoty, ktoré mali uplynúť v § 1 vymedzenom časovom rámci, teda, ak by koniec lehoty spadal do časového obdobia konkretizovanom daným ustanovením. Je potrebné uviesť, že nie všetky lehoty sa predlžujú. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na § 1 písm. b) citovaného zákona, podľa ktorého, ak by premlčacia lehota uplynula po 12.03.2020 do dňa účinnosti tohto zákona, teda do 27.03.2020, zákon predĺžil túto lehotu o 30 dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona. Na základe daného ustanovenia tiež došlo k zmene v plynutí lehôt, relatívne premlčanému/zaniknutému právu priznal nárokovateľnosť, ktorú však obmedzil lehotou ďalších 30 dní. Aj toto ustanovenie vychádzalo z predpokladu, že došlo k zániku takéhoto práva alebo k jeho premlčaniu v kritickom období. Zákonodarca neumožnil akékoľvek ďalšie plynutie danej lehoty a predĺženie lehoty o tieto dni výslovne viazal na uplynutie lehoty v konkrétnom časovom rámci, teda negeneralizoval akékoľvek všeobecné plynutie lehôt. 13. Uvedený právny názor vyslovil už napr. Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí sp. zn. 15CoCsp/24/2023 zo dňa 29.05.2024, ktorý zároveň konštatoval, že: Ak by súd mal uveriť argumentácii žalobcu, táto by bola správna v prípade, ak by § 1 písm. a) bol v znení: Lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30.04.2020 neplynú. Odvolací súd zároveň dopĺňa, že zákon č. 62/2020 Z. z. rozlišuje plynutie hmotnoprávnych lehôt a procesnoprávnych lehôt, čo vyplýva z osobitnej úpravy plynutia hmotnoprávnych lehôt v § 1 a § 8 a procesnoprávnych lehôt v § 2 a § 9. Odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ zákaz pohybu z dôvodu pandémie ochorenia Covid-19 nemohol žiadnym spôsobom ohroziť právo vymáhateľné na súde v dostatočne dlhej premlčacej dobe na súde, nie je dôvod na predĺženie premlčacej doby, ktorej cieľom je nútiť k oprávneniu osobu, aby si svoje práva uplatnila na súde v primeranej lehote. Odvolací súd tiež poukazuje na čl. 2 CSP, podľa ktorého ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. V zmysle ods. 2 právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Vzhľadom na danú právnu úpravu odvolací súd dospel k záveru, že nemá dôvod odchýliť sa od doterajšej rozhodovacej praxe Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý k plynutiu premlčacích lehôt vyjadril svoje závery v rozhodnutiach spisové značky 17CoCsp/44/2023, 17CoCsp/8/2022, 43CoCsp/16/2022, 14Co/10/2022, 17CoCsp/8/2022, 17CoCsp/41/2022. Rovnako plynutie lehôt posúdil napr. Krajský súd v Nitre v rozhodnutí 8CoCsp/17/2022. Rovnaký názor vyplýva aj z rozhodnutí Najvyššieho súd SR napr. z uznesenia sp. zn. 2Cdo/220/2021 zo dňa 29.09.2021, uznesenia sp. zn. 4Cdo/197/2020 zo dňa 25.03.2021, uznesenia sp. zn. 7Cdo/319/2021 zo dňa 30.11.2021, uznesenia sp. zn. 2Obdo/67/2020 zo dňa 28.03.2023. Všetky rozhodnutia najvyššieho súdu sa týkajú plynutia procesných lehôt ustanovených zákonom alebo určených súdom na vykonanie procesného úkonu v konaní pred súdom účastníkom konania a stranám sporu podľa § 2 ods. 1 a § 9 ods. 1 zákona č. 62/2020 Z. z.. 14. Odvolací súd v neposlednom rade uvádza, že súd prvej inštancie správne interpretoval zákon č. 62/2020 Z. z., keď je nepochybné, že cieľom poskytnutej ochrany boli práva a vzťahy, v prípade ktorých lehota na ich uplatnenie mala skončiť vo vymedzenom období a nie predĺžiť lehoty tam, kde tieto nebolo potrebné realizovať v čase obmedzení nariadených v súvislosti s COVID-19. V opačnom prípade by nastal stav, že všade tam, kde bolo možné právo uplatniť aj mimo vymedzeného obdobia, t. j. mimo najobmedzujúcejších opatrení v súvislosti s COVID-19, by boli lehoty ešte aj generálne predĺžené o ďalších 35 dní. Žalobca v prejednávanom prípade mal možnosť uplatniť svoje právo bez obáv, že pre opatrenia s COVID-19 by došlo k jeho preklúzii v riadnej zákonnej lehote podľa ZoKR a neexistuje právna úprava, ktorá by toto jeho právo predĺžila. Súd prvej inštancie tak dospel k správnemu záveru o oneskorenom podaní žaloby, čím došlo k uplynutiu prekluzívnej lehoty na podanie žaloby, a preto nemal inú možnosť ako podanú žalobu zamietnuť.
15. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil, ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výroku napadnutého rozsudku, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným 1/, 2/ a 3/ nárok na ich náhradu nepriznal, nakoľko si v odvolacom konaní tento nárok neuplatnili a žiadne trovy im ani nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).