Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 10Co/45/2024 1117201475 30. 10. 2024 JUDr. Michaela Frimmelová ECLI:SK:KSBA:2024:1117201475.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: T.. N.. Y. U., B.. XX.XX.XXXX, X. I. X, I., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 105.000 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 26. januára 2024, č.k. B1-17C/4/2017-301, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie náhrady za nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 eur p o t v r d z u j e . Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur, po jej rozšírení 105.000 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I, spočívajúcom v tom, že v dôsledku jeho nezákonného trestného stíhania (vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 5T/52/2009) bol od 12.04.2014 do 15.01.2015 vo väzbe, počas trvania ktorej požiadala zákonná sudkyňa v konaní sp. zn. 20Cb/161/2003 vedenom Okresným súdom Bratislava V o jeho predvedenie na pojednávanie konané dňa 27.11.2014, pričom v súvislosti s jeho predvedením na uvedené pojednávanie bol hrubo, kruto, neľudsky, ponižujúco, krajne nehumánne a bez možnosti brániť sa putami spútaný, bez riadneho oblečenia naložený do auta, prevezený z väznice na Okresný súd Bratislava V, udržiavaný v zamrežovanej cele za sústavného pokrikovania policajtami a vyhrážania sa násilnosťami a následne pred očami verejnosti a známymi spoluobčanmi bol policajtami predvedený spútaný ako zviera na pojednávanie, čo mu spôsobilo doposiaľ pretrvávajúcu traumu. Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie právne ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 4, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a § 47 ods. 2 vyhl. MS SR č. 543/2005 Z.z. v znení účinnom k 27.11.2014, a vecne tým, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, v časti nepreukázal ani predbežné prerokovanie nároku, ktorý však naviac uplatnil po uplynutí premlčacej doby, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca dôvodil v žalobe o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur tým, že nebyť nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava I počas vedenia trestného konania voči nemu a nezákonného rozhodnutia o väzbe, ktoré bolo pre
nezákonnosť zrušené a následne bol spod obžaloby oslobodený, nebol by predvádzaný príslušníkmi ÚVV a ÚVTOS na pojednávanie vedené Okresným súdom Bratislava V v konaní sp. zn. 20Cb/161/2003. Sudca v konaní sp. zn. 5T/52/2009 Y.. T. nebol oprávnený vydať súhlas na jeho predvedenie v putách na predmetné pojednávanie konané dňa 27.11.2014, keďže nešlo o neodkladný úkon a väzobné stíhanie sa ukázalo ako nezákonné. Žalobca tvrdil, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava I došlo k zásahu do jeho integrity, do jeho práva na súkromie, do práva na česť a dôstojnosť, do práva na osobnú slobodu a bezpečnosť, keďže v daný deň 27.11.2014 sa musel proti svojej vôli podrobiť opakovanému oňuchávaniu strážnym psom vlčiakom, takzvanému filcungu, vyzliekaniu donaha, prehliadkam zo strany príslušníkov ZVJS ÚVV a ÚVTOS Bratislava (tieto podrobne opísal), spútavaniu do železných pút, vláčeniu po chodbách väznice, z väznice do budovy Okresného súdu Bratislava V a následnému vláčeniu po chodbách Okresného súdu Bratislava V. Tvrdil, že jeho predvádzanie na pojednávanie a účasť na ňom mali za následok útrapy, psychické strádanie, pretrvávajúce pocity bezmocnosti a beznádeje, a že sa v noci budí a vynárajú sa mu spomienky na neľudské, nehumánne a ponižujúce zaobchádzanie s ním. Žalobca považoval sumu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur (za ním prežité utrpenie) za primeranú a spravodlivú. Žalovaného požiadal o predbežné prerokovanie jeho nároku žiadosťou zo dňa 02.03.2015, doplnenou dňa 22.04.2015, ale žalovaný jeho žiadosti nevyhovel. Súd prvej inštancie zhrnul aj vyjadrenie žalovaného, ktorý žiadal žalobu zamietnuť. Žalovaný mal za to, že toto konanie malo byť spojené s konaniami sp. zn. 6C/3/2017, 7C/1/2017, 17C/4/2017, 17C/8/2017 a 10C/5/2017, nakoľko ide o konania vedené na základe žalôb totožného žalobcu proti totožnému žalovanému z rovnakých skutkových dôvodov, ktoré sa líšia výlučne tým, že v každom ide o predvedenie žalobcu na iné súdne pojednávania počas trvania jeho väzby. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. 3. Súd prvej inštancie konštatoval, že uznesením č.k. 17C/4/2017-92 zo dňa 03.10.2017 návrh žalovaného na spojenie vyššie uvedených konaní zamietol. Poukázal tiež na to, že žalobca doručil súdu dňa 18.09.2019 podanie zo dňa 15.09.2019, a to rozšírenie žaloby o sumu 100.000 eur titulom ublíženia mu na zdraví s trvalými následkami v dôsledku predvedenia na pojednávanie dňa 27.11.2014, na ktorom však na pojednávaní dňa 09.11.2021 už netrval a na priamu otázku akej výšky nemajetkovej ujmy sa domáha uviedol, že „zostáva pri sume 5.000 eur“ (č.l. 189). Následne na pojednávaní dňa 23.11.2022 (č.l. 223) žalobca uviedol, že žiada, aby súd jeho podanie z 15.09.2019 postúpil žalovanému na predbežné prerokovanie nároku v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z., s čím žalovaný nesúhlasil, keď uviedol, že by išlo o obchádzanie zákona. Podaním zo dňa 03.02.2023 žalobca opätovne navrhol rozšírenie žaloby na 105.000 eur tvrdiac, že v dôsledku toho, že po 02.09.2014 bolo porušované jeho právo na osobnú slobodu a bezpečnosť, čo žalobca ťažko psychicky znášal a strádal z jeho opakovaného znásilnenia obuškom do konečníka za asistencie vlčiaka ako súčasti krutého a hrubého neľudského a ponižujúceho invazívneho zaobchádzania dňa 27.11.2014, čo malo za následok opakované infarkty a tri operácie srdca, prežitú traumu, pričom ku dnešnému dňu je žalobca v liečení. Žalovaný vzniesol voči rozšírenej žalobe námietku premlčania, argumentujúc, že ak bol daný návrh na rozšírenie žaloby dňa 15.09.2019, tento bol vzatý späť vyjadrením žalobcu na pojednávaní dňa 09.11.2022. Žalobca svoj nárok rozšíril až podaním zo dňa 03.02.2023, a keďže ho odvíja od predvedenia na pojednávanie dňa 27.11.2014, uplynula 3-ročná subjektívna premlčacia doba podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. dňa 27.11.2017, a teda nárok žalobcu bol v čase podania návrhu na rozšírenie žaloby premlčaný (a to aj v prípade, ak by bol vznesený už podaním zo dňa 15.09.2019). Súd prvej inštancie konštatoval, že uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 26.01.2024 zmenu žalobného návrhu pripustil s odôvodnením, že žalobca zmenou žaloby zmenil len výšku žalovaného nároku a výsledky doterajšieho konania tak mohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. 4. Z vykonaného dokazovania (žalobcom predloženými listinnými dôkazmi) a z tvrdení strán ustálil za nesporné, že žalobca bol odo dňa 02.09.2014 do 15.01.2015 vo väzbe, a že dňa 27.11.2014 bol žalobca pracovníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže predvedený na pojednávanie v konaní sp. zn. 20Cb/161/2003 vedenom na vtedajšom Okresnom súde Bratislava V. Vyhodnotil za sporné, či bolo toto predvedenie realizované zákonným spôsobom a či pri ňom žalobca utrpel tvrdenú nemajetkovú ujmu. 5. Vec posúdil právne podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 4, § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a § 47 ods. 2 vyhl. MS SR č. 543/2005 Z.z. v znení účinnom k 27.11.2014 a dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Pokiaľ ide o časť žalobného návrhu v sume 100.000 eur, tento nárok vyhodnotil za nedôvodný,
nakoľko žalobca nesplnil svoju povinnosť podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a svoj nárok vopred predbežne neprerokoval s príslušným orgánom. I keď žalobca preukázal, že podaniami zo dňa 02.03.2015 a 22.04.2015 požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy, a toto sa vzťahovalo na žalobcom tvrdené dôvody nároku (neľudské zaobchádzanie pri predvedení na pojednávanie dňa 27.11.2014), predmetom tejto žiadosti žalobcu bola len pôvodne žalovaná nemajetková ujma vo výške 5.000 eur. Vysvetlil, že podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. je podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nevyhnutnou podmienkou možnosti poškodeného domáhať sa nároku na súde, pričom pri podaní žiadosti je nevyhnutné zachovať totožnosť tak predmetu nároku, ako aj jeho výšky. Žalobca preukázal predbežné prerokovanie nároku, ktorý si uplatnil vo výške 5.000 eur, nie však neskôr žalovaného nároku vo výške 100.000 eur. Nepreukázal tak splnenie obligatórnej podmienky úspešnosti žaloby o náhradu škody spôsobenej štátom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Súd prvej inštancie uviedol, že preto musel v tomto rozsahu žalobu zamietnuť. Nestotožnil sa s právnym názorom žalovaného, že nesplnenie podmienky predbežného prerokovania je procesnou podmienkou a súd by mal v takom prípade konanie v zmysle § 161 ods. 2 C.s.p. zastaviť, keď vyjadril názor, že ide o takú podmienku, ktorej nesplnenie je dôvodom na zamietnutie žaloby. Vo vzťahu k na pojednávaní dňa 23.11.2022 prednesenej žiadosti žalobcu, aby súd jeho podanie z 15.09.2019 týkajúce sa žalovanej sumy 100.000 eur postúpil Ministerstvu spravodlivosti SR na predbežné prerokovanie nároku, uviedol, že súd nemá povinnosť postupovať podania strán konania tretím subjektom. Dodal, že ak by žalobu v tejto časti nezamietol z vyššie uvedeného dôvodu, zamietol by ju na základe námietky premlčania uplatnenej žalovaným. Uviedol tiež, že žalobu v tejto časti je však zároveň dôvodné zamietnuť z identických dôvodov uvedených nižšie, pre ktoré zamietol aj pôvodný žalobný nárok vo výške 5.000 eur. 6. Nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal splnenie ani základnej podmienky pre jeho priznanie, a to nesprávny úradný postup, ktorý by mohol viesť k nároku na náhradu škody. Z obsahu žaloby ustálil, že žalobca za nesprávny úradný postup pokladal postup pri vykonaní predvedenia na civilné pojednávanie dňa 27.11.2014, ktoré sa uskutočnilo počas jeho väzby. Vyvodil, že akýkoľvek prípadný nesprávny úradný postup v trestnom konaní vedúci k väzbe žalobcu, nemohol byť v priamej príčinnej súvislosti so žalobcom tvrdenou nemajetkovou ujmou. Pokiaľ ide o samotné predvedenie na pojednávanie v konaní sp. zn. 20Cb/161/2003 vedenom na Okresnom súde Bratislava V dňa 27.11.2014, vyhodnotil, že nemôže ísť o nesprávny úradný postup. V konaní bolo nesporné, že žalobca bol v čase tohto predvedenia vo väzbe v ÚVV Bratislava, a preto nebolo možné v zmysle § 47 ods. 2 vyhl. Ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z.z. v znení účinnom k 27.11.2014 jeho prítomnosť na pojednávaní zabezpečiť inak, ako jeho predvedením. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nespochybnil potrebu svojej účasti na pojednávaní vo veci sp. zn. 20Cb/161/2003. V takom prípade nemôže byť jeho predvedenie nesprávnym úradným postupom, nakoľko išlo o štandardnú a jedinú zákonnú možnosť ako zabezpečiť jeho fyzickú prítomnosť na pojednávaní. Súd prvej inštancie z dôvodu, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu, ktorý by mohol byť v príčinnej súvislosti so žalovanou nemajetkovou ujmou, žalobu zamietol. 7. Pre úplnosť uviedol, že žalobca nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy. Ak tvrdil, že nemajetková ujma mu vznikla ako dôsledok ním tvrdeného neľudského a krutého zaobchádzania, očuchávania vlčiakom, spútaním, fyzickým týraním a pod., prijal súd prvej inštancie záver, že tieto skutočnosti žiadnym spôsobom neosvedčil. Uviedol, že žalobca v žalobe a neskôr (najmä v podaní zo dňa 03.02.2023) tvrdil, že bol pri eskorte opakovane znásilnený obuškom do konečníka (č.l. 248), resp. s ním bolo rôznymi inými spôsobmi kruto a neľudsky zaobchádzané. Takéto konanie by sa podľa názoru súdu prvej inštancie muselo nevyhnutne bezprostredne prejaviť na zdravotnom stave žalobcu. V zdravotnej dokumentácii žalobcu vyžiadanej z ÚVV Bratislava práve na žiadosť žalobcu sa však nenachádzajú žiadne relevantné zmienky o násilí páchanom na žalobcovi a o akýchkoľvek zdravotných problémoch súvisiacich s predvedením. Zo zdravotnej dokumentácie vyplýva, že dňa 27.11.2014, teda v deň predvedenia, bol žalobca vyšetrený internistom, pričom v zázname je uvedené „Pobolievanie chrbáta inak dobre“. Z takéhoto záznamu nemal za preukázané žiadne zdravotné dôsledky predvedenia na žalobcu. Zároveň zo zdravotnej dokumentácie zistil, že žalobca mal subjektívne bolesti chrbta dlhodobo, a to tak pred predvedením (napr. záznam zo 04.11.2014), ako aj po ňom (záznam z 11.12.2014). Z dôkazu navrhnutého samotným žalobcom tak neboli preukázané žiadne zdravotné následky údajného neľudského správania pracovníkov ZVJS. Žalobca po doručení zdravotnej dokumentácie do spisu neuviedol žiadny konkrétny záznam, ktorý by mal preukazovať ním tvrdené skutočnosti. Dospel tiež k záveru, že žalobca žiadnym hodnoverným spôsobom neosvedčil ani ostatné ním tvrdené skutočnosti. Vyjadril názor, že v prípade, ak by s ním bolo zaobchádzané tak kruto a neľudsky ako žalobca tvrdí
v žalobe, bolo by logickým dôsledkom, že žalobca na takéto kruté a neľudské zaobchádzanie podá vedeniu ÚVV Bratislava alebo na iné príslušné orgány sťažnosť, čo však žalobca nepreukázal a ani netvrdil. Konštatoval, že žalobca na preukázanie svojich tvrdení týkajúcich sa podstaty žaloby, t.j. neľudského a krutého zaobchádzania, z ktorého mala vychádzať utrpená ujma a nárok na jej náhradu, nenavrhol v žalobe žiadne dôkazy a k vykonaniu predvedenia až v podaní zo dňa 03.02.2023 navrhol ako dôkaz výsluch pracovníkov ZVJS realizujúcich predvedenie. Súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal s odôvodnením, že bol nehospodárny, keďže nie je predpoklad, že by pracovníci ZVJS preukazovali neľudské a kruté zaobchádzanie so žalobcom z ich strany, a bez existencie akéhokoľvek iného dôkazu preukazujúceho nezákonné zaobchádzanie so žalobcom počas jeho predvedenia nemal takýto výsluch žiadny význam. Uzavrel, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce ním tvrdené kruté a neľudské zaobchádzanie v súvislosti s predvedením na pojednávanie dňa 27.11.2014. Dodal, že vzhľadom na väčší počet žalôb, ktoré žalobca podal na základe rovnakých skutkových tvrdení, len vo vzťahu k predvedeniam na pojednávania konané v iné dni, by takéto správanie voči nemu malo byť podľa žalobcu zo strany pracovníkov ZVJS štandardom, a preto nepokladal za reálne, že by sa žalobca na takýto postup štátnych orgánov dlhodobo formálne nesťažoval. 8. Nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu a spôsobenej nemajetkovej ujme, súd prvej inštancie žalobu zamietol a ostatnými jeho tvrdeniami, ani výškou žalobcom požadovanej nemajetkovej ujmy sa už nezaoberal. Vzhľadom na tieto závery nevykonal ďalšie dôkazy navrhované žalobcom. Nepripojil trestný spis Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5T/52/2009, nakoľko o nesprávnosti úradného postupu sudcu v tomto trestnom konaní nemal na základe žalobcom predloženého uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Tos/1/2015 zo dňa 15.01.2015 pochybnosti; zároveň ale táto okolnosť nebola v konaní podstatná. Z rovnakého dôvodu nevykonal výsluch žalobcom navrhnutých svedkov k okolnostiam konania sudcu v tomto trestnom konaní (Y.. K., Y.. T., Y.. S., Y.. K., N.. T.). Spis Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 20Cb/161/2003 nepripojil, pretože nebolo sporné, že v tomto konaní bol žalobca predvolaný na pojednávanie a iné skutočnosti z tohto spisu neboli pre konanie relevantné; z rovnakého dôvodu nevypočul ani svedkov navrhnutých vo vzťahu k tomuto konaniu (U. Y.. O., N.. V.). Nevypočul ako svedkov rodinných príslušníkov žalobcu, nakoľko žalobca ich žiadal vypočuť k následkom údajného konania pracovníkov ZVJS na žalobcu a k nemajetkovej ujme, ktorá z toho žalobcovi vznikla, avšak samotné konanie pracovníkov ZVJS nebolo v konaní preukázané. Znalca z odboru zdravotníctvo do konania nepribral, pretože to nepovažoval za potrebné s poukazom na to, že do konania boli pripojené zdravotné záznamy z ÚVV Bratislava z rokov 2014 a 2015, ktoré sú pre konanie dostatočné a tvrdenia žalobcu nimi neboli preukázané. Záverom uviedol, že nevykonal ani dokazovanie fotografiami predloženými žalobcom na pojednávaní dňa 26.01.2024, ktoré mali preukazovať štandardný spôsob osobnej prehliadky väzňov pod dohľadom Červeného kríža, nakoľko v konaní nebolo sporné, že ak by pracovníci ZVJS postupovali vo vzťahu k žalobcovi tak, ako tvrdil, išlo by o nehumánne správanie, resp. postup v rozpore s väzenskými predpismi. 9. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v konaní úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy nevznikli. 10. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie a žiadal ho zrušiť, vec vrátiť na ďalšie konanie a zrušiť aj arbitrárne uznesenie č.k. 17C/4/2017-92 zo dňa 03.10.2017, prípadne napadnutý rozsudok zmeniť a zaviazať žalovaného na zaplatenie mu odškodného vo výške 105.000 eur. Napadnutý rozsudok považoval za svojvoľný, arbitrárny, nepresvedčivo a nedostatočne odôvodnený, ako aj za nesprávny. Namietal, že vo veci konal a rozhodoval nie nezaujatý U. T.. P. U., ktorý sa vydaním rozsudku a jeho arbitrárnym odôvodnením neakceptovateľne pokúsil pretvárať právo, pričom tvrdeniami v bodoch 19. a nasl. napadnutého rozsudku mal za osvedčené, že sudca nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax. Mal za to, že došlo k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu. Vyjadril názor, že Mestský súd Bratislava IV nie je od 03.10.2017 garantom spravodlivého konania a rozhodnutia, keďže Y.. T. porušil jeho právo rovnosti a právo na kontradiktórne konanie a rozhodol svojvoľne uznesením sp. zn. 17C/4/2017 zo dňa 03.10.2017. Namietal porušenie jeho práva oboznámiť sa s návrhom protistrany na spojenie veci zo dňa 01.06.2017 a vyjadriť sa k nemu do rozhodnutia súdu uznesením zo dňa 03.10.2017. Mal za to, že sudca konal vydaním tohto uznesenia, v ktorom nepripustil opravný prostriedok, vedome a úmyselne v rozpore s č.l. 6 ods. 1 Dohovoru a v rozpore s rozhodovacou praxou NS SR a ESĽP, a porušil princíp právnej istoty a legitímneho očakávania v jeho neprospech. Z tohto dôvodu žiadal okrem zrušenia napadnutého rozsudku aj zrušenie uvedeného uznesenia, s tým, aby vo veci už nekonal a nerozhodoval zaujatý U. T.. U., majúci iný záujem na veci ako zákonný. Namietal, že tento sudca mu znemožnil
realizáciu jeho procesných práv, keď po podaní jeho návrhu na rozšírenie žaloby o sumu 100.000 eur odškodnenia nemajetkovej ujmy nerozhodol o prerušení konania na predbežné prejednanie tohto nároku na Ministerstve spravodlivosti SR, teda nedal spis na lehotu, hoci bol k tomu povinný, s tým, že v konaní o tomto nároku mohol pokračovať až po jeho prerokovaní ministerstvom. Tvrdil, že podmienky konania o odškodnení nemajetkovej ujmy 105.000 eur neboli splnené, pričom súd svoj nezákonný postup vadne odôvodnil a procesnoprávne pochybil. Žalobca mal za to, že týmto postupom došlo k odňatiu mu možnosti konať pred súdom o ním uplatnenom nároku na odškodné 105.000 eur a k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu a spravodlivé súdne konanie. Za porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie považoval aj nemožnosť vyjadriť sa k návrhu žalovaného na spojenie vecí. Vyjadril názor, že od okamihu vydania uznesenia o zamietnutí návrhu žalovaného na spojenie vecí (a to bez vyčkania súdu na jeho vyjadrenie k tomuto návrhu) bolo konanie nespravodlivé, nezákonné, porušuje jeho právnu istotu a legitímne očakávania a je výsledkom ohýbania práva. Vyjadril podozrenie aj z neprípustného a úmyselného konania „zákonnej sudkyne“ prekrúcaním práva, marením práva rovnosti a ďalších jeho práv, keďže súd ho s návrhom žalovaného na spojenie veci zo dňa 01.06.2017 oboznámil až po tom, ako o ňom rozhodol vyššie uvedeným uznesením, ktorým tento návrh zamietol, hoci on by bol v rozhodnom čase dal súhlas na spojenie vecí. Tvrdil, že do pojednávania dňa 26.01.2024 nemal súd splnené podmienky na rozhodnutie veci rozsudkom, keďže nemal riadne ustálený predmet konania a neboli splnené procesné podmienky na konanie a rozhodnutie o jeho nároku na zaplatenie sumy 105.000 eur. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku namietal, že nie je riadne odôvodnený, je výsledkom nedostatočne zisteného skutkového stavu a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súdu prvej inštancie vytkol, že odmietol objektivizovať skutkový stav vypočutím ním navrhnutých U. X. U., Y.. Q. W., Z. U., Z., Y.. J. T., T.. K. T., T.. Ľ. T., T.. T. P., T.. J. G. a odmietol vykonať test proporcionality. Zotrval na tvrdení, že v konaní preukázal nesprávny úradný postup aj kumulatívne splnenie všetkých troch podmienok k priznaniu mu odškodnenia nemajetkovej ujmy a zopakoval svoje argumenty prednesené už v základnom konaní. Nepovažoval za správne špekulácie súdu prvej inštancie, že nepreukázal nesprávny úradný postup v súvislosti s jeho násilným, neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním, invazívnymi prehliadkami filcungom, očuchávaním vlčiakom a predvádzaním na pojednávanie dňa 27.11.2014 vo veci sp. zn. 20Cb/161/2003 na Okresnom súde Bratislava V, a to o to viac, ak vo veci nebolo začaté účinné vyšetrovanie. Zopakoval, že všetky podmienky zákona pre úspešnosť žaloby splnil, jasne preukázal nesprávny úradný postup príslušníkov ÚVV a ÚVTOS pri jeho predvádzaní na pojednávanie dňa 27.11.2014, preukázal vznik nemajetkovej ujmy keď popísal udalosti tak, ako ich dňa 27.11.2014 vnímal vlastnými očami a preukázal aj príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom trestného súdu, príslušníkov ZVJS a vznikom nemajetkovej ujmy. Tvrdil, že dôkazné bremeno bolo na žalovanom, pretože vo veci nebolo ex offo začaté účinné vyšetrovanie a podľa zdravotnej dokumentácie sa po predvádzaní 27.11.2014 sťažoval na bolesti chrbtice v dôsledku jeho silného spútania rukami vzad železnými putami a vláčením ho neľudsky ako zviera a dožadoval sa odborného vyšetrenia neurológom a liečby, čo mu bolo odmietnuté. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup policajtov ZVJS dňa 27.11.2014 považoval za zlomyseľne účelové, pretože nebolo vykonané riadne dokazovanie a na situáciu nebol aplikovaný princíp obráteného dôkazného bremena, keďže súd od neho nemohol požadovať nesplniteľné dôkazné bremeno. Naopak, štát mal súd presvedčiť, že s ním špatne nezaobchádzal. Nemajetková ujma mu vznikla samotným porušením jeho základných práv a slobôd, nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, k čomu v danom prípade aj došlo keďže aj podľa názoru Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 244/2015 zo dňa 02.07.2015 bolo od 08.08.2014 flagrantne porušované jeho právo na osobnú slobodu, čo okresný súd nezohľadnil. Poukázal aj na to, že Ministerstvo spravodlivosti dňa 21.06.2022 priznalo nehumánne zaobchádzanie s väzňami v slovenských väzniciach v predchádzajúcom období (tu citoval z tlačových správ vzťahujúcich sa k predstaveniu novely zákona o výkone väzby). Ďalej sa vyjadroval k jeho samotnému trestnému stíhaniu, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený a poukazoval na to, že Y.. T. nemohol dať súhlas na jeho predvedenie. Zopakoval, že zákonný sudca bol zaujatý a od počiatku mal záujem na nezákonnom konaní a svojvoľnom rozhodovaní, keď nárok na odškodnenie v sume 100.000 eur po infarkte žalobcu nebol predbežne prerokovaný, napriek tomu súd konanie pripustil (bez toho, aby vytvoril priestor na predbežné prejednanie nároku ministerstvom), hoci tu bola prekážka brániaca súdu konať a rozhodnúť o odškodnení 105.000 eur ako celku. Opätovne obšírne zopakoval akým spôsobom bol podľa jeho vnímania ponížený a vláčený v putách vo väznici a po chodbách súdu ako zviera dňa 27.11.2014, kedy bol vytiahnutý z cely proti jeho vôli a nehumánne a ponižujúco eskortovaný, pripútaný k radiátoru, filcovaný, vyzlečený donaha a znásilnený do konečníka, so záverom, že sa stal obeťou zverstva proti ľudskosti, napáchaného na ňom bezcitne a agresívne policajtami ZVJS. Mal za to, že nakoľko súd prvej inštancie nevykonal riadne dokazovanie a jeho žalobu zamietol, zlegalizoval tieto zverstvá proti ľudskosti
napáchané voči nemu štátom. Súdu prvej inštancie tiež vytkol, že postupoval až príliš formalisticky, tendenčne a chránil záujmy žalovaného, čím porušil atribúty spravodlivého procesu. 11. Žalovaný žiadal vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, keď zotrval na svojich vyjadreniach prednesených v konaní. Poukázal aj na rozhodnutia, ktorými bolo o nárokoch žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch na základe totožných skutkových a právnych tvrdení právoplatne rozhodnuté, že žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu a jeho žaloby v obdobných veciach boli právoplatne zamietnuté (tu aj konkretizoval jednotlivé rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu uvedením spisových značiek konaní). S odvolacími námietkami žalobcu nesúhlasil a poukázal na to, že žalobca dostatočne neidentifikoval ním uvedené odvolacie dôvody. Mal za to, že jeho odvolacie námietky smerujú voči nevyhoveniu návrhu žalovaného na spojenie vecí, nevykonanému dokazovaniu, nevysporiadaniu sa súdu prvej inštancie s tvrdeniami žalobcu a námietky voči postupu súdu. Ak žalobca navrhoval zrušiť aj uznesenie sp. zn. 17C/4/2017 zo dňa 03.10.2017, čo odôvodňoval tým, že až do rozhodnutia súdu nemal možnosť sa oboznámiť s návrhom žalovanej a ani sa k nemu vyjadriť, mal za to, že tento argument nemôže obstáť. Citoval znenie ust. § 166 ods. 1, § 355 ods. 2 a § 357 C.s.p. so záverom, že odvolanie voči uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým zamietol jeho návrh na spojenie vecí nie je prípustné. Odvolanie žalobcu v tejto časti považoval za nedôvodné a účelové, keď dal do pozornosti, že žalobca mal o návrhu na spojenie vecí vedomosť, pretože tento návrh bol súčasťou vyjadrenia žalovaného k žalobe zo dňa 29.05.2017. Ak žalobca namietal nevykonanie ním navrhovaných dôkazov, poukázal na ust. § 185 ods. 1 a § 196 ods. 1 C.s.p., ktoré stanovujú výlučnú právomoc súdu rozhodnúť o tom, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná, resp. oprávnenie súdu nevykonať navrhnuté dôkazy. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky podstatné skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov sporových strán počas konania vyplynuli, tieto vyhodnotil v súlade s čl. 15 C.s.p. podľa svojej úvahy, pričom v jeho hodnotení nie je logický rozpor. Vo svojom rozhodnutí jasne uviedol, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil a tiež, ktoré žalobcom navrhované dôkazy nevykonal a prečo. Dokazovanie vo vzťahu k žalobcom spomínanému poškodeniu zdravia (keďže žalobca tvrdil, že výkon eskorty mal dopad na jeho psychické i fyzické zdravie) považoval za neúčelné, pretože žalobcom uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy nie je nástrojom na odškodnenie prípadnej ujmy na zdraví, ktorej odškodnenie si neuplatnil. Odmietol námietku žalobcu, ktorý domáhajúc sa princípu obráteného dôkazného bremena tvrdil, že štát musí presvedčiť súd, že sa s ním nezaobchádzalo „špatne”, keď mal za to, že práve žalobca nesie v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v súdnom konaní dôkazné bremeno. Tu poukázal na to, že žalobca ako nositeľ bremena tvrdenia počas celého základného konania nepredložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval ním tvrdený nesprávny úradný postup a vznik nemajetkovej ujmy, keď len popisoval svoje subjektívne pocity vo vzťahu k ním tvrdenému, no ničím nepodloženému nesprávnemu úradnému postupu pri výkone eskorty. Súd prvej inštancie vyhodnotil žalobcom tvrdené skutočnosti správne a prijal správny záver, že podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nie sú kumulatívne splnené, pričom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky predpoklady ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p.. Ak sa žalobca v odvolaní domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 105.000 eur, zdôraznil, že takýto nárok žalobcu je premlčaný a naviac nie je v súlade s § 16 ods. 4 druhá veta zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého môže poškodený pri uplatnení nároku na súde požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Tu poukázal na to, že vo vzťahu k žalobcovi došlo k prerokovaniu nároku len vo výške 5.000 eur. 12. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného zotrval na svojom odvolaní. 13. Ďalšie vyjadrenia neboli podané. 14. Nakoľko žalobca žiadal o oznámenie termínu verejného vyhlásenia rozsudku, oznámil mu odvolací súd termín verejného vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu, stanovený na deň 30.10.2024, e-mailom dňa 24.10.2024 na ním oznámenú H. T..U..S.. Na úradnej tabuli súdu a webovom sídle súdu bolo zverejnené oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku dňa 24.10.2024. Na oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku odvolacím súdom reagoval žalobca e-mailom zo dňa 25.10.2024, ktorým žiadal oznámiť zloženie senátu Krajského súdu v Bratislave, na čo mu bolo taktiež e-mailom zo dňa 29.10.2024 (o 08:51 hod) oznámené zloženie senátu vo veci sp. zn. 10Co/45/2024 - JUDr. Frimmelová, JUDr. Kučerová a Mgr. Jana Janics Bajánková.
15. Žalobca nevyčkajúc oznámenie o zložení senátu odvolacieho súdu vo veci sp. zn. 10Co/45/2024 doručil do podateľne Krajského súdu v Bratislave dňa 29.10.2024 o 01:47 hod e-mailové podanie s predmetom cit. „KS BA - 10Co/45/2024 + KS BA - 10Co/57/2024“, v úvode ktorého poukázal na aktuálne rozhodnutie ESĽP zo dňa 13.06.2024 vo veci Cviková proti Slovensku a uviedol cit. „Vzhľadom na informácie z prostredia krajského súdu obdržané 28.10.2024 osobou blízkou sudcom oboch odvolacích senátov sa v súvislosti s verejnými vyhláseniami rozsudkov v oboch veciach 30.10.2024 namieta nestrannosť sudcov týchto senátov netajaciami sa zlým úmyslom rozhodnúť nesúladne s rozhodovacou praxou ESĽP a vedomým porušením práva na Fair trial - v úmysle privodiť neoprávnenú výhodu žalovanej bez objektivizácie skutkového stavu veci vypočutím svedkov a ošetrujúcich lekárov, nekonaním dľa tzv. Perna tes - tu a to všetko v dôsledku nenáležitej (re)in-terpretácie a naoktrojovania; tichej dohody so žalovanou. Došlo k porušeniu sudcovskej etiky a zdržanlivosti zákonného sudcu.“ Toto podanie doručil na odvolací súd dňa 29.10.2024 aj osobne. Verejného vyhlásenia rozsudku sa žalobca nezúčastnil. 16. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné len z časti. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie náhrady za nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 eur ako vecne správny potvrdil a vo zvyšku, teda v časti zamietnutia žaloby žalobcu o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur (a v závislej časti o trovách konania), napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože pre zamietnutie žaloby v tejto časti neboli splnené procesné podmienky. 17. Napadnutý rozsudok v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny. 18. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 19. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku v tejto časti, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobu žalobcu v časti, ktorou sa od žalovaného domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur, ktorá mu mala byť podľa jeho tvrdení spôsobená v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I pri jeho predvádzaní z väzby na pojednávanie nariadené na 27.11.2014 v civilnom spore, vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 20Cb/161/2003, zamietol. 20. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel totiž k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska tohto žalobcom uplatneného nároku a jeho výsledky aj náležite v súlade s ust. § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver o nedôvodnosti žaloby. Dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie úplne postačovalo na zistenie pre rozhodnutie relevantných skutočností ako aj pre samotné rozhodnutie, takže ďalšie dokazovanie, a to ani výsluchom žalobcom navrhovaných svedkov nebolo potrebné a ani hospodárne. Je namieste zdôrazniť, že v posudzovanej veci nebola splnená už prvá podmienka zodpovednosti žalovaného za údajnú nemajetkovú ujmu žalobcu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., keď žalobca nesprávny úradný postup nepreukázal a súd prvej inštancie ani žiadny nesprávny úradný postup nezistil, s čím sa odvolací súd plne stotožňuje. Preto, ak súd prvej inštancie za situácie pre rozhodnutie dostatočne zisteného skutkového stavu už ďalšie dokazovanie nevykonal, postupoval správne, keďže výsluch žalobcom navrhnutých svedkov by bol nadbytočný a nehospodárny. Nakoľko žiadny z týchto navrhnutých svedkov nebol prítomný pri výkone eskorty žalobcu na predmetné pojednávanie, nemohli potvrdiť alebo vyvrátiť ani to, či pri nej došlo k vzniku nemajetkovej ujmy žalobcu (a majetková škoda, prípadne škoda na zdraví nebola predmetom tejto časti žaloby). Možno však uzavrieť, že súd prvej inštancie postupoval v súlade so zásadou hospodárnosti konania
a nevykonaním výsluchu žalobcom navrhovaných svedkov (dôvody uviedol v odôvodnení rozsudku) žiadne práva žalobcu neporušil. 21. Vec v tejto časti aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. a § 47 ods. 2 vyhl. MS SR č. 543/2005 Z.z. v znení účinnom k 27.11.2014, pričom tieto ustanovenia, týkajúce sa žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur, aj správne vyložil a vysvetlil. I keď žalobca v odvolaní namietal, že napadnutý rozsudok je založený na nesprávnom právnom posúdení veci, žiadnu relevantnú argumentáciu, spôsobilú spochybniť správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia v tejto časti, neuviedol. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie a dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby v tejto časti náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. § 220 ods. 2 C.s.p., keď sa v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, preto ani odvolacie námietky žalobcu, ktorý tvrdil arbitrárnosť, svojvoľnosť a nepresvedčivosť záverov súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, nemohli obstáť. Súd prvej inštancie podrobne vysvetlil podmienky, ktorých súčasné splnenie musí žalobca preukázať na to, aby bolo možné konštatovať objektívnu zodpovednosť štátu za jeho nemajetkovú ujmu. V tejto súvislosti sa zaoberal všetkými relevantnými listinnými dôkazmi, ktoré boli v konaní predložené, ako aj tvrdeniami strán, pričom zdôraznil, že pri žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom musí žalobca v konaní preukázať existenciu nesprávneho úradného postupu, vznik nemajetkovej ujmy, a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a jeho nemajetkovou ujmou, a vyvodil aj správny záver, že kumulatívne splnenie týchto podmienok nebolo v konaní preukázané. Ak potom žalobu žalobcu v časti o zaplatenie 5.000 eur zamietol, rozhodol správne a odvolací súd s jeho rozhodnutím súhlasí. Nič na tom nemení ani presvedčenie žalobcu, že všetky podmienky zákona pre úspešnosť žaloby splnil. V konaní nebol preukázaný už nesprávny úradný postup a to ani zo strany Okresného súdu Bratislava I, či už v trestnom konaní, alebo v civilnom sporovom konaní, a ani pri výkone eskorty. Okresný súd Bratislava V považoval v konaní sp. zn. 20Cb/161/2003 za potrebné žalobcu na pojednávaní, ktoré nariadil na 27.11.2014, vypočuť. Keďže žalobca bol v tom čase vo väzbe, okresný súd požiadal zákonného sudcu v trestnom konaní o súhlas s predvedením žalobcu na predmetné pojednávanie (jeho prítomnosť na pojednávaní nebolo možné zabezpečiť inak). Zákonný sudca súhlas s predvedením žalobcu udelil a žalobca bol príslušníkmi ÚVV a ÚVTOS na pojednávanie eskortovaný. Okresný súd postupoval v konaní sp. zn. 20Cb/161/2003 správne, štandardne, legitímne a v súlade s príslušnými ustanoveniami v tom čase účinného Občianskeho súdneho poriadku. Ak žalobca v odvolaní namietal, že Y.. T. (ako sudca v trestnom konaní, vedenom proti žalobcovi pod sp. zn. 5T/52/2009) nemohol udeliť súhlas s jeho predvedením na pojednávanie konané dňa 27.11.2014 na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 20Cb/161/2003, pretože voči nemu vzniesol námietku zaujatosti, o ktorej nebolo v tom čase rozhodnuté, odvolací súd nesúhlasí a v udelení súhlasu trestným sudcom s predvedením žalobcu z väzby na pojednávanie, ktoré bolo nariadené v civilnom spore, žiadny nesprávny úradný postup nezistil. Na vysvetlenie uvádza, že sudca, voči ktorému je v trestnom konaní vznesená námietka zaujatosti, môže po jej vznesení vykonať iba také úkony, ktoré neznesú odklad, ktoré by neskôr nemohli byť zopakované, a tým by sa zmaril účel trestného konania, z čoho je zrejmé, že takýto namietaný sudca je limitovaný výlučne v úkonoch konkrétneho prebiehajúceho trestného konania, medzi ktoré však udelenie súhlasu s predvedením žalobcu z väzby na pojednávanie v úplne inej (civilnej) veci nespadá. Ak potom v konaní sp. zn. 5T/52/2009 namietaný sudca Y.. T. dal súhlas k predvedeniu žalobcu z väzby na pojednávanie konané dňa 27.11.2014 na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 20Cb/161/2003, nevykonal žiadny úkon v trestnom konaní sp. zn. 5T/52/2009, ale úkon smerujúci k zabezpečeniu úkonu na inom súde, teda v úplne inej veci. O žiadny nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava I v trestnom konaní preto nešlo. Keďže súhlas s predvedením žalobcu z väzby na pojednávanie bol udelený, žalobca bol dňa 27.11.2014 na pojednávanie vo veci sp. zn. 20Cb/161/2003 štandardne eskortovaný príslušníkmi ÚVV a ÚVTOS. Žalobca ničím nepreukázal, že by pri výkone jeho predvedenia došlo k nesprávnemu úradnému postupu, teda k nejakému konkrétnemu konaniu príslušníkov ÚVV a ÚVTOS v rozpore s právnymi predpismi. Naviac, žalobca žiadny konkrétny nesprávny úradný postup ani netvrdil a neoznačil, len veľmi expresívne a s dôrazom na jeho pocity opisoval samotný výkon eskorty (vnímal ho ako neľudský, nehumánny a ponižujúci), ktorý pociťoval ako zásah do svojich základných ľudských práv, čo však nesprávnosť úradného postupu nezakladá. Ak potom súd prvej inštancie prijal záver, že žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup, od ktorého odvodzoval svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur, nie je možné mu nič vytknúť, keďže tento záver je správny.
22. Súd prvej inštancie všetky svoje závery aj riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj riadne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol dôsledný a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti tohto nároku žalobcu. Rozhodnutie je tiež v tejto časti presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, poukazuje na ne a vyjadrí sa len k ďalším odvolacím námietkam žalobcu. 23. Žalobca v odvolaní tvrdil, že súd prvej inštancie (predchádzajúci zákonný sudca) porušil princíp právnej istoty a legitímneho očakávania v jeho neprospech tým, že ho neoboznámil s návrhom žalovaného na spojenie vecí (zo dňa 01.06.2017), ku ktorému sa nemohol vyjadriť, a ktorý uznesením zo dňa 03.10.2017 zamietol a nepripustil opravný prostriedok. Žalobca tiež tvrdil, že by so spojením vecí súhlasil. Odvolací súd dáva do pozornosti, že ust. § 157 ods. 2 C.s.p. stanovuje, že ak súd vyzve stranu, aby sa vyjadrila o určitom návrhu, ktorý sa týka postupu a vedenia konania, môže pripojiť doložku, že ak sa strana v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky. Z uvedeného znenia ust. § 157 ods. 2 C.s.p. je nepochybné, že súd prvej inštancie nemal povinnosť vyzývať žalobcu na vyjadrenie sa k návrhu žalovaného, ktorý sa týkal postupu v konaní, konkrétne k návrhu na spojenie vecí, a preto svojím postupom, keď o návrhu žalovaného (bez toho, aby ho predtým doručoval žalobcovi) rozhodol, žiadne práva žalobcu neporušil. Ak žalobca v odvolaní tvrdil, že by so spojením vecí súhlasil, odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že predsa sám žalobca podal množstvo samostatných žalôb, pričom každou z nich si uplatňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s jeho predvedením z väzby na konkrétne pojednávanie v občiansko-právnom spore. Ak by mal záujem, aby boli všetky jeho žaloby prejednané v jednom konaní, nepodal by vo vzťahu ku každému jeho predvedeniu samostatnú žalobu, ale len jednu žalobu, čo však neurobil (a spojenie jeho vecí ani sám nenavrhol), preto sa už jeho tvrdenie v odvolaní, že by so spojením vecí súhlasil, javí odvolaciemu súdu ako účelové. Aké legitímne očakávania žalobcu mali byť postupom súdu prvej inštancie porušené v jeho neprospech, odvolací súd nedokázal ustáliť. Ak malo byť legitímnym očakávaním žalobcu spojenie vecí, odvolací súd opakuje, že mohol predsa podať ohľadom všetkých predvádzaní na rôzne pojednávania jednu žalobu, a ak tak neurobil, bolo zrejme jeho legitímnym očakávaním prejednanie každej jeho žaloby v samostatnom konaní a toto jeho očakávanie aj bolo v posudzovanej veci splnené. Uvedené však nič nemení na závere, že súd prvej inštancie nebol povinný mu doručiť na vyjadrenie návrh žalovaného na spojenie vecí, keď naviac, spojenie vecí na spoločné konanie závisí od posúdenia súdu (§ 166 C.s.p.), pričom návrh na takýto postup ani súhlas s návrhom nie je relevantný. Súd naviac nie je povinný doručovať protistrane akékoľvek podanie druhej strany, ale len také podania, ktorých doručenie má nejaký význam pre samotné konanie (obsahuje relevantné nové argumenty, skutočnosti alebo dôkazy, na ktoré by mohla protistrana zareagovať novou argumentáciou). Ako už uviedol Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 327/2021 zo dňa 16.06.2021, k dodržaniu princípu kontradiktórnosti nemožno pristupovať schematicky a formalisticky, ale je potrebné sa zaoberať potenciálom vyjadrení, ktoré neboli doručované. Napokon, návrh žalovaného na spojenie vecí bol súčasťou vyjadrenia žalovaného k žalobe a bol žalobcovi následne súdom prvej inštancie doručený. Túto odvolaciu námietku žalobcu vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú. 24. Odvolaciu námietku žalobcu, v ktorej tvrdil, že vo veci konal a rozhodoval nie nezaujatý sudca T.. P.Í. U., ktorý sa vydaním rozsudku a jeho arbitrárnym odôvodnením neakceptovateľne pokúsil pretvárať právo, že mal od počiatku záujem na nezákonnom konaní a svojvoľnom rozhodovaní, vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú. I keď by odvolací súd tieto tvrdenia žalobcu posúdil ako námietku zaujatosti, nemohol na ňu prihliadnuť, pretože je zrejmé, že nebola podaná do siedmich dní, odkedy sa žalobca dozvedel o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený (§ 53 ods. 1 C.s.p.), keď aj podľa jeho vyjadrenia v odvolaní mal mať zákonný sudca záujem na nezákonnom konaní už od počiatku, neobsahovala náležitosti riadnej námietky zaujatosti (§ 52 ods. 2 C.s.p.) a celkom zjavne sa týkala len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti (§ 53 ods. 3 C.s.p.), keďže na to, že zákonný sudca údajne nie je nestranný, začal žalobca poukazovať až v odvolaní proti rozsudku, teda až po tom, ako sudca rozhodol v jeho neprospech. Odvolací súd uvádza, že
žalobca predsa (majúc vedomosť o ním uvádzaných skutočnostiach) mohol voči sudcovi T.. U. v konaní vzniesť námietku zaujatosti, čo neurobil. Naviac, ním uvádzané skutočnosti z predloženého spisu ani nevyplývajú a žalobca ich ani ničím nepreukázal. Ani námietka žalobcu, že žalovaný bol ten, ktorý mal dokazovať, že postupoval úradne správne a nespôsobil mu nemajetkovú ujmu, a nie on ako žalobca, nie je dôvodná. Bol to predsa práve žalobca, kto podal žalobu a domáhal sa od žalovaného náhrady nemajetkovej ujmy, tvrdiac, že táto mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I pri jeho predvádzaní z väzby na pojednávanie nariadené na 27.11.2014 v civilnom spore, vedenom pod sp. zn. 20Cb/161/2003. Je potom zrejmé, že žalobca, ktorý sa na základe žaloby domáhal odškodnenia podľa zákona č. 514/2003 Z.z., bol povinný tvrdiť a preukázať nesprávny úradný postup, vznik jeho nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nimi. Odvolací súd nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by mal byť žalobca dôkazného bremena zbavený a žalovaného by mala zaťažovať absurdná povinnosť preukazovať, že žalobcovi nespôsobil nejakým nesprávnym úradným postupom nemajetkovú ujmu, a to dokonca za stavu, kedy žalobca žiadny konkrétny nesprávny úradný postup ani len nešpecifikoval, keď len opisoval svoje negatívne pocity z eskorty na pojednávanie. Napokon, Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 20/2020, zaujal jednoznačný právny názor, keď uviedol, že cit. „civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo.“. Aj z uvedeného je zrejmé, že žalobca bol povinný preukazovať skutočnosti podporujúce ním uplatnený nárok a žalovaný zase skutočnosti, ktoré žalobcom uplatnený nárok vylučujú. Dôkazné bremeno by mohlo na žalovaného prejsť len za stavu, ak by žalobca svojimi tvrdeniami a produkovanými dôkazmi v sporovom konaní v danom čase preukázal svoj nárok s vysokou pravdepodobnosťou. Potom by bolo na žalovanom preukázať, že nárok žalobcu neobstojí. Ak však žalobca v konaní žiadne relevantné dôkazy na svoje tvrdenia neprodukoval, je vylúčené, aby došlo k presunutiu dôkazného bremena na žalovaného. Odvolací súd uzatvára, že odvolacie námietky žalobcu neboli dôvodné. 25. So závermi, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom rozsudku v časti o zamietnutí žaloby o zaplatenie 5.000 eur dospel, sa stotožnil a ako už uviedol vyššie, jeho rozhodnutie považuje v tejto časti za zákonné, presvedčivé, zrozumiteľné a pochopiteľné (aj pre laika). V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalobcu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie v tejto časti dostatočne odôvodnil. Odvolací súd nemá o správnosti jeho záverov pochybnosti, nakoľko sú zdôvodnené, logické, založené na správnom vyhodnotení produkovaných dôkazov a správnom právnom posúdení, a preto ani nepovažuje za potrebné ich opakovať. 26. Vo vzťahu k žalobcom žalovanému nároku na zaplatenie náhrady za nemajetkovú ujmu vo výške 100.000 eur titulom nesprávneho úradného postupu, o ktorý žalobca svoju žalobu počas konania návrhom rozšíril a súd prvej inštancie zmenu žaloby pripustil, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie ustálil, že tento nárok žalobcu nebol pred podaním návrhu na zmenu žaloby jej rozšírením predbežne prerokovaný s príslušným orgánom, teda s Ministerstvom spravodlivosti SR. Odvolací súd rovnako súhlasí so súdom prvej inštancie, že žalobca tým, že nepreukázal predbežné prerokovanie nároku na zaplatenie náhrady za nemajetkovú ujmu vo výške 100.000 eur, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným postupom pôvodného Okresného súdu Bratislava I, nepreukázal splnenie obligatórnej podmienky podania žaloby o náhradu škody spôsobenej štátom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Nestotožnil sa však s jeho záverom, že absencia splnenia podmienky predbežného prerokovania by mala viesť k zamietnutiu žaloby žalobcu v tejto časti bez jej prejednania práve z tohto dôvodu.
27. Podľa ust. § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. je potrebné nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 <https://www.slov-lex.sk/ezbierky-fe/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/20230701> a 11 <https:// www.slov-lex.sk/ezbierky-fe/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/20230701>. Podľa ust. § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. musí byť zo žiadosti musí zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil. Podľa ust. § 16 ods. 4 veta prvá a druhá zák. č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Podľa ust. § 161 ods. 1 C.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). Podľa ust. § 161 ods. 2 C.s.p., ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Podľa ust. § 161 ods. 3 C.s.p., ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý možno odstrániť, súd urobí vhodné opatrenia na jeho odstránenie. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok procesnej podmienky odstrániť, súd konanie zastaví. 28. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 514/2003 Z.z., „v snahe zabrániť zbytočným súdnym sporom sa ponecháva v zákone inštitút predbežného prerokovania nároku. Zákon stanovuje obligatórne prejednanie nároku na náhradu škody v prípadoch, keď k škode došlo protiprávnym rozhodnutím, rozhodnutím o väzbe, treste alebo ochrannom opatrení, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Z praxe súdov vyplýva, že sa poškodení spravidla obracajú na súd s nárokom na náhradu škody iba vtedy, ak príslušný orgán v zákonom stanovenej lehote ich nárok celkom alebo sčasti neuspokojil. Zmyslom predbežného prejednania nároku je využitie zákonných možností na to, aby k náprave narušených vzťahov došlo jednaním medzi poškodenými a orgánmi oprávnenými konať za štát resp. územnú samosprávu a aby sa v týchto prípadoch pokiaľ možno predišlo súdnemu konaniu. Poškodený sa obracia na súd až vtedy, ak predbežné prerokovanie nároku neviedlo k uspokojeniu nároku na náhradu škody. Toto prerokovanie by malo prispieť k objasneniu veci a vytvoriť tak podmienky pre uzavretie mimosúdnej dohody o uspokojení nároku. Iba vtedy, ak by sa účastníci nedohodli, malo by nasledovať súdne konanie. Predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je zákonom stanovená podmienka, preto musí byť splnená, aby tento nárok mohol byť prejednaný v občianskom súdnom konaní. Ak poškodený uplatní nárok na súde bez predchádzajúceho predbežného prerokovania, nemôže súd návrh zamietnuť, ani bez ďalšieho konanie zastaviť, ale má poškodeného vyzvať na odstránenie nedostatku tejto podmienky so stanovením primeranej lehoty. V prípade, ak by napriek tomu nebol odstránený nedostatok uvedenej podmienky, ktorý treba hodnotiť ako obdobu nedostatku procesnej podmienky, mal by súd postupovať podľa úpravy Občianskeho súdneho poriadku o zastavení konania. Orgán príslušný na predbežné prejednanie nároku neprejednáva nárok v rámci správneho poriadku a nevydáva o tom rozhodnutie, ale v stanovenej lehote nárok buď uspokojí alebo neuspokojí.“ 29. Z uvedených ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., z dôvodovej správy zákonodarcu, ako i z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu, je potrebné pred podaním žaloby na súd prejednať s príslušným orgánom, a že ide o obligatórnu procesnú podmienku, ktorá musí byť pred podaním žaloby na súd splnená. Podmienka predbežného prerokovania nároku v zmysle § 15 a § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. je splnená vtedy, ak si poškodený uplatňuje nárok v rovnakom rozsahu a z rovnakého titulu ako bol pred podaním žaloby prerokovaný. Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, že ak právna úprava požaduje, aby poškodený predbežne prerokoval nárok, táto podmienka nemôže byť riadne splnená, ak
poškodený požaduje iný rozsah nároku v žiadosti o predbežné prejednanie voči príslušnému orgánu a iný rozsah nároku si uplatňuje v konaní na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný; vychádza sa tu z opisu rozhodujúcich skutočností v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žalobca sa teda nemôže domáhať na súde uspokojenia iného, nového nároku, ktorý v predbežnom prejednaní neuplatnil. Takáto situácia nastala aj v prejednávanej veci, v ktorej si žalobca uplatnil žalobou na súde pôvodne nárok vo výške 5.000 eur, ktorý bol predbežne prerokovaný, pričom v priebehu konania žiadal priznať náhradu nemajetkovej umy vo výške 105.000 eur bez toho, aby bol tento nový ním uplatnený nárok vo výške 100.000 eur (nad rámec predbežne prejednaného nároku vo výške 5.000 eur), predbežne prerokovaný. Je potom namieste dospieť k záveru, že procesná podmienka predbežného prerokovania nároku žalobcu na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur nebola splnená, a preto nemohol súd prvej inštancie o tomto žalobcom uplatnenom nároku konať a rozhodnúť (a zamietnuť ho práve pre nesplnenie podmienky jeho predbežného prerokovania). Keďže ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý je odstrániteľný (§ 161 ods. 3 C.s.p.), mal súd prvej inštancie žalobcu vyzvať na odstránenie nedostatku podmienky predbežného prerokovania so stanovením primeranej lehoty. V prípade, ak by žalobca nedostatok procesnej podmienky neodstránil, bolo by nevyhnutné konanie o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur zastaviť. Ak by naopak žalobca nedostatok procesnej podmienky odstránil, mohol by súd prvej inštancie o tomto nároku žalobcu konať, prejednať ho a rozhodnúť o ňom. Ak súd prvej inštancie takto nepostupoval a žalobu žalobcu v časti o zaplatenie 100.000 eur bez jej prejednania zamietol, rozhodol o tomto nároku napriek tomu, že na konanie a rozhodovanie o ňom neboli splnené procesné podmienky. Preto odvolací súd v tejto časti napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude súd prvej inštancie postupovať v naznačenom smere. 30. Záverom už len uvádza, že na podanie žalobcu obsahujúce námietku údajnej nestrannosti sudcov odvolacieho senátu (bod 17.) neprihliadal, pretože jednak nespĺňalo náležitosti riadnej námietky zaujatosti podľa ust. § 52 ods. 2 C.s.p. a zároveň sa týkalo okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe a rozhodovacej činnosti senátu. 31. Podľa ust. § 49 ods. 1 C.s.p. je sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa ust. § 52 ods. 2 C.s.p. musí byť v námietke zaujatosti okrem všeobecných náležitostí podania uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety, súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa nepoužijú. Podľa ust. § 53 ods. 3 C.s.p. platí, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. 32. Podanie žalobcu, ktoré doručil odvolaciemu súdu v deň pred termínom verejného vyhlásenia rozsudku (obsah je uvedený v bode 17.), nespĺňa zákonom predpísané náležitosti riadnej námietky zaujatosti, keď neobsahuje ani označenie sudcov, ktorých nestrannosť žalobca namieta, ani konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje nedostatok ich nestrannosti, ani žiadne dôkazy na preukázanie nedostatku ich nestrannosti. V predmetnom podaní naviac žalobca namieta len procesný postup zvolený odvolacím súdom, ktorý určil termín verejného vyhlásenia rozsudku, s čím žalobca vyjadruje nesúhlas a tvrdí, že týmto postupom mieni odvolací súd rozhodnúť bez objektivizácie skutkového stavu veci vypočutím svedkov a ošetrujúcich lekárov a opomenúť dôkazy. Na takúto námietku odvolací súd neprihliadal. Naviac, ak žalobca v predmetnom podaní len nekonkrétne a bez dôkazov uvádza, že takýto procesný postup odvolací súd zvolil v dôsledku tichej dohody so žalovaným, odvolací súd pripomína, že žalovaným je štát - Slovenská republika. Z týchto dôvodov odvolací súd na predmetné zmätočné podanie žalobcu neprihliadal a nadriadenému súdu ho nepredkladal. 33. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie náhrady za nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 eur podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil a vo zvyšku, teda v časti zamietnutia žaloby žalobcu
o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur a v závislej časti o trovách konania, napadnutý rozsudok podľa ust. § 389 ods. 1 písm. a) b) C.s.p. zrušil a vec podľa ust. § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 34. O náhrade trov konania (aj odvolacieho) rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 262 ods. 1 a § 396 ods. 3 C.s.p.). 35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).