Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/96/2023 1115226012 30. 09. 2024 JUDr. Nora Vladová ECLI:SK:KSBA:2024:1115226012.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Bratislavská vodárenská spoločnosť, a. s., so sídlom Prešovská 48, 826 46 Bratislava, IČO: 35 850 370, zastúpený: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners, s. r. o., so sídlom Twin City Tower, Mlynské nivy 10, 821 09 Bratislava IČO: 47 239 921, proti žalovanému: Tatrainvest Asset s.r.o., so sídlom Červeňova 18, 811 03 Bratislava, IČO: 36 759 601, zastúpený: GARAJ & Partners, s.r.o., so sídlom Na Hrebienku 8079/2A, 811 02 Bratislava, IČO: 35 951 125, v konaní o zaplatenie 7.029,38 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 37Cb/169/2015-207 zo dňa 28.10.2022 takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 37Cb/169/2015-207 zo dňa 28.10.2022 v napadnutých výrokoch II. a IV. z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“) svojim rozsudkom č. k. 37Cb/169/2015-207 zo dňa 28.10.2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol vo výroku I. tak, že zastavil konanie v časti istiny vo výške 3.429,96 Eur, vo výroku II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.520,59 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 3,30 Eur od 8.3.2012 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 3,30 Eur od 6.6.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75% ročne zo sumy 3,30 Eur od 6.9.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75% ročne zo sumy 3,30 Eur od 7.3.2013 do zaplatenia, vo výške 8,25% ročne zo sumy 6.910,75 Eur od 20.12.2013 do 2.2.2016, vo výške 8,25% ročne zo sumy 3.477,49 Eur od 3.2.2016 do zaplatenia, vo výške 8,25% ročne zo sumy 3,30 Eur od 4.3.2014 do zaplatenia, vo výške 8,25% ročne zo sumy 3,30 Eur od 3.6.2014 do zaplatenia, vo výške 8,15% ročne zo sumy 5,Eur od 2.9.2014 do zaplatenia, vo výške 8,05% ročne zo sumy 5,- Eur od 18.12.2014 do zaplatenia, vo výške 8,05% ročne zo sumy 5,- Eur od 4.3.2015 do zaplatenia, vo výške 8,05% ročne zo sumy 5,Eur od 2.6.2015 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, vo výroku III. žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku IV. priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 40,58 %. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 7.029,38 Eur spolu s úrokom z omeškania, pričom svoju žalobu odôvodnil tým, že ako prevádzkovateľ verejného vodovodu a verejnej kanalizácie mal so žalovaným odo dňa 30.1.2008 uzavretú Zmluvu č. PZ00139711_001 o dodávke pitnej vody a odvádzaní a čistení odpadových vôd (ďalej Zmluva“) v zmysle § 15 ods. 7 písm. b) a § 16 ods. 7 písm. b) zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli všeobecné zmluvné podmienky vydané dňa 16.10.2016 (VZP). Predmetom Zmluvy bolo zabezpečenie dodávky pitnej vody z verejného vodovodu, odvádzanie a čistenie odpadových vôd a odvádzanie a čistenie vôd z povrchového odtoku. Podľa Zmluvy
sa žalobca so žalovaným dohodli na platení vodného a stočného na základe žalobcom vystavených faktúr podľa skutočnej spotreby predchádzajúceho vyúčtovacieho obdobia. V zmluve bolo dohodnuté ročné vyúčtovacie obdobie. Podľa čl. XII VOP účinných od 1.10.2010 bol žalovaný povinný žalobcovi zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 3,30 Eur, ak v lehote splatnosti nezaplatil akúkoľvek splatnú faktúru. Podľa čl. XII VOP účinných od 1.7.2014 bol žalovaný povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 5,Eur, ak v lehote splatnosti nezaplatil akúkoľvek splatnú faktúru vystavenú v zmysle Zmluvy alebo VOP II, a bola mu zo strany žalobcu doručená druhá upomienka na uhradenie splatnej faktúry. Žalobca žalovanému dodal pitnú vodu a odviedol odpadové vody v súlade so Zmluvou, za čo vystavil jednotlivé faktúry. Žalobca si tiež vyúčtoval službu zbytočnú jazdu pri prerušení dodávky vody z dôvodu neplatenia faktúrou vo výške 78,83 Eur. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe a vydal dňa 8.12.2016 platobný rozkaz č. k. 37Cb/169/2015-56. 3. Proti predmetnému platobnému rozkazu podal žalovaný dňa 4.1.2017 odpor, v ktorom uviedol, že výška žalovanej sumy nie je dôvodná vzhľadom na reklamáciu žalovaného. Žalobca dňa 29.11.2013 vyhotovil a zaslal žalovanému vyúčtovaciu faktúru č. 213182547 na sumu 6.907,45 Eur so splatnosťou dňa 19.12.2013. Žalovaný následne pristúpil k reklamácii tejto faktúry a uviedol, že dané odberné miesto je dlhodobo neobývané, a od roku 2011 tam prebiehajú rekonštrukčné práce. Poukázal aj na skutočnosť, že v rokoch 2011-2012 sa spotreba vody pohybovala rádovo v desiatkach m3 a preto sa nameraná spotreba v novembri 2013 vo výške 3.181 m3 javí ako chybná. Žalobca listom zo dňa 23.1.2015 zaslal žalovanému posudok č. 0002/312.03/15 na meradlo č. 6376908-93, ktoré do 16.12.2014 registrovalo spotrebu vody na predmetnom odbernom mieste do 16.12.2014. Na základe vykonaných skúšok bolo zistené, že vodomer nevyhovoval ustanoveniam zákona č. 142/2000 Z. z. v znení zákona č. 431/2004 Z. z. o metrológii, ako aj technickým a metrologickým požiadavkám prílohy č. 8 k vyhláške ÚNMS č. 210/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov. Napriek výsledku skúšok požiadal žalovaný o podrobnú špecifikáciu týkajúcu sa výpočtu, avšak žalobca požiadavke nevyhovel a to napriek tomu, že v období od 17.11.2012 do 8.1.2013 - bol počiatočný stav meradla v m3 23 a končený stav v m3 27 (nameraná spotreba 4 m3 vodné/stočné) a v období od 9.1.2013 do 15.11.2013 - bol počiatočný stav 27 m3 a konečný stav 3.181 (nameraná spotreba 3.154 m3 vodné /stočné) - nameraná spotreba približne za rok bola celkovo 3.158 m3. Žalovaný tiež poukázal aj na vyúčtovaciu faktúru č. 21586458 za obdobie od 17.12.2014 do 13.11.2015, t. j. po výmene vodomeru, podľa ktorej v období od 17.12.2014 do 13.11.2015 - bol počiatočný stav meradla v m3 nula a konečný stav v m3 64 (nameraná spotreba 64 m3 vodné/stočné) - nameraná spotreba za približne rok bola celkovo 64 m3. Z uvedených hodnôt nepochybne vyplýva, že vyúčtovací stav nemôže súhlasiť so skutočným stavom. Listom zo dňa 10.2.2016 zaslal žalobca odpoveď na opätovnú reklamáciu faktúry č. 213182547 za vodné a stočné a pristúpil k vyhotoveniu dobropisu č. 16600045 v objeme 3.158 m3. Vzhľadom na uvedené vykonal žalobca zápočet medzi Vyúčtovacou faktúrou a dobropisom, čím zostal nedoplatok vo výške 3.477,49 Eur. Napriek uvedenému započítaniu, žalovaný nesúhlasí so zaplatením faktúry v predmetnej výške spolu s úrokmi z omeškania. Žalovaný rovnako tak nesúhlasí so sumou 78,83 Eur, ktorú si žalobca vyúčtoval na základe faktúry č. 14680288, ako zbytočnú jazdu pri prerušení dodávky vody. Žalovaný uviedol, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by poskytnutie uvedenej služby preukázal. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na Odpoveď na reklamáciu faktúry č. 14680288 za zbytočnú jazdu zo dňa 20.5.2014, v ktorej uvádza, že nehnuteľnosť na predmetnom odbernom mieste bola pri výjazde dňa 5.5.2014 uzamknutá, neprístupná a k prerušeniu dodávky pitnej vody nedošlo. Z dôvodu, že nebolo možné prerušiť dodávku pitnej vody bez predchádzajúcej dohody o sprístupnení odberného miesta, považuje žalovaný náklady spojené s tzv. zbytočnou jazdou pri prerušení dodávky vody za neúčelné. Z uvedených dôvodov nesúhlasí so zaplatením sumy 78,83 Eur spolu s uplatneným úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne z tejto sumy od 21.5.2014 do zaplatenia. 4. K tomuto odporu sa vyjadril žalobca, ktorý podaním zo dňa 29.9.2017 vzal žalobu v časti 3.429,96 Eur späť, nakoľko žalobca eviduje istinu v danej časti ako uhradenú. V predmetnom podaní sa žalobca vyjadril aj k žalovanému namietanej faktúre za službu spočívajúcu v prerušení dodávky pitnej vody, keď uviedol, že podľa § 32 ods. 1 písm. m) a podľa položky 1.12 Cenníka výkonov a služieb súvisiacich so zásobovaním pitnou vodou verejným vodovodom a odkanalizovaným odpadovej vody verejnou kanalizáciou je zbytočná jazda spoplatnená sumou 78,83 Eur s DPH. 5. Žalovaný ďalej v priebehu konania uviedol, že suma, ktorú vzal žalobca späť, v skutočnosti nebola uhradená, ale započítaná do pôvodne uplatnenej sumy. Žalobca až na základe opätovnej reklamácie nesprávne vyhotovenej vyúčtovacej faktúry za vodné a stočné pristúpil k vyhotoveniu dobropisu č.
16600045 v objeme 3.158 m3. V prípade faktúry č. 14680288 na sumu 78,83 Eur žalovaný poukázal na to, že žalobca má v zmysle § 32 ods. 7 písm. a) Zákona o verejných vodovodoch povinnosť oznámiť odberateľovi alebo producentovi najmenej tri dni vopred obmedzenie alebo prerušenie dodávky vody z verejného vodovodu alebo obmedzenie alebo prerušenie odvádzanie odpadových vôd verejnou kanalizáciou podľa odseku 1 písm. f) až h) a podľa odseku 1 písm. f) aj dotknutej obci, ktorú nesplnil, keď nijako neuviedol, kedy a akým spôsobom splnil predmetnú zákonnú povinnosť, nakoľko samotné predloženie faktúry za danú službu nestačí. Žalovaný tiež nesúhlasí so žalobcom uplatneným úrokom z omeškania zo súm 3,30 Eur resp. 5,- Eur, ktoré majú predstavovať zmluvnú pokutu za obdobie, v ktorom mal byť žalovaný v omeškaní, nakoľko v ňom reálne nebol s poukazom na uplatnenú reklamáciu. 6. Žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaného a uviedol, že sumu 3.429,96 Eur, ktorú vzal žalobca späť eviduje ako uhradenú, nakoľko jeho informačný systém nerozlišuje medzi tým, či bola suma uhradená alebo došlo k započítaniu. K žalovaným namietanému neoznámeniu prerušeniu dodávky pitnej vody žalobca uviedol, že žalobca si svoju povinnosť splnil prostredníctvom telefonátu zo dňa 14.4.2014, čo má vyplývať zo žalovaným predloženého listu žalobcu nazvaného „Odpoveď na reklamáciu faktúry č. 14680288 za zbytočnú jazdu“. Podľa žalobcu Zákon o verejných vodovodoch neurčuje akým spôsobom má dodávateľ oznámiť prerušenie dodávky pitnej vody a má za to, že predmetná faktúra za danú službu bola vystavená dôvodne. Žalobca sa vo vyjadrení vyjadril aj k skúške meradla, pričom uviedol, že je pravdou, že Slovenská legálna metrológia, n. o. v Protokole zo skúšky meradla zo dňa 13.1.2015 uvádza, že skúšaný vodomer nevyhovuje požiadavkám stanoveným v ňom uvedenými právnymi predpismi, resp. ich prílohám. Žalobca bol však toho názoru, že s ohľadom na zistenú chybu meradla v kolónke Qt = 4,80% (ide o jeden z troch ukazovateľov, ktorým vodomer na odbernom mieste nevyhovel) pričom najväčšia dovolená chyba v tomto ukazovateli je 4,00%, nemôže mať za následok, že skúšaný vodomer môže namerať diametrálne hodnoty, než aké by za predpokladu jeho funkčnosti za vyhovujúceho stavu mohol namerať, ale jeho výsledky sa od skutočného stavu líšia iba nepatrne. 7. Dňa 27.3.2019 bolo súdu prvej inštancie doručené oznámenie skutočností zo strany Slovenskej legálnej metrológie, v ktorom uviedol, že namerané hodnoty sa vzťahujú k momentu merania, k laboratórnym podmienkam a požiadavkám na výkon skúšky meradla. Miera zhody výsledkov nameraných v laboratórnych podmienkach a skutočného množstva odobratej vody, závisí od širokého spektra faktorov. Príkladom sú inštalácia meradla (súlad so stanovenými technickými požiadavkami meradla), prevádzka meradla (miera používania napríklad v oblasti minimálneho prietoku Qmin, kde je povolená najväčšia dovolená chyba), technický stav meradla (skryté vady meradla) a pod. Skúšky určených meradiel sa vykonávajú podľa § 19 ods. 5 a 6 zákona č. 142/2000 Z. z. (Zákon o metrológii). Podľa odseku 5 tohto zákona, sa skúška vymedzuje len na zistenie chyby určeného meradla. Odsek 6 stanovuje kritérium, ktorým je najväčšia dovolená chyba. V prílohe č. 8 vyhlášky ÚNMS SR o meradlách a metrologickej kontrole č. 210/2000 Z. z. sú stanovené metódy skúšania, technické a metrologické požiadavky ako aj hodnota najväčšej dovolenej chyby a rozsah preskúšania. Ak zistená chyba/chyby nevyhovujú stanovenému kritériu, meradlo nespĺňa základné požiadavky na určené meradlo. 8. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 1 ods. 1 a ods. 2, § 261 ods. 1 z. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), § 15 ods. 7 písm. b), § 16 ods. 7 písm. b), § 28 ods. 1 a ods. 3, § 29 ods. 1a ods. 7, § 30 ods. 1 až ods. 4, § 32 ods. 1 písm. b) a § 32 ods. 7 z. č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách (ďalej len „zákona o verejných vodovodoch“), § 19 ods. 5 a ods. 6 z. č. 142/2000 Z. z. o metrológii a konštatoval, že považoval za nesporné skutkové tvrdenia o tom, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá Zmluva č. PZ00139711_0111 o dodávaní pitnej vody a odvádzaní a čistení odpadových vôd, ďalej aj to, že žalobca dňa 29.11.2013 vyhotovil vyúčtovaciu faktúru na sumu 6.907,45 Eur za poskytnuté služby. Za nesporné považoval aj to, že dňa 8.12.2014 požiadal žalovaný o vykonanie skúšky meradla. Žalobca následne listom zo dňa 23.1.2015 žalovanému oznámil, že meradlo nevyhovovalo technickým požiadavkám na základe skúšky vykonanej Slovenskou legálnou metrológiou, n. o. vykonanou dňa 13.1.2015. Nesporným bola aj skutočnosť, že žalobca vyhotovil dobropis za stočné v objeme 3.158 m3 (čo predstavovalo sumu 3.429,96 Eur). Za sporné súd prvej inštancie považoval tú skutočnosť, že predmetné meradlo bolo na základe vykonanej skúšky považované za nevyhovujúce a spornou medzi stranami tak ostala výška spotreby za dané obdobie a tomu zodpovedajúca suma za poskytnuté služby. Žalovaný svoju argumentáciu opieral o tvrdenie, vyplývajúce z § 30 ods. 4 Zákona o verejných vodovodoch, podľa ktorého, ak nemožno presne zistiť množstvo odberu vody za čas poruchy meradla, vypočíta sa množstvo odberu vody za príslušné obdobie alebo jeho časť podľa odberu vody v porovnateľnom období minulého roku. Ak ide o nový odber
alebo zmenu v odberových pomeroch, podľa množstva dodávanej vody v nasledujúcom porovnateľnom období, prípadne iným spôsobom dohodnutým s odberateľom. 9. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že sa v prvom rade musel vysporiadať s čiastočným späťvzatím žaloby, kedy žalobca vzal svoj návrh v časti 3.429,96 Eur späť z dôvodu, že evidoval v danej časti istinu ako uhradenú. Ako však uviedol žalovaný vo vyjadrení zo dňa 20.2.2018, z jeho strany nedošlo k uhradeniu časti faktúry, ale k vystaveniu Dobropisu žalobcom v uvedenej výške, čo následne potvrdil aj žalobca v podaní z 27.9.2018, kedy uviedol, že jeho informačný systém nerozlišuje, či bola suma uhradená, alebo došlo k stornovaniu sumy, resp. jej započítaniu. Uvedené skutočnosti o vystavení dobropisu a teda neuhradeniu faktúry preukazuje aj Odpoveď na opätovnú reklamáciu faktúry č. 213182547 za vodné a stočné zo dňa 10.2.2016, kde žalobca uviedol, že vzhľadom k tomu, že žalovaný používal vodu iba na stavebné účely a nebola teda odvedená do verejnej kanalizácie, pristúpil k vyhotoveniu dobropisu. Na základe uvedených skutočností, súd prvej inštancie zastavil konanie v časti 3.429,96 Eur v zmysle § 145 ods. 2 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), pričom rozhodol, že zodpovednosť za zastavenie konania v tejto časti zavinil žalobca. 10. V prípade zvyšného nároku žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že žalobcov nárok je dôvodný. Žalobca žalovanému dodával pitnú vodu, za čo si vyúčtoval faktúru za poskytnuté služby, pričom žalovanému vyrátal spotrebu za obdobie od 9.1.2013 do 15.11.2013 vo výške 3.154 m3. Žalovaný podal voči predmetnej faktúre listom zo dňa 16.1.2014 reklamáciu. Žalobca mu uviedol, že dôvodov namerania vysokej spotreby môže byť niekoľko a to, porucha na vnútornom rozvode vody, porucha na vodomere, neoprávnené napojenie neznámej tretej osoby, nesprávne vykonaný odpočet stavu na vodomere a taktiež skutočne zvýšená spotreba. Rovnako žalovanému uviedol, že v prípade, že má pochybnosti o správnosti údajov meradla, je v zmysle Zákona o verejných vodovodoch oprávnený požiadať vlastníka verejného vodovodu o jeho preskúšanie. Na základe uvedeného požiadal žalovaný 8.12.2014 o vykonanie skúšky predmetného meradla, pričom žalobca listom zo dňa 23.1.2015 žalovanému oznámil, že meradlo č. 6376908-93 nevyhovelo ustanoveniam zákona č. 142/2000 Z. z. v znení zákona č. 431/2004 Z. z o metrológii, ako aj technickým a metrologickým požiadavkám prílohy č. 8 k vyhláške ÚNMS SR č. 210/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov. Žalobca žalovanému oznámil, že za obdobie od 14.11.2014 (posledný odpočet) do 16.12 2014 (výmena meradla) podľa zistených chýb zistených pri preskúšaní meradla neprináležalo žalovanému vrátiť náklady za takto zistený rozdiel v spotrebe a zároveň požiadal o úhradu všetkých pohľadávok za spotrebu vody pre odberné miesto č. 32-70600-0, ktoré boli vystavené na základe odpočtov za obdobie od 7.11.2012 do 15.11.2013 na sumu 6.907,45 Eur. Žalovaný sa k oznámeniu žalobcu vyjadril tak, že nesúhlasí s úhradou faktúry vo výške 6.907,45 Eur, nakoľko skúškou meradla bolo preukázané, že toto nevyhovovalo požiadavkám v zmysle právnych predpisov. Žalovaný tiež poukázal na § 30 ods. 4 zákona o verejných vodovodoch. Súd prvej inštancie sa s argumentáciou žalovaného nestotožnil, keď poukázal na prvú vetu § 30 ods. 4 zákona o verejných vodovodoch, v zmysle ktorej žiadosť o preskúšanie meradla nezbavuje odberateľa povinnosti zaplatiť v určenej lehote vodné, pričom na uvedené nadväzuje § 30 ods. 2 písm. a) zákona o verejných vodovodoch, podľa ktorého, ak sa pri skúške meradla vyžiadanej odberateľom zistí, že meradlo je nefunkčné z dôvodu, že nespĺňa požiadavky stanovené osobitným predpisom alebo že jeho údaje sa odchyľujú od skutočnosti viac, ako pripúšťa osobitný predpis, uhradí ten, komu bola odchýlka podľa odseku 4 na prospech, druhej strane finančný rozdiel, a to odo dňa posledného odpočtu meradla uskutočneného pred podaním žiadosti; v tomto prípade náklady na preskúšanie a výmenu alebo opravu meradla hradí vlastník verejného vodovodu. V predmetnej veci bolo povedané, že meradlo nespĺňalo požiadavky stanovené osobitným predpisom, pričom sama skutočnosť, že bola vykonanou skúškou zistená chyba pri použitom meradle v jednom z troch posudzovaných hodnôt (Qt), nezbavovala žalovaného od povinnosti uhradiť žalobcom vystavenú faktúru za poskytnuté služby. Pokiaľ žalovaný poukazoval na znenie § 30 ods. 4 zákona o verejných vodovodoch, podľa ktorého by sa mala určiť spotreba za rozhodné obdobie na základe porovnateľného obdobia v minulom roku, súd prvej inštancie sa s týmto názorom nestotožnil, nakoľko uvedené ustanovenie je aplikovateľné na situáciu, kedy došlo napr. k zastaveniu vodomeru, napriek tomu, že k odberu v odbernom mieste skutočne dochádza. Žalobcovi tak na základe zistenia odchýlky na meradle vznikol nárok na uhradenie finančného rozdielu odo dňa posledného odpočtu meradla (14.11.2014 a stav meradla 3.182 m3) uskutočneného pred podaním žiadosti (8.12.2014). Vo zvyšku tak bol žalovaný povinný žalobcovi uhradiť faktúru vystavenú na základe poskytnutých služieb vo výške 3.520,59 Eur. Vzhľadom na to, že sa žalovaný dostal so zaplatením vystavených faktúr do omeškania, bol v zmysle Všeobecných zmluvných podmienok
dodávky pitnej vody a odvádzania odpadových vôd žalobcovi uhradiť aj zmluvnú pokutu vo výške 3,30 Eur a za omeškanie po 1.7.2014 vo výške 5,- Eur. 11. Súd prvej inštancie vzhľadom na procesnú obranu žalovaného žalobcovi nepriznal nárok na sumu 78,83 Eur spolu s úrokom z omeškania, ktorá mala predstavovať sumu za zbytočnú jazdu žalobcu zo dňa 5.5.2014, kedy malo dôjsť k prerušeniu dodávky pitnej vody z dôvodu neplatenia vystavených faktúr, avšak k odstaveniu nedošlo, nakoľko nehnuteľnosť žalovaného mala byť uzamknutá a neprístupná. Súd prvej inštancie zamietnutie uvedenej sumy odôvodnil tým, že žalobca nijako nepreukázal, že žalovanému oznámil prerušenie dodávky pitnej vody najmenej tri dni pred samotným prerušením dodávok v zmysle § 32 ods. 7 písm. a) zákona o verejných vodovodoch, aj keď tvrdil, že uvedenú povinnosť splnil telefonicky. Súdu prvej inštancie nebola preukázaná ani samotná cesta do miesta odberu vody (napríklad denníkom jázd motorového vozidla) a rovnako tak cenník, na základe ktorého žalobca sumu za danú službu fakturoval. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol. 12. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP, pričom súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov zohľadnil čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom, ktoré zavinil žalobca, ako aj čiastočné zamietnutie žaloby vo zvyšku v sume 78,83 Eur. Na základe uvedeného súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 40,58%. 13. Proti vyššie uvedenému rozsudku, výroku II. a výroku IV. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. f) a písm. h) CSP, ktorý žiadal, aby odvolací súd postupom podľa § 388 CSP napadnutý rozsudok zmenil tak, že zamietne žalobcovi priznaný nárok výrokom II. napadnutého rozsudku a prizná mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, alternatívne aby v zmysle § 389 CSP napadnutý rozsudok zrušil z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a aby v zmysle § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaný vo svojom odvolaní dôvodil, že sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca preukázal svoj nárok na úhradu faktúr za poskytnuté služby, keď uviedol, že žalobca nereálne a nesprávne nameral množstvo spotrebovanej vody, pričom žalovaný opakoval, že nehnuteľnosť bola dlhodobo neobývaná, pričom išlo o rodinný dom a nie o komerčnú budovu. Žalovaný ďalej uviedol, že množstvo spotrebovanej vody predstavovalo 1,3 - násobok plaveckého bazéna Plavárne Pasienky s rozmermi 50 metrov na dĺžku x 21 metrov na šírku a hĺbkou plaveckého bazéna predstavujúcou 1,2 metra až 3,55 metra, ktorý má objem o veľkosti 2.400 m3, pričom vodomer nevyhovoval zákonným požiadavkám a preto nebolo možné zo záverov vyplývajúcich z vykonanej skúšky na vodomere zistiť presné množstvo odberu vody za príslušné obdobie, výpočet by sa mal riadiť druhou vetou § 30 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách v súvislosti s čím žalovaný požiadal žalobcu o presnú a podrobnú špecifikáciu týkajúcu sa výpočtu sumy uvedenej vo faktúre č. 213182547 za poskytnuté služby, čo však žalobca odmietol vykonať. Žalovaný zastáva názor, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil skutkové tvrdenia žalovaného a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom zastáva názor, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil vo vzťahu k výkladu § 30 ods. 4 zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, čo predstavuje vadu rozhodnutia. Žalovaný má za to, že množstvo vody dodanej verejným vodovodom, ktoré v danom čase nespĺňalo zákonom určené technické požiadavky nemožno označovať za riadne zistenie spotrebovaného množstva vody, a teda nie je možné naň uplatniť výklad normy akým bola vyložená, resp. vysvetlená súdom prvej inštancie. Podľa názoru žalovaného tento dôvodne požadoval, aby sa v konaní postupovalo v zmysle druhej vety § 30 ods. 4 zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, t. j. aby sa spotreba určila za rozhodné obdobie na základe porovnateľného obdobia v minulom roku, s čím sa však súd prvej inštancie nestotožnil, čím došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu a z vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Argumentáciu žalovaného súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neakceptoval a len stroho uviedol kedy by bolo možné použiť znenie druhej vety predmetného ustanovenia § 30 ods. 4 zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, čo je podľa názoru žalovaného nedostatočné. Žalovaný ďalej uviedol, že už v rámci odporu uviedol, že na základe výsledkov skúšky žiada od žalobcu podrobnú špecifikáciu týkajúcu sa výpočtu sumy uvedenej vo vyúčtovacej faktúre, čomu však žalobca nevyhovel, a to aj napriek skutočnosti, že v období od 17.11.2012 do 8.1.2013 bol počiatočný stav meradla 23 m3 a konečný stav 27 m3 a v období od 9.1.2013 do 15.11.2013 bol
počiatočný stav 27 m3 a konečný stav 3.181 m3, nameraná spotreba za necelý rok bola 3.158 m3 a v porovnaní po výmene vodomeru od 17.12.2014 do 13.11.2015 bol počiatočný stav meradla 0 m3 a konečný stav 64 m3, nameraná spotreba za necelý rok bola 64 m3. Vyššie uvedené skutočnosti, resp. vykonané dôkazy súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného nesprávne právne vyhodnotil, čo dospelo k priznaniu žalovanej sumy v prospech žalobcu aj s jej príslušenstvom. Ak mal v rámci svojho rozhodovania súd prvej inštancie za potrebné, aby v rámci objektívnosti rozhodol aj na základe bližšej špecifikácie týkajúcej sa výpočtu, tento mal predmetný dôkazný prostriedok vykonať a rozhodnúť tak, že by žalobu v celom rozsahu zamietol. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku relevantne nevysvetlil, prečo sa s argumentáciou žalovaného ako aj z vykonaných dôkazov nestotožnil so skutkovými tvrdeniami žalovaného, čo sa nakoniec premietlo do nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávnej interpretácii správnej právnej normy. Žalovaný preto zastáva názor, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal so skutočnosťou, že nebolo možné presne zistiť množstvo odberu vody za príslušné obdobie, keďže išlo o poškodený vodomer a toto sa malo vypočítať tak, ako je uvedené v druhej vete ust. § 30 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách. Vo svojom odôvodnení predmetnú skutočnosť žiadnym spôsobom nezohľadnil, s čím sa žalovaný v celom rozsahu nestotožňuje. Žalovaný zastáva názor, že za týmto účelom neboli vykonané ani navrhované dôkazy a súd prvej inštancie neakceptoval ani žiadnu námietku žalovaného, pričom je možné usúdiť, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal so všetkými možnosťami a podrobnosťami týkajúcimi sa skutočnosti o meradle, ktoré nespĺňalo zákonné požiadavky. 14. V ďalšej časti svojho odvolania žalovaný poukázal na to, že nepovažuje za dostatočnú a vyhovujúcu časť odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti omeškania sa žalovaného s úhradou faktúr. V prípade úroku z omeškania uplatnený vo výške 8,25% ročne zo sumy 6.910,75 Eur od 20.12.2013 do 2.2.2016 je potrebné uviesť, že tento je nesprávne uplatnený najmä z dôvodu, že žalobca už v podanej žalobe nezohľadnil skutočnosť ohľadne reklamácie vystavenej faktúry, ako aj nevyhovujúceho meradla a aj napriek tejto skutočnosti si naďalej uplatňoval predmetný nárok na zaplatenie celkovej sumy ako aj úroku z omeškania. Žalovaný má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenému úroku z omeškania, keďže sa nedôvodne domáhal aj samotného zaplatenia sumy, v ktorej bral žalobu späť, a preto je na ťarchu žalobcu túto skutočnosť znášať a súd prvej inštancie by mal túto skutočnosť zobrať v úvahu. Ohľadne zaplatenia úroku z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 3.477,49 Eur od 3.2.2016 do zaplatenia má žalovaný za to, že s poukazom na nefunkčnosť vodomeru, t. j. z dôvodu jeho nevyhovujúceho stavu nie je možné uplatňovať ani samotný nárok na zaplatenie istiny ako aj úroku z omeškania. Súd prvej inštancie sa vyššie uvedenými skutočnosťami ohľadne nevyhovujúceho stavu meradla a jeho nepresne zaznamenaným stavom žiadnym spôsobom nezaoberal, svoje rozhodnutie v predmetnej časti žiadnym spôsobom neodôvodnil, a preto je možné považovať napadnutý rozsudok za zmätočný. V prípade trov konania žalovaný namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym záverom na základe skutkových zistení, čo sa ďalej premietlo aj k priznaniu náhrady trov konania v prospech žalobcu v rozsahu 40,58%. Vo vzťahu najmä k skutkovým tvrdeniam žalovaného v rámci sporu, ako aj zisteného skutkového stavu tohto konania vyplýva, že neexistujú dôvody na priznanie nároku na náhradu trov konania v prospech žalobcu, čo žalovaný považuje za ľubovôľu súdu prvej inštancie a tento sa nevyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní. Samotné rozhodnutie je v odôvodňujúcej časti podľa názoru žalovaného nedostatočne odôvodnené. Na podporu svojich odvolacích námietok a argumentácie žalovaný poukázal na to, že žalovaný považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku za nepreskúmateľné v dôsledku čoho má za to, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom poukázal na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 a sp. zn. III. ÚS 209/04. Žalovaný zastáva názor, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený, t. j. arbitrárny a nepreskúmateľný. Nedostatky odôvodnenia rozsudku zakladajú vadu nepreskúmateľnosti. Vyššie uvedenými skutočnosťami uvedenými v tomto odvolaní sú naplnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Žalovaný považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k týmto prijatým právnym názorom a záverom, ako aj skutkovým zisteniam vyvodeným z vykonaného dokazovania za nedostatočné, absolútne zmätočné a tým aj nepreskúmateľné, v dôsledku čoho má za to, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa pri riešení otázky správne nameranej hodnoty na meradle, podľa žalovaného, dopustil omylu v právnom posúdení veci, zároveň dôsledkom tohto omylu bol aj nedostatočne zistený skutkový stav, a tým bolo porušené právo žalovaného na súdnu ochranu.
15. K tomuto odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý má za to, že v rozsahu priznaného nároku spoľahlivo preukázal svoj nárok, čo do právneho titulu ako i výšky, a to jednak skutkovými tvrdeniami a rovnako tak predloženými listinnými dôkazmi. Naopak, žalovaný svoje tvrdenia, ktorými rozporoval nárok žalobcu, nepodložil žiadnym relevantným dôkazom. Tvrdenie žalovaného, že žalobca nepreukázal svoj nárok považuje žalobca za účelové a v priamom rozpore so stavom zisteným súdom. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR z 31. mája 2010, sp. zn. 6 Cdo 81/2010, podľa ktorého na nikom nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti, keď v danom prípade žalobca spoľahlivo preukázal, je potom na žalovanom ako dlžníkovi aby preukázal, že vzniknutý dlh zaplatil, že dlh mal byť stanovený v inej výške alebo že voči dlhu nie je pasívne legitimovaným subjektom. Žalobca zhodne s odôvodnením súdu prvej inštancie poukazuje na ustanovenie § 30 ods. 4 zákona o verejných vodovodoch, ktorý uvádza, že žiadosť o preskúšanie meradla nezbavuje odberateľa povinnosti zaplatiť v určenej lehote vodné. Žalobca zastáva názor, že sama skutočnosť, že bola vykonanou skúškou zistená chyba pri použitom meradle v jednom z troch posudzovaných hodnôt (Qt), nezbavovala žalovaného od povinnosti uhradiť žalobcom vystavenú faktúru za poskytnuté služby. Žalovanému tak na základe zistenia odchýlky na meradle vznikol nárok na uhradenie finančného rozdielu odo dňa posledného odpočtu meradla (t. j. 14.11.2014 a stav meradla 3.182 m3) uskutočneného pred podaním žiadosti (t. j. 8.12.2014). Vo zvyšku tak bol žalovaný povinný žalobcovi uhradiť faktúru vystavenú na základe poskytnutých služieb vo výške 3.520,59 Eur. S ohľadom na vyššie uvedené má žalobca za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, skutkový stav bol spoľahlivo a správne zistený a boli aplikované príslušné hmotnoprávne normy a preto žalobca žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 16. Žalovaný sa k tomuto vyjadreniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 13.2.2023, keď uviedol, že sa s tvrdeniami žalobcu v celom rozsahu nestotožňuje a tieto považuje za účelové, a to s poukazom na odôvodnenie podaného odvolania zo dňa 27.12.2022. V tejto súvislosti opätovne žalovaný poukazuje najmä na nesprávne a nereálne zistené množstvo nameranej vody, od ktorého žalobca odvodil svoj nárok, ktorého sa domáhal v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaný opätovne poukázal na skutkové zistenia a dôvody, pre ktoré považuje množstvo nameranej spotrebovanej vody uvedenej vo faktúre č. 213182547 za nepreukázané. Žalovaný tiež zopakoval, že podľa neho vodomer nespĺňal technické a metrologické požiadavky a súd prvej inštancie nezobral do úvahy akým spôsobom bola vypočítaná suma za poskytnuté služby a koľko vody žalovaný skutočne spotreboval, pričom znovu poukázal na svoju reklamáciu faktúry č. 213182547 zo dňa 16.1.2014. Žalovaný znovu namietal, že žalobca mal postupovať v zmysle druhej vety. § 30 ods. 4 zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách pri zisťovaní reálnej spotreby vody. Žalovaný preto aj naďalej zastáva názor, že s poukazom na odvolanie, jednotlivé písomné vyjadrenia v rámci prvostupňového konania, dôkazné prostriedky ako aj ústne prednesy žalovaného boli naplnené predpoklady na taký záver, že v napadnutej časti rozsudok t. j. v časti nároku na zaplatenie zostávajúcej sumy istiny ako aj príslušenstva napadnutý rozsudok zmení, a to v zmysle odvolacieho návrhu, prípadne odvolací súd v napadnutej časti rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. 17. Ďalšie vyjadrenia vo veci neboli súdu doručené. 18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 CSP prejednal vec podľa § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania a po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a s dôvodmi odvolania žalovaného dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 19. Podľa § 389 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
20. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. 21. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 22. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať. 23. Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu, pričom jasne a jednoznačne odôvodnené meritórne rozhodnutie tvorí súčasť základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 6/03). Každé rozhodnutie súdu musí byť náležite odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. 24. Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Všeobecný súd musí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam (III. ÚS 115/03). Vyslovil tiež, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Samozrejme nie je potrebné, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, avšak ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa naň odpoveď. 25. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 26. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že sa s argumentáciou žalovaného nestotožnil, keď poukázal na prvú vetu § 30 ods. 4 zákona o verejných vodovodoch, v zmysle ktorej žiadosť o preskúšanie meradla nezbavuje odberateľa povinnosti zaplatiť v určenej lehote vodné, pričom na uvedené nadväzuje § 30 ods. 2 písm. a) zákona o verejných vodovodoch, podľa ktorého, ak sa pri skúške meradla vyžiadanej odberateľom zistí, že meradlo je nefunkčné z dôvodu, že nespĺňa požiadavky stanovené osobitným predpisom alebo že jeho údaje sa odchyľujú od skutočnosti viac, ako pripúšťa osobitný predpis, uhradí ten, komu bola odchýlka podľa odseku 4 na prospech, druhej strane finančný rozdiel, a to odo dňa posledného odpočtu meradla uskutočneného pred podaním žiadosti; v tomto prípade náklady na preskúšanie a výmenu alebo opravu meradla hradí vlastník verejného vodovodu. Prvostupňový súd prijal záver, že v predmetnej veci bolo povedané, že meradlo nespĺňalo požiadavky stanovené osobitným predpisom, pričom sama skutočnosť, že bola vykonanou skúškou zistená chyba pri použitom meradle v jednom z troch posudzovaných hodnôt, nezbavovala žalovaného od povinnosti uhradiť žalobcom vystavenú faktúru za poskytnuté služby. S názorom žalovaného, ktorý poukazoval na znenie § 30 ods. 4 zákona o verejných vodovodoch sa nestotožnil, avšak k tejto procesnej obrane žalovaného zaujal iba veľmi vágne stanovisko, zhrnuté do strohého konštatovania, že uvedené ustanovenie je aplikovateľné na situáciu, kedy došlo napr. k zastaveniu vodomeru, napriek tomu, že k odberu v odbernom mieste skutočne dochádza. 27. Je potrebné prisvedčiť žalovanému, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že vodomer nevyhovoval ust. § 19 ods. 5 a zákona č. 142/2000 Z. z. (zákon o metrológii), technickým požiadavkám uvedeným prílohe č. 8 Vyhlášky ÚNMS SR o meradlách a metrologickej kontrole č. 210/2000, s poukazom na
znenie ust. § 29 ods. 7 zákona o verejných vodovodoch nebolo možné relevantne zistiť množstvo spotrebovanej vody na základe údajov získaných z nevyhovujúceho vodomeru. Množstvo vody, ktoré žalobca v rámci vyúčtovacej faktúry uviedol, za určité obdobie nebolo možné riadne zistiť. Žalovaný v rámci vykonaného dokazovania niekoľkokrát poukázal na spotrebu v predošlých rokoch, prvostupňový súd tieto okolnosti žiadnym spôsobom nezobral v úvahu, nepostupoval podľa druhej vety ust. § 30 ods. 4 zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a predovšetkým ani jasným a zrozumiteľným spôsobom nevysvetlil v odôvodnení svojho rozhodnutia dôvody takéhoto postupu. Žalovaný už v rámci odporu navrhoval, že na základe výsledkov skúšky žiada od žalobcu podrobnú špecifikáciu týkajúcu sa výpočtu sumy uvedenej vo vyúčtovacej faktúre, čomu žalobca nevyhovel a prvostupňový súd neuviedol, z akého dôvodu takýto dôkaz nevykonal. Prvostupňový súd sa uvedeným nezaoberal a nevenoval tejto časti procesnej obrany žiadnu pozornosť a z preskúmavaného rozhodnutia nie je zrejmé, resp. prvostupňový súd nevysvetlil, z akého dôvodu nevykonal žalovaným navrhovaný dôkaz. 28. Podľa súdnej judikatúry procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/1/2022 zo dňa 31.1.2023). 29. Povinnosťou súdu prvej inštancie bolo postupovať v súlade s citovanými ustanoveniami zákona a v prípade, že sa rozhodol dôkaz nevykonať, bol povinný to zdôvodniť v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (z citovaného § 1 CSP totiž vyplýva, že súd nemusí vykonať všetky navrhnuté dôkazy, výber dôkazov je výlučne na súde. Súd však musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok a nevykonanie dôkazu navrhnutého stranou sporu je povinný zdôvodniť. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie týmto spôsobom nepostupoval. 30. Keďže sa súd prvej inštancie v predmetnom sporovom konaní nijakým spôsobom nevysporiadal s uvedenými rozpormi, ani neoznačil dôvody nevysporiadania sa, neuviedol akými úvahami sa pri hodnotení naznačených otázok riadil, závery súdu prvej inštancie odvolací súd vyhodnotil za minimálne predčasné a odôvodnenie súdu prvej inštancie za nedostatočné a nepreskúmateľné. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie je formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých rozhodnutí a má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozsudku predovšetkým je preukázať správnosť rozsudku a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné. Tieto požiadavky napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nespĺňa. 31. Nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie mali za následok, že rozhodnutie nespĺňalo požiadavky obsiahnuté v ustanovení v § 220 ods. 2 CSP a odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že vodomer nevyhovoval technickým požiadavkám a nebolo možné relevantne zistiť množstvo spotrebovanej vody na základe poskytnutých údajov získaných z nevyhovujúceho vodomeru. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní v intenciách vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu vysporiadať sa s navrhovaným dokazovaním zo strany žalovaného ohľadom predloženia špecifikácie, vysvetliť z čoho pozostáva výška priznanej sumy a jednoznačne vysvetliť, ako sa vysporiadava so všetkými dôkazmi navrhnutými sporovými stranami, prečo niektoré dôkazy nevykonáva a je povinný jasne a zrozumiteľne vysvetliť vysporiadanie sa s procesnou obranou žalovaného v konaní k aplikácii § 30 ods. 4 zákona o verejných vodovodoch.
32. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 33. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).