Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Co/75/2020 1115220887 31. 07. 2024 Mgr. Adela Unčovská ECLI:SK:KSBA:2024:1115220887.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: Z.. V. H., J.. XX.X.XXXX, G. S.. G. XXXX/X, E., zastúpeného: AK E..K.., N.. N. V..Q.., F.: XX XXX XXX, N. N. V.Á. X, G. proti žalovanej: Slovenská V., L. S. I. N. V., F.: XX XXX XXX, N. N.O. K. X, G., o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 2.12.2019, č.k. 16C/189/2015-317, jednomyseľne, takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 14 957,22 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 14 957,22 eur odo dňa 19.3.2015 do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.), konanie v časti o zaplatenie 3 381,16 eur zastavil (výrok II.), žalobu vo zvyšku zamietol (výrok III.) a žalovanej voči žalobcovi nepriznal náhradu trov konania (výrok IV.). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 1 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 4, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) a § 21 ods. 1, 3, 4 a 10 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení účinnom do 14.12.2008 a vecne tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že osobné motorové vozidlo žalobcu, v tom čase vo vlastníctve leasingového prenajímateľa spoločnosti Y. X. N..V..Q.., bolo dňa 25.1.2008 zaistené z dôvodu, že vozidlo malo byť odcudzené v J. a bolo zaradené do medzinárodného pátrania. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore zaistenie vozidla mohlo trvať najviac 90 dní. Žalobca ako oprávnený držiteľ (leasingový nájomca) listom zo dňa 29.4.2008 požiadal o vydanie vozidla vlastníkovi, keď zákonná lehota 90 dní uplynula dňa 24.4.2008. Policajný orgán Správou zo šetrenia k motorovému vozidlu zo dňa 14.5.2008 oznámil žalobcovi ako oprávnenému držiteľovi vozidla, že vzhľadom ku skutočnosti, že ubehla lehota 90 dní podľa § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. a nakoľko vzniknú pochybnosti o tom, či zaistená vec patrí osobe, ktorej bola zaistená, alebo si na zaistenú vec uplatní právo iná osoba, zaistenú vec útvar PZ uloží do úschovy s tým, že nárok na zaistenú vec si môžu oprávnené osoby uplatniť v občianskom súdnom konaní podľa § 21 ods. 10 zákona č. 171/1993 Z.z. Vlastník predmetného vozidla, spoločnosť Y. X. N..V..Q.. dňa 25.6.2008 podal na Okresnom súde Bratislava III žalobu o vydanie zaistenej veci, predmetného motorového vozidla. Motorové vozidlo I. Y. bolo žalobcovi vrátené až na základe právoplatného rozhodnutia súdu dňa 17.2.2014, t.j. až po dobe viac ako 6 rokov od zaistenia. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že na postup podľa § 21 ods. 10 zákona č. 171/1993 Z.z. v znení účinnom do 14.12.2008, teda na uloženie zaistenej veci (osobného motorového vozidla), neboli splnené zákonom stanovené podmienky
a policajný orgán postupoval v rozpore so zákonom, keď po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 90 dní na zaistenie vozidla, motorové vozidlo žalobcovi ako osobe, ktorej bolo vozidlo zaistené, nevrátil. Počas doby zaistenia vozidla totiž žiadna iná osoba nepredložila relevantné doklady preukazujúce vlastníctvo k vozidlu a to i napriek tomu, že o zaistení vozidla bola informovaná, naopak, spoločnosť Y. X. N..V..Q.. vlastnícke právo preukázala už v lehote zaistenia. Vozidlo bolo v úschove viac ako 6 rokov bez toho, aby sa vlastník vozidla dopustil akéhokoľvek protiprávneho konania v súvislosti s predmetným vozidlom a bez toho, aby si k vozidlu uplatnila vlastnícke práva iná tretia osoba. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.7.2012, sp. zn. 4 Cdo 87/2011, vydaného v konaní o vydanie zaisteného osobného motorového vozidla, z odôvodnenia ktorého jednoznačne vyplýva, že zo Správy zo šetrenia k motorovému vozidlu zo 14.5.2008 nie je možné zistiť, čo bolo dôvodom na uloženie zaisteného vozidla do úschovy, a že jej obsah navodzuje dojem, že po uplynutí 90 dní zaistenia motorového vozidla toto nebolo uložené do úschovy z dôvodu reálne, v tom čase existujúcich pochybností o práve k zaistenej veci, ale z dôvodu vzniku týchto pochybností do budúcna, a že nie nemecká obchodná spoločnosť ako domnelý vlastník vozidla, ale policajný orgán, ktorému takáto právomoc nepatrí, obhajoval vlastnícke právo nemeckej obchodnej spoločnosti k veci, ku ktorej sama táto spoločnosť svoje vlastnícke právo žiadnym spôsobom nepreukázala. Sumarizáciou uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že postup policajného orgánu v súvislosti s uložením zaistenej veci (osobného motorového vozidla) bol nesprávnym úradným postupom, nakoľko na postup podľa § 21 ods. 10 zákona č. 171/1993 Z.z. neboli splnené podmienky a tento postup bol realizovaný v rozpore so zákonom. Vyvodil, že ak došlo k porušeniu zákonom stanoveného postupu, došlo k nesprávnemu úradnému postupu, pričom žalovaná svoje tvrdenia, že príslušníci PZ SR v súvislosti s úschovou motorového vozidla konali v súlade so zákonom, nijakým spôsobom nepreukázala. 3. Prvoinštančný súd konštatoval, že k nesprávnemu úradnému postupu v súvislosti s úschovou vozidla viac ako 6 rokov došlo. Poukázal pri tom na znenie § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z., podľa ktorého policajt je oprávnený zaistiť na vykonanie potrebných úkonov vec, ak má podozrenie, že tá súvisí so spáchaním trestného činu, ale zaistenie veci môže trvať najviac 90 dní. Ak dôvody na zaistenie veci pominú, vec sa vráti osobe, ktorej bola zaistená (§ 21 ods.3 zákona č. 171/1993 Z.z.). Z uvedeného vyvodil, že pokiaľ dôvody na zaistenie vozidla pominuli najneskôr po uplynutí 90 dní, bol policajný orgán povinný zaistené vozidlo žalobcovi vrátiť. Vo vzťahu k obrane žalovanej, že policajné orgány mali dôvodné pochybnosti o vlastníckom práve žalobcu k predmetnému osobnému motorovému vozidlu, preto boli dané dôvody úschovy vozidla s poukazom na Správu zo šetrenia k motorovému vozidlu zo dňa 14.5.2008, súd prvej inštancie vychádzal z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.7.2012, sp. zn. 4Cdo 87/2011, ktorým dovolací súd v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III sp. zn. 45C/88/2008 zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu (Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2010, sp. zn. 14Co/393/2009), ktorým bola žaloba vlastníka predmetného motorového vozidla na vydanie zaistenej veci zamietnutá. Najvyšší súd uviedol, že príslušným policajným orgánom bolo dňa 25.1.2008 predmetné vozidlo zaistené z dôvodu jeho zaradenia do medzinárodného pátrania ako odcudzené v Nemecku, avšak počas zaistenia vozidla, ktoré v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. mohlo trvať najviac 90 dní, nebolo preukázané, že by vozidlo súviselo so spáchaním trestného činu, nemecká spoločnosť ani príslušné nemecké orgány nepredložili žiaden relevantný doklad preukazujúci vlastnícke právo k tomuto vozidlu osoby odlišnej od žalobcu. Uvedené skutočnosti neboli zistené a preukázané ani po uplynutí zákonnej 90 dňovej doby na zaistenie veci, pričom vzhľadom na vágny obsah „Správy zo šetrenia k motorovému vozidlu“ zo dňa 14.5.2008 zaslanej žalobcovi Okresným riaditeľstvom PZ SR, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Odborom kriminálnej polície Bratislava III ČVS: ORP-31/IIIKP-2008, nie je možné zistiť, čo bolo dôvodom na uloženie zaisteného vozidla do úschovy (§21 ods. 10 zákona č. 171/1993 Z.z.). Uvedená správa, v ktorej sa mimo iného uvádza: „Nakoľko nám ubehla lehota 90 dní, ktorá je podľa § 21 ods. 1 Zákona č. 171/93 Z.z. o PZ a nakoľko vzniknú pochybnosti o tom, či zaistená vec patrí osobe, ktorej bola zaistená ...“ však navodzujú dojem, že po uplynutí 90 dní zaistenia motorového vozidla toto nebolo uložené do úschovy z dôvodu reálne, v tom čase existujúcich pochybností o práve k zaistenej veci, ale z dôvodu vzniku týchto pochybností do budúcna. Nie samotná nemecká obchodná spoločnosť, ako domnelý vlastník motorového vozidla ale policajný orgán, ktorému takáto právomoc nepatrí, obhajoval vlastnícke právo nemeckej obchodnej spoločnosti k veci, ku ktorej sama táto spoločnosť svoje vlastnícke právo žiadnym spôsobom nepreukázala, čím nemohla spochybniť na druhej strane žalobcom preukázané vlastnícke právo k vozidlu, v dôsledku čoho nemal ani žalobca dôvod vyvolať súdny spor so spoločnosťou Y. M. A. + U..H. o vlastníctvo k tomuto motorovému vozidlu a za predpokladu dodržania zákonného postupu zo strany príslušného policajného orgánu, pokiaľ po poučení resp. odkázaní na občianskoprávne konanie v zmysle § 21 ods. 10 zákona č. 171/1993 Z.z. si ani označená nemecká obchodná spoločnosť neuplatnila na súde svoj nárok na zaistenú vec.
4. Žalobca sa po čiastočnom späťvzatí žaloby (100,69 eur + 3 280,47 eur) domáhal náhrady škody vo výške 46 343,33 eur predstavujúcej rozdiel medzi reprodukčnou obstarávacou hodnotou vozidla tesne pred jeho zaistením (53 310,96 eur s DPH) a hodnotou zbytkov vozidla (6 967,63 eur s DPH). Žalobca vznik a výšku uplatnenej náhrady škody preukazoval znaleckým posudkom č. 60/2014 zo dňa 27.4.2014 vypracovaným F.. K. H.Q., znalcom z odboru Doprava cestná, odvetvie Technický stav cestných vozidiel, Nehody v cestnej doprave, Odhad hodnoty cestných vozidiel vo veci výpočtu škody používaného osobného motorového vozidla I. Y. X,X Y. I. D. E.-XXXAY, na základe zadania žalobcu. 5. V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v uznesení zo dňa 29.5.2019, sp. zn. 7Cdo 282/2018 uviedol, že v prípade zamietnutia žaloby z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom ohľadne preukázania výšky uplatnenej náhrady škody, je nutné skúmať, či takýto postup súdu nie je príliš reštriktívny a či nerobí iluzórnym i samotné ústavne zakotvené právo na náhradu škody. Ak žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôže súd, bez ďalšieho rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec nahradená, alebo že medzi preukázaným nesprávnym protiprávnym konaním a preukázaným vznikom škody nie je príčinná súvislosť, nakoľko v takom prípade by súdy odopreli ochranu subjektívneho práva. Podľa dovolacieho súdu v prejednávanej veci minimálne škoda, ktorá vznikla žalobcovi, je vo výške 14 957,22 eur. Škoda spočíva v poškodení motorového vozidla práve v dôsledku jeho nepoužívania počas obdobia 6 rokov. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom dovolacieho súdu priznal žalobcovi nárok na náhradu škody v sume 14 957,22 eur, sumy predstavujúcej predpokladané náklady na opravu predmetného motorového vozidla žalobcu, opravu poškodení vozidla vzniknutých po viac ako 6 rokoch jeho úschovy. Náklady na opravu vozidla v uvedenej sume boli vyčíslené v Rozpise nákladov na opravu (Systém O. O. XX) zo dňa 19.2.2014 spoločnosťou K. F. M. N. N..V..Q.. XX/XXXXHP ako autorizovaným servisom. K jednotlivým položkám t.j. popisu poškodení, náhradným dielom a vyčísleným prácam sa žalovaná nijakým spôsobom nevyjadrila, tieto nenamietala a ich rozsah a stanovenú cenu nijako nespochybňovala. 6. Dovolací súd uviedol, že ďalšia škoda spôsobená žalobcovi je závislá od ďalších skutočností, ktoré v priebehu konania v rámci procesnej obrany namietal žalovaný, a to ako bolo naložené s motorovým vozidlom po jeho vydaní žalobcovi, či bolo opravené, predané, zošrotované, či by prípadná amortizácia motorového vozidla žalobcu v dôsledku plynutia času jeho úschovy nastala aj v prípade, ak by vozidlo nebolo uschované, ale bolo by v rozhodnom čase v dispozícii žalobcu a podobne. Žalobca sa k uvedeným okolnostiam nijakým spôsobom nevyjadril, žiadne skutkové tvrdenia ohľadne vyššie uvedeného neposkytol, zotrval na všeobecnom tvrdení, že mu škoda vznikla a že jej výšku preukazuje ním predloženým znaleckým posudkom. Vzhľadom k uvedenému, keď žalobca neuniesol v tomto smere ani bremeno tvrdenia, mal súd prvej inštancie za to, že žalobcom uplatnenú náhradu škody predstavujúcu rozdiel medzi reprodukčnou obstarávacou hodnotou vozidla tesne pred jeho zaistením a hodnotou zbytkov vozidla po jeho vrátení bez ďalších relevantných okolností, nie je možné ustáliť. Bolo na žalobcovi, aby sa v tomto smere vyjadril a predložil relevantné listiny resp. na ne odkázal a uviedol, ako bolo s vozidlo naložené, či bolo vozidlo napriek konštatovanej skutočnosti o nerentabilnej oprave opravené alebo či bolo vozidlo v poškodenom stave odpredané a za akú sumu. Žalobca sa tiež nijako nevyjadril k prípadnej žalovanou namietanej amortizácii vozidla, ku ktorej by došlo i v prípade, ak by vozidlo nebolo zaistené. Žalobca v konaní v tomto smere neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno. 7. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom v súvislosti s postupom pri uložení motorového vozidla do úschovy, vznikla žalobcovi škoda v rozsahu vyčíslených potrebných nákladov na opravu poškodení motorového vozidla, ktoré vznikli jeho úschovou po dobu viac ako 6 rokov. 8. Pokiaľ ide o požadovaný úrok z omeškania, žalobca ním ustálený deň omeškania žalovaného so zaplatením náhrady škody stotožnil s podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, pričom žalovaná žalobcom ustálené omeškanie, uplatnené úroky z omeškania a ich výšku nesporovala. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené žalobe žalobcu v časti uplatneného príslušenstva vyhovel a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5,05% ročne z priznanej sumy 14 957,22 eur od 19.3.2015 do zaplatenia. 9. Vychádzajúc z uvedeného prvoinštančný súd dospel k záveru, že je daná zodpovednosť štátu za škodu vzniknutú žalobcovi v súvislosti s úschovou osobného motorového vozidla po dobu od 25.4.2008 do 17.2.2014, a to vo výške 14 957,22 eur a vo zvyšku súd žalobu zamietol. Konanie v časti žaloby zaplatenie sumy 3 381,16 eur (100,69 eur + 3 280,47 eur) súd prvej inštancie zastavil podľa § 145 ods.
2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) na základe účinného späťvzatia časti žaloby žalobcom, keď žalovaná s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasila. 10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 256 ods. 1 C.s.p., teda podľa pomerného úspechu žalovanej v konaní. Žalobca mal úspech v priznanej časti nároku v sume 14 957,22 eur a žalovaná mala úspech v konaní v sume 34 767,27 eur, keď súd žalobcu v časti o zaplatenie sumy 31 386,11 eur zamietol a konanie v časti o zaplatenie 3 381,16 zastavil, pričom zastavenie konania procesne zavinil žalobca. Úspech žalobcu predstavuje 30,08%, úspech žalovanej predstavuje 69,92%, celkový (čistý) úspech žalovanej predstavuje 39,84% (69,92% - 30,08%). Súd prvej inštancie však žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovaná si nárok na náhradu trov konania výslovne neuplatnila. 11. Proti rozhodnutiu v rozsahu výroku I. podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a písm. h) C.s.p., t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala absenciu riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Uviedla, že sa s výrokom aj odôvodnením uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.5.2019, sp. zn. 7Cdo/282/2018 nestotožňuje, pričom mala za to, že žalobcom podané dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.4.2018, č.k. 7Co/148/2017-166 v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.1.2017. č.k. 16C/189/2015-133 nebolo dôvodné, nakoľko opätovne nepreukázalo kumulatívne splnenie zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody a dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Žalovaná nesúhlasila s právnym názorom najvyššieho súdu v zmysle ktorého „... ak v takýchto prípadoch žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôže súd - bez ďalšieho - rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec nahradená alebo že medzi preukázaným nesprávnym protiprávnym úradným konaním a preukázaným vznikom škody nie je príčinná súvislosť ...“ Ďalej uviedla, že nárok žalobcu na náhradu škody bolo potrebné posúdiť v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý stanovuje zákonné podmienky, ktoré pre úspech žaloby o náhradu škody na súde musia byť splnené kumulatívne, resp. súčasne. Upriamila pozornosť na to, že ak žalobca v konaní preukáže, že mu škoda vznikla, teda existenciu škody, avšak sa mu nepodarí preukázať jej výšku, teda nie je schopný výšku škody hodnoverne a bez pochybností preukázať, tak žalobcovi nárok na náhradu škody nevznikol a tento mu súdom nemôže byť ani priznaný. Mala za to, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.4.2018, č.k. 7Co/148/2017-166 a tiež rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.1.2017, č.k. 16C/189/2015-133 boli vecne správne, náležite odôvodnené, a súdy rozhodli na základe riadne zisteného skutkového stavu, dospeli k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdili, čím tiež správne aplikovali na vec sa vzťahujúce právne predpisy. Žalovaná naďalej trvala na tom, že sa nedopustila nesprávneho úradného postupu v súvislosti so zaistením a následnou úschovou predmetného osobného motorového vozidla, pričom podľa jej názoru žalobca v konaní nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu, nakoľko orgány Policajného zboru zaistili osobné motorové vozidlo na základe žiadosti nemeckej strany doručenej prostredníctvom Národnej ústredne F. G. v zmysle § 21 zákona SNR č. 171/1993 Z. z., z čoho vyplýva, že policajné orgány postupovali pri zaistení a následnej úschove osobného motorového vozidla v súlade so zákonom. Žalovaná ďalej popísala skutkový stav veci, na základe ktorého bolo predmetné osobné motorové vozidlo zaistené príslušníkmi Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava III dňa 25.1.2008 podľa § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. na základe požiadavky F. T.O. pomocou Národnej ústredne F. G. úradu medzinárodnej policajnej spolupráce Prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky s tým, že dôvodom zaistenia veci bola skutočnosť, že vozidlo bolo v medzinárodnom pátraní pre účely trestného konania, nakoľko toto malo byť odcudzené v Nemecku. Podľa listu Národnej ústredne N. zo dňa 16.4.2008, č. K.-XXXXXX-XXX/MPS-J.-XXXX bolo cez políciu A. oznámené, že podľa Krajinskej prokuratúry v Essen môže byť predmetné osobné motorové vozidlo odovzdané majiteľovi, nemeckej spoločnosti Y. M. A. + U..H., N. N. T. XX-XX, A., ktorej malo byť odcudzené, pričom podľa tohto listu bola menovaná nemecká spoločnosť informovaná a má záujem o prevzatie vozidla. Podľa názoru žalovanej v čase, kedy bolo vozidlo uložené do úschovy, existovali pochybnosti o tom, či je žalobca jeho skutočným vlastníkom a v takejto situácii policajné orgány nie sú oprávnené sami rozhodovať o tom, kto je skutočným vlastníkom predmetného vozidla, pričom právomoc rozhodnúť o existencii alebo neexistencii vlastníckeho práva prináleží jedine súdu (uvedenú skutočnosť reflektuje aj zákon č. 171/1993 Z. z., ktorý v prípade pochybností o tom, či zaistená vec patrí osobe, ktorej bola zaistená, ukladá príslušnému útvaru Policajného zboru povinnosť
postupovať podľa § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. a uložiť zaistenú vec do úschovy). Žalovaná ďalej poukázala na to, že v čase zaistenia vozidla a jeho následnej úschovy žalobca nedisponoval vlastníckym právom k nemu, toto nadobudol až dňa 9.10.2009. Na základe uvedeného mala za to, že policajné orgány postupovali v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami, teda zákonne. Na podporu právneho názoru o tom, že policajným orgánom nepatrí právomoc rozhodovať o existencii, prípadne neexistencii vlastníckeho práva k zaistenej veci, žalovaná poukázala na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp.zn. 4Cdo/60/2003). Upriamila pozornosť na skutočnosť, že pôvodným vlastníkom vozidla, ktorému toto bolo odcudzené, je nemecká spoločnosť Y. M. A. + U..H., ktorá trvala na vrátení predmetného osobného motorového vozidla. Na podporu svojho právneho názoru žalovaná poukázala na rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13.6.2016, č.k. 11C/93/2015-80 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.2.2016, sp.zn. I. ÚS 78/2016-10. Odvolateľka ďalej uviedla, že žalobca bol policajnými orgánmi riadne upovedomený o jeho práve uplatniť si ním tvrdené vlastnícke právo k predmetnému osobnému motorovému vozidlu na súde a tento inicioval konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45C/88/2008, predmetom ktorého bolo vydanie zaisteného osobného motorového vozidla žalobcovi. Osobné motorové vozidlo bolo žalobcovi vrátené dňa 17.2.2014 na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 8.9.2009, sp.zn. 45C/88/2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.10.2013, sp.zn. 14Co/518/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.1.2014 a vykonateľnosť dňa 24.1.2014. Na základe uvedených skutočností mala za to, že zaistenie osobného motorového vozidla príslušníkmi Policajného zboru aj následné uloženie predmetného osobného motorového vozidla do úschovy bolo vykonané plne v súlade so zákonom. Uviedla, že žalobca nemohol osobné motorové vozidlo užívať až do momentu, kedy bolo príslušným súdom právoplatne rozhodnuté o vlastníckom práve k nemu a toto bolo žalobcovi následne vydané; policajné orgány však o existencii vlastníckeho práva k osobnému motorovému vozidlu nerozhodujú, touto právomocou nedisponujú a tiež objektívne nemohli nijakým spôsobom ovplyvniť proces rozhodovania súdu vo veci otázky vlastníckeho práva. Vzhľadom na uvedené potom podľa názoru žalovanej nemôže existovať žiadna priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi vniknutou škodu a nesprávnym úradným postupom. Vo vzťahu k vzniku škody žalovaná zdôraznila, že nedisponuje vedomosťou o tom, ako bolo s predmetným osobným motorovým vozidlom naložené po jeho vrátení žalobcovi, nakoľko sa domnieva, že práve zodpovedanie tejto otázky môže mať značný vplyv na posúdenie výšky domnelej, žalobcom uplatnenej škody. Mala za to, že je rovnako potrebné vysporiadať sa s námietkou ohľadom poklesu hodnoty osobného motorového vozidla, nakoľko aj v prípade, ak by predmetné vozidlo nebolo zaistené a následne uschované, jeho hodnota by klesala, nezostala by stabilná, resp. konštantná, avšak v prípade aktívneho užívania osobného motorového vozidla by jeho hodnota klesla ešte rýchlejšie ako v prípade, keď sa predmetné osobné motorové vozidlo nachádzalo v úschove. Uviedla, že žalobca vyššie uvedené skutočnosti nijakým spôsobom nešpecifikoval, teda neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s existenciou škody a jej výšky. Namietala, že škoda vo výške 14 957,22 eur bola žalobcovi napadnutým rozsudkom priznaná len na základe jediného dôkazu predloženého žalobcom, a to rozpisom nákladov na opravu, žalobca však nijako neuviedol a nešpecifikoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie existencie škody a jej výšky. Žalovaná rozporovala priznaný nárok na náhradu škody s poukazom na rozporuplnosť žaloby a tvrdení žalobcu, ktorý zmätočne žiadal rôzne druhy súm, avšak ani jedna z nich do dnešného dňa nebola bez pochybností a hodnoverne preukázaná. Rozpis nákladov na opravu vozidla podľa názoru žalovanej sám o sebe nemôže predstavovať dôkaz, ktorý by bol spôsobilý jednoznačne preukázať dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody. Žalovaná uviedla, že rozpis jednotlivých nákladov na opravu vozidla nemusí predstavovať opravy, ktoré bolo nevyhnutné uskutočniť tak, aby bolo vozidlo „pojazdné“, t. j. žalobca nepreukázal, že realizácia jednotlivých opráv bola nevyhnutná, resp. že všetky jednotlivé opravy boli potrebné a nevyhnutné na to, aby bolo vozidlo v jazdy schopnom stave. Podľa názoru žalovanej žalobca tiež nepreukázal, že všetky opravy uvedené v rozpise nákladov za opravu vozidla, boli aj uskutočnené a tiež, či suma za náklady jednotlivých opráv vozidla bola nevyhnutne konečná, t. j. či by prípadne nebola nižšia, ak by k oprave došlo napríklad v neautorizovanom servise. Upozornila, že priamo v rozpise nákladov na opravu vozidla je konštatované, že „stanovenie presného rozsahu a vyčíslenia nákladov na opravu je možné až po demontáži poškodených častí. Tento rozpis nákladov prihliada k predom stanovenému postupu opravy.“ Z uvedeného podľa jej názoru vyplýva, že ide o predpokladané náklady na opravu vozidla, čo však nemusí korešpondovať so skutočným stavom, resp. so skutočnou potrebou opravy vozidla, ktorú žalobca nepreukázal. Žalovaná mala za to, že každú ujmu je nevyhnutné bez pochybností špecifikovať a jednoznačne vyčísliť tak, aby táto ujma nebola zameniteľná so žiadnou inou, nebola nepreskúmateľná, nepreukázaná a zároveň je nutné v prípade otázky náhrady vzniknutej ujmy (škody) zohľadniť všetky okolnosti daného prípadu, ktoré na vznik ujmy (škody) mali alebo mohli
mať vplyv. Zároveň konštatovala, že náhrada škody má plniť len reštitučnú funkciu, to znamená, že náhradou škody sa nemá žiadateľovi poskytnúť viac, ako mu v skutočnosti z majetku ubudlo, t. j. žiadateľ sa poskytnutím náhrady škody nemôže obohatiť, čiže jeho majetok sa tým nemôže zväčšiť. Na to, aby bolo možné reštitučnej funkcii náhrady škody učiniť za dosť, je nevyhnutné, aby žiadateľ preukázal, o čo sa jeho majetok zmenšil a toto presne a bez pochybností špecifikoval a preukázal. Náhrada škody nemôže byť stanovená „len tak“, ale musí spĺňať isté pravidlá preukázateľnosti a dôvodnosti nároku na náhradu škody, pričom pri určení výšky náhrady škody nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú alebo svojvoľnú, ale je nutné sa pridržiavať a vychádzať z podkladov preukazujúcich vznik škody a jej výšku zo strany žiadateľa (žalobcu). Na základe uvedeného mala žalovaná za to, že žalobca v konaní nesplnil ani ďalšie podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., a teda vznik škody a jej výšky a existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi údajným nesprávnym úradným postupom žalovaného a žalobcom tvrdenou majetkovou ujmou, resp. škodou. Žiadala, aby odvolací súd zmenil výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalobu v časti nároku vo výške 14 957,22 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 14 957,22 eur odo dňa 19.3.2015 do zaplatenia, v celom rozsahu zamietol. 12. Proti rozhodnutiu podal odvolanie aj žalobca v rozsahu výrokov I. a III. z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie o existencii nesprávneho úradného postupu, ako aj o existencii príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody žalobcovi. K uvedenému dodal, že keby vozidlo nebolo uložené do úschovy a v tejto ponechané viac ako 6 rokov, bez právne akceptovateľného dôvodu, bez akejkoľvek možnosti s ním disponovať - opatrovať, scudziť a pod., tak by nedošlo k zníženiu jeho hodnoty oproti hodnote v čase, kedy bolo dané do úschovy. Pokiaľ ide o škodu, žalobca mal za to, že všetky predpoklady na vznik škody boli preukázané. Uviedol, že skutočnou škodou je aj zmenšenie, zníženie či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodovou udalosťou. V danom prípade je škodovou udalosťou nesprávny úradný postup orgánov policajného zboru, ktorý bol jednoznačne preukázaný a tento stav trval po dobu viac ako 6 rokov, kedy bolo vozidlo uložené do úschovy. Konštatoval, že škoda vznikla nesprávnym úradným postupom policajného orgánu a najmä jeho faktickým výkonom, ktorým bolo vlastníkovi vozidla znemožnené akýmkoľvek spôsobom disponovať, zhodnocovať, prípadne udržiavať. Vyslovil názor, že pre určenie vzniku a výšky škody je rozhodná hodnota vozidla ako majetku poškodeného pred nezákonným uložením do úschovy a po vydaní vozidla z úschovy. Podľa jeho názoru štát, policajný orgán protiprávne uložil do úschovy vec v hodnote 53 310,96 eur a po odstránení protiprávneho stavu vrátil vec v hodnote 6 967,63 eur. Skutočná škoda tak predstavuje zníženie či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu oproti stavu pred škodovou udalosťou, a nie sumu predpokladaných nákladov na opravu veci. Uviedol, že škoda bola vyčíslená na základe exaktných záverov znaleckého posudku. Podľa názoru žalobcu boli kumulatívne splnené všetky podmienky pre vyvodenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to vo výške v zmysle žaloby, ktorá predstavuje rozdiel medzi reprodukčnou obstarávacou hodnotou vozidla v čase tesne pred zaistením a hodnotou zbytkov vozidla po odpadnutí protiprávneho stavu. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie. 13. Žalovaná sa vyjadrila k odvolaniu žalobcu podaním zo dňa 4.3.2020, v ktorom uviedla, že z obsahu odvolania žalobcu vyplýva, že sa týka výlučne výšky nároku, ktorý bol súdom prvej inštancie žalobcovi napadnutým rozsudkom priznaný, avšak bez subsumovania pod niektorý z odvolacích dôvodov a bez jeho bližšieho ozrejmenia a špecifikovania, t. j. iba z dôvodu, že žalobca s predmetnou výškou súdom priznaného nároku na náhradu škody nesúhlasí, pričom uvedené nezakladá žiaden spôsobilý odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) až h) C.s.p., na základe čoho mala za to, že žalobcom podané odvolanie nespĺňa náležitosti podľa § 363 C.s.p., a teda je neprípustné. V prípade, ak by sa odvolací súd nestotožnil s uvedeným názorom, uviedla, že žalobca nepredložil žiadne listinné, príp. iné dôkazy, ktoré by boli spôsobilé hodnoverne preukázať jednak samotný vznik škody a jednak jej výšku, t.j. žalobca neuniesol dôkazné bremeno a ani v predloženom odvolaní, na podporu svojho názoru a existencie domnelého nároku na náhradu škody, nepredložil žiaden relevantný dôkaz tak, aby o existencii a výške škody neexistovala dôvodná pochybnosť. Žalobca svoje odvolanie zúžil len na tvrdenie o údajnom kumulatívnom splnení zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a na nesúhlas s výškou náhrady škody priznanou napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, avšak bez preukázania dôvodnosti svojho tvrdenia a bez podporenia hodnoverným dôkazom a opätovne nepreukázal kumulatívne splnenie zákonných podmienok pre priznanie nároku na
náhradu škody a dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody. V ostatnom zopakovala svoju argumentáciu uvedenú v podanom odvolaní. 14. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolania žalobcu a žalovaného nie sú podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.), výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 15. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaniami napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, a v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam. 16. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 17. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. 18. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 19. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. 20. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. 21. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom žalobu zamietol, konanie o zaplatenie 100,69 eur zastavil a žalovanej nepriznal proti žalobcovi náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval nesprávny úradný postup spočívajúci v uložení zaistenej veci a pokiaľ ide o vznik a výšku škody, dospel k záveru, že túto žalobca nepreukázal. Na odvolanie žalobcu rozhodoval Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd, ktorý rozsudkom zo dňa 25.4.2018, č.k. 7Co/148/2017-166 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil a žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením zo dňa 29.5.2019, sp.zn. 7Cdo/282/2018 zrušil rozsudok odvolacieho aj prvoinštančného súdu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie následne v poradí druhým rozsudkom rozhodol vo veci tak, že žalobcovi priznal náhradu škody v sume 14 957,22 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 14 957,22 eur odo dňa 19.3.2015 do zaplatenia a v časti o zaplatenie 3 381,16 eur konanie zastavil. Uvedený rozsudok je v napadnutej časti predmetom prieskumu v tomto odvolacom konaní. 22. Odvolací súd už vo svojom v poradí prvým rozhodnutím konštatoval, že súd prvej inštancie správne postupoval, keď na daný prípad aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., a skúmal všetky predpoklady zodpovednosti žalovanej za vznik škody, pričom správne vyvodil splnenie prvého predpokladu, a to nesprávny úradný postup vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.7.2012, č.k. 4Cdo/87/2011. Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí okrem iného uviedol, že „... po uplynutí 90 dní od zaistenia motorového vozidla toto nebolo uložené do úschovy z dôvodu reálne, v tom čase existujúcich pochybností o práve k zaistenej veci, ale z dôvodu vzniku týchto pochybností do budúcna ... Teda nie samotná samotná nemecká obchodná spoločnosť, ako
domnelý vlastník motorového vozidla, ale policajný orgán, ktorému takáto právomoc nepatrí, obhajoval vlastnícke právo nemeckej obchodnej spoločnosti k veci, ku ktorej sama táto spoločnosť svoje vlastnícke právo žiadnym spôsobom nepreukázala, čím nemohla spochybniť na druhej strane navrhovateľom preukázané vlastnícke právo k vozidlu, v dôsledku čoho nemal ani navrhovateľ dôvod vyvolať súdny spor so spoločnosťou Y. M. G.+U..H. o vlastnícke právo k tomuto motorovému vozidlu, a za predpokladu dodržania zákonného postupu zo strany príslušného policajného orgánu, pokiaľ po poučení, resp. odkázaní na občianskoprávne konanie v zmysle § 21 ods. 10 zákona č. 171/1993 Z.z. si ani označená nemecká obchodná spoločnosť neuplatnila na súde svoj nárok na zaistenú vec, záver odvolacieho súdu o spornom vlastníctve k predmetnému motorovému vozidlu je neopodstatnený.“ K uvedenému odvolací súd iba dopĺňa, že ak by úradný postup žalovanej po zaistení vozidla bol správny, nedošlo by v rámci súdneho konania vedeného proti žalovanej k vydaniu vozidla žalobcovi. 23. Vo vzťahu k ďalšiemu predpokladu zodpovednosti žalovanej za vznik škody, t.j. vznik samotnej škody, súd prvej inštancie po rozhodnutí dovolacieho súdu viazaný právnym názorom v ňom vysloveným správne postupoval, keď zohľadňujúc prostriedky procesného útoku a procesnej obrany uplatnené sporovými stranami vyvodil, že nárok žalobcu je dôvodný čo do výšky 14 957,22 eur. Vychádzajúc zo záväzného právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý konštatoval, že sú nesprávne právne závery súdov (prvoinštančného aj odvolacieho) o neunesení dôkazného bremena žalobcom v časti uplatneného nároku vo výške 14 957,22 eur, ktorý predstavuje náklady na opravu motorového vozidla, možno potom vyvodiť, že žalobca v konaní preukázal výšku náhrady za poškodenú vec, ktorá otázka je riešená ustálenou rozhodovacou praxou súdov. V takomto prípade však nemožno vziať do úvahy skutočnosti ako napr. či bolo vozidlo opravené, predané alebo zošrotované. 24. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej výška náhrady za poškodenú vec nie je závislá na tom, či si poškodený nechal vec opraviť, či si ju opravil sám alebo či ostala neopravená, teda rozsah náhrady škody nie je závislý od toho, ako poškodený následne s vecou naložil, či si ju nechal poškodenú, alebo ju predal, daroval a pod., pretože tieto okolnosti nesúvisia s príčinou vzniku škody (R 5/1988, R 25/1990). Výška škody na veci nemusí byť preukázaná len vyúčtovaním jej opravy. Je možné vychádzať z ceny veci, ktorú mala v dobe poškodenia a z rozsahu, v akom bola poškodená zásahom škodcu (R 13/1985) - z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.3.2010, sp.zn. 5Cdo/89/2008. Berúc do úvahy uvedený právny názor, je v prejednávanom prípade potom irelevantné, či žalobca svoje poškodené vozidlo nechal opraviť alebo nie a argumentácia žalovanej o nutnosti predloženia dôkazu o oprave vozidla je nedôvodná. Podstatným v spore bolo preukázanie skutočnej škody, ktorá vznikla v dôsledku škodovej udalosti, ktorú povinnosť si žalobca splnil predložením rozpisu nákladov na opravu. Námietky žalovanej vo vzťahu k uvedenému dôkazu neboli spôsobilé vyvrátiť tvrdenia žalobcu o výške škody bez ich podporenia vlastnými skutkovými tvrdeniami a dôkazmi. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď prihliadal na žalobcom predložený dôkaz, keďže žalovaná sa k jednotlivým položkám t.j. popisu poškodení, náhradným dielom a vyčísleným prácam spôsobom nevyjadrila, tieto nenamietala a ich rozsah a stanovenú cenu nijako nespochybňovala. Pokiaľ ide o namietanú amortizáciu vozidla, túto nemožno pri takto ustálenej náhrade škody zohľadniť, nakoľko žalobca predmetné vozidlo počas doby úschovy nijakým spôsobom neužíval. Podľa názoru odvolacieho je na daný prípad aplikovateľný záver Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí zo dňa 28.3.2013, sp.zn. 2 Obdo/48/2012, i keď sa týkal amortizácie náhradných dielov po vykonaní opravy vozidla, nakoľko v uvedenom rozhodnutí bolo vo vzťahu k výške škody vyslovené, že uplatnenie „amortizácie“ by bolo porušením zásady neminem laedere - nikoho nepoškodzovať, pričom účelom zákona je taký postup, aby sa poškodenému jeho právo na náhradu škody v plnej miere kompenzovalo, čo je v zhode aj so spravodlivým výkladom zákona. Je preto potrebné konštatovať, že opačný prístup k prejednávanej sporovej veci, ktorý by nezohľadnil vykompenzovanie škody v celom rozsahu v dôsledku vynaložených nákladov na opravu poškodeného vozidla, aby sa toto dostalo do stavu pred poškodením, by bol aj v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá kladie dôraz pri rozhodovaní všeobecných súdov na princíp riadneho a spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 Ústavy SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd na okraj uvádza, že uvedený právny názor sa ujal aj v judikatúre českých súdov (ÚS ČR, sp. zn. II. ÚS 2221/07). 25. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd na záver konštatuje, že z obsahu podaných odvolaní je zrejmé, že výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým konanie v časti o zaplatenie 3 381,16 eur zastavil, nebol odvolaniami napadnutý, preto ani nebol predmetom odvolacieho prieskumu.
26. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil. 27. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 a § 396 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní boli neúspešní tak žalobca ako aj žalovaná, preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).