{"guid": "8fe2937d-6028-4701-be9d-6b01d639b3c6:fe8bc83c-0371-4fb0-b292-f7b1096c144c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1115220887.2", "spisova_znacka": "7Co/75/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/75/2020 z 31. 7. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 31. júla 2024, sp. zn. 7Co/75/2020, ECLI:SK:KSBA:2024:1115220887.2", "identifikacne_cislo": "1115220887", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Adela Unčovská", "sudca_id": 364, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-adela-uncovska-364", "datum_vydania": "2024-07-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fe8bc83c-0371-4fb0-b292-f7b1096c144c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1115220887.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1115220887.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1115220887.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7Co/75/2020\n1115220887\n31. 07. 2024\nMgr. Adela Unčovská\nECLI:SK:KSBA:2024:1115220887.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek\nsenátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: Z.. V. H., J..\nXX.X.XXXX, G. S.. G. XXXX/X, E., zastúpeného: AK E..K.., N.. N. V..Q.., F.: XX XXX XXX, N. N.\nV.Á. X, G. proti žalovanej: Slovenská V., L. S. I. N. V., F.: XX XXX XXX, N. N.O. K. X, G., o náhradu\nškody spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku bývalého\nOkresného súdu Bratislava I zo dňa 2.12.2019, č.k. 16C/189/2015-317, jednomyseľne, takto\nrozhodol:\nRozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.\nŽiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 14\n957,22 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy\n14 957,22\neur odo dňa 19.3.2015 do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.), konanie\nv časti o zaplatenie 3 381,16 eur zastavil (výrok II.), žalobu vo zvyšku zamietol (výrok III.) a žalovanej\nvoči žalobcovi nepriznal náhradu trov konania (výrok IV.).\n2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 1 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. d),\n§\n3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 4, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\npri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) a § 21\nods. 1, 3, 4 a 10 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení účinnom do 14.12.2008 a vecne\ntým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že osobné motorové vozidlo žalobcu, v tom čase\nvo vlastníctve leasingového prenajímateľa spoločnosti Y. X. N..V..Q.., bolo dňa 25.1.2008 zaistené z\ndôvodu, že vozidlo malo byť odcudzené v J. a bolo zaradené do medzinárodného pátrania. Podľa §\n21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore zaistenie vozidla mohlo trvať najviac 90 dní.\nŽalobca ako oprávnený držiteľ (leasingový nájomca) listom zo dňa 29.4.2008 požiadal o vydanie vozidla\nvlastníkovi, keď zákonná lehota\n90 dní uplynula dňa 24.4.2008. Policajný orgán Správou zo\nšetrenia k motorovému vozidlu zo dňa 14.5.2008 oznámil žalobcovi ako oprávnenému držiteľovi vozidla,\nže vzhľadom ku skutočnosti, že ubehla lehota 90 dní podľa § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. a nakoľko\nvzniknú pochybnosti o tom, či zaistená vec patrí osobe, ktorej bola zaistená, alebo si na zaistenú vec\nuplatní právo iná osoba, zaistenú vec útvar PZ uloží do úschovy s tým, že nárok na zaistenú vec si\nmôžu oprávnené osoby uplatniť v občianskom súdnom konaní podľa § 21 ods. 10 zákona č. 171/1993\nZ.z. Vlastník predmetného vozidla, spoločnosť Y. X. N..V..Q.. dňa 25.6.2008 podal na Okresnom súde\nBratislava III žalobu o vydanie zaistenej veci, predmetného motorového vozidla. Motorové vozidlo I.\nY. bolo žalobcovi vrátené až na základe právoplatného rozhodnutia súdu dňa 17.2.2014, t.j. až po\ndobe viac ako 6 rokov od zaistenia. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané,\nže na postup podľa § 21 ods. 10 zákona č. 171/1993 Z.z. v znení účinnom do 14.12.2008, teda na\nuloženie zaistenej veci (osobného motorového vozidla), neboli splnené zákonom stanovené podmienky\n\na policajný orgán postupoval v rozpore so zákonom, keď po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 90 dní\nna zaistenie vozidla, motorové vozidlo žalobcovi ako osobe, ktorej bolo vozidlo zaistené, nevrátil. Počas\ndoby zaistenia vozidla totiž žiadna iná osoba nepredložila relevantné doklady preukazujúce vlastníctvo\nk vozidlu a to i napriek tomu, že o zaistení vozidla bola informovaná, naopak, spoločnosť Y. X. N..V..Q..\nvlastnícke právo preukázala už v lehote zaistenia. Vozidlo bolo v úschove viac ako 6 rokov bez toho,\naby sa vlastník vozidla dopustil akéhokoľvek protiprávneho konania v súvislosti s predmetným vozidlom\na bez toho, aby si k vozidlu uplatnila vlastnícke práva iná tretia osoba. V tejto súvislosti súd prvej\ninštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.7.2012, sp. zn. 4\nCdo 87/2011, vydaného v konaní o vydanie zaisteného osobného motorového vozidla, z odôvodnenia\nktorého jednoznačne vyplýva, že zo Správy zo šetrenia k motorovému vozidlu zo 14.5.2008 nie je možné\nzistiť, čo bolo dôvodom na uloženie zaisteného vozidla do úschovy, a že jej obsah navodzuje dojem,\nže po uplynutí 90 dní zaistenia motorového vozidla toto nebolo uložené do úschovy z dôvodu reálne,\nv tom čase existujúcich pochybností o práve k zaistenej veci, ale z dôvodu vzniku týchto pochybností\ndo budúcna, a že nie nemecká obchodná spoločnosť ako domnelý vlastník vozidla, ale policajný orgán,\nktorému takáto právomoc nepatrí, obhajoval vlastnícke právo nemeckej obchodnej spoločnosti k veci,\nku ktorej sama táto spoločnosť svoje vlastnícke právo žiadnym spôsobom nepreukázala. Sumarizáciou\nuvedeného mal súd prvej inštancie za to, že postup policajného orgánu v súvislosti s uložením zaistenej\nveci (osobného motorového vozidla) bol nesprávnym úradným postupom, nakoľko na postup podľa §\n21 ods. 10 zákona č. 171/1993 Z.z. neboli splnené podmienky a tento postup bol realizovaný v rozpore\nso zákonom. Vyvodil, že ak došlo k porušeniu zákonom stanoveného postupu, došlo k nesprávnemu\núradnému postupu, pričom žalovaná svoje tvrdenia, že príslušníci PZ SR v súvislosti s úschovou\nmotorového vozidla konali v súlade so zákonom, nijakým spôsobom nepreukázala.\n3. Prvoinštančný súd konštatoval, že k nesprávnemu úradnému postupu v súvislosti s úschovou vozidla\nviac ako 6 rokov došlo. Poukázal pri tom na znenie § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z., podľa ktorého\npolicajt je oprávnený zaistiť na vykonanie potrebných úkonov vec, ak má podozrenie, že tá súvisí so\nspáchaním trestného činu, ale zaistenie veci môže trvať najviac 90 dní. Ak dôvody na zaistenie veci\npominú, vec sa vráti osobe, ktorej bola zaistená (§ 21 ods.3 zákona č. 171/1993 Z.z.). Z uvedeného\nvyvodil, že pokiaľ dôvody na zaistenie vozidla pominuli najneskôr po uplynutí 90 dní, bol policajný orgán\npovinný zaistené vozidlo žalobcovi vrátiť.\nVo vzťahu k obrane žalovanej, že policajné orgány\nmali dôvodné pochybnosti o vlastníckom práve žalobcu k predmetnému osobnému motorovému vozidlu,\npreto boli dané dôvody úschovy vozidla s poukazom na Správu zo šetrenia k motorovému vozidlu\nzo dňa 14.5.2008, súd prvej inštancie vychádzal z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzo dňa 26.7.2012, sp. zn. 4Cdo 87/2011, ktorým dovolací súd v konaní vedenom na Okresnom súde\nBratislava III sp. zn. 45C/88/2008 zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu (Krajského súdu v Bratislave zo\ndňa 30.11.2010, sp. zn. 14Co/393/2009), ktorým bola žaloba vlastníka predmetného motorového vozidla\nna vydanie zaistenej veci zamietnutá. Najvyšší súd uviedol, že príslušným policajným orgánom bolo\ndňa 25.1.2008 predmetné vozidlo zaistené z dôvodu jeho zaradenia do medzinárodného pátrania ako\nodcudzené v Nemecku, avšak počas zaistenia vozidla, ktoré v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993\nZ.z. mohlo trvať najviac 90 dní, nebolo preukázané, že by vozidlo súviselo so spáchaním trestného činu,\nnemecká spoločnosť ani príslušné nemecké orgány nepredložili žiaden relevantný doklad preukazujúci\nvlastnícke právo k tomuto vozidlu osoby odlišnej od žalobcu. Uvedené skutočnosti neboli zistené a\npreukázané ani po uplynutí zákonnej 90 dňovej doby na zaistenie veci, pričom vzhľadom na vágny obsah\n„Správy zo šetrenia k motorovému vozidlu“ zo dňa 14.5.2008 zaslanej žalobcovi Okresným riaditeľstvom\nPZ SR, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Odborom kriminálnej polície Bratislava III ČVS: ORP-31/IIIKP-2008, nie je možné zistiť, čo bolo dôvodom na uloženie zaisteného vozidla do úschovy (§21 ods.\n10 zákona č. 171/1993 Z.z.). Uvedená správa, v ktorej sa mimo iného uvádza: „Nakoľko nám ubehla\nlehota 90 dní, ktorá je podľa § 21 ods. 1 Zákona č. 171/93 Z.z. o PZ a nakoľko vzniknú pochybnosti o\ntom, či zaistená vec patrí osobe, ktorej bola zaistená ...“ však navodzujú dojem, že po uplynutí 90 dní\nzaistenia motorového vozidla toto nebolo uložené do úschovy z dôvodu reálne, v tom čase existujúcich\npochybností o práve k zaistenej veci, ale z dôvodu vzniku týchto pochybností do budúcna. Nie samotná\nnemecká obchodná spoločnosť, ako domnelý vlastník motorového vozidla ale policajný orgán, ktorému\ntakáto právomoc nepatrí, obhajoval vlastnícke právo nemeckej obchodnej spoločnosti k veci, ku ktorej\nsama táto spoločnosť svoje vlastnícke právo žiadnym spôsobom nepreukázala, čím nemohla spochybniť\nna druhej strane žalobcom preukázané vlastnícke právo k vozidlu, v dôsledku čoho nemal ani žalobca\ndôvod vyvolať súdny spor so spoločnosťou Y. M. A. + U..H. o vlastníctvo k tomuto motorovému vozidlu\na za predpokladu dodržania zákonného postupu zo strany príslušného policajného orgánu, pokiaľ po\npoučení resp. odkázaní na občianskoprávne konanie v zmysle § 21 ods. 10 zákona č. 171/1993 Z.z. si\nani označená nemecká obchodná spoločnosť neuplatnila na súde svoj nárok na zaistenú vec.\n\n4. Žalobca sa po čiastočnom späťvzatí žaloby (100,69 eur + 3 280,47 eur) domáhal náhrady škody\nvo výške 46 343,33 eur predstavujúcej rozdiel medzi reprodukčnou obstarávacou hodnotou vozidla\ntesne pred jeho zaistením (53 310,96 eur s DPH) a hodnotou zbytkov vozidla (6 967,63 eur s DPH).\nŽalobca vznik a výšku uplatnenej náhrady škody preukazoval znaleckým posudkom č. 60/2014 zo\ndňa 27.4.2014 vypracovaným F.. K. H.Q., znalcom z odboru Doprava cestná, odvetvie Technický stav\ncestných vozidiel, Nehody v cestnej doprave, Odhad hodnoty cestných vozidiel vo veci výpočtu škody\npoužívaného osobného motorového vozidla I. Y. X,X Y. I. D. E.-XXXAY, na základe zadania žalobcu.\n5. V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v uznesení zo dňa\n29.5.2019, sp. zn. 7Cdo 282/2018 uviedol, že v prípade zamietnutia žaloby z dôvodu neunesenia\ndôkazného bremena žalobcom ohľadne preukázania výšky uplatnenej náhrady škody, je nutné skúmať,\nči takýto postup súdu nie je príliš reštriktívny a či nerobí iluzórnym i samotné ústavne zakotvené právo\nna náhradu škody. Ak žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom však preukáže a odôvodní,\nže mu taká škoda vznikla, nemôže súd, bez ďalšieho rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec\nnahradená, alebo že medzi preukázaným nesprávnym protiprávnym konaním a preukázaným vznikom\nškody nie je príčinná súvislosť, nakoľko v takom prípade by súdy odopreli ochranu subjektívneho práva.\nPodľa dovolacieho súdu v prejednávanej veci minimálne škoda, ktorá vznikla žalobcovi, je vo výške 14\n957,22 eur. Škoda spočíva v poškodení motorového vozidla práve v dôsledku jeho nepoužívania počas\nobdobia\n6 rokov. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom dovolacieho súdu priznal\nžalobcovi nárok na náhradu škody v sume 14 957,22 eur, sumy predstavujúcej predpokladané náklady\nna opravu predmetného motorového vozidla žalobcu, opravu poškodení vozidla vzniknutých po viac ako\n6 rokoch jeho úschovy. Náklady na opravu vozidla v uvedenej sume boli vyčíslené v Rozpise nákladov\nna opravu (Systém O. O. XX) zo dňa 19.2.2014 spoločnosťou K. F. M. N. N..V..Q.. XX/XXXXHP ako\nautorizovaným servisom. K jednotlivým položkám t.j. popisu poškodení, náhradným dielom a vyčísleným\nprácam sa žalovaná nijakým spôsobom nevyjadrila, tieto nenamietala a ich rozsah a stanovenú cenu\nnijako nespochybňovala.\n6. Dovolací súd uviedol, že ďalšia škoda spôsobená žalobcovi je závislá od ďalších skutočností, ktoré\nv priebehu konania v rámci procesnej obrany namietal žalovaný, a to ako bolo naložené s motorovým\nvozidlom po jeho vydaní žalobcovi, či bolo opravené, predané, zošrotované, či by prípadná amortizácia\nmotorového vozidla žalobcu v dôsledku plynutia času jeho úschovy nastala aj v prípade, ak by\nvozidlo nebolo uschované, ale bolo by v rozhodnom čase v dispozícii žalobcu a podobne. Žalobca\nsa k uvedeným okolnostiam nijakým spôsobom nevyjadril, žiadne skutkové tvrdenia ohľadne vyššie\nuvedeného neposkytol, zotrval na všeobecnom tvrdení, že mu škoda vznikla a že jej výšku preukazuje\nním predloženým znaleckým posudkom. Vzhľadom k uvedenému, keď žalobca neuniesol v tomto\nsmere ani bremeno tvrdenia, mal súd prvej inštancie za to, že žalobcom uplatnenú náhradu škody\npredstavujúcu rozdiel medzi reprodukčnou obstarávacou hodnotou vozidla tesne pred jeho zaistením\na hodnotou zbytkov vozidla po jeho vrátení bez ďalších relevantných okolností, nie je možné ustáliť.\nBolo na žalobcovi, aby sa v tomto smere vyjadril a predložil relevantné listiny resp. na ne odkázal a\nuviedol, ako bolo s vozidlo naložené, či bolo vozidlo napriek konštatovanej skutočnosti o nerentabilnej\noprave opravené alebo či bolo vozidlo v poškodenom stave odpredané a za akú sumu. Žalobca sa tiež\nnijako nevyjadril k prípadnej žalovanou namietanej amortizácii vozidla, ku ktorej by došlo i v prípade,\nak by vozidlo nebolo zaistené. Žalobca v konaní v tomto smere neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani\ndôkazné bremeno.\n7. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že v priamej\npríčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom v súvislosti s postupom pri uložení motorového\nvozidla do úschovy, vznikla žalobcovi škoda v rozsahu vyčíslených potrebných nákladov na opravu\npoškodení motorového vozidla, ktoré vznikli jeho úschovou po dobu viac ako 6 rokov.\n8. Pokiaľ ide o požadovaný úrok z omeškania, žalobca ním ustálený deň omeškania žalovaného so\nzaplatením náhrady škody stotožnil s podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu\nškody na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, pričom žalovaná žalobcom ustálené omeškanie,\nuplatnené úroky z omeškania a ich výšku nesporovala. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené žalobe\nžalobcu v časti uplatneného príslušenstva vyhovel a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky\nz omeškania vo výške 5,05% ročne z priznanej sumy 14 957,22 eur od 19.3.2015 do zaplatenia.\n9. Vychádzajúc z uvedeného prvoinštančný súd dospel k záveru, že je daná zodpovednosť štátu za\nškodu vzniknutú žalobcovi v súvislosti s úschovou osobného motorového vozidla po dobu od 25.4.2008\ndo 17.2.2014, a to vo výške 14 957,22 eur a vo zvyšku súd žalobu zamietol. Konanie v časti žaloby\nzaplatenie sumy 3 381,16 eur (100,69 eur + 3 280,47 eur) súd prvej inštancie zastavil podľa § 145 ods.\n\n2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) na základe účinného späťvzatia\nčasti žaloby žalobcom, keď žalovaná s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasila.\n10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s\n§\n256 ods. 1 C.s.p., teda podľa pomerného úspechu žalovanej v konaní. Žalobca mal úspech v priznanej\nčasti nároku v sume 14 957,22 eur a žalovaná mala úspech v konaní v sume\n34 767,27\neur, keď súd žalobcu v časti o zaplatenie sumy 31 386,11 eur zamietol a konanie v časti o zaplatenie\n3 381,16 zastavil, pričom zastavenie konania procesne zavinil žalobca. Úspech žalobcu predstavuje\n30,08%, úspech žalovanej predstavuje 69,92%, celkový (čistý) úspech žalovanej predstavuje 39,84%\n(69,92% - 30,08%). Súd prvej inštancie však žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania\nnepriznal, nakoľko žalovaná si nárok na náhradu trov konania výslovne neuplatnila.\n11. Proti rozhodnutiu v rozsahu výroku I. podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov\npodľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a písm. h) C.s.p., t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za\nnásledok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci. Namietala absenciu riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Uviedla, že sa\ns výrokom aj odôvodnením uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.5.2019, sp.\nzn. 7Cdo/282/2018 nestotožňuje, pričom mala za to, že žalobcom podané dovolanie proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave zo dňa 25.4.2018, č.k. 7Co/148/2017-166 v spojitosti s rozsudkom\nOkresného súdu Bratislava I zo dňa 30.1.2017. č.k. 16C/189/2015-133 nebolo dôvodné, nakoľko\nopätovne nepreukázalo kumulatívne splnenie zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu\nškody a dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003\nZ.z. Žalovaná nesúhlasila s právnym názorom najvyššieho súdu v zmysle ktorého „... ak v takýchto\nprípadoch žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká\nškoda vznikla, nemôže súd - bez ďalšieho - rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec nahradená\nalebo že medzi preukázaným nesprávnym protiprávnym úradným konaním a preukázaným vznikom\nškody nie je príčinná súvislosť ...“ Ďalej uviedla, že nárok žalobcu na náhradu škody bolo potrebné\nposúdiť v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý stanovuje zákonné podmienky, ktoré pre úspech\nžaloby o náhradu škody na súde musia byť splnené kumulatívne, resp. súčasne. Upriamila pozornosť\nna to, že ak žalobca v konaní preukáže, že mu škoda vznikla, teda existenciu škody, avšak sa\nmu nepodarí preukázať jej výšku, teda nie je schopný výšku škody hodnoverne a bez pochybností\npreukázať, tak žalobcovi nárok na náhradu škody nevznikol a tento mu súdom nemôže byť ani\npriznaný. Mala za to, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.4.2018, č.k. 7Co/148/2017-166\na tiež rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.1.2017, č.k. 16C/189/2015-133 boli vecne\nsprávne, náležite odôvodnené, a súdy rozhodli na základe riadne zisteného skutkového stavu, dospeli\nk správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdili, čím tiež správne aplikovali na vec sa\nvzťahujúce právne predpisy. Žalovaná naďalej trvala na tom, že sa nedopustila nesprávneho úradného\npostupu v súvislosti so zaistením a následnou úschovou predmetného osobného motorového vozidla,\npričom podľa jej názoru žalobca v konaní nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu,\nnakoľko orgány Policajného zboru zaistili osobné motorové vozidlo na základe žiadosti nemeckej strany\ndoručenej prostredníctvom Národnej ústredne F. G. v zmysle § 21 zákona SNR č. 171/1993 Z. z., z\nčoho vyplýva, že policajné orgány postupovali pri zaistení a následnej úschove osobného motorového\nvozidla v súlade so zákonom. Žalovaná ďalej popísala skutkový stav veci, na základe ktorého bolo\npredmetné osobné motorové vozidlo zaistené príslušníkmi Okresného riaditeľstva Policajného zboru\nBratislava III dňa 25.1.2008 podľa § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. na základe požiadavky F.\nT.O. pomocou Národnej ústredne F. G. úradu medzinárodnej policajnej spolupráce Prezídia Policajného\nzboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky s tým, že dôvodom zaistenia veci bola skutočnosť, že\nvozidlo bolo v medzinárodnom pátraní pre účely trestného konania, nakoľko toto malo byť odcudzené\nv Nemecku. Podľa listu Národnej ústredne N. zo dňa 16.4.2008, č. K.-XXXXXX-XXX/MPS-J.-XXXX\nbolo cez políciu A. oznámené, že podľa Krajinskej prokuratúry v Essen môže byť predmetné osobné\nmotorové vozidlo odovzdané majiteľovi, nemeckej spoločnosti Y. M. A. + U..H., N. N. T. XX-XX, A.,\nktorej malo byť odcudzené, pričom podľa tohto listu bola menovaná nemecká spoločnosť informovaná a\nmá záujem o prevzatie vozidla. Podľa názoru žalovanej v čase, kedy bolo vozidlo uložené do úschovy,\nexistovali pochybnosti o tom, či je žalobca jeho skutočným vlastníkom a v takejto situácii policajné\norgány nie sú oprávnené sami rozhodovať o tom, kto je skutočným vlastníkom predmetného vozidla,\npričom právomoc rozhodnúť o existencii alebo neexistencii vlastníckeho práva prináleží jedine súdu\n(uvedenú skutočnosť reflektuje aj zákon č. 171/1993 Z. z., ktorý v prípade pochybností o tom, či\nzaistená vec patrí osobe, ktorej bola zaistená, ukladá príslušnému útvaru Policajného zboru povinnosť\n\npostupovať podľa § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. a uložiť zaistenú vec do úschovy). Žalovaná\nďalej poukázala na to, že v čase zaistenia vozidla a jeho následnej úschovy žalobca nedisponoval\nvlastníckym právom k nemu, toto nadobudol až dňa 9.10.2009. Na základe uvedeného mala za to,\nže policajné orgány postupovali v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami, teda zákonne. Na\npodporu právneho názoru o tom, že policajným orgánom nepatrí právomoc rozhodovať o existencii,\nprípadne neexistencii vlastníckeho práva k zaistenej veci, žalovaná poukázala na ustálenú judikatúru\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp.zn. 4Cdo/60/2003). Upriamila pozornosť na\nskutočnosť, že pôvodným vlastníkom vozidla, ktorému toto bolo odcudzené, je nemecká spoločnosť Y.\nM. A. + U..H., ktorá trvala na vrátení predmetného osobného motorového vozidla. Na podporu svojho\nprávneho názoru žalovaná poukázala na rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13.6.2016,\nč.k. 11C/93/2015-80 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.2.2016, sp.zn. I.\nÚS 78/2016-10. Odvolateľka ďalej uviedla, že žalobca bol policajnými orgánmi riadne upovedomený\no jeho práve uplatniť si ním tvrdené vlastnícke právo k predmetnému osobnému motorovému vozidlu\nna súde a tento inicioval konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45C/88/2008,\npredmetom ktorého bolo vydanie zaisteného osobného motorového vozidla žalobcovi. Osobné motorové\nvozidlo bolo žalobcovi vrátené dňa 17.2.2014 na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava III\nzo dňa 8.9.2009, sp.zn. 45C/88/2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa\n29.10.2013, sp.zn. 14Co/518/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.1.2014 a vykonateľnosť dňa\n24.1.2014. Na základe uvedených skutočností mala za to, že zaistenie osobného motorového vozidla\npríslušníkmi Policajného zboru aj následné uloženie predmetného osobného motorového vozidla do\núschovy bolo vykonané plne v súlade so zákonom. Uviedla, že žalobca nemohol osobné motorové\nvozidlo užívať až do momentu, kedy bolo príslušným súdom právoplatne rozhodnuté o vlastníckom\npráve k nemu a toto bolo žalobcovi následne vydané; policajné orgány však o existencii vlastníckeho\npráva k osobnému motorovému vozidlu nerozhodujú, touto právomocou nedisponujú a tiež objektívne\nnemohli nijakým spôsobom ovplyvniť proces rozhodovania súdu vo veci otázky vlastníckeho práva.\nVzhľadom na uvedené potom podľa názoru žalovanej nemôže existovať žiadna priama a bezprostredná\npríčinná súvislosť medzi vniknutou škodu a nesprávnym úradným postupom. Vo vzťahu k vzniku škody\nžalovaná zdôraznila, že nedisponuje vedomosťou o tom, ako bolo s predmetným osobným motorovým\nvozidlom naložené po jeho vrátení žalobcovi, nakoľko sa domnieva, že práve zodpovedanie tejto otázky\nmôže mať značný vplyv na posúdenie výšky domnelej, žalobcom uplatnenej škody. Mala za to, že je\nrovnako potrebné vysporiadať sa s námietkou ohľadom poklesu hodnoty osobného motorového vozidla,\nnakoľko aj v prípade, ak by predmetné vozidlo nebolo zaistené a následne uschované, jeho hodnota\nby klesala, nezostala by stabilná, resp. konštantná, avšak v prípade aktívneho užívania osobného\nmotorového vozidla by jeho hodnota klesla ešte rýchlejšie ako v prípade, keď sa predmetné osobné\nmotorové vozidlo nachádzalo v úschove. Uviedla, že žalobca vyššie uvedené skutočnosti nijakým\nspôsobom nešpecifikoval, teda neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s existenciou škody a jej výšky.\nNamietala, že škoda vo výške 14 957,22 eur bola žalobcovi napadnutým rozsudkom priznaná len na\nzáklade jediného dôkazu predloženého žalobcom, a to rozpisom nákladov na opravu, žalobca však\nnijako neuviedol a nešpecifikoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie existencie škody a jej výšky.\nŽalovaná rozporovala priznaný nárok na náhradu škody s poukazom na rozporuplnosť žaloby a tvrdení\nžalobcu, ktorý zmätočne žiadal rôzne druhy súm, avšak ani jedna z nich do dnešného dňa nebola bez\npochybností a hodnoverne preukázaná. Rozpis nákladov na opravu vozidla podľa názoru žalovanej sám\no sebe nemôže predstavovať dôkaz, ktorý by bol spôsobilý jednoznačne preukázať dôvodnosť žalobcom\nuplatneného nároku na náhradu škody. Žalovaná uviedla, že rozpis jednotlivých nákladov na opravu\nvozidla nemusí predstavovať opravy, ktoré bolo nevyhnutné uskutočniť tak, aby bolo vozidlo „pojazdné“,\nt. j. žalobca nepreukázal, že realizácia jednotlivých opráv bola nevyhnutná, resp. že všetky jednotlivé\nopravy boli potrebné a nevyhnutné na to, aby bolo vozidlo v jazdy schopnom stave. Podľa názoru\nžalovanej žalobca tiež nepreukázal, že všetky opravy uvedené v rozpise nákladov za opravu vozidla, boli\naj uskutočnené a tiež, či suma za náklady jednotlivých opráv vozidla bola nevyhnutne konečná, t. j. či by\nprípadne nebola nižšia, ak by k oprave došlo napríklad v neautorizovanom servise. Upozornila, že priamo\nv rozpise nákladov na opravu vozidla je konštatované, že „stanovenie presného rozsahu a vyčíslenia\nnákladov na opravu je možné až po demontáži poškodených častí. Tento rozpis nákladov prihliada k\npredom stanovenému postupu opravy.“ Z uvedeného podľa jej názoru vyplýva, že ide o predpokladané\nnáklady na opravu vozidla, čo však nemusí korešpondovať so skutočným stavom, resp. so skutočnou\npotrebou opravy vozidla, ktorú žalobca nepreukázal. Žalovaná mala za to, že každú ujmu je nevyhnutné\nbez pochybností špecifikovať a jednoznačne vyčísliť tak, aby táto ujma nebola zameniteľná so žiadnou\ninou, nebola nepreskúmateľná, nepreukázaná a zároveň je nutné v prípade otázky náhrady vzniknutej\nujmy (škody) zohľadniť všetky okolnosti daného prípadu, ktoré na vznik ujmy (škody) mali alebo mohli\n\nmať vplyv. Zároveň konštatovala, že náhrada škody má plniť len reštitučnú funkciu, to znamená, že\nnáhradou škody sa nemá žiadateľovi poskytnúť viac, ako mu v skutočnosti z majetku ubudlo, t. j. žiadateľ\nsa poskytnutím náhrady škody nemôže obohatiť, čiže jeho majetok sa tým nemôže zväčšiť. Na to, aby\nbolo možné reštitučnej funkcii náhrady škody učiniť za dosť, je nevyhnutné, aby žiadateľ preukázal, o\nčo sa jeho majetok zmenšil a toto presne a bez pochybností špecifikoval a preukázal. Náhrada škody\nnemôže byť stanovená „len tak“, ale musí spĺňať isté pravidlá preukázateľnosti a dôvodnosti nároku\nna náhradu škody, pričom pri určení výšky náhrady škody nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú alebo\nsvojvoľnú, ale je nutné sa pridržiavať a vychádzať z podkladov preukazujúcich vznik škody a jej výšku zo\nstrany žiadateľa (žalobcu). Na základe uvedeného mala žalovaná za to, že žalobca v konaní nesplnil ani\nďalšie podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., a teda vznik\nškody a jej výšky a existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi údajným nesprávnym\núradným postupom žalovaného a žalobcom tvrdenou majetkovou ujmou, resp. škodou. Žiadala, aby\nodvolací súd zmenil výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalobu v časti nároku vo výške 14\n957,22 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy\n14 957,22 eur odo dňa\n19.3.2015 do zaplatenia, v celom rozsahu zamietol.\n12. Proti rozhodnutiu podal odvolanie aj žalobca v rozsahu výrokov I. a III. z dôvodov podľa § 365 ods.\n1 písm. f) a h) C.s.p., t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci. Súhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie o existencii nesprávneho úradného postupu, ako\naj o existencii príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody žalobcovi. K\nuvedenému dodal, že keby vozidlo nebolo uložené do úschovy a v tejto ponechané viac ako 6 rokov,\nbez právne akceptovateľného dôvodu, bez akejkoľvek možnosti s ním disponovať - opatrovať, scudziť\na pod., tak by nedošlo k zníženiu jeho hodnoty oproti hodnote v čase, kedy bolo dané do úschovy.\nPokiaľ ide o škodu, žalobca mal za to, že všetky predpoklady na vznik škody boli preukázané. Uviedol,\nže skutočnou škodou je aj zmenšenie, zníženie či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu\npoškodeného oproti stavu pred škodovou udalosťou. V danom prípade je škodovou udalosťou nesprávny\núradný postup orgánov policajného zboru, ktorý bol jednoznačne preukázaný a tento stav trval po dobu\nviac ako 6 rokov, kedy bolo vozidlo uložené do úschovy. Konštatoval, že škoda vznikla nesprávnym\núradným postupom policajného orgánu a najmä jeho faktickým výkonom, ktorým bolo vlastníkovi vozidla\nznemožnené akýmkoľvek spôsobom disponovať, zhodnocovať, prípadne udržiavať. Vyslovil názor,\nže pre určenie vzniku a výšky škody je rozhodná hodnota vozidla ako majetku poškodeného pred\nnezákonným uložením do úschovy a po vydaní vozidla z úschovy. Podľa jeho názoru štát, policajný orgán\nprotiprávne uložil do úschovy vec v hodnote 53 310,96 eur a po odstránení protiprávneho stavu vrátil\nvec v hodnote 6 967,63 eur. Skutočná škoda tak predstavuje zníženie či iné znehodnotenie existujúceho\nmajetkového stavu oproti stavu pred škodovou udalosťou, a nie sumu predpokladaných nákladov na\nopravu veci. Uviedol, že škoda bola vyčíslená na základe exaktných záverov znaleckého posudku.\nPodľa názoru žalobcu boli kumulatívne splnené všetky podmienky pre vyvodenie zodpovednosti štátu\nza škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to vo výške v zmysle žaloby, ktorá predstavuje\nrozdiel medzi reprodukčnou obstarávacou hodnotou vozidla v čase tesne pred zaistením a hodnotou\nzbytkov vozidla po odpadnutí protiprávneho stavu. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd\nzmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie.\n13. Žalovaná sa vyjadrila k odvolaniu žalobcu podaním zo dňa 4.3.2020, v ktorom uviedla, že z obsahu\nodvolania žalobcu vyplýva, že sa týka výlučne výšky nároku, ktorý bol súdom prvej inštancie žalobcovi\nnapadnutým rozsudkom priznaný, avšak bez subsumovania pod niektorý z odvolacích dôvodov a bez\njeho bližšieho ozrejmenia a špecifikovania, t. j. iba z dôvodu, že žalobca s predmetnou výškou súdom\npriznaného nároku na náhradu škody nesúhlasí, pričom uvedené nezakladá žiaden spôsobilý odvolací\ndôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) až h) C.s.p., na základe čoho mala za to, že žalobcom podané\nodvolanie nespĺňa náležitosti podľa\n§ 363 C.s.p., a teda je neprípustné. V prípade, ak\nby sa odvolací súd nestotožnil s uvedeným názorom, uviedla, že žalobca nepredložil žiadne listinné,\npríp. iné dôkazy, ktoré by boli spôsobilé hodnoverne preukázať jednak samotný vznik škody a jednak\njej výšku, t.j. žalobca neuniesol dôkazné bremeno a ani v predloženom odvolaní, na podporu svojho\nnázoru a existencie domnelého nároku na náhradu škody, nepredložil žiaden relevantný dôkaz tak, aby o\nexistencii a výške škody neexistovala dôvodná pochybnosť. Žalobca svoje odvolanie zúžil len na tvrdenie\no údajnom kumulatívnom splnení zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody podľa\nzákona č. 514/2003 Z. z. a na nesúhlas s výškou náhrady škody priznanou napadnutým rozsudkom\nsúdu prvej inštancie, avšak bez preukázania dôvodnosti svojho tvrdenia a bez podporenia hodnoverným\ndôkazom a opätovne nepreukázal kumulatívne splnenie zákonných podmienok pre priznanie nároku na\n\nnáhradu škody a dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody. V ostatnom zopakovala\nsvoju argumentáciu uvedenú v podanom odvolaní.\n14. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378\nods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho\npojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať\nalebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel\nk záveru, že odvolania žalobcu a žalovaného nie sú podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil\nskutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností\n(§ 185 C.s.p.), výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich\nzáklade dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne\nodôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).\n15. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v\npostupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok\n(§ 380 ods.2 C.s.p.),\nsa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi\nsa odvolaniami napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, a v ktorom dostatočne zodpovedal na v\nkonaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam.\n16. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s\nodvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.\n17. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto\nzákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri\nvýkone verejnej moci\na) nezákonným rozhodnutím,\nb) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,\nc) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo\nd) nesprávnym úradným postupom.\n18. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.\n19. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným\npostupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť\núkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone\nverejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených\nzáujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo\nvýsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a\nd) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone\njej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.\n20. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.\n21. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom žalobu zamietol, konanie o zaplatenie 100,69 eur\nzastavil a žalovanej nepriznal proti žalobcovi náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia\nkonštatoval nesprávny úradný postup spočívajúci v uložení zaistenej veci a pokiaľ ide o vznik a výšku\nškody, dospel k záveru, že túto žalobca nepreukázal. Na odvolanie žalobcu rozhodoval Krajský súd v\nBratislave ako odvolací súd, ktorý rozsudkom zo dňa 25.4.2018, č.k. 7Co/148/2017-166 rozsudok súdu\nprvej inštancie v napadnutej časti potvrdil a žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na plnú náhradu\ntrov odvolacieho konania. Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením zo dňa 29.5.2019, sp.zn.\n7Cdo/282/2018 zrušil rozsudok odvolacieho aj prvoinštančného súdu a vec vrátil súdu prvej inštancie\nna ďalšie konanie. Súd prvej inštancie následne v poradí druhým rozsudkom rozhodol vo veci tak, že\nžalobcovi priznal náhradu škody v sume 14 957,22 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05%\nročne zo sumy 14 957,22 eur odo dňa 19.3.2015 do zaplatenia a v časti o zaplatenie 3 381,16 eur konanie\nzastavil. Uvedený rozsudok je v napadnutej časti predmetom prieskumu v tomto odvolacom konaní.\n22. Odvolací súd už vo svojom v poradí prvým rozhodnutím konštatoval, že súd prvej inštancie\nsprávne postupoval, keď na daný prípad aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., a skúmal\nvšetky predpoklady zodpovednosti žalovanej za vznik škody, pričom správne vyvodil splnenie prvého\npredpokladu, a to nesprávny úradný postup vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu SR zo dňa 26.7.2012, č.k. 4Cdo/87/2011. Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí okrem iného\nuviedol, že „... po uplynutí 90 dní od zaistenia motorového vozidla toto nebolo uložené do úschovy\nz dôvodu reálne, v tom čase existujúcich pochybností o práve k zaistenej veci, ale z dôvodu vzniku\ntýchto pochybností do budúcna ... Teda nie samotná samotná nemecká obchodná spoločnosť, ako\n\ndomnelý vlastník motorového vozidla, ale policajný orgán, ktorému takáto právomoc nepatrí, obhajoval\nvlastnícke právo nemeckej obchodnej spoločnosti k veci, ku ktorej sama táto spoločnosť svoje vlastnícke\nprávo žiadnym spôsobom nepreukázala, čím nemohla spochybniť na druhej strane navrhovateľom\npreukázané vlastnícke právo k vozidlu, v dôsledku čoho nemal ani navrhovateľ dôvod vyvolať súdny\nspor so spoločnosťou Y. M. G.+U..H. o vlastnícke právo k tomuto motorovému vozidlu, a za predpokladu\ndodržania zákonného postupu zo strany príslušného policajného orgánu, pokiaľ po poučení, resp.\nodkázaní na občianskoprávne konanie v zmysle § 21 ods. 10 zákona č. 171/1993 Z.z. si ani označená\nnemecká obchodná spoločnosť neuplatnila na súde svoj nárok na zaistenú vec, záver odvolacieho súdu\no spornom vlastníctve k predmetnému motorovému vozidlu je neopodstatnený.“ K uvedenému odvolací\nsúd iba dopĺňa, že ak by úradný postup žalovanej po zaistení vozidla bol správny, nedošlo by v rámci\nsúdneho konania vedeného proti žalovanej k vydaniu vozidla žalobcovi.\n23. Vo vzťahu k ďalšiemu predpokladu zodpovednosti žalovanej za vznik škody, t.j. vznik samotnej\nškody, súd prvej inštancie po rozhodnutí dovolacieho súdu viazaný právnym názorom v ňom vysloveným\nsprávne postupoval, keď zohľadňujúc prostriedky procesného útoku a procesnej obrany uplatnené\nsporovými stranami vyvodil, že nárok žalobcu je dôvodný čo do výšky 14 957,22 eur. Vychádzajúc\nzo záväzného právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý konštatoval, že sú nesprávne právne závery\nsúdov (prvoinštančného aj odvolacieho) o neunesení dôkazného bremena žalobcom v časti uplatneného\nnároku vo výške 14 957,22 eur, ktorý predstavuje náklady na opravu motorového vozidla, možno potom\nvyvodiť, že žalobca v konaní preukázal výšku náhrady za poškodenú vec, ktorá otázka je riešená\nustálenou rozhodovacou praxou súdov. V takomto prípade však nemožno vziať do úvahy skutočnosti\nako napr. či bolo vozidlo opravené, predané alebo zošrotované.\n24. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej výška náhrady za\npoškodenú vec nie je závislá na tom, či si poškodený nechal vec opraviť, či si ju opravil sám alebo\nči ostala neopravená, teda rozsah náhrady škody nie je závislý od toho, ako poškodený následne\ns vecou naložil, či si ju nechal poškodenú, alebo ju predal, daroval a pod., pretože tieto okolnosti\nnesúvisia s príčinou vzniku škody (R 5/1988, R 25/1990). Výška škody na veci nemusí byť preukázaná\nlen vyúčtovaním jej opravy. Je možné vychádzať z ceny veci, ktorú mala v dobe poškodenia a z\nrozsahu, v akom bola poškodená zásahom škodcu (R 13/1985) - z rozsudku Najvyššieho súdu SR\nzo dňa 24.3.2010, sp.zn. 5Cdo/89/2008. Berúc do úvahy uvedený právny názor, je v prejednávanom\nprípade potom irelevantné, či žalobca svoje poškodené vozidlo nechal opraviť alebo nie a argumentácia\nžalovanej o nutnosti predloženia dôkazu o oprave vozidla je nedôvodná. Podstatným v spore bolo\npreukázanie skutočnej škody, ktorá vznikla v dôsledku škodovej udalosti, ktorú povinnosť si žalobca\nsplnil predložením rozpisu nákladov na opravu. Námietky žalovanej vo vzťahu k uvedenému dôkazu\nneboli spôsobilé vyvrátiť tvrdenia žalobcu o výške škody bez ich podporenia vlastnými skutkovými\ntvrdeniami a dôkazmi. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď prihliadal na žalobcom predložený\ndôkaz, keďže žalovaná sa k jednotlivým položkám t.j. popisu poškodení, náhradným dielom a\nvyčísleným prácam spôsobom nevyjadrila, tieto nenamietala a ich rozsah a stanovenú cenu nijako\nnespochybňovala. Pokiaľ ide o namietanú amortizáciu vozidla, túto nemožno pri takto ustálenej náhrade\nškody zohľadniť, nakoľko žalobca predmetné vozidlo počas doby úschovy nijakým spôsobom neužíval.\nPodľa názoru odvolacieho je na daný prípad aplikovateľný záver Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí\nzo dňa 28.3.2013, sp.zn. 2 Obdo/48/2012, i keď sa týkal amortizácie náhradných dielov po vykonaní\nopravy vozidla, nakoľko v uvedenom rozhodnutí bolo vo vzťahu k výške škody vyslovené, že uplatnenie\n„amortizácie“ by bolo porušením zásady neminem laedere - nikoho nepoškodzovať, pričom účelom\nzákona je taký postup, aby sa poškodenému jeho právo na náhradu škody v plnej miere kompenzovalo,\nčo je v zhode aj so spravodlivým výkladom zákona. Je preto potrebné konštatovať, že opačný prístup k\nprejednávanej sporovej veci, ktorý by nezohľadnil vykompenzovanie škody v celom rozsahu v dôsledku\nvynaložených nákladov na opravu poškodeného vozidla, aby sa toto dostalo do stavu pred poškodením,\nby bol aj v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá kladie dôraz pri rozhodovaní\nvšeobecných súdov na princíp riadneho a spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 Ústavy SR a s čl. 6 ods.\n1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd na okraj uvádza, že uvedený\nprávny názor sa ujal aj v judikatúre českých súdov (ÚS ČR, sp. zn. II. ÚS 2221/07).\n25. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci,\nkeď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe\nvykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil. Odvolací\nsúd na záver konštatuje, že z obsahu podaných odvolaní je zrejmé, že výrok rozsudku súdu prvej\ninštancie, ktorým konanie v časti o zaplatenie 3 381,16 eur zastavil, nebol odvolaniami napadnutý, preto\nani nebol predmetom odvolacieho prieskumu.\n\n26. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa §\n387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.\n27. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s\n§ 262 ods.\n2 a § 396 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní boli neúspešní tak žalobca ako aj žalovaná, preto odvolací\nsúd vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.\n28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 C.s.p.).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,\nv akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16C/189/2015", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:98cb99c4-57d5-41ab-8821-55a7c2131c94", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.78.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 78/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 78/2016 z 10. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-10", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.78.2016.1"}, {"guid": "4ebf1a59-f22b-40bf-96ee-ec3d112788ff:08f583d3-547c-4ea3-975d-f4d7d6631764", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8816206078.1", "spisova_znacka": "7Co/148/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/148/2017 z 25. 3. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-03-25", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8816206078.1"}, {"guid": "abff364a-58b5-479d-9a74-da924f14ce49:46373864-f0a6-4d82-876e-45984d99489e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1308208013.3", "spisova_znacka": "14Co/518/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/518/2012 z 28. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-10-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1308208013.3"}], "citovane_v": []}