Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8Co/169/2022 1115216456 25. 06. 2024 JUDr. Monika Holická ECLI:SK:KSBA:2024:1115216456.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: Q. Č., N.. XX.XX.XXXX, A. R. XXX/XX, M. K., zastúpeného JUDr. Jozefom Veselým, advokátom, so sídlom Mierová 1, Veľký Krtíš, proti žalovanému: Slovenská republika, v zastúpení, ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07.07.2022 č. k. 6C/20/2019-291 takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 518,06€ titulom náhrady škody m e n í tak, že žalobu z a m i e t a . Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.000€ titulom nemajetkovej ujmy a sumu 518,06€ titulom náhrady škody a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77,40%. Vykonaným dokazovaním zistil, že uznesením Okresného riaditeľstva policajného zboru v Lučenci, úrad justičnej a kriminálnej polície, spis. zn. ČVS:ORP-543/2-OSV-VK-2006 zo dňa 26.02.2006 bolo voči žalobcovi podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Voči uzneseniu o vznesení obvinenia žalobca sťažnosť nepodal. Okresná prokuratúra Veľký Krtíš podala dňa 03.11.2009 Okresnému súdu Veľký Krtíš pod č. K. Pv 366/06-108 na obvineného Q. Č. obžalobu pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Rozsudkom zo dňa 08.07.2013 č.k. 8T/142/2009-326 Okresný súd Veľký Krtíš podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodil žalobcu spod obžaloby. Proti rozsudku podal prokurátor odvolanie, ktoré bolo zamietnuté uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici spis. zn. 5To/119/2013, právoplatným dňa 25.03.2014. Po ukončení trestného konania požiadal žalobca (v trojročnej premlčacej lehote) dňa 05.09.2014 Ministerstvo spravodlivosti SR podľa zákona č. 514/2003 Z.z. od predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody 813,26€ a na nemajetkovú ujmu 24.000€, avšak ministerstvo tejto žiadosti nevyhovelo. Náhrada škody bola vyúčtovaná obhajcom v trestnom konaní v danej veci za úkony obhajoby v zmysle vyhlášky MSSR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Žalobca (úhradu vykonala matka žalobcu) zaplatil za trovy trestného konania svojmu obhajcovi Q.. Q. M. dňa 09.07.2014 sumu 500€, dňa 07.01.2015 sumu 200€ a dňa 05.02.2015 sumu 300€. Žalobca na pojednávaní uviedol, že celé trestné konanie mu spôsobilo psychologickú traumu. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a uviedol, že v prípade uplatnenia nároku na náhradu škody v konaní pred súdom v zmysle citovaného zákona je potrebné splnenie kumulatívnych podmienok, ktorými sú predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne, ktorému nebolo vyhovené; nezákonné rozhodnutie; vznik škody, príp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, príp. nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť štátu v zmysle § 3 ods. 1, 2 cit. zákona je objektívna a štát sa jej nemôže zbaviť. Pre posúdenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy je preto rozhodujúci výsledok trestného konania, ktorým v danej veci bolo oslobodenie spod obžaloby. Mal za to, že nebyť uznesenia o vznesení obvinenia a následne podanej obžaloby, voči žalobcovi nemalo byť vedené trestné konanie. K námietke žalovaného, že žalobca nepodal voči uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť, poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/258/2012 z 10.02.2015, z ktorého vyplýva okrem iného, že obvinenému, ktorý bol v trestnej veci oslobodený spod obžaloby, nie je možné nepriznať náhradu škody spôsobenému trestným stíhaním len preto, že proti uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal sťažnosť. Zo skutkových zistení vyplynulo, že žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 8T/142/2009 zo dňa 08.07.2013 bol spod žaloby oslobodený, pričom Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 5To/119/2013 zo dňa 25.03.2014 zamietol odvolanie prokurátora. V súvislosti s trestným konaním žalobcovi vznikli trovy obhajoby, ktoré svojmu obhajcovi uhradil; ako obvinenému a obžalovanému mu vznikli trovy podľa jeho vyúčtovania v sume 813,26€ s DPH. V súvislosti s účelnosťou trov poukázal na skutočnosť, že žalobcovi patrí len náhrada účelne vynaložených trov určená podľa advokátskej tarify, pričom poukázal na R 17/2018; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.04.2016 sp. zn. 6Cdo/402/2015. S poukazom na § 12 ods. 3 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), c) a ods. 5 písm. b) Vyhlášky MSSR č. 655/2004 Z.z. a s poukazom na obsah trestného spisu uviedol jednotlivé úkony, ktoré obhajca žalobcu vykonal v trestnom konaní, s ich tarifnou odmenou a výškou režijného paušálu, spolu v sume 518,06€. Dospel k záveru, že žalobcovi v dôsledku trestného konania v príčinnej súvislosti vznikla škoda v zmysle citovaného zákona v sume 518,06€ a preto žalobe s poukazom na § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v tejto časti vyhovel a v časti 295,20€ žalobu zamietol. Ďalej dospel k záveru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný. Pri odškodňovaní ujmy vzniknutej trestným konaním súd vychádzal z toho, že trestné konanie má za následok zásah do osobnostných práv žalobcu. V danom prípade u žalobcu malo trestné konanie za následok pretrhnutie vzťahov žalobcu s jeho blízkymi, jeho vytrhnutie z pracovného života, nepriaznivý vplyv na psychiku žalobcu. Tieto skutočnosti mal za preukázané výsluchom žalobcu. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že trestné konanie výrazne ovplyvnilo život žalobcu a preto rozsahom následkov a dĺžkou trvania trestného konania (od 26.02.2006 do 25.03.2014) predstavuje značný zásah do osobnostnej integrity žalobcu. V danom prípade existuje príčinná súvislosť z nezákonným rozhodnutím a ujmou, ktorú žalobca utrpel. Žalobca požadoval priznať náhradu nemajetkovej ujmy v sume 24.000€, ktorú považoval za neprimeranú. Vzhľadom na skutočnosť, že určenie samotnej výšky je na úvahe súdu, určil výšku nemajetkovej ujmy v sume 8.000€. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý mal úspech v konaní v nároku na náhradu škody v rozsahu 63,70%, priznal voči neúspešnému žalovanému (ktorého úspech bol v sume 36,30%) nárok na náhradu trov konania v rozsahu 27,40%. O nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy mal žalobca úspech 100%. Z uvedeného vyplýva, že celkový úspech žalobcu je v rozsahu 77,40%. 2. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobe vyhovel, podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaný, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že žalobca nemá právo na náhradu škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesplnenia podmienky uvedenej v § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané a ani medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca proti uzneseniu o vznesení obvinenia podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vydaným pod ČVS: ORP-543/2-OSV-VK-2006 zo dňa 26.02.2006 nepodal sťažnosť a zároveň nepreukázal, že v jeho prípade nepodanie riadneho opravného prostriedku bolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho podanie (t.j. že sú dané dôvody osobitného zreteľa). S poukazom na predbežné právne posúdenie veci súdom na pojednávaní dňa 13.10.2020 namietal, že aj napriek nezmenenému skutkovému stavu sa súd prvej inštancie s jeho námietkou, že nebola splnená podmienka uvedená v § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v ďalšom konaní nestotožnil a poukázal na právny názor Krajského súdu v Trenčíne, bez toho, aby sa s odklonom od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR náležitým spôsobom vysporiadal. Reagujúc na konštatovanie súdu prvej inštancie, že prokurátorovi je zverená povinnosť kontrolovať zákonnosť vydaných uznesení
z úradnej povinnosti, poukázal na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.10.2016 sp. zn. 5Cdo/173/2015. Vo vzťahu k neexistencii nezákonného rozhodnutia v predmetnej veci sa pridržal svojho vyjadrenia zo dňa 07.09.2018, bod V. Pridržal sa aj svojho vyjadrenia k žalobe zo dňa 07.09.2018 k otázke nesplnenia a nepreukázania podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovi. Uviedol, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby došlo. Pre určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy súd musí vykonaným dokazovaním odôvodnenie ustáliť zásah do osobnostných práv a do života žalobcu a určiť mieru jeho intenzity, ktorá poskytnutie peňažnej náhrady v stanovenej výške odôvodňuje (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 07.08.2019 sp. zn. 15Co/80/2019). Zdôraznil, že rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít sa ustálila v tom smere, že pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla, ale nemajetková ujma a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom musia byť preukázané. V tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/280/2019 zo dňa 31.05.2022 a sp. zn. 6MCdo/15/2012 zo dňa 30.09.2013. Podľa jeho názoru žalobca v konaní neprodukoval žiadny dôkaz, na základe ktorého by súd prvej inštancie mohol ustáliť existenciu zásahu do osobnostných práv žalobcu v intenzite odôvodňujúcej vznik nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto smere namietal aj nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, pretože z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako mal súd prvej inštancie preukázané, že uvedené trestné stíhanie malo za následok pretrhnutie vzťahov žalobcu s jeho blízkymi, pretože žalobca neuviedol žiadne osoby, ktoré sa mali v dôsledku vedeného trestného stíhania od neho dištancovať, jeho výpoveď v tomto smere bola len všeobecná a ničím nepodložená. Zároveň žalobca vypovedal, že v tejto situácii mu pomohla jeho rodina, ktorú keby nemal, tak by musel ostať v tom byte, čo je v rozpore s konštatovaním súdu prvej inštancie o pretrhnutí vzťahov žalobcu s jeho blízkymi. Taktiež nie je zrejmé, ako mal súd prvej inštancie preukázané vytrhnutie žalobcu z pracovného života, keď žalobca nepreukázal, že v dôsledku vedeného trestného stíhania došlo k ukončeniu akéhokoľvek pracovného pomeru; neuviedol žiadneho zamestnávateľa, s ktorým by ukončil pracovný pomer v dôsledku vedeného trestného stíhania a nepreukázal, že v dôsledku vedeného trestného stíhania sa nemohol zamestnať, sám vypovedal, že zamestnať sa nemohol aj kvôli jeho minulosti. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé ani to, ako mal súd preukázaný nepriaznivý vplyv tohto trestného konania na psychiku žalobcu, keď žalobca vypovedal, že samotný incident z roku 2006, ktorý sa mal stať v byte u Petra Karasa mal na neho nepriaznivý vplyv; z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca už v minulosti prišiel do kontaktu s trestnou jurisdikciou a vykonával nepodmienečné tresty odňatia slobody, ktoré mohli mať vplyv na jeho psychiku; podľa jeho vyjadrenia v žalobe žalobca v roku 2010 mal absolvovať psychiatrické liečenie ústavnou formou, ktoré mu následne bolo zmenené na ambulantnú formu, ktorú mal absolvovať v roku 2014 a teda žalobca trpel psychickými poruchami pred vedením namietaného trestného stíhania. Je nepochybné, že trestné stíhanie je spôsobilé zasiahnuť do psychickej sféry obvineného, uvedené však žalobcu nezbavuje povinnosti tvrdenia a unesenia dôkazného bremena ohľadom preukázania, v akom rozsahu trestné stíhanie zasiahlo jeho osobu, doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom živote, ako aj závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v spoločenskom uplatnení. Podľa jeho názoru vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že k takémuto zhoršeniu rodinných vzťahov, k zhoršeniu spoločenského života žalobcu, k vytrhnutiu z pracovného prostredia došlo v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s namietaným trestným stíhaním. V tejto súvislosti poukázal na to, že proti žalobcovi sa v rozhodnom období viedlo viacero trestných stíhaní, ktoré skončili aj jeho právoplatným odsúdením. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v peniazoch súd prvej inštancie odôvodnil dĺžkou trestného stíhania vedeného voči žalobcovi a rozsahom následkov trestného stíhania a dospel k záveru, že uvedené predstavuje značný zásah do osobnostnej integrity žalobcu. V tejto časti namietal nedostatočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, keď z odôvodnenia nie je možné zistiť, na základe akej úvahy súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy a na základe čoho určil jej výšku v sume 8.000€. Pokiaľ ide o dĺžku trestného konania, súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, z akého dôvodu trvalo trestné konanie takmer 8 rokov. S poukazom na obsah súdneho spisu Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 8T/142/2009 namietal, že súd mal vyhodnotiť a vziať do úvahy, že samotná dĺžka trestného konania bola ovplyvnená aj z dôvodu neúčasti žalobcu na procesných úkonoch v trestnom konaní a táto skutočnosť nemôže odôvodňovať priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 8.000€ nemá
skutkový základ vo vykonanom dokazovaní. K trovám obhajoby v trestnom konaní poukázal na podanie žalobcu zo dňa 15.10.2020, v ktorom žalobca uviedol, že „v prílohe predkladám ako pôvodný obhajca obžalovaného Q. Č. doklad o tom, že došlo k úhrade zo strany matky obžalovaného V. Č., trvale bytom M. K., R. XX“ a ďalej „spolu V. Č. v súvislosti s trovami obhajoby za Q. Č. uhradila sumu 1.000€“. Uvedené skutočnosti má potvrdzovať aj peňažný denník obhajcu. Z uvedeného je zrejmé, že škoda nevznikla žalobcovi ale inej osobe, a to jeho matke a preto nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie vyhodnotil tento dôkaz tak, že to bol práve žalobca, ktorý mal svojmu obhajcovi uhradiť trovy obhajoby. Keďže škoda nevznikla v majetkovej sfére žalobcu, nesprávne mu súd priznal sumu 518,06€ titulom náhrady škody. Namietal aj nesprávne vyčíslenie trov zastúpenia za právne úkony-účasť na hlavnom pojednávaní dňa 08.07.2013 a účasť na verejnom zasadnutí dňa 25.03.2014. Namietal aj nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, keď v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal z charakteru uplatneného nároku, ktorého výška bola závislá na úvahe súdu a z toho dôvodu, keďže základ žalovaného nároku vzhliadol za preukázaný, priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13.02.2020, týkajúci sa neprimerane a zjavne nadsadenej výšky uplatneného nároku vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. 3. Žalobca podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej vo zvyšnej časti žalobu zamietol a priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 77,4%. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil s názorom súdu, že by suma 24.000€ ním uplatnená titulom náhrady nemajetkovej ujmy bola neprimeraná a namietal, že súd neodôvodnil v čom vidí neprimeranosť takejto výšky jeho nároku. Uviedol, že spor na Okresnom súde Bratislava I trval od 17.06.2015 do 07.07.2022 t.j. vyše 7 rokov; za toto obdobie došlo vzhľadom k inflačným trendom k zníženiu reálnosti kúpy schopnosti občana, ohľadne žalovanej sumy, ktorá nebola dobrovoľne vyplatená žalovaným; výška požadovanej ujmy zodpovedá ujme ktorá mu bola spôsobená nezákonným trestným stíhaním; úvaha súdu o znížení jeho nároku nebola ničím odôvodnená; žalobca nespôsobil žiadne prieťahy v súdnom konaní a ani nedal príčinu pre dlhotrvajúce konanie po dobu 7 rokov a Ústavný súd svojím nálezom konštatoval v danom prípade prieťahy v súdnom konaní. Poukázal na to, že súd prvého stupňa konštatoval, že nárok je daný, kde podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, kde aj v čl. 5 ods. 5 Dohovoru sa zaručuje odškodnenie aj pokiaľ sa týka nemateriálnej ujmy. Náhrada nemajetkovej ujmy by mala byť považovaná za dostatočnú len vtedy, keď sa jedná o spravodlivé zmiernenie vzniknutých následkov, ktoré nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu. Spravodlivé zadosťučinenie je determinované všetkými okolnosťami daného prípadu a i keď výška nemajetkovej ujmy je určovaná voľnou úvahou, nemôže sa jednať o úvahu nepreskúmateľnú resp. svojvoľnú. Určenie nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR 7Cdo/145/2011 z 12.12.2012). Žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 24.000€ a náhradu za trovy obhajoby v sume 813,26€ a priznať mu náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania vo výške 100%. 4. Žalobca sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného nestotožnil s dôvodmi jeho odvolania a uviedol, že základným predpokladom pre úspešnosť žaloby v obdobných veciach je skutočnosť, že voči žalobcovi bolo nezákonným spôsobom vznesené obvinenie zo závažného trestného činu, kde mu hrozil vysoký trest a toto trestné stíhanie bolo zastavené, pretože nebolo preukázané, že by skutok uvedený v uznesení o vznesení obvinenia mal spáchať obvinený. Uviedol, že trestné stíhanie môže byť začaté len za predpokladu existencie okolností a dôvodov, ktoré odôvodňujú podozrenie z hľadiska zákona, že skutok mala spáchať konkrétna osoba a v tomto prípade bolo preukázané, že tomu tak nebolo a preto základ nároku je daný. Pokiaľ by sa odvolací súd stotožnil s argumentami prokurátora, tak z jeho pohľadu by obvinený, ktorý bol oslobodený spod obžaloby, resp. bolo zastavené trestné stíhanie z konkrétnych dôvodov nemali nárok na odškodnenie a tým by bola podporovaná tzv. svojvôľa štátu a nebolo by memento hrozby, že štát bude znášať škodu, ktorá takýmto občanom vznikla z dôvodu nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní voči tejto osobe. Z hľadiska princípov právneho štátu existuje zásada zákonného a spravodlivého súdneho konania a pokiaľ ide o opak, tak musí byť zodpovednosť štátu za to, že niekto je nezákonne trestne stíhaný. To, že žalobca bol v inom trestnom konaní právoplatne odsúdený za iné trestné činy, nemôže byť dôvodom samo o sebe k zamietnutiu takýchto nárokov. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch, táto skutočnosť je
v rozsudku stručne uvedená, ale tieto skutočnosti vyplývajú z trestného spisu, zo samotnej žaloby a konania pred súdom. Žalovaný nenavrhol vykonať akékoľvek iné dôkazy, ktoré uvádza v odvolaní a ak považoval nejaké skutočnosti za potrebné preukazovať, mal právo navrhnúť vykonanie dôkazov, pričom účasť zástupcu štátu na pojednávaniach bola viac-menej pasívna bez navrhovania vykonania dôkazov. Poukázal na to, že žalobca sa dostavil na pojednávanie, bol súdom vypočutý a zodpovedal na otázky svojho právneho zástupcu a zástupcu žalovaného, pričom nebolo žiadané, aby objasnil prípadné sporné skutočnosti, na ktoré poukazuje zástupca žalovaného. K námietkam žalovaného týkajúcim sa výšky náhrady trov konania priznanej žalobcovi, poukázal na svoje odvolanie. 5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zotrval na svojom odvolaní a argumentácii v ňom uvedenej, ako aj vo vyjadrení prednesených na pojednávaniach a uvedených v podaní zo dňa 07.09.2018. Podľa jeho názoru skutočnosti uvedené žalobcom v jeho odvolaní neodôvodňujú priznanie vyššej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a poukázal na skutočnosti uvedené v jeho odvolaní, ktoré musia byť splnené pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré žalobca v konaní nepreukázal. K námietkam týkajúcim sa nepriznania náhrady trov obhajoby v sume 813,26€ poukázal na ním namietanú skutočnosť, že žalobca v konaní nepreukázal, že tvrdená škoda vznikla žalobcovi. 6. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že vo svojom odvolaní nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov, ako nepravdivo uvádza žalobca. Vo svojom odvolaní zhrnul priebeh konania na súde prvej inštancie a na základe vykonaného dokazovania prezentoval svoje vyjadrenie ku skutkovým a právnym otázkam. K tvrdeniu žalobcu, že bol v konaní vypočutý a nebolo žiadané, aby objasnil prípadné sporné skutočnosti, na ktoré poukázal žalovaný, uviedol, že vo svojom odvolaní sa zameral výlučne na hodnotenie výpovede žalobcu a vo svojom odvolaní prezentoval svoj právny názor, ktoré skutočnosti neboli preukázané. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie z výpovede žalobcu vyvodil nesprávne závery. 7. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu zotrval na svojom odvolaní, ako aj na všetkých svojich tvrdeniach a prednesoch v konaní pred súdom. Uviedol, že rozhodnutie o oslobodení žalobcu spod obžaloby predstavuje jeden z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu a nemajetkovú ujmu, ide o skutočnosti, ktoré boli predmetom rozhodovania Ústavným súdom SR napr. I. ÚS 399/2016, I. ÚS 444/2012. Súd v konaní z hľadiska náhrady škody resp. nemajetkovej ujmy je viazaný tým, či došlo k spáchaniu trestného činu a kto ho spáchal. Ide o otázku, ktorá bola riešená Najvyšším súdom SR a Ústavným súdom SR, kde základ nároku je daný. Výška nemajetkovej ujmy by mala vychádzať nielen z toho, či žalobca uniesol dôkazné bremeno a v akom rozsahu, ale mala by zohľadňovať ekonomický dopad rozhodnutia súdov na samotného žalobcu bez ohľadu na to, či v iných prípadoch bol následne odsúdený a za aké trestné činy, pretože sa posudzuje každý konkrétny skutok osobitne. 8. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zo dňa 29.08.2022 zotrval na svojich vyjadreniach prezentovaných v odvolaní, ako aj v jeho podaniach zo dňa 28.07.2022 a zo dňa 25.08.2022 a navrhol rozhodnúť vo veci v zmysle jeho odvolania. 9. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zo dňa 25.08.2022 zotrval na svojom odvolaní a uviedol, že počas dlhotrvajúceho súdneho sporu sa ustálila konštantná judikatúra, kde sa jedná o určenie objektívnej zodpovednosti štátu za to, že bol žalobca nezákonne a nespravodlivo trestne stíhaný a táto skutočnosť sama o sebe by mala byť podkladom pre priznanie ujmy žalobcovi, pričom výšku môže súd určiť na základe vlastnej úvahy, ktorá by mala zohľadniť všetky kritériá tak, aby došlo k určitej satisfakcii za nezákonný postup. Predpokladá sa, že ujma už vznikla na základe nezákonného postupu a súdy sa v podstate zameriavajú len na výšku takejto ujmy. Opätovne poukázal na zrejme neprimeranú dĺžku konania podľa jeho názoru už z tohto pohľadu by súdy mali zvážiť, či takýto nárok je daný a v akej výške. 10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p) a viazaný skutkovým stavom tak, ako zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nie je vecne správny.
11. Žalobca sa v konaní domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 24.000€ titulom nemajetkovej ujmy a sumy 813,26€ titulom náhrady škody z dôvodu, že od roku 2006 bolo voči nemu vedené trestné konanie, dňa 02.11.2009 podal prokurátor Okresnej prokuratúry vo Veľkom Krtíši obžalobu na neho pre prečin ublíženia na zdraví v spolupáchateľstve a 8 rokov trvajúce trestné konanie skončilo jeho oslobodením spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č.k. 8T/142/2009-326 z 08.07.2013 z dôvodu, že nebolo jednoznačne preukázané, že trestný čin spáchal. 12. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Lučenci, úrad Justičnej a kriminálnej polície, spis. zn. ČVS:ORP-543/2-OSV-VK-2006 zo dňa 26.02.2006 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, voči ktorému uzneseniu o vznesení obvinenia žalobca sťažnosť nepodal. Následne Okresná prokuratúra Veľký Krtíš podala dňa 03.11.2009 Okresnému súdu Veľký Krtíš pod č.k. Pv 366/06-108 na obvineného Q. Č. obžalobu pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 08.07.2013 č.k. 8T/142/2009-326 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici spis. zn. 5To/119/2013, právoplatným dňom 25.03.2014, bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Súd prvej inštancie správne považoval za rozhodujúci pre posúdenie nároku žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy výsledok trestného konania, ktorým v danej veci bolo oslobodenie spod obžaloby. Odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky žalovaného, týkajúce sa neexistencie nezákonného rozhodnutia v predmetnej veci s poukazom na jeho vyjadrenie zo dňa 07.09.2018, v ktorom namietal, že za nezákonné nie je možné automaticky považovať každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obžalovaného. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 zo dňa 13.11.2013, v ktorom podľa ústavného súdu „uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z toho dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila“. Žalovaný poukázal na to, že žalobca bol v prípravnom konaní usvedčovaný z prečinu ublíženia na zdraví výpoveďou poškodeného W. K. P. B. V. N. a preto neprichádzal do úvahy iný postup ako vznesenie obvinenia. Z rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 8T/142/2009 z 08.07.2013 vyplýva, že poškodený W. K. ešte počas prípravného konania zomrel a svedok V. N. pred súdom zmenil svoju pôvodnú usvedčujúcu výpoveď. Žalobca bol tak spod obžaloby oslobodený v zmysle zásady in dubio pro reo, pretože súd na základe vykonaného dokazovania nedospel k jednoznačnému záveru o jeho vine. Žalovaný namietal, že žalobca v žalobe nepreukázal to, že by v trestnom konaní, v ktorom mu bolo vznesené obvinenie, postupoval niektorý z orgánov činných v trestnom konaní v rozpore so základnými zásadami trestného konania vyjadrenými v § 2 Trestného poriadku. Postup vyšetrovateľa aj postup prokuratúry bol štandardný a v medziach zákona. Za nezákonné podľa jeho názoru možno považovať iba také rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré už v čase jeho vydania nemalo zákonný podklad. V danom prípade aj napriek tomu, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby, nemožno tvrdiť, že by trestné stíhanie proti nemu, vedené v mene štátu orgánmi činnými v trestnom konaní, nebolo legitímne; opačný výklad by poprel legitímny záujem štátu na vedení trestného stíhania, ak sú splnené podmienky určené v § 206 ods. 1 Trestného poriadku. 13. Odvolací súd sa nestotožnil s vyššie uvedenou argumentáciou žalovaného, ktorou odôvodňoval svoj záver o neexistencii nezákonného uznesenia v prejednávanej veci. Podľa názoru odvolacieho súdu z ustálenej rozhodovacej praxe jednoznačne vyplýva, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Najvyšší súd sa vyjadril aj k právnej otázke, či štát zodpovedá za škodu spôsobenú v trestnom konaní obvinenému, ktorý bol spod obžaloby oslobodený, aj vtedy, keď vznesenie obvinenia (ako právny titul náhrady škody) bolo v čase jeho vydania dôvodné a zákonné, alebo či v prípadoch, keď vznesenie obvinenia bolo dôvodné a zákonné (v súlade so všetkými zásadami trestného konania) štát za škodu nezodpovedá, a to v uznesení zo dňa 26.01.2019 sp. zn. 8Cdo/177/2017 (predtým napr. v uznesení zo dňa 25.04.2018 sp. zn. 3Cdo/181/2017) tak, že relevantné pre jej zodpovedanie je rozhodnutie sp. zn. 4MCdo/15/2009, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR pod č. R 37/2014, v súlade so závermi ktorého bola uvedená otázka posudzovaná napr. aj v rozhodnutiach z 30.03.2011 sp. zn. Cdo/194/2010, z 30.01.2011 sp. zn. 4Cdo/54/2011 z 12.12.2012 sp. zn. 7Cdo/145/2011, z 19.06.2013 sp. zn. 7Cdo/87/2012 a z 19.02.2014 sp. zn. 7MCdo/27/2012. Tieto rozhodnutia spočívajú
na právnych záveroch zodpovedajúcim záverom ústavného súdu, ktorý v rozhodnutí zo 07.07.2016 sp. zn. I. ÚS 320/2016 konštatoval, že „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania“ a ktorý k tomu v ďalšej časti rozhodnutia dodal, že „pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca.“ Od publikovania judikátu R 37/2014 sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila v tom, že vtedy, keď došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan trestný čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. 14. Z vyššie uvedených záverov vychádzal Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. 1VCdo/2/2022 z 24.10.2022, publikovanom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2022 pod č. 58, v ktorom dospel k záveru, že „Splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že zohľadnil predovšetkým skutočnosť, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, že zákon č. 514/2033 Z.z. výslovne neupravuje právo na náhradu škody v prípade trestného stíhania a zo zreteľom na to, že podstata nároku na náhradu škody sa v tomto prípade neviaže na nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného konania, považoval Najvyšší súd za nepochybné, že zmyslu a účelu ustanovenia § 6 ods. 1 v spojení s ods. 2 veta práva zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá taká interpretácia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia na základe podaného riadneho opravného prostriedku podľa osobitných predpisov (sťažnosť podľa Trestného poriadku), má aj oslobodzujúci rozsudok vydaný z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu uprednostnil výklad e ratione legis ustanovenia § 6 ods. 2 vety prvej zákona č. 514/2003 Z.z. pred jeho doslovným gramatickým výkladom a uviedol, že dôsledkom tejto interpretácie je potom záver vyslovený v 3 výrokovej vete rozsudku veľkého senátu, že splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený. Nedôvodne preto žalovaný v odvolaní namietal aj nesplnenie povinnosti podať opravný prostriedok proti nezákonnému rozhodnutiu žalobcom. 15. Súd prvej inštancie posúdil ako dôvodnú žalobu v časti uplatnenej náhrady škody žalobcom v sume 518,06€, keď dospel k záveru, že žalobcovi v dôsledku trestného konania v príčinnej súvislosti vznikla škoda v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. v sume 518,06€. V tejto sume súd prvej inštancie považoval trovy obhajoby žalobcu za účelne vynaložené, pričom mal za preukázané zaplatenie trov trestného konania obhajcovi žalobcu Q.. Q. M.V. dňa 09.07.2014 v sume 500€, dňa 07.01.2015 v sume 200€ a dňa 05.02.2015 v sume 300€, ktoré úhrady však vykonala matka žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že predmetná škoda nevznikla žalobcovi, ale tretej osobe a to jeho matke, ako dôvodne namieta žalovaný. Uvedené vyplýva aj z tvrdení žalobcu v jeho podaní zo dňa 15.10.2020, v ktorom uviedol, že k úhrade predmetných súm došlo zo strany matky obžalovaného V. Č., trvale bytom M. K., R. XX, o čom predložil listinné F. P. C. M. D. W. F., W. Ú. L. B. V. Č.. Zároveň vo svojom podaní uviedol, že spolu V. Č. v súvislosti s trovami obhajoby za Q. Č. uhradila sumu 1000€. Na pojednávaní dňa 13.10.2020 taktiež právny zástupca žalobcu uviedol, že trovy za Q. Č. platila matka. Týmto však nedošlo k zmenšeniu majetku žalobcu v príčinnej súvislosti so zaplatením trov za jeho obhajobu v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený a preto mu škoda v tejto sume nevznikla. Tento záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/79/2023 zo dňa 12.07.2023. Nesprávne preto súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 518,06€ titulom náhrady škody.
16. Odvolací súd posúdil ako dôvodné námietky žalobcu aj žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o náhrade nemajetkovej ujmy je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal splnením zákonom stanovených podmienok vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorými je existencia nezákonného rozhodnutia, alebo nesprávneho úradného postupu, vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy. V zmysle § 17 ods. 2 cit. zákona nemajetková ujma v peniazoch sa uhrádza v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym postupom. Kritériá pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v súčasnosti upravuje § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré nebolo platné v čase vznesenia obvinenia žalobcovi dňa 26.02.2006, ale stalo sa súčasťou právneho poriadku až 01.01.2009. Podľa tohto dnes účinného znenia tohto ustanovenia sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. S účinnosťou od 01.01.2013 bolo zákonom č. 412/2012 Z.z, ktorým sa mení zákon 513/2003 Z.z. doplnené ustanovenie § 17 ods. 4 limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia, ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov. Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 754/2016 uviedol, že limitáciu výšku náhrady nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na prípady, keď (nezákonné) uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia účinnosti noviel ust. § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. (t.j. vo vzťahu k § 17 ods. 3 pred 01.01.2009 a vo vzťahu k § 17 ods. 4 pred 01.01.2013). Podľa názoru Ústavného súdu SR v týchto prípadoch je potrebné zohľadniť povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania a predovšetkým dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby (následky v osobnej sfére poškodeného), ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Za pomoci týchto kritérií ustálená výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí však súčasne najmä zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti (obdobne rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2813/2011 z 27.07.2012). Ústavný súd v bode 33 nálezu uviedol, že všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí a jednak preto, že v prípade mechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti (nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania bolesti či obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej spravodlivosti). Ústavný súd v bode 36 nálezu uviedol, že ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zaručené v článku 46 ods. 3 ústavy, potom toto právo nie je možné v konkrétnom prípade zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. V bode 39 nálezu ústavný súd uviedol, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac trvania väzby alebo vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. 17. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2019 zo dňa 29.08.2019, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že „Nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky. Škodu treba chápať ako ujmu na chránenom statku, ako je majetok, osoba, alebo iný chránený záujem, pričom najvyššiu mieru ochrany požívajú ľudský život, integrita človeka, ľudská dôstojnosť a sloboda. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy, najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne objektívnu za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvinenému spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká
škoda vznikla, nemôže súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná, alebo že medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto situácii má určiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu.“ 18. V prejednávanej veci súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8.000€ s odôvodnením, že výsluchom žalobcu mal za preukázané, že trestné stíhanie malo za následok pretrhnutie vzťahov žalobcu s jeho blízkymi, jeho vytrhnutie z pracovného života a nepriaznivý vplyv na psychiku žalobcu. Z odôvodnenia však nie je zrejmé, na základe akých konkrétnych skutočností tvrdených žalobcom súd k týmto záverom dospel; úplne v odôvodnení absentuje vyhodnotenie výpovede žalobcu ako vykonaného dôkazu, a to jednotlivo a aj v súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi. Žalovaný vo svojom odvolaní poukázal na to, že žalobca vo svojej výpovedi neuviedol žiadne osoby, ktoré sa mali v dôsledku vedeného trestného stíhania od neho dištancovať; že vypovedal, že v tejto situácii mu pomohla rodina a v rozpore s tým je konštatovanie súdu o pretrhnutí vzťahov žalobcu s jeho blízkymi; že žalobca nepreukázal, že by v dôsledku vedeného trestného stíhania došlo k ukončeniu jeho pracovného pomeru; neuviedol žiadneho zamestnávateľa, ktorý s ním ukončil pracovný pomer v dôsledku vedeného trestného stíhania. Neuviedol že len výlučne v dôsledku vedeného trestného stíhania sa nemohol zamestnať, keď vypovedal, že zamestnať sa nemohol aj kvôli jeho minulosti. Z výpovede žalobcu tiež vyplynulo, že nepriaznivý vplyv na neho mal aj samotný incident z roku 2006, ktorý sa mal stať v byte u W. K.. Žalobca už v minulosti prišiel do kontaktu s trestnou jurisdikciou čo tiež mohlo mať vplyv na jeho psychiku. Súd prvej inštancie sa s uvedenými skutočnosťami nezaoberal, vykonané dôkazy nevyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 C.s.p. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, ako posúdil príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a ujmou vzniknutou žalobcovi a na základe akej úvahy určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu v sume 8.000€. 19. V odôvodnení rozhodnutia sa súd prvej inštancie nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, ako aj so všetkými podstatnými námietkami sporových strán a vzhľadom na to napadnutý rozsudok nemožno považovať za dostatočne odôvodnený. S poukazom na tento nesprávny procesný postup, spočívajúci v nedostatočnom a nepresvedčivom odôvodnení napadnutého rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil stranám uplatňovať procesné právo na riadne odôvodnenie rozsudku, keď im uprel právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, a tým aj možnosť v odvolacom konaní náležite skutkovo a právne argumentovať proti jeho záverom z hľadiska dôvodov, pre ktoré žalobe v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy čiastočne vyhovel a vo zvyšku žalobu zamietol, a to do tej miery, že porušil právo strán na spravodlivý súdny proces. Rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by však za tohto stavu v tejto časti v celom rozsahu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám sporu odopreté právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel od súdu prvej inštancie, ktorý sa s nimi dostatočne náležite nezaoberal, alebo opomenul zaoberať. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je podľa názoru odvolacieho súdu v preskúmanej veci nevyhnutné z hľadiska rešpektovania práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, a naplnenie tohto práva tu možno dosiahnuť iba kasačným rozhodnutím. 20. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej žalobcovi sumy 518,06€ titulom náhrady škody zmenil podľa § 388 C.s.p. tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 C.s.p., v ktorom súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vyhodnotí vykonané dokazovanie, najmä výpoveď žalobcu z hľadiska vzniku nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a určenia jej výšky, znovu posúdi v zmysle vyššie uvedených právnych záverov Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR dôvodnosť nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a svoje rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s § 220 C.s.p. tak, že uvedie aj svoje úvahy z ktorých pri rozhodnutí vychádzal. Znovu rozhodne aj o nároku žalobcu na náhradu škody vo zvyšnej časti, pričom jeho dôvodnosť posúdi v zmysle vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu. 21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 3 C.s.p. v novom rozhodnutí o veci.
22. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).