{"guid": "117face8-076a-45ac-b5ec-cdc2477c2e18:815e7d8a-7fb4-4310-a405-2b04892e579e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1115216456.1", "spisova_znacka": "8Co/169/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/169/2022 z 25. 6. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. júna 2024, sp. zn. 8Co/169/2022, ECLI:SK:KSBA:2024:1115216456.1", "identifikacne_cislo": "1115216456", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Monika Holická", "sudca_id": 1156, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-monika-holicka-1156", "datum_vydania": "2024-06-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce", "Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-1", "nazov": "§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-2", "nazov": "§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-6"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-6"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/815e7d8a-7fb4-4310-a405-2b04892e579e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1115216456.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1115216456.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1115216456.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n8Co/169/2022\n1115216456\n25. 06. 2024\nJUDr. Monika Holická\nECLI:SK:KSBA:2024:1115216456.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov\nsenátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: Q. Č., N.. XX.XX.XXXX, A. R.\nXXX/XX, M. K., zastúpeného JUDr. Jozefom Veselým, advokátom, so sídlom Mierová 1, Veľký Krtíš, proti\nžalovanému: Slovenská republika, v zastúpení, ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,\nso sídlom Štúrova 2, Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci,\nna odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07.07.2022 č.\nk. 6C/20/2019-291 takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej uložil žalovanému povinnosť\nzaplatiť žalobcovi sumu 518,06€ titulom náhrady škody m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .\nVo zvyšnej časti napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\n8.000€ titulom nemajetkovej ujmy a sumu 518,06€ titulom náhrady škody a v prevyšujúcej časti\nžalobu zamietol. Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77,40%.\nVykonaným dokazovaním zistil, že uznesením Okresného riaditeľstva policajného zboru v Lučenci, úrad\njustičnej a kriminálnej polície, spis. zn. ČVS:ORP-543/2-OSV-VK-2006 zo dňa 26.02.2006 bolo voči\nžalobcovi podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví\npodľa § 156 ods. 1 Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného\nzákona. Voči uzneseniu o vznesení obvinenia žalobca sťažnosť nepodal. Okresná prokuratúra Veľký\nKrtíš podala dňa 03.11.2009 Okresnému súdu Veľký Krtíš pod č. K. Pv 366/06-108 na obvineného Q.\nČ. obžalobu pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom\npodľa § 20 Trestného zákona. Rozsudkom zo dňa 08.07.2013 č.k. 8T/142/2009-326 Okresný súd\nVeľký Krtíš podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodil žalobcu spod obžaloby. Proti rozsudku\npodal prokurátor odvolanie, ktoré bolo zamietnuté uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici spis.\nzn. 5To/119/2013, právoplatným dňa 25.03.2014. Po ukončení trestného konania požiadal žalobca (v\ntrojročnej premlčacej lehote) dňa 05.09.2014 Ministerstvo spravodlivosti SR podľa zákona č. 514/2003\nZ.z. od predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody 813,26€ a na nemajetkovú ujmu 24.000€,\navšak ministerstvo tejto žiadosti nevyhovelo. Náhrada škody bola vyúčtovaná obhajcom v trestnom\nkonaní v danej veci za úkony obhajoby v zmysle vyhlášky MSSR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a\nnáhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Žalobca (úhradu\nvykonala matka žalobcu) zaplatil za trovy trestného konania svojmu obhajcovi Q.. Q. M. dňa 09.07.2014\nsumu 500€, dňa 07.01.2015 sumu 200€ a dňa 05.02.2015 sumu 300€. Žalobca na pojednávaní uviedol,\nže celé trestné konanie mu spôsobilo psychologickú traumu. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 3\nods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti\n\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a uviedol, že v prípade\nuplatnenia nároku na náhradu škody v konaní pred súdom v zmysle citovaného zákona je potrebné\nsplnenie kumulatívnych podmienok, ktorými sú predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na\npríslušnom orgáne, ktorému nebolo vyhovené; nezákonné rozhodnutie; vznik škody, príp. nemajetkovej\nujmy a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, príp. nemajetkovej ujmy.\nZodpovednosť štátu v zmysle § 3 ods. 1, 2 cit. zákona je objektívna a štát sa jej nemôže zbaviť.\nPre posúdenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy je preto rozhodujúci výsledok trestného\nkonania, ktorým v danej veci bolo oslobodenie spod obžaloby. Mal za to, že nebyť uznesenia o vznesení\nobvinenia a následne podanej obžaloby, voči žalobcovi nemalo byť vedené trestné konanie. K námietke\nžalovaného, že žalobca nepodal voči uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť, poukázal na rozsudok\nKrajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/258/2012 z 10.02.2015, z ktorého vyplýva okrem iného, že\nobvinenému, ktorý bol v trestnej veci oslobodený spod obžaloby, nie je možné nepriznať náhradu škody\nspôsobenému trestným stíhaním len preto, že proti uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal sťažnosť.\nZo skutkových zistení vyplynulo, že žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 8T/142/2009\nzo dňa 08.07.2013 bol spod žaloby oslobodený, pričom Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením\nč.k. 5To/119/2013 zo dňa 25.03.2014 zamietol odvolanie prokurátora. V súvislosti s trestným konaním\nžalobcovi vznikli trovy obhajoby, ktoré svojmu obhajcovi uhradil; ako obvinenému a obžalovanému mu\nvznikli trovy podľa jeho vyúčtovania v sume 813,26€ s DPH. V súvislosti s účelnosťou trov poukázal na\nskutočnosť, že žalobcovi patrí len náhrada účelne vynaložených trov určená podľa advokátskej tarify,\npričom poukázal na R 17/2018; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.04.2016 sp. zn. 6Cdo/402/2015.\nS poukazom na § 12 ods. 3 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), c) a ods. 5 písm. b) Vyhlášky MSSR č.\n655/2004 Z.z. a s poukazom na obsah trestného spisu uviedol jednotlivé úkony, ktoré obhajca žalobcu\nvykonal v trestnom konaní, s ich tarifnou odmenou a výškou režijného paušálu, spolu v sume 518,06€.\nDospel k záveru, že žalobcovi v dôsledku trestného konania v príčinnej súvislosti vznikla škoda v\nzmysle citovaného zákona v sume 518,06€ a preto žalobe s poukazom na § 17 ods. 1 zákona č.\n514/2003 Z.z. v tejto časti vyhovel a v časti 295,20€ žalobu zamietol. Ďalej dospel k záveru, že nárok\nna náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný. Pri odškodňovaní ujmy vzniknutej trestným konaním súd\nvychádzal z toho, že trestné konanie má za následok zásah do osobnostných práv žalobcu. V danom\nprípade u žalobcu malo trestné konanie za následok pretrhnutie vzťahov žalobcu s jeho blízkymi,\njeho vytrhnutie z pracovného života, nepriaznivý vplyv na psychiku žalobcu. Tieto skutočnosti mal\nza preukázané výsluchom žalobcu. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že trestné konanie výrazne\novplyvnilo život žalobcu a preto rozsahom následkov a dĺžkou trvania trestného konania (od 26.02.2006\ndo 25.03.2014) predstavuje značný zásah do osobnostnej integrity žalobcu. V danom prípade existuje\npríčinná súvislosť z nezákonným rozhodnutím a ujmou, ktorú žalobca utrpel. Žalobca požadoval priznať\nnáhradu nemajetkovej ujmy v sume 24.000€, ktorú považoval za neprimeranú. Vzhľadom na skutočnosť,\nže určenie samotnej výšky je na úvahe súdu, určil výšku nemajetkovej ujmy v sume 8.000€. O nároku\nna náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi,\nktorý mal úspech v konaní v nároku na náhradu škody v rozsahu 63,70%, priznal voči neúspešnému\nžalovanému (ktorého úspech bol v sume 36,30%) nárok na náhradu trov konania v rozsahu 27,40%. O\nnároku na náhradu trov konania vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy mal žalobca úspech 100%. Z\nuvedeného vyplýva, že celkový úspech žalobcu je v rozsahu 77,40%.\n2. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobe vyhovel, podal odvolanie v zákonom\nstanovenej lehote žalovaný, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmeniť a žalobu zamietnuť.\nOdvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal,\nže žalobca nemá právo na náhradu škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesplnenia podmienky\nuvedenej v § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané a ani medzi\nstranami sporu nebolo sporné, že žalobca proti uzneseniu o vznesení obvinenia podľa § 206 ods. 1\nTrestného poriadku vydaným pod ČVS: ORP-543/2-OSV-VK-2006 zo dňa 26.02.2006 nepodal sťažnosť\na zároveň nepreukázal, že v jeho prípade nepodanie riadneho opravného prostriedku bolo spôsobené\nskutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho podanie (t.j. že sú dané\ndôvody osobitného zreteľa). S poukazom na predbežné právne posúdenie veci súdom na pojednávaní\ndňa 13.10.2020 namietal, že aj napriek nezmenenému skutkovému stavu sa súd prvej inštancie s jeho\nnámietkou, že nebola splnená podmienka uvedená v § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v ďalšom konaní\nnestotožnil a poukázal na právny názor Krajského súdu v Trenčíne, bez toho, aby sa s odklonom od\nrozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR náležitým spôsobom vysporiadal. Reagujúc na konštatovanie\nsúdu prvej inštancie, že prokurátorovi je zverená povinnosť kontrolovať zákonnosť vydaných uznesení\n\nz úradnej povinnosti, poukázal na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.10.2016 sp.\nzn. 5Cdo/173/2015. Vo vzťahu k neexistencii nezákonného rozhodnutia v predmetnej veci sa pridržal\nsvojho vyjadrenia zo dňa 07.09.2018, bod V. Pridržal sa aj svojho vyjadrenia k žalobe zo dňa 07.09.2018\nk otázke nesplnenia a nepreukázania podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\nžalobcovi. Uviedol, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá značnú mieru\nzásahu do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd\ns prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k zásahu do osobnostnej sféry\nfyzickej osoby došlo. Pre určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy súd musí vykonaným\ndokazovaním odôvodnenie ustáliť zásah do osobnostných práv a do života žalobcu a určiť mieru jeho\nintenzity, ktorá poskytnutie peňažnej náhrady v stanovenej výške odôvodňuje (rozsudok Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici zo dňa 07.08.2019 sp. zn. 15Co/80/2019). Zdôraznil, že rozhodovacia prax\nnajvyšších súdnych autorít sa ustálila v tom smere, že pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy\npodľa zákona č. 514/2003 Z.z. nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla, ale nemajetková\nujma a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym\núradným postupom musia byť preukázané. V tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 7Cdo/280/2019 zo dňa 31.05.2022 a sp. zn. 6MCdo/15/2012 zo dňa 30.09.2013. Podľa\njeho názoru žalobca v konaní neprodukoval žiadny dôkaz, na základe ktorého by súd prvej inštancie\nmohol ustáliť existenciu zásahu do osobnostných práv žalobcu v intenzite odôvodňujúcej vznik nároku\nžalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto smere namietal aj nepreskúmateľnosť a\narbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, pretože z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako mal súd prvej\ninštancie preukázané, že uvedené trestné stíhanie malo za následok pretrhnutie vzťahov žalobcu s jeho\nblízkymi, pretože žalobca neuviedol žiadne osoby, ktoré sa mali v dôsledku vedeného trestného stíhania\nod neho dištancovať, jeho výpoveď v tomto smere bola len všeobecná a ničím nepodložená. Zároveň\nžalobca vypovedal, že v tejto situácii mu pomohla jeho rodina, ktorú keby nemal, tak by musel ostať v tom\nbyte, čo je v rozpore s konštatovaním súdu prvej inštancie o pretrhnutí vzťahov žalobcu s jeho blízkymi.\nTaktiež nie je zrejmé, ako mal súd prvej inštancie preukázané vytrhnutie žalobcu z pracovného života,\nkeď žalobca nepreukázal, že v dôsledku vedeného trestného stíhania došlo k ukončeniu akéhokoľvek\npracovného pomeru; neuviedol žiadneho zamestnávateľa, s ktorým by ukončil pracovný pomer v\ndôsledku vedeného trestného stíhania a nepreukázal, že v dôsledku vedeného trestného stíhania sa\nnemohol zamestnať, sám vypovedal, že zamestnať sa nemohol aj kvôli jeho minulosti. Z odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku nie je zrejmé ani to, ako mal súd preukázaný nepriaznivý vplyv tohto trestného\nkonania na psychiku žalobcu, keď žalobca vypovedal, že samotný incident z roku 2006, ktorý sa mal\nstať v byte u Petra Karasa mal na neho nepriaznivý vplyv; z vykonaného dokazovania je zrejmé, že\nžalobca už v minulosti prišiel do kontaktu s trestnou jurisdikciou a vykonával nepodmienečné tresty\nodňatia slobody, ktoré mohli mať vplyv na jeho psychiku; podľa jeho vyjadrenia v žalobe žalobca v\nroku 2010 mal absolvovať psychiatrické liečenie ústavnou formou, ktoré mu následne bolo zmenené na\nambulantnú formu, ktorú mal absolvovať v roku 2014 a teda žalobca trpel psychickými poruchami pred\nvedením namietaného trestného stíhania. Je nepochybné, že trestné stíhanie je spôsobilé zasiahnuť\ndo psychickej sféry obvineného, uvedené však žalobcu nezbavuje povinnosti tvrdenia a unesenia\ndôkazného bremena ohľadom preukázania, v akom rozsahu trestné stíhanie zasiahlo jeho osobu,\ndoterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k\nnej došlo, závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom živote, ako aj závažnosť následkov, ktoré\nmu vznikli v spoločenskom uplatnení. Podľa jeho názoru vykonaným dokazovaním nebolo preukázané,\nže k takémuto zhoršeniu rodinných vzťahov, k zhoršeniu spoločenského života žalobcu, k vytrhnutiu\nz pracovného prostredia došlo v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s namietaným trestným\nstíhaním. V tejto súvislosti poukázal na to, že proti žalobcovi sa v rozhodnom období viedlo viacero\ntrestných stíhaní, ktoré skončili aj jeho právoplatným odsúdením. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy\nžalobcovi v peniazoch súd prvej inštancie odôvodnil dĺžkou trestného stíhania vedeného voči žalobcovi\na rozsahom následkov trestného stíhania a dospel k záveru, že uvedené predstavuje značný zásah do\nosobnostnej integrity žalobcu. V tejto časti namietal nedostatočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého\nrozhodnutia, keď z odôvodnenia nie je možné zistiť, na základe akej úvahy súd prvej inštancie dospel\nk záveru, že žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy a na základe čoho určil jej výšku v sume\n8.000€. Pokiaľ ide o dĺžku trestného konania, súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, z akého\ndôvodu trvalo trestné konanie takmer 8 rokov. S poukazom na obsah súdneho spisu Okresného súdu\nVeľký Krtíš sp. zn. 8T/142/2009 namietal, že súd mal vyhodnotiť a vziať do úvahy, že samotná dĺžka\ntrestného konania bola ovplyvnená aj z dôvodu neúčasti žalobcu na procesných úkonoch v trestnom\nkonaní a táto skutočnosť nemôže odôvodňovať priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi. Žalobca\nv konaní neuniesol dôkazné bremeno a priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 8.000€ nemá\n\nskutkový základ vo vykonanom dokazovaní. K trovám obhajoby v trestnom konaní poukázal na podanie\nžalobcu zo dňa 15.10.2020, v ktorom žalobca uviedol, že „v prílohe predkladám ako pôvodný obhajca\nobžalovaného Q. Č. doklad o tom, že došlo k úhrade zo strany matky obžalovaného V. Č., trvale bytom\nM. K., R. XX“ a ďalej „spolu V. Č. v súvislosti s trovami obhajoby za Q. Č. uhradila sumu 1.000€“. Uvedené\nskutočnosti má potvrdzovať aj peňažný denník obhajcu. Z uvedeného je zrejmé, že škoda nevznikla\nžalobcovi ale inej osobe, a to jeho matke a preto nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie vyhodnotil tento\ndôkaz tak, že to bol práve žalobca, ktorý mal svojmu obhajcovi uhradiť trovy obhajoby. Keďže škoda\nnevznikla v majetkovej sfére žalobcu, nesprávne mu súd priznal sumu 518,06€ titulom náhrady škody.\nNamietal aj nesprávne vyčíslenie trov zastúpenia za právne úkony-účasť na hlavnom pojednávaní dňa\n08.07.2013 a účasť na verejnom zasadnutí dňa 25.03.2014. Namietal aj nesprávnosť rozhodnutia súdu\nprvej inštancie o náhrade trov konania, keď v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch vychádzal z charakteru uplatneného nároku, ktorého výška bola závislá na úvahe súdu a\nz toho dôvodu, keďže základ žalovaného nároku vzhliadol za preukázaný, priznal žalobcovi nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 100%. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV.\nÚS 652/2018 z 13.02.2020, týkajúci sa neprimerane a zjavne nadsadenej výšky uplatneného nároku vo\nvzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.\n3. Žalobca podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v\nktorej vo zvyšnej časti žalobu zamietol a priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 77,4%. Odvolanie\nodôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil s názorom\nsúdu, že by suma 24.000€ ním uplatnená titulom náhrady nemajetkovej ujmy bola neprimeraná a\nnamietal, že súd neodôvodnil v čom vidí neprimeranosť takejto výšky jeho nároku. Uviedol, že spor\nna Okresnom súde Bratislava I trval od 17.06.2015 do 07.07.2022 t.j. vyše 7 rokov; za toto obdobie\ndošlo vzhľadom k inflačným trendom k zníženiu reálnosti kúpy schopnosti občana, ohľadne žalovanej\nsumy, ktorá nebola dobrovoľne vyplatená žalovaným; výška požadovanej ujmy zodpovedá ujme ktorá\nmu bola spôsobená nezákonným trestným stíhaním; úvaha súdu o znížení jeho nároku nebola ničím\nodôvodnená; žalobca nespôsobil žiadne prieťahy v súdnom konaní a ani nedal príčinu pre dlhotrvajúce\nkonanie po dobu 7 rokov a Ústavný súd svojím nálezom konštatoval v danom prípade prieťahy v\nsúdnom konaní. Poukázal na to, že súd prvého stupňa konštatoval, že nárok je daný, kde podľa\nčlánku 46 ods. 3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím\nsúdu, kde aj v čl. 5 ods. 5 Dohovoru sa zaručuje odškodnenie aj pokiaľ sa týka nemateriálnej\nujmy. Náhrada nemajetkovej ujmy by mala byť považovaná za dostatočnú len vtedy, keď sa jedná o\nspravodlivé zmiernenie vzniknutých následkov, ktoré nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu.\nSpravodlivé zadosťučinenie je determinované všetkými okolnosťami daného prípadu a i keď výška\nnemajetkovej ujmy je určovaná voľnou úvahou, nemôže sa jednať o úvahu nepreskúmateľnú resp.\nsvojvoľnú. Určenie nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade\ns požiadavkou spravodlivosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR 7Cdo/145/2011 z 12.12.2012). Žiadal\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu\n24.000€ a náhradu za trovy obhajoby v sume 813,26€ a priznať mu náhradu trov prvostupňového aj\nodvolacieho konania vo výške 100%.\n4. Žalobca sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného nestotožnil s dôvodmi jeho odvolania a\nuviedol, že základným predpokladom pre úspešnosť žaloby v obdobných veciach je skutočnosť, že\nvoči žalobcovi bolo nezákonným spôsobom vznesené obvinenie zo závažného trestného činu, kde mu\nhrozil vysoký trest a toto trestné stíhanie bolo zastavené, pretože nebolo preukázané, že by skutok\nuvedený v uznesení o vznesení obvinenia mal spáchať obvinený. Uviedol, že trestné stíhanie môže\nbyť začaté len za predpokladu existencie okolností a dôvodov, ktoré odôvodňujú podozrenie z hľadiska\nzákona, že skutok mala spáchať konkrétna osoba a v tomto prípade bolo preukázané, že tomu tak\nnebolo a preto základ nároku je daný. Pokiaľ by sa odvolací súd stotožnil s argumentami prokurátora,\ntak z jeho pohľadu by obvinený, ktorý bol oslobodený spod obžaloby, resp. bolo zastavené trestné\nstíhanie z konkrétnych dôvodov nemali nárok na odškodnenie a tým by bola podporovaná tzv. svojvôľa\nštátu a nebolo by memento hrozby, že štát bude znášať škodu, ktorá takýmto občanom vznikla z\ndôvodu nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní voči tejto osobe. Z hľadiska princípov\nprávneho štátu existuje zásada zákonného a spravodlivého súdneho konania a pokiaľ ide o opak,\ntak musí byť zodpovednosť štátu za to, že niekto je nezákonne trestne stíhaný. To, že žalobca bol v\ninom trestnom konaní právoplatne odsúdený za iné trestné činy, nemôže byť dôvodom samo o sebe\nk zamietnutiu takýchto nárokov. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch, táto skutočnosť je\n\nv rozsudku stručne uvedená, ale tieto skutočnosti vyplývajú z trestného spisu, zo samotnej žaloby a\nkonania pred súdom. Žalovaný nenavrhol vykonať akékoľvek iné dôkazy, ktoré uvádza v odvolaní a ak\npovažoval nejaké skutočnosti za potrebné preukazovať, mal právo navrhnúť vykonanie dôkazov, pričom\núčasť zástupcu štátu na pojednávaniach bola viac-menej pasívna bez navrhovania vykonania dôkazov.\nPoukázal na to, že žalobca sa dostavil na pojednávanie, bol súdom vypočutý a zodpovedal na otázky\nsvojho právneho zástupcu a zástupcu žalovaného, pričom nebolo žiadané, aby objasnil prípadné sporné\nskutočnosti, na ktoré poukazuje zástupca žalovaného. K námietkam žalovaného týkajúcim sa výšky\nnáhrady trov konania priznanej žalobcovi, poukázal na svoje odvolanie.\n5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zotrval na svojom odvolaní a argumentácii v\nňom uvedenej, ako aj vo vyjadrení prednesených na pojednávaniach a uvedených v podaní zo dňa\n07.09.2018. Podľa jeho názoru skutočnosti uvedené žalobcom v jeho odvolaní neodôvodňujú priznanie\nvyššej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a poukázal na skutočnosti uvedené v jeho odvolaní, ktoré\nmusia byť splnené pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré žalobca v konaní nepreukázal. K\nnámietkam týkajúcim sa nepriznania náhrady trov obhajoby v sume 813,26€ poukázal na ním namietanú\nskutočnosť, že žalobca v konaní nepreukázal, že tvrdená škoda vznikla žalobcovi.\n6. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že vo svojom odvolaní nenavrhol\nvykonanie žiadnych dôkazov, ako nepravdivo uvádza žalobca. Vo svojom odvolaní zhrnul priebeh\nkonania na súde prvej inštancie a na základe vykonaného dokazovania prezentoval svoje vyjadrenie\nku skutkovým a právnym otázkam. K tvrdeniu žalobcu, že bol v konaní vypočutý a nebolo žiadané, aby\nobjasnil prípadné sporné skutočnosti, na ktoré poukázal žalovaný, uviedol, že vo svojom odvolaní sa\nzameral výlučne na hodnotenie výpovede žalobcu a vo svojom odvolaní prezentoval svoj právny názor,\nktoré skutočnosti neboli preukázané. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie z výpovede žalobcu vyvodil\nnesprávne závery.\n7. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu zotrval na svojom odvolaní,\nako aj na všetkých svojich tvrdeniach a prednesoch v konaní pred súdom. Uviedol, že rozhodnutie o\noslobodení žalobcu spod obžaloby predstavuje jeden z predpokladov zodpovednosti žalovaného za\nškodu a nemajetkovú ujmu, ide o skutočnosti, ktoré boli predmetom rozhodovania Ústavným súdom SR\nnapr. I. ÚS 399/2016, I. ÚS 444/2012. Súd v konaní z hľadiska náhrady škody resp. nemajetkovej ujmy\nje viazaný tým, či došlo k spáchaniu trestného činu a kto ho spáchal. Ide o otázku, ktorá bola riešená\nNajvyšším súdom SR a Ústavným súdom SR, kde základ nároku je daný. Výška nemajetkovej ujmy\nby mala vychádzať nielen z toho, či žalobca uniesol dôkazné bremeno a v akom rozsahu, ale mala by\nzohľadňovať ekonomický dopad rozhodnutia súdov na samotného žalobcu bez ohľadu na to, či v iných\nprípadoch bol následne odsúdený a za aké trestné činy, pretože sa posudzuje každý konkrétny skutok\nosobitne.\n8. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zo dňa 29.08.2022 zotrval na svojich vyjadreniach\nprezentovaných v odvolaní, ako aj v jeho podaniach zo dňa 28.07.2022 a zo dňa 25.08.2022 a navrhol\nrozhodnúť vo veci v zmysle jeho odvolania.\n9. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zo dňa 25.08.2022 zotrval na svojom odvolaní a\nuviedol, že počas dlhotrvajúceho súdneho sporu sa ustálila konštantná judikatúra, kde sa jedná o určenie\nobjektívnej zodpovednosti štátu za to, že bol žalobca nezákonne a nespravodlivo trestne stíhaný a táto\nskutočnosť sama o sebe by mala byť podkladom pre priznanie ujmy žalobcovi, pričom výšku môže súd\nurčiť na základe vlastnej úvahy, ktorá by mala zohľadniť všetky kritériá tak, aby došlo k určitej satisfakcii\nza nezákonný postup. Predpokladá sa, že ujma už vznikla na základe nezákonného postupu a súdy\nsa v podstate zameriavajú len na výšku takejto ujmy. Opätovne poukázal na zrejme neprimeranú dĺžku\nkonania podľa jeho názoru už z tohto pohľadu by súdy mali zvážiť, či takýto nárok je daný a v akej výške.\n10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach\nuplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho\npojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p) a viazaný skutkovým\nstavom tak, ako zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nie je\nvecne správny.\n\n11. Žalobca sa v konaní domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 24.000€ titulom nemajetkovej ujmy a\nsumy 813,26€ titulom náhrady škody z dôvodu, že od roku 2006 bolo voči nemu vedené trestné konanie,\ndňa 02.11.2009 podal prokurátor Okresnej prokuratúry vo Veľkom Krtíši obžalobu na neho pre prečin\nublíženia na zdraví v spolupáchateľstve a 8 rokov trvajúce trestné konanie skončilo jeho oslobodením\nspod obžaloby rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č.k. 8T/142/2009-326 z 08.07.2013 z\ndôvodu, že nebolo jednoznačne preukázané, že trestný čin spáchal.\n12. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného\nzboru v Lučenci, úrad Justičnej a kriminálnej polície, spis. zn. ČVS:ORP-543/2-OSV-VK-2006 zo dňa\n26.02.2006 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1\nTrestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, voči ktorému\nuzneseniu o vznesení obvinenia žalobca sťažnosť nepodal. Následne Okresná prokuratúra Veľký Krtíš\npodala dňa 03.11.2009 Okresnému súdu Veľký Krtíš pod č.k. Pv 366/06-108 na obvineného Q. Č.\nobžalobu pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom\npodľa § 20 Trestného zákona. Rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 08.07.2013 č.k.\n8T/142/2009-326 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici spis. zn. 5To/119/2013,\nprávoplatným dňom 25.03.2014, bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Súd prvej inštancie správne\npovažoval za rozhodujúci pre posúdenie nároku žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy\nvýsledok trestného konania, ktorým v danej veci bolo oslobodenie spod obžaloby. Odvolací súd\nposúdil ako nedôvodné námietky žalovaného, týkajúce sa neexistencie nezákonného rozhodnutia\nv predmetnej veci s poukazom na jeho vyjadrenie zo dňa 07.09.2018, v ktorom namietal, že za\nnezákonné nie je možné automaticky považovať každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré neviedlo\nk právoplatnému odsúdeniu obžalovaného. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR\nsp. zn. II. ÚS 163/2013 zo dňa 13.11.2013, v ktorom podľa ústavného súdu „uznesenie o vznesení\nobvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z\ntoho dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho\npovažovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca\npravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov\nnepotvrdila“. Žalovaný poukázal na to, že žalobca bol v prípravnom konaní usvedčovaný z prečinu\nublíženia na zdraví výpoveďou poškodeného W. K. P. B. V. N. a preto neprichádzal do úvahy iný postup\nako vznesenie obvinenia. Z rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 8T/142/2009 z 08.07.2013\nvyplýva, že poškodený W. K. ešte počas prípravného konania zomrel a svedok V. N. pred súdom zmenil\nsvoju pôvodnú usvedčujúcu výpoveď. Žalobca bol tak spod obžaloby oslobodený v zmysle zásady in\ndubio pro reo, pretože súd na základe vykonaného dokazovania nedospel k jednoznačnému záveru o\njeho vine. Žalovaný namietal, že žalobca v žalobe nepreukázal to, že by v trestnom konaní, v ktorom\nmu bolo vznesené obvinenie, postupoval niektorý z orgánov činných v trestnom konaní v rozpore so\nzákladnými zásadami trestného konania vyjadrenými v § 2 Trestného poriadku. Postup vyšetrovateľa\naj postup prokuratúry bol štandardný a v medziach zákona. Za nezákonné podľa jeho názoru možno\npovažovať iba také rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré už v čase jeho vydania nemalo zákonný\npodklad. V danom prípade aj napriek tomu, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby, nemožno tvrdiť,\nže by trestné stíhanie proti nemu, vedené v mene štátu orgánmi činnými v trestnom konaní, nebolo\nlegitímne; opačný výklad by poprel legitímny záujem štátu na vedení trestného stíhania, ak sú splnené\npodmienky určené v § 206 ods. 1 Trestného poriadku.\n13. Odvolací súd sa nestotožnil s vyššie uvedenou argumentáciou žalovaného, ktorou odôvodňoval\nsvoj záver o neexistencii nezákonného uznesenia v prejednávanej veci. Podľa názoru odvolacieho\nsúdu z ustálenej rozhodovacej praxe jednoznačne vyplýva, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti\n(zákonnosti) začatia vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Najvyšší súd\nsa vyjadril aj k právnej otázke, či štát zodpovedá za škodu spôsobenú v trestnom konaní obvinenému,\nktorý bol spod obžaloby oslobodený, aj vtedy, keď vznesenie obvinenia (ako právny titul náhrady škody)\nbolo v čase jeho vydania dôvodné a zákonné, alebo či v prípadoch, keď vznesenie obvinenia bolo\ndôvodné a zákonné (v súlade so všetkými zásadami trestného konania) štát za škodu nezodpovedá,\na to v uznesení zo dňa 26.01.2019 sp. zn. 8Cdo/177/2017 (predtým napr. v uznesení zo dňa\n25.04.2018 sp. zn. 3Cdo/181/2017) tak, že relevantné pre jej zodpovedanie je rozhodnutie sp. zn.\n4MCdo/15/2009, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR pod č. R 37/2014, v\nsúlade so závermi ktorého bola uvedená otázka posudzovaná napr. aj v rozhodnutiach z 30.03.2011\nsp. zn. Cdo/194/2010, z 30.01.2011 sp. zn. 4Cdo/54/2011 z 12.12.2012 sp. zn. 7Cdo/145/2011, z\n19.06.2013 sp. zn. 7Cdo/87/2012 a z 19.02.2014 sp. zn. 7MCdo/27/2012. Tieto rozhodnutia spočívajú\n\nna právnych záveroch zodpovedajúcim záverom ústavného súdu, ktorý v rozhodnutí zo 07.07.2016 sp.\nzn. I. ÚS 320/2016 konštatoval, že „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania\nsa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim\nmeradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok\ntrestného konania“ a ktorý k tomu v ďalšej časti rozhodnutia dodal, že „pre posúdenie nezákonnosti\nrozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní nie je rozhodujúce, ako orgány činné\nv trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní\npotvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že\nsa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok\nnespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn\nprokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú\nvždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca.“ Od publikovania judikátu R 37/2014 sa\nrozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila v tom, že vtedy, keď došlo k zastaveniu trestného stíhania\nalebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z\ntoho, že občan trestný čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.\n14. Z vyššie uvedených záverov vychádzal Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. 1VCdo/2/2022 z\n24.10.2022, publikovanom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2022 pod č. 58, v ktorom\ndospel k záveru, že „Splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona\nč. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých\nzákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený. Z odôvodnenia\nuvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že zohľadnil predovšetkým skutočnosť, že ide o\nšpecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, že\nzákon č. 514/2033 Z.z. výslovne neupravuje právo na náhradu škody v prípade trestného stíhania a\nzo zreteľom na to, že podstata nároku na náhradu škody sa v tomto prípade neviaže na nesprávnosť\npostupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok\ntrestného konania, považoval Najvyšší súd za nepochybné, že zmyslu a účelu ustanovenia § 6 ods. 1\nv spojení s ods. 2 veta práva zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá taká interpretácia, v zmysle ktorej\nrovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia na základe podaného\nriadneho opravného prostriedku podľa osobitných predpisov (sťažnosť podľa Trestného poriadku), má\naj oslobodzujúci rozsudok vydaný z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu\nobvineným. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu uprednostnil výklad e ratione legis\nustanovenia § 6 ods. 2 vety prvej zákona č. 514/2003 Z.z. pred jeho doslovným gramatickým výkladom a\nuviedol, že dôsledkom tejto interpretácie je potom záver vyslovený v 3 výrokovej vete rozsudku veľkého\nsenátu, že splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003\nZ.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa\nnevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený. Nedôvodne preto žalovaný v\nodvolaní namietal aj nesplnenie povinnosti podať opravný prostriedok proti nezákonnému rozhodnutiu\nžalobcom.\n15. Súd prvej inštancie posúdil ako dôvodnú žalobu v časti uplatnenej náhrady škody žalobcom v sume\n518,06€, keď dospel k záveru, že žalobcovi v dôsledku trestného konania v príčinnej súvislosti vznikla\nškoda v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. v sume 518,06€. V tejto sume súd prvej inštancie považoval\ntrovy obhajoby žalobcu za účelne vynaložené, pričom mal za preukázané zaplatenie trov trestného\nkonania obhajcovi žalobcu Q.. Q. M.V. dňa 09.07.2014 v sume 500€, dňa 07.01.2015 v sume 200€ a\ndňa 05.02.2015 v sume 300€, ktoré úhrady však vykonala matka žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že\npredmetná škoda nevznikla žalobcovi, ale tretej osobe a to jeho matke, ako dôvodne namieta žalovaný.\nUvedené vyplýva aj z tvrdení žalobcu v jeho podaní zo dňa 15.10.2020, v ktorom uviedol, že k úhrade\npredmetných súm došlo zo strany matky obžalovaného V. Č., trvale bytom M. K., R. XX, o čom predložil\nlistinné F. P. C. M. D. W. F., W. Ú. L. B. V. Č.. Zároveň vo svojom podaní uviedol, že spolu V. Č. v súvislosti\ns trovami obhajoby za Q. Č. uhradila sumu 1000€. Na pojednávaní dňa 13.10.2020 taktiež právny\nzástupca žalobcu uviedol, že trovy za Q. Č. platila matka. Týmto však nedošlo k zmenšeniu majetku\nžalobcu v príčinnej súvislosti so zaplatením trov za jeho obhajobu v trestnom konaní, v ktorom bol spod\nobžaloby oslobodený a preto mu škoda v tejto sume nevznikla. Tento záver vyplýva aj z rozhodnutia\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/79/2023 zo dňa 12.07.2023. Nesprávne preto súd prvej inštancie\nuložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 518,06€ titulom náhrady škody.\n\n16. Odvolací súd posúdil ako dôvodné námietky žalobcu aj žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej\ninštancie v časti o náhrade nemajetkovej ujmy je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Súd\nprvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal splnením zákonom stanovených podmienok\nvzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorými je existencia\nnezákonného rozhodnutia, alebo nesprávneho úradného postupu, vznik nemajetkovej ujmy a príčinná\nsúvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy.\nV zmysle § 17 ods. 2 cit. zákona nemajetková ujma v peniazoch sa uhrádza v prípade, ak\niba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu\nspôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym postupom. Kritériá pre určenie výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch v súčasnosti upravuje § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré nebolo\nplatné v čase vznesenia obvinenia žalobcovi dňa 26.02.2006, ale stalo sa súčasťou právneho poriadku\naž 01.01.2009. Podľa tohto dnes účinného znenia tohto ustanovenia sa výška nemajetkovej ujmy v\npeniazoch určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom\nžije a pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov,\nktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému\nv spoločenskom uplatnení. S účinnosťou od 01.01.2013 bolo zákonom č. 412/2012 Z.z, ktorým sa\nmení zákon 513/2003 Z.z. doplnené ustanovenie § 17 ods. 4 limitujúce hornú hranicu výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy, podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia, ako výška\nnáhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu,\nktorým je zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení\nneskorších predpisov. Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 754/2016 uviedol, že limitáciu výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na prípady, keď (nezákonné) uznesenie o začatí trestného\nstíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia účinnosti noviel ust. § 17 zákona č. 514/2003 Z.z.\n(t.j. vo vzťahu k § 17 ods. 3 pred 01.01.2009 a vo vzťahu k § 17 ods. 4 pred 01.01.2013). Podľa\nnázoru Ústavného súdu SR v týchto prípadoch je potrebné zohľadniť povahu trestnej veci, dĺžku\ntrestného stíhania a predovšetkým dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby\n(následky v osobnej sfére poškodeného), ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Za\npomoci týchto kritérií ustálená výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí však súčasne najmä\nzodpovedať všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti (obdobne rozsudok veľkého\nsenátu Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2813/2011 z 27.07.2012). Ústavný súd v bode 33 nálezu\nuviedol, že všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\nza vedenie trestného stíhania širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým\nporovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak preto, že\nvždy v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí a jednak preto, že v prípade\nmechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať\npredchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti\n(nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania\nbolesti či obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú\núpravu z hľadiska spoločenskej spravodlivosti). Ústavný súd v bode 36 nálezu uviedol, že ak má každý\nprávo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zaručené v článku\n46 ods. 3 ústavy, potom toto právo nie je možné v konkrétnom prípade zákonom obmedziť, či celkom\nvylúčiť. V bode 39 nálezu ústavný súd uviedol, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej\nujmy za deň či mesiac trvania väzby alebo vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie\nje možné, pretože primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné\nokolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť.\n17. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2019 zo dňa\n29.08.2019, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že „Nemajetková ujma vzniká samotným porušením\nzákladných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným\npostupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky. Škodu treba chápať\nako ujmu na chránenom statku, ako je majetok, osoba, alebo iný chránený záujem, pričom najvyššiu\nmieru ochrany požívajú ľudský život, integrita človeka, ľudská dôstojnosť a sloboda. Každé trestné\nstíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného a to bez ohľadu na jeho\nvýsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy, najmä v takom prípade,\nak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne objektívnu za výsledok\ntrestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvinenému spôsobenú\nuznesením o vznesení obvinenia. Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať\nvýšku škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká\n\nškoda vznikla, nemôže súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná, alebo že medzi\nprotiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto situácii má\nurčiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu.“\n18. V prejednávanej veci súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume\n8.000€ s odôvodnením, že výsluchom žalobcu mal za preukázané, že trestné stíhanie malo za následok\npretrhnutie vzťahov žalobcu s jeho blízkymi, jeho vytrhnutie z pracovného života a nepriaznivý vplyv\nna psychiku žalobcu. Z odôvodnenia však nie je zrejmé, na základe akých konkrétnych skutočností\ntvrdených žalobcom súd k týmto záverom dospel; úplne v odôvodnení absentuje vyhodnotenie výpovede\nžalobcu ako vykonaného dôkazu, a to jednotlivo a aj v súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi.\nŽalovaný vo svojom odvolaní poukázal na to, že žalobca vo svojej výpovedi neuviedol žiadne osoby,\nktoré sa mali v dôsledku vedeného trestného stíhania od neho dištancovať; že vypovedal, že v tejto\nsituácii mu pomohla rodina a v rozpore s tým je konštatovanie súdu o pretrhnutí vzťahov žalobcu s jeho\nblízkymi; že žalobca nepreukázal, že by v dôsledku vedeného trestného stíhania došlo k ukončeniu\njeho pracovného pomeru; neuviedol žiadneho zamestnávateľa, ktorý s ním ukončil pracovný pomer v\ndôsledku vedeného trestného stíhania. Neuviedol že len výlučne v dôsledku vedeného trestného stíhania\nsa nemohol zamestnať, keď vypovedal, že zamestnať sa nemohol aj kvôli jeho minulosti. Z výpovede\nžalobcu tiež vyplynulo, že nepriaznivý vplyv na neho mal aj samotný incident z roku 2006, ktorý sa\nmal stať v byte u W. K.. Žalobca už v minulosti prišiel do kontaktu s trestnou jurisdikciou čo tiež mohlo\nmať vplyv na jeho psychiku. Súd prvej inštancie sa s uvedenými skutočnosťami nezaoberal, vykonané\ndôkazy nevyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 C.s.p. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie\nje zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, ako posúdil príčinnú súvislosť\nmedzi nezákonným rozhodnutím a ujmou vzniknutou žalobcovi a na základe akej úvahy určil výšku\nnáhrady nemajetkovej ujmy žalobcu v sume 8.000€.\n19. V odôvodnení rozhodnutia sa súd prvej inštancie nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi\nskutočnosťami, ako aj so všetkými podstatnými námietkami sporových strán a vzhľadom na to napadnutý\nrozsudok nemožno považovať za dostatočne odôvodnený. S poukazom na tento nesprávny procesný\npostup, spočívajúci v nedostatočnom a nepresvedčivom odôvodnení napadnutého rozsudku, odvolací\nsúd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil stranám\nuplatňovať procesné právo na riadne odôvodnenie rozsudku, keď im uprel právo dozvedieť sa o\npríčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, a tým aj možnosť v odvolacom konaní náležite\nskutkovo a právne argumentovať proti jeho záverom z hľadiska dôvodov, pre ktoré žalobe v časti\nuplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy čiastočne vyhovel a vo zvyšku žalobu zamietol, a to do tej\nmiery, že porušil právo strán na spravodlivý súdny proces. Rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom\nby však za tohto stavu v tejto časti v celom rozsahu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by\nbolo stranám sporu odopreté právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne\nvyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel\nprávnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za\nvýznamné na rozdiel od súdu prvej inštancie, ktorý sa s nimi dostatočne náležite nezaoberal, alebo\nopomenul zaoberať. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je podľa názoru\nodvolacieho súdu v preskúmanej veci nevyhnutné z hľadiska rešpektovania práva na súdnu ochranu a\nspravodlivý proces, a naplnenie tohto práva tu možno dosiahnuť iba kasačným rozhodnutím.\n20. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej\nžalobcovi sumy 518,06€ titulom náhrady škody zmenil podľa § 388 C.s.p. tak, že žalobu v tejto časti\nzamietol. Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm.\nb) C.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 C.s.p., v ktorom súd prvej inštancie,\nviazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vyhodnotí vykonané dokazovanie, najmä výpoveď žalobcu\nz hľadiska vzniku nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a určenia jej výšky,\nznovu posúdi v zmysle vyššie uvedených právnych záverov Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu\nSR dôvodnosť nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a svoje rozhodnutie náležite odôvodní v\nsúlade s § 220 C.s.p. tak, že uvedie aj svoje úvahy z ktorých pri rozhodnutí vychádzal. Znovu rozhodne\naj o nároku žalobcu na náhradu škody vo zvyšnej časti, pričom jeho dôvodnosť posúdi v zmysle vyššie\nuvedeného právneho názoru odvolacieho súdu.\n21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 3 C.s.p. v novom\nrozhodnutí o veci.\n\n22. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval\nako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v\nplnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už\nprv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca\nalebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je\nprípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods.\n2 C.s.p.).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok\nodvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok\nminimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo\npohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen\na/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je\npodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427\nods. 1,2 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom\nfyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická\nosoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto\nzákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou\nna zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo\nodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania (§ 430 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6C/20/2019", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:56ba2daa-f035-44a1-8923-72249c112191", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 652/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-13", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1"}, {"guid": "ussr:8bdc8780-d394-4893-acd0-69c588a9fd7b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.399.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 399/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 399/2016 z 31. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-31", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.399.2016.1"}, {"guid": "ussr:a2d34921-264d-4d63-93e6-eaabf803fac8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 754/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1"}, {"guid": "ussr:2fd4300b-ac82-47c6-a095-1ea9dbdfa99b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.320.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 320/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 320/2016 z 7. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-07", "citacie_n": 272, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.320.2016.2"}, {"guid": "ussr:3875a92f-454c-4a0c-836b-5ebb96606a0e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 163/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-13", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3875a92f-454c-4a0c-836b-5ebb96606a0e"}, {"guid": "ussr:f9d6f704-075e-4d14-a1e5-d46b2eb094b1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 444/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 444/2012 z 3. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-03", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9d6f704-075e-4d14-a1e5-d46b2eb094b1"}, {"guid": "ace120a2-1924-4089-bc05-e54b05552a0d:84960a80-2bed-4ce9-9470-fa89a5c8cb42", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:7117224145.2", "spisova_znacka": "1VCdo/2/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2022 z 24. 10. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-10-24", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:7117224145.2"}, {"guid": "bd2a3eaa-a8fa-40ae-a072-c54a10d319fa:e626725b-a6d8-49ca-a77e-d6bc4d35d7e8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:6915207742.1", "spisova_znacka": "8Cdo/177/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/177/2017 z 25. 1. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-01-25", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6915207742.1"}, {"guid": "d9cc9901-596c-48e3-ba89-8b12ca47ba55:813bd9f0-dd4f-4ccf-a6d6-7fd0748782ea", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:5115228738.1", "spisova_znacka": "3Cdo/181/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/181/2017 z 24. 4. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-04-24", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:5115228738.1"}, {"guid": "2bf1f6e9-c09d-467c-b2e8-5b6b576d5cbf:de1d1da1-7836-4c60-9f0d-7110f7766304", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:6710201839.1", "spisova_znacka": "6Cdo/402/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/402/2015 z 27. 4. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-04-27", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:6710201839.1"}, {"guid": "c8cbe5c1-3c83-4bbd-89be-73bf6b3e14d4:452da809-3d67-45ff-ae61-ed8bba175b4c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:6110206422.1", "spisova_znacka": "7MCdo/27/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/27/2012 z 18. 2. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-02-18", "citacie_n": 88, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:6110206422.1"}, {"guid": "70433c45-3329-4fdd-a6f3-8e55cec22aff:2f4cd0a2-4968-4f78-a350-399924160937", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:4608207941.1", "spisova_znacka": "6MCdo/15/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/15/2012 z 29. 9. 2013", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2013-09-29", "citacie_n": 156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:4608207941.1"}, {"guid": "9e7ef771-2da5-47ee-a15e-1e6a995a6542:02dfd149-5f3e-430d-8936-8a68fdb72a37", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/80/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/80/2019 z 7. 8. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-08-07", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/9e7ef771-2da5-47ee-a15e-1e6a995a6542:02dfd149-5f3e-430d-8936-8a68fdb72a37"}, {"guid": "320870c0-bd6e-4df9-a918-34f80a0a5da5:d4ac126c-ecc5-4c11-b9b1-bebdb61d0ab4", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3111216923.1", "spisova_znacka": "6Co/258/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/258/2012 z 9. 2. 2015", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2015-02-09", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3111216923.1"}, {"guid": "5308f6a7-a71b-45e2-89cd-cdf92f07b8e3:d4e66eab-33b0-432f-93b1-75948c9de201", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2014:6209010308.1", "spisova_znacka": "5To/119/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 5To/119/2013 z 24. 3. 2014", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2014-03-24", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6209010308.1"}], "citovane_v": []}