Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4Cob/118/2023 1109244761 16. 10. 2024 JUDr. Elena Kúšová ECLI:SK:KSBA:2024:1109244761.3
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovič, v právnej veci žalobcu: Ing. Štefan Súkeník - KINEKUS, Rosinská 8449/13, 010 08 Žilina, IČO: 17 866 375, zast. JUDr. Ivan Glovniak, advokát, D. Dlabača 2748/28, 010 01 Žilina, proti žalovanému v 1. rade: ČSOB Leasing, a.s., Žižkova 11, 815 10 Bratislava, IČO: 35 704 713, zast. Advokátska kancelária ČULMAN, s. r. o., Lietavská 3, 851 06 Bratislava, IČO: 46 849 793, žalovanému v 2. rade: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, žalovanému v 3. rade: HDI Assicurazioni S.p.A., Piazza Guglielmo Marconi 25, 00144 Rím, Taliansko, IČO: 04349061004, zast. JUDr. Ladislav Udvaros, advokát, Advokátska kancelária Udvaros & Partners, Cukrová 14, 813 39 Bratislava, v konaní o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 31Cb/201/2009-419 zo dňa 21.6.2017 v znení opravného uznesenia č.k. 31Cb/201/2009-463 zo dňa 26.02.2019, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 31Cb/201/2009-419 zo dňa 21.6.2017 v znení opravného uznesenia č.k. 31Cb/201/2009-463 zo dňa 26.02.2019 v napadnutej časti I. výroku a vo výroku II. zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom rozhodol tak, že: Súd žalobu voči žalovanému v 1. rade zamieta. Súd žalobu voči žalovanému v 2. rade zamieta. Súd žalobu voči žalovanému v 3. rade zamieta. II. výrokom rozhodol: Súd priznáva žalovanému v 1. rade 100 % náhradu trov konania žalobcom. Súd priznáva žalovanému v 2. rade 0 % náhrady trov konania žalobcom. Súd priznáva žalovanému v 3. rade 100 % náhradu trov konania žalobcom. III. výrokom rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť na účet súdu trovy konania titulom prekladateľského úkonu a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 24.11.2009 pôvodne voči žalovanému VB Leasing (právny predchodca právneho nástupcu ČSOB leasing) domáhal, aby súd určil že výlučným vlastníkom motorového vozidla NISSAN ŠPZ: H.-XXX-AK je žalobca, a to titulom leasingovej zmluvy zo dňa 31.05.2006 a Kúpnej zmluvy zo dňa 17.06.2009. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že dňa 31.05.2006 uzatvoril s žalovaným v 1. rade Leasingovú zmluvu č. LZF/06/20231 k predmetu vozidla NISSAN Alteon, VIN: I., ŠPZ: XCM-XXXAK. Po uplynutí dojednanej doby leasingu došlo Kúpnou zmluvou zo dňa 17.06.2009 uzavretou medzi žalobcom a žalovaným (pôvodne VB Leasing) k prevodu vlastníckeho práva k predmetnému vozidlu na žalobcu. Po nadobudnutí vlastníckeho práva žalobcu k predmetnému vozidlu NISSAN došlo pri prepise vozidla na žalobcu dňa 09.07.2009 zo strany Obvodného oddelenia Policajného zboru SR Žilina -východ, pod č.p. ORP-1673/OPP-V-2009, v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov k zaisteniu vozidla NISSAN, a to z dôvodu, že v rámci policajného šetrenia bolo zistené, že uvedené vozidlo pochádza z trestnej činnosti. V súčasnej dobe sa vozidlo NISSAN nachádza v úschove Obvodného oddelenia Policajného zboru v Kysuckom Novom Meste, ktorá pre účely vydania vozidla
oprávnenému vlastníkovi vyžaduje rozhodnutie súdu ako nespochybniteľný právny titul, jednoznačne preukazujúci vlastnícke právo k predmetnému vozidlu. Napriek skutočnosti, že žalobca v súlade s ust. § 446 Obchodného zákonníka vozidlo NISSAN nadobudol v dobrej viere, na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 17.06.2009, vzhľadom na to, že na vydanie vozidla zo strany Obvodného oddelenia Policajného zboru v Kysuckom Novom Meste je potrebné uplatnenie vlastníckeho práva k vozidlu určovacou žalobou na súde a následný rozsudok súdu potvrdzujúci vlastnícke právo žalobcu k predmetnému vozidlu, žalobca mal za to, že na podaní žaloby má právny záujem v zmysle ust. § 80 písm. c) OSP. Žalovaný (pôvodne VB LEASING SK, v súčasnom procesnom postavení žalovaný v 1. rade) vo vyjadrení k žalobe uviedol, že v súlade s leasingovou zmluvou previedol vlastnícke právo k predmetu vozidla predmet leasingu na žalobcu. Medzi žalobcom a žalovaným nie je žiaden spor o určenie vlastníckeho práva k vozidlu, žalovaný nikdy žiadnym spôsobom nespochybňoval nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetu leasingu žalobcom. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný namietol svoju pasívnu legitimáciu v predmetnej právnej veci a zároveň neexistenciu právneho záujmu na určení vlastníckeho práva k vozidlu medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je základným predpokladom určovacej žaloby. Následne žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na to, že v danom prípade nie je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k predmetnému vozidlu, nakoľko tento vyplýva priamo z § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. Žalobca ďalej uviedol: „Nakoľko si na predmet konania uplatnila právo aj tretia osoba, a to podľa plnomocenstva zo dňa 06.05.200 konkrétne spoločnosť Assicurazioni S.p.A. so sídlom Via Abruzzi 10, 00 187 Rím, Taliansko, podáva žalobca podľa § 92 ods. 1 OSP návrh na vstup uvedenej spoločnosti do konania na strane žalovaného“. Žalobca ďalej doplnil, že v rámci plnomocenstva uvedená spoločnosť prehlásila, že sa stala vlastníkom predmetného vozidla vyplatením sumy 17.659 eur, poukázal že k takto všeobecne formulovanému uplatneniu vlastníckeho práva nie je možné uzavrieť z akého titulu sa táto spoločnosť domnieva, že je vlastníkom predmetného vozidla. Žalobca ďalej uviedol, že vzhľadom na nejednotnosť v rozhodovacej činnosti súdov a to najmä Krajského súdu v Bratislave ohľadom preukazovania naliehavého právneho záujmu v konaní o určenie vlastníckeho práva na základe ust. § 21 zákona č. 171/1993 Z. z. z opatrnosti sa žalobca musí domáhať aj vydania veci proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené podal podľa ust. § 92 ods. 1 OSP návrh na vstup Ministerstva vnútra Slovenskej republiky do konania na strane žalovaného a doplnil pôvodný návrh. Uznesením zo dňa 13.12.2013 konajúci súd pripustil, aby do konania na strane žalovaného ako žalovaný v II. rade vstúpilo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a taktiež pripustil zmenu petitu tak, že bude znieť: „Súd určuje, že navrhovateľ F.. Š. N. - KINEKUS, s miestom podnikania 9. Mája 1181/50, 024 04 Kysucké Nové Mesto, IČO: 17 866375, je výlučným vlastníkom motorového vozidla NISSAN Alteon, VIN: I., SPZ: H.-XXXAK. Žalobca nie je povinný uhradiť Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866 nevyhnutné náklady, ktoré vznikli v súvislosti so zaistením motorového vozidla značky NISSAN ALTEON 35,13, VIN: I., evidenčné číslo H.-XXXAK, bielej farby a jeho úschovou. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava IČO: 00 151 866 je povinné vydať navrhovateľovi nákladné motorové vozidlo značky NISSAN ALTEON 35,13, VIN: I., SPZ: H.-XXXAK.“ Žalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že dňa 12.07.2009 bolo cestou SIRENE Taliansko, oznámené Národnej ústredni SIRENE, že predmetné motorové vozidlo je predmetom pátrania v súvislosti s trestným činom krádeže a jeho majiteľom je Narder Autoveicoli Sas Di Michele, Massimo and C. Vykonanou expertízou sa potvrdilo, že ide o vozidlo pochádzajúce z uvedenej krádeže a že bolo na Slovensko dovezené dňa 26.04.2006 a následne prihlásené na meno S. Y.. Listom zo dňa 18.09.2009 žalobca požiadal OO PZ Kysucké Nové Mesto o vrátenie zaisteného motorového vozidla a listom zo dňa 19.11.2009 ho upovedomil o podaní žaloby na určenie vlastníckeho práva na Okresnom súde Bratislava I. Národnej ústredni SIRENE bolo listom zo dňa 06.05.2010 oznámené, že vlastníkom predmetného vozidla je poisťovňa HDI Assicurazioni S.p.A., so sídlom v Ríme, Via Abruzzi 10, ktorá predmetné motorové vozidlo odkúpila za 17.659 Eur. Vzhľadom na skutočnosť, že si na uvedené motorové vozidlo uplatnilo vlastnícke právo viacero osôb, vznikli pochybnosti o vlastníckom práve k motorovému vozidlu, čo odôvodňovalo povinnosť príslušníka Policajného zboru konať v zmysle § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. Uviedol, že žalobca bol správne poučený príslušníkom Policajného zboru o skutočnosti, aby si uplatnil svoj nárok v občianskom súdnom konaní v stanovenej lehote a mal za to, že vykonáva úschovu predmetného motorového vozidla oprávnene. Namietal predčasnosť návrhu na vydanie motorového vozidla z dôvodu, že k zaisteniu motorového vozidla došlo na základe zákona, nepominuli dôvody vedúce k jeho zaisteniu a najmä v občianskom súdnom konaní nebolo rozhodnuté o
vlastníctve motorového vozidla, ako aj nedostatok pasívnej legitimácie a navrhol, aby súd žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol. Uznesením súdu zo dňa 11.12.2014 súd pripustil, aby do konania na strane žalovaného ako žalovaný v III. rade vstúpila spoločnosť HDI Assicurazioni S.p.A. so sídlom Via Abruzzi 10, 008187 Rím, Taliansko, IČO: 04349061004. Žalovaný v 3. rade v konaní namietal nedostatok pasívnej legitimácie, pretože vlastníctvo predmetného motorového vozidla naňho neprešlo, keď aj v liste vlastníctva sa uvádza ako vlastník predmetného motorového vozidla spoločnosť Narder Autoveicoli Di Narder Michele, Massimo E C. SAS. 2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav. Žalobca so žalovaným v 1. rade (pôvodne s právnym predchodcom VB LEASING SK) dňa 31.05.2006 uzatvoril Leasingovú zmluvu č. LZF/06/20231 k predmetu vozidla „NISSAN Alteon, VIN: I., ŠPZ: XCM-XXXA“. Po uplynutí dojednanej doby leasingu došlo na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 17.06.2009 k prevodu vlastníckeho práva k predmetnému vozidlu na žalobcu. Po nadobudnutí vlastníckeho práva žalobcu k predmetnému vozidlu NISSAN, došlo pri prepise vozidla dňa 09.07.2009 zo strany Obvodného oddelenia Policajného zboru SR Žilina - východ, pod č.p. ORP-1673/OPP-V-2009, v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. k zaisteniu vozidla NISSAN z dôvodu, že v rámci policajného šetrenia bolo zistené, že uvedené vozidlo pochádza z trestnej činnosti. Predmetné vozidlo sa nachádzalo v úschove Obvodného oddelenia Policajného zboru v Kysuckom Novom Meste, ktoré pre účely vydania vozidla oprávnenému vlastníkovi vyžadovalo rozhodnutie súdu ako titul, preukazujúci vlastnícke právo k danému vozidlu. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že dňa 08.07.2009 o 16.51 hod. počas vykonávania úkonov na ODI KNM pri zmene vlastníka nákladného motorového vozidla, skriňové, bielej farby zn. NISSAN ALTEON 35,13, VIN:I. XXXXXXXXX majiteľ F.. Š. N. KINEKUS, v lustrácii CLK bolo zistené, že po vozidle je vyhlásené pátranie schengenských systémov pod ID:F.. Pátranie bolo telefonicky overené a potvrdené operačnými dôstojníkmi služby SIRENE a na základe týchto zistení bolo vozidlo zaistené a následne dňa 09.08.2009 prevezené do Areálu Krajského riaditeľstva PZ Žilina Turiec. Z výsluchu F.. N. vyplývalo, že predmetné vozidlo žalobca zakúpil od spoločnosti KUNSTAV s.r.o. Nitra, pričom kúpnu cenu žalobca uhradil leasingom cez spoločnosť VB LEASING SK, ktorej zaplatil 36 splátok. Nakoľko vozidlo bolo nepojazdné - porucha motora, bolo odstavené v Autoservise Truck Centrum v Žiline. Ako žalobca vo svojej výpovedi uviedol, nemal vedomosť, že by predmetné vozidlo malo byť odcudzené. Predmetné vozidlo spolu s kľúčmi od vozidla bolo zaistené, o čom bolo vydané potvrdenie o zaistení veci Obvodným oddelením PZ SR Žilina - východ a žalobcovi bol doporučený postup v zmysle § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z., aby si uplatnil svoje vlastnícke právo k motorovému vozidlu na súde. 3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § § 470 ods. 1, § 473, 132 ods. 1, § 182, § 191, § 192, § 137, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 1, § 261 ods. 1 a 9, § 265 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 80 zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok (účinného do 30.06.2016), § 39, § 40 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, § 126 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 21 ods. 1 veta prvá, 9 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore (ďalej len „zákon č. 171/1993 Z. z.). 4. Prioritne súd prvej inštancie skúmal otázku pasívnej legitimácie žalovaných v konaní. Z vykonaného dokazovania mal za to, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, vydania motorového vozidla a určenia, že nie je povinný uhradiť žalovanému v 2. rade nevyhnutné náklady, ktoré vznikli v súvislosti so zaistením a úschovou predmetného motorového vozidla. Mal za to, že síce žalobca správne podal predmetnú žalobu o určenie vlastníckeho práva k uvedenému vozidlu, avšak podľa názoru konajúceho súdu žaloba mala smerovať proti tomu, kto si takisto nárokuje voči predmetnému vozidlu vlastnícke právo, toto však ani jeden zo žalovaných netvrdí. Teda žalovaní nielenže netvrdia, že sú vlastníkmi predmetného motorového vozidla, ale ani si vlastnícke právo neuplatňujú. Preto mal súd prvej inštancie za to, že žalovaní v 1. až 3. rade nie sú v spore o určenie vlastníckeho pravá k motorovému vozidlu pasívne vecne legitimovaní. V tejto súvislosti poukázal na to, že motorové vozidlo, ktoré bolo predmetom leasingovej a kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade bolo ukradnuté a z tohto dôvodu bolo aj zaistené políciou. Leasingová spoločnosť však nemohla previesť na žalobcu viac práv k veci ako sama mala, a preto, podľa názoru súdu, je predmetná kúpna zmluva absolútne neplatná podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Ani
skutočnosť, že žalobca predmetné motorové vozidlo nadobudol kúpou v dobrej viere, vychádzajúc z toho, že predávajúci (t.j. žalovaný v 1. rade) je jeho vlastníkom, nemení nič, nakoľko v občianskom práve platí právna zásada, že „nikto nemôže previesť na iného viac ako má“. Na základe uvedenej zásady nemožno nadobudnúť vlastnícke právo k veci od nevlastníka (ani pri existencii dobrej viery kupujúceho). Vzhľadom na uvedené žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k motorovému vozidlu, a to ani titulom vydržania. Kupujúcemu v danom prípade, podľa názoru súdu prvej inštancie, vzniká iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia spojený s nárokom na náhradu škody. V časti žaloby týkajúcej sa žalovaného v 2. rade, t.j. žaloby o vydanie motorového vozidla, mal konajúci súd za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný v 2. rade v danom prípade postupoval v súlade so zákonom č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, pretože keď bolo zistené, že si na predmetné motorové vozidlo robia nárok viaceré osoby, splnil si svoju zákonnú povinnosť, keď rozhodol o zaistení a úschove vozidla u žalovaného v 2. rade a zároveň vyzval osoby, aby si svoj nárok uplatňovali podaním žaloby na súd. Podľa názoru súdu tento postup žalovaného v 2. rade nemožno charakterizovať ako neoprávnený zásah do vlastníckeho práva žalobcu, resp. ako zadržiavanie veci neprávom. Neoprávnený zásah by prichádzal do úvahy v prípade, ak by súd v konaní právoplatne určil, že výlučným vlastníkom vozidla je žalobca, a žalovaný v 2. rade by odmietol vozidlo vydať. S poukazom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že žalovaného v 2. rade nemožno považovať za subjekt neoprávneného zásahu do práv žalobcu, a teda nie je v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom. Žalobca sa predmetnou žalobou zároveň domáhal aj určenia, že nie je povinný uhradiť žalovanému v 2. rade nevyhnutné náklady, ktoré vznikli v súvislosti so zaistením a úschovou predmetného zadržaného vozidla. Vzhľadom na skutočnosť, a podľa názoru konajúceho súdu, že došlo k zaisteniu uvedeného vozidla zo zákonných dôvodov, žaloba v tejto časti (určenie, že žalobca nie je povinný uhradiť žalovanému v 2. rade nevyhnutné náklady) je podaná predčasne, preto žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol. Taktiež súd zamietol žalobu voči žalovanému v 3. rade z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie, nakoľko žalovaný v 3. rade si neuplatnil voči predmetnému motorovému vozidlu nárok. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v prvom rade skúmal splnenie podmienok konania ako procesnej stránky. Mal za to, že žalobca neosvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože takéto určenie nie je spôsobilé privodiť žalobcovi priaznivejšie právne postavenie - pretože žalobca je vlastníkom predmetného zaisteného vozidla, nakoľko v danom spore nebolo preukázané, že by si ešte niekto iný uplatnil vlastnícke právo k predmetnému zaistenému vozidlu. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému v 1. a 3. rade priznal 100 % náhradu trov konania. 5. Proti tomto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, a to v časti druhého výroku v časti označenej I., t.j. voči výroku, ktorým súd žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol a taktiež voči prvému a tretiemu výroku v časti označenej II., t.j. voči výroku, ktorým súd priznal žalovanému v l. rade a žalovanému v 3. rade právo na náhradu trov konania a taktiež voči výroku označenému III., ktorým súd uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť na účet súdu trovy konania titulom prekladateľského úkonu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje podanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Za správny považoval záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca je vlastníkom predmetného vozidla, nakoľko vlastnícke právo nadobudol na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 17.06.2009 po uplynutí dojednanej doby leasingu. Za nesprávne označil závery súdu prvej inštancie, že žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k motorovému vozidlu, keď odsek 31. je v rozpore s ďalšími odsekmi odôvodnenia napadnutého rozsudku. Nesúhlasil s názorom konajúceho súdu o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, pretože v konaní nebolo preukázané, že by predmetné motorové vozidlo bolo skutočne odcudzené a predovšetkým, súd mal správne právne posúdiť vec v zmysle § 446 Obchodného zákonníka. Mal za to, že následne nebol správny ani záver súdu prvej inštancie o tom, že nie je podstatná súdom zistená skutočnosť, že žalobca nadobudol predmetné vozidlo v dobrej viere, ale táto skutočnosť potvrdzuje nadobudnutie vlastníckeho práva aj v prípade, ak by sa teoreticky preukázalo, že predmetné motorové vozidlo bolo odcudzené. Záver súdu o tom, že žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo ani titulom vydržania, považoval takisto za nesprávny, keďže vydržanie je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, a tak zásada o obmedzení
možnosti prevodu práva nemá na vydržanie vplyv. Namietal taktiež, že súd prvej inštancie dostatočne nerozlišoval medzi zaistením vozidla a uložením vozidla do úschovy, na ktoré musia byť splnené rozdielne podmienky. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie posudzoval skutkový stav, týkajúci sa zaistenia vozidla, na základe nesprávneho znenia ustanovenia § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z., pretože zákon v čase zaistenia vozidla neupravoval ako dôvod, že po vozidle pátra polícia iného štátu, ktorý ako dôvod tvrdil žalovaný vo vyjadrení zo dňa 25.04.2014. Žalobcovi nebolo zrejmé, akým spôsobom súd dospel k zisteniu, že predmetné vozidlo bolo zaistené z dôvodu, že pochádza z trestnej činnosti. Zdôraznil, že polícia v rámci potvrdenia o zaistení veci zo dňa 09.07.2009 neuviedla žiaden konkrétny dôvod na zaistenie veci. Namietal, že ak súd v rozpore s tvrdením žalovaného v 2. rade dospel k záveru, že vozidlo bolo zaistené z dôvodu, že pochádza z trestnej činnosti, tak je potrebné uviesť, že nebolo preukázané, že vozidlo skutočne pochádzalo z trestnej činnosti, nie je zrejmé, z akých dôkazov súd dospel k takémuto zisteniu, a tak odôvodnenie rozhodnutia označil v tejto časti za nepreskúmateľné. Uviedol, že aj keby bolo teoreticky preukázané, že vozidlo pochádzalo z trestnej činnosti, tak samotná táto skutočnosť neoprávňuje policajta k zaisteniu veci. Policajt by bol oprávnený zaistiť vec iba na vykonanie potrebných úkonov, ktorých potrebu vykonania súd nezistil a ani nesprávne nezisťoval, a tak dospel k nesprávnemu zisteniu, že došlo k oprávnenému zaisteniu vozidla. Žalobca zastával názor, že pokiaľ by bolo preukázané, že vozidlo pochádzalo z trestnej činnosti, tak vznikla povinnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní konať podľa Trestného poriadku a nie podľa zákona č. 171/1993 Z. z. V tomto kontexte uviedol, že súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, pričom tento odklon v rozpore so zákonom dôkladne neodôvodnil, keď vyhodnotil, že polícia v tomto prípade správne postupovala podľa zákona č. 171/1993 Z. z. Konštatoval, že pokiaľ by aj polícia bola oprávnená zaistiť vec v zmysle zákona č. 171/1993 Z. z., tak zaistenie veci mohlo trvať najviac 90 dní, pričom na oprávnené zadržiavanie vozidla dlhé roky, by museli byť dané zákonné podmienky pre uloženie vozidla do úschovy v zmysle § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. ku dňu uloženia vozidla do úschovy, v zmysle vyjadrenia žalovaného ku dňu 09.07.2009. Žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný v 2. rade si splnil svoju povinnosť, keď rozhodol o zaistení a úschove vozidla z dôvodu, že si na predmetné vozidlo robia nárok viaceré osoby, pretože ku dňu 09.07.2009 si robil nárok na vozidlo iba žalobca, tak ako aj až do rozhodnutia súdu v tomto konaní. Uviedol, že vo vzťahu k rozhodnutiu o zaistení veci nemá akýkoľvek vplyv to, či si na vozidlo robia alebo nerobia nárok viaceré osoby. Za vnútorne odporujúce považoval odôvodnenie napadnutého rozsudku, keď skutkové zistenie, či si na vozidlo robia nárok viaceré osoby, je v časti 21 ods. 2 odôvodnenia rozsudku použité ako dôvod na uloženie vozidla do úschovy, ale na druhej strane v rámci odseku 33. odôvodnenia rozsudku súd dospel k záveru, že nebolo preukázané, že by si ešte niekto uplatnil vlastnícke právo k predmetnému vozidlu, a tak nebol daný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva žalobcu. Rozporuplnosť napadnutého rozsudku videl aj v tom, že súd prvej inštancie dospel k zisteniu, že neoprávnenosť zásahu žalovaného v 2. rade do vlastníckeho práva žalobcu by prichádzala do úvahy iba v prípade, ak by súd rozhodol, že žalobca je vlastníkom vozidla, pričom sám súd túto žalobu zamietol z dôvodu, že nebolo preukázané, že by si niekto uplatnil vlastnícke právo k predmetnému zaistenému vozidlu. Uviedol, že ak by sa potvrdilo, že zaistená vec pochádza z trestnej činnosti, policajt by bol povinný zaistenú vec neodkladne odovzdať príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní, čo vylučovalo uloženie vozidla do úschovy. Žalobca okrem toho namietal nedostatočnosť a nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutia o trovách, nakoľko pozostáva iba z uvedenia niektorých ustanovení CSP, ako aj neurčitosť a nevykonateľnosť výroku III. napadnutého rozsudku, nakoľko vo vzťahu k povinnosti uloženej týmto výrokom nebola v odôvodnení rozsudku ani zmienka. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 155 ods. 2 CSP. Vo vzťahu k náhrade trov konania žalobca podotkol, že žalobu nepodal na základe svojho rozhodnutia, ale pod hrozbou štátneho donútenia zo strany polície, pričom aj voči žalovanému v 3. rade podal žalobca žalobu iba na základe vyjadrenia žalovaného v 2. rade, ktorý v priebehu konania označil žalovaného v 3. rade ako osobu, ktorá si mala uplatniť vlastnícke právo k vozidlu s spôsobila pochybnosti žalovaného v 2. rade o vlastníckom práve, čo sa vykonaným dokazovaním nepotvrdilo. Podľa názoru žalobcu práve žalovaný v 2. rade svojím protiprávnym konaním zavinil predmetné konanie voči žalovanému v 1. a 3. rade a taktiež potrebu prekladateľského úkonu, a preto žalovaný v 2. rade by mal nahradiť trovy konania ostatným stranám, resp. ide o dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, a tak žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil v odvolaním napadnutej časti tak, že žalovaný v 2. rade je povinný vydať žalobcovi nákladné motorové vozidlo značky NISSAN ALTEON 35,13, VIN: I., evidenčné číslo H.- XXX AK, bielej farby a zrušil prvý a tretí výrok v časti označenej II., t.j. výrok, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanému v 1. a 3. rade právo na náhradu trov konania a zrušil výrok označený ako III., ktorým súd
prvej inštancie uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť na účet súdu trovy konania titulom prekladateľského úkonu, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vec v časti prvého a tretieho výroku v časti označenej II. vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, a priznal žalobcovi právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v celom rozsahu voči žalovanému v 2. rade. 6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v 2. rade podaním doručeným súdu dňa 31.10.2017, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s napadnutým rozhodnutím. Uviedol, že žalovaný v 2. rade si nikdy nerobil nárok na predmetné vozidlo a v držbe ho mal len z dôvodu vzniku pochybností o tom, komu má byť zaistená vec odovzdaná. Mal za to, že vec bola uložená do úschovy v súlade so zákonom. Napadnutý rozsudok považoval za dostatočne odôvodnený. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v 1. rade podaním doručeným súdu dňa 03.11.2017 s tým, že napadnuté rozhodnutie označil v časti náhrady trov konania za vecne správne. Odôvodnenie rozhodnutia o trovách považoval za postačujúce a v súdnej praxi bežné, pričom dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol vyplývajú z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Uviedol, že žalobca namiesto späťvzatia žaloby voči žalovanému v 1. rade trval na podanej žalobe voči žalovanému v 1. rade, čím zapríčinil vznik trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP podľa jeho názoru dané nie sú, žalobca ich v konaní nepreukázal a ani nevyplývajú z jeho tvrdení uvedených v odvolaní. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku II. prvej vete potvrdil a priznal žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 8. K vyjadreniam žalovaného v 1. a 2. rade sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 10.01.2018. Žalobca uviedol, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebola preukázaná oprávnenosť zadržiavania predmetného vozidla žalovaným v 2. rade. Tvrdil, že platné znenie § 21 zákona č. 171/1993 Z. z. neupravovalo možnosť zaistiť vozidla z dôvodu, že došlo k požiadaniu o spoluprácu pri odovzdaní vozidla do trestného konania, ale iba pre vykonanie potrebných úkonov, ktorých potrebu vykonania však žalovaný v 2. rade nikdy netvrdil. Uviedol, že žalovaný v 2. rade úmyselne zamieňa pojmy ako predmet trestného konania a pátranie polície iného štátu po vozidle, nakoľko v predmetnom čase nebola polícia oprávnená zaistiť vozidlo iba z dôvodu, že po ňom pátra polícia iného štátu. Pokiaľ by aj bolo pravdivé tvrdenie o tom, že vozidlo bolo zaistené za účelom odovzdania polícii v Taliansku, nemohla by vzniknúť úschova podľa § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. Žalobcovi pritom nikdy nebolo doručené rozhodnutie o uložení vozidla do úschovy, ide o nové tvrdenie žalovaného v 2. rade, na ktoré nie je možné v odvolacom konaní prihliadať. Za nesprávne žalobca považoval i tvrdenia žalovaného v 1. rade týkajúce sa trov konania. Zdôraznil, že celý súdny spor v časti voči žalovanému v 1. a 3. rade bol zavinený výlučne nesprávnym a nezákonným postupom žalovaného v 2. rade, za tejto situácie nemohol žalobca sám vyhodnotiť, či sa potvrdia alebo nepotvrdia tvrdenia žalovaného v 2. rade. Pokiaľ by žalovaný v 2. rade vozidlo vydal, až potom by mohol žalobca vziať žalobu späť. Uviedol, že súd prvej inštancie bol povinný vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s tvrdeniami žalobcu o trovách konania a nebolo mu zrejmé, prečo súd niektorým žalovaným náhradu trov konania priznal a žalovanému v 2. rade nepriznal. Dodal, že skutkové tvrdenia, ktoré uvádzal žalobca ako dôvody pre aplikáciu § 256 ods. 2 CSP sa kryjú aj s dôvodmi, ktoré by pre prípad, ak by sa súd nestotožnil so záverom o náhrade trov konania všetkým stranám sporu žalovaným v 2. rade, bolo možné vyhodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa. 9. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo. 10. Opravným uznesením č.k. 31Cb/201/2009-463 zo dňa 26.02.2019 súd prvej inštancie rozhodol, že rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 31Cb/201/2009-419 sa v dátume vyhlásenia rozsudku opravuje tak, že správne má znieť: „V Bratislave dňa 21.06.2017“. 11. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 4Cob/69/2019-477 zo dňa 30.05.2019 rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 31Cb/201/2009-419 zo dňa 21.06.2017 v znení opravného uznesenia zo dňa 26.02.2019 v časti výroku I. a II. potvrdil a v časti III. výroku zrušil s tým, že žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade priznal voči žalobcovi právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotožnil s výrokom súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu voči žalovanému v 2. rade, nestotožnil sa však s jeho odôvodnením. Žalobca správne poukázal na rozporuplnosť bodov 31. a 33. odôvodnenia rozhodnutia. Rovnako mal pravdu v tom, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko danú situáciu mal správne právne posúdiť podľa § 446
Obchodného zákonníka, ktorý upravuje výnimku zo zásady nemo plus iuris. Na druhej strane odvolací súd považoval za správne konštatovanie súdu prvej inštancie o zákonnosti postupu žalovaného v 2. rade, i keď aj na tomto mieste odôvodnenie obsahuje niektoré žalobcom vytýkané nedostatky. Odvolací súd mal za to, že žalobca v uvedenom prípade neuniesol dôkazné bremeno pri preukazovaní tvrdenia o neoprávnenosti zásahu do jeho vlastníckeho práva. V konaní nebolo preukázané, že žalovaný v 2. rade zadržiaval dané motorové vozidlo neprávom, a teda že by išlo o neoprávnený zásah do vlastníckeho práva žalobcu. Naopak, odvolací súd zastával názor, že v zmysle ustanovenia § 21 ods. 1 a 9 zákona o policajnom zbore, došlo k zaisteniu veci a jej úschove oprávnene a zákonne. V Potvrdení o zaistení veci zo dňa 09.07.2009, ktoré vydalo Obvodné oddelenie Policajného zboru SR Žilina - východ, bol uvedený dôvod, že zaistená vec je potrebná na vykonanie úkonov, pretože vzniklo podozrenie, že táto vec súvisí so spáchaním trestného činu alebo priestupku a je potrebná na zistenie skutkového stavu veci alebo na rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní, alebo na rozhodnutie orgánu v konaní o priestupku podľa § 21 ods. 1 Zákona o policajnom zbore. Následne písomným oznámením Obvodného oddelenia policajného zboru Kysucké Nové Mesto zo dňa 22.09.2009 bolo žalobcovi oznámené, že zaistené motorové vozidlo bolo v súlade s § 21 ods. 9 zákona o policajnom zbore uložené do úschovy a žalobca bol súčasne odporučený na ďalší postup v súlade so zákonom. Zároveň dňa 22.09.2010 si na vozidlo uplatnila nárok tretia osoba, na základe čoho možno dospieť k záveru, že úschova bola i naďalej oprávnená. Na základe uvedeného možno konštatovať, že žalovaný v 2. rade žiadnym spôsobom neporušil ustanovenia Zákona o policajnom zbore, postupoval v súlade s § 21 ods. 1 a 9 uvedeného zákona a zaistenie i úschova predmetného vozidla boli oprávnené. Keďže žalovaný v 2. rade nezadržiaval žalobcovu vec neoprávnene, nárok uplatnený reivindikačnou žalobou nemožno žalobcovi priznať. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že napriek zmieneným nedostatkom odôvodnenia, je rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. vecne správne. K odvolaniu žalobcu proti výroku II. napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie správne rozhodol o trovách konania voči žalovanému v 1. a 3. rade, pričom v odôvodnení rozsudku uviedol ustanovenia Civilného sporového poriadku, ktoré pri rozhodovaní aplikoval. Takéto odôvodnenie považoval odvolací súd za dostatočné, nakoľko je v súdnej praxi bežné a rovnako dôvody, pre ktoré tak konajúci súd rozhodol, vyplývajú z obsahu rozhodnutia. Odvolací súd dodal, že je zodpovednosťou žalobcu správne určenie subjektov na strane žalovaného. Nakoľko žalobca nesprávne určil pasívne vecne legitimované subjekty v konaní, zavinil tak trovy konania, ktoré je povinný uvedeným subjektom nahradiť. Odvolací súd mal tiež za to, že v konaní neboli zistené dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, preto nie je dôvod, aby súd nepriznal náhradu trov konania. K tvrdeniu žalobcu, v zmysle ktorého mu nebolo zrejmé, prečo konajúci súd niektorým žalovaným priznal náhradu trov konania a žalovanému v 2. rade ju nepriznal, odvolací súd poukázal na ust. § 359 CSP, v zmysle ktorého sa uvedeným argumentom žalobcu odvolací súd ďalej nezaoberal. Odvolací súd sa nestotožnil s výrokom III. napadnutého rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť na účet súdu trovy konania titulom prekladateľského úkonu. Žalobca správne poukázal na ustanovenie § 155 ods. 2 CSP, podľa ktorého trovy spojené s tým, že strana koná v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie, znáša štát. Nakoľko s účinnosťou od 01.05.2017 bolo zmenené ustanovenie § 155 CSP tak, že bol vyňatý tretí odsek, v danom prípade neexistoval legitímny dôvod, aby súd zaviazal žalobcu na náhradu trov vzniknutých titulom prekladateľského úkonu, keďže takto vzniknuté trovy znáša štát. 12. Na základe dovolania podaného žalobcom Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3Obdo/7/2023 zo dňa 26. októbra 2023 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/69/2019-477 zo dňa 30.05.2019 vo výroku, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 31Cb/201/2009-419 zo dňa 21.06.2017 v znení opravného uznesenia č.k. 31Cb/201/2009-463 zo dňa 26.02.2019 vo výroku I. a II. a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov odvolacieho konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Z hľadiska rozsahu dovolania uviedol, že žalobca napadol odvolaním výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie, v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu voči žalovanému 2/ zamietol, výrok II. o náhrade trov konania žalovanému 1/ a 3/ a výrok III. o povinnosti zaplatiť trovy prekladateľského úkonu. Dovolaním žalobca napadol výrok odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a II. potvrdil a súčasne napadol súvisiaci výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania. Vychádzajúc z uvedeného konštatoval, že dovolaním bol napadnutý výrok súdu prvej inštancie, potvrdený odvolacím súdom, ktorým bola žaloba o vydanie veci voči žalovanému 2/ zamietnutá. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že preskúmaním rozhodnutia prvoinštančného súdu je nutné prisvedčiť dovolateľovi, že toto nie je konzistentné a vnútorne si odporuje v záveroch, pokiaľ ide o
existenciu vlastníckeho práva žalobcu. Súd prvej inštancie v bode 31. uviedol, že sa zaoberal pasívnou legitimáciou žalovaných v 1. a 3. rade, pričom dospel k záveru, že „títo nie sú v spore vecne pasívne legitimovaní, pretože nie sú vlastníkmi dotknutého motorového vozidla a ani si vlastnícke právo k nemu neuplatňujú“. V bode 31. sa ďalej súd prvej inštancie zaoberá aj existenciou vlastníckeho práva žalobcu k danému motorovému vozidlu, pričom vyjadruje záver, že „žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k vozidlu (a to ani titulom vydržania) z dôvodu, že ani leasingová spoločnosť, od ktorej mal žalobca vlastnícke právo nadobudnúť, nebola vlastníkom motorového vozidla, pretože predmetné motorové vozidlo bolo kradnuté“. S poukazom na túto skutočnosť vyhodnotil súd prvej inštancie kúpnu zmluvu uzavretú medzi žalobcom ako kupujúcim a leasingovou spoločnosťou ako predávajúcim ako absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Naproti tomu prvoinštančný súd v bode 33. svojho rozsudku konštatuje, že „žalobca neosvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení (že je vlastníkom motorového vozidla - pozn. dovolacieho súdu), pretože takéto určenie nie je spôsobilé privodiť mu priaznivejšie právne postavenie, pretože žalobca je vlastníkom predmetného zaisteného vozidla, nakoľko v danom spore nebolo preukázané, že by si ešte niekto iný uplatnil vlastnícke právo k predmetnému zaistenému vozidlu“. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v bode 17. uviedol, že „žalobca správne poukázal na rozporuplnosť bodov 31. a 33. rozsudku súdu prvej inštancie“ a rovnako dal za pravdu žalobcovi v tom, že „súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko danú situáciu mal správne posúdiť podľa § 446 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje výnimku zo zásady nemo plus iuris“. Na základe uvedeného teda možno mať za to, že odvolací súd vychádzal zo skutočnosti, že žalobca je vlastníkom predmetného motorového vozidla. V ďalšom sa odvolací súd pri preskúmavaní rozsudku súdu prvej inštancie na podklade odvolania žalobcu, ktorým napadol prvoinštančný rozsudok v časti, v ktorej bola žaloba o vydanie veci voči žalovanému 2/ zamietnutá, zameral na vyhodnocovanie oprávnenosti zaistenia motorového vozidla a jeho následného uloženia do úschovy podľa § 21 ods. 1 a 9 zákona o Policajnom zbore. Dovolateľ namietal, že odvolací súd skutkovo nevymedzil, aký konkrétny dôvod na zaistenie vozidla existoval a súčasne namietal, že od žalobcu v rozpore so základnými zásadami dokazovania požadoval, aby preukázal neexistenciu všetkých dôvodov, resp. tých, ktoré neboli v potvrdení o zaistení veci vôbec skutkovo vymedzené. Dovolateľ ďalej v tejto súvislosti namietal, že súdy nezisťovali skutočnosti podstatné pre uloženie veci do úschovy, teda či si skutočne niekto iný okrem žalobcu uplatnil právo k zaistenému vozidlu a či teda reálne v čase zaistenie existovali pochybnosti o vlastníckom práve k vozidlu. V preskúmavanej veci došlo podľa názoru dovolacieho súdu postupom odvolacieho súdu k naplneniu vady vyplývajúcej z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Táto vada spočíva v rozpornom a nejasnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu v podstatných otázkach, od ktorých záviselo rozhodnutie v časti nároku žalobcu na vydanie veci uplatnenému proti žalovanému 2/. Ako vyplýva z § 21 zákon o Policajnom zbore, policajt je oprávnený zo zákonom stanovených dôvodov zaistiť vec. Súčasne z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak vzniknú pochybnosti o tom, komu zaistená vec patrí, uloží útvar Policajného zboru vec do úschovy a odporučí osobám, ktorým bola vec zaistená a osobám, ktoré si na vec uplatnili právo, aby si svoje vlastnícke alebo iné právo na zaistenú vec uplatnili na súde. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaní 1/ a 3/ netvrdia, že sú vlastníkmi predmetného motorového vozidla a ani si vlastnícke právo k nemu neuplatňujú a zároveň konštatoval, že žalobca je vlastníkom daného vozidla. Na základe týchto záverov možno teda usudzovať, že súd prvej inštancie neidentifikoval v konaní pochybnosť o práve k zaistenej veci. Odvolací súd v otázke vlastníctva dal za pravdu žalobcovi v tom, že súd prvej inštancie mal správne aplikovať § 446 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje výnimku zo zásady „nemo plus iuris“. V súvislosti s nárokom žalobcu na vydanie veci je potrebné podľa názoru dovolacieho súdu poukázať na skutočnosť, že prvoinštančný súd a ani odvolací súd vo svojich rozhodnutiach neodôvodnili, prečo vyhodnocovali oprávnenosť/neoprávnenosť zaistenia motorového vozidla a jeho uloženia do úschovy a prečo nevyhodnocovali spornosť/nespornosť vlastníckeho práva ako dôvodu uloženia motorového vozidla do úschovy. Práve spornosť o vlastníkovi motorového vozidla bola predpokladom a dôvodom tohto súdneho sporu o určenie vlastníctva a vydanie veci, pretože ako vyplýva z oznámenia Obvodného oddelenia PZ Kysucké Nové Mesto zo dňa 22.09.2009, žalobca bol príslušným obvodným oddelením oboznámený o uložení veci do úschovy a bolo mu v zmysle § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. odporúčané, aby si v leto 60 dní uplatnil vlastnícke právo alebo iné právo na zaistenú vec. V dovolaním napadnutom rozhodnutí odvolacieho súdu absentuje odôvodnenie, prečo odvolací súd neposudzoval nárok žalobcu na vydanie motorového vozidla vo svetle dotknutých ustanovení zákona č. 171/1993 Z.
z. a prečo svoj záver o nemožnosti vyhovieť žalobe odôvodňoval „reivindikačnou žalobou“ podľa § 126 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho skúmal neoprávnený zásah do vlastníckeho práva žalobcu. Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené uzatvoril, že konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm. f) CSP, a preto žalobcom napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP). Dovolací súd aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania (čl. 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku) považoval za potrebné uviesť, že v danom prípade bolo vzhľadom na dĺžku konania a vykonané dokazovanie efektívne zrušenie iba rozhodnutia odvolacieho súdu a vrátenie veci v rozsahu zrušenia tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP). 13. Opravným uznesením sp. zn. 3Obdo/7/2023 zo dňa 20. marca 2024 Najvyšší súd Slovenskej republiky I. výrokom opravil v záhlaví uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2023 sp. zn. 3Obdo/7/2023 označenie žalovaného 3/ tak, že správne znie: „3/ HDI Assicurazioni S.p.A., so sídlom Piazza Guglielmo Marconi 25, 00144 Rím, Taliansko, IČO: 04349061004“ a II. výrokom opravil záhlavie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2023 sp. zn. 3Obdo/7/2023, tak že vypúšťa označenie právneho zástupcu žalovaného 3/. 14. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého uznesenia, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia je potrebné v napadnutej časti I. výroku a vo výroku II. zrušiť. 15. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 16. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. 17. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/69/2019-477 zo dňa 30.05.2019 bol rozhodnutím dovolacieho súdu zrušený a vec bola vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie v časti výroku, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 31Cb/201/2009-419 zo dňa 21.06.2017 v znení opravného uznesenia č.k. 31Cb/201/2009-463 zo dňa 26.02.2019 vo výroku I. a II. a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov odvolacieho konania. Predmetom konania po čiastočnom zrušení rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/69/2019-477 zo dňa 30.05.2019 uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/7/2023 zo dňa 26. októbra 2023 v znení opravného uznesenia č.k. 3Obdo/7/2023 zo dňa 20. marca 2024 tak zostala žaloba v časti, ktorou sa žalobca domáhal vydania veci voči žalovanému v 2. rade a nárok všetkých sporových strán na náhradu trov konania. Žalobca vo svojom odvolacom návrhu žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v odvolaním napadnutej časti tak, že žalovaný v 2. rade je povinný vydať žalobcovi nákladné motorové vozidlo značky NISSAN ALTEON 35,13, VIN: I., evidenčné číslo H.XXX AK, bielej farby a zrušil prvý a tretí výrok v časti označenej II., t.j. výrok, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanému v 1. a 3. rade právo na náhradu trov konania a vec v časti prvého a tretieho výroku v časti označenej II. vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal žalobcovi právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v celom rozsahu voči žalovanému v 2. rade. 18. Odvolací súd v zmysle záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zrušujúcom uznesení sp. zn. 3Obdo/7/2023 zo dňa 26. októbra 2023 konštatuje, že rozhodnutie prvoinštančného súdu nie je konzistentné a vnútorne si odporuje v záveroch, pokiaľ ide o existenciu vlastníckeho práva žalobcu. Súd prvej inštancie v bode 31. uviedol, že sa zaoberal pasívnou legitimáciou žalovaných 1/ a 3/, pričom dospel k záveru, že „títo nie sú v spore vecne pasívne legitimovaní, pretože nie sú vlastníkmi dotknutého motorového vozidla a ani si vlastnícke právo k nemu neuplatňujú“. V bode 31. sa ďalej súd prvej inštancie zaoberá aj existenciou vlastníckeho práva žalobcu k danému motorovému vozidlu, pričom vyjadruje záver, že „žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k vozidlu (a to ani titulom vydržania) z dôvodu, že ani leasingová spoločnosť, od ktorej mal žalobca vlastnícke právo nadobudnúť, nebola vlastníkom motorového vozidla, pretože predmetné motorové vozidlo bolo
kradnuté“. S poukazom na túto skutočnosť vyhodnotil súd prvej inštancie kúpnu zmluvu uzavretú medzi žalobcom ako kupujúcim a leasingovou spoločnosťou ako predávajúcim ako absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Naproti tomu prvoinštančný súd v bode 33. svojho rozsudku konštatuje, že „žalobca neosvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení (že je vlastníkom motorového vozidla - pozn. dovolacieho súdu), pretože takéto určenie nie je spôsobilé privodiť mu priaznivejšie právne postavenie, pretože žalobca je vlastníkom predmetného zaisteného vozidla, nakoľko v danom spore nebolo preukázané, že by si ešte niekto iný uplatnil vlastnícke právo k predmetnému zaistenému vozidlu“. Odvolateľ tak dôvodne namietal rozpory v záveroch súdu prvej inštancie, čo spôsobuje zmätočnosť napadnutého rozsudku. 19. Ako vyplýva z ustanovenia § 21 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, policajt je oprávnený zo zákonom stanovených dôvodov zaistiť vec. Súčasne z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak vzniknú pochybnosti o tom, komu zaistená vec patrí, uloží útvar Policajného zboru vec do úschovy a odporučí osobám, ktorým bola vec zaistená a osobám, ktoré si na vec uplatnili právo, aby si svoje vlastnícke alebo iné právo na zaistenú vec uplatnili na súde. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaní v 1. a 3. rade netvrdia, že sú vlastníkmi predmetného motorového vozidla a ani si vlastnícke právo k nemu neuplatňujú a zároveň konštatoval, že žalobca je vlastníkom daného vozidla. Na základe týchto záverov možno teda usudzovať, že súd prvej inštancie neidentifikoval v konaní pochybnosť o práve k zaistenej veci. 20. V súvislosti s nárokom žalobcu na vydanie veci je potrebné poukázať na skutočnosť, že prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí neodôvodnil, prečo vyhodnocoval oprávnenosť/neoprávnenosť zaistenia motorového vozidla a jeho uloženia do úschovy a prečo nevyhodnocoval spornosť/nespornosť vlastníckeho práva ako dôvodu uloženia motorového vozidla do úschovy. Práve spornosť o vlastníkovi motorového vozidla bola predpokladom a dôvodom tohto súdneho sporu o určenie vlastníctva a vydanie veci, pretože ako vyplýva z oznámenia Obvodného oddelenia PZ Kysucké Nové Mesto zo dňa 22.09.2009 žalobca bol príslušným obvodným oddelením oboznámený o uložení veci do úschovy a bolo mu v zmysle § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. odporúčané, aby si v leto 60 dní uplatnil vlastnícke právo alebo iné právo na zaistenú vec. V napadnutom rozhodnutí absentuje odôvodnenie, prečo súd neposudzoval nárok žalobcu na vydanie motorového vozidla vo svetle dotknutých ustanovení zákona č. 171/1993 Z. z. a prečo skúmal neoprávnený zásah do vlastníckeho práva žalobcu v zmysle § 126 Občianskeho zákonníka. Odvolanie žalobcu, ktorým napadol výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu o vydanie veci voči žalovanému v 2. rade zamietol, preto odvolací súd považoval za dôvodné. 21. Zo znenia výrokovej časti uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/7/2023 zo dňa 26. októbra 2023 v znení opravného uznesenia sp. zn. 3Obdo/7/2023 zo dňa 20. marca 2024 vyplýva, že dovolací súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/69/2019-477 zo dňa 30.05.2019 vo výroku, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 31Cb/201/2009-419 zo dňa 21.06.2017 v znení opravného uznesenia č.k. 31Cb/201/2009-463 zo dňa 26.02.2019 vo výroku I. a II. a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov odvolacieho konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súd teda zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie aj v časti výroku I. rozsudku, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti II. výroku týkajúceho sa nároku žalovaného v 1. rade a žalovaného v 3. rade na náhradu trov konania proti žalobcovi. S poukazom na uvedené a vzhľadom na zrušenie napadnutého rozsudku v časti výroku I. vo veci samej, ktorým bola žaloba o vydanie veci voči žalovanému v 2. rade zamietnutá, odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok aj v časti celého II. výroku o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní prihliadne na argumentáciu sporových strán ohľadne náhrady trov konania a s touto sa náležite vysporiada. 22. Odvolací súd poukazuje na princíp dvojinštančnosti konania, ktorý má základ v tom, že každá skutková a právna otázka, ktorá je v prejednávanej veci rozhodujúca, musí byť predmetom posúdenia súdu nielen súdom prvého stupňa, ale aj odvolacieho súdu. Zásada dvojinštančnosti sa realizuje prostredníctvom odvolania ako riadneho opravného prostriedku, pričom jej zmyslom je umožniť, aby nadriadený súd v systéme súdnej sústavy preskúmal vecnú správnosť rozhodnutia prvoinštančného súdu. Odvolací súd v tomto prípade považoval za vhodné napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie v súlade so zásadou dvojinštančnosti, aby nedošlo k znemožneniu uplatnenia práva sporových strán domáhať sa riadnym opravným prostriedkom preskúmania tvrdení a právnych záverov prvýkrát použitých až v konečnom rozsudku odvolacieho súdu.
23. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 31Cb/201/2009-419 zo dňa 21.6.2017 v znení opravného uznesenia č.k. 31Cb/201/2009-463 zo dňa 26.02.2019 v napadnutej časti I. výroku, ktorým bola žaloba o vydanie veci voči žalovanému v 2. rade zamietnutá a v II. výroku podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil, a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom bude súd postupovať vo vyššie naznačenom smere. V novom rozhodnutí súd zároveň rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP aj o náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).