{"guid": "d3361891-2c12-40b4-9ff9-05bfb81998ef:9cdc4158-7c5d-4307-b808-d5500fbe29f2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1109244761.3", "spisova_znacka": "4Cob/118/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Cob/118/2023 z 16. 10. 2024", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 16. októbra 2024, sp. zn. 4Cob/118/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1109244761.3", "identifikacne_cislo": "1109244761", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Elena Kúšová", "sudca_id": 165, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-elena-kusova-165", "datum_vydania": "2024-10-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9cdc4158-7c5d-4307-b808-d5500fbe29f2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1109244761.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1109244761.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1109244761.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n4Cob/118/2023\n1109244761\n16. 10. 2024\nJUDr. Elena Kúšová\nECLI:SK:KSBA:2024:1109244761.3\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek\nsenátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovič, v právnej veci žalobcu: Ing. Štefan Súkeník\n- KINEKUS, Rosinská 8449/13, 010 08 Žilina, IČO: 17 866 375, zast. JUDr. Ivan Glovniak, advokát,\nD. Dlabača 2748/28, 010 01 Žilina, proti žalovanému v 1. rade: ČSOB Leasing, a.s., Žižkova 11,\n815 10 Bratislava, IČO: 35 704 713, zast. Advokátska kancelária ČULMAN, s. r. o., Lietavská 3,\n851 06 Bratislava, IČO: 46 849 793, žalovanému v 2. rade: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,\nPribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, žalovanému v 3. rade: HDI Assicurazioni S.p.A.,\nPiazza Guglielmo Marconi 25, 00144 Rím, Taliansko, IČO: 04349061004, zast. JUDr. Ladislav Udvaros,\nadvokát, Advokátska kancelária Udvaros & Partners, Cukrová 14, 813 39 Bratislava, v konaní o\nurčenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k.\n31Cb/201/2009-419 zo dňa 21.6.2017 v znení opravného uznesenia č.k. 31Cb/201/2009-463 zo dňa\n26.02.2019, takto\nrozhodol:\nKrajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 31Cb/201/2009-419 zo dňa\n21.6.2017 v znení opravného uznesenia č.k. 31Cb/201/2009-463 zo dňa 26.02.2019 v napadnutej časti\nI. výroku a vo výroku II. zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom rozhodol tak, že: Súd žalobu voči žalovanému\nv 1. rade zamieta. Súd žalobu voči žalovanému v 2. rade zamieta. Súd žalobu voči žalovanému v 3.\nrade zamieta. II. výrokom rozhodol: Súd priznáva žalovanému v 1. rade 100 % náhradu trov konania\nžalobcom. Súd priznáva žalovanému v 2. rade 0 % náhrady trov konania žalobcom. Súd priznáva\nžalovanému v 3. rade 100 % náhradu trov konania žalobcom. III. výrokom rozhodol, že žalobca je povinný\nzaplatiť na účet súdu trovy konania titulom prekladateľského úkonu a to všetko do 3 dní od právoplatnosti\nrozsudku.\nV odôvodení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 24.11.2009 pôvodne\nvoči žalovanému VB Leasing (právny predchodca právneho nástupcu ČSOB leasing) domáhal, aby\nsúd určil že výlučným vlastníkom motorového vozidla NISSAN ŠPZ: H.-XXX-AK je žalobca, a to titulom\nleasingovej zmluvy zo dňa 31.05.2006 a Kúpnej zmluvy zo dňa 17.06.2009.\nŽalobca svoj nárok odôvodnil tým, že dňa 31.05.2006 uzatvoril s žalovaným v 1. rade Leasingovú\nzmluvu č. LZF/06/20231 k predmetu vozidla NISSAN Alteon, VIN: I., ŠPZ: XCM-XXXAK. Po uplynutí\ndojednanej doby leasingu došlo Kúpnou zmluvou zo dňa 17.06.2009 uzavretou medzi žalobcom a\nžalovaným (pôvodne VB Leasing) k prevodu vlastníckeho práva k predmetnému vozidlu na žalobcu.\nPo nadobudnutí vlastníckeho práva žalobcu k predmetnému vozidlu NISSAN došlo pri prepise vozidla\nna žalobcu dňa 09.07.2009 zo strany Obvodného oddelenia Policajného zboru SR Žilina -východ,\npod č.p. ORP-1673/OPP-V-2009, v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. v znení neskorších\npredpisov k zaisteniu vozidla NISSAN, a to z dôvodu, že v rámci policajného šetrenia bolo zistené, že\nuvedené vozidlo pochádza z trestnej činnosti. V súčasnej dobe sa vozidlo NISSAN nachádza v úschove\nObvodného oddelenia Policajného zboru v Kysuckom Novom Meste, ktorá pre účely vydania vozidla\n\noprávnenému vlastníkovi vyžaduje rozhodnutie súdu ako nespochybniteľný právny titul, jednoznačne\npreukazujúci vlastnícke právo k predmetnému vozidlu. Napriek skutočnosti, že žalobca v súlade s ust. §\n446 Obchodného zákonníka vozidlo NISSAN nadobudol v dobrej viere, na základe Kúpnej zmluvy zo dňa\n17.06.2009, vzhľadom na to, že na vydanie vozidla zo strany Obvodného oddelenia Policajného zboru\nv Kysuckom Novom Meste je potrebné uplatnenie vlastníckeho práva k vozidlu určovacou žalobou na\nsúde a následný rozsudok súdu potvrdzujúci vlastnícke právo žalobcu k predmetnému vozidlu, žalobca\nmal za to, že na podaní žaloby má právny záujem v zmysle ust. § 80 písm. c) OSP.\nŽalovaný (pôvodne VB LEASING SK, v súčasnom procesnom postavení žalovaný v 1. rade) vo vyjadrení\nk žalobe uviedol, že v súlade s leasingovou zmluvou previedol vlastnícke právo k predmetu vozidla predmet leasingu na žalobcu. Medzi žalobcom a žalovaným nie je žiaden spor o určenie vlastníckeho\npráva k vozidlu, žalovaný nikdy žiadnym spôsobom nespochybňoval nadobudnutie vlastníckeho práva k\npredmetu leasingu žalobcom. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný namietol svoju pasívnu legitimáciu\nv predmetnej právnej veci a zároveň neexistenciu právneho záujmu na určení vlastníckeho práva k\nvozidlu medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je základným predpokladom určovacej žaloby.\nNásledne žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na to, že v danom prípade nie je potrebné preukazovať\nnaliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k predmetnému vozidlu, nakoľko tento vyplýva\npriamo z § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. Žalobca ďalej uviedol: „Nakoľko si na predmet konania\nuplatnila právo aj tretia osoba, a to podľa plnomocenstva zo dňa 06.05.200 konkrétne spoločnosť\nAssicurazioni S.p.A. so sídlom Via Abruzzi 10, 00 187 Rím, Taliansko, podáva žalobca podľa § 92 ods.\n1 OSP návrh na vstup uvedenej spoločnosti do konania na strane žalovaného“. Žalobca ďalej doplnil,\nže v rámci plnomocenstva uvedená spoločnosť prehlásila, že sa stala vlastníkom predmetného vozidla\nvyplatením sumy 17.659 eur, poukázal že k takto všeobecne formulovanému uplatneniu vlastníckeho\npráva nie je možné uzavrieť z akého titulu sa táto spoločnosť domnieva, že je vlastníkom predmetného\nvozidla. Žalobca ďalej uviedol, že vzhľadom na nejednotnosť v rozhodovacej činnosti súdov a to najmä\nKrajského súdu v Bratislave ohľadom preukazovania naliehavého právneho záujmu v konaní o určenie\nvlastníckeho práva na základe ust. § 21 zákona č. 171/1993 Z. z. z opatrnosti sa žalobca musí domáhať\naj vydania veci proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené podal podľa ust. §\n92 ods. 1 OSP návrh na vstup Ministerstva vnútra Slovenskej republiky do konania na strane žalovaného\na doplnil pôvodný návrh.\nUznesením zo dňa 13.12.2013 konajúci súd pripustil, aby do konania na strane žalovaného ako žalovaný\nv II. rade vstúpilo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a taktiež pripustil zmenu petitu tak, že bude\nznieť:\n„Súd určuje, že navrhovateľ F.. Š. N. - KINEKUS, s miestom podnikania 9. Mája 1181/50, 024 04 Kysucké\nNové Mesto, IČO: 17 866375, je výlučným vlastníkom motorového vozidla NISSAN Alteon, VIN: I., SPZ:\nH.-XXXAK.\nŽalobca nie je povinný uhradiť Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72\nBratislava, IČO: 00 151 866 nevyhnutné náklady, ktoré vznikli v súvislosti so zaistením motorového\nvozidla značky NISSAN ALTEON 35,13, VIN: I., evidenčné číslo H.-XXXAK, bielej farby a jeho úschovou.\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava IČO: 00 151 866 je\npovinné vydať navrhovateľovi nákladné motorové vozidlo značky NISSAN ALTEON 35,13, VIN: I., SPZ:\nH.-XXXAK.“\nŽalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že dňa 12.07.2009 bolo cestou SIRENE Taliansko, oznámené Národnej ústredni SIRENE, že predmetné motorové vozidlo je predmetom pátrania\nv súvislosti s trestným činom krádeže a jeho majiteľom je Narder Autoveicoli Sas Di Michele, Massimo\nand C. Vykonanou expertízou sa potvrdilo, že ide o vozidlo pochádzajúce z uvedenej krádeže a že\nbolo na Slovensko dovezené dňa 26.04.2006 a následne prihlásené na meno S. Y.. Listom zo dňa\n18.09.2009 žalobca požiadal OO PZ Kysucké Nové Mesto o vrátenie zaisteného motorového vozidla a\nlistom zo dňa 19.11.2009 ho upovedomil o podaní žaloby na určenie vlastníckeho práva na Okresnom\nsúde Bratislava I. Národnej ústredni SIRENE bolo listom zo dňa 06.05.2010 oznámené, že vlastníkom\npredmetného vozidla je poisťovňa HDI Assicurazioni S.p.A., so sídlom v Ríme, Via Abruzzi 10, ktorá\npredmetné motorové vozidlo odkúpila za 17.659 Eur. Vzhľadom na skutočnosť, že si na uvedené\nmotorové vozidlo uplatnilo vlastnícke právo viacero osôb, vznikli pochybnosti o vlastníckom práve k\nmotorovému vozidlu, čo odôvodňovalo povinnosť príslušníka Policajného zboru konať v zmysle § 21\nods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. Uviedol, že žalobca bol správne poučený príslušníkom Policajného\nzboru o skutočnosti, aby si uplatnil svoj nárok v občianskom súdnom konaní v stanovenej lehote a mal\nza to, že vykonáva úschovu predmetného motorového vozidla oprávnene. Namietal predčasnosť návrhu\nna vydanie motorového vozidla z dôvodu, že k zaisteniu motorového vozidla došlo na základe zákona,\nnepominuli dôvody vedúce k jeho zaisteniu a najmä v občianskom súdnom konaní nebolo rozhodnuté o\n\nvlastníctve motorového vozidla, ako aj nedostatok pasívnej legitimácie a navrhol, aby súd žalobu voči\nžalovanému v 2. rade zamietol.\nUznesením súdu zo dňa 11.12.2014 súd pripustil, aby do konania na strane žalovaného ako žalovaný v\nIII. rade vstúpila spoločnosť HDI Assicurazioni S.p.A. so sídlom Via Abruzzi 10, 008187 Rím, Taliansko,\nIČO: 04349061004.\nŽalovaný v 3. rade v konaní namietal nedostatok pasívnej legitimácie, pretože vlastníctvo predmetného\nmotorového vozidla naňho neprešlo, keď aj v liste vlastníctva sa uvádza ako vlastník predmetného\nmotorového vozidla spoločnosť Narder Autoveicoli Di Narder Michele, Massimo E C. SAS.\n2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie a zistil nasledovný skutkový\nstav. Žalobca so žalovaným v 1. rade (pôvodne s právnym predchodcom VB LEASING SK) dňa\n31.05.2006 uzatvoril Leasingovú zmluvu č. LZF/06/20231 k predmetu vozidla „NISSAN Alteon, VIN:\nI., ŠPZ: XCM-XXXA“. Po uplynutí dojednanej doby leasingu došlo na základe Kúpnej zmluvy zo\ndňa 17.06.2009 k prevodu vlastníckeho práva k predmetnému vozidlu na žalobcu. Po nadobudnutí\nvlastníckeho práva žalobcu k predmetnému vozidlu NISSAN, došlo pri prepise vozidla dňa 09.07.2009\nzo strany Obvodného oddelenia Policajného zboru SR Žilina - východ, pod č.p. ORP-1673/OPP-V-2009,\nv zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. k zaisteniu vozidla NISSAN z dôvodu, že v rámci\npolicajného šetrenia bolo zistené, že uvedené vozidlo pochádza z trestnej činnosti. Predmetné vozidlo\nsa nachádzalo v úschove Obvodného oddelenia Policajného zboru v Kysuckom Novom Meste, ktoré\npre účely vydania vozidla oprávnenému vlastníkovi vyžadovalo rozhodnutie súdu ako titul, preukazujúci\nvlastnícke právo k danému vozidlu.\nVykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že dňa 08.07.2009 o 16.51 hod. počas\nvykonávania úkonov na ODI KNM pri zmene vlastníka nákladného motorového vozidla, skriňové, bielej\nfarby zn. NISSAN ALTEON 35,13, VIN:I. XXXXXXXXX majiteľ F.. Š. N. KINEKUS, v lustrácii CLK\nbolo zistené, že po vozidle je vyhlásené pátranie schengenských systémov pod ID:F.. Pátranie bolo\ntelefonicky overené a potvrdené operačnými dôstojníkmi služby SIRENE a na základe týchto zistení\nbolo vozidlo zaistené a následne dňa 09.08.2009 prevezené do Areálu Krajského riaditeľstva PZ Žilina Turiec. Z výsluchu F.. N. vyplývalo, že predmetné vozidlo žalobca zakúpil od spoločnosti KUNSTAV s.r.o.\nNitra, pričom kúpnu cenu žalobca uhradil leasingom cez spoločnosť VB LEASING SK, ktorej zaplatil\n36 splátok. Nakoľko vozidlo bolo nepojazdné - porucha motora, bolo odstavené v Autoservise Truck\nCentrum v Žiline. Ako žalobca vo svojej výpovedi uviedol, nemal vedomosť, že by predmetné vozidlo\nmalo byť odcudzené. Predmetné vozidlo spolu s kľúčmi od vozidla bolo zaistené, o čom bolo vydané\npotvrdenie o zaistení veci Obvodným oddelením PZ SR Žilina - východ a žalobcovi bol doporučený\npostup v zmysle § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z., aby si uplatnil svoje vlastnícke právo k motorovému\nvozidlu na súde.\n3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § § 470 ods. 1, § 473, 132 ods. 1, § 182, § 191, § 192,\n§ 137, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len\n„CSP“), § 1, § 261 ods. 1 a 9, § 265 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný\nzákonník“), § 80 zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok (účinného do 30.06.2016), § 39, § 40\nods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, § 126 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len\n„Občiansky zákonník“), § 21 ods. 1 veta prvá, 9 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore (ďalej len\n„zákon č. 171/1993 Z. z.).\n4. Prioritne súd prvej inštancie skúmal otázku pasívnej legitimácie žalovaných v konaní. Z vykonaného\ndokazovania mal za to, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva k\nmotorovému vozidlu, vydania motorového vozidla a určenia, že nie je povinný uhradiť žalovanému v 2.\nrade nevyhnutné náklady, ktoré vznikli v súvislosti so zaistením a úschovou predmetného motorového\nvozidla. Mal za to, že síce žalobca správne podal predmetnú žalobu o určenie vlastníckeho práva k\nuvedenému vozidlu, avšak podľa názoru konajúceho súdu žaloba mala smerovať proti tomu, kto si\ntakisto nárokuje voči predmetnému vozidlu vlastnícke právo, toto však ani jeden zo žalovaných netvrdí.\nTeda žalovaní nielenže netvrdia, že sú vlastníkmi predmetného motorového vozidla, ale ani si vlastnícke\nprávo neuplatňujú. Preto mal súd prvej inštancie za to, že žalovaní v 1. až 3. rade nie sú v spore o určenie\nvlastníckeho pravá k motorovému vozidlu pasívne vecne legitimovaní. V tejto súvislosti poukázal na to,\nže motorové vozidlo, ktoré bolo predmetom leasingovej a kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a\nžalovaným v 1. rade bolo ukradnuté a z tohto dôvodu bolo aj zaistené políciou. Leasingová spoločnosť\nvšak nemohla previesť na žalobcu viac práv k veci ako sama mala, a preto, podľa názoru súdu, je\npredmetná kúpna zmluva absolútne neplatná podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Ani\n\nskutočnosť, že žalobca predmetné motorové vozidlo nadobudol kúpou v dobrej viere, vychádzajúc z\ntoho, že predávajúci (t.j. žalovaný v 1. rade) je jeho vlastníkom, nemení nič, nakoľko v občianskom práve\nplatí právna zásada, že „nikto nemôže previesť na iného viac ako má“. Na základe uvedenej zásady\nnemožno nadobudnúť vlastnícke právo k veci od nevlastníka (ani pri existencii dobrej viery kupujúceho).\nVzhľadom na uvedené žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k motorovému vozidlu, a to ani\ntitulom vydržania. Kupujúcemu v danom prípade, podľa názoru súdu prvej inštancie, vzniká iba nárok\nna vydanie bezdôvodného obohatenia spojený s nárokom na náhradu škody.\nV časti žaloby týkajúcej sa žalovaného v 2. rade, t.j. žaloby o vydanie motorového vozidla, mal konajúci\nsúd za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný v 2. rade v danom prípade\npostupoval v súlade so zákonom č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, pretože keď bolo zistené, že\nsi na predmetné motorové vozidlo robia nárok viaceré osoby, splnil si svoju zákonnú povinnosť, keď\nrozhodol o zaistení a úschove vozidla u žalovaného v 2. rade a zároveň vyzval osoby, aby si svoj nárok\nuplatňovali podaním žaloby na súd. Podľa názoru súdu tento postup žalovaného v 2. rade nemožno\ncharakterizovať ako neoprávnený zásah do vlastníckeho práva žalobcu, resp. ako zadržiavanie veci\nneprávom. Neoprávnený zásah by prichádzal do úvahy v prípade, ak by súd v konaní právoplatne určil,\nže výlučným vlastníkom vozidla je žalobca, a žalovaný v 2. rade by odmietol vozidlo vydať. S poukazom\nna uvedené mal súd prvej inštancie za to, že žalovaného v 2. rade nemožno považovať za subjekt\nneoprávneného zásahu do práv žalobcu, a teda nie je v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom.\nŽalobca sa predmetnou žalobou zároveň domáhal aj určenia, že nie je povinný uhradiť žalovanému v 2.\nrade nevyhnutné náklady, ktoré vznikli v súvislosti so zaistením a úschovou predmetného zadržaného\nvozidla. Vzhľadom na skutočnosť, a podľa názoru konajúceho súdu, že došlo k zaisteniu uvedeného\nvozidla zo zákonných dôvodov, žaloba v tejto časti (určenie, že žalobca nie je povinný uhradiť\nžalovanému v 2. rade nevyhnutné náklady) je podaná predčasne, preto žalobu voči žalovanému v 2.\nrade zamietol.\nTaktiež súd zamietol žalobu voči žalovanému v 3. rade z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie,\nnakoľko žalovaný v 3. rade si neuplatnil voči predmetnému motorovému vozidlu nárok.\nSúd prvej inštancie ďalej uviedol, že v prvom rade skúmal splnenie podmienok konania ako procesnej\nstránky. Mal za to, že žalobca neosvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože\ntakéto určenie nie je spôsobilé privodiť žalobcovi priaznivejšie právne postavenie - pretože žalobca je\nvlastníkom predmetného zaisteného vozidla, nakoľko v danom spore nebolo preukázané, že by si ešte\nniekto iný uplatnil vlastnícke právo k predmetnému zaistenému vozidlu. S poukazom na vyššie uvedené\nsúd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému v 1. a 3. rade priznal 100 % náhradu\ntrov konania.\n5. Proti tomto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, a to v časti druhého\nvýroku v časti označenej I., t.j. voči výroku, ktorým súd žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol a\ntaktiež voči prvému a tretiemu výroku v časti označenej II., t.j. voči výroku, ktorým súd priznal žalovanému\nv l. rade a žalovanému v 3. rade právo na náhradu trov konania a taktiež voči výroku označenému\nIII., ktorým súd uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť na účet súdu trovy konania titulom prekladateľského\núkonu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje podanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel\nna základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP,\nrozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1\npísm. h) CSP, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1\npísm. b) CSP.\nZa správny považoval záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca je vlastníkom predmetného\nvozidla, nakoľko vlastnícke právo nadobudol na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 17.06.2009 po uplynutí\ndojednanej doby leasingu. Za nesprávne označil závery súdu prvej inštancie, že žalobca nemohol\nnadobudnúť vlastnícke právo k motorovému vozidlu, keď odsek 31. je v rozpore s ďalšími odsekmi\nodôvodnenia napadnutého rozsudku. Nesúhlasil s názorom konajúceho súdu o absolútnej neplatnosti\nkúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, pretože v konaní nebolo preukázané, že by\npredmetné motorové vozidlo bolo skutočne odcudzené a predovšetkým, súd mal správne právne posúdiť\nvec v zmysle § 446 Obchodného zákonníka. Mal za to, že následne nebol správny ani záver súdu\nprvej inštancie o tom, že nie je podstatná súdom zistená skutočnosť, že žalobca nadobudol predmetné\nvozidlo v dobrej viere, ale táto skutočnosť potvrdzuje nadobudnutie vlastníckeho práva aj v prípade, ak\nby sa teoreticky preukázalo, že predmetné motorové vozidlo bolo odcudzené. Záver súdu o tom, že\nžalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo ani titulom vydržania, považoval takisto za nesprávny,\nkeďže vydržanie je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, a tak zásada o obmedzení\n\nmožnosti prevodu práva nemá na vydržanie vplyv. Namietal taktiež, že súd prvej inštancie dostatočne\nnerozlišoval medzi zaistením vozidla a uložením vozidla do úschovy, na ktoré musia byť splnené\nrozdielne podmienky.\nĎalej uviedol, že súd prvej inštancie posudzoval skutkový stav, týkajúci sa zaistenia vozidla, na základe\nnesprávneho znenia ustanovenia § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z., pretože zákon v čase zaistenia\nvozidla neupravoval ako dôvod, že po vozidle pátra polícia iného štátu, ktorý ako dôvod tvrdil žalovaný\nvo vyjadrení zo dňa 25.04.2014. Žalobcovi nebolo zrejmé, akým spôsobom súd dospel k zisteniu, že\npredmetné vozidlo bolo zaistené z dôvodu, že pochádza z trestnej činnosti. Zdôraznil, že polícia v\nrámci potvrdenia o zaistení veci zo dňa 09.07.2009 neuviedla žiaden konkrétny dôvod na zaistenie veci.\nNamietal, že ak súd v rozpore s tvrdením žalovaného v 2. rade dospel k záveru, že vozidlo bolo zaistené\nz dôvodu, že pochádza z trestnej činnosti, tak je potrebné uviesť, že nebolo preukázané, že vozidlo\nskutočne pochádzalo z trestnej činnosti, nie je zrejmé, z akých dôkazov súd dospel k takémuto zisteniu, a\ntak odôvodnenie rozhodnutia označil v tejto časti za nepreskúmateľné. Uviedol, že aj keby bolo teoreticky\npreukázané, že vozidlo pochádzalo z trestnej činnosti, tak samotná táto skutočnosť neoprávňuje policajta\nk zaisteniu veci. Policajt by bol oprávnený zaistiť vec iba na vykonanie potrebných úkonov, ktorých\npotrebu vykonania súd nezistil a ani nesprávne nezisťoval, a tak dospel k nesprávnemu zisteniu, že\ndošlo k oprávnenému zaisteniu vozidla. Žalobca zastával názor, že pokiaľ by bolo preukázané, že\nvozidlo pochádzalo z trestnej činnosti, tak vznikla povinnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní\nkonať podľa Trestného poriadku a nie podľa zákona č. 171/1993 Z. z. V tomto kontexte uviedol, že\nsúd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, pričom tento odklon v rozpore so zákonom dôkladne\nneodôvodnil, keď vyhodnotil, že polícia v tomto prípade správne postupovala podľa zákona č. 171/1993\nZ. z. Konštatoval, že pokiaľ by aj polícia bola oprávnená zaistiť vec v zmysle zákona č. 171/1993 Z. z.,\ntak zaistenie veci mohlo trvať najviac 90 dní, pričom na oprávnené zadržiavanie vozidla dlhé roky, by\nmuseli byť dané zákonné podmienky pre uloženie vozidla do úschovy v zmysle § 21 ods. 9 zákona č.\n171/1993 Z. z. ku dňu uloženia vozidla do úschovy, v zmysle vyjadrenia žalovaného ku dňu 09.07.2009.\nŽalobca nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný v 2. rade si splnil svoju povinnosť,\nkeď rozhodol o zaistení a úschove vozidla z dôvodu, že si na predmetné vozidlo robia nárok viaceré\nosoby, pretože ku dňu 09.07.2009 si robil nárok na vozidlo iba žalobca, tak ako aj až do rozhodnutia\nsúdu v tomto konaní. Uviedol, že vo vzťahu k rozhodnutiu o zaistení veci nemá akýkoľvek vplyv to, či\nsi na vozidlo robia alebo nerobia nárok viaceré osoby. Za vnútorne odporujúce považoval odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku, keď skutkové zistenie, či si na vozidlo robia nárok viaceré osoby, je v časti 21\nods. 2 odôvodnenia rozsudku použité ako dôvod na uloženie vozidla do úschovy, ale na druhej strane\nv rámci odseku 33. odôvodnenia rozsudku súd dospel k záveru, že nebolo preukázané, že by si ešte\nniekto uplatnil vlastnícke právo k predmetnému vozidlu, a tak nebol daný naliehavý právny záujem\nna určení vlastníckeho práva žalobcu. Rozporuplnosť napadnutého rozsudku videl aj v tom, že súd\nprvej inštancie dospel k zisteniu, že neoprávnenosť zásahu žalovaného v 2. rade do vlastníckeho práva\nžalobcu by prichádzala do úvahy iba v prípade, ak by súd rozhodol, že žalobca je vlastníkom vozidla,\npričom sám súd túto žalobu zamietol z dôvodu, že nebolo preukázané, že by si niekto uplatnil vlastnícke\nprávo k predmetnému zaistenému vozidlu. Uviedol, že ak by sa potvrdilo, že zaistená vec pochádza z\ntrestnej činnosti, policajt by bol povinný zaistenú vec neodkladne odovzdať príslušnému orgánu činnému\nv trestnom konaní, čo vylučovalo uloženie vozidla do úschovy.\nŽalobca okrem toho namietal nedostatočnosť a nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutia o trovách,\nnakoľko pozostáva iba z uvedenia niektorých ustanovení CSP, ako aj neurčitosť a nevykonateľnosť\nvýroku III. napadnutého rozsudku, nakoľko vo vzťahu k povinnosti uloženej týmto výrokom nebola v\nodôvodnení rozsudku ani zmienka. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 155 ods. 2 CSP. Vo vzťahu\nk náhrade trov konania žalobca podotkol, že žalobu nepodal na základe svojho rozhodnutia, ale pod\nhrozbou štátneho donútenia zo strany polície, pričom aj voči žalovanému v 3. rade podal žalobca žalobu\niba na základe vyjadrenia žalovaného v 2. rade, ktorý v priebehu konania označil žalovaného v 3. rade\nako osobu, ktorá si mala uplatniť vlastnícke právo k vozidlu s spôsobila pochybnosti žalovaného v 2.\nrade o vlastníckom práve, čo sa vykonaným dokazovaním nepotvrdilo. Podľa názoru žalobcu práve\nžalovaný v 2. rade svojím protiprávnym konaním zavinil predmetné konanie voči žalovanému v 1. a 3.\nrade a taktiež potrebu prekladateľského úkonu, a preto žalovaný v 2. rade by mal nahradiť trovy konania\nostatným stranám, resp. ide o dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, a tak žiaden z\núčastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby\nodvolací súd rozsudok zmenil v odvolaním napadnutej časti tak, že žalovaný v 2. rade je povinný vydať\nžalobcovi nákladné motorové vozidlo značky NISSAN ALTEON 35,13, VIN: I., evidenčné číslo H.- XXX\nAK, bielej farby a zrušil prvý a tretí výrok v časti označenej II., t.j. výrok, ktorým súd prvej inštancie priznal\nžalovanému v 1. a 3. rade právo na náhradu trov konania a zrušil výrok označený ako III., ktorým súd\n\nprvej inštancie uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť na účet súdu trovy konania titulom prekladateľského\núkonu, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vec v časti prvého a tretieho výroku v časti\noznačenej II. vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, a priznal žalobcovi právo na\nnáhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v celom rozsahu voči žalovanému v 2. rade.\n6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v 2. rade podaním doručeným súdu dňa 31.10.2017, pričom\nsa v celom rozsahu stotožnil s napadnutým rozhodnutím. Uviedol, že žalovaný v 2. rade si nikdy nerobil\nnárok na predmetné vozidlo a v držbe ho mal len z dôvodu vzniku pochybností o tom, komu má byť\nzaistená vec odovzdaná. Mal za to, že vec bola uložená do úschovy v súlade so zákonom. Napadnutý\nrozsudok považoval za dostatočne odôvodnený. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd\nnapadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.\n7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v 1. rade podaním doručeným súdu dňa 03.11.2017 s\ntým, že napadnuté rozhodnutie označil v časti náhrady trov konania za vecne správne. Odôvodnenie\nrozhodnutia o trovách považoval za postačujúce a v súdnej praxi bežné, pričom dôvody, pre ktoré súd\nprvej inštancie o trovách konania rozhodol vyplývajú z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Uviedol, že\nžalobca namiesto späťvzatia žaloby voči žalovanému v 1. rade trval na podanej žalobe voči žalovanému\nv 1. rade, čím zapríčinil vznik trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP podľa\njeho názoru dané nie sú, žalobca ich v konaní nepreukázal a ani nevyplývajú z jeho tvrdení uvedených\nv odvolaní. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku II.\nprvej vete potvrdil a priznal žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n8. K vyjadreniam žalovaného v 1. a 2. rade sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 10.01.2018.\nŽalobca uviedol, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebola preukázaná oprávnenosť zadržiavania\npredmetného vozidla žalovaným v 2. rade. Tvrdil, že platné znenie § 21 zákona č. 171/1993 Z. z.\nneupravovalo možnosť zaistiť vozidla z dôvodu, že došlo k požiadaniu o spoluprácu pri odovzdaní\nvozidla do trestného konania, ale iba pre vykonanie potrebných úkonov, ktorých potrebu vykonania\nvšak žalovaný v 2. rade nikdy netvrdil. Uviedol, že žalovaný v 2. rade úmyselne zamieňa pojmy ako\npredmet trestného konania a pátranie polície iného štátu po vozidle, nakoľko v predmetnom čase nebola\npolícia oprávnená zaistiť vozidlo iba z dôvodu, že po ňom pátra polícia iného štátu. Pokiaľ by aj bolo\npravdivé tvrdenie o tom, že vozidlo bolo zaistené za účelom odovzdania polícii v Taliansku, nemohla by\nvzniknúť úschova podľa § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. Žalobcovi pritom nikdy nebolo doručené\nrozhodnutie o uložení vozidla do úschovy, ide o nové tvrdenie žalovaného v 2. rade, na ktoré nie je\nmožné v odvolacom konaní prihliadať. Za nesprávne žalobca považoval i tvrdenia žalovaného v 1. rade\ntýkajúce sa trov konania. Zdôraznil, že celý súdny spor v časti voči žalovanému v 1. a 3. rade bol zavinený\nvýlučne nesprávnym a nezákonným postupom žalovaného v 2. rade, za tejto situácie nemohol žalobca\nsám vyhodnotiť, či sa potvrdia alebo nepotvrdia tvrdenia žalovaného v 2. rade. Pokiaľ by žalovaný v 2.\nrade vozidlo vydal, až potom by mohol žalobca vziať žalobu späť. Uviedol, že súd prvej inštancie bol\npovinný vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s tvrdeniami žalobcu o trovách konania a nebolo mu\nzrejmé, prečo súd niektorým žalovaným náhradu trov konania priznal a žalovanému v 2. rade nepriznal.\nDodal, že skutkové tvrdenia, ktoré uvádzal žalobca ako dôvody pre aplikáciu § 256 ods. 2 CSP sa kryjú\naj s dôvodmi, ktoré by pre prípad, ak by sa súd nestotožnil so záverom o náhrade trov konania všetkým\nstranám sporu žalovaným v 2. rade, bolo možné vyhodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa.\n9. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo.\n10. Opravným uznesením č.k. 31Cb/201/2009-463 zo dňa 26.02.2019 súd prvej inštancie rozhodol,\nže rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 31Cb/201/2009-419 sa v dátume vyhlásenia rozsudku\nopravuje tak, že správne má znieť: „V Bratislave dňa 21.06.2017“.\n11. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 4Cob/69/2019-477 zo dňa 30.05.2019 rozsudok Okresného\nsúdu Bratislava I č.k. 31Cb/201/2009-419 zo dňa 21.06.2017 v znení opravného uznesenia zo dňa\n26.02.2019 v časti výroku I. a II. potvrdil a v časti III. výroku zrušil s tým, že žalovanému v 1. rade a\nžalovanému v 2. rade priznal voči žalobcovi právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania.\nOdvolací súd sa stotožnil s výrokom súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu voči žalovanému v\n2. rade, nestotožnil sa však s jeho odôvodnením. Žalobca správne poukázal na rozporuplnosť bodov\n31. a 33. odôvodnenia rozhodnutia. Rovnako mal pravdu v tom, že súd prvej inštancie nesprávne\naplikoval § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko danú situáciu mal správne právne posúdiť podľa § 446\n\nObchodného zákonníka, ktorý upravuje výnimku zo zásady nemo plus iuris. Na druhej strane odvolací\nsúd považoval za správne konštatovanie súdu prvej inštancie o zákonnosti postupu žalovaného v 2.\nrade, i keď aj na tomto mieste odôvodnenie obsahuje niektoré žalobcom vytýkané nedostatky. Odvolací\nsúd mal za to, že žalobca v uvedenom prípade neuniesol dôkazné bremeno pri preukazovaní tvrdenia o\nneoprávnenosti zásahu do jeho vlastníckeho práva. V konaní nebolo preukázané, že žalovaný v 2. rade\nzadržiaval dané motorové vozidlo neprávom, a teda že by išlo o neoprávnený zásah do vlastníckeho\npráva žalobcu. Naopak, odvolací súd zastával názor, že v zmysle ustanovenia § 21 ods. 1 a 9 zákona\no policajnom zbore, došlo k zaisteniu veci a jej úschove oprávnene a zákonne. V Potvrdení o zaistení\nveci zo dňa 09.07.2009, ktoré vydalo Obvodné oddelenie Policajného zboru SR Žilina - východ, bol\nuvedený dôvod, že zaistená vec je potrebná na vykonanie úkonov, pretože vzniklo podozrenie, že táto\nvec súvisí so spáchaním trestného činu alebo priestupku a je potrebná na zistenie skutkového stavu\nveci alebo na rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní, alebo na rozhodnutie orgánu v konaní o\npriestupku podľa § 21 ods. 1 Zákona o policajnom zbore. Následne písomným oznámením Obvodného\noddelenia policajného zboru Kysucké Nové Mesto zo dňa 22.09.2009 bolo žalobcovi oznámené, že\nzaistené motorové vozidlo bolo v súlade s § 21 ods. 9 zákona o policajnom zbore uložené do úschovy\na žalobca bol súčasne odporučený na ďalší postup v súlade so zákonom. Zároveň dňa 22.09.2010\nsi na vozidlo uplatnila nárok tretia osoba, na základe čoho možno dospieť k záveru, že úschova\nbola i naďalej oprávnená. Na základe uvedeného možno konštatovať, že žalovaný v 2. rade žiadnym\nspôsobom neporušil ustanovenia Zákona o policajnom zbore, postupoval v súlade s § 21 ods. 1 a 9\nuvedeného zákona a zaistenie i úschova predmetného vozidla boli oprávnené. Keďže žalovaný v 2. rade\nnezadržiaval žalobcovu vec neoprávnene, nárok uplatnený reivindikačnou žalobou nemožno žalobcovi\npriznať. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že napriek zmieneným nedostatkom\nodôvodnenia, je rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. vecne správne.\nK odvolaniu žalobcu proti výroku II. napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie\nsprávne rozhodol o trovách konania voči žalovanému v 1. a 3. rade, pričom v odôvodnení rozsudku\nuviedol ustanovenia Civilného sporového poriadku, ktoré pri rozhodovaní aplikoval. Takéto odôvodnenie\npovažoval odvolací súd za dostatočné, nakoľko je v súdnej praxi bežné a rovnako dôvody, pre ktoré\ntak konajúci súd rozhodol, vyplývajú z obsahu rozhodnutia. Odvolací súd dodal, že je zodpovednosťou\nžalobcu správne určenie subjektov na strane žalovaného. Nakoľko žalobca nesprávne určil pasívne\nvecne legitimované subjekty v konaní, zavinil tak trovy konania, ktoré je povinný uvedeným subjektom\nnahradiť. Odvolací súd mal tiež za to, že v konaní neboli zistené dôvody hodné osobitného zreteľa v\nzmysle § 257 CSP, preto nie je dôvod, aby súd nepriznal náhradu trov konania. K tvrdeniu žalobcu, v\nzmysle ktorého mu nebolo zrejmé, prečo konajúci súd niektorým žalovaným priznal náhradu trov konania\na žalovanému v 2. rade ju nepriznal, odvolací súd poukázal na ust. § 359 CSP, v zmysle ktorého sa\nuvedeným argumentom žalobcu odvolací súd ďalej nezaoberal.\nOdvolací súd sa nestotožnil s výrokom III. napadnutého rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie uložil\nžalobcovi povinnosť zaplatiť na účet súdu trovy konania titulom prekladateľského úkonu. Žalobca\nsprávne poukázal na ustanovenie § 155 ods. 2 CSP, podľa ktorého trovy spojené s tým, že strana koná v\nmaterinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie, znáša štát. Nakoľko s účinnosťou od 01.05.2017\nbolo zmenené ustanovenie § 155 CSP tak, že bol vyňatý tretí odsek, v danom prípade neexistoval\nlegitímny dôvod, aby súd zaviazal žalobcu na náhradu trov vzniknutých titulom prekladateľského úkonu,\nkeďže takto vzniknuté trovy znáša štát.\n12. Na základe dovolania podaného žalobcom Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.\nzn. 3Obdo/7/2023 zo dňa 26. októbra 2023 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.\n4Cob/69/2019-477 zo dňa 30.05.2019 vo výroku, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudok\nOkresného súdu Bratislava I, č.k. 31Cb/201/2009-419 zo dňa 21.06.2017 v znení opravného uznesenia\nč.k. 31Cb/201/2009-463 zo dňa 26.02.2019 vo výroku I. a II. a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu\ntrov odvolacieho konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\nZ hľadiska rozsahu dovolania uviedol, že žalobca napadol odvolaním výrok I. rozsudku súdu prvej\ninštancie, v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu voči žalovanému 2/ zamietol, výrok II. o náhrade\ntrov konania žalovanému 1/ a 3/ a výrok III. o povinnosti zaplatiť trovy prekladateľského úkonu.\nDovolaním žalobca napadol výrok odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie\nvo výroku I. a II. potvrdil a súčasne napadol súvisiaci výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho\nkonania. Vychádzajúc z uvedeného konštatoval, že dovolaním bol napadnutý výrok súdu prvej inštancie,\npotvrdený odvolacím súdom, ktorým bola žaloba o vydanie veci voči žalovanému 2/ zamietnutá.\nV odôvodnení rozhodnutia uviedol, že preskúmaním rozhodnutia prvoinštančného súdu je nutné\nprisvedčiť dovolateľovi, že toto nie je konzistentné a vnútorne si odporuje v záveroch, pokiaľ ide o\n\nexistenciu vlastníckeho práva žalobcu. Súd prvej inštancie v bode 31. uviedol, že sa zaoberal pasívnou\nlegitimáciou žalovaných v 1. a 3. rade, pričom dospel k záveru, že „títo nie sú v spore vecne pasívne\nlegitimovaní, pretože nie sú vlastníkmi dotknutého motorového vozidla a ani si vlastnícke právo k nemu\nneuplatňujú“. V bode 31. sa ďalej súd prvej inštancie zaoberá aj existenciou vlastníckeho práva žalobcu\nk danému motorovému vozidlu, pričom vyjadruje záver, že „žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke\nprávo k vozidlu (a to ani titulom vydržania) z dôvodu, že ani leasingová spoločnosť, od ktorej mal žalobca\nvlastnícke právo nadobudnúť, nebola vlastníkom motorového vozidla, pretože predmetné motorové\nvozidlo bolo kradnuté“. S poukazom na túto skutočnosť vyhodnotil súd prvej inštancie kúpnu zmluvu\nuzavretú medzi žalobcom ako kupujúcim a leasingovou spoločnosťou ako predávajúcim ako absolútne\nneplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Naproti tomu prvoinštančný súd v bode 33.\nsvojho rozsudku konštatuje, že „žalobca neosvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení\n(že je vlastníkom motorového vozidla - pozn. dovolacieho súdu), pretože takéto určenie nie je spôsobilé\nprivodiť mu priaznivejšie právne postavenie, pretože žalobca je vlastníkom predmetného zaisteného\nvozidla, nakoľko v danom spore nebolo preukázané, že by si ešte niekto iný uplatnil vlastnícke právo\nk predmetnému zaistenému vozidlu“.\nOdvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v bode 17. uviedol, že „žalobca správne poukázal na\nrozporuplnosť bodov 31. a 33. rozsudku súdu prvej inštancie“ a rovnako dal za pravdu žalobcovi v tom,\nže „súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko danú situáciu mal\nsprávne posúdiť podľa § 446 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje výnimku zo zásady nemo plus\niuris“.\nNa základe uvedeného teda možno mať za to, že odvolací súd vychádzal zo skutočnosti, že žalobca\nje vlastníkom predmetného motorového vozidla. V ďalšom sa odvolací súd pri preskúmavaní rozsudku\nsúdu prvej inštancie na podklade odvolania žalobcu, ktorým napadol prvoinštančný rozsudok v časti,\nv ktorej bola žaloba o vydanie veci voči žalovanému 2/ zamietnutá, zameral na vyhodnocovanie\noprávnenosti zaistenia motorového vozidla a jeho následného uloženia do úschovy podľa § 21 ods. 1 a\n9 zákona o Policajnom zbore. Dovolateľ namietal, že odvolací súd skutkovo nevymedzil, aký konkrétny\ndôvod na zaistenie vozidla existoval a súčasne namietal, že od žalobcu v rozpore so základnými\nzásadami dokazovania požadoval, aby preukázal neexistenciu všetkých dôvodov, resp. tých, ktoré\nneboli v potvrdení o zaistení veci vôbec skutkovo vymedzené. Dovolateľ ďalej v tejto súvislosti namietal,\nže súdy nezisťovali skutočnosti podstatné pre uloženie veci do úschovy, teda či si skutočne niekto\niný okrem žalobcu uplatnil právo k zaistenému vozidlu a či teda reálne v čase zaistenie existovali\npochybnosti o vlastníckom práve k vozidlu.\nV preskúmavanej veci došlo podľa názoru dovolacieho súdu postupom odvolacieho súdu k naplneniu\nvady vyplývajúcej z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Táto vada spočíva v rozpornom a nejasnom\nodôvodnení rozsudku odvolacieho súdu v podstatných otázkach, od ktorých záviselo rozhodnutie v časti\nnároku žalobcu na vydanie veci uplatnenému proti žalovanému 2/.\nAko vyplýva z § 21 zákon o Policajnom zbore, policajt je oprávnený zo zákonom stanovených dôvodov\nzaistiť vec. Súčasne z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak vzniknú pochybnosti o tom, komu zaistená\nvec patrí, uloží útvar Policajného zboru vec do úschovy a odporučí osobám, ktorým bola vec zaistená a\nosobám, ktoré si na vec uplatnili právo, aby si svoje vlastnícke alebo iné právo na zaistenú vec uplatnili\nna súde. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaní 1/ a 3/ netvrdia, že sú vlastníkmi predmetného\nmotorového vozidla a ani si vlastnícke právo k nemu neuplatňujú a zároveň konštatoval, že žalobca je\nvlastníkom daného vozidla. Na základe týchto záverov možno teda usudzovať, že súd prvej inštancie\nneidentifikoval v konaní pochybnosť o práve k zaistenej veci. Odvolací súd v otázke vlastníctva dal za\npravdu žalobcovi v tom, že súd prvej inštancie mal správne aplikovať § 446 Obchodného zákonníka,\nktorý upravuje výnimku zo zásady „nemo plus iuris“.\nV súvislosti s nárokom žalobcu na vydanie veci je potrebné podľa názoru dovolacieho súdu poukázať\nna skutočnosť, že prvoinštančný súd a ani odvolací súd vo svojich rozhodnutiach neodôvodnili, prečo\nvyhodnocovali oprávnenosť/neoprávnenosť zaistenia motorového vozidla a jeho uloženia do úschovy\na prečo nevyhodnocovali spornosť/nespornosť vlastníckeho práva ako dôvodu uloženia motorového\nvozidla do úschovy. Práve spornosť o vlastníkovi motorového vozidla bola predpokladom a dôvodom\ntohto súdneho sporu o určenie vlastníctva a vydanie veci, pretože ako vyplýva z oznámenia Obvodného\noddelenia PZ Kysucké Nové Mesto zo dňa 22.09.2009, žalobca bol príslušným obvodným oddelením\noboznámený o uložení veci do úschovy a bolo mu v zmysle § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z.\nodporúčané, aby si v leto 60 dní uplatnil vlastnícke právo alebo iné právo na zaistenú vec. V dovolaním\nnapadnutom rozhodnutí odvolacieho súdu absentuje odôvodnenie, prečo odvolací súd neposudzoval\nnárok žalobcu na vydanie motorového vozidla vo svetle dotknutých ustanovení zákona č. 171/1993 Z.\n\nz. a prečo svoj záver o nemožnosti vyhovieť žalobe odôvodňoval „reivindikačnou žalobou“ podľa § 126\nObčianskeho zákonníka, v dôsledku čoho skúmal neoprávnený zásah do vlastníckeho práva žalobcu.\nDovolací súd s poukazom na vyššie uvedené uzatvoril, že konanie pred odvolacím súdom bolo\npostihnuté vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm. f) CSP, a preto žalobcom napadnutý\nrozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP). Dovolací súd aj s prihliadnutím na zásadu\nhospodárnosti a rýchlosti konania (čl. 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku) považoval\nza potrebné uviesť, že v danom prípade bolo vzhľadom na dĺžku konania a vykonané dokazovanie\nefektívne zrušenie iba rozhodnutia odvolacieho súdu a vrátenie veci v rozsahu zrušenia tomuto súdu\nna ďalšie konanie (§ 450 CSP).\n13. Opravným uznesením sp. zn. 3Obdo/7/2023 zo dňa 20. marca 2024 Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky I. výrokom opravil v záhlaví uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra\n2023 sp. zn. 3Obdo/7/2023 označenie žalovaného 3/ tak, že správne znie: „3/ HDI Assicurazioni S.p.A.,\nso sídlom Piazza Guglielmo Marconi 25, 00144 Rím, Taliansko, IČO: 04349061004“ a II. výrokom opravil\nzáhlavie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2023 sp. zn. 3Obdo/7/2023,\ntak že vypúšťa označenie právneho zástupcu žalovaného 3/.\n14. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový\nporiadok (ďalej len „CSP“), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého uznesenia, postupom bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v znení\nopravného uznesenia je potrebné v napadnutej časti I. výroku a vo výroku II. zrušiť.\n15. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd\nnesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v\ntakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť\nv konaní pred odvolacím súdom.\n16. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie\nalebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.\n17. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/69/2019-477\nzo dňa 30.05.2019 bol rozhodnutím dovolacieho súdu zrušený a vec bola vrátená odvolaciemu súdu\nna ďalšie konanie v časti výroku, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudok Okresného\nsúdu Bratislava I č.k. 31Cb/201/2009-419 zo dňa 21.06.2017 v znení opravného uznesenia č.k.\n31Cb/201/2009-463 zo dňa 26.02.2019 vo výroku I. a II. a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov\nodvolacieho konania. Predmetom konania po čiastočnom zrušení rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nč.k. 4Cob/69/2019-477 zo dňa 30.05.2019 uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/7/2023 zo dňa\n26. októbra 2023 v znení opravného uznesenia č.k. 3Obdo/7/2023 zo dňa 20. marca 2024 tak zostala\nžaloba v časti, ktorou sa žalobca domáhal vydania veci voči žalovanému v 2. rade a nárok všetkých\nsporových strán na náhradu trov konania. Žalobca vo svojom odvolacom návrhu žiadal, aby odvolací súd\nrozsudok súdu prvej inštancie zmenil v odvolaním napadnutej časti tak, že žalovaný v 2. rade je povinný\nvydať žalobcovi nákladné motorové vozidlo značky NISSAN ALTEON 35,13, VIN: I., evidenčné číslo H.XXX AK, bielej farby a zrušil prvý a tretí výrok v časti označenej II., t.j. výrok, ktorým súd prvej inštancie\npriznal žalovanému v 1. a 3. rade právo na náhradu trov konania a vec v časti prvého a tretieho výroku v\nčasti označenej II. vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal žalobcovi právo\nna náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v celom rozsahu voči žalovanému v 2. rade.\n18. Odvolací súd v zmysle záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zrušujúcom uznesení\nsp. zn. 3Obdo/7/2023 zo dňa 26. októbra 2023 konštatuje, že rozhodnutie prvoinštančného súdu\nnie je konzistentné a vnútorne si odporuje v záveroch, pokiaľ ide o existenciu vlastníckeho práva\nžalobcu. Súd prvej inštancie v bode 31. uviedol, že sa zaoberal pasívnou legitimáciou žalovaných\n1/ a 3/, pričom dospel k záveru, že „títo nie sú v spore vecne pasívne legitimovaní, pretože nie sú\nvlastníkmi dotknutého motorového vozidla a ani si vlastnícke právo k nemu neuplatňujú“. V bode 31.\nsa ďalej súd prvej inštancie zaoberá aj existenciou vlastníckeho práva žalobcu k danému motorovému\nvozidlu, pričom vyjadruje záver, že „žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k vozidlu (a to\nani titulom vydržania) z dôvodu, že ani leasingová spoločnosť, od ktorej mal žalobca vlastnícke\nprávo nadobudnúť, nebola vlastníkom motorového vozidla, pretože predmetné motorové vozidlo bolo\n\nkradnuté“. S poukazom na túto skutočnosť vyhodnotil súd prvej inštancie kúpnu zmluvu uzavretú\nmedzi žalobcom ako kupujúcim a leasingovou spoločnosťou ako predávajúcim ako absolútne neplatný\nprávny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Naproti tomu prvoinštančný súd v bode 33. svojho\nrozsudku konštatuje, že „žalobca neosvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení (že\nje vlastníkom motorového vozidla - pozn. dovolacieho súdu), pretože takéto určenie nie je spôsobilé\nprivodiť mu priaznivejšie právne postavenie, pretože žalobca je vlastníkom predmetného zaisteného\nvozidla, nakoľko v danom spore nebolo preukázané, že by si ešte niekto iný uplatnil vlastnícke právo\nk predmetnému zaistenému vozidlu“. Odvolateľ tak dôvodne namietal rozpory v záveroch súdu prvej\ninštancie, čo spôsobuje zmätočnosť napadnutého rozsudku.\n19. Ako vyplýva z ustanovenia § 21 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, policajt je oprávnený zo\nzákonom stanovených dôvodov zaistiť vec. Súčasne z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak vzniknú\npochybnosti o tom, komu zaistená vec patrí, uloží útvar Policajného zboru vec do úschovy a odporučí\nosobám, ktorým bola vec zaistená a osobám, ktoré si na vec uplatnili právo, aby si svoje vlastnícke alebo\niné právo na zaistenú vec uplatnili na súde. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaní v 1. a 3. rade\nnetvrdia, že sú vlastníkmi predmetného motorového vozidla a ani si vlastnícke právo k nemu neuplatňujú\na zároveň konštatoval, že žalobca je vlastníkom daného vozidla. Na základe týchto záverov možno teda\nusudzovať, že súd prvej inštancie neidentifikoval v konaní pochybnosť o práve k zaistenej veci.\n20. V súvislosti s nárokom žalobcu na vydanie veci je potrebné poukázať na skutočnosť, že\nprvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí neodôvodnil, prečo vyhodnocoval oprávnenosť/neoprávnenosť\nzaistenia motorového vozidla a jeho uloženia do úschovy a prečo nevyhodnocoval spornosť/nespornosť\nvlastníckeho práva ako dôvodu uloženia motorového vozidla do úschovy. Práve spornosť o vlastníkovi\nmotorového vozidla bola predpokladom a dôvodom tohto súdneho sporu o určenie vlastníctva a\nvydanie veci, pretože ako vyplýva z oznámenia Obvodného oddelenia PZ Kysucké Nové Mesto zo dňa\n22.09.2009 žalobca bol príslušným obvodným oddelením oboznámený o uložení veci do úschovy a bolo\nmu v zmysle § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. odporúčané, aby si v leto 60 dní uplatnil vlastnícke\nprávo alebo iné právo na zaistenú vec. V napadnutom rozhodnutí absentuje odôvodnenie, prečo súd\nneposudzoval nárok žalobcu na vydanie motorového vozidla vo svetle dotknutých ustanovení zákona\nč. 171/1993 Z. z. a prečo skúmal neoprávnený zásah do vlastníckeho práva žalobcu v zmysle § 126\nObčianskeho zákonníka. Odvolanie žalobcu, ktorým napadol výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie\nv časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu o vydanie veci voči žalovanému v 2. rade zamietol, preto\nodvolací súd považoval za dôvodné.\n21. Zo znenia výrokovej časti uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/7/2023\nzo dňa 26. októbra 2023 v znení opravného uznesenia sp. zn. 3Obdo/7/2023 zo dňa 20. marca 2024\nvyplýva, že dovolací súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/69/2019-477 zo dňa\n30.05.2019 vo výroku, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I\nč.k. 31Cb/201/2009-419 zo dňa 21.06.2017 v znení opravného uznesenia č.k. 31Cb/201/2009-463 zo\ndňa 26.02.2019 vo výroku I. a II. a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov odvolacieho konania a\nvec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Dovolací súd rozhodnutie\nodvolacieho súd teda zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie aj v časti výroku I. rozsudku, ktorým\nKrajský súd v Bratislave potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti II. výroku týkajúceho sa nároku\nžalovaného v 1. rade a žalovaného v 3. rade na náhradu trov konania proti žalobcovi. S poukazom na\nuvedené a vzhľadom na zrušenie napadnutého rozsudku v časti výroku I. vo veci samej, ktorým bola\nžaloba o vydanie veci voči žalovanému v 2. rade zamietnutá, odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok\naj v časti celého II. výroku o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní prihliadne na\nargumentáciu sporových strán ohľadne náhrady trov konania a s touto sa náležite vysporiada.\n22. Odvolací súd poukazuje na princíp dvojinštančnosti konania, ktorý má základ v tom, že každá\nskutková a právna otázka, ktorá je v prejednávanej veci rozhodujúca, musí byť predmetom posúdenia\nsúdu nielen súdom prvého stupňa, ale aj odvolacieho súdu. Zásada dvojinštančnosti sa realizuje\nprostredníctvom odvolania ako riadneho opravného prostriedku, pričom jej zmyslom je umožniť, aby\nnadriadený súd v systéme súdnej sústavy preskúmal vecnú správnosť rozhodnutia prvoinštančného\nsúdu. Odvolací súd v tomto prípade považoval za vhodné napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie v súlade so zásadou dvojinštančnosti, aby nedošlo k znemožneniu\nuplatnenia práva sporových strán domáhať sa riadnym opravným prostriedkom preskúmania tvrdení a\nprávnych záverov prvýkrát použitých až v konečnom rozsudku odvolacieho súdu.\n\n23. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k.\n31Cb/201/2009-419 zo dňa 21.6.2017 v znení opravného uznesenia č.k. 31Cb/201/2009-463 zo dňa\n26.02.2019 v napadnutej časti I. výroku, ktorým bola žaloba o vydanie veci voči žalovanému v 2. rade\nzamietnutá a v II. výroku podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil, a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil\nsúdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom bude súd postupovať vo vyššie naznačenom smere.\nV novom rozhodnutí súd zároveň rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP aj o náhrade trov odvolacieho a\ndovolacieho konania.\n24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "31Cb/201/2009", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "93c10250-a9e7-4e26-aa98-9dc428d7aa3a:4c9fcecd-14a0-424f-b1ec-c93d76cc7768", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8317206021.2", "spisova_znacka": "4Cob/69/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 4Cob/69/2019 z 17. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-06-17", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8317206021.2"}], "citovane_v": []}