Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/245/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516213397 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1516213397.9 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov senátu: JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcu: O.. H. J., narodený dňa XX.XX.XXXX, bytom: T., Š. XX, zastúpený: JUDr. Igorom Horanským, advokátom, so sídlom: Piešťany, Staničná 1, proti žalovanému: Jarabiny Invest a.s., so sídlom: Bratislava, Staromestská 3, IČO: 36 777 536, zastúpený: Mgr. Martinom Babčaníkom, advokátom, so sídlom: Alžbetin Dvor 1348, Miloslavov, o zaplatenie 2.500,- € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 24. apríla 2017, č. k. 10Csp/43/2016-174, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 24. apríla 2017, č.k. 10Csp/43/2016-174 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 20.08.2020, č.k. 2Co/245/2017-234 v napadnutej časti potvrdzuje. II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo dňa 24.04.2017, č. k. 10Csp/43/2016-174 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.500,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % od 13.07.2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2.500,- € s príslušenstvom, titulom vrátenia zloženej kaucie, v zmysle Dohody o rezervovaní, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 24.05.2016 potom, ako žalobca od dohody odstúpil, nakoľko k uzavretiu Zmluvy o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu v lehote dojednanej v predmetnej dohode nedošlo. 3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 52 ods. 2 až 4, § 488, § 489, § 491 ods. 2, § 497 Občianskeho zákonníka a § 544 Občianskeho zákonníka a vecne vychádzal zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaného dokazovania, v rámci ktorého uviedol, že žalovaný ako vlastník nehnuteľnosti (spoločnosť realizujúca výstavbu Obytného súboru JARABINY) a žalobca uzavreli dňa 24.05.2016 Dohodou o rezervovaní, predmetom ktorej bola „rezervácia“ nehnuteľností špecifikovaných v Dohode, za účelom budúceho prevodu vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam zo strany vlastníka na žalobcu. Žalobca zaplatil dňa 26.05.2016 na účet žalovaného v zmysle čl. 2. ods. 1 Dohody kauciu v sume 2.500,- €. V zmysle čl. 3 ods. 1 Dohody sa žalovaný zaviazal na dobu 45 dní od podpísania Dohody rezervovať žalobcovi predmet prevodu - nehnuteľnosti špecifikované v Dohode. V zmysle čl. 3 ods. 2 Dohody sa žalobca a žalovaný zaviazali do uplynutia lehoty 45 dní, po splnení zaplatenia kaucie, podpísať Zmluvu o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru, ktorej vyhotovenie doručí, resp. osobne odovzdá žalovaný žalobcovi najneskôr do 10 pracovných dní odo dňa podpisu Dohody. V zmysle čl. 4 ods. 1 Dohody si strany zazmluvnili, že ak rezervujúci (teda žalobca) poruší povinnosť uzavrieť Zmluvu o budúcej zmluve o prevode vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam v lehote 45 dní od podpisu Dohody, bude celá suma kaucie započítaná v prospech žalovaného ako zmluvná pokuta. V čl. 3 ods. 5 Dohody si účastníci dohodli, že „V prípade, ak žalovaný za splnenia všetkých podmienok zo strany žalobcu (vrátane včasného podpisu Zmluvy o budúcej zmluve) bude v omeškaní s uzatvorením Zmluvy o budúcej zmluve viac ako 15 dní, je žalobca oprávnený od tejto Dohody odstúpiť a žalovaný je povinný mu vrátiť zaplatenú kauciu do 14 dní od odstúpenia od Dohody“. Z dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie ďalej vyplynulo, že žalovaný nepredložil v lehote 10 pracovných dní od podpisu Dohody žalobcovi finálne znenie Zmluvy o budúcej zmluve, pričom za takéto znenie súd prvej inštancie nepovažoval návrhy Zmluvy, ktoré si strany e-mailovou komunikáciou dopĺňali a vzájomne pripomienkovali (návrh zasielaný 02.05.2016, 19.05.2016, čo je obdobie ešte pred uzavretím Dohody). Za finálne znenie zmluvy súd prvej inštancie považoval až Zmluvu o budúcej zmluve, ktorú zaslala spoločnosť Urban & Partners spol. s r.o. v prílohe k výzve na jej podpis adresovanej touto spoločnosťou žalobcovi dňa 07.07.2016, teda nie samotným žalovaným, ktorý sa k tejto povinnosti zaviazal. Dôkaz preukazujúci takéto oprávnenie zo strany žalovaného pre túto spoločnosť žalovaný nepredložil. Žalovaný mal teda podľa čl. 3 ods. 2 Dohody doručiť alebo odovzdať vyhotovenie Zmluvy o budúcej zmluve do 10 pracovných dní od podpisu Dohody (tzn. do 07.06.2016), čo nesplnil. Odo dňa 08.06.2016 začala plynúť žalobcovi 15 dňová lehota podľa čl. 3 ods. 5 Dohody a omeškanie žalovaného s uzatvorením Zmluvy o budúcej zmluve. Táto lehota uplynula dňa 23.06.2016 a nasledujúcim dňom bol žalobca oprávnený od Dohody písomne odstúpiť. Žalobca odstúpil od Dohody písomne listom zo dňa 29.06.2016, doručenom žalovanému dňa 07.07.2016. 4. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v konaní sa jednalo nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, z ktorej práva a povinnosti upravuje aj špeciálny predpis a to zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Zásadnou otázkou pre vyriešenie sporu bolo posúdenie platnosti odstúpenia od Dohody a dojednania o zmluvnej pokute, ktorá je obsiahnutá v čl. 4 Dohody o rezervácii, v zmysle ktorého zmluvná pokuta predstavuje povinnosť zaplatiť čiastku vo výške zloženej kaucie, ktorá je predmetom tohto konania, v prípade, ak nedôjde k podpisu a uzavretiu Zmluvy o budúcej zmluve pre porušenie povinností na strane žalobcu. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že dohoda o zmluvnej pokute podľa znenia Dohody je nevyváženým ustanovením v neprospech žalobcu ako kupujúceho, pretože za rovnaké porušenie povinnosti uzavrieť v lehote Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve žalovaný takto sankcionovaný nie je. Z uvedeného dôvodu považoval súd prvej inštancie čl. 4 Dohody o zmluvnej pokute za neplatné dojednanie, v neprospech spotrebiteľa podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Preto, ak si žalovaný ponechal rezervačnú kauciu vo výške 2.500,- € ako zmluvnú pokutu, bol povinný toto bezdôvodné obohatenie (majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu) v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka vydať. 5. Súd prvej inštancie posúdil úkon odstúpenia od Dohody žalobcom za platný. Vychádzal z toho, že strany sporu si v Dohode dohodli dôvod a možnosť odstúpenia od zmluvy. Žalovaný bol v omeškaní nielen s doručením Zmluvy o budúcej zmluve podľa čl. 3 ods. 2 Dohody, pričom konečné znenie Zmluvy o budúcej zmluve preukázateľne doručil žalobcovi až 07.07.2016, hoci tak mal urobiť do 10 pracovných dní od podpisu Dohody (t.j. do 08.6.2017), ale bol v omeškaní i s podpísaním zmluvy podľa čl. 3 ods. 5 Dohody. K uzavretiu Zmluvy o budúcej zmluve nedošlo, z dôvodov na strane žalovaného a podľa čl. 3 ods. 5 žalovanému vznikla povinnosť vydať zloženú kauciu. Na tomto základe súd prvej inštancie posúdil žalobu ako dôvodnú, a preto zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatenú kauciu žalobcovi vrátiť. Zároveň zaviazal žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v platnom znení vo výške 5,00% ročne z dlžnej sumy 2.500,- € od 13.07.2016 do zaplatenia. Nakoľko žalobca v rozpore s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. požadoval úrok z omeškania v nesprávnej výške t.j. vo výške 8 % ročne, v prevyšujúcej časti príslušenstva súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. 6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa úspechu v spore a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške. 7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie čo do výroku I. (povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.500,- €) a do výroku III. (trovy konania) podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f), h) C.s.p., keď má za to, že rozsudok v napadnutej časti je nesprávny z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil, žalobu zamietol, a zároveň mu priznal náhradu trov konania. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil platnosť odstúpenia od Dohody a dojednanie zmluvnej pokuty. Závery súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný mal v zmysle čl. 3 ods. 2 Dohody o rezervovaní povinnosť doručiť alebo odovzdať vyhotovenie Zmluvy o budúcej zmluve do 10 pracovných dní od podpisu Dohody, ktorú povinnosť si nesplnil, pričom prvým dňom jeho omeškania začala plynúť žalobcovi 15 dňová lehota podľa čl. 3 ods. 5 Dohody o rezervovaní, po uplynutí ktorej bol žalobca oprávnený od Dohody o rezervovaní odstúpiť, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný zdôraznil, že povinnosť žalovaného doručiť vyhotovenie Zmluvy o budúcej zmluve a spoločná povinnosť žalovaného a žalobcu uzatvoriť Zmluvu o budúcej zmluve sú dve samostatné zmluvné povinnosti, ktoré si nemožno vzájomne zamieňať alebo ich stotožňovať tak, ako to bez ďalšieho urobil pri posúdení veci súd prvej inštancie. Poukazuje na to, že žalobca mal v zmysle čl. 3 ods. 5 Dohody o rezervovaní právo odstúpiť od zmluvy explicitne iba v prípade, ak žalovaný, napriek splneniu všetkých podmienok zo strany Rezervujúceho (vrátane včasného podpisu Zmluvy o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru) bude v omeškaní s uzatvorením Zmluvy o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru viac ako 15 dní“. Pre prípad porušenia povinnosti žalovaného doručiť vyhotovenie Zmluvy o budúcej zmluve podľa čl. 3 ods. 2 Dohody o rezervovaní nebolo zmluvne dohodnuté právo žalobcu odstúpiť od Dohody o rezervovaní. Vychádzajúc zo znenia čl. 3 ods. 2 Dohody o rezervovaní, toto zmluvné ustanovenie nevyžadovalo, aby vyhotovenie Zmluvy, ktoré mal žalovaný doručiť žalobcovi, bolo zo strany žalovaného podpísané a predstavovalo tak, v terminológii súdu prvej inštancie „finálne znenie“ Zmluvy. Totiž takáto podmienka, či náležitosť z uvedeného zmluvného dojednania explicitne nevyplývala. Takýto postup by bol tiež nanajvýš nelogický, pretože by zamedzil druhej zmluvnej strane realizovať akékoľvek pripomienky, či zmeny v texte Zmluvy o budúcej zmluve, čo určite nebolo účelom predmetného ustanovenia. Až v prípade plnej akceptácie znenia Zmluvy o budúcej zmluve z oboch strán, mal rezervujúci túto Zmluvu o budúcej zmluve podpísať a predložiť takto podpísanú Zmluvu o budúcej zmluve na podpis žalovanému, ktorý ju mal povinnosť podpísať (uzavrieť), a to najneskôr v lehote 45 kalendárnych dní od uzavretia Dohody o rezervovaní. Tento postup pri uzatváraní Zmluvy o budúcej zmluve jednoznačne vyplýva aj zo znenia čl. 3 ods. 5 Dohody. Žalobca v čase uzavretia Dohody o rezervovaní disponoval vyhotovením zmluvy, ktoré mu doručil žalovaný v elektronickej forme ešte pred uzavretím Dohody o rezervácii, a ktorej znenie bolo zo strany žalobcu aj pripomienkované, pričom túto skutočnosť nerozporoval ani žalobca a ani súd prvej inštancie. Žalovaný má za to, že zmluvné ustanovenie čl. 3 ods. 5 Dohody o rezervovaní nezakladalo žalobcovi právo odstúpiť od Dohody o rezervovaní, pre prípad porušenia povinnosti žalovaného doručiť vyhotovenie Zmluvy o budúcej zmluve podľa čl. 3 ods. 2 Dohody o rezervovaní, a žalobcovi nevzniklo právo odstúpiť od Dohody o rezervovaní ani podľa všeobecného zákonného ustanovenia § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré pri omeškaní dlžníka explicitne umožňuje veriteľovi odstúpiť od zmluvy iba v prípade, ak veriteľ poskytne dlžníkovi dodatočnú primeranú lehotu na plnenie jeho povinnosti, ktorú žalobca žalovanému preukázateľne neposkytol. Pokiaľ ide o spoločnú povinnosť sporových strán uzavrieť Zmluvu o budúcej zmluve, lehota na splnenie tejto povinnosti trvala až do 08.07.2016, a teda v čase doručenia písomného odstúpenia žalobcu od Dohody o rezervovaní žalovaný nebol v omeškaní. Žalovaný však v rámci dohodnutej doby rezervácie vyzval žalobcu na uzavretie Zmluvy o budúcej zmluve, čím preukázal pripravenosť plniť si túto povinnosť, a preto neobstojí tvrdenie, že žalovaný si nesplnil povinnosť uzavrieť Zmluvu o budúcej zmluve. S poukazom na uvedené je nepochybné, že v čase realizácie úkonu odstúpenia žalobcu od Dohody o rezervovaní neboli splnené ani zmluvné podmienky a ani zákonné podmienky pre odstúpenie žalobcu od Dohody o rezervovaní, a preto je právny úkon odstúpenia žalobcu od Dohody o rezervovaní zo dňa 29.06.2016, doručený žalovanému dňa 07.07.2016, absolútne neplatným právnym úkonom. Pokiaľ ide o právne úvahy súdu prvej inštancie o platnosti ustanovenia o zmluvnej pokute, ktoré je obsiahnuté v čl. 4 Dohody o rezervovaní, žalovaný poukazuje na to, že z odôvodnenia napádaného rozhodnutia nie je zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie došiel k záveru, že žalovaný si ponechal žalobcom zaplatenú kauciu, titulom zmluvnej pokuty podľa čl. 4 Dohody o rezervovaní. Žalovaný nikdy netvrdil, že si žalobcom zaplatenú kauciu ponechal titulom zmluvnej pokuty a toto skutkové zistenie súdu prvej inštancie je nesprávne a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Rezervačný poplatok - kaucia predstavovala odplatu za žalovaným poskytnutú službu rezervácie predmetu prevodu v prospech žalobcu po dojednanú dobu. Žalovaný teda prijal žalobcom zaplatenú kauciu a túto si ponechal, nakoľko žalobcom doručené odstúpenie od Dohody o rezervovaní je absolútne neplatným právnym úkonom, titulom dohodnutej odplaty za poskytnutú službu rezervácie predmetu prevodu a nie titulom zmluvnej pokuty ako nesprávne konštatuje súd prvej inštancie. Žalovaný zdôraznil, že záväzok uzavrieť Zmluvu o budúcej zmluve bol obojstranný, a teda žalobca mal až do uplynutia dohodnutej doby rezervácie nielen právo, ale zároveň i povinnosť uzavrieť Zmluvu o budúcej zmluve. Má za to, že aj od žalobcu ako spotrebiteľa možno vyžadovať, aby preukázal plnenie tejto povinnosti, aby preukázal aspoň minimálnu aktivitu z jeho strany smerujúcu k uzavretiu zmluvy. Žalobca mal a mohol vyzvať žalovaného na doručenie Zmluvy o budúcej zmluve, ak mal za to, že si žalovaný túto povinnosť nesplnil, mal a mohol tiež zaslať ním podpísanú Zmluvu o budúcej zmluve, ktorej vyhotovenie mal v elektronickej forme preukázateľne k dispozícii, a ktorú sám mohol doplniť o chýbajúce osobné údaje i údaje identifikujúce predmet prevodu, keďže všetky potrebné údaje boli už obsiahnuté v Dohode o rezervácii, žalovanému a vyzvať žalovaného na uzavretie zmluvy, nič z toho však žalobca v záujme splnenia svojej povinnosti neurobil. Z výzvy na uzavretie zmluvy zo dňa 07.07.2016, ktorej včasné doručenie žalobca v žalobnom návrhu potvrdil, a tiež z vyjadrenia žalovaného zo dňa 12.07.2016, vyplýva, že žalovaný bol pripravený splniť si svoj záväzok uzavrieť Zmluvu o budúcej zmluve v dohodnutej lehote, ba dokonca aj po uplynutí dojednanej lehoty rezervácie. Naopak, bol to žalobca, ktorý si svoj záväzok uzavrieť Zmluvu o budúcej zmluve nechcel splniť, keď so žalovaným prestal o uzatvorení Zmluvy o budúcej zmluve komunikovať ešte pred doručením neplatného odstúpenia od Dohody o rezervovaní. Skutočnosť, že zmluva o budúcej zmluve nebola medzi zmluvnými stranami uzavretá, tak nie je dôsledkom porušenia povinností na strane žalovaného, ale výlučne dôsledkom nezáujmu zo strany žalobcu. 8. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami žalovaného, nakoľko zmluva o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu/ nebytového priestoru mu nebola včas a riadne doručená, preto nemal možnosť splniť si svoju povinnosť, na ktorú žalovaný poukazuje v odvolaní a to podpísať ju. Ustanovenie, ktoré explicitne umožňuje odstúpenie od Dohody o rezervovaní len v prípade, kedy musí žalobca splniť všetky podmienky t.j. zaplatiť kauciu a včas podpísať zmluvu o budúcej zmluve, ktorá mu nebola doručená, považuje za nesplniteľnú podmienku a to preukázateľne vinou žalovaného. Zo strany žalobcu nebolo možné ani podpísať ani uzatvoriť zmluvu o budúcej zmluve, keďže primárna podmienka zo strany žalovaného (doručiť úplne vyhotovenie zmluvy o budúcej zmluve) nebola splnená. Z tohto dôvodu má za to, že žalobca všetky svoje splniteľné podmienky splnil a čakal na doručenie riadneho vyhotovenia zmluvy o budúcej zmluve. Tá mu bola doručená poštou po uplynutí 45 dní t.j. 14.07.2016 spoločnosťou Urban and Partners, teda nie samotným žalovaným. Žalobca dovtedy nemohol uzatvoriť neúplný návrh zmluvy o budúcej zmluve. Navyše zo žiadneho ustanovenia Dohody o rezervácii nevyplýva, že by žalobca mal povinnosť predložiť zmluvu o budúcej zmluve žalovanému. K argumentu žalovaného, že neboli splnené podmienky odstúpenia od zmluvy v zmysle § 517 OZ, žalobca uviedol, že uvedené zákonné ustanovenie sa aplikuje len v prípade, ak si zmluvné strany nedohodli iný spôsob odstúpenia od Dohody, a preto nie je možné aplikovať ho na tento konkrétny prípad. Žalovaný ďalej obhajuje spôsob doručenia zmluvy o budúcej zmluve, ktorý je v rozpore zo zákonom. Žalobca na uvedené argumentuje, že subjektom oprávneným zasielať uvedenú zmluvu bola však spoločnosť Jarabiny Invest a.s. a výzvu na podpis zmluvy o budúcej zmluve o prevode nehnuteľnosti, ktorú žalovaný zaslal po odstúpení od dohody o rezervovaní, zaslala spoločnosť Urban and Partners s.r.o.. Táto spoločnosť nebola oprávnená na zaslanie výzvy. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 9. Žalovaný v replike opätovne poukázal na to, že právo žalobcu odstúpiť od dohody bolo explicitne dojednané, len pre prípad omeškania žalovaného s uzatvorením zmluvy o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru, a to po dobu viac ako 15 dní, a teda pre prípad omeškania žalovaného s plnením povinnosti zaslania návrhu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve nebolo v Dohode o rezervovaní osobitne dojednané právo žalobcu odstúpiť od Dohody. Žalobca mohol v tomto prípade odstúpiť od Dohody, len v súlade so všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, t.j. len za splnenia podmienok uvedených v § 517 ods. 1 OZ, ktoré žalobca preukázateľne nesplnil, keďže žalovanému dodatočnú primeranú lehotu na plnenie neposkytol. V čase realizácie úkonu odstúpenia žalobcu od Dohody o rezervovaní neboli splnené ani zmluvné podmienky a ani zákonné podmienky pre odstúpenie žalobcu od Dohody o rezervovaní, a preto je právny úkon odstúpenia žalobcu od Dohody o rezervovaní zo dňa 29.06.2016, doručený žalovanému dňa 07.07.2016, absolútne neplatným právnym úkonom, v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, z dôvodu jeho rozporu so zákonom. Odstúpenie od Dohody zo strany žalobcu tak nemohlo byť a nie je účinné. Žalovaný ďalej uviedol, že tvrdenie žalobcu, že finálne vyhotovenie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve mu bolo doručené až dňa 14.07.2016 spoločnosťou Urban and Partners a nie žalovaným, je nepravdivé, nakoľko finálna verzia mu bola doručená už dňa 07.07.2016, t.j. preukázateľne ešte pred uplynutím 45 dňovej lehoty na uzavretie zmluvy o budúcej zmluve, a to mailom zo strany splnomocneného zástupcu žalovaného pani J. E., pričom žalobca na túto výzvu vedome z vlastnej vôle nereagoval. 10. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal s nariadením pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku, nakoľko bolo potrebné zopakovať dokazovanie, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie preto ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods.1, 2 CSP), avšak z iných právnych dôvodov. 11. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd v zamietajúcej časti potvrdil, pretože je vo výroku vecne správnym (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 12. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 13. Podľa § 456 veta prvá Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. 14. Podľa § 458 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. 15. Odvolací súd má za to, že vzhľadom na to, že preskúmal obsah predmetnej dohody o rezervovaní a následne predmetnú vec inak právne zhodnotil došlo týmto postupom odvolacieho súdu k zmene skutkového stavu veci, a preto odvolací súd v predmetnej veci nariadil pojednávanie a zopakoval dokazovanie vo veci, nakoľko z vykonaného dokazovania realizovaného súdom prvej inštancie vyvodil odvolací súd iný skutkový záver. Pokiaľ totiž súd zisťuje obsah zmluvy (v danom prípade obsah budúcej zmluvy o budúcej kúpnej zmluve), a to aj za pomoci výkladu prejavov zmluvných strán v zmysle § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, rieši skutkové otázky (skúma a zamýšľa sa nad tým, či sú ustanovenia zmluvy jasné, aký majú zmysel, či si navzájom neprotirečia). Výsledkom tejto činnosti súdu sú preto skutkové zistenia a z nich vyvodené skutkové (nie právne) závery súdu. Hodnotiaci skutkový záver súdu, ktorý tvorí podstatu tohto výsledku, nemožno považovať za právne posúdenie. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť, či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (guaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (3 Cdo 218/2017, 3 Cdo 150/2017, 4 Cdo 7/2018, 4 Cdo 32/2018, 7 Cdo 99/2018). Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 Občianskeho zákonníka). Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd uvádza, že pokiaľ súd na základe výsledkov dokazovania vykonaného listinným dôkazom zisťuje obsah právneho úkonu, oboznamuje sa s tým, čo a ako je v právnom úkone vyjadrené a v spojitosti s tým posudzuje určitosť a zrozumiteľnosť vyjadrenia vôle zmluvných strán (zamýšľa sa nad tým, či je jasne, určito a zrozumiteľne vyjadrené to, o čo išlo zmluvným stranám), sú výsledkom tohto zisťovania skutkové závery. Skutkový záver súdu, o tom, že zmluva spôsobom určitým a zrozumiteľným vyjadruje vôľu konajúcich, vedie k právnemu záveru súdu, že zmluva nie je neplatná, z dôvodu uvedeného v § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. A naopak, skutkový záver súdu, o tom, že zmluva je vo vyjadrení vôle konajúcich neurčitá a nezrozumiteľná, vedie k právnemu záveru súdu o neplatnosti zmluvy v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného odvolací súd považoval za potrebné nariadiť predmetné pojednávanie vo veci, zopakovať dokazovanie a z predmetného dokazovania vyvodiť iný skutkový aj právny záver. 16. Odvolací súd umožnil stranám sporu sa vyjadriť k aplikácii právnych predpisov, ktoré neboli v konaní pred súdom prvej inštancie použité s poukazom na ustanovenie § 382 CSP. Žalovaný sa k aplikácii vyššie uvedených právnych predpisov vyjadril tak, že základom právneho vzťahu medzi stranami sporu bola Dohoda o rezervácii č. 201622 zo dňa 24.05.2016 (ďalej len „Dohoda“), uzavretá medzi žalobcom ako rezervujúcim a žalovaným ako stavebníkom Obytného súboru Jarabiny, prezentovaného pod marketingovým názvom „Jarabinky“. Dohodu uzatváral a podpisoval žalobca osobne a v mene žalovaného Dohodu podpisoval zástupca, na základe plnej moci v zmysle § 22 Občianskeho zákonníka. Žalobca ako fyzická osoba i žalovaný ako právnická osoba boli a sú právnymi subjektami, plne spôsobilými na právne úkony, ktorými mohli nadobúdať práva a preberať na seba povinnosti. Z pohľadu obsahu tejto Dohody je zrejmé, že ide podľa žalovaného o inominátnu zmluvu podľa § 51 Občianskeho zákonníka, pričom tak žalobca, ako aj žalovaný uzatvárali túto Dohodu výlučne vo svoj prospech, keďže práva a povinnosti z tejto Dohody vznikali len zmluvným stranám tohto dvojstranného právneho úkonu. S poukazom na uvedené majú za to, že ustanovenia § 50 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, upravujúce zmluvy uzatvárané v prospech tretej osoby, nie je možné na predmetný zmluvný vzťah aplikovať. Vychádzajúc z ustanovenia článku 1. bod 2 Dohody, predmetom tejto Dohody bola záväzná rezervácia špecifikovaného predmetu prevodu (bytu a garážového státia) zo strany žalovaného pre žalobcu, ktorý prejavil vážny záujem o nadobudnutie predmetu prevodu do vlastníctva, a to za poplatok, na určené obdobie a v súlade s ďalšími podmienkami obsiahnutými v Dohode. Dohoda teda napĺňala obvyklý účel rezervačných zmlúv, ktorým je odplatná rezervácia budúceho predmetu prevodu na dobu určitú, počas ktorej sa budúci predávajúci zaväzuje neponúknuť nehnuteľnosť na predaj tretej osobe, ani ju inak scudziť a umožniť nadobudnutie predmetu prevodu záujemcovi o kúpu, s ktorým uzavrel rezervačnú zmluvu. Pri právnom posúdení platnosti Dohody ako dvojstranného právneho úkonu je potom mimoriadne dôležité tento právny úkon vykladať nielen podľa jeho jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto úkon uskutočnil (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ďalším základným princípom výkladu zmlúv, ktorý je pri posudzovaní platnosti Dohody nevyhnutné rešpektovať, je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Deklaruje a podporuje sa tak princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR (príkladmo nález vo veci pod sp.zn. I. ÚS 242/2007) „Nie je ústavne konformné a je v rozpore s princípmi právneho štátu, vyvierajúcimi z čl. 1 Ústavy SR taká prax, kedy všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu, uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.“ S prihliadnutím na vyššie uvedené základné princípy výkladu právnych úkonov je nepochybné, že predmetom Dohody bol na jednej strane záväzok žalovaného rezervovať za poplatok predmet prevodu pre žalobcu na 45 kalendárnych dní a počas tohto určeného obdobia umožniť žalovanému uzavrieť zmluvu o budúcej zmluve o prevode predmetu prevodu a na strane druhej záväzok žalobcu zaplatiť žalovanému za rezerváciu predmetu prevodu na určené obdobie poplatok vo výške 2.500,- €. V nadväznosti na uvedené potom žalovaný zdôraznil, že poplatok za rezerváciu - v dohode označený ako „kaucia“, predstavoval odplatu za žalovaným poskytnutú službu rezervácie predmetu prevodu v prospech žalobcu po dojednanú dobu. Žalovaný teda prijal žalobcom zaplatenú kauciu a túto si ponechal titulom dohodnutej odplaty za poskytnutú službu rezervácie predmetu prevodu. Žalovaný taktiež uviedol, že má za to, že predmet Dohody tak, ako je vyjadrený v článku 1. bod 2. Dohody, ktorý zodpovedá, a to zdôraznil, obvyklému účelu rezervačných zmlúv v bežnej realitnej praxi, nijakým spôsobom neodporuje ani obsahu a ani účelu Občianskeho zákonníka. S ohľadom na uvedené neexistuje zákonný dôvod, na základe ktorého by Dohoda v tejto časti mohla byť posúdená ako absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a o platnosti Dohody ako dvojstranného právneho úkonu v tejto časti nemožno mať žiadne pochybnosti. S poukazom na uvedené preto suma žalobcom zaplatenej a žalovaným prijatej kaucie, ako poplatku za rezerváciu, má charakter zmluvného plnenia realizovaného na základe platného dvojstranného právneho úkonu a nemôže byť posudzovaná ako bezdôvodné obohatenie podľa ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o spoločný záväzok zmluvných strán uzavrieť v dohodnutej dobe zmluvu o budúcej zmluve o prevode predmetu prevodu, tento spoločný záväzok zmluvných strán mal byť vyjadrením ich spoločnej vôle uzavrieť počas doby rezervácie zmluvu o budúcej zmluve o prevode predmetu prevodu, ktorá by už mala náležitosti podľa § 50a Občianskeho zákonníka. S ohľadom na uvedené majú za to, že tento spoločný záväzok nemôže byť bez ďalšieho posudzovaný podľa ustanovenia § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože ustanovenie § 50a ods. 1 OZ upravuje podmienky, za ktorých sa zmluvné strany môžu zaviazať, že v budúcnosti uzavrú zmluvu a nie zmluvu o budúcej zmluve. Napriek uvedenému zmluvné strany pri formulácii tohto spoločného záväzku presne špecifikovali (podľa ich názoru najlepšie ako objektívne okolnosti umožňovali a ako sa dalo) tak budúci predmet prevodu, ako aj kúpnu cenu, a teda dohodli sa na podstatných náležitostiach budúcej zmluvy, ktorú mali záujem uzavrieť, čím naplnili aj podmienku ustanovenia § 50a Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej sa môžu strany zaviazať, že do dohodnutej doby uzatvoria zmluvu, ak sa dohodnú o jej podstatných náležitostiach. Ak by aj odvolací súd dospel k inému právnemu záveru o charaktere a platnosti spoločného záväzku uzavrieť zmluvu o budúcej zmluve o prevode predmetu prevodu, upozornili na ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka podľa ktorého „Ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.“ V tejto súvislosti poukázali aj na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, príkladmo rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.08.2013, sp.zn. 5MCdo/4/2011, podľa ktorého „právny úkon môže byť neplatný celý alebo sčasti tam, kde sa dôvod neplatnosti vzťahuje na celý právny úkon (dôvod neplatnosti sa týka jeho podstatnej zložky), je právny úkon neplatný v celom rozsahu. Tam však, kde sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, pričom ide o vadu právneho úkonu, ktorú je možno oddeliť od jeho ostatného obsahu, bude neplatná ex tunc len táto časť právneho úkonu (tomuto prístupu, ktorý inak zachováva ostatné časti zmluvy, je potrebné dávať podľa zásady favor negotti prednosť). Ak však vadu časti právneho úkonu nie je možno od jeho ostatného obsahu oddeliť, čo je potrebné vždy vyvodiť výkladom z prejavu vôle účastníkov právneho úkonu, z povahy právneho úkonu, príp. z okolností, za ktorých k nemu prišlo, ako i z účelu, ktorý konajúci právnym úkonom sledoval, bude neplatný celý právny úkon. Neoddeliteľnosť neplatnej časti právnej úkonu, (ktorá je chápaná v zmysle obsahovej a nie reálnej neoddeliteľnosti) preukazuje vždy ten, kto sa dovoláva neplatnosti právneho úkonu v celom rozsahu.“, (rovnako viď uznesenie z 30.05.2019 pod sp.zn. 2Obdo/37/2018). Zároveň opätovne dali do pozornosti odvolaciemu súdu vyššie citovanú ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu, v zmysle ktorej priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, má prednosť pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá. Odhliadnuc od skutočnosti, že v predmetnej veci za žalobca nedovolával neplatnosti Dohody a jej platnosť nijakým spôsobom nespochybňoval, dovoľujú si upozorniť, že spoločný záväzok uzavrieť zmluvu o budúcej zmluve o prevode predmetu prevodu, predstavoval len vedľajšie dojednanie nemajúce žiadny vplyv na plnenie práv a povinností vyplývajúcich stranám z predmetu Dohody, ktorým bola odplatná rezervácia predmetu prevodu zo strany žalovaného pre žalobcu po dohodnutú dobu. Keďže uvedené vedľajšie ustanovenie predstavuje časť právneho úkonu, ktorú je možné oddeliť od jeho ostatného obsahu, platnosť tohto vedľajšieho dojednania preto môže a musí byť posudzovaná v súlade s ustanovením § 41 Občianskeho zákonníka samostatne. S poukazom na uvedené je prípadná neplatnosť tohto vedľajšieho dojednania o uzavretí „budúcej zmluvy o budúcej zmluve“ bez právneho významu vo vzťahu k primárnemu predmetu Dohody a tým aj titulu zmluvného plnenia, ktoré žalovaný prijal od žalobcu ako odplatu za službu dočasnej rezervácie predmetu prevodu v prospech žalovaného. Svoj záväzok vyplývajúci z predmetu Dohody, a to rezervovať predmet prevodu v prospech žalobcu po dohodnutú dobu a umožniť žalobcovi nadobudnutie predmetu prevodu, pritom žalovaný nikdy nijakým spôsobom nespochybnil a tento v plnom rozsahu aj splnil, keď aj po neplatnom odstúpení žalobcu od Dohody vyzval žalovaný žalobcu na uzavretie zmluvy o budúcej zmluve o prevode bytu/nebytového priestoru, naposledy listom zo dňa 12.07.2016. V tomto smere nemôže byť na ťarchu žalovaného skutočnosť, že si žalobca po uzavretí Dohody o rezervácii nadobudnutie predmetu prevodu rozmyslel a v záujme získania zloženého rezervačného poplatku od žalovaného sa pokúsil bez splnenia zákonom stanovených podmienok, a teda neplatne od Dohody odstúpiť a napriek písomnej výzve nemal záujem a nevyužil možnosť uzavrieť so žalovaným zmluvu o budúcej zmluve o prevode predmetu prevodu. V ostatnom sa pridržiavajú nimi podaného odvolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 24.04.2017, pod č.k. 10Csp/43/2016-174. S poukazom na uvedené skutočnosti trvajú na tom, že rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 24.04.2017, pod č.k. 10Csp/43/2016-174 je v napadnutej časti nesprávny z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, a preto žiadajú, aby ho odvolací súd v napadnutej časti zmenil, žalobu žalobcu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania. 17. Odvolací súd po prejednaní veci ustálil, že z obsahu spisu vyplýva, že strany sporu uzavreli dňa 24.05.2016 rezervačnú zmluvu, ktorej účelom malo podľa názoru odvolacieho súdu byť krátkodobo rezervovať nehnuteľnosť pre kupujúceho, za účelom prípravy podkladov, dokumentov a zmlúv (a to konkrétne príprava zmluvy o budúcej zmluve, resp. priamo príprava kúpnej zmluvy, zadováženie ďalších informácií o nehnuteľnosti, o spôsobe vyplatenia kúpnej ceny atď.). Inak povedané, rezervačná zmluva mala obsahovať len deklaratórne vyhlásenia o úmysle uzavrieť v budúcnosti kúpnu zmluvu. Zmysel uzatvárania takýchto zmlúv spočíva podľa názoru odvolacieho súdu najmä v tom, aby vlastník svoju nehnuteľnosť dočasne nepredal žiadnej tretej osobe (teda, aby bola rezervovaná v prospech potenciálneho kupujúceho) a tiež v tom, aby si predávajúci aj kupujúci spolu s realitnou kanceláriou poskytli vzájomnú súčinnosť, najmä pri príprave zmluvy o budúcej zmluve. Účelom rezervačnej zmluvy teda je, ako to aj z názvu vyplýva, iba rezervovanie nehnuteľnosti pre kupujúceho. Inými slovami, odvolací súd má za to, že v takejto rezervačnej zmluve by nemala byť priamo obsiahnutá povinnosť uzavrieť kúpnu zmluvu, ani povinnosť uzavrieť zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, keďže v tejto fáze väčšinou nie sú vyjasnené podstatné náležitosti kúpnej zmluvy, respektíve zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Rovnako tak možno uzavrieť, že v tomto štádiu (t.j. v čase podpisovania dohody o rezervácii) nie sú zrejmé ani iné podmienky kúpnej zmluvy resp. zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ktoré môžu mať pre zmluvné strany podstatný význam pre rozhodovanie o kúpe nehnuteľnosti (napr. výmaz pôvodných záložných práv, financovanie kúpnej ceny, jej splatnosť, zaťaženie nehnuteľnosti novým záložným právom financujúcej hypotekárnej banky atď.). Z opisu skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že predmetom rezervácie bol v danom prípade byt, a súčasne aj nebytový priestor, na ktoré sa vzťahuje osobitný zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý v § 5 citovaného zákona definuje, čo je podstatnou náležitosťou zmluvy o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru a z tohto dôvodu aj tomu predchádzajúcej zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. 18. Z predmetnej rezervačnej zmluvy a to konkrétne z ustanovenia čl. 3 bod 2 vyplýva, že spoločnosť a rezervujúci sa zaväzujú (do uplynutia lehoty, po splnení podmienky zaplatenia kaucie), podpísať zmluvu o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru, ktorej vyhotovenie doručí, respektíve osobne odovzdá spoločnosť rezervujúcemu, najneskôr do desiatich pracovných dní odo dňa podpisu tejto dohody. Citovaný článok v sebe zahŕňa teda aj povinnosť uzavrieť zmluvu, na základe ktorej majú zmluvné strany uzavrieť zmluvu o budúcej kúpnej zmluve. Inak povedané, uzavretá rezervačná zmluva obsahuje okrem rezervácie nehnuteľnosti aj povinnosť uzavrieť zmluvu o budúcej zmluve, na základe ktorej sa má uzatvoriť zmluva o budúcej kúpnej zmluve. V tejto súvislosti preto odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka podľa ktorého „Účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej doby uzavrú zmluvu; musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných náležitostiach.“ Uvedené teda znamená, že podľa Občianskeho zákonníka už v zmluve o budúcej zmluve a to bez ohľadu na to, či je nazvaná ako „rezervačná zmluva“, musia byť uvedené všetky podstatné náležitosti zmluvy, ktorá sa má uzavrieť t.j. v tomto prípade zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. (Napríklad rozsudok NS SR, sp. zn. 6 Obdo 37/2008: „Obsah zmluvy o uzatvorení budúcej zmluvy musí zodpovedať požiadavkám a nárokom, vyplývajúcim z právnej úpravy zmluvy, ktorá má byť na jej základe uzatvorená. Ďalej záleží len na záujme zmluvných strán, či si už v tejto zmluve stanovia podmienky záväzkového vzťahu z budúcej zmluvy, resp. podmienky, ktoré považujú za dôležité.“). Keďže náležitosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve nie sú explicitne stanovené v Občianskom zákonníku platí, že pre platnosť zmluvy o budúcej zmluve, na základe ktorej má byť uzatvorená zmluva o budúcej kúpnej zmluve sa vyžaduje, aby bola: 1) uzavretá písomne, 2) aby v nej bola uvedená doba, dokedy zmluvné strany budúcu zmluvu uzavrú, 3) aby z nej jasne vyplývalo uvedenie podstatných náležitostí tej zmluvy, ktorá je predmetom zmluvy o budúcej zmluve. Vo všeobecnosti platí, že zmluva o budúcej zmluve musí mať rovnaké náležitosti ako zmluva, ktorá má byť uzavretá v budúcnosti (t.j. zmluva, ktorej sa zmluva o budúcej zmluve týka). Najvyšší súd SR v rozhodnutí pod sp.zn. 5Cdo 42/2007 zo dňa 31.01.2008 tvrdí: „Zmluva o budúcej zmluve sa vždy viaže na inú zmluvu, ktorá sa má na jej základe uzavrieť, v dôsledku čoho obsah i náležitosti zmluvy o budúcej zmluve závisia od toho, aká zmluva má byť uzavretá. Nie je mysliteľné, aby uzavretie zmluvy o budúcej zmluve vyžadovalo inú formu prejavu než zmluva, ktorou sa realizuje jej ekonomický cieľ......Dohoda o budúcej zmluve musí obsahovať všetky nevyhnutné obsahové a formálne náležitosti budúcej zmluvy a ako právny úkon musí tiež vyhovovať všeobecným náležitostiam právnych úkonov stanoveným v ustanoveniach § 34 a nasl. Obč. zák. medzi významné požiadavky dohody o budúcej zmluve teda patria náležitosti vôle a jej prejavu. Náležitostí prejavu vôle sú zrozumiteľnosť, určitosť a v niektorých prípadoch i forma prejavu. Ak chýba čo i len jedna z podstatných náležitostí dohody o budúcej zmluve ustanovených zákonom, má to za následok neplatnosť takejto dohody. 19. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že podpísaná rezervačná zmluva obsahuje v sebe aj ustanovenie, ktoré zmluvným stranám ukladá povinnosť uzavrieť zmluvu o budúcej zmluve, avšak s tým, že v rezervačnej zmluve absentujú podstatné náležitosti zmluvy o budúcej zmluve, a to konkrétne presne špecifikovaný predmet takejto zmluvy, ktorá má byť uzavretá, pričom nejasný výklad spôsobuje aj doba, do ktorej má byť zmluva o budúcej zmluve uzavretá. Podľa § 5 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov zmluva o prevode vlastníctva bytu a zmluva o prevode vlastníctva nebytového priestoru v dome a z tohto odvodeným výkladom aj zmluva o budúcej zmluve musí byť písomná a okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať a) popis bytu alebo nebytového priestoru v dome a príslušenstva bytu, vymedzenie polohy bytu alebo nebytového priestoru v dome označením čísla bytu, čísla vchodu a opisom nebytového priestoru, určenie rozsahu podlahovej plochy a vybavenia bytu a nebytového priestoru v dome, b) vymedzenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome na spoločných častiach domu, spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve, na pozemku zastavanom domom a na priľahlom pozemku, pričom veľkosť spoluvlastníckeho podielu je určená podielom podlahovej plochy bytu alebo nebytového priestoru k úhrnu podlahových plôch všetkých bytov a nebytových priestorov v dome, ak sa pri priľahlom pozemku nepostupuje podľa písmena e), c) určenie a popis spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a priľahlého pozemku a prípadné určenie, ktoré spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu, časti príslušenstva a priľahlého pozemku užívajú len niektorí vlastníci bytov a niektorí vlastníci nebytových priestorov, d) úpravu práv k pozemku zastavanému domom a k priľahlému pozemku, e) vymedzenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu na priľahlom pozemku dohodou nadobúdateľa bytu alebo nebytového priestoru s vlastníkom domu, f) vyhlásenie nadobúdateľa bytu alebo nebytového priestoru v dome o pristúpení k zmluve o spoločenstve vlastníkov alebo k zmluve o výkone správy, g) úpravu práv k zariadeniam civilnej ochrany, ak sú také objekty v dome, po predchádzajúcom súhlase príslušných orgánov. Z predmetnej rezervačnej zmluvy a to konkrétne z článku 1 však vyplýva, iba číslo bytu, podlahová plocha, počet miestností s príslušenstvom nadzemné podlažie, t.j. absentuje napríklad list vlastníctva, kde by mal byť byt zapísaný, uvedenie veľkosti príslušného spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, ktorom sa bude byt nachádzať, taktiež absentuje vymedzenie konkrétneho spoluvlastníckeho podielu k pozemku a rovnako vymedzenie spoluvlastníckeho podielu k inému nebytovému priestoru (parkovaciemu státiu). Inak povedané, uvedená rezervačná zmluva, neobsahovala, avšak ani nemohla obsahovať presné vymedzenie tohto bytu, nakoľko ide o rozostavaný byt, a preto ani dohoda o rezervovaní nemohla v sebe obsahovať zmluvu o budúcej zmluve, nakoľko predmet tejto zmluvy sa nedal jednoznačne špecifikovať, v zmysle zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov t.j. z hľadiska jeho určitosti, a teda aj z hľadiska podstatných náležitostí zmluvy o budúcej zmluve. Z predmetnej rezervačnej zmluvy taktiež nejasne vyplýva doba, do ktorej mala byť zmluva o budúcej zmluve uzavretá. V článku 3 bod 2 citovaného ustanovenia tejto zmluvy sa zmluvné strany zaviazali podpísať zmluvu o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru, ktorej vyhotovenie doručí, respektíve osobne odovzdá spoločnosť rezervujúcemu najneskôr do desiatich pracovných dní od podpisu tejto zmluvy. Na uvedené nadväzuje aj ustanovenie článku 3 bod 3, podľa ktorého v prípade, že rezervujúci splní svoju povinnosť podľa odseku 2 tohto článku a zmluva o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru bude platná a účinná a zároveň zaplatiť prvú splátku z dohodnutej kúpnej ceny v lehote a v súlade s podmienkami zmluvy o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu, respektíve nebytového priestoru kaucia sa v plnej výške započíta na zaplatenie takto stanovenej prvej splátky z dohodnutej kúpnej ceny, podľa zmluvy o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru. Následne na to nadväzuje ustanovenie článku 3 bod 5, podľa ktorého v prípade, ak spoločnosť napriek splneniu všetkých podmienok zo strany rezervujúceho (vrátane včasného podpisu zmluvy o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu/ nebytového priestoru), bude v omeškaní s uzatvorením zmluvy o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru viac ako 15 dní, je rezervujúci oprávnený písomne odstúpiť od tejto dohody. Spoločnosť v prípade odstúpenia rezervujúceho od tejto dohody, je povinná rezervujúcemu vrátiť celú sumu uhradenej kaucie na účet rezervujúceho uvedený v záhlaví tejto dohody, najneskôr do 14 dní od účinnosti odstúpenia od tejto dohody, pričom v prípade takéhoto odstúpenia od tejto dohody nemá rezervujúci voči spoločnosti nárok na náhradu škody či úrokov. Z citovaných ustanovení tejto zmluvy sa nedá jednoznačne ustáliť doba, do ktorej má byť zmluva o budúcej zmluve uzatvorená. Inak povedané, z čl. 3 bod 2 citovanej zmluvy vyplýva, že zmluvné strany sa zaviazali do uplynutia lehoty (t.j. 45 dní od podpísania tejto dohody, po splnení podmienok zaplatenia kaucie) podpísať zmluvu o budúcej zmluve do 10 pracovných dní odo dňa podpisu tejto dohody. Odvolací súd musí uviesť, že uvedené ustanovenie čl. 3 bod 2 je také nezrozumiteľné, že navodzuje rôzny výklad doby uzavretia zmluvy o budúcej zmluve, respektíve začiatku plynutia doby na uzavretie zmluvy o budúcej zmluve, a keďže tento nedostatok nie je možné odstrániť ani výkladom právneho úkonu, bolo potrebné zo strany odvolacieho súdu ustáliť, že absentuje aj ďalšia náležitosť zmluvy o budúcej zmluve, ktorá mala byť na základe tejto zmluvy uzavretá a to doba uzavretia zmluvy o budúcej zmluve, pričom je potrebné v tejto súvislosti poukázať na nezrozumiteľnosť viacerých ustanovení rezervačnej dohody. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na konštantnú judikatúru, podľa ktorej ustanovenie § 35 ods. 2 OZ predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom, že okrem jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovne (nie teda konkludentne podľa § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka), podrobí skúmaniu i vôľu (úmysel) konajúcich osôb. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve, musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Takto musí súd postupovať súd aj v prípadoch, ak interpretujú účastníci vo svojich prednesoch alebo výpovediach v priebehu konania zmluvné dojednanie odlišným spôsobom. Takáto situácia neznamená, že právny úkon vyložiť nemožno, lebo záujmy a postoje účastníkov priebehu súdneho konania už nemusia zodpovedať ich pôvodnej vôli, ktorú prejavili pri právnom úkone. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2012, sp. zn. 3 Cdo 81/2011). Bežný človek si vôbec neuvedomí, že podpísaním takejto zmluvy si síce rezervuje nehnuteľnosť, ale na druhej strane sa zároveň stáva takpovediac „rukojemníkom žalovaného“, nakoľko sa už v rámci rezervačnej zmluvy zaväzuje na podpis zmluvy o budúcej zmluve, pričom prípadné odstúpenie o takejto zmluvy (pre prípade nepredloženia zmluvy o budúcej zmluve zo strany žalovaného) ani v zmluve v prospech žalobcu dohodnuté nebolo. Odvolací súd má taktiež za to, že už zo samotného obsahu žaloby žalobcu vyplýva, že jednotlivé ustanovenia dohody o rezervácii vykladá žalobca diametrálne odlišne, ako ich vykladá žalovaný, a keďže ani samotným zmluvným stranám nie je zrejmé, na čom sa zúčastnené strany dohodli, obsah zmluvy potom nie je jasný ani tretím osobám, a rovnako ani súdu. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že nezrozumiteľný výklad jednotlivých ustanovení dohody o rezervácii nie je možné odstrániť ani na základe výkladových pravidiel v zmysle ustanovenia § 35 Občianskeho zákonníka, a aj z týchto dôvodov zhliadol odvolací súd predmetnú dohodu o rezervácii za absolútne neplatný právny úkon podľa § 37 Občianskeho zákonníka. 20. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného uvedenú v rámci vyjadrenia k výzve súdu podľa ustanovenia § 382 CSP o aplikácii iných ustanovení, ako boli použité v rámci konania na súde prvej inštancie, a to konkrétne v tom zmysle, že ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu, odvolací súd udáva, že uvedené ustanovenie § 41 Občianskeho zákonník nie je aplikovateľné pre daný prípad. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, príkladmo rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.08.2013, sp. zn. 5MCdo/4/2011, uznesenie z 30.05.2019 pod sp.zn. 2Obdo/37/2018). Zároveň opätovne dal do pozornosti odvolaciemu súdu vyššie citovanú ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu, v zmysle ktorej priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, má prednosť pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá. S uvedeným názorom žalovaného bez pochyby odvolací súd súhlasí, avšak súčasne udáva, že dané ustanovenie § 41 OZ sa nedá aplikovať na každý prípad. Je treba zdôrazniť, že všade tam, kde sa dôvod neplatnosti vzťahuje iba na časť právneho úkonu, pričom ide o vadu právneho úkonu, ktorú možno oddeliť od jej obsahu, bude neplatná ex tunc iba táto časť právneho úkonu. Pokiaľ však vadu časti právneho úkonu nie je možné oddeliť od ostatného obsahu, čo je potrebné vždy zistiť výkladom prejavov vôle účastníkov právneho úkonu, z povahy právneho úkonu, z okolností za ktorých k nemu došlo, ako aj z účelu, ktorý sa týmto právnym úkonom sledoval, bude neplatný celý právny úkon. V danom prípade je zrejmé, že rezervačná zmluva mala byť uzavretá do času podpísania zmluvy o budúcej zmluve, pričom samotná kaucia sa v priebehu podpisovania zmluvy o budúcej zmluve zmenila na časť kúpnej ceny. Rovnako tak je potrebné uviesť, že kaucia sa taktiež v prípade neuzavretia zmluvy o budúcej zmluve z dôvodov na strane rezervujúceho mení na zmluvnú pokutu. Z obsahu predmetnej rezervačnej dohody je teda zrejmé, že jednotlivé ustanovenia tejto dohody sú tak vzájomne poprepájané, že nie je možné obsah zmluvy o budúcej zmluve oddeliť od obsahu rezervačnej zmluvy, preto v danom prípade aplikácia ustanovenia § 41 OZ o čiastočnej neplatnosti právneho úkonu neprichádza do úvahy. Pre úvahu o tom, či sa časť právneho úkonu dá oddeliť od ostatného obsahu úkonu, nie je podstatné, že ide o dve zmluvy, ale podstatné je to, či sú tieto zmluvy obsahovo oddeliteľné. V danom prípade táto podmienka splnená nebola, a preto ani odvolací súd k argumentom žalovaného v tomto smere neprihliadol. 21. Keďže žalobca poskytol žalovanému na základe tejto rezervačnej zmluvy sumu vo výške 2.500,- € ako kauciu, musel odvolací súd prihliadnuť k tomu, že predmetná suma bola zo strany žalobcu žalovanému poskytnutá na základe neplatnej zmluvy, a preto uvedené poskytnutie finančnej odmeny odvolací súd vyhodnotil ako plnenie žalobcu žalovanému, za základe neplatného právneho úkonu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V prípade plnenia z neplatného právneho úkonu, právna skutočnosť, ktorou je spravidla zmluva, síce nastala, ale tento právny úkon je postihnutý neplatnosťou (je vadný). To znamená, že právny úkon nemal za následok vznik práva ani povinnosti na poskytnuté plnenie. V prípade vzniku bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy Občiansky zákonník v ustanovení § 457 totiž upravuje jeho dôsledky tak, že stanovuje vzájomnú povinnosť účastníkov zmluvy vrátiť si poskytnuté plnenia (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2005, sp. zn. 4 Cdo 237/2005). Bezdôvodné obohatenie je v ustanovení § 451 Občianskeho zákonníka konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. V ods. 1 je pritom vyjadrená všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. V ods. 2 tohto ustanovenia je vymedzený pojem bezdôvodného obohatenia. Teda podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia určitých (zákonných) predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Napokon, že nejde o prípad, kedy Občiansky zákonník napriek majetkovému prospechu bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. 22. Odvolací súd v predmetnej veci uvádza, že v rámci skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie z rezervačnej zmluvy nepochybne vyplýva, že napriek tomu, že v sebe subsumuje aj zmluvu o budúcej zmluve je potrebné uviesť, že v nej absentujú podstatné náležitosti tejto zmluvy t.j. podstatné náležitosti zmluvy o budúcej zmluve. Keďže v § 50a Občianskeho zákonníka sa výslovne vyžaduje, aby v zmluve o budúcej zmluve boli dohodnuté všetky podstatné náležitosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, nemôže byť takáto rezervačná zmluva posudzovaná ako platná zmluva, ak v nej tieto náležitosti chýbajú. Ak teda rezervačná zmluva obsahuje povinnosť zmluvných strán uzavrieť v budúcnosti zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, a zároveň v nej absentujú vyššie uvedené podstatné náležitosti, tak takúto rezervačnú zmluvu musel odvolací súd vyhodnotiť ako absolútne neplatnú, resp. neplatný je aj záväzok (povinnosť) uzavrieť v budúcnosti zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, pričom obsah zmluvy o budúcej zmluve sa od obsahu celej dohody o rezervácii oddeliť nedá, a preto bolo potrebné posúdiť celú dohodu o rezervácii za neplatný právny úkon. Odvolací súd predmetnú dohodu posudzuje ako neplatnú aj s poukazom na ustanovenie § 37 Občianskeho zákonníka t.j. z hľadiska jej nezrozumiteľnosti a minimálne dvojitého výkladu niektorých ustanovení predmetnej dohody. Na základe uvedeného odvolací súd posúdil predmetnú rezervačnú zmluvu ako neplatný právny úkon, pričom žalobca plnil žalovanému na základe tejto zmluvy t.j. na základe neplatného právneho úkonu (zaplatil sumu 2.500,- €), a preto je žalovaný povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo z neplatného právneho úkonu (§ 451 ods. 2 OZ) t.j. v rozsahu uhradenej sumy resp. kaucie vo výške 2.500,- €. Pre bezdôvodné obohatenie potom platí, že majetkový prírastok jedného subjektu sa musí v určitej peniazmi vyjadriteľnej miere prejaviť v majetkovej sfére iného subjektu. Z uvedeného dôvodu, odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie ustálil omeškanie s vrátením danej čiastky. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že žalobca má okrem istiny vo výške 2.500,- € nárok podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v platnom znení na úrok z omeškania vo výške 5,00% ročne z dlžnej sumy 2.500,- € od 13.07.2016 do zaplatenia. S uvedeným odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ako vecne a správny potvrdil ( § 387 ods. 1 CSP). 23. Odvolací súd v závere dáva do pozornosti, že ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 uviedol, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Konajúci súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie), alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a s účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. V inom náleze sp. zn. I. ÚS 243/07 (v ktorom nešlo o výklad zákona, ale zmluvy) ústavný súd uzavrel, že všeobecný súd musí prihliadať na vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť, s ohľadom na špecifikum danej kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup je zároveň prístupom modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne legalistický pohľad na právo pohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú odpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu predložia (II. ÚS 49/2018).Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). 24. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). 25. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.1 C.s.p. a priznal nárok na náhradu trov konania úspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. 26. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).