Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/75/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200052 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1015200052.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členov senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Evy Fulcovej, v právnej veci žalobcu: M.. Ľ. A., bytom N. XX, XXX XX K., zastúpený: Mgr. JUDr. Zoltán Perhács, PhD., advokát, so sídlom Tichá 45, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 55RM/2014-34-I zo dňa 30.12.2014, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Číslo: 55RM/2014-34-I zo dňa 30.12.2014, zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. V zákonnej lehote podanou žalobou zo dňa 15.01.2015 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) sa domáhal žalobca zrušenia rozhodnutia žalovaného číslo: 55RM/2014-34-I vydaného dňa 30.12.2014 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“), ako aj jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia povinnej osoby - prvostupňového správneho orgánu - Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj len „povinná osoba“), číslo: Spr. 6264/14 zo dňa 01.12.2014 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“), vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania náhrady trov konania. 2. Správny súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 6S/7/2015-78 zo dňa 08.06.2017 a žalobu zamietol. V dôsledku žalobcom podanej kasačnej sťažnosti vo veci rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 4Sžik/1/2018 zo dňa 14.01.2020, vyššie uvedený prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. I. Priebeh administratívneho konania. 3. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že dňa 22.08.2014 doručil žalobca prvostupňovému správnemu orgánu (Krajský súd v Bratislave), ako povinnej osobe, žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“), v ktorej požadoval sprístupniť nasledovné informácie: 1/ či boli vo vzťahu k jeho osobe použité informačno-technické prostriedky (ITP) podľa ustanovení V. hlavy I. časti zákona č. 301/2005 Z. z. (ďalej len „Trestný poriadok“) alebo ustanovení zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno- technických prostriedkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 166/2003 Z. z.“), a to v období od 01.01.2009 do dňa podania tejto žiadosti, 2/ či boli dve účastnícke stanice registrované na jeho osobu odpočúvané v období od 01.01.2009 do dňa podania tejto žiadosti (ďalej aj len „žiadosť“). K predmetnej žiadosti sa vyjadril bezpečnostný pracovník povinnej osoby, ktorá následne časť žiadosti žalobcu (bod 1/) o použití ITP podľa ustanovení V. hlavy I. časti Trestného poriadku postúpila dňa 02.09.2014 Okresnému súdu Bratislava I ako povinnej osobe príslušnej na konanie o tejto časti žiadosti žalobcu. 4. Dňa 02.09.2014 Krajský súd v Bratislave vydal o žiadosti žalobcu (v zostávajúcej časti 2/) rozhodnutie pod číslom: Spr. 6264/14, ktorým podanú žiadosť odmietol. Spis ďalej obsahuje odvolanie žalobcu voči tomuto rozhodnutiu, o ktorom rozhodol žalovaný dňa 08.10.2014 tak, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Po opätovnom vyjadrení bezpečnostného pracovníka Krajského súdu v Bratislave prvostupňový správny orgán vo veci opätovne rozhodol dňa 15.10.2014 a znova odmietol žalobcovi sprístupniť ním požadované informácie. V dôsledku žalobcom podaného odvolania žalovaný rozhodnutím zo dňa 19.11.2014 zrušil aj druhé vo veci vydané prvostupňové rozhodnutie povinnej osoby a vec jej vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. II. Rozhodnutia správnych orgánov. 5. Prvostupňový správny orgán - Krajský súd v Bratislave (povinná osoba) svojím tretím rozhodnutím o žiadosti žalobcu (bod 2/) č.: Spr. 6264/14 zo dňa 01.12.2014 (prvostupňové rozhodnutie) podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z., z dôvodu § 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. a s poukazom na § 2 písm. a), b) bod 1, písm. e) zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z.“), § 2 ods. 2 zákona č. 166/2003 Z. z. a § 1 písm. j) Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 216/2004 Z. z., ktorým sa ustanovujú oblasti utajovaných skutočností (ďalej len „nariadenie č. 216/2004 Z. z.“) žiadosť žalobcu o poskytnutie informácií odmietol. 6. Po stručnom zrekapitulovaní dovtedajšieho priebehu správneho konania o podanej žiadosti žalobcu svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcom požadované informácie spadali pod režim utajovaných skutočností, nakoľko sa týkali rozhodovania o používaní informačno-technických prostriedkov (ITP), ktoré sú utajovanou skutočnosťou so stupňom utajenia Vyhradené, resp. Dôverné. Konštatoval, že nebol pôvodcom utajovaných skutočností uvedených v rozhodnutiach o udelení, resp. neudelení súhlasu na použitie ITP s tým, že on ako povinná osoba vyhotovuje rozhodnutie, ktoré preberá časti textu žiadosti o použitie ITP do rozhodnutia, ktoré sa označuje rovnakým stupňom utajenia akým bola označená pôvodná utajovaná písomnosť a potom on nebol oprávnený rozhodnúť o zmene alebo zrušení utajenia. Povinná osoba môže zmeniť alebo zrušiť označenie stupňa utajenia len na základe rozhodnutia pôvodcu utajovanej skutočnosti o zmene alebo zrušení utajenia. Prvostupňový správny orgán konštatoval, že žiadosti o použitie ITP boli utajené celé a takisto aj jeho rozhodnutia boli vedené v listinnej podobe. Žalobcom požadované informácie sa v jeho spisoch so zrušeným stupňom utajenia za uvedené obdobie nenachádzali. Mal za to, že potvrdenie skutočnosti, či podmienky utajenia v čase podania predmetnej žiadosti stále trvali, by bolo potvrdením, že vo vzťahu k žiadateľovi (žalobcovi) bola podaná žiadosť o udelenia súhlasu na použitie ITP a bolo o nej vydané rozhodnutie. Utajenie sa vzťahuje na celú žalobcom žiadanú informáciu. Záverom uviedol, že v súlade s ust. § 119 ods. 2 Trestného poriadku žalobcom požadované informácie boli utajovanými skutočnosťami a ich sprístupnením by sa poprel základný účel trestného konania pri trestných činoch charakteru vysoko organizovaného používania konšpiračných metód prác, zasahujúcich do práv občanov. Prípadným sprístupnením požadovaných informácií by mohla nastať potenciálna hrozba nedodržania ustanovení zákona č. 215/2004 Z. z., v zmysle ktorého tieto informácie boli utajovanou skutočnosťou, s ktorou žalobca nebol oprávnený sa oboznámiť. 7. V dôsledku žalobcom podaného odvolania vo veci rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím číslo: 55RM/2014-34-I zo dňa 30.12.2014 a odvolanie žalobcu voči v predchádzajúcom bode tohto rozsudku uvedenom prvostupňovom rozhodnutí zamietol a toto rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení po opise skutkových okolností predchádzajúcich začatiu správneho konania, priebehu správneho konania, obsahu prvostupňového rozhodnutia, odvolacích dôvodov žalobcu voči nemu a citácii na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov (zákon č. 211/2000 Z. z., zákon č. 215/2004 Z. z. nariadenie č. 216/2004 Z. z. a Správneho poriadku) žalovaný uviedol, že rozhodujúcou otázkou vo veci bolo posúdenie, či požadované informácie mali charakter utajovanej skutočnosti a teda, či bol naplnený dôvod pre ich nesprístupnenie žalobcovi (§ 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.) ako aj to, či v prvostupňovom rozhodnutí povinná osoba dostatočne presvedčivo vymedzila dôvody, pre ktoré nebolo možné požadované informácie sprístupniť. Utajovaná skutočnosť v zmysle definície podľa § 2 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z. musí kumulatívne spĺňať materiálnu a formálnu podmienku. Odôvodnenie rozhodnutia o nesprístupnení informácie musí obsahovať zdôvodnenie naplnenie formálnej podmienky utajenia, t. j. zaradenie predmetnej informácie pod konkrétnu položku s uvedením konkrétnej formulácie tejto položky v oblasti utajovaných skutočností, ako aj materiálnu podmienku, t. j. uvedenie v čom spočíva potreba chrániť danú informáciu v záujme Slovenskej republiky. 8. Žalovaný dospel k záveru, že povinná osoba sa v prvostupňovom rozhodnutí v dostatočnom rozsahu vysporiadala s odôvodnením splnenia tak formálnej, ako aj materiálnej podmienky utajenia, keď označila oblasť, v ktorej utajovaná skutočnosť vznikla (skutočnosti týkajúce sa rozhodovania o používaní ITP) a zároveň zdôvodnila potrebu utajovania predmetnej skutočnosti v záujme Slovenskej republiky, keď uviedla, že sprístupnením požadovaných informácií by sa poprel základný účel trestného konania pri niektorých trestných činoch. Vo vzťahu k preukázaniu formálnej podmienky utajenia žalovaný osobitne zdôraznil, že vymedzenie utajovaných skutočností určuje vedúci v zmysle § 8 ods. 2 písm. h) zákona č. 215/2004 Z. z. a tento zároveň vymedzuje zoznam utajovaných skutočností vznikajúcich pri činnosti právnickej osoby. 9. Žalovaný sa priklonil k odvolacím dôvodom žalobcu z hľadiska určenia pôvodcu utajovaných skutočností a mal za to, že v danom prípade povinnú osobu bolo potrebné považovať za pôvodcu utajovaných skutočností, nakoľko pri svojej rozhodovacej činnosti vytvorila utajované skutočnosti spracovaním iných (primárnych) utajovaných skutočností, ktorými boli predovšetkým príslušné žiadosti o použitie ITP. Zároveň povinná osoba ako pôvodca utajovaných skutočností bola následne povinná neprestajne a ex offo skúmať trvanie podmienok utajenia, t. j. či podmienky trvajú a či sa utajenie vzťahuje na všetky požadované informácie alebo na ich časť. Táto povinnosť trvá bez ohľadu na prípadnú žiadosť o sprístupnenie informácií. Potom povinná osoba pri svojom rozhodovaní o trvaní potreby ochrany utajovaných skutočností musela zohľadniť predovšetkým existenciu potreby ochrany primárnych utajovaných skutočností a správne vychádzala z tvrdenia, že posudzovanie trvania potreby ich ochrany bolo zverené výlučne ich pôvodcovi a ona nemala oprávnenie ich samostatne posúdiť. Pretrvávanie potreby ochrany primárnych utajovaných skutočností bolo pre povinnú osobu činnosťou pre rozhodovanie o trvaní potreby ochrany ňou vytvorených utajovaných skutočností. Ak by povinná osoba rozhodla a sprístupnila ďalej vytvorené požadované informácie, jej postup by bol nezákonný a viedol by k popretiu účelu zákona č. 215/2004 Z. z., ako aj k popretiu výlučnej právomoci pôvodcu primárnej utajovanej skutočnosti rozhodnúť o zmene alebo zrušení jej stupňa utajenia. 10. Nakoľko povinná osoba zistila skutkový stav v tom zmysle, že žiadateľom (žalobcom) požadované informácie stále predstavovali utajované skutočnosti, bolo potrebné vychádzať z prezumpcie zákonností jej postupu, pokiaľ išlo o posúdenie existencie dôvodov ich ochrany (materiálna podmienka). Povinná osoba potom preskúmala trvanie potreby ochrany utajovaných skutočností, o čom však nevydáva osobitné rozhodnutie. Žalovaný konštatoval, že napriek tomu, že povinná osoba nesprávne v rozhodnutí uviedla, že nebola pôvodcom utajovaných skutočností, bolo potrebné vychádzať z toho, že potreba ich ochrany naďalej trvala. 11. Ohľadom námietky absencie možnosti kontroly a ochrany proti prípadnému nelegálnemu použitiu ITP žalovaný poukázal na oznámenie o zničení záznamu (§ 114 ods. 8 a § 115 ods. 8 Trestného poriadku) a tiež na znenie § 7 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. Potom informácie majúce charakter utajovanej skutočnosti sa utajujú len po dobu potreby ich ochrany a on mal za to, že o prípadnom zásahu do práv a slobôd bude osoba, proti ktorej sa ITP použili, oboznámená. 12. Záverom žalovaný uviedol, že podstatou režimu utajovaných skutočností je zabránenie neoprávnenej manipulácii s nimi, a to ich fyzickým izolovaním a stanovením zásad prístupu k nim. Toto by však bolo popreté a nerealizovateľné pri akomkoľvek slabšom obmedzení sprístupnenia. Akékoľvek sprístupnenie vrátane nahliadnutia, by poprelo zásadu administratívnej bezpečnosti stanovenej zákonom č. 215/2004 Z. z. zaručujúcej, že s utajovanou skutočnosťou sa môžu oboznámiť len osoby spĺňajúce požiadavky personálnej bezpečnosti, u ktorých existuje konkrétny dôvod oboznámenia. III. Žaloba. 13. Žalobca považoval obe preskúmavané rozhodnutia za nezákonné, dôvodiac nesprávnym právnym posúdením veci, nedostatočne zisteným skutkovým stavov pre posúdenie veci, ako aj ich nepreskúmateľnosťou pre zmätočnosť a nedostatok dôkazov. Mal za to, že nesprístupnením žiadaných informácií došlo k porušeniu jeho práva na slobodný prístup k informáciám, vyplývajúceho zo zákona č. 211/2000 Z. z., ako aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor). 14. V úvode žaloby bol opísaný celý priebeh správneho konania, stručný obsah napadnutých rozhodnutí správnych orgánov ako aj odvolacích dôvodov (celkom 28 bodov) uvedených v jeho odvolaní podanom voči prvostupňovému rozhodnutiu. Žalobca vyjadril názor, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného bolo paušálne (abstraktné), zaoberajúce sa iba citovaním zákonných ustanovení, čo už samo osebe zakladalo jeho nepreskúmateľnosť. Mal za to, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vyhol posúdeniu ním uvedených skutočností ako aj právnej argumentácie, ktorú vôbec nevzal do úvahy a úplne odignoroval odôvodnenie, prečo nevzal do úvahy ním namietané skutočnosti, ale len stroho odcitoval jeho argumentáciu, ako aj argumentáciu povinnej osoby bez akéhokoľvek preskúmania a hodnotenia. Žalobca konštatoval, že ani od prvostupňového ani od druhostupňového správneho orgánu nedostal žiadne informácie k svojim konkrétnym bodom uvedeným v jeho žiadosti o poskytnutie informácií a odpoveď nedostal ani k námietkam uvedených v jeho odvolaní podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu a preto obe preskúmavané rozhodnutia považoval za svojvoľné, arbitrárne a zmätočné. Vyjadril presvedčenie, že k jeho minimálnym základným právam patrí informácia, či bol orgánmi verejnej moci tajne sledovaný (odpočúvaný), nakoľko sprístupnenie takejto minimálnej informácie nemôže spôsobiť ujmu Slovenskej republike. Napriek tomu, že podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky sa rozhodnutia o tajnom sledovaní dotknutým osobám vôbec nedoručujú a dotknutá osoba nedostane ani len informáciu o tom, či boli proti nej vydané rozhodnutia na tajné sledovanie, nesprístupnením takejto minimálnej informácie došlo k porušeniu práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru. Správne orgány v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí neposkytli odpovede na jeho právne relevantné námietky a z odôvodnení oboch preskúmavaných rozhodnutí nebolo zrejmé, akými úvahami sa správne orgány riadili pri uzatváraní záverov o skutkovom stave a prečo nepokladali za dôvodnú jeho argumentáciu. Preto považoval obe preskúmavané rozhodnutia za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. IV. Vyjadrenie žalovaného. 15. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 12.02.2015 a žiadal ju ako nedôvodnú zamietnuť, keďže bolo zrejmé, že žalobcom požadované informácie nebolo možné sprístupniť. Zároveň sa vyjadril k vzneseným námietkam v podanej žalobe ako aj k priebehu správneho konania, ktoré jej podaniu predchádzalo. Konštatoval, že o žiadosti žalobcu prebehlo riadne administratívne konanie, pričom tak prvostupňové ako aj druhostupňové rozhodnutia boli vydané včas, zákonom predpokladaným postupom a nebolo možné im vytknúť žiadne formálne ani obsahové nedostatky. Rozhodnutia boli vydané v zákonných lehotách. 16. K jednotlivým žalobným námietkam žalovaný uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia pokladá za plne postačujúce, pričom istá forma zovšeobecnenia vychádzala práve z predmetu informácií, ktoré žiadal žalobca sprístupniť. Povinná osoba sa nemohla podrobne zaoberať odôvodnením toho, či a kedy boli vydané žiadané rozhodnutia dotýkajúce sa osoby žalobcu, respektíve účastníckych staníc registrovaných na jeho osobu a či vo vzťahu k nim trvali dôvody utajenia, keďže takýmto odôvodnením by de facto boli žalobcovi požadované informácie sprístupnené, a to napriek tomu, že podľa povinnej osoby sa na ne vzťahovali dôvody obmedzenia prístupu podľa § 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. Potom, ak povinná osoba dospela k záveru, že požadované informácie predstavovali utajované skutočnosti bolo zrejmé, že akákoľvek bližšia identifikácia skutkových okolností by viedla k sprístupneniu informácií, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť. Postup povinnej osoby a rozsah odôvodnenia jej rozhodnutia bol vyvolaný potrebou chrániť utajované skutočnosti pred ich vyzradením. 17. Žalovaný mal za to, že prvostupňový správny orgán zrozumiteľným spôsobom odôvodnil, prečo ani minimálnu informáciu o tom, či bol žalobca orgánmi verejnej moci sledovaný alebo odpočúvaný, považuje za utajovanú skutočnosť, keďže žalobca ako žiadateľ by sa mohol dozvedieť o skutkových okolnostiach a právnych záverov týkajúcich sa závažnej trestnej činnosti, čo nebolo v záujme Slovenskej republiky. Ohľadom námietky žalobcu poukazujúceho na rozpor s čl. 13 Dohovoru žalovaný uviedol, že orgán rozhodujúci o žiadosti oprávnenej osoby v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. nemá povinnosť posudzovať rozpor platného právneho poriadku Slovenskej republiky s ustanovením Dohovoru, navyše v časti, ktorá sa slobodného prístupu k informáciám vôbec netýka. Taktiež ako nedôvodnú žalovaný vyhodnotil námietku porušenia práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Účelom zákona č. 211/2000 Z. z. je iba stanovenie podmienok a pravidiel ústavného práva na slobodný prístup k informáciám, ale nie ochrana pred nezákonným použitím ITP. Povinná osoba po prijatí žiadosti o informáciu len vyhodnotí, či má požadované informácie k dispozícii a či neexistujú dôvody obmedzenia prístupu k nim. Akékoľvek iné skutočnosti alebo právne úvahy by boli pre povinnú osobu nadbytočné a neviedli by k dôslednej aplikácii zákona, ale k neprípustnej svojvôli. 18. Žalovaný poukázal na to, že nebolo podstatné v prípade posudzovania žiadosti žalobcu kto bol osobou žiadateľa, nakoľko každý žiadateľ o informáciu by mal dostať informáciu v rovnakej kvalite a kvantite. Potom v prípade, ak by žalobcovi ako žiadateľovi boli požadované informácie sprístupnené, totožné informácie by museli byť sprístupnené aj každému inému žiadateľovi, ktorý by požadoval totožné informácie o osobe žalobcu a preto jeho námietky z dôvodu, že informácie žiadal sprístupniť ohľadom nevyhnutnosti ochrany svojich práv nepovažoval za dôvodné. 19. Záverom žalovaný konštatoval, že správny orgán musel zvažovať a vziať do úvahy len tie skutočnosti, ktoré boli pre jeho rozhodnutie v danej veci relevantné a preto nepochybil, ak vo svojom rozhodnutí nereagoval na každú zo žalobcových 28 námietok uvedených v jeho odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu, nakoľko mnohé z nich obsahovali právne názory, ktoré neboli pre prijaté rozhodnutie relevantné. V. Posúdenie skutkových tvrdení a právnej argumentácie. 20. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom za prítomnosti oboch procesných strán a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v medziach žaloby nebolo vydané v súlade so zákonom. 21. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 22. Podľa § 6 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 23. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 24. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 25. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona alebo je predmetom bankového tajomstva alebo daňového tajomstva podľa osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny predpis. 26. Podľa § 22 ods. zákona č. 211/2000 Z. z., ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. 27. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z., utajovanou skutočnosťou je informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením (ďalej len „neoprávnená manipulácia“) a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda Slovenskej republiky svojím nariadením. 28. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z., utajovanou skutočnosťou nemôže byť informácia o nezákonnom alebo nesprávnom postupe alebo nezákonnom rozhodnutí verejných činiteľov a orgánov verejnej moci. 29. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z., ak pominula potreba ochrany informácie alebo veci obsahujúcej utajované skutočnosti v určenom stupni utajenia, pôvodca utajovanej skutočnosti rozhodne o zmene stupňa utajenia alebo zrušení utajenia. Ak uplynula ustanovená lehota utajenia informácie alebo veci obsahujúcej utajované skutočnosti, pôvodca rozhodne o predĺžení lehoty alebo o zmene stupňa utajenia, alebo o zrušení stupňa utajenia. 30. Podľa § 1 písm. j) nariadenia vlády SR č. 216/2004 Z. z., utajovaná skutočnosť môže vzniknúť v oblasti používania informačno-technických prostriedkov a informačno-operatívnych prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. 31. Podľa § 2 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 216/2004 Z. z., vedúci vymedzí podľa § 1 tohto nariadenia utajované skutočnosti vznikajúce v právnickej osobe v rámci pôsobnosti ustanovenej podľa osobitného predpisu. Určené utajované skutočnosti vedúci zaraďuje do zoznamu utajovaných skutočností právnickej osoby. 32. Podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností. 33. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 34. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. 35. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 36. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného ako aj povinnej osoby v rozsahu a dôvodov vyplývajúcich z podanej žaloby. 37. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci súdneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe z hľadiska toho, či takéto namietané procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré musí mať zákonom predpísané náležitosti. Každé rozhodnutie správneho orgánu musí spĺňať všetky zákonom naň kladené formálne náležitosti, t. j. musí byť vydané v písomnej forme, vecne príslušným správnym orgánom. Musí vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať náležitosti určené právnymi predpismi na prejednávanú vec sa vzťahujúcimi. 38. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základného práva, majúci za následok nepreskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia. 39. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 170/2005 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06, ktoré dôvodili, že správne odôvodňovanie súdnych rozhodnutí z hľadiska zachovania základného práva účastníka podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (vzťahuje sa to aj na rozhodnutia správnych orgánov) sa nemôže chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý vznesený argument, správny súd uvádza, že v odôvodnení rozhodnutia sa vyžaduje, aby sa súd, resp. správny orgán jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie podstatné a právne relevantné. Správny súd uvádza, že je výsostným právom každej povinnej osoby, aby v prípade nevyhovenia žiadosti o poskytnutie informácie si zvolila taký postup a odôvodnenie svojho rozhodnutia, ktorý považuje za adekvátny a správny. Nie je jej povinnosťou a ani vadou rozhodnutia, ak v ňom nereaguje na všetky vznesené námietky oprávnenej osoby. V dôvodoch rozhodnutia je potrebné sa vysporiadať len s tými námietkami, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné. 40. Správny súd po vrátení veci najvyšším súdom v intenciách jeho rozhodnutia postupujúc v zmysle pre neho v tejto veci záväzného vysloveného právneho názoru (pokynu) (bod 45 odôvodnenia vo veci vydaného rozsudku najvyššieho súdu) požiadal povinnú osobu dňa 12.05.2020 o poskytnutie rozhodnutia o tom, či boli v žiadosti žalobcu o poskytnutie informácie uvedené účastnícke telefónne stanice vo vymedzenom časovom období odpočúvané. K tejto jeho žiadosti sa písomne vyjadrila povinná osoba dňa 27.08.2020 a oznámila správnemu súdu, že z registrov Ntt, resp. protokolov utajovaných skutočností je zrejmé, že žiadané spisy sú v súčasnosti stále utajené a preto zaslať žiadané rozhodnutia v prípade, ak existujú, nie je možné a preto žiadané dokumenty nepredložila. 41. Správny súd potom musí konštatovať, že bez toho, aby sa oboznámil s predmetnými dokumentmi, nie je schopný zodpovedne posúdiť argumentáciu žalovaného ako aj povinnej osoby použitú v preskúmavaných rozhodnutiach o tom, že v danom prípade bola z ich strany aplikácia výnimky z povinnosti sprístupnenia žalobcom žiadaných informácii použitá dôvodne. Správny súd musí mať v prípade posúdenia zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného možnosť oboznámiť sa so všetkými na vec sa vzťahujúcimi relevantnými podkladmi, na základe ktorých bolo napadnuté rozhodnutie prijaté. Bez toho, aby sa správny súd mohol oboznámiť so žiadanými dokumentmi, nevie overiť argumenty žalovaného (povinnej osoby) v napadnutom rozhodnutí, pre ktoré odmietol žalobcovi danú informáciu sprístupniť. Keďže predmetné doklady neboli predložené správnemu súdu postupom podľa § 84 SSP a neboli ani súčasťou administratívneho spisu, je namieste konštatovať, že napadnuté rozhodnutie nemá oporu v administratívnom spise a zároveň je potrebné ho vyhodnotiť ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov - arbitrárne. 42. Správny súd k veci považuje za potrebné vo všeobecnosti uviesť, že právo na informácie je základné ústavné právo, ktoré ustanovuje Ústava SR a tiež Listina základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.). Podľa čl. 26 Ústavy SR je zaručená sloboda prejavu a právo na informácie. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR z čl. 26 ústavy vyplýva každému právo na prístup k informáciám, ktoré sú k dispozícii štátnym orgánom a orgánom verejnej moci. Orgán verejnej moci je povinný strpieť právo na informácie, pokiaľ je riadne uplatnené, a to na základe žiadosti. Zákon č. 211/2000 Z. z. vymedzuje subjekty, ktoré sú povinné sprístupňovať informácie. Ide o tzv. povinné osoby (§ 2 zákona č. 211/2000 Z. z.). Základným pilierom, na ktorom je zákon č. 211/2000 Z. z. založený, je princíp, podľa ktorého musia byť sprístupnené všetky požadované informácie okrem tých, ktoré zákon zo sprístupnenia vylučuje (§ 8 až 11). Medzi také informácie patria aj utajované skutočnosti. Utajovanými skutočnosťami sú informácie, ktorých sprístupnenie by mohlo štátu spôsobiť ujmu. Utajovaná skutočnosť musí spĺňať dve základné podmienky, a to materiálnu a formálnu. Materiálnou podmienkou sa rozumie charakter požadovanej informácie, pri ktorej existuje potreba jej ochrany v záujme Slovenskej republiky. To znamená, že jej sprístupnením by došlo alebo mohlo dôjsť k ujme na záujmoch štátu. Formálnou podmienkou sa rozumie zákonný rámec utajovaných skutočností. To znamená, že oblasti, do ktorých môžu spadať jednotlivé utajované skutočnosti, stanovuje všeobecne záväzný právny predpis. V tomto prípade sa jedná o zákon č. 215/2004 Z. z. a nariadenie vlády SR č. 216/2004 Z. z. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. ochranu utajovaných skutočností je povinný zabezpečiť v štátnom orgáne štatutárny orgán. Inými slovami, štatutárny orgán štátneho orgánu zabezpečuje označenie informácie za utajovanú. Iba samotné označenie informácie za utajovanú však samo o sebe nie je dôvodom na jej nesprístupnenie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. Aby utajovanú informáciu nebolo možné sprístupniť, musia byť splnené vyššie uvedené materiálne a formálne predpoklady. Okrem toho takáto informácia nesmie spadať do kategórie zákazu utajovania informácií a zároveň pri nej nesmie uplynúť lehota utajenia. 43. Rozhodnutie, ktorým by povinná osoba nesprístupnila požadovanú informáciu z dôvodu jej utajenia, musí spĺňať prísne požiadavky, čo konštatoval v zrušujúcom rozsudku aj najvyšší súd. Jeho odôvodnenie musí obsahovať zdôvodnenie, prečo je naplnená materiálna podmienka (prečo skutočne existuje potreba chrániť požadovanú informáciu v záujme Slovenskej republiky) a tiež formálna podmienka (zaradenie tejto informácie pod konkrétnu položku oblastí utajenia). 44. Ústava Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií - získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná (viď. nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06 - 59 z 28. júla 2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v čl. 26 ods. 5 Ústavy SR ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5). Podľa čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR, medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a slobody možno iba na základe podmienok ustanovených ústavou, ktorá ďalej odkazuje na zákonom upravené podmienky, a to podmienky všeobecné (čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR) alebo osobitné, vzťahujúce sa na konkrétne práva a slobody (v danom prípade čl. 26 ods. 4 Ústavy SR). 45. Z ustanovenia čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR možno vyvodiť ústavné právo každého slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie. Zároveň sa stanovuje aj povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať každému informácie o svojej činnosti, ktorá však zároveň môže byť obmedzená len zákonom v prípade, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné (čl. 26 ods. 4, čl. 13 ods. 2 Ústavy SR). Pri takomto obmedzovaní základného práva treba prihliadať na to, aby zákonné obmedzenia základného práva platili rovnako pre všetky prípady, spĺňajúce ustanovené podmienky. Pri uplatnenia obmedzenia základného práva je potrebné dbať na jeho podstatu a zmysel, pričom obmedzenie sa môže použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR). 46. Ústava SR vymedzuje základné práva a slobody len rámcovo s odkazom na podrobnejšiu právnu úpravu uskutočnenú zákonom, v danom prípade zákonom č. 211/2000 Z. z. Zákonodarca v zákone č. 211/2000 Z. z. podrobne upravil právo na prístup k informáciám, ktorými disponujú orgány verejnej moci a iné verejné inštitúcie a je vykonaním základného práva na informácie. Zákon č. 211/2000 Z. z. je postavený na princípe otvorenosti. Povinná osoba v zásade sprístupní žiadané informácie, s výnimkou informácií, ktoré sú zákonom vyňaté zo sprístupnenia. Zákonodarca nesprístupňujúce sa informácie vymedzil v § 8 až 11 zákona. Vo všeobecnosti ide o informácie, na ktorých je verejný záujem na ich nesprístupnení, resp. obmedzení ich sprístupnenia. V § 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. je zakotvená povinnosť nesprístupnenia informácií tvoriacich utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona, čo predstavuje jeden zo zákonom definovaných trvalých obmedzení prístupu k informáciám. 47. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že konanie začaté na základe žiadosti o sprístupnenie informácií nemožno zamieňať s konaním, ktorým sa chce žalobca brániť proti prípadnému oprávnenému či neoprávnenému použitiu ITP proti jeho osobe. Účelom zákona č. 211/2000 Z. z. je iba stanovenie podmienok a pravidiel ústavného práva na slobodný prístup k informáciám, nie však ochrana pred nelegálnym používaním informačno-technických prostriedkov. Preto ani povinné osoby pri svojej činnosti a konaní podľa zákona č. 211/2000 Z. z. nezohľadňujú skutočnosť, či žalobca, alebo ktorákoľvek iná osoba, má iný relevantný prostriedok pre zistenie, či voči jeho osobe boli v minulosti alebo sú v súčasnosti použité ITP zo strany orgánov štátu. Súd prisvedčil žalovanému, že povinná osoba po prijatí žiadosti o informácie len vyhodnotí, či má požadovanú informáciu k dispozícii, bez toho aby ju musel akýmkoľvek spôsobom vytvárať a či neexistujú dôvody obmedzenia prístupu k požadovanej informácii. Akékoľvek iné právne úvahy sú pre povinné osoby neprípustné, nevedú totiž k dôslednej aplikácii zákona, ale k neprípustnej svojvôli a teda k porušeniu zásady zákonnosti správneho konania. 48. K otázke, kto bol pôvodcom žalobcom žiadaných informácií (utajovaných skutočností) správny súd poukazuje na odôvodnenie svojho prvého rozhodnutia vo veci, kde sa s touto otázkou podrobne vysporiadal a jeho záver bol v súlade s názorom Najvyššieho súdu SR vyjadreným v bode 43 odôvodnenia jeho rozsudku, podľa ktorého: „pôvodcom utajovaných skutočností nebola povinná osoba - Krajský súd v Bratislave, ale orgán, ktorý požiadal o súhlas na použitie ITP a o ktorej žiadosti rozhodol Krajský súd v Bratislave. Žalobcom požadované rozhodnutia vydané v označených veciach boli vykonané na základe iných - prvotných utajovaných skutočností, ktorých pôvodcom bol orgán, ktorý požiadal o súhlas na použitie ITP. Pôvodcom týchto utajovaných skutočností bol orgán, ktorý o súhlas na ich použitie adresoval Krajskému súdu v Bratislave. Pôvodca utajovanej skutočnosti má povinnosť priebežne zisťovať potrebu jej utajenia a v prípade, ak takáto potreba pominie, musí rozhodnúť o zmene stupňa utajenia alebo o jeho zrušení a túto skutočnosť oznámiť povinnej osobe. Povinná osoba a aj žalovaný boli rozhodnutím pôvodcu utajovanej skutočnosti o tom, že sa jedná o utajovanú skutočnosť s určeným stupňom utajenia viazaní a nebolo v ich kompetencii posudzovanie trvania potreby ochrany utajovanej skutočnosti. Keďže povinná osoba nebola pôvodcom utajovaných skutočností tvoriacich súčasť žalobcom žiadaných rozhodnutí, nemohla sama rozhodnúť o zrušení stupňa utajenia.“ 49. Námietka nezákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia z dôvodu rozporu s čl. 13 Dohovoru a čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR nie sú podľa názoru správneho súdu dôvodné. Žalobca, tak v správnom konaní, ako aj po jeho právoplatnom skončení mal k dispozícií príslušné účinné právne prostriedky nápravy, ktoré aj riadne využil. Proti prvostupňovému rozhodnutiu povinnej osoby podal opravný prostriedok (odvolanie), a to celkom tri krát a bolo o ňom vždy aj riadne odvolacím orgánom (žalovaným) rozhodnuté. Zároveň žalobca právoplatné rozhodnutie žalovaného podrobil súdnemu prieskumu, podal voči nemu žalobu, ktorá je predmetom tohto súdneho konania. Súd nemohol prisvedčiť ani námietke rozporu s čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR, nakoľko žalobcovi nebolo nijakým spôsobom bránené uplatniť svoje právo preskúmať vydané rozhodnutie žalovaného na správnom súde, čo aj využil, podaním tejto žaloby. 50. Správny súd uvádza, že žiadosť o sprístupnenie informácií nemôže slúžiť ako náhrada prostriedku právnej ochrany proti prípadnému neoprávnenému použitiu ITP. Účelom zákona č. 211/2000 Z. z. je výlučne stanovenie podmienok uplatňovania ústavného práva na slobodný prístup k informáciám a jeho účelom a ani možnosťou nie je meniť stupeň utajenia, resp. odtajniť utajované skutočnosti. Inštitút infožiadosti nemôže slúžiť ako prostriedok k uplatneniu práv žalobcu, napr. na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromia. Správny súd nepopiera Ústavou SR zakotvené práva občanov, avšak zámerom zákonodarcu pri prijatí zákona č. 211/2000 Z. z. určite nebolo dať verejnosti nástroj, ktorým by jej bolo umožnené získavať také informácie, ktorých sprístupnenie je vylúčené osobitným zákonom. 51. Záverom správny súd uvádza, že v novom konaní bude potrebné, aby sa žalovaný, resp. povinná osoba vysporiadala aj s tým, či tak ako bola žalobcom požadovaná informácia formulovaná, má takúto informáciu povinná osoba k dispozícii bez nutnosti jej ďalšieho spracovania, t. j. či priamo z predmetných dokumentov táto informácia vyplýva. Preto bude potrebné posúdiť danú žiadosť žalobcu aj z tohto uhla pohľadu v zmysle ustanovení zákona č. 211/2000 Z. z. 52. Na základe zistených skutočností súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) SSP a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym záverom súdu (§ 191 ods. 6 SSP) a bude jeho povinnosťou vo veci opätovne konať a žalovaný, resp. povinná osoba do administratívneho spisu v zodpovedajúcej forme a obsahu obstará zodpovedajúci dokument, resp. ho zabezpečí pre oboznámenie sa s ním správnym súdom postupom podľa § 84 SSP (v prípade súdneho prieskumu) v rozsahu umožňujúcom posúdiť a overiť tvrdenie o zákonnom aplikovaní výnimky zo sprístupnenie žalobcom žiadanej informácie a následne vo veci opätovne rozhodnúť a rozhodnutie riadne odôvodniť. 53. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok priznaný v plnom rozsahu, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 54. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).