Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6S/75/2020 z 15. 9. 2021 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 15. septembra 2021, sp. zn. 6S/75/2020, ECLI:SK:KSBA:2021:1015200052.1 Krajský súd Bratislava | 6S/75/2020 | ECLI:SK:KSBA:2021:1015200052.1 | 2021-09-15 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností, nariadenie č. 216/2004 Z. z. vlády, ktorým sa ustanovujú oblasti utajovaných skutočností, SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5f8c1dc1-bde9-43d4-a657-ae037cf2ed75 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1015200052.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6S/75/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200052
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1015200052.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu
a členov senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Evy Fulcovej, v právnej veci žalobcu: M.. Ľ. A., bytom
N. XX, XXX XX K., zastúpený: Mgr. JUDr. Zoltán Perhács, PhD., advokát, so sídlom Tichá 45, 811
02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 55RM/2014-34-I zo dňa
30.12.2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Číslo: 55RM/2014-34-I zo dňa 30.12.2014,
zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o
výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. V zákonnej lehote podanou žalobou zo dňa 15.01.2015 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len
„správny súd“) sa domáhal žalobca zrušenia rozhodnutia žalovaného číslo: 55RM/2014-34-I vydaného
dňa 30.12.2014 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“), ako aj jemu predchádzajúceho prvostupňového
rozhodnutia povinnej osoby - prvostupňového správneho orgánu - Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj
len „povinná osoba“), číslo: Spr. 6264/14 zo dňa 01.12.2014 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“),
vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania náhrady trov konania.

2. Správny súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 6S/7/2015-78 zo dňa 08.06.2017 a žalobu zamietol.
V dôsledku žalobcom podanej kasačnej sťažnosti vo veci rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn.
4Sžik/1/2018 zo dňa 14.01.2020, vyššie uvedený prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu
súdu na ďalšie konanie.

I. Priebeh administratívneho konania.

3. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že dňa 22.08.2014
doručil žalobca prvostupňovému správnemu orgánu (Krajský súd v Bratislave), ako povinnej osobe,
žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“), v ktorej požadoval sprístupniť
nasledovné informácie: 1/ či boli vo vzťahu k jeho osobe použité informačno-technické prostriedky
(ITP) podľa ustanovení V. hlavy I. časti zákona č. 301/2005 Z. z. (ďalej len „Trestný poriadok“) alebo
ustanovení zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-
technických prostriedkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 166/2003 Z. z.“), a to v období
od 01.01.2009 do dňa podania tejto žiadosti, 2/ či boli dve účastnícke stanice registrované na jeho osobu



odpočúvané v období od 01.01.2009 do dňa podania tejto žiadosti (ďalej aj len „žiadosť“). K predmetnej
žiadosti sa vyjadril bezpečnostný pracovník povinnej osoby, ktorá následne časť žiadosti žalobcu
(bod 1/) o použití ITP podľa ustanovení V. hlavy I. časti Trestného poriadku postúpila dňa 02.09.2014
Okresnému súdu Bratislava I ako povinnej osobe príslušnej na konanie o tejto časti žiadosti žalobcu.

4. Dňa 02.09.2014 Krajský súd v Bratislave vydal o žiadosti žalobcu (v zostávajúcej časti 2/) rozhodnutie
pod číslom: Spr. 6264/14, ktorým podanú žiadosť odmietol. Spis ďalej obsahuje odvolanie žalobcu voči
tomuto rozhodnutiu, o ktorom rozhodol žalovaný dňa 08.10.2014 tak, že rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Po opätovnom vyjadrení
bezpečnostného pracovníka Krajského súdu v Bratislave prvostupňový správny orgán vo veci opätovne
rozhodol dňa 15.10.2014 a znova odmietol žalobcovi sprístupniť ním požadované informácie. V dôsledku
žalobcom podaného odvolania žalovaný rozhodnutím zo dňa 19.11.2014 zrušil aj druhé vo veci vydané
prvostupňové rozhodnutie povinnej osoby a vec jej vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.

II. Rozhodnutia správnych orgánov.

5. Prvostupňový správny orgán - Krajský súd v Bratislave (povinná osoba) svojím tretím rozhodnutím
o žiadosti žalobcu (bod 2/) č.: Spr. 6264/14 zo dňa 01.12.2014 (prvostupňové rozhodnutie) podľa § 18
ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z., z dôvodu § 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. a s poukazom na §
2 písm. a), b) bod 1, písm. e) zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z.“), § 2 ods. 2 zákona č. 166/2003 Z. z. a § 1 písm.
j) Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 216/2004 Z. z., ktorým sa ustanovujú oblasti utajovaných
skutočností (ďalej len „nariadenie č. 216/2004 Z. z.“) žiadosť žalobcu o poskytnutie informácií odmietol.

6. Po stručnom zrekapitulovaní dovtedajšieho priebehu správneho konania o podanej žiadosti žalobcu
svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcom požadované informácie spadali pod režim utajovaných
skutočností, nakoľko sa týkali rozhodovania o používaní informačno-technických prostriedkov (ITP),
ktoré sú utajovanou skutočnosťou so stupňom utajenia Vyhradené, resp. Dôverné. Konštatoval, že nebol
pôvodcom utajovaných skutočností uvedených v rozhodnutiach o udelení, resp. neudelení súhlasu na
použitie ITP s tým, že on ako povinná osoba vyhotovuje rozhodnutie, ktoré preberá časti textu žiadosti
o použitie ITP do rozhodnutia, ktoré sa označuje rovnakým stupňom utajenia akým bola označená
pôvodná utajovaná písomnosť a potom on nebol oprávnený rozhodnúť o zmene alebo zrušení utajenia.
Povinná osoba môže zmeniť alebo zrušiť označenie stupňa utajenia len na základe rozhodnutia pôvodcu
utajovanej skutočnosti o zmene alebo zrušení utajenia. Prvostupňový správny orgán konštatoval, že
žiadosti o použitie ITP boli utajené celé a takisto aj jeho rozhodnutia boli vedené v listinnej podobe.
Žalobcom požadované informácie sa v jeho spisoch so zrušeným stupňom utajenia za uvedené obdobie
nenachádzali. Mal za to, že potvrdenie skutočnosti, či podmienky utajenia v čase podania predmetnej
žiadosti stále trvali, by bolo potvrdením, že vo vzťahu k žiadateľovi (žalobcovi) bola podaná žiadosť o
udelenia súhlasu na použitie ITP a bolo o nej vydané rozhodnutie. Utajenie sa vzťahuje na celú žalobcom
žiadanú informáciu. Záverom uviedol, že v súlade s ust. § 119 ods. 2 Trestného poriadku žalobcom
požadované informácie boli utajovanými skutočnosťami a ich sprístupnením by sa poprel základný účel
trestného konania pri trestných činoch charakteru vysoko organizovaného používania konšpiračných
metód prác, zasahujúcich do práv občanov. Prípadným sprístupnením požadovaných informácií by
mohla nastať potenciálna hrozba nedodržania ustanovení zákona č. 215/2004 Z. z., v zmysle ktorého
tieto informácie boli utajovanou skutočnosťou, s ktorou žalobca nebol oprávnený sa oboznámiť.

7. V dôsledku žalobcom podaného odvolania vo veci rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím
číslo: 55RM/2014-34-I zo dňa 30.12.2014 a odvolanie žalobcu voči v predchádzajúcom bode tohto
rozsudku uvedenom prvostupňovom rozhodnutí zamietol a toto rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení
po opise skutkových okolností predchádzajúcich začatiu správneho konania, priebehu správneho
konania, obsahu prvostupňového rozhodnutia, odvolacích dôvodov žalobcu voči nemu a citácii na vec
sa vzťahujúcich právnych predpisov (zákon č. 211/2000 Z. z., zákon č. 215/2004 Z. z. nariadenie
č. 216/2004 Z. z. a Správneho poriadku) žalovaný uviedol, že rozhodujúcou otázkou vo veci bolo
posúdenie, či požadované informácie mali charakter utajovanej skutočnosti a teda, či bol naplnený
dôvod pre ich nesprístupnenie žalobcovi (§ 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.) ako aj to, či v
prvostupňovom rozhodnutí povinná osoba dostatočne presvedčivo vymedzila dôvody, pre ktoré nebolo
možné požadované informácie sprístupniť. Utajovaná skutočnosť v zmysle definície podľa § 2 písm.
a) zákona č. 215/2004 Z. z. musí kumulatívne spĺňať materiálnu a formálnu podmienku. Odôvodnenie



rozhodnutia o nesprístupnení informácie musí obsahovať zdôvodnenie naplnenie formálnej podmienky
utajenia, t. j. zaradenie predmetnej informácie pod konkrétnu položku s uvedením konkrétnej formulácie
tejto položky v oblasti utajovaných skutočností, ako aj materiálnu podmienku, t. j. uvedenie v čom spočíva
potreba chrániť danú informáciu v záujme Slovenskej republiky.

8. Žalovaný dospel k záveru, že povinná osoba sa v prvostupňovom rozhodnutí v dostatočnom rozsahu
vysporiadala s odôvodnením splnenia tak formálnej, ako aj materiálnej podmienky utajenia, keď označila
oblasť, v ktorej utajovaná skutočnosť vznikla (skutočnosti týkajúce sa rozhodovania o používaní ITP)
a zároveň zdôvodnila potrebu utajovania predmetnej skutočnosti v záujme Slovenskej republiky, keď
uviedla, že sprístupnením požadovaných informácií by sa poprel základný účel trestného konania pri
niektorých trestných činoch. Vo vzťahu k preukázaniu formálnej podmienky utajenia žalovaný osobitne
zdôraznil, že vymedzenie utajovaných skutočností určuje vedúci v zmysle § 8 ods. 2 písm. h) zákona
č. 215/2004 Z. z. a tento zároveň vymedzuje zoznam utajovaných skutočností vznikajúcich pri činnosti
právnickej osoby.

9. Žalovaný sa priklonil k odvolacím dôvodom žalobcu z hľadiska určenia pôvodcu utajovaných
skutočností a mal za to, že v danom prípade povinnú osobu bolo potrebné považovať za pôvodcu
utajovaných skutočností, nakoľko pri svojej rozhodovacej činnosti vytvorila utajované skutočnosti
spracovaním iných (primárnych) utajovaných skutočností, ktorými boli predovšetkým príslušné žiadosti
o použitie ITP. Zároveň povinná osoba ako pôvodca utajovaných skutočností bola následne povinná
neprestajne a ex offo skúmať trvanie podmienok utajenia, t. j. či podmienky trvajú a či sa utajenie
vzťahuje na všetky požadované informácie alebo na ich časť. Táto povinnosť trvá bez ohľadu na
prípadnú žiadosť o sprístupnenie informácií. Potom povinná osoba pri svojom rozhodovaní o trvaní
potreby ochrany utajovaných skutočností musela zohľadniť predovšetkým existenciu potreby ochrany
primárnych utajovaných skutočností a správne vychádzala z tvrdenia, že posudzovanie trvania potreby
ich ochrany bolo zverené výlučne ich pôvodcovi a ona nemala oprávnenie ich samostatne posúdiť.
Pretrvávanie potreby ochrany primárnych utajovaných skutočností bolo pre povinnú osobu činnosťou pre
rozhodovanie o trvaní potreby ochrany ňou vytvorených utajovaných skutočností. Ak by povinná osoba
rozhodla a sprístupnila ďalej vytvorené požadované informácie, jej postup by bol nezákonný a viedol
by k popretiu účelu zákona č. 215/2004 Z. z., ako aj k popretiu výlučnej právomoci pôvodcu primárnej
utajovanej skutočnosti rozhodnúť o zmene alebo zrušení jej stupňa utajenia.

10. Nakoľko povinná osoba zistila skutkový stav v tom zmysle, že žiadateľom (žalobcom) požadované
informácie stále predstavovali utajované skutočnosti, bolo potrebné vychádzať z prezumpcie zákonností
jej postupu, pokiaľ išlo o posúdenie existencie dôvodov ich ochrany (materiálna podmienka). Povinná
osoba potom preskúmala trvanie potreby ochrany utajovaných skutočností, o čom však nevydáva
osobitné rozhodnutie. Žalovaný konštatoval, že napriek tomu, že povinná osoba nesprávne v rozhodnutí
uviedla, že nebola pôvodcom utajovaných skutočností, bolo potrebné vychádzať z toho, že potreba ich
ochrany naďalej trvala.

11. Ohľadom námietky absencie možnosti kontroly a ochrany proti prípadnému nelegálnemu použitiu ITP
žalovaný poukázal na oznámenie o zničení záznamu (§ 114 ods. 8 a § 115 ods. 8 Trestného poriadku)
a tiež na znenie § 7 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. Potom informácie majúce charakter utajovanej
skutočnosti sa utajujú len po dobu potreby ich ochrany a on mal za to, že o prípadnom zásahu do práv
a slobôd bude osoba, proti ktorej sa ITP použili, oboznámená.

12. Záverom žalovaný uviedol, že podstatou režimu utajovaných skutočností je zabránenie
neoprávnenej manipulácii s nimi, a to ich fyzickým izolovaním a stanovením zásad prístupu k nim. Toto
by však bolo popreté a nerealizovateľné pri akomkoľvek slabšom obmedzení sprístupnenia. Akékoľvek
sprístupnenie vrátane nahliadnutia, by poprelo zásadu administratívnej bezpečnosti stanovenej
zákonom č. 215/2004 Z. z. zaručujúcej, že s utajovanou skutočnosťou sa môžu oboznámiť len osoby
spĺňajúce požiadavky personálnej bezpečnosti, u ktorých existuje konkrétny dôvod oboznámenia.

III. Žaloba.

13. Žalobca považoval obe preskúmavané rozhodnutia za nezákonné, dôvodiac nesprávnym
právnym posúdením veci, nedostatočne zisteným skutkovým stavov pre posúdenie veci, ako aj ich
nepreskúmateľnosťou pre zmätočnosť a nedostatok dôkazov. Mal za to, že nesprístupnením žiadaných



informácií došlo k porušeniu jeho práva na slobodný prístup k informáciám, vyplývajúceho zo zákona
č. 211/2000 Z. z., ako aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2
Ústavy SR a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len Dohovor).

14. V úvode žaloby bol opísaný celý priebeh správneho konania, stručný obsah napadnutých rozhodnutí
správnych orgánov ako aj odvolacích dôvodov (celkom 28 bodov) uvedených v jeho odvolaní podanom
voči prvostupňovému rozhodnutiu. Žalobca vyjadril názor, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
žalovaného bolo paušálne (abstraktné), zaoberajúce sa iba citovaním zákonných ustanovení, čo už
samo osebe zakladalo jeho nepreskúmateľnosť. Mal za to, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí
vyhol posúdeniu ním uvedených skutočností ako aj právnej argumentácie, ktorú vôbec nevzal do
úvahy a úplne odignoroval odôvodnenie, prečo nevzal do úvahy ním namietané skutočnosti, ale
len stroho odcitoval jeho argumentáciu, ako aj argumentáciu povinnej osoby bez akéhokoľvek
preskúmania a hodnotenia. Žalobca konštatoval, že ani od prvostupňového ani od druhostupňového
správneho orgánu nedostal žiadne informácie k svojim konkrétnym bodom uvedeným v jeho žiadosti
o poskytnutie informácií a odpoveď nedostal ani k námietkam uvedených v jeho odvolaní podanom
proti prvostupňovému rozhodnutiu a preto obe preskúmavané rozhodnutia považoval za svojvoľné,
arbitrárne a zmätočné. Vyjadril presvedčenie, že k jeho minimálnym základným právam patrí informácia,
či bol orgánmi verejnej moci tajne sledovaný (odpočúvaný), nakoľko sprístupnenie takejto minimálnej
informácie nemôže spôsobiť ujmu Slovenskej republike. Napriek tomu, že podľa platného právneho
poriadku Slovenskej republiky sa rozhodnutia o tajnom sledovaní dotknutým osobám vôbec nedoručujú
a dotknutá osoba nedostane ani len informáciu o tom, či boli proti nej vydané rozhodnutia na
tajné sledovanie, nesprístupnením takejto minimálnej informácie došlo k porušeniu práva na účinný
opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru. Správne orgány v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí
neposkytli odpovede na jeho právne relevantné námietky a z odôvodnení oboch preskúmavaných
rozhodnutí nebolo zrejmé, akými úvahami sa správne orgány riadili pri uzatváraní záverov o skutkovom
stave a prečo nepokladali za dôvodnú jeho argumentáciu. Preto považoval obe preskúmavané
rozhodnutia za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

IV. Vyjadrenie žalovaného.

15. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 12.02.2015 a žiadal ju ako nedôvodnú zamietnuť,
keďže bolo zrejmé, že žalobcom požadované informácie nebolo možné sprístupniť. Zároveň sa vyjadril
k vzneseným námietkam v podanej žalobe ako aj k priebehu správneho konania, ktoré jej podaniu
predchádzalo. Konštatoval, že o žiadosti žalobcu prebehlo riadne administratívne konanie, pričom tak
prvostupňové ako aj druhostupňové rozhodnutia boli vydané včas, zákonom predpokladaným postupom
a nebolo možné im vytknúť žiadne formálne ani obsahové nedostatky. Rozhodnutia boli vydané v
zákonných lehotách.

16. K jednotlivým žalobným námietkam žalovaný uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
pokladá za plne postačujúce, pričom istá forma zovšeobecnenia vychádzala práve z predmetu
informácií, ktoré žiadal žalobca sprístupniť. Povinná osoba sa nemohla podrobne zaoberať
odôvodnením toho, či a kedy boli vydané žiadané rozhodnutia dotýkajúce sa osoby žalobcu, respektíve
účastníckych staníc registrovaných na jeho osobu a či vo vzťahu k nim trvali dôvody utajenia, keďže
takýmto odôvodnením by de facto boli žalobcovi požadované informácie sprístupnené, a to napriek
tomu, že podľa povinnej osoby sa na ne vzťahovali dôvody obmedzenia prístupu podľa § 8 ods. 1
zákona č. 211/2000 Z. z. Potom, ak povinná osoba dospela k záveru, že požadované informácie
predstavovali utajované skutočnosti bolo zrejmé, že akákoľvek bližšia identifikácia skutkových okolností
by viedla k sprístupneniu informácií, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť. Postup povinnej osoby a rozsah
odôvodnenia jej rozhodnutia bol vyvolaný potrebou chrániť utajované skutočnosti pred ich vyzradením.

17. Žalovaný mal za to, že prvostupňový správny orgán zrozumiteľným spôsobom odôvodnil, prečo
ani minimálnu informáciu o tom, či bol žalobca orgánmi verejnej moci sledovaný alebo odpočúvaný,
považuje za utajovanú skutočnosť, keďže žalobca ako žiadateľ by sa mohol dozvedieť o skutkových
okolnostiach a právnych záverov týkajúcich sa závažnej trestnej činnosti, čo nebolo v záujme Slovenskej
republiky. Ohľadom námietky žalobcu poukazujúceho na rozpor s čl. 13 Dohovoru žalovaný uviedol,
že orgán rozhodujúci o žiadosti oprávnenej osoby v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. nemá povinnosť
posudzovať rozpor platného právneho poriadku Slovenskej republiky s ustanovením Dohovoru, navyše



v časti, ktorá sa slobodného prístupu k informáciám vôbec netýka. Taktiež ako nedôvodnú žalovaný
vyhodnotil námietku porušenia práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Účelom zákona č. 211/2000 Z. z. je iba stanovenie podmienok a pravidiel
ústavného práva na slobodný prístup k informáciám, ale nie ochrana pred nezákonným použitím ITP.
Povinná osoba po prijatí žiadosti o informáciu len vyhodnotí, či má požadované informácie k dispozícii a
či neexistujú dôvody obmedzenia prístupu k nim. Akékoľvek iné skutočnosti alebo právne úvahy by boli
pre povinnú osobu nadbytočné a neviedli by k dôslednej aplikácii zákona, ale k neprípustnej svojvôli.

18. Žalovaný poukázal na to, že nebolo podstatné v prípade posudzovania žiadosti žalobcu kto bol
osobou žiadateľa, nakoľko každý žiadateľ o informáciu by mal dostať informáciu v rovnakej kvalite a
kvantite. Potom v prípade, ak by žalobcovi ako žiadateľovi boli požadované informácie sprístupnené,
totožné informácie by museli byť sprístupnené aj každému inému žiadateľovi, ktorý by požadoval totožné
informácie o osobe žalobcu a preto jeho námietky z dôvodu, že informácie žiadal sprístupniť ohľadom
nevyhnutnosti ochrany svojich práv nepovažoval za dôvodné.

19. Záverom žalovaný konštatoval, že správny orgán musel zvažovať a vziať do úvahy len tie
skutočnosti, ktoré boli pre jeho rozhodnutie v danej veci relevantné a preto nepochybil, ak vo
svojom rozhodnutí nereagoval na každú zo žalobcových 28 námietok uvedených v jeho odvolaní voči
prvostupňovému rozhodnutiu, nakoľko mnohé z nich obsahovali právne názory, ktoré neboli pre prijaté
rozhodnutie relevantné.

V. Posúdenie skutkových tvrdení a právnej argumentácie.

20. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11
ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom za prítomnosti oboch procesných strán
a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v medziach žaloby nebolo vydané v súlade
so zákonom.

21. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

22. Podľa § 6 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

23. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

24. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii.

25. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť
podľa osobitného zákona alebo je predmetom bankového tajomstva alebo daňového tajomstva podľa
osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s
uvedením odkazu na príslušný právny predpis.

26. Podľa § 22 ods. zákona č. 211/2000 Z. z., ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na
konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

27. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z., utajovanou skutočnosťou je informácia alebo
vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba
chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo
odcudzením (ďalej len „neoprávnená manipulácia“) a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví
vláda Slovenskej republiky svojím nariadením.



28. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z., utajovanou skutočnosťou nemôže byť informácia
o nezákonnom alebo nesprávnom postupe alebo nezákonnom rozhodnutí verejných činiteľov a orgánov
verejnej moci.

29. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z., ak pominula potreba ochrany informácie alebo veci
obsahujúcej utajované skutočnosti v určenom stupni utajenia, pôvodca utajovanej skutočnosti rozhodne
o zmene stupňa utajenia alebo zrušení utajenia. Ak uplynula ustanovená lehota utajenia informácie alebo
veci obsahujúcej utajované skutočnosti, pôvodca rozhodne o predĺžení lehoty alebo o zmene stupňa
utajenia, alebo o zrušení stupňa utajenia.

30. Podľa § 1 písm. j) nariadenia vlády SR č. 216/2004 Z. z., utajovaná skutočnosť môže vzniknúť
v oblasti používania informačno-technických prostriedkov a informačno-operatívnych prostriedkov a
prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.

31. Podľa § 2 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 216/2004 Z. z., vedúci vymedzí podľa § 1 tohto
nariadenia utajované skutočnosti vznikajúce v právnickej osobe v rámci pôsobnosti ustanovenej
podľa osobitného predpisu. Určené utajované skutočnosti vedúci zaraďuje do zoznamu utajovaných
skutočností právnickej osoby.

32. Podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý, koho práva a slobody
priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným
orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

33. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

34. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

35. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako
použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal
s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

36. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného ako
aj povinnej osoby v rozsahu a dôvodov vyplývajúcich z podanej žaloby.

37. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov podľa SSP
je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi
ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená
zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci
súdneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe z
hľadiska toho, či takéto namietané procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred
správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj
zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho
orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.
V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v
priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré musí mať zákonom predpísané náležitosti.
Každé rozhodnutie správneho orgánu musí spĺňať všetky zákonom naň kladené formálne náležitosti, t. j.
musí byť vydané v písomnej forme, vecne príslušným správnym orgánom. Musí vychádza zo spoľahlivo
zisteného stavu veci a musí obsahovať náležitosti určené právnymi predpismi na prejednávanú vec sa
vzťahujúcimi.



38. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci
rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúci porušenie ústavou garantovaného
základného práva, majúci za následok nepreskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia.

39. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 170/2005 a nález Ústavného súdu SR sp.
zn. I. ÚS 236/06, ktoré dôvodili, že správne odôvodňovanie súdnych rozhodnutí z hľadiska zachovania
základného práva účastníka podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (vzťahuje sa
to aj na rozhodnutia správnych orgánov) sa nemôže chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď
na každý vznesený argument, správny súd uvádza, že v odôvodnení rozhodnutia sa vyžaduje, aby sa
súd, resp. správny orgán jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie podstatné a právne relevantné.
Správny súd uvádza, že je výsostným právom každej povinnej osoby, aby v prípade nevyhovenia žiadosti
o poskytnutie informácie si zvolila taký postup a odôvodnenie svojho rozhodnutia, ktorý považuje za
adekvátny a správny. Nie je jej povinnosťou a ani vadou rozhodnutia, ak v ňom nereaguje na všetky
vznesené námietky oprávnenej osoby. V dôvodoch rozhodnutia je potrebné sa vysporiadať len s tými
námietkami, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné.

40. Správny súd po vrátení veci najvyšším súdom v intenciách jeho rozhodnutia postupujúc v zmysle
pre neho v tejto veci záväzného vysloveného právneho názoru (pokynu) (bod 45 odôvodnenia vo
veci vydaného rozsudku najvyššieho súdu) požiadal povinnú osobu dňa 12.05.2020 o poskytnutie
rozhodnutia o tom, či boli v žiadosti žalobcu o poskytnutie informácie uvedené účastnícke telefónne
stanice vo vymedzenom časovom období odpočúvané. K tejto jeho žiadosti sa písomne vyjadrila povinná
osoba dňa 27.08.2020 a oznámila správnemu súdu, že z registrov Ntt, resp. protokolov utajovaných
skutočností je zrejmé, že žiadané spisy sú v súčasnosti stále utajené a preto zaslať žiadané rozhodnutia
v prípade, ak existujú, nie je možné a preto žiadané dokumenty nepredložila.

41. Správny súd potom musí konštatovať, že bez toho, aby sa oboznámil s predmetnými dokumentmi,
nie je schopný zodpovedne posúdiť argumentáciu žalovaného ako aj povinnej osoby použitú v
preskúmavaných rozhodnutiach o tom, že v danom prípade bola z ich strany aplikácia výnimky z
povinnosti sprístupnenia žalobcom žiadaných informácii použitá dôvodne. Správny súd musí mať v
prípade posúdenia zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného možnosť oboznámiť sa so všetkými
na vec sa vzťahujúcimi relevantnými podkladmi, na základe ktorých bolo napadnuté rozhodnutie prijaté.
Bez toho, aby sa správny súd mohol oboznámiť so žiadanými dokumentmi, nevie overiť argumenty
žalovaného (povinnej osoby) v napadnutom rozhodnutí, pre ktoré odmietol žalobcovi danú informáciu
sprístupniť. Keďže predmetné doklady neboli predložené správnemu súdu postupom podľa § 84 SSP
a neboli ani súčasťou administratívneho spisu, je namieste konštatovať, že napadnuté rozhodnutie
nemá oporu v administratívnom spise a zároveň je potrebné ho vyhodnotiť ako nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov - arbitrárne.

42. Správny súd k veci považuje za potrebné vo všeobecnosti uviesť, že právo na informácie je základné
ústavné právo, ktoré ustanovuje Ústava SR a tiež Listina základných práv a slobôd (ústavný zákon č.
23/1991 Zb.). Podľa čl. 26 Ústavy SR je zaručená sloboda prejavu a právo na informácie. Podľa ustálenej
judikatúry Ústavného súdu SR z čl. 26 ústavy vyplýva každému právo na prístup k informáciám, ktoré
sú k dispozícii štátnym orgánom a orgánom verejnej moci. Orgán verejnej moci je povinný strpieť právo
na informácie, pokiaľ je riadne uplatnené, a to na základe žiadosti. Zákon č. 211/2000 Z. z. vymedzuje
subjekty, ktoré sú povinné sprístupňovať informácie. Ide o tzv. povinné osoby (§ 2 zákona č. 211/2000 Z.
z.). Základným pilierom, na ktorom je zákon č. 211/2000 Z. z. založený, je princíp, podľa ktorého musia
byť sprístupnené všetky požadované informácie okrem tých, ktoré zákon zo sprístupnenia vylučuje (§ 8
až 11). Medzi také informácie patria aj utajované skutočnosti. Utajovanými skutočnosťami sú informácie,
ktorých sprístupnenie by mohlo štátu spôsobiť ujmu. Utajovaná skutočnosť musí spĺňať dve základné
podmienky, a to materiálnu a formálnu. Materiálnou podmienkou sa rozumie charakter požadovanej
informácie, pri ktorej existuje potreba jej ochrany v záujme Slovenskej republiky. To znamená, že jej
sprístupnením by došlo alebo mohlo dôjsť k ujme na záujmoch štátu. Formálnou podmienkou sa rozumie
zákonný rámec utajovaných skutočností. To znamená, že oblasti, do ktorých môžu spadať jednotlivé
utajované skutočnosti, stanovuje všeobecne záväzný právny predpis. V tomto prípade sa jedná o zákon



č. 215/2004 Z. z. a nariadenie vlády SR č. 216/2004 Z. z. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z.
z. ochranu utajovaných skutočností je povinný zabezpečiť v štátnom orgáne štatutárny orgán. Inými
slovami, štatutárny orgán štátneho orgánu zabezpečuje označenie informácie za utajovanú. Iba samotné
označenie informácie za utajovanú však samo o sebe nie je dôvodom na jej nesprístupnenie podľa
zákona č. 211/2000 Z. z. Aby utajovanú informáciu nebolo možné sprístupniť, musia byť splnené vyššie
uvedené materiálne a formálne predpoklady. Okrem toho takáto informácia nesmie spadať do kategórie
zákazu utajovania informácií a zároveň pri nej nesmie uplynúť lehota utajenia.

43. Rozhodnutie, ktorým by povinná osoba nesprístupnila požadovanú informáciu z dôvodu jej utajenia,
musí spĺňať prísne požiadavky, čo konštatoval v zrušujúcom rozsudku aj najvyšší súd. Jeho odôvodnenie
musí obsahovať zdôvodnenie, prečo je naplnená materiálna podmienka (prečo skutočne existuje
potreba chrániť požadovanú informáciu v záujme Slovenskej republiky) a tiež formálna podmienka
(zaradenie tejto informácie pod konkrétnu položku oblastí utajenia).

44. Ústava Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo
na prijímanie informácií - získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom
pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná (viď. nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS
236/06 - 59 z 28. júla 2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine
subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v čl. 26 ods. 5 Ústavy SR ako povinnosť orgánov verejnej
moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob
poskytovania informácií ustanoví zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina základných práv a
slobôd (čl. 17 ods. 1, 5). Podľa čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR, medze základných práv a slobôd možno
upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv
a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní
základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len
na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a slobody možno iba na základe podmienok ustanovených
ústavou, ktorá ďalej odkazuje na zákonom upravené podmienky, a to podmienky všeobecné (čl. 13 ods.
2, 3, 4 Ústavy SR) alebo osobitné, vzťahujúce sa na konkrétne práva a slobody (v danom prípade čl.
26 ods. 4 Ústavy SR).

45. Z ustanovenia čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR možno vyvodiť ústavné právo každého slobodne
vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie. Zároveň sa stanovuje aj povinnosť orgánov verejnej moci
poskytovať každému informácie o svojej činnosti, ktorá však zároveň môže byť obmedzená len zákonom
v prípade, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné (čl. 26 ods. 4, čl. 13 ods. 2
Ústavy SR). Pri takomto obmedzovaní základného práva treba prihliadať na to, aby zákonné obmedzenia
základného práva platili rovnako pre všetky prípady, spĺňajúce ustanovené podmienky. Pri uplatnenia
obmedzenia základného práva je potrebné dbať na jeho podstatu a zmysel, pričom obmedzenie sa môže
použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR).

46. Ústava SR vymedzuje základné práva a slobody len rámcovo s odkazom na podrobnejšiu právnu
úpravu uskutočnenú zákonom, v danom prípade zákonom č. 211/2000 Z. z. Zákonodarca v zákone
č. 211/2000 Z. z. podrobne upravil právo na prístup k informáciám, ktorými disponujú orgány verejnej
moci a iné verejné inštitúcie a je vykonaním základného práva na informácie. Zákon č. 211/2000 Z. z. je
postavený na princípe otvorenosti. Povinná osoba v zásade sprístupní žiadané informácie, s výnimkou
informácií, ktoré sú zákonom vyňaté zo sprístupnenia. Zákonodarca nesprístupňujúce sa informácie
vymedzil v § 8 až 11 zákona. Vo všeobecnosti ide o informácie, na ktorých je verejný záujem na ich
nesprístupnení, resp. obmedzení ich sprístupnenia. V § 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. je zakotvená
povinnosť nesprístupnenia informácií tvoriacich utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona, čo
predstavuje jeden zo zákonom definovaných trvalých obmedzení prístupu k informáciám.

47. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že konanie začaté na základe žiadosti o sprístupnenie
informácií nemožno zamieňať s konaním, ktorým sa chce žalobca brániť proti prípadnému oprávnenému
či neoprávnenému použitiu ITP proti jeho osobe. Účelom zákona č. 211/2000 Z. z. je iba stanovenie
podmienok a pravidiel ústavného práva na slobodný prístup k informáciám, nie však ochrana pred
nelegálnym používaním informačno-technických prostriedkov. Preto ani povinné osoby pri svojej činnosti
a konaní podľa zákona č. 211/2000 Z. z. nezohľadňujú skutočnosť, či žalobca, alebo ktorákoľvek iná
osoba, má iný relevantný prostriedok pre zistenie, či voči jeho osobe boli v minulosti alebo sú v súčasnosti
použité ITP zo strany orgánov štátu. Súd prisvedčil žalovanému, že povinná osoba po prijatí žiadosti o



informácie len vyhodnotí, či má požadovanú informáciu k dispozícii, bez toho aby ju musel akýmkoľvek
spôsobom vytvárať a či neexistujú dôvody obmedzenia prístupu k požadovanej informácii. Akékoľvek
iné právne úvahy sú pre povinné osoby neprípustné, nevedú totiž k dôslednej aplikácii zákona, ale k
neprípustnej svojvôli a teda k porušeniu zásady zákonnosti správneho konania.

48. K otázke, kto bol pôvodcom žalobcom žiadaných informácií (utajovaných skutočností)
správny súd poukazuje na odôvodnenie svojho prvého rozhodnutia vo veci, kde sa s touto otázkou
podrobne vysporiadal a jeho záver bol v súlade s názorom Najvyššieho súdu SR vyjadreným v bode
43 odôvodnenia jeho rozsudku, podľa ktorého: „pôvodcom utajovaných skutočností nebola povinná
osoba - Krajský súd v Bratislave, ale orgán, ktorý požiadal o súhlas na použitie ITP a o ktorej žiadosti
rozhodol Krajský súd v Bratislave. Žalobcom požadované rozhodnutia vydané v označených veciach boli
vykonané na základe iných - prvotných utajovaných skutočností, ktorých pôvodcom bol orgán, ktorý
požiadal o súhlas na použitie ITP. Pôvodcom týchto utajovaných skutočností bol orgán, ktorý o súhlas
na ich použitie adresoval Krajskému súdu v Bratislave. Pôvodca utajovanej skutočnosti má povinnosť
priebežne zisťovať potrebu jej utajenia a v prípade, ak takáto potreba pominie, musí rozhodnúť o zmene
stupňa utajenia alebo o jeho zrušení a túto skutočnosť oznámiť povinnej osobe. Povinná osoba a aj
žalovaný boli rozhodnutím pôvodcu utajovanej skutočnosti o tom, že sa jedná o utajovanú skutočnosť
s určeným stupňom utajenia viazaní a nebolo v ich kompetencii posudzovanie trvania potreby ochrany
utajovanej skutočnosti. Keďže povinná osoba nebola pôvodcom utajovaných skutočností tvoriacich
súčasť žalobcom žiadaných rozhodnutí, nemohla sama rozhodnúť o zrušení stupňa utajenia.“

49. Námietka nezákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia z dôvodu rozporu s čl. 13 Dohovoru a čl.
46 ods. 1, 2 Ústavy SR nie sú podľa názoru správneho súdu dôvodné. Žalobca, tak v správnom konaní,
ako aj po jeho právoplatnom skončení mal k dispozícií príslušné účinné právne prostriedky nápravy,
ktoré aj riadne využil. Proti prvostupňovému rozhodnutiu povinnej osoby podal opravný prostriedok
(odvolanie), a to celkom tri krát a bolo o ňom vždy aj riadne odvolacím orgánom (žalovaným) rozhodnuté.
Zároveň žalobca právoplatné rozhodnutie žalovaného podrobil súdnemu prieskumu, podal voči nemu
žalobu, ktorá je predmetom tohto súdneho konania. Súd nemohol prisvedčiť ani námietke rozporu s
čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR, nakoľko žalobcovi nebolo nijakým spôsobom bránené uplatniť svoje právo
preskúmať vydané rozhodnutie žalovaného na správnom súde, čo aj využil, podaním tejto žaloby.

50. Správny súd uvádza, že žiadosť o sprístupnenie informácií nemôže slúžiť ako náhrada prostriedku
právnej ochrany proti prípadnému neoprávnenému použitiu ITP. Účelom zákona č. 211/2000 Z. z.
je výlučne stanovenie podmienok uplatňovania ústavného práva na slobodný prístup k informáciám
a jeho účelom a ani možnosťou nie je meniť stupeň utajenia, resp. odtajniť utajované skutočnosti.
Inštitút infožiadosti nemôže slúžiť ako prostriedok k uplatneniu práv žalobcu, napr. na ochranu pred
neoprávneným zásahom do súkromia. Správny súd nepopiera Ústavou SR zakotvené práva občanov,
avšak zámerom zákonodarcu pri prijatí zákona č. 211/2000 Z. z. určite nebolo dať verejnosti nástroj,
ktorým by jej bolo umožnené získavať také informácie, ktorých sprístupnenie je vylúčené osobitným
zákonom.

51. Záverom správny súd uvádza, že v novom konaní bude potrebné, aby sa žalovaný, resp. povinná
osoba vysporiadala aj s tým, či tak ako bola žalobcom požadovaná informácia formulovaná, má takúto
informáciu povinná osoba k dispozícii bez nutnosti jej ďalšieho spracovania, t. j. či priamo z predmetných
dokumentov táto informácia vyplýva. Preto bude potrebné posúdiť danú žiadosť žalobcu aj z tohto uhla
pohľadu v zmysle ustanovení zákona č. 211/2000 Z. z.

52. Na základe zistených skutočností súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je
potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) SSP a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom
bude viazaný vysloveným právnym záverom súdu (§ 191 ods. 6 SSP) a bude jeho povinnosťou vo veci
opätovne konať a žalovaný, resp. povinná osoba do administratívneho spisu v zodpovedajúcej forme
a obsahu obstará zodpovedajúci dokument, resp. ho zabezpečí pre oboznámenie sa s ním správnym
súdom postupom podľa § 84 SSP (v prípade súdneho prieskumu) v rozsahu umožňujúcom posúdiť
a overiť tvrdenie o zákonnom aplikovaní výnimky zo sprístupnenie žalobcom žiadanej informácie a
následne vo veci opätovne rozhodnúť a rozhodnutie riadne odôvodniť.

53. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods.
1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok priznaný v plnom rozsahu, pričom



podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným uznesením.

54. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§
139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP).

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti
neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).