Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/243/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200477 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Janáková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1013200477.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členov senátu JUDr. Marty Barkovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: HAL Slovakia, s. r. o., v likvidácii (pôvodne e´D system Slovakia, s.r.o.), Špitálska 10, 811 04 Bratislava, IČO: 36 413 658, právne zastúpený: advokátskou kanceláriou agner & partners, s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, IČO: 36 722 758, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/15495/2013/5003 zo dňa 10.01.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému súd právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania a žalobou napadnuté rozhodnutia 1. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty vykonal u daňového subjektu e´D system Slovakia, s.r.o., t.j. žalobcu, daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za obdobie január 2009 až december 2009, o výsledku, ktorej vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č. 9900403/5/2289242/2012/Dur zo dňa 22.08.2012, ktorý bol so žalobcom prerokovaný a doručený dňa 10.09.2012. 2. Platiteľ eD'system Slovakia s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období marec 2009 uplatnil právo na odpočítanie dane vo výške XX XXX,XX Eur z nákupu tovaru na základe dodávateľských faktúr vyhotovených tuzemským dodávateľom DI-LA Computers, s.r.o., IČO: 44 448 902 (ďalej len „Dl - LA Computers, s.r.o.“), z dôvodu ktorého predložil správcovi dane tri dodávateľské faktúry: - č. 290100009 zo dňa 27.02.2009, základ dane XXX XXX,XX Eur, predmetom fakturácie boli LCD TV 32 LG v množstve 80 ks, LCD TV 32 LG v množstve 14 ks - červená zadná strana, LCD TV 37 LG v množstve 60 ks, LCD TV 32 Toshiba v množstve 60 ks, TV digimate LTV-2007 v množstve 419 ks. - č. 290100011 zo dňa 19.03.2009, základ dane XX XXX,XX Eur, predmetom fakturácie boli „LENSPEN VIDIMAX VM-1 CLEANER“ v množstve 2 000 kusov. - č. 290100012 zo dňa 19.03.2009, základ dane XXX XXX,XX Eur, predmetom fakturácie boli LG 32 LG 3000 v množstve 50 kusov, LG 37 LG 3000 v množstve 50 kusov, HYUNDAI KW COMPACT DISK v množstve 255 kusov, SAGEM D-50T DECTPHONE v množstve 1 080 kusov, LOGITECH QUICKCAM FOR NOTEBOOK PRO v množstve 720 kusov. 3. Správca dane po vyhodnotení zisteného skutkového stavu zistil porušenie § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“), v zmysle ktorého právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť, a preto rozhodnutím č. 9900403/5/2646359/2012/ Dur zo dňa 24.09.2012 vyrubil daňovému subjektu eD' system Slovakia, s.r.o. (žalobcovi) rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009 v sume XX XXX,XX Eur (ďalej aj prvostupňové rozhodnutie). 4. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/15495/2013/5003 zo dňa 10.01.2013 tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s § 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zák. č. 511/1992 Zb.) a so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom chránil záujmy štátu a dbal na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. Správca dane v rámci výkonu kontroly dodržiaval základné zásady daňového konania obsiahnuté v § 2 ods. 1 až 8 cit. zákona. Pri vyžadovaní plnenia povinnosti správca dane uplatnil také prostriedky, ktoré kontrolovaný daňový subjekt najmenej zaťažili a pritom umožnili správne vyrubiť daň. Správca dane nezneužil „nekompetentné informácie“ zistené od maďarskej daňovej správy, ako daňový subjekt namietal v odvolaní, ale hodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní bral do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie dane. II. Žaloba 5. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu 15.03.2013 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/15495/2013/5003 zo dňa 10.01.2013, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie, a to dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 9900403/5/264359/2012/Dur zo dňa 24.09.2012 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty v sume XX XXX,XX Eur žalobcovi za zdaňovacie obdobie marec 2009. 6. V žalobe uviedol, že podľa napadnutého rozhodnutia mal v zdaňovacom období marec 2009 porušiť § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. tým, že si uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v celkovej výške XX.XXX,XX eura z nákupu tovaru na základe dodávateľských faktúr vyhotovených spoločnosťou DI-LA Computers, s. r. o.: - fa č. 290100009 zo dňa 27.02.2009, predmetom ktorej bola fakturácia 80 ks LCD TV 32 LG, 14 ks LCD TV 32 LG - červená zadná strana, 60 ks LCD TV 37 LG, 60 ks LCD TV 32 Toshiba, 419 ks TV digimate LTV - 2007, - fa č. 290100011 zo dňa 19.03.2009, predmetom ktorej bola fakturácia 2000 ks LENSPEN VIDIMAX VM - 1 CLEANER, - fa č. 290100012 zo dňa 19.03.2009, predmetom ktorej bola fakturácia 50 ks LG 32 LG 3000, 50 ks LG 37, LG 3000, 255 ks Hyundai kw: COMPACT DISC, 1080 ks SAGEM D-50 T DECTPHONE a 720 ks LOGITECH QUICKCAM FOR NOTEBOOK PRO. 7. Uvedený tovar žalobca následne dodal ako oslobodené dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu Európskej únie podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. spoločnosti IPN KERESKEDELMI ÉS SZOLGÁLTATÓ KORLÁTOLT FELELÖSSÉGÜ TÁRSASÁG, 1076 Budapešť, Thököly Út 26 II.4 Maďarsko (ďalej len IPN Kft.). 8. Žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného v napadnutom rozhodnutí (rovnako aj správcu dane v dodatočnom platobnom výmere): „že aj keď žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly predložil bezchybné doklady o nákupe tovaru od tuzemského dodávateľa DI-LA Computers, s.r.o. a o jeho následnom predaji spoločnosti IPN Kft.; tieto nie sú dostatočnými dôkazmi, že obchodné transakcie boli uskutočnené tak, ako boli deklarované“. Takéto tvrdenie žalobca považuje za svojvoľné a odporujúce dôkazom predloženým v priebehu daňovej kontroly, nakoľko v priebehu daňovej kontroly predložil správcovi dane odberateľské faktúry, dodávateľské faktúry, medzinárodné nákladné listy, dodacie a záručné listy a v priebehu daňovej kontroly žalobca správcovi dane preukázal aj úhradu predmetných faktúr. Má za to, že tieto doklady sú riadne spôsobilé preukázať, že k uvedeným transakciám došlo, keďže v zmysle § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. sú dostatočnými dokladmi aj na preukázanie splnenia podmienok pre oslobodenie od dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu Európskej únie. 9. Poukázal, že predmetné obchodné transakcie preukázal aj podpornými dôkazmi, ktorými sú daňové priznanie dane z pridanej hodnoty a súhrnný výkaz. V týchto dokumentoch boli uvedené obchodné transakcie riadne zahrnuté. 10. Uskutočnenie obchodných transakcií potvrdilo aj dokazovanie vykonané správcom dane formou dožiadania miestne príslušného správcu dane na preverenie reálnosti vykonania prepravy tovaru u prepravcu MERYTRANS, s. r. o., Majerská 2/A, Bratislava a prepravcu K + S Spedition, s. r. o., J. Šimona 5, Nové Zámky. Dožiadaní správcovia dane potvrdili, že vývoz tovaru do W. bol vykonaný. 11. Podľa žalobcu argumentácia žalovaného, že: „Dodávateľ predmetného tovaru, t. j. spoločnosť DI-LA Computers, s. r. o. vznikla 28.10.2008 a už 29.09.2009 bola v likvidácii. Správca dane má pochybnosti o dodávke tovaru od dodávateľa DI-LA Computers, s. r. o., o skutočnosti, či spoločnosť DI-LA Computers, s. r. o. mala právo nakladať s predmetným hmotným majetkom ako vlastník a či toto právo previedla na spoločnosť eD´ system Slovakia, s.r.o. Správca dane v súvislosti s prepravovaním zdaniteľného obchodu v zdaňovacom období máj 2009 zistil skutočnosti o osobe dodávateľa DI-LA Computers, s.r.o., t.j. že spoločnosť DI-LA Computers, s.r.o. nemala žiadnych zamestnancov, nevlastnila žiadny majetok, nemala vo vlastníctve žiadne skladové priestory a ani na základe písomnej zmluvy nemala prenajaté skladové priestory“, nespochybňuje a nevyvracia dôkazy preukazujúce vykonanie obchodnej transakcie, ktoré boli predložené, resp. získané počas daňovej kontroly. Spoločnosť DI-LA Computers, s.r.o. vstúpila do likvidácie niekoľko mesiacov po uskutočnení predmetnej obchodnej transakcie a túto skutočnosť žalobca nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, ani predvídať, keďže rozhodovanie o tejto otázke prináležalo výlučne orgánom tejto spoločnosti. Dôvodom zrušenia tejto spoločnosti bolo rozhodnutie konkurzného súdu o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku a nie dobrovoľné zrušenie spoločnosti, čo je tiež skutočnosť mimo kontroly žalobcu. 12. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že „odberateľ predmetného tovaru, t. j. spoločnosť IPN Kft., je podľa odpovede na medzinárodnú výmenu informácií nekontaktný a maďarská daňová správa nemohla preveriť reálnosť dodávky tovaru spoločnosťou eD´ system Slovakia, s.r.o. pre túto spoločnosť. Maďarská daňová správa daňovníka IPN Kft. považuje za zmiznutého obchodníka“ žalobca uvádza, že uvedená informácia nespochybňuje a nevyvracia dôkazy preukazujúce vykonanie obchodnej transakcie, ktoré boli predložené počas daňovej kontroly. Skutočnosť, či je uvedená spoločnosť kontaktná alebo nekontaktná aj po značnom časovom odstupe od uskutočnenia preverovanej obchodnej transakcie, nemá vo vzťahu k tejto obchodnej transakcii žiadnu dôkaznú hodnotu. 13. Žalobca nesúhlasí s argumentáciou žalovaného, že: „predmetnú dodávku za spoločnosť eD´ system Slovakia, s. r. o. vybavoval L. W., pričom pri preverovaniach realizovaných L. W. aj v iných prípadoch bol tuzemský dodávateľ nekontaktný a nekontaktný bol tiež zahraničný odberateľ z Európskej únie, pričom platiteľ eD´ system Slovakia, s. r. o. si od tuzemského dodávateľa uplatnil právo na odpočítanie dane a predaj tovaru však oslobodil od DPH v zmysle § 43 zákona o DPH“, nakoľko z uvedeného tvrdenia nie je zrejmé, na ktoré konkrétne prípady sa žalovaný odvoláva. L. W. si voči žalobcovi riadne plnil svoje zmluvné záväzky z mandátnej zmluvy. Skutočnosť, či zmluvný partner z nejakého obchodného prípadu vykonáva činnosť aj po uplynutí určitého obdobia po jeho uskutočnení, nie je dôkazom, ktorý by vyvracal, alebo preukazoval realizovanie úplnej inej obchodnej transakcie s iným subjektom. 14. Žalobca je názoru, že žalovaný sa neriadil ust. § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. a to, že správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Na jednej strane žalovaný konštatoval, že žalobca predložil náležité doklady k obchodným transakciám a preukázal aj fyzickú dodávku tovaru do W., avšak na druhej strane tvrdí, že táto skutočnosť nie je dostatočným dôkazom, že obchodné transakcie boli uskutočnené tak, ako boli zdokladované. Má za to, že uniesol svoju dôkaznú povinnosť, ktorá mu vyplýva z § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní. 15. Žalobca poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf 1/2010 zo dňa 19.08.2010, v ktorom konštatoval, že skutočnosť, či daňový subjekt vedel, alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Poukázal i na rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében Kft. (C-80/11) a B. X. (C-142/11), bod 49, z ktorých vyplýva, že skutočnosť, či daňový subjekt vedel, alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, musí objektívne preukázať príslušný daňový orgán. Zodpoved-nosť daňového subjektu totiž nemôže byť založená na systéme zodpovednosti bez zavinenia, keďže takýto systém zodpovednosti prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií (rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach Mahagében Kft. (C-80/11) a B. X. (C 142/11), bod 48). Žalobca má za to, že žalovaný (ako aj správca dane) toto dôkazné bremeno neuniesol. Práve naopak, žalovaný sa snažil preniesť túto dôkaznú povinnosť na žalobcu. 16. K výhrade žalovaného, že v rámci daňovej kontroly nepredložil dôkazy, ktoré by preukázali preverenie si uvedených obchodných partnerov pred uskutočnením obchodu, žalobca uvádza, že mu nie je zrejmé, predloženie akých dôkazov žalovaný očakáva. Žalobca mal pri identifikácii svojich obchodných partnerov z verejne dostupných zdrojov prístupné údaje z príslušných obchodných registrov a registrov subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty. V týchto registroch bol dodávateľ ako aj odberateľ riadne zapísaný. 17. Žalobca namietal aj dĺžku daňovej kontroly, ktorá trvala dlhšie, než pripúšťa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. Zistenia z daňovej kontroly sú obsiahnuté v protokole č. 9900403/5/2289242/2012/Dur zo dňa 22.08.2012, ktorý bol podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia, ktorá trvala od 27.04.2010 až do 10.09.2012. Správca dane daňovú kontrolu prerušil rozhodnutím č. 500/322/29716/10/Šoh zo dňa 20.12.2010 a listom, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 28.09.2011, správca dane oznámil, že od 26.09.2011 pokračuje vo výkone daňovej kontroly. Správca dane opätovne prerušil výkon daňovej kontroly rozhodnutím č. 500/322/23006/11/Šoh zo dňa 28.10.2011. Podľa oznámenia správcu dane zo dňa 13.06.2012 pominuli dôvody na prerušenie daňovej kontroly. 18. Žalobca uvádza, že správca dane 19.04.2011 zaslal Mgr. L.. B. a Ing. Š.. Z. výzvy č. 500/322/8749/11/ Šoh a č. 500/322/8747/11/Šoh obidve zo dňa 14.04.2011 na podanie svedeckých výpovedí. Správca dane teda v čase prerušenia daňovej kontroly v nej pokračoval vykonávaním dokazovania. Žalobca má za to, že v daňovej kontrole sa po jej prerušení pokračovalo už minimálne od 14.04.2011 a nie, ako to formálne deklaroval správca dane až dňom 26.09.2011. 19. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhol krajskému súdu, aby napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane zrušil. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. III. Vyjadrenie žalovaného 20. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré súdu doručil dňa 03.06.2013 a v jeho doplnení zo dňa 20.06.2013 sa stotožnil so zisteniami správcu dane, že žalobca v zdaňovacom období marec 2009 porušil § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. tým, že si uplatnil právo na odpočítanie dane vo výške XX.XXX,XX eura z nákupu tovaru na základe dodávateľských faktúr vyhotovených tuzemským dodávateľom (v tom čase platiteľom) spoločnosťou DI-LA Computers, s.r.o. Je názoru, že rozhodnutia sú vydané v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora - rozsudok vo veci C-439/04 a C-440/04, F. N. proti belgickému štátu a belgický štát proti Recolta RECYCLING Sprl., podľa ktorých daňový subjekt musí jednať v dobrej viere, aby sa mohol dovolávať svojho nároku, t. j. práva na odpočítanie DPH, na ktorý sa judikatúra Súdneho dvora priamo vzťahuje. V uvedených prípadoch bol správcom dane spochybnený dodávateľ a aj odberateľ. Rozhodnutie vo veci N. (C-439/04) bolo spresnené, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor toho názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela, alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti DPH, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. Výklad Šiestej smernice rady 77/388/EHS poskytovaný prostredníctvom rozsudkov Európskeho súdneho dvora je považovaný právom členských štátov Európskej únie za všeobecne záväzný, nakoľko predmetný výklad tvorí neoddeliteľnú súčasť správnej normy. 21. Zo žalobou napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že správca dane v rámci výkonu daňovej kontroly postupoval v zmysle zásad daňového konania podľa § 2 zákona č. 511/1992 Zb. Žalobca podniká v oblasti nákupu a predaja výpočtovej techniky, kancelárskej a reprodukčnej techniky už od roku 2003 a za túto dobu si spoločnosť vytvorila na trhu stabilnú sieť dlhoročných partnerov - ako dodávateľov, tak aj odberateľov. Zo žalobcom predložených dokladov, ako aj z iných zistení vyplýva, že obchoduje len s klientmi, ktorých dobre pozná, má ich preverených dlhoročnou spoluprácou a všetci majú dobrú daňovú a finančnú disciplínu. Do takejto štruktúry klientov však nezapadajú spoločnosti DI-LA Computers, s.r.o. a IPN Kft. Uvedené spoločnosti nie sú dlhoročnými obchodnými partnermi, ide o nových obchodných partnerov, ktorých si žalobca v rámci obvyklých obchodných stykov nijako nepreveril, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že sa ani počas daňovej kontroly a ani v priebehu celého odvolacieho konania a ani v žalobe nevyjadril, ako si preveroval uvedených obchodných partnerov a ani nepredložil dôkazy, ktoré by preukázali skutočnosť, že týchto obchodných partnerov si pred uskutočnením obchodu preveril do takej miery, aby preukázal, že jednal v dobrej viere, v žalobe len uviedol, že aj jeho dlhoroční obchodní partneri boli na začiatku obchodnej spolupráce novými obchodnými partnermi a že každý obchodný partner musí byť najprv novým obchodným partnerom, navyše v uvedených prípadoch zákazky s problematickými obchodnými partnermi vybavoval L. W., ktorý objednávky vybavoval telefonicky alebo prostredníctvom e-mailov, čo žalobca nepreukázal, keďže podľa jeho vyjadrenia z roku 2009 už nearchivuje e-mailovú korešpondenciu. Žalovaný je názoru, že takáto forma uzatvárania dodávateľsko- odberateľských vzťahov, pokiaľ by sa aj preukázala, čo sa však v uvedenom prípade nestalo, je nepostačujúca na uzavretie konkrétneho obchodu s neznámymi zákazníkmi v jednaní v dobrej viere. 22. Skutočnosť, že žalobca transakcie riadne priznal, hlásil v súhrnnom výkaze a preukázal fyzickú dodávku tovaru do W., t. j. predložil formálne bezchybné doklady, nie je dostatočným dôkazom, že obchodné transakcie boli uskutočnené tak, ako boli daňovým subjektom deklarované a zároveň táto skutočnosť nepreukazuje použitie interných kontrol-ných mechanizmov, na základe ktorých by daňový subjekt dokázal, že jednal v dobrej viere, o podvodnom konaní svojich obchodných partnerov nevedel, a preto sa môže dovolávať svojho nároku, t. j. práva na odpočítanie DPH. 23. Mal za to, že žalobcom popisované úkony vo veci podania svedeckých výpovedí Mgr. L. B. a Ing. Š. Z. v období, keď bola daňová kontrola prerušená vo väzbe na dĺžku výkonu daňovej kontroly sa netýkali úkonov v rámci výkonu predmetnej daňovej kontroly. Išlo o šetrenie, ktoré vykonala Slovenská daňová správa na základe požiadavky maďarskej daňovej správy o medzinárodnú výmenu informácií, týkajúcej sa konateľov maďarskej spoločnosti podnikajúcej v W., ktorými boli občania Slovenskej republiky, t. j. či sa jedná o existujúce osoby, ktoré bol správca dane povinný vykonať. Správca vykonával úkony na základe požiadaviek zahraničných daňových správ. Správca dane v čase prerušenia daňovej kontroly nevykonával žiadne úkony a nevykonával ani žiadne dokazovanie. Dĺžka predmetnej daňovej kontroly bola v súlade s § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. Správca dane v súlade s § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. konanie prerušil, pretože sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia a počas prerušenia daňovej kontroly lehoty neplynú. 24. Žalovaný s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol žalobu zamietnuť. IV. 25. Krajský súd v Bratislave vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 1S/64/2013-60 dňa 22.05.2014 tak, že žalobu podľa ust. § 250j ods. 1 OSP ako nedôvodnú zamietol, ktorý na základe žalobcom podaného odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2Sžf/81/2014 zo dňa 26.10.2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá požiadavke vyplývajúcej z ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, v zmysle ktorej je povinnosťou súdov uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založili. 26. Následne Krajský súd v Bratislave opätovne rozhodol o žalobcovej žalobe tak, že rozsudkom č.k. 1S/64/2013-105 zo dňa 09.03.2017 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2Sžfk/55/2018 zo dňa 30.09.2020 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/64/2013-105 zo dňa 09.03.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že rozhodnutie nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, nie je z neho zrejmé, že sa súd dostatočne a riadne vecou zaoberal a súčasne sa vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec. 27. Po vrátení veci najvyšším súdom Krajskému súdu v Bratislave bola vec zapísaná pod sp. zn. 1S 243/2020. V. Právne posúdenie veci 28. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie podľa ust. § 10, § 13 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok ( ďalej len SSP ), opätovne preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a v súlade s právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v rozsudku sp. zn. 2Sžfk/55/2018 zo dňa 30.09.2020 dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa ust. § 107 ods. 2 v spojení s ustanovením § 137 ods. 4 SSP. 29. Správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ESĽP) vo veci O. F. proti Portugalsku zo dňa 25.04.2002, č. sťažnosti 64336/01, v zmysle ktorého ESĽP nedospel k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné pojednávanie bez ohľadu na povahu otázky, ktorá má byť vyriešená; je legitímne, keď vnútroštátne orgány berú do úvahy požiadavky efektivity a hospodárnosti konania [rozsudok V.-A. F. proti Švédsku zo dňa 29.10.1991, séria A č. 212-B, s. 45, § 27; rozsudok F. V. proti Švédsku (č. 2) zo dňa 19.02.1998, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, s. 168, § 46; rozsudok M.-E. proti Švajčiarsku z 24.06.1993, séria A č. 263, s. 19, § 58]. V konaní, v ktorom sa majú riešiť iba právne otázky, postačuje preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie a pre spor z nich vyplývajúci sa javia byť výhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. Preto aj v tomto konaní možno postupovať podľa záverov ESĽP vyjadrených vo vyššie citovaných rozhodnutiach a vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. 30. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 31. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 32. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 33. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. 34. V intenciách ustanovenia § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 119 veta prvá SSP). 35. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). 36. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 37. Podľa článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. 38. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje, alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. 39. Podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb.,správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližší nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej ukončením primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčíslujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo. 40. Podľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. 41. Podľa § 25a ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane pokračuje v konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka konania, len čo pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo, prípadne len čo pominula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania. 42. Podľa § 29 ods. 1, 2, 3 zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 43. Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 44. Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. 45. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí. 46. Podľa § 19 ods. 1, veta prvá a druhá, zákona č. 222/2004 Z.z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 47. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 48. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 49. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 50. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/15495/2013/5003 zo dňa 10.01.2013, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie, a to dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 9900403/5/264359/2012/ Dur zo dňa 24.09.2012 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty v sume XX XXX,XX Eur žalobcovi za zdaňovacie obdobie marec 2009. 51. Žalobca v podanej žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného z dôvodu, že daňová kontrola trvala dlhšie než pripúšťa ust. § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., keďže správca dane aj v čase prerušenia daňovej kontroly pokračoval vo výkone daňovej kontroly vykonávaním dokazovania, keď Mgr. L.. B. a Ing. Š.. Z. zaslal výzvy č. 500/322/8749/11/Šoh a č. 500/322/8747/11/Šoh, obidve zo dňa 14.04.2011 na podanie svedeckých výpovedí. Žalobca má za to, že týmito úkonmi správca dane fakticky pokračoval vo výkone daňovej kontroly aj po jej prerušení, minimálne od 14.04.2011 a nie, ako to formálne deklaroval správca dane až dňom 26.09.2011, a preto je protokol z vykonanej daňovej kontroly, vyhotovený dňa 22.08.2009, nezákonným podkladom napadnutého rozhodnutia. 52. Vzhľadom na vznesenú námietku žalobcu bolo preto úlohou súdu prioritne posúdiť, či správca dane dodržal zákonnú jednoročnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly. 53. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že daňová kontrola začala dňa 27.04.2010 v zmysle oznámenia o výkone daňovej kontroly z 22.03.2010 a trvala do 10.09.2012. Správca dane daňovú kontrolu prerušil dvakrát: rozhodnutím č. 500/322/29716/10/Šoh zo dňa 20.12.2010 (doručeným žalobcovi dňa 21.12.2010) do 25.09.2011 (dňa 26.09.2011 pominuli prekážky prerušenia daňovej kontroly) a rozhodnutím č. 500/322/23006/11/Šoh zo dňa 28.10.2011 do 11.06.2012 (dňa 12.06.2012 pominuli prekážky prerušenia daňovej kontroly). Z uvedeného vyplýva, že daňová kontrola trvala 361 dní. 54. Správny súd konštatuje, že z administratívneho spisu súd nezistil, že by správca dane počas prerušenia výkonu daňovej kontroly uskutočňoval nejaké úkony smerujúce k zisteniu skutkového stavu v preskúmavanej veci, respektíve, že by vykonával dokazovanie tak, ako to tvrdí žalobca v podanej žalobe. Žalobca ani žiadnym spôsobom neosvedčil svoje tvrdenia, že správca dane v čase prerušenia daňovej kontroly pokračoval v daňovej kontrole vykonávaním dokazovania, tak ako opísal vo svojej žalobe, resp. ako je uvedené vyššie. Žalovaný však v doplnení vyjadrenia k žalobe zo dňa 20.06.2013 k uvedenej námietke žalobcu uviedol, že žalobca v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu túto skutočnosť nenamietal. Výzvy na podanie svedeckých výpovedí správca dane realizoval mimo rámca predmetnej daňovej kontroly, a to na základe požiadavky maďarskej daňovej správy o medzinárodnú výmenu informácií v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti DPH, resp. Nariadenia Rady (ES) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH, teda je možné konštatovať, že počas prerušenia daňovej kontroly žalobcu správca dane neuskutočňoval žiadne úkony týkajúce sa predmetnej daňovej kontroly a nie je o tom ani záznam v administratívnom spise. Odhliadnuc od rámca, v ktorom boli tieto úkony realizované je treba zdôrazniť, že svedectvá vyššie menovaných osôb daňové orgány v predmetnom daňovom konaní nepoužili a žiadne zo skutkových zistení správcu dane, resp. žalovaného sa podľa odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí neopierajú o stanoviská týchto osôb. Predmetná daňová kontrola trvala 361 dní, a preto bola podľa názoru súdu plne v súlade s § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., pričom inštitúty predĺženia a prerušenia daňovej kontroly boli použité v medziach zákona (§ 15 a § 25a zákona č. 511/1992 Zb.). 55. Žalobca ďalej namietal nezákonnosť neuznania ním uplatneného práva na odpočítanie DPH z nákupu tovarov od spol. DI-LA Computers, s.r.o., nakoľko podľa jeho názoru predloženými dôkazmi počas daňovej kontroly preukázal správcovi dane oprávnenosť ním uplatneného nároku na odpočet DPH, čím vyčerpal svoje dôkazné bremeno, keďže preukázal správcovi dane, že zdaniteľný obchod v zmysle predložených faktúr bol riadne preukázaný a preukázaná bola aj následná preprava tohto tovaru maďarskému odberateľovi. 56. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon č. 511/1992 Zb. preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č. 511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. 57. Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona o správe daní a poplatkov, zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. 58. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. 59. Žalobca tvrdí, že v priebehu daňovej kontroly predložil správcovi dane odberateľské faktúry, dodávateľské faktúry, medzinárodné nákladné listy, dodacie a záručné listy a preukázal aj úhradu predmetných faktúr. Predmetné obchodné transakcie preukázal aj daňovým priznaním dane z pridanej hodnoty a súhrnným výkazom tiež bol preukázaný aj vývoz tovaru do W. prepravcami MERYTRANS, s. r. o. a K + S Spedition, s. r. o.. 60. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období marec 2009 uplatnil právo na odpočítanie dane vo výške XX XXX,XX Eur z nákupu tovaru na základe troch dodávateľských faktúr vyhotovených tuzemským dodávateľom DI-LA Computers, s. r. o., č. 290100009 zo dňa 27.02.2009, základ dane XXX XXX,XX Eur, č. 290100011 zo dňa 19.03.2009, základ dane XX XXX,XX Eur, č. 290100012 zo dňa 19.03.2009, základ dane XXX XXX,XX Eur. Podľa vyjadrenia žalobcu zo dňa 16.06.2010 a 29.06.2010 tovar bol nakúpený za účelom ďalšieho predaja maďarskej spoločnosti IPN Kft. 61. Pri preverovaní uvedenej obchodnej transakcie žalobca na ústnom pojednávaní dňa 27.04.2010 uviedol, že spoločnosť nemá žiadne vlastné priestory, sídlo spoločnosti na ulici M. O. XX, Z. je prenajaté od spoločnosti SWPF Vajnorská a.s., so spoločnosťou UPS SCP SR (Slovakia) s.r.o., Na pántoch 18, Bratislava má uzatvorenú Zmluvu o skladovaní č. 0-SCS08/002, predmetom ktorej je skladovanie tovaru žalobcu. 62. Preverovaním dodávateľa žalobcu spoločnosti DI-LA Computers, s.r.o. správca dane zistil, že táto spoločnosť nadmerný odpočet vykázala len v období IV. štvrťrok 2008, v ostatných zdaňovacích obdobiach vykazuje malé daňové povinnosti, vyššie hodnoty sú uvedené v riadkoch preukazujúcich nadobudnutie tovaru v tuzemsku a dodanie tovaru s oslobodením od dane. Spoločnosť má uzavretú zmluvu o nájme nebytových priestorov s Ing. V. Z., nemal prenajatú kanceláriu, jednalo sa o prenájom registračného sídla, neboli prefakturované žiadne prevádzkové náklady, spoločnosť nemá žiadnych zamestnancov, nevlastní žiadny majetok. Spoločnosť nemá vo vlastníctve žiadne skladové priestory a len na základe ústnej dohody bol tovar uskladnený v spoločnosti UPC SCS (Slovakia) s.r.o., Na pántoch 18, Bratislava. Objednávka a ani zmluva na tovar nie je, tovar bol objednaný mailom. Uskutočnenie plnenia nie je možné jednoznačne preukázať. 63. Z uvedeného vyplýva, že dodávateľ žalobcu spoločnosť DI-LA Computers, s.r.o. a aj žalobca ako odberateľ, by mali mať svoj tovar uskladnený v rovnakých skladových priestoroch, a to v spoločnosti UPS SCP SR (Slovakia) s.r.o., Na pántoch 18, spoločnosť DI-LA Computers, s.r.o. len na základe ústnej dohody a žalobca na základe Zmluvy o skladovaní č. 0-SCS08/002, avšak táto žalobcom predložená zmluva nie je opatrená dátumom, kedy bola uzatvorená a podpísaná zmluvnými stranami. Podľa názoru súdu správca dane mal preto oprávnenú pochybnosť o existencii tovaru, ktorý mala spol. DI- LA Computers, s.r.o. dodať žalobcovi a vystavila mu predmetné odberateľské faktúry. Žalobca bol so zistením správcu dane oboznámený a teda mal vedomosť o tejto skutočnosti, no správcovi dane neposkytol žiadne dôkazy (okrem dodávateľských faktúr a úhrady týchto faktúr) a ani informácie, ktorými by pochybnosť správcu dane vysvetlil. Neobjasnil ani tú skutočnosť, že on a aj jeho dodávateľ mali mať tovar uskladnený v jednom a tom istom sklade prenajatom od spoločnosti UPC SCS Slovakia s.r.o. Neobjasnil tiež kto objednával tovar a či bola vystavená objednávka a na základe čoho. Likvidátor spoločnosti DI-LA Computers, s.r.o. uviedol, že tovar bol objednávaný emailom, no žalobca ani v tomto nebol súčinný a neposkytol správcovi dane žiadny podporný dôkaz ohľadom emailovej komunikácie so svojim dodávateľom spoločnosťou DI-LA s.r.o. a ani žiadne bližšie informácie o svojom dodávateľovi. Podľa názoru súdu je preto otázne, s akou zodpovednosťou žalobca pristupoval k uskutočňovaniu predmetných obchodných transakcií. V tejto súvislosti možno žalobcovi vytknúť aj nedostatok opatrnosti a odbornej starostlivosti (§ 135a, § 194 Obchodného zákonníka) pri výbere svojho obchodného partnera, naviac keď sa jednalo o obchod nemalej hodnoty (XXX XXX,XX eur). Žalobca v žiadnom zo svojich tvrdení neuvádza, či a ako si preveroval svojho obchodného partnera, či mal vedomosť o jeho činnosti na trhu s elektronikou, či ide o spoľahlivú spoločnosť, materiálne vybavenie, skladové priestory a podobne, keďže išlo o jeho priameho dodávateľa. V tejto súvislosti treba dodať, že bolo vo vlastnom záujme žalobcu, aby takéto preverenie preukázateľne uskutočnil. Tvrdenie žalobcu, že pri identifikácii svojich obchodných partnerov mal z verejne dostupných zdrojov prístupné údaje z príslušných obchodných registrov a registrov subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty, v ktorých bol dodávateľ ako aj odberateľ riadne zapísaný, je nepostačujúce. Správny súd preto dospel k záveru, že žalobca nevynaložil dostatočnú starostlivosť na preverenie svojho zmluvného partnera a následky svojho konania spočívajúce v pochybnostiach, kto, kedy a ako tovar dodal, musí znášať sám (k tomu pozri rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-439/04, C-440/04 F. N. a Recolta Recycling, bod 51; vo veci C-384/04, bod 33; rozsudky zo dňa 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj zo dňa 21.12.2011, O. T., C-499/10, bod 25). Podľa názoru súdu správcovi dane oprávnene vznikla dôvodná pochybnosť o realizácii zdaniteľných obchodov na týchto článkoch reťazca, keďže uskutočnenie dodávok nebolo preukázané. 64. Tak ako žalobca uviedol, tovar bol nakúpený za účelom ďalšieho predaja maďarskej spoločnosti IPN Kft. Správca dane preto pristúpil k ďalšiemu preverovaniu deklarovaných obchodov ďalších článkov obchodného reťazca u odberateľa žalobcu a v súvislosti s reálnosťou dodania tovaru deklarovaného na odberateľských faktúrach č. 3108118272 zo dňa 06.03.2009 a č. 3108125160 zo dňa 24.03.2009 spoločnosťou eD'system Slovakia s.r.o. pre maďarského odberateľa IPN Kft. požiadal o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Z odpovede správca dane zistil, že reálnosť dodávky tovaru pre maďarského odberateľa IPN Kft. nebolo možné preveriť, spol. IPN Kft. sa považuje za zmiznutého obchodníka. Súd opätovne musí konštatovať, že žalobca ani v prípade svojho maďarského odberateľa správcovi dane okrem prepravy tovaru neposkytol žiadne informácie a dôkazy, ktorými by pochybnosti správcu dane odstránil. Ak si tento maďarský odberateľ skutočne tovar u žalobcu objednal, musel mať o tom žalobca nejaké dôkazy, napr. ak nie písomnú, tak emailovú komunikáciu, resp. mal označiť osobu s ktorou komunikoval. 65. Z odberateľskej faktúry č. 3108118272 zo dňa 06.03.2009 súd zistil, že predmetnú odberateľskú faktúru za daňový subjekt eD'system Slovakia, s.r.o. vybavoval p. L. W., faktúru vystavila M. W., ktorá vystavila aj ostatné dve odberateľské faktúry. K uvedenému žalobca uviedol, že P. L. W. nebol jeho zamestnancom ale mal s ním uzatvorenú mandátnu zmluvu, v zmysle ktorej vyhotovoval faktúry v mene spoločnosti eD'system Slovakia, s.r.o. a emailovú korešpondenciu z roku 2009 už nearchivuje. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že od deklarovaného dodania tovaru maďarskému odberateľovi v marci 2009 do začatia výkonu daňovej kontroly 27.04.2010 neuplynul tak dlhý čas, aby sa žalobcovi neuchovali žiadne iné dôkazy okrem tých, čo správcovi dane predložil a ktoré správca dane vyhodnotil ako nepostačujúce na preukázanie oprávnenosti uplatnenia odpočítania DPH žalobcom. Aj touto emailovou komunikáciou mohol žalobca ozrejmiť priebeh deklarovaných obchodov. Je teda otázne, s akou zodpovednosťou žalobca pristupoval k uskutočňovaniu predmetných obchodných transakcií. 66. Za účelom preukázania obchodných transakcií žalobca predložil k odberateľským faktúram medzinárodné nákladné listy a dodacie a záručné listy. Prepravu dodávaného tovaru z územia tuzemska do W. pre nadobúdateľa IPN Kft. mala fyzicky vykonať slovenská prepravná spoločnosť MERYTRANS, s.r.o. vozidlom: ťahač - ŠPZ: Z. XXX S. a náves - ŠPZ: Z. XXX A. a spoločnosť K+S Spedition, s.r.o., vozidlom ŠPZ ťahača: I. XXX F., ŠPZ prívesu: I. XXX A.. 67. Preverovaním prepravy správca dane zistil, že podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti MERYTRANS, s.r.o. preprava tovaru bola uskutočnená, nakládka tovaru sa uskutočnila v UPS SCS Slovakia s.r.o. Na pántoch 18, Bratislava a vykládka sa uskutočnila u maďarského odberateľa. Za prepravu vystavil faktúru č. 2009040 dňa 09.03.2009 pre odberateľa spoločnosť PROFINANC-MR s.r.o. V zmysle prílohy č. 49 administratívneho spisu konateľ spoločnosti MERYTRANS, s.r.o. predložil správcovi dane objednávku č. 20091163 vystavenú prepravcom MERYTRANS, s. r. o. dňa 09.03.2009, v ktorej je uvedený dopravca MERYTRANS, s.r.o., ŠPZ vozidla, tovar - 26 paliet, 10 500 kg, termín a adresa nakládky, adresa vykládky a cena za prepravu. Súčasťou tejto prílohy je aj email zo dňa 09.03.2009 podľa ktorého si spoločnosť PROFINANC-MR s.r.o. u prepravcu MERYTRANS, s.r.o. objednala dopravu tovaru od e´D System Slovakia, nakládka - UPS SCS Slovakia, s.r.o., vykládka u maďarského odberateľa IPN Kft. Konateľ spoločnosti MERYTRANS, s.r.o. ďalej vo svojej výpovedi dňa 25.10.2011 uviedol, že objednávka bola z UPS SCS Slovakia s.r.o. pre IPN Kft. 68. Správca dane preveroval aj ďalšieho prepravcu spoločnosť K+S Spedition, s.r.o., vodič V. G.Ó. pred príslušným správcom dane dňa 16.12.2011 uviedol, že prepravil tovar z Z. X. Z. ako je uvedené na CMR č. SK 5353871 zo dňa 25.03.2009. Tovar nakladal ručne na vozík, bol naložený v krabiciach zabalený fóliou, spočítal palety, bolo ich 17, vedel, že sa jedná o elektroniku, povedal mu to jeho šéf G. M.. Podľa predložených dokladov za vykonanú prepravu spoločnosť K+S Spedition, s.r.o. vystavila pre spoločnosť PROFINANC-MR s.r.o. faktúru č. 029021 znejúcu na sumu XXX,XX euro, ktorou podľa bankového výpisu spoločnosť PROFINANC-MR s.r.o. uhradila dňa 21.04.2009 (príloha č. 50 administratívneho spisu). 69. Žalobca uviedol len, kto prepravu a ako vykonal, neobjasnil však, kto si prepravu žalobcovho tovaru maďarskému odberateľovi u prepravcov objednal. Žalobca síce predložil formálne doklady o preprave tovaru, avšak či skutočne bol prepravený tovar uvedený na odberateľských faktúrach nebolo v daňovom konaní preukázané. Vodič prepravcu K+S Spedition, s.r.o., ktorý mal tovar nakladať nepotvrdil prepravu konkrétneho tovaru, uviedol, že prepravoval tovar zabalený fóliou v krabiciach, naložil palety - bolo ich 17 a o tom, že by malo ísť o elektroniku, vedel len od svojho šéfa G. M.. Aký konkrétny tovar bol v skutočnosti prepravený podľa názoru súdu nevyplýva ani zo žalobcom predloženého CMR č. SK 5353871, v zmysle ktorého malo byť prepravených 17 paliet elektroniky. Ani v prípade prepravy vykonanej prepravcom MERYTRANS, s.r.o. nebolo preukázané, aký konkrétny tovar mal byť prepravený. Podľa CMR č. 3516036 malo byť prepravených 633 ks TV LG, DMG, TOSHIBA o hmotnosti 12 000 kg, z emailu spoločnosti PROFINANC-MR s.r.o. adresovaného prepravcovi MERYTRANS, s.r.o., si spoločnosť PROFINANC-MR s.r.o. objednala prepravu tovaru - „časti pc 26 pal o hmotnosti 10 500 kg“ a v tomto znení bola vypísaná aj objednávka č. 20091163 vystavená prepravcom MERYTRANS, s.r.o. dňa 09.03.2009, v ktorej je uvedený dopravca MERYTRANS, s.r.o., ŠPZ vozidla, tovar - 26 paliet, 10 500 kg. 70. Z dikcie § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. 71. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z.. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou a spôsobom uvedenými na faktúre (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.01.2013). Správny súd poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.9.2016, sp. zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014 zo dňa 17.09.2015, sp.zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, podľa ktorých uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z.), ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ. 72. Správny súd v tomto kontexte poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. 73. Pre prípad preukázania vzniku práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru je žalobca zaťažený dôkazným bremenom, že v zdaniteľnom obchode došlo od dodávateľa tovaru na žalobcu k prevodu práva reálne nakladať s hmotným majetkom ako vlastník. Pri určení toho, či bolo uskutočnené dodanie tovaru, nie je rozhodujúce nadobudnutie právneho vlastníctva v zmysle Obchodného zákonníka k tovaru žalobcom ako kupujúcim, napríklad tvrdením o odovzdaní a prevzatí tovaru podloženým príslušnými protokolmi, ale pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaním tovaru je rozhodujúce, aby kupujúci získal právo disponovať s tovarom ako vlastník (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/72/2015 zo dňa 11.04.2017, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 4/2018). 74. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených, avšak nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Plnenia, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani konajúcou ako takou a hospodársku činnosť v zmysle čl. 2 bodu 1, čl. 4 a čl. 5 ods. 1 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.05.1977, ak spĺňajú objektívne kritériá, a to bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, a/alebo prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom platiteľom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011, rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics a C-484/03 Bond House). 75. V prípade pohybu toho istého tovaru, ktorý sa uskutoční od prvého k poslednému dodávateľovi, ak z celého komplexu okolností reťazového obchodu je dostatočným spôsobom zjavné, že obchodné operácie, vyhotovenie faktúr so slovenskou daňou z pridanej hodnoty medzi platiteľmi na území Slovenska, medzinárodných nákladných listov a faktúr za prepravnú trasu, uskutočnili sa zjavne iba formálne bez reálneho obchodu, došlo k podvodnému konaniu, ktorého cieľom a účelom je čerpanie nadmerných odpočtov zo štátneho rozpočtu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/33/2017 zo dňa 21.03.2018, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 51/2018). 76. Subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 F. N. a Recolta Recycling, bod 51; vo veci C-384/04, bod 33). Inými slovami, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky zo dňa 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj zo dňa 21.12.2011, O. T., C-499/10, bod 25). Ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka tovaru je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 F. N. a Recolta Recycling, bod 61). 77. Pokiaľ ide o žalobcovu argumentáciu judikatúrou Súdneho dvora správny súd konštatuje, že predpokladom aplikácie judikatúry rozsudkov Súdneho dvora je skutočnosť, že dodanie tovaru ako hmotnoprávna podmienka nepochybne je preukázaná. V prípade deklarovaných zdaniteľných obchodov sa tak nestalo, dokonca bola spochybnená samotná existencia deklarovaného tovaru. Na základe vyhodnotenia všetkých zhromaždených dôkazov správca dane opodstatnene konštatoval, že nebola preukázaná existencia tovaru, tým pádom ani jeho dodanie, preto nemožno na prejednávanú vec aplikovať žalobcom citované rozsudky Súdneho dvora týkajúce sa problematiky účasti daňového subjektu na podvode a o tom, či o podvode vedel alebo mohol vedieť. Aj atribúty dobromyseľnosti a dobrej viery predpokla-dajú, že daňový subjekt nepochybne v dobrej viere fakticky tovar dodal. K uvedenému pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžfk/50/2019 zo dňa 25.03.2021. 78. Podľa názoru správneho súdu správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného bremena v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ (rozhodnutia citované vyššie). 79. Uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. je viazané na kumulatívne splnenie všetkých stanovených podmienok, pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Dodanie tovaru, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť, nielen po formálnej stránke (vystavenými dokladmi), ale aj obsahovej. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru faktúrou, ale je potrebné preukázať aj vecné naplnenie. Samotná faktúra bez ďalšieho nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt skutočne nakúpil tovar, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a má právo nakladať s hmotným majetkom ako vlastník. 80. Prijatie faktúr s formálne splnenými náležitosťami podľa § 71 zákona č. 222/2004 Z.z. ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatej faktúry. To znamená, že zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi nárok na odpočet dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácií, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte. Uvedené samotný preverovaný daňový subjekt žalobca nesplnil. 81. V prejednávanej veci ide o obchodný reťazec, preto sa javí ako prinajmenšom „zahmlený“, čo obvykle má za následok snahu o sťaženie overovania správnosti výšky priznanej daňovej povinnosti a uplatnených nárokov na odpočet dane. Komplikované, resp. špecificky previazané obchodné vzťahy medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca môžu slúžiť ako určitá indícia, ktorá spochybňuje čistotu obchodných vzťahov a s tým spojené plnenie ich povinností, vrátane daňových. Podľa názoru súdu správca dane záver ohľadom spochybnenia existencie deklarovaného tovaru neodvodil len z preverovania dodávateľa žalobcu, ale tento odvodil aj z následného preverovania u deklarovaného odberateľa žalobcu. 82. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že v prejednávanej veci ako na strane dodávateľa, tak aj na strane odberateľa prišlo k efektu tzv. miznúceho obchodníka. V reťazci spoločností na začiatku, dodávateľ spoločnosť DI-LA bol od 29.09.2009 v likvidácii a s účinnosťou od 16.03.2010 bola spoločnosť zrušená a na konci reťazca odberateľ maďarská spoločnosť IPN Kft. podľa zistení maďarskej daňovej správy bola zmiznutým obchodníkom. Efekt „miznúceho obchodníka“, ktorý je v praxi pomerne častým javom spravidla spojeným s nejasnými obchodnými transakciami najmä vo vzťahu k plneniu si daňových povinností, môže slúžiť ako vyznamená indícia vo vzťahu k vytvoreniu si dôvodného predpokladu, že v danom obchodnom reťazci môže dochádzať buď k podvodnému konaniu, alebo konaniu, ktoré má za cieľ obchádzanie daňovej povinnosti či daňové zvýhodnenie. Z hľadiska dôkazného bremena ide o vyvrátiteľnú skutočnosť, bezprostredne spojenú s osobou dodávateľa. Daňový subjekt - odberateľ však náležite nepreukázal, že prijal všetky rozumné opatrenia, ktoré vedú k primeranej opatrnosti v obchodnom styku, keďže žalobca nepreukázal, ako si preveroval svojho dodávateľa. V tejto súvislosti správny súd opätovne uvádza, že bolo vo vlastnom záujme žalobcu, aby takéto preverenie preukázateľne uskutočnil, najmä keď dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Rozhodujúcou skutočnosťou pre záver o nesplnení podmienok podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. pre odpočítanie dane bola skutočnosť, že žalobca okrem predloženia formál- nych dokladov (dodávateľských faktúr od deklarovaného dodávateľa) ničím nepreukázal, že deklarovaný tovar bol skutočne dodaný deklarovaným dodávateľom a napokon nebolo preukázané ani následné dodanie tovaru deklarovanému odberateľovi žalobcu maďarskej spoločnosti, v dôsledku čoho bola spochybnená aj samotná existencia deklarovaného tovaru. 83. Daňové orgány oboch stupňov vyhodnotili žalobcom predložené dôkazy a skutočnosti, ktoré zistil správca dane v rámci vlastného dokazovania vo vzájomných súvislostiach a dospeli i podľa názoru súdu k záveru o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane podľa § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.. Vychádzajúc z uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ správny súd dospel k záveru, že konanie aj rozhodnutia žalovaného aj správcu dane sú v súlade so zákonom č. 511/1992Zb. a zákonom č. 222/2004 Z.z., preto žalobu zamietol ako nedôvodnú podľa § 190 SSP. 84. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 168 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 85. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie žalovaným Centrum právnej pomoci.