Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/168/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310203836 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1310203836.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Ústav na výkon trestu odňatia slobody, so sídlom Dlhé Lúky 1, Hrnčiarovce nad Parnou 1, proti žalovanej: F.. L. Q., Z.. XX.XX.XXXX, K. B. B. XXXX/ X, B. - Q. F., občan SR, zastúpenej: Mgr. Beáta Stanislavová, trvale bytom Buková 4654/3, Bratislava - Staré Mesto, o určenie vlastníckeho práva a vzájomnom návrhu, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 05.decembra 2018, č. k. 14C/38/2010-377, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie o návrhu žalobcu, žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške, zamietol vzájomný návrh žalovanej a priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Poukázal na to, že žalobca sa domáhal voči žalovanej určenia, že je výlučným vlastníkom novovytvorených parciel registra C-KN parc. č. XXXXX/ XXX-zast. plochy a nádvoria o výmere 1257 m2, parc. č. XXXXX/XXX-zast. plochy a nádvoria o výmere 22 m2 a parc. č. XXXXX/XXX -zast. plochy a nádvoria o výmere 59 m2, ktoré sú určené GP č. XX/ XXXX na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva k pozemkom, ktoré boli vyvlastnené za náhradu na základe rozhodnutia č. OV a X.-XXX-XXXX/XX-L.. B.. zo dňa 20.02.1974 v prospech Čsl. štátu. Konštatoval, že žalobca po začatí konania, písomným podaním zo dňa 10.03.2014, doručeným súdu dňa 13.03.2014, zobral žalobu v celom rozsahu späť, žiadal konanie zastaviť s odôvodnením, že pôvodne sa domnieval, že je výlučným vlastníkom sporných parciel, avšak na základe kontroly NKÚ SR bolo týmto kontrolným orgánom zistené, že nebol dodržaný zákon č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov, keď bol na liste vlastníctva, ako vlastník uvedený žalovaný, ktorý ako správca štátu nemôže nadobudnúť majetok do svojho vlastníctva. V dôsledku toho bola v katastri nehnuteľností vykonaná oprava na LV č. XXXX a vlastníkom sporných nehnuteľností sa stala Slovenská republika. V dôsledku toho, žalobca nie je nositeľom aktívnej legitimácie v danom súdnom spore v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 278/1993 Z. z. Žalovaná podaním zo dňa 26.03.2014 so späťvzatím žaloby nesúhlasila s uvedením, že zastavením konania by sa neodstránila duplicita vlastníctva a aj tým, že vznáša vzájomný návrh, na ktorom trvá. S poukazom na § 144, § 145 ods.1, § 146 ods. 1 C.s.p. konanie zastavil, nakoľko nemal nesúhlas žalovanej so späťvzatím žaloby za vážny, a to jednak z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu vo veci, tiež nesúhlasil s argumentáciou žalovanej, že zastavením konania by sa neodstránila duplicita vlastníctva, nakoľko ona sama sa vzájomným domáha odstránenia duplicitného zápisu v katastri nehnuteľností. Pretože nesúhlas žalovanej so späťvzatím žaloby nepovažoval za vážny, konanie o návrhu žalobcu zastavil. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 256 ods. 1 C.s.p. Ďalej poukázal na to, že vzhľadom na zápis duplicity vlastníctva sa žalovaná sa po začatí konania vzájomným návrhom voči žalobcovi zároveň domáhala určenia, že ona je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti novovytvoreného pozemku registra " C" parc. č. XXXXX/XXX-zast. plochy a nádvoria o výmere 1257 m, parc. č. XXXXX/XXX-zast. plochy a nádvoria o výmere 22 m2, parc. č. XXXXX/XXX-zast. plochy a nádvoria o výmere 59 m2, k. ú J., ktoré boli vytvorené GP č. XX/XXXX zo dňa 12.10.2009 na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva k pozemkom parc. č. XXXXX/XXX-XXX Ing. Bednárom dňa 12.10.2009 a úradne overeného dňa 21.10.2009 Správou katastra pre hl. mesto SR Bratislavu, ktorý bude tvoriť prílohu tohto rozsudku, žalobcovi sa nepriznáva žiadne finančné vyrovnanie z titulu určenia vlastníckeho práva žalovanej k sporným častiam pozemku. Napriek námietke žalobcu, že on nie je vlastníkom sporných nehnuteľností, ako sa vyjadril písomne už dňa 10.03.2014, podobne aktuálne potvrdil aj na pojednávaní konanom dňa 05.12.2018, že ani doposiaľ nie je zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, A.. Ú. J., že k zmene právneho stavu nedošlo, že výlučným vlastníkom sporného pozemku je Slovenská republika, on je iba jeho správcom, žalovaná trvala na tom, že v spore žaluje v záhlaví rozsudku uvedený Ústav na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, t.j. správcu a voči nemu sa domáha určenia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti. Z LV č. XXXX mal za preukázané, že výlučným vlastníkom pozemku parc. č. XXXX/ XX -zast. plochy a nádvoria o výmere 25777 m2 je Slovenská republika s Poznámkou: hodnovernosť údajov katastra bola spochybnená z dôvodu duplicity vlastníctva s časťou pozemku registra M.-A. X..Č.. XXXX, vedenom na LV č. XXXX A.. Ú.. J. na základe Osvedčenia o dedičstve L. XXX/XX L. XX/XX. S poukazom na § 135 ods.1, § 60, § 137 písm. c) C.s.p. v spojení s § § 2 ods. 1 a 2, veta prvá zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu dospel k záveru, že nie je preukázaná vecná legitimácia žalobcu, ktorý nie je vlastníkom sporných nehnuteľností. Žalovaná mala vedomosť o tom, že žalobca nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností už z jeho písomného podania z r. 2014, ku ktorému sa vyjadrovala, podobne tak z pojednávania konaného dňa 05.12.2018, na ktorom bola oboznámená s aktuálnym stavom na liste vlastníctva, pričom opäť sa sama vyjadrila, že žaluje práve správcu sporných nehnuteľností. Nakoľko nebola vo veci splnená už prvá z procesných podmienok, t.j. že žalobca ako strana sporu nie je pasívne vecne legitimovaným v spore o vzájomnom návrhu žalovanej, žalobu o jej návrhu zamietol. Dodal, že ak niekto v spore nie je aktívne alebo pasívne legitimovaný, nie je možné voči nemu rozhodnúť v spore inak než tak, že sa žaloba zamietne. Z uvedeného dôvodu, potom vzájomný návrh žalovanej meritórne prejednať nemohol, jej ďalšie návrhy na dokazovanie, na preukázanie jej vlastníctva boli nadbytočné, tieto zamietol, nakoľko neboli spôsobilé zmeniť rozhodnutie vo veci samej. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku, do výroku, ktorým bolo konanie o návrhu žalobcu zastavené, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý namietal zastavenie konania z dôvodu absencie jeho vecnej legitimácie. Poukázal na opravu listu vlastníctva č. XXXX v katastrálnom území J. a dodal, že toto upresnenie vlastníka prebehlo ešte v roku 2014 a výlučným vlastníkom je Slovenská republika a on je správcom tohto majetku štátu. Na túto skutočnosť prihliadli aj konajúce súdy. Poukázal na § 2 zákon č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu. 3. Proti výroku rozsudku, ktorým bol vzájomný návrh zamietnutý, podala v zákonom stanovenej lehote žalovaná, ktorá sa domáhala vzájomnej žalobe vyhovieť, alternatívne rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), e),f),g),h) C.s.p.. Vytýkala súdu prvej inštancie, že zamietol jej návrhy na doplnenie dokazovania, čím porušil jej procesné práva. Navrhla výsluch viacerých svedkov, ktorí mali preukazovať aplikáciu vyvlastňovacieho rozhodnutia v praxi, konkrétne okolnosti, že vlastníctvo nebolo odňaté všetkým vlastníkom, ktorých sa vyvlastnenie týkalo. Navrhované svedkyne sa vedeli vyjadriť ku skutočnosti neprávoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktoré nebolo aplikované na všetkých dotknutých vlastníkov, čo je závažná skutočnosť a vyhodnotiť ju možno až po vykonaní týchto svedeckých dôkazov. Namietala, že ju zaťažuje dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, či vyvlastnenie bolo právoplatné keď ona má právoplatný titul nadobudnutia vlastníctva - dedičské rozhodnutie po predkoch. Navrhla vykonať dopyt na kataster, aby zo zbierky listín predložil vyvlastňovacie rozhodnutie, ktoré je bez vyznačenej právoplatnosti, čo je dôkaz, že kataster v minulosti zapísal vlastníctvo štátu na základe neprávoplatného rozhodnutia o vyvlastnení, iné rozhodnutie o vyvlastnení kataster v pokladoch nemá. Štátna geodézia sa dopustila protiprávneho konania voči občanovi na prospech štátu, nebrali do úvahy, že štát na zápis vlastníctva predložil neprávoplatné rozhodnutie. Považovala za nespravodlivé zaťažiť ju tým, aby preukazovala neexistujúcu právoplatnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktorá sa ako negatívnu skutočnosť nedá preukázať. Vie len preukázať, že na zápis vlastníctva štátu na liste vlastníctva bolo na katastri použité neprávoplatné rozhodnutie o vyvlastnení, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť zápisu. Záverom poukázala na nesprávne označenie žalobcu v napadnutom rozsudku, ktoré je rozdielne od jeho názvu v predošlom rozsudku okresného súdu v uznesení odvolacieho súdu. Okresný súd tak rozhodol a konal o právach a povinnostiach nesprávne označený sporovej strany. 4. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej poukázal na to, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o vzájomnom návrhu žalovanej nerozlišoval medzi nedostatkom podmienky konania a vadou žaloby. Prvoinštančný súd teda mal postupom podľa § 129, § 130 C.s.p. pokúsiť sa o odstránenie vady žaloby, pričom mal využiť osobitnú poučovaciu povinnosť a až potom sa mal zaoberať otázkou vecnej legitimácie. Súd však takto nepostupoval a vzájomnú žalobu zamietol a takéto rozhodnutie nemôže byť považované za správne. Namietal výsluchu žalovanou navrhovaných svedkov, nakoľko nie je zrejmé, že by sa jednalo o účastníkov vyvlastňovacieho konania, ktorého sa spor týka. Poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia odvolacieho súdu sp.zn. 8Co/698/2014 zo dňa 30. 05. 2017. Zdôraznil, že predložil v konaní vyvlastňovacie rozhodnutia s vyznačenou doložkou právoplatnosti. S poukazom na princíp právnej istoty odkázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave pod sp.zn. 8Co/106/2016 zo dňa 17. 10. 2017. 5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu ani žalovanej nie je dôvodné. 6. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie má ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o ktorom v konaní ide, alebo koho právneho postavenia sa sporný právny vzťah alebo právo týka. V konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, sú nositeľmi práv a povinností, o ktorých v konaní ide, ten, kto tvrdí, že je vlastníkom nehnuteľnosti odlišným od osoby zapísanej v katastri nehnuteľností, a ten, kto je ako vlastník nehnuteľnosti evidovaný v katastri nehnuteľností. Výrok rozsudku aj v konaní o určovacej žalobe musí zodpovedať právnemu vzťahu či právu v prítomnosti, teda v čase vyhlásenia rozsudku. 7. V prípade zápisu duplicity vlastníctva je v katastri nehnuteľností k rovnakej nehnuteľnosti evidované vlastnícke právo rôznych vlastníkov a v dôsledku zápisu duplicitného vlastníctva je hodnovernosť údaju o zapísanom vlastníckom práve spochybnená. V takomto prípade svedčí vecná legitimácia tým subjektom, ktorých zápis vlastníckeho práva je v katastri nehnuteľností spochybnený poznámkou o duplicite vlastníctva. Aktívne legitimovaným na podanie žaloby na odstránenie duplicitného vlastníctva je potom ktorýchkoľvek z dotknutých (duplicitných) vlastníkov. 8. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca označený ako Ústav na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou sa žalobou doručenou súdu dňa 31.03.2010 domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností, s poukazom na zápis svojho vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX, ktorého hodnovernosť bola z dôvodu duplicity vlastníctva spochybnená. V priebehu konania dňa 02.09.2011 žalovaná podala vzájomnú žalobu, ktorou sa proti takto označenému žalobcovi domáhala určenia svojho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, hodnovernosť zápisu ktorého bola rovnako spochybnená poznámkou o duplicite vlastníctva. 9. Písomným podaním zo dňa 10.03.2014 zobral žalobca žalobu späť z dôvodu, že nie je nositeľom aktívnej vecnej legitimácie v danom súdnom spore, nakoľko zmenou zápisu v katastri nehnuteľností sa stala vlastníkom sporných nehnuteľností Slovenská republika a žalobca je len správcom uvedeného majetku štátu. Zároveň pripojil aj výpis z LV č. XXXX zo dňa 11.03.2014. Žalobca napriek tomu, že zobral žalobu späť pre nedostatok svojej vecnej legitimácie vzhľadom na zmenu zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností, na pojednávaní dňa 11.03.2014 zmenil označenie žalobcu ako: Slovenská republika - zastúpená Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou; teda bez toho, aby požiadal procesne účinným spôsobom o zmenu subjektu na strane žalobcu. Na späťvzatie žaloby reagovala žalovaná písomným podaním zo dňa 26.03.2014 tak, že nesúhlasila so späťvzatím žaloby a zotrvala na vzájomnej žalobe, v ktorej spresnila názov žalobcu na Slovenská republika - Ústav na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou. Napriek týmto procesným úkonom sporových strán subjektom vystupujúcim na strane žalobcu naďalej zostal Ústav na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou a Slovenská republika sa nestala procesne účinným postupom stranou sporu. 10. Konajúce súdy vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach označili subjekt na strane žalobcu ako Slovenská republika - Ústav na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou bez toho, aby vyzvali žalobcu na odstránenie vady jeho podania v tom zmysle, či žiada upresnením označenia žalobcu zmenu subjektu na strane žalobcu a žalovanú na odstránenie vady jej vzájomnej žaloby v tom, či podáva novú žalobu voči štátu, ktorý v tomto spore nevystupuje ako strana. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 05.12.2018 u žalovanej tento nedostatok odstránil a žalovaná uviedla, že vzájomnou žalobou žaluje Ústav na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou. Žalovaná tak nedôvodne namieta v podanom odvolaní nesprávne označenie žalobcu. Žalobca je ako strana sporu správne označeným subjektom so samostatnou právnou subjektivitou, a jeho nesprávnosť nespôsobuje ani skutočnosť, že konajúce súdy vadne označovali žalobcu vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach. Za tejto procesnej situácie postupoval súd prvej inštancie správne, pokiaľ vzájomnú žalobu bez ďalšieho, v dôsledku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, zamietol. 11. Žalobkyňa svoju vzájomnú žalobu podala voči subjektu, ktorý je odlišný od subjektu (štátu), ktorý je zapísaný ako duplicitný vlastník v katastri nehnuteľností, a preto nemôže jej žaloba obstáť, a je už potom bez významu, či vystupuje na strane žalobcu Slovenská republika zastúpená žalobcom, alebo samotný žalobca. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z ustálenej súdnej praxe, v rámci ktorej Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/109/2008 riešil otázku právneho postavenia správcu majetku štátu z hľadiska podania návrhu na ochranu vlastníckeho práva štátu, ktoré bolo porušené. Poukázal na svoje publikované rozhodnutie pod č. 62/2004, podľa záverov ktorého štátny podnik nemôže mať naliehavý právny záujem na určení, že štát je vlastníkom sporných vecí, môže sa len domáhať, že má k týmto veciam právo hospodárenia. V predmetnej veci sa správca majetku štátu domáhal určenia vlastníctva pre štát. Dospel k záveru, že z ust. § 2 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z.z. nemožno vyvodiť, že správca majetku štátu má zákonné oprávnenie (vecnú legitimáciu) konať namiesto štátu v žalobách, ktoré sa týkajú samotnej existencie vlastníckeho práva štátu, napr. v žalobách na určenie vlastníckeho práva, ktoré je spochybňované. 12. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie zistil neúplne skutkový stav, pretože nevykonal ňou navrhované dôkazy výsluchom svedkýň na preukázanie neprávoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 05.12.2018 vyplýva, že súd prvej inštancie neakceptoval návrh žalovanej na doplnenie dokazovania, návrh na vypočutie svedkýň zamietol a vyhlásil dokazovanie za skončené. 13. Súd prvej inštancie nepochybil, keď upustil od doplnenia žalobkyňou navrhovaného dokazovania. Odvolací súd ho rovnako považoval za nadbytočné, nakoľko pri absencii pasívnej legitimácie na strane žalobcu by ani výsledky doplneného dokazovania neboli spôsobilé spochybniť správnosť záveru súdu prvej inštancie. So zreteľom na uvedené odvolací súd nezistil v súvislosti so žalovanou označenými a súdom prvej inštancie zamietnutými (nevykonanými) dôkazmi v postupe konajúceho súdu žiadnu takú vadu či pochybenie, ktoré by mohli mať za následok nesprávnosť či predčasnosť jeho rozhodnutia, prípadne neúplnosť zisteného skutkového stavu, keďže vzhľadom k vymedzeniu vzájomného nároku žalovanou a prijatých právnych záverov, neboli navrhované dôkazy potrebné. 14. Späťvzatie žaloby je jedným z dispozitívnych procesných úkonov žalobcu, ktorý má ako strana sporu postavenie tzv. pána sporu (dominus litis) oprávňujúce ho svojimi procesnými úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh konania. Zastavenie konania na základe späťvzatia žaloby je však viazané na súhlas druhej strany - žalovaného. Právne účinky späťvzatia žaloby v podobe zastavenia konania sú tak vylúčené v prípade, ak žalovaný so späťvzatím v konaní, v ktorom už došlo k pojednávaniu (vo veci samej), vyjadril svoj nesúhlas podložený vážnymi dôvodmi, ktoré musia byť vecné a musia sa týkať podstaty sporu. 15. Súd prvej inštancie tiež správne posúdil dispozitívny procesný úkon žalobcu v jeho písomnom podaní zo dňa 10.03.2014 ako späťvzatie žaloby podľa § 144 C.s.p. a vzhľadom na to, že týmto dispozitívnym úkonom žalobcu zanikol predmet konania, postupoval správne, keď konanie zastavil po tom, ako nesúhlas žalovanej so späťvzatím žaloby nepovažoval za vážny. Nič mu tak nebránilo tomuto procesnému návrhu žalobcu vyhovieť. Civilný sporový poriadok nepripúšťa zobrať späť, resp. odvolať, už raz právne účinným spôsobom podané späťvzatie žaloby; rozhodujúce je, že vyhlásenie o späťvzatí návrhu bolo urobené žalobcom určite, zrozumiteľne, a teda spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti. 16. Súd prvej inštancie teda pri rozhodovaní o procesnom návrhu žalobcu postupoval dôsledne podľa § 145 C.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 C.s.p. , keď na základe späťvzatia žaloby žalobcom konanie v tejto časti zastavil; žalobcom uvádzané dôvody odvolania nemajú vplyv na vecnú správnosť tejto časti napadnutého rozsudku. Účinky späťvzatia žaloby ako jednostranného procesného úkonu strany nastávajú tým, že sa dostane adresátovi, to znamená súdu, do dispozície, a pokiaľ strana vzala procesný úkon späť tam, kde zákon takéto späťvzatie pripúšťa, nemožno toto späťvzatie ďalším úkonom vziať späť a navrátiť tak konanie do pôvodného stavu; totiž verejnoprávna povaha procesných vzťahov vyžaduje podstatne vyššiu mieru právnej istoty strán i tretích osôb, pričom právna istota by bola oslabená možnosťou spochybňovať dodatočne už urobené procesné úkony. 17. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd nepovažoval námietky žalobcu ani odvolacie dôvody žalovanej za opodstatnené, a za stavu, keď súdu prvej inštancie nemožno vytknúť žiadne procesné pochybenie, ktoré by malo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. vzhľadom na to, že žiadna zo strán nemala úspech v odvolacom konaní. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).