Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/332/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213216325 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1213216325.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Anny Kašajovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: Centrálny depozitár cenných papierov SR, a.s., so sídlom: Ul. 29. augusta 1/A, Bratislava, IČO: 31 338 976, proti žalovanej: B.. N. Š., U.. XX.XX.XXXX, R. G. XX, R., zastúpenej: SODOMA VULGAN, spol. s r.o., advokátska kancelária, so sídlom: Kominárska 2, 4, Bratislava, o zaplatenie 327,03 € s príslušenstvom na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 28. apríla 2016 č.k. 9C 204/2013-137, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu v celom rozsahu z a m i e t a. V časti nároku na náhradu trov konania rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaná má nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v celom rozsahu. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 327,03 € a nahradiť mu trovy konania vo výške 19,50 €, všetko v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. 2. Konštatoval, že, žalovaná sa stala majiteľkou zaknihovaných cenných papierov na základe privatizácie, na základe čoho vznikla v zmysle ust. § 56 ods. 1 písm. a) v spojení s ust. § 57 a ust. § 58 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch (účinného do 31. 12. 2001) žalobcovi (v tom čase ako Stredisko cenných papierov SR, a.s.) povinnosť zriadiť žalovanej účet majiteľa cenných papierov, ktorú povinnosť si dňa 25.04.1993 splnil a zriadil žalovanej účet majiteľa cenných papierov č.ú. XXXXXXXXXXXX, vedený na meno N. Š., r.č. XXXXXXXXXX. Následne na základe novely zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinnej od 01.05.2007 (zákon č. 566/2001 Z.z., ktorý zrušil a nahradil pôvodný zákon č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch) zriadil v zmysle ust. § 164a ods. 4 zákona o cenných papieroch žalovanej účet majiteľa cenných papierov podľa ust. § 105 zákona o cenných papieroch. Uviedol, že jednou z činností žalobcu je v zmysle ust. § 99 ods. 3 písm. b) zákona o cenných papieroch evidencia majiteľov zaknihovaných cenných papierov na účtoch majiteľov, pričom uvedenú činnosť žalobca vykonáva v zmysle ust. § 99 ods. 8 zákona o cenných papieroch za odplatu, ktorá je určená cenníkom, podľa ktorého vystavil žalobca žalovanej faktúru č. XXXXXXXXXX za vedenie účtu majiteľa cenných papierov za rok 2008 v sume 331,94 €. Konštatoval, že FNM SR uhradil pomernú časť poplatku za rok 2008 vo výške 4,91 € za bezodplatne prevedené cenné papiere a preto vymáhaná pohľadávka predstavuje sumu fakturovanú za rok 2008 za poskytnutú službu vedenie účtu majiteľa po odrátaní sumy vo výške 4,91 € (pomernej časť poplatku uhradenej FNM SR). Žalovaná mala za to, že predmetný právny vzťah medzi stranami predstavuje vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy a tým sa na daný právny vzťah aplikuje právny režim Občianskeho zákonníka a trojročná premlčacia doba v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na žalobkyňou vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku považoval súd prvej inštancie za prvoradé či v posudzovanej veci ide o občianskoprávny vzťah (3-ročná premlčacia doba upravená v Občianskom zákonníku) alebo obchodnoprávny vzťah (4-ročná premlčacia doba upravená v Obchodnom zákonníku). 3. Po právnej stránke vychádzal z ust. odôvodnil § 1, § 2ods. 1, § 99 ods. 1,3, 4 písm. h, § 99 ods. 8, § 103 ods. 3,4,6, § 105 ods. 2,5, § 164 a ods. 4,5 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch),§ 1 ods. 1, § 2 ods. 2, § 4, § 155 ods. 1, § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, a § 397 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka § 56 ods.1 písm. a, § 58 ods. 1,5, § 99 ods. 5 zákona č. 600/1992 Zb, § 1 ods2, § 2 ods. 2. § 52 ods. 1,3,4, § 100 ods. 1, § 101 ods. 1, Občianskeho zákonníka. 4. Súd prvej inštancie skonštatoval, že rozhodujúcim subjektom obchodnoprávnych vzťahov je podnikateľ v zmysle ust. § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka, pričom ust. § 4 Obchodného zákonníka pripúšťa rozšírenie pôsobnosti Obchodného zákonníka aj na iné osoby ako sú podnikatelia v zmysle ust. § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka. Úprava obchodných spoločností a družstiev pripúšťa, aby zakladateľom, spoločníkom alebo členom týchto subjektov okrem podnikateľov boli aj iné subjekty (teda nie podnikatelia), v dôsledku čoho sa aj na tieto subjekty vzťahuje režim Obchodného zákonníka. Poukázal na ust. § 2 ods.1 zákona o cenných papieroch, podľa ktorého je cenný papier peniazmi oceniteľný zápis v zákonom ustanovenej podobe a forme, s ktorým sú spojené práva podľa tohto zákona a práva podľa osobitných zákonov, najmä oprávnenie požadovať určité majetkové plnenie alebo vykonávať určité práva voči zákonom určeným osobám. Uviedol, že s cennými papiermi sú spojené práva, pričom takýmito právami sú aj práva akcionára ako spoločníka podieľať sa podľa zákona a stanov spoločnosti na jej riadení, zisku a na likvidačnom zostatku v zmysle ust. § 155 až 159 Obchodného zákonníka, pričom úprava obchodných spoločností a družstiev pripúšťa, aby zakladateľom, spoločníkom alebo členom týchto subjektov okrem podnikateľov boli aj iné subjekty (teda nie podnikatelia), v dôsledku čoho sa aj na tieto subjekty vzťahuje režim Obchodného zákonníka. Uviedol, že do úvahy nepripadá, aby mal akcionár ako spoločník postavenie spotrebiteľa, keďže svojimi právami vyplývajúcimi z cenných papierov sa podieľa na podnikaní spoločnosti, čo samo o sebe vylučuje postavenie spotrebiteľa. Poukázal aj na ust. § 261 ods. 2 až 5 Obchodného zákonníka, ktoré umožňuje, aby za určitých okolností bol účastníkom obchodnoprávnych vzťahov aj subjekt verejného práva, ktorý nie je podnikateľom (napr. štátne organizácie). Uviedol, že podľa ust. § 4 Obchodného zákonníka osobnú pôsobnosť Obchodného zákonníka rozšíril aj zákon o cenných papieroch v ust. § 105 ods. 5, podľa ktorého sa právne vzťahy medzi členom, ktorému bol účet majiteľa zriadený a centrálnym depozitárom a právny vzťah medzi členom a majiteľom takéhoto účtu spravujú týmto zákonom a Obchodným zákonníkom. Poukázal na to, že z uvedeného ustanovenia zákona o cenných papieroch vyplynulo rozšírenie osobnej pôsobnosti Obchodného zákonníka aj na iné osoby, ktoré nie sú podnikatelia tak, ako to predpokladá ust. § 4 Obchodného zákonníka. Poukázal aj na ust. § 103 ods. 6 zákona o cenných papieroch, podľa ktorého je prevádzkový poriadok záväzný rovnako pre centrálneho depozitára, členov, obchodníka s cennými papiermi, ktorý vedie evidenciu podľa ust. § 71h ods. 2, obchodníka s cennými papiermi, ktorému centrálny depozitár zriadil držiteľský účet podľa ust. § 105a, ako aj právnické osoby a fyzické osoby, ktorým centrálny depozitár zriadil účty majiteľov podľa ust. § 105 (teda bez rozdielu, či fyzická osoba je podnikateľ alebo nie je podnikateľ). Konštatoval, že zákon o cenných papieroch nerozlišuje medzi subjektmi, ktoré sú v právnom vzťahu so žalobcom, či ide o fyzickú osobu podnikateľa alebo nepodnikateľa a vždy sa na tieto ich právne vzťahy v zmysle ust. § 105 ods. 5 zákona o cenných papierov v spojení s ust. § 4 Obchodného zákonníka použije režim Obchodného zákonníka, ak niektoré práva a povinnosti vyplývajúce z ich právneho vzťahu nie sú zákonom o cenných papieroch upravené. 5. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovanej, že predmetný právny vzťah predstavoval spotrebiteľskú zmluvu, keďže medzi žalobcom a žalovanou neprišlo k uzavretiu zmluvy v zmysle ust. § 43a a nasl. Občianskeho zákonníka, ale ich právny vzťah vznikol priamo zo zákona. Konštatoval, že žalobcovi vznikla zo zákona povinnosť zriadiť žalovanej ako majiteľovi zaknihovaných cenných papierov na základe privatizácie účet majiteľa cenných papierov a zo zákona aj vyplývalo, že evidencia takéhoto účtu majiteľa cenných papierov je odplatná, takže majiteľovi cenných papierov vznikla zo zákona povinnosť platiť za evidenciu takéhoto účtu, a teda právnym dôvodom vzniku tohto právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou bol zákon (zákon č. 600/1992 Zb. a neskôr zákon č. 600/2001 Z.z. o cenných papieroch) a nie zmluva v zmysle ust. § 43a a nasl. Občianskeho zákonníka, ako predpokladá ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy, pričom samotný zákon, ktorý bol dôvodom vzniku právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou ustanovoval použitie Obchodného zákonníka na všetky otázky, ktoré tento zákon neupravuje, čo je v danom prípade aj premlčanie nároku žalobcu. V nadväznosti na uvedené dospel k záveru, že na predmetný právny vzťah sa aplikuje právna úprava premlčania podľa Obchodného zákonníka. 6. Pri posudzovaní, plynutia premlčacej doby vychádzal z ust. § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde. Z faktúry č. XXXXXXXXXX mal preukázané, že nárok žalobcu sa stal splatný dňa 28.02.2009, takže deň nasledujúci po dni splatnosti (t.j. deň 01.03.2009) bol dňom, kedy si mohol žalobca svoje právo uplatniť na súde, a teda premlčacia doba nároku žalobcu začala plynúť dňa 01.03.2009. Konštatoval, že v zmysle ust. § 397 Obchodného zákonníka je premlčacia doba štvorročná a márne by uplynula dňa 01.03.2013. Žalobca si uplatnil svoj nárok žalobou dňa 25.02.2013, čo bolo pred uplynutím premlčacej doby preto bol súd prvej inštancie toho názoru, že právo žalobcu na zaplatenie peňažnej sumy nie je premlčané. 7. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s námietkou žalovanej v súvislosti s výškou poplatku. Žalovaná namietala, že je v rozpore s dobrými mravmi, aby žalobca požadoval 20-násobne vyšší poplatok oproti pôvodnému 500- Sk, t.j. 16,60 €, keď rozsah poskytovaných služieb sa nijakým spôsobom nezmenil, predmetom vedenia boli tie isté účty s tými istými cennými papiermi, rozhodnutie o zvýšení poplatku bolo urobené bez jej vedomosti a bez jej možnosti sa k uvedenému vyjadriť, resp. účet zrušiť a presunúť ho k lacnejšiemu poskytovateľovi podobných služieb, nakoľko malo retroaktívnu pôsobnosť. V tejto súvislosti súd prvej inštancie vychádzal z ust. § 99 ods. 8 zákona č. 566/20014 Z.z. o cenných papieroch, podľa ktorého je zákonom stanovené, že činnosti Centrálneho depozitára cenných papierov SR, a.s. vykonáva centrálny depozitár za odplatu. Odplatu za vykonávanie činností centrálnym depozitárom je tento oprávnený stanoviť prevádzkovým poriadkom. Konštatoval, že zákon o cenných papieroch v rozhodnom období upravoval a naďalej upravuje tvorbu cenníka za poskytovanie služieb Centrálneho depozitára cenných papierov, a to najmä konštituovaním spôsobu tvorby Prevádzkového poriadku. Podľa ustanovenia § 103 ods. 6 zákona o cenných papieroch bola výška poplatku stanovená v závislosti od objemu cenných papierov (súčet súčinov menovitá hodnota x počet kusov cenných papierov pre každú emisiu), evidovaných na účte majiteľa v rozhodnom období. Pri stanovení výšky objemu cenných papierov Centrálny depozitár cenných papierov vychádza z menovitej hodnoty cenných papierov a počtu cenných papierov (pričom ide o objektívne kritéria, Centrálnemu depozitáru cenných papierov známe, keď tieto údaje má vo svojej evidencii). Cenník, na základe ktorého Centrálny depozitár cenných papierov určuje výšku poplatkov za služby, vzniká podľa postupu schváleného Národnou bankou Slovenska (§ 103 ods. 3 zákona o cenných papieroch) a je prístupný k nahliadnutiu v sídle žalobcu a zverejnený na jeho webovej stránke. Súd prvej inštancie mal za to, že v posudzovanej veci pri stanovení výšky poplatku postupoval Centrálny depozitár v súlade § 103 zákona o cenných papieroch a pod dohľadom Národnej banky Slovenska. Mal za preukázané, že žalobca dostatočne preukázal svoje tvrdenia, že cena za predmetnú službu bola schválená na začiatku roku 2008, zároveň, že cenník bol riadne schválený v zmysle príslušných právnych predpisov na základe čoho dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a v celom rozsahu jej vyhovel. 8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p a § 151 ods. 1, 2 a 5 O.s.p. a priznal žalobcovi náhradu trov konania v ním vyčíslenej výške 19,50€. 9. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná a žiadala rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodila tým, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedla, že základnou právnou otázkou posúdenia veci bolo určenie vzájomného právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou, a to v tom, či predmetný právny vzťah sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka, teda či ide o občianskoprávny vzťah alebo či sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka, teda o obchodnoprávny vzťah. Žalovaná s názorom súdu prvej inštancie nesúhlasila a trvala na svojom stanovisku, že právny vzťah medzi stranami sporu sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka a je možné ho charakterizovať ako spotrebiteľský vzťah. Mala za to, že samotnú pohľadávka je z tohto dôvodu premlčaná. Poukázala na skutočnosť, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa úniové právo stalo nadradeným a má prednosť pred našimi zákonmi. Obsah každej zmluvy uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom treba posudzovať aj podľa právnych aktov Európskej únie. Konštatovala, že Európska únia vo všeobecnosti zastáva názor, že spotrebiteľom môže byť výlučne fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci svojej podnikateľskej, obchodnej alebo profesijnej činnosti. Súdny dvor Európskej únie tento výklad potvrdil v rozsudku C-541/99 v spojení s C-542/99 Cape Sne v. Idealservice Srl a Idealservice. Pri výklade sa riadil smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ako „Smernica" v príslušnom gramatickom tvare), ktorá spotrebiteľa definuje ako „akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu." Je toho názoru, že ide o ustanovenia, ktoré majú priamy účinok, nakoľko ide o presné a konkrétne definovanie spotrebiteľa a dodávateľa. Uviedla, že ustanovenia Európskeho práva sa musia uplatniť priamo a bez možnosti ich modifikácie akýmkoľvek vnútroštátnym predpisom, resp. v prípade, že im vnútroštátny predpis odporuje, je nutné takýto vnútroštátny predpis ignorovať a aplikovať ustanovenia právneho predpisu EÚ. Poukázala na to, že došlo k harmonizácii s definíciami spotrebiteľa a dodávateľa pričom spotrebiteľa treba jednoznačne definovať ako fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania. (Rozsudok SDEÚ C-541/99 v spojení s C-542/99, Smernica 85/577, ČI. 2, Smernica 97/7, ČI. 2(2), Smernica 99/44, ČI. l(2) (a)). Žalovaná má za preukázané, že vzájomný vzťah medzi ňou a žalobcom sa má riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka, nakoľko spĺňa zákonnú definíciu spotrebiteľa, a to jednak v zmysle slovenskej ako aj európskej legislatívy, na základe čoho je možné konštatovať, že vzájomný záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovanou je v zmysle Občianskeho zákonníka premlčaný. 10. Žalovaná vytýkala súdu prvej inštancie aj to, že pri svojom rozhodovaní nezohľadnil predloženú judikatúru a že nesprávne posúdil zriadenie a vedenie jej účtu žalobcom. Namietala, že žalobca podľa dodatku č. 3 k cenníku žalobcu zo dňa 10.1.2008 v tabuľke č. 5 zvýšil poplatok za vedenie účtu majiteľa v pásme, v ktorom sa nachádzala nominálna hodnota cenných papierov z 1000 slovenských korún podľa dovtedy platného sadzobníka platného od 1.2.2007 na 10 000 slovenských korún. Zrušil vedenie účtu majiteľa cenných papierov bez poplatku až 1.10.2008 prijatím Dodatku č. 5 k cenníku žalobcu, ktorý novelizačným bodom č. 5 zrušil čl. VI bod 3 sadzobníka, podľa ktorého dovtedy viedol účet majiteľa cenných papierov bez poplatku na základe ustanovenia čl. VI bod 3 sadzobníka, ktorý ustanovoval, že súčasťou ceny za službu vedenia účtu majiteľa cenného papiera je zaslanie stavového výpisu z účtu. Konštatovala, že pokiaľ žalobca klientovi nezasiela stavový výpis z účtu, tak vedenie majetkového účtu sa nespoplatňuje. Uviedla, že žalobca jej stavové výpisy z účtu nezasielal (ani za rok 2008) a ani do roku 2008 a vedenie účtu majiteľa nespoplatňoval. Napriek uvedenému si retroaktívne uplatnil poplatok za celý rok 2008 napriek tom, že podľa čl. VI ods. 3 platného sadzobníka navrhovateľa bol až do 1.10.2008 vedený bez poplatkov. Poukázala na to, že cenník žalobcu má povahu obchodných podmienok, ktorý jednostranne mení žalobca a ona (v postavení klient) ho nemohla ovplyvniť. Žalobca tieto obchodné podmienky jednostranne zmenil v podstatnej náležitosti ako je cena za vedenie účtu majiteľa cenných papierov bez toho, aby ju o tejto zmene vopred riadne a včas informoval. Poukázala na ust.§ 99 ods. 8. Zákona o cenných papieroch podľa ktorého „centrálny depozitár činnosti uvedené v povolení na vznik a činnosť centrálneho depozitára vykonáva za odplatu, ak zákon neustanovuje inak". Uviedla, že v zmysle uvedeného neznamená, že žalobca si musí uplatniť poplatok na každú službu, ktorú poskytuje. Z hľadiska úrovne poskytovanej služby alebo marketingu môže poskytovať služby aj bezplatne, čo aj uskutočňoval od svojho vzniku až do 1.10.2008 v súlade so sadzobníkom pre majiteľov účtov - fyzické osoby (nezasielal výpisy z účtu a neumožňoval pripisovanie cenných papierov na účet majiteľa, len odpisovanie v prípade predaja cenných papierov). Mala za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výšku vypočítaného poplatku a vôbec sa nevysporiadal s retroaktívnym uplatnením poplatku za celý rok 2008, pričom riadne preukázala dokladovaním dodatku č. 5 zo dňa 1.10.2008, že až od tohto dátumu prestal žalobca viesť účet majiteľa cenných papierov bez poplatkov. Bola toho názoru, že aj v prípade neuplatnenia premlčacej lehoty 3 roky by mal mať žalobca nárok maximálne na alikvotný poplatok vypočítaný od 1.10.2016, t.j. za 3 mesiace (1/4 poplatku). Žalobca s ňou neuzatvoril žiadne obchody s cennými papiermi a ako vyplýva zo zákona a prevádzkového poriadku žalobcu poskytoval jej iba službu vedenia účtu majiteľa cenných papierov, ktorú využívala ako spotrebiteľ (fyzická osoba- nepodnikateľ). 11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že žalovaná sa stala majiteľom cenných papierov na základe privatizácie, na základe čoho mu vznikla v zmysle ust. § 56 ods. 1 písm. a) v spojení s ust. § 57 a ust. § 58 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch žalobcovi povinnosť zriadiť jej účet majiteľa cenných papierov, ktorú si dňa 25.4.1993 splnil. Následne na základe novely zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov zriadil v zmysle ust. § 164a ods. 4 zákona o cenných papieroch žalovanej účet majiteľa cenných papierov podľa ust. § 105 zákona o cenných papieroch. Konštatoval, že účet majiteľa cenných papierov upravuje výlučne § 105 zákona o cenných papieroch, ktorý v bode 5 ustanovuje, že právne vzťahy tykajúce sa účtu majiteľa cenných papierov sa spravujú zákonom o cenných papieroch a Obchodným zákonníkom. Uviedol, že s cennými papiermi sú spojené práva, pričom s takýmto právami sú aj práva akcionára ako spoločníka podieľať sa podľa zákona a stanov spoločnosti na jej riadení, zisku a na likvidačnom zostatku v zmysle ust. § 155 až 159 Obchodného zákonníka, pričom nepripadá do úvahy, aby mal akcionár ako spoločník postavenie spotrebiteľa, keďže svojimi právami vyplývajúcimi z cenných papierov sa podieľa na podnikaní spoločnosti, čo samo o sebe vylučuje postavenie spotrebiteľa. Poukázal na to, že vlastníctvo k cenných papierom možno nadobudnúť či už v rámci podnikateľskej činnosť, ale aj mimo nej a zákon nerozlišuje majiteľov účtov v závislosti od výkonu podnikateľskej činnosti a priznáva použitie Obchodného zákonníka aj v prípade majiteľov účtu - fyzických osôb - nepodnikateľov. Mal za to, že účet majiteľa cenných papierov, ktorý je predmetom sporu, je služba, ktorú poskytujú okrem neho aj iné právnické osoby, najmä banky a obchodníci s cennými papiermi, ktorí sú zároveň zo zákona jeho členmi. Konštatoval, že táto služba je upravená výlučne v §105 ZoCP, na základe ktorého túto službu od účinnosti zákona poskytuje. Bol toho názoru, že ak mu z uvedeného ustanovenia vyplýva povinnosť viesť účty majiteľov CP, prináležia mu aj práva v ňom obsiahnuté rovnako ako ostatným subjektom poskytujúcim túto službu. Zastával názor, že nemožno rovnaký právny vzťah pri rovnakom druhu subjektov posudzovať raz podľa Obch.Z., inokedy podľa Obč.z., nakoľko by bol pri domáhaní sa svojich práv, oproti iným poskytovateľom tejto služby diskriminovaný a došlo by k porušeniu jednej zo základných zásad právneho štátu rovnosti pred zákonom. Zdôraznil, že tento vzťah nevznikol na základe zmluvy, a teda nemožno naň uplatňovať ustanovenia zákonov tykajúce sa spotrebiteľských zmlúv, nakoľko medzi ním a žalovanou nedošlo k uzavretiu zmluvy v zmysle § 43 Obč.Z., ale tento právny vzťah vznikol priamo zo zákona o cenných papieroch, pričom samotný zákon, ktorý bol dôvodom vzniku právneho vzťahu medzi stranami, ustanovoval použitie Obch. zák. na všetky otázky, ktoré tento zákon neupravuje, čo je podľa jeho názoru aj premlčanie jeho nároku. 12. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pod sp. zn. 1Obdo 42/2015 zo dňa 8. júna 2016, rozhodnutie Krajského súdu Prešov pod sp. zn. 19Co/252/2015 Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/594/2015 a Krajského súdu Žilina sp. zn. 13Cob/71/2016 s tým, že zotrváva na názore, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou je spotrebiteľský a pohľadávka žalobcu je premlčaná. 13. Žalobca sa vo svojom následnom vyjadrení nestotožnil s názorom žalovanej, že neexistuje ustanovenie, ktoré by definovalo vzťah medzi žalobcom a žalovanou ako obchodnoprávny. Podľa jeho názoru je ním ust. § 58, ods.5 zák. č. 600/1992 Zb., ktoré vo vzťahu k ust. §161 ZoCP je platné a účinné. 14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil. 15. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 16. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta C.s.p.). 17. Podľa ust. § 390 C.s.p., odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. 18. Podľa ust. § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 19. V posudzovanej veci bolo sporné, či je na právny vzťah sporových strán potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka, a to predovšetkým v súvislosti s premlčaním nároku žalobcu. Odvolací súd opierajúc sa o uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 8.6.2016, sp. zn. 1Obdo/42/2015, uverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 7/2017, dospel k záveru, že na daný vzťah, vrátane otázky premlčania, je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. V zmysle záverov predmetného rozhodnutia ustanovenie § 105 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch presne určuje okruh vzťahov, ktoré sa subsidiárne podriaďujú Obchodnému zákonníku a analogické použitie takéhoto odkazu na iné vzťahy, ktoré v ňom uvedené zákonné podmienky nespĺňajú, je neprípustné. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí zároveň vyvodil, že pokiaľ neexistuje v zákone č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch ako osobitnom predpise pre určitý okruh vzťahov priamy odkaz na Obchodný zákonník (ako je to v ust. § 105 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch), je potrebné subsidiárne aplikovať všeobecný predpis občianskeho práva, ak je majiteľom účtu cenných papierov fyzická osoba nepodnikateľ. 20. Odvolací súd sa preto nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie v posudzovaní právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou a dospel k inému právnemu záveru ohľadom aplikácie predpisu na vzťah medzi sporovými stranami. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovanej bol Strediskom cenných papierov SR, a.s. zriadený účet majiteľa cenných papierov na základe evidencie cenných papierov, a to podľa ust. § 58 ods. 5 zák. 600/1992 Zb., podľa ktorého sa právny vzťah spravoval okrem zákona o cenných papieroch Obchodným zákonníkom. Následne po nadobudnutí účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. žalobca postupoval podľa § 164a ods. 4 tohto zákona a zriadil majiteľovi účtu zriadeného podľa doterajších predpisov účet majiteľa podľa § 105 zákona č. 566/2001 Z.z. a presunul cenné papiere z účtu zriadeného podľa doterajších predpisov na účet majiteľa podľa § 105 zákona č. 566/2001 Z.z. Je nesporné, že žalobca vedie v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. žalovanej ako fyzickej osobe nepodnikateľovi účet majiteľa cenných papieroch, pričom túto službu poskytuje v zmysle § 99 ods. 8 zákona č. 566/2001 Z.z. za odplatu v súlade s Cenníkom, ktorý v spore predložil. 21. V zmysle § 105 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z. právne vzťahy medzi členom, ktorému bol účet majiteľa zriadený, a centrálnym depozitárom a právny vzťah medzi členom a majiteľom takéhoto účtu sa spravujú týmto zákonom a Obchodným zákonníkom. Ustanovenie § 104 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. taxatívnym spôsobom vymedzuje subjekty, ktoré je možné považovať pre účely zákona za členov, ktorým bol účet zriadený. Je zrejmé, že žalovaný ním nemôže byť, a to ani podľa znenia § 104 ods. 1 účinného v čase fakturácie, ani podľa súčasného znenia. Na základe uvedeného potom možno vyvodiť, že v prejednávanej veci sa jedná o záväzok zo vzťahu majiteľa účtu a žalobcu, a nie o záväzok zo vzťahu uvedenom v § 105 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z., ktorý určuje okruh vzťahov, ktoré sa podriaďujú Obchodnému zákonníku, pričom nie je prípustné analogické použitie tohto odkazu na vzťah žalobcu a žalovaného, ktorý nespĺňa podmienky určené v predmetnom ustanovení. Vzhľadom k tomu, že záväzok, z ktorého je uplatnená pohľadávka žalobcu, nespĺňa podmienky relatívneho ani absolútneho obchodu, keďže nevznikol na základe zmluvy, ale zo zákona, ako aj vzhľadom na povahu žalovaného ako fyzickej osoby nepodnikateľa, je potrebné ustáliť, že na daný vzťah nemožno aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. 22. Na základe uvedeného je zrejmé, že premlčanie nároku žalobcu sa bude riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka, t.j. súd na premlčanie prihliada iba na námietku dlžníka a aplikuje trojročnú premlčaciu dobu. V prejednávanej veci žalovaná vzniesla námietku premlčania, pričom premlčacia doba v prípade nároku žalobcu za vedenie účtu za rok 2008 začala plynúť dňa 2.1.2009 a uplynula dňom 2.1.2012 (žaloba bola podaná dňa 25.2.2013). V súvislosti s plynutím premlčacej doby sa odvolací súd nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o ustálenie začiatku plynutia premlčacej doby, ktorý začiatok plynutia premlčacej doby ustálil dňom nasledujúcim po splatnosti faktúry č. XXXXXXXXXX (faktúra splatná 28.02.2009) tak, že premlčacia doba začala plynúť 01.03.2009. Pri posudzovaní začiatku plynutia premlčacej doby, premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). Keďže ide o prípad, kedy čas splnenia nebol dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, platí, že dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal (§ 563 Občianskeho zákonníka); nastáva teda situácia, že veriteľ môže vyvolať splatnosť dlhu, potom z objektívneho hľadiska môže svoje právo aj vykonať. Prvá objektívna možnosť vykonania práva je daná okamihom, kedy veriteľ mohol najskôr požiadať o splnenie. V danom prípade je potrebné považovať za deň rozhodný pre začiatok plynutia premlčacej doby deň, ktorý nasleduje po dni, kedy veriteľ mohol najskôr požiadať o plnenie, t.j. 2.1.2009, keďže ide o pohľadávku zúčtovanú ku dňu 31.12.2008 a prvýkrát mohol veriteľ požiadať o plnenie dňa 1.1.2009, teda nasledujúcim dňom ako dlh vznikol. Na doplnenie odvolací súd ešte udáva, že pre začiatok plynutia premlčacej doby žalobca predložil ako dôkaz len faktúru, v ktorej ako deň vystavenia uviedol 31.12.2008 a stanovil deň splatnosti 28.02.2009. Nárok žalobcu by bol tak premlčaný aj v prípade, ak by sa začiatok plynutia premlčacej doby posudzoval odo dňa nasledujúceho po splatnosti určenej vo faktúre vystavenej žalobcom. Vzhľadom k tomu, že žalovaná vzniesol námietku premlčania, je potrebné konštatovať, že ju vzniesla dôvodne. 23. V nadväznosti na uvedené a vzhľadom k tomu, že odvolací súd dospel k názoru, že na danú vec je potrebné aplikovať z hľadiska hmotného práva Občiansky zákonník, v zmysle ktorého vyhodnotil aj plynutie premlčacej doby v súvislosti s uplatneným žalobným nárokom považoval za nadbytočné (vzhľadom k premlčaniu uplatnenej pohľadávky) prekúmavanie žalovanou namietanej výšky poplatku za vedenie účtu. 24. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel pri posudzovaní charakteru vzťahu vzniknutého medzi sporovými stranami k nesprávnemu záveru, na základe čoho napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 v spojení s § 390 C.s.p. zmenil tak, že žalobu zamietol. 25. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, o nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, 2 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 a 2 C.s.p. a priznal žalovanej, úspešnej v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).