Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/332/2017 z 29. 10. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. októbra 2019, sp. zn. 4Co/332/2017, ECLI:SK:KSBA:2019:1213216325.2 Krajský súd Bratislava | 4Co/332/2017 | ECLI:SK:KSBA:2019:1213216325.2 | 2019-10-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 388 CSP, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4a09008f-c103-4df6-92b6-9a7d187477a9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1213216325.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/332/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213216325
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1213216325.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov
senátu JUDr. Anny Kašajovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: Centrálny
depozitár cenných papierov SR, a.s., so sídlom: Ul. 29. augusta 1/A, Bratislava, IČO: 31 338 976,
proti žalovanej: B.. N. Š., U.. XX.XX.XXXX, R. G. XX, R., zastúpenej: SODOMA VULGAN, spol. s r.o.,
advokátska kancelária, so sídlom: Kominárska 2, 4, Bratislava, o zaplatenie 327,03 € s príslušenstvom
na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 28. apríla 2016 č.k. 9C
204/2013-137, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu v celom rozsahu z
a m i e t a.

V časti nároku na náhradu trov konania rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaná má
nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v celom rozsahu.

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 327,03 €
a nahradiť mu trovy konania vo výške 19,50 €, všetko v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku.

2. Konštatoval, že, žalovaná sa stala majiteľkou zaknihovaných cenných papierov na základe
privatizácie, na základe čoho vznikla v zmysle ust. § 56 ods. 1 písm. a) v spojení s ust. § 57 a ust.
§ 58 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch (účinného do 31. 12. 2001) žalobcovi (v
tom čase ako Stredisko cenných papierov SR, a.s.) povinnosť zriadiť žalovanej účet majiteľa cenných
papierov, ktorú povinnosť si dňa 25.04.1993 splnil a zriadil žalovanej účet majiteľa cenných papierov č.ú.
XXXXXXXXXXXX, vedený na meno N. Š., r.č. XXXXXXXXXX. Následne na základe novely zákona č.
566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
účinnej od 01.05.2007 (zákon č. 566/2001 Z.z., ktorý zrušil a nahradil pôvodný zákon č. 600/1992
Zb. o cenných papieroch) zriadil v zmysle ust. § 164a ods. 4 zákona o cenných papieroch žalovanej
účet majiteľa cenných papierov podľa ust. § 105 zákona o cenných papieroch. Uviedol, že jednou z
činností žalobcu je v zmysle ust. § 99 ods. 3 písm. b) zákona o cenných papieroch evidencia majiteľov
zaknihovaných cenných papierov na účtoch majiteľov, pričom uvedenú činnosť žalobca vykonáva v
zmysle ust. § 99 ods. 8 zákona o cenných papieroch za odplatu, ktorá je určená cenníkom, podľa
ktorého vystavil žalobca žalovanej faktúru č. XXXXXXXXXX za vedenie účtu majiteľa cenných papierov
za rok 2008 v sume 331,94 €. Konštatoval, že FNM SR uhradil pomernú časť poplatku za rok 2008 vo
výške 4,91 € za bezodplatne prevedené cenné papiere a preto vymáhaná pohľadávka predstavuje sumu



fakturovanú za rok 2008 za poskytnutú službu vedenie účtu majiteľa po odrátaní sumy vo výške 4,91 €
(pomernej časť poplatku uhradenej FNM SR). Žalovaná mala za to, že predmetný právny vzťah medzi
stranami predstavuje vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy a tým sa na daný právny vzťah aplikuje právny
režim Občianskeho zákonníka a trojročná premlčacia doba v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka.
Vzhľadom na žalobkyňou vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku považoval súd prvej
inštancie za prvoradé či v posudzovanej veci ide o občianskoprávny vzťah (3-ročná premlčacia doba
upravená v Občianskom zákonníku) alebo obchodnoprávny vzťah (4-ročná premlčacia doba upravená
v Obchodnom zákonníku).

3. Po právnej stránke vychádzal z ust. odôvodnil § 1, § 2ods. 1, § 99 ods. 1,3, 4 písm. h, § 99 ods.
8, § 103 ods. 3,4,6, § 105 ods. 2,5, § 164 a ods. 4,5 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a
investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch),§ 1 ods.
1, § 2 ods. 2, § 4, § 155 ods. 1, § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, a § 397 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného
zákonníka § 56 ods.1 písm. a, § 58 ods. 1,5, § 99 ods. 5 zákona č. 600/1992 Zb, § 1 ods2, § 2 ods. 2.
§ 52 ods. 1,3,4, § 100 ods. 1, § 101 ods. 1, Občianskeho zákonníka.

4. Súd prvej inštancie skonštatoval, že rozhodujúcim subjektom obchodnoprávnych vzťahov je
podnikateľ v zmysle ust. § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka, pričom ust. § 4 Obchodného zákonníka
pripúšťa rozšírenie pôsobnosti Obchodného zákonníka aj na iné osoby ako sú podnikatelia v zmysle
ust. § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka. Úprava obchodných spoločností a družstiev pripúšťa, aby
zakladateľom, spoločníkom alebo členom týchto subjektov okrem podnikateľov boli aj iné subjekty (teda
nie podnikatelia), v dôsledku čoho sa aj na tieto subjekty vzťahuje režim Obchodného zákonníka.
Poukázal na ust. § 2 ods.1 zákona o cenných papieroch, podľa ktorého je cenný papier peniazmi
oceniteľný zápis v zákonom ustanovenej podobe a forme, s ktorým sú spojené práva podľa tohto
zákona a práva podľa osobitných zákonov, najmä oprávnenie požadovať určité majetkové plnenie alebo
vykonávať určité práva voči zákonom určeným osobám. Uviedol, že s cennými papiermi sú spojené
práva, pričom takýmito právami sú aj práva akcionára ako spoločníka podieľať sa podľa zákona a stanov
spoločnosti na jej riadení, zisku a na likvidačnom zostatku v zmysle ust. § 155 až 159 Obchodného
zákonníka, pričom úprava obchodných spoločností a družstiev pripúšťa, aby zakladateľom, spoločníkom
alebo členom týchto subjektov okrem podnikateľov boli aj iné subjekty (teda nie podnikatelia), v dôsledku
čoho sa aj na tieto subjekty vzťahuje režim Obchodného zákonníka. Uviedol, že do úvahy nepripadá,
aby mal akcionár ako spoločník postavenie spotrebiteľa, keďže svojimi právami vyplývajúcimi z cenných
papierov sa podieľa na podnikaní spoločnosti, čo samo o sebe vylučuje postavenie spotrebiteľa.
Poukázal aj na ust. § 261 ods. 2 až 5 Obchodného zákonníka, ktoré umožňuje, aby za určitých okolností
bol účastníkom obchodnoprávnych vzťahov aj subjekt verejného práva, ktorý nie je podnikateľom (napr.
štátne organizácie).
Uviedol, že podľa ust. § 4 Obchodného zákonníka osobnú pôsobnosť Obchodného zákonníka rozšíril aj
zákon o cenných papieroch v ust. § 105 ods. 5, podľa ktorého sa právne vzťahy medzi členom, ktorému
bol účet majiteľa zriadený a centrálnym depozitárom a právny vzťah medzi členom a majiteľom takéhoto
účtu spravujú týmto zákonom a Obchodným zákonníkom. Poukázal na to, že z uvedeného ustanovenia
zákona o cenných papieroch vyplynulo rozšírenie osobnej pôsobnosti Obchodného zákonníka aj na iné
osoby, ktoré nie sú podnikatelia tak, ako to predpokladá ust. § 4 Obchodného zákonníka. Poukázal aj na
ust. § 103 ods. 6 zákona o cenných papieroch, podľa ktorého je prevádzkový poriadok záväzný rovnako
pre centrálneho depozitára, členov, obchodníka s cennými papiermi, ktorý vedie evidenciu podľa ust. §
71h ods. 2, obchodníka s cennými papiermi, ktorému centrálny depozitár zriadil držiteľský účet podľa ust.
§ 105a, ako aj právnické osoby a fyzické osoby, ktorým centrálny depozitár zriadil účty majiteľov podľa
ust. § 105 (teda bez rozdielu, či fyzická osoba je podnikateľ alebo nie je podnikateľ). Konštatoval, že
zákon o cenných papieroch nerozlišuje medzi subjektmi, ktoré sú v právnom vzťahu so žalobcom, či ide
o fyzickú osobu podnikateľa alebo nepodnikateľa a vždy sa na tieto ich právne vzťahy v zmysle ust. § 105
ods. 5 zákona o cenných papierov v spojení s ust. § 4 Obchodného zákonníka použije režim Obchodného
zákonníka, ak niektoré práva a povinnosti vyplývajúce z ich právneho vzťahu nie sú zákonom o cenných
papieroch upravené.

5. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovanej, že predmetný právny vzťah predstavoval spotrebiteľskú
zmluvu, keďže medzi žalobcom a žalovanou neprišlo k uzavretiu zmluvy v zmysle ust. § 43a a nasl.
Občianskeho zákonníka, ale ich právny vzťah vznikol priamo zo zákona. Konštatoval, že žalobcovi
vznikla zo zákona povinnosť zriadiť žalovanej ako majiteľovi zaknihovaných cenných papierov na
základe privatizácie účet majiteľa cenných papierov a zo zákona aj vyplývalo, že evidencia takéhoto účtu



majiteľa cenných papierov je odplatná, takže majiteľovi cenných papierov vznikla zo zákona povinnosť
platiť za evidenciu takéhoto účtu, a teda právnym dôvodom vzniku tohto právneho vzťahu medzi
žalobcom a žalovanou bol zákon (zákon č. 600/1992 Zb. a neskôr zákon č. 600/2001 Z.z. o cenných
papieroch) a nie zmluva v zmysle ust. § 43a a nasl. Občianskeho zákonníka, ako predpokladá ust.
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy, pričom samotný zákon, ktorý
bol dôvodom vzniku právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou ustanovoval použitie Obchodného
zákonníka na všetky otázky, ktoré tento zákon neupravuje, čo je v danom prípade aj premlčanie nároku
žalobcu. V nadväznosti na uvedené dospel k záveru, že na predmetný právny vzťah sa aplikuje právna
úprava premlčania podľa Obchodného zákonníka.

6. Pri posudzovaní, plynutia premlčacej doby vychádzal z ust. § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka,
podľa ktorého pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa
právo mohlo uplatniť na súde. Z faktúry č. XXXXXXXXXX mal preukázané, že nárok žalobcu sa stal
splatný dňa 28.02.2009, takže deň nasledujúci po dni splatnosti (t.j. deň 01.03.2009) bol dňom, kedy si
mohol žalobca svoje právo uplatniť na súde, a teda premlčacia doba nároku žalobcu začala plynúť dňa
01.03.2009. Konštatoval, že v zmysle ust. § 397 Obchodného zákonníka je premlčacia doba štvorročná a
márne by uplynula dňa 01.03.2013. Žalobca si uplatnil svoj nárok žalobou dňa 25.02.2013, čo bolo pred
uplynutím premlčacej doby preto bol súd prvej inštancie toho názoru, že právo žalobcu na zaplatenie
peňažnej sumy nie je premlčané.

7. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s námietkou žalovanej v súvislosti s výškou poplatku. Žalovaná
namietala, že je v rozpore s dobrými mravmi, aby žalobca požadoval 20-násobne vyšší poplatok oproti
pôvodnému 500- Sk, t.j. 16,60 €, keď rozsah poskytovaných služieb sa nijakým spôsobom nezmenil,
predmetom vedenia boli tie isté účty s tými istými cennými papiermi, rozhodnutie o zvýšení poplatku bolo
urobené bez jej vedomosti a bez jej možnosti sa k uvedenému vyjadriť, resp. účet zrušiť a presunúť
ho k lacnejšiemu poskytovateľovi podobných služieb, nakoľko malo retroaktívnu pôsobnosť. V tejto
súvislosti súd prvej inštancie vychádzal z ust. § 99 ods. 8 zákona č. 566/20014 Z.z. o cenných papieroch,
podľa ktorého je zákonom stanovené, že činnosti Centrálneho depozitára cenných papierov SR, a.s.
vykonáva centrálny depozitár za odplatu. Odplatu za vykonávanie činností centrálnym depozitárom
je tento oprávnený stanoviť prevádzkovým poriadkom. Konštatoval, že zákon o cenných papieroch v
rozhodnom období upravoval a naďalej upravuje tvorbu cenníka za poskytovanie služieb Centrálneho
depozitára cenných papierov, a to najmä konštituovaním spôsobu tvorby Prevádzkového poriadku.
Podľa ustanovenia § 103 ods. 6 zákona o cenných papieroch bola výška poplatku stanovená v závislosti
od objemu cenných papierov (súčet súčinov menovitá hodnota x počet kusov cenných papierov pre
každú emisiu), evidovaných na účte majiteľa v rozhodnom období. Pri stanovení výšky objemu cenných
papierov Centrálny depozitár cenných papierov vychádza z menovitej hodnoty cenných papierov a
počtu cenných papierov (pričom ide o objektívne kritéria, Centrálnemu depozitáru cenných papierov
známe, keď tieto údaje má vo svojej evidencii). Cenník, na základe ktorého Centrálny depozitár cenných
papierov určuje výšku poplatkov za služby, vzniká podľa postupu schváleného Národnou bankou
Slovenska (§ 103 ods. 3 zákona o cenných papieroch) a je prístupný k nahliadnutiu v sídle žalobcu
a zverejnený na jeho webovej stránke. Súd prvej inštancie mal za to, že v posudzovanej veci pri
stanovení výšky poplatku postupoval Centrálny depozitár v súlade § 103 zákona o cenných papieroch a
pod dohľadom Národnej banky Slovenska. Mal za preukázané, že žalobca dostatočne preukázal svoje
tvrdenia, že cena za predmetnú službu bola schválená na začiatku roku 2008, zároveň, že cenník bol
riadne schválený v zmysle príslušných právnych predpisov na základe čoho dospel k záveru, že žaloba
je dôvodná a v celom rozsahu jej vyhovel.

8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p a § 151 ods. 1, 2 a 5
O.s.p. a priznal žalobcovi náhradu trov konania v ním vyčíslenej výške 19,50€.

9. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná a žiadala rozsudok súdu prvej
inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Dôvodila tým, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Uviedla, že základnou právnou otázkou posúdenia veci bolo určenie vzájomného právneho
vzťahu medzi žalobcom a žalovanou, a to v tom, či predmetný právny vzťah sa riadi ustanoveniami
Občianskeho zákonníka, teda či ide o občianskoprávny vzťah alebo či sa riadi ustanoveniami
Obchodného zákonníka, teda o obchodnoprávny vzťah. Žalovaná s názorom súdu prvej inštancie



nesúhlasila a trvala na svojom stanovisku, že právny vzťah medzi stranami sporu sa riadi ustanoveniami
Občianskeho zákonníka a je možné ho charakterizovať ako spotrebiteľský vzťah. Mala za to, že samotnú
pohľadávka je z tohto dôvodu premlčaná. Poukázala na skutočnosť, že od vstupu Slovenskej republiky
do Európskej únie sa úniové právo stalo nadradeným a má prednosť pred našimi zákonmi. Obsah
každej zmluvy uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom treba posudzovať aj podľa právnych
aktov Európskej únie. Konštatovala, že Európska únia vo všeobecnosti zastáva názor, že spotrebiteľom
môže byť výlučne fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci svojej podnikateľskej, obchodnej alebo profesijnej
činnosti. Súdny dvor Európskej únie tento výklad potvrdil v rozsudku C-541/99 v spojení s C-542/99
Cape Sne v. Idealservice Srl a Idealservice. Pri výklade sa riadil smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ako „Smernica" v príslušnom gramatickom tvare),
ktorá spotrebiteľa definuje ako „akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici
koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu." Je toho názoru, že ide
o ustanovenia, ktoré majú priamy účinok, nakoľko ide o presné a konkrétne definovanie spotrebiteľa
a dodávateľa. Uviedla, že ustanovenia Európskeho práva sa musia uplatniť priamo a bez možnosti
ich modifikácie akýmkoľvek vnútroštátnym predpisom, resp. v prípade, že im vnútroštátny predpis
odporuje, je nutné takýto vnútroštátny predpis ignorovať a aplikovať ustanovenia právneho predpisu EÚ.
Poukázala na to, že došlo k harmonizácii s definíciami spotrebiteľa a dodávateľa pričom spotrebiteľa
treba jednoznačne definovať ako fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania. (Rozsudok SDEÚ
C-541/99 v spojení s C-542/99, Smernica 85/577, ČI. 2, Smernica 97/7, ČI. 2(2), Smernica 99/44, ČI. l(2)
(a)). Žalovaná má za preukázané, že vzájomný vzťah medzi ňou a žalobcom sa má riadiť ustanoveniami
Občianskeho zákonníka, nakoľko spĺňa zákonnú definíciu spotrebiteľa, a to jednak v zmysle slovenskej
ako aj európskej legislatívy, na základe čoho je možné konštatovať, že vzájomný záväzkový vzťah medzi
žalobcom a žalovanou je v zmysle Občianskeho zákonníka premlčaný.

10. Žalovaná vytýkala súdu prvej inštancie aj to, že pri svojom rozhodovaní nezohľadnil predloženú
judikatúru a že nesprávne posúdil zriadenie a vedenie jej účtu žalobcom. Namietala, že žalobca podľa
dodatku č. 3 k cenníku žalobcu zo dňa 10.1.2008 v tabuľke č. 5 zvýšil poplatok za vedenie účtu majiteľa v
pásme, v ktorom sa nachádzala nominálna hodnota cenných papierov z 1000 slovenských korún podľa
dovtedy platného sadzobníka platného od 1.2.2007 na 10 000 slovenských korún. Zrušil vedenie účtu
majiteľa cenných papierov bez poplatku až 1.10.2008 prijatím Dodatku č. 5 k cenníku žalobcu, ktorý
novelizačným bodom č. 5 zrušil čl. VI bod 3 sadzobníka, podľa ktorého dovtedy viedol účet majiteľa
cenných papierov bez poplatku na základe ustanovenia čl. VI bod 3 sadzobníka, ktorý ustanovoval, že
súčasťou ceny za službu vedenia účtu majiteľa cenného papiera je zaslanie stavového výpisu z účtu.
Konštatovala, že pokiaľ žalobca klientovi nezasiela stavový výpis z účtu, tak vedenie majetkového účtu
sa nespoplatňuje. Uviedla, že žalobca jej stavové výpisy z účtu nezasielal (ani za rok 2008) a ani do roku
2008 a vedenie účtu majiteľa nespoplatňoval. Napriek uvedenému si retroaktívne uplatnil poplatok za
celý rok 2008 napriek tom, že podľa čl. VI ods. 3 platného sadzobníka navrhovateľa bol až do 1.10.2008
vedený bez poplatkov. Poukázala na to, že cenník žalobcu má povahu obchodných podmienok, ktorý
jednostranne mení žalobca a ona (v postavení klient) ho nemohla ovplyvniť. Žalobca tieto obchodné
podmienky jednostranne zmenil v podstatnej náležitosti ako je cena za vedenie účtu majiteľa cenných
papierov bez toho, aby ju o tejto zmene vopred riadne a včas informoval.
Poukázala na ust.§ 99 ods. 8. Zákona o cenných papieroch podľa ktorého „centrálny depozitár
činnosti uvedené v povolení na vznik a činnosť centrálneho depozitára vykonáva za odplatu, ak zákon
neustanovuje inak". Uviedla, že v zmysle uvedeného neznamená, že žalobca si musí uplatniť poplatok
na každú službu, ktorú poskytuje. Z hľadiska úrovne poskytovanej služby alebo marketingu môže
poskytovať služby aj bezplatne, čo aj uskutočňoval od svojho vzniku až do 1.10.2008 v súlade so
sadzobníkom pre majiteľov účtov - fyzické osoby (nezasielal výpisy z účtu a neumožňoval pripisovanie
cenných papierov na účet majiteľa, len odpisovanie v prípade predaja cenných papierov). Mala za to,
že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výšku vypočítaného poplatku a vôbec sa nevysporiadal s
retroaktívnym uplatnením poplatku za celý rok 2008, pričom riadne preukázala dokladovaním dodatku
č. 5 zo dňa 1.10.2008, že až od tohto dátumu prestal žalobca viesť účet majiteľa cenných papierov
bez poplatkov. Bola toho názoru, že aj v prípade neuplatnenia premlčacej lehoty 3 roky by mal mať
žalobca nárok maximálne na alikvotný poplatok vypočítaný od 1.10.2016, t.j. za 3 mesiace (1/4 poplatku).
Žalobca s ňou neuzatvoril žiadne obchody s cennými papiermi a ako vyplýva zo zákona a prevádzkového
poriadku žalobcu poskytoval jej iba službu vedenia účtu majiteľa cenných papierov, ktorú využívala ako
spotrebiteľ (fyzická osoba- nepodnikateľ).



11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že žalovaná sa stala majiteľom cenných papierov
na základe privatizácie, na základe čoho mu vznikla v zmysle ust. § 56 ods. 1 písm. a) v spojení s ust.
§ 57 a ust. § 58 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch žalobcovi povinnosť zriadiť jej
účet majiteľa cenných papierov, ktorú si dňa 25.4.1993 splnil. Následne na základe novely zákona č.
566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
zriadil v zmysle ust. § 164a ods. 4 zákona o cenných papieroch žalovanej účet majiteľa cenných papierov
podľa ust. § 105 zákona o cenných papieroch. Konštatoval, že účet majiteľa cenných papierov upravuje
výlučne § 105 zákona o cenných papieroch, ktorý v bode 5 ustanovuje, že právne vzťahy tykajúce sa
účtu majiteľa cenných papierov sa spravujú zákonom o cenných papieroch a Obchodným zákonníkom.
Uviedol, že s cennými papiermi sú spojené práva, pričom s takýmto právami sú aj práva akcionára ako
spoločníka podieľať sa podľa zákona a stanov spoločnosti na jej riadení, zisku a na likvidačnom zostatku
v zmysle ust. § 155 až 159 Obchodného zákonníka, pričom nepripadá do úvahy, aby mal akcionár ako
spoločník postavenie spotrebiteľa, keďže svojimi právami vyplývajúcimi z cenných papierov sa podieľa
na podnikaní spoločnosti, čo samo o sebe vylučuje postavenie spotrebiteľa.
Poukázal na to, že vlastníctvo k cenných papierom možno nadobudnúť či už v rámci podnikateľskej
činnosť, ale aj mimo nej a zákon nerozlišuje majiteľov účtov v závislosti od výkonu podnikateľskej činnosti
a priznáva použitie Obchodného zákonníka aj v prípade majiteľov účtu - fyzických osôb - nepodnikateľov.
Mal za to, že účet majiteľa cenných papierov, ktorý je predmetom sporu, je služba, ktorú poskytujú okrem
neho aj iné právnické osoby, najmä banky a obchodníci s cennými papiermi, ktorí sú zároveň zo zákona
jeho členmi. Konštatoval, že táto služba je upravená výlučne v §105 ZoCP, na základe ktorého túto
službu od účinnosti zákona poskytuje. Bol toho názoru, že ak mu z uvedeného ustanovenia vyplýva
povinnosť viesť účty majiteľov CP, prináležia mu aj práva v ňom obsiahnuté rovnako ako ostatným
subjektom poskytujúcim túto službu. Zastával názor, že nemožno rovnaký právny vzťah pri rovnakom
druhu subjektov posudzovať raz podľa Obch.Z., inokedy podľa Obč.z., nakoľko by bol pri domáhaní
sa svojich práv, oproti iným poskytovateľom tejto služby diskriminovaný a došlo by k porušeniu jednej
zo základných zásad právneho štátu rovnosti pred zákonom. Zdôraznil, že tento vzťah nevznikol na
základe zmluvy, a teda nemožno naň uplatňovať ustanovenia zákonov tykajúce sa spotrebiteľských
zmlúv, nakoľko medzi ním a žalovanou nedošlo k uzavretiu zmluvy v zmysle § 43 Obč.Z., ale tento
právny vzťah vznikol priamo zo zákona o cenných papieroch, pričom samotný zákon, ktorý bol dôvodom
vzniku právneho vzťahu medzi stranami, ustanovoval použitie Obch. zák. na všetky otázky, ktoré tento
zákon neupravuje, čo je podľa jeho názoru aj premlčanie jeho nároku.

12. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, pod sp. zn. 1Obdo 42/2015 zo dňa 8. júna 2016, rozhodnutie Krajského súdu Prešov pod
sp. zn. 19Co/252/2015 Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/594/2015 a Krajského súdu Žilina sp.
zn. 13Cob/71/2016 s tým, že zotrváva na názore, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou je
spotrebiteľský a pohľadávka žalobcu je premlčaná.

13. Žalobca sa vo svojom následnom vyjadrení nestotožnil s názorom žalovanej, že neexistuje
ustanovenie, ktoré by definovalo vzťah medzi žalobcom a žalovanou ako obchodnoprávny. Podľa jeho
názoru je ním ust. § 58, ods.5 zák. č. 600/1992 Zb., ktoré vo vzťahu k ust. §161 ZoCP je platné a účinné.

14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
(ust. § 379 a § 380 C.s.p.), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,
že odvolanie žalovanej je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil.

15. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

16. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta C.s.p.).

17. Podľa ust. § 390 C.s.p., odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie
bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b)
odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.



18. Podľa ust. § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

19. V posudzovanej veci bolo sporné, či je na právny vzťah sporových strán potrebné aplikovať
ustanovenia Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka, a to predovšetkým v súvislosti
s premlčaním nároku žalobcu. Odvolací súd opierajúc sa o uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 8.6.2016, sp. zn. 1Obdo/42/2015, uverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR
7/2017, dospel k záveru, že na daný vzťah, vrátane otázky premlčania, je potrebné aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka. V zmysle záverov predmetného rozhodnutia ustanovenie § 105 ods. 5 zákona
č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch presne určuje okruh vzťahov, ktoré sa subsidiárne podriaďujú
Obchodnému zákonníku a analogické použitie takéhoto odkazu na iné vzťahy, ktoré v ňom uvedené
zákonné podmienky nespĺňajú, je neprípustné. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí zároveň vyvodil,
že pokiaľ neexistuje v zákone č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch ako osobitnom predpise pre určitý
okruh vzťahov priamy odkaz na Obchodný zákonník (ako je to v ust. § 105 zákona č. 566/2001 Z.z.
o cenných papieroch), je potrebné subsidiárne aplikovať všeobecný predpis občianskeho práva, ak je
majiteľom účtu cenných papierov fyzická osoba nepodnikateľ.

20. Odvolací súd sa preto nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie v posudzovaní právneho vzťahu
medzi žalobcom a žalovanou a dospel k inému právnemu záveru ohľadom aplikácie predpisu na
vzťah medzi sporovými stranami. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovanej bol Strediskom cenných
papierov SR, a.s. zriadený účet majiteľa cenných papierov na základe evidencie cenných papierov, a
to podľa ust. § 58 ods. 5 zák. 600/1992 Zb., podľa ktorého sa právny vzťah spravoval okrem zákona o
cenných papieroch Obchodným zákonníkom. Následne po nadobudnutí účinnosti zákona č. 566/2001
Z.z. žalobca postupoval podľa § 164a ods. 4 tohto zákona a zriadil majiteľovi účtu zriadeného podľa
doterajších predpisov účet majiteľa podľa § 105 zákona č. 566/2001 Z.z. a presunul cenné papiere
z účtu zriadeného podľa doterajších predpisov na účet majiteľa podľa § 105 zákona č. 566/2001
Z.z. Je nesporné, že žalobca vedie v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. žalovanej ako fyzickej osobe
nepodnikateľovi účet majiteľa cenných papieroch, pričom túto službu poskytuje v zmysle § 99 ods. 8
zákona č. 566/2001 Z.z. za odplatu v súlade s Cenníkom, ktorý v spore predložil.

21. V zmysle § 105 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z. právne vzťahy medzi členom, ktorému bol účet
majiteľa zriadený, a centrálnym depozitárom a právny vzťah medzi členom a majiteľom takéhoto účtu
sa spravujú týmto zákonom a Obchodným zákonníkom. Ustanovenie § 104 ods. 1 zákona č. 566/2001
Z.z. taxatívnym spôsobom vymedzuje subjekty, ktoré je možné považovať pre účely zákona za členov,
ktorým bol účet zriadený. Je zrejmé, že žalovaný ním nemôže byť, a to ani podľa znenia § 104 ods. 1
účinného v čase fakturácie, ani podľa súčasného znenia. Na základe uvedeného potom možno vyvodiť,
že v prejednávanej veci sa jedná o záväzok zo vzťahu majiteľa účtu a žalobcu, a nie o záväzok zo vzťahu
uvedenom v § 105 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z., ktorý určuje okruh vzťahov, ktoré sa podriaďujú
Obchodnému zákonníku, pričom nie je prípustné analogické použitie tohto odkazu na vzťah žalobcu a
žalovaného, ktorý nespĺňa podmienky určené v predmetnom ustanovení. Vzhľadom k tomu, že záväzok,
z ktorého je uplatnená pohľadávka žalobcu, nespĺňa podmienky relatívneho ani absolútneho obchodu,
keďže nevznikol na základe zmluvy, ale zo zákona, ako aj vzhľadom na povahu žalovaného ako fyzickej
osoby nepodnikateľa, je potrebné ustáliť, že na daný vzťah nemožno aplikovať ustanovenia Obchodného
zákonníka.

22. Na základe uvedeného je zrejmé, že premlčanie nároku žalobcu sa bude riadiť ustanoveniami
Občianskeho zákonníka, t.j. súd na premlčanie prihliada iba na námietku dlžníka a aplikuje trojročnú
premlčaciu dobu. V prejednávanej veci žalovaná vzniesla námietku premlčania, pričom premlčacia doba
v prípade nároku žalobcu za vedenie účtu za rok 2008 začala plynúť dňa 2.1.2009 a uplynula dňom
2.1.2012 (žaloba bola podaná dňa 25.2.2013). V súvislosti s plynutím premlčacej doby sa odvolací súd
nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o ustálenie začiatku plynutia premlčacej doby,
ktorý začiatok plynutia premlčacej doby ustálil dňom nasledujúcim po splatnosti faktúry č. XXXXXXXXXX
(faktúra splatná 28.02.2009) tak, že premlčacia doba začala plynúť 01.03.2009. Pri posudzovaní
začiatku plynutia premlčacej doby, premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po
prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). Keďže ide o prípad, kedy čas splnenia nebol dohodnutý,
ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, platí, že dlžník je povinný splniť dlh prvého
dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal (§ 563 Občianskeho zákonníka); nastáva teda situácia,
že veriteľ môže vyvolať splatnosť dlhu, potom z objektívneho hľadiska môže svoje právo aj vykonať.



Prvá objektívna možnosť vykonania práva je daná okamihom, kedy veriteľ mohol najskôr požiadať o
splnenie. V danom prípade je potrebné považovať za deň rozhodný pre začiatok plynutia premlčacej
doby deň, ktorý nasleduje po dni, kedy veriteľ mohol najskôr požiadať o plnenie, t.j. 2.1.2009, keďže ide
o pohľadávku zúčtovanú ku dňu 31.12.2008 a prvýkrát mohol veriteľ požiadať o plnenie dňa 1.1.2009,
teda nasledujúcim dňom ako dlh vznikol. Na doplnenie odvolací súd ešte udáva, že pre začiatok plynutia
premlčacej doby žalobca predložil ako dôkaz len faktúru, v ktorej ako deň vystavenia uviedol 31.12.2008
a stanovil deň splatnosti 28.02.2009. Nárok žalobcu by bol tak premlčaný aj v prípade, ak by sa začiatok
plynutia premlčacej doby posudzoval odo dňa nasledujúceho po splatnosti určenej vo faktúre vystavenej
žalobcom. Vzhľadom k tomu, že žalovaná vzniesol námietku premlčania, je potrebné konštatovať, že
ju vzniesla dôvodne.

23. V nadväznosti na uvedené a vzhľadom k tomu, že odvolací súd dospel k názoru, že na danú vec
je potrebné aplikovať z hľadiska hmotného práva Občiansky zákonník, v zmysle ktorého vyhodnotil
aj plynutie premlčacej doby v súvislosti s uplatneným žalobným nárokom považoval za nadbytočné
(vzhľadom k premlčaniu uplatnenej pohľadávky) prekúmavanie žalovanou namietanej výšky poplatku
za vedenie účtu.

24. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel pri posudzovaní
charakteru vzťahu vzniknutého medzi sporovými stranami k nesprávnemu záveru, na základe čoho
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 v spojení s § 390 C.s.p. zmenil tak, že žalobu
zamietol.

25. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, o nároku
na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, 2 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 a 2 C.s.p. a priznal žalovanej, úspešnej v odvolacom konaní, nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,



lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).