Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/318/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113221341 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1113221341.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu: JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, zastúpený advokátkou JUDr. Dagmar Kubovičovou, AK so sídlom: Nám. Biely kríž 3, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská národná galéria, Riečna 1, Bratislava, IČO: 00 164 712, zastúpený advokátom Mgr. Andrejom Gunárom, AK so sídlom: Panenská 13, Bratislava, o zaplatenie 3.109,30 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č. k. 12C/187/2013-399, zo dňa 10.6.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 12C/187/2013 - 399 zo dňa 10.6.2016 vo výroku, ktorým zamietol žalobu žalobcu p o t v r d z u j e. II. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 12C/187/2013 - 399 zo dňa 10.6.2016, vo výroku o náhrade trov konania žalovaného m e n í tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 697,86 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III. Žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 518,22 EUR zastavil a rozhodol o vrátení súdneho poplatku žalobcovi a žalovanému, každému z nich po 24,39 EUR, po právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcu zaviazal na zaplatenie trov konania žalovanému v sume 162,11 Eur za zaplatený súdny poplatok za podaný odpor proti platobnému rozkazu a 807,69 Eu, ako trov právneho zastúpenia. 2. Súd prvej inštancie rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia 3.109,30 Eur spolu s 9,25% úrokom z omeškania ročne od 1.7.2011 do zaplatenia z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobu odôvodnil tým, že ako združenie fyzických osôb (nositeľov autorských práv), ktoré má vlastnú subjektivitu a vzniklo na základe zákona č. 83/1990 Zb. o združení občanov v roku 1993, vykonáva svoju činnosť podľa Autorského zákona č. 618/2003 Z. z. na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR č. 2/2004 na výkon kolektívnej správy podľa Autorského zákona. Podľa V. časti autorského zákona je organizáciou kolektívnej správy a vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu okrem iného aj v odbore vyhotovenia rozmnoženiny diela výtvarného umenia a verejné rozširovanie rozmnoženiny diela výtvarného umenia predajom alebo inou formou prevodu vlastníckeho práva. Podľa § 81 ods. 1 Autorského zákona je žalobca povinný riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia zastupovať každého nositeľa práv pri výkone jeho práva, ktoré spravuje, domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj vyberať pre nositeľov práv príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia. Na základe zmlúv o zastupovaní autorských práv zastupuje nositeľov autorských práv k dielam autorov, ktoré žalovaný použil v knižnej publikácii - katalóg s názvom "Nové Slovensko/New Slovakia (Ťažký) zrod moderného životného štýlu 1918 - 1949", ktorú žalovaný predával vo svojich priestoroch za 16,- Eur bez súhlasu nositeľov autorských práv. Publikácia bola vydaná pri príležitosti výstavy Nové Slovensko - (ťažký) zrod moderného životného štýlu (1918-1949), ktorá sa konala od 30.6.2011 do 15.1.2012, v náklade 800 kusov. Napriek viacerým urgenciám žalobcu k vysporiadaniu autorských nárokov zastupovaných autorov nedošlo. Preto v zmysle § 458a Občianskeho zákonníka sa v konaní domáhal bezdôvodného obohatenia, určeného v zmysle § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka ako odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu, a ktorú vyčíslil podľa Sadzobníka autorských odmien za používanie a šírenie výtvarných diel a fotografií, schváleného uznesením č. 16/2005 dňa 7.2.2005, vydaným v zmysle § 81 ods. 1 písm. s) Autorského zákona vo výške 2.591,08 Eur, plus DPH 518,22 Eur. Súd prvej inštancie vydal platobný rozkaz, proti ktorému žalovaný podal včas odpor s odôvodnením, že v zmysle § 26 Autorského zákona na propagáciu výstavy umeleckých diel možno použiť dielo vyhotovením jeho rozmnoženiny, jej verejným rozširovaním predajom alebo inou formou prevodu vlastníckeho práva, bez súhlasu autora a vtedy povinnosť uhradiť autorovi odmenu nevzniká. Táto právna norma patrí do skupiny tzv. "zákonných licencií", vďaka ktorým je tretej osobe ex lege dovolené bezodplatne použiť diela alebo rozmnoženiny diela spôsobom stanoveným v zákone aj bez uzatvorenej licenčnej zmluvy s autorom, respektíve nositeľom autorských práv, či organizáciou kolektívnej správy práv. Uviedol, že predmetnú publikáciu vyhotovil ako propagačný materiál výstavy s rovnomenným názvom a postupoval v zmysle § 26 Autorského zákona, preto sa bezdôvodne na úkor autorov zastúpených žalobcom neobohatil. Žiadal žalobu zamietnuť. Na návrh žalobcu súd podľa § 96 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj OSP) konanie v časti o zaplatenie 518,22 EUR zastavil. 3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nebolo sporné, že žalovaný v roku 2011 vydal knižnú publikáciu s názvom "Nové Slovensko/New Slovakia (Ťažký) zrod moderného životného štýlu 1918 - 1949", v ktorej použil reprodukcie diel I. H., Š. H., I. Z. H., Ľ. Q., V. H.R., V. P. Y., J. Š. I., N. N., J. T., Y. G., Y. C., C. I., W. K., D. R.Y., Y. Y., J. K., N. Z., N. X., J. G., W. I., Z. N. Z. W. I., ktorú predával vo svojich priestoroch za 16,- EUR, čo mal súd prvej inštancie preukázané dokladom o nákupe a cene č. 0128609 zo dňa 9.12.2011. V konaní bolo sporné, či za takéto použitie diela vznikla žalovanému povinnosť uhradiť autorovi odmenu, teda, či sa žalovaný takýmto použitím diela bez súhlasu autora bezdôvodne obohatil. 4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že súvislosti s prípravou výstavy Nové Slovensko/New Slovakia s podtitulom (ťažký) zrod moderného životného štýlu 1918 - 1949, dňa 30.5.2011 žalovaný požiadal žalobcu o informáciu o podobe copyrightovej doložky k autorom a návrh licenčnej zmluvy. V žiadosti uviedol, že v súvislosti s výstavou bude vydaný katalóg, ako propagácia výstavy, ktorý bude presne kopírovať štruktúru výstavy krátkymi informačnými staťami a reprodukciami vystavených diel, z veľkej časti z majetku SNG. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že knižnou publikáciou s názvom "Nové Slovensko/New Slovakia (ťažký) zrod moderného životného štýlu 1918 - 1949" mal preukázané, že išlo o propagáciu výstavy. Pokiaľ žalobca namietal jej rozsah, súd prvej inštancie uviedol, že autorský zákon rozsah propagačného materiálu neurčuje. Z dôvodu, že podľa § 26 Autorského zákona, možno na propagáciu výstavy umeleckých diel použiť dielo vyhotovením jeho rozmnoženiny, jej verejným rozširovaním bez súhlasu autora, pričom povinnosť uhradiť autorovi odmenu nevzniká, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovanému vzniklo právo na bezodplatné použitie rozmnoženín použitých diel, a preto sa bezdôvodne na úkor autorov zastúpených žalobcom neobohatil. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa zásady úspešnosti v zmysle § 142 ods. 1 OSP a úspešnému žalovanému priznal trovy konania 162,11 Eur za zaplatený súdny poplatok za podaný odpor po odpočítaní vráteného súdneho poplatku z dôvodu späťvzatia žaloby v časti o zaplatenie 518,22 Eur (186,50 - 24,39 = 162,11) a 807,69 Eur trovy právneho zastúpenia. 5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie proti výroku o zamietnutí žaloby a výroku o trovách konania, ktoré odôvodnil tým, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým záverom a nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca rozporuje záver súdu prvej inštancie, že vydanie predmetnej publikácie žalovaným spadá pod ustanovenie § 26 Autorského zákona, a teda ide o tzv. zákonnú licenciu. Záver súdu prvej inštancie je podľa jeho názoru v rozpore s Autorským zákonom, ale aj v rozpore s predpismi Európskej únie a relevantnými medzinárodnými dohovormi a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie záver o existencii podmienok pre zákonnú licenciu neodôvodnil riadnym a presvedčivým spôsobom, keď pri jeho ustálení len selektívne poukázal na časť znenia relevantných právnych noriem a časť ich znenia svojvoľne ignoroval. Rozhodnutie súdu prvej inštancie teda vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň je neodôvodneným, nepreskúmateľným a arbitrárnym. Žalobca okrem uvedeného namieta, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozsudku nijakým spôsobom nezaoberá právnou argumentáciou žalobcu, ktorá robí právny záver súdu prvej inštancie vo veci samej neudržateľným a jednoznačným spôsobom preukazuje, že v tomto prípade nemohlo ísť o prípad spadajúci pod zákonnú licenciu. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozsudku nijakým spôsobom nezaoberá preukázanými skutočnosťami, ktoré žalobca uviedol a dôkazmi, ktoré predložil, a ktoré takisto robia právny záver súdu vo veci samej neudržateľným. Vyjadrenia žalobcu, ktoré prezentoval na konaných pojednávaniach a vo svojich písomných podaniach, súd prvej inštancie absolútne, svojvoľne a v hrubom rozpore so základnými princípmi súdneho konania pri svojej rozhodovacej činnosti odignoroval, vo svojom rozsudku tieto vyjadrenia žalobcu v odôvodnení ani len nespomína, neuvádza žiadne úvahy, ako sa s nimi vysporiadal. Žalobca je teda toho názoru, že mu súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo na presvedčivé a riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a to tak, aby toto rozhodnutie bolo preskúmateľné, a aby z neho bolo zrejmé, akým spôsobom súd dospel k záveru, ktorý v rozhodnutí vyslovil, a akým spôsobom sa vysporiadal s relevantnými a pre vec podstatnými argumentmi žalobcu, dôkazmi a skutkovými okolnosťami, na ktoré žalobca poukázal. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku uvádza, že mal preukázané pri knižnej publikácii „Nové Slovensko/New Slovakia (ťažký) zrod moderného životného štýlu 1918 - 1949“, že išlo o propagáciu výstavy. Žalobca vytýka súdu prvej inštancie, že tento svoj záver len konštatuje, ale nijako ho neodôvodňuje. Išlo však o použitie diela počas výstavy, čo nie je možné bez akéhokoľvek posúdenia a teda automaticky považovať za propagáciu výstavy. Žalobca trvá na tom, že z vykonaného dokazovania a z preukázaných skutkových okolností, z ktorých niektoré vychádzajú aj zo samotných tvrdení žalovaného, jednoznačne vyplýva, že daná publikácia nemala funkciu propagáci výstavy. Rozhodnutie súdu prvej inštancie aj z tohto hľadiska vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň súd prvej inštancie vyvodil z vykonaného dokazovania nesprávne skutkové zistenia. Žalobca ďalej okrem uvedeného namietal, že by publikácia Nové Slovensko svojim rozsahom a vyhotovením malo vôbec charakter propagácie danej výstavy, aby teda mohla byť naplnená požiadavka § 26 Autorského zákona „v rozsahu potrebnom na propagáciu“. Samotná skutočnosť, že daná publikácia obsahovala všetky diela obsiahnuté vo výstave nemôže znamenať, že išlo o použitie diel v rozsahu potrebnom na propagáciu výstavy, čo je zákonným predpokladom naplnenia tejto zákonnej licencie v zmysle § 26 Autorského zákona. Naopak uvedené indikuje, že bola prekročená miera dovolenosti zásahu do autorských práv, ktorá je limitovaná potrebnosťou (teda nutnosťou) na propagáciu. Žalobca je toho názoru, že na propagáciu výstavy nie je v žiadnom prípade potrebné použiť všetky diela obsiahnuté v danej výstave, obzvlášť keďže ide o rozsiahlu výstavu s veľkým počtom vystavovaných diel. Na účely propagácie, teda za účelom vyvolania záujmu o návštevu výstavy, nie je takýto rozsah použitia diel potrebný a odôvodnený, ba dokonca ani obvyklý a teda použitie diel v danom prípade nemôže spadať pod zákonnú licenciu. Publikácia je svojim obsahom, keďže obsahuje všetky vystavované diela a značný objem textovej zložky, natoľko rozsiahla, že doslova nahradzuje návštevu výstavy a ako pridanú hodnotu dodáva aj značný textový výklad. Preto nemožno takúto publikáciu považovať za materiál potrebný na propagáciu výstavy, ani za majúci za svoj cieľ prilákať potenciálnych návštevníkov na návštevu výstavy. Ide o rozsiahlu odbornú publikáciu, ktorá v žiadnom prípade nie je propagačným materiálom. Žalobca na podporu svojej argumentácie uvádza, že z celkového počtu 800 kusov výtlačkov žalovaný 300 kusov použil na predaj počas trvania výstavy a 500 kusov na recenzné, propagačné a prezentačné účely. Z uvedených 500 kusov žalovaný odovzdal 110 kusov publikácii osobám, ktoré sa podieľali na tvorbe publikácie a na organizovaní výstavy. Tento spôsob použitia zjavne nemá žiadny charakter propagácie výstavy, teda zrejme nemá za svoj cieľ pôsobiť na dané osoby ako podnet na návštevu výstavy. Práve naopak, odovzdávanie publikácií osobám zúčastneným na jej tvorbe a na organizácii výstavy sa zvyčajne používa ako protihodnota za nimi poskytnuté plnenie. Pokiaľ ide o predaj publikácie Nové Slovensko, tento bol realizovaný formou predaja v obchodných priestoroch žalovaného, nachádzajúcich sa vo výstavných priestoroch žalovaného. To, že daná publikácia bola na predaj v kníhkupectve žalovaného, a to práve v rovnakých priestoroch, kde prebiehajú výstavy, svedčí podľa názoru žalobcu o tom, že takýto spôsob použitia nemôže slúžiť na propagáciu výstavy, t.j. na vyvolanie záujmu o jej návštevu, keďže o existencii tejto publikácie by sa bežný návštevník dozvedel až potom, ako sám na výstavu z vlastného rozhodnutia prišiel, pričom toto rozhodnutie navštíviť výstavu určite nemohlo vzniknúť ako vplyv pôsobenia spornej publikácie, ktorú žalovaný a súd prvej inštancie v tomto svetle zjavne nesprávne považuje za propagujúcu výstavu. Žalobca je toho názoru, že publikácia sa používala verejným rozširovaním diel predajom alebo inou formou vlastníckeho práva, čo je v zmysle ustanovenia § 19 ods. 2 písm. b) Autorského zákona jeden zo spôsobov realizácie výhradného majetkového práva dielo použiť. Žalovaný nepoužíval dielo ako propagačný materiál v zmysle § 26 Autorského zákona, a už vôbec nie ako propagačný materiál v rozsahu potrebnom na propagáciu, čo je výslovný zákonný limit na uplatnenie zákonnej licencie, podľa § 26 Autorského zákona. Žalobca má za to, že preukázal, že konanie žalovaného prekročilo limity stanovené pre zákonnú licenciu ustanovenú pre propagáciu výstavy umeleckých diel, pričom sa však súd prvej inštancie týmito jednoznačnými argumentmi a preukázanými skutkovými okolnosťami vo svojom rozsudku nijakým spôsobom nezaoberal a bez akéhokoľvek odôvodnenia učinil zjavne arbitrárny záver, že daná publikácia slúžila na propagáciu výstavy a z toho vyvodil záver existencie zákonnej licencie. Žalobca rovnako namieta, že právny záver súdu prvej inštancie, že Autorský zákon neurčuje rozsah propagačného materiálu, je záverom vyplývajúcim z nesprávneho právneho posúdenia veci a je záverom svojvoľným a neudržateľným, vychádzajúcim z ignorovania zákonodarcom určeným limitom „v rozsahu potrebnom“ a z ignorovania ustanovenia § 38 Autorského zákona. Žalobca v konaní v prvej inštancie zdôrazňoval, že § 26 Autorského zákona umožňuje zaradiť pod režim zákonnej licencie len použitie diel v rozsahu potrebnom na takúto propagáciu, a teda nie v rozsahu akomkoľvek. Žalobca tiež poukazoval na znenie § 38 Autorského zákona, ktoré zakotvuje tzv. trojkrokový test, a ktorého naplnenie je tiež nevyhnutným predpokladom priznania zákonnej licencie v danom prípade. Žalobca tiež poukazoval na znenie Smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2001/29/ES z 22. mája 2001 (ďalej len Smernica) o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. Celú argumentáciu žalobcu však súd prvej inštancie svojvoľne odignoroval a žiadnym spôsobom sa k nej nevyjadril. Žalobca uvádza, že sa v predmetnom prípade použitie diel žalovaným nemohlo zaradiť pod režim zákonnej licencie. Poukázal pritom osobitne rovnako ako v prvoinštančnom konaní na licenčné zmluvy, ktoré s ním žalovaný uzatvoril pri vydaní publikácie OSEMDESIATE Postmoderná v Slovenskom výtvarnom umení 1985 - 1992, ako aj na licenčnú zmluvu, ktorú uzatvoril s tretím subjektom (v čase po vyhlásení napadnutého rozsudku), ktorej predmetom je udelenie súhlasu na vydanie publikácie v súvislosti s konaním výstavy, pričom táto licencia je udelená odplatne. Riadne licencovaná publikácia, nazvaná „European Stars Miró&Cobra“, vydaná v súvislosti s výstavou v galérii Danubiana Meulensteen Art Museum, je svojim rozsahom, obsahom a kvalitou spracovania, predajnou cenou a spôsobom použitia veľmi podobná spornej publikácii Nové Slovensko. Uvedeným príkladom chce žalobca poukázať, že v praxi je zjavne uznávané, že také použitie diel, ako to, ktoré je predmetom tohto sporu, je možné jedine na základe predchádzajúceho súhlasu autorov vo forme licenčnej zmluvy, pričom je obvyklé za takéto použitie diel uzatvárať licenčné zmluvy za odplatu. Nakoľko tento dôkaz nemohol žalobca bez vlastnej viny uplatniť v konaní v prvej inštancii, tak tento dôkaz zakladá do spisu až v odvolacom konaní. Pokiaľ ide o výšku žalovaného bezdôvodného obohatenia, táto vychádza z licenčných odmien podľa Sadzobníka žalobcu, ktorý je v platnosti viac ako 10 rokov a po túto dobu bol akceptovaný používateľmi predmetov ochrany. Žalobca trvá na tom, že uplatnená výška bezdôvodného obohatenia je dôvodná a v súlade s ustanoveniami Autorského zákona. Žalobca trvá na tom, že má nárok požadovať od žalovaného vydanie bezdôvodného obohatenia vychádzajúc z odmien podľa svojho Sadzobníka, ktorý uplatňoval a uplatňuje aj u iných používateľov. Takýto postup je v súlade s § 81 ods. 1 písm. h) Autorského zákona a jeho nerešpektovanie by bolo porušením autorských práv. Žalobca má tiež za to, že súd prvej inštancie viedol dokazovanie nesprávnym a neúčelným smerom, kedy venoval neúmernú pozornosť dokazovaniu aktívnej legitimity žalobcu, takmer žiadnym spôsobom sa však nevenuje dokazovaniu v smere, ktorý by bol potrebný pre riadne rozhodnutie v merite veci - teda existencii podmienok pre zákonnú licenciu a vykonaniu trojkrokového testu. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie pochybil aj pri rozhodovaní o trovách konania, kedy žalovanému priznal náhradu trov právneho zastúpenia za účasť na pojednávaní dňa 18.3.2016 dva krát. Aj v tejto časti je teda rozsudok prvej inštancie zjavne vecne nesprávny. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadnym spôsobom neodôvodnil, hrubým spôsobom ignoroval vyjadrenia a dôkazy predložené žalobcom, žiadnym spôsobom sa s nimi nevysporiadal. Žalobca žiada odvolací súd, aby zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu trov konania v prvej inštancii a aj odvolacieho konania, alternatívne žalobca žiada odvolací súd, aby rozsudok prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 6. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, ktoré je v rozpore so znením Autorského zákona, predpismi EÚ a medzinárodnými dohovormi uviedol, že ide len o všeobecné konštatovanie žalobcu, ktorý neuvádza, kde konkrétne toto porušenie súdu vidí. Žalovaný zdôraznil, že jeho poslaním je zhromažďovať, odborne spracovávať, reštaurovať, ochraňovať a prostredníctvom expozícií, výstav, publikácií a kultúrno- vzdelávacích aktivít sprístupňovať umelecké diela rôznorodým skupinám publika. Za účelom naplnenia svojho poslania žalovaný uskutočnil výstavu diel Nové Slovensko od 30.6.2011 do 15.1.2012. Predmetná publikácia - katalóg k výstave bola vydaná práve pri príležitosti tejto výstavy a výlučne na jej propagáciu. Predpokladom využitia tejto zákonnej licencie je 1/ oprávnenosť vystavenia umeleckého diela - žalovaný je v zmysle svojej zriaďovacej listiny oprávnený uskutočňovať výstavy umeleckých diel, a ako usporiadateľ výstavy; 2/ použitie diela musí byť v rozsahu potrebnom na propagáciu výstavy - publikácia vznikla práve na propagáciu výstavy diel tam vystavovaných autorov, o čom svedčí aj skutočnosť, že všetky diela, ktoré sa nachádzajú v publikácii (a žiadne iné) boli vystavené na predmetnej výstave diel usporiadanej žalovaným. Štruktúra katalógu presne kopíruje štruktúru výstavy, pričom celkový počet vydaného nákladu 800 kusov bol použitý v pomere 300 ks katalógov určených na predaj počas trvania výstavy a 500 ks katalógov určených na recenzné, propagačné a prezentačné účely; 3/ povinnosť podľa § 25 tretia veta Autorského zákona - t.j. povinnosť uviesť meno autora alebo jeho pseudonym, ak nejde o anonymné dielo, alebo meno osoby, pod ktorej menom sa dielo uvádza na verejnosti, ako aj názov diela a prameň - žalovaný si aj túto povinnosť v predmetnej publikácii splnil. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalovaný vyhotovením rozmnoženín diel a ich zaradením do publikácie propagujúcej výstavu tam uvedených umeleckých diel a následným rozširovaním publikácie predajom alebo inou formou prevodu vlastníckeho práva ako predajom splnil všetky predpoklady využitia zákonnej licencie, ktoré vyžaduje Autorský zákon a žalobca si nemôže svojvoľne tieto predpoklady rozširovať nad rámec zákona, a to len za účelom dosiahnutia zisku. K tvrdeniu žalobcu, že konanie žalovaného prekročilo limity stanovené pre zákonnú licenciu ustanovenú pre propagáciu výstavy umeleckých diel, žalovaný uvádza, že toto tvrdenie vychádza výlučne z limitov, ktoré si žalobca sám svojvoľne určil, ktoré nemajú oporu v zákone a dokonca sú priamo poškodzujúce záujmy autorov umeleckých diel. Žalovaný, ako národná galéria desiatky rokov zhromažďuje diela autorov, udržuje ich, reštauruje ich a následne, ak chce uskutočniť výstavu toho najlepšieho zo svojich zbierok, má takúto výstavu propagovať nezmysleným spôsobom prezentovaným žalobcom. K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie odignoroval § 38 Autorského zákona ponímajúci o tzv. trojkrokovom teste, žalovaný podotýka, že opäť ide len o konštatáciu žalobcu bez toho, aby uviedol, kde konkrétne vidí porušenie tzv. trojkrokového testu. Žalovaný je jednoznačne toho názoru, že trojkrokový test bol dodržaný a katalóg Nové Slovensko jednoznačne spĺňa obsahovú náplň zákonnej licencie podľa § 26 v spojení s § 38 Autorského zákona (1/ obmedzenia majetkových práv autora sú dovolené len v osobitných prípadoch ustanovených v ustanoveniach § 24 až § 37, § 26 sa v tomto rozmedzí nachádza; 2/ nakladanie s dielom podľa týchto ustanovení nesmie byť v rozpore s bežným využitím diela - diela uvedené v katalógu Nové Slovensko, ktorý slúžil ako propagačný materiál k výstave umeleckých diel s rovnomenným názvom a nebol a ani nemohol byť v rozpore s bežným využitím diela, keďže tam zaradené dielo sa vystavovalo na výstave; 3/ nesmie neodôvodnene zasahovať do právom chránených záujmov autora - zaradenie diela do katalógu propagujúceho výstavu tohto diela nie je a ani nemôže ísť proti záujmom autora). V súvislosti s inými licenčnými zmluvami, ktoré žalovaný so žalobcom uzavrel (k výstave Osemdesiate - postmoderná v slovenskom výtvarnom umení 1985-1992) žalovaný uviedol, že išlo o diela žijúcich autorov, ktorí si priali uzatvorenie licenčnej zmluvy na konkrétne použitie diel žalovaným. Nebol dôvod, aby žalovaný neuzatvoril priamo s autorom licenčnú zmluvu o použití diela, ktoré nepatrí do jeho zbierkového fondu. Hlavným odlišujúcim znakom, ktorý žalobca zámerne neuviedol, je fakt, že sa v týchto výnimočných prípadoch jednalo o diela, ktoré žalovaný nemá vo svojom zbierkovom fonde, a teda na tieto diela nie je možné aplikovať predmetnú zákonnú výnimku. Práve zvýraznený odlišujúci znak jasne určuje, že sa jedná o úplne iné prípady a žalobca účelovo využíva nesúvisiace argumenty, len v záujme dosiahnutia peňažného plnenia bez právneho základu. Žalobca ďalej poukazuje na to, ako s iným tretím subjektom uzatvoril prednedávnom licenčnú zmluvu na určitú publikáciu, pričom ide o odplatnú licenciu. K predmetnému žalovaný uviedol, že ide o úplne odlišný subjekt od žalovaného, a teda licenčná zmluva uzatvorená so súkromným múzeom je jednak úplne irelevantná a nemá s týmto konaním žiaden súvis. Navyše táto zmluva je predložená až v rámci odvolacieho konania sa súd takýmto podnetom vôbec nemá zaoberať. Žalovaný sa zároveň vyjadril aj k výške žalobcom uplatňovaného nedôvodného nároku, keď uviedol, že Autorský zákon hovorí o odmene za použitie autorského diela, avšak nikde neuvádza, že takáto odmena by mala byť odstupňovaná podľa umiestnenia reprodukcie diela v knihe tak, ako to má nastavené žalobca. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie sa nehospodárne zameral na skúmanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, žalovaný uviedol, že bolo viac ako nevyhnutné sa zaoberať otázkou aktívnej legitimácie, keďže išlo o viacero nositeľov autorských práv. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10.6.2016, č.k. 12C/187/2013-399, ako vecne správny potvrdil, a aby zaviazal žalobcu na zaplatenie trov celého súdneho konania. 7. V replike žalobca poukazuje na to, že žalovaný nijakým spôsobom nevyvracia žalobcom vytýkané a preukázané skutočnosti, že použitie spornej publikácie nemôže mať charakter použitia diel na propagáciu danej výstavy. K námietke žalovaného, že žalobca si neoprávnene a svojvoľne rozširuje podmienky, za akých sa nemôže uplatniť zákonná licencie podľa § 26 Autorského zákona, žalobca poukazuje na skutočnosť, že práve autori zastúpení žalobcom majú ničím neobmedzené právo nakladať s výsledkami svojej tvorivej činnosti podľa vlastného uváženia, takže extenzívny výklad ich práv k vlastnému duševnému vlastníctvu je zo samotnej povahy veci žiaduci a súladný s právnym poriadkom. A teda práve naopak, keď žalovaný pri svojej činnosti z dôvodu neochoty priznať autorom právo na spravodlivú odmenu za použitie ich duševného vlastníctva, má záujem použiť diela autorov bez ich súhlasu a bez vyplatenia odmeny, tak práve takéto konanie musí mať výslovnú oporu v zákone, a nemožno podmienky na takéto použitie cudzích diel rozširovať v súlade s pochopiteľným, ale nie zákonom chráneným záujmom žalovaného na minimalizovaní nákladov na vyplácanie odmien tretím osobám, ktoré však, paradoxne, vytvárajú základ na to, aby existencia žalovaného vôbec mala zmysel. Žalobca ďalej dôvodí, že pokiaľ uvádzal, že sporná publikácia je vyhotovená v širokom rozsahu a v kvalitnom vyhotovení, tak tým iba poukázal na skutočnosť, že ide o odbornú publikáciu s kvalitným vyhotovením, a nie o propagačný materiál k danej výstave. Pokiaľ ide o uzatvorenie licenčnej zmluvy na vydanie publikácie Osemdesiate - postmoderná v slovenskom výtvarnom umení 1985-1992, k uvedenej argumentácii žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný je zrejme toho názoru, že autorské práva autorov, ktorí sú zosnulí, by nemali požívať zákonom priznanú ochranu, a zároveň si žalovaný zrejme vyvodil názor, že pokiaľ má diela vo svojom zbierkovom fonde, tak ich môže používať bez súhlasu autorov. Žalobca zdôraznil, že vlastníctvo hmotného substrátu, prostredníctvom ktorého je dielo vyjadrené, nezakladá oprávnenie toto dielo použiť, nakoľko vlastnícke právo a autorské právo nemusia byť koncentrované v jednej a tej istej osobe, nakoľko autor nemôže svoje autorské právo k dielu na tretiu osobu previesť. Táto argumentácia žalovaného je teda zjavne nemajúca súvis s podstatou sporu. Pokiaľ ide o žalovaným namietaný sadzobník žalobcu, tu uvádza žalobca, že sadzobník bol schválený výborom autorov, ktorí zastupujú skutočných tvorcov kultúrnych hodnôt, ktorých diela žalovaný používa. Autorský zákon neurčuje kritéria na určenie odmien za použitie diel, a teda Autorský zákon toto rozhodnutie ponecháva výlučne do dispozície autorov zastúpených žalobcom, keďže je to prejavom ich oprávnenia nakladať s výsledkami svojej vlastnej tvorivej duševnej činnosti. Pokiaľ teda výbor autorov sadzobník žalobcu schválil, je to prejavom vôle autorov, ktorú však žalovaný zjavne nerešpektuje. 8. Vo vyjadrení žalovaný opäť zdôraznil, že žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by svedčali o oprávnenosti jeho nároku. Nezodpovedal otázku, prečo použitie spornej publikácie nemôže mať charakter použitia diel na propagáciu danej výstavy, resp. kde žalobca vidí v konaní žalovaného porušenie zákonnej licencie podľa § 26 Autorského zákona. Žalobcom prezentovaný reštriktívny výklad § 26 Autorského zákona - zákonnej licencie vyplýva iba z jeho účelovej snahy dosiahnuť od žalovaného odmenu, aj za takýto spôsob použitia diela. Možno však jednoznačne konštatovať, že takýto názor žalobcu nemá absolútne oporu v platnej právnej úprave ani v rozhodovacej praxi súdov. 9. Žalobca na vyjadrenie žalovaného uviedol, že majetkové práva autorov sú absolútnymi právami a pri zásahu do ich práv bez ich súhlasu sa musí skúmať nie to, či je zakázané do ich práv zasahovať, ale, či je dovolené do ich práv zasahovať. Súd teda musí zisťovať, nie prečo použitie spornej publikácie nemôže mať charakter použitia diel na propagáciu výstavy, ale prečo môže použitie spornej publikácie mať charakter použitia diel na propagáciu výstavy. 10. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že v posudzovanej veci bolo meritórne rozhodnuté počas platnosti Občianskeho súdneho poriadku. Dňom 1. júla 2016 bol Občiansky súdny poriadok zrušený a nahradil ho zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. Podľa § 470 odsek 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. To znamená, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (§ 470 odsek 1 CSP), rešpektuje ale účinky procesných úkonov do 30.6.2016, pretože právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované. Odvolanie žalobcu bolo podané už počas účinnosti Civilného sporového poriadku. 11. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad uvedených v ustanoveniach § 379 a § 380 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 12. Premetom sporu medzi žalobcom a žalovaným je zaplatenie istiny 2 591,08 Eur zodpovedajúcej bezdôvodnému obohateniu žalovaného, ktoré mal získať tým, že vydal publikáciu s názvom „Nové Slovensko/New Slovakia (ťažký) zrod moderného životného štýlu 1918 - 1949, v ktorom uverejnil reprodukcie diel výtvarného umenia bez súhlasu nositeľov autorských práv. Uvedenú skutočnosť zistil žalobca, ktorý je na základe rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky oprávnený na výkon kolektívnej správy práv, podľa Autorského zákona. 13. Právne vzťahy spojené s ochranou duševného vlastníctva rieši zákon č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon, pričom v súlade s prechodným ustanovením § 190 k úpravám tohto zákona účinným od 1.1.2016 platí, že ustanoveniami tohto zákona sa od 1. januára 2016 spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016, pričom vznik týchto vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31. decembra 2015; to neplatí, ak odseky 3 a 4 ustanovujú inak. Z tohto dôvodu je pri skúmaní predpokladov žalovaného bezdôvodného obohatenia potrebné na vec aplikovať Autorský zákon v znení do 1.1.2016, teda Autorský zákon č. 618/2003 Z. z.. 14. Z hľadiska skutkového stavu veci vychádzal odvolací súd zo zistení súdu prvej inštancie a pre danú vec považoval za rozhodujúce, že žalovaný v období od 30.6. 2011 do 15.1.2012 usporiadal a verejnosti sprístupnil výstavu s názvom „Nové Slovensko/New Slovakia (ťažký) zrod moderného životného štýlu 1918 - 1949", v súvislosti s ktorou vydal rovnomennú knižnú publikáciu, a v ktorej použil reprodukcie diel I. H., Š. H., I.Z. Z. H., Ľ. Q., V. H., V. P. Y., J. Š. I., N. N., J. T., Y. G., Y. C., C. I., W. K., D. R.Í., Y. Y., J. K., N. Z., N. X., J. G., W. I., Z. N. Z. W. I.. Túto publikáciu predával vo svojich priestoroch za 16,- Eur. Dňa 30.5.2011 žalovaný požiadal žalobcu o informáciu o podobe copyrightovej doložky k autorom a návrh licenčnej zmluvy. V žiadosti uviedol, že v súvislosti s výstavou bude vydaný katalóg, ako propagácia výstavy, ktorý bude presne kopírovať štruktúru výstavy krátkymi informačnými staťami a reprodukciami vystavených diel, z veľkej časti z majetku Slovenskej národnej galérie (žalovaného). 15. Podstatu odvolania žalobcu tvorí námietka, že súd prvej inštancie danú vec nesprávne právne posúdil, keď na základe zisteného skutkového stavu dospel k chybnému právnemu záveru a žalobcovi nepriznal nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vyplývajúceho zo sprístupnenia autorských diel chránených autorským zákonom verejnosti bez potrebného licenčného oprávnenia, keď chybne uzavrel, že vzhľadom na charakter spornej publikácie žalovaný mal právo na bezodplatné použitie rozmnoženín použitých diel, pretože šlo o propagáciu výstavy. 16. Autorský zákon je postavený na zásade, že výtvory, ktoré vznikli duševnou činnosťou človeka si zaslúžia plnú ochranu a upravuje základné inštitúty, ktoré majú slúžiť na takúto ochranu. Autorské právo má súkromnoprávnu povahu, ktorá je daná prirodzenou, súkromnou povahou vzťahov vyplývajúcich z tvorivej duševnej činnosti, ktorej výsledkom sú dve právne skutočnosti a to vytvorenie diela a verejné alebo iné použitie diela. Právne postavenie osoby autorskoprávnej ochrany, hlavne autora, sa vyznačuje tým, že takáto osoba vylučuje kohokoľvek iného z akéhokoľvek pôsobenia na ňou ovládané dielo. Právo používať dielo teda patrí autorovi diela a iným osobám len vtedy, ak im autor udelí súhlas na výkon takéhoto práva prostredníctvom licenčnej zmluvy (§ 40 a nasledujúce zákona č. 618/2003 Z.z.). S ohľadom na skutočnosť, že pre nositeľov práv je nemožné alebo veľmi obtiažne používanie diel autorskej ochrany a uplatňovať individuálne právo na odmenu za udelenie licencie na použitie diela a na druhej strane i pre záujemcov o dielo je obdobne obtiažne získať príslušné licencie na použitie diela od jednotlivých nositeľov práv, upravuje Autorský zákon tzv. kolektívnu správu autorských práv. Ich funkciou je umožniť ľahšie získať súkromnoprávne oprávnenie používateľovi predmetu autorskej ochrany. Tým je založený systém povinnej kolektívnej správy taxatívne stanovených autorských práv, čo znamená, že zo zákona je k výkonu a ochrane majetkových práv autorov oprávnený kolektívny správca, ktorý vo vlastnom mene a na účet zastupovaných nositeľov autorských práv koná tak, aby odmeny alebo náhrady za bezdôvodné obohatenie pri neoprávnenom použití diela, boli vybrané a prerozdelené medzi nositeľov práv. Kolektívny správca je oprávnený zastupovať autorské práva len tých nositeľov autorských práv, voči ktorým vykonáva kolektívnu správu. Preto je v súdnom spore vo vzťahu k uplatnenému nároku z autorských práv dôležité zodpovedať aj otázku vecnej legitimácie kolektívneho správcu. V súlade s ustálenou judikatúrou súdov i právnou teóriou aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán sporu nenamieta. Súd prvej inštancie sa preto správne v konaní zameral aj na skúmanie vecnej a procesnej legitimácie strán sporu, najmä na skúmanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, teda vyriešenie otázky, či skutočne spravuje práva zastupovaných subjektov, o ktorých to tvrdil. Z tohto dôvodu nie je možné postup súdu prvej inštancie, ktorý aj na námietky žalovaného k aktívnej legitimácie žalobcu v spore preskúmal aktívnu legitimáciu žalobcu i prostredníctvom dedičských rozhodnutí, z ktorých zisťoval zdedenie autorských práv príslušných autorov jeho nástupcami, hodnotiť ako konanie, ktoré zasahuje do práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako to žalobca tvrdí. Časový rozsah tohto dokazovania v súdenej veci bezpochyby ovplyvnil práve rozsah žalobcom zastupovaných subjektov a spôsob, ktorým žalobca pristúpil k riešeniu tejto otázky, keď príslušné doklady súdu prvej inštancie nepredložil jednorazovo. 17. Civilné sporové konanie je ovládané zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pri ktorom všeobecné súdy posudzujú každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach. Pokiaľ kolektívny správca v súdnom spore ako žalobca chráni autorské práva zastúpených subjektov, je povinný v takomto súdnom spore preukázať porušenie povinností vyplývajúcich z autorského zákona žalovaným, pretože náležitosť preukázania zásahu do autorských práv predstavuje základné východisko pre následné vymáhanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého porušením povinností vyplývajúcich z autorského zákona. Teda je povinnosťou žalobcu ako kolektívneho správcu, aby preukázal, že žalovaný mal povinnosť uzavrieť licenčnú zmluvu na použitie chránených diel. Predpoklady vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia preukazuje v súdnom konaní ten, kto sa vydania bezdôvodného obohatenia domáha. Z toho vyplýva, že v súdenej veci bolo na žalobcovi, aby preukázal , že žalovaný sa bezdôvodne obohatil neoprávneným zásahom do autorských práv subjektov, voči ktorým vykonáva kolektívnu správu. 18. Podľa § 26 odseky 1,2 zákona č. 618/2003 Z. z. platí, že na propagáciu výstavy umeleckých diel alebo dražby umeleckých diel možno bez súhlasu autora použiť dielo vyhotovením jeho rozmnoženiny, jej verejným rozširovaním predajom alebo inou formou prevodu vlastníckeho práva, alebo verejným prenosom, a to v rozsahu potrebnom na takúto propagáciu. Na tieto použitia sa primerane vzťahuje ustanovenie § 25 tretia veta <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/618/20141029? ucinnost=1.6.2011> (odsek 1). Za použitie diela podľa odseku 1 nevzniká povinnosť uhradiť autorovi odmenu (odsek 2). 19. Podľa § 38 zákona č. 618/2003 Z. z. platí, že obmedzenia majetkových práv autora sú dovolené len v osobitných prípadoch ustanovených v ustanoveniach § 24 až 37 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2003/618/20141029?ucinnost=1.6.2011>; nakladanie s dielom podľa týchto ustanovení nesmie byť v rozpore s bežným využitím diela a nesmie neodôvodnene zasahovať do právom chránených záujmov autora. Toto ustanovenie upravuje všeobecnú zásadu, pokiaľ ide o výnimky z výlučného autorského práva. Je to výkladové pravidlo vo vzťahu ku všetkým spôsobom zákonnej licencie. Použitie diela na základe bezodplatnej zákonnej licencie je vždy zásahom do výlučných autorských práv, a vzhľadom na to je vždy potrebné v každom konkrétnom prípade zvážiť, či nenarúša bežný spôsob použitia diela, a či sa neprimerane nedotýka oprávnených záujmov nositeľa autorského práva. Zákonné licencie Autorský zákon taxatívne vypočítava v ustanoveniach § 24 až § 37. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožňuje s tvrdením žalobcu, že pre ustálenie legitimity obmedzenia autorského práva musia byť vždy kumulatívne splnené všetky tri vyššie menované podmienky (tzv. trojkrokový test), ktorých preukázanie zaťažuje v danej veci žalobcu. Žalobca vo vzťahu k týmto podmienkam v súdenej veci prednášal predovšetkým tvrdenie, že publikácia „Nové Slovensko/New Slovakia (ťažký) zrod moderného životného štýlu 1918 - 1949", nespĺňa vzhľadom na svoj obsah a spôsob použitia kritérium propagácie výstavy umeleckých diel v potrebnom rozsahu, pretože má charakter podrobného sprievodcu predmetnej výstavy a je podľa jeho názoru už knihou o umení, teda nemá len informačný charakter s cieľom prilákať návštevníkov (zápisnica z pojednávania 18.3.2016, č. l. spisu 217). Odvolací súd sa v tomto smere však stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že rozsah publikácie nie je rozhodujúcim kritériom pre definovanie inštitútu propagácie výstavy. Súd prvej inštancie poukázal na listinný dôkaz a to list žalovaného z 30.5.2011 adresovaný žalobcovi, ktorým mu žalovaný oznámil, že pripravuje projekt Nové Slovensko/New Slovakia (ťažký) zrod moderného životného štýlu 1918 - 1949", väčšieho autorského kolektívu, pozostávajúci z výstavy a katalógu, koncipovaného ako propagácia tejto výstavy, že jeho štruktúra kopíruje štruktúru výstavnej zložky projektu a zároveň ho požiadal o zaslanie návrhu licenčnej zmluvy. Žalobca aj od tohto návrhu žalovaného odvodzoval dôvodnosť svojho nároku, keď tvrdil, že sám žalovaný uznával, že na dané použitie diel je potrebné uzatvoriť licenčnú zmluvu. Termín katalóg, s ktorým pracoval žalovaný pri vyhotovení žiadosti zo dňa 30.5.2011 je v Slovníku slovenského jazyka vysvetlený ako usporiadaný zoznam, súpis. Nevyhnutnou súčasťou každej pripravovanej výstavy v umeleckej galérii je jej propagácia, s cieľom prilákať do galérie rôzne skupiny návštevníkov, z ktorého dôvodu sú potrebné aj rôzne spôsoby komunikácie. Autorský zákon v ustanovení § 26 nedefinuje inštitút propagácie umeleckej výstavy, ale obmedzuje ho limitom, aby propagačný materiál mal len taký rozsah, ktorý zodpovedá propagácii výstavy v potrebnom rozsahu. Preto treba individuálne v každej veci vždy zvážiť situáciu konkrétneho používateľa a konkrétne okolnosti umeleckej výstavy o propagáciu ktorej ide. Žalovaný je štátnou príspevkovou organizáciou, nie komerčnou galériou a jeho cieľom ako vrcholnej štátnej, zberateľskej, vedecko-výskumnej, metodickej a kultúrno-výchovnej inštitúcie v oblasti galerijnej činnosti je okrem iného aj sprístupňovať a kultúrne - výchovne využívať diela všetkých disciplín výtvarného umenia. Z publikácie vyplýva, že označený výstavný projekt mal ukázať, ako prenikala moderná civilizácia do života slovenskej spoločnosti v období po roku 1918 (strana 7 publikácie). Rozsah takejto výstavnej produkcie žalovaného, ako vrcholnej kultúrnej inštitúcie a správcu umeleckých výtvarných zbierok potom vyžaduje aj primeraný rozsah a dôstojnosť propagačného materiálu. V danej veci je to publikácia charakteru katalóg výstavy, v ktorom sú zobrazené diela vystavené pri danej príležitosti. Je možné v prejednávanej veci súhlasiť s názorom žalobcu, ktorý prostredníctvom Veľkého slovníka cudzích slov od autora Ing. Šalinga a spol. termín propagácia definuje, ako cieľavedomé pôsobenie propagačnými prostriedkami so zámerom vyvolať záujem a potrebu adresátov, teda podľa názoru žalobcu v zmysle do budúcna, vyvolať záujem prezrieť si výstavu, ale v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na to, že termín propagácia/propagovať v zmysle Slovníka slovenského jazyka znamená aj rozširovanie poznatkov o niečom a odporúčanie niečoho, teda sprostredkovanie informácii o niečom. Z tohto dôvodu zohľadniac okolnosti danej výstavy cez osobu žalovaného, usporiadateľa výstavy ako vrcholnej kultúrnej ustanovizne a vlastníka vystavovaných diel, zámer a cieľ výstavy, ktorým bolo oboznámenie širokej, neadresnej verejnosti s kultúrnym vývojom na Slovensku po roku 1918, ako aj samotný časový záber umeleckého obdobia prezentovaného na výstave, nemožno žalovanému uprieť právo, aby predmetnú výstavu propagoval spôsobom zvoleného katalógu, kde úmerne hodnote vystavovaných diel umelcov najzvučnejších mien slovenského výtvarného umenia dôstojne vyzdvihol ich umeleckú hodnotu. Z obsahu katalógu vyplýva, že táto výstava nebola všeobecne určená len slovenskej verejnosti, ale aj zahraničným návštevníkom, ktorým ju katalóg predstavil v anglickom jazyku. Správanie žalovaného, ktorý napriek tomu, že žalobcu požiadal o zaslanie návrhu licenčnej zmluvy, a ktorú nakoniec neuzavrel, nie je možné za situácie, keď žalovaný svoje dôvody zrozumiteľne žalobcovi vysvetlil v mailovej správe zo dňa 23.8.2011 (č. l. 120), v ktorej mu oznámil, že vychádzajúc z analýzy Sekcie médií, audiovízie a autorského práva Ministerstva kultúry SR, jeho zriaďovateľa, je možné predmetný katalóg považovať za propagáciu podujatia, vyhodnotiť v jeho neprospech. Z dokazovania v prejednávanej veci ani nevyplynulo, žeby žalovaný vydaním katalógu sledoval, či už priamy alebo nepriamy obchodný účel, teda komerčný zámer. Katalóg bol predávaný výlučne len v časovom rámci trvania výstavy a len v mieste konania tejto výstavy, opak v súdnom spore preukázaný nebol. Za tejto dôkaznej situácie nie je dôvodná argumentácia žalobcu, že žalovaný výtlačky katalógu použil aj na recenzné, propagačné a prezentačné účely, keď takýto postup je nepriamo subsumovateľný pod inštitút propagácie, pretože aj takýmto spôsobom je možné vo verejnosti rozširovať informácie o výstave, teda propagovať výstavný projekt. K argumentácii žalobcu, že žalovaný s ním v minulosti v obdobných prípadoch licenčné zmluvy uzavrel odvolací súd uvádza, že bolo úlohou žalobcu, aby preukázal, že tieto licenčné zmluvy mali rovnaký skutkový základ, ako v súdenej veci, čo žalovaný poprel, keď namietal, že predmetom iných licenčných zmlúv neboli diela nežijúcich autorov, ani diela zo zbierkového fondu žalovaného, ako tomu bolo v súdenej veci alebo, že propagovanú výstavu nezastrešoval komerčný subjekt. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu katalóg výstavy je potrebné v danej veci kvalifikovať, ako jej propagáciu v rozsahu potrebnom na účely jej propagovania. Medzi stranami konania nebolo sporné, že žalovaný v predmetnom katalógu podmienku zachovania osobnostných práv autora dodržal, keď pri zobrazení rozmnoženiny umeleckého diela, uviedol meno autora a názov diela. 20. Žalobca do uplynutia lehoty na podanie odvolania doručil do odvolacieho konania listinný dôkaz - licenčnú zmluvu ( č. l. 419 - 422), ktorú dňa 28.6.2016 uzavrel so subjektom DANUBIANA - Centrum moderného umenia, n. o., pričom tvrdil, že jej predmetom je udelenie súhlasu na vydanie publikácie Eurpean Stars Miró&Cobra v súvislosti s usporiadaním výstavy, v galérii Danubiana Meulensteen Art Museum, pričom táto licencia je udelená odplatne. Poukázal na to, že publikácia Eurpean Stars Miró&Cobra má byť svojím rozsahom, obsahom a kvalitou spracovania, predajnou cenou a spôsobom použitia veľmi podobná spornej publikácii žalovaného. K tomuto dôkazu, kvalifikovanému, ako nóvum v odvolacom konaní (§366 písmeno d) CSP), teda dôkazu, ktorý žalobca vzhľadom na čas kedy zmluvu uzavrel (po vyhlásení rozhodnutia súdom prvej inštancie v danej veci) nemohol bez svojej viny v konaní pred súdom prvej inštancie uplatniť, odvolací súd udáva, že pre účely ustálenia skutkového stavu v súdenej veci je jeho vykonanie irelevantné, teda bez potreby jeho vykonania. Tvrdenie žalobcu o odplatnosti licencie udelenej žalobcom subjektu DANUBIANA - Centrum moderného umenia, n. o., z tohto listinného dokladu nevyplýva. Do odvolacieho konania žalobca predložil licenčnú zmluvu v znení bez uvedenia dohody o výške licenčnej odmeny, ktorú by mal subjekt DANUBIANA - Centrum moderného umenia, n. o. žalobcovi zaplatiť. 21. Je pravdou, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia zodpovedal len prvú otázku z trojkrokového testu vyjadreného v ustanovení § 38 Autorského zákona, ktorým má prejsť akékoľvek použitie diela bez súhlasu autora, avšak odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalovaný počas konania k otázke, či nakladanie s dielom nie je v rozpore s bežným využitím diela, a či nedošlo nedôvodne k zásahu do právom chránených záujmov autorov neuviedol žiadne konkrétne tvrdenie o porušení týchto krokov z trojkrokového testu žalovaným. Prečo konanie žalovaného neprejde druhým a tretím krokom daného testu, to žalobca počas konania neuviedol. Prednes a podania žalobcu v tomto smere obsiahli len teoretickú analýzu o potrebe vykonania trojkrokového testu, avšak to, prečo propagácia výstavy predmetným katalógom žalovaného neprejde druhým a tretím krokom daného trojkrokového testu už v podaniach žalobcu a jeho prednese uvedené nie je. Sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je chápaná tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu. To znamená, že iniciatíva tvrdenia a iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov zaťažuje strany sporu a ukladá im povinnosť tvrdenie predniesť a označiť dôkazy k ich preukázaniu. Strana sporu má preto povinnosť tvrdenia (§ 79 ods.1 OSP <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/>platný do 30.6.2016) a povinnosť dôkaznú. Na týchto zásadách je postavený aj Civilný sporový poriadok, ktorý je platným procesným predpisom pre súdne konanie od 1.7.2016. Odvolací súd poukazuje na to, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností nesie tá strana sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Následkom nesplnenia povinnosti tvrdenia je potom neunesenie dôkazného bremena, čo sa prejaví v rozhodnutí vo veci samej. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca v rámci podmienok trojkrokového testu v súdenej veci nepreukázal, že v katalógu Nové Slovensko uvedené diela boli použité v rozpore s bežným využitím diela, respektíve nepreukázal, v čom mal spočívať tento rozpor, keď do katalógu zaradené dielo sa vystavovalo na výstave. A nepreukázal ani to, ako zaradenie diela do propagujúceho katalógu, konkrétne diela, ktoré sa vystavovalo na výstave umeleckých diel zasahuje do právom chránených záujmov autorov, keď umiestnenie umeleckého diela, v rámci expozície umeleckých diel je v záujme autora, pretože aj samotná osoba autora sa týmto spôsobom dostáva do povedomia verejnosti, a potom ani zaradenie umeleckého diela do propagácie výstavy nemôže viesť proti záujmom autora. Za takéhoto procesného stavu v kontexte záveru z prvého kroku trojkrokového testu potom nie je možné konštatovať, že neaplikovanie ustanovenia § 38 zákona č. 218/2003 Z. z. súdom prvej inštancie v danej veci malo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia. 22. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie sa v rozsudku nedostatočne vysporiadal so všetkými relevantnými otázkami potrebnými pre rozhodnutie, odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strany sporu na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 Dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). 23. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené, dospel v súdenej veci k správnemu záveru, že v preskúmavanej veci žalobca, ako kolektívny správca nepreukázal, že žalovaný sa použitím diel v katalógu s názvom „Nové Slovensko/New Slovakia (ťažký) zrod moderného životného štýlu 1918 - 1949" vydaným v súvislosti s rovnomennou umeleckou výstavou, bez licenčnej zmluvy bezdôvodne obohatil. Obsah odvolania žalobcu z hľadiska odvolacích dôvodov nebol spôsobilý spochybniť správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, a preto odvolací súd podľa § 387 odsek 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, ako vecne správny potvrdil. 24. Žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania žalovaného ako úspešnej strany sporu, spočívajúcich v odmene advokáta za právne zastúpenie, trovy žalovaného nesprávne ustálil, keď žalovanému priznal náhradu trov právneho zastúpenia za účasť na pojednávaní dňa 18.3.2016 dva krát. 25. Odvolací súd vzhľadom ustanovenie § 470 odsek 1 CSP správnosť napadnutého výroku o trovách konania posudzoval podľa právnej úpravy účinnej v čase jeho vydania, teda v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd prvej inštancie jedným výrokom rozhodoval o nároku na náhradu trov konania a aj o ich výške. 26. Podľa § 13a písmená a) - d) Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb platí, že odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a) prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, b) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu, c) písomné podanie na súd alebo iný orgán alebo protistrane týkajúce sa veci samej, d) účasť na konaní pred súdom alebo iným orgánom a na konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín; ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny, 27. Zmyslom a účelom inštitútu trov konania je poskytnúť strane sporu náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela vynaložiť alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Žalovaný bol v súdnom spore úspešný v celom rozsahu, v dôsledku čoho mu súd prvej inštancie podľa § 142 odsek 1 OSP priznal náhradu trov konania. Trovy konania, ktorých náhradu si v súdnom spore žalovaný uplatnil, mu vznikli právnym zastúpením advokátom, a ktoré v zmysle vyčíslenia zo dňa 13.6.2016 (č. l. 397) žiadal priznať za 6 úkonov právnej služby a to prevzatie a príprava zastúpenia, 2 x písomné podanie na súd vo veci samej a účasť na pojednávaniach v dňoch 18.3.2016, 6.5.2016 a 10.6.2016. Súd prvej inštancie pri riešení otázky náhrady trov právneho zastúpenia žalovaného správne vychádzal z vyhlášky č. 655/2004 Z. z., avšak v zmysle § 13a tejto vyhlášky rozsah úkonov právnej služby zástupcu žalovaného vyhodnotil nesprávne, keď mu za úkon účasti na konaní pred súdom dňa 18.3.2016 odmenu 109,83 Eur (odmena 101,25 eur + paušálna náhrada hotových výdavkov 8,58 Eur) priznal dva krát a trovy právneho zastúpenia potom celkovo vyčíslil sumou 807,69 Eur. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 18.3.2016 vyplýva, že pojednávanie začalo o 10,30 hodine a skončilo o 12,10 hodine, teda v danej veci nevznikol ani procesný stav, pri ktorom by právnemu zástupcovi patrila odmena za každé začaté dve hodiny tohto pojednávania, čo právny zástupca žalobcu nakoniec vo vyúčtovaní trov konania ani netvrdil a takúto náhradu ani nežiadal. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd postupom podľa § 388 CSP zmenil napadnutý výrok o výške trov konania žalovaného, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a súdom prvej inštancie priznanú náhradu trov konania znížil na preukázaný rozsah 6 úkonov právnej služby odpočítaním sumy 109,83 Eur (807,69 Eur trovy právneho zastúpenia priznané súdom prvej inštancie mínus duplicitne priznaná odmena 109,83 Eur = 697,86 Eur), pretože táto peňažná suma bola žalovanému bez právneho dôvodu priznaná dva krát. Náhradu trov žalobca na základe ustanovenia § 263 CSP zaplatí žalovanému k rukám jeho právneho zástupcu. 28. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 2 v spojení s § 262 odsek 1 CSP. Predmetom odvolacieho konania bol jednak výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol vo veci samej a aj výrok, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania žalovaného. V odvolacom konaní mali aj žalobca a aj žalovaný rovnaký pomer úspechu, keď žalovaný bol úspešný vo vzťahu k výroku vo veci samej a naopak vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania mal úspech žalobca. Preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. 29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).