Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/318/2016 z 19. 2. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 19. februára 2019, sp. zn. 2Co/318/2016, ECLI:SK:KSBA:2019:1113221341.1 Krajský súd Bratislava | 2Co/318/2016 | ECLI:SK:KSBA:2019:1113221341.1 | 2019-02-19 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Bezdôvodné obohatenie Citované ustanovenia: § 388 CSP, zákon č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon), zákon č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon), CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1c71dd86-916c-45f1-b01e-8801fa88d445 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1113221341.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/318/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113221341
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1113221341.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a
členiek senátu: JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: LITA,
autorská spoločnosť, Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, zastúpený advokátkou JUDr. Dagmar
Kubovičovou, AK so sídlom: Nám. Biely kríž 3, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská národná galéria,
Riečna 1, Bratislava, IČO: 00 164 712, zastúpený advokátom Mgr. Andrejom Gunárom, AK so sídlom:
Panenská 13, Bratislava, o zaplatenie 3.109,30 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I, č. k. 12C/187/2013-399, zo dňa 10.6.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 12C/187/2013 - 399 zo dňa 10.6.2016 vo
výroku, ktorým zamietol žalobu žalobcu p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 12C/187/2013 - 399 zo dňa 10.6.2016,
vo výroku o náhrade trov konania žalovaného m e n í tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému k
rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 697,86 Eur do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

III. Žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 518,22 EUR zastavil a
rozhodol o vrátení súdneho poplatku žalobcovi a žalovanému, každému z nich po 24,39 EUR, po
právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcu zaviazal na zaplatenie trov konania
žalovanému v sume 162,11 Eur za zaplatený súdny poplatok za podaný odpor proti platobnému rozkazu
a 807,69 Eu, ako trov právneho zastúpenia.

2. Súd prvej inštancie rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia
3.109,30 Eur spolu s 9,25% úrokom z omeškania ročne od 1.7.2011 do zaplatenia z titulu bezdôvodného
obohatenia. Žalobu odôvodnil tým, že ako združenie fyzických osôb (nositeľov autorských práv), ktoré
má vlastnú subjektivitu a vzniklo na základe zákona č. 83/1990 Zb. o združení občanov v roku 1993,
vykonáva svoju činnosť podľa Autorského zákona č. 618/2003 Z. z. na základe oprávnenia Ministerstva
kultúry SR č. 2/2004 na výkon kolektívnej správy podľa Autorského zákona. Podľa V. časti autorského
zákona je organizáciou kolektívnej správy a vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu okrem iného aj
v odbore vyhotovenia rozmnoženiny diela výtvarného umenia a verejné rozširovanie rozmnoženiny
diela výtvarného umenia predajom alebo inou formou prevodu vlastníckeho práva. Podľa § 81 ods.
1 Autorského zákona je žalobca povinný riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu
udeleného oprávnenia zastupovať každého nositeľa práv pri výkone jeho práva, ktoré spravuje, domáhať
sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia,



ako aj vyberať pre nositeľov práv príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia. Na základe zmlúv o
zastupovaní autorských práv zastupuje nositeľov autorských práv k dielam autorov, ktoré žalovaný
použil v knižnej publikácii - katalóg s názvom "Nové Slovensko/New Slovakia (Ťažký) zrod moderného
životného štýlu 1918 - 1949", ktorú žalovaný predával vo svojich priestoroch za 16,- Eur bez súhlasu
nositeľov autorských práv. Publikácia bola vydaná pri príležitosti výstavy Nové Slovensko - (ťažký)
zrod moderného životného štýlu (1918-1949), ktorá sa konala od 30.6.2011 do 15.1.2012, v náklade
800 kusov. Napriek viacerým urgenciám žalobcu k vysporiadaniu autorských nárokov zastupovaných
autorov nedošlo. Preto v zmysle § 458a Občianskeho zákonníka sa v konaní domáhal bezdôvodného
obohatenia, určeného v zmysle § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka ako odmeny, ktorá by za získanie
takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu, a ktorú vyčíslil podľa Sadzobníka autorských
odmien za používanie a šírenie výtvarných diel a fotografií, schváleného uznesením č. 16/2005 dňa
7.2.2005, vydaným v zmysle § 81 ods. 1 písm. s) Autorského zákona vo výške 2.591,08 Eur, plus
DPH 518,22 Eur. Súd prvej inštancie vydal platobný rozkaz, proti ktorému žalovaný podal včas odpor
s odôvodnením, že v zmysle § 26 Autorského zákona na propagáciu výstavy umeleckých diel možno
použiť dielo vyhotovením jeho rozmnoženiny, jej verejným rozširovaním predajom alebo inou formou
prevodu vlastníckeho práva, bez súhlasu autora a vtedy povinnosť uhradiť autorovi odmenu nevzniká.
Táto právna norma patrí do skupiny tzv. "zákonných licencií", vďaka ktorým je tretej osobe ex lege
dovolené bezodplatne použiť diela alebo rozmnoženiny diela spôsobom stanoveným v zákone aj
bez uzatvorenej licenčnej zmluvy s autorom, respektíve nositeľom autorských práv, či organizáciou
kolektívnej správy práv. Uviedol, že predmetnú publikáciu vyhotovil ako propagačný materiál výstavy s
rovnomenným názvom a postupoval v zmysle § 26 Autorského zákona, preto sa bezdôvodne na úkor
autorov zastúpených žalobcom neobohatil. Žiadal žalobu zamietnuť. Na návrh žalobcu súd podľa § 96
ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj OSP) konanie v časti o zaplatenie
518,22 EUR zastavil.

3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nebolo sporné, že žalovaný v roku 2011 vydal
knižnú publikáciu s názvom "Nové Slovensko/New Slovakia (Ťažký) zrod moderného životného štýlu
1918 - 1949", v ktorej použil reprodukcie diel I. H., Š. H., I. Z. H., Ľ. Q., V. H.R., V. P. Y., J. Š. I., N. N., J. T.,
Y. G., Y. C., C. I., W. K., D. R.Y., Y. Y., J. K., N. Z., N. X., J. G., W. I., Z. N. Z. W. I., ktorú predával vo svojich
priestoroch za 16,- EUR, čo mal súd prvej inštancie preukázané dokladom o nákupe a cene č. 0128609
zo dňa 9.12.2011. V konaní bolo sporné, či za takéto použitie diela vznikla žalovanému povinnosť uhradiť
autorovi odmenu, teda, či sa žalovaný takýmto použitím diela bez súhlasu autora bezdôvodne obohatil.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že súvislosti s prípravou
výstavy Nové Slovensko/New Slovakia s podtitulom (ťažký) zrod moderného životného štýlu 1918 - 1949,
dňa 30.5.2011 žalovaný požiadal žalobcu o informáciu o podobe copyrightovej doložky k autorom a návrh
licenčnej zmluvy. V žiadosti uviedol, že v súvislosti s výstavou bude vydaný katalóg, ako propagácia
výstavy, ktorý bude presne kopírovať štruktúru výstavy krátkymi informačnými staťami a reprodukciami
vystavených diel, z veľkej časti z majetku SNG. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
knižnou publikáciou s názvom "Nové Slovensko/New Slovakia (ťažký) zrod moderného životného štýlu
1918 - 1949" mal preukázané, že išlo o propagáciu výstavy. Pokiaľ žalobca namietal jej rozsah, súd
prvej inštancie uviedol, že autorský zákon rozsah propagačného materiálu neurčuje. Z dôvodu, že podľa
§ 26 Autorského zákona, možno na propagáciu výstavy umeleckých diel použiť dielo vyhotovením jeho
rozmnoženiny, jej verejným rozširovaním bez súhlasu autora, pričom povinnosť uhradiť autorovi odmenu
nevzniká, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovanému vzniklo právo na bezodplatné použitie
rozmnoženín použitých diel, a preto sa bezdôvodne na úkor autorov zastúpených žalobcom neobohatil.
Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvej
inštancie podľa zásady úspešnosti v zmysle § 142 ods. 1 OSP a úspešnému žalovanému priznal trovy
konania 162,11 Eur za zaplatený súdny poplatok za podaný odpor po odpočítaní vráteného súdneho
poplatku z dôvodu späťvzatia žaloby v časti o zaplatenie 518,22 Eur (186,50 - 24,39 = 162,11) a 807,69
Eur trovy právneho zastúpenia.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie proti výroku o
zamietnutí žaloby a výroku o trovách konania, ktoré odôvodnil tým, že rozsudok súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného
dokazovania k nesprávnym skutkovým záverom a nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Žalobca rozporuje záver súdu prvej inštancie, že vydanie predmetnej publikácie



žalovaným spadá pod ustanovenie § 26 Autorského zákona, a teda ide o tzv. zákonnú licenciu.
Záver súdu prvej inštancie je podľa jeho názoru v rozpore s Autorským zákonom, ale aj v rozpore
s predpismi Európskej únie a relevantnými medzinárodnými dohovormi a nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Súd prvej inštancie záver o existencii podmienok pre zákonnú licenciu neodôvodnil riadnym
a presvedčivým spôsobom, keď pri jeho ustálení len selektívne poukázal na časť znenia relevantných
právnych noriem a časť ich znenia svojvoľne ignoroval. Rozhodnutie súdu prvej inštancie teda
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň je neodôvodneným, nepreskúmateľným
a arbitrárnym. Žalobca okrem uvedeného namieta, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho
rozsudku nijakým spôsobom nezaoberá právnou argumentáciou žalobcu, ktorá robí právny záver súdu
prvej inštancie vo veci samej neudržateľným a jednoznačným spôsobom preukazuje, že v tomto prípade
nemohlo ísť o prípad spadajúci pod zákonnú licenciu. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho
rozsudku nijakým spôsobom nezaoberá preukázanými skutočnosťami, ktoré žalobca uviedol a dôkazmi,
ktoré predložil, a ktoré takisto robia právny záver súdu vo veci samej neudržateľným. Vyjadrenia
žalobcu, ktoré prezentoval na konaných pojednávaniach a vo svojich písomných podaniach, súd prvej
inštancie absolútne, svojvoľne a v hrubom rozpore so základnými princípmi súdneho konania pri svojej
rozhodovacej činnosti odignoroval, vo svojom rozsudku tieto vyjadrenia žalobcu v odôvodnení ani len
nespomína, neuvádza žiadne úvahy, ako sa s nimi vysporiadal. Žalobca je teda toho názoru, že mu súd
prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže súčasťou práva na
spravodlivý proces je aj právo na presvedčivé a riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a to tak, aby
toto rozhodnutie bolo preskúmateľné, a aby z neho bolo zrejmé, akým spôsobom súd dospel k záveru,
ktorý v rozhodnutí vyslovil, a akým spôsobom sa vysporiadal s relevantnými a pre vec podstatnými
argumentmi žalobcu, dôkazmi a skutkovými okolnosťami, na ktoré žalobca poukázal. Súd prvej inštancie
vo svojom rozsudku uvádza, že mal preukázané pri knižnej publikácii „Nové Slovensko/New Slovakia
(ťažký) zrod moderného životného štýlu 1918 - 1949“, že išlo o propagáciu výstavy. Žalobca vytýka súdu
prvej inštancie, že tento svoj záver len konštatuje, ale nijako ho neodôvodňuje. Išlo však o použitie
diela počas výstavy, čo nie je možné bez akéhokoľvek posúdenia a teda automaticky považovať za
propagáciu výstavy. Žalobca trvá na tom, že z vykonaného dokazovania a z preukázaných skutkových
okolností, z ktorých niektoré vychádzajú aj zo samotných tvrdení žalovaného, jednoznačne vyplýva,
že daná publikácia nemala funkciu propagáci výstavy. Rozhodnutie súdu prvej inštancie aj z tohto
hľadiska vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň súd prvej inštancie vyvodil z
vykonaného dokazovania nesprávne skutkové zistenia. Žalobca ďalej okrem uvedeného namietal, že
by publikácia Nové Slovensko svojim rozsahom a vyhotovením malo vôbec charakter propagácie danej
výstavy, aby teda mohla byť naplnená požiadavka § 26 Autorského zákona „v rozsahu potrebnom
na propagáciu“. Samotná skutočnosť, že daná publikácia obsahovala všetky diela obsiahnuté vo
výstave nemôže znamenať, že išlo o použitie diel v rozsahu potrebnom na propagáciu výstavy, čo je
zákonným predpokladom naplnenia tejto zákonnej licencie v zmysle § 26 Autorského zákona. Naopak
uvedené indikuje, že bola prekročená miera dovolenosti zásahu do autorských práv, ktorá je limitovaná
potrebnosťou (teda nutnosťou) na propagáciu. Žalobca je toho názoru, že na propagáciu výstavy nie
je v žiadnom prípade potrebné použiť všetky diela obsiahnuté v danej výstave, obzvlášť keďže ide o
rozsiahlu výstavu s veľkým počtom vystavovaných diel. Na účely propagácie, teda za účelom vyvolania
záujmu o návštevu výstavy, nie je takýto rozsah použitia diel potrebný a odôvodnený, ba dokonca ani
obvyklý a teda použitie diel v danom prípade nemôže spadať pod zákonnú licenciu. Publikácia je svojim
obsahom, keďže obsahuje všetky vystavované diela a značný objem textovej zložky, natoľko rozsiahla,
že doslova nahradzuje návštevu výstavy a ako pridanú hodnotu dodáva aj značný textový výklad. Preto
nemožno takúto publikáciu považovať za materiál potrebný na propagáciu výstavy, ani za majúci za
svoj cieľ prilákať potenciálnych návštevníkov na návštevu výstavy. Ide o rozsiahlu odbornú publikáciu,
ktorá v žiadnom prípade nie je propagačným materiálom. Žalobca na podporu svojej argumentácie
uvádza, že z celkového počtu 800 kusov výtlačkov žalovaný 300 kusov použil na predaj počas trvania
výstavy a 500 kusov na recenzné, propagačné a prezentačné účely. Z uvedených 500 kusov žalovaný
odovzdal 110 kusov publikácii osobám, ktoré sa podieľali na tvorbe publikácie a na organizovaní výstavy.
Tento spôsob použitia zjavne nemá žiadny charakter propagácie výstavy, teda zrejme nemá za svoj cieľ
pôsobiť na dané osoby ako podnet na návštevu výstavy. Práve naopak, odovzdávanie publikácií osobám
zúčastneným na jej tvorbe a na organizácii výstavy sa zvyčajne používa ako protihodnota za nimi
poskytnuté plnenie. Pokiaľ ide o predaj publikácie Nové Slovensko, tento bol realizovaný formou predaja
v obchodných priestoroch žalovaného, nachádzajúcich sa vo výstavných priestoroch žalovaného. To,
že daná publikácia bola na predaj v kníhkupectve žalovaného, a to práve v rovnakých priestoroch, kde
prebiehajú výstavy, svedčí podľa názoru žalobcu o tom, že takýto spôsob použitia nemôže slúžiť na



propagáciu výstavy, t.j. na vyvolanie záujmu o jej návštevu, keďže o existencii tejto publikácie by sa
bežný návštevník dozvedel až potom, ako sám na výstavu z vlastného rozhodnutia prišiel, pričom toto
rozhodnutie navštíviť výstavu určite nemohlo vzniknúť ako vplyv pôsobenia spornej publikácie, ktorú
žalovaný a súd prvej inštancie v tomto svetle zjavne nesprávne považuje za propagujúcu výstavu.
Žalobca je toho názoru, že publikácia sa používala verejným rozširovaním diel predajom alebo inou
formou vlastníckeho práva, čo je v zmysle ustanovenia § 19 ods. 2 písm. b) Autorského zákona jeden
zo spôsobov realizácie výhradného majetkového práva dielo použiť. Žalovaný nepoužíval dielo ako
propagačný materiál v zmysle § 26 Autorského zákona, a už vôbec nie ako propagačný materiál v
rozsahu potrebnom na propagáciu, čo je výslovný zákonný limit na uplatnenie zákonnej licencie, podľa
§ 26 Autorského zákona. Žalobca má za to, že preukázal, že konanie žalovaného prekročilo limity
stanovené pre zákonnú licenciu ustanovenú pre propagáciu výstavy umeleckých diel, pričom sa však
súd prvej inštancie týmito jednoznačnými argumentmi a preukázanými skutkovými okolnosťami vo
svojom rozsudku nijakým spôsobom nezaoberal a bez akéhokoľvek odôvodnenia učinil zjavne arbitrárny
záver, že daná publikácia slúžila na propagáciu výstavy a z toho vyvodil záver existencie zákonnej
licencie. Žalobca rovnako namieta, že právny záver súdu prvej inštancie, že Autorský zákon neurčuje
rozsah propagačného materiálu, je záverom vyplývajúcim z nesprávneho právneho posúdenia veci a
je záverom svojvoľným a neudržateľným, vychádzajúcim z ignorovania zákonodarcom určeným limitom
„v rozsahu potrebnom“ a z ignorovania ustanovenia § 38 Autorského zákona. Žalobca v konaní v prvej
inštancie zdôrazňoval, že § 26 Autorského zákona umožňuje zaradiť pod režim zákonnej licencie len
použitie diel v rozsahu potrebnom na takúto propagáciu, a teda nie v rozsahu akomkoľvek. Žalobca
tiež poukazoval na znenie § 38 Autorského zákona, ktoré zakotvuje tzv. trojkrokový test, a ktorého
naplnenie je tiež nevyhnutným predpokladom priznania zákonnej licencie v danom prípade. Žalobca tiež
poukazoval na znenie Smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2001/29/ES z 22. mája 2001 (ďalej
len Smernica) o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej
spoločnosti. Celú argumentáciu žalobcu však súd prvej inštancie svojvoľne odignoroval a žiadnym
spôsobom sa k nej nevyjadril. Žalobca uvádza, že sa v predmetnom prípade použitie diel žalovaným
nemohlo zaradiť pod režim zákonnej licencie. Poukázal pritom osobitne rovnako ako v prvoinštančnom
konaní na licenčné zmluvy, ktoré s ním žalovaný uzatvoril pri vydaní publikácie OSEMDESIATE
Postmoderná v Slovenskom výtvarnom umení 1985 - 1992, ako aj na licenčnú zmluvu, ktorú uzatvoril
s tretím subjektom (v čase po vyhlásení napadnutého rozsudku), ktorej predmetom je udelenie súhlasu
na vydanie publikácie v súvislosti s konaním výstavy, pričom táto licencia je udelená odplatne. Riadne
licencovaná publikácia, nazvaná „European Stars Miró&Cobra“, vydaná v súvislosti s výstavou v galérii
Danubiana Meulensteen Art Museum, je svojim rozsahom, obsahom a kvalitou spracovania, predajnou
cenou a spôsobom použitia veľmi podobná spornej publikácii Nové Slovensko. Uvedeným príkladom
chce žalobca poukázať, že v praxi je zjavne uznávané, že také použitie diel, ako to, ktoré je predmetom
tohto sporu, je možné jedine na základe predchádzajúceho súhlasu autorov vo forme licenčnej zmluvy,
pričom je obvyklé za takéto použitie diel uzatvárať licenčné zmluvy za odplatu. Nakoľko tento dôkaz
nemohol žalobca bez vlastnej viny uplatniť v konaní v prvej inštancii, tak tento dôkaz zakladá do spisu
až v odvolacom konaní. Pokiaľ ide o výšku žalovaného bezdôvodného obohatenia, táto vychádza z
licenčných odmien podľa Sadzobníka žalobcu, ktorý je v platnosti viac ako 10 rokov a po túto dobu bol
akceptovaný používateľmi predmetov ochrany. Žalobca trvá na tom, že uplatnená výška bezdôvodného
obohatenia je dôvodná a v súlade s ustanoveniami Autorského zákona. Žalobca trvá na tom, že má
nárok požadovať od žalovaného vydanie bezdôvodného obohatenia vychádzajúc z odmien podľa svojho
Sadzobníka, ktorý uplatňoval a uplatňuje aj u iných používateľov. Takýto postup je v súlade s § 81 ods.
1 písm. h) Autorského zákona a jeho nerešpektovanie by bolo porušením autorských práv. Žalobca
má tiež za to, že súd prvej inštancie viedol dokazovanie nesprávnym a neúčelným smerom, kedy
venoval neúmernú pozornosť dokazovaniu aktívnej legitimity žalobcu, takmer žiadnym spôsobom sa
však nevenuje dokazovaniu v smere, ktorý by bol potrebný pre riadne rozhodnutie v merite veci -
teda existencii podmienok pre zákonnú licenciu a vykonaniu trojkrokového testu. Žalobca poukazuje
na skutočnosť, že súd prvej inštancie pochybil aj pri rozhodovaní o trovách konania, kedy žalovanému
priznal náhradu trov právneho zastúpenia za účasť na pojednávaní dňa 18.3.2016 dva krát. Aj v tejto
časti je teda rozsudok prvej inštancie zjavne vecne nesprávny. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie riadnym spôsobom neodôvodnil, hrubým spôsobom ignoroval vyjadrenia a dôkazy
predložené žalobcom, žiadnym spôsobom sa s nimi nevysporiadal. Žalobca žiada odvolací súd, aby
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného na
náhradu trov konania v prvej inštancii a aj odvolacieho konania, alternatívne žalobca žiada odvolací súd,
aby rozsudok prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.



6. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávneho právneho
posúdenia veci súdom prvej inštancie, ktoré je v rozpore so znením Autorského zákona, predpismi EÚ
a medzinárodnými dohovormi uviedol, že ide len o všeobecné konštatovanie žalobcu, ktorý neuvádza,
kde konkrétne toto porušenie súdu vidí. Žalovaný zdôraznil, že jeho poslaním je zhromažďovať,
odborne spracovávať, reštaurovať, ochraňovať a prostredníctvom expozícií, výstav, publikácií a kultúrno-
vzdelávacích aktivít sprístupňovať umelecké diela rôznorodým skupinám publika. Za účelom naplnenia
svojho poslania žalovaný uskutočnil výstavu diel Nové Slovensko od 30.6.2011 do 15.1.2012. Predmetná
publikácia - katalóg k výstave bola vydaná práve pri príležitosti tejto výstavy a výlučne na jej propagáciu.
Predpokladom využitia tejto zákonnej licencie je 1/ oprávnenosť vystavenia umeleckého diela -
žalovaný je v zmysle svojej zriaďovacej listiny oprávnený uskutočňovať výstavy umeleckých diel, a ako
usporiadateľ výstavy; 2/ použitie diela musí byť v rozsahu potrebnom na propagáciu výstavy - publikácia
vznikla práve na propagáciu výstavy diel tam vystavovaných autorov, o čom svedčí aj skutočnosť, že
všetky diela, ktoré sa nachádzajú v publikácii (a žiadne iné) boli vystavené na predmetnej výstave diel
usporiadanej žalovaným. Štruktúra katalógu presne kopíruje štruktúru výstavy, pričom celkový počet
vydaného nákladu 800 kusov bol použitý v pomere 300 ks katalógov určených na predaj počas trvania
výstavy a 500 ks katalógov určených na recenzné, propagačné a prezentačné účely; 3/ povinnosť podľa
§ 25 tretia veta Autorského zákona - t.j. povinnosť uviesť meno autora alebo jeho pseudonym, ak nejde o
anonymné dielo, alebo meno osoby, pod ktorej menom sa dielo uvádza na verejnosti, ako aj názov diela a
prameň - žalovaný si aj túto povinnosť v predmetnej publikácii splnil. Z uvedeného jednoznačne vyplýva,
že žalovaný vyhotovením rozmnoženín diel a ich zaradením do publikácie propagujúcej výstavu tam
uvedených umeleckých diel a následným rozširovaním publikácie predajom alebo inou formou prevodu
vlastníckeho práva ako predajom splnil všetky predpoklady využitia zákonnej licencie, ktoré vyžaduje
Autorský zákon a žalobca si nemôže svojvoľne tieto predpoklady rozširovať nad rámec zákona, a to
len za účelom dosiahnutia zisku. K tvrdeniu žalobcu, že konanie žalovaného prekročilo limity stanovené
pre zákonnú licenciu ustanovenú pre propagáciu výstavy umeleckých diel, žalovaný uvádza, že toto
tvrdenie vychádza výlučne z limitov, ktoré si žalobca sám svojvoľne určil, ktoré nemajú oporu v zákone
a dokonca sú priamo poškodzujúce záujmy autorov umeleckých diel. Žalovaný, ako národná galéria
desiatky rokov zhromažďuje diela autorov, udržuje ich, reštauruje ich a následne, ak chce uskutočniť
výstavu toho najlepšieho zo svojich zbierok, má takúto výstavu propagovať nezmysleným spôsobom
prezentovaným žalobcom. K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie odignoroval § 38 Autorského
zákona ponímajúci o tzv. trojkrokovom teste, žalovaný podotýka, že opäť ide len o konštatáciu žalobcu
bez toho, aby uviedol, kde konkrétne vidí porušenie tzv. trojkrokového testu. Žalovaný je jednoznačne
toho názoru, že trojkrokový test bol dodržaný a katalóg Nové Slovensko jednoznačne spĺňa obsahovú
náplň zákonnej licencie podľa § 26 v spojení s § 38 Autorského zákona (1/ obmedzenia majetkových
práv autora sú dovolené len v osobitných prípadoch ustanovených v ustanoveniach § 24 až § 37, § 26
sa v tomto rozmedzí nachádza; 2/ nakladanie s dielom podľa týchto ustanovení nesmie byť v rozpore s
bežným využitím diela - diela uvedené v katalógu Nové Slovensko, ktorý slúžil ako propagačný materiál k
výstave umeleckých diel s rovnomenným názvom a nebol a ani nemohol byť v rozpore s bežným využitím
diela, keďže tam zaradené dielo sa vystavovalo na výstave; 3/ nesmie neodôvodnene zasahovať do
právom chránených záujmov autora - zaradenie diela do katalógu propagujúceho výstavu tohto diela nie
je a ani nemôže ísť proti záujmom autora). V súvislosti s inými licenčnými zmluvami, ktoré žalovaný so
žalobcom uzavrel (k výstave Osemdesiate - postmoderná v slovenskom výtvarnom umení 1985-1992)
žalovaný uviedol, že išlo o diela žijúcich autorov, ktorí si priali uzatvorenie licenčnej zmluvy na konkrétne
použitie diel žalovaným. Nebol dôvod, aby žalovaný neuzatvoril priamo s autorom licenčnú zmluvu
o použití diela, ktoré nepatrí do jeho zbierkového fondu. Hlavným odlišujúcim znakom, ktorý žalobca
zámerne neuviedol, je fakt, že sa v týchto výnimočných prípadoch jednalo o diela, ktoré žalovaný nemá
vo svojom zbierkovom fonde, a teda na tieto diela nie je možné aplikovať predmetnú zákonnú výnimku.
Práve zvýraznený odlišujúci znak jasne určuje, že sa jedná o úplne iné prípady a žalobca účelovo
využíva nesúvisiace argumenty, len v záujme dosiahnutia peňažného plnenia bez právneho základu.
Žalobca ďalej poukazuje na to, ako s iným tretím subjektom uzatvoril prednedávnom licenčnú zmluvu
na určitú publikáciu, pričom ide o odplatnú licenciu. K predmetnému žalovaný uviedol, že ide o úplne
odlišný subjekt od žalovaného, a teda licenčná zmluva uzatvorená so súkromným múzeom je jednak
úplne irelevantná a nemá s týmto konaním žiaden súvis. Navyše táto zmluva je predložená až v rámci
odvolacieho konania sa súd takýmto podnetom vôbec nemá zaoberať. Žalovaný sa zároveň vyjadril aj k
výške žalobcom uplatňovaného nedôvodného nároku, keď uviedol, že Autorský zákon hovorí o odmene
za použitie autorského diela, avšak nikde neuvádza, že takáto odmena by mala byť odstupňovaná podľa
umiestnenia reprodukcie diela v knihe tak, ako to má nastavené žalobca. K námietke žalobcu, že súd



prvej inštancie sa nehospodárne zameral na skúmanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, žalovaný
uviedol, že bolo viac ako nevyhnutné sa zaoberať otázkou aktívnej legitimácie, keďže išlo o viacero
nositeľov autorských práv. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 10.6.2016, č.k. 12C/187/2013-399, ako vecne správny potvrdil, a aby zaviazal žalobcu na zaplatenie
trov celého súdneho konania.

7. V replike žalobca poukazuje na to, že žalovaný nijakým spôsobom nevyvracia žalobcom vytýkané
a preukázané skutočnosti, že použitie spornej publikácie nemôže mať charakter použitia diel na
propagáciu danej výstavy. K námietke žalovaného, že žalobca si neoprávnene a svojvoľne rozširuje
podmienky, za akých sa nemôže uplatniť zákonná licencie podľa § 26 Autorského zákona, žalobca
poukazuje na skutočnosť, že práve autori zastúpení žalobcom majú ničím neobmedzené právo nakladať
s výsledkami svojej tvorivej činnosti podľa vlastného uváženia, takže extenzívny výklad ich práv k
vlastnému duševnému vlastníctvu je zo samotnej povahy veci žiaduci a súladný s právnym poriadkom.
A teda práve naopak, keď žalovaný pri svojej činnosti z dôvodu neochoty priznať autorom právo na
spravodlivú odmenu za použitie ich duševného vlastníctva, má záujem použiť diela autorov bez ich
súhlasu a bez vyplatenia odmeny, tak práve takéto konanie musí mať výslovnú oporu v zákone, a
nemožno podmienky na takéto použitie cudzích diel rozširovať v súlade s pochopiteľným, ale nie
zákonom chráneným záujmom žalovaného na minimalizovaní nákladov na vyplácanie odmien tretím
osobám, ktoré však, paradoxne, vytvárajú základ na to, aby existencia žalovaného vôbec mala zmysel.
Žalobca ďalej dôvodí, že pokiaľ uvádzal, že sporná publikácia je vyhotovená v širokom rozsahu a v
kvalitnom vyhotovení, tak tým iba poukázal na skutočnosť, že ide o odbornú publikáciu s kvalitným
vyhotovením, a nie o propagačný materiál k danej výstave. Pokiaľ ide o uzatvorenie licenčnej zmluvy
na vydanie publikácie Osemdesiate - postmoderná v slovenskom výtvarnom umení 1985-1992, k
uvedenej argumentácii žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný je zrejme toho názoru, že autorské
práva autorov, ktorí sú zosnulí, by nemali požívať zákonom priznanú ochranu, a zároveň si žalovaný
zrejme vyvodil názor, že pokiaľ má diela vo svojom zbierkovom fonde, tak ich môže používať bez
súhlasu autorov. Žalobca zdôraznil, že vlastníctvo hmotného substrátu, prostredníctvom ktorého je dielo
vyjadrené, nezakladá oprávnenie toto dielo použiť, nakoľko vlastnícke právo a autorské právo nemusia
byť koncentrované v jednej a tej istej osobe, nakoľko autor nemôže svoje autorské právo k dielu na tretiu
osobu previesť. Táto argumentácia žalovaného je teda zjavne nemajúca súvis s podstatou sporu. Pokiaľ
ide o žalovaným namietaný sadzobník žalobcu, tu uvádza žalobca, že sadzobník bol schválený výborom
autorov, ktorí zastupujú skutočných tvorcov kultúrnych hodnôt, ktorých diela žalovaný používa. Autorský
zákon neurčuje kritéria na určenie odmien za použitie diel, a teda Autorský zákon toto rozhodnutie
ponecháva výlučne do dispozície autorov zastúpených žalobcom, keďže je to prejavom ich oprávnenia
nakladať s výsledkami svojej vlastnej tvorivej duševnej činnosti. Pokiaľ teda výbor autorov sadzobník
žalobcu schválil, je to prejavom vôle autorov, ktorú však žalovaný zjavne nerešpektuje.

8. Vo vyjadrení žalovaný opäť zdôraznil, že žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by svedčali
o oprávnenosti jeho nároku. Nezodpovedal otázku, prečo použitie spornej publikácie nemôže mať
charakter použitia diel na propagáciu danej výstavy, resp. kde žalobca vidí v konaní žalovaného
porušenie zákonnej licencie podľa § 26 Autorského zákona. Žalobcom prezentovaný reštriktívny výklad
§ 26 Autorského zákona - zákonnej licencie vyplýva iba z jeho účelovej snahy dosiahnuť od žalovaného
odmenu, aj za takýto spôsob použitia diela. Možno však jednoznačne konštatovať, že takýto názor
žalobcu nemá absolútne oporu v platnej právnej úprave ani v rozhodovacej praxi súdov.

9. Žalobca na vyjadrenie žalovaného uviedol, že majetkové práva autorov sú absolútnymi právami a
pri zásahu do ich práv bez ich súhlasu sa musí skúmať nie to, či je zakázané do ich práv zasahovať,
ale, či je dovolené do ich práv zasahovať. Súd teda musí zisťovať, nie prečo použitie spornej publikácie
nemôže mať charakter použitia diel na propagáciu výstavy, ale prečo môže použitie spornej publikácie
mať charakter použitia diel na propagáciu výstavy.

10. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že v posudzovanej veci bolo meritórne rozhodnuté počas platnosti
Občianskeho súdneho poriadku. Dňom 1. júla 2016 bol Občiansky súdny poriadok zrušený a nahradil ho
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. Podľa § 470 odsek 1 CSP, ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. To znamená, že nová
právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (§ 470 odsek
1 CSP), rešpektuje ale účinky procesných úkonov do 30.6.2016, pretože právne účinky úkonov, ktoré v



konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované.
Odvolanie žalobcu bolo podané už počas účinnosti Civilného sporového poriadku.

11. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad uvedených v ustanoveniach § 379
a § 380 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa
ustanovenia § 385 ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp.
zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

12. Premetom sporu medzi žalobcom a žalovaným je zaplatenie istiny 2 591,08 Eur zodpovedajúcej
bezdôvodnému obohateniu žalovaného, ktoré mal získať tým, že vydal publikáciu s názvom „Nové
Slovensko/New Slovakia (ťažký) zrod moderného životného štýlu 1918 - 1949, v ktorom uverejnil
reprodukcie diel výtvarného umenia bez súhlasu nositeľov autorských práv. Uvedenú skutočnosť zistil
žalobca, ktorý je na základe rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky oprávnený na výkon
kolektívnej správy práv, podľa Autorského zákona.

13. Právne vzťahy spojené s ochranou duševného vlastníctva rieši zákon č. 185/2015 Z. z. Autorský
zákon, pričom v súlade s prechodným ustanovením § 190 k úpravám tohto zákona účinným od 1.1.2016
platí, že ustanoveniami tohto zákona sa od 1. januára 2016 spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred
1. januárom 2016, pričom vznik týchto vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo
zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31.
decembra 2015; to neplatí, ak odseky 3 a 4 ustanovujú inak. Z tohto dôvodu je pri skúmaní predpokladov
žalovaného bezdôvodného obohatenia potrebné na vec aplikovať Autorský zákon v znení do 1.1.2016,
teda Autorský zákon č. 618/2003 Z. z..

14. Z hľadiska skutkového stavu veci vychádzal odvolací súd zo zistení súdu prvej inštancie a pre danú
vec považoval za rozhodujúce, že žalovaný v období od 30.6. 2011 do 15.1.2012 usporiadal a verejnosti
sprístupnil výstavu s názvom „Nové Slovensko/New Slovakia (ťažký) zrod moderného životného štýlu
1918 - 1949", v súvislosti s ktorou vydal rovnomennú knižnú publikáciu, a v ktorej použil reprodukcie
diel I. H., Š. H., I.Z. Z. H., Ľ. Q., V. H., V. P. Y., J. Š. I., N. N., J. T., Y. G., Y. C., C. I., W. K., D. R.Í., Y. Y., J. K.,
N. Z., N. X., J. G., W. I., Z. N. Z. W. I.. Túto publikáciu predával vo svojich priestoroch za 16,- Eur. Dňa
30.5.2011 žalovaný požiadal žalobcu o informáciu o podobe copyrightovej doložky k autorom a návrh
licenčnej zmluvy. V žiadosti uviedol, že v súvislosti s výstavou bude vydaný katalóg, ako propagácia
výstavy, ktorý bude presne kopírovať štruktúru výstavy krátkymi informačnými staťami a reprodukciami
vystavených diel, z veľkej časti z majetku Slovenskej národnej galérie (žalovaného).

15. Podstatu odvolania žalobcu tvorí námietka, že súd prvej inštancie danú vec nesprávne právne
posúdil, keď na základe zisteného skutkového stavu dospel k chybnému právnemu záveru a žalobcovi
nepriznal nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vyplývajúceho zo sprístupnenia autorských
diel chránených autorským zákonom verejnosti bez potrebného licenčného oprávnenia, keď chybne
uzavrel, že vzhľadom na charakter spornej publikácie žalovaný mal právo na bezodplatné použitie
rozmnoženín použitých diel, pretože šlo o propagáciu výstavy.

16. Autorský zákon je postavený na zásade, že výtvory, ktoré vznikli duševnou činnosťou človeka si
zaslúžia plnú ochranu a upravuje základné inštitúty, ktoré majú slúžiť na takúto ochranu. Autorské právo
má súkromnoprávnu povahu, ktorá je daná prirodzenou, súkromnou povahou vzťahov vyplývajúcich z
tvorivej duševnej činnosti, ktorej výsledkom sú dve právne skutočnosti a to vytvorenie diela a verejné
alebo iné použitie diela. Právne postavenie osoby autorskoprávnej ochrany, hlavne autora, sa vyznačuje
tým, že takáto osoba vylučuje kohokoľvek iného z akéhokoľvek pôsobenia na ňou ovládané dielo.
Právo používať dielo teda patrí autorovi diela a iným osobám len vtedy, ak im autor udelí súhlas
na výkon takéhoto práva prostredníctvom licenčnej zmluvy (§ 40 a nasledujúce zákona č. 618/2003
Z.z.). S ohľadom na skutočnosť, že pre nositeľov práv je nemožné alebo veľmi obtiažne používanie
diel autorskej ochrany a uplatňovať individuálne právo na odmenu za udelenie licencie na použitie
diela a na druhej strane i pre záujemcov o dielo je obdobne obtiažne získať príslušné licencie na
použitie diela od jednotlivých nositeľov práv, upravuje Autorský zákon tzv. kolektívnu správu autorských
práv. Ich funkciou je umožniť ľahšie získať súkromnoprávne oprávnenie používateľovi predmetu
autorskej ochrany. Tým je založený systém povinnej kolektívnej správy taxatívne stanovených
autorských práv, čo znamená, že zo zákona je k výkonu a ochrane majetkových práv autorov oprávnený



kolektívny správca, ktorý vo vlastnom mene a na účet zastupovaných nositeľov autorských práv
koná tak, aby odmeny alebo náhrady za bezdôvodné obohatenie pri neoprávnenom použití diela, boli
vybrané a prerozdelené medzi nositeľov práv. Kolektívny správca je oprávnený zastupovať autorské
práva len tých nositeľov autorských práv, voči ktorým vykonáva kolektívnu správu. Preto je v súdnom
spore vo vzťahu k uplatnenému nároku z autorských práv dôležité zodpovedať aj otázku vecnej
legitimácie kolektívneho správcu. V súlade s ustálenou judikatúrou súdov i právnou teóriou aktívnou
vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi
ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok
uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju
žiadna zo strán sporu nenamieta. Súd prvej inštancie sa preto správne v konaní zameral aj na skúmanie
vecnej a procesnej legitimácie strán sporu, najmä na skúmanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu,
teda vyriešenie otázky, či skutočne spravuje práva zastupovaných subjektov, o ktorých to tvrdil. Z tohto
dôvodu nie je možné postup súdu prvej inštancie, ktorý aj na námietky žalovaného k aktívnej legitimácie
žalobcu v spore preskúmal aktívnu legitimáciu žalobcu i prostredníctvom dedičských rozhodnutí, z
ktorých zisťoval zdedenie autorských práv príslušných autorov jeho nástupcami, hodnotiť ako konanie,
ktoré zasahuje do práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako to žalobca
tvrdí. Časový rozsah tohto dokazovania v súdenej veci bezpochyby ovplyvnil práve rozsah žalobcom
zastupovaných subjektov a spôsob, ktorým žalobca pristúpil k riešeniu tejto otázky, keď príslušné
doklady súdu prvej inštancie nepredložil jednorazovo.

17. Civilné sporové konanie je ovládané zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pri ktorom všeobecné
súdy posudzujú každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach. Pokiaľ
kolektívny správca v súdnom spore ako žalobca chráni autorské práva zastúpených subjektov, je povinný
v takomto súdnom spore preukázať porušenie povinností vyplývajúcich z autorského zákona žalovaným,
pretože náležitosť preukázania zásahu do autorských práv predstavuje základné východisko pre
následné vymáhanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého porušením povinností vyplývajúcich z
autorského zákona. Teda je povinnosťou žalobcu ako kolektívneho správcu, aby preukázal, že žalovaný
mal povinnosť uzavrieť licenčnú zmluvu na použitie chránených diel. Predpoklady vzniku právneho
vzťahu z bezdôvodného obohatenia preukazuje v súdnom konaní ten, kto sa vydania bezdôvodného
obohatenia domáha. Z toho vyplýva, že v súdenej veci bolo na žalobcovi, aby preukázal , že žalovaný
sa bezdôvodne obohatil neoprávneným zásahom do autorských práv subjektov, voči ktorým vykonáva
kolektívnu správu.

18. Podľa § 26 odseky 1,2 zákona č. 618/2003 Z. z. platí, že na propagáciu výstavy umeleckých diel
alebo dražby umeleckých diel možno bez súhlasu autora použiť dielo vyhotovením jeho rozmnoženiny,
jej verejným rozširovaním predajom alebo inou formou prevodu vlastníckeho práva, alebo verejným
prenosom, a to v rozsahu potrebnom na takúto propagáciu. Na tieto použitia sa primerane vzťahuje
ustanovenie § 25 tretia veta (odsek 1). Za použitie diela podľa odseku 1 nevzniká povinnosť uhradiť autorovi
odmenu (odsek 2).

19. Podľa § 38 zákona č. 618/2003 Z. z. platí, že obmedzenia majetkových práv autora sú dovolené
len v osobitných prípadoch ustanovených v ustanoveniach § 24 až 37 ; nakladanie s dielom podľa týchto ustanovení
nesmie byť v rozpore s bežným využitím diela a nesmie neodôvodnene zasahovať do právom
chránených záujmov autora. Toto ustanovenie upravuje všeobecnú zásadu, pokiaľ ide o výnimky z
výlučného autorského práva. Je to výkladové pravidlo vo vzťahu ku všetkým spôsobom zákonnej
licencie. Použitie diela na základe bezodplatnej zákonnej licencie je vždy zásahom do výlučných
autorských práv, a vzhľadom na to je vždy potrebné v každom konkrétnom prípade zvážiť, či nenarúša
bežný spôsob použitia diela, a či sa neprimerane nedotýka oprávnených záujmov nositeľa autorského
práva. Zákonné licencie Autorský zákon taxatívne vypočítava v ustanoveniach § 24 až § 37. Vzhľadom
na uvedené sa odvolací súd stotožňuje s tvrdením žalobcu, že pre ustálenie legitimity obmedzenia
autorského práva musia byť vždy kumulatívne splnené všetky tri vyššie menované podmienky (tzv.
trojkrokový test), ktorých preukázanie zaťažuje v danej veci žalobcu. Žalobca vo vzťahu k týmto
podmienkam v súdenej veci prednášal predovšetkým tvrdenie, že publikácia „Nové Slovensko/New
Slovakia (ťažký) zrod moderného životného štýlu 1918 - 1949", nespĺňa vzhľadom na svoj obsah



a spôsob použitia kritérium propagácie výstavy umeleckých diel v potrebnom rozsahu, pretože má
charakter podrobného sprievodcu predmetnej výstavy a je podľa jeho názoru už knihou o umení, teda
nemá len informačný charakter s cieľom prilákať návštevníkov (zápisnica z pojednávania 18.3.2016, č. l.
spisu 217). Odvolací súd sa v tomto smere však stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že rozsah
publikácie nie je rozhodujúcim kritériom pre definovanie inštitútu propagácie výstavy. Súd prvej inštancie
poukázal na listinný dôkaz a to list žalovaného z 30.5.2011 adresovaný žalobcovi, ktorým mu žalovaný
oznámil, že pripravuje projekt Nové Slovensko/New Slovakia (ťažký) zrod moderného životného štýlu
1918 - 1949", väčšieho autorského kolektívu, pozostávajúci z výstavy a katalógu, koncipovaného
ako propagácia tejto výstavy, že jeho štruktúra kopíruje štruktúru výstavnej zložky projektu a zároveň
ho požiadal o zaslanie návrhu licenčnej zmluvy. Žalobca aj od tohto návrhu žalovaného odvodzoval
dôvodnosť svojho nároku, keď tvrdil, že sám žalovaný uznával, že na dané použitie diel je potrebné
uzatvoriť licenčnú zmluvu. Termín katalóg, s ktorým pracoval žalovaný pri vyhotovení žiadosti zo dňa
30.5.2011 je v Slovníku slovenského jazyka vysvetlený ako usporiadaný zoznam, súpis. Nevyhnutnou
súčasťou každej pripravovanej výstavy v umeleckej galérii je jej propagácia, s cieľom prilákať do
galérie rôzne skupiny návštevníkov, z ktorého dôvodu sú potrebné aj rôzne spôsoby komunikácie.
Autorský zákon v ustanovení § 26 nedefinuje inštitút propagácie umeleckej výstavy, ale obmedzuje ho
limitom, aby propagačný materiál mal len taký rozsah, ktorý zodpovedá propagácii výstavy v potrebnom
rozsahu. Preto treba individuálne v každej veci vždy zvážiť situáciu konkrétneho používateľa a konkrétne
okolnosti umeleckej výstavy o propagáciu ktorej ide. Žalovaný je štátnou príspevkovou organizáciou, nie
komerčnou galériou a jeho cieľom ako vrcholnej štátnej, zberateľskej, vedecko-výskumnej, metodickej
a kultúrno-výchovnej inštitúcie v oblasti galerijnej činnosti je okrem iného aj sprístupňovať a kultúrne
- výchovne využívať diela všetkých disciplín výtvarného umenia. Z publikácie vyplýva, že označený
výstavný projekt mal ukázať, ako prenikala moderná civilizácia do života slovenskej spoločnosti v období
po roku 1918 (strana 7 publikácie). Rozsah takejto výstavnej produkcie žalovaného, ako vrcholnej
kultúrnej inštitúcie a správcu umeleckých výtvarných zbierok potom vyžaduje aj primeraný rozsah a
dôstojnosť propagačného materiálu. V danej veci je to publikácia charakteru katalóg výstavy, v ktorom
sú zobrazené diela vystavené pri danej príležitosti. Je možné v prejednávanej veci súhlasiť s názorom
žalobcu, ktorý prostredníctvom Veľkého slovníka cudzích slov od autora Ing. Šalinga a spol. termín
propagácia definuje, ako cieľavedomé pôsobenie propagačnými prostriedkami so zámerom vyvolať
záujem a potrebu adresátov, teda podľa názoru žalobcu v zmysle do budúcna, vyvolať záujem prezrieť si
výstavu, ale v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na to, že termín propagácia/propagovať v zmysle
Slovníka slovenského jazyka znamená aj rozširovanie poznatkov o niečom a odporúčanie niečoho, teda
sprostredkovanie informácii o niečom. Z tohto dôvodu zohľadniac okolnosti danej výstavy cez osobu
žalovaného, usporiadateľa výstavy ako vrcholnej kultúrnej ustanovizne a vlastníka vystavovaných diel,
zámer a cieľ výstavy, ktorým bolo oboznámenie širokej, neadresnej verejnosti s kultúrnym vývojom
na Slovensku po roku 1918, ako aj samotný časový záber umeleckého obdobia prezentovaného na
výstave, nemožno žalovanému uprieť právo, aby predmetnú výstavu propagoval spôsobom zvoleného
katalógu, kde úmerne hodnote vystavovaných diel umelcov najzvučnejších mien slovenského
výtvarného umenia dôstojne vyzdvihol ich umeleckú hodnotu. Z obsahu katalógu vyplýva, že táto
výstava nebola všeobecne určená len slovenskej verejnosti, ale aj zahraničným návštevníkom, ktorým
ju katalóg predstavil v anglickom jazyku. Správanie žalovaného, ktorý napriek tomu, že žalobcu požiadal
o zaslanie návrhu licenčnej zmluvy, a ktorú nakoniec neuzavrel, nie je možné za situácie, keď žalovaný
svoje dôvody zrozumiteľne žalobcovi vysvetlil v mailovej správe zo dňa 23.8.2011 (č. l. 120), v ktorej
mu oznámil, že vychádzajúc z analýzy Sekcie médií, audiovízie a autorského práva Ministerstva kultúry
SR, jeho zriaďovateľa, je možné predmetný katalóg považovať za propagáciu podujatia, vyhodnotiť v
jeho neprospech. Z dokazovania v prejednávanej veci ani nevyplynulo, žeby žalovaný vydaním katalógu
sledoval, či už priamy alebo nepriamy obchodný účel, teda komerčný zámer. Katalóg bol predávaný
výlučne len v časovom rámci trvania výstavy a len v mieste konania tejto výstavy, opak v súdnom
spore preukázaný nebol. Za tejto dôkaznej situácie nie je dôvodná argumentácia žalobcu, že žalovaný
výtlačky katalógu použil aj na recenzné, propagačné a prezentačné účely, keď takýto postup je nepriamo
subsumovateľný pod inštitút propagácie, pretože aj takýmto spôsobom je možné vo verejnosti rozširovať
informácie o výstave, teda propagovať výstavný projekt. K argumentácii žalobcu, že žalovaný s ním
v minulosti v obdobných prípadoch licenčné zmluvy uzavrel odvolací súd uvádza, že bolo úlohou
žalobcu, aby preukázal, že tieto licenčné zmluvy mali rovnaký skutkový základ, ako v súdenej veci, čo
žalovaný poprel, keď namietal, že predmetom iných licenčných zmlúv neboli diela nežijúcich autorov,
ani diela zo zbierkového fondu žalovaného, ako tomu bolo v súdenej veci alebo, že propagovanú
výstavu nezastrešoval komerčný subjekt. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu katalóg výstavy je
potrebné v danej veci kvalifikovať, ako jej propagáciu v rozsahu potrebnom na účely jej propagovania.



Medzi stranami konania nebolo sporné, že žalovaný v predmetnom katalógu podmienku zachovania
osobnostných práv autora dodržal, keď pri zobrazení rozmnoženiny umeleckého diela, uviedol meno
autora a názov diela.

20. Žalobca do uplynutia lehoty na podanie odvolania doručil do odvolacieho konania listinný dôkaz -
licenčnú zmluvu ( č. l. 419 - 422), ktorú dňa 28.6.2016 uzavrel so subjektom DANUBIANA - Centrum
moderného umenia, n. o., pričom tvrdil, že jej predmetom je udelenie súhlasu na vydanie publikácie
Eurpean Stars Miró&Cobra v súvislosti s usporiadaním výstavy, v galérii Danubiana Meulensteen Art
Museum, pričom táto licencia je udelená odplatne. Poukázal na to, že publikácia Eurpean Stars
Miró&Cobra má byť svojím rozsahom, obsahom a kvalitou spracovania, predajnou cenou a spôsobom
použitia veľmi podobná spornej publikácii žalovaného. K tomuto dôkazu, kvalifikovanému, ako nóvum
v odvolacom konaní (§366 písmeno d) CSP), teda dôkazu, ktorý žalobca vzhľadom na čas kedy zmluvu
uzavrel (po vyhlásení rozhodnutia súdom prvej inštancie v danej veci) nemohol bez svojej viny v konaní
pred súdom prvej inštancie uplatniť, odvolací súd udáva, že pre účely ustálenia skutkového stavu
v súdenej veci je jeho vykonanie irelevantné, teda bez potreby jeho vykonania. Tvrdenie žalobcu o
odplatnosti licencie udelenej žalobcom subjektu DANUBIANA - Centrum moderného umenia, n. o.,
z tohto listinného dokladu nevyplýva. Do odvolacieho konania žalobca predložil licenčnú zmluvu v
znení bez uvedenia dohody o výške licenčnej odmeny, ktorú by mal subjekt DANUBIANA - Centrum
moderného umenia, n. o. žalobcovi zaplatiť.

21. Je pravdou, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia zodpovedal len prvú otázku
z trojkrokového testu vyjadreného v ustanovení § 38 Autorského zákona, ktorým má prejsť akékoľvek
použitie diela bez súhlasu autora, avšak odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalovaný
počas konania k otázke, či nakladanie s dielom nie je v rozpore s bežným využitím diela, a či
nedošlo nedôvodne k zásahu do právom chránených záujmov autorov neuviedol žiadne konkrétne
tvrdenie o porušení týchto krokov z trojkrokového testu žalovaným. Prečo konanie žalovaného neprejde
druhým a tretím krokom daného testu, to žalobca počas konania neuviedol. Prednes a podania
žalobcu v tomto smere obsiahli len teoretickú analýzu o potrebe vykonania trojkrokového testu,
avšak to, prečo propagácia výstavy predmetným katalógom žalovaného neprejde druhým a tretím
krokom daného trojkrokového testu už v podaniach žalobcu a jeho prednese uvedené nie je. Sporové
konanie je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je chápaná tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať
na ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu. To znamená, že iniciatíva tvrdenia a iniciatíva pri
zhromažďovaní dôkazov zaťažuje strany sporu a ukladá im povinnosť tvrdenie predniesť a označiť
dôkazy k ich preukázaniu. Strana sporu má preto povinnosť tvrdenia (§ 79 ods.1 OSP platný do 30.6.2016) a povinnosť dôkaznú. Na týchto zásadách
je postavený aj Civilný sporový poriadok, ktorý je platným procesným predpisom pre súdne konanie od
1.7.2016. Odvolací súd poukazuje na to, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom určitých
skutočností nesie tá strana sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé
právne dôsledky. Následkom nesplnenia povinnosti tvrdenia je potom neunesenie dôkazného bremena,
čo sa prejaví v rozhodnutí vo veci samej. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca v rámci podmienok
trojkrokového testu v súdenej veci nepreukázal, že v katalógu Nové Slovensko uvedené diela boli
použité v rozpore s bežným využitím diela, respektíve nepreukázal, v čom mal spočívať tento rozpor,
keď do katalógu zaradené dielo sa vystavovalo na výstave. A nepreukázal ani to, ako zaradenie diela do
propagujúceho katalógu, konkrétne diela, ktoré sa vystavovalo na výstave umeleckých diel zasahuje do
právom chránených záujmov autorov, keď umiestnenie umeleckého diela, v rámci expozície umeleckých
diel je v záujme autora, pretože aj samotná osoba autora sa týmto spôsobom dostáva do povedomia
verejnosti, a potom ani zaradenie umeleckého diela do propagácie výstavy nemôže viesť proti záujmom
autora. Za takéhoto procesného stavu v kontexte záveru z prvého kroku trojkrokového testu potom nie je
možné konštatovať, že neaplikovanie ustanovenia § 38 zákona č. 218/2003 Z. z. súdom prvej inštancie
v danej veci malo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia.

22. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie sa v rozsudku nedostatočne vysporiadal so všetkými
relevantnými otázkami potrebnými pre rozhodnutie, odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strany sporu



na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS
112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia
musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 Dohovoru však
nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri
zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz
proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994).

23. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené, dospel v súdenej veci k správnemu záveru,
že v preskúmavanej veci žalobca, ako kolektívny správca nepreukázal, že žalovaný sa použitím diel
v katalógu s názvom „Nové Slovensko/New Slovakia (ťažký) zrod moderného životného štýlu 1918 -
1949" vydaným v súvislosti s rovnomennou umeleckou výstavou, bez licenčnej zmluvy bezdôvodne
obohatil. Obsah odvolania žalobcu z hľadiska odvolacích dôvodov nebol spôsobilý spochybniť správnosť
právnych záverov súdu prvej inštancie, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, a preto
odvolací súd podľa § 387 odsek 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti,
ako vecne správny potvrdil.

24. Žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania žalovaného
ako úspešnej strany sporu, spočívajúcich v odmene advokáta za právne zastúpenie, trovy žalovaného
nesprávne ustálil, keď žalovanému priznal náhradu trov právneho zastúpenia za účasť na pojednávaní
dňa 18.3.2016 dva krát.

25. Odvolací súd vzhľadom ustanovenie § 470 odsek 1 CSP správnosť napadnutého výroku o trovách
konania posudzoval podľa právnej úpravy účinnej v čase jeho vydania, teda v zmysle Občianskeho
súdneho poriadku, podľa ktorého súd prvej inštancie jedným výrokom rozhodoval o nároku na náhradu
trov konania a aj o ich výške.

26. Podľa § 13a písmená a) - d) Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb platí, že odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za
tieto úkony právnej služby: a) prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, b) ďalšia
porada alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu, c) písomné podanie na súd alebo iný
orgán alebo protistrane týkajúce sa veci samej,
d) účasť na konaní pred súdom alebo iným orgánom a na konaní o zmieri, a to za každé začaté dve
hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín;
ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve
skončené hodiny,

27. Zmyslom a účelom inštitútu trov konania je poskytnúť strane sporu náhradu tých trov konania, ktoré
vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela vynaložiť alebo bude musieť nepochybne zaplatiť,
pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Žalovaný bol v
súdnom spore úspešný v celom rozsahu, v dôsledku čoho mu súd prvej inštancie podľa § 142 odsek
1 OSP priznal náhradu trov konania. Trovy konania, ktorých náhradu si v súdnom spore žalovaný
uplatnil, mu vznikli právnym zastúpením advokátom, a ktoré v zmysle vyčíslenia zo dňa 13.6.2016
(č. l. 397) žiadal priznať za 6 úkonov právnej služby a to prevzatie a príprava zastúpenia, 2 x písomné
podanie na súd vo veci samej a účasť na pojednávaniach v dňoch 18.3.2016, 6.5.2016 a 10.6.2016. Súd
prvej inštancie pri riešení otázky náhrady trov právneho zastúpenia žalovaného správne vychádzal z
vyhlášky č. 655/2004 Z. z., avšak v zmysle § 13a tejto vyhlášky rozsah úkonov právnej služby zástupcu
žalovaného vyhodnotil nesprávne, keď mu za úkon účasti na konaní pred súdom dňa 18.3.2016
odmenu 109,83 Eur (odmena 101,25 eur + paušálna náhrada hotových výdavkov 8,58 Eur) priznal dva
krát a trovy právneho zastúpenia potom celkovo vyčíslil sumou 807,69 Eur. Zo zápisnice z pojednávania
zo dňa 18.3.2016 vyplýva, že pojednávanie začalo o 10,30 hodine a skončilo o 12,10 hodine, teda v
danej veci nevznikol ani procesný stav, pri ktorom by právnemu zástupcovi patrila odmena za každé
začaté dve hodiny tohto pojednávania, čo právny zástupca žalobcu nakoniec vo vyúčtovaní trov konania
ani netvrdil a takúto náhradu ani nežiadal. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd postupom podľa
§ 388 CSP zmenil napadnutý výrok o výške trov konania žalovaného, tak ako je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia a súdom prvej inštancie priznanú náhradu trov konania znížil na preukázaný rozsah
6 úkonov právnej služby odpočítaním sumy 109,83 Eur (807,69 Eur trovy právneho zastúpenia priznané
súdom prvej inštancie mínus duplicitne priznaná odmena 109,83 Eur = 697,86 Eur), pretože táto peňažná



suma bola žalovanému bez právneho dôvodu priznaná dva krát. Náhradu trov žalobca na základe
ustanovenia § 263 CSP zaplatí žalovanému k rukám jeho právneho zástupcu.

28. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 2 v spojení s §
262 odsek 1 CSP. Predmetom odvolacieho konania bol jednak výrok napadnutého rozsudku, ktorým
súd prvej inštancie rozhodol vo veci samej a aj výrok, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania
žalovaného. V odvolacom konaní mali aj žalobca a aj žalovaný rovnaký pomer úspechu, keď žalovaný
bol úspešný vo vzťahu k výroku vo veci samej a naopak vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania
mal úspech žalobca. Preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho
konania právo.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).



(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).