Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/211/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201785 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1016201785.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Kriškovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, IČO: 31 303 862, Tulčík 310, zast.: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia SR, Námestie Ľ. Štúra 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 6422/2016-9.2 (14/2016-rozkl.), Záznam č.: 39046/2016 (6) zo dňa 13.07.2016, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Ministra životného prostredia SR Číslo: 6422/2016-9.2 (14/2016-rozkl.), Záznam č.: 39046/2016 (6) zo dňa 13.07.2016 ako aj rozhodnutie Ministerstva životného prostredia SR Číslo spisu: 5021/2016-7.3, Číslo záznamu: 28094/2016 zo dňa 18.05.2016 zrušuje a vec vracia prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, vo výške ktoré rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku už samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie a rozhodnutie správneho orgánu 1. Žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 13.07.2016 žalovaný podľa § 61 ods. 2 a 3 v spojení s § 59 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov zamietol rozklad žalobcu proti rozhodnutiu Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, odboru štátnej geologickej správy č. 5021/2016-7.3, 28094/2016 zo dňa 18.05.2016, ktorým Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, odbor štátnej geologickej správy podľa § 14 ods. 1, § 46 a § 47 zákona é. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov vylúčilo žalobcu zo správneho konania vo veci predĺženia doby platnosti a zmeny (zmenšenia) prieskumného územia „Svidník - ropa a horľavý zemný plyn“ pre spoločnosť Alpine Oil and Gas, s.r.o., Karadžičova 16, 821 08 Bratislava, IČO: 36 702 722 podľa § 22 a § 23 zákona č. 569/2007 Z. z. o geologických prácach v znení neskorších predpisov a rozhodnutie Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, odboru štátnej geologickej správy č. 5021/2016-7.3, 28094/2016 zo dňa 18.05.2016 (ďalej ako "prvostupňové rozhodnutie") potvrdilo. 2. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že na základe návrhu spoločnosti Alpine Oil and Gas, s.r.o., Karadžičova 16, 821 08 Bratislava, IČO: 36 702 722 zo dňa 19.04.2016 Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, odbor štátnej geologickej správy (ďalej len „ministerstvo“) dňom 20.04.2016 začalo správne konanie podľa § 23 zákona č. 569/2007 Z. z. o geologických prácach (geologický zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „geologický zákon“) vo veci predĺženia doby platnosti a zmeny (zmenšenia) prieskumného územia „Svidník - ropa a horľavý zemný plyn“ (ďalej len „prieskumné územie Svidník“). 3. Na ministerstvo bolo následne doručené podanie žalobcu v zastúpení právnou zástupkyňou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Štúrova 20, 042 83 Košice (ďalej len „žiadateľ“), ktorým sa domáhal postavenia účastníka konania v správnom konaní č. 5021/2016-7.3 o predĺžení doby platnosti a zmene (zmenšenie) prieskumného územia Svidník s poukazom na § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) a § 23 ods. 7 geologického zákona pričom svoj nárok na účasť v konaní odôvodnil tým, že v predmetnom konaní môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny. Ministerstvo rozhodnutím č. 5021/2016-7.3, 28094/2016 zo dňa 18.05.2016 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) vylúčilo podľa § 14 ods. 1 a § 46 a § 47 správneho poriadku žiadateľa zo správneho konania vo veci predĺženia platnosti a zmeny (zmenšenia) prieskumného územia Svidník. V odôvodnení rozhodnutia konštatovalo, že z geologického zákona ani z iného právneho predpisu nevyplýva, že účastníkom v konaní o predĺžení doby platnosti a zmene (zmenšenia) prieskumného územia by mal byť aj iný subjekt ako držiteľ prieskumného územia, na návrh ktorého sa má doba platnosti prieskumného územia predĺžiť a prieskumné územie zmeniť. Ďalej ministerstvo dôvodilo, tým, že žiadateľ vo svojich podaniach nekonkretizoval, na základe akých relevantných skutočností si uplatňuje v danej veci postavenie účastníka konania. Podľa názoru ministerstva jediným subjektom, ktorý má kvalifikovaný právny vzťah k prieskumnému územiu Svidník, je držiteľ prieskumného územia a v konaní o predĺžení doby platnosti a zmene (zmenšenia) prieskumného územia Svidník podľa § 23 geologického zákona sa rozhoduje iba o právach, oprávnených záujmoch a povinnostiach tohto držiteľa prieskumného územia. Výsledkom rozhodovacej činnosti ministerstva sa z uvedeného dôvodu nezmení právne postavenie žiadateľa. Žalobca následne podal rozklad proti prvostupňovému rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote. II. Žaloba 4. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné, vychádzajúce z nesprávneho právneho a skutkového posúdenia. Žiadal ho zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 5. Uviedol, že verejný záujem porušený napadnutým rozhodnutím žalovaného spočíva v tom, aby sa rozhodnutia, ktoré sa týkajú záležitosti životného prostredia, boli prijímané v rozhodovacom procese, v ktorom, s ohľadom na práva každého človeka na život v životnom prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu a na povinnosť každého chrániť a zlepšovať životné prostredie spoločne s inými v prospech súčasných i budúcich generácií, majú občania právo podieľať sa na tomto procese a musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor, preambula, alinea 7, alinea 8). Verejný záujem na účasti verejnosti na rozhodovacom procese v otázkach životného prostredia spočíva v posilňovaní kvality a následného uplatňovania rozhodnutí prostredníctvom účasti verejnosti na rozhodovacom procese, ako aj vtom, aby verejnosť mala možnosť vyjadriť svoje záujmy a orgány verejnej moci mali možnosť tieto záujmy zohľadniť (Aarhuský dohovor, preambula, alinea 9). 6. Žalobca sa domáhal svojej účasti v konaní o predĺžení prieskumného územia. Žalobca citoval ustanovenia zákona o životnom prostredí, geologického zákona a zákona o ochrane prírody a krajiny, z ktorých podľa neho nepochybne vyplýva, že určenie prieskumného územia zahŕňa oprávnenie pre držiteľa prieskumného územia vykonávať geologické práce. V konkrétnom konaní ide o geologické práce - ložiskový geologický prieskum vyhradených nerastov v etape vyhľadávacieho ložiskového geologického prieskumu. Geologickými prácami podľa citovaného ustanovenia § 2 ods. 4 geologického zákona sú geofyzikálne a geochemické práce, ako aj okrem iného vrtné práce, podzemné práce a zmene práce, výstavba a prevádzkovanie dočasných merných objektov, zriaďovanie zatláčacích a pozorovacích staníc, skúšobných zariadení, dočasných pracovísk a prístupových ciest k nim. Príkladmo vymenované geologické práce vykonávané v etape vyhľadávacieho ložiskového geologického prieskumu sú podľa žalobcu nepochybne prácami, s ktorými sú spojené fyzikálne a iné vplyvy na životné prostredie. V etape vykonávania vrtných a podzemných prác zriaďovania pracovísk a prístupových ciest k nim, ide predovšetkým o priamy zásah do tých zložiek životného prostredia, ktorými sú pôda, pôdny kryt, vrátane flóry a fauny, ktorá je súčasťou tohto pôdneho krytu. Uvedené činnosti zároveň pri ich vykonávaní môžu nepochybne pôsobiť rušivo na životné prostredie a ekosystém, v ktorom sú vykonávané. 7. Žalobca uviedol, že vplyv geologických prác v etape - ložiskového geologického prieskumu, ktorý je vykonávaný v rámci určenia prieskumného územia, o predĺženie ktorého sa vedie predmetné konanie zhodnotil zákonodarca tým, že v ustanovení § 9 ods. 1 písm. g) zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny stanovil, že orgán ochrany prírody je dotknutým orgánom, a to nielen v konaní o určení prieskumného územia, ale aj o predĺžení doby platnosti prieskumného územia. 8. Podľa ustanovenia § 2 zákona č. 17/1992 Zb. v platnom znení (ďalej aj ako „zákon o životnom prostredí“) - Životným prostredím je všetko, čo vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov včítane človeka a je predpokladom ich ďalšieho vývoja. Jeho zložkami sú najmä ovzdušie, voda, horniny, pôda, organizmy. 9. Podľa ustanovenia § 9 zákona č. 17/1992 Zb. v platnom znení - Ochrana životného prostredia zahŕňa činnosti, ktorými sa predchádza znečisťovaniu, alebo poškodzovaniu životného prostredia, alebo sa toto znečisťovanie, alebo poškodzovanie jeho jednotlivých zložiek, alebo konkrétnych ekosystémov a ich vzájomných väzieb, ako aj ochranu životného prostredia ako celku. 10. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 písm. g) zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny - orgán ochrany prírody je dotknutým orgánom v konaniach podľa osobitných predpisov vo veciach ochrany prírody a krajiny najmä, ak ide o vydanie rozhodnutia o určení, zmene - zväčšení plochy a o predĺžení doby platnosti prieskumného územia. 11. Žalobca dôvodil, že nakoľko prieskumné územie oprávňuje jeho držiteľa vykonávať na určenom území vybrané geologické práce, a tieto geologické práce sú nepochybne prácami, ktoré zasahujú do zložiek životného prostredia, konanie o predĺžení jeho platnosti, teda o tom, či žiadateľ bude môcť v určitom predĺžením určenom časovom období zasahovať do jednotlivých zložiek životného prostredia, je konaním týkajúcim sa životného prostredia. 12. Charakter konania o určení (predĺžení) prieskumného územia, ako konania, v ktorom môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny, vyplýva podľa žalobcu aj z toho, že podľa § 103 ods. 6 ZOPK ani rozhodnutie o určení (predĺžení) prieskumného územia nemôže by vydané skôr ako rozhodujúcemu orgánu je doručené vyjadrenie orgánu ochrany prírody. 13. Žalobca svoju argumentáciu ďalej opiera o čl. 4 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EU z 13. 12. 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej len „Smernica“), podľa ktorého posúdeniu podliehajú projekty uvedené v prílohe I. 14. Podľa ods. 2 citovanej smernice štáty určia, či projekty uvedené v prílohe II budú podliehať posúdeniu v súlade s čl. 5 až 10, pričom členské štáty to určia na základe skúmania každého jednotlivého prípadu, alebo prahov, alebo kritérií, ustanovených členskými štátmi, alebo na základe uplatňovania oboch týchto princípov. V prípade, že sa vykonáva skúmanie každého jednotlivého prípadu alebo sú stanovené prahy a kritériá, vezmú sa do úvahy kritéria uvedené v prílohe III smernice. Činnosti uvedené v prílohe II pod položkou 2 písm. d) sú hĺbkové vrty a to najmä geotermálne vrty, vrty pre uskladnenie jadrového odpadu a vrty pre vodné zdroje. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 11. 2. 2015 vo veci C-531/11 (bod 28 až 30), hĺbkovými vrtmi môžu byť aj skúšobné vrty, pokiaľ ich možno za hĺbkové vrty považovať. Zo znenia označeného ustanovenia smernice totiž nevyplýva, že by taxatívne uvádzalo rôzne druhy vrtov, ale len to, že do jeho pôsobnosti patria všetky hĺbkové vrty s výnimkou vrtov na skúmanie stability pôdy. Medzi kritériami uvedenými v prílohe III., sú okrem iného, kumulácia s inými už existujúcimi, alebo schválenými projektmi, využívanie prírodných zdrojov, najmä krajiny, pôdy vody a biodiverzity, znečistenie a rušivé vplyvy, riziká závažných havárií, alebo prírodných katastrof, súčasné schválené využitie územia, absorbčnú schopnosť prírodného prostredia, alebo napríklad aj očakávaný začiatok trvania, frekvenciu a reverzibilitu vplyvu. Z citovaných ustanovení Smernica, predovšetkým jej čl. 4 ods. 2 podľa žalobcu vyplýva, že členské štáty nemajú možnosť zvoliť taký postup, že pre projekty uvedené v prílohe II neuvedú ani jedno z kritérií uvedených v tomto ustanovení, teda inak povedené, členské štáty si musia vybrať alebo jedno z kritérií, na základe ktorého určia, či činnosti uvedené v príloh II budú predmetom posudzovania ich vplyvov na životné prostredie, alebo môžu určiť, že budú uplatňovať obidve kritériá. Nemôžu však určiť, že činnosti uvedené v prílohe II nebudú podliehať za žiadnych okolností posudzovaniu ich vplyvov na životné prostredie. 15. Zaradenie hĺbkových vrtov do prílohy č. II podľa žalobcu nesporne indikuje prinajmenšom možnosť, že za určitých okolností takýto projekt môže mať pravdepodobne významný dopad na životné prostredie. III. Vyjadrenie žalovaného 16. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že nie je dôvodná a ako takú ju žiada zamietnuť. Uviedol, že podľa ustanovenia § 23 ods. 9 geologického zákona účastníkom konania o určení, zmene alebo zrušení prieskumného územia je ten, kto návrh podal a fyzická alebo právnická osoba, ktorej toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. Účastníkom konania o určení, zmene alebo zrušení prieskumného územia na výskyt rádioaktívnych nerastov je aj dotknutá obec alebo dotknutý samosprávny kraj. 17. Žalovaný považoval za potrebné zdôrazniť, že stotožňovanie konania o určení prieskumného územia s konaním o predĺžení doby platnosti určeného prieskumného územia zo strany žalobcu, je zavádzajúce. Ministerstvu nie je zrejmé, z akého dôvodu sa žalobca domáha účasti v konaní až v roku 2016, keď rozhodnutie o určení prieskumného územia bolo vydané už v roku 2006 a žalobca až doteraz zákonnosť rozhodnutia o určení prieskumného územia nijakým spôsobom nespochybňoval. Žalovaný ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že rozhodnutie o predĺžení doby určenej na prieskumné územie samo osebe nevytvára žiadne nové právne skutočnosti vo vzťahu k obyvateľom obcí, obciam, vlastníkom nehnuteľností a i. Skutočnosť, že žalobca je občianskym združením, založeným na ochranu životného prostredia, ešte samo o sebe nezakladá možnosť účasti v akomkoľvek konaní len za predpokladu, že žalobca vo všeobecnej rovine poukáže na to, že určitým konaním dôjde k ohrozeniu životného prostredia. 18. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 1 Afs 107/2004 zo dňa 10. novembra 2005, v zmysle ktorého: „Nejvyšší správni soud podotýká, že inštitút zákazu zneužití subjektivních práv (k ničím neoduvodnéné újmé jiného či k ničím neoduvodnéné újmé společnosti, tj. konec koncú jejích členu) predstavuje materiálni korektiv formálního pojimaní práva, prostŕednictvím néhož se do právního rádu vnáší hledisko ekvity (spravedlnosti). Zákon, jenež je ze své povahy obecný, nemuže pojmové pamatovat na všechny myslitelné životní situace, které mohou za jeho účinnosti nastat. V dusledku toho se muže pŕihodit, že určité chování formálne vzato - ve skutečnosti ovšem pouze zdánlivé, jak bylo vyloženo výše odpovídá právni norme (či lépe ŕečeno: dikci právního predpisu), avšak je zároveň pociťováno jako zjevnéne spravedlivé, neboť v rozporu s určitými základními hodnotami a s rozumným uspofádáním společenských vztahu pusobíjiným újmu. Takové chování má potom povahu nikoliv výkonu subjektivního práva, nýbrž jeho (právem reprobovaného) zneužití.“ Bez ohľadu na rok vydania tohto súdneho rozhodnutia je uvedené rozhodnutie stále relevantné, najmä vo vzťahu ku skutočnosti, ak ktokoľvek svojim konaním zneužíva právo vo svoj prospech bez konkrétneho špecifikovania porušovania jeho subjektívnych práv len so všeobecnou konštatáciou, že sú dotknuté jeho práva, ako napr. občianskeho združenia založeného za účelom ochrany životného prostredia. 19. Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-531/13 z 11. februára 2015 na ktorý sa odvoláva žalobca, nie je podľa žalovaného aplikovateľný na tento prípad. Dôvodom je odlišnosť v predmete konaní. V prípade veci C-531/13 ide o povolenie, ktoré sa vzťahuje na niekoľko prác a činností, najmä na uskutočnenie prác potrebných na zriadenie miesta vrtu a v prípade neúspešného vrtu na navrátenie plochy do pôvodného stavu. V prípade nájdenia uhľovodíkov získala Rohôl-Aufsuchungs AG povolenie na skúšobnú ťažbu zemného plynu až do celkového množstva 1000 000 m3, aby sa preukázala hospodárnosť vrtu. V prvom rade žalovaný považuje za nevyhnutné poukázať na tú skutočnosť, že v tomto prípade prejednávanom pred Krajským súdom v Bratislave nejde o skutkovo zhodný prípad s prípadom opísaným v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, v ktorom išlo o povolenie na uskutočnenie skúšobných vrtov vrátane povolenia na skúšobnú ťažbu, pričom žalobcovia sa domáhali posudzovania vplyvov skúšobného vrtu vrátane skúšobnej ťažby na životné prostredie. Súdny dvor EÚ vo vzťahu k otázke č. 1 a 2 uzatvára, že: Bod 14 prílohy I smernice Rady 85/337/ EHS z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie, zmenenej a doplnenej smernicou 2009/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 23. apríla 2009, sa má vykladať v tom zmysle, že skúšobný vrt, o aký ide vo veci samej, v rámci ktorého sa predpokladá skúšobná ťažba zemného plynu a ropy s cieľom určiť komerčnú hospodárnosť ložiska, nepatrí do pôsobnosti tohto ustanovenia. Zároveň vo vzťahu k prípadu riešenému pred Súdnym dvorom Európskej únie je potrebné vziať do úvahy predovšetkým rakúsku právnu úpravu. 20. K námietkam žalobcu k možnosti uplatnenia jeho práva byť účastníkom správneho konania a mať prístup k spravodlivosti podľa Aarhuského dohovoru uvádza žalobca, že vyššie citované ustanovenia Aarhuského dohovoru sú plne zakotvené a rešpektované v zákone č. 24/2006 Z. z.. Žalovaný nijakým spôsobom nevylučuje účasť žalobcu v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, tak ako to žalovaný podrobne uvádza v bodoch 16 až 18 tohto vyjadrenia, t. j. v stave a v čase, keď bude zrejmé, čo bude predmetom posudzovania. 21.V zmysle vyššie uvedeného žalovaný tvrdí, že postupom a konaním žalovaného správneho orgánu neboli dotknuté práva žalobcu zakotvené v Aarhuskom dohovore, tie sú, ako žalovaný vyššie uviedol, plne rešpektované v zákone č. 24/2006 Z. z., t. zn., že v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktoré sa uskutoční minimálne v zisťovacom konaní po overení ložísk (v etape vyhľadávacieho ložiskového geologického prieskumu), pokiaľ držiteľ prieskumného územia prejaví záujem hospodársky využiť ložisko (ak bude objavené, zistené), bude v prípade prejavenia záujmu zo strany žalobcu o vstup do konania, bezpochyby účastníkom konania aj žalobca Ďalej uviedol, že skutočnosť, že dotknutým orgánom v konaní o určení je aj príslušný orgán ochrany prírody a krajiny, automaticky nezakladá žalobcovi postavenie účastníka konania. 22. V rámci správneho konania o určení prieskumného územia (ako aj v prípade rozhodnutia o predĺžení lehoty na prieskumné územie) si správny orgán vyžiadal stanoviská príslušných dotknutých orgánov za účelom zistenia a preverenia, či nebudú dotknuté záujmy na úseku ich pôsobnosti. 23. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že v danom prípade nejde o rozhodovaciu činnosť príslušného orgánu ochrany prírody a krajiny podľa zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o ochrane prírody a krajiny“, v zmysle ktorého má občianske združenie založené za účelom ochrany prírody a krajiny zo zákona priznané postavenie účastníka konania. 24. Aj napriek uvedenému opäť zdôraznil, že žalovaný svojím konaním nevylúčil možnosť verejnosti zúčastniť sa konania, v ktorom môžu byť dotknuté záujmy životného prostredia. Zákon č. 24/2006 Z. z. náležíte zabezpečil účasť verejnosti v takýchto konaniach, a to práve prostredníctvom procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie, ktorého uskutočnenie sa predpokladá až v čase poznania dotknutého územia vrátane potvrdenia ne/existencie ložiska nerastu, ktorý sa uskutoční v čase pred vydaním rozhodnutia v zmysle príslušných banských predpisov. 25. Uvedené jednoznačne korešponduje s cieľmi a princípmi Aarhuského dohovoru. Cieľ stanovený v čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, t. j. najmä zabezpečenia prístupu členov zainteresovanej verejnosti k opravným prostriedkom pred súdom alebo iným nezávislým orgánom ustanoveným zákonom za účelom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, skutku alebo opomenutia, ktoré sú predmetom ustanovení článku 6 Aarhuského dohovoru, je zo strany žalovaného plne rešpektovaný a zakotvený v príslušnom právnom predpise (zákon č. 24/2006 Z. z.). 26. Participáciu na konaniach podľa čl. 6 v spojení s čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru vyčerpávajúcim spôsobom neopomínajúc ani jednotlivca (fyzická osoba) zabezpečuje zákon č. 24/2006 Z. z., a to aj v súlade s cieľmi smernice 2011/92/EÚ, pričom práva žalobcu podľa č. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru neboli postupom žalovaného porušené a žalobcovi je zabezpečený náležitý a najmä VČASNÝ prístup k takýmto konaniam, tak ako žalovaný uvádza v bodoch 16 až 20 tohto vyjadrenia . 27. S ohľadom na vyššie uvedené žalovaný zastáva názor, že prvostupňové ako aj druhostupňové rozhodnutia boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami geologického zákona ako aj správneho poriadku. IV. Posúdenie veci 28. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 29. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 30. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 31. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 32. Podľa čl. 44 Ústavy SR (1) Každý má právo na priaznivé životné prostredie. (2) Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo. (3) Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky. (4) Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ochranu poľnohospodárskej pôdy a lesnej pôdy, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov. (5) Poľnohospodárska pôda a lesná pôda ako neobnoviteľné prírodné zdroje požívajú osobitnú ochranu zo strany štátu a spoločnosti. (6) Podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 5 ustanoví zákon. 33. Podľa čl. 45 Ústavy SR, každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. 34. Podľa čl. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na. 35. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 36. Podľa §2 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, životným prostredím je všetko, čo vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov včítane človeka a je predpokladom ich ďalšieho vývoja. Jeho zložkami sú najmä ovzdušie, voda, horniny, pôda, organizmy. 37. Podľa ustanovenia § 3 písm. i) zákona č. 569/2007 Z. z. - ložiskový geologický prieskum je prieskum, ktorým sa skúmajú ložiská nerastov, zisťujú a overujú ich zásoby a spracúvajú geologické podklady na ich využívanie a ochranu, zisťujú a overujú sa geologické podmienky na zriaďovanie a prevádzku podzemných zásobníkov plynov a kvapalín v prírodných horninových štruktúrach a podzemných priestoroch, zisťujú a overujú sa geologické podmienky na sprístupňovanie jaskýň, zaistenie stability podzemných priestorov, zabezpečovanie a likvidáciu starých banských diel a na zriaďovanie a prevádzku prírodných horninových štruktúr a podzemných priestorov na účely trvalého ukladania oxidu uhličitého do geologického prostredia (ďalej len ''ukladanie”) podľa osobitného predpisu. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 569/2007 Z. z. - Geologické práce sú geologický výskum a geologický prieskum. 38. Podľa ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 569/2007 Z. z. Geologický výskum sa člení na a) základný geologický výskum, b) regionálny geologický výskum. 39. Podľa ustanovenia § 2 ods. 3 písm. a) zákona č. 569/2007 Z. z. - Geologický prieskum sa člení na a) ložiskový geologický prieskum, ktorý sa člení na etapy 1. vyhľadávací ložiskový geologický prieskum, 2. podrobný ložiskový geologický prieskum, 3. ťažobný ložiskový geologický prieskum, 40. Podľa ustanovenia § 2 ods. 4 zákona č. 569/2007 Z. z. - Za geologické práce, ak súvisia s prácami uvedenými v odsekoch 2, 3 a 5, sa podľa tohto zákona považujú tieto práce: a) geoyzikálne práce a geochemické práce, b) technologické práce, laboratórne práce, terénne meračské práce a technické práce, najmä vrtné práce, podzemné práce a zemné práce, výstavba a prevádzkovanie dočasných merných objektov, zatláčacích a pozorovacích staníc, skúšobných zariadení, zriaďovanie dočasných pracovísk a prístupových ciest k nim. 41. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 51/2008 Z. z. sa ložiskovým geologickým prieskumom a) skúmajú geologické pomery ložiska a jeho tektonická stavba, b) sleduje rozmiestnenie jednotlivých nerastov podľa kvality, c) skúmajú banskotechnické podmienky, ktoré môžu ovplyvniť dobývanie zistených a overených zásob nerastov tvoriacich ložiská, d) rieši možnosť ukladania odvalov, výsypiek a odkalísk spolu s predpokladanými vplyvmi na životné prostredie, e) skúmajú hydrogeologické pomery ložiska, f) zisťuje výskyt a akumulácia podzemných vôd, ktoré môžu ovplyvniť spôsob dobývania ložiska, g) zisťujú a overujú geologické podmienky na zriaďovanie a prevádzku podzemných zásobníkov plynov a kvapalín v prírodných horninových štruktúrach a podzemných priestoroch, zisťujú a overujú geologické podmienky na sprístupňovanie jaskýň, zaistenie stability podzemných priestorov, h) zisťujú a overujú geologické podmienky na zabezpečovanie a likvidáciu starých banských diel, i) zisťujú a overujú geologické podmienky prírodných horninových štruktúr a podzemných priestorov na účely trvalého ukladania oxidu uhličitého do geologického prostredia (ďalej len "ukladanie''). 42. Podľa ustanovenia § 4 ods. 3 písm. a) vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 51/2008 Z. z. sa pri rozdelení ložiskového geologického prieskumu na etapy vo vyhľadávacom prieskume 1. vyhľadáva a overuje výhradné ložisko alebo ložisko nevyhradeného nerastu, pričom sa na zistenom výhradnom ložisku určí jeho približný rozsah a v jeho časti sa overia a vypočítajú zásoby kategórie Z-2; v ostatnej časti sa overia a vypočítajú zásoby kategórie Z-3 alebo prognózne zdroje, na zistenom ložisku nevyhradených nerastov sa overí a vypočíta množstvo zásob, približný rozsah, kvalita a typy suroviny, 2. zisťujú a overujú vhodné horninové štruktúry alebo podzemné priestory, ich prípadné netesnosti a ich vhodnosť na uskladňovanie plynov a kvapalín, 3. zisťujú možnosti výskytu jaskýň, ich možný priebeh, rozsah, viazanosť na štruktúry a zloženie horninového prostredia', skúmajú sa podmienky stability jaskynných a iných podzemných priestorov, 4. zisťujú geologické podmienky vplyvu starých banských diel na povrch a navrhujú sa opatrenia na ich zabezpečenie a likvidáciu, 5. zisťujú a overujú vhodné horninové štruktúry alebo podzemné priestory, ich prípadné netesnosti a ich vhodnosť na ukladanie. 43. V zmysle či. 6 ods. l Aarhuského dohovoru: „Každá Strana a) uplatní ustanovenia tohto článku vo vzťahu k rozhodnutiam, či povoliť navrhované činnosti uvedené v Prílohe I; b) v súlade so svojím vnútroštátnym právom tiež uplatní ustanovenia tohto článku na rozhodnutia o navrhovaných činnostiach neuvedených v Prílohe I, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie. Strany na tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam, a c) môže sa rozhodnúť, a to od prípadu k prípadu, ak to vnútroštátne právo umožňuje, neuplatňovať ustanovenia tohto článku na navrhované činnosti slúžiace účelom obrany štátu, ak sa táto Strana domnieva, že takéto uplatnenie môže mať nepriaznivý vplyv na tieto účely.“ 44. V zmysle čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru: „Každá Strana v rámci svojho vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b). Ustanovenia odseku 2 nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správneho preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva. 45.V zmysle čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, naviac, bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia 46. Podľa §1 SSP, tento zákon upravuje a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve. 47. Podľa §2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 48. Podľa §2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 49. Podľa § 3 ods. 1 SSP, na účely tohto zákona sa rozumie a) administratívnym konaním postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov, b) rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka, c) opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté, d) nečinnosťou orgánu verejnej správy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie, e) iným zásahom orgánu verejnej správy faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté; iným zásahom je aj postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného predpisu, ak ním sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté. 50. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 51. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 52. Úlohou súdu bolo v prejednávanom prípade preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia ktorými bol žalobca vylúčený zo správneho konania vo veci predĺženia doby platnosti prieskumného územia „Svidník - ropa a horľavý zemný plyn„ podľa § 22 23 zákona č. 569/2007 Z.z. o geologických prácach. Základným rozporom medzi účastníkmi v tomto konaní bolo posúdenie otázky účastníctva žalobcu ako občianskeho združenia založeného na ochranu životného prostredia v uvedenom správnom konaní. Žalobca tvrdí to, že mu účastníctvo v danom konaní patrí a odvoláva sa pritom na príslušné ustanovenia geologického zákona, zákona o životnom prostredí, zákona o ochrane prírody a krajiny a Aarhuského dohovoru (bod .... odôvodnenia tohto rozsudku). Tvrdí pritom, že aj v konaní vo veci predĺženia doby platnosti prieskumného územia dochádza k ovplyvňovaniu životného prostredia. Naopak žalovaný tvrdí, že postupoval správne keď uprel žalobcovi účastníctvo v tomto konaní a argumentuje pritom, že nestačí aby žalobca vo všeobecnej rovine poukázal na to, že určitým konaním dôjde k ohrozeniu životného prostredia, ale je nutné preukázať konkrétne dotknuté záujmy na ochrane životného prostredia, ktoré by mohlo byť konaním a rozhodnutím žalovaného dotknuté. Porušenie Aarhuského dohovoru odmieta. Tvrdí že jeho rozhodnutia plne rešpektujú článok 9 ods. 2 a článok 6 ods. 1 Aarhuského dohovoru a že uvedené články súd plne rešpektované v zákone č.24/2006 Z.z., pričom uvádza že žalovaný nijakým spôsobom nevylučuje účasť žalobcu v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktoré sa uskutoční minimálne v zisťovacom konaní po overení ložísk (v etape vyhľadávacieho ložiskového geologického prieskumu), pokiaľ držiteľ prieskumného územia prejaví záujem hospodársky využívať ložisko (ak bude ložisko objavené, zistené). 53. Žalovaný teda tvrdí, že žalobca nemá právo byť účastníkom konania vo veci predĺženia doby platnosti prieskumného územia, ale toto účastníctvo mu bude patriť až v prípadnom konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Tým budú aj realizované práva žalobcu v zmysle Aarhuského dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že z geologického zákona ani z iného právneho predpisu nevyplýva, že účastníkom v konaní o predĺžení doby platnosti a zmene (zmenšenia) prieskumného územia by mal byť aj iný subjekt ako držiteľ prieskumného územia, na návrh ktorého sa má doba platnosti prieskumného územia predĺžiť a prieskumné územie zmeniť. 54. Pri otázke posúdenia účastníctva žalobcu v danom konaní právne súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu, hlavne na rozsudky: spisová značka 5Sžp/41/2009 a 1Sžk/17/2017. Napriek tomu, že v uvedených rozsudkoch sa rieši aj otázka účastníctva žalobcu v správnom súdnom konaní, respektíve jeho aktívna legitimácia na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, oba tieto rozsudky priamo súvisia aj s účastníctvom žalobcu ako občianskeho združenia zameraného na ochranu životného prostredia v správnom konaní. 55. V konaní 5Sžp/41/2009 Najvyšší súd riešil otázku účastníctva žalobcu v obdobnom konaní, kde podobne ako v prejednávanom prípade správny orgán uprel žalobcovi účasť na konaní s tým, že žalovaný zaujal stanovisko, že v prípade Aarhuského dohovoru ide o medzinárodnú zmluvu, na vykonanie ktorej je potrebný zákon, čo aj korešponduje s textom článku 3 ods. 1 Aarhuského dohovoru. Poukázal na doložku prednosti, ktorá uvádza že Aarhuský dohovor neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických a právnických osôb. Aj v uvedenom konaní žalovaný uvádzal, že článok 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru je zameraný na definíciu princípu práva na prístup k spravodlivosti zainteresovanej verejnosti avšak bez dostatočnej konkretizácie obsahu práva, ktoré v sa majú vo vnútroštátnom práve uplatňovať. Na základe týchto záverov žalovaný v uvedenom konaní konštatoval v odôvodnení, že adresátom ustanovení článku 9 ods. 2 a 3 je Slovenská republika a samotné ustanovenia neobsahujú jednoznačne koncipované základné právo ani slobodu, ktoré by boli orgánmi verejnej moci priamo aplikovateľná v zmysle teórie „self executing“ a nakoľko zákon výslovne žalobcu a organizácie podobné žalobcovi výslovne ako účastníka konania neuvádza, potom mu postavenie účastníka neprináleží. 56. Podobne ako v konaní 5Sžp/41/2009 aj v prejednávanom prípade žalovaný argumentuje podobne. Žalovaný cituje článok 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru a uvádza, že uvedené ustanovenia sú plne zakotvené a rešpektované v zákone č. 24/2006 Z.z. a je to práve tento zákon, ktorý je nutné považovať za vnútroštátnu úpravu, ktorá zabezpečuje práva podľa uvedeného článku. Tvrdí pritom, že nijakým spôsobom nevylučuje účasť žalobcu konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, to je v stave a v čase keď bude zrejmé, čo bude predmetom posudzovania. Inými slovami žalovaný v danom prípade zúžil práva žalobcu podľa článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru na účasť v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie podľa zákona č. 24/2006 Z.z. . Takýto výklad Aarhuského dohovoru považuje správny súd za nesprávny. 57. Dohovor EHK OSN o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia prijatý v Aarhuse dňa 25. júna 1998 (ďalej len „Aarhuský dohovor“ alebo "dohovor" ) samostatným spôsobom vymedzuje pojem informácia, a to vo vzťahu k stavu zložiek životného prostredia, vo vzťahu k činiteľom, ktoré na ne vplývajú a vo vzťahu k stavu zdravia a bezpečnosti obyvateľstva a podmienkam života obyvateľstva. Výpočet informácií nie je uzavretý, aby sa tak účel ich definičného vymedzenia vo vzťahu k životnému prostrediu dosahoval čo najlepšie. V súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu v konaní 5Sžp/41/2009 správny súd uvádza a z neho cituje: ...“ Pre Najvyšší súd je nepochybné, že ciele Aarhuského dohovoru sú predovšetkým definované v jeho preambule (kde, podľa Najvyššieho súdu, sú z hľadiska prejednávanej veci najvýznamnejšie myšlienky vyjadrené v 5., 6., 7., 8., 10. a 17 odseku) a ďalej v článku 1 Aarhuského dohovoru s podnadpisom rubriky „Cieľ“. 58. Podľa preambule 5. zdôrazňujúc potrebu chrániť, zachovávať a zlepšovať stav životného prostredia a zabezpečovať trvalo udržateľný a z hľadiska životného prostredia bezproblémový rozvoj, 6. uznávajúc, že zodpovedajúca starostlivosť o životné prostredie je nevyhnutná na dosiahnutie blahobytu ľudstva a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane práva na život ako taký, 7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i budúcich generácií, 8. uznávajúc, že zlepšený prístup k informáciám a účasť verejnosti na rozhodovacom procese v otázkach životného prostredia posilňujú kvalitu a následné uplatňovanie rozhodnutí, prispievajú k environmentálnemu povedomiu obyvateľstva, dávajú verejnosti možnosť vyjadriť svoje záujmy a umožňujú orgánom verejnej moci náležite tieto záujmy zohľadniť, 10. s cieľom podporiť zodpovednosť a transparentnosť rozhodovania a posilniť verejnú podporu rozhodnutí týkajúcich sa životného prostredia, 17. zohľadňujúc to, že pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy. 59. Podľa článku 1 Aarhuského dohovoru každá Strana zaručí práva na prístup k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru s cieľom prispieť k ochrane práva každého človeka, príslušníka tejto i budúcich generácií, žiť v životnom prostredí, ktoré je primerané pre zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu. 60. Je nepochybné, že cieľom týchto ustanovení Aarhuského dohovoru, hoci sú formulované všeobecne, je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia. Aj toto vyzdvihol Súdny dvor v citovanom rozsudku (bod 46). Na tomto mieste Najvyšší súd preto vyzdvihuje všeobecný imperatív Aarhuského dohovoru obsiahnutý v 17. recitáli: pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy, nepochybne nasmerovaný k zmluvným štátom.“ Preto, vzhľadom na uvedené, ak je pripustená možnosť, že v konanie vo veci predĺženia doby platnosti prieskumného územia môže mať dopad na životné prostredie, nemôže byť žalobca z takého konania vylúčený. 61. V konaní najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžp 41/2009 zo dňa 22. júna 2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na možný komunitárny rozmer súdneho prieskumu prebiehajúce konanie prerušil a postupom podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva predložil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev nasledujúce predbežné otázky na rozhodnutie: 1. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný týmto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing efect“) medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17.02.2005 pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva ? 2. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa stal súčasťou komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti alebo priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora ? 3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn. že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie ? Súdny dvor Európskej únie položené otázky prijal na ďalšie konanie a svoj názor na ne zaslal Najvyššiemu súdu prostredníctvom rozsudku č. C-240/09 zo dňa 08. marca 2011 tak, že „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je L. Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“ 62. Najvyšší súd uviedol v rozsudku 5Sžp/41/2009, že „...pokiaľ hovoríme o životnom prostredí, potom máme na mysli všetko, čo nás na Zemi obklopuje a najmä po stránke biologickej stability ovplyvňuje prirodzené podmienky života človeka spolu s existenciou rozmanitých druhov organizmov. Je nepochybné, že predovšetkým pod pojmom životné prostredie je nutné mať na pamäti jeho zložkovú definíciu (§ 2 zák. č. 17/1992 Zb.), tzn. že zložkami životného prostredia sú najmä ovzdušie, voda, horniny, pôda, organizmy. Samotný citovaný zákon č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí bol zákonodarcom prijatý pri zdôraznení práva na priaznivé životné prostredie ako jedného zo základných práv človeka. Avšak, ak hovoríme o životnom prostredí, nehovoríme o podmienkach, ktoré robia život jednotlivca alebo spoločnosti znesiteľnejším, lepším alebo technicky komfortnejším, ale hovoríme o neopakovateľnom a nenahraditeľnom stave, bez ktorého by život jednotlivca nebol možný takmer alebo vôbec. 63. Potom na právo na priaznivé životné prostredie nie je možné nazerať ako na typické subjektívne právo jednotlivca, ktorého sa môže človek v rámci svojej právnej subjektivity dovolávať a na jeho základe si niečo, tzn. samotné životné prostredie nárokovať, prisvojovať alebo požadovať. Vzhľadom na bezprostrednú odozvu dopadu negatívnych ľudských činností na životné prostredie ako celok, ktoré neakceptuje ani štátnu suverenitu, ani hranice štátov ani normatívne zákazy a príkazy - je to trvalý kolektívny záujem, ktorý priamo zaťažuje štát - v prenesenom zmysle obdobne ako právo na život bez vojnového nebezpečenstva alebo životu nebezpečných chorôb, a ktoré musí existovať bez toho, aby jednotlivec chcel, mohol alebo s jeho existenciou spojenú vôľu právne prejaviť mal, - lebo bez jeho existencie už svoju vôľu neprejaví, - lebo bez jeho existencie nie je možné blahobyt ľudstva dosiahnuť vôbec a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane ústavou garantovaného práva na život je nemysliteľné. 64. Vzhľadom na prirodzenú vzájomnú závislosť človeka a ostatných organizmov nachádzajúcich sa v prírode, a to najmä v krajine, a s uvedomením si povinnosť vyvažovať právo človeka pretvárať prírodu v súlade s princípom trvalo udržateľného rozvoja, Najvyšší súd nemôže prehliadnuť základné smerovanie Z. jednotlivcov združených za účelom naplnenia svojho základného práva na priaznivé životné prostredie. Tým, že toto právo žalobca dal za základ existencie svojho združenia a v tomto konaní od neho odvodzuje svoje postavenie účastníka, naplnil žalobca podľa Najvyššieho súdu záver vyslovený v hore citovanom ústavnom náleze č. k. II. ÚS 197/2010-52. 65. Za tohto stavu by potom v prejednávanej veci bolo v rozpore s ústavným imperatívom „každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie“ (článok 44 ods. 2 ústavy) brániť hore uvedenému združeniu v ich výslovne prejavenej snahe, aby prostredníctvom legálne dostupných mechanizmov vnútroštátnej právnej ochrany, medzi ktoré nepochybne patrí aj súdny prieskum rozhodnutí správnych orgánov týkajúcich sa životného prostredia, či účasť v správnom konaní naplňovalo svoj cieľ. 66. K námietke žalovaného, že v štádiu určenia prieskumného územia v etape vyhľadávacieho ložiskového geologického prieskumu nemôžu byť dotknuté práva žalobcu, nakoľko týmto sa podľa § 4 Vyhlášky ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 51/2008 Z.z. rozumie iba vyhľadávanie a overovanie výhradného ložiska, pričom sa na zistenom výhradnom ložisku určí jeho približný rozsah, zistili sa možnosti výskytu jaskýň, zistilo sa geologické podmienky vplyvu starých banských diel na povrch, zisťujú a overujú sa vhodné horninové štruktúry alebo podzemné priestory a nedochádza k ovplyvňovaniu životného prostredia ako takého, súd nepresvedčil. 67. V zmysle v predchádzajúcich odsekoch uvedených argumentov, súd prisvedčil žalobcovi, že z citovaných ustanovení zákona o životnom prostredí, geologického zákona a zákona o ochrane prírody a krajiny, nepochybne vyplýva, že určenie prieskumného územia zahŕňa oprávnenie pre držiteľa prieskumného územia vykonávať geologické práce, v konkrétnom konaní ide o geologické práce - ložiskový geologický prieskum vyhradených nerastov v etape vyhľadávacieho ložiskového geologického prieskumu. Geologickými prácami podľa citovaného ustanovenia § 2 ods. 4 geologického zákona súd jeho fyzikálne agrochemické práce, ako aj okrem iného vrtné práce, podzemné práce a zemné práce, výstavba a prevádzkovanie dočasný merných objektov, zriaďovanie zatláčacích a pozorovacích staníc, skúšobných zariadení, dočasných pracovísk a prístupových ciest k ním. Súd preto prisvedčil žalobcovi aj v tom, že uvedené príkladmo vymenované geologické práce vykonávané v etape vyhľadávacieho ložiskového geologického prieskumu sú nepochybne prácami s ktorými sú spojené fyzikálne a iné vplyvy na životné prostredie. V etape vyhľadávania vrtných a podzemných prác zriaďovania pracovísk prístupových ciest k ním, ide predovšetkým o priamy zásah do tých zložiek životného prostredia, ktorými sú pôda, pôdy kryt, vrátane flóry a fauny ktorá je súčasťou toho pôdneho krytu. Uvedené činnosti zároveň pri ich vykonávaní môžu nepochybne pôsobiť rušivo na životné prostredie a ekosystém. Potom rozsah a závažnosť vplyvov uvedenej činnosti na krajinu sú predmetom konania samotného. Je pravdou, že vplyv geologických prác v etape ložiskového geologického prieskumu, ktorý je vykonávaný v rámci určenia prieskumného územia, o predĺženie ktorého sa vedie predmetné konanie zhodnotil zákonodarca tým že v ustanovení § 9 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane prírody a krajiny stanovil, že orgán ochrany prírody je dotknutým orgánom, a to nielen v konaní o určenie prieskumného územia, ale aj o predĺžení doby platnosti prieskumného územia. Vplyv a dopad na životné prostredie sa teda predpokladá a pripúšťa. Aj keď geologický zákon výslovne neurčuje účasť občianske združenia ako je žalobca v konaní, súd v tomto prípade poukazuje opätovne na rozsudok najvyššieho súdu 5Sžp/41/2009. Aj v uvedenom prípade nemal žalobca ako občianske združenie zamerané na ochranu životného prostredia priamo zákonom priznané právo byť účastníkom správneho konania týkajúceho sa povolenia odstrelu chráneného medveďa hnedého. Najvyšší súd rozhodol, že toto právo mu prináleží z nasledovných dôvodov, ktoré sú podľa senátu správneho súdu v prejednávanom prípade aplikovateľné tiež. Najvyšší súd uvádza: ".... vzhľadom na hore uvedené vnútroštátne a medzinárodné právne pramene uvádza, že procesné predpisy o účastníctve je nutné v prejednávanej veci vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na priaznivé životné prostredie. Je nepochybné, že vzhľadom aj na niektoré ďalšie medzinárodno-právne dokumenty (Dohovor o hodnotení vplyvu na životné prostredie presahujúce štátne hranice z 25. februára 1991 - oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 162/2000 Z.z.) ako aj na niektoré právne akty Európskej únie (najmä Smernica Rady z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov niektorých verejných alebo súkromných projektov na životné prostredie /č. 85/357/EHS/) sa pri procesoch posudzovania vplyvov zámerov stavieb (činností) na životné prostredie verejnosťou realizuje základné právo na informácie o životnom prostredí, a preto je nutné pri zobrať do úvahy aj to, že zmyslom tohto základného práva jednotlivca je znášať spoluzodpovednosť za zachovanie priaznivého stupňa životného prostredia a tiež sa spolupodieľať sa na kontrole krokov, ktoré tento stav životného prostredia nielen v súčasnosti ale aj v budúcnosti môžu reálne ovplyvniť. Bez ohľadu na to, že žalobca bol až do 30. novembra 2007 v zmysle § 82 ods. 3 zák. č. 543/2002 Z.z. týmto osobitným zákonom uznaný v zmysle 4. definície za účastníka správneho konania a že toto postavenie stratil od 01.12.2007 na základe zákona č. 454/2007 Z.z., Najvyšší súd vzhľadom na hore uvedené vnútroštátne a medzinárodné právne pramene uvádza, že procesné predpisy o účastníctve je nutné v prejednávanej veci vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na priaznivé životné prostredie. Je tiež jednoznačné, že žalobca nespĺňa podmienky 1. definície účastníka, ktorým je v prejednávanej veci osoba podávajúca žiadosť o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha (tzn.P.P.). Je tiež jednoznačné, že ustanovenie čl. 9 Aarhuského dohovoru (najmä ods. 2 a 3) neobsahuje jednoznačne koncipované základné právo ani slobodu, ktoré by bolo orgánmi verejnej moci priamo aplikovateľné v zmysle medzinárodnoprávnej teórie „self-executing“. Avšak hore analyzované medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky týkajúce sa ústavou akceptovaného zabezpečenia práva verejnosti na životné prostredie majú v konečnom dôsledku ten dopad, že narúšajú klasickú koncepciu aktívnej legitimácie jednotlivcov v konaní pred správnymi orgánmi tým, že priznávajú postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. v niektorých prípadoch iba verejnosti zainteresovanej na ochrane životného prostredia. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuskeho dohovoru platí, že navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Vzhľadom na hore uvedené závery je potom celkom logické konštatovanie, že Slovenská republika okrem iného prevzala na seba medzinárodný záväzok zabezpečiť v zmysle čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru prístup verejnosti k správnym a súdnym konaniam, a pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc nevykonala príslušné normotvorné (všebecne záväzné) kroky k vytvoreniu vhodných podmienok na implementáciu tohto subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom právnom poriadku, potom súdna moc na základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva (čl. 7 ods. 2 ústavy) a zásady lojálnej spolupráce (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii) a rešpektovania princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) musí v prípade jednotlivca dovolávajúceho sa v konkrétne prejednávanej veci na právo prístupu verejnosti k správnym a súdnym konaniam toto právo mu v individuálnej veci priznať.Uvedená myšlienka zabezpečenia procesného prístupu verejnosti ku konaniam a ich nezastupiteľnej úlohy ako už bolo skôr uvedené, je už zdôraznená v 7. a 8. recitálu preambule k Aarhuskmu dohovoru, kde je jednoznačne uvedené, že každá zmluvná strana (tzn. aj Slovenská republika v zmysle svojho záväzku ako signatára zmluvy): 7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i budúcich generácií, 8. s ohľadom na to, že na zabezpečenie tohto práva a na splnenie tejto povinnosti občania musia mať prístup k informáciám, musia mať právo podieľať sa na rozhodovacom procese a musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v tomto smere, uznávajúc, že občania môžu potrebovať pomoc pri vykonávaní svojich práv,........ Preto v procese transpozície tohto práva do slovenského právneho poriadku nie je možné sa uspokojiť iba s odkazom na existujúce nepriame formy právnej ochrany (napríklad procesné podania na Prokuratúru Slovenskej republiky alebo Verejného ochrancu práv), ktoré síce môžu smerovať aj k vyvolaniu súdneho konania (napríklad žaloba prokurátora v prípade nevyhoveniu jeho protestu), ale je nutné v konaní podľa zák. č. 543/2002 Z.z. aplikačne uprednostniť cieľ sledovaný článkom 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru pred úpravou procesného postavenia žalobcu ako združenia s právnou subjektivitou obsiahnutého v § 82 ods. 3 zák. č. 543/2002 Z.z., ktorá sa na základe hore prijatých záverov javí ako nedostatočná." 68. Argumentácia žalovaného, že žalobca musí špecifikovať porušenia svojich subjektívnych práv a nielen všeobecne konštatovať, že určitým konaním dôjde k ohrozeniu životného prostredia v tomto prípade vzhľadom na uvedené neobstojí. Navyše na tomto mieste súd uvádza, že práve účastníctvo žalobcu v konaní zabezpečí jeho kvalifikovanú informovanosť ohľadom plánovaných prác v rámci tejto etapy a následne aj možnosť kvalifikovane namietať a vyjadrovať sa k nemu. Skutočnosti, ktoré žalovaný vo svojom vyjadrení uvádza na podporu tvrdení, že v danom konaní nebude dochádzať k ohrozeniu ani ovplyvňovaniu životného prostredia budú podstatné až v samotnom konaní, kde by žalobca mal mať plnú možnosť riadne sa ho zúčastniť a na ne reagovať. 69. Súd na tomto mieste navyše uvádza, že konanie o u určenie prieskumného územia ako také, vrátane konania o predĺženie doby platnosti prieskumného územia, napriek tomu, že v ďalších štádiách bude prípadne zahŕňať aj prípadné posudzovanie jeho vplyvov na životné prostredie, je konaním s veľkým potenciálom zásahu do životného prostredia v každom štádiu a ako také musí byť verejnosti prístupné v akomkoľvek štádiu. 70. Žalovaný vo svojom vyjadrení ďalej namieta, že mu nie je jasné z akého dôvodu sa žalobca domáha účasti v konaní až z roku 2016, keďže rozhodnutie o určení prieskumného územia bolo vydané už v roku 2006 a žalobca až doteraz zákonnosť rozhodnutia o určení prieskumného územia nijakým spôsobom nespochybnil. K uvedenému správne súd uvádza, že konanie o predĺženie doby platnosti prieskumného územia je samostatným konaním napriek tomu že samozrejme skutkovo súvisí s pôvodným konaním o určenie prieskumného územia. Skutočnosť, že žalobca nebol aktívny v pôvodnom konaní o určení prieskumného územia ho nijakým spôsobom nediskvalifikuje z účasti na konaní o predĺžení doby platnosti určeného prieskumného územia. 71. Správny súd po vyhodnotení priebehu administratívneho konania uvádza, že žalobou napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo je dôvodom na jeho zrušenie, podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. V novom konaní budú orgány verejnej správy postupovať v súdom naznačenom smere. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je žalovaný v ďalšom konaní viazaný. 72. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 73. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).