Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/213/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213205460 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1213205460.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: Rozhlas a televízia Slovenska, IČO: 47 232 480, Bratislava, Mlynská dolina, proti žalovanému: Ochranné združenie interpretov Slovenska, IČO: 30 778 743, Bratislava, Tomášikova č. 5/A, zastúpený Mgr. Silviou Moravčíkovou, advokátkou, Bratislava, Mikulášska č. 29, o určenie obsahu zmluvy a vyhlásenie vôle uzavrieť zmluvu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 12. apríla 2016, č.k. 20 C 69/2013-131, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 12. apríla 2016, č.k. 20 C 69/2013-131, p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 12.4.2016, č.k. 20 C 69/2013-131, zamietol žalobu žalobcu; žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 350,12 € na účet právneho zástupcu žalovaného do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 1.3.2013, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému určenia obsahu Hromadnej licenčnej zmluvy, ktorej obsah bol uvedený v petite žaloby a ďalej sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému uzavrieť túto licenčnú zmluvu. Žalobca dôvodil tým, že dňa 21.5.2007 uzavreli strany sporu Hromadnú licenčnú zmluvu, ktorá upravuje vzťahy pri používaní umeleckých výkonov v televíznom vysielaní žalobcu, dňa 23.5.2007 uzavreli Dodatok č. 1 k uvedenej zmluve. Počas trvania Hromadnej licenčnej zmluvy nadobudol dôvodnú pochybnosť o tom, či žalovaný je oprávneným vykonávateľom kolektívnej správy, či zastupuje ním deklarovaných nositeľov práv, ak áno, aký je rozsah týchto práv, z dôvodu ktorého uvedenú zmluvu vypovedal písomnou výpoveďou zo dňa 30.8.2012; výpovedná lehota uplynula dňa 31.12.2012. So žalovaným mal uzavretú aj hromadnú licenčnú zmluvu upravujúcu vzťahy pri používaní umeleckých výkonov v rozhlasovom vysielaní zo dňa 27.7.2012, žalovaný mu na jeho žiadosť neposkytol zoznamy nositeľov práv, vrátane údajov o rozsahu zastupovania na účely úpravy právnych vzťahov vyplývajúcich z používania predmetov ochrany v rozhlasovom vysielaní. Strany nemajú medzi sebou uzavretú Hromadnú licenčnú zmluvu na používanie predmetov ochrany subjektov, ktorých žalovaný zastupuje a on používa v rámci televízneho vysielania rôzne početné predmety ochrany. Naliehavý právny záujem na určení obsahu zmluvy odôvodnil tým, že u neho pretrváva stav právnej neistoty v otázke oprávnenosti používania predmetov ochrany, ku ktorým možno vykonáva kolektívnu správu práv žalovaný. 2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie prednesom štatutárneho zástupcu žalobcu, žalovaného, listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Žalobca je verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania. Žalovaný je organizáciou kolektívnej správy práv podľa § 79 zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom v znení neskorších predpisov, oprávnenou vykonávať kolektívnu správu na základe oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 6.5.2010, č. 1/2007. Strany sporu uzavreli dňa 21.5.2012 (správne má byť 21.5.2007, poznámka odvolacieho súdu) Hromadnú licenčnú zmluvu č. SM1000389 podľa Autorského zákona, ktorej predmetom bola úprava vzťahov pri používaní umeleckých výkonov v televíznom vysielaní žalobcu, ku ktorej bol dňa 23.5.2007 uzavretý Dodatok č. 1. Dňa 27.7.2012 bola uzavretá medzi stranami sporu Hromadná licenčná zmluva č. ZM1000382 podľa Autorského zákona, ktorej predmetom bola úprava vzťahov pri používaní umeleckých výkonov v rozhlasovom vysielaní žalobcu s tým, že bola uzavretá na dobu určitú do 31.12.2013. Žalobca listom zo dňa 26.9.2012 vyzval žalovaného, aby mu predložil zoznam zastupovaných nositeľov práv a údajov súvisiacich s výkonom kolektívnej správy. Listom zo dňa 28.2.2013 žalobca oznámil žalovanému, ktorý tento list prevzal dňa 28.2.2013, že Hromadnú licenčnú zmluvu č. ZM1000382 považuje za neplatnú z dôvodu, že má za to, že žalovaný nezastupuje a ani v minulosti nezastupoval žalovaným deklarované subjekty, preto je výkon kolektívnej správy žalovaným neoprávnený. Žalovaný listom zo dňa 3.10.2012 zaslal žalobcovi zoznam ním zastupovaných nositeľov práv a požiadal o spoločné rokovania v súvislosti s uzavretím zmluvy medzi nimi ohľadne použitia a šírenia umeleckých výkonov v televíznom vysielaní, pričom žalovaný potvrdenie doručenia tohto listu žalobcovi nepredložil. Žalobca dňa 19.3.2014 doručil súdu zmenu žaloby, ktorou žiadal, aby súd po vykonanom dokazovaní a preukázaní podmienok v súlade s § 82 ods. 1 písm. h/ Autorského zákona určil podľa § 82 ods. 1 Autorského zákona obsah Hromadnej licenčnej zmluvy podľa § 48 Autorského zákona medzi stranami sporu, a to vrátane výšky primeranej odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany a ďalej žiadal uložiť žalovanému povinnosť túto licenčnú zmluvu s ním uzavrieť. Zmena petitu žaloby bola pripustená na pojednávaní konanom dňa 4.11.2014. ďalej súd konal a rozhodol o zmenenom petite žaloby. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 80 písm. b/, c/, § 161 ods. 3 O.s.p., § 43a ods. 1, § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 40 ods. 1, ods. 3, § 48 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 81 ods. 1 písm. h/, § 82 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (Autorský zákon) a dôvodil tým, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná, keď na strane žalobcu nebol daný naliehavý právny záujem na určení obsahu hromadnej licenčnej zmluvy. Uviedol, že žalobca spochybnil oprávnenie žalovaného vykonávať kolektívnu správu práv podľa Autorského zákona, ale napriek tomu má záujem uzavrieť s ním hromadnú licenčnú zmluvu, pričom žalovaný počas konania neuviedol, že nemá záujem uzavrieť takúto zmluvu so žalobcom, ktorý nepreukázal, že by prejavil akúkoľvek iniciatívu smerujúcu k uzavretiu zmluvy so žalovaným. Poukázal na to, že základným predpokladom pre to, aby mohol byť určený obsah hromadnej licenčnej zmluvy je, že medzi organizáciou kolektívnej správy a používateľom nedošlo k dohode o uzavretí tejto zmluvy. Naliehavý právny záujem by bol daný, ak by žalobca preukázal, že nedošlo k dohode so žalovaným po tom, ako sa o takúto dohodu aspoň pokúsil. Určenie obsahu zmluvy súdom je právny nástroj, ktorého využitie prichádza do úvahy až potom, ako zlyhali rokovania o uzavretí hromadnej licenčnej zmluvy. Ďalej uviedol, že žalobca sa môže v intenciách § 82 ods. 1, ods. 2 Autorského zákona domáhať žalobou na plnenie podľa § 80 písm. b/ O.s.p. uzavretia hromadnej licenčnej zmluvy so žalovaným, v takom prípade ide o žalobu podľa § 161 ods. 3 O.s.p., ktorou môže žiadať o nahradenie prejavu vôle žalovaného uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu, kedy právoplatné rozhodnutie nahrádza nedostatok prejavu vôle žalovaného smerujúceho k uzavretiu licenčnej zmluvy. Nie je ale vylúčené, aby sa žalobca domáhal uzavretia hromadnej licenčnej zmluvy aj petitom návrhu na uloženie povinnosti žalovanému uzavrieť s ním hromadnú licenčnú zmluvu. Žalobca je však vždy povinný znenie návrhu obsahu hromadnej licenčnej zmluvy v petite žaloby presne určiť tak, ako to žalobca aj urobil v pôvodne formulovanom petite žaloby. Konštatoval, že v sporovom konaní má žalobca zodpovednosť za voľbu žaloby, za jej obsah a formuláciu petitu a súd je povinný poučiť ho iba v intenciách jeho procesných práv a povinností, ale nemôže za žalobcu vykonať priamu vecnú formuláciu návrhu výroku rozsudku a vymedziť za neho relevantný skutkový dej, alebo ho poučiť o vhodnosti voľby toho- ktorého návrhu v konkrétnom prípade. Poukázal na skutočnosť, že súdy majú poučovaciu povinnosť podľa § 5 ods. 1 O.s.p., teda obsahom poučenia účastníka súdom podľa uvedeného ustanovenia zákona je iba poučenie o procesných právach a procesných povinnostiach. Procesné práva a povinnosti sú obsahom procesnoprávnych vzťahov, ktoré vznikajú po začatí občianskeho súdneho konania. Súd je povinný poučiť strany najmä o tom, aké procesné práva im priznávajú a aké procesné povinnosti im ukladajú procesnoprávne predpisy, ako treba nimi urobené procesné úkony vykonať, aby vyvolali nimi sledované procesné účinky, prípadne ako treba odstrániť vady už urobených procesných úkonov, aké právne následky sú spojené s vykonanými procesnými úkonmi, ako treba splniť procesnú povinnosť vyplývajúcu zo zákona alebo rozhodnutia súdu a podobne. Do poučovacej povinnosti ale nepatrí návod, čo by strana mala alebo mohla v danom prípade vykonať, aby dosiahla žiadaného hmotnoprávneho účinku (účinku v jej prospech). O právach a povinnostiach, ktoré pre stranu vyplývajú z hmotného práva súd nepoučuje, tieto práva a povinnosti určujú vecnú legitimáciu strany a tá sa prejaví až vo výsledku sporu. Ak by poučil žalobcu o tom, ako má znieť petit žaloby, išlo by o poučenie o hmotnom práve. Povinnosť žalobcu formulovať v petite žaloby znenie (obsah) licenčnej zmluvy možno nepriamo vyvodiť aj zo skutočnosti, že žalobca má v rámci svojho procesného postavenia aj (hmotnoprávne) postavenie oferenta a na to, aby mohol nahradiť prejav vôle žalovaného uzavrieť zmluvu, musí v prvom rade samotný žalobca prejaviť svoju vôľu takúto zmluvu uzavrieť v podobe jej návrhu-oferty (§ 43a Občianskeho zákonníka), a to naformulovaním znenia zmluvy v petite žaloby. Ďalej poukázal na to, že zmluva je právny úkon, ktorý sa skladá z jednostranných právnych úkonov, prvým z nich je návrh na uzavretie zmluvy (oferta) a druhým je prijatie návrhu (akceptácia). Súd nemôže určovať obsah zmluvy, môže iba podľa ustanovenia § 82 ods. 1 Autorského zákona s odkazom na bod 8) nahradiť vôľu (zmluvný prejav) subjektu právoplatným rozsudkom súdu ukladajúcim vyhlásenie vôle podľa § 161 ods. 3 O.s.p. Súd o žalobe na uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu určitého obsahu uvedeného v žalobe môže rozhodnúť iba tak, že žalobe celkom vyhovie, alebo ju zamietne, pričom podľa ustálenej judikatúry (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1 Cdo 109/2004) nemôže pri rozhodovaní o nahradení prejavu vôle nič meniť, upresňovať alebo dopĺňať na podstatných náležitostiach budúcej zmluvy. Obsah zmluvy má tvoriť súčasť petitu žaloby a súd sám nemôže určiť obsah zmluvy, voči ktorej má nahradiť prejav vôle žalovaného uzavrieť danú zmluvu, meniť ho, doplňovať, upresňovať, alebo inak modifikovať a nemôže ani upravovať podstatné náležitosti zmluvy, resp. nahrádzať výkladom prejav vôle strán. V prípade opačného postupu by súd porušil ustanovenie § 161 ods. 3 O.s.p. Žalobca v petite žaloby neuviedol žiadne podstatné náležitosti hromadnej licenčnej zmluvy v zmysle § 40 a nasl. Autorského zákona. Nikomu nemôže byť uložená povinnosť uzavrieť zmluvu bez existencie právneho dôvodu (zmluvná voľnosť). Nahradiť vôľu (zmluvný prejav) subjektu právoplatným rozsudkom súdu vkladajúcim vyhlásenie vôle (§ 161 ods. 3 O.s.p.) je možné iba vtedy, ak tento subjekt má povinnosť určitú vôľu prejaviť v zmysle záväzku (§ 50a Občianskeho zákonníka), alebo mu táto povinnosť vyplýva zo zákona. Žaloba na nahradenie vyhlásenia vôle je svojou podstatou návrhom na plnenie podľa § 80 písm. b/ O.s.p., a preto žalobca nemusí preukazovať naliehavý právny záujem, žalovanému v tomto prípade vyplýva taká povinnosť zo zákona (§ 81 ods. 1 písm. h/ Autorského zákona). Súd prvej inštancie uviedol, že nakoľko neurčil obsah hromadnej licenčnej zmluvy, pričom žalobca jej obsah nijako nešpecifikoval, nemohol vyhovieť žalobe ani v časti, v ktorej sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému uzavrieť takú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorej obsah mal určiť súd vo svojom rozhodnutí, pretože ak žalobcovi nevyplýva z § 82 ods. 1 Autorského zákona právo domáhať sa žalobou určenia obsahu hromadnej licenčnej zmluvy, tak mu nemohol vzniknúť ani nárok domáhať sa nahradenia prejavu vôle žalovaného uzavrieť s ním takúto hromadnú licenčnú zmluvu, t.j. s obsahom autoritatívne určeným súdom, keď súd nemôže nahradiť prejav vôle žalovaného uzavrieť zmluvu vo vzťahu k neurčitej, nešpecifikovanej, zmluve. 3.2. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 142 ods. 1 O.s.p., § 11 ods. 1 písm. a/ § 13a ods. 1 písm. c/, d/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. platnej a účinnej v čase úkonu a žalovanému, ktorý mal plný úspech v konaní, priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 350,12 €, ktoré mu priznal za dva úkony právnej služby pri hodnote úkonu 60,07 € (bez DPH), za rok 2013 vo výške 781,- €: 1. prevzatie a príprava zastúpenia dňa 18.6.2013, 2. písomné podanie na súd vo veci samej - vyjadrenie k žalobe zo dňa 15.7.2013; dva úkony právnej služby pri hodnote úkonu 61,85 € (bez DPH), za rok 2014 vo výške 804,- €: účasť na pojednávaniach dňa 25.3.2014 a dňa 4.11.2014; jeden úkon právnej služby pri hodnote úkonu 66,- € (bez DPH), za rok 2016 vo výške 858,- €: účasť na pojednávaní dňa 12.4.2016, spolu 309,84 € a režijný paušál 2 x 7,81 € + 2 x 8,04 € + 1 x 8,58 €, spolu 40,28 €, t.j. celkom spolu 350,12 € (309,84 € + 40,28 €). Uviedol, že právny zástupca žalovaného si vyúčtoval odmenu za úkony právnej služby, účasť na pojednávaniach dňa 25.3.2014 a dňa 4.11.2014 pri hodnote úkonu vo výške 61,87 €, jedna trinástina výpočtového základu pre rok 2014 vo výške 804,- €, ale pre uvedený rok bola hodnota úkonu vo výške 61,85 €, jedna trinástina výpočtového základu, z dôvodu ktorého mu bola priznaná odmena za predmetné úkony vo výške 61,85 €. 4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O.s.p. (súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Vytkol súdu prvej inštancie, že nepostupoval v súlade s ústavne konformným postupom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čo malo za následok, že vec riadne neprejednal, nezistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy a žalobu bez svojej aktívnej činnosti smerujúcej k zabezpečeniu dodržania práva na spravodlivý proces aj v jeho prospech ako strany sporu zamietol. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, že by súd prvej inštancie postupoval tak, aby náležite zistil skutkový stav veci a vec meritórne prejednal, žalobu zamietol iba z údajných dôvodov absencie predpokladov na jej samotné podanie a na meritórne rozhodnutie o nej, a to na pojednávaní, na ktorom ani prítomný nebol. Súd nepriamo v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval nedostatok svojej právomoci v danej veci konať a to v časti týkajúcej sa najmä nepreukázania jeho iniciatívy smerujúcej k uzavretiu zmluvy so žalovaným, nepreukázania záujmu na uzavretí zmluvy a nemožnosti súdu pri rozhodovaní o nahradení prejavu vôle určovať obsah zmluvy, pričom takýto záver nemá oporu v platnej právnej úprave a navyše súd nemôže vysloviť, že vec nepatrí do jeho právomoci, ak ju nemôže postúpiť na konanie a rozhodnutie inému orgánu verejnej moci. Nestotožnil sa s odôvodnením napadnutého rozsudku týkajúceho sa zamietnutia žaloby z dôvodu absencie petitu žaloby, ktorý mal podľa prvoinštančného súdu tvoriť samostatný obsah hromadnej licenčnej zmluvy, pretože takýto právny názor súdu premietnutý do jeho rozhodovacej činnosti obmedzuje vymožiteľnosť práva na jeho súdnu ochranu. Domnieva sa, že požiadavka, aby zo žaloby bolo zjavné, čoho sa žalobca domáha, sa nedá vykladať tak, že by žalobca musel urobiť návrh znenia výroku, ktorý by sudca iba prevzal do výroku rozsudku, aj keď je jasné, že petit musí byť presný, určitý a zrozumiteľný, keďže súd musí vedieť, o čom má konať a rozhodnúť. Ustanovenie § 79 ods. 1 O.s.p ale žalobcovi neukladá povinnosť formulovať návrh rozsudku, ale iba to, aby sa zo žaloby dalo zistiť, čoho sa žalobca domáha, a to aj v tom prípade, ak presne, určite a zrozumiteľne označí spôsob určenia právneho vzťahu rozhodnutím súdu alebo povinnosti, ktorá má byť uložená žalovanému. V danej veci, po pripustení zmeny žaloby uznesením súdu prvej inštancie, bolo jednoznačne zrejmé, akým spôsobom má súd určiť právny vzťah so žalovaným, keď spôsob určenia vyjadril presne, určite a zrozumiteľne s odkazom na právne normy, ktoré upravujú podmienky a obsah právneho vzťahu - hromadnej licenčnej zmluvy. V prípade, ak súd dospel k záveru, že nemôže sám určiť obsah zmluvy a zisťovať podmienky, za akých má byť zmluva uzavretá s tým, že tieto úkony mal vykonať on sám bez pomoci súdu, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a šikanóznemu výkonu procesných povinností súdu. On nemá prístup k iným hromadným licenčným zmluvám, ktoré uzavrel žalovaný s používateľmi predmetov ochrany, keď iba z ich obsahu je možné ustáliť podmienky podľa § 81 ods. 1 písm. h/ Autorského zákona, v ktorom je upravená kontraktačná povinnosť žalovaného ako organizácie kolektívnej správy. V takomto prípade by bol namieste postup súdu podľa § 136 O.s.p. a jeho aplikácia nielen na určenie výšky odmeny za použitie predmetov ochrany, ale analogicky aj na určenie ostatných zmluvných podmienok, ktoré tiež tvoria obsah nárokov vyplývajúcich zo zmluvy, ktoré on nemôže objektívne zistiť. Ak sa konajúci súd domnieval, že jeho žaloba po pripustení jej zmeny nie v petite správna, neúplná a nezrozumiteľná, mal za povinnosť ho vyzvať podľa § 43 O.s.p. na odstránenie vád podania s uvedením ako treba opravu alebo doplnenie vykonať. Súd prvej inštancie však podľa citovaného ustanovenia zákona nepostupoval, na odstránenie vád podania ho nevyzval a ani ho nepoučil, ako má podanie doplniť alebo opraviť. Ak teda súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na vadu podania, ktorá bola jednou z príčin zamietnutia jeho žaloby a na strane druhej si nesplnil svoju zákonnú povinnosť a nevyzval ho na odstránenie vád podania s poučením o spôsobe ich odstránenia, nemá takýto postup súdu oporu v zákone, resp. je v rozpore so zákonom, ktorého následkom je odňatie možnosti konať pred súdom. Ďalej žalobca v odvolaní uviedol, že predmetné konanie má dve fázy: 1. určenie hromadnej licenčnej zmluvy a 2. nahradenie prejavu vôle zmluvu uzavrieť, keď druhá fáza konania by mala nasledovať potom, ako bude určený obsah zamýšľanej zmluvy s tým, že až vykonanie uvedených oboch fáz konania môže dať právne významný základ pre rozhodnutie o žalobe na určenie obsahu zmluvy a vyhlásenie vôle uzavrieť zmluvu. Účelom prvej fázy konania je zistenie a určenie podmienok hromadnej licenčnej zmluvy, za ktorých má byť zmluva podľa § 82 ods. 1 Autorského zákona uzavretá. V tejto súvislosti zdôraznil, že ak by súd túto prvú fázu vykonával, zistil by zákonné podmienky hromadnej licenčnej zmluvy, za ktorých by mala byť zmluva podľa § 82 ods. 1 posledná veta Autorského zákona uzavretá a následkom zistenia týchto skutočností by bol postup, že on sám by upravil petit žaloby tak, ako ju požadoval súd, tzn. uviedol by text hromadnej licenčnej zmluvy, pretože už mu boli známe skutočnosti rozhodujúce pre určenie jej obsahu. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p., keď žaloba o vyhlásenie vôle nie je určovacou žalobou, ale žalobou na splnenie povinnosti podľa § 80 písm. b/ O.s.p. Domnieva sa, že § 161 ods. 3 O.s.p. tvorí iba odkaz k textu § 82 ods. 1 Autorského zákona a táto poznámka nie je súčasťou samotnej právnej normy, ide o nezáväzný odkaz na ustanovenie právneho predpisu za účelom výkladu právnej normy, pomôcky na jej výklad a nevylučuje aplikáciu iného právneho predpisu alebo právnej normy. Nejde teda iba o určovaciu žalobu v spojení so žalobou na nahradenie prejavu vôle. Súd prvej inštancie preto nesprávne zamietol jeho žalobu o určenie obsahu predmetnej zmluvy pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, pretože ak nešlo o žalobu podľa § 80 písm. c/ O.s.p., bolo bezpredmetné a irelevantné, aby súd zisťoval, či má alebo nemá daný naliehavý právny záujem na určení obsahu zmluvy. Poukázal na ustanovenie § 82 ods. 1 Autorského zákona, ktoré pre podanie žaloby neurčuje povinnosť predsúdneho rokovania o uzavretí zmluvy a ani jej konkrétny obsah, z dôvodu ktorého požiadavka súdu, aby preukázal iniciatívu na rokovanie o zmluve ako dôkaz naliehavého právneho záujmu je bez právneho základu. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal a ani nevysporiadal s pôvodným petitom žaloby pred pripustením jej zmeny, keďže v pôvodnom žalobnom petite sa domáhal, aby súd určil obsah zamýšľanej hromadnej licenčnej zmluvy a jej podstatné náležitosti návrhu zmluvy v nej boli uvedené. Žalobný návrh petitu mal súd považovať podľa § 41 ods. 3 O.s.p. za hmotnoprávny úkon, ktorý je účinný aj voči žalovanému, ale prvoinštančný súd túto skutočnosť nevzal vôbec do úvahy; vyvinul iniciatívu na uzavretie zamýšľanej hromadnej licenčnej zmluvy aj samotnou žalobou na určenie jej obsahu, v ktorej navrhol podstatné náležitosti tejto zmluvy, teda prejavil záujem uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu. Nestotožnil sa ani s právnym názorom súdu prvej inštancie uvedeným v napadnutom rozhodnutí, že nemôže pri rozhodovaní o nahradení prejavu vôle meniť, dopĺňať alebo upresňovať, nič na podstatných náležitostiach zmluvy, pretože vychádza z nesprávneho výkladu ustanovenia § 82 ods. 1 Autorského zákona. Správny gramatický výklad tohto ustanovenia je rozhodujúci pre posúdenie jeho uplatneného nároku a vymedzenie správneho postupu súdu v konaní a pre správne právne posúdenie veci. Citované ustanovenie zákona prikazuje súdu pri „určení“ obsahu zmluvy vykonať konkrétnu, v právnej norme, stanovenú činnosť, prihliadnuť na druh, spôsob a rozsah použitia spravovaných predmetov ochrany, čas, v ktorom bude prichádzať k jeho použitiu a na podmienky podľa § 81 ods. 1 písm. h/ Autorského zákona. Súd musí svojou aktívnou činnosťou hľadať sám spravodlivú úpravu vzťahu medzi stranami sporu a musí zisťovať aj podmienky podľa § 81 ods. 1 písm. h/ Autorského zákona, vyhodnotiť ich a vytvoriť obsah hromadnej licenčnej zmluvy. Ďalej vytkol súdu prvej inštancie, že nevykonal ním navrhnuté dôkazy, a to vyžiadaním si hromadných licenčných zmlúv uzavretých medzi žalovaným a všetkými televíznymi vysielateľmi za rozhodné obdobie, keď vykonanie týchto dôkazov bolo v záujme strán sporu, ale aj v záujme súdu, ktorý by tak zistil rozhodujúce skutočnosti a skutkový stav veci. Tým, že prvoinštančný súd odmietol vykonať navrhnuté dôkazy, nepostupoval v súlade s ustanovením § 136 O.s.p., nakoľko sám neurčil výšku sporných nárokov, ktoré v danej veci predstavujú faktický obsah podmienok podľa § 81 ods. 1 písm. h/ Autorského zákona. Nie je možné oddeliť určenie výšky nároku od určenia obsahu rovnakých a primeraných podmienok hromadnej licenčnej zmluvy, ktoré sú elementárnou súčasťou jeho právneho vzťahu so žalovaným a determinujú reálne napĺňanie účelu a významu tejto zmluvy. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň žiadal v prípade, ak odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdí, aby vo svojom rozhodnutí pripustil možnosť podať dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Hoci odvolanie žalobcu smeruje proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania, vôbec nenamietal vecnú a právnu nesprávnosť rozsudku v uvedenom rozsahu. 5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolanie nepodal. 6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 21. februára 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právna zástupkyňa žalovaného, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania [za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2016], majúc na zreteli ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (predovšetkým podľa ustanovenia § 204 ods. l, § 205, § 206, § 212 ods. 1, ods. 3, § 213 ods. l O.s.p.). Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Napokon táto zákonná zásada platí aj po 1.7.2016 (§ 383 C.s.p.). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 8. V danej veci sa žalobca po zmene žaloby domáhal určenia obsahu hromadnej licenčnej zmluvy podľa § 48 Autorského zákona vrátane výšky primeranej odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany a uloženia povinnosti žalovanému túto zmluvu s ním uzavrieť podľa § 82 ods. 1 Autorského zákona (č.l. 65 spisu). Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, ak túto žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu zamietol (aj keď na základe iných dôvodov), pretože žalobca sa mal domáhať žalobou na plnenie podľa § 80 písm. b/ O.s.p. (§ 137 písm. b/ C.s.p.) nahradenia prejavu vôle žalovaného uzatvoriť s ním hromadnú licenčnú zmluvu v zmysle § 82 ods. 1 Autorského zákona. V uvedenom ustanovení zákona je odkaz na poznámku pod čiarou (ustanovenie § 161 ods. 3 O.s.p.), ktorá ale nie je súčasťou právneho predpisu, má iba informatívny význam a nemôže obsahovať veci, ktoré majú normatívnu povahu. Poznámka slúži iba k výkladu ustanovenia, ku ktorému sa viaže. V danej veci je preto potrebné vykladať dikciu citovaného zákona o určení obsahu zmluvy súdom tak, že sa jej možno domáhať žalobou o nahradenie prejavu vôle uzavrieť zmluvu v zmysle § 161 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého právoplatné rozhodnutie nahrádza nedostatok prejavu vôle žalovaného smerujúceho k uzavretiu zmluvy s tým, že nie je vylúčené, aby sa žalobca domáhal uzatvorenia hromadnej licenčnej zmluvy aj žalobným petitom návrhu na uloženie povinnosti žalovanému uzavrieť s ním hromadnú licenčnú zmluvu, ale obsah tejto zmluvy musí presne naformulovať v petite Odvolací súd dodáva, že určovaciu žalobu môže podať ten, kto má naliehavý právny záujem na požadovanom určení proti žalovanému. Naliehavý právny záujem je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo kde by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. To znamená, že u žalobcu musí ísť buď o právny vzťah či právo existujúce alebo o takú jeho procesnú či hmotnoprávnu situáciu, v ktorej by objektívne v už existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený, prípadne pre svoje neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme. V prípade, ak má právna otázka, o ktorej má byť rozhodnuté na základe žaloby o určenie, povahu otázky predbežnej vo vzťahu k inej právnej otázke, nie je daný naliehavý právny záujem na určení tejto predbežnej otázky, ak je možné priamo žalovať na určenie existencie alebo neexistencie samotného práva. 9. Podľa § 80 písm. b/ O.s.p. návrhom na začatie konania bolo možné uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho predpisu alebo z porušenia povinnosti. Predpokladom úspešnosti žaloby o nahradenie prejavu vôle podľa § 161 ods. 3 O.s.p. bolo, že žalovaný je povinný na základe právneho predpisu, zmluvy, prípadne protiprávneho konania, svoju vôľu určitého obsahu prejaviť a jeho neochota tak urobiť. Vyhlásenie vôle podľa § 161 ods. 3 O.s.p. bolo splnením povinnosti v zmysle § 80 písm. b/ O.s.p., t.j. povinnosti niečo vykonať. Ak mala táto povinnosť spočívať v uzavretí zmluvy, prejav vôle žalovaného, ktorý sa rozhodnutím nahradzoval, musel zahŕňať aspoň také náležitosti, na základe ktorých bude možné spolu s prejavom vôle žalobcu, obsah zmluvy nepochybne stanoviť. Nebolo a nie je možné jednotlivé podstatné obsahové náležitosti zmluvy, či už stranami dohodnuté alebo zákonom ustanovené, od seba oddeliť a vyňať z nahradzovaného vyhlásenia vôle, pretože by nešlo už o právny úkon. Ak malo byť rozsudkom nahradené vyhlásenie vôle niektorého z účastníkov zmluvy, musel byť obsah tejto zmluvy uvedený vo výroku rozsudku, prípadne musel byť vo výroku uvedený obsah pripojeného písomného vyhotovenia zmluvy, ktorá sa tak stala súčasťou výroku rozsudku. Ak zo zákona výnimočne nevyplývalo niečo iné, zásadne bolo vylúčené, aby súd pri rozhodovaní o žalobnom petite podľa § 161 ods. 3 O.s.p., t.j. petite o nahradenie prejavu vôle súdnym rozhodnutím, alebo o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu, niečo na podstatných náležitostiach zmluvy menil, alebo dopĺňal, pretože bol viazaný žalobným petitom. Súd prvej inštancie potom dospel k správnemu záveru, že o takejto zálohe mohol rozhodnúť iba tak, že buď jej vyhovie alebo ju zamietne, sám ju modifikovať a meniť nemohol. Žalobca sa po zmene petitu žaloby domáhal určenia obsahu hromadnej licenčnej zmluvy podľa § 48 Autorského zákona vrátane výšky primeranej odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany a uloženia povinnosti žalovanému túto zmluvu s ním uzavrieť podľa § 82 ods. 1 Autorského zákona. Predmetom odvolacieho konania tak bolo posúdenie, formou akého žalobného petitu žaloby sa možno domáhať určenia obsahu hromadnej licenčnej zmluvy podľa § 82 ods. 1 Autorského zákona, ktorý v tejto súvislosti odkázal v poznámke pod čiarou na § 161 ods. 3 O.s.p. Žalobca po zmene žaloby teda žiadal, aby obsah hromadnej licenčnej zmluvy určil priamo súd, ktorý by jej obsah sám vymedzil podľa § 48 Autorského zákona, z čoho vyplýva, že petit žaloby bol jasný, presný, zrozumiteľný a úplný, nakoľko sa ním žalobca domáhal, aby samotný súd vo svojom výroku rozsudku naformuloval znenie hromadnej licenčnej zmluvy s obsahom zodpovedajúcim náležitostiam vyplývajúcim z § 48 v spojení s § 81 ods. 1 písm. h/ Autorského zákona, a preto nebolo potrebné žalobcu vyzývať na odstránenie vád podania postupom podľa § 43 ods.1 O.s.p. Odvolací súd preto neprihliadol na námietku žalobcu, že nesplnením si poučovacej povinnosti zo strany súdu prvej inštancie podľa § 5 ods. 1 O.s.p. mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Na doplnenie odvolací súd dodáva, že v sporovom konaní stíha žalobcu zodpovednosť za voľbu žaloby, za jej obsah a za formuláciu petitu žaloby, pričom súd bol a je povinný ho poučiť iba v intenciách jeho procesných práv a povinností, ako je uvedené vyššie. 10. Žalobca žiadal, aby súd určil obsah hromadnej licenčnej zmluvy, ale v konaní podľa § 82 ods. 1 Autorského zákona nemôže súd autoritatívne svojim rozhodnutím určovať obsah takejto zmluvy bez toho, aby návrh jej obsahu nebol naformulovaný v petite žaloby. Ako bolo uvedené vyššie, žalobca mohol žiadať iba o nahradenie prejavu voľne žalovaného uzavrieť s ním hromadnú licenčnú zmluvu, ktorej návrh ale musel byť obsiahnutý v petite žaloby. V tomto prípade súd mohol prekročiť návrh strany podľa § 153 ods. 2 O.s.p. (§ 216 ods. 2 C.s.p.), pretože z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi stranami sporu, nakoľko súdu je zákonom uložené pri určení obsahu zmluvy postupovať tak, že musí prihliadnuť na druh spravovaného predmetu ochrany, spôsob a rozsah jeho použitia, čas, v ktorom bude prichádzať k použitiu spravovaného predmetu ochrany a na podmienky podľa § 81 ods. 1 písm. h/ Autorského zákona. Žalobca bol povinný v petite žaloby uviesť konkrétny obsah hromadnej licenčnej zmluvy a súd by ju preskúmal z formálneho hľadiska, tzn. či obsahuje všetky podstatné náležitosti, následne by zistil z obsahového hľadiska, či by bola uzavretá za primeraných a rovnakých podmienok, za ktorých žalovaný ako organizácia kolektívnej správy uzatvára obdobné zmluvy s inými používateľmi. Súd by potom modifikoval obsah zmluvy, ak by nezodpovedal uvedeným zákonným požiadavkám. Ďalej odvolací súd dodáva, že žalobca ani nepreukázal, že sa pred podaním žaloby pokúsil so žalovaným o dohodu ohľadne uzavretia hromadnej licenčnej zmluvy, ako mu to vyplýva z ustanovenia § 82 ods. 1 Autorského zákona, t.j. nepreukázal, že by sa so žalovaným nevedel dohodnúť na obsahu zmluvy. 11. Odvolací súd zároveň poukazuje na jednu zo zásad súkromnoprávnych vzťahov, ktorou je aj zásada autonómie vôle (zásada individuálnej alebo súkromnej autonómie, privátna autonómia), ktorá vyjadruje možnosť uzatvárania súkromnoprávnych vzťahov na základe slobodnej vôle fyzických a právnických osôb. Subjekty súkromnoprávneho vzťahu majú slobodu dobrovoľne sa rozhodnúť, či uskutočnia určité právne relevantné úkony, kto bude ich adresátom, aký bude ich obsah a akú formu budú mať, tzn. o svojich právach a povinnostiach sa rozhodujú samostatne, slobodne a z vlastnej vôle. Najčastejším právnym úkonom, ktorým sa realizuje autonómna vôľa v súkromnoprávnych vzťahoch, je zmluva, ktorou vznikajú, menia sa a zanikajú súkromnoprávne vzťahy. V tomto prípade ide o zmluvnú voľnosť - slobodu, na základe ktorej sa môže každý subjekt sám slobodne rozhodnúť, či vstúpi do zmluvného vzťahu, aký bude jeho obsah, t.j. aké práva a povinnosti na seba prevezme, pričom jeden subjekt nemôže proti vôli druhého subjektu uzavretie zmluvy od neho mocensky vynucovať. V právnom poriadku sa však vyskytujú prípady obmedzenia zmluvnej voľnosti, napr. v prípadoch tzv. kontraktačnej povinnosti, kedy zákon stanovuje určitému subjektu povinnosť konkrétnu zmluvu uzavrieť a vtedy sa možno domáhať na súde, aby autoritatívne rozhodol a uložil povinnému subjektu takúto zmluvu uzavrieť. 12. Argumentáciu žalovaného v odvolaní, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď súd prvej inštancie prejednal vec a rozhodol bez jeho neprítomnosti, pričom ani vec meritórne neprejednal, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože súd prvej inštancie nariadil vo veci pojednávanie na deň 12.4.2016, na ktorý riadne predvolal žalobcu a právnu zástupkyňu žalovaného (žalobca prevzal predvolanie dňa 11.1.2016). Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 12.4.2016 je zrejmé, že súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu podľa § 101 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že svoju neúčasť neospravedlnil. Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že súd mohol uskutočniť pojednávanie v neprítomnosti účastníka konania iba vtedy, ak účastník konania bol na pojednávanie riadne predvolaný, nepožiadal o odročenie pojednávania alebo dôvod, pre ktorý požiadal o odročenie pojednávania, nebol dôležitý. Súd mohol vo veci pojednávať a na pojednávaní vec rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania len za splnenia uvedených predpokladov. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, ktoré je zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno chápať tak, že súd nikdy nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd bol povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňovalo vec prejednať v neprítomnosti účastníka, ktorý sa, aj keď bol riadne predvolaný, nedostavil na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Z tohto predpokladu vychádzalo aj ustanovenie § 119 O.s.p., podľa ktorého pojednávanie sa mohlo odročiť len z dôležitých dôvodov. Súd prvej inštancie neporušil ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p., keď vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom bez prítomnosti žalobcu, pretože svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil, nepožiadal o odročenie pojednávania, na ktoré bol predvolaný s dostatočne dlhým predstihom (od prevzatia predvolania do termínu pojednávania uplynuli tri mesiace), a preto postupom súdu prvej inštancie nebolo odňaté žalobcovi, ako strane sporu, uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. (podľa Občianskeho súdneho poriadku, účinný do 30.6.2016, išlo o postup súdu vedúci k odňatiu možnosti konať pred súdom) tým, že mu nebolo umožnené zúčastniť sa pojednávania a realizovať procesné práva, ktoré mu procesný predpis priznával za účelom ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Nebolo možné sa stotožniť ani s odvolaciu námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, keď nevykonal ním navrhnuté dôkazy, a to aby žalovaný predložil všetky licenčné zmluvy, ktoré uzavrel so všetkými televíznymi vysielateľmi za rozhodné obdobie, pretože vzhľadom k vymedzeniu žalobného nároku, opísanému skutkovému stavu a prijatými právnymi závermi, by bolo navrhované dokazovanie neúčelné a nehospodárne, ako to konštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. 13. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 14. Odvolací súd k návrh žalobcu, aby v prípade potvrdenia napadnutého rozsudku pripustil dovolanie uvádza, že o tomto jeho návrhu už nerozhodoval, nakoľko od 1.7.2016, kedy nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, sa podmienky, za ktorých je možné podať dovolanie, uvádzajú v poučení rozhodnutia odvolacieho súdu. 15. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku aj vo výroku o náhrade trov konania. Odvolanie ale v tomto rozsahu vôbec neodôvodnil, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku; so zdôraznením, že žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd pripomína, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania; nadväzne tiež na čl. 16 ods. 3 C.s.p. 16. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).