Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/244/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201990 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Mališová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1016201990.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Mališovej a členiek senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: T. T., nar. XX.XX.XXXX, t.č. E., U. XX, W., X. X. proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 46928/2016-42-II zo dňa 21.09.2016 a č. 47703/2016-42-II zo dňa 12.10.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému súd právo voči žalobcovi na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1.Žiadosťou zo dňa 13.08.2016 doručenou žalovanému dňa 17.08.2016 žalobca požiadal podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej zákon o slobode informácií resp. zákon č. 211/2000 Z.z.) o sprístupnenie informácií - Zoznam rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ESĽP) v slovenskom alebo českom jazyku, ktoré má žalovaný k dispozícii v listinnej podobe (bod 2 žiadosti), či žalovaný disponuje „aktuálnymi pravidlami súdu (pravidlá ESĽP označované aj ako rokovací poriadok)“ resp. ktorými pravidlami súdu v slovenskom alebo českom jazyku disponuje a o ich sprístupnenie, ak nimi disponuje (bod 3 žiadosti), ako aj o sprístupnenie v žiadosti vymenovaných ústavných zákonov, zákonov a podzákonných predpisov a dôvodových správ k týmto právnym predpisom (bod 4 žiadosti). Žalovaný žiadosti žalobcu sčasti vyhovel prípisom zo dňa 23.08.2016, ktorého prílohu tvoril CD nosič, na ktorom bola žalobcovi sprístupnená časť ním požadovaných právnych predpisov a dôvodových správ podľa bodu 4 žiadosti. Zároveň bolo žalobcovi oznámené, že žalovaný, ako povinná osoba oficiálnym prekladom rokovacieho poriadku ESĽP do slovenského alebo českého jazyka nedisponuje a súčasne ním bol žalobca podľa § 14 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. vyzvaný na doplnenie jeho žiadosti o informácie tým spôsobom, aby z nej bolo zrejmé, či v súvislosti s časťou dôvodových správ k právnym predpisom špecifikovaných v bode 4 jeho žiadosti žiada sprístupniť dôvodové správy k návrhom týchto právnych predpisov, prípadne sprístupnenie dôvodových správ, ku ktorým novelám jednotlivých právnych predpisov žiada, pretože z jeho žiadosti táto informácia nevyplývala. Vo zvyšnej časti žiadosti bolo vydané rozhodnutie žalovaného č. 696/2016-142-I zo dňa 23.08.2016 o nesprístupnení informácie sčasti. Informácie žalobcovi neboli sprístupnené v časti požadovaného sprístupnenia niektorých právnych predpisov uvedených v bode 4 žiadosti s odôvodnením, že „povinná osoba informácie požadované v uvedenej časti žiadosti zverejňuje podľa zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 211/2000 Z. z.) a v časti požadovaného sprístupnenia zoznamu rozhodnutí ESĽP v slovenskom alebo českom jazyku, ktoré má povinná osoba k dispozícii v listinnej podobe (bod 2 žiadosti) z dôvodu, že povinná osoba „informácie požadované v uvedenom bode žiadosti nemá k dispozícii“ (§ 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.). 2. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia č. 696/2016-142-I zo dňa 23.08.2016 vyplýva, že vo vzťahu k žiadosti o sprístupnenie právnych predpisov - ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, zákon č. 460/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, zákon č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok, zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, zákon č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach a dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a zákon č. 324/2011 Z. z. o poštových službách, žalovaný ako povinná osoba zistil, že konsolidované znenia týchto právnych predpisov boli uverejnené v elektronickej podobe Zbierky zákonov podľa § 14 zákona č. 400/2015 Z.z., ktorá je dostupná bezplatne prostredníctvom informačného systému verejnej správy Slov-Lex, na základe čoho žalovaný dospel k záveru, že žiadosťou požadované informácie zverejňuje na základe zákona, a preto bol tu dôvod na nesprístupnenie týchto informácií v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 211/2000 Z.z. 3. V súvislosti so žiadosťou o zoznam rozhodnutí ESĽP v slovenskom alebo českom jazyku, ktoré má povinná osoba k dispozícii v listinnej podobe, povinná osoba poukázala na § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., podľa ktorého musí povinná osoba poskytovať informácie, ktoré má k dispozícii, pričom ide nielen o informácie, ktoré má k dispozícii fakticky, ale aj tie, ktoré podľa právnych predpisov k dispozícii musí mať. Žalovaný konštatoval, že rozsudkami ESĽP v slovenskom alebo českom jazyku nedisponuje a povinnosť disponovať oficiálnymi slovenskými či českými prekladmi rozsudkov ESĽP mu zo žiadneho právneho predpisu ani nevyplýva. Uviedol, že rozsudky ESĽP nie sú Slovenskej republike ako strane sporu doručované v slovenskom alebo českom jazyku a i na oficiálnej internetovej stránke ESĽP je možné nájsť rozsudky len v rokovacom jazyku, v ktorom bol ten-ktorý rozsudok vyhlásený. Vyhotovovanie prekladov rozhodnutí ESĽP do jazykov zvolených žiadateľom by šlo nad rámec povinností kladených na povinné osoby zákonom č. 211/2000 Z.z., pretože uvedený zákon povinnej osobe neukladá povinnosť vytvárať nové informácie, ale len sprístupniť informácie, ktoré má k dispozícii. Vzhľadom na uvedené žalovaný dospel k záveru, že tejto časti žiadosti nemôže vyhovieť, keďže požadovanými informáciami nedisponuje. Žalovaný skúmal, či nemá vedomosť, kde možno požadované informácie získať, avšak uzavrel, že o povinnej osobe, ktorá by predmetnými informáciami mohla disponovať, vedomosť nemá. 4. Rozhodnutím č. 46928/2016-42-II zo dňa 21.09.2016 ministerka spravodlivosti SR prvostupňové rozhodnutie žalovaného č. 696/2016-142-I zo dňa 23.08.2016 potvrdila a rozklad žalobcu zamietla. Druhostupňový orgán sa v žalobou napadnutom rozhodnutí stotožnil so závermi konštatovanými v prvostupňovom rozhodnutí. Ohľadne tvrdení žalobcu, na ktoré poukázal v rozklade, že ako osoba v osobitnej situácii - odsúdený, nemá prístup k internetovému pripojeniu a tým aj k zverejňovaným informáciám, pričom odmietnutie jeho žiadosti preto predstavuje popretie jeho ústavného práva na informácie povinnou osobou, druhostupňový orgán poukázal na právne predpisy upravujúce poriadok výkonu trestu odňatia slobody, v zmysle ktorých všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré sa vyhlasujú uverejnením v zbierke, medzinárodné zmluvy a dohody v elektronickej podobe sú uložené na pevnom disku počítačovej jednotky v čitárni väzenskej knižnice a knižnice v účelovom zariadení zboru alebo na médiu a čitateľovi sa sprístupňujú formou prezenčnej výpožičky. 5. Listom zo dňa 04.09.2016 doručeným žalovanému dňa 07.09.2016 žalobca na základe výzvy Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 23.08.2016 na doplnenie žiadosti o informácie zo dňa 13.08.2016 v časti požadovaného sprístupnenia dôvodových správ k právnym predpisom špecifikovaným v bode 4 žiadosti, doplnil bod 3 žiadosti a požiadal o „pravidlá súdu v slovenskom jazyku, ktorými Ministerstvo spravodlivosti SR disponuje, a s ktorými pracuje pri spracovávaní stanovísk a nie o oficiálny preklad“ a ako doplnenie bodu 4 žiadosti uviedol, že žiada o „dôvodové správy k účinným zneniam požadovaných zákonov, teda k platným, účinným (konsolidovaným) zneniam jednotlivých zákonov a k ich jednotlivým ustanoveniam, ak boli novelizované“. 6. Rozhodnutím č. 696/2016-142-I zo dňa 09.09.2016 žalovaný rozhodol o žiadosti žalobcu v tejto časti tak, že požadované informácie neboli sprístupnené z dôvodu, že informácie požadované v žiadosti nemá k dispozícii (§ 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.) V odôvodnení rozhodnutia v súvislosti s požiadavkou sprístupniť pravidlá súdu v slovenskom jazyku, ktorými žalovaný disponuje a s ktorými pracuje pri spracovávaní stanovísk, žalovaný konštatoval, že týmito nedisponuje. Podotkol, že Kancelária zástupcu pre ESĽP pracuje vždy s aktuálnym znením rokovacieho poriadku (Rules of Court), v anglickom jazyku, ktorého znenie je zverejnené na internetovej stránke ESĽP a vyhotovovanie prekladu do jazyka zvoleného žiadateľom, by išlo nad rámec povinností stanovených povinným osobám zákonom č. 211/2000 Z.z. Tieto majú v zmysle § 3 ods. 1 zákona povinnosť poskytovať len tie informácie, ktoré majú k dispozícii a nemajú povinnosť vytvárať informácie nové. S poukazom na § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. žalovaný dospel k záveru, že nemá vedomosť, ktorá iná osoba by mohla disponovať textom rokovacieho poriadku ESĽP v slovenskom jazyku a tieto zistenia viedli žalovaného k odmietnutiu žiadosti o sprístupnenie informácie v tejto časti. Vo vzťahu k bodu žiadosti, ktorým boli požadované dôvodové správy k účinným (konsolidovaným) zneniam jednotlivých zákonov a k ich jednotlivým ustanoveniam, ak boli novelizované, žalovaný taktiež skonštatoval, že požadovanými informáciami nedisponuje. Tento názor odôvodnil tým, že dôvodová správa ako dokument vysvetľujúci hlavné dôvody tvorby a zmien nových zákonov sa vypracúva k návrhu zákona ako aj k návrhu novely zákona (ktorým sa už existujúci zákon mení či dopĺňa), z čoho mal za zrejmé, že žalovaný ani akákoľvek iná osoba nemôže disponovať dôvodovou správou k úplnému zneniu zákona, ktorý bol v zmenený, či doplnený (teda novelizovaný). Rovnako aj v tejto časti povinná osoba konštatovala, že zákon jej neukladá vytvárať nové informácie, ale iba sprístupniť tie, ktoré má k dispozícii, a preto v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. aj v tomto bode žiadosti dospela k záveru, že žiadosti nie je možné vyhovieť, pretože požadovanými informáciami nedisponuje, pričom do úvahy neprichádza ani postúpenie žiadosti inej povinnej osobe podľa § 15 ods. 1 zákona, a preto povinná osoba postupovala podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. 7. Rozhodnutím č. 47703/2016-42-II zo dňa 12.10.2016 ministerka spravodlivosti SR ako druhostupňový orgán napadnuté prvostupňové rozhodnutie č. 696/2016-142-I zo dňa 09.09.2016 potvrdila a rozklad žalobcu zamietla. V odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia sa druhostupňový orgán plne stotožnil so závermi a odôvodnením prvostupňového rozhodnutia. Mal za to, že prvostupňový orgán správne skonštatoval, že požadovanými informáciami nedisponuje a v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. musí povinná osoba poskytovať len tie informácie, ktoré má k dispozícii. II. Žaloba 8. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 03.11.2016 žalobca žiadal, aby súd preskúmal rozhodnutia žalovaného č. 46928/2016-42-II zo dňa 21.09.2016 a rozhodnutie č. 47703/2016-42-II zo dňa 12.10.2016. 9. V súvislosti s rozhodnutím zo dňa 21.09.2016 č. 46928/2016-42-II žalobca uviedol, že toto rozhodnutie nijakým spôsobom sa nevysporiadalo s jeho argumentáciou v rozklade, že povinná osoba nedisponuje rozhodnutiami ESĽP v slovenskom alebo českom jazyku, a preto konštatoval, že žalovaný týmto postupom zaťažil napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľnosťou. Žalobca tvrdil, že z ústavnoprávneho hľadiska neobstojí ani formalistický odkaz na zverejnené informácie podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 211/2000 Z.z. Konštatoval, že žalovaný nijakým spôsobom nešpecifikoval legitimitu nesprístupnenia žalobcom požadovaných informácií, čo znemožňuje skúmanie proporcionality daného zásahu. Podľa názoru žalobcu neobstojí poukaz na údajnú možnosť vyhľadať požadované informácie v ústave, v ktorom sa žalobca nachádza, pretože toto žalobca popiera a chcel mať v súlade so svojím ústavou garantovaným právom požadované informácie vo svojej dispozícii. 10. Rozhodnutie zo dňa 12.10.2016 č. 47703/2016-42-II podľa názoru žalobcu je vyložene arbitrárne. Žalobca uviedol, že pod vytvorením novej informácie treba rozumieť vytvorenie úplne novej informácie alebo určitý kvalifikovaný spôsob spracovania informácií v dispozícii povinnej osoby. O vytvorenie novej informácie podľa žalobcu nejde v takom prípade, keď k jej poskytnutiu stačí iba jej mechanické vyhľadanie v súbore (množstve) informácií v dispozícii povinnej osoby. Vyhľadanie dôvodových správ k jednotlivým zákonom a ku konkrétnym ustanoveniam, ktoré boli novelizované, nie je vytvorením kvalitatívne obsahovo novej informácie a to práve pre absenciu akejkoľvek zmeny obsahu a formy týchto informácií. 11. Obidve žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného vyhodnotil žalobca ako nepreskúmateľné, svojvoľné a protiprávne zasahujúce do jeho základného práva na informácie. 12. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby krajský súd rozhodnutie žalovaného č. 46928/2016-42- II zo dňa 21.09.2016 a rozhodnutie č. 47703/2016-42-II zo dňa 12.10.2016 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a povinnej osobe uložil povinnosť požadované informácie poskytnúť. III. Vyjadrenie žalovaného 13. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v písomnom vyjadrení zo dňa 28.12.2016 tak, že rozhodnutia žalovaného ako i postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, boli plne v súlade so zákonom a žiadal žalobu v zmysle § 190 SSP zamietnuť. 14. Žalovaný okrem všeobecného zhrnutia priebehu správneho konania, nesúhlasil s tvrdením žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného v časti požadovaného zoznamu rozhodnutí ESĽP v slovenskom alebo českom jazyku, ktorými povinná osoba disponuje. 15. Konštatoval, že už v prvostupňovom rozhodnutí (rovnako ako v rozhodnutí o rozklade) žalovaný ako dôvod nesprístupnenia informácie uviedol, že nemôže sprístupniť informáciu, ktorou nedisponuje, pričom skonštatoval, že rozsudkami ESĽP v slovenskom alebo českom jazyku nedisponuje a povinnosť disponovať oficiálnymi slovenskými či českými prekladmi rozsudkov ESĽP mu zo žiadneho právneho predpisu ani nevyplýva. Žalovaný zastával názor, že podal jasný, zrozumiteľný a zákonom predpokladaný dôvod, pre ktorý musel žiadosť o informácie zo dňa 13.08.2016 v tejto časti zamietnuť, nakoľko požadovanú informáciu nemohol z dôvodu, že takouto nedisponuje, sprístupniť. To, že v odôvodnení rozhodnutia o rozklade sa výslovne žalovaný nevysporiadal s námietkou žalobcu o nepravdivosti záveru, že povinná osoba nedisponuje rozhodnutiami ESĽP v slovenskom alebo českom jazyku, podľa názoru žalovaného nezakladá nepreskúmateľnosť a nezákonnosť rozhodnutia o rozklade. Uviedol, že súčasťou odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je i poukaz na zmysel a účel právnej úpravy zákona č. 211/2000 Z.z., ktorým je realizácia základného práva zakotveného v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, garantujúceho právo na informácie ako základné právo nevyhnutné pre riadne fungovanie demokratickej spoločnosti a to najmä poskytnúť informácie týkajúce sa rozhodovania o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb a o hospodárení s majetkom a verejnými finančnými prostriedkami zo štátneho rozpočtu. Podľa názoru žalovaného požadovaná informácia - zoznam rozhodnutí ESĽP v slovenskom alebo českom jazyku, ktorými povinná osoba disponuje, nespadá do tohto vymedzenia okruhu informácií, na ktoré sa vzťahuje povinnosť sprístupniť ich v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. vykonávajúceho čl. 26 ústavy. Poukaz žalobcu na to, že úplné alebo čiastočné preklady rozhodnutí ESĽP, prípadne ich skrátené znenie, sú uverejňované na internetovej stránke povinnej osoby ako i v časopise Justičná revue, nebol a nie je relevantným argumentom pre zmenu rozhodnutia žalovaného o zamietnutí žiadosti o sprístupnenie informácie v tejto časti. 16. Nad rámec vyššie uvedeného považoval žalovaný za nevyhnutné uviesť, že na svojej webovej stránke zverejňuje len zhrnutie rozhodnutí ESĽP vydaných vo vzťahu k Slovenskej republike. Táto činnosť žalovaného smeruje k informovaniu odbornej i laickej verejnosti o činnosti zástupcu Slovenskej republiky pred ESĽP a o rozhodovacej činnosti ESĽP. Argumentoval, že zverejňované informácie ale nie je možné považovať za rozsudky ESĽP v slovenskom jazyku, pretože ide len o zhrnutie rozsudkov ESĽP. Ďalej uviedol, že disponuje odbornými časopismi a publikáciami, v ktorých sa môžu nachádzať preklady rozsudkov ESĽP v slovenskom alebo českom jazyku, avšak pri takomto disponovaní s informáciami nejde o dispozíciu, s ktorou ráta ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. 17. Zastával názor, že nie je možné prijať pravidlo, že akýkoľvek orgán štátu ako povinná osoba podľa zákona č. 211/2000 Z.z. je povinný na požiadanie „každého“ (§ 1 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.) podľa kritérií žiadateľa lustrovať, vyhľadávať a sprístupňovať rozhodnutia vnútroštátnych či medzinárodných súdov dotýkajúcich sa konkrétnej právnej otázky, resp. realizovať vyhľadávanie v odborných časopisoch a publikáciách a z nich potom sprístupňovať požadované texty. Postup povinnej osoby, pri ktorom takýmto požiadavkám žiadateľov nevyhovie a aplikuje tak zákon č. 211/2000 Z.z. podľa jeho skutočného zmyslu a účelu, nie je podľa žalovaného ani arbitrárny ani nezákonný, ani neobmedzuje právo na prístup k informáciám podľa zákona č. 211/2000 Z.z. 18. Rovnako v časti nesprístupnenia niektorých žalobcom požadovaných právnych predpisov, žalovaný mal za to, že z prvostupňového i druhostupňového rozhodnutia v tejto veci vyplýva jasný, zrozumiteľný a preukázateľne existujúci dôvod pre vydanie rozhodnutia o nesprístupnení informácie podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. spočívajúci v § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 211/2000 Z.z., teda, že povinná osoba informácie požadované v uvedenej časti žiadosti zverejňuje podľa osobitného zákona, ktorým je v tomto prípade zákon č. 400/2015 Z.z. Žalovaný uviedol, že právo žalobcu na vyhľadávanie a získanie informácií bolo (a je) v tejto časti žiadosti povinnou osobou naplnené zákonom č. 400/2015 Z.z., na základe ktorého bola vytvorená a sprevádzkovaná elektronická podoba Zbierky zákonov, dostupná bezplatne prostredníctvom informačného systému verejnej správy Slov-Lex, v ktorej sú zverejňované konsolidované znenia právnych predpisov vrátane tých, ktorých sprístupnenie požadoval žalobca. Zverejňovanie požadovanej informácie na základe zákona je v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 211/2000 Z.z. zákonom predpokladaný dôvod, pri naplnení ktorého povinná osoba informáciu nesprístupní. Podľa žalovaného neobstojí argument žalobcu, že ako osoba v osobitnej situácii - odsúdený nemá prístup k internetovému pripojeniu, a tým aj k zverejňovaným informáciám, a preto je v jeho prípade potrebné vykladať ustanovenia zák. č. 211/2000 Z.z., ako i čl. 26 ods. 4 Ústavy extenzívne, v prospech realizácie jeho základných práv a slobôd. Druhostupňový orgán v napadnutom rozhodnutí poukázal na právne predpisy upravujúce poriadok výkonu trestu odňatia slobody, v zmysle ktorých všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré sa vyhlasujú uverejnením v zbierke, medzinárodné zmluvy a dohody v elektronickej podobe, sú uložené na pevnom disku počítačovej jednotky v čitárni väzenskej knižnice a knižnice v účelovom zariadení zboru alebo na médiu a čitateľovi sa sprístupňujú formou prezenčnej výpožičky. Žalovaný nemohol prijať argument, že v prípade zamedzenia prístupu k internetu, nemá žalobca možnosť oboznámiť sa s informáciami požadovanými v žiadosti a dochádza k porušeniu jeho ústavného práva na informácie, preože mal za zrejmé, že rozhodnutím žalovaného o zamietnutí tejto časti žiadosti o informácie preukázateľne nedošlo k nedôvodnému zásahu do práva žalobcu garantovaného čl. 26 ods. 4 ústavy, je nedôvodné i tvrdenie žalobcu, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nedostatočným, resp. žiadnym spôsobom zdôvodnil legitimitu tohto zásahu a jeho nevyhnutnosť, čím napadnuté rozhodnutie v tejto časti zaťažil nepreskúmateľnosťou. 19. V súvislosti s námietkou ohľadne nezákonnosti rozhodnutia č. 47703/2016-42-II zo dňa 12.10.2016 žalovaný uviedol, že tak ako prvostupňové rozhodnutie podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. o odmietnutí žiadosti o informácie a nesprístupnenie informácie tak ani rozhodnutie žalovaného, neboli odôvodnené potrebou vytvorenia novej informácie, ako sa mylne domnieva žalobca, ale tým, že povinná osoba požadovanými informáciami nedisponuje. Pre úplnosť žalovaný považoval za nevyhnutné uviesť, že žiadosti žalobcu o informácie nemohlo byť vyhovené postupom, pri ktorom by žalobcovi bola sprístupnená dôvodová správa k pôvodnému návrhu zákona, i ku každej prípadnej novele zákona. Žiadosť žalobcu o informácie znela jasne, požadoval sprístupniť dôvodovú správu k platným, účinným a konsolidovaným zneniam jednotlivých zákonov. Ak by na uvedenú požiadavku žalovaný sprístupnil dôvodovú správu k pôvodnému návrhu zákona a k jeho novelám, nesprístupnil by požadovanú informáciu a došlo by k fikcii vydania zamietavého rozhodnutia podľa § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. IV. Právna úprava 20. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ďalej SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Vec rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 107 ods. 2 SSP. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bol oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP). 21. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 22. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 23. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. 24. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 25. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon. 26. Podľa ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky čl. 17 ods. 1, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 27. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, štátne orgány a orgány územnej samosprávy sú povinné primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Podmienky a vykonanie ustanoví zákon. 28. Podľa § 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, tento zákon upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám. 29. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len "povinné osoby") sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. 30. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 31. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z., informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. 32. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 211/2000 Z. z., povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak ju zverejňuje na základe zákona; ak je podľa takého zákona zverejňovaná vo vopred stanovenej dobe, iba do tejto doby. 33. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tvorba návrhu právneho predpisu a jeho náležitostí podľa § 7 sa uskutočňuje na portáli. 34. Podľa § 8 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z., portál je súčasťou informačného systému verejnej správy Slov-Lex (ďalej len "Slov-Lex"), ktorého správcom a prevádzkovateľom je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo spravodlivosti"). V. Právne posúdenie veci 35. Úlohou súdu v tomto konaní bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutí žalovaného č. 46928/2016-42-II zo dňa 21.09.2016 a č. 47703/2016-42-II zo dňa 12.10.2016, v intenciách žalobných námietok vznesených žalobcom. 36. Žalovaný v rozhodnutí č. 46928/2016-42-II zo dňa 21.09.2016, ktorým rozhodoval o žiadosti žalobcu o zaslanie zoznamu rozhodnutí ESĽP v slovenskom alebo českom jazyku, pri formulovaní svojho právneho záveru vychádzal zo skutočnosti, že rozsudkami ESĽP v slovenskom alebo českom jazyku nedisponuje a povinnosť disponovať oficiálnymi slovenskými, či českými prekladmi rozsudkov ESĽP mu zo žiadneho právneho predpisu ani nevyplýva, v prípade vyhotovenia prekladov rozhodnutí ESĽP do jazykov zvolených žiadateľom by išlo nad rámec povinností kladených na povinné osoby v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z., pretože citovaný zákon neukladá povinnosť povinnej osobe vytvárať nové informácie, ale len sprístupniť informácie, ktoré má k dispozícii. 37. V tejto súvislosti krajský súd dáva do pozornosti, že oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Marila by sa tým výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných alebo dozor vykonávajúcich orgánov. 38. Z ust. § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií vyplýva, že povinná osoba musí poskytovať informácie, ktoré má „k dispozícii“. Sú to informácie, ktoré povinná osoba pri svojej činnosti používa, využíva, alebo s ktorými narába. Teda nejde iba o tie informácie, ktoré povinná osoba sama vytvorila, ale aj o tie, ktoré boli povinnej osobe postúpené inými subjektmi - fyzickými alebo právnickými osobami alebo orgánmi verejnej moci. Okrem informácií, ktoré má fakticky povinná osoba k dispozícii, musí sprístupňovať ale aj tie informácie, ktoré podľa právnych predpisov musí mať k dispozícii. 39. Krajský súd súhlasil s argumentáciou žalovaného, keď uviedol, že zákon o slobode informácií neukladá povinnej osobe povinnosť na základe žiadosti o informácie vytvárať informácie, ktoré v momente podania žiadosti ešte neexistujú. Potrebné je uviesť, že sprístupnenie takýchto informácií môže povinná osoba odmietnuť z dôvodu, ako to bolo aj v prípade žalovaného, že ich nemá k dispozícii. Keďže žalovaný rozhodnutiami ESĽP v slovenskom alebo českom jazyku nedisponuje, správne uviedol, že ich nemôže sprístupniť, pretože ich nemá vo svojej dispozícii a keby z jeho strany došlo k prekladu týchto rozhodnutí do slovenského alebo českého jazyka z rokovacieho jazyka, možno povedať, že by už išlo o vytvorenie novej informácie určitým kvalifikovaným spôsobom spracovania rozhodnutí ESĽP v rokovacom jazyku, ak sa u žalovaného nachádzajú a v tomto prípade by už vznikla kvalitatívne nová informácia. 40. Nebolo možné sa stotožniť s tvrdením žalobcu, že žalovaný správny orgán nedostatočne odôvodnil záver o nesprístupnení požadovanej informácie. V napadnutom rozhodnutí žalovaný dostatočne a zrozumiteľne uviedol, že nemôže sprístupniť informáciu, ktorou nedisponuje, pretože rozsudkami ESĽP v slovenskom alebo českom jazyku nedisponuje a povinnosť disponovať oficiálnymi slovenskými či českými prekladmi rozsudkov ESĽP mu zo žiadneho právneho predpisu ani nevyplýva. Ďalej žalovaný v rozhodnutí argumentoval, že nie je ani možné od ministerstva ako povinnej osoby požadovať, aby v záujme vybavenia predmetného bodu žiadosti vyhotovovalo akékoľvek preklady do jazykov zvolených žiadateľom z dôvodu, že takáto činnosť by išla nad rámec povinností kladených na povinné osoby zákonom č. 211/2000 Z.z., pričom prvostupňový správny orgán zároveň uviedol, že rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva Slovenskej republike ako strane sporu nie sú doručované v slovenskom alebo českom jazyku a v databáze HUDOC na oficiálnej internetovej stránke Európskeho súdu pre ľudské práva (www.echr.coe.int <http://www.echr.coe.int>) je možné nájsť rozsudky len v rokovacom jazyku, v ktorom bol ten-ktorý rozsudok vyhlásený. 41. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že v odôvodnení rozhodnutia o rozklade sa žalovaný výslovne nevysporiadal s námietkou žalobcu o nepravdivosti záveru, že povinná osoba nedisponuje rozhodnutiami ESĽP v slovenskom alebo českom jazyku, súd vyhodnotil ako právne irelevantnú. Vo vzťahu k uvedenému správny súd dodáva, že odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reaguje na návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Nevyžaduje sa však, aby na každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale len ak ide o skutočnosť alebo argument, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné. Súd v procese preskúmavania predmetného rozhodnutia nevzhliadol absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol a ktoré by mali za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Podľa názoru krajského súdu žalovaný vo svojom rozhodnutí riadne zdôvodnil a zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré nebolo možné žiadosti žalobcu v tejto časti vyhovieť a to aj v kontexte s účelom a zmyslom infozákona, vec po právnej stránke správne vyhodnotil a aplikoval príslušné ustanovenia zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Skutočnosť, že žalobca sa s dôvodmi nesprístupnenia požadovaných informácií uvedených v rozhodnutí žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu nestotožnil, nemôže viesť k záveru o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia. 42. Žalovaný taktiež nesprístupnil žalobcovi informácie a to ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, Civilný sporový poriadok, Civilný mimosporový poriadok, Zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a Zákon o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a Zákon o poštových službách z dôvodu, že konsolidované znenia týchto právnych predpisov sú uverejnené v elektronickej podobe Zbierky zákonov, ktorá je dostupná bezplatne prostredníctvom informačného systému verejnej správy Slov-Lex s poukazom na § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 211/2000 Z.z., podľa ktorého je tu dôvod na nesprístupnenie týchto informácií. Žalobca takýto postup žalovaného namietal, pretože jeho následkom došlo k zásahu do jeho práv, a okrem toho v žalobe poukázal na to, že žalovaný sa riadne v rozhodnutí nevysporiadal s otázkou legitimity nesprístupnenia požadovaných informácií. 43. Z úpravy čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že výklad a uplatňovanie zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu. 44. V danej veci bolo ďalej potrebné posúdiť, či právny názor vyslovený v napadnutom rozhodnutí žalovaného č. 46928/2016-42-II zo dňa 21.09.2016 vo vzťahu k nesprístupneniu právnych predpisov bližšie špecifikovaných v bode 2. tohto rozsudku, z dôvodu, že konsolidované znenia týchto právnych predpisov boli uverejnené v elektronickej podobe Zbierky zákonov, ktorá je dostupná bezplatne prostredníctvom informačného systému verejnej správy Slov-Lex a teda žiadosťou požadované informácie žalovaný zverejňuje na základe zákona, a preto bol tu dôvod na nesprístupnenie týchto informácií ako výsledok interpretácie § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 211/2000 Z.z., možno považovať za správny a ústavne konformný. 45. Ústava SR v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií (získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná, viď nález Ústavného súdu SR, sp. zn. 1. ÚS 236/06-59 zo dňa 28.07.2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine objektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v ods. 5 cit. čl. ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1,5). Podľa čl. 13 ods. 2,3,4 Ústavy SR medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Cieľom ust. § 11 ods. 2 písm. b) zák. č. 211/2000 Z.z., na znenie ktorého odkázal žalovaný v rozhodnutí je odbremeniť povinné osoby, ktoré sú podľa osobitného zákona povinné určité druhy informácií zverejňovať. Pri odpovedi na otázku, ktorá informácia je zverejňovaná, treba vychádzať z ust. § 4 ods. 3 zákona o slobode informácií, podľa ktorého zverejnenou informáciou je informácia, ktorú môže každý opakovane vyhľadať a získavať, najmä informácie publikované v tlači alebo vydané na inom hmotnom nosiči dát umožňujúcom zápis a uchovanie informácie alebo vystavená na úradnej tabuli s možnosťou voľného prístupu alebo sprístupnená pomocou zariadenia umožňujúceho hromadný prístup alebo umiestnená vo verejnej knižnici. 46. Citované zákonné ustanovenie (§ 11 ods. 1 písm. b) zákona o slobode informácií) má teda na mysli také zverejňovanie informácií, keď sa informácie stávajú prístupné každému a každý ich môže opakovane vyhľadávať a získavať. Zmyslom citovaného ustanovenia je, aby verejnosť získala bezproblémovo primárny rozsah informácií a fyzické alebo právnické osoby sa v tomto základnom rozsahu nemuseli obracať na povinnú osoba s individuálnou žiadosťou. Z toho vyplýva aj pravidlo, podľa ktorého môže povinná osoba odkázať žiadateľa na zverejnenú informáciu. Podľa názoru krajského súdu informácie požadované žalobcom správne vyhodnotil žalovaný ako informácie, ktoré zverejňuje na základe zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a potom takýto postup žalovaného, keď zverejňované informácie podľa § 11 ods. 2 písm. b) zákona č. 211/2000 Z.z. nesprístupnil, možno vyhodnotiť ako legitímny. V danom prípade žalobcu ako odsúdeného, druhostupňový orgán v spojitosti s §11 ods. 1 písm. b) infozákona poukázal súčasne na právne predpisy upravujúce poriadok výkonu trestu odňatia slobody, v zmysle ktorých všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré sa vyhlasujú uverejnením v zbierke, medzinárodné zmluvy a dohody v elektronickej podobe sú uložené na pevnom disku počítačovej jednotke v čitárni väzenskej knižnice a knižnice v účelovom zariadení zboru alebo na médiu a čitateľovi sa sprístupňujú formou prezenčnej výpožičky. Vzhľadom na uvedenú konštatáciu súd nemohol súhlasiť s tvrdením žalobcu, že poukaz žalovaného na údajnú možnosť vyhľadať požadované informácie v ústave, neobstojí. 47. Predmetom súdneho prieskumu bolo aj rozhodnutie zo dňa 12.10.2016 č. 47703/2016-42-II, v súvislosti s ktorým žalobca namietal, že v danom prípade vyhľadanie dôvodových správ k jednotlivým zákonom a ku konkrétnym ustanoveniam, ktoré boli novelizované, nie je vytvorením kvalitatívne obsahom novej informácie a to práve pre absenciu akejkoľvek zmeny obsahu a formy týchto informácií. Pri preskúmaní uvedeného rozhodnutia žalovaného súd zistil, že žalovaný v rozhodnutí ani tento spôsob a dôvod odmietnutia informácií netvrdil, pretože konštatoval, že požadovanými informáciami nedisponuje a svoj postup odôvodnil tým, že dôvodová správa ako dokument vysvetľujúci hlavné dôvody tvorby a zmien nových zákonov sa vypracúva k návrhu zákona ako aj k návrhu novely zákona a potom z uvedeného nesporne vyplýva, že žalovaný a ani akákoľvek iná povinná osoba nemôže disponovať dôvodovou správou k úplnému zneniu zákona, ktorý bol zmenený alebo doplnený. 48. Povedané inými slovami, dôvodová správa odôvodňuje pôvodný predložený návrh zákona a teda, keď v priebehu legislatívneho procesu dochádza k zmenám tohto návrhu rôznymi pozmeňujúcimi návrhmi a podobne, tak výsledné schválené znenie zákona nemôže korešpondovať s pôvodne predloženou dôvodovou správou. Potom, keď žalovaný ako povinná osoba dôvodil, že prvostupňový orgán správne skonštatoval, že požadovanými informáciami nedisponuje a v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. musí povinná osoba poskytovať len tie informácie, ktoré má k dispozícii, postupoval správne. 49. Krajský súd súhlasil s právnou argumentáciou žalovaného, že žiadosti žalobcu nebolo možné vyhovieť vzhľadom na skutočnosť, že požadované informácie nemal a nemá k dispozícii, rovnako nebolo možné ani postúpiť žiadosť inej povinnej osobe podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona. Zároveň poznamenáva, že žalovaný sa dostatočne a logicky vysporiadal s odôvodnením, prečo nie je možné žalobcovi vyhovieť v zmysle jeho žiadosti a v nadväznosti na vyššie uvedené dodáva, že žalovaný rozhodol súladne s ustanoveniami zákona o slobodnom prístupe k informáciám. 50. Krajský súd uzavrel, že obidve odôvodnenia administratívnych rozhodnutí žalovaného sú dostatočné, žalovaný zdôvodnil nevyhovenie žiadostiam nielen poukazom na relevantné zákonné ustanovenia v sprístupňovaní informácií, ale aj okolnosťami brániacimi žalovanému sprístupniť požadované informácie. 51. S poukazom na prezentovaný názor vo vzťahu k obidvom rozhodnutiam krajský súd konštatoval, že keďže žalovanému v postavení povinnej osoby právna povinnosť žiadostiam žalobcu vyhovieť ani nevyplývala, potom nevyhovením žiadostiam žalobcu zo strany žalovaného teda ani nemohlo dôjsť k negatívnemu zásahu do práva žalobcu na informácie. 52. Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že postup žalovaného bol súladný so zákonom, obidve rozhodnutia žalovaného sú riadne a dostatočne odôvodnené, žalobné námietky neodôvodňovali zrušenie napadnutých rozhodnutí a žalobu vzhľadom na uvedené skutočnosti podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 53. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.