Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/568/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312210008 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1312210008.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY rajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: V. F.T., K.. XX. XX. XXXX, O. O., I. XXX, zastúpený JUDr. Jozefom Holičom, advokátom, Bratislava, Lužická 7, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená 1. Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Bratislava, Štúrova 2, 2. Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody 936,69 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 7. 2013 č.k. 21C/68/2012 - 67, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z m e ň u j e tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu z a m i e t a. Žalovaná m á právo na náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie voči žalovanému 1; zároveň v tejto časti rozhodol o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Návrh voči žalovanému 2 zamietol; žalovanému 2 náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že uznesením Okresného úradu vyšetrovania PZ v Bratislave III pod ČVS : OÚV-105/02-SC-98 zo dňa 17. 6. 1998 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu spáchaný formou spolupáchateľstva. Dňa 7. 8. 2001 bola na žalobcu Okresnou prokuratúrou Bratislava III pod č. 1Pv 90/00 - 50 podaná obžaloba. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č.k. 2T 93/2001 zo dňa 31. 3. 2010 právoplatným dňa 26. 10. 2010 bol žalobca podľa § 226 písm.c/ Tr.por. ( účinného do 31. 12. 2005 ) oslobodený spod obžaloby pre pokračovací trestný čin podvodu spolupáchateľstvom, pretože nebolo preukázané, že tento skutok spáchal žalobca ako obžalovaný. Faktúrou č. XXX/XXXX zo dňa 10. 12. 2010 vystavenou JUDr. Jozefom Holičom, advokátom, bola žalobcovi vyúčtovaná odmena advokáta v trestnej veci č.k. 2T 93/2001 vo výške 936,69 € s DPH so splatnosťou 17. 12. 2010. Žalobca si žiadosťami zo dňa 17. 2. 2012 u žalovaného 1 a zo dňa 26. 7. 2011 u žalovaného 2 uplatnil predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., vo výške 936,69 € s príslušenstvom, a to titulom nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia pod ČVS : OÚV-105/02-SC-98 zo dňa 17. 6. 1998 a obžaloby podanej Okresnou prokuratúrou Bratislava III sp.zn. 1Pv 90/2000 - 50 zo dňa 7. 8. 2001, keď už v prípravnom konaní bolo preukázané, že skutok nemohol spáchať žalobca. Žalobca si uplatňoval v konaní náhradu škody aj z titulu nesprávneho úradného postupu, ako aj prieťahov v trestnom konaní. Žalovaná v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR v konaní vzniesla námietku premlčania, poukazujúc na márne uplynutie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby v zmysle ust. § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. 2/ Súd prvej inštancie vec posúdil podľa zákona č. 58/1969 Zb., s poukazom na jeho ust. § 27, § 1 ods. 1 prvá veta ako aj ust. § 9, s tým, že pasívne legitimovaným v konaní je žalovaná zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR. S poukazom na nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS 25/2011 zo dňa 24. 3. 2011, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 183/2009 konštatoval, že v danom prípade oslobodenie spod obžaloby pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má rovnaké následky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť v zmysle ust. § 4 ods. 1, ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. Predpoklad existencie nezákonného rozhodnutia o nároku na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. mal preto súd prvej inštancie za preukázaný. Rovnako tak predpoklad existencie škody, ktorá spočíva v nákladoch žalobcu vynaložených na jeho obhajobu v trestnom konaní ( kde súd prvej inštancie považoval inak za dôvodnú sumu len vo výške 357,06 € z uplatňovanej sumy 936,69 € vyúčtovaných trov obhajoby ) mal za splnený. Za preukázaný mal súd prvej inštancie aj tretí zákonný predpoklad vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou - žalobca v trestnom konaní ako obžalovaný bol na ochranu svojich práv zastúpený advokátom, pričom zastupovaním mu vznikla škoda v podobe trov obhajoby. Napriek naplneniu všetkých troch zákonom vyžadovaných podmienok pre vznik nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súd prvej inštancie uplatnený nárok žalobcovi nepriznal, s odôvodnením, že prihliadol na námietku premlčania, ktorú v konaní dôvodne vzniesla žalovaná, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR. Žalobcovi boli nezákonné rozhodnutia doručené dňa 7. 6. 1998 ( uznesenie o vznesení obvinenia ) a dňa 7. 8. 2001 ( obžaloba ), pričom žalobu o náhradu škody podal žalobca na súde dňa 20. 7. 2012, t.j. po uplynutí 10-ročnej objektívnej premlčacej doby ( § 22 ods. 2 zák.č. 58/1969 Zb. ). Pokiaľ ide o žalobcom namietaný nesprávny úradný postup, súd prvej inštancie uviedol, že v civilný súd v konaní nemá právo posudzovať prieťahy v trestnom konaní, ani postup prokurátora, nakoľko táto právomoc patrí do kompetencie Ústavného súdu SR. Súd prvej inštancie zároveň dodal, že štát - Slovenskú republiku - nemôžu v konaní zastupovať dva rozdielne subjekty; vychádzal z ust. § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého bolo v konaní oprávnené zastupovať štát Ministerstvo spravodlivosti SR. Preto voči Generálnej prokuratúre SR konanie zastavil podľa § 103, § 104 ods. 1 O.s.p. ( účinného do 30. 6. 2016, pozn. odv. súdu ). 3/ Rozhodnutie o trovách konania oprel o ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému Ministerstvu spravodlivosti SR ako zástupcovi štátu nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si žiadne trovy neuplatnil. O náhrade trov konania Generálnej prokuratúry SR, ako zástupcovi štátu, rozhodol na základe ust. § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. 4/ Uvedený rozsudok napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobca, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zdôraznil, že ako zákon č. 58/1969 Zb. tak i zákon č. 514/2003 Z.z. majú snahu odškodniť spôsobenú nespravodlivosť či krivdu. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne zistený skutkový stav veci, ďalej že v jeho konaní došlo k vadám podľa § 205 ods. 2 písm.a), § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku neplynie, z akého dôvodu bol nárok žalobcu posudzovaný podľa režimu zákona č. 58/1969 Zb., keď súd konal neefektívne a nehospodárne aj za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. až do 31. 3. 2010, kedy bol vyhlásený oslobodzujúci rozsudok. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo podanie obžaloby zo strany prokurátora dňa 9. 8. 2001 nepredstavuje nezákonné rozhodnutie vzhľadom na možnosť prokurátora vydať rozhodnutie o zastavení trestného stíhania; ak totiž prokurátor podal obžalobu, potom pokračoval v nezákonnom konaní, pretože mal vydať rozhodnutie o zastavení trestného stíhania. Žalobcovi chýba tiež odôvodnenie, prečo sa najneskôr právo premlčalo za 10 rokov odo dňa doručenia nezákonného rozhodnutia, ktorým začalo nezákonné trestné stíhanie a ktorým bola spôsobená škoda. Žalobca namieta, že mu v rámci náhrady trov obhajoby patrí náhrada škody aj za úkon obhajcu, spočívajúci v prevzatí zastupovania po inom obhajcovi. V prípade ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní žiadal obhajca rozhodnúť v neprítomnosti, t.j. žiadal ukončiť prieťahy v konaní vzdával sa práva na verejný proces iba preto, aby súd po 6 rokoch konečne rozhodol. Prokurátor trval na predvolaní svedkov - aj z Českej republiky - hoci mohol súhlasiť s prečítaním svedeckej výpovede. Preto žalobca považuje odmenu aj za tento úkon za opodstatnenú. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom. Súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav veci. Vznesením obvinenia voči žalobcovi došlo k rozbehnutiu trestného stíhania voči jeho osobe a následne bol tento nezákonný a protiprávny stav udržiavaný. Pritom odpočet DPH za spoločnosť F. spol. s r.o. v Českej republike žalobca nikdy nepodával. Ani vyšetrovateľ ani prokurátor nezistili, že za F. W..Y..R.. nekoná žalobca, ale konateľka Y. V.. Prokurátor po podaní obžaloby postupoval na súde v konaní tak, že zapríčinil opakované odročenie, nakoľko trval na osobnom výsluchu svedkov, ktorí k základnej otázke svedčiť nemohli. Dokázané bolo, že žiadosti o vrátenie DPH podávala V., čo preukazovali listiny a aj ona sama ako svedkyňa. Napriek tomu prokurátor nevzal obžalobu späť. Zo strany súdu došlo tiež k pochybeniu po podaní obžaloby, keď súd mal podľa § 188 ods. 1 písm. c) Tr. por. na neverejnom zasadnutí trestné stíhanie podľa § 172 ods. 1 Tr. por. zastaviť. Keď tak neurobil, postupoval v rozpore so zákonom a po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. išlo zo strany súdu o nesprávny úradný postup v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm.d) zákona č. 514/2003 Z.z. po doplnenom dokazovaní , že návrhy na vrátenie DPH podávala Pinterová mal súd vyhlásiť dokazovanie za skončené a upustiť od výsluchu prokurátorom navrhovaných svedkov. Keď tak neurobil, išlo opäť o nesprávny úradný postup. 5/ Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že jeho konanie malo aj inú vadu v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p., ktorá spočívala v tom, že súd uprednostnil argumenty justičných inštitúcií na úkor žalobcu, čím porušil zásadu rovnosti strán a zbraní. K porušeniu ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. došlo už tým, že bol nedostatočne zistený skutočný stav veci. Súd nezisťoval, aký mal byť správny postup súdu v trestnom konaní. Nesprávne konanie súdu v trestnej veci malo za následok nárast trov právneho zastúpenia. Súd opomenul, že prokurátor dozoruje celé prípravné konanie, a preto nesprávny postup bol preukázaný aj v čase pred uplynutím 10-ročnej premlčacej doby. 6/ Na odvolanie žalobcu sa písomne vyjadril zástupca štátu v konaní Generálna prokuratúra SR tak, že zjavne žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť, s tým, že sa pridržiava svojho doterajšieho písomného vyjadrenia. Zotrvala na tom, že vec bolo nutné posúdiť podľa zákona č. 58/1969 Zb. a konať za štát malo v danej veci Ministerstvo spravodlivosti SR. 7/ Ministerstvo spravodlivosti SR ako zástupca štátu v konaní navrhlo rovnako napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť; pre rozhodnutie, podľa ktorého zákona je nutné posúdiť uplatnený nárok, bolo určujúce, kedy bolo vydané nezákonné rozhodnutie, t.j. vznesené obvinenie, teda rok 1998. 8/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 9/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania ( t.j. v celom rozsahu ) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP na odvolacom pojednávaní ( § 385 CSP ), na ktorom zopakoval dokazovanie podľa § 378 ods. 1, § 384 a § 204 CSP čítaním listinných dôkazov : trestného spisu Okresného súdu BA III sp. zn. 2T 93/01, vyšetrovacieho spisu OÚ vyšetrovania PZ v BA III, č. OÚV-105/02-SC-98, žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody zo dňa 26. 7. 2011 adresovanej MS SR, č.l. 10 a nasl. spisu, zoznamu úkonov právnej pomoci v trestnej veci vedenej na OS BA III sp. zn. 2T 93/2001 a fa č. 171/2010 vystavená dňa 10. 12. 2010 na sumu 936,69 € titulom právnych služieb, fakturovanú žalobcovi, č.l. 20 a 21 spisu, stanoviska MS SR k žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, zo dňa 24. 1. 2012 č.l. 22 spisu, žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku poškodeného na náhradu škody, zo dňa 17. 2. 2012, adresovanej Generálnej prokuratúre SR, č.l. 23 spisu a odpoveď GP SR z č.l. 25 spisu a napokon oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu BA III zo dňa 31. 3. 2010 v trestnej veci sp. zn. 2T 93/2001, č.l. 27 spisu. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. 10/ Žalobca sa v konaní voči štátu domáhal náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím a tiež nesprávnym úradným postupom v trestnom konaní, vedenom na Okresnom súde Bratislava III sp. zn. 2T 93/2001. Škodu vyčíslil sumou 936,69 €, pričom táto predstavovala trovy, ktoré žalobca vynaložil na obhajobu v trestnom konaní. 11/ Pokiaľ ide o uplatnenú náhradu škody, spočívajúcu v trovách obhajoby, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie jednak o tom, že tento nárok bolo nutné po právnej stránke posúdiť podľa zákona č. 58/1969 Zb., a to vzhľadom na ust. § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. , podľa ktorého zodpovednosť za škodu, spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi. Zákon č. 514/2003 Z.z. nadobudol účinnosť dňa 1. 7. 2004; pred týmto zákonom upravoval podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom zákon č. 58/1969 Zb. Uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi bolo vydané dňa 17. 6. 1998, t.j. ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., preto vzhľadom na ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd prvej inštancie správne tento nárok žalobcu podriadil právnemu režimu zákona č. 58/1969 Zb. Prvoinštančný súd tiež správne uzavrel, že v prípade náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby v trestnom konaní boli splnené všetky tri zákonom vyžadované predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím : a) existencia nezákonného rozhodnutia v podobe uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 17. 6. 1998 ( trestné konanie skončilo oslobodením obžalovaného - t.j. žalobcu - spod obžaloby, t.j. nenaplnil sa predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným ), b) existencia škody ( spočívajúca v trovách obhajoby žalobcu v trestnom konaní ) ako aj c) príčinná súvislosť medzi nezákonný rozhodnutím a škodou ( trovy obhajoby boli priamo vyvolané vznesením obvinenia voči žalobcovi ). Za rovnako správny považuje odvolací súd záver súdu prvej inštancie, že tento nárok nemožno žalobcovi priznať, nakoľko žalovaná v konaní zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, dôvodne vzniesla námietku premlčania žalobcom uplatneného práva. 12/ V danom prípade mal žalobca svoj nárok na súde uplatniť podľa ust. § 22 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. v rámci trojročnej subjektívnej premlčacej doby ( ods. 1 cit. zák. ), resp. v rámci desaťročnej objektívnej premlčacej doby. Je pravdou, že žalobca svoj nárok uplatnil v rámci plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby ( § 22 ods. 1 cit. zák. ), ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený ( žalobca ) dozvedel o škode, t.j. keď sa dozvedel o výške trov obhajoby. V súdenej veci sa tak stalo dňa 10. 12. 2010, kedy mu bola vystavená faktúra č. 171/2010. Keďže žaloba na súd bola podaná dňa 20. 7. 2012, subjektívnu trojročnú premlčaciu dobu na uplatnenie tohto nároku žalobca nezmeškal. Žalobcovi však uplynula desaťročná objektívna premlčacia doba v zmysle ust. § 22 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb., ktorá začína plynúť odo dňa, keď bolo poškodenému doručené ( oznámené ) nezákonné rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda. Žalobcovi bolo uznesenie o vznesení obvinenia v trestnom konaní doručené dňa 7. 1. 2000 ( doručenka pripojená vo vyšetrovacom spise ), potom desaťročná objektívna premlčacia doba uplynula 7. 1. 2010, t.j. pred podaním žaloby na súde dňa 20. 7. 2012. Pre vzťah subjektívnej a objektívnej premlčacej doby platí zásada, že subjektívna doba nemôže skončiť neskôr ako doba objektívna, ale môže skončiť najneskoršie s ňou. V danej právnej veci začiatok subjektívnej doby ( 10. 12. 2010 ) nastal až po skončení objektívnej doby ( 7. 1. 2010 ); právo sa tu premlčalo uplynutím objektívnej premlčacej doby a subjektívna doba tak v tomto prípade nemá právny význam. 13/ Odvolací súd k tomuto nároku poznamenáva, že za opodstatnený považuje aj argument žalovanej v zastúpení GP SR, že jeho priznaniu bráni aj skutočnosť, že žalobca nevyužil možnosť podať voči uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť ( § 3 zák. č. 58/1969 Zb. ), ako je zrejmé z obsahu vyšetrovacieho spisu. Žalobcovi neprislúcha ani náhrada škody titulom nezákonného rozhodnutia, ktoré by mala predstavovať obžaloba podaná okresným prokurátorom, a to z dôvodu, že obžaloba nemá povahu rozhodnutia. Tiež platí, že náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby v trestnom konaní bolo možné žalobcovi priznať len z titulu nezákonného rozhodnutia ( v prípade jej včasného uplatnenia na súde ), nie však z titulu nesprávneho úradného postupu. 14/ Pokiaľ ide o náhradu škody, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená nesprávnym úradným postupom, nutno uviesť, že žalobca si v konaní neuplatnil ( nevyčíslil ) v peňažnej podobe a ani inej žiadnu škodu, ktorá mu mala byť v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu spôsobená. Uvedené znamená, že nebol naplnený jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia škody ( žalobca si okrem sumy 936,69 € trov obhajoby žiadnu inú majetkovú škodu, prípadne nemajetkovú ujmu neuplatnil ). Okolnosti, v ktorých žalobca vidí nesprávny úradný postup v trestnom konaní ( prokurátor nemal na neho podať obžalobu ale trestné stíhanie voči jeho osobe zastaviť, prokurátor nemal trvať na výsluchu svedkov ale mal súhlasiť s prečítaním svedeckých výpovedí ) nie je civilný súd v občianskoprávnom konaní oprávnený; nespadá do kompetencie civilného súdu hodnotiť postup prokurátora v trestnom konaní. 15/ Žalobca sa napokon domáhal tiež priznania náhrady škody z dôvodu prieťahov v trestnom konaní; aj v prípade tohto nároku však platí, že jeho prípadnému priznaniu bráni už len tá skutočnosť, že si žalobca škodu, ktorá mu mala byť spôsobená prieťahmi v trestnom konaní, nevyčíslil ( bolo už spomenuté, že žalobca si vyčíslil a uplatnil jedine škodu, predstavujúcu ním vynaložené náklady na jeho obhajobu v trestnom konaní ). Aj v prípade tohto nároku teda absentoval jedna zo zákonom predpokladaných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ( prieťahmi v konaní ). 16/ Ako už na to poukázal vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie, hmotnoprávnym predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím je existencia nesprávneho úradného postupu, resp. existencia nezákonného rozhodnutia. Ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je potom vznik samotnej škody a tretím predpokladom príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím. Uvedená zodpovednosť je objektívna ( nemožno sa jej zbaviť ). Dôkazné bremeno poškodeného ( žalobcu ) spočíva v tom, že preukazuje existenciu nesprávneho úradného postupu či nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom ( nezákonným rozhodnutím ). Žalobca, ktorého v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno, v predmetnej veci nepreukázal naplnenie zákonného predpokladu spočívajúceho v existencii škody, spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom a v jeho rámci tiež prieťahmi v trestnom konaní ). Priznanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., rovnako tak podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je založené na kumulatívnom ( súčasnom ) splnení všetkých troch zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu; ak čo len jeden z uvedených predpokladov chýba, zodpovednosť štátu za škodu nemôže vzniknúť. 17/ V otázke, ktorý orgán štátu bol v danom prípade oprávnený konať v mene štátu, sa odvolací súd v prípade nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, spočívajúceho v škode predstavujúcej trovy obhajoby, stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, vychádzajúc z ust. § 9 zákona č. 58/1969 Zb., a teda že oprávnené konať za štát bolo Ministerstvo spravodlivosti SR. V prípade zvyšných nárokov, uplatňovaných žalobcom ( z nesprávneho úradného postupu, vrátane prieťahov v trestnom konaní ) s ohľadom na už konštatovaný chýbajúci zákonný predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ( včítane prieťahov v konaní )- a to neuplatnenú škodu, či už materiálnu alebo v podobe nemateriálnej ujmy - nebolo nutné podrobiť bližšiemu prieskumu a zisťovaniu, či k takémuto tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu ( v podobe prieťahov s trestnom konaní ) vôbec došlo a ani ktorý z orgánov štátu by bol oprávnený konať za štát. Konštatovaný chýbajúci predpoklad vzniku škody by totiž vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú prípadným nesprávnym úradným postupom vylučoval ( či už podľa zákona č. 58/1969 Zb., alebo zákona č. 514/2003 Z.z. ). Súd prvej inštancie však nesprávne konanie o žalobe voči štátu, zastúpeného Generálnou prokuratúrou SR zastavil, keď podľa názoru odvolacieho súdu nevzal do úvahy, že konanie bolo vedené len voči jednému žalovanému, a to štátu ( Slovenskej republike ), ktorý bol žalobcom ako strana sporu označený správne, otázne bolo len jeho zastúpenie v konaní. 18/ Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, podľa § 388 CSP tak, že žalobu zamietol v celom rozsahu, avšak v podstate len z dôvodu, že považoval za nutné premietnuť do výroku rozsudku, že žaloba smerovala len voči jedinému žalovanému - Slovenskej republike, pričom žalobnému návrhu nebolo možné vyhovieť, z dôvodov, uvedených v texte vyššie ( dôvodne vznesená námietka premlčania a chýbajúca škoda ako predpoklad vzniku tohto druhu zodpovednosti ). 19/ O náhrade trov celého konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovanej ako úspešnej strane sporu priznal náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania; o ich výške rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 20/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 CSP ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).